Asi som už na niektoré hry pristarý. Hororové ľakačky ma už nestrašia a príbehovky ma nezaujímajú svojím príbehom. Mal som sa na to vykašľať už pri prvom hernom pokuse rok dozadu, keď som skončil po hodine hrania. Na vine bol samozrejme Dead Space remake, o ktorý som sa začal zaujímať len nedávno, tak som logicky skočil po niečom podobnom, čo som mal v hernej poličke.

CP dostalo druhú šancu a sprvoti to nebolo zlé. Najväčšie zlo, kontaktné súboje s mutantmi, boli stále nudné a zdĺhavé, ale takýto typ hry som už dávno nehral a vedel som, do čoho idem, tak som sa nechal unášať aspoň výbornou atmoškou a najmä podľa mňa parádne prepracovaným prostredím. Naozaj by ma zaujímalo, ako dlho trvá vytvoriť jednu miestnosť s takou mierou detailov, ako je to v dnešných hrách a koľko ľudí na tom musí makať. Za toto si Callisto zaslúži klobúčik dole. Tým to ale pre mňa haslo, lebo kochanie sa prostredím nevydrží donekonečna, ak to nie je podporené aj niečím iným.

Hra sa veľmi snaží o príbeh, takže nonstop berie hráčovi ovládanie z ruky príbehovými scénami, aby mohli mlátiť prázdnu slamu. Všetko má jasne danú šablónu a tak je takmer každá "nejasnosť" hráčovi jasná, ale hra sa potrebuje tváriť tajomne. Napr. záporák pred našimi očami bojuje s mutantom a ten sa mu zahryzne do krku. Následne dvojica prepadne cez okno a náš hrdina Jacob okamžite vie, že záporák to proste nedal. Akurát, že dal a všetkým je to jasné, dokonca aj scenáristovi, ale treba tlačiť na pílu a tváriť sa, že všetko je inak. Nechýba ani scéna, kde sa bývalý kriminálnik prizná, že mal žiť lepšie, čím je jeho úloha v hre splnená a môže zomrieť. A on fakt zomrie. Jedno klišé za druhým, až sa mi nožík otváral vo vrecku.

Hrať som začal v sobotu a spokojne som si to dával na strednej obtiažnosti 2x denne, takže v nedeľu večer mi ukazovalo herný čas 9 hodín. A to sa mi len chvíľu predtým zdvojnásobil inventár. Najprv som si povedal, že mi ho mohli zväčšiť aj skôr a nie až teraz, keď sa blížim ku koncu. O minútu prišlo moje zhrozenie: tá hra asi nebude na cca 10-12 hodín, ako píšu na how long to beat.

Po víkende samozrejme prišla kratšia pauza a mňa to už ku CP neťahalo. Nemalo čo. Nezaujímal ma príbeh a už vôbec nie nekonečne nudné súboje s mutantmi. Brutalita je v hre dosť veľká, Jacob mláti mutantov hlava nehlava, krv strieka na všetky strany, hlavy lietajú vzduchom hlava-nehlava a samozrejmosťou je rozšliapnutie mŕtveho mutanta, aby z neho vypadla nejaká odmena - náboje, lekárnička apod. Nakoniec aj to prestalo baviť. Stiahol som teda obtiažnosť na easy a súboje začali odsýpať.
Pri prvom bossovi sa mi stala drobná komplikácia, ktorá sa mi stala naposledy pri prvom hraní Half-Life (čiže veeeľmi dávno), ale tu to za mňa spravil autosave po dosiahnutí checkpointu: hra mi sejvla v momente, keď som bol bez nábojov a zdravia a následoval boj s bossom. Viete vy koľko času zaberie také dobitie zbrane alebo zdravia ? Dlho ! Jacob totižto robí všetko pomaly (lebo veď pomaly je presne a presne je rýchlo, right). Vyťahuje zbraň pomaly, vpichuje si injekciu na dobitie života pomaly, pomaly kráča, pomaly sa otáča, Jacob je proste pomalý. Netvrdím, že to má byť rýchla akcia a lá Doom, ale čo je veľa to je moc. Komu vadia pomalé zbrane, tak Jacob má aj parádnu rukavicu, ktorú nemusí pomaly tasiť, ale ju má hneď k dispozícii. Dokáže ňou chytiť mutanta a hodiť ho do priepasti, na bodáky, do ventilátora, alebo po mutantovi vrhnúť nejaký predmet. Pa-rá-da. Parádna je ale len do momentu, než jej dôjde baterka, čo je otázka cca 2-3 použití (a ani po upgrade to nie je žiadna sláva). Potom je nutné baterku dobiť a to sa deje ako ? Pomaly, pretože treba otvoriť inventár, nájsť baterku a podržať E. Ale jo, má to vtedy obrovské grády.

Nakoniec som sa po 15 hodinách prepracoval ku hlavnému bossovi, resp. bullet sponge. Takto si zábavu nepredstavujem. Možno sa na CP dobre pozerá (Garretovi dokonca ani to nie), ale v konečnom dôsledku sa mi to nehralo dobre. Nespomínal tu náhodou niekto Dead Space remake ? Here I come, Isaac !

P.S. Občas som CP zo žartu nazýval coffee breaker. Vždy, keď nabehla príbehová animácia, alebo som sa plazil šachtami, alebo som sa preťahoval cez úzky otvor, tak som mal čas na dúšok kávy. A že som tých dúškov stihol veľa.

Teyonu to naozaj prajem. Poľskú firmičku som začal evidovať od vydania Ramba. Nebola to žiadna sláva, ale už ich ďalšia FPS s terminátormi rozhodne stála za vyskúšanie. Pri Robocopovi by som už povedal, že je to pre FPS hráčov takmer povinnosť, takže teraz čakám, s čím prídu ďalej (Transformers ? aby sa držali svojej obľuby v robotoch), pretože latka kvality neustále rastie.

Pri hraní mi v hlave neustále vyskakovali spomienky na hry ako Sin alebo Kingpin, ale Robocop nie je iba FPS. Teyoni slušne spracovali aj detektívny mód, takže Robocop môže občas analyzovať miesto činu a hľadať stopy. Adventúru ale nečakajte. Primárne je to o strieľaní a to je naozaj fajn, akurát mi vadil pomalý pohyb Robocopa. Pomalý pohyb mi vadil aj v Dead Space sérii a vadí mi aj tu. Ja viem, že Robocop na to má svoj dôvod a aj zopár vylepšení, ktoré kompenzujú dôsledky pohybu (čiže väčšiu šancu dostať zásah), ale mňa to proste irituje. FPS s pomalým pohybom, to proste nejde dokopy. Ja viem, píšem to ja, ktorý spomínal, ako som si v Doomovi musel vypnúť beh, lebo mi z neho bolo nevoľno. To sú tie paradoxy.
Inak je to strieľanie mimoriadne výživné a krvavé. Žiadna miestnosť nezostane biela, keď v nej Robocop rozpúta peklo. Záporáci majú navyše tendenciu nabiehať presne do rany a až niekde v závere hry som si všimol, ako sa pokúšali meniť smer. Záver sa nesie v typickom duchu "počet vystrieľaných zloduchov v poslednom leveli = počtu zloduchov vystrieľaných za celú hru". Nuž synu môj, túto hru pridávame na zoznam "až keď budeš mať 18" (ale Titanfall 2 som mu s privretými očami dovolil prejsť).

Graficky je na tom hra dosť dobre, Unreal 5 engine vie robiť divy a aj ho miestami robí, ale očividne nebol čas/peniaze/možno schopnosti na také to hranie sa s detailami, aby všetko vyzeralo tip top. Mne to nevadilo rovnako, ako mi nevadili doskakujúce textúry alebo nemožnosť porcovať nepriateľov, ako to vedel Soldier of fortune. Hru som k mojej spokojnosti odohral v okne v rozlíšení 1920 x 1200 na high/medium detailoch na obstarožnom železe: i5-7400 3 GHz, 24 GB RAM, RTX 2060 6 GB. Jo, stále sme medzi vami. My podivíni, ktorí nekupujú novú grafickú kartu len preto, že mu ide hra len 55 fps. V jednom leveli začala hra po loade ukrutne trhať, ale opakovaný load pomohol a stalo sa to len raz.

Prakticky celú hru som prešiel so základnou pištoľkou. Bohužiaľ som nejako nepochopil, ako funguje osádzanie PCB dosiek čipmi, takže som ich vždy osadil náhodne a ďalej som to neriešil. Po čase viete mať z obyčajnej pištoľky niečo ako minisamopal a s tým už je ďaleko väčšia sranda. Keďže každá poriadna FPS musí mať aj poriadne RPG prvky (ehm, nemusí, rozhodne nemusí !!!), tak Robocop môže upgradovať svoje schopnosti. Klasicky je to obrana, dobíjanie zdravia, nechýba slow mode, ale je tu aj psychológia na výber správnych odpovedí apod. Rozhovormi si môžete nakloniť tú alebo onú stranu a na konci budete vidieť dôsledok svojich rozhodnutí. Je to rovnaký model ako v terminátorovi.

Ku koncu som už hre výrazne pomáhal a preskakoval som príbehové animácie, ktoré boli na môj vkus príliš dlhé a časté. Príbeh sa chváliť rozhodne nedá, ale to by sa asi nedal chváliť ani v spomenutom Kingpinovi a predsa sa mi nesmierne páčil. Cesta je niekedy dôležitejšia ako cieľ. Ja som sa dostal na koniec za cca 17 hodín, lebo som si strihol aj niekoľko vedľajších misií. Páčilo sa mi, keď som pri potulkoch po meste narazil na skupinku policajtov, ktorá potrebovala moju pomoc, prípadne ma pristavil niekto iný, kto potreboval, aby som s niekým vymaľoval steny červenou farbou. Btw, aj tú mačku sme zachránili.

Mohol by som skopírovať komentár na Hidden Capybaras with Orange a nič by som tým nepokazil, ale vypichnem aspoň drobné detaily.

Síce stále hľadáte kapybary na 4 veľkých obrázkoch, ale tentoraz sa k nim namiesto mačiek pridali sovy. S nimi je to možno trošičku ťažšie v tom, že niektoré (alebo bola len jedna ?) sú ukryté už na vymaľovanom pozadí nájdenej kapybary.

Tentoraz obsahuje každý obrázok 100 kapybár. Je to malý detail, ale ako vraví starý náčelník: čím viac kapybara, tým viac zábava.
Hľadanie mi tentoraz trvalo trošičku dlhšie (niekedy je vhodné naozaj dobre zoomovať) a kto by sa veľmi trápil, tak je tu aj nápoveda v podobe lupy, ktorá zobrazí relatívne veľký kruh okolo miesta, kde je schovaná kapybara. Dcéra nevedela, ako tá lupa funguje, ale až pri mojom hraní chcela, aby som ju vyskúšal. Zaujímavé :)

1.49 Eur som už vyhodil za oveľa väčšie blbosti.

Na vyskúšanie existuje zadarmo verzia s 1 obrázkom:  Hidden Capybaras with Orange and Pumpkins: Spooky Halloween Edition

Hráčsky život vie byť zaujímavý. Jeden deň si užívam Doomika aj so Sigilom a o týždeň už s dcérou hľadáme kapybary na 4 rôznych mega obrázkoch. Je to pohoda a čistý relax. K tomu hrá príjemná uspávacia hudba. Výborná vec pred spaním.

Na konci hľadania sa zobrazí čas strávený hľadaním všetkých kapybár a my sme to samozrejme s dcérou využili a súťažili sme, kto bude rýchlejší. No, ehm, prehral som.
Ako som spomenul, hra obsahuje 4 veľké obrázky, na ktorých je 90 alebo 100 kapybár. Ako bonus je nutné nájsť aj 5 mačiek. Sprvoti sa to možno bude zdať trošku zložité (najmä pri tých mačkách), ale keď si oči zvyknú na obrázok a spôsob ukrývania zvieratiek, tak to už bude takmer zívačka.
Obrázky sú sprvoti čiernobiele (občas s nejakým odtieňom), ale po nájdení zvieratka sa okolie krásne rozžiari do farieb (tento efekt je použitý len na 2 obrázkoch). Pôsobí to ako malé pohladenie na duši.

V priemere nám trvalo dokončiť jeden obrázok asi15 minút. Herná doba teda nie je nič moc, ale 1.49 Eur som už vyhodil za oveľa väčšie blbosti.

Na vyskúšanie existuje zadarmo verzia s 1 obrázkom:  Hidden Capybaras with Orange and Pumpkins: Spooky Halloween Edition

P.S. Ten pomaranč v názve má v hre svoj význam a moja dcéra ho samozrejme využila skôr ako ja.

Vždy som mal rád počítačové hry. V 95tom som v stredoškolských počítačových labákoch prvýkrát uvidel Wolfíka a Dave-a a nevedel som sa od nich odlepiť. V 99tom som sa konečne dostal aj ku vlastnému PC, ale jedno z najdôležitejších meradiel kvality bola grafika. Už v 99tom som odsunul Dooma aj Diablo nabok, pretože mi prišli graficky neatraktívne. Teraz sa píše rok 2025 a ja konečne skláňam poklonu tejto hre, ktorá ma prebudila z herného spánku.

Hra, ktorá obsahuje presne to, čo pre hranie dobrej FPS potrebujem a nič viac. Ísť dopredu a kosiť príšerky.
Vadí mi, že nemôžem sám prebíjať ? Nie.
Vadí mi chýbajúci vertikálny pohyb myšou ? Ani náhodou, je to sexi. Rovnako ako natáčanie textúr mŕtvoliek smerom ku hráčovi.
Vadí mi hľadanie kľúčov a blúdenie po leveloch ? Nope !
Alebo mi azda vadí, že táto hra nič nevysvetľuje a kto nehľadá cestu aj cez kyselinové alebo lávové jazierka, tak nemá šancu ? Jedna legenda hovorí, že keby som si nepozrel postup cez Deimos labs na youtube, tak tam blúdim ešte dnes. Manuál som nečítal, tak ma nekameňujte, ak je to v ňom spomenuté.

Pôvodne som začal s Doomikom na tejto stránke, ale vadilo mi, že sa postava hýbala pri vertikálnom pohybe myšou. O pár klikov a minút neskôr som už bol spokojným majiteľom steam verzie a ešte spokojnejším hráčom.

Prvá epizóda je ukážková a pamätná. Pozná ju zrejme každý, lebo vyšla zadarmo (nech žije shareware). Nábojov je všade veľa a všetko ide ako po masle. Ani záverečný boss príliš nepotrápi.
Druhá epizóda ma zaskočila. Do minúty som bol bez nábojov a zrazu som musel začať šetriť. Navyše prechádzanie portálmi mi sprvoti vadilo, lebo som sa strácal. Ako som už písal, tak koniec levelu Deimos Labs som hľadal cez yt, pretože ma ani nenapadlo, aby som hľadal cestu prechodom cez lávové jazierko. Ale treba uznať, že mi to v ďalších častiach hry výrazne rozšírilo obzory.
Tretia epizóda skombinovala prvé dve a ponúkla hlavného pavúčieho bossa.
Najviac sa mi ale páčila tá posledná, štvrtá epizóda. Celú hru som hral na obtiažnosti Hurt me plenty (3/5) a štvrtá epizóda očividne počítala s tým, že je hráč vytrénovaný a tak dosť pritvrdila. Respawn príšeriek za chrbtom aj na malom priestore, miestami málo nábojov, blúdenie cez teleporty, presun cez lávové/kyselinové jazierka apod. Je tam všetko, čo by som kedysi nenávidel a kvôli čomu by som na Doom nadával. Tentoraz som sa BAVIL a aj to blúdenie a hľadanie kľúčov správnej farby ma bavilo.
Btw. až v štvrtej epizóde som si zapol automatický beh, aby som zistil, že cez niektoré priepasti viem prebehnúť (pozn. v hre nie je možné skákať). V boomer shooteroch mám problém, keď furt utekám a tým pádom sa ponáhľam. Jednak si hru menej užívam a za druhé mi je z toho pri hraní občas blbo.

Malé vysvetlenie, ako som sa v dnešnej dobe dostal ku hraniu Dooma.
Najprv som dostal parádne tričko, potom som si niečo o Doomovi prečítal v tejto knihe a aby toho nebolo dosť, tak Doomika spomenul v práci kolega. Zahrať si Dooma bola jediná správna možnosť a povinnosť zároveň !

Half-Life bol a vždy bude moja počítačová láska. Pri ňom to jedného pekného dňa začalo a okolo neho sa potom točilo niekoľko rokov. Pre mňa nebolo prekvapivé, že aj semestrálka na vysokej škole z nejakého IT predmetu bola o Half-Life. Mám za sebou mnoho lepších i horších modov pre HL1 aj HL2, ale Poke646 malo tú obrovskú výhodu, že sa o ňom písalo v hernom časopise. Aspoň takto si to pamätám a tak nejak to aj muselo byť, lebo v roku 2001, kedy Poke646 vyšlo, som sa o hrách dozvedal buď z časopisov alebo z gamestar zákysníka.

Poke646 skúsil ukázať, aké by to bolo, keby sa príšery z Xenu (sú to naozaj príšery ?) dostali medzi ľudí. Keďže som mod prešiel už dooosť dávno (v marci 2002, potom v januári 2003 a nakoniec v júli 2008 bola aj Vendetta), tak by som si spomenul len na boje proti príšerám v meste s klincovačkou v ruke a neustálym nedostatkom života a streliva. Normálne by som asi zostal len pri tejto vete. Lenže nejakým nedopatrením mi na DH skočilo oko práve na Poke646 a keďže som HL už dávno nehral (no dobre, v júli 2024 som si zopakoval Opfor) a keďže šikovní vývojári zamakali a vydali v roku 2016 Anniversary Edition, ktorá obsahuje pôvodný mod spolu s pokračovaním Vendetta...

Poke646 je obrovská pocta ku Half-Life. Máte tam všetko, čo ste už mohli zažiť, ale v trošku inom mestskom prostredí. V konečnom dôsledku je to ale jedno, lebo úrovne sú navrhnuté tak dobre, že mi bolo jedno, či som v meste alebo v Black Mesa laboratóriu. Také stretnutie s Tentacle príšerkou malo svoju atmosféru aj po vyše 20 rokoch, čo som ju naposledy videl (môjmu bratrancovi som bol kedysi s touto príšerou pomôcť, keďže si s ňou nevedel poradiť). V mode sú vlastne všetky príšery a každá je na takom mieste, kde by som ju čakal. Btw. strašne sa mi páči, ako sa príšerky v Half-Life ohlasujú svojim špecifickým zvukom a tak hráč vie, čo ho čaká, akurát nevie, kde presne ho to čaká.

Veľmi sa mi páčilo, ako v mode narazíme aj na materiál, ktorý sa nedostal do pôvodnej hry. Nebolo toho až tak veľa, ale každá takáto maličkosť potešila (napr. vybuchujúca žaba alebo príšera v kadi). Základom zbraňového arzenálu je kovová trubka a klincovačka. Neskôr pribudla kuša, brokovnica, na diaľku odpaľované míny, ale aj variácia na spore launcher z Opforu. Za mňa hodnotím tých 3.5 hodiny na medium obtiažnosti za veľmi slušnú hru. Keby hodnotím z pohľadu modov, tak je to 90 %. Mod dokonca občas donúti aj premýšľať. Ak by sa vám náhodou stalo, že sa nebudete vedieť pohnúť ďalej, tak ste s najväčšou pravdepodobnosťou prehliadli niektorú z povinných správ, ktoré obsahujú tajný prístupový kód. Celkovo som bol veľmi spokojný s dávkovaním akcie a pokojnejších miest.

Ako som spomenul, Anniversary Edition obsahuje aj pokračovanie Vendetta, ktoré plynule nadväzuje tam, kde skončil prvý mod. Vendetta pridáva ďalšiu 1.5 hodinu herného času, pričom uzatvára príbeh celého modu. Klincovačku tentoraz vymenila útočná puška a tomu som sa dosť potešil. Akcia bola vďaka tomu svižnejšia.

Kedysi by som mohol napísať, že obísť takúto kvalitnú záležitosť, ktorá je ešte k tomu zadarmo, je hriech. Dnes, keď už máme zadarmo hry každý týždeň, je to trochu iné, ale stále platí, že Poke646 za to zahratie stojí. U mňa to platilo 3x.

Poznáte seriál Gravity Falls a videli ste tú časť, ako Dipper vysvetľuje Mabel pravidlá DnD ? Mabel tam odpovie, že to znie ako domáca úloha. Pri Hacknete som mal veľmi podobné pocity, akurát boli pracovné. Čítal som maily, dostával úlohy na vyriešenie a trápil šedú hmotu mozgovú. A stálo to za to. Síce som v podstate stále robil to isté, ale to robím aj v práci a predsa ma to vie zabaviť. Takže ...

Celé hranie spočíva v hackovaní cudzích počítačov, na ktorých je nutné niečo spraviť. Sprvoti, resp. väčšinou sú to jednorázovky, kde sa niekam pripojíte, niečo spravíte, zametiete po sebe stopy a mailom informujete o svojom úspechu. Brnkačka. Teda väčšinou. Na hackovanie je nutné otvoriť pár portov a na to je nutné mať správny program a ten je zase nutné niekde nájsť a ešte je tu aj proxy a obchádzanie firewallu. Proste sa pripravte na to, že táto hra vás bude aj trochu trápiť a nebude vás vodiť za ručičku, ale si všetko odmakáte.

Presne pred 6 rokmi som Hacknet už raz začal hrať, ale stratil som niť a bol koniec. 4 hodiny môjho života išli do koša, tentoraz to až po koniec trvalo 12 hodín, ale nesplnil som úplne všetky vedľajšie úlohy. Dokonca som bol pred 6 rokmi taký "dobrý", že som si v hre zmazal potrebný súbor a hre to "nevadilo", akurát už nebolo možné pokračovať v hlavnom príbehu. Blbé. Ale len do tej doby, než som si ten súbor pekne krásne vyrobil (až také zložité to zase nebolo, stačili 2 unixové príkazy) a mohol som pokračovať ďalej.

Príjemné spomienky, ale tentokrát som si už dal pozor na to, čo mažem. Tentoraz som si hranie dokonca uľahčil tým, čo robím aj v práci. Písal som si na papier. Najmä infoška o eos zariadeniach ma zachránila pred nepríjemným zákysom (všetky eos zariadenia majú rovnaké kredence, pamätajte na to). Nakoniec som ale 2x skončil pri návode. Raz som zabudol na scan (čo je dosť zaujímavé, lebo som sa pripojil ku 4 PC, na troch som scan spravil a na tom poslednom nie) a druhýkrát som sa nechal nachytať pri hesle (malé L v hesle, ktoré vyzeralo ako jednotka, ešte teraz sa za to hanbím ako pes).

Ak ste sa dostali až sem, tak by ste zrejme mali Hacknet skúsiť.
Ešte jedna drobnosť: Technické spracovanie je dosť spartanské. Jednoduchý editor s asi 3-4 obrazovkami (dokonca si časom môžete vybrať spomedzi 4 grafických tém), kde vidíte všetko potrebné. Stačí si pozrieť gemplej videjko tu v sekcii Videa a hneď budete vedieť na čo sa máte pripraviť. Kto rád píše príkazy ručne, ten si príde na svoje. Za jedinú nevýhodu považujem veľmi neprehľadnú mapu s počítačmi, ku ktorým som sa pripojil. Po čase v tom už bol dosť slušný neporiadok a ku niektorým PC som sa radšej pripájal ručne než klikaním. Keď to skúsite, tak zistíte, čo mám na mysli. Ak som videl správne, tak mapa je lepšie vyriešená v pokračovaní.

Kedysi mi stačil 1 pohľad a vedel som, že toto nebude hra pre mňa. Nehral by som ju pred 25 rokmi, keď som s hraním začínal a nehral by som ju ani pred 10 rokmi. Tak prečo tam svieti tá 80ka ? Grafika nie je všetko, ale to vieme už dávno.

Je to jednoduché ako facka. Tá hra je milá a to dosť. Vie byť vtipná, tajomná, ale hlavne je zábavná a má svoje neodolateľné kúzlo. Celé je to postavené na riešení 9 prípadov (3 prípady sú bonusové a za povinný z pohľadu príbehu považujem len ten posledný), ktoré riešite v koži detektíva McQueena a jeho jednoduchého parťáka Dooleyho (aka mašina na hlášky). Pri ich riešení som si často (z veľmi pochopiteľných dôvodov) spomenul na Blackwell ságu. Darkside detektívi totižto riešia netradičné prípady a sú za to terčom posmeškov a pohŕdania od svojich kolegov.
Páčilo sa mi, že hoci boli prípady uzavreté, tak sa postavy z vyriešených prípadov vyskytovali aj v iných prípadoch a už detektívov poznali a podľa toho na nich reagovali.

Jediná vec (vlastne 2), ktorá mi na hre vadila, bolo čítanie veľkých textov (myslím veľkosť fontu textov). Hral som na 34 palcovom monitore ale hlavne na 15.6 a nebolo to ono. Pritom v porovnaní s inými adventúrami je podľa mňa textov pomerne málo, no proste sa mi zle čítali. V bonusovom prípade Buy Hard som mal toho čítania už plné zuby, lebo bolo možné na každej obrazovke poklikať kopec predmetov a len pár z nich malo praktický význam. Väčšina opisov predmetov boli len vtipné poznámky a tak je na hráčoch, či im daný humor sedí alebo nie. Keby som chcel veľmi porovnávať, tak by ma napadol aj český Polda, ale toto je predsa len iný typ humoru.
Mňa si hra získala veľmi rýchlo. Tá hra proste nenudí a vždy ma zaujímalo, čo bude ďalej. Zákys som mal len jeden (3. prípad v metre, tak som si zatiaľ strihol inú hru), ale vďaka nemu som dokonale pochopil logiku fungovania vyšetrovania/adventúrčenia a v ďalších prípadoch som už nekysol. Ak sa neviete pohnúť ďalej, tak sa oplatí prejsť všetky obrazovky, prípadne pokecať so všetkými postavami a ono sa už nakoniec niečo stane. Taká adventúrna klasika.

Druhá vec, na ktorú som si chvíľu zvykal, bola statickosť prostredia. Autor hry si to uľahčil, ako sa len dalo, ale napriek tomu z toho vytrieskal maximum. V hre, napr. chýba dabing, no nevadí to. Ďalšia vec je, že postavy nechodia. Na každej obrazovke stoja vždy na jednom konkrétnom mieste a preto ma sprvoti občas pomýlilo, keď som sa pohol na obrazovku doľava a postavy boli na novej obrazovke umiestnené na jej ľavej strane. Mal som vtedy tendenciu myslieť si, že som prišiel z opačnej strany. Spočiatku som si preto myslel, že budem mať problém orientovať sa medzi obrazovkami, najmä keď ich začalo byť viac (hneď v 2. prípade počet obrazoviek výrazne stúpol), ale veľmi rýchlo mi to prešlo do krvi. Našťastie bol prechod medzi obrazovkami otázkou sekundy, takže nič nezdržovalo.

Pred kúpou hry som sa pozrel na jej hernú dobu a zistil som, že sa vymykám normálu. Main story 3.5 hod. a s bonusmi 5.5 hod. ? U mňa sa steam časomiera zastavila na 10 hodinách. Som zvedavý, koľko mi potom bude trvať pokračovanie (Dodatok 12.03.2025: 4 z 9 prípadov za mnou a mám odohratých 11 hodín). Áno, vonku je už (povinné) pokračovanie, takže ma nemusel trápiť otvorený koniec Darkside Detective a ja plynule pokračujem v rozbehnutom príbehu.

Toto bude rýchle, pretože som len pred 2 dňami popísal, ako vyzerá klasická hidden object hra vydaná spoločnosťou Artifex Mundi. Normálne by to asi nestálo za reč, lebo písať furt to isté je pomerne nuda, ale pri hraní tejto hry som si spomenul na (podľa mňa) adventúrny klenot Sanitarium. V Mind snares sa tiež hovorí niečo o autonehode, potom o nejakom sanatóriu, resp. nemocnici a autori mali aj tu uľahčenú prácu, keďže nemuseli vymýšľať, ako prepojiť na seba nijako logicky nadväzujúce prostredia.

Tým ale ani náhodou netvrdím, že Mind snares nejako výrazne vybočuje z Artifex Mundi klasiky, iba ma to tak príjemne nostalgicky zahrialo pri srdci. Keď tak lovím v pamäti, tak Sanitarium bola vlastne prvá adventúra, ktorú som kedy hral, ale bol som strašný zelenáč a nakoniec som si ju pokazil návodom (opakované hranie už bolo oveľa lepšie).

Mind snares patrí medzi tie jednoduchšie hry. Až na drobné výnimky je kombinácia počtu predmetov a prístupných lokácií primeraná. Rébusov je málo a aj dĺžka (u mňa 5 hodín) je máličko nižšia, než býva zvykom. Celé to, aspoň v mojom prípade, držal príbeh a prostredie hry. Hra už má svoje roky a miestami je to na grafike poznať, ale sklamaný som určite nebol.
Najlepším bonusom bolo, že som HOG minihry hral s celou rodinou. Notebook som mal pripojený ku TV, pretože sme sledovali Česko-slovenský pohár v basketbale a keďže cez prestávku nebolo čo robiť, tak sme hľadali predmety v Mind snares.

Viete, čo je na hrách ako Endless Fables: Shadow Within a spol. výnimočné ? Absolútne nič ! Aspoň podľa mňa. Bohužiaľ je to moje guilty pleasure podobne, ako má Garret (a vlastne už aj ja) svoje Zombie army alebo Sniper elite, a tak sa k tomuto žánru (#1 #2 #3 #4 #5 #6 #7 #8 #9) opakovane vraciam, aj keď sú v rybníku ďaleko kvalitnejšie kúsky.

Hry ako Endless Fables patria do skupiny hidden object hier (HOG), kde je to iba o nájdení správneho predmetu a o jeho použití na správnej obrazovke. Kto nehral, ten by mal vedieť, že tých predmetov je vždy počas hrania neúrekom a hráč nerobí nič iné, iba nachádza predmet za predmetom (aj na tých najneuveriteľnejších miestach) a potom hľadá správnu obrazovku, kde by mohol daný predmet použiť. Technicky je hranie vyriešené ako first person adventúra, takže prechádzanie z obrazovky do obrazovky je okamžité a nezdržuje ho pozeranie sa na pomalú postavičku. To má ale za následok, že už po polhodine hrania si človek nepamätá na nič, čo riešil pred chvíľou. Súčasťou hrania sú samozrejme "rôzne" hlavolamy a tu autori HOG hier používajú prakticky non stop tie isté rébusy. Toto ale platí primárne pre hry distribuované vydavateľom Artifex Mundi, kde býva originalita len výnimočne. Kto ale hľadá, ten určite nájde aj naozaj dobrú hru a ja za takýto klenot považujem My Brother Rabbit.

Čo zvyčajne poteší je grafika. Krásne ručne kreslené pozadia na mňa občas pôsobia trošku umelo, ale krásu grafiky som si uvedomil hlavne nedávno. Zakysol som v 3. prípade v Darkside Detective a keďže som potreboval prečistiť hlavu, tak som sa prepol na Endless Fables a veru som sa chvíľu kochal. Pritom grafické spracovanie Darkside Detective sa mi páči tiež, len je to iné.
Zákysy v týchto hrách príliš nehrozia, stačí preklikať všetky prístupné scény a nájsť to jedno alebo 2 alebo 3 blbé miesta, na ktoré bolo potrebné niečo priložiť. Keď je najhoršie, tak pomôžu 3 pomôcky. Mapa vie zobraziť obrazovku, na ktorej je možné niečo spraviť, alebo je tu hint, ktorý ukáže presné miesto na obrazovke a nakoniec pomáha fakt, že sa rébusy/minihry dajú preskočiť. Kupodivu som príliš nekysol ani v prípade, keď som sa k hre vrátil po niekoľkých dňoch. Výnimkou bola hra Path Of Sin: Greed, kde bolo po celý čas prístupných cca 10+ obrazoviek a prechádzanie medzi nimi už bolo naozaj otravné.

Zatiaľ to vyzerá, ako keby som písal len všeobecne a o Endless Fables som nenapísal nič, no nie je to tak, celý popis sedí ako na Endless Fables, tak na ostatné HOG hry, ktoré som spomenul úplne hore.

Takže sumár:
Adventúrčenie: Môže byť
Hádanky/Rébusy: Áno, sú fajn, ale medzi HOG hrami sa príliš často opakujú
Príbeh: Can I laugh to your face ? :)
Grafika: Podľa mňa je fajn
Herná doba: Zvyčajne 5-6 hodín
Verdikt: Oddychovka, skúste

Keby sa ma niekto spýta, či by som Whispers of a machine odporučil, povedal by som rozhodne áno. ALE. Treba sa pripraviť na to, že hra zbytočne nezachádza do detailov (toto nemusí byť vyslovene zlý prístup) a hlavne záver mal dostať oveľa väčší priestor. Ja som samozrejme zase skončil v menšine a zvolil som koniec ako 7.7 % hráčov.

Tým by som kritizovanie ukončil a radšej pochválil hru za to, že sa mi hrala príjemne dobre. Môžu za to dobré hádanky (najviac potešilo posúvanie skrinky za hluku prostredia alebo hľadanie tajného vchodu na smetisku pomocou EKG) a akurátne tempo hry. To neznamená, že by hra občas nezdržovala (napr. scanovaním prostredia a hľadaním stôp), ale inak išlo všetko pekne od ruky. Žiadne podpásovky sa nekonali, no aj tak som 2x zakysol (tajný vchod na smetisku a tajná miestnosť v múzeu) a namiesto krátkej hry som si dal menší nadpriemer (14h).
Veľmi skoro je k dispozícii veľa obrazoviek a keď som náhodou stratil niť (a to sa po 3 dňoch pauzy stane ako nič), tak som sa cítil podobne ako môj brat, keď v Poldovi (alebo to bola dvojka ?) preskakoval z obrazovky na obrazovku a preklikával každé aktívne miesto. Napriek tomu ma hra neodradila, pretože to vykryla detektívnym príbehom. Nebol to príbeh pre náročných, ale bolo to niečo, čo ma ťahalo vpred. Jednak som vyšetroval vraždy a taktiež ma zaujímal aj príbeh hlavnej postavy.

Neposledná zaujímavosť boli špeciálne schopnosti hlavnej postavy, ktoré dostávala podľa toho, ako som hru hral. Ja som napr. nedostal neviditeľnosť, ale zato som mohol ovládať druhé osoby alebo vytvoriť elektrický impulz.

Nie je to must have, ale za zahratie hra rozhodne stojí. Aby som nezabudol, opäť ide o pixel art grafiku, tak aj na to treba myslieť. Niekto by už mohol byť v dnešnej dobe z pixel artu otrávený, ja ho ale vítam a páči sa mi.

Keď niekto povie "klasiky adventúrneho žánru", tak si predstavím Indiana Jones, King's quest, Monkey island alebo Simon the sorcerer. Tým ale netvrdím, že by Full Throttle nepatrilo medzi klasiky, iba nepriamo priznávam svoje vedomostné medzery v adventúrnom žánri.

K Full throttle som sa dostal len vďaka tomu, že som ho dostal pred 6 rokmi zadarmo na GOGu.
Prvé hranie som ukončil po pol hodine pre nezaujímavú tému o motorkárskom klube, ktorého šéf Ben musí vyriešiť jeden drobný problém (zbaviť sa obvinenia z vraždy). Druhé hranie som úspešne ukončil, ale nemôžem povedať, že by som bol spokojný. Ako hovorí aj moje hodnotenie, patrím medzi najmenej spokojných z tých, ktorí hodnotili Full throttle na DH.

Aktuálne som ponorený do výbornej knihy Umění klasických adventur a najmä vďaka tejto knihe som si povedal, že sa vrátim ku adventúram. Full throttle som zvolil najmä kvôli jej krátkosti. Netušil som ale, že je hra taká nemastná neslaná. Všetko prebehlo až príliš rýchlo, na žiadnom mieste som sa nezdržal a keď áno, tak to bolo len kvôli zákysom. Sem tam som prehliadol vstup na ďalšiu obrazovku, alebo sa objavilo slepé miestečko (hra sa tvárila, že by som tam mohol niečo spraviť, ale nebola to pravda), alebo mi občas nedoplo, že je nutné spraviť akciu v strede nejakej animácie. Adventúrčenie bolo inak fajn a bolo logické, ale do návodu som žiaľ musel pozrieť (6x). Chýbali tomu aj zaujímavé postavy. Rozhovory boli krátke, o nikom (okrem Mo) som sa nič nedozvedel. Ťažko sa mi kvôli tomu vžívalo do hry.

Zaujímavosťou (teda ako pre koho) sú minihry, jednak sú to súboje na motorke a druhá je zase destruction derby, pri ktorej som bol už taký otrávený, že som ďakoval za Fingonov komentár, kde som sa dočítal, ako ju preskočiť. Nakoniec ma úplne dožral záver hry, kde je nutné postupne riešiť niekoľko problémov v časovom limite, takže som si zopár scén pár krát zopakoval.

Hral som remasterovanú verziu, ale do originál grafiky som prepínal častejšie, ako som pôvodne čakal. Nová grafika mi prišla umelá, pôvodná grafika sa mi páčila viac. Keby sa v nej dajú zvýrazniť použiteľné predmety, tak hrám v starej grafike celú hru.

Prvý adventúrny rest je za mnou.

Boli to hry od Bioware, resp. Black Isle Studios, o ktorých som si myslel, že ich nehrám, ale do nich chodím žiť druhý život. Netvrdím, že dnes už si to nemyslím, to mi len dohratie KCD trochu rozšírilo obzory. A verím tomu, že jedného dňa budem podobne písať aj o RDR 2.

Pri hraní som nenechal nič na náhodu. Úvod hry odohrávajúci sa v Skalici som odbavil za 10 hodín ! Prcka som stretol/konfrontoval asi po 40 hodinách hrania, takže ako sa hovorí v Hviezdnom prachu o strážcovi brány: mal som naozaj kopec času na tréning. Alebo pravidelne omieľaný kláštor som navštívil ešte dávno predtým, ako ma do neho zaviedla hlavná dejová linka. A to sa mi na tejto hre páčilo: Žil som v hre, tváril som sa, že sa ma hlavný dej netýka a stačilo mi to.

Hneď v úvode som dostal peknú lekciu, keď ma poslal otec na nákup, ale nejako som prehliadol, že mi nedal peniaze. Zblbnutý hraním iných hier ma ani nenapadlo, že by som si mal tie peniaze pýtať od otca, ale som hneď začal premýšľať, ako tie peniaze získam. A veru som získal. Stačila takáto drobnosť a ja som pochvalne zdvihol obočie. Druhýkrát to bolo potom, ako som prišiel na peňažný hack v úvode hry (predávanie rastliniek) a ja som prestal mať problém s peniazmi. Ale úplne najviac ma hra dostala, keď som začal zbierať žihľavu (skúste to). Je to v podstate drobnosť, ale od tohto momentu si ma hra kompletne zaháčkovala a ja som začal experimentovať, a hlavne som ku hre pristupoval úplne inak, než to bolo pri iných hrách.
Ako som napísal, toto bol len trápny úvod hry, pričom mne to bohate stačilo.

Potom prišla obrovská životná katastrofa (prepadnutie Skalice), hra mi otvorila dvere dokorán a ja som mohol začať preskúmavať svet. Opäť som kompletne ignoroval hlavnú dejovú linku (aj kolegove poznámky, že takto by som to nemal hrať) a dlhé hodiny som sa len tak motal po okolí. Bez koňa a bez bojových schopností to síce nebolo ono, ale nakoniec prišlo aj k tomu. Opäť musím pochváliť, ako postupne hra dávkuje nové veci a dáva hráčovi nové možnosti. Keď som dostal prvého koňa, tak som sa skoro rozplakal. Skoro. A potom to už bola IBA jedna obrovská jazda z mesta do mesta, učenie sa nových vecí a prežívanie krásnych dobrodružstiev. Nebudem to tu zbytočne rozpisovať, lebo to tu niektorí napísali oveľa lepšie ako ja a aj VĎAKA NIM som sa ku hre nakoniec vrátil.
Prvé hranie som totižto skončil po stretnutí s Kunešom. Dostal som od neho na budku a ja som išiel s plačom domov. O rok neskôr, keď konečne vyšla aj čeština (veľký potlesk) a po prečítaní x komentárov na DH som sa do hry poriadne zažral, prekusol som obmedzené sejvovanie a tentoraz dostal na budku Kuneš. Síce až na druhý pokus, ale porážku som už nebral ako nezdar ale ako dobrú skúsenosť. Pred koncom hry som dobrovoľne absolvoval aj pobyt vo väzení, taktiež zaujímavá skúsenosť.

Dlho by som sa rozpisoval, ako som vykradol snáď každý dom v hre, ako som trénoval lukostreľbu aj na kravách (nechválim sa), ako som uvítal chvíľky pokoja v kúpeli, v posteli alebo pri tanieri s jedlom, ako som študoval jednu knihu za druhou, ako som lovil vysokú, zvliekal ju z kože a mäso predával mäsiarom, ako som na konci hry vyrábal lektvary ako na bežiacom páse, ale aj ako som potupne utekal aj po 80 hodinách hry, keď ma prepadla skupinka Kumánov. Jediná vec, ktorú som nerobil schválne (ale iba kvôli sejvovaniu) bolo chlastanie. Nepríjemná osobná skúsenosť s týmto neduhom mi ani v hre nedovolila, aby som si len tak "uhol", takže farár Bohuta zo mňa nemal až takú radosť.

Po cca 150 hodinách (od februára do mája 2024) som sa rozhodol hru ukončiť a tu budem opäť chváliť, lebo hra si nekončí len tak, ale som mohol ďalej behať po svete, loviť zver v lese (a nedať sa samozrejme chytiť) a plniť nesplnené questy. V tých 150 hodinách je schované aj hranie všetkých dlcčiek, pričom najviac sa mi páčil Terezin príbeh. Škoda, že bol taký krátky a taký priestorovo ohraničený, ale chápem, prečo to tak bolo. S Terezou a nielen s ňou sa dali robiť aj iné veci a vďaka tomu som sa chvíľu cítil ako majster sveta, ale to už si musíte skúsiť sami.

Pred hraním KCD som zvažoval, že je čas sa vykašľať na hranie (na nič som nemal chuť), nejakú dobu som už aj prestal chodiť na DH a celkovo som prestal sledovať hernú scénu, ale KCD to všetko zmenilo. Fakt dík.
Netvrdím, že je to dokonalá hra, ale ako simulácia stredovekého života mi dokonale vyhovovala. Jednoduchý Jindrov príbeh s niekoľkými peknými zvratmi ma nijako zvlášť nesklamal, podstatný nebol cieľ ale cesta, ktorá ku nemu viedla. No a tá cesta bola neskutočná. Takže ešte raz dík, zlaté ručičky české !

P.S. Hranie KCD 6 rokov po vydaní malo tú výhodu, že som narazil len na jeden nijak vážny bug. Baby v kúpeľoch pri Ratajoch sa do seba občas zaplietli.

SUPERHOT bolo super. Naozaj ma to chytilo, ale bolo veľmi krátke. V podstate po dohratí Mind control delete mi príde základná hra ako demo verzia. Hra síce obsahovala výzvy, ktoré predlžovali pobyt v hre, ale keď som hral už 4.výzvu, tak som sa naozaj nudil. Prechádzanie tých istých levelov proti tým istým panákom na tých istých miestach, to proste nie je ono. Našťastie prišlo pokračovanie, ktoré spravilo ZOPÁR zmien.

V pokračovaní už neprechádzate jednotlivé levely, ale je nutné prejsť skupinu levelov na jeden záťah. Sprvoti je levelov 5, ale na konci ich je 15 a tu už som sa musel hre naozaj povenovať a premýšľať čo, kde a v akom poradí budem robiť.
Levely už nie sú o vystrieľaní všetkých panákov, ale iba ich určitého počtu. To znamená, že keď už máte na pažbe 5 krížikov, tak je veľká šanca, že ďalší panák v poradí bude váš posledný, aj keď na vás vyštartovali traja alebo štyria. Správnou voľbou panákov môžete vystrieľať iba jednoduchých pištoľníkov (sú tam aj panáci bez strelnej zbrane) a panákov s brokovnicou, automatickou puškou alebo laserom budete ignorovať. Pokiaľ sa to samozrejme dá. Drobná rada: Nebojte sa zahadzovať hocijakú zbraň. Každý zastavený panák je dobrý panák. 

Komu sa zdal byť SUPERHOT ťažký, ten by mal dať od pokračovania ruky preč. Normálnych panákov časom doplnia špeciálni panáci, ale to tu nebudem príliš spoilovať. Spomeniem len tých, na ktorých som si zvykol až od levelu 8B (čiže na konci hry). Sú to panáci, ktorí po smrti vybuchnú !!!!! Keď sa na mňa začali v 8B a 8C valiť prakticky vo vlnách, tak som nechcel veriť, že to autori hry mysleli vážne. Časom som ale využíval ich výbušnosť na ničenie ostatných panákov a samozrejme na ničenie mojich nervov, keď som sa občas prepočítal a spŕška nábojov vyletela mojim smerom.
A to som ešte nespomenul 3 špeciálnych panákov, ktorých nie je možné zabiť. Keď už človek mastí 13. level z 15, má len 1 život (o tom o chvíľu) a zrazu príde nesmrteľný panák, tak až vtedy to začne byť to pravé orechové strieľanie. Steam hovorí jasne, hru dohral len každý desiaty hráč a ja tuším, prečo je to tak.

Hráči SUPERHOTu si teraz asi hovoria, že autori prestrelili obtiažnosť a tým natiahli hernú dobu. Áno aj nie, pretože okrem prekážok pribudli aj uľahčenia. Namiesto jedného života má hrač rovno 2 životy (počujem ovácie ? nie ? viem prečo) a keď má šťastie, tak mu hra dovolí po pár leveloch počet životov zvýšiť, alebo sa aspoň vyliečiť. Hra vždy po pár leveloch umožní vybrať jedno z 2 vylepšení (vylepšení je celkovo viac ako 20) a podľa toho sa mení aj herný štýl. Môžete vybrať viac nábojov v zbraniach, silnejšie údery, okamžité nabitie zbrane po zásahu panáka, vybuchujúce predmety, väčší počet životov, veľmi pomalé strely vo vašej blízkosti, odrazenie náboja do iného panáka, keď dáte headshot atď. atď. Je tam toho dosť, niektoré pomôžu viac, niektoré menej. Blbé je, že je všetko generované, takže ak máte smolu, tak vám bude hra ponúkať len to, čo nechcete, resp. neviete dobre využiť.
Taktiež je blbé, a s tým som nejakú chvíľu bojoval aj ja, že skupiny levelov (nody) sú vždy poskladané z rovnakých levelov. Keď budete v leveli Dojo alebo Sewers už desiatykrát, tak si budete hovoriť, že autori mohli tých levelov vyrobiť aj viac. Dokopy je asi 15 levelov a vždy je časť z týchto levelov použitá v cca 25 skupinách levelov/nodoch, ktoré je nutné prejsť na jeden záťah. Nakoniec som tento fakt prijal, lebo hráč často začína na inom mieste, s inými schopnosťami, proti iným panákom, takže ten istý level sa hrá trošku inak. Verím ale tomu, že tento model nesadne každému a tých levelov proste malo byť viac.
Podobne to autori vyriešili aj v základnej hre, akurát tam to opakovanie levelov schovali do nepovinných výziev. Tam som už pri 4.výzve začal pociťovať nudu a to som mal nahratých ani nie 6 hodín. Mind control delete mi zabral 15 hodín a až na krátku slabšiu chvíľku som sa pri hraní ani trochu nenudil.

Po dohratí hry sa potom otvoria bonusové levely s nejakou špecialitkou (napr. chodia len výbušní alebo len čiastočne zničiteľní panáci). Nakoniec je tu jedna drobnosť a to je Node 100, čiže prejdenie 100 levelov po sebe na 1 záťah. Ale toľko času a nervov som zatiaľ nemal.
SUPERHOT ma obrovsky navnadil, ale pokračovanie ma potešilo ešte viac vďaka vyššej obtiažnosti. Každá vydretá výhra ma tým pádom potešila ešte viac, ale posledná štvrtina hry ma určite pripravila aj o pár vlasov.

P.S. Tie záverečné titulky si mohli autori odpustiť.

Hotovo, mám to za sebou a steam mi hlási 4 odohraté hodiny. Hmmm.
Herná doba je z pohľadu hodnotenia kvality hry diskutabilná. Niekedy stačí 5 hodín, inokedy je málo 50 hodín. Ale čo keď je základná hra dohrateľná za 2 hodiny ? Samozrejme sa nebavíme o hraní na najľahšej obtiažnosti s postupom priamo za nosom. Koľko ste ochotní zaplatiť za takú hru ?

Trošku to naťahujem, lebo inak by bol tento komentár podobne superkrátky ako základný príbeh SUPERHOT.
Je to preto, lebo mi hra SUPERHOT dosť učarovala. Lenže základná hra má len 2 hoďky ! Nič moc na FPS hru, v ktorej je základnou myšlienkou zastavený/spomalený čas a la Matrix. Určite si pozrite nejaké gameplay videjko, aby ste mali o hre dobrú predstavu.

Po prejdení základnej hry je možné hrať výzvy a ja som si dal dve. Ja viem, najprv si tu vylievam srdce, ako mi hra sadla a potom si dám len 2 výzvy. A jednu minihru s drevorubačom, ktorá zabavila asi na 3 minúty.

Prvá výzva s katanou je vyslovene skvelá. V základnej hre je možné používať pištoľ, brokovnicu, automatickú pušku a katanu. Prechádzanie levelov iba s katanou má väčšie napätie, keďže je nutný tesnejší kontakt s nepriateľmi. Tým pádom je aj postup levelmi iný. Je to to isté, len s drobnými rozdielmi.
Niekto možno namietne, že ten tesný kontakt nie je nutný, lebo je možné katanu hádzať, ale bez katany v tejto výzve nezmôžete nič. Akonáhle katanu niekto zničí (zdravím súperov s brokovnicou), tak môžete reštartovať level. Levely sú našťastie/bohužiaľ krátke, takže reštart nie je skoro žiadny problém, ale sprvoti to trošku zabolí. V hre totižto platí pravidlo: jedna rana, spíš jak vrana. Každý vydrží len 1 zásah z hocijakej zbrane. Časom si ale zvyknete a budete prechádzať levelmi efektne ako hlavný hrdina v John Woo filmoch. Dokonca môžete skončiť s tým, že hodíte katanu po nepriateľovi, vymeníte si s ním pozíciu, zachytíte katanu letiacu na vás a vyriešite zvyšok nepriateľov. Rovnaký postup platí aj pre palné zbrane. Je to efektné aj efektívne zároveň. 

Druhá výzva vlastne nebola výzva, lebo nepriatelia mali namiesto hlavy tekvicu, vďaka čomu boli ľahší terč. Zaujímavé ale je, že sa k tejto výzve ani nemusíte dostať.

Ako som písal na začiatku, chcelo by to dlhšiu hernú dobu a bol by som oveľa spokojnejší. Vonku je aj pokračovanie, ale zatiaľ musím súhlasiť so všetkými pripomienkami, ktoré hre vytýkal užívateľ thepcqwer vo svojom komentári.


O 11 dní potom, ako som napísal tento koment: Nakoľko som vo veľmi pokročilej časti Mind Control Delete a sem tam ma poriadne potrápil, tak som sa v rámci oddychu vrátil ku SUPERHOT výzvam. Dal som si ďalšie 3 a nerád to hovorím, ale nie je to ono. Čiastočne to môže mať na svedomí Mind Control Delete, ktorý považujem za vysoko kvalitné dielo a vrátenie sa ku jednoduchému SUPERHOT už pre mňa nemalo ten efekt, ako keď som ho hral prvýkrát. Autori sa vo výzvach snažia meniť prístup v hre (napr. v jednej výzve nemôžete zabíjať, ale sa môžete len prevtelovať), ale už ma nebaví bojovať proti rovnakým nepriateľom na rovnakých miestach v rovnakých leveloch. Spolu s výzvami som v SUPERHOT strávil cca 6 hodín a už ma to viac nepriťahuje. Zato pokračovanie mi ukazuje krásnych 13 hodín a ja sa teším na každú novú výzvu, ktorú mi hra pripraví.

Výzvy
Tých výziev je v hre viac, ako som si myslel. Nie všetky sú totižto hneď prístupné a nie všetky sú pre mňa zaujímavé, ale rozhodne to pridáva hre na hracej dobe. Je fajn vidieť, ako stačí zmeniť jeden-dva detaily a hra je opäť iná a zaujímavá.

Táto hra doslova pohladila na duši. Vyzerá ako hra pre deti, ale kto ju skúsi, ten si spomenie na svoje detstvo, keď sme si vymýšľali vlastné svety, hrali sa na vojakov, Robina Hooda (resp. Williama Tella) a bojovali sme s príšerami, alebo len tak sedeli (no dobre, bola aj schovka, bol aj futbal, dokonca fajčenie) a mysleli sme na "hlúposti".

Úvod hry je ešte dajme tomu taký obyčajný. Klasická kreslená klikacia adventúrka s dvomi deťmi ako hlavnými hrdinami, ale už po hodine sa rozbehne jedno obrovské dobrodružstvo plné vtipných postavičiek a hádaniek. Hra prakticky nemá hluché miesto, je relatívne ľahká a preto drží hráča v tempe. Hádaniek/minihier je veľa, niektoré sú ľahšie, iné trochu potrápia, jednu som dokonca vyriešil bez toho, aby som rozumel princíp (jazdenie autom lesom, púšťou atď.). Dokonca došlo na papier, keďže sa mi niektoré veci (puzzle s presmerovaním lúča v kobke) ľahšie riešia na stole než na monitore. Za jednu z najlepších považujem hru v hre niekde v závere hry, kde som si dokonca hovoril, že jej grafické spracovanie mohlo byť použité aj v hlavnej hre.

Rozumiem aj Vivaldiho výčitke, pretože časť hry nebolo možné odohrať, ale si ju len pozrieť. Škoda. Na druhú stranu by mala zafungovať predstavivosť, že čo také sa tam mohlo našim dvom hrdinom stať. A veru toho bolo dosť.

Je to krásne, je to roztomilé, je to vtipné (zdravím napr. sliepočku vo väzení), dokonca to ani nie je také krátke, aby som musel nadávať (6 hodín), hoci pár hodín navyše by sme samozrejme bez problémov zvládli.
Hru som primárne štartoval kvôli synovi, ktorý ju spočiatku mierne ignoroval, ale zvyšok sme si už užili plnými dúškami.

Ak už máte odohraté všetky hry od Amanity, potom Lost in play považujte za povinnosť. Za veľmi príjemnú povinnosť.

Moderská komunita je silná a často dokáže vytvoriť ďaleko lepší produkt, než bola pôvodná hra, prípadne vytvoriť rozšírenie zanedbanej časti pôvodnej hry. Mód ku vysoko oceňovenému Portal 2 je pre tých, pre ktorých boli hádanky z pôvodnej hry malou výzvou.

Nejde len o pár máp na 2-3 hodinky, ale normálne plnohodnotné rozšírenie s vlastným príbehom. Sú tam hádanky s veľkým H, ktoré sú náročné ale nie frustrujúce. Hádanky, pri ktorých nejde o zručnosť (až na jeden jediný prípad) ale čisto o logiku. A to sa bavíme iba o hádankách zo story módu. Hra obsahuje aj advanced mód...pre najnáročnejších.

Príbeh sa odohráva medzi udalosťami Portal 1 a Portal 2. Hlavná postava (Mel) je uspatá, aby na nej mohli byť vykonané testy, ale niečo sa pokazí a k zobudeniu dôjde oveľa neskôr, než bolo v pláne. Teraz je najdôležitejšie zistiť, čo sa stalo. Prečo je prostredie zničené ? Kde sú ostatní ľudia ? Niečo časom vysvetlí robotí spoločník, ale zvyšok si budete musieť zistiť sami a môžete si byť istí, že ten záver stojí za to !

Mód je samozrejme zadarmo, a napriek tomu je profesionálne nadabovaný vrátane videosekvencií. Herná doba je vďaka vyššej obtiažnosti malilinko vyššia ako tá v Portal 2.

“Ty vole…my jsme v 1/3“. Takto nejako okomentoval Garret naše hranie It Takes Two po cca 4-5 hodinách hrania. Na koniec hry sme sa dostali po 14 hodinách (tak mi to píše Origin) a Garret to opäť vystihol veľmi presne “o púlku kratší a cajk”. Súhlasím, podpisujem, hough, fajka zhasla.

Na ITT som sa tešil. Tvorci Hazelight Studios ma veľmi potešili už svojou prvotinou a ITT malo podobne skvele našliapnuté (opäť ide o coop only hru), no menej je niekedy viac. Väzenské prostredie Hazelight Studios prvotiny tentoraz vystriedal farebný svet hopsačiek a jedno mega-epické dobrodružstvo dvoch rozvádzajúcich sa manželov.

Autori nabúchali ITT takým obsahom, že som žasol. Každý level je iný, postavičky majú vždy iné schopnosti, alebo používajú iný predmet, alebo iný spôsob pohybu a vďaka tomu je hra tak variabilná, že sa na ňu musí skvele pozerať. Mimochodom, grafické spracovanie si tiež zaslúži uznanie.
Problém je ale v tom, že hra má dosť svižné tempo, nízko položenú obtiažnosť a keď sa hrou prebíjate ako nôž maslom, tak rýchlo nastupuje nuda a stereotyp a nepomôže jej nič, ani lietanie, ani akčné rpg, ani lietanie na raketke, ani mortal combat, ani originálne coop činnosti a hádanky alebo milión rôznych minihier. Na konci každého levelu je boss, aby sa hráči trochu zapotili, ale pre bežného gejmera nebude ani jeden boss nič iné ako drobné zdržanie pred ďalším postupom v hre.

Okrem (podľa mňa) naťahovanej hernej doby inak nie je nič, čo by som hre vytkol. Všetko je krásne plynulé, bugy sa nám vyhýbali, ovládanie reagovalo presne, prostredie aj nepriatelia boli spracovaní originálne, proste je to chuťovka, na ktorej je vidieť, že sa jej autori náležite venovali. Keď si teraz rekapitulujem, čo všetko sme robili v hre a čo všetko sme ešte prehliadli, tak rozumiem, prečo vyhralo ITT ocenenie hry roka 2021. Má to len ten jeden drobný háčik a Garret to opäť vystihol veľmi pekne “hra roka 2021, která mně nebaví hrát”. Náš problém bol zrejme v dávkovaní hrania, hernom tempe, alebo čo ja viem v čom. Pritom na každé hranie som bol vždy zvedavý, lebo som vedel, že ma čaká niečo nové.

Dodatok (3 dni po prejdení ITT s Garretom): Začal som hrať so 7r synom a tá hrateľnosť je úplne iná. Na minihrách trávime ďaleko viac času a aj bossovia sú teraz väčší oriešok a hlavne sa zmenilo herné tempo. Tam, kde sme s Garretom prechádzali bez väčších problémov, sa teraz so synom občas trápime. Tempo je pomalšie a máme čas nasať atmosféru každého levelu a to je fajn.
Dodatok 2 (24.01.2022): Dohrali sme to. Nie je tomu čo vytknúť okrem dĺžky. Mohlo to byť kratšie.

Hra odohraná v rámci EA Passu za 4 E mesačne.

Second run:

Crysis 2 som si tentoraz užil oveľa viac než pri prvom hraní. To sa bohužiaľ nedá povedať o second rune Crysis 3, ktorý som si vyslovene pretrpel, ale o tom nechcem písať.

Základom bolo, že som vedel, do čoho idem. Žiadne grafické orgie ako v Crysis (DX11 verzia, nevadí), žiadne savovanie (vadí a dosť), doslova idiotský príbeh (veď dobre, ja som zatiaľ nevymyslel žiadny), ALE ... zostalo pieskovisko, kde som sa mohol znova do sýtosti vyblázniť a o to tu išlo. Nelineárny postup v hre mám veľmi rád. Vďaka tomu občas (vlastne často) vojaci ani netušili, kto ich dostal. Tým sa dostávam ku regulérnemu čítu, nanoobleku a jeho cloaku. Písal som to už tu a stále platí, že kto nechce, ten nemusí cloakovať, ale kto to spraví, ten to bude mať ľahké. Najmä keď ho upgradujete na maximum. Upgrade obleku som trošku nepochopil. Veľmi krátko po polovici hry som mal oblek vymaxovaný a už nebolo nutné zbierať nanoboty po zabitých Cephoch.

Pri prvom hraní som Cephov nemal v láske, ale tentoraz som ich uvítal, lebo predstavovali ďaleko väčšiu výzvu (hral som na strednej obtiažnosti) než hocijakí iní vojaci. Asi 2x sa mi stalo, že keď padol posledný Ceph, tak som začal cvakať kohútikom zbrane na prázdno a to bola panečku skvelá atmoška. Keď som mal Cephov plné zuby (aj také bolo), tak som zapol cloak a preplížil som sa, kam som chcel. No dobre, Cephovia dokázali detekovať cloak, ale nie ten vymaxovaný.
Síce vyzdvihujem iba cloak, ale bokom nešiel ani armor. Bez armoru som išiel dole veľmi rýchlo, s armorom som bol king.

Najväčšiu nudu som pocítil niekde v tretej štvrtine hry, kde sa bojoval CoD v meste. Pôsobilo to na mňa iba ako naťahovanie hernej doby a Cephovia tam nejakým zázrakom akoby získali pár HP naviac. Celé to našťastie zachránil skvelý pocit zo streľby a skvelý arzenál. Tentoraz som sa nezameral iba na obľúbené zbrane (brokovnicaaaaaaaa), ale arzenál som menil pravidelne a využil som toho ďaleko viac ako pri prvom hraní. Škoda je len v tom, že tentoraz bolo ďaleko menej možností jazdiť na vozidlách a keď už som sa do nejakého dostal, tak som musel po chvíli vystúpiť.

Mohol by som spomenúť, ako som sa pri prvom hraní trápil pri jednej stealth misii na móle, keď som išiel za Gouldom, ale silu cloaku som už spomínal, takže tentoraz to bola hračka a nielen kvôli nemu. Vďaka cloaku som dokonca spravil celý posledný level takmer bez jediného výstrelu (kto to hral, ten vie, prečo iba takmer) a vyslovene ma potešilo, že Crysis 2 neobsahuje záverečného bossa. Bravo. 

Počas hrania som narazil na 2 bugy. Raz sa mi vypli animácie efektov a druhý raz sa mi prestali prehrávat zvuky zrovna keď mi Stricklandová vysvetľovala celý príbeh.

Pozn. Savovanie v hre je možné aktivovať pomocou jedného módu. Savovanie tam funguje len po predposledný level, posledný level už je bez neho.

Kedysi bolo pre mňa nemysliteľné, aby som opakoval prejdenú hru, ale dnes je to skôr pravidlom. Chcem mať istotu, že život po 30ke (no dobre, mám trošku viac) nebudem mrhať na zbytočnosti. Preto ho mrhám (aj) na hranie, ehm.

Už som to tu niekde tuším písal, ale keď sa spýtam detí, čo by chceli hrať, tak vyhráva Trine 2. Keď sme dohrali pred pol rokom všetky 4 diely, tak bolo na čase rozhodnúť, ktorý diel zostane a ktoré pôjdu preč. Opäť vyhralo Trine 2.

Prístupnosť celej tetralógie je ideálna. Môžu sa zahrať 1 až 3 osoby. Checkpointy sú prakticky na každom kroku (iba prvý diel bez enchanted vylepšenia fungoval trošku inak). Ak nepočítam level v Trine 4 (ježibaba a zrkadlá), tak žiadna pasáž nevyžaduje logické uvažovanie a dá sa prejsť „hrubou“ silou. Prakticky každý level sa dá vyriešiť mnohými spôsobmi a je to vlastne logické, lebo hrou môže prejsť jednotlivec aj skupina hráčov. Nehovoriac o tom, že každá z 3 postáv (rytier, lukostrelkyňa, kúzelník) má iné schopnosti. Niekto sa tomu bude možno čudovať, ale skúste použiť gravitačné šípy. Ja som im spočiatku neveril, ale od 3.hrania sú alfou a omegou môjho coop hrania s deťmi. No a ako posledné musím opäť vyzdvihnúť rôzne pripravené levely pre jednotlivca a skupiny hráčov. Bravo.

Obtiažnosť hry je možné rôzne meniť, napr. jedno nastavenie dovoľuje prenášať spoluhráčov stojacich na prenášanom predmete (kocka, drevené poleno, kameň). Je len na hráčovi, či chce prechádzať priepasti vďaka svojej šikovnosti, alebo bude trošku podvádzať.
Skúšal som nájsť pre deti inú alternatívu, ale nič sme nenašli, preto budem veľmi rád za každý relevantný návrh.

Chcete zažiť nekrvavé dobrodružstvo v rozprávkovom svete ? Choďte do toho.
Chcete pohodovú hopsačku a máte k tomu aj parťáka/ov ? Choďte do toho.
Chcete ... ? No proste Trine 2 odporúča celá moja rodina , ale mojej manželky sa radšej nepýtajte.

Keby sem skopírujem tento komentár, tak by som nič nepokazil. Stále zvažujem, ako pristupujú v Artifex Mundi ku hrám. Či je to len vypočítavosť a preto robia stále to isté, alebo majú taký vrúcny vzťah ku adventúram pre casual hráčov s HOG minihrami, že chŕlia tieto hry ako na bežiacom páse.

Tentokrát ale dali niečo trošku iné a priznám sa, že pri šnúre šiestich rovnakých hier po sebe som nečakal, že by ma mohli ešte zaujať. Zapracovali na svete, na ktorý ponúkli 2 pohľady (klasický a pohľad v inej dimenzii). Mne sa to spracovanie páčilo (iná dimenzia mi veľmi pripomínala atmosféru z geniálneho Sanitária), konečne to malo úplne inú atmosféru. Stále ale platí, že by pomohlo trošku popracovať na príbehu, lebo je taký, ehm, nemastný, neslaný.
Tak ako každý iný príbeh od Artifex Mundi, aj tento sa ku koncu otočí a odhalí niečo iné, ako to pôvodne vyzeralo.

Ku koncu som sa v tom už začal strácať. Veľa prístupných obrazoviek je problém hocijakej adventúry, ale tu je našťastie nápoveda v 2 formách. Buď si hráč klikne na mapu a zistí, na ktorej obrazovke má niečo spraviť (tentoraz je nutné preklikávať medzi mapou reálneho sveta a sveta v inej dimenzii), alebo klikne na hint, ktorý presne odhalí ďalšie miesto akcie. Na casual obtiažnosti je hráč veľmi rýchlo navigovaný na správnu obrazovku. Dosť to kazí herný zážitok, preto casual obtiažnosť neodporúčam.

Tentoraz sa niektoré HOG minihry opakovali, niektoré predmety boli ťažšie odkliknuteľné a niektoré názvy (v druhej dimenzii) ma donútili preklikať celú obrazovku, lebo som netušil, čo mám hľadať.

Pracovný život vývojárov Artifex Mundi musí byť – nudný ? Nezáživný ? Monotónny ? Alebo naopak, uspokojivý ? Zamýšľam sa preto, lebo za posledné 2 týždne som od nich odohral 4 first person adventúry (a majú kopec ďalších) a nejde im uprieť jedna vec: dokážu predávať to isté a napriek tomu sa po malých krôčikoch posúvať vpred.

Clockwork Tales ma svojim príbehom a úvodom (únos profesora, herné prostredie) potešil zo všetkých Artifex Mundi hier najviac, ale časom to už bola rutina práve preto, že som to už zažil 3x.
Aj tentoraz je to o behaní od rébusu k rébusu (spájačky, doplňovačky, tentoraz bola dokonca maľovaná krížovka, výroba rôznych predmetov podľa návodu atď. atď.) a v pravidelnom riešení HOG minihier, ktoré sa zvyčajne objavili “na nejakej” obrazovke v momente, keď som potreboval predmet, ktorý som predtým nikde nevidel. Ako som písal už pri Grim Legends 2, pohyb medzi obrazovkami je rýchly a tak nie je problém pravidelne scanovať obrazovky, či sa tam náhodou neobjavila HOG minihra. Len s tým treba počítať, lebo pri hraní prvej hry som pre to nemal veľa pochopenia.

Pokiaľ ide o rébusy, tak tie sa v rámci Artifex Mundi hier opakujú, ale napriek tomu nemôžem povedať, že by som sa nudil. Moja hlava dostala vždy aspoň trochu zabrať (boli aj také, ktoré vyslovene neznášam – tlačítko Skip pomohlo 2x), prípadne som trošku potrápil hlavičky mojim deťom.

Takže sumár
- first person adventúra
- hromada rébusov a HOG minihier
- herná doba okolo 5-6 hodín (samozrejmosťou je bonusový cca 1-hodinový príbeh)
- príjemné grafické spracovanie
- vďaka voliteľnej obtiažnosti je hra prístupná pre každého

Furt je to to isté, ale neviem si pomôcť, no mne to nevadilo. Aj tá cena (v prepočte asi 40 centov za 1 hru), za ktorú som kúpil hry na fanaticale, mi ani trochu nevadila :)

Do Grim Legends som išiel primárne s tým, že si zahrám HOG hru. Bolo to súčasťou zaujímavého bundlu na fanaticale („čím viac hra, tým menej eura“ :)), tak reku na chvíľu zmením žáner. Grim Legends by som ale skôr zaradil medzi klasické first person adventúry a nie HOG.

Malo to aký taký príbeh (nemohol chýbať ani plot twist), behal som od jedného rébusu k druhému, zbieral som a používal predmety a niektoré som dostal v občasnej HOG minihre. S HOG hrami mám malé skúsenosti, preto som bol potešený, že to nie je iba o hľadaní predmetov, ale často som musel scénu najprv upraviť, aby som potom mohol označiť hľadaný predmet. Sem tam sa mi stalo, že bolo nutné pendlovať medzi viacerými obrazovkami, ale keďže som nemusel čakať na šuchtanie sa postavičky, tak som lietal medzi obrazovkami ako ďábel. Druhá možnosť bola využívať na rýchle cestovanie mapu, ale tú som videl len raz, pri úvodnom tutoriáli.

Hra je ku hráčom veľmi prístupná. Záleží od zvolenej obtiažnosti (sú 3), pričom na najnižšej casual pomáha hráčovi zvýrazňovaním, kam má postupovať ďalej. Je tu aj nápoveda, ktorá zvýrazňuje predmety, s ktorými máte v danom momente manipulovať, prípadne dovolí preskočiť hádanku, ak si s ňou neviete poradiť.
Trošku mi vadila logika zobrazovania sa niektorých HOG minihier. Nie raz sa mi stalo, že mi chýbal predmet a získal som ho iba cez HOG minihru, ktorá sa sprístupnila na "nejakej" obrazovke.

Hra je zabalená v príjemnej grafike, ktorá určite neoslní ale ani nesklame. Dabing mi prišiel umelý, ale od indie titulu som nečakal žiadne zázraky.

Mám za sebou dve Grim Legends hry a keby mám niečo odporučiť, tak sa prikláňam ku jednotke, jej príbeh sa mi pozdával viac.

P.S. Nightmares from the deep, Grim Legends 1 aj Grim Legends 2 obsahovali po prejdení základnej hry bonusovú časť. Keď základná hra trvá cca 4 - 6 hodín, tak ďalšia hodinka strávená hraním bonusu poteší.

17 výskytov. To je počet záznamov Trine hier v mojom zozname dohratých hier ku decembru 2020 a keď pozerám na štatistiky, tak by to malo znamenať herný čas okolo 200 hodín. Na “blbú” skákačku je to slušné číslo.

Včera sme dohrali jednotku 4.krát.
Viete, čo je najlepšie na dohratí jednotky ? Že potom môžete plynule pokračovať dvojkou, trojkou, štvorkou a potom zase jednotkou až do zblbnutia. Netušil som, že som sa upísal diablovi, keď som hru ukázal mojim deťom. Odvtedy som skončil v začarovanom kruhu, z ktorého ma asi vyslobodí až ďalšia hra podobného razenia.
Pomoc.
Za tú dobu som si už stihol obľúbiť aj 2ku a prakticky neexistuje hra, ktorá by u mňa dostala taký priestor na prehodnotenie názoru.

Včerajšie dohratie jednotky mi potvrdilo to, čo som tušil už dávno. Jednotka je pre mňa najlepší diel. Je jednoduchá vo svojej podstate. Postavičky môžete ale nemusíte striedať. Logické hádanky sú priamočiare a nevyžadujú akrobatické eskapády z dvojky, resp. Goblin Menace. Checkpointy sú tak blízko seba, že hra odsýpa ako piesok na Sahare a človek sa ani nenazdá a je koniec. Na enchanted verziu sa ešte aj dobre pozerá a to je tu už slušných 11 rokov.

Je radosť pozerať sa, ako deti zvládajú aj najzložitejšie časti hry s prstom v nose. Presne vedia, ktorú situáciu riešiť tak a ktorú inak.
Teším sa tomu, že Trine nakoniec dostalo toľko pokračovaní, ale na druhú stranu už začínam cítiť, že ďalšie zmeny zrejme spravia z Trine niečo iné, ako bola pôvodne prvá časť. Isté je len to, že s deťmi si počkáme na 5.diel, ak niekedy výjde a keď nie, tak po aktuálne prechádzanej dvojke dáme zrejme druhú šancu trojke, potom štvorke, jednotke, ...
Pomoc !

Mal by som poslať Garretovi děkovný dopis, že ma „prinútil“ zahrať si s ním co-op hru. Jednak mi rozšíril herné obzory (som zarytý singláč) a za druhé mi sprostredkoval zážitok, ktorý mi svojou jedinečnosťou pripomína prechádzanie mojich prvých hier.

Ale k podstate veci. Leo a Vincent sa stretnú vo väzení a ich cieľom je z neho utiecť. Samotný názov hry toho teda prezrádza viac ako dosť :) Co-op je povinnosť. Niektoré veci sami nedáte a bonusom sú potom správy medzi sebou, keď rozoberáte s co-op parťákom jednotlivé scény. Veľký podiel na tom má aj samotná hra, ktorá drží hráčov neustále spolu vďaka rozpolenej obrazovke, takže každý vidí, čo robí ten druhý. Ja som sa, napr. veľmi bavil, keď Garret absolvoval jednu otravnú minihru a tešil som sa, že ja nemusím, aby som o pár minút zistil, že musím aj ja :) Počuj chlape, prečo sme vlastne spolu nesluchátkovali a namiesto zbesilého mykania myšou sme na upozornenie hráča neprehodili pár slov ?

Garret je už zvyknutý na štandard dnešných hier, ale na mňa spravili niektoré scenérie obrovský dojem. Aj preto by som si chcel dať ešte opáčko. Všade je veľa detailov, ktoré si nemusíte všimnúť, ale poteší, keď vidíte, že sa autori pohrali aj s miestami, ktoré niektorí rýchlejší hráči ani neuvidia. Príkladom môžu byť aj nepovinné minihry, ako sú šípky alebo hádzanie kariet. V Brothers (robili na nich rovnakí autori) boli na oddych a kochanie sa scenériou lavičky, tu sú na to minihry a kochať sa dá prakticky všade. Až sme sa čudovali, keď sme zistili, koľko minihier sme v hre minuli.

Jediná vec, ktorá trošku kazí dojem z hrania sú príliš časté enginové animácie a neustále rozhovory postáv. Pri hraní si ich ale možno ani nevšimnete, lebo všetko ide plynule ako rezance dolu hrdlom. Niektoré scény mi až veľmi pripomínali sériu Uncharted (ale v tom dobrom zmysle) a keby bola spravená rovnako ako A Way Out, tak by to bola ozajstná bomba.

Nájdite si parťáka a zahrajte si to. Vrelo to odporúčam.

Ja si neviem pomôcť, ale jediná skutočná (a naozaj výborná) hra od Amanity je podľa mňa Machinarium (Creaks som ešte nehral). Skúšal som šťastie aj so Samorostami 1, 2, s Botaniculou alebo s Chuchlom, ale bol som z toho nesvoj.
Len tak klikať po obrazovke a čakať, čo sa stane, asi nie je pre mňa. Nekameňujte ma, ja netvrdím, že sú tie hry špatné, len som pri nich nemal pocit, že hrám niečo cielene. Pán Boh zaplať za to, že v Pilgrims možno 2-klikom urýchliť presun po mape a tiež je možné zrýchliť každú animáciu, inak fakt neviem.

Rovnako ako pri Chuchlovi, aj tu som pred hru posadil deti a mal som pocit, že hrajú úplne inú hru ako ja. Ich úsmev na tvári hovoril jasne, bolo to milé, robili sa tam žartíky a to majú deti veľmi radi. A ani im nevadilo, keď videli rovnakú animáciu ježibaby aj 4-krát, ako vycápala starú babku metlou. Hlavne, že to bolo vtipné.
Takže tak, nie som správne publikum (hru preto neviem ani nechcem hodnotiť), ale hra si svojich fanúšikov určite nájde. Mne sa páčilo aspoň technické spracovanie, tam Amanita nikdy nesklame.

Zbieranie achievementov som nikdy neobľuboval, ale s deťmi určite nájdeme aj ďalšie karty.

Jedného dňa Blizzard hlási, hru tu máme novučkú,
nechajte už jednotku spať, pripravte jej rozlúčku.
Dvojka Diablo nový výtvor, pôrod to bol veliký,
čakanie sa vyplatilo, nastal koniec paniky.

Intro zbadám, silno dýcham, srdce bije v ošiali,
s rešpektom len konštatujem, "Týmto ste ma dostali."
Grafika jak sviňa dobrá, hrateľnosť je vysoká,
príšeriek je riadne veľa, všetky ihneď rozsekám.

Moje kroky vedú všade, cez púšť aj do pralesa,
Diablo 2, to treba uznať, veľmi dobre hraje sa.
Chytám kŕč do oboch rúk, čas už ani nevnímam,
mám za sebou 7 hodín, hru na chvíľu vypínam.

Každým dňom je koniec bližšie, v pekle bijú na poplach,
postavička s menom ghost už rozširuje všade strach.
Ruky sa mi rýchlo hýbu, dnes to asi nestihnem,
nezaškodí mi oddychu, veď aj zajtra bude deň.

Posledný deň scenár istý, klikám klikám ako drak,
prišiel Diablo, jednu udrel, padám na zem, traf ho šľak.
Healingy mi dochádzajú, v Tristrame sa rodí strach,
koho sme to tam poslali, veď rozmetajú ho na prach.

Boj už nemá konca kraja, myslím iba na koniec,
zrazu Diablo k zemi padá, víťazstvo je moja vec.
Outro badám, ťažko dýcham, konštatujem ospalý,
bravo Blizzard, len tak ďalej, "TÝMTO STE MA DOSTALI !"

Pozn. Túto báseň som napísal v roku 2008 v rámci súťaže na bonusweb alebo na games.tiscali.cz stránke (asi to bolo skôr bw). Získal som 3.miesto.

Komentár z augusta 2013, kedy som prešiel (neRedux) Extended verziu.

Niektoré hry nemusia vychádzať, pretože sú úplne zbytočné. Potom sú hry, ktoré vychádzať musia, pretože v danej kategórii proste nič nie je a teda je každý nový prírastok fajn. Osobne si myslím, že mindless shooterov nie je dosť a tak je indie prírastok v podobe Hard reset prínosným spestrením. Spestrením, ktoré trpí menšími aj väčšími nedostatkami.

Nie je tu save ani quicksave. Keď sa človek začne nudiť (čo nie je v tejto hre až také nereálne), tak si musí počkať na checkpoint.
Grafický štýl mi sadol, ale svet je príliš mŕtvy (ak nepočítam lietajúce autá a la Blade runner alebo Piaty element). Stačila by aspoň jedna alebo dve ľudské postavičky a pôsobilo by to lepšie.
Levely sa v rámci jednej misie až príliš často opakujú, preto som mal občas problém s blúdením.
Keď mi na začiatku x-tého levelu prebehol pred očami robotík už asi po desiaty raz (ako to spravil aj na začiatku predošlých x levelov), tak som sa za autorov cítil veľmi trápne. Načo to tam bolo ?

Zbrane sa nedajú nabíjať ručne, musíte vystrieľať zásobník ! Je to divné, ale zvykol som si.
Zbrane a výstroj sa dajú upgradovať. Jasný znak toho, že dnes to už bez RPG prvkov nejde. Ale figu ! Ide to aj bez nich, lenže bez nich by sa nemal manažment čím chvastať na prezentáciách hry.
Prostredie sa dá použiť na ničenie robotíkov - je to fajn, vyzerá to pekne, ale časom je to už iba rutina.

Hoci je to mindless shooter, tak robotíkov nie je až tak veľa a skôr som mal pocit, že som trávil viac času zbieraním munície, života a hľadaním peňazí. Hoci som bol rád, že to neboli tie únavné počty zo Serious Sam 2, ale zopár nepriateľov navyše by nezaškodilo.
Záverečný súboj s bossom podtrhol jednu drobnosť. Vždy bolo nutné vystrieľať všetkých robotíkov, aby: sa otvorili dvere, dvere otvoril iný robot, sa sprístupnilo tlačítko na otvorenie dverí, sa objavili zásahové zóny bossa atď.

Prvé prejdenie som zameral na strelné zbrane.
Herná doba na Normal asi 3,5 hod.
Mohlo to byť lepšie, ale nebolo to úplne zlé. Ako by povedal Clouseau: Máte lego, ale nestaviate.

Extended levely:
Okamžite po spustení prvého extended levelu som musel povedať wau. Autori zahodili „strach“ a dali levelom trošičku života - voda, rastlinky. Ak sa mi pri pôvodných leveloch stávalo, že som daným levelom radšej skončil (proste nuda), tak pri extended leveloch sa mi stával pravý opak. Nechal som si level na druhý deň, aby som si hru ešte chvíľu užil.
Extended version priniesla len jeden zásadný neduh, nutnosť vracať sa. Pôvodný Hard reset pôsobí ako malé dieťa, kdežto extended verzia už je slušný fagan s niekoľkými beďarmi na tvári.
Pozn. Pri pohľade na vrakovisko som si hneď spomenul na výborné Killzone 2, resp. Killzone 3.

Boli časy, kedy som nebol ani najmenšou náhodou cieľovka hier od Arkane studios. Niekto by povedal (že Garret :)), že cieľovka nie som ani dnes. Mnoho možností mi vždy robilo zle. Mal som problém vybrať si, lebo všetko pôsobilo veľmi lákavo. Ani hrať za zlodeja ma príliš netešilo, lebo to proste nebolo pre mňa. Tie časy sú ale preč.

Možnosti. To je to správne slovo. Mož-nos-ti ! Mať možnosť využívať rôzne schopnosti pri plnení úloh a mať možnosť využívať šikovne navrhnuté levely, je náplasť na srdce pre všetkých, ktorí sa radi sebarealizujú. Obrovské plus je ovládanie v hre. Nie sú tu žiadne nepreskočiteľné zábradlia alebo iné prekážky (Witcher 2, ach jo), takmer všade sa dá dostať úplne prirodzene a aj animácia pohybu cez prekážku trvá prijateľne krátko.

Na druhú stranu je tu pre niekoho mierne repetetívny model zbierania blbostí, ktorý zrovna dvakrát nemusím. Nepáčil sa mi v Bioshocku ani v Prey, ale tu to bolo iné. Na zemi sa vždy váľalo len to, čo (by) som reálne potreboval. Tak isto chýbali aj repetetívne činnosti (opäť ťa zdravím Bioshock a tvoje nekonečné hackovanie vežičiek). Je zaujímavé, že v neskoršom Prey bola repetetívnosť späť a hoci to bola/je dobrá hra, necítil som sa v nej tak dobre ako v Dishonored. Komu hus komu prasa, rozumiem.

Na Dishonored ma zaujal aj použitý grafický štyl. Pestrofarebnosť sa v hre nenosí, prevládajú šedé, hnedé, resp. menej svietivé farby. Výborne to dokresľuje krutý svet, v ktorom sa hra odohráva. Svojim dejom počas moru sa to čiastočne podobá na A plague tale, ale to je iná liga a iný šport.

Dlho som zvažoval, či chcem začínať hru, v ktorej bude hrať za tichošlápka. Lenže stačili 2-3 hodinky v Dunwalle a už nebolo cesty späť. Najlepšie na tom bolo, že čím dlhšie som hral, tým ma hra bavila viac a to sa mi nestáva často. Môj spôsob boja sa dosť razantne líšil od klasického boja zlodeja, ale keďže to hra dovoľuje (to sú tie možnosti :)), tak som ich rád využil. Netvrdím, že som sa občas neplížil a niekoľkých nepriateľov som namiesto dýky/šípky do krku neuspal, ale vo výsledku som hral skôr čističa ako zlodeja.
Zarytí stealtheri asi neboli veľmi spokojní, pretože možnosť teleportovať sa do bezpečia a vidieť nepriateľov aj cez stenu je veľmi veľké uľahčenie hry. Ale viete čo ? Kto povedal, že treba Blink aj Dark Vision používať stále len preto, že míňajú najmenej many a dajú sa používať takmer nonstop ? Nikto. Blbšie bolo, že AI nepriateľov je žalostivo nízka. Nie je problém odpraviť jedného strážneho pištoľou (!), schovať sa pred ostatnými do úkrytu a po chvíli sú všetci v klídku, ako keby sa nič nestalo. O tom, že stráže nevidia vertikálne je zbytočné písať, ale je to sakra problém v hre, v ktorej je vertikálny pohyb levelmi alfou a omegou. Aj preto sa oplatí vybrať vyššiu ako normálnu obtiažnosť, čím sa zvýši vnímavosť nepriateľov, inak je to pohodová prechádzka. Zlú AI to ale nerieši ani zďaleka.

Na Dishonored, resp. na prístupe Arkane studios sa mi páči, že nerobia z hráčov úplných debilov. Jasné, v hre sú viditeľné ikony, kam sa musí človek dostať, ale dajú sa vypnúť. Druhá vec je, že poznať cieľ a poznať cestu ku cieľu sú 2 rôzne veci. Aj keď to nie je nič zložité, tak hráč musí zapnúť mozog, aby uspel a to sa počíta. Tak isto treba porozmýšľať, keď napr. chce (ale nemusí) hráč vybieliť trezor.

Príbeh hry ma nejak veľmi nedostal, politické machinácie príliš nemusím, ale postavy ma dokázali motivovať dostatočne na to, aby som niekoho mal alebo nemal rád.

Nepotešila len jedna vec. Hra začala v poslednom leveli padať (od momentu, keď som išiel konfrontovať Dauda) s takou frekvenciou, že som po 2 hodinách skúšania zamával bielou vlajkou a záver si pozrel na YT. Trošku antiklimatické, ale výborný dojem z celej hry mi to nepokazilo. Pritom hra fungovala celý čas bezchybne (steam verzia), loadovala rýchlo (loading do 5-7 sekúnd) a to ani nebola na SSD disku.

Prejdené sú obe DLCčka - Knife of Dunwall aj Brigmore witches. Toto malo byť len 1 dobrodružstvo a nemali to trhať na 2 časti. Druhú misiu v Brigmore witches (od väzenia Lizzy až po odchod jej lodi za Delilah) som si užil ešte viac než pôvodný Dishonored. Panstvo Delilah tiež nebolo zlé, ale príliš veľa nepriateľov sa do Dishonored nehodí.
Ak som Knife of Dunwall postupoval najmä akčne, tak v Brigmore witches som bol celý čas na low chaose a pokazil som si to až panstvom Delilah, kde sa to hemžilo čarodejnicami viac, ako by mi bolo milé.

Prešľap v podobe trojky môže byť konečne zabudnutý, pretože Frozenbyte zamakali a vytvorili plnohodnotné pokračovanie Trine. Tretí rozmer našťastie Frozenbyte zavrhli (ono to je 3D, ale dá sa pohybovať iba vľavo a vpravo) a každý, kto kedysi hral jednotku alebo dvojku bude ako doma. Nájdu sa drobné rozdiely, ale väčšina je dobrá. Napr. Amadeus sa môže konečne počas kúzlenia pohybovať. Možno je to prkotina, ale sakramentsky dobrá prkotina.

Trošku sa pomenili vlastnosti postáv (stačí jeden pohľad na hocijaký trailer a polovica je prezradená) aj ich získavanie, ale základ zostal pri starom. Amadeus primárne čaruje kocky a posúva predmety, Zoya sa hojdá na svojom lane a pri boji pomáha ohnivými alebo ľadovými šípmi a Pontius zase mácha mečom. Mne trošku chýbalo jeho kladivo, ale to je vec názoru a taktiky. V trojke mi vyhovovali najmä hádanky a tie sú v Trine 4 podobne dobré. Väčšina je založená na fyzike (rôzne odrazy gúľ, svetelných lúčov apod.), ale sú tu aj logické veci, najmä keď budete chcieť zabojovať o bonusové body a truhlice. Sprvoti mi hádanky vadili, bál som sa o tempo hry, ale časom som sa pri nich rád na chvíľu zastavil a pohol rozumom.

Ďaleko horšie (v podstate je to jediný zápor hry) sú súboje. Vadí mi, že sú arénovité, takže pokiaľ nepadne posledný nepriateľ, nikam sa nejde. Vadí mi aj to, že je tých bojov veľa, pretože prakticky na každej obrazovke treba zabojovať. Bolo by to možno fajn, keby sú boje náročnejšie, ale dá ich každý aj s prstom v nose, takže sú tam len preto, aby hráča zdržali. Pritom si nemyslím, že by bolo nejako nutné naťahovať hernú dobu, lebo štvorka je rozhodne najdlhšia zo všetkých dielov. Vonku je dokonca aj jedno krátke DLC, Tobyho sen.

Okrem dĺžky Trine 4 suverénne vyhráva aj v grafickom spracovaní. Celá hra je krásne farebná a bola veľká radosť pozerať sa na ňu. Možno aj preto som si dal Trine 4 hneď 2x. Hru som hral priebežne kooperatívne s deťmi a aj sám v singleplayeri. Autori si zasluhujú plus za to, že v prípade koopu sú hádanky trošičku iné. Zvyčajne pribudne nejaká na oko bezvýznamná prekážka, vďaka ktorej je potom nutné zapojiť viac postáv.

Na záver som zabudol spomenúť príbeh, ale ja som Trine sériu nikdy nehral kvôli príbehu a ani Trine 4 nie je výnimkou. Princ Celius spôsobí, že sa snový svet začne prelínať so skutočným svetom a tak si počas hrania zažije každá z postáv svoju vlastnú nočnú moru.

Je to staré dobré Trine, určite to berte.

V momente písania tohto komentára obsahoval Crysis úctyhodných 47 komentárov, tak sa pridám aj ja, ale bude to s drobnou pridanou hodnotou. Kto má chuť aj na mody, resp. amatérske mapy, tak ich tu niekoľko spomeniem.

Crysis bola prvá hra, ktorú som odohral po „návrate“ do PC hrania v r. 2017 a užil som si ho. Pôvodne som ho chcel skúsiť už na notebooku s grafickou kartou GF425M, ale už po minúte bol notebook zadychčaný viac ako ja po 1.5-hodinovom tréningu a ani priebeh nebol taký, aký by som si prial. Písal sa rok 2015 a 25 fps na stredných detailoch bolo proste m-á-l-o.
To pravé hranie som si užil až pri terajšom opakovanom hraní. Nainštaloval som Tactical Expansion Mod, vybral obtiažnosť delta, zaťal som zuby a ... hneď prvý Kórejec ma vyškolil ako malého chlapca. Kur..

Crysis patrí do kategórie hier „nedostatkový tovar“, pretože takto krásnych polo-otvorených singleplayer FPS je dnes veľmi málo. S nepriateľskými vojačikmi sa dá krásne pohrať, pretože vždy existuje veľa možností, ako s nimi vybabrať. Na obtiažnosti delta som ale musel zabudnúť na dopravné prostriedky, alebo som ich proste nevedel správne použiť. Nastúpením do nich som si v podstate vždy podpísal ortieľ smrti a než som stihol povedať „borůvkový koláč“, tak už som letel vzduchom.

Cloak bol mojim najväčším kamarátom a tu vidím podobný problém, ako to bolo vo FEAR. Hra tým poskytuje hráčovi OBROVSKÚ výhodu, vďaka ktorej je prakticky nemožné prehrať. Súhlasím s tvrdením, že kto to chce mať ťažšie, ten nebude cloakovať (ani používať bullet-time vo FEAR), proste zabudne na vymoženosti obleku.
Druhá výhoda už je horšia, tuposť vojačikov. Páči sa mi, že keď som schovaný v tráve, tak ma nikto nevidí, ale aby sa po mojej streľbe vždy otočili chrbtom ku mne, to mi už prišlo divné. Keď niekoho strelím do chrbta, tak by mal predsa začať hľadať za sebou a nie pred sebou. Aj s granátmi by si mohli vojaci potykať trošku skôr, lebo prvé levely sú až príliš jednoduché. Ale to je všetko úplne jedno, lebo Crysis je v prvom rade pieskovisko-bojisko, kde sa dá dosýtosti vyblbnúť a výsledok teda záleží od hráča, aké ľahké alebo ťažké to bude mať.
A potom je tu ten výborný vizuál.

V máji 2019 ma zaujala správa, že sa do Crysis príde pozrieť ray tracing. Priznám sa, pre mňa je Crysis aj po 12 rokoch od vydania stále mimoriadne pozerateľná hra a často som sa len tak kochal výhľadom na vodopády, vlniace sa stromy, slnečné lúče presvitajúce cez koruny stromov alebo na zamrznutú poslednú tretinu hry. Proste nádhera.

Zhrnuté a podčiarknuté: Crysis je pre mňa pieskovisko pre veľkých.

Čo sa týka modov, tak ich uvediem v poradí, ako som ich hral/aplikoval. Herné doby sú orientačné, nesledoval som to presne na minútu a záleží, či prechádzate hru akčne alebo potichu. Tichý postup je zvyčajne rýchlejší ! Všetko je odohraté na delta obtiažnosti.

MODY

TACTICAL EXPANSION
Modifikácia základnej hry. Z nepriateľských vojakov prestanú byť špongie na náboje, zabíjanie je plynulejšie. K dispozícii je oveľa viac typov nábojov a vylepšení zbrane.
Odporúčam: áno

THE DAM
Najklasickejší mod, aký existuje. Každá hra ho má, lebo je úplne obyčajný. Sú tam asi 4 levely, bojuje sa na menšom priestore. Nulový príbeh, slabí nepriatelia a na konci 1 boss. Oddychovka.
Herná doba: 30-40 minút.
Odporúčam: záleží od nálady

NUCLEAR CATACLYSM
Singleplayer ako vyšitý. Pôsobí profesionálne. Spolu s Psychom a Prophetom musíte zabrániť použitiu ukradnutej jadrovej zbrane. Okrem bojovania v džungli sú tu aj komornejšie a atmosférickejšie lineárne pasáže. Mestské časti mi pripominínali Crysis 2. Keď som vyšiel na jedno miesto pod železničnou dráhou, tak som valil oči. Cry engine to stále má ! :)
Trošku nepríjemná bola jediná vec – oproti originálu sú hlavné postavy dabované inými dabérmi a dabing je málo výrazný.
Herná doba: 4 hod.
Odporúčam: ÁNO

HUNTER‘S LIFE
Hľadáte oddych ? Tento mód je potom pre vás. Je to bez nepriateľov, ide „iba“ o behanie lesom.
Herná doba: podľa toho, koľko vás bude baviť bezcielne sa predierať lesom, prípadne sa chodiť pozerať na vodopád :)
Odporúčam: záleží od nálady

RAINY DAYS
Tak toto bola bolesť. Je nutné dostať „krtka“, ktorý donáša informácie Kórejcom. Hranie je založené na skriptoch, takže keď vám niekto povie, že máte zostreliť 2 vrtuľníky, tak si radšej počkajte, než to urobí skript za vás. Do jedného som nasypal 10 rakiet a nič. Dostala ma aj pasáž, keď som sa mal dostať nepozorovane cez nepriateľské územie. Akonáhle začala úloha, tak sa cloak začal míňať raketovou rýchlosťou. Bránenie územia a respawn bola tiež lahôdka. Tento mod by mal byť iba ak za trest a pre tých, ktorí nemajú radi nemčinu, pretože dabing je nemecký (btw. z môjho pohľadu je to paradoxne jediná pozitívna vec na tomto móde, lebo ja nemčinu môžem a to veľmi :))
Herná doba: neskutočne dlhá 1.5 hodina
Odporúčam: NIE

LOST CONTROL
Hororová záležitosť. Inšpirácia vo F.E.A.R. je viac ako zjavná, či už prostredím alebo ľakačkami v prvej polovici. Hororové veci už dnes nemusím a tak sa im vyhýbam, ale toto bolo fajn. Druhá polovica je už čistá akcia. Nanosuit tentoraz nevyužijete, ale kto pozná F.E.A.R., ten zrejme vie, akú špeciálnu schopnosť bude možné používať.
Herná doba: 1 hodina.
Odporúčam: áno

THE MUTANT FACTOR
Mod začína atmosféricky, ale veľmi rýchlo sa to zvrhne na neustále sa opakujúce a nudné prestrelky proti kvantám nepriateľov. V hre sú miestnosti, do ktorých ani nie je nutné ísť, ale čakajú tam nepriatelia len preto, aby si hráč zastrieľal. AI hapruje, nepriatelia pravidelne čumia do steny (malé miestnosti asi nerobia Crysis AI dobre) a občas vidia aj to, čo by nemali vidieť.
Niekoho možno zaujme príbeh, v ktorom neviete, komu máte veriť, ale hrateľnosť mi to celé zabila.
Herná doba: 3 hodiny.
Odporúčam: nie

MAPY

AIRPORT ASSAULT
Dokopy sú tu asi 2 väčšie skupinky nepriateľov, 2 bullet sponge nano suiti, zopár alienov a boss.
Herná doba: 25 minút
Odporúčam: nie

ENEMIE ATTACK
Veľa slamených domčekov a v každom nejaký ten Kórejec. Polovica z nich čumela do steny.
Herná doba: 25 minút

THE RESORT
Spočiatku je to bez obleku. Prostredie je výborné, lesík, cez ktorý preteká riečka. Neskôr je to klasická crysis-ovina.
Informácie sú podávané výpisom textu na obrazovku. Je to od amatéra, takže budiš.
Oveľa menej potešilo, že mod obsahuje bug, kvôli ktorému sa v každej oblasti dookola prehráva 1 hudobný track. Nedá sa to vypnúť, ale neskôr som zistil, že to už niekto stihol opraviť.
Herná doba: 4 hodiny

RAJ
Ajajaj, je to raj. Slovenský ? Nebodaj ?
Áno, je to od Slováka, ale je to bieda. Stále idete hore kopcom, každú chvíľu bojujete proti nepriateľom – copy-paste. Nuda !

MOUNTAINS
Kratučká mapa, zopár nepriateľov, len tie mountains som si nikde nevšimol.
Herná doba: 20 minút

PACIFICA
Klasická crysis-ovina. Oplatí sa zahrať.
Odohral som asi 1 hodinu, dostal som sa takmer na koniec a keď som na druhý deň loadol save, tak mapa začala padať.
Má to ďalšie 3 časti (Pacifica 2,3,4), hral som chvíľu iba Pacificu 2. Nemal som zrovna náladu na stupid strieľanie. Nepriateľov je jak nasra..ch a keď som videl už tretíkrát skupinku štyroch za sebou pochodujúcich vojakov, tak som to nechal tak. Fakt som nemal náladu, ale jedného dňa sa k tomu vrátim.

Zostali mi ešte 4 kúsky: Escape Paradise, Triptych, Living Hell a Star Cry. O nich bude reč niekedy inokedy.

Predsudky sú na nič. Tretiu mafiu síce radšej nebudem skúšať (dodatok: v roku 2022 som ju skúsil a bola to strata času), ale druhý diel nie je zlý. Práve naopak, je dobrý a to veru dosť, iba na mňa zapôsobil inak, než to spravila fantastická jednotka. Btw. Kto si myslí o piesni v záverečných titulkoch Mafia 2 to isté čo ja ? Lake of Fire v jednotke ma umlčala na niekoľko minút, ale toto tu ? Zívačka ako “v podstate” celá hra, ale radšej všetko pekne po poriadku.

Brutálnu väčšinu hry tvorí jazdenie v aute a enginové animácie.
Keby išlo o adrenalínové jazdenie, bolo by to fajn (česť výnimkám), ale jazdenie spočívalo len v dovezení sa na miesto výkonu “práce”. Našťastie mesto je tak dobre navrhnuté, že som v tejto “závodnej” hre s prvkami akcie :) jazdil veľmi rád. Je preto veľmi nepríjemné, že hra neobsahuje Free Ride priamo v základnej hre (je to prístupné tuším po prejdení jedného z DLCčiek, takže je to vlastne ako odmena za utrpenie).

Enginových animácií som sa trochu bál. Po skúsenosti s Max Payne 3 som bol veľmi opatrný. Našťastie tu animácie na rozdiel od Maxa neotravujú ale podávajú príbeh. Obavy z toho, že by mi hra často brala ovládanie z rúk, alebo bola príliš kúskovaná, sa našťastie nenaplnili. Napriek tomu bacha, animácií je viac ako v iných bežných hrách. Ďakujem autorom za to, že sa dajú preskakovať.

Hlavná postava Vita ma nie veľmi oslovila. Nedostal sa mi pod kožu tak, ako to spravil Tommy v jednotke. V podstate mi bolo jedno, za koho hrám a to by asi autori hry nechceli počuť. Vitov kamarát Joey je na tom ešte horšie, je to nesympatické hovado, ALE…púšťa jednu hlášku za druhou. Tentoraz som sa neváľal od smiechu pod stolom (pamätná hláška z jednotky – jedeš jako by to auto bylo šlapací), ale najmä počas prestreliek a jazdy autom vypĺňal “hluché” miesta.

Najhoršie dopadol príbeh. Mám pocit, ako keby tam niečo chýbalo a toho “niečo” je dosť veľa. Možno som to tak pobral len ja, ale nezažil som prakticky žiadnu výrazne silnú časť hry. Všetky misie boli na jedno brdo – dojdi tam, niečo vybav (stávalo sa, že nebolo nutné vôbec bojovať), vráť sa späť, choď sa domov vyspať a na druhý deň to isté. Z obyčajného chalana Vita sa stane mafián ako remeň, to je všetko, fajka zhasla. Keď som zrazu pozeral na nečakané záverečné titulky, tak som nechcel veriť vlastným očiam.

“Problém” bol v tom, že hra odsýpala príliš plynule (stredná obtiažnosť) a bez veľkých zvratov (no dobre, väzenie bolo drsné, ale práca bola naďalej úplne rovnaká) to pôsobilo nemastne-neslano. Keď som sa blížil ku koncu (to som ale nevedel, lebo hra písala, že mám splnených 60 %), tak sa konečne ku slovu prihlásili aj akčné pasáže, kde sa dalo veľmi ľahko zomrieť. Tam som si povedal, že takto som si predstavoval mafiánsku hru. Lenže zrazu naskočili titulky (bez atmosféry, ktorú dokázala vykúzliť spomínaná Lake Of Fire) a ja som až potom pochopil, že tých 70 % počíta môj celkový priebeh. To znamená hľadanie zatykačov alebo playboy obrázkov a podobných kravín. Inak napísané, keď sa hra konečne rozbehla, tak aj skončila. Smrk.
Mimochodom, prestrelky sú jedným slovom skvelé (pri dobíjaní už neprichádzame o celý zásobník :)).

Graficky som s hrou spokojný. Po toľkých rokoch od vydania som si mohol dovoliť všetko vymaxovať a ako som písal vyššie, rád som sa kochal jazdou v aute a sledovaním mesta. Je vymodelované veľmi pekne. V jednom momente dôjde ku zmene grafiky a je to krása. Zima v meste má svoje kúzlo, rovnako ako roztápanie snehu na strechách jazdiacich áut. V hre je isto veľa detailov, ktoré si bežní hráči ani nevšimnú, ale to bude možno aj tým, že zapadajú do uveriteľnosti hry a berieme ich ako samozrejmosť. Uveriteľnosť tak trošku zachraňuje celú hru.

Mafiu 2 som si užil v netradičnom hernom režime. Začal som včera ráno o 8ej a s malými prestávkami (jedlo, upratovanie, pozeranie 2 častí Tbbt, zopár telefonátov s manželkou, 20*záchod – prechladnutý mechúr) som končil večer o 8ej. Dnes ráno som to potom doklepal po 2 hodinách hrania. V štatistike hry mi svieti celková herná doba 9.5 hod. Zjavne to chcelo tú najťažšiu obtiažnosť.

Nakoľko sa ku hrám dostávam dosť neskoro, tak nezažívam ich pôrodné bolesti, ani nerobím vývojárom betatest zadarmo, lebo sú hry už dávno poriadne opatchované. V tomto prípade som ale narazil na pár bugov.
Hra mi padla asi 4x, z toho 2x to bolo po rýchlom výbere auta. Od tohto momentu som s autami príliš nešachoval a bral som čokoľvek. Našťastie hra loadovala dosť rýchlo, trvalo to ani nie 10 sekúnd (SSD Samsung Evo 960).
Nejaké tie neverending krútiace sa mŕtve postavičky alebo ich zbrane boli skôr úsmevné ako na nasratie.
Hra začala asi v troch momentoch nepríjemne trhať, ale po chvíli to bolo v pohode.
No a na 1 mieste zrejme vypadol generátor áut, lebo som stretával iba policajné autá.
Vyladiť by si zaslúžila aj AI, ale pri Vávrovom prístupe si viem predstaviť, že muselo byť peklo naprogramovať to, čo mali a nie to, ako by to malo byť v skutočnosti.

So základnou hrou som mal aj všetky 3 DLC, ale po prečítaní komentov som sa radšej vyhol Jimmyho misiám (#1, #2) a išiel pozrieť na Joeyho dobrodružstvá. Hneď po spustení som sa pýtal sám seba, kde sú tie mega šípky a ikonky, na ktoré nadával Garret, ale stačilo splniť prvú misiu (tá bola dobrá) a hneď mi padli do oka. Fuj, je to neskutočne amatérske riešenie. Neverím tomu, že toto robili tí istí ľudia, ktorí robili pôvodnú hru. Tí ľudia, ktorí dokázali hráča zoznamovať sa so základnou hrou nenásilným a prirodzeným spôsobom. Alebo v tom boli prachy a málo času, proste klasika.
Misie na čas ? Body za misie ? Body za rýchlu jazdu ? WTF ?!?!? Seriem na DLC !

Keby išlo o vyslovene zlú hru, tak by som ju nevedel hrať v jednom kuse, takže to hovorí o jej kvalitách. Na druhú stranu nejde ani o klenot, na ktorý nedám dopustiť. Tým pre mňa zostáva jednotka. Aj keď som si do hry rypol, tak hra vo mne zanechala veľmi dobrý pocit a preto rád napíšem, ZLATÉ RUČIČKY ČESKÉ !

P.S. Po týždni zdvíham hodnotenie na 90 %. Hra vo mne zanechala veľmi pekné spomienky a to robia len tie najlepšie hry.
P.P.S. Secod run v septembri 2024. Hranie Mafia 2 bolo ako cez kopirák (tentoraz to bola Definitive edition), čiže nakoniec som sa náramne bavil. Nakoľko mi zachutila akčná časť hry a vozenie sa na autách, tak som si povedal, že musím dať DLCčkám ďalšiu šancu. Dal som si Jimmyho zradu a musel som to po 3. misii odinštalovať. Takto sa to proste nerobí. Strieľanie super, jazdenie na vozidlách tiež, ale ČASOVÝ LIMIT nie je ani trochu super. Kazí radosť z hry, núti hráča do rýchleho akčného riešenia, proste rýchlo a zbesilo. Hneď v 2. misii som mal na konte cca 15 policajtov a ani som to nemal v pláne. Zrušte z hry časový limit a bude to lepšie, OVEĽA lepšie.

Not Dying Today mi najviac pripomína hry Alien Shooter alebo Zombie Shooter. Mohol by som parafrázovať Vincenta Vegu z Pulp Fiction, že je to to samé až na tie drobné rozdiely.

Bojuje sa proti zombiekom.
Pohľad nie je izometrický, ale je to 2D scroller.
Triafanie zombiekov je tým pádom trošku menej presné.
Zombiekov je výrazne, ale naozaj VÝRAZNE menej.
Postavička môže používať útok kontaktnou zbraňou (mojím favoritom boli samozrejme rukavice) alebo palné zbrane. Existuje tu aj levelovanie (zbraň aj postava), ale je dobré len na to, aby bolo hru možné dohrať na vyšších obtiažnostiach (nech žije grindovanie). Platí tu staré pravidlo, že vždy je lepšie investovať do novej zbrane, ako vylepšovať starú.
Levely sú krátke, ich prejdenie trvá v priemere 15 minút. Sú rozdelené na 3 časti, ktoré sa dajú v prípade smrti opakovať.

Hra roka to určite nie je. Na humble to bolo za 1 E (aktuálne stojí 9 E) a aj v steam poličke mi na ňu padol zrak len náhodou. Reku dám tomu šancu, keď už som to kedysi kúpil.
Na tú chvíľu to bolo fajn. Určite hru nikomu neodporúčam, ale keby ste na pustom ostrove a toto je jediná vec, ktorú môžete hrať a máte tam elektrinu a počítač a ... :)

Hral som len single, ale taký coop (4 hráči !) môže byť úplne iné kafe.

Výsledná štatistika:
Počet levelov: 7
Herná doba: 4.2h (základ trval 3h, potom som chvíľu prechádzal hru na vyššej obtiažnosti)
Počet zabitých zombiekov: 550
Dosiahnutý level postavičky: 33 (max. je zrejme level 40)

Herné začiatky majú svoje neopísateľné kúzlo, ale trpia aj svojimi panicovskými nedostatkami. Sme vtedy málo kritickí, pretože nie je s čím porovnávať. Jednoduchá logika.

Stačí povedať slovo Syberia a v hlave sa mi začne prehrávať veľmi dojemné, melancholické a upršané intro a ešte niekde ďalej v pozadí “počujem” v hlave šum otáčajúcich sa ozubených kolies automatonov. Keby som mal zostaviť rebríček najlepších herných úvodov, tak Syberia by v tom rebríčku bola !

Možno to bolo tou adventúrnou neskúsenosťou, možno som mal vtedy len také pomalšie obdobie, ale mne pomalosť Syberie ani trošku nevadila. Každá sekunda v hre bola ako balzam na dušu a keď sa začalo pomaly odkrývať pozadie príbehu, tak som nevedel prestať. Rodinné typy mi asi dajú za pravdu, že chudák Hans to mal v živote ťažké a kto s ním nesúcitil, ten musel mať srdce minimálne z kameňa ak nie z diamantu.

Príbeh ako taký je jednoduchý, ba doslova banálny. Atraktívna právnička Kate Walkerová (áno, prečo nepriznať jej krásu) má zabezpečiť odkúpenie továrne na hračky. Bodka. Nuda ? Ani náhodou. Keby Kate vedela, že sa začína dlhá cesta s originálnym spoločníkom, tak by možno cinkla April Ryanovej, ktorá má s dlhými cestami (taktiež s originálnym spoločníkom) dobré skúsenosti.

Celkovo je to klasické adventúrčenie v rôznych kútoch sveta a riešenie klasických hádaniek, ktorých obtiažnosť je nízka a hranie je preto bezproblémové. Hra nekladie polená pod nohy, ale aj tak sa oplatí byť pozorný ako v každej inej adventúre.
Iba sa musíte pripraviť na schody. Ach tie schody. To, čo som pri prvom hraní nevnímal, lebo som si užíval každú sekundu v hre, mi robilo pri opakovanom hraní vrásky na čele (august 2015):
Najviac mi vadili 2 veci:
1. SCHODY. Akonáhle som niekde videl schody, tak mi bolo jasné, že ma čaká zdĺhavé vychádzanie a schádzanie, ktoré sa nedá preskočiť. V hre je kopec zbytočných animácií, ktoré ma zdržovali pri hraní.
2. Zbytočný prechod cez veľa prázdnych lokácií, resp. miest, na ktorých som nič nerobil. Netvrdím, že musím všade niečo urobiť, ale pendlovanie prázdnymi miestami ma otravovalo.

S obomi bodmi dnes súhlasím, ale vždy záleží aj od aktuálneho rozpoloženia. Raz mám chuť, aby hra odsýpala, inokedy si rád počkám, nasávam atmosféru a zdĺhavosť mi nevadí.
Syberia je v každom prípade úžasná hra. Skvelé spomienky mi už nikto nezoberie, ani opakované hranie (hodnotenie 70 %), ani podľa mňa horší druhý diel a najmä nie katastrofický tretí diel, ktorý zatiaľ úspešne ignorujem.
Pozdravujem Kate, Oscara, Hansa a Benoita Sokala za jeho výbornú prácu na grafickej stránke hry.