Pro pohodlnější navigaci i přístup k pokročilým funkcím Databáze-her.cz doporučujeme povolit si ve svém prohlížeči JavaScript.

Momentálně rozehráno


Profil

Obyčajný herný príbeh jedného Antona - časť 1

Herné ťaženie začalo v roku 1995 a bola to láska na prvý pohľad. 15 ročný Anton prišiel na gympel a z počítačov bol úplne paf. Najviac mastil Netwars po sieti proti Skywalkerovi, ktorý ho vždy rozstrieľal na padrť, ale to mu nevadilo. Potom sa pridali červíci (mastenica 5 ľudí na 1 klávesnici), tanky, dangerous dave, wolfík, nba atď. atď.

Doma nemal žiadny počítač, takže herné seansy prebiehali iba v počítačovom labáku, kde bolo nutné byť v strehu pred prichádzajúcimi profesormi. K domácemu počítaču sa dostal až na konci 4.ročníka - K6-2 350 MHz, 32 MB RAM, S3 Virge 4MB. Bol vtedy krásny máj 1999. Vplyv hier bol vtedy našťastie menší ako potreba zmaturovať, takže najprv úspešne zmaturoval, potom ho prijali na výšku a až potom zmaturoval aj v hraní. Jeho prvá prejdená hra bola Half-Life (softvér renderer, 320 x 240) a neskutočne si ju obľúbil.

Na výške sa to potom poriadne rozbehlo. Ako chudobný študent so slabým počítačom veľa vody nenamútil, tak fičal skôr na demách z herných časopisov (najmä Gamestar a Level). Poriadne hry si pozrel aspoň u kamarátov. Napr. Aliens vs Predator, Colin McRae rally, Toca 2, Kingpin. Preto musel prísť upgrade grafickej karty a prišla Riva TNT...a nekonečné problémy ! Tam sa Anton naučil, že existuje hw kompatibilita a že jeho doska sa nekamaráti so žiadnou TNT kartou cez AGP port. Skúšal rôzne značky Riva TNT aj TNT2, ale vždy bola skôr či neskôr výsledkom BSOD. Stačil alt+tab v nesprávny moment, niekam kliknúť počas loadingu, alebo sa to stalo len tak z ničoho nič. Bsod bola nočná mora. Na Riva TNT dohral iba jednu hru, Half-Life: Opposing Force a potom išla Riva preč.

Našťastie Antonovi jedného dňa spomenul kámoš medzi rečou, že má v PC nepoužívanú Voodoo 1 a bolo jasné, u koho tá karta skončí. Zrazu mohol hrať Anton prakticky hocičo, pretože ku šťastiu nepotreboval veľa. Použiteľné rozlíšenie bolo len 640 x 480 (Blood 2, Heretic 2, Drakan), ale stačilo to. Neskôr bojoval aj o Voodoo 2 (v snoch aj o SLI mód 2 x Voodoo 2), ale tento boj bol neúspešný.

Spočiatku sa zameral iba na FPS, ale Drakan s Hereticom 2 a aj hw náročnosť fps hier ho presvedčili, že by sa mal pozerať aj po iných žánroch. Vyskúšal akčné RPG Nox a kupodivu sa mu veľmi páčilo. Neskôr skúsil Diablo 2 a to už bolo iné kafe. Vďaka nemu sa mu zapáčili aj rpgčka. Bohužiaľ aj hranie „blbého“ 2D Diablo 2 vyžadovalo upgrade – 32 MB RAM bolo proste málo a boj proti Durielovi bol krásnou ukážkou swapovania pamäti. Pro-ste to bo-la bie-da. O pár mesiacov neskôr dokúpil 64 MB RAM a už ani Duriel nebol problém. Hw požiadavky hier rástli a bolo nutné hľadať aj mimo 3D oblasti. Vďaka Andrewovej recenzii skúsil Icewind dale, ktoré ho prekvapilo tým, že sa dá v hrách aj pokecať a súboje nie sú iba o tupom klikaní. Zrazu tu boli hry, ktoré šlapali dobre a zabavili na veľmi dlhú dobu. Hoci by sa to nemuselo zdať, tak Baldur's Gate 2 (znelku z úvodného menu si pamätá dodnes) a Planescape Torment patrili medzi to najlepšie, čo kedy hral. Už to nebol len monopol Half-Life.

Ďalšou kartou v poradí bola „na-ma-ka-ná“ Savage 4 32 MB AGP (Elite Force, Soldier Of Fortune, NOLF). Na papieri vyzerala skvele, v akcii už nie až tak, ale pre chudobného študenta to bola výhra. Zrazu sa Anton začal (musel) zaujímať o rôzne verzie driverov. Každú verziu driverov vždy otestoval 3d markom 2000, aby mal prehľad, ktorý driver je najrýchlejší a ktorý je zase najstabilnejší. V dobe 1999 - 2002, kedy na plynulosť niekomu stačilo 25fps, záležalo na každom jednom frejme.

Keď už nestačil ani „divoch“, tak sa ponúkol kamarát s jeho počítačom Duron 700 MHz, 256 MB RAM a Riva TNT 2 a tak bol január 2002 vyplnený hraním hier, ktoré by si Anton inak nemohol zahrať ani náhodou – Return To Castle Wolfenstein, Max Payne, Serious Sam, Aliens vs Predator 2. Nič žiaľ netrvá večne, iba ak čakanie na nový počítač a ten prišiel až o dlhý predlhý polrok neskôr, no stálo to za to. V auguste 2002 prišiel Duron 1.2 GHz, GeForce MX 400, 128 MB RAM, 100 Hz 17“ monitor a to bol úplne iný herný svet, než na aký bol Anton zvyknutý. Na relatívne dlhý čas bol Anton zahojený a mohol sa hrať hocičo. Dokonca sa mu darilo až tak, že dostal možnosť recenzovať hry pre jeden slovenský herný web (dnes už neexistuje), kde mu za to aj platili. Chápete ? Hral sa, písal o tom (neoficiálna prvotina bola Syberia, oficiálna prvotina bola recenzia na Unreal 2), dostával hry na recenzovanie a ešte mu za to aj platili ! Trvalo to 1 rok, ale bol to splnený sen.

Okrem toho sa Anton samozrejme zapájal do herných debát (obľúbený bol gamestar zákysník), kde našiel svojho herného brata Garreta, ktorého do dnešného dňa ešte stále nevidel na živo. Je to chalanisko, ktorý zvláda hrať hry na obtiažnosti, ktoré sa Anton bojí aj prečítať. Chalan, ktorý preletí hrou ako nič a všetko si o nej pamätá. Funguje to tak do dnes, len s tou pamäťou to bude asi horšie :) A hlavne to bol a stále je chalan, ktorý sa s Antonom len občas zhodne, čo je dobré na dnešných hrách, takže keď jeden skritizuje nejakú hru, ten druhý vie, že to bude pre neho fajn zážitok a zase naopak, keď niečo veľmi vychváli, tak ten druhý od toho dáva ruky preč.

Ako plynul čas, tak sa grafické karty postupne striedali a Anton musí priznať, že to bolo častejšie, než si myslel. Namiesto MX 400ky prišiel Radeon 9600 Pro, aby si Anton zahral aj Doom 3. Neskôr 9600ku vystriedal Radeon X 800 Pro s 256-bitovou zbernicou z druhej ruky. Hry s ňou behali krásne svižne a v tej dobe už Anton mastil čokoľvek, čo prišlo. Akčné hry, rpg, adventúry, preteky, detské hopsačky, a sem tam opáčil aj stratégie.

Po úspešných štátniciach prišiel prvý a druhý džob ako programátor. Prejdené hry pribúdali, a Anton začal pomaly strácať chuť na hranie. To sú tie paradoxy, keď si môže človek konečne kúpiť PC podľa jeho predstáv, ale už na to nemá chuť. Pritrafilo sa manželstvo, prišlo PSPčko, o pár rôčkov prvé dietko (a zároveň kúpa PS3) a hranie išlo trochu do úzadia. Anton začal dohrávať resty (Sanity – Aiken’s Artifact, Sanitarium, Nightlong, Dreamfall) a okúsil aj free scénu, na ktorej sa dalo nájsť pri troche šťastia veľa zaujímavých hier. Lenže nedá sa fungovať len na starinkách alebo free hrách. Vyšiel Dead Space a ten sa jaksi nekamarátil s X 800 Pro. Preto prišla Ati HD 3650 a keď sa Anton doklepal na koniec geniálneho Dead Space, tak obratom predal HD 3650 a znova zostal bez karty. V tej dobe bol vonku aj Bioshock a Anton ho chcel veľmi ale naozaj veľmi hrať, no nemal na to grafickú kartu. Ako išli mesiace, tak na Bioshock zanevrel (je to možno dobre, lebo v tej dobe by podľa mňa nevedel oceniť jeho kvality) a venoval sa PSP a PS3 hrám. Tam to bolo bez hw obmedzení a aj tam našiel naozaj výborné hry (PSP: Daxter, Killzone Liberation, FIA World Rally Championship, God Of War, na PS3 zase Uncharted a sériu Dirt). Nakoniec išlo hranie viac menej do útlmu a keď počul, že má výjsť Half-Life remake Black Mesa, tak nad tým len mávol rukou a druhýkrát ňou mávol, keď Black Mesu prešiel. Jej vývoj trval príliš dlho a jeho srdcovka stihla dostať čierny bod za Half-Life 2, ktorý ho po hernej stránke neoslovil tak, ako ho oslovil prvý pobyt v Black Mesa laboratóriach.
Písal sa rok 2013. Anton bol znudený, nič ho poriadne nebavilo hrať, prvému prejdeniu Portal 2 dal 75 %, aby pri ďalšom hraní zistil, že tá hra je takmer dokonalá. Všetko zle. Dokonca fungoval iba na notebookoch. Sprvoti to bol model iba s integrovanou grafikou (vraj aby mohol viac programovať), ale neskôr si aj tak kúpil herný NB s GeForce 425M, na ktorom sa dalo hrať lepšie. Skúsil na ňom aj Crysis, ale keby ten NB nedrží v rukách, tak by odletel alebo by vybuchol, keby hrá Crysis dlhšie ako 15 minút.

Nakoniec prišlo to, čo bolo neodvratné. Návrat do herného života. Ten prišiel v septembri 2017 (i5-7400 3 GHz, 8 GB RAM, GTX 1060 3 GB) a s ním aj chuť do hrania a naháňanie herných restov. V tej dobe existovala iba jedna hra, ktorá mohla dostatočne preveriť nové hw vybavenie. CRYSIS. Z grafiky padol prvýkrát na zadok. Druhýkrát to bolo vtedy, keď ho hra zdolávala takmer na najnižšej obtiažnosti. Ale bavilo ho to a o 2 roky neskôr si už Crysis užil na delta obtiažnosti. Zacnelo sa mu aj po Baldur's Gate 2 a preto skúsil Pillars Of Eternity, no niekde vzadu tušil, že hoci to bolo naozaj dobré, tak to nie je úplne ono. Nostalgia je proste mocná mrcha.

Nakoniec sa udial posledný skok, deti boli 2 a už mali dostatočný vek na to, aby sa mohli hrať so svojim otcom. Na rad prišlo Trine a odvtedy už otočili každú časť niekoľko krát. A tak je tu Anton znova. Páčia sa mu iné hry, resp. vyzdvihuje na hrách iné vlastnosti, než to bolo kedysi. Kedysi by ho Dishonored alebo Prey nebavili, ale dnes už áno. Kedysi by si odpľul, keby mu niekto ponúkne HOG hru, TD hru alebo hru na mobilnom telefóne, ale dnes už nie. Dnes už veru nie ! Dnes už Anton skúša, čo príde. Hier je nespočetne veľa a čo je najlepšie (naozaj ?), sú zadarmo (alebo takmer zadarmo) a nebavíme sa o pirátstve. Toto keby bolo pred 20 rokmi !
Zostáva vyriešiť problém s časom, lebo je ho sakra málo. O zdravotných problémoch súvisiacich s častým sedením ani nehovoriac.
 

Obyčajný herný príbeh jedného Antona - časť 2
Herné žánre, alebo ako si Anton myslel, že bude hrávať iba FPS a ako veľmi rýchlo zmenil (musel zmeniť) názor

FPS
(máj 1999)
Sprvoti bol Anton v tom, že bude hrávať iba FPS. Rýchla akcia, veľa krvi, to sa mu páčilo najviac. Doteraz je mi záhadou, že zostal taký normálny :)
OBROVSKÚ zásluhu na tom mal Half-Life. Kamarát mu o ňom hovoril cestou na vysokoškolské prijímačky a už tam sa mu páčilo rozprávanie o vedcovi, ktorý príde ráno do práce a sprvoti sa vlastne nič nedeje. Prechádzanie hry malo svoje úsmevné momenty. Trvalo od mája do júla 1999, samozrejme na najľahšej obtiažnosti, hralo sa v softvér móde pri rozlíšení 320 x 240 a všetkým doma to stačilo. Úvodné videjká Sierry a Valve nepreskakoval. O strafovaní a používaní WASD ešte Anton nechyroval, takže smerovými (vľavo/vpravo) šípkami otáčal hlavou postavy. Pri hraní používal výhradne quicksave a pár krát sa stalo, že uložil tak nešikovne, že ho zachránil iba autosave. Keď nastala katastrofa, tak hľadal cestu von kadiaľ prišiel, nechcel nikoho zachraňovať, iba odtiaľ okamžite zmiznúť. Na jeho veľké prekvapenie to nebolo možné a tak musel stretnúť svojho prvého headcraba. Prvého elektrika (Vortiguant) stretol v čase, keď bola pri ňom celá jeho rodina a kochali sa tým, čo všetko ten nový počítač dokáže. Keď sa elektrik prebíjal cez dvere, tak Anton myslel, že od strachu omdlie. Aj vďaka tomu si potom dlhú dobu užíval atmosférické pasáže v šachtách. Dnes už je to naopak, tieto ľakavé pasáže ho nudia, pretože sú strašne predvídateľné.
O pol roka neskôr vyšiel Opposing Force a Anton si vtedy určite pomyslel, že tam hore ho musí mať niekto veľmi rád, keď sa toto deje.
Medzitým ale nebolo čo hrať. Doba bola iná, internet sa iba rozbiehal, o kupovaní hier nemohla byť ani reč a preto sa Anton spoliehal na demá z herných časopisov. Demá z hier Sin, Requiem, Blood 2 alebo Recoil mastil do zblbnutia.

3D akčné adventúry (marec 2000)
Vo svojich prvopočiatkoch bol neskúsený Anton napichaný na napätie, fantasy a najmä na draky. Keďže FPS vyžadovali stále lepší hw a aj tých hier bolo k dispozícii málo, tak musel pozerať po iných žánroch. Muselo to ale byť 3D, svižné (rozumej málo komplikované) a hlavne brutálne. Keď sa mu konečne pošťastilo zohnať Drakana, tak bol šťastný ako malý chlapec. Mohol tam lietať na drakovi ! Následne prišiel na rad Heretic 2, o ktorom mu brat povedal, že je to blbosť a že to ani nemá hrať. Jeho brat sa mýlil ! Dodnes si pamätá na to rozčarovanie z mapy, podľa ktorej ho malo čakať ešte dlhé dobrodružstvo, ale hra si z ničoho nič skončila. Do tretice si dal potom Asghana. Hra ovládaná iba klávesnicou, ale stála za to. Bolo nutné dávať pozor na každého nepriateľa a niektoré hádanky vedeli slušne potrápiť. Veľmi ho "pobavila" časť, keď dostal obrovskú peňažnú odmenu, o ktorú následne prišiel, pretože si za ňu musel kúpiť najdrahšie pádlo k loďke na svete. Pre svojho bratranca napísal ku Asghanovi papierový návod pre všetky potenciálne zákysové miesta a zopár tipov a trikov ako hrať hru. Staré dobré časy.

RPG (máj 2000)
Neuplynul ani pol rok od kúpy počítača a Anton už riešil grafickú kartu. Chcel hrať 3D hry. Všetko 2D mu pripadalo detinské, málo drsné a málo cool. Nakoniec ale musel poľaviť a tak si povedal, že skúsi nejaké RPG. Hoci mohol skúsiť RPG zo starej školy (Wizardry, Might and magic, Lands of lore), ale z nejakého dôvodu u neho skončilo Nox. Tam prvýkrát zažil, aké je to, keď herná postavička postupne silnie, oblieka lepšie brnenie alebo hábity a berie do rúk stále silnejšie zbrane. Dnes by bez rozmýšľania vybral bojovníka, ale vtedy to bolo naozaj PRVÝ raz, tak voľba padla na conjurera. Páčila sa mu možnosť privolať si na pomoc spoločníka. Všetko bolo nové, tak mu nevadilo, že sa s postavičkou horšie ovládalo a že po čase nedostával XP za zabitie príšeriek na nízkom leveli. Opakované hranie za kúzelníka pár rokov dozadu (cca rok 2021) dopadlo katastrofálne, skončil pri záverečnom súboji s Hecubah a nebol ani trochu nadšený.
Druhé RPG už na tom bolo ďaleko lepšie, išlo o Diablo 2. Hra sa hrala takmer sama, všetko išlo pekne od ruky a filmové scény medzi jednotlivými aktami mu vyrazili dych. Súboj s Durielom bol trošku problém, lebo 32 MB RAM bolo málo a tak si pozrel plynulý súboj až keď dokúpil 64 MB RAM a D2 si zahral jeho brat.
To PRAVÉ RPG hranie ale prišlo až s Icewind dale. Pomohla tomu zrejme recenzia v Gamestari, ktorú si prečítal snáď 1000x (a taktiež video recenzia na Planescape torment od rovnakých tvorcov, ktorý nevedel nikde zohnať). A potom to prišlo. Končili sa letné prázdniny 2000 a predo dvermi čakal 2. ročník na vysokej škole. Anton nainštaloval 3 CDčkový "kolos", vytvoril si družinu neohrozených dobrodruhov a krátko po štarte jeho partiu rozprášila skupinka goblinov s lukmi. Studená sprcha, ako sa patrí, ale vďaka tomu si dával po zvyšok hrania oveľa väčší pozor a doslova spamoval odpočinok svojej družiny. Veľmi milo ho prekvapilo, že sa dá s postavami vo svete pokecať. Hranie samozrejme nebolo bezproblémové. Anton vôbec nepoznal D&D pravidlá a je preto záhadou, že dokázal dohrať hru do úspešného konca. V 2. kapitole zakysol na pár dní, lebo po porazení supersilného licha prehliadol páku na stĺpe. Neskôr sa zasekol pri jednom moste, na ktorého opravu potreboval nejakú knihu, ktorú už dávno vyhodil. Ale podarilo sa mu všetko vyriešiť. Anton je totiž dosť trpezlivý a hlavne vtedy nemal inú možnosť, tak sa musel do hry naozaj zažrať. Knihu nakoniec našiel a posunul sa vpred. Obrovským prínosom hry boli aj dlhé anglické texty, vďaka ktorým trénoval svoju angličtinu. Do dokonalosti to dotiahli BG 2 a Planescape torment, ale to je úplne iný príbeh. Btw. neznalosť DnD pravidiel sa naplno prejavila v bezplatnom datadisku Trials of luremaster, kde jeho vytrénovanú partiu hrdinov kompletne vykostila skupinka príšeriek používajúcich kúzlo na zmätenie mysle.

Stratégie (november 2000)
Stratégie neboli nikdy Antonovou doménou a nikdy si k nim nespravil nijak zvlášť dobrý vzťah (Anton sa nerád niekam ponáhľa), ale keď nebolo čo hrať (dnes je presne opačný problém, človek si takmer nevie vybrať, čo by hral skôr), tak boli dobré aj stratégie. Ťahovky nepripadali do úvahy, boli príliš pomalé, preto vybral niečo rýchlejšie, RTS.
Dune 2000 bola odohratá úplne amatérsky. Anton postavil čo najväčšiu armádu a poslal ju na nepriateľa. Nuda. Oveľa zaujímavejšie to bolo pri druhom RTS pokuse Red alert 2. Filmové sekvencie medzi misiami dodávali hraniu väčšiu vážnosť, reálne prostredie Ameriky tiež viac potešilo a samozrejme hra vyzerala krajšie ako stará Dune 2000.
Lepšie sa mu pozeralo na bratove hranie, ktorému išlo hranie stratégií oveľa viac od ruky. Vďaka tomu má dosť slušne napozerané tieto hry: Knights and merchants, Settlers 3, Warcraft 2, Warcraft 3, Age of empires 2, Dark colony, Tiberian sun (toto nakoniec hral aj Anton).

Adventúry (december 2001)
Kedysi kráľovský žáner a Anton sa ku nemu vracia až teraz v r. 2025 vďaka knižke Umění klasických adventur. Síce podľa herných záznamov sú adventúry jeho druhý najhranejší žáner, ale má pocit, že veľa zaujímavých kúskov preskočil a aj knižka hovorí o mnohých kultovkách, ktoré by mal Anton určite skúsiť.
Adventúrne začiatky boli pasívne. Anton sa pozeral, ako jeho brat hral Horké léto (aj pokračovanie), Poldu, Ve stínu havrana alebo Dreamland a sledoval, ako sa s tým brácho trápi. Keďže tie isté hry hrali aj jeho kámoši, tak keď prišiel zákys, tak všetci dali hlavy dokopy a dumali, ako sa pohnúť ďalej. Niekedy to boli zákysy na niekoľko dní, ale o to to bola väčšia radosť, keď jeden z nich víťazoslávne prišiel na riešenie. Takéto situácie Antona rozhodne nelákali. Opäť to bolo vďaka recenzii, tentoraz v Leveli, kde The longest journey dostala 100 %. Anton najskôr dostal do rúk 2 demá, jedno super krátke a druhé dlhšie, na ktorom sa mierne vytrápil, lebo bol v adventúrach úplný nováčik, ale napriek tomu nemal pocit, že by mu dávala hra podpásovky. Plná hra potom pôsobila ako balzam na dušu. Adventúrčenie išlo od ruky. Na všetko bolo kopec času, žiadne ponáhľanie, ale hlavne kochanie sa atmosférou každej obrazovky. Presný opak toho, čo Anton zažíval v rýchlych FPS. Veľmi potešili aj anglické dialógy. V tej dobe mal Anton pocit, že je tam tých dialógov strašne veľa, ale dnes mu príde hra málo ukecaná. Obrovsky sa mu páčil najmä fantasy svet Arcadia, dnes už je to práve naopak a viac inklinuje ku Starku.

Pretekárske hry (jún 1999)
Rýchlosť teší snáď každého chalana a Anton nie je iný. Možnosť zajazdiť si v šporťáku vleje do žíl adrenalín a toto splnila Need for speed dokonale. Hra bola samozrejme mastená každým členom rodiny, tzn. zlepšovanie rekordov o stotiny a potom doberanie si ostatných, aby začali trénovať. Poznali každú zákrutu a pri 3dfx verzii sa tešili na roj komárov, ktorý sa krásne rozmazal po obrazovke.
Najväčší ohlas mala ale TOCA 2 od Codemasters, v ktorej celá rodina nahrala stovky hodín. Tu sa už nejazdilo na plný kotol do každej zákruty a predsa to všetkých bavilo. Anton sa mimoriadne vytešoval z grafickej stránky hry. Každý, kto v tej dobe videl prach za autom zrejme bude súhlasiť. Okrem tých, ktorí spustili hru v softvér móde, v takom prípade sa za autom zobrazili len hnusné tmavé textúry, cez ktoré nebolo vidieť ani mäkké f. Hra vedela mať aj skvelú atmošku. Okrem adrenalínu z toho, že v každej zákrute mohol prísť šmyk, bolo súčasťou šampionátu aj pretekanie za drsnej búrky s parádnym hrmením v pozadí a hrozivou tmavou oblohou nad hlavou.
Keď niekto spomenie TOCA 2, tak Antonovi hneď príde na rozum aj Colin McRae rally, taktiež od Codemasters. Tu sa mohol Anton trochu uvoľniť, lebo zákruty už bolo možné vyberať šmykom. A to krásne zablatené auto, ktoré sa behom jazdy blatistým terénom krásne zašpinilo, aaaach.

Hopsačky (november 2001)
Aj to nakoniec prišlo, ale tu sa už nedostavil ten wau efekt z toho, že Anton hral niečo nové. V každom prípade lepšie ako drôtom do oka.

Diskuze uživatele

Doposud zde nikdo nediskutoval.