Obyčajný príbeh jedného Antona 

Herné ťaženie začalo v roku 1995 a bola to láska na prvý pohľad. 15 ročný Anton prišiel na gympel a z počítačov bol úplne paf. Najviac mastil Netwars po sieti proti Skywalkerovi, ktorý ho vždy rozstrieľal na padrť, ale to mu nevadilo. Potom sa pridali červíci (mastenica 5 ľudí na 1 klávesnici), tanky, dangerous dave, wolfík, nba atď. atď.

Doma nemal žiadny počítač, takže herné seansy prebiehali iba v počítačovom labáku, kde bolo nutné byť v strehu pred prichádzajúcimi profesormi. K domácemu počítaču sa dostal až na konci 4.ročníka - K6-2 350 MHz, 32 MB RAM, S3 Virge 4MB. Bol vtedy krásny máj 1999. Vplyv hier bol vtedy našťastie menší ako potreba zmaturovať, takže najprv úspešne zmaturoval v škole a až potom v hraní. Jeho prvá prejdená hra bola Half-Life (softvér renderer, 320 x 240) a neskutočne si ju obľúbil.

Na výške sa to potom poriadne rozbehlo. Ako chudobný študent so slabým počítačom veľa vody nenamútil, tak fičal skôr na demách z herných časopisov (najmä Gamestar a Level). Poriadne hry si pozrel aspoň u kamarátov. Napr. Aliens vs Predator, Colin McRae rally, Toca 2, Kingpin. Preto musel prísť upgrade grafickej karty a prišla Riva TNT...a nekonečné problémy ! Tam sa Anton naučil, že existuje hw kompatibilita a že jeho doska sa nekamaráti so žiadnou TNT kartou cez AGP port. Skúšal rôzne značky Riva TNT aj TNT2, ale vždy bola skôr či neskôr výsledkom bsod. Stačil alt+tab v nesprávny moment, niekam kliknúť počas loadingu, alebo sa to stalo len tak z ničoho nič. Bsod bola nočná mora. Na Riva TNT dohral iba jednu hru, Half-Life: Opposing Force a potom išla Riva preč.

Našťastie Antonovi jedného dňa spomenul kámoš medzi rečou, že má v PC nepoužívanú Voodoo 1 a bolo jasné, u koho tá karta skončí. Zrazu mohol hrať Anton prakticky hocičo, pretože nepotreboval ku šťastiu veľa a v tej dobe bolo ďaleko menej hier než dnes. Použiteľné rozlíšenie bolo len 640 x 480 (Blood 2, Heretic 2, Drakan), ale stačilo to. Neskôr bojoval aj o Voodoo 2 (v snoch aj o SLI mód 2 x Voodoo 2), ale tento boj bol neúspešný.

Spočiatku sa zameral iba na FPS, ale Drakan s Hereticom 2 ho presvedčili, že by sa mal pozerať aj po iných žánroch. Vyskúšal akčné RPG Nox a kupodivu sa mu veľmi páčilo. Neskôr skúsil Diablo 2 a to už bolo iné kafe. Vďaka nemu sa mu zapáčili aj rpgčka. Bohužiaľ aj hranie „blbého“ 2D Diablo 2 vyžadovalo upgrade – 32 MB RAM bolo proste málo a boj proti Durielovi bol krásnou ukážkou swapovania pamäti. Proste to bola bieda. O pár mesiacov neskôr dokúpil 64 MB RAM a už ani Duriel nebol problém. Hw požiadavky hier rástli a bolo nutné hľadať aj mimo 3D oblasti. Vďaka Andrewovej recenzii skúsil Icewind dale, ktoré ho prekvapilo tým, že sa dá v hrách aj pokecať a súboje nie sú iba o tupom klikaní. Zrazu tu boli hry, ktoré šlapali dobre a zabavili na veľmi dlhú dobu. Hoci by sa to nemuselo zdať, tak Baldur's Gate 2 (znelku z úvodného menu si pamätá dodnes) a Planescape Torment patrili medzi to najlepšie, čo kedy hral. Už to nebol len monopol Half-Life.

Ďalšou kartou v poradí bola „na-ma-kaná“ Savage 4 32 MB AGP (Elite Force, Soldier Of Fortune, NOLF). Na papieri vyzerala skvele, v akcii už nie až tak, ale pre chudobného študenta to bola výhra. Zrazu sa Anton začal (musel) zaujímať o rôzne verzie driverov. Každú verziu driverov vždy otestoval 3d markom 2000, aby mal prehľad, ktorý driver je vhodný pre konkrétnu hru a tak ľaho vedel, ktorý driver je najrýchlejší a ktorý je zase najstabilnejší. V dobe 1999 - 2002, kedy na plynulosť niekomu stačilo 25fps, záležalo na každom jednom frejme.

Keď už nestačil ani „divoch“, tak sa ponúkol kamarát s jeho počítačom Duron 700 MHz, 256 MB RAM a Riva TNT 2 a tak bol január 2002 vyplnený hraním hier, ktoré by si Anton inak nemohol zahrať ani náhodou – Return To Castle Wolfenstein, Max Payne, Serious Sam, Aliens vs Predator 2. Nič žiaľ netrvá večne, iba ak čakanie na nový počítač a ten prišiel až o dlhý predlhý polrok neskôr, no stálo to za to. V auguste 2002 prišiel Duron 1.2 GHz, GeForce MX 400, 128 MB RAM, 100 Hz 17“ monitor a to bol úplne iný herný svet, než na aký bol Anton zvyknutý. Na relatívne dlhý čas bol Anton zahojený a mohol sa hrať hocičo. Dokonca sa mu darilo až tak, že dostal možnosť recenzovať hry pre jeden slovenský herný web (dnes už neexistuje), kde mu za to aj platili. Chápete ? Hral sa, písal o tom (neoficiálna prvotina bola Syberia, oficiálna prvotina bola recenzia na Unreal 2), dostával hry na recenzovanie a ešte mu za to aj platili ! Trvalo to 1 rok, ale bol to splnený sen.

Okrem toho sa Anton samozrejme zapájal do herných debát (obľúbený bol gamestar zákysník), kde našiel svojho bestie Garreta, ktorého do dnešného dňa ešte stále nevidel na živo :) Bol to chalanisko, ktorý zvládal hrať hry na obtiažnosti, ktoré sa Anton bál aj prečítať. Chalan, ktorý preletel hrou ako nič a všetko si o nej pamätal. Funguje to tak do dnes, len s tou pamäťou to bude asi horšie :) A hlavne to bol a stále je chalan, ktorý sa s Antonom len občas zhodne, čo je dobré na dnešných hrách, takže keď jeden skritizuje nejakú hru, ten druhý vie, že to bude pre neho fajn zážitok a zase naopak, keď niečo veľmi vychváli, tak ten druhý od toho dáva ruky preč.

Ako plynul čas, tak sa karty striedali a musím priznať, že to bolo častejšie, než som si myslel. Namiesto MX 400ky prišiel Radeon 9600 Pro, aby si Anton zahral aj Doom 3. Neskôr 9600ku vystriedal Radeon X 800 Pro s 256-bitovou zbernicou z druhej ruky. Hry s ňou behali krásne svižne a v tej dobe už Anton mastil čokoľvek, čo prišlo. Akčné hry, rpg, adventúry, detské hopsačky, a sem tam opáčil aj stratégie.

Po úspešných štátniciach prišiel prvý a druhý džob ako programátor. Prejdené hry pribúdali, a Anton začal pomaly strácať chuť. To sú tie paradoxy, keď si môže človek konečne kúpiť PC podľa jeho predstáv, ale už na to nemá chuť. Pritrafilo sa manželstvo, prišlo PSPčko, o pár rôčkov prvé dietko (a zároveň kúpa PS3) a hranie išlo trochu do úzadia. Anton začal dohrávať resty (Sanity – Aiken’s Artifact, Sanitarium, Nightlong, Dreamfall) a okúsil aj free scénu, na ktorej sa dalo nájsť pri troche šťastia veľa zaujímavých hier. Lenže nedá sa fungovať len na starinkách alebo free hrách. Vyšiel Dead Space a ten sa jaksi nekamarátil s X 800 Pro. Preto prišla Ati HD 3650 a keď sa Anton doklepal na koniec geniálneho Dead Space, tak obratom predal HD 3650 a znova zostal bez karty. V tej dobe bol vonku aj Bioshock a Anton ho chcel veľmi ale naozaj veľmi hrať, no nemal na to grafickú kartu. Ako išli mesiace, tak na Bioshock zanevrel (je to možno dobre, lebo v tej dobe by podľa mňa nevedel oceniť jeho kvality) a venoval sa PSP a PS3 hrám. Tam to bolo bez hw obmedzení a aj tam našiel naozaj výborné hry (PSP: Daxter, Killzone Liberation, FIA World Rally Championship, God Of War, na PS3 zase Uncharted a sériu Dirt). Nakoniec išlo hranie viac menej do útlmu a keď počul, že má výjsť Black Mesa, tak nad tým len mávol rukou a druhýkrát ňou mávol, keď Black Mesu prešiel. Jej vývoj trval príliš dlho a jeho srdcovka stihla dostať čierny bod za Half-Life 2, ktorý ho po hernej stránke neoslovil tak, ako ho oslovil prvý pobyt v Black Mesa laboratóriach.
Písal sa rok 2013. Anton bol znudený, nič ho poriadne nebavilo hrať, prvému prejdeniu Portal 2 dal 75 %, aby pri ďalšom hraní zistil, že tá hra je takmer dokonalá. Všetko zle. Dokonca fungoval iba na notebookoch. Sprvoti to bol model iba s integrovanou grafikou (vraj aby mohol viac programovať), ale neskôr si aj tak kúpil herný NB s GF425M, na ktorom sa dalo hrať lepšie. Skúsil na ňom aj Crysis, ale keby ten NB nedrží v rukách, tak by odletel alebo by vybuchol, keby hrá Crysis dlhšie ako 15 minút.

Nakoniec prišlo to, čo bolo neodvratné. Návrat do herného života. Ten prišiel v septembri 2017 (i5-7400 3 GHz, 8 GB RAM, GTX 1060 3 GB) a s ním aj chuť do hrania a naháňanie herných restov. V tej dobe existovala iba jedna hra, ktorá mohla dostatočne preveriť nové hw vybavenie. CRYSIS. Z grafiky padol prvýkrát na zadok. Druhýkrát to bolo vtedy, keď ho hra zdolávala takmer na najnižšej obtiažnosti. Ale bavilo ho to a o 2 roky neskôr už prišiel s iným majndsetom a užil si Crysis na delta obtiažnosti.
Zacnelo sa mu aj po Baldur's Gate 2 a preto skúsil Pillars Of Eternity, no niekde vzadu tušil, že to nie je úplne ono. Bolo to dobré, no BG 2 to rozhodne nebolo.

Nakoniec sa udial posledný skok, deti boli 2 a už mali dostatočný vek na to, aby sa mohli hrať so svojim otcom. Na rad prišlo Trine a odvtedy už otočili každú časť niekoľko krát. A tak je tu Anton znova. Páčia sa mu iné hry, resp. vyzdvihuje na hrách iné vlastnosti, než to bolo kedysi. Kedysi by ho Dishonored alebo Prey nebavili, ale dnes už áno. Kedysi by si odpľul, keby mu niekto ponúkne HOG hru, TD hru alebo hru na mobilnom telefóne, ale dnes už nie. Dnes už veru nie. Dnes už Anton skúša, čo príde. Hier je nespočetne veľa a čo je najlepšie, sú zadarmo (alebo takmer zadarmo) a nebavíme sa o pirátstve. Toto keby bolo pred 20 rokmi ! Zostáva vyriešiť problém s časom, lebo je ho sakra málo.