Borderlands 2 pokračuje v stopách prvého dielu, väčšina herných mechanizmov ostala nezmenená. Pokiaľ vás jednotka chytila tak určite neváhajte a vyskúšajte aj pokračovanie, ak k tomu máte možnosť vyskúšať aj kooperatívny režim o tom lepší herný zážitok z hry môžete mať.

Napriek tomu, že Borderlands 2 sa tvári vľúdne aj pre singleplayerových hráčov nie je tomu úplne tak, keďže počty nepriateľov sú v obidvoch režimoch zhodné a aj ich respawn (ktorý je fakt až prehnane rýchly), pričom odolnosť nepriateľov sa mi nezdala nejako extra odlišná, z čoho vyplýva, že singleplyerový režim sa po niekoľkých hodinách môže zdať zdĺhavý a stereotypný, všetko musíte prehľadávať sami a pokiaľ váš život klesne na minimum a v časovom limite sa neoživíte, tak nepriateľom, s ktorými ste bojovali sa obnoví život a vy tak môžete začať od začiatku, pri kooperácii to neplatí, keďže druhý hráč naďalej žije.

Po grafickej stránke som nevidel v hre nejaké extrémne rozdiely, niežeby bola táto animovaná grafika až taká hrozná, ale Borderlands mohol vyzerať už aj v prvom diely úplne inak, čo nakoniec bohužiaľ zmenili... Hardvérové nároky hry sú pomerne nízke, no aj napriek tomu má hra problém s doskakovaním textúr (resp. s pásikovaním textúr) aj na výkonnejších zostavách, čo je škoda.

BL2 prináša nový príbeh, ktorý sa mi zdal oproti tomu predchádzajúcemu omnoho zábavnejším, hlavne vďaka prítomnosti hlavného záporaka Handsome Jacka. Svet BL2 je opäť presýtený vysokou dávkou humoru a rôznych Easter Eggov. Jednotlivé dialógy a postavy vás takto postupne vtiahnu do deja a viete, že keď už odmena za jednotlivé misie nebude stáť za veľa, tak aspoň budete mať možnosť vypočuť si ďalší z príbehov z Pandory.

Pred začatím hry si musíte vybrať postavu, ktoré sa prakticky líšia špeciálnou schopnosťou a jednotlivými bonusmi, ktoré dané postavy poskytujú. BL2 takto prináša 4 nové základné postavy a pokiaľ vlastníte aj DLC tak ďalšie 2 sekundárne. Musím však priznať, že ma nejako tie prvotné postavy vôbec neoslovili a tak som začal hrať s postavou Mechromancerky, čo som vôbec neľutoval.

BL2 ponúka desiatky hlavných aj vedľajších misií, ktoré sú poväčšine originálne aj keď úlohy v štýle zabi toľko a toľko daných nepriateľov by tu nesmeli chýbať. V hre stretnete mnoho originálnych bossov a navštívite aj staré známe oblasti z jednotky.

Čo sa týka množstva zbraní, tak ich je tu neúrekom, no oproti jednotke je z hry odstránená trieda revolverov a tie sú zaradené medzi klasické pištole. Vybavenia je v hre toľko, že po niekoľkých hodinách budete z toho nekonečného porovnávania zbraní aj unavený... najhoršie na tom je však zavádzanie, keď informácie k zbraniam nie sú úplne presné a vám takto omylom ostane v rukách samopaľ, čo strieľa viacero nábojov na výstrel alebo ostreľovačka, ktorá strieľa dávku pri zoome... Zbrane sa však začnú dosť rýchlo opakovať, okrem toho, že sa zmenia ich parametre po vizuálnej stránke vyzerajú mnohé skoro rovnako, ale aj tak základom zbrane je čo najrýchlejšie a najefektívnejšie zlikvidovať protivníkov. Medzi elementálnymi zbraňami pribudli zbrane so slagovým poškodeným, pokiaľ s takouto zbraňou zasiahnete nepriateľa spôsobujete mu vyššie poškodenie, ostatné elementy ostali nezmenené.

V hre máte možnosť zväčšiť si inventár alebo množstvo munície k jednotlivým zbraniam, čo sa tentokrát nedá uskutočniť za ťažko zarobené peniaze, ale za nové unikátne platidlo – erídium, ktoré nachádzate náhodne po svete alebo ho môžete vyhrať v herných automatoch. Pokiaľ hráte kooperíciu tak zisk z automatov ide všetkým hráčom, takže pokiaľ niekto vyhrá 4 erídia, tak každý hráč získa 4 erídia, takže čím viac hráčov, tým viac peňazí a tým viac možností hrať o erídium a možnosť odomknúť si stále predraženejšie vylepšenia inventára.

Pokiaľ však v hre natrafíte na nejakú špeciálnu zbraň, ktorú nebudete mať to srdce predať, môžete si ju odložiť do banky, aj keď odkladanie slabých zbraní nemá veľmi zmysel, keďže už ju zrejme nikdy viac aj tak nepoužijete...

Tak ako v prvom Borderlands aj tu okrem úloh môžete spĺňať aj výzvy, no za tie tentokrát dostávate žetóny, za ktoré si môžete zakúpiť bonus pre vašu postavu.

Po odohratí hry sa odomyká nová obtiažnosť a môžete hru spustiť od začiatku alebo len na vyššej obtiažnosti skúsiť odohrať zvyšné príbehové DLC. Celkovo som v kooperatívnom režime s dvomi hráčmi odohral hru za 63hodín a snáď som okrem tej poslednej samovražednej úlohy splnil všetko :D

BL2 určite nie je hrou pre každého, pokiaľ ste dosť odvážny a zrejme sa dosť nudíte môžete skúsiť singleplayer, ale inak pokiaľ sa rozhodnete dať hre šancu, odporúčam zahrať si ju v kooperácii aspoň v dvoch ľuďoch.

Aj keď väčšina FPS hier z druhej svetovej vojny umožnila hráčovi aspoň na okamžik sa vcítiť do úlohy tankistu a dovoliť mu samému riadiť toto opancierované monštrum, musím poznamenať, že tieto momenty vo mne len neustále vzbudzovali pocity, prečo tak skoro musím opustiť toto postavenie a opäť pokračovať vo vedení vojny len s puškou v rukách....

Dosť dlho som hľadal hru, ktorá by mi umožnila poskytnúť plnohodnotný herný zážitok s touto možnosťou (samozrejme v singleplayeri).... no hier s danou tematikou je minimum. Až nakoniec sa mi dostal do rúk Panzer Elite Action – Fields of Glory, hra vyzerala na prvý pohľad celkom k svetu a taksom sa ju rozhodol vyskúšať.

No už na začiatku som sa stretol s problémom... hra mi hneď v prvej misii padala do Windowsu, aspoň, že máme internet a nebol som jedinou osobou s daným problémom. Aj keď hra už bola plne funkčná, už po odohraní niekoľkých minút som musel skonštatovať, že PEA nie je tým, čo som od neho očakával...

PEA ponúka 3 kampane za Nemecko, ZSSR a Spojencov. Počet misií sa v daných kampaniach líši, ale väčšina z misií aspoň ponúka možnosť vyskúšať si iný tank. Podstata jednotlivých misií je pomerne jednoduchá, nasledujete šípku na minimape až k symbolu nepriateľskej vlajočky, čo znamená, že na danom mieste máte zlikvidovať nepriateľský odpor, zaujať defenzívne postavenie, resp. zničiť nejakú podstatnú budovu. Priebeh kampaní sa snaží zachovávať priebeh vojny, takže ako Nemecko začínate útokom na Poľsko a hru ukončíte za Spojencov obsadením posledného mosta cez Rýn. Na kampani oceňujem aspoň náznak príbehu zobrazený v rozhovoroch medzi členmi posádky tankov a v stručnom vyrozprávaní ich životných príbehov.

Postupne sa vám takto odomykajú stále silnejšie tanky, aj keď pred začatím misie nikdy nemáte možnosť výberu vozidla, čo je škoda. Takto sa hra snaží zrejme vyhnúť tomu, žeby ste s Panzer II nebojovali proti napr. ruským KV. Tým chcem povedať, že hra je absolútnou čistokrvnou arkádou, v ktorej sa aj ľahký tank vyrovná ťažkému. Jednotlivé tanky sa tak líšia množstvom munície, rýchlosťou streľby a životom. Hra berie aspoň minimálny účinok streľby na zadnú časť pancierovania tankov, aj keď táto snaha je zbytočná, keďže väčšinou aj tak nepriateľa za pomoci ostatných tankov skôr zničíte spredu ako ho obídete.

PEA trpí ale najviac presným naskriptovaním trasy, po ktorej sa máte pohybovať, skoro všade sú umiestnené mínové polia a keď nie tak aj menší kopček alebo kamenný plot dokážu zastaviť tank, a vy sa tak ocitnete pred možnosťou pokúsiť sa nejako z danej situácie vymotať alebo načítať checkpoint. Hra si pamätá len jeden checkpoint, ale našťastie pokiaľ sa ocitnete pri tomto save v momente tesne pred zničením, hra vám po opätovnej prehre dá možnosť obnoviť celé zdravie aj zničených členov tímu.

Vo väčšine misií vás sprevádza niekoľko tankov, ktorým môžete zadať niekoľko rozkazov obmedzených na nasleduj, stoj, prenasleduj a oprav sa. Tankom však nemôžete určiť, kde sa majú presunúť a tak sa mnohokrát stáva, že vám zatarasia cestu a vy sa tak môžete po niekoľko minút snažiť prerušiť ich blokádu.

V priebehu hry takto ničíte nepriateľských obrnencov, delostrelecké pozície, pechotu ( ktorá v konečnom dôsledku predstavuje len akési ľudské kolky) a nepriateľské stíhacie bombardéry ( s týmto aspektom hry sa veľmi tvorcovia nezaoberali, keďže zrejme vôbec nie je divné, že za spojencov zostreľujete lietadlá s bielymi hviezdami na krídlach...).

PEA trpí mnohými bugmi nie len spojenými s koridorovosťou a zasekávaním, ale mňa najviac iritovala absencia veže na nemeckom tanku tiger... táto chyba nebola nikdy odstránená, takže máte možnosť strieľať z neviditeľnej veže a vidieť jej tieň a to je tak všetko. Modely tankov sú na prvý pohľad dobre spracované, ale to, že sa pásy na tankoch nehýbu dokáže ešte viac pokaziť už aj tak negatívne pocity z hry.

Napriek všetkým neduhom hry som vydržal až do konca ( spojenecká kampaň je už absolútne odfláknutá, tanky v misiách sa opakujú, čo bude spôsobené odignorovaním britských tankov), zakomponovanie elitného tanku tiger bolo však vrchol všetkého, samozrejme že vás velenie oboznámi, že daný tank zlikvidoval celú divíziu Shermanov, ale vás pošlú na neho samého a v čom inom ako v Shermanovi.... takže kampane som dokončil za necelých 7 hodín a čas bol minimálne o hodinu predĺžený vďaka vyššie spomínanému oponentovi.

PEA : FoG trpí mnohými bugmi, koridorovosťou a stereotypom, no napriek tomu sa dá dohrať a pokiaľ máte záujem vyskúšať si niekoľko tankov za rôzne strany konfliktu môžete dať hre šancu, no ak na rozdiel odo mňa nemáte nič proti MMO hrám, tak World of Tanks bude pre vás lepšou voľbou.

Už keď som počul že FEAR 3 má byť kooperatívnou hrou mal som z toho zlý pocit, no aj napriek tomu som hre dal šancu, veď predsa išlo o pokračovanie vcelku úspešnej hororovej série.

Pokiaľ sa hru rozhodnete hrať sami môžete si vybrať len jednu z postáv a to Pointmana, prvý prototyp, osobu za ktorú sme mali tú česť zahrať si v prvom dieli a taktiež v prvom datadisku Extraction Point. Za túto postavu hra nadobúda klasický FPS herný zážitok okorenený spomaľovaním času. Pokiaľ chcete ale vyskúšať si hru aj za Paxtona Fettela musíte najprv odohrať príbeh najprv za Pointmana a až tak sa vám odomkne možnosť hrať za Fettela. Úprimne povedané nejako extra ma príbehová zložka hry nenadchla, takže po odohratí hry som vyskúšal zahrať za Fettela len prvú misiu, ale aj toho zhrozenia, ktoré som pri tom zažil, som sa doteraz nezbavil :D Skrátka pri hre za Fettela môžete zabudnúť na likvidovanie nepriateľov za použitia strelných zbraní, skôr používate Fettelove zvláštne schopnosti a po nepriateľoch vrháte nejakú formu energie, resp. ich môžete posadnúť a po určitú dobu máte možnosť hrať podobne ako za Pointmana, kým vaša schránka neexplóduje.

Kooperatívny režim zaručuje to, že celý čas sú súčasťou príbehu obidvaja bratia, no pokiaľ hráte sami, tak po cutscénach jedna z postáv mizne a ostáva len tá vaša aktuálne zvolená postava, čo v konečnom dôsledku vyzerá dosť divne... lepšie by to aspoň podľa mňa bolo, keby boli vždy zúčastnené obidve postavy, len tú druhú by ovládala AI. Pokiaľ ide o Fettela tak by som to pochopil, že dokáže zmiznúť, ale o existencii teleportu v univerze Fearu som zatiaľ nepočul... aj keď zrejme tento problém asi vyriešili celkovým futuristickým chápaním tohto dielu. Elektrizujúci vojaci hádžuci pokélopty už boli na mňa až príliš silnou kávou... čakal som plno nových nápadov, ale že si vezmú inšpiráciu z Pokémona som fakt nečakal...

Príbeh... no... niečo mu skrátka chýba, pointou hry je najprv nájsť Jin Sun Quan potom zase Becketta a nakoniec Almu, takže v konečnom dôsledku beháte po lokáciach, aby ste dospeli k nejakej postave od ktorej sa samozrejme máte dopracovať k ďalšej... Fear mal vždy v seba nezabudnuteľné ľakacie momenty, no tie som tu aspoň ja nepostrehol. Alma je v hre pár krát na začiatku a potom na konci, inak vás hrou tak maximálne sprevádza Harlan Wade v podobne nejakého monštra. A presne tu je celkový problém hry... kde sú duchovia, príšery a tak ? celý čas zabíjate len vojakov a nejakých psychopatov, ktorí vám idú po krku, ale duchovia doslova zmizli.

Kedysi som pri hraní Fearu mal aspoň dobrý pocit, keď som našiel Penetrator a mohol klincovať vojakov o steny, no tu sa objavuje až tesne pred koncom po dosť dlhom hraní, žeby som už z toho celého pobehovania bol tak akurát zdeprimovaný. FEAR 3 sa snaží upútať hráča aspoň akousi formou levlovania postavy, keď na danú misiu môžete splniť nejaké výzvy s konkrétnymi zbraňami, zbierať mŕtve telá alebo hľadať Almine bábiky, za čo získavate body a levlujete pričom sa vám zvyšuje napríklad zdravie, množstvo munície, ktoré unesiete alebo ako dlho môžete používať slowmotion momenty.

Ak vám hra nesadla už od samého začiatku potom sa pripravte psychicky na záver. Máte opäť možnosť stretávať nesmrteľného Harlana a na konci (úplnom konci našťastie) sa mu postaviť s vašou pištoľou s „nekonečnou“ muníciou... pýtate sa ma prečo je slovo nekonečnou v úvodzovkách ? preto lebo tak trochu sa mi podarilo ju omylom vymeniť za samopaľ a zbraň akosi z hry zmizla... a samozrejme hneď na to nabehol checkpoint takže bolo to buď sundaj toho krásavca so 60 nábojmi alebo reštartuj celú misiu od začiatku, skrátka sranda musí byť...

FEAR 3 som ale nakoniec po 6 hodinách a 20 minútach zdolal a dočkal som sa očakávanej odmeny v podobe možnosti ešte raz si prejsť týmto podivným dielom v duchovnej koži Fettela... a čo na to hovorím, nie vďaka neprosím si... uvidím či na toto mierne sklamanie do roka úplne zabudnem a možno to s uloženými save-ami skúsim raz aj za Fettela.

Ak ste mali radi FEAR a radi na neho spomínate v dobrom a keď ste aj náhodou odohrali Reborn, ktorý v spojení s týmto dielom vytvára len mnoho otázok, tak radšej pre váš lepší pocit na to, že FEAR 3 existuje zabudnite, keď si to asi predstavíte ako
F3AR bude to asi jednoduchšie, preto to asi takto dômyselne tvorcovia aj navrhli :D Pokiaľ zabudnete na to, že ide o pokračovanie nejakej hernej série, nemusí to byť až taká zlá hra... ale s touto nálepkou je to akurát sklamanie. A žeby som nezabudol, hra mala výjsť s českou lokalizáciou, ktorá v deň vydania sa stala len mýtom... klamom... takže pokiaľ vám táto „maličkosť“ nevadí môžete si k môjmu konečnému hodnoteniu pripočítať ešte aspoň minimálne 15%.

Vietnam : Black Ops je jednou z hier, na ktorú sa fakt po polroku od jej odohrania, píše komentár strašne ťažko... neviem či to bude takmer bezvýznamným príbehom alebo tým, že sa dá dôjsť k úspešnému záveru za ani nie hodinu a pol...

Takže čo nám V:BO ponúka ? V hre sa zhostíte úlohy amerického vojaka povereného úlohou zneškodniť veliteľa Severovietnamcov. No ako vždy sa jednoduchá misia musí pokaziť hneď na začiatku a váš transportný vrtulník je zostrelený... Prebúdzate sa vo vietnamskom väzení, ktoré je hneď na úvod bombardované, čo vám pomôže pri úteku. Zvyšok je už len na vás a tak máte možnosť prejsť sa niekoľkými lokáciami cez vietnamský tábor, džungľu, polozrúcanú oblasť a na záver starovekým chrámom.

Hru začínate klasicky s nožom a postupne sa váš arzenál rozrastá cez akčko, M16, ostreľovaciu pušku, guľomet, granátomet a raketomet. Využitie ťažkých zbraní je však v hre skoro nulové, keďže vašimi nepriateľmi bude výlučne pechota. Všetci nepriatelia vyzerajú skoro rovnako a vy takto narazíte na 3 typy nepriateľov - klasických strelcov, ostreľovačov a na moje počudovanie kamikadze vojakov vyzbrojených granátmi. Čo ma ale sklamalo najviac bolo zlikvidovanie nášho cieľa... až do poslednej chvíle som nevedel, že som zabil práve veliteľa, keďže aj ten bol úplne totožný ako rádoví vojaci.

V:BO ale pôsobí klasickým doomovským štýlom, takže hra je skôr zameraná na skákanie cez prekážky a hľadaní cesty ako pokračovať ďalej. V lokáciách tak okrem nepriateľov môžete naraziť na nejaké tie skryté pasce, nastražené bomby alebo míny. Záverečné oblasti však pôsobia skôr akoby boli určené pre Indiana Jonesa. Snaha o zbytočné (jednoduché) logické hádanky sa ale aspoň kus cení a dokáže pobaviť.

Za jediný výrazný plus hry považujem počítadlo zabitých nepriateľov, tak som aspoň videl ako náš "Rambo" dokáže za hodinu a pol zlikvidovať skoro 350 nepriateľov.

Pokiaľ by som mal V:BO zhrnúť, tak určite sa dá povedať, že sa jedná o old school záležitosť a pokiaľ vám už v novodobých hrách lezie na nervy to večné vodenie za ručičku a máte chuť na trochu čistej akcie, ktorá viete, že vám veľa času nezaberie, tak sa do tejto hry oplatí pustiť, inak V:BO toho veľa neponúkal v čase vydania a tak je tomu aj dnes.

Dlho som uvažoval nad tým, či má vôbec cenu písať k Operácii Flashpoint komentár, ale nakoniec som si povedal, že neporuším svoje pravidlo a k dohranej hre ho aj napíšem, aj keď mínuskam sa určite nevyhnem...

OF prebieha za obdobia studenej vojny a prináša takto imaginárny konflikt o niekoľko ostrovov, ktoré nemajú absolútny význam zo žiadneho hľadiska... Takže vojna sa začína.
Príbehová stránka hry nám toho veľa neponúka, OF nerozoberá absolútne žiadne dôvody vzniku konfliktu, len možnosť ako spolu s americkou armádou donekonečna bojovať o jeden ostrov. Takto sa počas hry zhostíte 4 postáv, začínate ako vojak David Armstrong a postupne máte tú česť sa vypracovať až na poručíka a veliť tak vlastnému tímu. Okrem neho máte možnosť hrať za špecialistu, tankistu alebo pilota, jednotlivé misie sú takto prispôsobené daným vojakom. OF ponúka široké spektrum misií, v ktorých sa určite nebudete nudiť, skôr naopak, budete to hrať ďalej už len z dôvodu, že azda tá hra nie je až taká zložitá, žeby ste ju neboli schopní prejsť až do konca.
Pred niekoľkými z misií si môžete vybrať výstroj, rozdiel medzi jednotlivými zbraňami je ale minimálny, jedine M14 a MP5 v neskorších fázach hry vám umožnia plnohodnotný pocit zo streľby, čo hra ponúka. Využitie granátov a granátometu je aspoň podľa mňa v hre skoro nulové, keďže aj jediný náboj môže pre vás znamenať smrť... a pripravte sa, že v OF sa bude umierať. AI sa s vami vôbec nemaže, práve naopak dosť často som mal pocit, akoby ste boli práve vy ich primárnym cieľom, a čo sa týka úmrtí tak minimálne 90% z nich bude spôsobených prestrelením vašej hlavy, čo je fakt dosť zaujímavé ako na cca. 300 m vás dokáže nepriateľ s AK74 odstreliť hneď prvým výstrelom bez toho žeby predtým čo i raz minul...

Aj napriek času, ktorý uplynul od vydania hry tak jednotlivé modely vojakov, zbraní a techniky vyzerajú dobre, čo sa však už nedá povedať o modeloch prostredia, škoda. Hra vás primárne vodí po kopcoch, poliach a lesoch, keďže na tomto nepodstatnom ostrove je len niekoľko „dedín“ (každú predstavuje len niekoľko domov), takže bojov v interiéroch sa tentokrát nedočkáme. Jednotlivé domy sú však prázdne a celkovo pohyb v týchto oblastiach je plný utrpenia nielen vizuálneho ( keďže pokiaľ sa aj prejdete po nejakom tom dome, zistíte, že všetko dnu je prázdne, nikde nič... ) ale aj bugov, či už zasekávanie sa medzi budovami alebo prechádzanie cez pevné ploty.
Ovládanie vozidiel je pomerne jednoduché, no aj napriek tomu potrebujete trochu cviku, kým si na neho zvyknete. Jazda v tanku je ale menším problémom, keď spočiatku hráte ako veliteľ a nemôžete si prepnúť pozíciu v tanku, takže sa môžete spoľahnúť len na vlastných strelcov a šoférov. Tank sa takto snaží udržiavať tzv. formáciu a mnohokrát vaše pokyny ignoruje, pokiaľ sa ocitnete v boji ako veliteľ rýchlo zistíte, že pri automatickej streľbe strelec skoro nič netrafí a pri manuálnej aj tak budete večnosť čakať kým zamieri cieľ a popritom nemôžete manévrovať lebo šofér ignoruje rozkazy a namiesto toho sa točí v kruhoch... preto je najlepšie v závislosti od situácie prepínať pozície v tanku a urobiť si všetko radšej sám. Vo vrtulníku je to ešte horšie, automatickú streľbu je najlepšie čo najskôr vypnúť a spoľahnúť sa na svoje vlastné zmysly, ak nechcete zlyhať pri plnení svojho cieľu pre nedostatok munície.

V mnohých ohľadoch sa hra snaží až prehnane o realizmus, no v spojení s umelou inteligenciou to vyzerá až komicky. V závislosti od zranenia sa správanie vašej postavy mení, pokiaľ máte postrelenú ruku, tak máte problém s mierením, pokiaľ zranené nohy, tak sa len plazíte a musíte vyhľadať pomoc zdravotníka. Vozidlá musíte tankovať (aj keď nechápem prečo aj tie pozemné, keďže nikde nie je žiaden ukazovateľ paliva), zásobovať muníciou a opravovať.

Velenie tímu je však až príliš rozsiahle. Príkazov je veľa a pokiaľ sa ich nenaučíte naspamäť, tak v boji zlyháte lebo nebudete maž čas si jednotlivé časti vždy čítať a tak na velení jednotky celá hra padá, vy ste takto obmedzený len na niekoľko základných rozkazov a zvyšok si aj tak môžete urobiť sami, keďže poslať raketometčíka na tank je samozrejme pre neho samovražda...

Niekoľko nespomínaných bugov a nelogických častí hry na zrekapitulovanie :
1.) zostreľovanie vrtulníkov s raketometom – zničený vrtulník chvíľu visí vo vzduchu a potom sa zapichne do zeme...
2.) zrejme infarkt 4 preživších členov tímu v misii, v ktorej ste mali opustiť ostrov po nepriateľskom útoku
3.) útek zo zajatia – načo sa nechať zajať, keď môžeme ukradnúť nepriateľský vrtulník a odletieť
4.) pristávanie na miernych kopcoch s vrtulníkom – samozrejme buď sa samovoľne posúva alebo robí na kopci kotrmelce
5.) čo sa stane, keď vám prežije viac členov tímu ako bolo naskriptované ? – samozrejme do záchrannej lodi sa nevojdú všetci, čo znamená, že misia sa zablokovala a môžete ju spustiť od začiatku...
6.) prečo je tu len jeden save ? – misie sú zdĺhavé, zabugovaé a nikdy neviete, čo máte od nich čakať, tak prečo nás tvorcovia chceli takto mučiť ???
7.) protilietadlový tank – samozrejme s ním zlikvidujete aj nepriateľské tanky, tak prečo ich umelá inteligencia nevie rovnako použiť, ale radšej sa nechá zničiť ?
8.) možnosť obsadiť poškodený nepriateľský tank – stalo sa mi to síce len raz, ale dosť ma to prekvapilo, keď z neho vyšli 2 živí a zdraví nepriateľskí vojaci...
9.) pokiaľ nemáte v rukách zbraň nemôžete behať

Jednou z výhod hry je ale možnosť ju 2x až 4x zrýchliť, čo sa pri rozľahlostí oblastí misií fakt hodí.

Neviem či bol problém niekde v mojom PC, ale mnohokrát sa mi stalo, že v hre vypadol dabing a potom sa miešali dve zvukové stopy navzájom.

Nemôžem si pomôcť, ale OF pôsobí až príliš česky a v konečnom dôsledku ( aspoň pre mňa ) skôr vyzerá ako vyjadrenie niekoho osobného negatívneho názoru na socialistický režim v Česku... a možnosť ako aspoň virtuálne sa postaviť v partizánskej taktike proti okupantom a „utlačovateľom“... a potom tá vec s NATO... celý čas sú to len Američania a nikto iný, za celú hru k sebe ani nikoho iného nepustia....

Ak si zhrnieme všetky pozitíva a negatíva OF, tak môžem povedať, že pokiaľ hľadáte výzvu tak sa hru oplatí zahrať a v konečnom dôsledku budete zrejme spokojní... ak si chcete vyskúšať zajazdiť si v tanku alebo zalietať vo vrtulníku taktiež je OF vhodnou možnosťou ako sa zhostiť takejto úlohy, ale pokiaľ nemáte radi, keď aj niekoľko minút len idete vpred bez jediného výstrelu resp. neradi opakujete rovnaké pasáže (1 save), tak sa hre vyhnite.

P.S. : Keď už budete dávať mínuska poprosil by som napísať v čom sa mýlim, keďže všetky spomínané nedostatky hra fakt má a príbeh v hre je zbytočný a nedomyslený....

Osobne sa nepokladám za nejakého extra fanúšika adventúr, no už od čias Poldy som mal rád hry okorenené humorom v českom podaní a tak som sa rozhodol dať šancu aj Žhavému létu. V prvom rade musím podotknúť, že sa nejedná tak úplne o adventúru, ale skôr o zbierku minihier prepojených cez klasické adventúrne pasáže, v ktorých potrebujete niečo nájsť a v čo najabsurdnejšom poldovskom zmysle slova to použiť.

Český dabing dodáva hre ten správny smer, už hneď na začiatku ako náš hlavný hrdina Honza Majer, prehovoril hlasom Jozefa Cardy očakával som od hry aspoň nejaký ten humor, ktorý by ma dokázal pri hre udržať, čo našťastie môžem povedať, že sa hre fakt podarilo. Celkovo je český dabing v hre zvládnutý na vysokej úrovni a dáva tak možnosť hráčovi (ktorý rozumie česky) dávať ŽL vždy ďalšiu a ďalšiu šancu po každom jednom bugu, ktorý hra prináša.

Čo sa týka adventúrnej časti hry, nejedná sa o klikaciu adventúru, takže kroky nášho hrdinu musíte nasmerovať vy, v čom je občas problém, keďže pokiaľ chcete aby niečo okomentoval musí byť pomerne blízko daného predmetu, tento problém je spôsobený najmä kamerou, ktorá sa vždy dokáže otočiť presne opačným smerom ako momentálne potrebujete.

Príbehové predmety máte označené, takže by ste nemali mať problém, žeby ste niečo prehliadli (aj keď nič nie je nemožné). Skôr budete mať v hre ten pocit, že musíte behať od postavy k postave v určitých nezmyselných krokoch a vopred naskriptovaných dialógov, do ktorých nemôžete zasiahnuť, aby ste sa dopracovali ďalej v príbehu.

ŽL dokonca presne vystihlo princíp bezodných vreciek týchto adventúrnych hrdinov, Honza samozrejme vrtuľu s priemerom cca. 2 metre do vrecka bez problémov odloží, ale druhá sa mu tam už nevojde, preto potrebuje niečo vyhodiť :D a očividne gumená rukavica zaberala presne toľko miesta ako potreboval na danú vrtuľu :D

Časť vo väzení mohla byť, ale poriešená pri chytení radšej ukončením hry, ako opätovným vrátením do cely, keďže takto ste si mohli urobiť zbierku plyšových medvedíkov....

Kameňom úrazu pre hru sa stávajú až minihry... Niektoré sú vcelku jednoduché a zábavné, iné sa zase opakujú alebo po niekoľkých minútach ich hrania prechádzajú od stereotypu až k frustrácii.

Väčšina minihier je tak sústredená na strelecké pasáže alebo preteky. Streľba je otravná a v hre pôsobí absolútne odfláknuto, jediná vec, ktorá ma na tom pobavila boli súboje s mafiánmi sprevádzané klasickými hláškami z Quaku alebo Unreal Tournamentu :D

Jazda vo vozidlách je však ešte o mnoho horšia, celkový pocit z jazdy je skôr taký akoby ste sa celý čas pohybovali po zamrznutom rybníku, akokoľvek budete biť do klávesnice vozidlo sa bude správať nepredvídateľne. Pokiaľ by neboli do hry zakomponované tie nekonečné preteky traktorov, tak by som nad tým len mávol rukou a povedal si, veď trocha zmeny neuškodí, ale vďaka tomu, že má hráč dostatok času pri testovaní traktoru a opakovaní tej istej trate, keďže vždy keď urobíte rekord, tak ten váš rekord niekto prekoná, keby som to nebol po treťom rekorde konečne vypol a nepovedal si, že sa na to už vykašlem asi by som to hral ešte dnes...

A potom nastúpil na scénu ten divný svet Neverland, ktorý bol zábavný až do momentu, keď sa prilepíte na guľu a musíte sa dogúľať až na koniec levelu s tou večne vás iritujúcou kamerou.

ŽL ponúka aj výber obtiažnosti, čo sa týka minihier, no ja osobne som medzi tými 2 režimami nejaký rozdiel nevidel, keďže hru vám nestrpčuje nejaká obtiažnosť, ale skôr kamera a zasekávanie sa o skoro všetko počas pretekov.

Nadpriemernú úroveň si takto Žhavé léto drží len vďaka svojmu humoru, niekoľkým vtipným minihrám a možno grafickému spracovanie, inak pokiaľ vás dokáže niekoľko násobné opakovanie určitého momentu v hrách vytočiť natoľko, že ste schopný vyhodiť z okna klávesnicu aj s myškou, od tejto hry dajte radšej ruky preč.

Posledné roky žáner RTS veľmi upadol, málo titulov, ktoré v tomto období vyšli dosahujú svojimi kvalitami úroveň stratégii, ktoré vyšli cca. desať a viac rokov dozadu. Jednou z hier, ktoré sa pokúsili presadiť bol aj Worldshift, no podarilo sa mu to ?

Hneď môžem povedať, že nie, opakuje sa to, čo sa stalo súčasťou dnešnej doby, pozerá sa na grafiku a to, že všetko ostatné nestojí za nič sa už neberie do úvahy a potom výjdu hry ako Worldshift.

Hra vás na úvod prekvapí krásnym introm a vy si hovoríte, to bude ale super hra, konečne niečo poriadne a potom si pred spustením kampane najprv zapnete skirmish. A z prekvapenia je hlboké sklamanie.

Bližšie k skirmishi – máte jednu budovu, ktorú môžete dvakrát upgradnuť a budujete z nej nové jednotky, k tomu vám pribúdajú suroviny a pre ich vyšší prírastok si musíte obsadiť ďalšie stanovište, kde si vybudujete ďalšiu takúto budovu, k tomu stojíte proti nepriateľovi, ktorý sa snaží o to isté, okrem toho po mape pobehujú neutrálni nepriatelia, ktorí napádajú obidve zúčastnené strany, máte možnosť vyrábať 4 druhy jednotiek plus veliteľa, ktorí môže povolať 4 ďalších sekundárnych veliteľov, jednotliví velitelia majú určité podporné schopnosti.

Za odohrané misie získavate bonusy v podobe vylepšení pre jednotlivé jednotky pre hociktorú z 3 rás.

Jednotlivé rasy sú kompletne odlišné aspoň čo sa týka vzhľadu vojakov a veliteľov, inak sú pomerne vyvážené a ich štatistiky závisia od vylepšení, ktorými ich vybavíte.

Po prvotnom sklamaní sa môžeme pustiť do kampane, opäť si môžeme pozrieť ďalšie úvodné video a pustiť sa do hry. Zásadným rozdielom medzi skirmishom a kampaňou je ten, že počas kampane nebudete mať nikdy základňu, len vopred určených vojakov, ktorí sa vďaka schopnosti veliteľa dajú raz za čas doplniť.

Vašou úlohou sa tak vo väčšine misií stáva prejsť z jedného konca mapy na druhú, aby ste tam mohli zlikvidovať nejakého bossa, resp. po ceste niečo aktivovali. Hra už po niekoľkých misiách začne byť stereotypná až frustrujúca. V hre nemáte žiaden panel príkazov, len panel schopností, takže len vojakov posielate ďalej resp. prikážete im zaútočiť a tu je jeden z problémov, v hre je fakt umením vojakom prikázať útočiť, skôr kliknete mimo a oni sa namiesto toho, aby bojovali, rozbehnú oproti nim.

Taktiež hra ignoruje okolité objekty prostredia, jednotky prechádzajú cez budovy, kryštály alebo stromy, našťastie nestáva sa to až tak často, ako chyby v pathfindingu, keď sa vaše jednotky môžu dostať na určité miesto, ale naspať už nevýjdu alebo musíte klikať po malých kúskoch, aby ste niekde vaše jednotky presunuli.

Hra sa nedá ukladať, pokiaľ z nejakého dôvodu prehráte začínate od posledného aktivovaného checkpointu, čo by až tak nevadilo, keby sa vám automaticky obnovili použité schopnosti, skrátka pokiaľ ste mali pri aktivovaní checkpointu nabitú schopnosť povolania posíl a potom to neskôr použijete a aj tak prehráte, tak po načítaní checkpointu máte túto schopnosť vybitú a vy tak môžete čakať na jej nabitie, keďže viete, že aj s tými posilami ste neboli schopný danú misiu úspešne dohrať, nič iné ako čakať vám neostáva.

Môžete sa spoľahnúť, že mnohé misie budete opakovať a opakovať a tak stále dokola, lebo vždy sa stane, že vám nejaký veliteľ zomrie skôr ako na neho stihnete použiť schopnosť ozdravenie medzi všetkými tými nepodstatnými schopnosťami.

A keď si myslíte, že ste vyhrali tak opäť omyl, Worldshift má záhadnú schopnosť respawnovať nepriateľov za vaším chrbtom aj do nekonečna.

Dosť dlho si budem spomínať na súboj s pavúčou kráľovnou, to bol fakt nekonečný súboj, na viac po asi desiatom pokuse mi hra začala tak sekať, že som ju musel vypnúť a danú misiu samozrejme hrať od začiatku... fakt úžasné.

Pokiaľ sa vám podarí ako aj mne dopracovať sa až k záveru, tak si môžete pogratulovať, ale tak ako celý príbeh okolo aj záver nestojí za nič. Napriek tomu, že som hru hral skoro 11 hodín, si z príbehu nepamätám absolútne nič, keby aspoň medzi misie vložili nejaké to video, ale nie, namiesto toho, je tu len krátky opis situácie, z ktorého vám ľahko ujde pointa toho, čo sa vlastne stalo aj keď je to aj tak vlastne nepodstatné.

Zvuková stránka hry ma už vôbec nenadchla, celkové ozvučenie je fakt divné, aj keď mám zvuk na maxime tak hlas postáv neustále kolíše, až tak, že máte pocit, že vypadol úplne.

Celkovo pokiaľ sa raz rozhodnete túto hru nainštalovať len kvôli singleplayeru ako ja, tak si to dobre rozmyslite. Pokiaľ vám záleží na vašom zdraví, odporúčam nainštalovať niečo iné, urobíte tak vážne lepšie ako strácať čas pri tomto „veľdiele“...

Gun je hrou, ktorá sa do povedomia hráčskej komunity dostala, už len kvôli tomu, že hier z prostredia divokého západu nie je ani v súčasnej dobe nad limit.

Hra nám takto predstaví príbeh pozostávajúci z hľadania pravdy, odpovedí na nezodpovedané otázky a túžby po pomste. K tomu hra ponúka tzv. „otvorený“ svet, v ktorom v závislosti od hlavného príbehu môžete plniť aj rôzne vedľajšie úlohy.

Gun sa bohužiaľ len tvári, že ponúka otvorený svet, keďže jeho rozloha je dosť malá a vy takto dookola pobehujete po už starých známych miestach. Jediná vec, čo sa takto mení sú neustále otravné útoky banditov.

Spĺňanie vedľajších úloh vám dáva možnosť, ako zarobiť peniaze na mnoho upgradov vášho vybavenia. Jednotlivé misie sú pomerne rôznorodé a vy máte tak možnosť hľadať hľadaných zločincov, pomáhať rančerovi, hrať poker alebo potláčať kriminálne živly v okolí.

Alebo prípadne môžete skúsiť uloviť legendárne zvieratá, ktoré si musíte nájsť síce sami, ale nie je to až taký problém, uloviť ich, to je už horšie, pokiaľ pri ich love zlyháte úlohu obnovíte spustením ľubovoľného rozhovoru, ale aj napriek tomu je to občas zdĺhavé pokiaľ vám zviera utečie.

Arzenál zbraní sa vám postupne v priebehu príbehu dopĺňa a staré zbrane sa tak stávajú už len zbytočnými, v hre nefiguruje autoheal, takže sa musíte spoliehať len na vašu fľaštičku s alkoholom.

Hra, tak ako príbeh, je svižná, ani sa nenazdáte a už stojíte pred záverečným bossom a koncom vášho príbehu. Trvá to cca. 10 hodín aj so všetkými vedľajšími úlohami, čo ma trochu sklamalo, čakal som, že to bude aspoň o niekoľko hodín dlhšie. Po odohraní hry máte možnosť sa ďalej túlať obmedzeným svetom Gun-a, ale čo z toho, keď už máte splnené všetky úlohy a dokonca vyťažené aj všetko zlato, aspoň keby sa dal nanovo zahrať poker :D

Jediným problémom hry sa tak stáva grafika, na mňa osobne pôsobila dosť rozmazane, ako nie je vyslovene zlá, ale niečo mi na nej vadilo. A potom sú tu ešte výpadky grafiky, čo sa stáva dosť často, hlavne v okolí Empire, čo dosť zamrzí, keď celým mestečkom prebehnete s bielymi kulisami okolo...

Taktiež skalpovanie umierajúcich nepriateľov si mohli autori odpustiť, je to absolútna zbytočnosť, ktorá si nezaslúžila ani riadok v štatistikách.

Gun je skrátka hrou, ktorá napriek občasným bugom ponúka niekoľko hodín plnohodnotnej zábavy, tak prečo to už nevyskúšať ?

Delta Force Xtreme 2 sa tvári ako plnohodnotné pokračovanie série Delta Force, ale celkovo z boja vychádza len ako posledný výdych pred koncom...

Na DFX2 je vidieť, že NovaLogic pri tvorbe tejto hry čerpali primárne zo svojho predchádzajúceho diela Joint Operations, preto aj prvé misie vám môžu pripadať ako len niekoľko bonusových máp pre predchádzajúcu spomínanú hru, no našťastie máte možnosť zavítať aj do zasnežených oblastí a púšte (aj keď určite v menšom pomere ako budete pobehovať po tropických destináciách :D ).

DFX2 ponúka „až“ 2 kampane, z ktorých každá pozostáva z piatich misií. Niektoré misie sú tentokrát oproti JO (singleplayer) doplnené o spolubojovníkov, ktorých umelá inteligencia sa blíži k absolútnej nule, nie sú schopní zlikvidovať ani oproti stojaceho nepriateľa, ale našťastie sa o nich starať nemusíte, keďže sú na rozdiel od vás nesmrteľní.

Priebeh misií spočíva opäť v pôvodnom duchu ako sme zvyknutí, vyberiete si vybavenie a spustíte misiu, v ktorej musíte splniť určitý počet úloh, pritom sa musíte presne držať naskriptovanej smerovej čiary, aby ste náhodou o pár metrov neminuli checkpoint..., takže ak ste v JO videli aspoň trochu výzvy v obsadzovaní stanovišť pre váš respawn, tu už sa tým fakt trápiť nemusíte...

Taktiež počas misie už nemáte možnosť zmeniť si vybavenie, pokiaľ vám náhodou dôjde munícia tak smola, v niekoľkých misiách sú muničné bedne na jedno použitie, ale práve na týchto mapách ich potrebovať ani nebudete, takže jediným spôsobom ako si doplniť munície je nechať sa zabiť...

Dobre, všetko toto by bolo ešte vcelku pekné, strieľame hordy nepriateľov, žiadne frustrujúce chvíľky a nekonečné opakovanie misií. No problém prichádza na scénu až keď máte zlikvidovať obrnenca, samozrejme, množstvo neseného špeciálneho vybavenie bolo znížené na minimum, takže unesiete už len jednu strelu do RPG-čka, no počítajte s tým, že ani APC nezlikvidujete jedným výstrelom a munícia nikde... takže po vystrelení rakety vám ostáva sa nechať odstreliť a skúšať to, kým po APC neostane len horiaci vrak... hovoríte si OK pár krát sa respawnem a hrám ďalej, išlo by to až do chvíle, keď proti vám nasadia tanky, potom to začne byť tá pravá nefalšovaná zábava :D

Ďalším výborným krokom tvorcov je možnosť nájsť špeciálne vybavenie počas misie, pokiaľ s tým nepočítate vie to pekne skrížiť vaše plány, keďže dané vybavenie sa nedá predvoliť hneď na začiatku misie, potrebujete ho nájsť ( zneškodnenie zátarasu pod mostom pomocou C4).

Jediná vec, čo ako tak pôsobí v hre dobre, je slnko, dokáže vás v tú najmenej vhodnú chvíľu oslepiť :D

Na záver si dovolím podotknúť niekoľko zmien oproti JO. Pre zjednodušenie hry je náš špecialista vybavený autohealom, pre nerozhodných ľudí bol arzenál zbraní znížený minimálne o polovicu, pokiaľ očakávate široké využitie vozidiel, omyl, asi 2x sa vám podarí sadnúť do džípu a na motorku, potom tak maximálne máte možnosť použiť upevnený guľomet na lodi alebo nejakom inom stanovisku. Neviem či len ja som na to neprišiel, ale poklikal som na klávesnici snáď všetko a na to ako sa dá rýchlo zmeniť pozícia vo vozidlo som neprišiel.

Suma sumarum je DFX2 hrou, ktorú máte možnosť vyskúšať, za 3 a pol hodky odohrať a so slzou v oku si zaspomínať na to, že kvality prvého dielu sú aj v súčasnej dobe omnoho vyššie ako pri tejto hre.

Daikatana, hra, ktorá sa tu na databáze v poslednom čase stala legendou :D, toľko kritiky, čo sa znieslo na túto hru ma presvedčilo, aby som si ju taktiež vyskúšal a zhodnotil, či skutočne ide o hru ktorá prepadla na plnej čiare.

Daikatanu som mal možnosť úspešne dohrať už 1.1.2015, no ku komentáru som sa až do tejto chvíle nedostal, takže aké pocity po viac ako mesiaci vo mne ešte stále Daikatana vzbudzuje ?

Na úvod musím začať s tým, že myšlienkou hľadania saveovacích kryštálov a tým pádom obmedzeným ukladaním som veľmi nadšený nebol, no po spustení hry a ihneď po prvom uložení som videl, že hon za kryštálmi sa zrejme nekoná :D, takže prvý problém bol vyriešený, teraz ešte nájsť tú Daikatanu...

Hra sa snaží navodiť akú takú atmosféru nejakého príbehu a aj sa jej to darí, už len to, že jednotlivé videosekvencie obsahujú titulky dokáže človeka potešiť. A po ich prejdení nasleduje už len samotná hra... musím povedať, že na mňa tie prvotné oblasti nezapôsobili až v takom negatívnom zmysle ako u väčšiny, práve naopak pôsobilo to na mňa trochu futuristicky v humornom zmysle slova, tak ako byť pod neustálym útokom žiab, krokodílov a vážok je už samo o sebe komické :D, na zemi vidíte podivné vajce a si hovoríte, čo tu v tejto hre robí votrelec a potom z neho vyletí agresívna vážka...

Aj to dopĺňanie zdravia z tých rastliniek s bobuľami je zaujímavé, ja by som osobne okolo tej továrne nič nejedol :D

Trošku mi ale ušla pointa, prečo bolo nutné strieľať aj tých bezbranných civilistov, ktorí sa samozrejme rátali medzi zabité monštrá... priznávam, že zbrane v prvej oblasti ma nejako extra neoslovili, skoro celý čas som tam pobehoval s tým prvotným blasterom.

Keď nastúpil na scénu Superfly až vtedy mi hra začala skutočne liezť na nervy, ako ďakujem za takú pomoc, najpravdepodobnejší jeho cieľ bol môj chrbát a až potom nejaký ten nepriateľ, takže výsledkom bolo nechať ho na začiatku mapy, no aké bolo moje rozčarovanie, keď v jednej z misií zmizol, lebo ma mal čakať pred nejakými dverami a potom som ich mal pre neho z vnútra otvoriť, a on jednoducho sa z misie vyparil, takže mohol som to hrať pekne od začiatku. (takéto niečo sa mi našťastie stalo už len raz pri Mikiko)

Spoločníci vám tak namiesto podpory a krytia prinášajú akurát problémy a chvíľky, keď som ďakoval, že tie kryštály z hry nadobro zmizli. Keď už nemá spoločníka zabiť príšera, tak samozrejme ho rozpučia dvere alebo výťah...

Významným kladom hry sa tak stáva cestovanie v čase, striedanie lokalít a samozrejme aj nepriateľov a zbraní. Na záver prvej časti po získaní daikatany som používal už dokonca skoro vkuse už len daikatanu, keďže som si na začiatok omylom myslel, že by som ju na tých 5 bodov mal nabiť už v Grécku, chyba :D, ale aspoň som mal možnosť rozsekávať hypogryfov už za letku.

Grécku musím dať jedno veľké plus, či už za využitie všetkých tých mytológických potvor alebo za rozhovor Hira s Cháronom, škoda len tých protijedov, keby bol v hre aspoň nejaký ukazovateľ doby trvania. Čo platí aj pre všetky power-upy, hľadanie tajomstiev som po prvej kapitole skoro až vzdal, keďže na čo mi je power-up, ktorý sa automaticky aktivuje a účinok napr. na daikatanu som nejako nepozoroval. Taktiež na čo si vezmem zväčšený život, keď hneď sa samovoľne začne zmenšovať na ten pôvodný maximálny, takto sa jediným dôvodom hľadania tajomstiev stal megaštít.

Jednotlivé nové oblasti takto poskytujú hráčovi dostatočnú variabilitu a aspoň ja som hru hral ďalej len kvôli tomu, žeby som videl, čo nové prinesie ďalšia oblasť, tak napr. zabíjanie vlkolakov ma najprv dosť prekvapilo, keďže pokiaľ ich zabijete musíte ich ešte rozkúskovať striebornou rukavicou a až potom sú skutočne mŕtvy, inak opäť povstanú.

Po všetkom tom zabíjaní, skákaní a naťahovaní sa so spoločníkmi sa takto dostávame až k záveru, ktorý už oproti tým predchádzajúcim svetom vyzerá až jednoduchý, jediná novinka, čo prináša, je jeho záverečná časť v podobe tréningovej zóny.

A pred touto spomínanou tréningovou zónou som mal ešte možnosť ochutnať poslednú čerešničku čo Daikatana ponúka a to, že mi zmizli všetky zbrane okrem pištole, všade mi ostala svietiť plná munícia lenže zbraň zmizla... a záverečný súboj s Mikiko... no proste zbytočné zamotanie situácie a skade sa tam v mojich rukách zobrala tá tretia daikatana ? (zrejme len ďalší bug)

Tak ostáva mi to už len zhrnúť, keby hra obsahovala menej bugov a trochu menej dementnú AI spolubojovníkov, nemal by som Daikatane ani veľmi čo vytknúť, hra sa aspoň na môj vkus celkom vydarila a aj tie „hrozné“ úvodné oblasti sa dajú prežiť. Daikatana vás tak dokáže pobaviť svojou oldschool hrateľnosťou na cca. 13 hodín a vôbec neľutujem, že som jej dal šancu.

Pred niekoľkými rokmi som hral českú stealth akciu Cold War a bol som ňou príjemne prekvapený, s podobnými pocitmi som inštaloval aj Chameleona, ale už na začiatku som vedel, že tieto hry by som nemal porovnávať.

Chameleon je postavený na trochu inom základe, ste bývalým agentom CIA, a k tomu máte aj vybavenie, takže na improvizovanú výbavu môžeme zabudnúť. Chameleon sa takto tvári ako klasická stealth hra, až na jeden výrazný problém, väčšina misií sa odohráva za denného svetla, a nech mi nikto netvrdí, že tým že sa postavím do tieňa, tak budem na dohľad 10 metrov neviditeľný...

Pokiaľ si odmyslíme tento fakt, a zrejme to, že polovica sveta asi vplyvom neznámeho zdroja oslepla, môžeme sa s chuťou pustiť do príbehu za pomstou.

Chameleon ponúka 17 misií rozmiestnených v rôznych oblastiach sveta a to, že v hre vystriedame asi 4 obleky ma zrejme vystihovať názov hry... no čo už, ďalší bod, ktorý zanedbáme a pokračujeme ďalej.

Hra nás nijako nenúti postupovať , či už úplne v utajení s omračovaním nepriateľov alebo sofistikovaným rambo štýlom, kedy môžeme zahrdúsiť skoro každú osobu, ktorá sa nám postaví do cesty a nevyvoláme pri tom poplach. Ale prečo by sme mali vyvolať poplach, veď predsa náš neviditeľný hrdina dokáže zneškodniť nepriateľa pred zrakom jeho troch kamošov a im to je úplne jedno, zrejme ho nemali radi, inak si to fakt neviem predstaviť.

Čo mi inak dosť vadilo, je tichá likvidácia nepriateľov, tým zdĺhavým škrtením ich zabil alebo len omráčil ? Tento systém mohli trochu lepšie prekopať.

Umelá inteligencia je v hre na pováženie, niekedy máte pocit, že môžete kľudne pred protivníkom tancovať kozáčik a on si vás nevšimne, inokedy ste spozorovaný na najmenej možnom mieste. Mŕtve telá sú vhodným spôsobom ako likvidovať nepriateľov, samozrejme najprv sa musí zistiť, či je daná osoba fakt mŕtva kým sa spustí poplach a vyhlásenie poplachu trvá o dosť dlhšie ako zamierenie a odstrelenie daného nešťastníka. Z čoho niekedy vzniká komická situácia, že čo urobiť s tou kopou mŕtvol, aj keď už aj tak ich zrejme nikto hľadať nebude...

Využitie agentských hračičiek je dosť obmedzené, na úvod tak použijete mikrofón, potom asi raz nočné videnie, 2x foťák, pár krát šperhák a pokiaľ ste chceli vystreliť aj tie 3 šípky z kuše tak aj na to máte možnosť.

Zvyšok je už len na vašich rukách (paralyzéri) a keď máte možnosť tak na nejakej strelnej zbrani, najlepšie s tlmičom. Pri výbere zbraní stojíte pred tou najväčšou blbosťou, akú som kedy v hrách mohol vidieť, misie máte obmedzené na 3 zásobníky, nie na muníciu ale zásobníky, ktoré si počas misie samozrejme nedoplníte, tak samozrejme si vyberiete zbraň s najväčším zásobníkom a na ostatné zbrane tak môžete v priebehu hry zabudnúť.

Arzenál zbraní máte ale pomerne široký a hra vám ponúka možnosť hrať aj niekoľko misií, v ktorých je utajenie zbytočné, takže vtedy máte možnosť vyskúšať aj kúsky, ktoré by ste inak nepoužili.

Hra taktiež umožňuje možnosť prepínania medzi 1. a 3. osobou, čo sa hodí medzi prestrelkami a pasážami v utajení. Škoda len, že sa optika na zbraniach nedá približovať, funguje to len pri ostreľovačke v závere hry.

Na záver sa ešte musím vyjadriť k poslednej misií, ktorá v sebe zahŕňa skoro všetko dobré z hry a ako bonus máte možnosť zastrieľať si z guľometu a na chvíľu sa posadiť za volant džípu.

Chameleon je hrou, ktorú by si mali vyskúšať všetci milovníci stealth hier, ale len pokiaľ dokážu prekusnuť tých niekoľko nelogických momentov hry, poprípade znížiť si jas :D Celkovo, ale Chameleon trpí na mizernej AI, zvyšok si ani nejako nebudete všímať, pokiaľ sa sústredíte na to, ako ostať po tých cca. 9 hodín v utajení.

Už niekoľkokrát som mal možnosť vyskúšať, že čím je séria dlhšia tak ďalšie a ďalšie pokračovania sú stále horšie, ale o 1944 - Battle of the Bulge to neplatí, po nie príliš dobrom Moscow to Berlin som čakal, že predchádzajúci diel bude o niečo lepší, no mýlil som sa, aj keď hra sa spočiatku tvári o niečo dokonalejšou, ale pozor je to len trik...

Tak ako pri každej stratégii som začal tutoriálom, ktorý je z 90% zhodný s tým, čo som už videl v MtB, ale má dve výhody a to, že tu funguje dabing k výcviku a máte možnosť pozrieť si niekoľko spojeneckých jednotiek, to je ale všetko.

Potom už nasleduje len kampaň, ktorá sa nesie presne v tom istom duchu ako MtB, takže máte pred sebou misie, ktoré vám toho veľa nepovedia a k tomu nonstop meníte stranu medzi Nemeckom a Spojencami...

Najväčším problémom hry, ale nie je nezáživná kampaň, ale celkové herné mechanizmy a bugy. Pointou hry je takto buď útok alebo obrana... Pričom ofenzívne misie vám dajú aspoň možnosť trochu ukázať svoje veliteľské schopnosti na rozdiel od tých obranných, kde je to skôr o vyčkávaní kedy nepriateľovi dôjdu jednotky...

Hre sa ale neuveriteľne darí poukázať na to v akej nevýhode boli spojenecké jednotky oproti jednotkám Wehrmachtu. Nemecké tanky sú takto niekoľko násobne silnejšie ako americké Shermany a k tomu aj delostrelectvo spojencov je skoro nevyužiteľné...

Preto má BotB 3 základné typy stratégii pokiaľ hráte za spojencov mali by ste 1.) čím skôr obsadiť nejaký nemecký tank 2.) po okraji mapy prejsť až na koniec hernej mapy s niekoľkými tankami a zlikvidovať nepriateľské delostrelectvo 3.) zrejme už nehráte za spojencov takže ani neviete ako, ale už ste prakticky vyhrali :D
(Nie všetko z tohto sa dá ale uplatniť stále, mnohokrát sa vám môže stať, že misiu budete musieť odohrať po desiatkach načítaní alebo po pomalom krvavom boji... ako napr. poslednú misiu, v ktorej vaše jednotky trojnásobne prečíslia tie nemecké )

BotB svojim absolútnym ignorovaním nejakých realistických prvkov vás takto stavia pred misie, v ktorých stojíte pred mínovým poľom bez ženistov a opravárenských vozidiel, resp. ste pod paľbou nepriateľského delostrelectva, ktoré je na rozdiel od toho vášho schopné obstreľovať celú mapu a s väčšou pravdepodobnosťou zasiahnuť pohybujúci sa cieľ ako statický, čo naznačuje zrejme to, že delostrelci sú slepí, ale vedia predvídať :D

Najnebezpečnejšou zbraňou v hre sa ale stáva plameňometčík... ten po smrti dokáže podpáliť aj polovicu mapy, tak tento bod som už fakt nepochopil...

Ovládanie naďalej nefunguje ako má, mnohokrát bezhlavo klikáte po mape, kým sa vaše jednotky uráčia pohnúť, taktiež stromy nie sú žiaden problém jednoducho cez nich tanky prejdú a oni naďalej stoja. Ostnatý drôt sa po načítaní uloženej hry sám opraví, keď ste pod útokom tak sa spustí film, takže nie ste schopný ovládať vaše jednotky a mnoho podobných bugov znepríjemňujúcich aj tak mizerný pocit z hry.

Moje očakávania neboli nejako extra vysoké, ale aj napriek tomu ma tých 13 hodín kampane nepresvedčilo, žeby som mal zmeniť názor na túto sériu, pokiaľ si chcete zahrať nejakú stratégiu z 2. svetovej vojny, tak mnoho neoficiálnych módov k Blitzkriegu je kvalitnejších ako tento herný počin.

Komentár k druhému datadisku k HL Blue Shift sa mi píše dosť ťažko, keďže neviem, čo by som mal k tejto hre ani napísať, BS neprináša skoro nič nové, čo by sme už v HL nevideli .

Váš zbraňový arzenál nie je nejako extra rozsiahly a tentokrát sa nestretnete ani s emzáckymi zbraňami, takže si musíte vystačiť len so základným vybavením. Jediným rozdielom oproti predchádzajúcim dielom je dopĺňanie zbroje, ktorú si teraz doplníte nájdením nepriestrelnej vesty alebo prilby ochranky v Black Messe.

Hra je neuveriteľne krátka, za tých necelých 2 a pol hodiny toho veľa nestihnete, ale aj tak máte možnosť prejsť už starými známymi oblasťami a pár krát aj naživo stretnete Gordona (už aspoň viem, kto bol ten ochrankár, čo bil do tých dverí na začiatku pôvodného HL :D).

V BS nájdeme pomerne dosť hádaniek, ktorých je (možno) v hre viac ako súbojov, ale takto sa BS môže aspoň tváriť trochu originálne. Máte tak jedine možnosť starať sa o niekoľkých vedcov, ktorí sú schopní zaseknúť sa po každom poldruha metri a potom ešte tak štýlovo zlikvidovať tank.

Na to, že by som si vytvoril na túto hru nejaký presný obraz je hra príliš krátka, takže budem vychádzať zrejme len z toho, čo som už videl predtým a z toho som bol vcelku nadšený, takže táto hra je len možnosťou ako sa ešte raz zastaviť v útrobách Black Messy a nadýchať sa jej atmosféry plnej nevydarených pokusov.

Po odohraní pôvodného HL pred niekoľkými rokmi a po zistení, že hra je v Source Engine aj s kompletnými titulkami ma vtedy tak zaskočilo, že som sa už k datadiskom nedostal. Opposing Force sa mi ale opäť dostal do rúk a mal som chuť na opätovné pripomenutie Black Messy v pôvodnom znení a opäť som sa nechal napáliť, na hru zatiaľ nie sú titulky, ale pracuje sa na móde, ktorý ich do hry pridá, takže si to budem môcť potom zopakovať, lebo nestáva sa mi to často, ale z tejto hry som fakt nezachytil skoro nič, čo sa týka príbehu.

Keďže ide v tomto prípade o datadisk veľa podstatných zmien sa nekoná, pribudlo niekoľko nových nepriateľov, čo sa týka tých ľudských mám len ja ten pocit, že za Gordona sme bojovali práve proti týmto vojakom a nie proti tým čiernym, ktorí tu nastúpili na scénu ?

Zbraňový arzenál tiež prišiel s pár zmenami, desiatnik Shepard nemá v láske páčidlo takže si budete musieť vystačiť s hasákom alebo vojenským nožom, ale nebojte sa veľmi ich v boji potrebovať nebudete pokiaľ zbytočne neplýtvate muníciou. Jednotlivé zbrane si počas hry zamilujete, či už hneď úvodný pištoľ s laserovým zameriavačom alebo kúsky z emzáckeho vybavenia – využívať v boji rybu, ktorá pľuje plazmu a vy ju pri nabíjaní kŕmite a v stave nečinnosti ju dokonca náš hrdina hladká v hocijakej hre neuvidíte, alebo samonabíjaciu tiež nejakú hmyziu elektrickú zbraň začnete veľmi rýchlo používať (pozor vo vode sa s tým nepláva :D ), ale čo ma najviac priviedlo do úžasu je prísavková zbraň, ktorá je skôr nástroj na zdolanie niektorých oblastí, keď si už myslíte, že sa nikde nedostanete, ale pripomínalo mi to bič z Indiana Jonesa s tým rozdielom, že to má samonavíjanie :D

Xen je počas vašej púte zastúpený už len pomenej, ale za tých cca. 5 hodín by sa tam ani veľmi nevošiel, napriek tomu sa počas OF nudiť určite nebudete, striedanie nejakého toho krabicového hlavolamu alebo porazenie 1 z 2 bossov sú časti hry, ktoré vám aj po úspešnom zakončení príbehu ostanú v pamäti ešte nadlho.

OF prináša možnosť pracovať v tíme, no o nejakej spolupráci sa veľmi rozprávať nedá, vaši spolubojovnící vás skôr sami zrania alebo sú cvičným terčom pre nabiehajúcich emzákov. Taktiež sú schopní vám zatarasiť cestu, ale ich spoločnosť našťastie nie je nadlho zvyčajne vás sprevádzajú pár minút a potom pokiaľ sú ešte stále nažive sa s vami lúčia a vy ste už zase sami.

Čo sa týka celkovej hrateľnosti je OF pomerne bezchybná hra, nemusíte sa báť, že by sa vám podarilo v hre zablúdiť alebo, že sa dopracujete do okamihu, keď už v hre ďalej nebudete schopní postúpiť vďaka vysokej obtiažnosti (aj keď to možno tak vnímam len ja :D). Jediným výrazným problémom s ktorým som sa v priebehu hry stretol bolo zaseknutie sa vo výťahu, čo vyrieši len presne načasovaný výskok ešte pred zastavením, inak sa už viac nepohnete a nasleduje load...

Nie príliš často sa mi stáva, že odohrám datadisk, z ktorého budem mať rovnaké dojmy ako z pôvodnej hry (a v tomto prípade sú tie dojmy možno ešte lepšie). OF je hrou, ktorú by si mal zahrať každý, kto mal tú možnosť a stretol sa s prvým HL a v jeho očiach bol HL nie len jednou hrou z mnohých, ktoré nasledovali vyvíjajúci sa FPS žáner vo svete videohier.

Trochu mi je aj ľúto Gordona, že už nebude zamestnancom mesiaca v Black Messe :D

Ako čas letel a Warcraft 4 je stále v nedohľadne dostal sa mi do rúk Armies of Exigo (ďalej už len AoE, aj keď je to trochu metúce :D, Black Hole Entertainment si požičalo nie len motív, ale aj skratku). Hra spočiatku veľmi podobná Warcraft 3 ba dokonca by sa dalo povedať, že je to aj klon Warcraft 3 ma v priebehu hry milo prekvapila. Hra sa môže na prvý pohľad podobná s W3, ale už po niekoľkých hodinách strávených vo svete Exiga vám ukáže, že nehráte len úbohého klona, ale plnohodnotnú hru, ktorej kvality presahujú jej nedostatky a tak pokiaľ vydržíte až do konca počítajte s tým, že budete mať o zábavu postarané.

Na úvod hra ponúka stručný a jasný tutoriál, ktorý ukáže začiatočníkom základy RTS, ale pre ostrieľaných stratégov je to možnosť ako v priebehu desiatich minút zistiť hlavný rozdiel medzi W3 a AoE. Základným znakom AoE je rozdelenie väčšiny misií do 2 častí a to podzemia a povrchu a s tým je taktiež spojené využite dvojice máp, medzi ktorými sa môžete presúvať, či už len puklinami na povrchu určenými výlučne pre letecké jednotky alebo vstupmi do podzemia. Ďalšou výhodou AoE je využite tzv. superskupín, kde si vytvoríte menšie skupinky a tie si môžete nasledne spojiť do jednej väčšej skupiny, čo je významný prvok oproti RTS, v ktorých si označíte len pár jednotiek za skupinu a takto sa z občasných ústupov stáva katastrofa, lebo kým poklikáte všetky jednotky tak tie bojujúce v predných radách sú už zdecimované.

Priebeh hry sa nesie v duchu W3, kde misie sú striedané hernými cutscénami a na začiatku každej kampane je kvalitné video. AoE ponúka 3 hrateľné rasy, ku ktorým sú priradené jednotlivé kampane, ale v kampani hra nekončí len pri 3 rasách, ale aj podrasách, s ktorými sa stretnete v určitých misiách a sú zastúpené vlastnými jednotkami. Každá kampaň je zložená z 12 misií, ktoré vám zaberú tak približne po 13 hodín v závislosti od zvolenia z jednej z troch obtiažností.

Základné 3 rasy sú podľa mňa najväčší kameň úrazu, ktorý väčšina hráčov vidí hneď na úvod. Prvá rasa Ríša (ľudia) je podobná k Aliancii vo W3 či už úvodnými jednotkami alebo budovami, rozdiel sa ukáže až neskôr, keď na scénu nastúpia gnómovia, ktorí v AoE nahrádzajú trpaslíkov a ich jednotky predstavujú mechanizovanú časť armády (katapulty, vzducholode a vrtulníky).

Druhá rasa Fallen (Padlí) predstavuje mix rôznych typov jednotiek, ich základ armády tvoria podzemné chrobáky a neskôr pribudnú Deep Elves a čiastočne nemŕtvi. Základ rasy môže pripomínať Zergov zo Starcraftu. Poslednú rasu predstavujú Barbari, ktorí nie sú orkovia! (skôr sa nazývajú ako nepriatelia orkov), celkovo na mňa pôsobili ako kríženci orkov a jašterov.

Každý z týchto národov má svoje kladné stránky, ale taktiež svoje nevýhody, ktoré vás spočiatku demotivujú hrať za nich (napr. liečenie, oprava budov).

Tak ako vo W3 vám levlovali len hrdinovia, tak v AoE sa môžete spoliehať len na hrdinov s vopred určenými vlastnosťami (aj keď počas hry môžete nájsť predmet, ktorým na danú misiu môžete aj hrdinu posilniť). Tentokrát získavajú skúsenosti za boj len vaši radoví vojaci, ktorí za získaný level (max 5) obdržia určitý bonus (líši sa v závislosti od rasy).

Vo fantasy hre by nemali chýbať ani voľne pohodené predmety a tak sú tu, v AoE máte len celkový inventár zobrazený na kraji obrazovky, na ktorom nájdete vašu zbierku elixírov a magických predmetov.

Cestovanie medzi podzemím a povrchom je dobre spracované, vopred ešte pred útokom musíte prispôsobiť vašu armádu, keďže nie všetky prechody sú vhodné pre pozemné jednotky tak ako aj pre lietajúce, čo môže v niektorých misiách úplne narušiť vašu leteckú armádu, keď nenájdete vhodný prechod.

Tak ako každá hra aj AoE má svoje muchy a pre tento krát nerozprávam o známkach kopírovania iného výtvoru, ale skôr o chybách grafických a zvukových. Najzávažnejší grafický nedostatok, ktorý ma v priebehu hry doslova iritoval je vypadávanie textúr prechodov do podzemia, kde sa na mieste jaskyne nachádza v strede obrazovky čierny geometrický útvar, no tieto chyby sú menej časté ako výrazné problémy so zvukom. Na začiatku prvej kampane som sa veľmi zvukom nezaoberal, problém som si všimol až neskoršie a to, že v hre dosť často dochádza ku kompletnému výpadku zvuku. Nepočujete hlasy vašich jednotiek, hudbu ani zvuky boja, v priebehu hry som si na to zvykol, ale aj napriek tomu je to výrazný nedostatok. Nedá mi ešte nespomenúť lenivých drevorubačov... dosť často sa stáva, že vaši drevorubači zostanú stáť na mieste a nerúbu ďalej stromy, pričom sa vám neoznačia ako nezamestnaní.

Výraznou vadou hry je potom ešte mizerná optimalizácia, na niektorých notebookoch hra vyhadzuje chybu s nepodporovanou grafikou a pokiaľ aj máte v nb externú grafickú kartu hra nie je schopná si ju automaticky navoliť. Taktiež v hernom menu máte na výber minimálny výber z rozlíšení, čo mi až tak na 23“ monitore nevadilo, ale na 17.3“ nb je to nezanedbateľný rozdiel.

AoE vás takto postupne vtiahne do deja a vy sa už ani nestíhate diviť ako čas letí, napriek miernej inšpirácii z inej hry musím AoE pochváliť, hra splnila všetky moje očakávania a čo sa týka príbehu a hrateľnosti hra je ukážkou kvality, pokiaľ by však hra bola v lepšej grafike, vôbec by mi to nevadilo, keďže W3 vsadil na animovanú grafiku, kde modely postáv skoro zodpovedali ich obrazu na ovládacom panely, čo sa však pri AoE nedá veľmi povedať a je to najviac vidieť na ľuďoch v medzihrách. Pokiaľ by tvorcovia vyladili všetky problémy a hra bežala na kvalitnejšej grafike povedal by som, že AoE je dôstojnou konkurenciou W3, no bohužiaľ nič sa nedá robiť a hra tak upadla do zabudnutia.

Neveril som tomu, že po hrách od City Interactive z pred ešte asi 3 rokov nájdem hru podporovanú významnejším herným štúdiom, ktorá bude na dokonca ešte horšej úrovni ako hry od CI. Veľmi som sa mýlil a B:LA ma vyviedlo z omylu.

B:LA je hrou kopírujúcou už ja tak nudný a zbytočný film rovnakého názvu až na to, že hra je na tom ešte bohužiaľ o mnoho horšie ako ten zmienený film. Nechápem ako mohol niekto za túto „hru“ vôbec pýtať peniaze, veď už aj freewarove kúsky alebo niektoré amatérske módy sú omnoho lepšie vo všetkých ohľadoch. B:LA neponúka súčasnému hráčovi nič, čo by už niekde inde nevidel, hra je absolútne primitívna v štýle - máte klapky na očiach a idete len priamo vpred. Nemusíte sa báť, žeby ste zablúdili alebo náhodou vynechali niečo podstatné, hra neobsahuje žiadne odbočky len sa držíte ukazovateľa na kompase, resp. nasledujete spoločníkov.

Interakcia s prostredím je nulová, boje sú nudné, pokiaľ by ste stáli len na mieste, tak by sa dalo povedať, že ide o pokračovanie Moorhuhna, keďže nepriatelia sú tupí (aj keď občas (len vo výnimočných prípadoch, asi 2x) zmenia svoje umiestnenie) a pokiaľ náhodou v hre na ľubovoľnej obtiažnosti zomriete bude to len náhoda alebo zblúdila guľka od spolubojovníka :D Napriek tomu, že hra vám zaberie len cca. 45 minút tvorcovia neboli na toľko tvoriví, aby do hry zakomponovali aspoň odlišné scény, takto len strieľate emzákov, 2x pošlete k zemi nepriateľskú loď (čo je zaujímavé tak prvú som zasiahol možno 10 krát raketometom a s guľometom ju zostrelíte za pár sekúnd) a 2x máte možnosť zastrieľať si z guľometu, 2x rozbijete zámku na dverách a 2x budete kryť svojho veliteľa... (všimli ste si koľko krát sa tu opakuje číslica 2x za tých 45 min. len zbrane sú tu 3 :D)

Už keď hra mala podporovať film mohli do nej zaviesť trebárs ukážky z filmu namiesto tých komixových cutscén. B:LA obsahuje aj odomykateľný obsah ( v podobe artworkov a nejakých 3 herných módov) a ten je upravený tak, že pokiaľ chcete mať všetko odomknuté nestačí hru prejsť na 3. obtiažnosti, ale aj 1. a 2. obtiažnosť, čo je dosť absurdné ako natiahnuť herný čas, ale komu by sa to chcelo znovu opakovať ?

Tak rýchlo ako B:LA vyšiel, tak rýchlo aj upadol do zabudnutia, kým bol ešte čas mali ho dávať ako bonus k priemiére filmu, keďže pokiaľ by som ho mal teraz dostať k desiatim rožkom v supermarkete radšej si kúpim chlieb.

Datadisk s podtitulom Escalation k JO:TR sa držal svojho predchodcu a rozširoval len multiplayerovú zložku hry. Okrem toho však do hry pribudlo niekoľko vylepšení, ktoré sú bližšie popísané v nových tréningových misiách, ktoré sú aspoň podľa mňa akurát nudnejšie a zdĺhavejšie. Fakt učiť hráča skákať z vrtulníka s padákom, ktorý sa automaticky otvára je fajn, pokiaľ to máte urobiť raz, no nechápem prečo máte skákať hneď trikrát ?!! Okrem toho tankový výcvik sa týka len streleckej pozície vo veži, kde vám hra pekne povie, že v multiplayeri môžete spaceom určiť cieľ spolubojovníkovi, len nechápem prečo tak nemôžete nasmerovať aj AI, ktorá v tejto misií čaká kým ju nepriateľské tanky skoro nezničia a až potom začne strieľať, druhým šokom pre mňa v tejto misii bolo splnenie záverečnej úlohy s tým, že sa úloha neukončila ani po desiatich minútach, a to sa v hre už nič nedialo...

V datadisku sa takto stretávame s novou výbavou (padák, Javelin, nepriestrelná vesta ), niekoľkými novými zbraňami a vozidlami (najmä motorky a tanky).

Posledným updateom aj datadisk získal svoju singleplayerovú zložku v podobe 7 misií. Tieto nové misie prinášajú niekoľko nových zmien :
1.) pokiaľ sa vám zdali misie v pôvodnej hre dlhé, tak tieto sú 2x-3x dlhšie
2.) - AI protivníkov je na lepšej úrovni, už sa nezasekávajú o steny (tentokrát sami o seba :D ),
- pokiaľ zlikvidujete člena posádky v džípe alebo lodi tak ten druhý/ostatní exploduje/ú aj s vozidlom (asi v jednej misii to neplatilo), takže už žiadne podivné stretnutia s vojakom v džípe, ktorý si nechá odstreliť hlavu z tesnej blízkosti namiesto toho aby prešiel ku guľometu (aj keď toto je ešte divnejšie - vojak šoféruje džíp a ten zrazu po pár metroch len tak vybuchne)
- pripravte sa, že budete zomierať (veľmi často), nepriateľ s AK47 je vás schopný odstreliť aj na kilometer ...
3.) do hry pribudla prvá misia, v ktorej pokiaľ nestihnete splniť úlohu prehráte a môžete ju hrať odznova
4.) môžete mať ako špeciálnu výbavu nepriestrelnú vestu (žiaden rozdiel, stále môže byť aj jeden zásah pre vás kritický)
5.) do hry pribudol Javelin, v mnohých prípadoch sa zdá, že nahradil raketomet, keďže jeden jeho zásah je za 3 rakety, no je tu 1 veľké ALE, a to, že je strašne zabugovaný, občas ignoruje pred sebou vozidlo, takže nevystrelí, resp. tvári sa že obsadený tank je prázdny
6.) ukazovateľ cieľov konečne ukazuje správne a pokiaľ zomriete tak nezostane zaseknutý na prvej misii
7.) jednu z misii ( konkrétne Spaceport) sa mi nepodarilo dohrať do konca, keďže na celej mape už nebol nikto živý (okrem mňa) a stále svietila úloha, že mám zlikvidovať rebelov a nikde nikto, po ¾ hodine hľadania som to vzdal.
8.) aj keď vás tréning upozorní, že 1 zásah z Javelinu do tanku je pre neho ničivý a posádka ho musí opustiť, pre AI to neplatí, tým horiaci tank nevadí, takže si pripravte ďalší náboj
9.) po novom sa už niektoré guľomety prehrievajú, takže sranda týmto končí...

Napriek tomu, že sa na prvý pohľad môže zdať, že Escalation neprináša nič nové, nie je to úplne pravda, keďže už len také tanky robia z tejto hry v singleplayeri hardcore záležitosť (rozbíjať 4 tanky s tým, že po každom výstrele z javelinu sa musíte vrátiť po muníciu je dosť otravné :D ). Pokiaľ sa rozhodnete túto hru po pôvodnom Typhoon Rising vyskúšať, počítajte s tým, že splnenie hoci len 7 misií vám zaberie viac času ako tých 11 z TR ( u mňa aj s tréningom 7 a pol hodiny).

JO:TR je ďalšou hrou v štýle série Delta Force (taktiež Nova Logic), ktorí sa tentokrát pokúsili o výlučne multiplayerový zážitok. Pokiaľ ste sa rozhodli túto hru hrať v dobe vydania, mohli ste ju hrať len online alebo cez LAN, jedinou singleplayerovou časťou bol tréning.

Tréning je ale v tejto hre dosť zaujímavý, keďže nepredstavuje celistvú misiu, kde si môžete vyskúšať naraz všetko, ale niekoľko častí, ktoré sú vlastne „krátke“ misie s niekoľkými úlohami. Takto si vyskúšate jednotlivé zbrane, na ktorých závisí vaša ďalšia hra a nakoniec obranu strategického miesta a potom jeho obsadenie.

Keďže multiplayerová zložka ma veľmi nezaujíma, tak som si v dobe vydania túto hru veľmi nezahral, až 5 rokov od vydania hry si osamelý vlk mohol vyskúšať jej misie, pôvodne určené len pre kooperáciu.

Takto hra ponúka 11 misií, ktorým však v singleplayeri niečo chýba a to spolubojovník. Na každú misiu ste tak sami, žiadni boti vás nebudú sprevádzať, tak akurát občas nejaký ten pilot vrtulníka, ktorý vás má odviesť alebo zajatý pilot.

Už pri tréningu som mal ale dosť zlý pocit z AI protivníkov (aj spolubojovníkov). Spolubojovníci v misii s obsadením strategického bodu sa správali dosť zvláštne, buď útočili po samom, takže zanechali parťákov na ostrove a sami sa vydali do boja, ostali na nepriateľskom území, kde nič nerobili alebo jednoducho nasadli do vozidiel v základni a tam aj do konca misie zostali, keďže čakali na ďalšieho pasažiera, ktorý sa nedostavil. Našťastie tieto single misie sú obmedzené počtom nepriateľov, takže ich bolo len potrebné pomaly zabíjať jedného po druhom a potom až ostrov obsadiť. U nepriateľov je AI na tom trochu lepšie, idú vám po krku aj keď niekedy sú schopní zaseknúť sa o stenu alebo zostať stáť pred vami kým ich nezabijete, najhoršie je to so šoférmi džípov, ktorí namiesto toho, aby sadli ku guľometu, keď ich strelec padne, tak zostanú sedieť na svojom mieste a vôbec im nevadí ak im mierite z tesnej blízkosti do tváre. Naopak protivník má oproti vám výhodu , keďže takí raketometčík má nekonečnú muníciu.

Ostatné misie sú v štýle Delta Force, znič konkrétne ciele, obsaď a udrž oblasť, zachráň väzňa alebo zlikviduj dôležitú osobu. Počas týchto misií sa nemôžete vyliečiť, takže vaša smrť sa môže zdať konečná, ale našťastie tomu nie je tak. Pokiaľ zomriete objavíte sa na začiatku misie s tým, že tí vojaci, ktorých ste už zabili sú mŕtvi, no musíte znovu prejsť k tomu miestu, kde ste naposledy vydýchli. Počas misie nemôžete saveovať, takže misiu musíte odohrať na jeden záťah. V dlhších misiách sú tak ako v multiplayeri strategické body, ktoré keď obsadíte, tak sa môžete na nich respawnovať.

JO:TR ponúka široký arzenál zbraní, v singli si nevyberáte triedu takže môžete si vybrať ľubovoľnú primárnu / sekundárnu zbraň, počet granátov a špeciálne vybavenie (plastická trhavina, claymore, raketomet, protilietadlový raketomet, minomet...). Počas kampane hráte len za jednu stranu, špeciálne jednotky, takže môžete využívať len ich výbavu aj keď niekoľko misií začínate s AK47.

Grafika je na svoj vek pekná, len tie modely 2D trávy dosť znepríjemňujú hru proti botom, kde vy ich nevidíte lebo máte celú obrazovku zelenú, ale oni vás áno, a to jeden náboj môže byť pre vás smrteľný. Dobre je prepracovaná trajektória striel, keďže musíte sledovať vzdialenosť cieľa, na ktorý mierite a podľa toho ho správne zamerať.

Čo sa týka singleplayeru je hra v mierne nadpriemernej úrovni, hordy nepriateľov nahrádzajú ich mizernú AI a pokiaľ to vážne hráte sami tak môžete počítať s tým, že budete mať do čoho strieľať za tých cca. 7 hodín, kým odohráte všetky tréningové misie a tých niekoľko samostatných misií.

Avatar tak ako väčšina filmov s veľkým potenciálom bol sprevádzaný aj svojou hernou podobou. Názory na hru sa ale dosť líšia a preto som ani ja nevedel , čo od tejto hry mám očakávať. No už vedomie, že hra nie je len od nejakého céčkového herného štúdia ma presvedčilo hru nainštalovať. A hra bola v určitom zmysle pre mňa prekvapením, no sklamanie hlavne na záver sa skryť nedá, takže začnime pekne od začiatku.

Avatar je len ďalším TPS počinom, ktorých sú už stovky, ale hra obsahuje aj pokus o zavedenie RPG prvkov a taktiež „otvoreného“ sveta. Čo ma aj vcelku potešilo je, že hra sa nesnaží kopírovať príbeh filmu a prichádza s niečím novým, je to vlastne prequel k filmu a preto si nemyslím, že pre hranie hry je nutné poznať dej filmu.

Na začiatku hry máme možnosť výberu postavy, za ktorú chceme hrať (aj keď vplyv na hru to nemá žiadny, len si vyberieme postavu, ktorá nám najviac padne do oka). Prvá časť hry je takým rozťahaným tréningom, v ktorom máte možnosť vyskúšať si hru ako za avatara tak za maríňáka a podľa toho sa rozhodnúť za koho by ste chceli hrať. Rozhodnutie na vás nenechá veľa čakať a už ani nie za 2 hod. si vyberáte stranu. Musím pochváliť tvorcov, že v tomto okamihu sa vytvorí druhý savepoint, z ktorého môžete pokračovať pokiaľ sa rozhodnete hru vyskúšať aj za druhú stranu.

Príbeh ma veľmi nenadchol, dá sa povedať, že za obidve strany sa snažíte o to isté len svojím spôsobom (ovládnuť Eywu a získať kontrolu nad Pandorou)a plníte pri tom dosť podobné úlohy – zabi toho a toho, nájdi kryštál alebo zlikviduj niečo, a to sú všetko hlavné úlohy. No keď si myslíte, že hra je ako za RDA tak aj za Na’vi rovnaká mýlite sa. Hra ponúka rôzne mapy za obidve strany aj keď na záver tá predposledná je už rovnaká, ale čo už, raz musel prísť ten zlom a spojiť dve cesty.

Čo sa týka úloh tak hra je koridor, naraz spĺňate len jednu úlohu (prípadne 2) a po jej splnení dostávate ďalšiu. Vedľajšie úlohy sú tu len v podobe výzev – a to napr. odkry určitú časť mapy, zabi určitý počet Na’vi/RDA, postav/znič muničné stanice, získaj určitý počet XP a potom ešte nejaká tá rozdielna úloha pre dané územie.

Mapy na ktorých sa pohybujete nie sú jednoliatym celkom, ale len určité cesty tvoriace mapu a pokiaľ sa už rozhodnete zísť z cesty tak buď skončíte pri tom, že nevyskáčete na daný bod alebo pád z niekoľko metrovej výšky vás bude stáť život (čo nechápem, keďže na jednu stranu sa v hre píše, že vďaka gravitácii letci na banshee prežijú pád, ale vy už pri páde z 5 metrov ste mŕtvy).

Počas hry získavate XP za spĺňanie úloh a zabíjanie nepriateľov. Za XP sa odomykajú len sady so zbraňami, zbrojou alebo schopnosťou. Xp tú majú skôr svoj skrytý význam v minihre Dobývanie, kde zo získaných XP získate 1/5 na kredity, za ktoré si kupujete jednotky na Pandore, ktorú máte dobyť v ťahovom súboji. Keď som po prvý krát hral za Na’vi útočil som hneď, čo nemá cenu lebo vaša armáda bude rýchlo zdecimovaná a vaše body zbytočne premárnené, preto odporúčam počkať a až neskôr zaútočiť ( za RDA som potom zaútočil so 25 000 vojakmi a 15 vrtulníkmi a obsadil tak 70% planéty (mesiaca) ). Taktiež v takomto prípade neodporúčam stavať predsunuté základne, lebo výroba z nich je predražená, takže lepšie je ušetriť 1500 bodov a posielať vojakov len z hlavného územia, keďže nepriateľ bude aj tak len útočiť s pechotou. Taktiež odporúčam čím skôr obkľúčiť nepriateľské hlavné územie a ponechať na jednotlivých územiach aspoň 3000 vojakov plus zálohu a so zvyškom armády pokračovať v útoku.

Ako som už spomínal tak hra za RDA aj Na’vi je odlišná, ja som najprv hral za Na’vi, čo je dobrý nápad, keďže RDA ma na záver trochu nahnevalo a pokiaľ by som ešte nehral za Na’vi aj by som rozmýšľal či to má cenu.

Hra za Na’vi je rýchlejšia (sú vyšší samozrejme), keďže na vás okolitá fauna a flóra veľmi neútočia a taktiež za jej ničenie nezískavate XP. Preto vďaka pomerne svižnému hraniu nemusíte ani veľmi používať parakone a thanatorov. Lietanie na banshee je chaotické a ovládanie dokáže človeka tak akurát vytočiť. Zbrane sú zamerané najmä na boj na blízko, okrem toho ako základnú zbraň máte luk (veľmi účinný), kušu (nechápem prečo máte len 4 náboje) a avatarský guľomet (voči RDA málo efektívny).

Za RDA je pohyb pomalší, zrejme žeby ste si mohli vychutnávať prírodu a ničiť tak to, čo sa dá. Využívate výlučne strelné zbrane, od základných píštolí, brokovnice, útočných pušiek, guľometu, klincometu cez plameňomet (účinný voči agresívnym rastlinám) až po granátomet (silný, ale skôr si s ním ublížite vy, preto nechápem ako môžu RDA s tým bojovať a im to zdravie neberie). Pre rýchlejší presun môžete použiť niekoľko vozidiel, keďže pre boj sa veľmi nehodia. Jedine ZMP oblek môžete použiť aj na útok. Pilotovanie vrtulníka sa mi zdalo trochu jednoduchšie, ale v tejto hre to nie je ono, keďže celý čas máte pocit akoby ste leteli tunelom.

Avatar taktiež obsahuje svoju databázu, tzv Pandorapédiu, v ktorej si môžete prečítať informácie ako o Pandore a jej faune a flóre, tak aj o RDA a Na’vi. Už len prečítanie úvodných 17% obsahu zaberie skoro 2 hodiny, keď to máte chuť čítať. Neznáme objekty môžete v hre skenovať, na čo som pri prvom hraní prišiel až pomerne neskoro, keďže na začiatku som len okolo všetkého behal a klikal F, tak ako v úvodnej oblasti a ono nič... Skrátka aj tak skenovanie je zbytočné, keďže po odohraní hry sa odomknú všetky súbory na 100% (plus niektoré predmety ani za danú frakciu nenájdete, resp. nedajú sa skenovať).

Hra je pomerne jednoduchá, takže pokiaľ medzi nepriateľa bezhlavo nevletíte, nemusíte sa obávať neustáleho loadovania, pokiaľ však už v boji zahyniete, vďaka zbieraniu biologických vzorkov sa môžete ozdraviť (takto môžete mať teda ďalších 5 životov a až potom load).

Na hre je vidieť jej konzolovitosť, keďže prakticky so sebou máte všetky zbrane, no naraz môžete používať len 4, takže ak vám dôjde munícia môžete si cez menu prepnúť zbraň za inú, no je to zdĺhavé a takže radšej budete bojovať s tým, čo je po ruke. Keby táto hra bola normálne (len) na PC jednoducho tých pár zbraní by malo klávesovú skratku a bolo by po probléme, to isté platí o schopnostiach, ktoré si určíte 4 ako primárne a ostatné už do konca hry ani nepoužijete.

Avatar (tak isto ako Assassin’s Creed 2) ma sklamal vo zvuku, v 99% hier mám naladení subwoofer na minimum, no pri tejto hre aj keď je v menu zvuk na max, tak subwoofer ide na plno a aj tak je zvuk pomerne tichý. Čo mi ešte vadilo, tak sú rozhovory, neviem či to bolo češtinou, ale pri pár úlohách mi preblikol text a ihneď napísalo, čo mám robiť. Taktiež hra na mojej pomerne starej zostave išla na DX10 plynulo, no napriek tomu je dosť nestabilná pri načítavaní a občas len tak padá do Windowsu (kde mi pár krát rozhodila celú plochu).

Odlišnosťou hry za RDA a Na’vi som bol spočiatku nadšený, že hra predsa nie je až taká krátka ako sa hovorí (možno by som to prirovnal k hraniu CaC, tak že zahráte kampaň za GDI a hru odinštalujete bez toho žeby ste začali hrať za NOD), no záver za RDA ma svojou nedomyslenosťou doslova šokoval. V predposlednej mape dostanete ešte raz možnosť výberu strany, pokiaľ si ponecháte RDA tak hru odohráte s odlišným, koncom, ak náhodou zauvažujete podporiť Na’vi budete to ľutovať, keďže budete mať už len tie isté úlohy ako pri hraní za Na’vi, všetci sa k vám správajú akoby ste boli jedným z nich pričom ste človek, jedine rastliny chápu, že to tak nie je a záverečný film v tomto prípade no fuj, to že ste v polovici hry zabili Tan Jalu tvorcom nevadil, aby tu nechali ten záver od Na’vi, takže Tan Jala živý a zdravý k vám priletí...

Odohraním kampane sa odomkne jedna bonusová oblasť. Bolo by to aj vcelku fajn, keby... ,no táto oblasť je jeden stočený tunel kde vyvraždíte pár Na’vi a môžete cestovať naspať do inej oblasti.

Aj keď hovorím už na záver o tejto hre v dosť zlom duchu a s rozčarovaním, musím povedať, že nakoniec nie je Avatar až takým fiaskom ako si mnohí predstavujú, hra je hrateľná, grafika detailná, a príbeh...,no ten nechám radšej tak, aspoň tie výzvy ma bavilo spĺňať a získať tak body do Dobývania. Pre tých čo to ešte nehrali, môžu to skúsiť a keď ich to nebude baviť uninstall je rýchly, ja som hrou zabil 29 hodín a neľutujem to.

So sériou Assassin's Creed som začal pred cca. 5 rokmi prvým dielom, keďže som dovtedy nehral žiadneho Princa z Perzie (z ktorého zrejme séria najviac čerpá) a ani podobné hry bol som hrou vcelku nadšený, no za tie roky je mi kus blbé priznať, že okrem záveru a otravného hľadania vlajok si z prvého dielu veľa nepamätám (aspoň čo sa týka príbehu). Do druhého dielu som sa pustil s radosťou (najmä vďaka kladným ohlasom) a výsledok bol nadmieru uspokojivý.

Príbeh sa presúva do obdobia renesancie, čím tvorcovia vystriedali kulisy Svätej Zeme a križiacke výpravy za „pokojné“ obdobie talianskej renesancie (aspoň v období AC2). Napriek absencii DX10 mi neprišla grafika ani o chlp slabšia ako tomu bolo v AC1. Prostredie je detailné a mnohé rozhľadne vám umožňujú pozorovať krásnu scenériu (väčšinou mesto) pod vami.

Mnohé mechanizmy z AC1 boli zachované, no napriek tomu pribudlo niekoľko vychytávok. Čo sa týka súboj, tie prebiehajú podobne, čo znamená že naraz bojujete len proti jednému protivníkovi a ostatní vás zatiaľ obchádzajú, vy si takto môžete ale určiť, na koho chcete zaútočiť, to že bojujete s jedným však neznamená, že tí ostatní sa budú len prizerať, útočníci sa navzájom kryjú a vymieňajú sa v dobíjaní na vás. V hre sa postupne stretnete s viacerými druhmi nepriateľov, takže pokiaľ radi bojujete pripravte sa, že nepriatelia budú stále odolnejší, a pokiaľ sa radi snažíte pri kontakte zmiznúť, tak ani to už nie je také jednoduché, keďže v radách talianskych vojakov pribudol typ, ktorý je schopný vás veľmi rýchlo dobehnúť. V AC2 boli zachované kritické zásahy = efektívne zlikvidovanie protivníka.

Základným prvkom, ktorým sa AC2 líši od AC1 sú peniaze (florény), čo má najvýraznejší vplyv najmä na automatické ozdravovanie, tak to tu funguje už len čiastočne, pokiaľ budete ťažko zranení musíte vyhľadať lekára alebo sa nechať zabiť... (druhá možnosť sa na začiatku hry hodí viac, keďže smrťou nič nestratíte, akurát sa vám obnoví celý život). Okrem lekára do hry pribudol kováč, krajčír a obchodník s umením (OsU). U kováča môžete postupne v priebehu hry kupovať nové brnenia a zbrane, taktiež nakupovať zásoby. Vaše brnenie nie je nezničiteľné, tak ako vám lepšie brnenia zvýšia max. hodnotu zdravia, tak sa pri jej poškodení aj zníži , preto je potrebné brnenie opravovať. U krajčíra si zväčšujete jednotlivé časti inventáru a môžete si zmeniť farbu oblečenia (len kozmetická úprava). OsU poskytuje na predaj mapy a obrazy.

Na získanie peňazí máte niekoľko možností – okrádať občanov alebo padlých nepriateľov, spĺňať úlohy, okrádať zlodejov a poslov alebo čakať kým vám vaše mesto nezarobí peniaze samo. Áno, ako správny šľachtic máte vlastné mesto a jeho zisk patrí do vášho vrecka (mešca). Pokiaľ chcete, aby vám mesto prinieslo, čo najvyšší zisk potrebujete ho najprv zrekonštruovať a potom sa postarať o zbierku obrazov a zbraní vo vašom sídle.

Čo sa týka príbehu nesmie tu chýbať nejaká ta zrada, prenasledovanie cieľov a podobné úlohy ako tie, ktoré budete mať možnosť spĺňať v jednotlivých vedľajších úlohách. Jedna celá sekvencia je zložená len z nájomných vrážd. Je škoda, že pokiaľ spĺňate vedľajšie úlohy medzi hlavným príbehom, resp. hľadáte nejaké tie skryté predmety, tak sa môže stať, že sa v príbehu začnete aj trochu strácať. Čo mi vadilo ale najviac, je to obdobie v ktorom príbeh prebieha (tak 22 rokov je podľa mňa príliš, a to všetky postavy za ten čas vyzerajú rovnako a robia to isté...). Jednotlivé postavy sú, ale zobrazené skvelo, a to nie len Ezio ale aj vaši priatelia ako Leonardo da Vinci, váš strýko Mario a ostatní assasiny (no aj tak najlepšia bola Katarína Sforza :D ). A najmä ten miešaný anglicko-taliansky dabing dodáva tú správnu atmosféru, keďže postavy sú nahovorené fakt bravúrne.

AC2 obsahuje rôzne historické poznatky, či už k postavám alebo rôznym historickým pamiatkam. Najviac ma oslovilo hľadanie tzv. pravdy, keď máte nájsť určité symboly v hre a vyriešiť sériu minihier, ktorých je niekoľko typov a v priebehu hry sú stále obtiažnejšie.

Aby sa tvorcovia neopakovali s vlajkami, aby nám náhodou nechýbali, máme teraz možnosť zbierať orlie pierka, truhly s peniazmi, sošky bohov a a pečate z hrobiek mŕtvych assassinov. Oproti vlajkám sa mi zdalo hľadanie pierok ľahšie, aj keď vo Florencii to bolo zrejme najhoršie. Pri hrobkách som ale nepochopil načo tam boli poskrývané tie tajné miesta, keďže ich hľadanie sa vôbec nevyplatilo a taktiež nebolo nikdy isté koľko sa ich vlastne kde nachádza.

Hra neobsahuje veľa chýb, no nedá mi nespomenúť aspoň pár z nich. Najviac ma vytáčali prenasledovacie misie, keďže v nich sa najčastejšie ukázal respawn občanov, idete po uličke a vtom sa ani nie meter pred vami zo vzduchu zhmotní nejaký ten človek s krabicou, vy do neho buchnete a môžete začať odznova. Taktiež aj keď je umelá inteligencia vynikajúca, nájdu sa aj jej slabé chviľky, keď nepriatelia zostanú stáť na mieste a pozerať do steny alebo zlikvidovať 6 nepriateľov za sebou tiež nie je niekedy problém. A potom mi trochu vadili tie pády vďaka kamere. Brnenie by vás malo chrániť pred všetkým, preto nechápem prečo vždy pri páde stratíte polovicu života, aj keď máte kvalitnejšiu zbroj.

AC2 je skvelou hrou, ktorú sa určite oplatí zahrať, vychutnať si príbeh (až na ten záver), nové herné prvky ( napr. zrekonštruovať si mesto) a za cca. 36 hodín (100% odohraná hra) prejsť životom mladého assassina a dovŕšiť jeho pomstu.

Vážený/á uchádzač/ka,

sme radi, že ste sa rozhodli zúčastniť nášho kurzu „Staň sa sudcom za (na) 5 hodín. Po poslednej akcii sudcu Dredda naše rady trochu preriedli, takže potrebujeme doplniť stavy. Sudcovia z Tech divízie preto navrhli simuláciu virtuálnej reality, v ktorej máte možnosť ukázať svoje schopnosti a v koži sudcu Dredda zopakovať jeho posledný prípad. Máte možnosť byť jedným z prvých, ktorí vyskúšajú novú verziu nášho simulátora.

Pre postup si prečítajte nasledujúce pokyny a informácie k simulátoru :
- Vaše vybavenie počas akcie = váš najspoľahlivejší priateľ – spoiler 1
- Podpora = nikdy nie je všetko stratené – spoiler 2
- Rozbor protivníkov – spoiler 3
- Čo je to zákon a ako ho dodržiavať – spoiler 4
- Pokiaľ dokončím simulátor, čo ďalej ? – spoiler 5
- Bezpečnosť nado všetko – spoiler 6

1.) Simulácia je rozdelená do niekoľkých častí, na začiatku ktorých sa vám vybavenie vždy vynuluje takže začínate len so základnou sudcovskou pištoľou Lawgiver, ktorú si ihneď zamilujete, keďže má niekoľko režimov paľby na princípe toho istého zásobníka. Varovanie: Ako správny sudca svoju zbraň nesmiete stratiť!!! Okrem tejto zbrane môžete so sebou niesť ešte jedno ľubovoľnú zbraň, či z nášho arzenálu (počas vašej misie ich ale bohužiaľ veľa nenájdete, takže budete musieť improvizovať) alebo získanú od spravodlivo potrestaných zločincov (aj klasické civilné zbrane sú účinne a je ich dostatok, takže muníciou do tohto haraburdia šetriť nemusíte). Ako každý sudca máte na sebe brnenie s generátorom vlastného štítu, ktorý poskytuje len minimálnu ochranu, takže buďte neustále v strehu. Pokiaľ vám štít zlyhá, uvidíte, čo je to bolesť, preto odporúčame hľadať v oblasti lekárničky, ktorých je taktiež minimum takže nimi neplýtvajte. Okrem tohto máte ešte k dispozícii omračujúce granáty, aby ste mohli bez problémov zatknúť vzdorujúcich občanov. A aby som nezabudol pamätáte sa na multifunkčnú sudcovskú motorku? Áno? Tak tú tu nehľadajte, kvôli zníženému rozpočtu sa do simulátoru nedostala, spoliehajte sa len na vlastné nohy...
2.) Pokiaľ si myslíte, že akcia ktorú sudca Dredd zvládol úplne sám bude pre vás zložitou máte podľa zákona možnosť prejsť simulátorom aj s ďalším uchádzačom. Inak to bude len všetko na vás. Viete aký je rozdiel medzi chodiacou mŕtvolou a „chodiacou mŕtvolou“ ? Prvý spomínaný typ vám ide po krku a pokiaľ ho zraníte, tak z neho tečie zelená kvapalina. A ten druhý typ sú väčšinou naši už zosnulí sudcovia, neodporúčame po nich strieľať, pokiaľ potrebujete muníciu, tak si počkajte a s 90% pravdepodobnosťou budú za pár sekúnd mŕtvi. Jedinou výhodou, ktorú máte, sa takto stávajú sudcovia z Med divízie, ktorí vám expresne vyliečia vaše zranenia.
3.) Ste sudca a vašou úlohou nie je pozabíjať, čo najviac zločincov, ale predviesť ich pred spravodlivý súd. Preto vám odporúčame najprv ozbrojených občanov vyzvať, aby sa vzdali a až potom použiť donucovacie prostriedky. Mnohí sa ale aj tak odmietnu vzdať, takže môžete nad nimi ihneď uzavrieť rozsudok = smrť. Okrem ľudí sa stretnete aj s upírmi a zombie, pri týchto exeplároch nemáte veľmi nad čím uvažovať, takže rana do hlavy je rozhodujúca. Ako bonus máme pre vás pripravených ešte niekoľko špeciálnych cieľov, ale to uvidíte až sami.
4.) Pokiaľ si neviete na túto otázku zodpovedať sami, tak ste ihneď porušili prvý zákon - nevedomosť zákona a nemáte tu čo robiť ! Aj keď ste sudca nie ste bezúhonný, pokiaľ budete zabíjať občanov, aj keď viete, že spáchali trestný čin a odmietajú sa vzdať nezabíjajte ich ! Skúste použiť granát. Taktiež nepopravujte už zatknutých zločincov. A samozrejme nestrieľajte po kolegoch! Pokiaľ porušíte tieto pravidlá, tak si po vás príde zásahová jednotka a vaša misia končí neúspechom.
5.) Pokiaľ sa vám podarí dokončiť simulátor môžete vyraziť do ulíc ako nový sudca, keďže už budete pripravený. V simulátore sa vám, ale odomyká možnosť vyskúšať si arcade mod, v ktorom sa môžete preniesť do tela zločinca a prežiť útok sudcov, ničiť robotov, zatýkať väzňov, potlačiť vojnu gangov a mnoho iných, ale vysoko to neodporúčame, keďže už to vaše schopnosti veľmi neovplyvní, je to zatiaľ v pokusnom štádiu.
6.) Fámy o úmrtiach pri používaní predchádzajúceho simulátoru pri smrti počas tréningu vo virtuálnej realite a nasledujúcej smrti aj v skutočnosti, sú nepravdivé. Počas skúšok v tomto simulátore sme ešte nezaznamenali žiadne úmrtia. No napriek tomu by ste si mali dať na seba pozor počas tréningu, keďže nemáme žiadne invisible walls a vaši protivníci sú smrtiaci.

Pokiaľ ste prečítali tieto pokyny, pochopili ste ich a súhlasíte s nimi, podpíšte toto ustanovenie, že v prípade vašej smrti ste sa tohto kurzu zúčastnili dobrovoľne.

Tu podpísať : ......................................

Veľa šťastia k úspešnému splneniu výcviku vám praje ---

Upozornenie:
Väčšina uchádzačov (99.9%) je zatknutých pre porušenie zákona, aj keď o svojom pochybení dovtedy nevedeli.

Hier z druhej svetovej vojny sú už stovky, no napriek desiatkam odohraných titulov z tohto obdobia našej histórie ma tieto hry ešte stále bavia a skúšam nové pre mňa neznáme tituly. Takto sa mi dostal do rúk aj SHoWWII. O hre som vedel, že na jej základe vznikli hry ako Faces of War alebo séria Men of War ( Assault Squad je prvá hra po cca 5 rokoch, čo som ju po prvej misii odinštaloval, tento herný štýl sa k takýmto hrám podľa mňa nehodí, aspoň v singleplayeri a v kampani, kde sa máte starať o desiatky vojakov, čim sa stáva priama kontrola zbytočnosťou).

SHoWWII ponúka kvalitný tutorial aj pre začiatočníkov a ukáže vám všetko, čo budete v hre potrebovať. No už v tutoriáli som sa stretol s menším problémom a to, že mi nefungovala zmena vopred nastaveného ovládania, vždy keď som zmenil tlačítko ľubovoľného príkazu a vrátil sa do hry, tak to tlačítko bolo opäť to pôvodné (je to možno spôsobené Vistou alebo cz, neviem). Aspoň že má hra svoje nastavenia v ľahko editovateľnom súbore. Po tomto zákroku som sa konečne mohol pustiť do tutoriálu. Počas jednotlivých častí som sa nestíhal diviť, čo všetko hra ponúka, či už ovládanie jednotlivého vojaka alebo vozidla s priamym ovládaním alebo premyslený systém krytia, inventáru, maskovania alebo zásobovania tanku.

Inventár funguje na princípe miesta, ktoré môžete predmetmi zaplniť, preto nechápem, prečo majú jednotlivé predmety hmotnosť, keďže vojaka sa mi nikdy nepodarilo preťažiť, síce jeho výdrž klesala rýchlejšie, ale nech má pre istotu tú bazuku. Vojak takto pri pohybe stráca energiu, pokiaľ klesne príliš tak z poklusu prejde do chôdze, ale taktiež ho môžete nechať dvojklikom šprintovať. Tento systém mi, ale prišiel dosť divný, keďže mnohokrát sa stalo, že oddýchnutý vojak mi pred tankom kráčal namiesto toho, aby utekal. Problém s inventárom nastáva, ale vtedy, keď chcete vojaka posadiť do vozidla a on drží v rukách zbraň a vy nemáte voľné miesto v inventári, vtedy zbraň odhodí a až tak sa posadí do vozidla, je to dobré pokiaľ by to bol šofér, ale prečo nemôže závozník držať v rukách zbraň tak to nechápem.

SHoWWII ponúka široké množstvo zbraní od rôznych strelných zbraní až po niekoľko typov granátov a munície. Tanky tiež využívajú 2 typy munície (výbušná a prierazná) a čo ma spočiatku zaskočilo, tak aj tu je rozdiel medzi jednotlivými tankami. Nedivte sa keď muníciu zo Shermana nepoužijete do tigra. Tak ako vojaci sa ozdravujú buď sami alebo s lekárničkami, tak tank je rozdelený na niekoľko oblastí, ktoré môžu byť poškodené a vy ich tak s vojakom a náradím musíte opraviť. Pokiaľ v tanku dôjde palivo musíte ho natankovať alebo ho odčerpať z najbližšieho vraku.

Vojaci toho veľa nevydržia, ale na prvých dvoch obtiažnostiach po uložení, môžete vybehnúť pred obrnené vozidlo a skúsiť vystrieľať posádku a požičať si ho. Životnosť vašich vojakov si zabezpečíte tým, že im zabezpečíte helmu a pokiaľ je to možné nasadíte im brnenie.

SHoWWII ponúka 4 kampane za ZSSR, UK, USA a Nemecko. Jednotlivé misie sú originálne a pri mnohých sa aj zapotíte. Významným prvkom hry je, že sa nemusíte báť lietadiel (až na jednu situáciu) a máte odkrytú celú mapu s pozíciami nepriateľov, takže máte možnosť si všetko poporiadku naplánovať. No nikdy neviete, či nepriateľovi neprídu posily alebo v oblasti nehliadkujú jednotky, ktoré miznú za mapou a po čase sa opäť vracajú. Po dohratí kampaní máte ešte možnosť vyskúšať ďalších 7 bonusových misií.

V hre môžete plne využiť prostredie, či už sa skryť niekde v tráve alebo za nejakým múrom, ale taktiež to aj využiť proti nepriateľovi. Podpálenie trávy pod tankom je pre ten tank smrtiace, keďže AI akosi nevadí, že okolo nich všetko horí, takže čakajú kým nevzbĺknu aj oni. No niekedy si treba dať pozor aj na najlepšie krytie, keďže váš vojak sa hoci nedá zraziť nepriateľským vozidlom tak pokiaľ je v kryte tank ho prejde aj s múrom. A tu je jeden problém s deštrukciou, v jednej z misií som sa cítil ako v starej JAVA hre Buldozer INC., s nemeckým halftruckom som prešiel každým domom v dedine a tým som zlikvidoval všetkých nepriateľov a halfterucku sa nič nestalo.

Hra ma tak bavila, že som si spočiatku tie chyby ani nevšímal, ale v kampani za USA som sa konečne prebral a uvidel tú chabú AI, a to nie len nepriateľa, ktorý len stojí a čaká kým ho zastrelím, ale hlavne mojich vojakov, ktorých keď neovládam tak sa nechajú za pár sekúnd zastreliť alebo vbehnú so samopaľom v rukách pod pásy tanku a to nehovorím ani o tom, že pokiaľ vojakovi necháte v rukách bazuku, tak ten namiesto toho, aby si zobral do rúk samopaľ tak vystrelí do nepriateľa meter od neho s tou bazukou. Tanky sú na tom takisto, kým ho nepriateľskí vojaci neobkľúčia a nehádžu granáty tak nestrieľa a to má nastavenú voľnú paľbu, nie opätovať paľbu. Najviac ale zamrzí samovoľné prepínanie munície aj počas priamej kontroly, keď idete do tanku vystreliť prieraznú strelu a namiesto toho máte naspäť nabitú výbušnú, takže opäť load.

Pechotné boje sú najmä o taktike, ale len kým máte do 4 vojakov, potom je to akurát strata času s kopou vojakov, keďže sa nestíhate o nich starať a im vôbec nevadí, že práve odstrelili spolubojovníka od chrbta.

Tankové súboje mi niekedy prišli skôr o šťastí, keďže niekedy vystrelíte do nepriateľského tanku desať striel a on nevybuchne a potom ako váš tank vzplanie to načítate, tak ten istý tank strelíte jednou ranou.

So SHoWWII som aj napriek spomínaným chýbam nadmieru spokojný. Taktizovanie funguje, tankové bitky sú epické, kampaň je zábavná (spolu s bonusovými misiami mi zabrala cca. 18 hodín) a kradnutie paliva z kubelwagenu pre tank taktiež funguje. Pokiaľ by AI fungovala lepšie a tankové bitky by neboli v štýle pokus omyl load, tak hra by si zaslúžil aj 90 %, takto to ostáva na 80%, škoda...

Unreal Tournament 2004 je jedinou hrou, ktorú si aj napriek absencii klasickej kampane stále spúšťam, jednotlivé herné módy a aj v celku dobrá AI protivníkov a spolubojovník je na dobrej úrovni takže o zábavu je postarané aj keď nikto zo známych nemá chuť hrať. Po rokoch som sa rozhodol skúsiť aj ďalší diel a to UT3, ktorý beží na novom Unreal 3 Engine a ponúka niekoľko zmien v starom zaužívanom UT. Splnil UT3 moje očakávania ? (čítajte ďalej)

Po pôvodnom hernom princípe, kde ste bojovali v turnaji a snažili sa dostať na vrchol rebríčka najlepších a získať tak pohár s hromadou peňazí, tentokrát došlo k zmene, UT3 už nie je o turnaji, ale o vedení vojny pomocou oživovačov v arénach. Kampaň vás takto zavedie do vojny, ktorá je pre váš tím skôr o pomste ako snahe ukončiť vojnu. Napriek všetkému si kampaň zaslúži kúsok uznania, medzi jednotlivými hernými kapitolami si môžete pozrieť ingame scény, ktoré vás trochu informuje o priebehu dejstva. Záver je predvídateľný, ale napriek tomu ma potešil a vôbec mi nevadí, že si to Malcolm odniesol v závere turnajov v UT2003 aj v UT2004 vopred pred jeho zradou, aj keď ľutujem, že som nedostal možnosť odstreliť ho na záver aj teraz, možno to bude v UT2015.

UT3 je prvou hrou, ktorej kampaň som hral v kooperatívnom režime a je to výrazná zmena, keďže AI spolubojovníkov je niekedy na zaplakanie, sú schopní brániť konkrétny úsek a zvyšok je im úplne jedno alebo všetci vbehnú do jedného tanku a ostanú v ňom v základni... Ale zase hra má aj svetlé stránky, keď AI funguje 100% a sú schopní mať aj o niekoľko bodov na záver viac ako vy (ale fakt toto sa stáva len veľmi zriedkavo). V priebehu kampane získavate jednorázové karty s bonusom, ktoré mi ale česť nejako nedovolila použiť :D No niekedy je kampaň dosť neférová a vtedy máte sto chutí tú kartu po 3 opakovaní aj použiť. V UT2014 boli strany vždy vyrovnané 2na2, 4na4 ..., ale tu to neplatí pár krát sa stane že bojujete aj 4 proti 7 a to už trochu aj výzva. Taktiež coop dovoľuje hrať duely 2 proti 1, je to trochu zvláštne, ale takto je aspoň záverečný súboj trochu jednoduchší. Záverečný boss nezaprie korene UT, aj keď si vyberiete nižšiu obtiažnosť a nepriatelia len padajú na zem pod vašou paľbou tak v závere sa opäť zapotíte. Na začiatku kampane ma trochu zaskočil výber zo 4 obtiažností, keďže pôvodne ste si vyberali z 8 a to platí aj tu pri voľnej hre.

V hre som sa nestretol s výberom postavy (možno to tam je), takže vo voľnej hre sa vám postava vyberie náhodne a počas kampane je to tiež vopred určené. Nevadí to až tak, ale skrátka v UT2004 som bol zvyknutý na stále toho istého týpka.

Čo sa týka zbraní tak veľké zmeny sa tu nekonali, stretávate sa tu opäť so všetkými vašimi známymi zbraňami od tlakového dela až po sniperku (tentokrát je len jedna). Minigun získal sekundárny režim streľby, Reedemer dokáže vystreliť riadenú strelu, pribudli bomby na zneškodnenie betónových bariér a nový je tak akurát raketomet Avril a prístroj na vytvorenie spomaľovacej zóny. Tvorcovia sa tentokrát viac sústredili na súboje s využitím vozidiel takže po tejto stránke pribudlo niekoľko nových kúskov. Štandardný teleportér ostal nezmenený, ale na väčších mapách máte možnosť využiť vznášadlo pre rýchlejší presun aj keď pri zásahu ste omnoho viac zraniteľní.

Priaznivcov UT (najmä UT2004) najviac muselo zarmútiť zredukovanie jednotlivých herných módov, nehľadajte tu Assault, Double Domination ani Bombing Run, tie nadobro zmizli. Hra je zameraná najmä na mód Warfare (čo je premenovaný mód Onslaught). Taktiež si Epic myslel, že hráči sú úplne tupí a preto pridal mód Duel, čo je deathmatch 1vs.1, akoby sa to nedalo nastaviť aj v klasickom deathmatchi... alebo sa im nezdalo, že majú ten zoznam herných módov taký krátky...
Takto si teda môžete zahrať Deathmatch, Capture the Flag, Warfare, CTF s vozidlami, Duel a 2 módy ktoré pribudli s mapovým DLC Titan Pack.

Čo mi ostáva dodať na záver, UT3 bol skôr ukážkou nového enginu ako plnohodnotné pokračovanie Unreal Tournamentu. Pokus o nejakú kampaň potešil taktiež jednotlivé nové vozidlá, ale inak hra a jej ponuka herných módov sklamala na plnej čiare, takže nám ostáva čakať na UT2015 a zatiaľ sa vrátiť späť k UT2004.

K Zaklínačovi som už od začiatku pristupoval s rešpektom a veľkým očakávaním (o hre sa stále hovorilo len v dobrom a ja som si roky nenašiel čas, aby som rozohral toto dobrodružstvo). No konečne prišla tá chvíľa a možnosť zotrieť prach z obalu s diskom. Hneď na začiatku ma potešilo, že aj pôvodná verzia sa dá upgradnuť na Enhanced Edition len niekoľkými patchmi aj keď na mojej 32 bitovej Viste sa takto doba inštalácie rapídne predĺžila, no ja som sa nevzdal a pol druha hodiny čakania stálo za to.

Hneď na úvod musím podotknúť, že som Zaklínača hral aj s cz dabingom, keď už táto hra vyšla ako jedna z mála s plnou lokalizáciou, prečo ju v hrať v EN (dobre možno PL alebo EN dabing je lepší, ale užiť si hru s plnou lokalizáciou sa dá len z času na čas). Dabing nie je zlý, ale ani najlepší, v hre sú pasáže, keď vedené dialógy dodajú hre aj kus atmosféry, ale mnohé sú bez duše a emócií, škoda. Pár krát sa mi stalo, že dabing vôbec nenabehol len išli titulky, ale z počtu dialógov v hre je ten počet zanedbateľný.

K príbehu sa netreba veľmi vyjadrovať, je svojský a už od začiatku vás dokáže úplne pohltiť, že prestanete vnímať svet okolo vás. Plníte rôzne hlavné a vedľajšie questy a postupujete z jednej príbehovej kapitoly do druhej, pričom nie je to len tuctové RPG s nič nehovoriacimi úlohami a postavami, ktoré večne chcú od hráča to isté, ale tento krát aj vedľajšie questy a hlavne vaše rozhodnutia ovplyvnia celý príbeh. Zaklínač nie je o tom, či sa chcete prikloniť na stranu dobra alebo zla, ale skôr rozhodnúť sa, čo je pre vás menšie zlo a to je niekedy problém, keďže obidve cesty sa spočiatku zdajú totožné, ale konečný výsledok je úplne odlišný ako sa na začiatku zdalo, že to všetko môže dopadnúť. Príbeh vás jednoducho drží v šachu a vy tak stojíte pred malicherným rozhodnutím, ktoré môže mať výrazný vplyv na celý zvyšok deja.

Rozhovory s postavami sú vopred dané, takže nemusíte behať od NPC k NPC, aby ste sa dozvedeli niečo, čo vám tá predchádzajúca nepovedala. Takže rozhovory typu Morrowind - pýtaj sa, čo ťa napadne a hľadaj medzi desiatkami možností, či niečo nové nepribudlo - nie sú súčasťou tejto hry. Takto sú všetky rozhovory unikátne a postavy sa k vám správajú skôr relatívne neutrálne alebo priateľsky. Mnohé dialógy sú vedené humorne v iných sa zase divíte, že v jednej vete sa môže vyskytovať toľko vulgarizmov... Súčasťou rozhovorov sa takto stáva aj podplácanie, resp. obdarovanie, ale aj obchodovanie (ako v každom RPG ceny sú predražené). Zaujímavou možnosťou počas vedenia dialógov sú potom jednotlivé minihry. Pästné súboje sú jedným zo spôsobov ako zarobiť nejaké orény (miestna mena). Potom sú to vytrvalostné súboje v pití rozličného alkoholu (pre mňa to bolo skôr nutné zlo, počas hry som nikdy nenašiel recept na elixír proti opitosti a pohyb v bezpečnej zóne v takomto stave je utrpenie). A poslednou minihrou (asi aj mojou najobľúbenejšou) je kockový poker, hádžete 5 kociek a v závislosti od šťastia a správneho odhadu hry máte možnosť naplniť si vrecká.

Súčasťou tohto je aj respawn, pokiaľ opustíte miestnosť, kde ste niekoho porazili v pästnom súboji alebo v kockách a on s vami odmietne opäť súťažiť, tak opustíte danú oblasť a ihneď sa tam vrátite máte automaticky možnosť hrať/biť sa znovu aj keď ste to pred chvíľou nemohli uskutočniť. Taktiež respawn nepriateľov je smrtiaci, pokiaľ zabijete 10 utopencov o vojdete do nejakého domu počítajte tým, že s najväčšou pravdepodobnosťou ich budete musieť zabiť znovu ihneď ako výjdete von.

Počas rozhovorov som sa stretol s pár chybami najme prekrývanie sa textúr, ako sa postavy pohybujú, ale aj tak ma najviac pobavilo zaseknutie Geralta pri ukazovaní prsteňa, keď počas celého rozhovoru sa pohyboval akoby ukazoval prsteň a aj po ukončení rozhovoru to ostalo chvíľku takto zaseknuté.

Stav opitosti, dokáže výrazne ovplyvniť hru, obraz sa rozmaže, postavy vidíte trojmo a pohybujete sa extrémne pomaly, aj keď naopak, keď máte možnosť tasiť meč získavate väčšiu rýchlosť. Pokiaľ to však s alkoholom preženiete tak vás to položí (skúšal som to len v krčme, ale aj tak by ma zaujímalo ako to dopadne počas boja...). Zaujímavé, ale na tom všetkom je to, že to nemá vplyv na vedenie dialógov.

Hrateľnosť
Geralt môže naraz niesť 4 zbrane (neskôr 5), klasický meč proti ľuďom a strieborný meč proti príšerám a taktiež ťažkú zbraň a ľahkú ( neviem aký majú vôbec význam posledné 2 spomínané, keďže nejako som necítil potrebu ich počas hry používať ). Pri boji s mečmi sa vyberá 1 z 3 štýlov, ktorým chcete bojovať, výber závisí od nepriateľa proti ktorému bojujete. Plus neviem, či to bol len môj pocit, ale pri tasenom meči s rýchlym štýlom sa mi zdalo, že Geralt behá rýchlejšie. Boj je vedení klikacím štýlom, takže sa snažíte nepriateľa zasiahnuť v ten pravý okamih, pričom krytie je automatické a pomôcť si môžete 1 z 5 rozdielnych znakov slúžiacich na čarovanie. Taktiež hra umožňuje hráčovi si vybrať ako chce hru hrať – výlučne s myškou z vtáčej perspektívy alebo aj s klávesnicou s klasickým TPS pohľadom.

Grafika a hudba
Nemám slov... Dobre sa na to pozerá a ešte lepšie sa to počúva , čo viac by som chcel ?

Inventár
Inventár je rozdelený do 3 častí – príbehové predmety (nemusíte zúfať, že sa vám podarí predať príbehový predmet), klasické predmety a ingrediencie na elixíry. Spočiatku som si hovoril, aký je to obrovský inventár, keď môžem naskladať na seba až 10 predmetov (niekde aj viac), no rýchlo som zistil ako som sa mýlil, hlavne keď začali pribúdať ďalšie a ďalšie predmety a ja som nevedel, kde ich mám dávať. Aspoň že je tu možnosť ukladať ich do skladu v krčme. A tu je jeden z problémov hry, a to, že pokiaľ máte toho v sklade veľa a náhodou zistíte, že si niečo chcete z neho po čase vybrať, tak máte problém lebo orientácia v tomto tzv. inventári sa zasekáva a vy takto môžete len nadávať prečo ste tam toho toľko vložili.

V hre je hromada predmetov, ktoré sa ani nedajú použiť (už len tie desiatky druhov jedál, pričom obnova zdravia z nich je zanedbateľná alebo za celú hernú dobu som nepochopil na čo je stredne silný alkohol). Takto teda potrebujete silný alkohol na elixíry, tuk na oleje slúžiace na potretie meča alebo prach na petardy (nikdy som ich nevyskúšal). Na výrobu týchto predmetov, ale potrebujete aj ingrediencie, každá ingrediencia (časť príšery, kvet alebo nerast) obsahuje 1 alebo 2 látky, ktoré potrebujete vybrať podľa receptu podľa správnych ingrediencií na základe ich obsahu látok, aby ste vytvorili daný elixír.

Ako v správnom RPG aj tu levlujete získavaním XP za úlohy a zabíjanie nepriateľov. Počas odpočinku takto máte možnosť rozdeliť skúsenostné body a odomknúť si vylepšenia Geralta. Je to vcelku šikovne vyriešené, spočiatku získavate bronzové body a ako postupujete vyššie, odomknú sa vám aj strieborné a potom zlaté. Počas meditácie máte možnosť namiešať si aj elixíry, čo tiež neprebieha okamžite, ale musíte potom čakať.

Nepriatelia
Počas príbehu sa stretnete s rozdielnymi protivníkmi či už ľudskými alebo príšerami. V hre potrebujete študovať knihy, aby ste sa dozvedeli niečo o príšerách a zistili tak, ako z nich získať ingrediencie alebo aké sú ich slabé stránky. Variabilita príšer a bossov je veľmi široká, takže do konca hry sa nezačnete nudiť z nedostatku nových exemplárov, ktoré by chceli ochutnať čepeľ vášho meča.

Enhanced Edition
Enhanced Edition do hry pridáva 2 nové oficiálne dobrodružstva a 5 neoficiálnych. Tie 2 oficiálne sú s kompletnou českou lokalizáciou a neoficiálne sú s EN titulkami bez dabingu.

Cena Neutrality
Máte možnosť opäť navštíviť Kaer Morhen a dozvedieť sa niečo o Eskelovi, inak ten príbeh je (aspoň podľa mňa) dosť suchý. Vystupuje tu niekoľko nových postáv, z ktorých ma ani jedna nejako obzvlášť neoslovila a vaši starí známi zaklínači. Príbeh má 4 rôzne konce aj keď nie veľmi rozdielne pre Eskela.

Vedlejší účinky
Máte zarobiť 2000 orénov a zachrániť Marigolda. Počas plnenia questov som sa stretol s bugom, keď sa mi na scéne neobjavila liečiteľka a ja som tak nedostal ani kľúč k cintorínu, takže som čo najrýchlejšie zarobil peniaze a ukončil tento príbeh.

Damn Those Swamps
Je to prvé neoficiálne dobrodružstvo, ktoré som hral, takže som bol prekvapený absenciou dabingu, ale nejako som si na to zvykol. Celkovo pôsobí dosť mysteriózne a chvíľku som rozmýšľal, či ešte vôbec hrám zaklínača, ale je to dosť krátke, no napriek všetkému ho považujem za druhé najlepšie.

Deceits a Wraths of Quiet Hamlet
Obidva tieto dobrodružstva sa odohrávajú na mape Bahníc, obsahujú niekoľko vedľajších úloh, ale sú dosť podobné. Prvé spomínané je dosť predvídateľné a záverečný boss padol jednou ranou... A druhé tiež veľa nového neprináša.

The Wedding
Aj keď sa počas tohto dobrodružstva len rozprávate so známymi postavami, hra je plná humoru a skrytých náznakov na Pána prsteňov. Skrátka nestíhal som sa diviť, s čím ďalším autori prídu. Podľa mňa najlepšie dobrodružstvo (ak prekusnete absenciu súbojov).

Merry Witchmas
Ocitnete sa v zimnej Wyzime pred „Vianocami“. Príbeh má dva odlišné konce a je len na vás, či počúvnete zlé čarodejnice a spustíte koniec sveta alebo počúvnete hovoriaceho utopenca... Od tvorcov The Wedding.

Záver
Nič netrvá večne a ja som sa prebil až na záver svojho príbehu... vlastne Geraltovho príbehu. ( Príbeh zaklínača som pokoril za 50 hodín a bonusové dobrodružstvá za ďalších 17 hodín.) Koniec sa myslím nedá ovplyvniť, takže kvôli tomu by som hru asi nanovo nehral, ale zaujímalo by ma, ako by to prebiehalo, keby som sa pridal na stranu veveríc už od začiatku alebo všetky rozhodnutia som robil inak... Od času Warhammer-u som sa už dlho nestretol s tým, že by ma nový fantasy svet takto ohúril ako sa to podarilo zaklínačovi. Po dohraní hry stojím tento krát ja pred ťažkým rozhodnutím s dvomi možnosťami : a) ísť kúpiť knihu b) ísť kúpiť Zaklínača 2 – Vrahovia kráľov , no uvidíme ako toto rozhodnutie ovplyvní môj osud... (alebo čo bude pre mňa menším zlom ? :D)

Po odohraní Kreed-a som sa dozvedel aj o tomto prequeli a rozhodol som sa ho vyskúšať. Pôvodný Kreed na mňa spočiatku pôsobil ako céčkové sci-fi, ale ku koncu sa ukázal aj kúsok jeho originality, aj preto som sa rozhodol vyskúšať Battle for Savitar. Pri pôvodnom Kreede bolo pre mňa najväčším prekvapením, že má kompletnú českú lokalizáciu a preto som nechápal prečo si vlastne BfS nezaslúžil ani tú anglickú lokalizáciu, no netrvalo mi dlho kým som prišiel na to prečo táto hra upadla do zabudnutia. A sú to bugy, konkrétne bug na bugu...

Už je to síce nejaký ten rok, čo som odohral Kreed, ale aj tak sa mi zdá, že BfS obsahuje rovnakú grafiku ako svoj predchodca bez nejakých zmien. Neviem, či je to chyba v mojej grafike, ale ešte aj tie cutscény preblikovali nie nejako výrazne, ale je to vidieť najmä na vesmírnych lodiach ktoré sa akoby triasli. A tiež Burut mohol aspoň trochu zapracovať na tvárach ľudí, keď sa zapla cutscéna, kde sedeli 3 mariňáci v transportnej lodi a všetci traja vyzerali na chlp rovnako tak som nevedel, či sa mám smiať alebo plakať.

Nemám rád, keď v hrách miznú telá, ale prišiel som na to prečo v tejto hre je inteligentne v menu nastavenie pre určenie doby miznutia tiel... Pokiaľ tieto telá zmiznú nemusíte sa báť zasekávania sa o nich. Aj keď skôr sa mi stávalo, že som sa zasekol o telá spolubojovníkov, ktoré nikdy nezmizli. Ale tu nejde len o zasekávanie sa o telá, ale aj o ľubovoľné okolité predmety a to dosť zamrzí, keďže väčšinou to má za následok načítanie uloženej pozície. Ďalšie zaujímavé tlačítko v menu je zapnutie inventára, kde sa vám na okraji obrazovky zobrazia všetky zbrane, ktoré máte. Bolo by to celkom zaujímavé riešenie, až na to, že keď už si raz inventár zapnete už sa ho nezbavíte a bude vám svietiť na boku, kým nespustíte novú hru.

Obtiažnosť hry sa mi zdala trochu vyššia ako v pôvodnom Kreed-e, hlavne na začiatku, keď nemáte muníciu ani zbroj, takže vás Tiglaar zabije tromi ranami. Neskôr keď už máte viacej munície a zbroj, hra je opäť jednoduchá, takže už vás nepriatelia veľmi nezdržiavajú.

BfS takto ponúka niekoľko typov nepriateľov, s rôznym vybavením a taktiež životom. Do hry bolo zakomponovaných niekoľko nových zbraní, ale naopak niektoré staré z hry zmizli. Väčšinu zbraní ani nemáte za krátku hernú dobu ani kedy vyskúšať, resp. prídete na to, že je najlepšie nepriateľa zlikvidovať na väčšiu vzdialenosť alebo ich prísť rýchlo zlikvidovať strelou z raketometu.

Umelá inteligencia je dosť slabá, nepriatelia niekedy len stoja a pozerajú ako do nich strieľate inokedy sa omylom likvidujú navzájom, alebo tiež ostanú niekde zaseknutý (to sa stáva najmä po načítaní uloženej pozície).

Battle fo Savitar bol pre mňa sklamaním, na hre je krásne vidieť prečo túto hru nikto oficiálne nelokalizoval do EN a názov Episode I. tiež zrejme naznačuje, že malo byť zrejme viac častí a EN distribútori uvažovali až o kompletnom vydaní, ale kto by mal záujem o vydanie hry s hernou dobou 3 hodiny s Déčkovým príbehom a stovkami bugov...

Príbeh o Harrym Potterovi sa stal najslávnejším knižným bestsellerom medzi mladými čitateľmi. Zaujímavý motív takto preniesol knižnú sériu aj na plátna kín. A keď už tu máme aj film prečo neurobiť aj hru. Väčšina hier podľa filmu (knihy) končí fiaskom, ale u prvého dielu tejto série to tak úplne nie je.

Na 1. dieli je vidieť snahu osloviť najmä mladých hráčov (na rozdiel od neskorších častí, na čo má vplyv najmä gradovanie série). Hra takto v sebe skrýva jednoduchú skákačku s niekoľkými logickými hádankami, ktorá už ale v súčasnosti nemá veľmi cenu uspieť.

Tak ako to pri takýchto hrách chodí, hra sa snaží držať príbehu knihy. Hrať túto hru z pohľadu príbehu nemá veľmi cenu, keďže hra od hlavnej dejovej línie veľmi neodbočuje. Po úvodnom videu sa ihneď ocitnete na Rokforte a prvá polovica hry je orientovaná na učenie sa kúziel a ich trénovanie. Už pri prvom kúzle som zostal zaskočený, keďže na prvý pohľad sa môže zdať ľahké prejsť presne po vopred nakreslenom symbole myšou, ale pri 95 % úspešnosti je to dosť nereálne, keďže máte nato len jeden pokus. Spočiatku som si myslel, že budem môcť môj neúspech pri cvičení opäť niekedy zopakovať, ale lineárnosť/koridorovosť hry vám to už nedovolí. (tento moment je zrejme ten prečo som to pred viac ako 10 rokmi odinštaloval :D ). Ďalšou časťou vašej výuky je praktické vyskúšanie jednotlivých kúziel v tréningových miestnostiach. Nemusíte sa báť, že počas hry si prehrejete mozgové závity, hra čaruje za vás, takže nemusíte rozmýšľať, kde ktoré kúzlo použiť, keďže hra vám sama zobrazí znak daného kúzla a Harry ho po kliknutí ihneď vykoná. Počas hry takto máte možnosť naučiť sa 5 typov kúziel a tie v priebehu hry používať.

V hre taktiež zbierate fazuľky, ktoré sú prakticky zbytočné (tak akurát po 25 kusoch ich môžete na vopred určených miestach odovzdať Fredovi a Georgovi a získať tak zberateľskú kartičku). Okrem fazuliek môžete zbierať čokoládové žabky, ktoré vám doplnia zdravie a samozrejme zberateľské kartičky. A pri kartičkách sa dostávam k druhému problému, hra je tak naskriptovaná, že pokiaľ sa len priblížite k miestu prechodu do druhej lokácie, hra automaticky spustí videosekvenciu a opúšťate danú oblasť a takto strácate možnosť tieto kartičky nájsť. Kedysi sa hra možno aj dlho načítavala, ale nový hardware umožňuje rýchle načítavania (čo by som u niektorých hier uvítal), ale tu mi to vadí, keďže hra len počas načítavania ukáže úlohy pre danú lokáciu a taktiež koľko kartičiek sa tam nachádza a v priebehu 2 sekúnd sa to nedá stihnúť ani prečítať.

Po stránke hrateľnosti, je hra jednoduchá, ale autosavy v hre nehľadajte, hra sa vám uloží až pri lietajúcej knihe. Je to celkom dobré riešenie, až na... áno, tieto savy sú niekedy tak nešťastne rozhádzané, že hra vám dokáže dosť zdvihnúť adrenalín. Neustále skákanie by až tak nevadilo ale tie cutscény, čo sa nedajú vypnúť (to sa nedá ani vysvetliť, ten pocit zažijete len vtedy keď po 5x uvidíte ako Filch mizne za zatvárajúcou sa knižnicou).V mnohých situáciách blbne kamera a vy opäť padáte do čiernej diery (resp. nakonci hry pri výbere elixíru a asi po treťom pokuse, keď sa mi kamera otočila tesne pred kliknutím, som mal sto chutí dať ochutnávať tie elixíry Hermione - keby sa to dalo) . A skákanie tiež nie je na obzvlášť úžasnej úrovni, pokiaľ sa snažíte niekde vyliezť Harry sa najprv podivne vznesie nad danú prekážku a až potom akoby spadol nižšie a pri preskakovaní cez priepastí máte tiež mnohokrát pocit, že po preskočení sa kĺže a padá opäť do nejakej diery. Súbojový systém je bez krviprelievania, nepriateľov buď omráčite a oni sa po čase preberú, alebo niektorí pre zmenu uletia. Významnou zložkou je potom samotný metlobal. Aj keď nechápem prečo sa nedá nestaviť samostatné ovládanie pre pohyb na metle a pre Harryho, takto som musel neustále meniť tlačidlá klávesnice pred každým takýmto okamihom, táto časť je opäť aj o šťastí, pokiaľ sa snažíte chytiť zlatú strelu a len trochu sa vykloníte z dráhy môžete začať od začiatku. V priebehu hry máte ešte možnosť prejsť si niekoľkými boss fightmi, ktoré sú až na posledné 2 (Chlpáčik a Veď-vy-viete-kto) úplne jednoduché.

Grafická stránka hry je na slušnej úrovni na svoju dobu. Aj keď po prvom uzretí Dumbedora s jeho 3D okuliarmi som vybuchol smiechom, ale zvyšok hry som bral s úplnou vážnosťou (ale je tu možnosť, že je to len kvôli tomu, že sa Dumbledore ukázal už len asi 2x). Dabing veľmi na kvalite hry nepridáva, občas bol aj vcelku dobrý, ale inokedy som mal pocit, akoby to len dabléri znudene čítali bez nejakých emócii.

Harry Potter and the Philosopher's Stone je koridorovkou, ktorú sa oplatí raz zahrať a potom na ňu zabudnúť (jedine žeby ste chceli nájsť všetky kartičky, čo ale aj tak nič neovplyvní). Pokiaľ si chcete na Harryho Pottera zaspomínať lepšie urobíte, ak si pozriete film alebo prečítate knihu. Aj keď PS ponúka 5 a pol hodiny čistého času, neobsahuje nič čo by už bežný hráč nevidel a pokiaľ si chcete zapnúť nejakú skákačku Super Mario alebo trebárs Kao the Kangaroo budú lepšou voľbou.

Projekt Ubersoldier (alebo jednoducho fiktívnu výskum Tretej ríše na vytvorenie neporaziteľnej armády suprevojakov schopných zvrátiť blížiaci sa výsledok vojny) sa stal dosť často používaným motívom v poslednom čase, aby opäť prilákal ako filmových tak aj herných fanúšikov k dielam z druhej svetovej vojny.

Pamätám si rôzne možnosti ako mal daný supervojak vyzerať a vždy bol výsledok niečím výnimočný oproti konkurencii snažiacej sa zobraziť podobnú tématiku. Už starší RtCW mal svojich šialených vedcov a tajné laboratória produkujúce supervojakov a to nehovorím o filme Outpost ( Bunker Smrti ), ktorý keby mal byť vyjadrený v hernej podobe stal by sa survival hororom s 0 šancou na prežitie... A tu prišli vývojári zo štúdia Burut a ukázali hráčom, aké by to bolo keby sa mohol vžiť do role takého supervojaka.

Ubersoldier sa nesnaží o tvorbu monštier, ktoré by v celkovom výsledku vyzerali ako Frankensteinovo monštrum alebo bezmyšlienkovité zombie ( aj keď k druhému spomínanému to už malo trochu bližšie ). Základ tohto projektu spočíval v oživení mŕtvych, ktorých mozog nebol poškodený a vybudovaní armády nadopovanej liekom na počúvanie rozkazov. Vy sa tak ujmete role Carla Stolza, ale zhodou okolností sa stanete členom nie nemeckých síl, ale naopak nemeckého odboja. Príbehová zložka sa točí okolo odhalenia celkového projektu Ubersoldier a jeho následného zneškodnenia.

Celkovo je to klasická hra z 2. svetovej vojny a s tým spojenými úlohami, typu zachráň spojencov, použi dynamit na zneškodnenie tanku, ukradni dôležité dokumenty atď. Nadovšetko musím ale vyzdvihnúť misiu na ponorke, ktorá z celého obsahu misií pôsobila najoriginálnejšie, veď kto by nechcel torpédovať nemecké lode s nemeckou ponorkou a potom kropiť paľbou z guľometu lietadlá Luftwaffe.

Základným a originálnym prvkom hry, ktorý charakterizuje nášho supervojaka je ochranný štíť. Štít vás chráni pred guľkami a dokáže ich zachytiť a poslať späť na nepriateľa. Spočiatku mi to prišlo trošku aj ako podvod voči nepriateľovi, ale ku koncu som štít už s radosťou používal. Je škoda, že tak ako guľky nepriateľa neprejdú za štít, tak ani vaše neprejdú cez neho von. Súčasťou hry je aj menší systém upgradovania Carla, na základe trojice headshotov sa vám zvýši maximálna energia štítu a pokiaľ v časovom limite zabijete nožom troch protivníkov navýši sa vám maximálny život o 2 ( zaujímalo by ma koľko môže byť max. život za dĺžku kampane, keďže mne sa podarilo dosiahnuť hranicu 208 a to som si myslel, že 200 bude max).

Zbraňový arzenál je široký od rôznych pištolí, pušiek ( aj Gewehr s optikou), samopalov, Panzerfaust, plameňomet, granáty a samozrejme váš účinný nôž. Zbraní je toľko, že si ich ani nebude mať kedy všetky vyskúšať. Napriek tomu, že môžete niesť 4 zbrane, môžete zbierať muníciu aj do všetkých ostatných zbraní, takže pokiaľ by vám náhodou došla munícia, nemusíte sa báť, že zostanete na suchu. Ubersoldier tiež prináša terminátorský pocit nesmrteľnosti, keď si s MG 42 vykračujete priamo proti armáde nepriateľov.

Z hľadiska rozmanitosti nepriateľov vám hra prináša klasických nemeckých dôstojníkov a vojakov, ale stretnete sa aj s bláznami (pokusné subjekty), telekinetickými supervojakmi a supervojakmi s MG 42. Pokiaľ nerátam záverečného bossa, tak nepriatelia sú pomerne slabí, jeden presne mierený headshot ich pošle k zemi aj keď nie je najľahšie ten headshot dať, väčšinou sa v takýchto hrách spolieham na kovové mieridlá, ale v tomto prípade som urobil výnimku, nepriateľa skôr zasiahnete bez priblíženia a munície je vždy dostatok, takže ňou nemusíte šetriť.

Po zvukovej stránke musím hre vytknúť dabing v niektorých pasážach, keď som dosť zreteľne rozumel, čo hovorí Carl, ale na tej druhej strane aj keď sme sa rozprávali zoči voči to znelo trochu tlmene. Ale zase pre zmenu ma trochu nadchlo drsne ozvučené menu.

Ku grafike toho nemám veľa čo povedať, podľa mňa je grafika celkom detailná (až na tie ohne, ktoré vyzerajú dosť umelo) a s nejakými chybami v textúrach som sa nestretol. No fyzikálny model to je už iná vec, predmety aj ľudské tela sa správajú akoby žiadna gravitácia neexistovala, pri čo i najmenšom výbuchu všetko všade lieta a padá, takže vyzerá to, akoby práve zúrilo tornádo. Správanie sa pohyblivých predmetov tiež stojí za komentár, nechápem prečo pri jazde v lanovke je Carl neustále posúvaný v protismere, akoby nedokázal stáť na jednom mieste a potom sú tu ešte mŕtvoly vznášajúce sa vo výťahu... Keď už je gravitácia v hre taká slabá, nechápem prečo Carl nie je schopný preskočiť, čo i len polmetrový zátaras.

Aj keď má Ubersoldier pár drobností, ktoré by som mu vytkol nemôžem mu odoprieť celkový dobrý dojem, ktorý vo mne zanechal, hoci bola hra dosť krátka (cca. 5 hodín) dokázala ma zabaviť a to nedokážem povedať o všetkých FPS. Pomerne krátka herná doba nestihla priniesť stereotyp, takže hra na mňa pôsobila vcelku originálne až dokonca, ale musím priznať, že hry z 2. svetovej patria k mojím najobľúbenejším, takže pokiaľ už niekomu hry z 2. svetovej lezú von krkom nech si hodnotenie trochu zníži, ale napriek všetkému hru odporúčam vyskúšať.

So sériou Blitzkrieg som sa stretol po prvý krát pred viac ako 10 rokmi, vtedy som bol ešte naučený hrať RTS zo série CaC a tomu podobným, takže bol Blitzkrieg pre mňa hrou obtiažnou a nehrateľnou. Pred 2 rokmi som sa však k prvému dielu opäť vrátil a hra ma doslova očarila. Všetky RTS z druhej svetovej sú tak trochu podobné, ale Blitzkrieg je na rozdiel od svojej konkurencie jedinečný stovkami rôznych jednotiek a rozľahlými bojiskami. Aj keď už ako názov napovedá, gameplay by mal byť rýchly a svižný, nie je to úplne tak. Základným prvkom hry je pozorne si odhadnúť misiu a vopred si určiť svoju stratégiu. Každý rýchlo príde na to, čo je najlepšie pre jeho stratégiu a ako bude jednotlivé jednotky využívať, taktiež sa musíte zmieriť s tým, že hru je potrebné veľmi často ukladať, z čoho vyplýva, že načítavaniu sa nevyhnete ( kto by náhodou Blitzkrieg odohral na najvyššej obtiažnosti má môj rešpekt ).

Blitzkrieg - Burning Horizon je prvým datadiskom rozširujúcim základnú hru. Na rozdiel od pôvodného Blitzkriegu v priebehu hlavnej kampane máte možnosť hrať len za jednu zo strán najväčšieho a najkrvavejšieho konfliktu v histórii ľudstva. V 18 misiách si prejdete jednotlivé bitky, ktorých sa zúčastnil nemecký generál Erwin Rommel a vy takto máte možnosť nie len si zahrať nové mapy, ale aj zistiť ako sa Rommel postupne v priebehu 2. svetovej vojny stal jedným z najvýznamnejších nemeckých generálov, ale aj ako skončil.

BH opäť prináša tutoriál z pôvodného dielu s 3 ďalšími tutoriálovými misiami, ale aj 7 samostatných misií, v ktorých sa môžete postaviť proti Japonsku či už za ZSSR alebo USA. Po nainštalovaní posledného patchu do hry pribudla ešte bonusová kapitola za Nemecko pozostávajúca 2 a "pol" misií a jedna samostatná misia za USA.

Od predchádzajúceho dielu sa toho v hre veľa nezmenilo, herné mechanizmy počas misií neboli zmenené vôbec, takže kto mal rád predchodcu, bude za ďalšie misie len vďačný. Jediná zmena je len v priebehu kampane, kde už teraz nehráte náhodné misie, aby ste si postupne vylepšili vašu armádu, ale kampaň je zložená výlučne z historických misií. Najviac ma ale zaskočila neistota pri úprave hlavných jednotiek, keďže neviete, ktoré z nich v misii aj budete mať, preto je najlepšie si upraviť prvé 4 jednotky podľa toho, čo by ste najradšej v misii mali a zvyšok si prispôsobiť podľa vkusu a vašej preferovanej stratégie.

Celkovo boli do hry pridané japonské jednotky, za ktoré si ale nezahráte. Máte možnosť ich vidieť jedine v 4 samostatných misiách ( vďaka misii v Singapure som ich, ale tak znenávidel, že som bol aj vcelku rád, že viac týchto misií ani nebolo) a potom talianske jednotky (nespomínam si, že by boli nejako extra zastúpené v pôvodnej hre).

Misie sú opäť rôznorodé ( obsaď konkrétne miesto, zlikviduj delostrelectvo, ubráň oblasť, nestrať príliš veľa jednotiek, ale aj zachráň zajatcov...), ale aj tak víťazstvo vo väčšine misií vám prinesie až zlikvidovanie väčšiny nepriateľských síl. Som rád, že po úspešnom splnení všetkých úloh je v misiách možné pokračovať (niekedy som si nemohol odpustiť, že by som neprešiel celú mapu). Herná obtiažnosť sa mi zdala trochu vyššia ako u predchodcu, aj keď je mi to ťažko porovnávať, keďže som hral pred BH ešte Mission Kursk a to bola ešte len prechádzka peklom 2. svetovej vojny.

Jeden zo základných problémov, s ktorými som sa v priebehu hry stretol, bolo presné naskriptovanie misie, pokiaľ ste niečo povedzme nezničili, ale obsadili nemohli ste pokračovať ďalej, takže mohli ste vyčistiť aj celú mapu a stále ste nevyhrali, preto odporúčam prečítať si dobre popis úlohy a keď máte niečo zničiť radšej to zničte... Mnohokrát sa mi zase stalo, že som obsadil stanovište nepriateľa a potom pred koncom misie sa mi tam zrazu objavila celá armáda, čo tiež dosť zamrzí (aspoň že som to savoval skoro každú minútu :D ).

Bugy, ktoré boli typické aj pre pôvodnú hru, sú tu opäť bez snahy tvorcu a nejakú nápravu. Parašutisti padajú mimo mapu, čo znamená ich smrť, jednotky prechádzajú cez rozbitý most, tanky prechádzajú cez protitankové zátarasy, vojaci skáču z kopca, aby mohli obsadiť delá aj keď normálne z toho kopca nezídu. A potom sú to chyby spojené s pathfindigom (zaseknuté zásobovacie nákladiaky na moste, nákladiaky sa odmietajú zásobovať v obsadenom nepriateľskom sklade a idú tak na opačný koniec mapy).

Grafika je pekná aj na súčasné pomery, vidieť a ovládať 100-y rôznych modelov jednotiek zahreje pri srdci. To že hra nie je v 3D (2D mapy s 3D modelmi jednotiek) vôbec nevadí, práveže takto sa mi to hralo lepšie ako dvojka. Po zvukovej stránke som si nevšimol nejaké zmeny, hukot boja sa počúva stále rovnako dobre.

Burning Horizon je prvým z datadiskov rozširujúcich pôvodný Blitzkrieg o ďalšie desiatky hodín, ktorý neprináša veľa noviniek, ale stále ide o rovnako dobrú hru. Pokiaľ neberiem do úvahy niektoré fakt obtiažne misie (najmä ústup Rommelovich jednotiek), môžem s kľudným svedomím povedať, že tento datadisk je rovnako dobrý ako pôvodný Blitzkrieg. BH ma pobavil na viac ako 21 hodín a som rád, že som si mohol konečne vypočuť aj záver v Rommelovej smutnej kariére. Dúfam, že ostatné datadisky sa budú niesť v duchu tohto dielu a nie ako Kursk v snahe o prehnanú realitu a umelé naťahovanie misií.