Daikatana, hra, ktorá sa tu na databáze v poslednom čase stala legendou :D, toľko kritiky, čo sa znieslo na túto hru ma presvedčilo, aby som si ju taktiež vyskúšal a zhodnotil, či skutočne ide o hru ktorá prepadla na plnej čiare.
Daikatanu som mal možnosť úspešne dohrať už 1.1.2015, no ku komentáru som sa až do tejto chvíle nedostal, takže aké pocity po viac ako mesiaci vo mne ešte stále Daikatana vzbudzuje ?
Na úvod musím začať s tým, že myšlienkou hľadania saveovacích kryštálov a tým pádom obmedzeným ukladaním som veľmi nadšený nebol, no po spustení hry a ihneď po prvom uložení som videl, že hon za kryštálmi sa zrejme nekoná :D, takže prvý problém bol vyriešený, teraz ešte nájsť tú Daikatanu...
Hra sa snaží navodiť akú takú atmosféru nejakého príbehu a aj sa jej to darí, už len to, že jednotlivé videosekvencie obsahujú titulky dokáže človeka potešiť. A po ich prejdení nasleduje už len samotná hra... musím povedať, že na mňa tie prvotné oblasti nezapôsobili až v takom negatívnom zmysle ako u väčšiny, práve naopak pôsobilo to na mňa trochu futuristicky v humornom zmysle slova, tak ako byť pod neustálym útokom žiab, krokodílov a vážok je už samo o sebe komické :D, na zemi vidíte podivné vajce a si hovoríte, čo tu v tejto hre robí votrelec a potom z neho vyletí agresívna vážka...
Aj to dopĺňanie zdravia z tých rastliniek s bobuľami je zaujímavé, ja by som osobne okolo tej továrne nič nejedol :D
Trošku mi ale ušla pointa, prečo bolo nutné strieľať aj tých bezbranných civilistov, ktorí sa samozrejme rátali medzi zabité monštrá... priznávam, že zbrane v prvej oblasti ma nejako extra neoslovili, skoro celý čas som tam pobehoval s tým prvotným blasterom.
Keď nastúpil na scénu Superfly až vtedy mi hra začala skutočne liezť na nervy, ako ďakujem za takú pomoc, najpravdepodobnejší jeho cieľ bol môj chrbát a až potom nejaký ten nepriateľ, takže výsledkom bolo nechať ho na začiatku mapy, no aké bolo moje rozčarovanie, keď v jednej z misií zmizol, lebo ma mal čakať pred nejakými dverami a potom som ich mal pre neho z vnútra otvoriť, a on jednoducho sa z misie vyparil, takže mohol som to hrať pekne od začiatku. (takéto niečo sa mi našťastie stalo už len raz pri Mikiko)
Spoločníci vám tak namiesto podpory a krytia prinášajú akurát problémy a chvíľky, keď som ďakoval, že tie kryštály z hry nadobro zmizli. Keď už nemá spoločníka zabiť príšera, tak samozrejme ho rozpučia dvere alebo výťah...
Významným kladom hry sa tak stáva cestovanie v čase, striedanie lokalít a samozrejme aj nepriateľov a zbraní. Na záver prvej časti po získaní daikatany som používal už dokonca skoro vkuse už len daikatanu, keďže som si na začiatok omylom myslel, že by som ju na tých 5 bodov mal nabiť už v Grécku, chyba :D, ale aspoň som mal možnosť rozsekávať hypogryfov už za letku.
Grécku musím dať jedno veľké plus, či už za využitie všetkých tých mytológických potvor alebo za rozhovor Hira s Cháronom, škoda len tých protijedov, keby bol v hre aspoň nejaký ukazovateľ doby trvania. Čo platí aj pre všetky power-upy, hľadanie tajomstiev som po prvej kapitole skoro až vzdal, keďže na čo mi je power-up, ktorý sa automaticky aktivuje a účinok napr. na daikatanu som nejako nepozoroval. Taktiež na čo si vezmem zväčšený život, keď hneď sa samovoľne začne zmenšovať na ten pôvodný maximálny, takto sa jediným dôvodom hľadania tajomstiev stal megaštít.
Jednotlivé nové oblasti takto poskytujú hráčovi dostatočnú variabilitu a aspoň ja som hru hral ďalej len kvôli tomu, žeby som videl, čo nové prinesie ďalšia oblasť, tak napr. zabíjanie vlkolakov ma najprv dosť prekvapilo, keďže pokiaľ ich zabijete musíte ich ešte rozkúskovať striebornou rukavicou a až potom sú skutočne mŕtvy, inak opäť povstanú.
Po všetkom tom zabíjaní, skákaní a naťahovaní sa so spoločníkmi sa takto dostávame až k záveru, ktorý už oproti tým predchádzajúcim svetom vyzerá až jednoduchý, jediná novinka, čo prináša, je jeho záverečná časť v podobe tréningovej zóny.
A pred touto spomínanou tréningovou zónou som mal ešte možnosť ochutnať poslednú čerešničku čo Daikatana ponúka a to, že mi zmizli všetky zbrane okrem pištole, všade mi ostala svietiť plná munícia lenže zbraň zmizla... a záverečný súboj s Mikiko... no proste zbytočné zamotanie situácie a skade sa tam v mojich rukách zobrala tá tretia daikatana ? (zrejme len ďalší bug)
Tak ostáva mi to už len zhrnúť, keby hra obsahovala menej bugov a trochu menej dementnú AI spolubojovníkov, nemal by som Daikatane ani veľmi čo vytknúť, hra sa aspoň na môj vkus celkom vydarila a aj tie „hrozné“ úvodné oblasti sa dajú prežiť. Daikatana vás tak dokáže pobaviť svojou oldschool hrateľnosťou na cca. 13 hodín a vôbec neľutujem, že som jej dal šancu.
Daikatanu som mal možnosť úspešne dohrať už 1.1.2015, no ku komentáru som sa až do tejto chvíle nedostal, takže aké pocity po viac ako mesiaci vo mne ešte stále Daikatana vzbudzuje ?
Na úvod musím začať s tým, že myšlienkou hľadania saveovacích kryštálov a tým pádom obmedzeným ukladaním som veľmi nadšený nebol, no po spustení hry a ihneď po prvom uložení som videl, že hon za kryštálmi sa zrejme nekoná :D, takže prvý problém bol vyriešený, teraz ešte nájsť tú Daikatanu...
Hra sa snaží navodiť akú takú atmosféru nejakého príbehu a aj sa jej to darí, už len to, že jednotlivé videosekvencie obsahujú titulky dokáže človeka potešiť. A po ich prejdení nasleduje už len samotná hra... musím povedať, že na mňa tie prvotné oblasti nezapôsobili až v takom negatívnom zmysle ako u väčšiny, práve naopak pôsobilo to na mňa trochu futuristicky v humornom zmysle slova, tak ako byť pod neustálym útokom žiab, krokodílov a vážok je už samo o sebe komické :D, na zemi vidíte podivné vajce a si hovoríte, čo tu v tejto hre robí votrelec a potom z neho vyletí agresívna vážka...
Aj to dopĺňanie zdravia z tých rastliniek s bobuľami je zaujímavé, ja by som osobne okolo tej továrne nič nejedol :D
Trošku mi ale ušla pointa, prečo bolo nutné strieľať aj tých bezbranných civilistov, ktorí sa samozrejme rátali medzi zabité monštrá... priznávam, že zbrane v prvej oblasti ma nejako extra neoslovili, skoro celý čas som tam pobehoval s tým prvotným blasterom.
Keď nastúpil na scénu Superfly až vtedy mi hra začala skutočne liezť na nervy, ako ďakujem za takú pomoc, najpravdepodobnejší jeho cieľ bol môj chrbát a až potom nejaký ten nepriateľ, takže výsledkom bolo nechať ho na začiatku mapy, no aké bolo moje rozčarovanie, keď v jednej z misií zmizol, lebo ma mal čakať pred nejakými dverami a potom som ich mal pre neho z vnútra otvoriť, a on jednoducho sa z misie vyparil, takže mohol som to hrať pekne od začiatku. (takéto niečo sa mi našťastie stalo už len raz pri Mikiko)
Spoločníci vám tak namiesto podpory a krytia prinášajú akurát problémy a chvíľky, keď som ďakoval, že tie kryštály z hry nadobro zmizli. Keď už nemá spoločníka zabiť príšera, tak samozrejme ho rozpučia dvere alebo výťah...
Významným kladom hry sa tak stáva cestovanie v čase, striedanie lokalít a samozrejme aj nepriateľov a zbraní. Na záver prvej časti po získaní daikatany som používal už dokonca skoro vkuse už len daikatanu, keďže som si na začiatok omylom myslel, že by som ju na tých 5 bodov mal nabiť už v Grécku, chyba :D, ale aspoň som mal možnosť rozsekávať hypogryfov už za letku.
Grécku musím dať jedno veľké plus, či už za využitie všetkých tých mytológických potvor alebo za rozhovor Hira s Cháronom, škoda len tých protijedov, keby bol v hre aspoň nejaký ukazovateľ doby trvania. Čo platí aj pre všetky power-upy, hľadanie tajomstiev som po prvej kapitole skoro až vzdal, keďže na čo mi je power-up, ktorý sa automaticky aktivuje a účinok napr. na daikatanu som nejako nepozoroval. Taktiež na čo si vezmem zväčšený život, keď hneď sa samovoľne začne zmenšovať na ten pôvodný maximálny, takto sa jediným dôvodom hľadania tajomstiev stal megaštít.
Jednotlivé nové oblasti takto poskytujú hráčovi dostatočnú variabilitu a aspoň ja som hru hral ďalej len kvôli tomu, žeby som videl, čo nové prinesie ďalšia oblasť, tak napr. zabíjanie vlkolakov ma najprv dosť prekvapilo, keďže pokiaľ ich zabijete musíte ich ešte rozkúskovať striebornou rukavicou a až potom sú skutočne mŕtvy, inak opäť povstanú.
Po všetkom tom zabíjaní, skákaní a naťahovaní sa so spoločníkmi sa takto dostávame až k záveru, ktorý už oproti tým predchádzajúcim svetom vyzerá až jednoduchý, jediná novinka, čo prináša, je jeho záverečná časť v podobe tréningovej zóny.
A pred touto spomínanou tréningovou zónou som mal ešte možnosť ochutnať poslednú čerešničku čo Daikatana ponúka a to, že mi zmizli všetky zbrane okrem pištole, všade mi ostala svietiť plná munícia lenže zbraň zmizla... a záverečný súboj s Mikiko... no proste zbytočné zamotanie situácie a skade sa tam v mojich rukách zobrala tá tretia daikatana ? (zrejme len ďalší bug)
Tak ostáva mi to už len zhrnúť, keby hra obsahovala menej bugov a trochu menej dementnú AI spolubojovníkov, nemal by som Daikatane ani veľmi čo vytknúť, hra sa aspoň na môj vkus celkom vydarila a aj tie „hrozné“ úvodné oblasti sa dajú prežiť. Daikatana vás tak dokáže pobaviť svojou oldschool hrateľnosťou na cca. 13 hodín a vôbec neľutujem, že som jej dal šancu.
Delta Force: Land Warrior
Pro: rôznordosť oblastí, zbraní aj nepriateľov, príbeh
Proti: spoločníci, výpadky zbraní, bugy