Pro pohodlnější navigaci i přístup k pokročilým funkcím Databáze-her.cz doporučujeme povolit si ve svém prohlížeči JavaScript.
28 let / SR - kraj Trenčiansky

Komentáře

« Novější Starší »

Sacred Underworld

  • PC 85
Normálne by som napísal komentár ku základnej hre, ale keďže tá skončila otvorene, hral som verziu Sacred Gold z GOGu, kde je distribuovaný ako jedna hra a priam sa ponúkalo pokračovať ďalej bez prerušenia, dovolím si to celé zhodnotiť až teraz, pri datadisku.

Pôvodný Sacred je rozporuplná hra. Začalo to veľmi sľubne. Ako hráč, ktorý moc diabloviek nedohral som sa na začiatku až podozrivo dobre bavil. V podstate som dokončil iba tretie Dungeon Siege na X360, Diablo 2 som iba rozohral v coope s bratrancom a ďalej sme sa už k tomu nedostali. A ešte pár rokov vzad som začal a po pár hodinách zase odložil Legend: Hand of God, ktoré nebolo zlé, ale nejak ma to po chvíli prestalo baviť. Pri Sacred to bolo iné, rezanie zástupov príšer, mutantov, zlodejov, nemŕtvych a inej hávede som si nemohol vynachváliť. Lenže ako to už tak býva, opakovanie jednej činnosti (v tomto prípade rezanie) sa skôr či neskôr človeku zunuje. A mne sa to teda poriadne zunovalo.
Počiatočné nadšenie z objavovania neznámeho a zdokonaľovania postavy bolo preč a zostala už len rutina. Navyše, vďaka môjmu „objaviteľskému“ štýlu som si vyskilloval postavu tak moc, že som ľudských nepriateľov zabíjal na jednu ranu a bol som prakticky neporaziteľný. Chvíľu som myslel, že to celé zabalím.
Našťastie, zrovna v čase Vianoc prišiel ten povestný zlom, keď som postúpil do ďalšej oblasti, kde už konečne začalo prituhovať a mne sa opäť vrátila chuť do hry. Vianočný zázrak? Vysvetlite si to ako chcete, ale mňa tá hra začala zase baviť ako na začiatku. A možno aj viac. Prestal som maniakálne plniť všetky vedľajšie úlohy a vrhol som sa na hlavnú líniu. Ale nejaké tie drobné odbočenia som si zase odpustiť nemohol, predsa len XPčka sú XPčka. A tak sme sa s postavou gladiátora, ktorého som skromne pomenoval Maximus Ridley Scottus prebojovali až na samý koniec. Hry. Ale nie príbehu!

A tu už konečne začína samotný Underworld. Tvorcom sa do už tak neskutočne veľkej mapy podarilo napchať ďalšie, predtým nevidené miesta. Najkrajší bol samozrejme začiatok s obrovským hmyzom a chrobákmi. Také pavúky síce boli už v pôvodnej hre, ale tu do toho prišli ešte aj osy a iná háveď. Pobavila ma hneď prvá zaľudnená oblasť s ľuďmi žijúcimi v obrích hubách, skoro ako Šmolkovia. Pekne bol vyvedený aj les Dryád a potom už musela nasledovať avízovaná cesta do podzemia, ktorá už síce nebola tak graficky pekne urobená, ale nesťažujem sa. Hlavne majú tvorcovia u mňa plus za to, že jednotlivé lokácie neboli také obrovské ako v originále, takže som nemusel zbytočne zabíjať čas dlhým cestovaním. To bol asi najväčší neduh.
Ako som už spomenul, hral som za postavu gladiátora a svoje rozhodnutie neľutujem. Žiadne magické s**čky, namiesto toho som sa zameral na obojručný meč, ktorému z času na čas (najmä pri drakoch) sekundovala veľká sekera, prípadne kuša. Zo špeciálnych schopností som najskôr používal Hard Hit a Attack, ale neskôr sa mojou schopnosťou číslo jedna stala Fist of the Gods. S tou bola radosť redukovať početné zástupy nepriateľov, stačilo ich len nahnať okolo a padli takmer všetci. S tými ostatnými si už poradil meč.
Zaujímavosťou je, že ohnivý meč, ktorý som našiel ku koncu základnej hry som používal skoro až do konca Underworldu, potom ho už vystriedali lepšie kusy.
Akoby som celé moje putovanie po Ancarii stručne zhodnotil? Napriek tomu spomínanému krízovému obdobiu to bola taká nenáročná zábavná rezačka.
A už si môžem začať brúsiť meč na dvojku...

Pro: zábavné súboje, bohatý výber schopností, zbraní a bojových štýlov, rozmanití nepriatelia

Proti: ku koncu stereotyp, menej variabilné prostredia

+13

The Witcher 2: Assassins of Kings

  • PC 90
Svet ako ho poznáme sa chýli ku koncu. Ale minulosť je stále kľúčom k budúcnosti...

Rok sa s rokom zišiel a ja som sa pustil do ďalšieho dobrodružstva zaklínača Geralta a jeho bandy. Tam kde som sa pred rokom rozplýval nad kvalitami prvého dielu to tentoraz až také jednoznačné nebude. Ale zoberme to pekne po poradí.

Rovnako ako pôvodná hra, aj pokračovanie ma spočiatku nebavilo. Človek už z princípu čakal ako tak otvorenú hru plnú hlavných a vedľajších úloh a namiesto toho som dostal akúsi zvláštnu lineárnu rúbačku v podstate v celkom zameniteľnom stredovekom prostredí. Na tom by samozrejme nebolo nič zlé, koniec koncov podobné hry priam vyhľadávam, ale ku Geraltovi mi to akosi nesadlo.
Vravel som si, že podobne na tom bola aj jednotka, ktorá mi v ranej fáze tiež celkom pila krv.

Lenže tu sa situácia nezlepšila ani po skončení prológu. Prvý akt sa odohráva v malom prístavnom meste, ktoré je na jednej strane graficky pekne spracované, ale k čomu je to dobré, keď sa človek k musí ku hraniu v podstate nútiť a questy aj celá hra sú celkovo akési nezáživné? Aspoň, že sa tu hráč konečne stretne so starými známymi od minule.
Celkom ma zaskočila aj zvýšená obtiažnosť. V prológu mi to ešte tak neprišlo, no vo Flotsame som už dostával solídnu nakladačku pomaly vždy, keď sa na mňa vyrútil viac než jeden nepriateľ súčasne. Skúšal som aj nižšiu obtiažnosť (hral na strednej), ale potom sa zo súbojov stala len otravná klikačka. A tak mi nezostalo nič iné, iba rovnako ako hlavný hrdina, zaťať zuby a postupne sa naučiť všetky znova.
Potom to už išlo pomerne hladko. Na konci prvej kapitoly som sa po dlhom zvažovaní rozhodol pridať ku Scoia'tel, napriek tomu, že v prvej hre som nimi opovrhoval a pokladal ich za teroristov. Tentokrát si ma však ich charizmatický vodca Iorweth získal svojimi snami o vybudovaní miesta, kde si budú ľudia i neľudia všetci rovní. A na to ja počujem, takže hurá do Vergenu!

V druhom akte už išlo všetko viac-menej ako po masle. Konečne mi prešlo do krvi ovládanie a ja som sa mohol do hry správne ponoriť. Napriek tomu, že prostredie bolo podľa mňa opäť veľmi pekne spravené, oproti prvému dielu som mal problémy sa v ňom orientovať. A to ani nebolo nejako extra rozľahlé. To máte tak, keď ste naučený, že Vás hry vodia za ruku a potom vhupsnete do hry, ktorá Vám dá trochu voľnosti. Ale ako to už býva, aj s týmto neduhom som si poradil. Questy mi tu už prišli omnoho zábavnejšie, postavy zaujímavejšie, dialógy prepracovanejšie a ešte k tomu som sa mohol kochať parádnou horskou scenériou.

Celé moje putovanie sa nakoniec uzavrelo v akte treťom, ktorý bol síce kratší, ale o nič menej zábavný. V tejto fáze hry som už bol pomerne „vyskillovaný“, takže mi súboje a všetky tie veci okolo išli pekne od ruky. Celá hra takto pekne vygradovala a záverečný súboj s drakom bol veľmi pekným zakončením. No dobre, samotné zakončenie je až v epilógu, kedy sa náš hlavný hrdina konečne dozvie o čo tu vlastne išlo. Ale to nič nemení na tom, že som si záverečnú kapitolu hry užil z ďaleka najviac.

Oproti prvému dielu ma dvojka ihneď zaujala grafickým spracovaním. Obe hry delia zhruba 4 roky, ale aj tak ide o celkom razantný skok. Prostredia, ktorými sa môže hráč kochať som už spomenul, ale to nie je všetko. Podarené sú aj samotné postavy, ich mimika celkové animácie.
Rovnako sa oproti prvému dielu zlepšili aj súboje. Ako som spomínal už pri jednotke, viac mi vyhovujú klasické súboje v reálnom čase. A tie sú v dvojke priam excelentné. Na jednotlivé výpady je radosť pozerať bez nutnosti meniť jednotlivé bojové štýly. Síce pri súboji s veľkým počtom nepriateľov strácajú prehľadnosť, aj tak som si ich užíval plnými dúškami. Navyše som oproti jednotke používal viac znamenia, najmä Quen, s ktorým som si občas pripadal nesmrteľný. Ale naozaj len občas. :D

Naopak, horšie sa mi oproti jednotke orientovalo v prostredí. Tu mi prišlo akosi menej prehľadné. A celkovo mi dvojka prišla tak nejak, ako by som to nazval, náročnejšia na ponorenie sa do nej. V jednotke som zápasil iba s úvodom, v dvojke som sa do toho "dostával" o poznanie dlhšie.

Ako som už spomenul, cesta druhým dielom bola pomerne komplikovaná. Na jednej strane zlepšenie súbojov a grafiky, na strane druhej na môj vkus menej zaujímavé zasadenie a nie až tak plynulé a bezproblémvé hranie ako som si pamätal z minula. Napriek tomu som si hranie Zaklínača opäť užil. Síce nie až tak intenzívne a nekriticky ako minule, ale užil. A to je to hlavné.

Va fail Witcher...

Pro: parádne súboje, pekné grafické spracovanie, opäť výborný príbeh

Proti: menej atraktívne prostredie, dlhšia "rozjazdová" fáza

+23

Unreal

  • PC 95
Doom is doomed, Duke is nuked, Quake is quaked, Unreal is real...no... možno nie tak celkom.

K prvému Unrealu mám zvláštny vzťah. Najskôr som ho na začiatku nového tisícročia videl u kámoša a bol som z toho na vetvy. Aj keď, predtým sme hrali Quake 2 a ten mi už vtedy sadol viac. Každopádne som z grafiky bol unesený. Lenže roky plynuli a keď už som sa aj ja konečne dostal k poriadnym PC hrám, na Unreal som akosi zabudol. Dokonca aj na to ako sa vôbec volal. Veď uznajte, ťažko zistiť názov hry, keď jediné čo si pamätáte je strieľanie stropných príšer laserovým pištoľom.
A keď už som sa s poriadnym oneskorením k Unrealu dostal, vôbec ma nechytil. Mohlo to byť aj tým, že som mal za sebou plno iných FPS, mimo iného aj Unreal 2: The Awakening, a to čaro už bolo jednoducho preč. Alebo tým, že som čakal zážitok porovnateľný s prvým Half-Lifeom. O niekoľko rokov neskôr som mu dal ešte jednu šancu, ale tiež som to vzdal po prvom leveli a na dlho bol s Unrealom koniec. Až doteraz.

V máji 2018 sa Epic pri príležitosti 20. výročia rozhodol vydať prvý Unreal zadarmo. A tak som si povedal, že to predsa len ešte raz skúsim. A toto rozhodnutie neľutujem.
Keďže ide o hru dosť starú, bál som sa problémov s kompatibilitou. Všetky obavy však zahnal fanúšikovský patch 227, s ktorým hra bežala ako hodinky, dokonca vo Full HD.
Prvé čo si každý všimne je grafika. Už nie je tak dych vyrážajúca, ako som ju vnímal v 11 rokoch, ale všetko je to len o zvyku. A ja som sa adaptoval prekvapivo rýchlo. Dokonca až tak, že som som obdivoval jednotlivé scenérie ako pravý virtuálny turista.

Ale nie len grafikou je hráč živý. Keďže sme v žánri FPS, to hlavné by mali byť súboje. A v tých Unreal priam exceluje. Nenájdete tu klasický „run & gun“, teda mnoho slabých nepriateľov na každom kroku. V Unreale je ich síce menej, no každý jeden vám to dá patrične vyžrať. Možno na papieri to tak lákavo neznie, ale verte mi, v máloktorej akčnej hre Vám dajú nepriatelia tak zabrať. A bez podvádzania. S rovnakou sadou zbraní a pohybov ako Vy. Teda až na tie lietajúce hlavy, to má byť asi odkaz na Lost Souls z Doomu, a sú aj rovnako otravné. A tých spomínaných „stropných šmejdov“.
Po tomto tvrdení by mohli niektorí hráči získať falošný dojem, že v Unreale sa toho moc nenastrieľa. Verte mi, nastrieľa. Možno ešte aj viac. Ako som spomenul, oponentov je menej, ale celkom dosť toho znesú a navyše nedajú svoju kožu zadarmo. To znamená, že pri konfrontácii s vami sa Vám uhýbajú, menia pozíciu, sledujú Vás, prípadne, keď už cítia, že prichádza ich koniec, dajú sa na útek. Niektorí sú až tak „vyčúraní“, že po vystrelení rakety alebo výboja zo Shock Rifle sa okamžite uhnú, čím Vám ich likvidáciu robia ešte napínavejšou.

Čo sa arzenálu týka, takmer všetko budete poznať z neskorších Unreal Tournamentov. Ja som sa snažil využívať všetky podľa situácie alebo množstva streliva. Najviac som si obľúbil Flak Cannon. Ten nepriateľov nezabíja, on ich priam trhá na **ačky! V podstate ide variáciu na klasickú brokovnicu z doomoviek a aby toho nebolo málo, má ešte aj sekundárny mód – granátomet. V správnych rukách ide o dokonalý nástroj skazy a od zhruba druhej polovice som používal túto zbraň najčastejšie.
Ale nesmiem opomenúť ani úvodný Dispersion Pistol, teda prvá zbraň, na ktorú si v hre siahnete. Spočiatku nestojí za moc, ale s ďalšími upgradeami sa z nej stáva celkom slušný kanón. A tiež Stinger - samopal strieľajúci kryštály so sekundárnym módom podobným brokovnici. Alebo rotačák, ktorý nájdete až ku koncu hry, ale bohato Vám to vynahradí svojou kadenciou. Alebo sniperku, ktorou môžete nepriateľovi urvať hlavu... Skrátka, je z čoho vyberať a všetky je radosť používať. Teda až na Bio Rifle, tú som používal iba na bossov a pavúky. Alebo Razorjack, ktorého strely sa odrážajú od stien a neraz som to spolu s nepriateľmi schytal aj ja.

V deväťdesiatych rokoch sa príbeh v FPS moc nepestoval, napriek tomu nejaké drobné náznaky tu sú. Síce dialógy absentujú, ale po celú dobu hry nachádzate rôzne zápisníky po mŕtvych ľuďoch, prípadne mimozemšťanoch a zisťujete čo sa vlastne deje. A pomáha to aj dotvoreniu už tak dobrej atmosféry.

Ako ste si mohli všimnúť, strastiplnú cestu väzna 849 (hlavný hrdina, pozn. autora) som si náležite užil od začiatku do konca. Občas som sa síce v prostredí strácal a nevedel kam vlastne ísť, napriek tomu vždy som našiel cestu ďalej bez jediného použitia návodu. A to sa mi často nestáva. Ak už toto nie je znak dobre nadizajnovanej hry, tak potom neviem.

Pro: zábavné súboje, prepracovaná AI, bohatý arzenál, variabilné prostredie aj nepriatelia

Proti: občasná dezorientácia

+19

Mercenaries 2: World in Flames

  • PC 90
I love the smell of roasted rainforest in the afternoon!

Tak touto vetou by sa dalo opísať Mercenaries 2. Ale to by bolo moc jednoduché, takže sa do toho opriem trochu obšírnejšie.
Na prvý diel Mercenaries mám len samé dobré spomienky ešte z čias, keď som aktívne hrával na PlayStation 2. V časoch, keď v open worldoch frčalo GTA: San Andreas a medzi vojenskými FPS zase druhá svetová (prípadne nejaký ten Vietnam), kde sa vzala, tu sa vzala nenápadná hra od Pandemic Studios, vtedy ešte pod vedením LucasArts, a všetkým ukázala, že sandboxy sa nemusia nutne odohrávať len v mestskom prostředí plnom mafiánov. Aj keď, miest a mafie sme si v ňom tiež užili dosť. V skratke, jednotka patrí k mojím najobľúbenejším hrám v otvorenom prostredí a najobľúbenejším PS2 hrám aké som kedy hral. Ale čo na to dvojka?

S dvojkou to bolo trochu zložité. Keď som ju prvýkrát rozohral, mal som ešte v pamäti jednotku, takže všetky tie zmeny mi vôbec neboli po vôli. Prostredie nehostinnej Severnej Kórey som si stihol obľúbiť, takže prechod do slnkom presvietenej Venezuely mi prišiel ako logický, ale nie šťastný krok. Okrem toho mi pri prvej štácii vadili aj zmeny v hrateľnosti. Už nestačilo len zaplatiť za konkrétny „air strike“ alebo vozidlo, všetko bolo treba kupovať vopred v obchodoch u spojencov a potom ich podľa potreby používať. A aby toho všetkého nebolo málo, ešte bolo treba nutné dopĺňať aj palivo, pretože ako všetci vieme, bez pohonných hmôt ani kura nehrabe. Po tomto prvotnom znechutení som hru odložil s tým, že sa k nej už asi nikdy nevrátim.

Ale ako to už tak býva, po dlhom čase ma začala (aj na popud miestnych užívateľov) lákať znova a tak som sa, v jeden chladný, februárový, nedeľný večer rozhodol pozrieť do Venezuely ešte raz. A urobil som dobre.
Pri druhom hraní som už vedel čo mám a nemám očakávať a ani spomienky na severokórejskú jednotku už neboli také jasné, doslova som sa do toho ponoril. Spočiatku mi síce frakcie prišli akési „divné“. Veď uznajte, po štvorlístku Allied Nations, CIA (Južná Kórea, ehm), Čína a ruská mafia na mňa vyhŕklo akési Universal Petroleum, Venezuelská Ľudová Armáda a piráti. Teda prečo boli všetky tie cool Black Hawky a Humwee. Namiesto toho sa tu preháňali polorozpadnuté civilné vozy a menšie vrtuľníky, nejaké tie jeepy a SUVčka od súkromných vojakov. Ale ani to ma neodradilo, lepšie vozidlá som si nakúpil a tak mi nič nebránilo v rozsievaní skazy. A potom, keď už som myslel, že nemôže byť lepšie, objavili sa na scéne Číňania aj Allied Nations so všetko tou ich parádnou výbavou a to už som sa naozaj cítil ako za starých časov.

Čo ma ale trochu sklamalo, bola náplň misií. Pre každú spojeneckú frakciu splníte iba niekoľko kontraktov a medzitým sa herný svet zaplní množstvom cieľov na zničenie alebo zajatie/zabitie. HVT, teda High Valuable Targets síce boli aj v jednotke, ale tam slúžili ako sprestrenie hrateľnosti a rýchly prísun financií. Tu mi to prišlo skoro ako hlavná náplň hry.
Ako som naznačil predtým, ani systém získavania zbraní a vozidiel nie je práve najšťastnejšie riešený, ale po čase som si zvykol. Čo iné žoldnierovi na ceste za pomstou uprostred vojnovej zóny zostáva?

A aby sa nepovedalo, obsahuje Mercenaries 2 aj jednoduchý príbeh, ktorý začína podrazom hlavného hrdinu a pokusom o jeho zabitie, čo našťastie končí iba strelným poranením zadnej časti tela. Takže, ako v správnom béčkovom akčňáku, nechýba motivácia hlavného hrdinu vyhodiť všetko do vzduchu.
Hra Vám dá na začiatku na výber jednu z troch postáv, ale keďže je na výber Švéd Nillson, akékoľvek váhanie nad výberom je zbytočné (rovnako ako minule).

Nakoniec som rád, že som sa ku tejto hre vrátil. Síce to nebolo úplne bez chýb, či už technických alebo hrateľnostných, ale pri deštrukcii Venezuely a decimovaní armád rôznych národností som sa vyblbol do sýtosti. A o radosť z hrania nám ide predovšetkým. No nie?
Viva La Venezuela!!!


Pro: radosť z deštrukcie, množstvo zbraní a vozidiel

Proti: náplň misií, získavanie výbavy, bugy

+14

The Witcher

  • PC 95
Nebudem chodiť okolo horúcej kaše a vyklopím to hneď na začiatku – v živote som nedohral ani nehral žiadne RPG. Nech už to boli akokoľvek kvalitné hry, táto trojpísmenová skratka ma vždy spoľahlivo odradila. RPG hry pre mňa totiž vždy predstavovali niečo zdĺhavé, zbytočne naťahované, ukecané a hlavne nudné. A keď k tomu prirátam fantasy prostredie, ktorým som donedávna tiež opovrhoval, je jasné prečo som sa s Geraltom zoznámil až teraz.
Ale chute sa menia (a náhodou som dostal od M.a.t.t.a kód na GOG verziu Zaklínača), rozhodol som sa prelomiť ľady a dať hre z tohto mnou opovrhovaného žánru šancu. A urobil som dobre, alebo... ?

Zoberme to pekne od začiatku. Existujú hry, ktoré Vás pohltia hneď od začiatku a nepustia až kým nevidíte záverečné titulky. A potom je typ hier, ktoré majú absolútne hrozný začiatok, cez ktorý sa musí človek preniesť. Zaklínač u mňa patrí do druhej kategórie, pretože horšie to už celé začať ani nemohlo.
Úplný začiatok, teda prológ bol ešte vcelku dobrý. Lineárny postup a vednie za ruku mi malo pomôcť osvojiť si základné herné mechaniky. Potiaľto dobré, aj keď som nemohol prísť na chuť súbojáku. Potom však nasledoval odchod z Kaer Morhen a začiatok prvej kapitoly.Bol som vhodený do sveta, o ktorého fungovaní som nemal ani potuchy. Nejasné inštrukcie, mnoho postáv a dlhé dialógy v kombinácií so skutočnosťou, že som vôbec netušil čo mám robiť, mali za následok absolútne znechutenie z hry a blúdenie od jedného ukazovateľa mapy k druhému. Keď sa k tomu pridal zvláštny súbojový systém, mal som pocit, že to celé zabalím a už sa do sveta Zaklínača nikdy nevrátim.
Ale potom prišiel zlom! Po pár odohraných hodinách som konečne naplno pochopil o čom to celé je. Už mi nevadila hromada dialógov, ani zdĺhavé cestovanie, dokonca som osvojil aj súboje. Začal som si to jednoducho užívať, čo mi vydržalo až do samého konca.

Tam, kde bola prvá kapitola ešte celkom uzavretá, druhá a tretia mi už naplno ukázali potenciál hry. Teda nielen lineárny postup vpred, ale už aj tie všade spomínané morálne voľby. Keďže som veľmi nerozhodný, občas mi to robilo seriózne ťažkosti, pretože správne riešenie v hre neexistuje. Každým rozhodnutím niekto získa a niekto stratí. Alebo stratia všetci. Pre RPG harcovníkov asi známa vec, ale pre mňa niečo nevídané. Párkrát som bol dokonca tak nespokojný s mojim rozhodnutím, že som sa vrátil ku staršej uloženej pozícii a zmenil to. Až tak silno ma to zasiahlo.
Po náročnej tretej kapitole prišla štvrtá, ktorá priniesla vítanú zmenu prostredia. Už žiadne túlanie sa ulicami mesta (s občasnými výletmi do bažín), ale malebný, skoro až rozprávkový vidiek. Za mňa ide o najlepšiu časť hry. Síce sa herná plocha zmenšila, vôbec to hre neuškodilo. Navyše som sa mohol kochať pohľadom východ a západ slnka nad pobrežím.
No a nakoniec musela prísť posledná kapitola, kde sa všetko vyhrotilo a po nej epilóg, ktorým celé toto moje prázdninové putovanie skončilo.

Ak by som mal vypichnúť veci, ktoré mi na hre vadili, tak by to bol denný režim postáv. Neraz sa mi stalo, že som naháňal NPC po rôznych miestach a v rôznych časoch, aby som vôbec dokončil quest.
Ako som už spomínal, spočiatku mi problém robil aj súbojový systém. Našťastie nie je moc zložitý ani prísny, takže človeku prejde rýchlo do krvi. Hoci som si ho časom obľúbil, aj tak by som však radšej uvítal klasické súboje v reálnom čase známe z akčných hier.

A čo ma naopak potešilo? Príbeh, ktorý som hltal od začiatku až do konca so všetkými jeho odbočkami a zákutiami.
Zábavné questy, ktoré posúvali príbeh ďalej. No, možno zopár ich až tak zábavných nebolo, ale aspoň vynikli tie dobré.
A samotné postavy, ktoré boli podľa mňa dobre napísané a mali za sebou svoju vlastnú minulosť. Ako hlavné, tak aj vedľajšie.

Skrátka a dobre, až na ten spomínaný začiatok som sa pri hraní náramne bavil a bola by obrovská škoda, keby som po to počiatočnom znechutení zabalil. S radosťou sa do tohto sveta vrátim v pokračovaniach. Ale o tom niekedy inokedy.

Pro: Príbeh, postavy

Proti: Denný režim NPC, súboje

+40

LEGO Marvel Super Heroes

  • PC 90
Máte radi Lego? Máte radi superhrdinov zo stajne Marvelu? Tak potom je táto hra určená práve pre Vás!
Čím iným začať hru, ktorá robí reklamu vyššie spomínaným spoločnostiam než otrepaným reklamným sloganom.

Ale teraz už vážne. Zatiaľ som nehral žiadnu Lego hru a keďže ich je už celkom úctyhodný počet (a stále sa rozrastajú), siahol som práve po tejto, pretože predstava Lego Avengerov ma celkom lákala už v dobe vydania hry aj filmu. A vlastne tomu tak aj je. Pod ruku sa Vám dostane ohromný počet rôznych hrdinov, z ktorých každý disponuje špecifickými schopnosťami. Hra ich v príbehovom móde predstavuje postupne a teda vždy viete ktorého treba zrovna použiť.

Spočiatku som sa obával skutočnosti, že ide o hru určenú mladším hráčom, ale moje obavy sa po prvých pár leveloch rozplynuli. V podstate je to podobné ako s modernými animákmi – síce sú určené hlavne pre deti, ale bez problémov sa pri nich prebavia aj dospelí.
Hra sa hrá ako tradičná akčná adventúra. Teda okrem akcie, ktorej si užijete dosýta, a rozbíjania všetkých možných lego predmetov sú úrovne plné rozličných menších či väčších rébusov založených práve na špecifických schopnostiach jednotlivých postáv. Spočiatku som sa moc nechytal (sakra, neviem či by som sa tým mal zrovna chváliť :D), ale akonáhle som pristúpil na pravidlá hry, nerobili mi hádanky žiadny problém.

Hra má vlastný príbeh inšpirovaný komixami a filmami a pôsobí ako taká milá paródia. Dialógy sú nahláškované a nie je núdza ani o komické situácie. Párkrát som sa dokonca aj nahlas zasmial, takže za mňa dobré.

Grafika je celkom jednoduchá, veď čo by ste čakali od hry z Lega? Potešilo ma, že som mohol rozbiť takmer všetko v dosahu. Občas síce zahaprovala kamera, ale na žiadne vážne problémy som nenarazil.
Hra disponuje aj veľkým otvoreným svetom, ale túlanie sa po meste a plnenie vedľajšákov ma až tak neoslovilo. Príbehové misie mi sadli viac.

Čo dodať? Lego Marvel Super Heroes je síce niekedy až moc jednoduchá, ale stále veľmi zábavná plošinovka/akčná adventúra s hromadou postáv, z ktorých si každý nájde svojich. Môj prvý kontakt s Lego hrami teda dopadol na výbornú. Snáď budú Lego Avengeri rovnako dobrí.

Pro: široký výber známych aj menej známych postáv, zábavné puzzly, vtipné dialógy, príbeh

Proti: otvorený svet, niekedy až moc jednoduché

+4

Race Driver: GRID

  • PC 95
Keby som mal Grida označiť jedným slovom, určite by to bolo „ultimátna závodná arkáda“. No dobre, nebolo to jedno slovo, ale je to pravda, a to sa počíta.
Cestu k nemu som si hľadal pomerne dlho. Zo všetkých strán som počúval len slová chvály, ale keď som sa doňho pred pár rokmi pustil, nejako ma nechytil. Veď ako by aj mohol, po náloží všetkých tých Need for Speedov a FlatOutov ma „pomalšia“ a „realistickejšia“ okruhová hra nemohla osloviť.
Ale našťastie, na Vianoce 2016, rozdával jeden nemenovaný internetový obchod (no dobre, bol to slávny Humble Store) zadarmo kľúče od Grida, čo som si vysvetlil ako znamenie, že tentokrát by to mohlo vyjsť. A tak som teda uprostred vianočných sviatkov nastúpil do „závoďáku“, zapol pásy, nasadil prilbu (a bohviečoešte tí pretekári nosia) a vyrazil na cestu lemovanú mnohokrát napätými, ale vždy zábavnými okamihmi.

Alfou a omegou závodnej hry je jazdný model. A taký parádny jazdný model ako má Grid som už dávno, alebo skôr vôbec, nevidel. Viem že je to otrepané spojenie, ale toto je presne ten ideálny pomer medzi simulátorom a arkádou. Na jednej strane cítite, že autá majú svoju váhu a zotrvačnosť a nenapadne vás rezať pravouhlú zákrutu v 200 km/h. Na druhej strane si môžete dovoliť rôzne skopičiny, za ktoré by vás pravoverné simulácie odmenili hodinami alebo intímnym kontaktom so zvodidlami.
Je síce pravda, že som hral so zapnutou kontrolu trakcie aj stability (pretože bez nich by som to asi nedal), ale aj tak som si každý jeden kilometer náležite užíval. Či už to boli európske, japonské alebo americké trate, všade to bola radosť jazdiť.

Keď som už načrtol tie trate, síce ich nebolo nejako extrémne veľa, nemám k nim mnoho výhrad.
Najviac som si užíval americké trate, pretože tie obsahovali od každého trochu. V Amerike sa jazdilo hlavne na mestských okruhoch, kde nebola núdza o stiesnené priestory a zradné zákruty, čo mi, ako som zistil, vyhovuje. Asi sa mi vybavovali spomienky na staré dobré „Nýdy“.
Ku Amerike sa viaže aj jeden nezabudnuteľný závod, ktorý sa mi vryl do pamäti. Odohralo sa to v mojom (iba herne) obľúbenom Detroite a jazdilo sa na F3000. Bolo zaujímavé sledovať, ako sa tieto superrýchle stroje správajú v prostredí, na ktoré nie sú stavané, teda veľmi úzka trať s hromadou ostrých a točivých zákrut. A že bolo na čo pozerať. V každej zákrute sa išlo doslova plech na plech a po celej trati som nachádzal odpadnuté súčiastky z vozidiel súperov, dokonca aj ja som prišiel do cieľa síce prvý, zato poriadne „učesaný“.
Potom tu máme Japonsko, kde boli parádne krátke a intenzívne okruhy, ale hlavne horská trať Mount Haruna, ktorá mi pripomenula výborný NFS Carbon. A taktiež Otukama Grand Circuit s tou zradnou odbočkou vedúcou cez hory, to bolo celkom milé prekvapenie.
A na záver ešte európske trate, ktoré sa mi páčili najmenej, pretože to boli klasické, o niečo menej zaujívavé, okruhy. Aby to nevyznelo úplne negatívne, s formulami a prototypmi, ktoré to vedeli vytiahnuť až ku 400 km/h to bola predsa len sranda preveliká. So sériovými vozmi sa mi ale jazdilo lepšie v predchádzajúcich dvoch regiónoch.

Závodná hra potrebuje aj poriadne autá, tu ich opäť nenájdete také závratné množstvá ako u konkurencie, napriek tomu to nevadí, pretože sú pekne vymodelované a v každej kategórií som si našiel to svoje.

Disciplíny sú vskutku klasické, teda hlavne okruhy, ale aby sa to tak rýchlo nezunovalo, z času na čas sa objavia aj mnou nie veľmi obľúbené drifty. Keďže ich nebolo veľa a neboli ani zložité, absolvoval som ich bez väčších ťažkostí. Chýbalo mi však viac závodov na čas, za celú hru som hral asi jeden a je to škoda. Občas nezaškodí zajazdiť si osamote.
Tu však hra obsahuje aj jeden neduh, ktorý sa objaví vždy po štyroch odohraných závodoch a tým sú preteky Le Mans. Netrvajú síce 24 hodín, reálne to trvá nejakých 10 minút, ale aj tak mi to prišlo trochu otravné od začiatku až do konca hry.
Naopak, veľmi ma potešili akési „bossfighty“ vždy na konci každého šampionátu, kde častokrát išlo doslova o život.

A aby v tom všetkom človek nebol sám, po čase začne jazdiť s parťákom, čo je niekedy výhoda, niekedy zase nevýhoda. Výhoda to bola, keď som sa nevedel dostať na prvé miesto a vyhral za mňa kolega. Nevýhodou bolo, že som musel pri mojom kontaktnom štýle jazdy dávať pozor, aby som sa „neoprel“ zrovna doňho.

Aby som to zhrnul, Grid je jedna z najlepších pretekárskych hier aké som kedy hral. Od začiatku až do konca som sa náležite bavil a keď už som myslel, že to začne byť stereotypné, vždy ma niečim dokázal prekvapiť. Oproti takej Forze alebo Gran Turismu síce obsahuje menej áut aj tratí, ale bohate to vynahradzuje parádnym jazdným modelom a akčnejším poňatím závodov a na to ja počujem hlavne. Takže prvý diel máme úspešne za sebou, snáď sú pokračovania rovnako dobré...

Pro: jazdný model, americké a japonské trate, flashbacky, vozový park

Proti: preteky Le Mans, slabšie EU okruhy

+17(18-1)

The Lord of the Rings: War in the North

  • PC 90
Tak a mám za sebou prvú (a dúfajme, že nie poslednú) hru z univerza Pána Prsteňov. Dlho som obchádzal obe filmové trilógie, až kým som si k nim nenašiel cestu. A s hrami to bolo podobné. V dobe vydania ma War in the North absolútne ničím neoslovil. Kombinácia fantasy a RPG pre mňa bola vtedy priam odstrašujúca. Ale s vekom človek (väčšinou) prichádza k rozumu a tak som hre od Snowblind Studios nakoniec dal šancu. A urobil som dobre.

Ako ste si už z popisu mohli prečítať, jedná sa o akčné RPG, alebo skôr čistokrvnú rúbačku s nejakými tými RPG prvkami, aby som bol presný. Hra síce ponúka kooperáciu s dvoma ďalšími hráčmi, ale ja som ju prešiel pekne sám na vlastnú päsť, teda s parťákmi ovládanými umelou inteligenciou.
Na začiatku mi hra dala na výber z troch postáv a to je to najhoršie, čo ma v hrách môže stretnúť. Nech sa už rozhodnem akokoľvek, skôr či neskôr svoju voľbu oľutujem.
Tentokrát som si vybral rangera Eradana, ktorý by sa v skratke dal označiť ako fantasy variácia na klasického riflemana z military strieľačiek. Z chladných zbraní som si hneď na začiatku obľúbil veľké obojručné meče a postupne som sa naučil využívať aj prednosti sekundárnej zbrane – luku. V podstate sa mi podarilo skrížením Aragorna s Legolasom vytvoriť ultimátny stroj na smrť a po osvojení všetkých dôležitých schopností sa zo mňa stal ultimátny stroj na smrť a nočná mora všetkých škriatkov, orkov, nemŕtvych... :D

Keďže ide o licencovanú hru, postavy ktoré na svojich cestách stretnete nie sú vždy len anonymné výtvory autorov, ale dojde aj na starých známych. Potešilo ma, že som si mohol pokecať s Elrondom, Aragornom, Gimlim, Gandalfom, Frodom a dokonca aj s Bilbom, okolo ktorého sa viaže jeden celkom zábavný vedľajší quest. Koniec koncov, celkové previazanie so známymi udalosťami a faktami je spracované na výbornú.

Trochu rozpačitý som bol zo súbojového systému. Hoci nečakám, aby každá rúbačka obsahovala bžilión komb ako Mortal Kombat alebo Tekken, napriek tomu by pestrejšia škála úderov nebola na škodu. Zaujímavým prvkom súbojov je tzv. hero mode, ktorý funguje tak, že po spôsobení určitého množstva poškodenia nepriateľovi sa nad ním objaví symbol a ak sa ho hráčovi podarí trafiť silným útokom, hlavný hrdina sa začne oháňať s nebývalou eleganciou a silou až dokým neinkasuje úder od nepriateľa. Vďaka tomu sú súboje omnoho zábavnejšie a variabilnejšie a jedná sa o vítané osvieženie.

Čo sa týka technického spracovania, veľa výhrad nemám. Graficky hra spadá do dobového priemeru, teda vyložene nepoteší ani neurazí a rozpoznať postavy známe z filmov nie je problém.
Pokiaľ ide o zvukovú stránku, svoje herné proťajšky nenadabovali všetci herci z filmov, ale keďže som ich v pôvodnom znení aj tak nevidel, nie je to pre mňa taký problém.

Z negatívnych komentárov a recenzií som nadobudol dojem, že ľudia od hry čakali niečo celkom iné ako to, čo im nakoniec ponúkla. Ja ako hráč hlavne strieľacích hier som bol práve naopak, príjemne prekvapený. Do rúk sa mi dostala príjemne odsypávajúca akčná rúbačka s občasnými rozhovormi a nejakým tým rozdeľovaním skúsenostných bodov. Zjednodušene povedané – taký modernejší Golden Axe.

Pro: zábavné súboje, príbeh, známe postavy a miesta, primeraná dĺžka hry

Proti: súbojový systém mohol byť prepracovanejší, priemerná grafika

+11

Far Cry 2

  • PC 95
Dlho som nemohol, vlastne skôr nechcel uveriť, že Far Cry 2 je výnimočná hra. Ale ako to tak býva, človek sa môže a ja som nemohol byť ďalej od pravdy. Ale pekne poporiadku.

Far Cry 2 je, ako už názov hovorí, pokračovaním jednej z mojich najobľúbenejších FPS, ale napriek tomu spolu nemajú okrem názvu takmer nič spoločné. Tam kde prvý diel predstavoval FPS v jej klasickej forme (akurát v otvorenejšom prostredí), druhý diel je už regulérne, odpustite mi to prirovnanie, africké géteáčko. A možno práve preto mi tak dlho unikal. Našťastie sa mi tento rest podarilo konečne dohnať a som za to veľmi rád.

Začiatok bol, ako to už býva, celkom rozporuplný. Hra sa totiž tvári akokoľvek, len nie ako niečo s čím by človek rád zabil niekoľko hodín života. Hoci graficky vyzerá pekne už od úvodných titulkov, úmorná jazda s ukecaným šoférom nebola moc dobrým štartom. Po úspešnom prekonaní „nekonečnej jazdy“ nasledovala scéna s našim hlavným antagonistom, ktorý bol tej lásky a nechal nás nažive, za čím nasledovala prvá prestrelka. Tá sa samozrejme nemohla skončiť dobre. A vtedy ma hra konečne pustila do otvoreného prostredia, avšak stále to ešte nebolo ono. Plnenie úloh, ktoré som si nevybral, trocha tej akcie, kedy som ešte nevedel poriadne zaobchádzať so zbraňami a využívať prostredie vo svoj prospech, proste mierne sklamanie.
Ale zrazu prišiel zlomový okamih, objavil sa nápis „koniec tutorialu“ a konečne som mal voľnú ruku. Vyberanie si misií, či už hlavných alebo vedľajších v poradí akom chcem ja, proste ten starý dobrý „feeling“, ktorý som zažil prvýkrát pri GTA hrách. A potom to už išlo jedna radosť, v podstate až do konca.

Prvé čo by som vypichol sú zbrane a prestrelky ako také. Už dávno sa mi v akčnej hre nestalo, že by som sa pri sebemenšom náznaku boja okamžite schovával a bál sa o svoj virtuálny život. Prestrelky sú v druhom Far Cry naozaj zábavné a aj dosť tuhé. Nepriatelia sú nebezpeční už v malom počte a sú aj dosť presní, takže o napínavé prestrelky nie je núdza.
Čo sa týka zbraní, hra má jednu zaujímavú vlastnosť a to poruchovosť zbraní. Bol som celkom prekvapený, keď sa mi môj poctivo získaný (rozumej ukradnutý od nebohého nepriateľa) Kalašnikov prvýkrát zasekol priamo na bojovom poli. Nejak som to predýchal a bojoval som ďalej. Lenže o pár minút (a mnoho ďalších zásekov) neskôr sa mi moje drahocenné ákáčko doslova rozpadlo v rukách. To bola pre mňa vec v hrách zatiaľ nevídaná. Až potom som zistil, že zbrane sa síce povaľujú po zemi doslova všade, ale jediné, na ktoré je naozaj spoľahnutie sú tie, ktoré si kúpim a následne aj (samozrejme za príplatok) vylepším u miestneho obchodníka sozbraňami.
V hre je možné postupovať aj pomalším, taktickejším stealth spôsobom, ale prestrelky ma tak silno bavili, že by bola škoda prechádzať cez nepriateľov nepozorovane. Každý problém sa tu totiž dá vyriešiť Kalašnikovom. Doslova.

Dobrú hru v otvorenom svete poznám podľa toho, že sa neženiem iba za hlavnými misiami, ale plním aj tie vedľajšie a celkovo si užívam pobyt vo virtuálnom svete. Ak ste si pozreli moje hodnotenie, viete že Far Cry 2 u mňa rozhodne patrí do tejto kategórie.
Hlavné misie síce patria k tomu najlepšiemu čo hra ponúka (ešte aby nie), ale rád som si popri tom odskočil na nejaký ten vedľajšák. Najradšej som plnil úlohy pre obchodníka so zbraňami, kde cieľom bolo vždy zničenie konkurenčného konvoja, čo sa nezaobišlo bez mnohých výbuchov a stoviek vypálených nábojov. To viete, som romantik. :D
Ale rád som si dal aj misiu z rádiovej veže, kde Vám neznámi zadávateľ určí cieľ na zabitie, po ktorého zneškodnení dostanete nemalý finančný obnos.
Okrem toho som si párkrát odskočil aj do Mikeovho baru trochu pomôcť mojim parťákom kvôli utužovaniu medziľudských vzťahov.
Partáci sú celkom zaujímavým prvkom a človeku nielen že poradia ako danú misiu prejsť elegantnejšie, ale občas Vás aj vyslobodia z celkom prekérnych situácií.
A ďalším takisto zaujímavým prvkom je malária, ktorej príznaky sa zjavia kedykoľvek, najmä keď to človek najmenej čaká (napr. uprostred napínavej prestrelky). Náš hlavný hrdina trpí touto chorobu a preto musí brať lieky. Lenže tie z času na čas dojdú a preto je hráč nútený vyraziť za hnutím odporu pre ďalšiu dávku medicíny, čo v mojom prípade musí vždy zákonite skončiť poriadne kravou prestrelkou.

Herná mapa je celkom rozľahlá a kľukatá, takže dostať sa na dané miesto bolo najmä spočiatku celkom náročné a zdĺhavé, niekedy dokonca aj trochu nudné. Oproti tretiemu dielu to bol pre mňa celkom šok. Žiadne GPS, ktoré by mi priamo na zemi ukazovalo kadiaľ ísť. Len klasicky, zobrať do ruky mapu a ísť pekne podľa tej. Tak ako to kedysi robili aj naši predkovia. Chvíľu mi to síce trvalo, ale nakoniec som sa naučil pozerať jedným okom na mapu a druhým pred seba a jazdy po krajine som si vychutnával.

Druhou vecou, ktorá sa mi na hre až tak nepáčila boli respawny nepriateľov. V predskriptovaných pasážach mi to až tak nevadí, ale to že sa objavia v tábore, ktorý som pár minút predtým vyčistil a dokonca aj odomkol nebol od vývojárov až taký vydarený ťah. Na druhej strane, presúvanie sa po mape bolo stále napínavé a nestalo sa, že by som niekam dlhšie išiel bez toho, aby nedošlo na strieľanie.

Pokiaľ ide o grafiku, je to síce už pomerne stará hra, no napriek tomu sa na ňu pozerá stále veľmi dobre. Či už ide o vegetáciu, efekty počasia (hlavne slnko svietiace do očí), animácie postáv a zbraní, všetko je spracované na výbornú. Trochu horšie je to so zvukom, konkrétne s hlasitosťou rečového prejavu NPC postáv. Tie totiž rozprávajú tichšie než by bolo príhodné v porovnaní s okolitými zvukmi. Ale to je len taký malý detail.

Na záver musím skonštatovať, že druhý Far Cry je naozaj výnimočne dobrá hra. Nie je dokanalá, ale to čo robí, robí naozaj dobre a vždy som sa k nej s radosťou vracal. Trojka síce niektoré prvky dotiahla k dokonalosti, na druhej strane sa niektorých vecí, ktoré sa mi na dvojke tak páčili, zriekla. A nemám jej to za zlé, obe hry som si totiž nadmieru užil.

Pro: adrenalínové prestrelky, zaujímavé prostredie, variabilné misie

Proti: respawny nepriateľov, zdĺhavé presuny

+17(18-1)

Serious Sam HD: The Second Encounter

  • PC 85
Priznám sa na rovinu, pôvodného Second Encountera som kedysi dávno rozohral, ale akosi ma nechytil a teda som ho ani nedokončil. Vlani som si však zakúpil celú „serióznu“ kolekciu a keďže s rokmi sa menia aj hráčske preferencie, pustil som sa do remakeu prvého dielu. Ten ma síce tiež nebavil až tak silno ako som čakal, ale dotiahol som ho do zdárneho konca. A keď sa už niečo začne, patrí sa to aj dokončiť, preto nadišiel čas na HD remake druhého dielu prvej časti (alebo druhej časti prvého dielu, ak chcete).

Neviem čím to je, ale Second Encounter ma už od začiatku bavil viac než jeho predchodca. Možno to bude tým, že jednotku som hral na jednoduchšej obtiažnosti a tým pádom prestrelkám chýbali tie príslovečné „gule“. Ale skôr to bude prostredím. Tam kde sa minulý diel odohrával iba na území starovekého Egypta, tentokrát sa pozrieme najskôr do Južnej Ameriky, neskôr do Perzie a nakoniec do stredovekej Európy. Jeden by povedal, že sa okrem textúr nič nezmenilo, ale nie je tomu tak. Každé prostredie má svoju špecifickú atmosféru.

Čo sa týka nepriateľov, až na pár výnimiek sa nič nemení a stále nabiehajú po desiatkách, prípadne stovkách. Akurát pribudlo zopár nových, z ktorých musím vypichnúť hlavne „Tekvičákov“, ktorí mi robili problémy už v malých počtoch a najradšej vyliezali v uzavretých priestoroch tam, kde by som to najmenej čakal. A potom nesmiem zabudnúť na Fiendian Reptiloid Demona, ktorý mi strpčoval život pravidelne počas celej hry.
Inak je všetko pri starom, teda najčastejšie som sa bavil zabíjaním „kostlivcov“ a bezhlavých kamikaze nájazdníkov, ktorí najradšej nabiehajú v počtoch väčších než je zdrávo.

Zo zbrojného arzenálu sa vrátili všetky kúsky z minula a pribudli aj nejaké nové.
V prvom dieli ma sklamalo, že k obľúbenému rotačníku som sa dostal v celkom pokročilej fáze hry a tak ma príjemne prekvapilo, že tentokrát som ho mohol používať takmer už od začiatku. Mojim obľúbeným kombom sa tak stali rotačník a dvojhlavňová brokovnica, ktoré som pravidelne striedal po celú dobu hry a boli dobrým presvedčovacím nástrojom pre väčšinu znepriateleného osadenstva. Samozrejme, na odolnejších nepriateľov a bossákov som uplatnil raketomet a SBC Kanón (hoci vyzerá na prvý pohľad neškodne, aj odolnejší nepritelia padajú po prvom zásahu, ideálne keď stoja v rade).
Z nových zbraní som najviac ocenil ostreľovačku, vďaka ktorej sa stalo lovenie tých zaparchantených Harpií odpočinkovou záležitosťou. A samozrejme plameňomet, s ktorým sa mi nepriateľov neraz podarilo poriadne „napáliť“.
Okrem toho dostal Sam do výbavy aj klasickú doomovskú motorovú pílu a Serious Bombs, čo je v podstate ekvivalent BFG z Doomu.

Z grafického hľadiska nemám hre čo vytknúť. Prostredie je celkom detailné, lesklé povrchy sa pekne blištia, modely zbraní sú pekne vymodelované, rovnako aj nepriatelia.
A takisto sú na tom aj zvuky, hlavne zbraní, ktoré je radosť počúvať.

Serious Sam je všetko len nie seriózny, veď čo iné by ste čakali od hry, kde sa hlavný antagonista volá Mental. Takmer každú udalosť musí Sam náležite okomentovať, prípadne dodať nejakú (ako sa na správneho akčného hrdinu patrí) suchú hlášku. Zrejme bude nejakým vzdialeným príbuzným slávneho Dukea Nukema, prípadne Johna Bladea zo SiN. A do toho ma ešte vtipnými reportmi o situácii bombardovala umelá inteligencia NETRICSA, takže o zábavu bolo postarané.

Serious Sam: The Second Encounter je zábavná, miestami poriadne hektická FPS, vhodná na chvíľkové odreagovanie po ťažkom dni v práci/škole, ale pokojne sa pri nej dá zabiť aj celé poobedie. A navyše som si vďaka HD remakeu mohol doplniť ďalší FPS rest v uhladenej aktualizovanej podobe. Odporúča desať z deviatich mentálov.

Pro: rozmanité zbrane, nepriatelia, prostredia; humor na každom kroku, neprestávajúca akcia

Proti: miestami chaotické

+16

Command & Conquer: Generals

  • PC 95
Tak a mám za sebou ďalšiu kapitolu C&C ságy. Nutné podotknúť, že „Generáli“ ma dlho obchádzali. Predsa len, Tibériovú aj Red Alerťácku sériu som si dosť obľúbil, takže diel zo šedivej a nudnej súčasnosti, resp. bližšie nešpecifikovanej blízkej budúcnosti ma vôbec nelákal. Žiadny Kane alebo Sovieti? A dokonca ani (niekedy priam až úchylné) FMV sekvencie? To predsa nemôže fungovať. Jedine, že by som sa mýlil...

Začnime pekne poporiadku. Prvé, čo mi udrelo do očí bola grafika. Na prvý pohľad na mňa síce pôsobila dosť zastaralo a roztrasene, no na prvý dojem sa tu našťastie nehrá. Akonáhle som sa do hry trochu dostal, začal som si všímať, že všetky tie efekty explózií a pohybujúcich sa vozidiel vyzerajú stále dobre. Hlavne pohľad na vybuchujúce bojisko sa nezunuje nikdy. A že tých explózií bolo požehnane.

Na rozdiel od predchádzajúcich C&C hier (ktoré som hral), tentokrát som dostal pod ruku až tri hrateľné strany. Len pre úplnosť, sú to Čína, teroristi z GLA a USA.
Prvá kampaň bola za Čínu a musím povedať, že zo všetkých troch bola pre mňa suverénne najťažšia. Neviem či to bol zámer autorov vytrénovať hráča na začiatku, aby sa zvyšok hry cítil ako ozajstný „generál“, ktorého nič a nikto nezastaví, alebo to bolo spôsobené tým, že som ešte nebol správne „rozohratý“, ale práve táto kampaň mi ku koncu robila najväčšie problémy.
Zo začiatku išlo všetko ako po masle, koniec koncov, začiatky sú už raz také. Zoznamoval som sa s technikou a jednotlivými budovami, skúšal rôzne stratégie a kombinácie jednotiek a postupne sa prebojovával jednotlivými misiami.
Potom však prišla neslávna misia číslo 6 (Dead in Their Tracks), ktorá otriasla mojou sebadôverou v základoch. Cieľom misie bolo zničiť most, cez ktorý dováža vlak GLA jednotky do oblasti. Zadanie síce jednoduché, ale pri jeho plnení som sa spálil viackrát, než je zdravé. Nakoniec sa mi to našťastie podarilo, ale išlo o Pyrrhovo vížazstvo, pretože väčšina slávnej ľudovej armády bola rozprášená (a len tak medzi nami, pár ich prešiel aj ten neslávny vlak, ale o tom už ľudová tlač radšej nepíše).
No a druhým zastavením mojej čínskej krasojazdy bola posledná misia, v ktorej akoby nestačilo, že na mňa tá teroristická háveď v jednom kuse posielala jeden útok za druhým, ešte ma aj bombardovali Scud raketami. Takže vždy keď sa mi už podarilo vybudovať akú takú pevnú obranu, AI mi ju rozflákala na malé kúsky. Nakoniec mi podarilo zvíťaziť pomocou starých dobrých Overlord tankov, z ktorými som doslova prerazil nepriateľskú obranu a vydláždil si cestu k úspechu. Nebiť hrdinstva týchto obyčajných tankistov z ľudu, ktorí síce vedeli, že sa všetci nevrátia (naozaj sa nevrátili), no napriek tomu neváhali a v mene republiky sa vydali na svoju poslednú jazdu. Česť ich pamiatke...
Ako ste už určite vytušili z mojich vojnových zápisov, mojou čínskou jednotkou číslo jedna sa stal Overlord. Síce trochu pomalý, ale za to s poriadnou výdržou a hlavne ohromnou palebnou silou. Vpredu 2 delá na pozemné ciele, po bokoch ešte raketomety na ciele vzdušné a ešte možnosť pridania Gatlingu proti pechote, prípadne Propaganda Tower pre „liečenie“ ostatných a razom tu máme takmer dokonalý stroj. Darmo, kto raz vyskúša Overlord, iný tank už nechce.

V druhej kampani som sa vcítil do úlohy teroristov z Global Liberation Army. Tam kde som s ľudovou armádou oslobodzoval nebohý čínsky ľud, tu som mohol byť robiť pravý opak. A narobiť pri tom poriadny bordel. Ničenie civilných budov? Žiadny problém, ba dokonca vás za to ešte aj odmenia. Alebo kradnutie zásob OSN určených pre dedinčanov. Teroristi sa nezastavia pred ničím a hranie za nich bolo až desivo uspokojivé. Ich jednotky a budovy síce nepôsobia na prvý pohľad tak nablýskane, no účel splnia. Viac než dobre. Hlavne sa mi osvedčila kombinácia Quad Cannons (guľometné nákladiaky) a Marrauder Tankov. S ich pomocou som prešiel celou kampaňou ako nôž maslom.

A posledná kampaň, ktorú hra ponúka je za USA. Síce ma bavili všetky tri, ale túto som si užil zďaleka najviac, pretože Američania majú k dispozícii najlepšie letectvo, z ktorého mi k srdcu prirástli vrtuľníky Comanche, ktoré boli rýchle a smrtiace, akurát takmer bezbranné a voči protivzdušnej obrane takmer bezbranné, takže vždy potrebovali aj nejakú tú pomoc zdola. Napriek tomu som si nimi lietal všade kde sa dalo, alebo skôr všade kde už to bolo vyčistené od AA jednotiek.
Z amerických misií mi v pamäti utkvela najmä misia Guradian Angel, v ktorej bolo mojou úlohou kryť jednotky ustupujúce kaňonom. Veľmi pôsobivé. Tiež je to misia, v ktorej som prvýkrát objavil čaro Comanchov.
A následná misia Stormbringer, ktorá začína vylodením na pláži. Pri tejto si každý musí zákonite spomenúť na slávne vylodenie v Normandii, pretože išlo o masaker podobných rozmerov, aspoň keď som tomu velil ja.

Jedna z mála vecí, ktorá mi na hre vadili, bola absencia príbehu. Ako Tibériová séria, tak aj Red Alert vždy disponovali, síce béčkovým, jednoduchým, do istej miery predvídateľným príbehom, ale mal som to tak rád, pretože celej tej vojnovej mašinérii to dávalo zmysel (a v prípade Red Alert som sa aj schuti zasmial). V Generals sa všetko odbije pri briefingu a zvyšok je už len o boji. Síce je hra svižnejšia, pretože človeka od hrania nič nezdržuje, ale nejakú jednoduchú „story“ sem zakomponovať mohli.
Tiež ma zamrzela absencia pre sériu typických FMV sekvencií, ktoré síce boli mizernej kvality a väčšina ľudí na ne aj tak len nadáva, ale k sérii patria odjakživa a je škoda, že v tomto diele sa vám žiadny druhotriedny herec/herečka nesnaží vysvetliť naliehavosť situácie (James Earl Jones, Michael Biehn aj Kari Wuhrer určite odpustia).

Sčítané a podčiarknuté, generálsky spin-off sa mi páčil viac než dosť a napriek počiatočným obavám ho pokojne môžem zaradiť po bok mojich obľúbených Red Alert 2 a Tiberian Sun. Škoda len, že pripravovanej dvojky sa už nedočkáme.

Pro: dĺžka kampane, tempo, originálne jednotky

Proti: príbeh, absencia FMV sekvencií, koniec prvej kampane

+12

Transformers: Devastation

  • PC 80
Tak tomuto hovorím parádna hra s Transformermi v hlavnej úlohe. Po znásilnení robotskej značky štvrtým filmom mojej (kedysi) obľúbenej série som už myslel, že na toto univerzum zanevriem úplne. Ale kde sa vzal, tu sa vzal, zrazu sa objavil titul od mojich obľúbených "Japoncov" z Platinum Games, ktorí stoja mimo iného aj za výborným a bohužiaľ zabudnutým titulom Vanquish, s ktorým majú Transformers aj čo to spoločné.

Príbeh sa točí v klasických mantineloch - blá blá blá Megatron... blá blá blá zničenie sveta... blá blá blá Optimus & Co. to všetko zachránia. A to je len dobre. Zložitý a spletitý príbeh by sa ku rýchlej akčnej bojovke vlastne ani moc nehodil.

Ako som už spomínal, hru majú na svedomí autori Vanquish a je to na nej aj poznať. Je podobne (ak nie aj viac) rýchla, tiež tu proti nám stoja robotickí protivníci a celé to má ten neopakovateľný japonský feeling.
Najväčším rozdielom je, že tentokrát nejde o kryciu TPS á la Gears of War, ale o klasickú bojovku, kde si to hlavní hrdinovia rozdávajú pekne ručne-stručne, aj keď ani o strelné zbrane nebudete ukrátení.

Čo sa súbojov týka, tu Transformeri vyložene excelujú. Gameplay je rýchly a jedna akcia strieda druhú. Komb je mnoho (ak by vám bolo málo, môžte si ich ešte prikúpiť) a možnosť tranformácie kedykoľvek si zmyslíte príjemne oživuje tradičné bojovkové postupy.
V Devastation na vás čaká rozsiahly zbrojný arzenál. Zo zbraní na blízko som najviac používal klasický meč (pri hraní za Sideswipea dokonca dva meče), síce ešte boli na výber rôzne kladivá, "rezače" a "päste", ale to nie je podľa môjho gusta. Nie je nad to, keď môžete rozsekať Decepticona na malé kúsky tak ako to kedysi robili naši predkovia.
Zo střelných zbraní som si zase obľúbil klasický guľomet, ale nepohrdol som ani raketometmi alebo ostreľovačkami.
Aj keď je zbraní na výber dosť, aby toho nebolo málo, obsahuje hra funkciu "synthesis", teda jednotlivé zbrane môžte medzi sebou kombinovať a meniť ich vlastnosti. Tu by som vypichol jednu chybu a to neprehľadné menu, v ktorom sa nie moc dobre hýbe. Výber zbraní aj ich "synthetizácia" prebiehajú dosť krkolomne a myslím, že keby autori chceli, mohli to urobiť celé prehľadnejšie. Ale to je iba malá závada.
Ďalšia z vecí, ktorá mi vadila, bolo monotónne prostredie. Síce sa postupne prestriedate od mestskej zástavby až po útroby vesmírnej lode, ale stále tomu chýbal ten príslovečný šmrnc.
Na výber máte síce 5 hrateľných postáv, ja som ale celú hru striedal dvojicu Optimus-Sideswipe. Ostatní ma nejako neoslovili. Možno pri opätovnom hraní.

Ako už iste všetci viete, graficky je hra štylizovaná podobne ako pôvodný animovaný seriál a myslím, že jej to celkom pristane. Nie je nijak extra detailná, ale svoj účel plní a je aj relatívne nenáročná na hardware.


Čo dodať? Od Transformerov som toho moc nečakal a nakoniec ma veľmi príjemne prekvapili. Síce to celé mohlo byť o trochu dlhšie, ale radšej hru krátku a intenzívnu ako dlhú a nudnú. Prípadnému pokračovaniu sa vôbec nebránim, dokonca by som bol zaň aj rád (aj koniec hry tomu nahráva).

Pro: prepracované súboje, rozsiahly arzenál zbraní a komb, príjemná štylizácia

Proti: pohyb v menu, monotónne prostredie

+5

Enemy Front

  • PC 80
Po odohraní nespočtu multiplayerových bitiek som sa rozhodol zastrieľať si zase v niečom offline (a kde nech už hrám akokoľvek blbo, nie som stále na zemi). A voľba padla práve na Enemy Front, keďže ide o FPS a je situovaná do dnes nie už tak často vídaného WW2 prostredia.

Hra bola v niektorých recenziách kritizovaná, mimo tej hromady chýb technického rázu, za lacnú hru na emócie. Poviem len toľko, že mne to nejako extra vtieravé neprišlo, dokonca mi to pomohlo lepšie sa vcítiť do úlohy partizána a nebohú Varšavu som bránil s ešte väčšou vervou ako obvykle.

Náš príbeh začína príhovorom hlavného hrdinu, vojnového korešpondenta, ktorý pomáha poľskému odporu a chvíľu na to sa rozbieha prvá akcia. Už krátko po začiatku som si všimol, že autori ma nenútia ísť na všetko násilnou cestou a že nepriateľov môžem aj nenápadne obísť. Ale nebol by som to ja, aby som nepozabíjal všetko živé v dosahu. Občas som sa aj snažil o stealth, ale skoro vo všetkých prípadoch to dopadlo totálnym masakrom, za ktorý by sa nehanbili ani John Rambo s Johnom Matrixom dohromady. Jedinou výnimkou bola jedna z posledných misii (sabotáž rakety V2), ktorú som až na pár menších alarmov dokončil potichu celú. spoiler

Hra obsahuje 2 druhy misií. Tie, ktoré sa odohrávajú v súčasnosti (vo Varšave) majú podobu klasických lineárnych misií známych z Call of Duty a jemu podobných hier. Teda hráč postupuje zväčša v spoločnosti NPC postáv a za ich pomoci likviduje nepriateľských vojakov. Nesmú chýbať ani tradične obľúbené obranné pasáže, kde náš hlavný protagonista stojí, prípadne pobehuje za barikádou a likviduje všetko čo sa pohne.
A potom tu máme misie, kde hlavný hrdina spomína na časy minulé, kedy pomáhal odbojovým skupinám v iných krajinách. Na rad prídu takmer všetky známe európske lokality ako Francúzsko, Nemecko alebo moje obľúbené Nórsko. Tie sú už o niečo menej lineárne a hráč, za predpokladu, že chcete, môžete ich prejsť celé potichu. Niečo ako Far Cry 3, ale s horšou a nie vždy fungujúcou AI. Ako som už spomínal na úvod, ja som to neurobil, takže to nemôžem celkom úplne potvrdiť. A nie, že by som bol až taký lačný po krvi, ale správanie enemákov som nevedel presne odhadnúť. Niekedy ma nevideli, aj keď som stál v bezprostrednej blízkosti. Inokedy ma zbadali z druhého konca mapy. A to nehovorím o tom, že za stealth ani plnenie vedľajších misií nedostanete absolútne žiadnu odmenu a tým pádom k obozretnejšiemu postupu a dôslednému hraniu ani nie ste motivovaný. To je asi najväčší zádrhel inak zábavnej hry. Samozrejme sa to neobišlo ani bez klasických chýb ako prelínanie textúr, ale s tým už pri hrách od CITY Interactive, pardon, CI Games akosi počítam dopredu.

Samotná akcia, pretože o to tu hlavne ide, je ale spracovaná dobre. Neviem či je to zásluhou CryEnginu alebo samotných autorov, ale zabíjanie nacistov ma náramne bavilo. Chvíľami som si pridadal ako v starých dieloch Call of Duty alebo Medal of Honor, ktorými sa tvorcovia evidentne inšpirovali. Prostredia sú celkom rozmanité a zablúdiť je prakticky nemožné, takže všetko pekne odsýpa skoro ako vo vyššie spomínaných tituloch.
Trocha ma ale sklamal arzenál, ktorý mi príde chudobný aj na pomery WW2 hier a dúfal som, že si ohmatám trocha viac zbraní. Takto som drvivú väčšinu hry odohral so starou známou MP40 v rukách a na pleci som mal pre každý prípad zavesenú ostreľovačku (a že tých prípadov bolo). Je to škoda, pretože kúsky ako PPSh alebo MP44 boli spracované pekne a bola radosť z nich strieľať, len sa mi ich nepodarilo nájsť tak často ako by som chcel. No čo, vojna je už raz taká.

Aby som to celé zhrnul, Enemy Front nie je dokonalou ani objavnou hrou. Na to obsahuje dosť chýb a neprináša nič čo by ste už nevideli v iných hrách. Ale ak sa nad tieto nedostatky prenesiete, dostane sa vám do rúk hra, ktorá aj keď má svoje muchy, zabaví. Ja som sa pri jej hraní bavil viac než dosť. A o tom by hranie malo byť. Alebo nie?

Pro: radosť z akcie, variabilné prostredie, možnosť voľby postupu

Proti: menší výber zbraní, bugy, slabšia AI

+11

Air Conflicts: Vietnam

  • PC 60
Vietnamský diel Air Conflicts je mojim vôbec prvým zárezom do tejto leteckej série (ak nerátam duchovného predchodcu Plane Arcade). A ako to celé dopadlo? Rozporuplne.

Hlavným dôvodom, prečo som sa do hry pustil, okrem relatívne neopozeraného vietnamského prostredia, bola prítomnosť vrtuľníkov, pre ktoré mám tak trochu slabosť a samozrejme, ako fanúšik dokumentárneho seriálu Dogfights (u nás známy ako Stíhači v Boji) som sa tešil na staré dobré dogfighty. To všetko s jednoduchým letovým modelom.

Ako som už naznačil, letový model je dosť arkádový a o žiadnej simulácii tu nemôže byť reč. Skôr než simulátor by sa hra dala označiť ako „letecká strieľačka“. Avšak výsledný dojem z lietania kazí ovládanie na klávesnici a myši. Pri stíhačkách je to ešte celkom prijateľné, horšie je na tom ovládanie vrtuľníkov, kedy je pohyb myši akýsi spomalený. Hráč je však od prírody tvor prispôsobivý, takže som si na to po krátkom čase zvykol a po pár misiách som rozsieval „death from above“ jedna radosť.

Strojový park nie je nijak moc obsiahly, napriek tomu sú v hre zastúpené všetky dôležité stroje ako napríklad moja obľúbená F-4 Phantom, z vrtuľníkov zase AH-1 Cobra.
Čo sa týka náplne misií a celkovej hrateľnosti, spočiatku sa zdá celkom rôznorodá, no po čase sa jednotlivé zadania začnú opakovať a tak hra upadá do stereotypu, z ktorého ju občas vytrhne bombardovanie a podobné chuťovky. Aby som ale nekrivdil, prestrelky v oblakoch s ruskými Migmi boli nadmieru zábavné a rovnako aj vyhadzovanie do vzduchu pozemných cieľov v kokpite Cobry.

Grafika nie je nijak extra oslňujúca, ale skôr ako „zastaralú“ by som ju označil za „minimalistickú“. V porovnaní s takým Assalult Horizonom je to vopred prehratý súboj, ale je to značne neférové prirovnanie, keďže nejde o AAA titul s vysokými produkčnými hodnotami. Modely lietadiel (a vrtuľníkov) sú spracované pomerne detailne, horšie je na tom spracovanie terénu. Občas sa mi pri vrtuľníkových misiách stávalo, že som síce videl, odkiaľ na mňa smerujú strely, ale na zemi som žiadne ciele nevidel. A ďalší nedostatok by som videl vo veľkosti máp, ktoré boli pre stíhačky dosť „tesné“ a nebol problém preletieť celú mapu behom chvíľky, prípadne nedopatrením odísť z bojovej zóny.

Zvuková stránka je na tom podobne. Zvuky zbraní a strojov sú také aké by ich človek čakal, ale nič mimoriadne. Teda priemer. Zachraňuje to však dobový soundtrack, ktorý sa príjemne počúva a dotvára celkovú atmosféru. Trochu ma zamrzela absencia hymny vietnamskej vojny, ale to je detail.

Aj keď sa nejedná o žiadny trhák, ktorý by si musel zahrať každý, predstavuje Air Conflicts: Vietnam celkom zábavnú oddychovku ideálnu na odreagovanie po náročnom dni. Napriek tomu sa mi ten Assault Horizon páčil viac.

Pro: súboje, soundtrack, nenáročná hrateľnosť

Proti: stereotyp, technické spracovanie, ovládanie

+4(5-1)

Marlow Briggs and the Mask of Death

  • PC 90
Marlow Briggs and the Mask of Death je pre mňa asi najpríjemneším prekvapením tohto roka. Zvlášť keď si pomyslím, že nebyť slovenského Sectoru, asi by som ju minul úplne.

Čo sa príbehu týka, ide o béčko ako remeň. A to nemyslím v zlom. Hlavný hrdina je klaďas ako vyšitý, ktorý sa ocitol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste a hlavný záporák je zase regulérny parchant, ktorý chce zničiť celý svet. Dej je síce jednoduchý a do istej miery predvídateľný, na druhej strane celkom pútavý a zábavný a neraz som sa pristihol, ako s napätím očakávam čo sa stane ďalej.

Hrateľnostne ničím nevybočuje zo žánru akčných adventúr a je dosť podobná God of War sérii. Dokonca by som sa nebál použiť pojem „vykrádačka“. Bolo by však krátkozraké kvôli istej neoriginalite hru odsúdiť.
Na programe dňa sú tu súboje, ktoré tvoria podstatnú časť hry. Najskôr Marlow disponuje iba základnou, nazvime to sekerou, neskôr dostane do výbavy dvojicu mečov, potom bič a posledným kúskom do zbierky sa stane kladivo pričom každá zbraň je vhodná na iný typ útokov. Na slabších nepriateľov ako chrobáky alebo základní žoldnieri som si obľúbil bič. Na väčších a pomalších sa zase dokonale hodilo kladivo. Pri kombinácii oboch typov enemákov sa osvedčili meče, ktoré sú akýmsi kompromisom medzi predchádzajúcimi zbraňami. A v prípade, že nezabrala žiadna zbraň, Marlow disponuje aj určitými magickými útokmi, ktoré zasiahnu všetko v dosahu.
Podobne ako Kratos, aj Marlow často skáče po rôznych plošinách a sem tam si poposúva nejaké tie bedne a zastláča si tlačidlá, ktoré mu sprístupnia cestu vpred. A samozrejme nesmú chýbať ani QTE, ktoré síce nie sú zastúpené v tak hojnej miere ako v spomínanom God of War, ale sú prinajmenšom rovnako pôsobivé.

Grafické spracovanie je na pomerne vysokej úrovni, obzvlášť pokiaľ ide o malú hru. Štylizácia a celkové vykreslenie krajiny, obzvlášť v exteriéroch sa mi veľmi páčila. A nesmiem zabudnúť na cutscény, ktoré sú síce statické, no pôsobia doslova epickým dojmom.
Zvuková stránka je taktiež vydarená. Hudba je vskutku výpravná a dabing sa takisto podaril.

Marlow Briggs je veľmi príjemná akčná adventúra s dobre vyváženou obtiažnosťou, zábavnými súbojmi zabalena do síce pomerne jednoduchej, ale peknej grafiky vhodná ako pre PC hráčov, ktorí boli o tituly z God of War série ukrátení, tak aj pre nováčikov, ktorí sa ešte so žiadnou podobnou hrou nestretli.

Pro: súboje, spracovanie, béčkový príbeh, humor

Proti: kamera, optimalizácia

+12

Ace Combat: Assault Horizon

  • PC 80
Sakra, to bol nárez! Síce nie bez chýb, za to s poriadnou dávkou adrenalínu a explózií.

Siedmy diel Ace Combat série je iba druhým dielom, ktorý som dohral, alebo vôbec hral. Nie že by som nemal rád letecké arkády, poťažmo celú Ace Combat sériu , ale nejak sa nie a nie k týmto hrám dostať. Prvý diel, ktorý som hral bola trojka ešte na starom dobrom PSX a potom dlho dlho nič. Až naraz spoločnosť Namco ohlásila port Assault Horizon pre PC a ja som si povedal, že tentokrát už do toho ísť musím.

Prvé dojmy z hry sa niesli v akomkoľvek len nie pozitívnom duchu na čom sa podpísalo ovládanie. Hovoríte si, že človek znalý PC verzií starých Resident Evilov by mal čakať, že konverzia pôvodom japonskej konzolovej hry dopadne podobne, no ja som dúfal, že doba sa zmenila. A našťastie sa aspoň trochu predsa len zmenila a to tým, že autori do hry pridali aj podporu myši, pretože keby som mal celú hru odohrať len na klávesnici, sekol by som s tým hneď po úvodnej „tutoriálovej „misii. Nadarmo sa nehovorí: „bez X360 gamepadu k PC nesadaj“.
Nakoniec sa mi ale podarilo dopracovať ku, v rámci možností, pohodlnej ovládacej schéme. Síce to malo od dokonalosti stále dosť ďaleko (skoro som pri manévrovaní so stíhačkaou zodral podložku na myš) ale už sa tomu dalo hovoriť hranie.

Assault Horizon by sa dal charakterizovať ako „Call of Duty v oblakoch“. Pri niektorých misiách som si dokonca aj pripadal, že hrám onú slávnu hru. Ale povedzme si na rovinu, je to zle? Ja mám efektnú bezmyšlienkovitú akciu rád a tej sa mi tu dostalo požehnane. Naháňačku s atómovkou na F22, vlastne všetky scény s F22 v hlavnej úlohe ešte dlho nedostanem z hlavy. A o nič horšie na tom neboli ani misie na Apachovi, ktoré popri tých so stíhačkami pôsobili ako vítané osvieženie. O niečo slabšie mi prišli misie na Black Hawku, kde jedinou úlohou bolo strieľať z palubného guľometu. Na druhej strane, boli len dve, takže to vývojárom môžem pokojne odpustiť.
Samotné dogfighty sú v hre spracované celkom originálne. Môžete nepriateľov buď naháňať a páliť po nich z diaľky ako v predošlých dieloch alebo využiť celkom intuitívny a efektne spracovaný dogfight systém, s ktorým sa po stlačení príslušného tlačítka zavesíte oponentovi za chvost a začína sa hra na mačku a myš, ktorá končí buď útekom alebo grandióznou explóziou.

Keďže ide o už o takmer 2 roky starú hru, nečakal som žiadne grafické orgie. Napriek tomu, explózie vyzerajú náramne a aj modely sú celkom detailné. Jediné, čo je na nižšej úrovni, je spracovanie terénu a pozemných objektov. Ale keďže ide o hru, ktorá sa odohráva vo vzduchu, môže vám to byť srdečne ukradnuté.

Celkovo som toho od hry moc nečakal a nakoniec ma veľmi príjemne prekvapila. Nie je to dokonalá hra a mnoho vecí, najmä ovládanie v PC verzii, mohli autori trochu vyladiť a spomínané „chopper gunner misie“ mierne zaostávali za ostatnou náplňou, napriek tomu som s hrou spokojný. Koniec koncov, každý deň nedostanem možnosť preletieť sa v tak nádherných strojoch ako je Raptor, Hornet, Apache a mnohých iných.

Pro: dogfight systém, nekončiaca akcia, detailne zobrazené stroje

Proti: ovládanie, chopper gunner misie

+10

Far Cry 3

  • PC 95
Tak toto sa Ubisoftu podarilo. Máloktorej hre sa podarí zabaviť ma na tak dlhú ako sa to podarilo tretiemu Far Cry.
Pravdupovediac, nemyslel som, že ma ešte niekedy zaujme nejaká hra z tejto série. Prvý diel mám veľmi rád, ale odklon od pôvodnej „otvorene lineárnej“ hrateľnosti ku sandboxu v dvojke ma akosi odradil, preto sa sám sebe čudujem, že som sa vôbec do trojky pustil. Ale dosť bolo kecov.

Hra začína ako mnoho moderných FPS, úvodným tunelom, kde musíte kráčať po dopredu vyznačenej ceste a popri tom sa dozviete niečo o ovládaní. Taký nenápadný tutorial. Do tohto bodu som mal dojem, že hrám „iba ďalšiu FPS“. Ale naraz prišlo niečo, čo ma donútilo zmeniť môj názor.
Bol som vrhnutý na ostrov s tým, že si môžem robiť (viac-menej) čo sa mi zachce. Teda okrem plnenia povinných som sa mohol vyblbnúť plnením vedľajších úloh, opravovaním rádiových veží alebo sa venovať súťaženiu v hádzaní nožov na terč, jazdeniu na čas alebo v s streľbe na cieľ. Keďže poker mi moc nejde, obchádzal som ho ako sa len dalo, no aj tak si ma nakoniec našiel v jednej nepovinnej misii s čím mi nakoniec musel pomôcť iný DH užívateľ. A aby toho nebolo málo, v hre je ešte možné obsadzovať nepriateľské tábory. Po jeho získaní sa vám ešte zobrazí hľadaná osoba alebo zviera ktorých musíte zabiť vopred určenou zbraňou za čo získate nemalý finančný a XPčkový obnos.
Čo sa týka náplne hlavných misií, myslím že sú dostatočne nápadité a zábavné na to, aby hráča motivovali k ďalšiemu postupu. Pri tých vedľajších sa občas stane, že sa niektoré koncepty trochu obmenia a ide o to isté. Ale nedeje sa to často.

Jedna z vecí, ktorá mi v úvode hrania trochu prekážala bolo „craftovanie“. Na začiatku totiž hlavný hrdina disponuje obmedzeným ruksakom, peňaženkou a všetkými ostatnými potrebnými vecami a každú vec je potrebné vylepšiť, alebo skôr vyrobiť novú z koží zabitých zvierat. Neskôr som si na túto aktivitu zvykol a pri hľadaní cieľových kusov som sa celkom dobre zabavil.
Takisto aj lieky si hráč musí, ako u nás hovoríme, vycraftovať. Na zbieranie kvetov som už ale zvyknutý z Red Dead Redemption, takže mi to nerobilo problém.

Pokiaľ ide o hrateľnosť, páči sa mi možnosť zvoliť si vlastný štýl hrania. Vo väčšine prípadov som nepriateľov chladnokrvne podrezával mačetou, prípadne zabíjal na kratšiu vzdialenosť lukom a na dlhšiu ostreľovačkou s tlmičom (vražedná to kombinácia). Ale boli aj chvíle, keď som nemal chuť na plíženie a schovávanie sa v tieňoch a vytasil som to na enemákov v plnej paráde.
Keď už som načal to podrezávanie, teda „takedowny“, musím uznať že sú veľmi podarené a až zvrátene uspokojujúce a existujú hneď v niekoľkých variáciach. Raz sa mi dokonca podarilo zabiť 6 pirátov po sebe za pomoci skillu „chained takedown“. Mojim obľúbeným sa však stal „knife throw takedown“, pretože nie je nad to zabiť po tichu hneď dvoch nepriateľov po sebe. A okrem toho to vyzerá sakra efektne.

V hre sa nachádza aj akýsi zjednodušený strom skúseností rozdelených do 3 kategórií, do ktorých si môžete prideľovať získané skúsenostné body. Keďže som plnil všetky vedľajšie questy, pred koncom hry som už mal odomknuté všetky.

Príbeh je vcelku jednoduchý (oproti pôvodnej hre je to hotová oscarová dráma) a pomerne dobre podaný. V podstate je celý o tom, ako sa z obyčajného zazobaného burana stane neporaziteľný bojovník a jediná nádej domorodého ľudu. Postavy mi spočiatku prišli nesympatické, ale časom som si na ne zvykol.

Ešte som nespomenul grafické spracovanie, ktoré patrí k jedným z najlepších za minulý rok. Síce som hru nehral pri plných detailoch, napriek tomu sa bolo na čo pozerať. Najmä výbuchy a svetelné efekty nemali chybu.

Nečakal som, že sa z Far Cry 3 nakoniec vyvinie až tak dobrá hra. Dokonca som ani netušil, že dokážem hrať jednu hru skoro mesiac v kuse, za čo má Ubisoft môj obdiv. Teraz už len dúfam, že dvojka bude aspoň z polovice tak dobrá.

Pro: dĺžka hry, rozmanité misie, rozľahlý svet, možnosť hrať vlastným štýlom, schopnosti...

Proti: niektoré postavy, spočiatku nutnosť všetko si vyrábať

+18

Need for Speed: The Run

  • PC --
UPOZORNENIE:
Hru som hral vo verzii pre XBOX 360, myslím však, že okrem ovládania, grafiky a iných drobností by medzi jednotlivými verziami nemali byť žiadne rozdiely.

Po nečakane dobrom Hot Pursuite som sa rozhodol pustiť do pokračovania. Trailery a všetok ten humbuk okolo naznačovali, že pôjde o trochu iný druhý zážitku oproti predchádzajúcemu dielu, napriek tomu to vyzeralo nádejne.
A potom to prišlo. Relatívne krátko po vydaní som sa pustil do hrania PC verzie, ktorá ma odradila nepraktickým ovládaním (doteraz som neprišiel na to, ako ho mám upraviť k obrazu svojmu) a jazdným modelom, ktorý mi po Hot Pursuite prišiel akýsi, „zvláštny“. To bol posledný kliniec do rakvy s názvom The Run.
O čosi neskôr sa mi nejakou náhodou opäť podarilo dostať ku XBOXovej verzii (nie, nebolo to vďaka Warezu), vďaka čomu teraz (možno) čítate tento komentár.

Ako pri každej závodnej hre, začneme príbehom. Najlepší výraz akým ho môžem pomenovať je „žvást“ (v tom hollywoodskom zmysle slova). Inak povedané, ak sa Vám pri hraní predchádzajúcich „Needov“ od Black Boxu z príbehu ježili vlasy, inak tomu nebude ani tu.
Napriek tomu, celé to príbehové zastrešenie a filmový feeling robí hru výnimočnou (v rámci normy).
Nápad urobť z hry jeden veľký závod sa spočiatku javý ako dobrý, avšak jeho realizácia je už tak bezchybná nie je.

Začnem tým, čo mi vadilo. V prvom rade to bol už ten spomínaný jazdný model, ktorý mi aj po zmene platformy prišiel stále nejak „nedopečený“. Možno to bolo tým, že som mal v pamäti ten z Hot Pursuitu, nemohol som si naň zvyknúť. Vďaka tomu sa mi mnohokrát stalo, že vďaka mnou nečakanej reakcii auta som skončil vo zvodidlách, prípadne v oproti idúcom aute.
Ďalšou vecou bola výmena áut. Ešte nikdy som nezažil závodnú hru, v ktorej by som si nemohol zmeniť auto v menu (prípadne v režime voľnej jazdy). Jediný spôsob výmeny je zájsť si počas jazdy na pumpu a tam vozidlo vymeniť za iné, čím pochopiteľne strácate svoju pozíciu a musíte všetkých zase predbehnúť znova.
A poslednou chybou bola podľa mňa obmedzená ponuka áut. Nemám nič proti tomu, keď sa v nejakej špeciálnej edícií pridajú do hry nové veci. Prečo mi to ale hra vyhadzuje tak drzo na oči? Takto mi väčšina kusov, na ktoré som mal zálusk zostala neprístupná.

Zo zvyškom som bol už spokojný. Herné módy sú viac-menej klasické (akurát sú inak pomenované) a po pristúpení na pravidlá hry (a tiež akceptovaní jazdného modelu) som sa pri hraní výborne bavil. Občas sa zastaví aj stará dobrá polícia, aby trochu „závoďákom pristrihla (prítlačné) krídla“, sem tam prišla stláčacia sekvencia a čo ma zaujalo najviac boli naskriptované wow scény, ktoré sa v autovej hre len tak nevidia.

Aj keď moje písanie mohlo vyznieť negatívne, kladné dojmy prevážili. Hra to síce nie je dokonalá a niektoré veci mohli autori vyriešiť inak, napriek tomu ide o solídnu závodnú arkádu.

Pro: originálne spracovanie, naskriptované scény, stále zábavný gameplay

Proti: jazdný model, výmena áut, ponuka áut

+14

Halo 2

  • PC 100
Druhý diel Halo série bol pre mňa až doteraz chýbajúcim kusom skladačky. Až vďaka PC verzii sa mi podarilo dotiahnuť do konca celú trilógiu (naprieč platformami) a konečne chápem všetkému (alebo aspoň väčšine) z toho, čo sa odohralo v dejstve treťom.

Keďže sa jedná o druhý diel z (zatiaľ) trilógie, človek by mohol nadobudnúť dojem, že pôjde o typický „vyplňovač miesta“ medzi jednotkou a trojkou. Avšak tentokrát to tak nie je. Keď hra vyšla pred pár rokmi na prvom Xboxe, pre tých pár šťastlivcov, ktorí ho tu vlastnili to musel byť taký malý sviatok, pretože aj keď sa vtedy Microsoftu nepodarilo urobiť nejakú veľkú dieru na konzolovom trhu, myslím že Halo je jeden z dôvodov, vďaka ktorým tu máme dnes Xbox 360 (a ďalší na ceste).

Halo bolo akýmsi „killer titulom“ Xboxu, preto som nikdy nepochopil rozhodnutie Microsoftu urobiť jeho konverziu na PC. Nech boli dôvody akékoľvek, som rád, že sa to stalo, pretože inak by som si nemohol takto pohodlne a bez emulovania doplniť herné „vzdelanie“.

Hra ako taká, by sa dala charakterizovať ako space opera. Máme tu vesmírne lode, mimozemské civilizácie a prepracované univerzum, ktoré si nezadá so Star Wars alebo Star Trekom. Na rozdiel od vtedajšej konkurencie Halo vždy kládlo príbeh na prvé alebo skôr popredné miesta. Síce nejde o nič extrémne originálne, napriek tomu ide o celkom prepracovanú zložku hry.
Každý správny príbeh potrebuje svojho hrdinu. Túto funkciu plní náš starý známy supervojak Master Chief, ktorému síce nikto nikdy nevidel do tváre a veľa toho nenahovorí (narozdiel od Gordiho občas niečo predsa len povie), napriek tomu je to hrdina na slovo vzatý.

Halo 2 vyšlo zhruba 2 roky po konzolovej verzii, keď bola už PC komunita namlsaná upútavkami na Crysis, takže dva roky stará hra už mohla posadiť na zadok už len málokoho. Napriek tomu, v porovnaní s prvým dielom ubehla graficky celkom dlhú cestu. Modely sú detailnejšie, textúry ostrejšie a prostredia ešte rozľahlejšie.

Bungie však nikdy neboli nejakí nejakí udávači výkonu alebo technologickí mágovia. To, čím si prvé Halo získalo väčšinu fanúšikov, bola hrateľnosť. V tomto smere sa toho moc nezmenilo, akurát pribudla jedna drobná „fíčura“ v podobe dual-wieldu, teda nosenia dvoch zbraní naraz. Samozrejme, funguje to len s malými kúskami, ale tam kde som v prvom dieli váhal, či si mám vziať magnum alebo plasma rifle, teraz som to mohol vyriešiť kombináciou oboch. Drobnosť, ale poteší.
Keďže je hra postavená na strieľaní, autori si na tejto zložke dali záležať a výsledkom sú intenzívne, mnohokrát až epické boje.
Oproti prvému dielu hra ponúka aj hranie za covenantského prebehlíka Arbitera, ale z hľadiska hrateľnosti sa oproti hraniu za Master Chiefa nijak nelíši. Jediný rozdiel je, že Arbiter sa po stlačení „x“ zneviditeľní (Chief si zapne svetlo).

Tam kde hra stráca po technologickej stránke, vynahradzuje to stránkou zvukovou, konkrétne tou hudobnou. Už úvodná téma naznačuje, že na hudbe si niekto dal naozaj záležať a oproti grafike nepodlieha starnutiu, takže niektoré tóny znejú naozaj nadčasovo. Dobre sa to počúva a hlavne to dobre doplňuje celkovú atmosféru hry. Tak to má byť.

Celkovo sa mi druhé Halo nesmierne páčilo, avšak pár vecí mi predsa len vadilo.
V prvom rade to bola absencia mojej obľúbenej útočnej pušky. Síce je tu namiesto nej aká taká náhrada v podobe bojovej pušky, ale nie je to ono.
No a druhou vecou bolo zakončenie. Keď sa na to tak spätne pozerám, príde mi to ako keby dvojka a trojka mali byť jedna hra, ale niekomu prišlo ako dobrý nápad rozdeliť to na dva tituly.

Aj keď Halo 2 nie je dokonalá hra, napriek tým vyššie uvedeným námietkam som sa po celý čas výborne bavil a tých pár malicherností na tom nič nezmení.
Halo séria nie je hra pre každého, buď ju akceptujete takú aká je, alebo ju môžte donekonečna kritizovať. Iná možnosť nie je. A ako ste si už mohli všimnúť, ja spadám skôr do tej prvej kategórie...

Pro: hrateľnosť, príbeh, výprava

Proti: absencia útočnej pušky, odseknutý koniec

+13

The Darkness II

  • PC 95
"Je dobré byť zlý"
Nejak takto by sa dala celá hra charakterizovať, pretože hlavný hrdina, aj keď to nie je vyslovený parchant, od hrdinov bez bázne a hany ako Mariňák z Doomu, Master Chief, Gordon a mnohých iných má dosť ďaleko. Toľko k hlavnej postave, teraz samotná hra.

Ako iste všetci vedia, The Darkness II je pokračovaním pôvodne konzolovej hry, ktorú som bohužiaľ nehral, takže nemôžem porovnávať ani vypichnúť rozdiely medzi jednotlivými hrami. Čo ale môžem povedať je, že druhá "Temnota" je podľa mňa jednou z najzábavnejších tohtoročných hier, ale nepredbiehajme.

Hra ako taká je adaptáciou rovnomenného komixu (ktorý som tiež nikdy nečítal) a ten je z nej cítiť na míle ďaleko, najmä vďaka, ako ste si už z videí a screenshotov mohli všimnúť, komixovej štylizácií. Celá hra je totiž spracovaná v cell shadovej grafike ako tomu bolo napríklad u XIII, prípadne Borderlands. Síce neviem, čo autorov viedlo k tomuto kroku, pretože grafika pôvodnej hry nebola nijak štylizovaná, po počiatočnom "šoku" som si na to celkom zvykol a musím povedať, že komixová štylizácia veľmi dobre dokresľuje atmosféru celej hry.

Z hľadiska hrateľnosti je to čistokrvná FPS, ktorá sa však od konkurencie líši jedným podstatným rozdielom. Dvomi "rukami temnoty", ktorými hlavný hrdina disponuje. Vďaka tomu , dostáva pôžitok z likvidácie protivníkov nový rozmer. Hra Vás pri tom do ich používania nijak nenúti a takmer celou hrou sa môžte prestrieľať. To by však bola veľká škoda, pretože nie je nič lepšie, ako pri prebíjaní strelných zbraní dať enemákom trochu cez držku "temnou rukou", prípadne im zožrať srdce alebo ich roztrhnúť napoly.

Príbehovo hra nadväzuje na prvý diel, ktorého znalosť však nie je nutná, pretože hra Vám na začiatku v krátkosti povie všetko podstatné, čo by ste mali vedieť. Príbeh je, na akčnú hru, celkom komplexný ale našťastie nijak prekombinovaný, aj keď občasné "wtf" momenty sa nájdu. Hlavne na konci som si už takmer nebol istý čo je skutočnosť a čo halicunácia, to sa autorom fakt podarilo.

Na záver musím zopakovať to čo som povedal na začiatku, že Darkness II je jedna z najzábavnejších hier poslednej doby a pre mňa možno aj kandidát na akčnú hru roka, aj keď je ešte zavčasu o tom hovoriť.

Pro: zábavné akčné pasáže, príbeh, grafika

Proti: mohlo to byť aj dlhšie

+25

Rage

  • PC 90
Bude tomu už dobrých 7 rokov, čo vyšla posledná hra od id Software, zakladateľov celého FPS žánru, DOOM 3. Bol to celkom odvážny krok vyrukovať sebavedome na trh pár mesiacov pred vydaním Half-Life 2 a tak sa tretí DOOM nestretol s takým fenomenálnym úspechom ako pán Carmack & Co. čakali. Každopádne mne to mohlo byť jedno a hru som si náležito užil (zatiaľ dvakrát).
Niekoľko málo rokov potom sa začali internetom šíriť zvesti o pripravovanej novej hre od id Softu, ktorá nemá byť pokračovaním žiadnej z ich zavedených značiek. A tým sa začali písať dejiny hry Rage.

Rage bol od začiatku prezentovaný ako hra, ktorá sa bude značne líšiť od vtedajších id hier.
Napriek tomu, aká je Rage iná oproti predchádzajúcim titulom z Carmackovej dielne, nájdeme na nej všetky poznávacie znaky alebo po novom trademarky "Dúmoviek", vrátane dvojhlavňovej brokovnice.

Najlepšie bude začať príbehom, ktorý mi príde rozporuplný. Zápletka je síce veľmi zaujímavá, no celý príbeh padá na jeho podaní. Na našu modrú planétu má spadnúť obrovský "šutrák" a z nejakého dôvodu je náš bezmenný hlavný hrdina vybraný medzi tých, ktorí majú prežiť apokalypsu zmrazení v zariadeniach, ktorým hovoria "Archy". Prečo je to ale tak, to už sa Vám už nevysvetlí nikto.
A tak putujete po svete, plníte úlohy od rôznych zadávateľov a tým napĺňate svoj (herný) osud. Napriek všetkému čo som povedal má Rage najsilnejší a príbeh spomedzi všetkých id hier.

Celá hra začína tým, že sa náš spomínaný hrdina bez mena prebúdza do nového, katastrofou zničeného sveta. Netrvalo to (našťastie) dlho a po niekoľkých primerane dlhých rozhovoroch som už v ruke zvieral svoju prvú zbraň, čím nemohlo byť nič iné ako pištoľ, celkom podobný tomu z DOOMu 3. Čo sa týka arzenálu, nájdeme tu všetky štandarné kúsky ako brokovnicu, samopal alebo raketomet. BFG sa tentokrát nedostavilo, no aby bolo fanúšikom zadosťučinené, máme tu jeden typ munície do pulzného kanónu, ktorý sa volá BFG.

Hra ako taká je celkom otvorená a máte tú spomínanú voľnosť pohybu. Po bližšom skúmaní som ale zistil, že všade aj tak vedie jedna, nanajvýš dve cesty. Ale to nevadí, nikto predsa nečakal žiadny sandbox.

Po akčnej stránke hra šľape ako švajčiarske hodinky. Akcie je dosť a je starostlivo dávkovaná v primeraných množstvách. Po všetkých tých vojnových strieľačkách, čo som v poslednej dobe odohral to pôsobí ako ozvena z minulosti v tom najlepšom možnom zmysle slova.

A aby toho nebolo málo, máme tu aj autá, ktorými sa môžete prepravovať na miesto konania misie alebo si trochu zazávodiť. Závodný model síce nie je nejak extra prepracovaný ale na to čo sa človek v hre povozí bohate stačí.

Takže keď sa to tak zhrnie, máme tú starosvetskú FPS akciu, ktorá sa nebojí robiť veci trochu inak a z konkurencie si veľkú hlavu nerobí. Kvôli tomu budem id Software vždy uctievať a kvôli tomu je Rage dobrá hra.

Pro: hrateľnosť, grafika, príbeh

Proti: podanie príbehu, relatívna krátkosť

+13

Need for Speed: Hot Pursuit

  • PC 95
Neexistuje veľa závodných hier, ktoré by som dohral do konca. Keď sa to tak vezme, Okrem havajského Test Drive Unlimited a štvrtého Burnoutu to boli iba hry zo sérií Need For Speed a FlatOut.
A keďže ide o môj prvý "závodný komentár", nie je nič lepšie ako začať práve reinkarnáciou známej série (teda subsérie).

Pôvodne som ku HP pristupoval bez nejakých väčších očakávaní. Predsa len, hra kde sa banda zbohatlíkov premáva v luxusných autách a popri tom uniká pred strážcami zákona sa za originálnu označiť určite nedá. A keďže s malými očakávaniami prichádzajú veľké prekvapenia, nasledujúci text sa bude niesť najmä v duchu spokojnosti.

Hra ponúka hranie za obe strany, teda za pretekárov aj ruky zákona. Pôvodne som si myslel, že policajná časť hry bude len akousi "fíčurou", ktorá sa pekne vyníma na krabici a v reále nudným doplnkom ku pretekárskej zložke, ktorú si človek len rýchlo odbije, aby sa mohol okamžite vrhnúť späť do víru závodov. Lenže to by v tom nemohli byť Criterioni. Obe zložky sú si teda absolútne rovnocenné a hra Vás nenúti preferovať tú či onú stranu. Ja osobne som po každom úspešnom závode nasadol do policajného auta a tých, ktorých som sa snažil zo predtým predbehnúť som dostal za mreže. Tým pádom môžem vylúčiť akýkoľvek stereotyp, pretože každá hra bola iná ako tá predchádzajúca.
K tomu celkom dopomáha aj pestrá ponuka herných módov, kde sú klasické preteky tak trochu upozadené na úkor všemožných naháňačiek alebo časoviek.
Najviac som si užíval mód Hot Pursuit a to za obe herné strany. Dalo by sa to označiť za needforspeedovskú obdobu módu Road Rage známeho z Burnoutu.
Naopak najmenej sa mi páčili časovky, pretože zajazdiť ich na zlatú medailu bolo niekedy naozaj náročné.

Čo sa týka technického spracovania, je na vysokej úrovni. Autá sú vymodelované do posledného detailu a aj znejú ako svoje predlohy. Je vidieť, že autori venovali ich tvorbe dostatok času. Ako povedal kedysi istý redaktor v relácii Game Page pri recenzii štvrtého dielu: "grafika je tak fotorealistická, že sa budete báť, aby na Vás tie autá nevyskočili z monitoru", s prižmúrením oka sa to dá povedať aj o Hot Pursuit.

Jediné, čo mi kazilo dojem z inak bezchybnej hry bol oficiálny soundtrack, ktorý mi absolútne nesadol. Keď si pomyslím na tie rockové "vypaľováky" z FlatOut hier alebo štvrtého Burnoutu, koniec koncov aj v predchádzúcich NFS hrách som si vždy po hudobnej stránke našiel niečo pre seba, príde mi to ako zvláštna voľba. Nuž čo, koľko ľudí, toľko chutí a v každej hre predsa nemôžu hrať len Ironi alebo Megadeti :)

Celkovo môžem zhodnotiť Hot Pursuit ako jeden z najvydarenejších dielov série od čias Most Wanted a pre mňa asi najlepší diel v sérii. Namakané autá, naháňačky s políciou, zábavné zbrane, to všetko tvorí dohromady skvelú závodnú hru. Vlastne mi to celé prišlo ako hranie sa s angličákmi. Nikto nerieši čo postavy motivuje k ich konaniu, ide len o to dobre a schuti si zazávodiť.

Pro: policajné naháňačky, zbrane, technické spracovanie

Proti: soundtrack, niektoré časovky

+14(15-1)

Red Faction: Guerrilla

  • PC 95
Až do dnešného dňa som si myslel, že najdeštrukčnejšia hra na svete je moja srdečná záležitosť - Mercenaries. Lenže to by v tom musel byť čert, aby som sa nemýlil.

V sérii Red Faction nie som žiadnym nováčikom, veď predchádzajúce diely som dohral po dvakrát a a už tie sa na krabiciach chvastali zničiteľným prostredím. No oproti Gorrille..... pardón, Guerrille toto slovné spojenie pôsobí ako výsmech. Keď si to tak zrovnám, od tejto hry už bude pre mňa asi každý akčňák len spomínanou o komentár či dva nižšie "prechádzkou nezničiteľnými prostredím". Prakticky celá hrateľnosť je postavená na ničení čohokoľvek, čo Vám príde pod ruku (prípadne pod kladivo).

A ako sa to vlastne hrá?
Podobne ako GTA, prípadne spomínané Mercenaries. Hlavný hrdina príchádza na Mars a zhodou okolností sa stane členom partyzánskej organizácie a neskôr jedinou nádejou slobnodného Marsu. Príbeh síce nie je to, na čom by hra stavala, ale ako taká výplň medzi jednotlivými akciami má svoje uplatnenie.

Graficky je hra na úrovni a teda každú jednu explóziu som si náležite vychutnal, a že ich teda bolo!
Keď sa povie grafika, musí sa povedať aj ozvučenie, ktoré je rovnako podarené, takže deštrukciu nielen dobre vidieť ale aj počuť.

Záver:
Od tretieho dielu marťanskej série som si toho moc nesľuboval a nakoniec ma dokázala veľmi príjemne prekvapiť. Misie sú relatívne pestré, hra celkom slušne odsýpa, tempo je miestami až zbesilé, takže nevidím dôvod túto skvelú GTAčkovinu neodporúčiť. Minimálne ako prostriedok na odbúranie stresu funguje dokonale.

P.S. Istá pasáž poslednej misie mi pripomenula tankové misie v Halo 3, no tamojšia úroveň zničiteľnosti je len slabým odvarom.

Pro: deštrukcia všetkého možného a celková akčná stránka hrateľnosti

Proti: niekedy nudné presúvanie sa po mape

+12

BlackSite: Area 51

  • PC --
UPOZORNENIE:
Hru som hral vo verzii pre XBOX 360, myslím však, že okrem ovládania, grafiky a iných drobností by medzi jednotlivými verziami nemali byť žiadne rozdiely.

Ako iste všetci vedia, ide o pokračovanie istej hry s názvom Area 51, ktorú som si plánoval kedysi zaobstarať ešte na starú dobrú "Péesdvojku", no nakoniec sa mi to bohužiaľ nepodarilo (dúfam, že sa ešte niekde dá zohnať aspoň PC verzia), pustil som sa do hrania pokračovania. A myslím, že som urobil dobre.

Síce už dnes si na túto "pařbu" spomenie málokto, ja mám dodnes v živej pamäti nadšené previews/previá/previewy (nehodiace sa škrtnite) a menej nadšené, priam až vlažné recenzie. Kde sa stala chyba?
Ako už povedal pán Jack o komentár nižšie, vyšla v nesprávnej dobe a ja by som ešte podotkol, že aj v nie celkom odladenej podobe, pretože autori dostali za úlohu vydať hru prad Vianocami. Nie je to ironické?

Pozrime sa tomu na zub.
Príbeh sa točí okolo mimozemskej (aspoň dúfam, že to malo niečo s mimozemšťanmi) invázie do USA a iba náš hlavný hrdina (s malou pomocou svojej bandy) musí všetko to krviprelievanie zastaviť. Príbeh síce nie je nič svetaborné, no úplne na zahodenie to nie je a dostane sa aj na nejaké tie prekvapivé momenty alebo ,ako tomu ja s obľubou hovorím, dejové zvraty. Keďže moja angličtina nie je na úplne dokonalej úrovni a nepodarilo sa mi nikde nájsť možnosť zapnúť titulky (samozrejme, že anglické), je dosť možné, že mi nejaké tie veci ušli, každopádne sa to na výslednom dojme nijako nepodpísalo.

S hľadiska hrateľnosti ide o klasickú FPS s menším dôrazom na týmové hranie. Jednoducho povedané: beháte, strieľate a občas Vám ta banda nýmandov aj pomôže. Zrovna tento prvok by som hre vytkol, pretože bez prítomnosti týmu by som sa v 90% prípadov obyšiel. Váš tým má dokonca aj nejakú morálku, no okrem toho, že ma hra občas upozornila na to, že je vysoká, prípadne nízka, som túto funkciu počas hrania ani nezaregistroval.
Arzenál tu viacmenej máme klasický. Do rúk sa Vám dostane pištoľ, útočná puška, brokovnica, ostreľovačka, raketomet a samozrejme granáty. Neuškodilo by, keby autori do hry zapracovali viac kúskov ale nejaké výrazné negatívum to nie je.
Prostredie je vcelku variabilné, pozriete sa na vyprahlú púšť, nejaké to malomesto, dokonca navštívite aj podzemnú základňu.

Po technickej stránke je hra vcelku na úrovni. Použitie Unreal Enginu 3 je celkom očividné so všetkými je kladmi aj zápormi. Keď ju však prirovnám k takému Gears of War, ešte má čo doháňať.

Vo výsledku ide o zábavnú FPS s nejakými tými muchami, ktoré Vám ale zaujímavé príbehové pozadie, frenetické prestrelky a bezproblémový priechod hrou bohato vynahradia.

Pro: príbeh, prestrelky, bezproblémový priechod, relatívne dobrá AI

Proti: parťáci sú tu nejak navyše, z UE3 sa dalo vyťažiť viac

+7

Crysis

  • PC 90
A je to tu!
Po rokoch odriekania a presviedčania sa, že to už nikdy viac hrať nebudem som sa to toho opäť zase oprel a konečne to dotiahol do zdárneho konca.
Musím však podotknúť, že ani tentokrát to nebolo bezproblémové. Ale pekne poporiadku.

Asi každý, kto hrám venuje aspoň trochu času musel počuť o hre, ktorá mala priniesť na naše monitory fotorealistickú grafiku. Do reklamnej kampane investovali ľudia od EA určite nemalú sumu a všetci od hry čakali nadpozemský zážitok. Ako to už pri silne očakávaných hrách býva, očakávaný efekt sa nedostavil a prišlo (aj keď síce len drobné) sklamanie. Ale dosť bolo histórie, ide sa hrať!

To čo, na Crysis upúta (kedysi zvyklo aj vyrážať dych) hneď na prvý pohľad je jednoznačne grafické spracovanie. Je vidieť, že páni (a dámy) od Cryteku si dali na tejto položke veľmi záležať, koniec koncov išlo o PC exluzívny titul, ktorý mal všetkým vytrieť zrak a donútiť konzolistov blednúť od závisti. A musím podotknúť, že na hru je radosť pozerať ešte aj dnes, čo u 4 roky starých hier nebýva zvykom. To však so sebou aj nesie jedno veľké negatívum v podobe HW nárokov, čo je určite jedna z príčin relatívne vlažného prijatia hry. A zrejme kvoli tomu píšem komentár na hru až dnes :-).

Ale Crysis nie je len o grafike. Hra má aj celkom podarený príbeh. Zápletku o mimozemšťanoch, ktorí chcú ovládnuť našu modrú planétu sme už počuli nespočetne veľakrát ale určite nie z pohľadu amerických supervojakov, ktorý prišli zistiť čo sa stalo na nejakom ostrove a popri tom, ako sa patrí, zachrániť svet. To znamená, že tu máme relatívne celkom epický dej a dojde aj na dejové zvraty, takže uričte nejde len o vyplnenie prázdneho miesta medzi všetkými tými prestrelkami.

A teraz už konečne k tej hrateľnosti. Aj keď je Crysis prachobyčajná FPS, náš hlavný hrdina je navlečený do nanoobleku s niekoľkými parádnymi vychytávkami ako je neviditeľnosť, vyššia odolnosť, rýchlosť a sila. Plusom je, že Vás hra do ničoho nenúti, či už vo využívaní schopností obleku alebo postupe hrou a teda môžte hrať hru buď starým dobrým ramboštýlom alebo cestou minimálneho odporu, všetko je len na hráčovi.

Námietok ku hre veľa nemám, avšak jedna by sa predsa len našla. Zhruba v druhej tretine hry sa hráč dostáva do akejsi mimozemskej štruktúry. Táto pasáž mi prišla z celej hry najnudnejšia a nebyť toho, že sa mi z jedného inkriminovaného úseku náhodou podarilo dostať, asi by som ju ani nedohral. Trocha mi to pripomenulo pasáž na Xene v prvom Half-Life, kde som sa cítil podobne rozčarovane.


Na záver musím dodať, že až na ten malý zádrhel som sa pri hre celkom dobre bavil a ostatný priebeh hrou bol viacmenej bezproblémový. V mojich očiach síce Crytek neprekonal svoju prvotinu Far Cry, ale aj tak ide o veľmi dobrú hry, ktorý by si mal minimálne raz zahrať každý, kto to s hrami, obzvlášť FPSkami myslí aspoň trochu vážne.

Pro: AI, voľnosť, príbeh, grafika

Proti: mimozemská pasáž, HW náročnosť

+24

Half-Life: Blue Shift

  • PC 80
Tak, a mám za sebou posledný oficiálny datadisk ku jednej z najlepších fps všetkých čias.

Na úvod treba poznamentať, že aj keď hra vyšla ako datadisk, pôvodne mala byť iba prídavkom pre Dreamcastovú verziu Half-Lifu, no tá bola zrušená a tak chcela Sierra z projektu ešte vyťažiť nejaký ten $, čo sa bohužiaľ neblaho prejavilo aj na výslednej kvalite.

Aj keď bol Blue Shift dosť rozporuplne, alebo skôr negatívne prijímaný a mal asi najhoršie recenzie v celej Half-Lifeovskej sérii, mal som potrebu ho vyskúšať, pretože ma lákala predstava zažiť ešte raz haváriu v Black Messa z iného, v poradí už tretieho uhla pohľadu. A urobil som dobre.
Najskôr pomalý rozjazd ako v pôvodnej hre z čoho sa neskôr vyvinie boj o holý život.
Trochu ma sklamala absencia nejakých noviniek, pretože všetko zostalo po starom, dokonca nepribudla žiadna nová zbraň. A tiež je priam až nechutne krátky, skúsenejší hráči ho dotiahnu za asi jedno popoludnie. To sú asi najväčšie zápory celej hry.
Inak je všetko, ako som už spomenul, po starom. Teda akcia, nejaký ten logický problém, výlet na Xen a zase tá akcia.
Jednoducho, ak sa vám nepáčila pôvodná hra alebo predchádzajúci datadisk, po Blue Shifte radšej ani nesiahajte. V opačnom prípade je to naopak.

Na záver by som dodal, že napriek vyššie spomenutým negatívam (hlavne k tej krátkosti) som sa pri hraní celkom dobre pobavil. Vidieť už raz videné situácie z iného uhla pohľadu (napríklad Gordona cestujúceho do práce) je celkom zaujímavé. Koniec koncov, možnosť vydať sa opäť do komplexu Black Messa nedostanete každý deň :-)

Pro: atmosféra, akcia, odkazy na pôvodnú hru

Proti: dĺžka hry, žiadne inovácie

+21

Rogue Trooper

  • PC 90
Na začiatok Vám položím jednoduchú hádanku:
Odohráva sa to vo vzdialenej budúcnosti a v hlavnej úlohe vystupuje modrý chlapík a nevolá sa to Avatar?
Áno, je to predsa Rogue Trooper. Ale myslím si, že keby hra nebola adaptáciou u nás prakticky neznámeho komixu (na pár výnimok sú u nás nie sú známe asi žiadne) a vyšla by pár rokov neskôr, bola by podobnosť Cameronovým blockbusterom (a istým belgickým kresleným seriálom) celkom podozrivá.

Ale dosť bolo špekulácii, Rogue Trooper je tak trochu taktická, tak trochu týmová a poriadne akčná TPS akcia.
Pýtate sa, ako môže hra týmová, keď v nej vystupuje iba jedna osoba? Jedoducho, tým, že je náš hlavný hrdina GI, teda Genetic Infantry, čo je voľne preložené niečo ako geneticky vyšľachtený vojak, môže nielen dýchať pre ľudí toxický vzduch a prežiť v nehostinných podmienkach, ale dokáže so sebou nosiť aj biochipy po padlých kamarátoch v zbrani a teda hrou nepostupujete sám, ale rovno s tromi parťákmi, ktorí Vám nepriamo pomáhajú v postupe hrou. V podstate ide o takú "one man army", a tentokrát doslova. V praxi to vyzerá tak, že napríklad kolega, ktorí bol predým snajper, vám po implementácii jeho biochipu pomácha pri ostreľovaní, ďalšieho spolu s prilbou umiestníte na počítačový terminál a ostatok už vyrieši za Vás alebo kolega medik Vás kedykoľvek (keď na to máte pochopiteľne prostriedky) vylieči.

A príbeh? Aj keď je dosť jednoduchý a do istej miery predvídateľný a nemôžete od neho čakať srdcervúce zvraty alá Metal Gear séria, predsa len je pátranie po vinníkovi za úvodný masaker a následná cesta za pomstou zaujímavé, až dychberúce.

Čo na záver? Rogue Trooper je veľmi dobre hrateľná, humorná, graficky slušne vyzerajúca a celkovo zábavná TPS, ktorá Vás svojim netradičným umiestnením, príbehom a už spomínanou dobre vybalancovanou hrateľnosťou chytí a nepustí až pokým neuvidíte záverečné titulky a je veľká škoda, že v dobe vydania sa medzi všetkými tými AAA titulmi takpovediac "stratila", pretože o pokračovanie si priam volá. Potenciál pre sériu s modrými vojakmi v hlavnej úlohe by tu rozhodne bol.

Pro: hrateľnosť, spracovanie prestreliek, taktické elementy, humorné hlášky, zaujímavé príbehové pozadie

Proti: otvorený koniec bez nádeje na pokračovanie

+8(9-1)

SiN: Wages of Sin

  • PC 75
Priznám sa hneď na úvod, že z datadisku ku hre, ktorá má veľmi milo prekvapila, som bol spočiatku trocha sklamaný. Po tom, čo predviedol pôvodný titul, som od neho očakával asi priveľmi a úvodné blúdenie kanalizáciou a zabíjanie zmutovaných pavúkov a tiež hľadanie tej zašmejdenej karty asi nebolo presne to, čo som si prial.

Našťastie, po slabšom úvode sa hrateľnosť vrátila takpovediac do starých koľají. Tentokrát s trocha väčším dôrazom na "tiché" misie, čo mi moc nesedelo, takže som každú situáciu riešil tým hlasnejším spôsobom. Od autorov je chválihodné, že spustením alarmu hráča nijak netrestajú, hráč sa iba musí vyporiadať s väčším počtom enemákov.
Ako každý správny datadisk obsahuje hra aj nejakú tú novú zbraň, ktoré tu radšej nebudem menovať, pretože si už presne nepamätám, ktoré boli a neboli v pôvodnom SiNovi.

Graficky je to ten starý dobrý SiN, takže ak sa niekomu páčila/nepáčila vizáž pôvodnej hry, bude/nebude sa mu páčiť aj/ani datadisk.

Celkovo mi prišiel Wages of Sin kvalitatívne o niečo slabší, no na druhej strane nemám tvorcom čo zazlievať, keďže nejde o plnohodnotné pokračovanie, ale ako bolo spomenuté už na začiatku, ide o datadisk.

Pro: nové zbrane, noví nepriatelia, nové misie

Proti: časté záseky, slabší úvod

+7

Archangel

  • PC 70
Archanjel je zabudnutá poľská RPG/Adventure/strieľačka (niekoho môže odradiť už len tá kombinácia) s výrazným príklonom ku akcii.

Hra začína podobne ako (takisto poľský) Painkiller dopravnou nehodou, po ktorej sa hlavný hrdina dostáva do akéhosi alternatívneho sveta, kde je nútený plniť rôzne úlohy pre "služby dobra". Názvy mi trocha prišli ako parafrázovanie na Hviezdne vojny, veď uznajte sami, zbraň hlavného hrdinu sa nazýva "Meč Svetla", proti sebe bojujú "Strana Svetla" a "Strana Temnoty" a s hlavným hrdinom sa skoro každý lúči hláškou "nech ťa sprevádza svetlo". Žeby náhoda?

Prvé, čo ma po úvode na hre zaskočilo, bola absencia akejkoľvek mapy alebo niečoho, podľa čoho by sa dalo v hre orientovať. Neskôr som prišiel na to, že prostredie nie je až také rozsiahle, ako sa zdá ale aj tak by nezaškodila prítomnosť aspoň tej mapy.

Keď som sa už do hry ako tak vžil, zameral som sa na súboje. Súbojový systém nie je nijak prelomový (autori mohli zakomponovať do hry nejaké jednoduché kombá) ale keďže nejde len o čistokrvnú akciu, dá sa to ako tak akceptovať. Nepriatelia sú rozmanitý a dalo by sa povedať, že na každého platí trochu iná taktika.
Príjemným spestrením súbojov je možnosť prepnúť sa do vami na začiatku zvolenej formy - buď Ducha alebo Bojovníka a s tým spojené využitie týchto schopností.
Okrem toho za zabitých nepriateľov získavate skúsenostné body, ktoré môžte investovať do, nazvyme to "schpností" ako sú napríklad regenerácia alebo zneviditeľnenie takže súboje sú dostatočne variabilné.

Dosť ma sklamal dizajn misií (alebo questov, či ako sa tu tomu hovorí), ktorý spočíva v presune z miesta A do miesta B alebo zabitia nejakej monštróznej príšery. Občas to bolo naozaj dosť stereotypné. Čiastočne to zachraňuje aspoň variabilita prostredí.

Grafické spracovanie na svoju dobu nejak neexcelovalo ale ani nejak výrazne nezaostávalo, skrátka taký ten priemer.

Aj keď môj koment môže vyznieť negatívne, nie je tomu tak. Archanjel je dobrá hra, ktorá však, nebyť niekoľkých závažných chýb, mohla byť sakra dobrá.

Pro: príbeh, variabilita prostredí

Proti: zo začiatku ťažšia orientácia vo svete, nedotiahnutý súbojový systém, otravné loadingy

+12

Sniper: Path of Vengeance

  • PC 50
Prehlásenie:
Autor tohoto komentára si je plne vedomý, že jeho napísaním si koleduje o nútené práce v sekcii Schvaľvanie videí a príde o svoj spoločenský štatút.
Ďalej je komentár politicky nekorektný a obsahuje náznaky humoru.
Čítanie len na vlastné riziko!

O hre Sniper: Path of Vengeance (ďalej len S:PoV, alebo ten názov už radšej nebudem spomínať) sa prevtelíte do postavy nájomného vraha. Zápletka je, ako sa na béčkový akčňák patrí, dosť klišovitá, takže hneď na začiatku na vás ktosi ušije búdu a vy sa razom ocitáte vo väzení, odkiaľ sa vydávate na svoju "cestu pomsty". Toľko k príbehu, ktorý je predvídateľnejší ako scenáre filmov Arnolda Swchwarzeneggera.

Hlavnou náplňou tejto akčnej hry je dosť nečakane, strieľanie. Strieľa sa tu prakticky po všetkom, čo sa pohne (alebo zostane zaseknuté v textúre, pozn. autora), vrátane potkanov. Aby to nebolo také stereotypné, zakomponovali autori do hry niečo ako "RPG prvky". V praxi to vyzerá asi tak, že po každom neviemkoľkom zabitom protivníkovi získate bod, ktorý môžte investovať do sily, zdravia, výdrže alebo zaobchádzania s niektorou zo zbraní.

Jedným z najotravnejších prvkov hry je Stamina. Hlavný hrdina je zrejme tuhý fajčiar, pretože po chvíľke behu musíte buď zastaviť alebo kráčať, aby sa vám ukazovateľ výdrže doplnil. Čiastočne sa to síce dá odstrániť investovaním skúsenostných bodov do tohto ukazovateľa, no aj napriek tomu ide o dosť rušivý prvok.
Ďalej tu máme, na akčnú hru dosť netradične, inventár, do ktorého sa odkladajú všetky nájdené predmety. Je rozdelený na 3 položky. V "kufri" je všetko čo ste našli, teda lekárničky aj zbrane. Aby ste mohli použiť lekárničku, musíte si ju umiestniť na "opasok" a potom slačiť klávesu F1 až F4. Zbrane sa zase umiestňujú do "puzdra" a vytiahnu číslami na alfanumerickej klávesnici. Na jednoduchú akčnú hru dosť zložité, nemyslíte?

Aby som len nekritizoval, rozoberiem trochu tie "lekárničky". Ako liek sa dá použiť čokoľvek čo nájdete, od jablka až po fľašu vodky. A s alkoholickými nápojmi som (samozrejme že v hre!) zažil veľa sradny. Autori zrejme chceli verne zobraziť účinky alkoholu, a tak po vypití jednej, tužím že vodky, vaša postava síce získa značnú časť zdravia, nepriateľské útoky vám ubližujú menej, ale na druhej strane sa vám dosť točí hlava. Dalo by sa povedať, že dobrú polovicu hry som bol naliaty :-). Naozaj veľmi originálne.

Čo sa týka grafického spracovania, autori si licencovali Lithtech Jupiter engine, napriek tomu je grafické spracovanie dosť priemerné, ak nie podpriemerné.

Po zvukovej stránke ma potešil český dabing a najmä to, že hlavného hrdinu dabuje ten človek, čo daboval spomínaného Arnolda Swchwarzeneggera vo všetkých jeho filmoch a teraz neviem si spomenúť ako sa volá, takže o chlapácke a politicky nekorektné hlášky nie je v hre núdza.

Celkovo vzaté je síce "Odstreľovač" hrou plnou bugov a neodorobenín, je dosť lineárna a priamočiara a AI nepriateľov nepresahuje prvý stupeň základnej školy, ale keď sa na to pozerám ako na ekvivalent filmového béčka, musím udeliť aspoň priemerné hodnotenie, pretože som sa pritom aj celkom dobre pobavil.

Pro: hlavného hrdinu dabuje ten chlap čo Schwarzeneggera, už som si spomenul - Soukup!; odpočinková hrateľnosť

Proti: bugy, chyby, nedorobeniny, nelogičnosti a mnoho iného

+11

Lego Racers

  • PC 85
Lego Racers je arkádová závodná hra nesúca sa v duchu Mario Kart, Wacky Wheels, Crash Team Racing a mnoho iných prevedená do LEGO podoby s nejakými tými vlastnými vychytávkami.

Nájdeme tu všetky atribúty spomínaných hier od power-upov, bizarných postáv, variabilých prostredí až po rýchlu hrateľnosť.
V čom sa táto hra od svojich konkurentov odlišuje možnosť vytvoriť si vlastného jazdca a auto z LEGO kociek. Ide zrejme o najväčší tromf celej hry, pretože v jednoduchom (a občas trochu ťažkopádnom) editore si môžte vytvoriť stroj presne podľa svojho gusta. Máte chuť pretekať v stredovekom voze? Žiadny problém. Alebo dáte prednosť skôr namakanému šporťáku? Všetko závisí len od Vás a Vašej kreativity. Navyše, ak zrovna nemáte žiadne nápady, môžte si vybrať z prednastavenej ponuky. Možností je teda mnoho.

Postup hrou je vcelku jednoduchý, ovládanie je intuitívne, súperi sú Vás dokážu správne vyhecovať takže z hrateľnostnej stránky nemôžem vytknúť naozaj nič.
Jediné, čo mi trocha vadilo, bola krátkosť kampane pre jedného hráča a multiplayer iba v režime split-screen. Je to škoda, pretože na LAN párty a podobné multiplayerové udalosti by to nebolo na škodu. No čo už.

Technické spracovanie je, keďže ide o hru z LEGA, pochopiteľne "kockaté" a navyše pri už tak pomerne starej hre, ktorá je pôvodom z konzol by kritika grafického feelingu naozaj nebola na mieste.

Zhrnutie:
Jednoduchá arkádová závodná hra vhodná pre všetky vekové kategórie. Čo viac si priať?

Pro: hrateľnosť, editor, jednoduchosť, power-upy

Proti: absencia internetového/sieťového multiplayeru, krátka kampaň

+6

Command & Conquer: Tiberian Sun

  • PC 90
Nikdy som nebol nijakým vyznávačom strategických hier, no každé pravidlo musí mať nejakú výnimku. V mojom prípade je to séria Command & Conquer.

Tiberian Sun (ďalej len TS) nijak nevybočuje zo série C&C. Máme tu akčnú a dynamickú hrateľnosť, hrané cutstcény a samozrejme záporáka Kanea, ktrorý opäť túži ovládnuť svet (alebo niečo podobné).
Pokiaľ ide o tie spomínané cutscnény, ako fanúšika Terminátora ma potešila prítomnosť Michaela Biehna, ktorý stvárnil Jack McNeila a svoju úlohu si náležito užil.

Hrateľnostne hre nemôžem vytknúť asi nič. Hra je rýchla, náplň misií je rôznorodá, široký výber jednotiek a budov a pre mňa primeraná obtiažnosť.
Aby som len nechválil, dosť ma zamrzela absencia Mammoth Tankov, ktoré podľa mňa k C&C sérii neodmysliteľne patria, ale s tým sa nedá nič robiť.

Na záver môžem povedať, že TS je po Red Alerte 2 druhá stratégia, ktorú sa mi podarilo dotiahnuť do zdárneho konca a zároveň sa pri hraní baviť. A to je v mojom prípade jav nie až tak často vídaný.

"One Vision, One Purpose"

Pro: hrateľnosť, príbeh, obtiažnosť

Proti: absencia Mammoth Tankov, niekedy nie celkom dobre vyriešené briefingy

+13

Quake II

  • PC 100
Keby mi raz niekto povedal:
"Opíš mi túto hru 11 slovami, z ktorých ti nebudem rozumieť ani písmeno", povedal by som len "No story, no character development but I have a fucking gun!"

Presne tieto slová vystihujú tento počin od id Softu asi najlepšie, pretože o nič iné tu ani nejde. A to je len dobre.

Ako všetci iste vedia, druhý diel s tým prvým nemá mnoho spoločné. Keďže príbeh tu nehrá prvé (ani druhé alebo tretie) husle, nič strašné sa nedeje. Osobne si myslím, že hardcore sci-fi prostredie sa k tejto sérii hodí viac ako ten mix fantasy a sci-fi z dejstva prvého.

Keďže príbeh je rozpísaný hore v popise hry, môžem prejsť rovno do sekcie hrateľnosť. Tá je typicky "doomovská", tzn. nájdi kartu, vystrieľaj celú miestnosť, nájdi druhú kartu, vystrieľaj druhú miestnosť, prestrieľaj sa k počítaču, vyhoď ho do vzduchu a potom zase všetko postrieľaj... a takto stále dookola.
Na papieri (vlastne na monitore) to môže vyzerať repetívne, no v reále som sa stále bavil. Možno to bolo rozmanitosťou oponentov, ktorých je myslím celkom slušný sortiment, možno parádnym výberom zbraní, ktorý je k dispozícii a možno len chuť po dlhom čase si len tak nezáväzne zastrieľať.

Je ťažké hodnotiť technickú stránku tak starej hry, ale aspoň stručne.
Zbrane vyzerajú nebezpečne, nepriatelia desivo a prostredie tak trochu monotónne. Keďže sa mi hru nepodarilo rozbehať cez 3DFX, musel som ju hrať pod OpenGL ale aj tak vyzerala celkom slušne.

Čo dodať? Ako ste si z predchádzajúcich odstavcov mohli všimnúť, druhý diel Quaka mám veľmi rád. Istý veľmi malý podiel na tom má určite aj nostalgia, veď išlo o jeden z mojich prvých kontaktov s FPS žánrom, no najväčšiu zásluhu na tom má samotná hrateľnosť.
Síce nemá také premyslené herné mechanizmy ako Half-Life, alebo prelomovú grafiku ako Unreal a hlavný hrdina netrúsi jednu pikantnú hlášku za druhou ako slávny Duke ale ide o remeselne, poctivo a s citom pre akciu spracovanú FPS.

Druhý diel už u mňa neprekonal ani Quake 3, ani štvrtý diel a myslím že ho už neprekoná ani prípadný piaty diel.
Ako raz povedal jeden náhodný okoloidúci: "Aj Everest je len jeden".

Pro: hrateľnosť, rozmanitosť nepriateľov, zbraní, herná doba

Proti: miestami monotónne prostredie

+19

Call of Duty

  • PC 100
Prvý diel jednej z najúspešnejších sérií súčasnosti. A priznám sa na začiatok, že aj môj najobľúbenejší.
Autori chceli stvoriť duchovného nástupcu Allied Assaultu, čo sa im podarilo na výbornú. V niektorých aspektoch ho dokonca prekonáva.

V čom tkvie úspech celého toho Call of Duty? Dôvodov je viacero.

V prvom rade sa autorom podarilo vytvoriť priam až filmovú atmosféru. Celá hra je preto preplnená skriptami a človek ma zrazu pocit, akoby sa namiesto hrania pozeral na film.
Ďalej tu máme hranie za 3 rôzne strany, čo bolo kedysi tiež nevídané, najmä to tak trochu z Nepriateľa pred bránami vylodenie pri Stalingrade v kampani za Rusov. Pamätných scén obsahuje táto hra požehnane ale ich výpis by bol zbytočný, pretože aj tak ich už väčšina z vás pozná :-).

Celé toto vojnové divadlo beží na Quake 3 engine a myslím si, že lepšie vyzerajúca hra na tomto engine nevyšla a už ani nevyjde (to viem naisto).

Prvý diel Call of Duty je ďalšou z rady hier, ktoré môžem zaradiť do kolonky "obľúbené". Je jasné, že dokonalá nie je, no to mi nezabráni v tom, aby som ju niekedy v budúcnosti opäť zase oprášil a dohral od začiatku do konca tak, ako kedysi.
Kedysi, keď akčné hry neboli ani o príbehu, ani o dizajne ale hlavne o strieľaní.

Pro: vojnová atmosféra, akcia, nápadité misie

Proti: kratšia kampaň

+18(20-2)

Call of Duty: United Offensive

  • PC 95
Datadisk sa nesie v podobnom duchu ako pôvodná hra. Opäť si užijete hranie za 3 národy, opäť sa zúčastníte mnohých, priam až epických bitiek a opäť budete používať viac zbrane ako tú vec na krku :-)

Prvá vec, ktorú datadisk prináša, sú väčšie bojiská. Ich rozlohá je tentokrát o čosi väčšia ako minule. Či už ide o zasnežené pláne alebo ruské kopce, stále je na čo pozerať.
Ďalej tu máme niekoľko nových zbraní a vítanou novinkou bolo pre mňa aj zakomponovanie šprintu, ktorí má však väčšie využitie v multiplayeri.

Pokiaľ ide o multiplayer, musím uznať, že autorom sa ho podarilo oproti pôvodnej hre ešte o trochu vylepšiť.
Zameranie na väčšie mapy mi síce veľmi nesadlo, no dajú sa na nich používať vozidlá a nové módy fungujú väčšinou len na nových mapách.
Avšak všetky mapy z pôvodnej hry sa dajú hrať aj cez datadisk, takže mapy sa len tak rýchlo neohrajú.
Navyše tu máme akýsi systém hodností, ktorý spočíva v tom, že čím máte vyššiu hodnosť, tým viac nábojov dostanete po respawne, spresní sa vaša muška, znesiete viacej zásahov a moja najobľúbenejšia novinka - môžete posielať delostreleckú podporu.

Celkovo ide o podarený datadisk, ktorý prináša nové nápady aj do singleplayeru, aj do multiplayeru.

Pro: atmosféra, akcia, ozvučenie, spracovanie

Proti: ku koncu vyššia obtiažnosť

+24