"Say hello to my little friend!"

Ako inak začať komentár ku Scarface ako ikonickou hláškou z filmu?
Oficiálnu Scarface hru si prvýkrát vybavujem ešte ako novinku, na ktorú som čítal celkom nadšenú recenziu vo vtedajšom Leveli. Vtedy som prvýkrát zistil, že existuje aj film s rovnakým názvom a hra je jeho akýmsi pokračovaním. Lenže v roku 2006 som ešte nemal napozerané všetky gangsterské klasiky ani odohraté všetky GTAčka (hlavne Vice City, ktoré tiež nezaprie inšpiráciu) a tak som po úvode hru odložil na neurčito. Teda do jej 20. výročia.

Za tých 20 rokov sa toho dosť zmenilo a hra stihla v niektorých aspektoch dosť zostarnúť. Najmä graficky. Ale keďže už v dobe vydania nepatrila medzi tie najkrajšie, neodradilo ma to ani teraz. A hoci som v Miami nikdy nebol, mesto ako také je vymodelované celkom detailne a hlavne žije svojim vlastným životom.
Viac som sa pred hraním obával známych grafických chýb, kedy sa hra stávala nehrateľnou. Našťastie existuje verná komunita, ktorá sa o ňu stará a tak nie je problém ju rozbehnúť ani na dnešných strojoch. Stačilo pár jednoduchý krokov a všetko išlo ako malo. 

Po hrateľnostnej stránke je to jasná kopírka GTAčka. A to nemyslím v zlom. Niektoré aspekty mi prišli dokonca lepšie. Hlavne po akčnej stránke by som si dovolil tvrdiť, že Tony vyhráva. Zbraní je celkom slušný výber, postupne sa dajú aj vylepšovať (M16 s granátometom bola jasná voľba) a sú parádne ozvučené. Nepriatelia možno nepobrali moc inteligencie, vynahradzujú to tak hráčovi množstvom. A niekedy, keď sa človek pozabudne, vedia aj pekne zatopiť. Dokonca tu máme aj trochu neohrabaný cover systém.

Keďže sa nachádzame v žánri „mestská akcia“, nesmú chýbať autá. Tých je tu požehnane a na svoje si musí prísť každý. Spolu s celkom podareným arkádovým jazdným modelom nemám autorom čo vytknúť. Snáď len tým športiakom mohli dať väčšiu výdrž, pri mojom jazdnom štýle by to pomohlo.

Čo sa týka hernej náplne, okrem hlavných misii si musí hráč budovať svoje impérium čo zahŕňa nákup podnikov a následné staranie sa o ne. Tu si autori mohli dať trochu viac námahy, pretože slučka – nakúpiť, vyčistiť od gangov a potom vyzbierať peniaze, ktoré treba na zvýšenie levelu ma začala trochu unavovať. A keďže sa mi nechcelo hľadať všetky lokality konkurenčných gangov, zber peňazí bol miestami dosť adrenalínová záležitosť 

Hudobne si prídu na svoje fanúšikovia 80tych rokov a potešilo ma, že okrem štandarných „rádiových“ songov sa tu objavili aj také mená ako Judas Priest alebo Motorhead. Sám Lemmy si dokonca strihol postavu predavača zbraní.

Keď si to tak zhrnieme, Scarface určite nie je bezchybnou hrou. Napriek tomu, že náplň hry sa po čase začne trochu opakovať, ide o stále výbornú variáciu na známy GTA koncept, ktorá sa nebojí robiť niektoré veci po svojom. A hoci nemá produkčné hodnoty ako Godfather ani obrovskú hernú mapu a kaskadérske kúsky ako Just Cause, z tejto trojice mi sadla najviac.
Fanúšikovia akčných hier inšpirovaných osemdesiatkovými klasikami nech si k záverečnému hodnoteniu pripočítajú 10%. A naopak, odporcovia akýchkoľvek plagiátov, napodobenín a neoriginálnych hier nech si 20% odrátajú. :D

Sú hry, ku ktorým sa človek dostane ako slepý k husliam a potom sú také, ktoré mu dlhé roky unikajú. Toto je ten druhý prípad.

Spomínam si na to, ako keby to bolo včera, keď mi kámoš s jeho vtedy nadupaným herným PC ukázal „Wolfensteina 2“. Na prvý pohľad to až také vizuálne orgie oproti vtedajšej konkurencii neboli, ale už vtedy som cítil, že na tejto hre niečo bude. Koniec koncov, vždy som mal slabosť pre hry na idTech engine. Vlastne pre všetko čo aspoň trochu smrdelo id Softwarom. A ako roky išli, dostal som sa aj ja ku svojej hernej mašine, lenže som mal taký pretlak kvalitných titulov, že hoci som si na „Wolfa“ spomenul, dokonca som si ho aj zaobstaral, nie a nie si k nemu nájsť cestu. Až doteraz.  

Povedal som si, že práve teraz na jeseň mám chuť po večeroch likvidovať nebohých nacistov a tak to začalo. Parádny „half-lifovský“ úvod predznamenal, že toto je tá správna FPS pre mňa. Ešte som totiž nehral zlú hru, ktorá by začalo príchodom hlavného hrdinu vlakom.  

Svojho času som nechápal celému tomu konceptu otvoreného sveta ani fantasy prvkom. A pritom si stačilo len sadnúť si a zažrať sa do toho ako špina do koberca. A vôbec to nie je taká blbosť ako to na prvý pohľad vyzerá. Schopnosti sú len 4 a každá má svoje využitie. Najviac som používal štít, ktorý podporoval môj obľúbený štýl hrania FPS – nabehnúť a vykosiť, kryť sa len keď je to úplne nevyhnutné.

Mesto je pomerne malé, takže nejaké blúdenie nehrozí a podľa ukazovateľa v hornej časti HUDu som nemal problém trafiť ani raz. Ten respawn nepriateľov v už prejdených lokalitách možno bol trochu otravný, ale keď už som začínal mať pocit, že hra začne byť repetetívna, prišiel finálny bossfight a koniec.
Zbraní je síce celkom dosť, ale ja som si takmer celú hru vystačil s oboma „samopalmi“ a ostreľovačkou. Aj keď do finálneho bossa som narval takmer všetko čo bolo na sklade a ešte mu nebolo dosť. Každopádne gunplay sa autorom podaril, takže kosenie enemákov som si užíval plnými dúškami.  

Keď to tak zhrniem, jedná sa o veľmi príjemnú FPS, s ktorou ma bavilo tráviť tých niekoľko večerov. Možno do žánru nepriniesla nič nové, ale to staré známe robí dobre. Raveni ma zase raz potešili.

Tak toto bol teda boj. Ako na monitore, tak aj pred ním. Spomínam si, že prvého Advanced Warfightera som hral kedysi na PS2 a potom dvojku na X360. Takže som si logicky myslel, že pôjde o niečo podobné ako konzolová dvojka, akurát v prvej osobe a s lepšou grafikou. Také Brothers in Arms v modernom prostredí.

Nemohol som sa viac mýliť, hoci spočiatku to vyzeralo celkom nádejne. Tutoriál prebiehal takpovediac za pochodu, teda všetky mechaniky sú hráčovi vysvetlené počas hry, žiadna tréningová miestnosť ani nič podobné. Koniec koncov, toto už bola tá „next-gen“ hra.

Ale v prvej ostrej misii som zistil, že to nebude žiadna prechádzka. Každý prechod ulicou a každá prestrelka mohla byť posledná. A že tých posledných teda bolo. Niektoré zapeklité úseky som opakoval asi aj v dvojciferných číslach. A keď už som si konečne osvojil ovládanie týmu, prišla sólo misia bez týmu a opäť adaptácia na nové pravidlá hry. Spočiatku som mal pocit, že to zabalím v polovici a viac už sa sem nevrátim. Ale to by bola škoda, pretože ako sa to hovorí s tým cvičiskom a bojiskom, nakoniec do seba všetko pekne zapadlo, ovládanie mi prešlo do krvi a prebojoval som sa až na samý koniec. Miestni kolegovia spomínali, že v poslednej misii nie sú takmer žiadne chceckpointy, ale s tým musím nesúhlasiť. V mojej verzii sa po každom splnení úlohy hra pekne uložila (rovnako ako v priebehu celej hry), inak by ste nečítali tento komentár.  

A ak by som mal ešte niečo vytknúť, tak AI spolubojovníkov, ktorí boli neraz pekne ťažkopádni a dokázali sa zaseknúť aj na miestach kde by som to nečakal.  Nie vždy, ale občas ma to vedelo mierne rozhodiť.  

Takže keď to tak zhrniem, so všetkými kladmi a zápormi, prvý Advanced Warfighter na PC je solídna militaristická FPS. Nie je bez chýb, ani nie je úplne najjednoduchšia, no keď jej dáte šancu, nudiť sa rozhodne nebudete. Takže mi zostáva pokoriť len X360 verzia a môžme ísť na druhý výlet do Mexika...

To som si raz tak z radosti či nerozumu kúpil hru, o ktorej som toho moc nevedel, ale spadala to môjho novoobľúbeného žánru "arkádová letecká simulácia/strieľačka". A nie je náhoda, že pôvodné Crimson Skies nedávno hrali aj v Retro Nation. A už vôbec nie je náhoda, že som krátko potom videl film Rocketeer, ktorým sa vývojári oboch hier tak trochu inšpirovali.

Základným kameňom každej leteckej hry je letový model. V High Road to Revenge je správne arkádový. Teda nič nebráni kaskadérskym kúskom, z ktorých by sa aj samotnému Maverickovi urobilo nevoľno. A nie je to nič zložité, stačí len správne kliknúť analógovými páčkami a už to ide.
Ani kontakt so zemou alebo skalami/budovami nie je fatálny, našťastie. Lietadlo sa iba jemne odrazí a uberie mu to zo života. Inak by som v jednej zo záverečných pasáži v interiéri blúdil a narážal dodnes.

Okrem lietania musí dôjsť aj na streľbu a poriadne dogfighty. Tých som si v hre užil nadmieru. Súperi vám nedajú nič zadarmo, takže všetky spomínané premety a obraty prídu vhod. A keby sa vám nechcelo so súpermi naháňať v oblakoch, takmer v každej misii je možné použiť stacionárny guľomet buď na zemi alebo na vašej domovskej vzducholodi.

Lietadiel je na výber 9 (plus jeden vrtuľník) a za získané peniaze ich môžte mierne upgradovať, čím sa zlepšia ich vlastnosti. Síce som si vyskúšal všetky, najviac som si obľúbil Ravenscroft Bandito. Vzhľadovo presne taký ten typ stíhačky zo starých časov a čo do vlastností asi najvyváženejší stroj, ktorý okrem základného guľometu disponuje sekundárnou zbraňou v podobe ohnivých rakiet. Proste láska na prvý prelet.

Jediné čo mi na hre trochu vadilo bola miestami vyššia obtiažnosť. Ako som už písal, súperi sa s vami nehrajú a tak som niekde v polovici hry radšej znížil z druhého stupňa (z celkových štyroch) na prvý. A dobre som urobil, pretože si neviem predstaviť ako by som zvládol niektoré bossfighty, hlavne ten záverečný.

Grafika je adekvátna dobe vzniku. Na XBOXe One bežala plynulo, akurát som bol párkrát svedkom akýchsi zásekov, kedy som myslel, že hra zamrzla, ale trvalo to iba chvíľu a potom sa všetko vrátilo do starých koľají. Je to spomenuté aj na oficiálnej stránke XBOX obchodu. A ako to už býva pri niektorých hrách z pôvodného XBOXu, nebeží hra plne 16:9, ale je orezaná na bokoch čiernymi pásmi.

Takže keď si to tak zhrnieme, napriek tým spomenutým niekoľkým neduhom ide o velice zábavnú arkádovú lietačku/strieľačku, ktorá určite stojí za vyskúšanie. Ak máte možnosť, neváhajte.
A je až trestuhodné, že Microsoft, ktorý vlastní práva na značku s ňou (rovnako ako s mnohými inými) nič nerobí. Je to škoda. Myslím, že nie som jediný kto by sa do tohto dieselpunkového sveta plného rýchlych strojov a neohrozených pilotov rád vrátil.

Za môjho herného života som moc RTS hier nehral. A ešte menej som ich dohral. A to iba na PC. A všetky (tri) boli zo série Command & Conquer. Halo Wars má u mňa toľko prvenstiev, že keby za to boli achievementy, mal by som ich teraz tak plné zorné pole, že by som ani nevidel na monitor.

Z dôvodov vyššie uvedených som Halo Wars v dobe vydania moc pozornosti nevenoval. Navyše som vtedy ani nemal X360. Lenže odvtedy už pretieklo veľa vody a ja som stihol odohrať komplet celú hlavnú líniu Halo hier, takže prečo neskúsiť aj prvú časť strategickej odnože?
Hral som definitívnu edíciu na Xboxe One, ktorá je graficky stále dobre pozerateľná a aj pri plnej obrazovke jednotiek stále plynulá. Znalci ostatných hier bez problémov spoznajú všetky vozidlá a postavy, ktoré sa na bojovom poli objavia. Či už mariňákov, Warthogy, obligátne tanky Škorpión, Wraithov, Scaraba alebo so sériou neodmysliteľne spojených Sparťanov, všetko je do detailov vymodelované a verné univerzu. A keby ste videli tie cutscény...

Najviac som sa obával ovládania, pretože tento žáner mi moc nejde ani s myšou, nie to ešte na ovládači. Našťastie autori Age of Empires počítali s tým, že by sa ku ich hre mohli dostať aj hráči môjho typu, preto si na ovládaní dali poriadne záležať. Lietanie po mape, vyberanie skupín jednotiek, všetkých alebo jednotlivcov je takmer bezproblémové a po chvíli tréningu som nemal problém posielať mojich hrdinských Sparťanov na istú smrť... prípadne na víťazné ťaženie.

Z hľadiska hrateľnosti bola hra kritizovaná za prílišnú jednoduchosť a osekanosť. S tým sa nedá nesúhlasiť. Ale ja by som to nebral ako negatívum. V chodiacich misiách je to jasné, pracujete s tým čo máte k dispozícii.
A čo sa týka budovateľskej fázy, nemožnosť umiestňovania budov mimo vytýčené plochy na základni možno spočiatku znie obmedzujúco, ale v praxi to vôbec nevadí. V zápale boja som vďaka tomu vždy vedel, kde mám rýchlo hľadať ktorú budovu. A keď dojde miesto? Tak si postavíme ďalšiu základňu a je vymaľované.

Jediné, čo by som vytkol je krátkosť kampane. 15 misií ubehne ako voda a koniec. Pritom by som si kľudne vedel predstaviť druhú kampaň z pohľadu Covenantu kde by si človek mohol vyskúšať mimozemskú techniku a sledovať príbeh z novej perspektívy. Ale to je asi jediná vada na kráse, ktorú má u mňa Halo Wars.

Inak som si to totiž moju prvú konzolovú, nie C&C strátégiu, náramne užil. Rýchla, dynamická kampaň (tak trochu ako môj obľúbený Red Alert 2), v peknej grafike, ako je u Halo zvykom aj s parádnym orchestrálnym doprovodom, až sa čudujem, že som do toho nešiel skôr.

Keby existoval achievement "dohraj hru pokým nevypnú servery", išlo by o môj druhý zárez (zdravíme a spomíname na Battleborn). Ale to len tak na okraj.
The Crew som mal vždy zafixovanú ako nejakú ubisofťácku MMO vtákovinu, v ktorej sa len tak náhodou nachádzajú autá. Sám od seba by som také niečo asi za plnú paľbu nekúpil, ale keď už mi ju dali rovno pod nos zadarmo, prišlo mi ako dobrý nápad dať jej šancu ešte pred avízovaným vypnutím serverov a následným znefunkčnením hry.

Takže na začiatku ako v každej závodnej hre je potrebné vybrať si svoje prvé vozidlo. Keďže som od prírody nerozhodný tvor (či?), chvíľu mi to trvalo. Napokon to bol Mustang GT z roku 2011, s ktorým som po počiatočných nezdaroch a búračkách nakoniec zažil kopu srandy. Neskôr prišiel na radu môj obľúbený Viper a následne Skyline. Čo sa týka vozového parku, autori s Ivory Tower dostávajú plný počet, pretože výber je naozaj bohatý a každý si nájde to svoje.

Trochu som spočiatku bojoval s jazdným modelom. Narozdiel od Forzy alebo NFS som sa do toho nejak nemohol dostať. Keďže čítate tento komentár, je jasné, že po chvíľke tréningu a nejakých tých odjazdených kilometroch (a búračkách) si to nakoniec sadlo. Aj keď spomínané tituly mi v tejto kategórii prišli lepšie. Hlavne taká Forza Horizon 2 z toho istého roku je v tejto kategórii u mňa o triedu, dve, vyššie.

A kde tie autá vlastne jazdia? Predsa v otvorenom svete kde o naháňačky a búračky nie je nikdy núdza. A nie náhodou je to USA! Síce (pochopiteľne) v menšej mierke než naozaj, ale zato veľmi pekne spracované a pri dlhších presunoch z jedného štátu do druhého som mal naozaj pocit, že cestujem po skutočnej krajine (brané s rezervou... autová hra, rezerva, pokus o vtip). Druhý Horizont mal síce menšiu a prepracovanejšiu hernú mapu, napriek tomu nemám problém ani s USA podľa Ubisoftu. Oba prístupy majú niečo do seba.

Čo potrebuje každá správna pretekárska hra? Predsa príbeh! Teda aspoň to si mysleli autori racingoviek okolo roku 2010. Nie je totiž nič lepšie ako pozerať na príbehové cutscény v hre, v ktorej chce človek preháňať šporťáky svetových značiek. Mali to "nídy a spídy", mal to Grid, tak prečo nie aj my? Ale aby som len nehanil, Troy Baker ako hlas hlavného hrdinu odviedol dobrú prácu a neskôr som sa pristihol, že mu na jeho ceste za pomstou fandím.

Takže koniec dobrý, všetko dobré? Áno. A nielen koniec. Okrem spomínaného úvodu, kedy som ešte nevedel poriadne zvládnuť jazdný model sa z toho postupne vykľuli veľmi zábavné arkádové závody v pekne spracovanom prostredí a s ešte krajšie vymodelovanými autami. Čo viac si priať?

P.S. Jediná škoda je, že po vypnutí serverov nebude fungovať ani hra pre jedného hráča.

Nechcel som tomu veriť, ale existujú len 2 typy hráčov – tí ktorí Deus Ex zbožňujú a tí ktorí ho ešte nehrali (prípadne mu ešte neprišli na chuť). Podľa hodnotenia asi viete kam sa radím.  

Ale zoberme to pekne od podlahy. Moje snahy o pokorenie tejto zo všetkých strán chválenej hry siahajú až do školských čias. Už vtedy som bol zvedavý čo na tom Deus Ex všetci vidia a prečo ho vynášajú do nebies. Ale akosi ma to nechytilo, pretože som očakával akčnú hru (je to z prvej osoby, tak to predsa musí byť FPS) a ako iste viete, klasická akcia nie je disciplína, v ktorej by DE vynikal. Potom som to ešte chcel skúsiť o pár rokov neskôr, ale vtedy ma odradili technické problémy a moja neochota ich riešiť.
Nakoniec ale prišla jeseň 2023, jedna dlhšia maródka a ja som si uvedomil, že mám teraz čas dohnať nejaký dávny rest, ktorý mi pár mesiacov predtým ešte ospevovali aj v Retro Nation. A bolo rozhodnuté.  

Väčšinou začínam tým, že zo začiatku mi to buď nešlo, prípadne ma hra nebavila. Nie v tomto prípade. Už od prvej misie som si užíval zakrádanie sa v tme a tichú, prevažne nesmrtiacu likvidáciu nepriateľov, hackovanie, prelamovanie ochrany a prieskum prostredia. V máloktorej hre ma tak silno bavilo túlať sa po mape a hľadať skrýše s odmenami a alternatívne cesty. Aj to je jeden z dôvodov, prečo som tu strávil také množstvo času.  

Najradšej som hral potichu, pretože ako som už spomenul, súbojový systém nie je moc dobrý. Neviem komu prišlo ako dobrý nápad držať niekoľko sekúnd zameriavač na nepriateľovi, aby ste niečo vôbec trafili. A navyše, stealth prístup je dosť zábavný. Mohol som sa tak vyblbnúť s kušou, paralyzérom a z času na čas aj tichým pištoľom a ostreľovačkou. Keď už si to situácia žiadala.  

Po príbehovej stránke ma hra tiež chytila. Správny mix všetkých možných aj nemožných konšpiračných teórií, to je ponuka, ktorá sa neodmieta. Do toho ešte mnoho postáv, s ktorými sa človek môže porozprávať a niekedy aj zistiť dôležité fakty o misii, jednoducho nemám čo vytknúť.  

Pokiaľ ide o grafiku, myslím že z pôvodného Unreal Enginu vytrieskali autori maximum. Navyše som to ešte okorenil DirectX 10 a vyšším rozlíšením, takže keď človek človek trochu prižmúri oko, je na to priam radosť pozerať.

Keď sa tak nad tým zamyslím, je až trestuhodné ako dlho som Deus Ex ignoroval. Na druhej strane je to dobre, pretože moje vtedajšie ja by pomalú, komplexnú a do istej miery aj celkom ukecanú hru nedocenilo. A keby som ju zase hral počas bežného pracovného nasadenia po večeroch, nikdy by som sa do toho tak neponoril. Takže sa vlastne všetko stalo tak ako sa malo stať. Ďalší (a tentokrát priam obrovský) herný rest je odškrtnutý a ja mám ďalšiu obľúbenú hru, ku ktorej sa rád znova vrátim.

Ubehlo už pár rokov odkedy som dohral prvý diel „poľského TESu“. Ako si tak spomínam, hra to síce nebola dokonalá, zato dosť zábavná. Stačilo len vylepšiť nedostatky jednotky a bolo by. Lenže autori na to išli trochu inak.  
Rovnako ako v prvom dieli, aj dvojka začína relatívne pozvoľna. Celý úvod je taký lineárny, že som sa chvíľami začal báť, či sa vôbec dostanem do otvoreného sveta. Našťastie, obavy boli zbytočné. A svet je to naozaj veľký. Teda celkom veľký a prepracovaný, aby som bol korektný.
Graficky to tiež ušlo celkom veľký kus cesty. Oproti jednotke je všetko detailnejšie, farebnejšie a tak nejak krajšie.  

Čo sa týka náplne questov, spomínam si ako autori vraveli, že sa chcú vyvarovať klasických „zbieracích“ questov. Povedzme, že sa tu nájdu, ale nie je to nič strašné a s ohľadom na dĺžku hry sa mi zdali úlohy celkom variabilné.
A tým konečne sa dostávam k boju. Ten oproti jednotke zaznamenal asi najväčšie zmeny. Aj v prvom dieli som hral za bojovníka, takže môžem porovnávať. Jednotka bolo v podstate Diablo z pohľadu tretej osoby. Teda stačilo stláčať útok a ono sa to nejako posekalo. V dvojke došlo ku kompletnému prepracovaniu, kedy už je možné údery aj vykrývať, čo dáva súbojom mierne taktický nádych. Vzdialene mi to pripomenulo druhého Zaklínača. Spočiatku som dostával po tlame, pretože som si myslel, že s mojim hurá štýlom prejdem hrou ako nôž maslom, rovnako ako minule. Ale stačilo trocha cviku a prideliť skill pointy na správne miesta a už som rezal hlava nehlava. 

Na druhej strane, aby som len nechválil, prvé dve kapitoly sú naplnené obsahom na prasknutie. Tretia je výrazne kratšia a štvrtá je už len záverečný quest. Pritom mapa je dosť rozľahlá a dalo sa tam ešte niečo napchať. Asi časová tieseň alebo kreatívna kríza. Alebo si len niekto nechal priestor pre DLC...

Ak ma autori niečim naozaj vytočili, tak je to vyškrtnutie možnosti spájať rovnaké zbrane a zbroje dokopy za účelom vylepšenia ich vlastností. Minule som tak dohral skoro celú hru so základnými zbraňami vylepšenými tak silno, že ani záverečný boss nebol žiadny problém. Našťastie sa tu dajú spájať aspoň kryštály, takže úplne na tento prvok autori nezanevreli.

Zhodnotenie:
Rovnako ako jednotka, ani druhý diel nie je dokonalý. Nudnejší úvod a zmena súbojového systému ma na začiatku trochu odradili. Stačilo však dať Two Worlds 2 trocha času a vykľula sa z toho podobne zábavná hra ako jej predchodca.

Tak takto sa robí dobrá licencovaná hra. Zoberiete známu licenciu (seriál) a skrížite ju s jedným s najväčších herných fenoménov (séria GTA) a ono to prekvapivo funguje. Kto by to bol povedal?

Prvýkrát som sa ku Hit & Run dostal ešte v čase, keď bola hra relatívne čerstvá, teda asi rok aj niečo po vydaní. Ale ako to tak býva, štylizovaná grafika, náplň hry bez strieľania a do toho ešte aj technické problémy zapríčinili, že som hru odložil do šuflíka na mnoho rokov s tým, že k nej niekedy vrátim. A to niekedy je teraz.
Svoj podiel na tom majú aj hoši z Retro Nation, ktorí hru ukázali v tak dobrom svetle, že by bol zločin nedať jej druhú šancu.

Prvé čo udrie do očí je grafika. Síce je plne trojrozmerná, ale v rámci vtedajších technologických možností je verná seriálovému originálu. Niektoré postavy vyzerajú v 3D lepšie, niektoré už menej, každopádne zvyknúť sa na to dá. Hlavne ak ste fanúšikovia seriálu. A to ja som.
Dabing je takisto autentický, nechýba nikto zo seriálových dabérov. Hoci mám v hlave zafixované skôr české hlasy, všetko je na správnom mieste a väčšina dialógov bola podobne trefných a humorných ako v seriáli.

Všimol som si, že sa hre často vyčíta stereotyp. V podstate je to pravda. Síce hráte až za 5 postáv, ale celú hru človek nerobí nič iné, než že jazdí z bodu A do bodu B a naopak. Či už s časovým limotom alebo so špecifickým vozidlom, prípadne nejakým iným cieľom, celá hra sa odohráva takmer výhradne za volantom.
Takto na papieri to možno znie nudne, ale mne to prekvapivo nevadilo, pretože tých vozidiel bolo požehnane a jazdný model správne arkádový. Nechýbajú ani skvosty typu „Auto vyrobené pre Homera“ z jednej konkrétnej epizódy. Najradšej som však za všetky postavy jazdil so „šporťákmi“, či už Lízin Malibu Stacy kabriolet alebo Homerov kabriolet zo sedemdesiatych rokov. A do toho ešte autori zapracovali do každého levelu nejakú tú nepovinnú misiu, za ktorú som získal nové auto do zbierky a ešte samostatné závody. Pretože keď už máte hru s autami, musí sa tam aj pretekať. A jazda po Springfielde so známymi postavičkami takzvane plech na plech bola ukrutná sranda niekedy skrížená aj s frustráciou.

Takže keď to tak zhrniem, určite sa jedná o podarenú hru. Síce nie dokonalú ani vhodnú pre úplne každého, ale určite zábavnú a vtipnú. A pre fanúšikov seriálu je to priam povinné čítanie, prípadne aspoň dobrý doplnok k seriálu, ktorému autori určite neurobili hanbu. D'oh.

Toto je príbeh z dávnych čias, kedy za najlepšiu pretekársku arkádu na PC a konzolách bola považovaná séria Need for Speed. Ale kde sa vzal, tu sa vzal, odniekiaľ sa vynoril vyzývateľ v podobe reinkarnácie kedysi taktiež veľmi úspešnej série. A dopadlo to prekvapivo dobre.  

Hovorí sa, že k obľúbeným hrám by sa človek nemal vracať, aby si nepokazil spomienky na ne. Ja som túto chybu urobil a neľutujem to. Prvýkrát som sa k TDU dostal ešte v stredoškolských časoch na PS2. Vedel som, že ide o osekanú verziu, ale keďže som nemal k dispozícii ani XBOX 360, ani poriadne PC, nevadilo mi to a hru som si parádne užil a stala sa jednou z mojich TOP hier na PS dvojke.

O mnoho rokov neskôr som si spomenul, že moja obľúbená hra existuje aj na PC a tak som tomu dal šancu. Koniec koncov, nebolo čo stratiť. Najväčším rozdielom oproti PS2 je samozrejme grafika. Rozdiel je vidieť na prvý pohľad. Síce má hra už nejaký ten rok, ale stále dokáže vykresliť pekné prímorské scenérie a to sa počíta. Taktiež modely áut sú podľa mňa na dosť vysokej úrovni a je radosť sa na ne pozerať.  

Čo sa týka náplne hry, pretekárska zložka hry by mala byť vo všetkých verziách totožná. Vo verzii pre staršiu generáciu však neboli misie, teda vozenie stopárov, doručovanie balíkov a preprava vozidiel. A ako som tak hral na PC, zistil som, že som ich ani nepotreboval. Je síce dobré získať peniaze navyše, prípadne kupóny na oblečenie avatara, ale jazda na hrane a bez búračiek a možnosti vyletenia z trate bola niekedy až frustrujúca. Hlavne v hustej premávke som niektoré misie opakoval až neprimerane veľakrát.

A čo tie spomínané preteky? Všetko po starom. Klasické okruhy, šprinty a časovky občas vystriedali rýchlostné skúšky, pri ktorých som sa párkrát zapotil. A tak to má byť. Akurát posledný závod a časovka, ktoré sa vedú cez celý ostrov mi prišli trochu prestrelené, čo do dĺžky. Rád si pojazdím dlhšie, ale 200 kilometrová trať, to je celkom extrém aj na mňa. Ale čo narobiť? Zaťal som zuby a urobil si výlet okolo Oahu a pritom rozbil pár desiatok civilných a policajných áut a niekoľko dopravných značiek (a zaplatil jednu mastnú pokutu). Tak tomu hovorím parádny výsledok.

Správna racingovka potrebuje aj poriadny vozový park. A ten v TDU je naozaj rozsiahly. Nechýbali žiadne moje obľúbené kúsky od Lamborghini cez Ferrari až po Corvetty alebo Viperov. Jediná absentujúca automobilka je Porsche, na ktoré mali exkluzivitu v úvode spomínaní EA. Ako náhrada je tu síce RUF, ale originál by bol aj tak lepší.

Jazdný model obsahuje štyri stupne nastavenia. Ja som si nechal to najjednoduchšie pre správny arkádový zážitok. Namiesto boja s vozidlom som sa mohol plne sústrediť na cestu pred sebou alebo sa kochať scenériami. Akurát tie motorky sa na klávesnici ovládajú trošku tuho a chce to trochu tréningu. Ale inak nemám výhrady

Takže keď to tak zhrniem, oba moje výlety na Havaj sa vydarili. Ten prvý na PS2 bol mierne poznačený zastarávajúcim hardvérom, čo mi ale vôbec neubralo na celkovom zážitku. A ten druhý, tohtoročný, bol vlastne takým milým nostalgickým tripom a spomínaním na staré dobré časy, keď bolo všetko lepšie a tráva zelenejšia. Skrátka a dobre, stálo to za to vtedy a stojí to za to aj teraz. Ale teraz ma už ospravedlňte, musím stihnúť let na Ibizu...

„Ako by ste zhrnuli Blade of Darkness jedným slovom?“
„Ťažké ako sviňa!“
„Jedným!“
„... tak potom MASAKER!“
Presne v tomto duchu sa nesú moje dojmy z čerstvo dokončenej hry. A teraz si to preberieme trochu podrobnejšie.
O existencii tohto titulu som dlhé roky nemal ani poňatia. Sem tam naň niekto odkázal v nejakej recenzii alebo diskusii, ale všetko išlo mimo mňa, pretože fantasy zasadenie som svojho času celkom ignoroval (čo sa našťastie zmenilo). Nejakým nedopatrením som na BonusWebe objavil článok, v ktorom BOD získal titul akčná hra roka. Tak som si povedal, že to teda skúsim, lenže nebol dostupný v žiadnom digitálnom obchode až do októbra 2021. A o dva mesiace nato sa konečne ľady pohli správnym smerom.
Keďže som moc netušil do čoho idem, predpokladal som, že pôjde o ideálnu odpočinkovú hru na prichádzajúce Vianoce. Nemohol som byť ďalej od pravdy. :D

Hra síce ponúka na výber zo štyroch postáv, ale v mojom prípade by stačilo obmedzenie iba na jednu – barbar Tukaram. Ten sa špecializuje na  obojručné meče a veľké sekery, takže výber bol jasný okamžite.
Prvé čo ma zaujalo bol súbojový systém. Až tak veľa rúbačiek som nedohral, ale ten tunajší radím k tomu najlepšiemu čo som kedy v hrách videl. Spočiatku mi prišiel trochu ťažkopádny, ale stačilo pár desiatok úspešne zdolaných nepriateľov a kombá mi začali plynulo prechádzať do krvi. Sekanie, bodanie, otočky, úhyby – všeko len za pomoci myši a pohybových kláves. Jednoduché a pritom komplexné.  

To ale neznamená, že by som postupoval bez problémov ako nôž maslom. Alebo ak chcete, ako veľký obojručný meč torzom nebohého orka. Súboje boli síce zábavné, ale nepriatelia mi nič nedarovali. Už na začiatku som si uvedomil, že tu nedostanem nič zadarmo. Prvé levely boli ešte ako tak jednoduché. Postupne sa ale objavovali čím ďalej silnejší nepriatelia a niekedy aj vo väčších počtoch.  
S nepriateľmi sa autori taktiež pekne vyblbli, na množstve aj kvalite. Najväčšou výzvou boli pre mňa upíri, ktorým pribúda zdravie po každom úspešnom zásahu do nášho hrdinu. Dosť ma potrápili aj kostlivci na začiatku, keď som ešte iba zisťoval, ktorá taktika najlepšie zaberá.  A taktiež rytieri, ktorí mi dávali pekne zabrať. Ovládali takmer všetky pohyby čo ja a zniesli toho pomerne dosť.  

Keď už som spomenul oponentov, nemôžem vynechať ani nástroje na ich likvidáciu. Mojich obľúbených mečov som si užil dosýta a aby sa mi hneď neprejedli, striedal som ich so sekerami.  
Okrem súbojov hra disponuje aj adventúrnymi prvkami, takže nechýbalo ani staré dobré hľadanie kľúčov, stláčanie spínačov alebo staré dobré blúdenie. Párkrát som sa celkom seriózne zasekol, našťastie nie je problém nájsť nápovedu, v návode alebo na videu.  Trochu ma zarazilo, že hľadanie run, ktoré som považoval iba za odmenu pre hráčov hľadačov, je pre príbeh kľúčové a bez ich nájdenia nie je možné ukončiť hru so správnym koncom. Našťastie autori s tým rátali a pred finále mi dali možnosť vrátiť sa do daných lokalít a dané runy dodatočne nájsť. V starých lokalitách, zato s novými nepriateľmi. Takže zase dobré.  

Keď to tak zhrniem, ide o naozaj podarenú akčnú adventúru. Na rozdiel od Lary Croft je dôraz kladený na boj, takže viac než blúdenie som si užil parádne bitky s miestami poriadne tuhými nepriateľmi v pekne vymodelovaných lokalitách a počas celkom štedrej hracej doby. Škoda len, že po neuspokojivých predajoch a následnom krachu štúdia zomreli akékoľvek nádeje na pokračovanie. Blade of Darkness by si ho rozhodne zaslúžil...

FIlm dobrý, komix (údajne tiež) dobrý. Spravidla nasleduje hra skôr zlá, ak nie príšerná, prípadne len nedopečená. Potrvrdzuje aj Constantine toto staré pravidlo?

Už je to pár rokov čo som zhliadol rovnomenný film s Keanu Reevesom. A páčil sa mi. Síce prvýkrát som ho ani nie v polovici vypol, pretože som očakával rýchlu komixovú rezačku a tej sa mi hneď nedostalo, takže v kombinácii s pomalším úvodom ma to onehdá nechytilo. Na druhýkrát som už našťastie vydržal, dopozeral a zaradil sa k nadšeným fanúšikom márne čakajúcim na pokračovanie. Toľko k filmu, ale čo samotná hra?

Ako taká moc nevybočuje z priemeru vtedajších TPS akcí, Ako graficky, tak hrateľnostne.
U nás doma sme termín FPS kedysi nepoznali, takže sa im hovorilo zjdednodušene „strieľačka kde sa vidíš celý, nie iba zbraň“, poprípade „ je to ako Max Payne“ alebo v časoch prvého PlayStationu  „ako Syphon Filter“. Toľko k evolúcii názvoslovia v mojom rodnom kraji.

Ako som už spomínal, graficky je to na svoju dobu priemer a je vidieť, že ide o primárne konzolovú hru. Trošku mi vadilo ovládanie, s ktorým sa autori mohli viac pohrať, takto je dosť cítiť, že je robená skôr na ovládač. Ale nejde o nič na čo by sa nedalo po chvíli hrania zvyknúť.

Čo ale z priemeru vybočuje je Johnov arzenál prevzatý z filmu (a komixov). Na úvod som dostal štýlové revolvery, ktoré síce neboli zlé, ale nejak extra ma to s nimi nebavilo. Zábava sa začala s keď som objavil „klincovačku“, v hre nazvanú ako  Crucifier. S tým som si vystačil takmer po celú hru, keďže fungoval skoro na všetkých nepriateľov a strelivo sa po zlikvidovaní pekelnej hávede dalo zase pozbierať a použiť znova. Ako fanúšika brokovníc ma potešila aj pekelná brokovnica, ktorú som rád striedal so spomínaným Crucifierom. A navyše, po zastrelení démona brokovnicou sa hra efektne spomalí. Drobnosť, ale poteší. Potom nasleduje už len plameňomet (dobrý pomocník pri bossfightoch) a kuša Purger, vhodná na likvidáciu tých okrídlených šmejdov. 

Okrem hlavných, strelných zbraní, má Constantine k dispozícií aj vedľajšie zbrane. Ja som si však po celú hru vystačil s fľašami so svetenou vodou, ktoré plnia funkciu granátov a viac som k šťastiu nepotreboval.

A nebol by to správny Hellblazer, keby neovládal aj nejaké to kúzlo. Ja som používal len Constantinovo pekelné videnie a ostatné len tam kde to bolo vyslovene nutné, pretože strelné zbrane mi bohate postačovali.

Nepriateľov je v hre niekoľko druhov, od slabších pešiakov, cez ich odolnejšie varianty, prípadne okrídlencov alebo príšery pľujúce zelené svinstvo na diaľku, nech už to bolo čokoľvek. Občas mi počechrali nervy odolní pekelníci, ktorí majú slabé miesto len vzadu (podobne ako Hunteri v Halo hrách). A samostatnou kapitolou sú démoni vyzerajúci ako ľudia, ktorí boli zdatnými súpermi a súboje s nimi boli neraz napínavé a hektické, najmä ku koncu kde sa vyskytovali vo väčších počtoch.

Celkovo ma Constantine prekvapivo bavil. Akcia s monštrami pek(el)ne odsýpala a vždy keď už toho začínalo byť moc, autori trochu spomalili a postavili predo mňa nejaký ten puzzle. V podstate je to taká trochu slabšia alternatíva k môjmu obľúbenému The Suffering. Takže spokojnosť a na pomery filmových hier svetlá výnimka.

Moje takmer štvormesačné putovanie po Thalmonte (časť sveta zvaného Antaloor) sa skončilo. Teraz sa určite pýtate: „A aké sú tvoje dojmy?“ Keďže ide o rozporuplnú hru, sú aj moje pocity po dohraní tak nejak rozporuplné, ale prevažujú tie lepšie pocity. Alebo nie?
Keďže TW je rozsiahla hra, zaslúžila by si aj rozsiahly komentár. Ale mne sa nechce písať text zložený z milión tisíc znakov (a ktorý by aj tak nikto nečítal), radšej vám to stručne, jasne a výstižne (a hrdo, odborne a slušne) popíšem štýlom sebe vlastným. A pretože som už vyplytval viac než 100 slov tliachaním absolútne o ničom hneď v úvode, je na čase sa už konečne dozvedieť aj niečo o tej hre. Snáď.

Ako som spomenul v úvode, ide o naozaj veľkú hru. Taký Morrowind mi síce príde ešte väčší, ale aj tak sa tvorcom podarilo urobiť riadnu hraciu plochu. Ako každý veľký svet, neobíde sa to bez hluchých miest, to už je daň za veľkosť. Na ich obranu, je v ňom dosť živo. Cez deň aj v noci.

Pri začínaní každého RPG mám pocit, že sa tvorcovia všemožne snažia ma od hrania odradiť. Zažil som to v Zaklínačovi, Morrowinde... no dobre, moc toho zatiaľ nebolo, ale nechajte ma dohovoriť.
Začiatok bol teda ťažký. Nezabudnem na ten strach v mojich očiach, keď sa na mňa v raných fázach rozbehla svorka vlkov a ja som mal čo robiť, aby som im ušiel, prípadne ich nejakým zázrakom všetkých pobil. Našťastie, levelovanie je v hre celkom rýchle, takže po niekoľkých hodinách som už zbieral vlčie srdcia ako huby po daždi. A s tým súvisí aj slabina hry – je tak trochu nevybalancovaná. Na začiatku ste úplná nula, po chvíli už neohrozená mlátička (prípadne kúzelník, aby som nikoho neurazil). Síce mi nevadilo naberať rýchlo XPčka a trúfnuť si na kohokoľvek, ale trochu sa tým stráca ten dobrý pocit z postupného zlepšovania. A hoci menšie príšery a ľudských protivníkov som dával ľavou zadnou, stačila jedna rana od niečoho väčšieho a už som bol na zemi. Možno to bolo mojim buildom, možno hrou. Každopádne si to autori mohli trochu postrážiť.

Hra mi príde dosť neoptimalizovaná. Na to, že už nejde o novinku a hral som ju na stroji, kde by papierovo mala šľapať bez problémov, v oblastiach s väčším počtom NPC sa začala trhať. Našťastie, davových scén v hre nie je tak veľa. Problém to bol hlavne v husto obývaných častiach dvoch najväčších miest. Inak sa to dalo prežiť.

Pri veľkých otvorených RPG hrách mávam problém s určitým odtrhnutím od hlavnej príbehovej línie. Po hodinách strávených v hre pomaly aj zabudnem o čo vlastne ide. Neinak je tomu aj tu. Hlavný quest je pomerne krátky, takže to autori vynahradili úctyhodným množstvom vedľajších questov. Ich náplň by sa dala zhrnúť ako „štandardná“, ale nechápte to zle. Okrem klasických „prines, odnes, zabi“ sa našli aj originálnejšie kúsky. A keď nie, vždy to skončilo dobrou rúbačkou. A to ja môžem vždy. :D

A tým sa dostávame k súbojom. Súboják nie je nejak extra prepracovaný, ale tých pár úderov (plus z času na čas špeciálny) vyzeralo celkom efektne. Ako vždy som sa sústredil hlavne na meče – či už jeden veľký, alebo dva menšie obojruč a potom ešte luk. V raných fázach som nosil aj tupé zbrane, kvôli kostlivcom, ale po upgrade mečov to bolo zbytočné. Takže som sa hrou pekne presekal, prípadne občas prestrieľal.
Ale trochu som sa venoval aj ohnivej mágii, ktorá nielen dobre vyzerala, ale pri väčších zástupoch nepriateľov mi častokrát zachránila kožu, prípadne uľahčila postup.

Najlepším nápadom autorov je podľa mňa systém upgradovania zbraní a vybavenia. V praxi to funguje tak, že z dvoch slabých mečov vytvoríte jeden silnejší. Na konci mal jeden z mojich level 39 a to už boli riadne šlehy. Rovnako aj brnenie, rukavice, prstene...


Ako to celé zhrnieme?
To čo sa spočiatku javilo ako nudné, zbytočne veľké a nevyladené RPG sa postupom času stalo hrou, ku ktorej som sa s postupom času stále radšej a radšej vracal. Párkrát som sa síce dostal do fázy, keď už to vyzeralo, že to celé zabalím, ale po menšej odmlke som mal vždy nutkanie sa sem vrátiť, splniť si zopár questov a pobiť nejakú tú háveď. A v neposlednom rade aj zistiť, ako tá moja thalmontská odysea nakoniec dopadne. Takže áno, mňa tá hra bavila. A nie málo. Snáď sa budem rovnako dobre baviť aj pri pokračovaní. Ale o tom si povieme niekedy inokedy...

Celkom milé prekvapenie. Ani neviem ako som na Trapped Dead narazil, ale zaujal ma hneď na prvý pohľad. Kombinácia klasickej hack’n’slash (alebo ak chcete diablovky) a mesta zamoreného zombíkmi vyzerala až podozrivo lákavo.

Na výber dostávate z piatich postáv. Ja som si vybral bývalého mariňáka, ktorého zameranie mi vyhovovalo najviac. Ten prišiel do mesta hľadať svoju pracujúcu pre titulného zloducha zodpovedného za rozšírenie nákazy po celom meste. Uznávam, príbehovo sa nejedná o nič originálne ani epické. Na druhej strane, potrebám diablovky plne dostačuje. Rozťahaný spletitý príbeh by pôsobil nepatrične a zbytočne by zdržoval od toho prečo sme tu – akcie.

Tej je v hre požehnane, presne v duchu tradícií žánru. Našťastie sa autori nesnažili za každú cenu držať hráča pod tlakom a nevalia na vás hordy nepriateľov ako v Alien/Zombie Shooter hrách, ale radšej ich ich dávkujú v primeraných množstvách. Na strednej obtiažnosti som hrou prešiel ako nôž maslom... prípadne ako nabrúsená motorovka davom zombíkov.
Keď sme pri tom, motorovku som si moc neužil, pretože nebola určená pre moju postavu. Ale to nevadí, moja postava mala zameranie na pištole, samopaly a hlavne brokovnice. A ako všetci vieme, nie je lepšieho pocitu ako rozprášiť dav zombíkov pár dobre mierenými ranami z brokovnice. Ale ani také kombo pištoľ+sekáč na mäso nebolo úplne na zahodenie, prípadne útočná puška, ktorá decimovala početné rady nemŕtvych celkom rýchlo.

Hra ako taká je spočiatku dosť lineárna. Zablúdiť sa moc nedá a tak som len postupoval vpred a plnil questy. Niečo ako sidequesty som v hre neobjavil, takže som sa s ničím moc nezdržoval a postupoval vpred.
V niektorých epizódach sa tvorcovia rozhodli dať vám trochu voľnosti a nechať vás v otvorenejšom prostredí. A aby vám to rýchlejšie ubehlo, môžete si cestu skrátiť použitím niektorého z áut. Jazdný model síce nie je nejak prepracovaný, ale ako také malé spestrenie to celkom dostačuje. Čo ma ale potešilo menej bolo zistenie, že hoci mi autori v „otvorených“ leveloch dali viac voľnosti, zabili to neschopnosťou nejak zmysluplne ju využiť. V oboch prípadoch sa to obmedzilo na snahu nášho hlavného hrdinu dostať sa za hranice daného úseku, čo môže docieliť len tým, že splní úlohy pre dané postavy. Teda klasika prines/zanes/zabi. Našťastie potom sa hra vrátila do starých koľají a až do konca to bola zase tá rýchla zábavná rúbačka.
Druhou vecou, ktorou ma autori nepotešili je infikovanie hlavnej postavy. Od asi štvrtej epizódy vám preto neustále po troche ubúda zdravie čo musíte riešiť jeho dopĺňaním a konzumovaním vakcín, ktoré tento proces na chvíľu zastavia.

Sčítané a podčiarknuté, Trapped Dead: Lockdown nie je dokonalou hrou. Ale napriek niekoľkým chybám a zvláštnym rozhodnutiam autorov som si masakrovanie nemŕtvej hávede užil a hra sa našťastie skončila skôr, než by mohla začať nudiť. Takže áno, stálo to zato.

Xpand Rally alebo ako zahnať chuť na nedostupné hry zo série Colin McRae Rally...

Nedávno som na obľúbenom kanáli Retro Nation videl ako Goodman & Oilman oprášili prvý diel spomínanej rally série. I dostal som chuť pripomenúť si diel druhý, ktorý som kedysi rád hrával na prvom PlayStatione. Lenže pri pomyslení na to, koľko námahy by ma stálo jej spojazdnenie na Windowse 10, radšej som sa poohliadol po pokračovaniach. Tretí diel ma minul a štvrtému som kedysi dal síce šancu, ale v tých dobách mi autové hry s čo i len malým náznakom reality moc nešli, takže po pár nezdaroch som s ním skončil. Preto som zamieril na GOG, kde bol piaty diel s podtitulom 2005 kedysi dostupný, lenže ani to už nie je pravda a kvôli starým dobrým licenciám na autá sa už dnes nedá digátálne kúpiť. A keď už som myslel, že si nechám zájsť chuť, objavil som na Steame Xpand Rally od známych poľských vývojárov z Techlandu, ktorí ma potešili hrami ako Gunslinger a Chrome.

Nie, že by to bolo nejaké prekvapenie. Kedysi dávno som o XR počul. Najmä hundranie môjho kámoša, ktorý sa sťažoval na nereálny jazdný model a nelicencované autá. A čo na to ja?
Ako o mne všetci určite vedia, na nejakú prepracovanú simuláciu si nepotrpím. Skôr sa prikláňam k táboru obľúbencov arkád. Ale nemám problém ani so „závoďákmi“, ktoré sú tak na pol ceste. A tam si myslím, že môžem zaradiť aj túto hru. Navyše obsahuje možnosť zvoliť si medzi režimom simulácie a arkádou. Samozrejme, že som skočil po tej druhej. Jazdný model mi teda prišiel ako ideálny kompromis medzi simuláciou a arkádou. Akurát sa autá zriedkavo správali trochu nepredvídateľne, ale nič nie je dokonalé a pár reštartov a zmena techniky jazdy to vyriešili.

A ako to hranie vlastne prebiehalo? Začneme otrepanou frázou „začiatky boli ťažké“. Tu máš pár peňazí, kúp si nejakú rachotinu a choď. Moc veľký obnos to nebol, takže som skočil po aute, ktoré mi prišlo podľa štatistík najlepšie a to bol Peugeot 206. Pardon, Lion 110. Prvá súťaž išla relatívne hladko, potom sa začala obtiažnosť zvyšovať. Došlo mi, že ak chcem byť v danej triede konkurencieschopný, musím budem musieť vraziť nemalé prostriedky do motora, prevodovky, atď. A keďže som sa s iným umiestnením ako prvým neuspokojil, niekedy to boli riadne nervy.
Najviac mi dala zabrať jedna etapa v Keni, kde som sa doťahoval so súperom, ktorý mal podľa všetkého lepšie auto. Ale peniaze sú mocné zaklínadlo. Stačilo predať nepotrebné auto v garáži a už som veselo „túnil“. Dosť o nervy boli aj štrkovo-asfaltové trate v Poľsku a hlavne nebezpečné a nepredvídateľné Írsko s jeho úzkymi kamennými chodníkmi. Tam som môj Fiat Punto, teda vlastne Italic PNT 1.1, dosť nepekne oplieskal.
Celkovo vzaté, trate síce oproti iným hrám nie sú nejak extra originálne. Nájdu sa aj nejaké tie slabšie kúsky ako napríklad prašná Arizona mi až tak nesadla. Ale inak je to celkom rozmanitý mix a na svoje by si mali prísť fanúšikovia všetkých typov povrchov.

A keď sme pri povrchoch, musím spomenúť aj nastavovanie auta. To býva pre mňa väčšinou nočná mora, pretože sa do áut nejako extra nevyznám. Našťastie, v arkádovom móde bola hra celkom tolerantná. Dokonca je možné hru kedykoľvek reštartovať a nastavenie zmeniť bez akejkoľvek penalizácie. Prípadne sa vrátiť do menu a kúpiť lepšie súčiastky. Alebo rovno celé auto. Tak sa mi to páči.

Ako som som si tak víťazne postupoval vpred naprieč kariérou, všimol som si, že je hra čím ďalej, tým ľahšia. Vďaka tomu, že som išiel až na hranicu svojich možností a všetky súťaže sa snažil vyhrať, nasyslil som tak enormné množstvo peňazí, že na konci už som používal najlepšie autá (Subaru Impreza... pardon, Kosumo Showdown), dokonca tak „vytúnené“, že sa na mňa súperi občas ani nechytali a nechával som ich za sebou s niekoľkosekundovým oneskorením. To je asi jediný väčší nedostatok hry.

Takže keď to tak zhrniem, až na nelicencované autá a mierne nevyváženú obtiažnosť ide o zábavnú rally arkádu, ktorá sa mi presne trafila do momentálnej nálady. Čo viac si priať?

Už vidím ako si hovoríte „Čo do šľaka to ten Prájvet objavil?!“.
Na rovinu Vám poviem, že ešte pred pár mesiacmi som o Salvation Prophecy nevedel ani ja.
Ale, keďže cesty internetové sú nevyspytateľné, náhodou som narazil na sci-fi akčnú hru/vesmírny simulátor, v ktorom sa cestuje červími dierami, trochu na spôsob StarGate.
Dokonca mi tak trochu pripomenula môj obľúbený Infinite Warfare vo väčšom a menšom. Väčšom, čo do možností a rozsahu (áno, oproti lineárnej FPS je toto hotový sandbox) a menšom, čo do produkčných hodnôt. Pokiaľ viem, väčšinu práce odviedol jeden človek. A je na mieste mu za to poďakovať, pretože podarených malých projektov nie je nikdy dosť. A tento sa mi celkom dobre trafil do momentálnej nálady.

A ako že sa to vlastne hrá?
Na začiatok dostanete na výber zo štyroch strán/rás – Free Nations (teda klasickí ľudia), Droni, Wyr (akýsi mutanti) a Salvation, čo sú (asi) ľudia, ktorí prešli ďalším evolučným stupňom. Ja som si ako vždy zvolil klasických ľudí, pretože experimentovanie so živočíšnymi druhmi v hrách (a ani mimo ne samozrejme) nemám v obľube.
Za ľudskú stranu sa zhostíte istého Kendela Wyatta. Síce som mal na výber z niekoľkých možných skinov, ale myslím, že voľba to bola čisto kozmetická. Na začiatku som zavítal na istú vesmírnu stanicu zvanú Dome Mogto kde nasledoval nepovinný tutorial, ktorý som radšej absolvoval, a potom hurá do akcie.

Spočiatku to bolo celkom jednoduché: dostaneš správu o chystanej invázii na planétu alebo vesmírnu stanicu, sadneš do výsadkovej lode/svojej stíhačky a ide sa. V „peších“ misiách ste odkázaní na seba a svojich dvadsiatich spolubojovníkov a buď dobijete danú planétu alebo sa zbabelo stiahnete. V tých vesmírnych zase nasadnete do svojej stíhačky a likvidujete nepriateľovu stanicu a jeho letku. Tiež za pomoci Vašich wingmanov. A keď nie je do čoho pichnút, stačí ísť do hangára za dôstojníkom, ktorý Vám povie o nejakých tých pirátoch vhodných na odstrel a opäť je čo robiť. Samozrejme, ako aj pri ostatných misiách, za určitý finančný obnos.

Hra obsahuje aj jednoduchý RPG systém kde za úspechy v bojoch získavate skúsenostné body, za ktoré potom dostávate povýšenia. Od úplného zelenáča až po komandéra celej armády.
Prvých 7 levelov to bola doslova taká nenáročná sranda. Ale po dosiahnutí levelu 8 sa z Vás stáva „komandér“ a o chod všetkého sa staráte vy. Nečakajte žiadnu zložitú 4X stratégiu, na to sa Salvation Prophecy nehrá. Ale zase nejakú tú voľnú ruku predsa len dostanete. Môžete si vybrať ktorú planétu alebo stanicu dobijete, prípadne s kým uzavriete spojenectvo.

A keď už som ten magický najvyšší skill level získal a začal som prepadávať panike, že v záverečnej časti hry budem stále dookola dobíjať planéty kým všetko neobsadím, prišla hra s jednou veľmi razantnou zmenou.
Prišla (už predtým naznačovaná) mimozemská invázia, pri ktorej sa moje drahocenné impérium začalo rúcať ako dom z kariet. Niekoľkokrát som zničil ich portály, ale tí šmejdi ich vzápätí otvorili znova a znova. Takže tam kde som čakal nástup stereotypu začala hra príjemne gradovať až do záverečnej finálnej bitky, ktorá bola tak akurátne náročná a bola peknou bodkou za touto prekvapivo zábavnou vesmírnou púťou.


Teraz, pri pohľade na ostatné hodnotenia a rencenzie sa určite pýtate, je to dobrá hra?
Ja si myslím, že je. Len ju tam musíte vedieť nájsť. Viem si predstaviť, že za iných okolností by nemusela sadnúť ani mne. Ale keďže som mal chuť na TPS aj vesmírnu strieľačku a tu sa mi dostalo z oboch, nezostáva mi nič iné ako dať palec hore. Ja som sa totiž počas tých necelých 20 hodín dobre bavil. A ako sa hovorí – zábava predovšetkým.
Dovidenia pri nejakom ďalšom vesmírnom dobrodružstve...

Ako šiel Prájvet na vvandrovku aneb konec vodníků v Morrowindu...
Veď ako inak začať veselý komentár než nejakým tým prudko úderným vtipom, ktorému nechýba myšlienkový presah ani šikovne zakomponované odkazovanie na popkultúrne míľniky toho najlepšieho z československej kinematografie a nejaká tá milá jazyková prešmyčka? :D

Ale teraz už vážne. Morrowind som začal hrať niekedy na Veľkú noc 2019 zhruba v čase jeho výročia. Bethesda sa totiž rozhodla dať ho zadarmo na ich vlastnom launcheri a tak som si povedal, že keď to tak všetci naokolo ospevujú, mohol by som tomu dať šancu. Prípadne to bude dobrá príprava na Oblivion, na ktorý som si už dlhšie robil chute. Ale ako to už pri rozsiahlych RPG hrách býva, začiatok bol dosť vlažný. Čo vlažný, on bol priam odpudivý. Veď čo iné som mohol čakať od takto rozsiahlej hry z roku 2002?

A teraz sa určite pýtate ako to celé prebiehalo. Že nie? Nevadí, aj tak vám to poviem!
Prvé kroky nášho hlavného hrdinu zaviedli do známeho prístavného mestečka Seyda Neen. Patrí sa povedať, že som si vybral rasu Imperial, pretože ako v každej hre kde je možnosť, hrám za obyčajných ľudí. Nejak ma tie rasové experimenty totiž nelákajú. :D
Čo ma potešilo je zaujímavo vyriešená tvorba samotnej postavy. Síce som si ju mohol vyskladať podľa seba, ale nevedel som sa rozhodnúť pre povolanie. A tak prišiel na radu rozhovor s úradníkom a podľa odpovedí na jeho otázky mi sama hra ponúkla hrať za postavu bojovníka. A keďže som to mal v pláne aj tak, zrazu som získal pocit, že by sme si predsa len mohli rozumieť.
Ale ako sa ukázalo neskôr, táto moja predtucha sa celkom nevyplnila. Hra vás potom hodí do rozsiahleho, a tým myslím naozaj rozsiahleho, herného sveta a ostatné je na vás. Pre človeka zvyknutého na rôzne waypointy a vodenie za ručičku to bol celkom šok.

Našťastie, hoci som sa musel premáhať, po čase som tomu prišiel na kobylku a plnenie questov mi začalo ísť celkom od ruky. A potom prišiel druhý zádrhel, cestovanie. Mapa je obrovská ako šľak a nie všade sa dá dostať pomocou teleportu, Silt Stridera alebo lode. A tak mi nezostávalo nič iné ako zaťať zuby a kráčať. Niekedy sa hovorí, že samotná cesta je cieľ, mňa však cesta za ním mnohokrát dosť ubíjala a odrzádzala od ďalšieho hrania. Hlavne keď som nie celkom presne vedel kam ísť, s tým mi ale pomohla parádna fanúšikovská mapa, pomocou ktorej som našiel všetko vždy keď som začínal tápať.

A čo samotný boj, korenie každej hry na hrdinov? Podľa odborníkov som získal dojem, že súboje stoja v Morrowinde za starú bačkoru a vraj ide o najslabšiu stránku celej hry. Tým pádom som čakal to najhoršie a nakoniec som bol celkom prekvapený. Síce by to nevydalo na samostatný akčný spinoff, ale ja som sa pri každej potyčke bavil, hlavne pri súbojoch nablízko som mohol experimentovať s rôznymi zbraňami a kúzlami. Alebo som kosil nespočetné zástupy Cliff Racerov pomocou luku. Vďaka nim som si celkom dobre vylepšil Marksman skill.

Dlho som riešil dilemu, či hrať Morrowind v pôvodnom nastavení alebo využiť niektorý z modov. Nakoniec voľba padla na MGSO a hoci nemám s čím porovnávať, myslím že fanúšikovia odviedli dobrú prácu. Postavy oproti tomu čo som videl na videách vyzerali omnoho lepšie a detailnejšie a nebol problém nastaviť si HD rozlíšenie. Akurát mi hra niekoľkokrát spadla, ale ťažko povedať, či to bola chyba hry alebo MGSO.

Čo dodať na záver?
Morrowind je u mňa po tom všetkom rozporuplnou hrou. Na jednej strane je herný svet stále lákavý a neuveriteľne rozsiahly a nikdy neviete na akú zaujímavosť alebo vedľajšiu úlohu cestou natrafíte. Na druhej strane je ale cestovanie do vzdialenejších lokalít často až úmorné. A neprispeje k tomu ani nie moc variabilná náplň questov.
Takže keď to sčítame a podtrhneme, zábava to síce bola, ale nie úplne bezchybná. Čas strávený v provincii Morrowind neľutujem a som zvedavý čo si na mňa vývojári z Bethesdy nachystali v štvrtom dieli.

Normálne by som napísal komentár ku základnej hre, ale keďže tá skončila otvorene, hral som verziu Sacred Gold z GOGu, kde je distribuovaný ako jedna hra a priam sa ponúkalo pokračovať ďalej bez prerušenia, dovolím si to celé zhodnotiť až teraz, pri datadisku.

Pôvodný Sacred je rozporuplná hra. Začalo to veľmi sľubne. Ako hráč, ktorý moc diabloviek nedohral som sa na začiatku až podozrivo dobre bavil. V podstate som dokončil iba tretie Dungeon Siege na X360, Diablo 2 som iba rozohral v coope s bratrancom a ďalej sme sa už k tomu nedostali. A ešte pár rokov vzad som začal a po pár hodinách zase odložil Legend: Hand of God, ktoré nebolo zlé, ale nejak ma to po chvíli prestalo baviť. Pri Sacred to bolo iné, rezanie zástupov príšer, mutantov, zlodejov, nemŕtvych a inej hávede som si nemohol vynachváliť. Lenže ako to už tak býva, opakovanie jednej činnosti (v tomto prípade rezanie) sa skôr či neskôr človeku zunuje. A mne sa to teda poriadne zunovalo.
Počiatočné nadšenie z objavovania neznámeho a zdokonaľovania postavy bolo preč a zostala už len rutina. Navyše, vďaka môjmu „objaviteľskému“ štýlu som si vyskilloval postavu tak moc, že som ľudských nepriateľov zabíjal na jednu ranu a bol som prakticky neporaziteľný. Chvíľu som myslel, že to celé zabalím.
Našťastie, zrovna v čase Vianoc prišiel ten povestný zlom, keď som postúpil do ďalšej oblasti, kde už konečne začalo prituhovať a mne sa opäť vrátila chuť do hry. Vianočný zázrak? Vysvetlite si to ako chcete, ale mňa tá hra začala zase baviť ako na začiatku. A možno aj viac. Prestal som maniakálne plniť všetky vedľajšie úlohy a vrhol som sa na hlavnú líniu. Ale nejaké tie drobné odbočenia som si zase odpustiť nemohol, predsa len XPčka sú XPčka. A tak sme sa s postavou gladiátora, ktorého som skromne pomenoval Maximus Ridley Scottus prebojovali až na samý koniec. Hry. Ale nie príbehu!

A tu už konečne začína samotný Underworld. Tvorcom sa do už tak neskutočne veľkej mapy podarilo napchať ďalšie, predtým nevidené miesta. Najkrajší bol samozrejme začiatok s obrovským hmyzom a chrobákmi. Také pavúky síce boli už v pôvodnej hre, ale tu do toho prišli ešte aj osy a iná háveď. Pobavila ma hneď prvá zaľudnená oblasť s ľuďmi žijúcimi v obrích hubách, skoro ako Šmolkovia. Pekne bol vyvedený aj les Dryád a potom už musela nasledovať avízovaná cesta do podzemia, ktorá už síce nebola tak graficky pekne urobená, ale nesťažujem sa. Hlavne majú tvorcovia u mňa plus za to, že jednotlivé lokácie neboli také obrovské ako v originále, takže som nemusel zbytočne zabíjať čas dlhým cestovaním. To bol asi najväčší neduh.
Ako som už spomenul, hral som za postavu gladiátora a svoje rozhodnutie neľutujem. Žiadne magické s**čky, namiesto toho som sa zameral na obojručný meč, ktorému z času na čas (najmä pri drakoch) sekundovala veľká sekera, prípadne kuša. Zo špeciálnych schopností som najskôr používal Hard Hit a Attack, ale neskôr sa mojou schopnosťou číslo jedna stala Fist of the Gods. S tou bola radosť redukovať početné zástupy nepriateľov, stačilo ich len nahnať okolo a padli takmer všetci. S tými ostatnými si už poradil meč.
Zaujímavosťou je, že ohnivý meč, ktorý som našiel ku koncu základnej hry som používal skoro až do konca Underworldu, potom ho už vystriedali lepšie kusy.
Akoby som celé moje putovanie po Ancarii stručne zhodnotil? Napriek tomu spomínanému krízovému obdobiu to bola taká nenáročná zábavná rezačka.
A už si môžem začať brúsiť meč na dvojku...

Svet ako ho poznáme sa chýli ku koncu. Ale minulosť je stále kľúčom k budúcnosti...

Rok sa s rokom zišiel a ja som sa pustil do ďalšieho dobrodružstva zaklínača Geralta a jeho bandy. Tam kde som sa pred rokom rozplýval nad kvalitami prvého dielu to tentoraz až také jednoznačné nebude. Ale zoberme to pekne po poradí.

Rovnako ako pôvodná hra, aj pokračovanie ma spočiatku nebavilo. Človek už z princípu čakal ako tak otvorenú hru plnú hlavných a vedľajších úloh a namiesto toho som dostal akúsi zvláštnu lineárnu rúbačku v podstate v celkom zameniteľnom stredovekom prostredí. Na tom by samozrejme nebolo nič zlé, koniec koncov podobné hry priam vyhľadávam, ale ku Geraltovi mi to akosi nesadlo.
Vravel som si, že podobne na tom bola aj jednotka, ktorá mi v ranej fáze tiež celkom pila krv.

Lenže tu sa situácia nezlepšila ani po skončení prológu. Prvý akt sa odohráva v malom prístavnom meste, ktoré je na jednej strane graficky pekne spracované, ale k čomu je to dobré, keď sa človek k musí ku hraniu v podstate nútiť a questy aj celá hra sú celkovo akési nezáživné? Aspoň, že sa tu hráč konečne stretne so starými známymi od minule.
Celkom ma zaskočila aj zvýšená obtiažnosť. V prológu mi to ešte tak neprišlo, no vo Flotsame som už dostával solídnu nakladačku pomaly vždy, keď sa na mňa vyrútil viac než jeden nepriateľ súčasne. Skúšal som aj nižšiu obtiažnosť (hral na strednej), ale potom sa zo súbojov stala len otravná klikačka. A tak mi nezostalo nič iné, iba rovnako ako hlavný hrdina, zaťať zuby a postupne sa naučiť všetky znova.
Potom to už išlo pomerne hladko. Na konci prvej kapitoly som sa po dlhom zvažovaní rozhodol pridať ku Scoia'tel, napriek tomu, že v prvej hre som nimi opovrhoval a pokladal ich za teroristov. Tentokrát si ma však ich charizmatický vodca Iorweth získal svojimi snami o vybudovaní miesta, kde si budú ľudia i neľudia všetci rovní. A na to ja počujem, takže hurá do Vergenu!

V druhom akte už išlo všetko viac-menej ako po masle. Konečne mi prešlo do krvi ovládanie a ja som sa mohol do hry správne ponoriť. Napriek tomu, že prostredie bolo podľa mňa opäť veľmi pekne spravené, oproti prvému dielu som mal problémy sa v ňom orientovať. A to ani nebolo nejako extra rozľahlé. To máte tak, keď ste naučený, že Vás hry vodia za ruku a potom vhupsnete do hry, ktorá Vám dá trochu voľnosti. Ale ako to už býva, aj s týmto neduhom som si poradil. Questy mi tu už prišli omnoho zábavnejšie, postavy zaujímavejšie, dialógy prepracovanejšie a ešte k tomu som sa mohol kochať parádnou horskou scenériou.

Celé moje putovanie sa nakoniec uzavrelo v akte treťom, ktorý bol síce kratší, ale o nič menej zábavný. V tejto fáze hry som už bol pomerne „vyskillovaný“, takže mi súboje a všetky tie veci okolo išli pekne od ruky. Celá hra takto pekne vygradovala a záverečný súboj s drakom bol veľmi pekným zakončením. No dobre, samotné zakončenie je až v epilógu, kedy sa náš hlavný hrdina konečne dozvie o čo tu vlastne išlo. Ale to nič nemení na tom, že som si záverečnú kapitolu hry užil z ďaleka najviac.

Oproti prvému dielu ma dvojka ihneď zaujala grafickým spracovaním. Obe hry delia zhruba 4 roky, ale aj tak ide o celkom razantný skok. Prostredia, ktorými sa môže hráč kochať som už spomenul, ale to nie je všetko. Podarené sú aj samotné postavy, ich mimika celkové animácie.
Rovnako sa oproti prvému dielu zlepšili aj súboje. Ako som spomínal už pri jednotke, viac mi vyhovujú klasické súboje v reálnom čase. A tie sú v dvojke priam excelentné. Na jednotlivé výpady je radosť pozerať bez nutnosti meniť jednotlivé bojové štýly. Síce pri súboji s veľkým počtom nepriateľov strácajú prehľadnosť, aj tak som si ich užíval plnými dúškami. Navyše som oproti jednotke používal viac znamenia, najmä Quen, s ktorým som si občas pripadal nesmrteľný. Ale naozaj len občas. :D

Naopak, horšie sa mi oproti jednotke orientovalo v prostredí. Tu mi prišlo akosi menej prehľadné. A celkovo mi dvojka prišla tak nejak, ako by som to nazval, náročnejšia na ponorenie sa do nej. V jednotke som zápasil iba s úvodom, v dvojke som sa do toho "dostával" o poznanie dlhšie.

Ako som už spomenul, cesta druhým dielom bola pomerne komplikovaná. Na jednej strane zlepšenie súbojov a grafiky, na strane druhej na môj vkus menej zaujímavé zasadenie a nie až tak plynulé a bezproblémvé hranie ako som si pamätal z minula. Napriek tomu som si hranie Zaklínača opäť užil. Síce nie až tak intenzívne a nekriticky ako minule, ale užil. A to je to hlavné.

Va fail Witcher...

Doom is doomed, Duke is nuked, Quake is quaked, Unreal is real...no... možno nie tak celkom.

K prvému Unrealu mám zvláštny vzťah. Najskôr som ho na začiatku nového tisícročia videl u kámoša a bol som z toho na vetvy. Aj keď, predtým sme hrali Quake 2 a ten mi už vtedy sadol viac. Každopádne som z grafiky bol unesený. Lenže roky plynuli a keď už som sa aj ja konečne dostal k poriadnym PC hrám, na Unreal som akosi zabudol. Dokonca aj na to ako sa vôbec volal. Veď uznajte, ťažko zistiť názov hry, keď jediné čo si pamätáte je strieľanie stropných príšer laserovým pištoľom.
A keď už som sa s poriadnym oneskorením k Unrealu dostal, vôbec ma nechytil. Mohlo to byť aj tým, že som mal za sebou plno iných FPS, mimo iného aj Unreal 2: The Awakening, a to čaro už bolo jednoducho preč. Alebo tým, že som čakal zážitok porovnateľný s prvým Half-Lifeom. O niekoľko rokov neskôr som mu dal ešte jednu šancu, ale tiež som to vzdal po prvom leveli a na dlho bol s Unrealom koniec. Až doteraz.

V máji 2018 sa Epic pri príležitosti 20. výročia rozhodol vydať prvý Unreal zadarmo. A tak som si povedal, že to predsa len ešte raz skúsim. A toto rozhodnutie neľutujem.
Keďže ide o hru dosť starú, bál som sa problémov s kompatibilitou. Všetky obavy však zahnal fanúšikovský patch 227, s ktorým hra bežala ako hodinky, dokonca vo Full HD.
Prvé čo si každý všimne je grafika. Už nie je tak dych vyrážajúca, ako som ju vnímal v 11 rokoch, ale všetko je to len o zvyku. A ja som sa adaptoval prekvapivo rýchlo. Dokonca až tak, že som som obdivoval jednotlivé scenérie ako pravý virtuálny turista.

Ale nie len grafikou je hráč živý. Keďže sme v žánri FPS, to hlavné by mali byť súboje. A v tých Unreal priam exceluje. Nenájdete tu klasický „run & gun“, teda mnoho slabých nepriateľov na každom kroku. V Unreale je ich síce menej, no každý jeden vám to dá patrične vyžrať. Možno na papieri to tak lákavo neznie, ale verte mi, v máloktorej akčnej hre Vám dajú nepriatelia tak zabrať. A bez podvádzania. S rovnakou sadou zbraní a pohybov ako Vy. Teda až na tie lietajúce hlavy, to má byť asi odkaz na Lost Souls z Doomu, a sú aj rovnako otravné. A tých spomínaných „stropných šmejdov“.
Po tomto tvrdení by mohli niektorí hráči získať falošný dojem, že v Unreale sa toho moc nenastrieľa. Verte mi, nastrieľa. Možno ešte aj viac. Ako som spomenul, oponentov je menej, ale celkom dosť toho znesú a navyše nedajú svoju kožu zadarmo. To znamená, že pri konfrontácii s vami sa Vám uhýbajú, menia pozíciu, sledujú Vás, prípadne, keď už cítia, že prichádza ich koniec, dajú sa na útek. Niektorí sú až tak „vyčúraní“, že po vystrelení rakety alebo výboja zo Shock Rifle sa okamžite uhnú, čím Vám ich likvidáciu robia ešte napínavejšou.

Čo sa arzenálu týka, takmer všetko budete poznať z neskorších Unreal Tournamentov. Ja som sa snažil využívať všetky podľa situácie alebo množstva streliva. Najviac som si obľúbil Flak Cannon. Ten nepriateľov nezabíja, on ich priam trhá na **ačky! V podstate ide variáciu na klasickú brokovnicu z doomoviek a aby toho nebolo málo, má ešte aj sekundárny mód – granátomet. V správnych rukách ide o dokonalý nástroj skazy a od zhruba druhej polovice som používal túto zbraň najčastejšie.
Ale nesmiem opomenúť ani úvodný Dispersion Pistol, teda prvá zbraň, na ktorú si v hre siahnete. Spočiatku nestojí za moc, ale s ďalšími upgradeami sa z nej stáva celkom slušný kanón. A tiež Stinger - samopal strieľajúci kryštály so sekundárnym módom podobným brokovnici. Alebo rotačák, ktorý nájdete až ku koncu hry, ale bohato Vám to vynahradí svojou kadenciou. Alebo sniperku, ktorou môžete nepriateľovi urvať hlavu... Skrátka, je z čoho vyberať a všetky je radosť používať. Teda až na Bio Rifle, tú som používal iba na bossov a pavúky. Alebo Razorjack, ktorého strely sa odrážajú od stien a neraz som to spolu s nepriateľmi schytal aj ja.

V deväťdesiatych rokoch sa príbeh v FPS moc nepestoval, napriek tomu nejaké drobné náznaky tu sú. Síce dialógy absentujú, ale po celú dobu hry nachádzate rôzne zápisníky po mŕtvych ľuďoch, prípadne mimozemšťanoch a zisťujete čo sa vlastne deje. A pomáha to aj dotvoreniu už tak dobrej atmosféry.

Ako ste si mohli všimnúť, strastiplnú cestu väzna 849 (hlavný hrdina, pozn. autora) som si náležite užil od začiatku do konca. Občas som sa síce v prostredí strácal a nevedel kam vlastne ísť, napriek tomu vždy som našiel cestu ďalej bez jediného použitia návodu. A to sa mi často nestáva. Ak už toto nie je znak dobre nadizajnovanej hry, tak potom neviem.

I love the smell of roasted rainforest in the afternoon!

Tak touto vetou by sa dalo opísať Mercenaries 2. Ale to by bolo moc jednoduché, takže sa do toho opriem trochu obšírnejšie.
Na prvý diel Mercenaries mám len samé dobré spomienky ešte z čias, keď som aktívne hrával na PlayStation 2. V časoch, keď v open worldoch frčalo GTA: San Andreas a medzi vojenskými FPS zase druhá svetová (prípadne nejaký ten Vietnam), kde sa vzala, tu sa vzala nenápadná hra od Pandemic Studios, vtedy ešte pod vedením LucasArts, a všetkým ukázala, že sandboxy sa nemusia nutne odohrávať len v mestskom prostředí plnom mafiánov. Aj keď, miest a mafie sme si v ňom tiež užili dosť. V skratke, jednotka patrí k mojím najobľúbenejším hrám v otvorenom prostredí a najobľúbenejším PS2 hrám aké som kedy hral. Ale čo na to dvojka?

S dvojkou to bolo trochu zložité. Keď som ju prvýkrát rozohral, mal som ešte v pamäti jednotku, takže všetky tie zmeny mi vôbec neboli po vôli. Prostredie nehostinnej Severnej Kórey som si stihol obľúbiť, takže prechod do slnkom presvietenej Venezuely mi prišiel ako logický, ale nie šťastný krok. Okrem toho mi pri prvej štácii vadili aj zmeny v hrateľnosti. Už nestačilo len zaplatiť za konkrétny „air strike“ alebo vozidlo, všetko bolo treba kupovať vopred v obchodoch u spojencov a potom ich podľa potreby používať. A aby toho všetkého nebolo málo, ešte bolo treba nutné dopĺňať aj palivo, pretože ako všetci vieme, bez pohonných hmôt ani kura nehrabe. Po tomto prvotnom znechutení som hru odložil s tým, že sa k nej už asi nikdy nevrátim.

Ale ako to už tak býva, po dlhom čase ma začala (aj na popud miestnych užívateľov) lákať znova a tak som sa, v jeden chladný, februárový, nedeľný večer rozhodol pozrieť do Venezuely ešte raz. A urobil som dobre.
Pri druhom hraní som už vedel čo mám a nemám očakávať a ani spomienky na severokórejskú jednotku už neboli také jasné, doslova som sa do toho ponoril. Spočiatku mi síce frakcie prišli akési „divné“. Veď uznajte, po štvorlístku Allied Nations, CIA (Južná Kórea, ehm), Čína a ruská mafia na mňa vyhŕklo akési Universal Petroleum, Venezuelská Ľudová Armáda a piráti. Teda prečo boli všetky tie cool Black Hawky a Humwee. Namiesto toho sa tu preháňali polorozpadnuté civilné vozy a menšie vrtuľníky, nejaké tie jeepy a SUVčka od súkromných vojakov. Ale ani to ma neodradilo, lepšie vozidlá som si nakúpil a tak mi nič nebránilo v rozsievaní skazy. A potom, keď už som myslel, že nemôže byť lepšie, objavili sa na scéne Číňania aj Allied Nations so všetko tou ich parádnou výbavou a to už som sa naozaj cítil ako za starých časov.

Čo ma ale trochu sklamalo, bola náplň misií. Pre každú spojeneckú frakciu splníte iba niekoľko kontraktov a medzitým sa herný svet zaplní množstvom cieľov na zničenie alebo zajatie/zabitie. HVT, teda High Valuable Targets síce boli aj v jednotke, ale tam slúžili ako sprestrenie hrateľnosti a rýchly prísun financií. Tu mi to prišlo skoro ako hlavná náplň hry.
Ako som naznačil predtým, ani systém získavania zbraní a vozidiel nie je práve najšťastnejšie riešený, ale po čase som si zvykol. Čo iné žoldnierovi na ceste za pomstou uprostred vojnovej zóny zostáva?

A aby sa nepovedalo, obsahuje Mercenaries 2 aj jednoduchý príbeh, ktorý začína podrazom hlavného hrdinu a pokusom o jeho zabitie, čo našťastie končí iba strelným poranením zadnej časti tela. Takže, ako v správnom béčkovom akčňáku, nechýba motivácia hlavného hrdinu vyhodiť všetko do vzduchu.
Hra Vám dá na začiatku na výber jednu z troch postáv, ale keďže je na výber Švéd Nillson, akékoľvek váhanie nad výberom je zbytočné (rovnako ako minule).

Nakoniec som rád, že som sa ku tejto hre vrátil. Síce to nebolo úplne bez chýb, či už technických alebo hrateľnostných, ale pri deštrukcii Venezuely a decimovaní armád rôznych národností som sa vyblbol do sýtosti. A o radosť z hrania nám ide predovšetkým. No nie?
Viva La Venezuela!!!

Nebudem chodiť okolo horúcej kaše a vyklopím to hneď na začiatku – v živote som nedohral ani nehral žiadne RPG. Nech už to boli akokoľvek kvalitné hry, táto trojpísmenová skratka ma vždy spoľahlivo odradila. RPG hry pre mňa totiž vždy predstavovali niečo zdĺhavé, zbytočne naťahované, ukecané a hlavne nudné. A keď k tomu prirátam fantasy prostredie, ktorým som donedávna tiež opovrhoval, je jasné prečo som sa s Geraltom zoznámil až teraz.
Ale chute sa menia (a náhodou som dostal od M.a.t.t.a kód na GOG verziu Zaklínača), rozhodol som sa prelomiť ľady a dať hre z tohto mnou opovrhovaného žánru šancu. A urobil som dobre, alebo... ?

Zoberme to pekne od začiatku. Existujú hry, ktoré Vás pohltia hneď od začiatku a nepustia až kým nevidíte záverečné titulky. A potom je typ hier, ktoré majú absolútne hrozný začiatok, cez ktorý sa musí človek preniesť. Zaklínač u mňa patrí do druhej kategórie, pretože horšie to už celé začať ani nemohlo.
Úplný začiatok, teda prológ bol ešte vcelku dobrý. Lineárny postup a vednie za ruku mi malo pomôcť osvojiť si základné herné mechaniky. Potiaľto dobré, aj keď som nemohol prísť na chuť súbojáku. Potom však nasledoval odchod z Kaer Morhen a začiatok prvej kapitoly.Bol som vhodený do sveta, o ktorého fungovaní som nemal ani potuchy. Nejasné inštrukcie, mnoho postáv a dlhé dialógy v kombinácií so skutočnosťou, že som vôbec netušil čo mám robiť, mali za následok absolútne znechutenie z hry a blúdenie od jedného ukazovateľa mapy k druhému. Keď sa k tomu pridal zvláštny súbojový systém, mal som pocit, že to celé zabalím a už sa do sveta Zaklínača nikdy nevrátim.
Ale potom prišiel zlom! Po pár odohraných hodinách som konečne naplno pochopil o čom to celé je. Už mi nevadila hromada dialógov, ani zdĺhavé cestovanie, dokonca som osvojil aj súboje. Začal som si to jednoducho užívať, čo mi vydržalo až do samého konca.

Tam, kde bola prvá kapitola ešte celkom uzavretá, druhá a tretia mi už naplno ukázali potenciál hry. Teda nielen lineárny postup vpred, ale už aj tie všade spomínané morálne voľby. Keďže som veľmi nerozhodný, občas mi to robilo seriózne ťažkosti, pretože správne riešenie v hre neexistuje. Každým rozhodnutím niekto získa a niekto stratí. Alebo stratia všetci. Pre RPG harcovníkov asi známa vec, ale pre mňa niečo nevídané. Párkrát som bol dokonca tak nespokojný s mojim rozhodnutím, že som sa vrátil ku staršej uloženej pozícii a zmenil to. Až tak silno ma to zasiahlo.
Po náročnej tretej kapitole prišla štvrtá, ktorá priniesla vítanú zmenu prostredia. Už žiadne túlanie sa ulicami mesta (s občasnými výletmi do bažín), ale malebný, skoro až rozprávkový vidiek. Za mňa ide o najlepšiu časť hry. Síce sa herná plocha zmenšila, vôbec to hre neuškodilo. Navyše som sa mohol kochať pohľadom východ a západ slnka nad pobrežím.
No a nakoniec musela prísť posledná kapitola, kde sa všetko vyhrotilo a po nej epilóg, ktorým celé toto moje prázdninové putovanie skončilo.

Ak by som mal vypichnúť veci, ktoré mi na hre vadili, tak by to bol denný režim postáv. Neraz sa mi stalo, že som naháňal NPC po rôznych miestach a v rôznych časoch, aby som vôbec dokončil quest.
Ako som už spomínal, spočiatku mi problém robil aj súbojový systém. Našťastie nie je moc zložitý ani prísny, takže človeku prejde rýchlo do krvi. Hoci som si ho časom obľúbil, aj tak by som však radšej uvítal klasické súboje v reálnom čase známe z akčných hier.

A čo ma naopak potešilo? Príbeh, ktorý som hltal od začiatku až do konca so všetkými jeho odbočkami a zákutiami.
Zábavné questy, ktoré posúvali príbeh ďalej. No, možno zopár ich až tak zábavných nebolo, ale aspoň vynikli tie dobré.
A samotné postavy, ktoré boli podľa mňa dobre napísané a mali za sebou svoju vlastnú minulosť. Ako hlavné, tak aj vedľajšie.

Skrátka a dobre, až na ten spomínaný začiatok som sa pri hraní náramne bavil a bola by obrovská škoda, keby som po to počiatočnom znechutení zabalil. S radosťou sa do tohto sveta vrátim v pokračovaniach. Ale o tom niekedy inokedy.

Máte radi Lego? Máte radi superhrdinov zo stajne Marvelu? Tak potom je táto hra určená práve pre Vás!
Čím iným začať hru, ktorá robí reklamu vyššie spomínaným spoločnostiam než otrepaným reklamným sloganom.

Ale teraz už vážne. Zatiaľ som nehral žiadnu Lego hru a keďže ich je už celkom úctyhodný počet (a stále sa rozrastajú), siahol som práve po tejto, pretože predstava Lego Avengerov ma celkom lákala už v dobe vydania hry aj filmu. A vlastne tomu tak aj je. Pod ruku sa Vám dostane ohromný počet rôznych hrdinov, z ktorých každý disponuje špecifickými schopnosťami. Hra ich v príbehovom móde predstavuje postupne a teda vždy viete ktorého treba zrovna použiť.

Spočiatku som sa obával skutočnosti, že ide o hru určenú mladším hráčom, ale moje obavy sa po prvých pár leveloch rozplynuli. V podstate je to podobné ako s modernými animákmi – síce sú určené hlavne pre deti, ale bez problémov sa pri nich prebavia aj dospelí.
Hra sa hrá ako tradičná akčná adventúra. Teda okrem akcie, ktorej si užijete dosýta, a rozbíjania všetkých možných lego predmetov sú úrovne plné rozličných menších či väčších rébusov založených práve na špecifických schopnostiach jednotlivých postáv. Spočiatku som sa moc nechytal (sakra, neviem či by som sa tým mal zrovna chváliť :D), ale akonáhle som pristúpil na pravidlá hry, nerobili mi hádanky žiadny problém.

Hra má vlastný príbeh inšpirovaný komixami a filmami a pôsobí ako taká milá paródia. Dialógy sú nahláškované a nie je núdza ani o komické situácie. Párkrát som sa dokonca aj nahlas zasmial, takže za mňa dobré.

Grafika je celkom jednoduchá, veď čo by ste čakali od hry z Lega? Potešilo ma, že som mohol rozbiť takmer všetko v dosahu. Občas síce zahaprovala kamera, ale na žiadne vážne problémy som nenarazil.
Hra disponuje aj veľkým otvoreným svetom, ale túlanie sa po meste a plnenie vedľajšákov ma až tak neoslovilo. Príbehové misie mi sadli viac.

Čo dodať? Lego Marvel Super Heroes je síce niekedy až moc jednoduchá, ale stále veľmi zábavná plošinovka/akčná adventúra s hromadou postáv, z ktorých si každý nájde svojich. Môj prvý kontakt s Lego hrami teda dopadol na výbornú. Snáď budú Lego Avengeri rovnako dobrí.

Keby som mal Grida označiť jedným slovom, určite by to bolo „ultimátna závodná arkáda“. No dobre, nebolo to jedno slovo, ale je to pravda, a to sa počíta.
Cestu k nemu som si hľadal pomerne dlho. Zo všetkých strán som počúval len slová chvály, ale keď som sa doňho pred pár rokmi pustil, nejako ma nechytil. Veď ako by aj mohol, po náloží všetkých tých Need for Speedov a FlatOutov ma „pomalšia“ a „realistickejšia“ okruhová hra nemohla osloviť.
Ale našťastie, na Vianoce 2016, rozdával jeden nemenovaný internetový obchod (no dobre, bol to slávny Humble Store) zadarmo kľúče od Grida, čo som si vysvetlil ako znamenie, že tentokrát by to mohlo vyjsť. A tak som teda uprostred vianočných sviatkov nastúpil do „závoďáku“, zapol pásy, nasadil prilbu (a bohviečoešte tí pretekári nosia) a vyrazil na cestu lemovanú mnohokrát napätými, ale vždy zábavnými okamihmi.

Alfou a omegou závodnej hry je jazdný model. A taký parádny jazdný model ako má Grid som už dávno, alebo skôr vôbec, nevidel. Viem že je to otrepané spojenie, ale toto je presne ten ideálny pomer medzi simulátorom a arkádou. Na jednej strane cítite, že autá majú svoju váhu a zotrvačnosť a nenapadne vás rezať pravouhlú zákrutu v 200 km/h. Na druhej strane si môžete dovoliť rôzne skopičiny, za ktoré by vás pravoverné simulácie odmenili hodinami alebo intímnym kontaktom so zvodidlami.
Je síce pravda, že som hral so zapnutou kontrolu trakcie aj stability (pretože bez nich by som to asi nedal), ale aj tak som si každý jeden kilometer náležite užíval. Či už to boli európske, japonské alebo americké trate, všade to bola radosť jazdiť.

Keď som už načrtol tie trate, síce ich nebolo nejako extrémne veľa, nemám k nim mnoho výhrad.
Najviac som si užíval americké trate, pretože tie obsahovali od každého trochu. V Amerike sa jazdilo hlavne na mestských okruhoch, kde nebola núdza o stiesnené priestory a zradné zákruty, čo mi, ako som zistil, vyhovuje. Asi sa mi vybavovali spomienky na staré dobré „Nýdy“.
Ku Amerike sa viaže aj jeden nezabudnuteľný závod, ktorý sa mi vryl do pamäti. Odohralo sa to v mojom (iba herne) obľúbenom Detroite a jazdilo sa na F3000. Bolo zaujímavé sledovať, ako sa tieto superrýchle stroje správajú v prostredí, na ktoré nie sú stavané, teda veľmi úzka trať s hromadou ostrých a točivých zákrut. A že bolo na čo pozerať. V každej zákrute sa išlo doslova plech na plech a po celej trati som nachádzal odpadnuté súčiastky z vozidiel súperov, dokonca aj ja som prišiel do cieľa síce prvý, zato poriadne „učesaný“.
Potom tu máme Japonsko, kde boli parádne krátke a intenzívne okruhy, ale hlavne horská trať Mount Haruna, ktorá mi pripomenula výborný NFS Carbon. A taktiež Otukama Grand Circuit s tou zradnou odbočkou vedúcou cez hory, to bolo celkom milé prekvapenie.
A na záver ešte európske trate, ktoré sa mi páčili najmenej, pretože to boli klasické, o niečo menej zaujívavé, okruhy. Aby to nevyznelo úplne negatívne, s formulami a prototypmi, ktoré to vedeli vytiahnuť až ku 400 km/h to bola predsa len sranda preveliká. So sériovými vozmi sa mi ale jazdilo lepšie v predchádzajúcich dvoch regiónoch.

Závodná hra potrebuje aj poriadne autá, tu ich opäť nenájdete také závratné množstvá ako u konkurencie, napriek tomu to nevadí, pretože sú pekne vymodelované a v každej kategórií som si našiel to svoje.

Disciplíny sú vskutku klasické, teda hlavne okruhy, ale aby sa to tak rýchlo nezunovalo, z času na čas sa objavia aj mnou nie veľmi obľúbené drifty. Keďže ich nebolo veľa a neboli ani zložité, absolvoval som ich bez väčších ťažkostí. Chýbalo mi však viac závodov na čas, za celú hru som hral asi jeden a je to škoda. Občas nezaškodí zajazdiť si osamote.
Tu však hra obsahuje aj jeden neduh, ktorý sa objaví vždy po štyroch odohraných závodoch a tým sú preteky Le Mans. Netrvajú síce 24 hodín, reálne to trvá nejakých 10 minút, ale aj tak mi to prišlo trochu otravné od začiatku až do konca hry.
Naopak, veľmi ma potešili akési „bossfighty“ vždy na konci každého šampionátu, kde častokrát išlo doslova o život.

A aby v tom všetkom človek nebol sám, po čase začne jazdiť s parťákom, čo je niekedy výhoda, niekedy zase nevýhoda. Výhoda to bola, keď som sa nevedel dostať na prvé miesto a vyhral za mňa kolega. Nevýhodou bolo, že som musel pri mojom kontaktnom štýle jazdy dávať pozor, aby som sa „neoprel“ zrovna doňho.

Aby som to zhrnul, Grid je jedna z najlepších pretekárskych hier aké som kedy hral. Od začiatku až do konca som sa náležite bavil a keď už som myslel, že to začne byť stereotypné, vždy ma niečim dokázal prekvapiť. Oproti takej Forze alebo Gran Turismu síce obsahuje menej áut aj tratí, ale bohate to vynahradzuje parádnym jazdným modelom a akčnejším poňatím závodov a na to ja počujem hlavne. Takže prvý diel máme úspešne za sebou, snáď sú pokračovania rovnako dobré...

Tak a mám za sebou prvú (a dúfajme, že nie poslednú) hru z univerza Pána Prsteňov. Dlho som obchádzal obe filmové trilógie, až kým som si k nim nenašiel cestu. A s hrami to bolo podobné. V dobe vydania ma War in the North absolútne ničím neoslovil. Kombinácia fantasy a RPG pre mňa bola vtedy priam odstrašujúca. Ale s vekom človek (väčšinou) prichádza k rozumu a tak som hre od Snowblind Studios nakoniec dal šancu. A urobil som dobre.

Ako ste si už z popisu mohli prečítať, jedná sa o akčné RPG, alebo skôr čistokrvnú rúbačku s nejakými tými RPG prvkami, aby som bol presný. Hra síce ponúka kooperáciu s dvoma ďalšími hráčmi, ale ja som ju prešiel pekne sám na vlastnú päsť, teda s parťákmi ovládanými umelou inteligenciou.
Na začiatku mi hra dala na výber z troch postáv a to je to najhoršie, čo ma v hrách môže stretnúť. Nech sa už rozhodnem akokoľvek, skôr či neskôr svoju voľbu oľutujem.
Tentokrát som si vybral rangera Eradana, ktorý by sa v skratke dal označiť ako fantasy variácia na klasického riflemana z military strieľačiek. Z chladných zbraní som si hneď na začiatku obľúbil veľké obojručné meče a postupne som sa naučil využívať aj prednosti sekundárnej zbrane – luku. V podstate sa mi podarilo skrížením Aragorna s Legolasom vytvoriť ultimátny stroj na smrť a po osvojení všetkých dôležitých schopností sa zo mňa stal ultimátny stroj na smrť a nočná mora všetkých škriatkov, orkov, nemŕtvych... :D

Keďže ide o licencovanú hru, postavy ktoré na svojich cestách stretnete nie sú vždy len anonymné výtvory autorov, ale dojde aj na starých známych. Potešilo ma, že som si mohol pokecať s Elrondom, Aragornom, Gimlim, Gandalfom, Frodom a dokonca aj s Bilbom, okolo ktorého sa viaže jeden celkom zábavný vedľajší quest. Koniec koncov, celkové previazanie so známymi udalosťami a faktami je spracované na výbornú.

Trochu rozpačitý som bol zo súbojového systému. Hoci nečakám, aby každá rúbačka obsahovala bžilión komb ako Mortal Kombat alebo Tekken, napriek tomu by pestrejšia škála úderov nebola na škodu. Zaujímavým prvkom súbojov je tzv. hero mode, ktorý funguje tak, že po spôsobení určitého množstva poškodenia nepriateľovi sa nad ním objaví symbol a ak sa ho hráčovi podarí trafiť silným útokom, hlavný hrdina sa začne oháňať s nebývalou eleganciou a silou až dokým neinkasuje úder od nepriateľa. Vďaka tomu sú súboje omnoho zábavnejšie a variabilnejšie a jedná sa o vítané osvieženie.

Čo sa týka technického spracovania, veľa výhrad nemám. Graficky hra spadá do dobového priemeru, teda vyložene nepoteší ani neurazí a rozpoznať postavy známe z filmov nie je problém.
Pokiaľ ide o zvukovú stránku, svoje herné proťajšky nenadabovali všetci herci z filmov, ale keďže som ich v pôvodnom znení aj tak nevidel, nie je to pre mňa taký problém.

Z negatívnych komentárov a recenzií som nadobudol dojem, že ľudia od hry čakali niečo celkom iné ako to, čo im nakoniec ponúkla. Ja ako hráč hlavne strieľacích hier som bol práve naopak, príjemne prekvapený. Do rúk sa mi dostala príjemne odsypávajúca akčná rúbačka s občasnými rozhovormi a nejakým tým rozdeľovaním skúsenostných bodov. Zjednodušene povedané – taký modernejší Golden Axe.

Dlho som nemohol, vlastne skôr nechcel uveriť, že Far Cry 2 je výnimočná hra. Ale ako to tak býva, človek sa môže a ja som nemohol byť ďalej od pravdy. Ale pekne poporiadku.

Far Cry 2 je, ako už názov hovorí, pokračovaním jednej z mojich najobľúbenejších FPS, ale napriek tomu spolu nemajú okrem názvu takmer nič spoločné. Tam kde prvý diel predstavoval FPS v jej klasickej forme (akurát v otvorenejšom prostredí), druhý diel je už regulérne, odpustite mi to prirovnanie, africké géteáčko. A možno práve preto mi tak dlho unikal. Našťastie sa mi tento rest podarilo konečne dohnať a som za to veľmi rád.

Začiatok bol, ako to už býva, celkom rozporuplný. Hra sa totiž tvári akokoľvek, len nie ako niečo s čím by človek rád zabil niekoľko hodín života. Hoci graficky vyzerá pekne už od úvodných titulkov, úmorná jazda s ukecaným šoférom nebola moc dobrým štartom. Po úspešnom prekonaní „nekonečnej jazdy“ nasledovala scéna s našim hlavným antagonistom, ktorý bol tej lásky a nechal nás nažive, za čím nasledovala prvá prestrelka. Tá sa samozrejme nemohla skončiť dobre. A vtedy ma hra konečne pustila do otvoreného prostredia, avšak stále to ešte nebolo ono. Plnenie úloh, ktoré som si nevybral, trocha tej akcie, kedy som ešte nevedel poriadne zaobchádzať so zbraňami a využívať prostredie vo svoj prospech, proste mierne sklamanie.
Ale zrazu prišiel zlomový okamih, objavil sa nápis „koniec tutorialu“ a konečne som mal voľnú ruku. Vyberanie si misií, či už hlavných alebo vedľajších v poradí akom chcem ja, proste ten starý dobrý „feeling“, ktorý som zažil prvýkrát pri GTA hrách. A potom to už išlo jedna radosť, v podstate až do konca.

Prvé čo by som vypichol sú zbrane a prestrelky ako také. Už dávno sa mi v akčnej hre nestalo, že by som sa pri sebemenšom náznaku boja okamžite schovával a bál sa o svoj virtuálny život. Prestrelky sú v druhom Far Cry naozaj zábavné a aj dosť tuhé. Nepriatelia sú nebezpeční už v malom počte a sú aj dosť presní, takže o napínavé prestrelky nie je núdza.
Čo sa týka zbraní, hra má jednu zaujímavú vlastnosť a to poruchovosť zbraní. Bol som celkom prekvapený, keď sa mi môj poctivo získaný (rozumej ukradnutý od nebohého nepriateľa) Kalašnikov prvýkrát zasekol priamo na bojovom poli. Nejak som to predýchal a bojoval som ďalej. Lenže o pár minút (a mnoho ďalších zásekov) neskôr sa mi moje drahocenné ákáčko doslova rozpadlo v rukách. To bola pre mňa vec v hrách zatiaľ nevídaná. Až potom som zistil, že zbrane sa síce povaľujú po zemi doslova všade, ale jediné, na ktoré je naozaj spoľahnutie sú tie, ktoré si kúpim a následne aj (samozrejme za príplatok) vylepším u miestneho obchodníka sozbraňami.
V hre je možné postupovať aj pomalším, taktickejším stealth spôsobom, ale prestrelky ma tak silno bavili, že by bola škoda prechádzať cez nepriateľov nepozorovane. Každý problém sa tu totiž dá vyriešiť Kalašnikovom. Doslova.

Dobrú hru v otvorenom svete poznám podľa toho, že sa neženiem iba za hlavnými misiami, ale plním aj tie vedľajšie a celkovo si užívam pobyt vo virtuálnom svete. Ak ste si pozreli moje hodnotenie, viete že Far Cry 2 u mňa rozhodne patrí do tejto kategórie.
Hlavné misie síce patria k tomu najlepšiemu čo hra ponúka (ešte aby nie), ale rád som si popri tom odskočil na nejaký ten vedľajšák. Najradšej som plnil úlohy pre obchodníka so zbraňami, kde cieľom bolo vždy zničenie konkurenčného konvoja, čo sa nezaobišlo bez mnohých výbuchov a stoviek vypálených nábojov. To viete, som romantik. :D
Ale rád som si dal aj misiu z rádiovej veže, kde Vám neznámi zadávateľ určí cieľ na zabitie, po ktorého zneškodnení dostanete nemalý finančný obnos.
Okrem toho som si párkrát odskočil aj do Mikeovho baru trochu pomôcť mojim parťákom kvôli utužovaniu medziľudských vzťahov.
Partáci sú celkom zaujímavým prvkom a človeku nielen že poradia ako danú misiu prejsť elegantnejšie, ale občas Vás aj vyslobodia z celkom prekérnych situácií.
A ďalším takisto zaujímavým prvkom je malária, ktorej príznaky sa zjavia kedykoľvek, najmä keď to človek najmenej čaká (napr. uprostred napínavej prestrelky). Náš hlavný hrdina trpí touto chorobu a preto musí brať lieky. Lenže tie z času na čas dojdú a preto je hráč nútený vyraziť za hnutím odporu pre ďalšiu dávku medicíny, čo v mojom prípade musí vždy zákonite skončiť poriadne kravou prestrelkou.

Herná mapa je celkom rozľahlá a kľukatá, takže dostať sa na dané miesto bolo najmä spočiatku celkom náročné a zdĺhavé, niekedy dokonca aj trochu nudné. Oproti tretiemu dielu to bol pre mňa celkom šok. Žiadne GPS, ktoré by mi priamo na zemi ukazovalo kadiaľ ísť. Len klasicky, zobrať do ruky mapu a ísť pekne podľa tej. Tak ako to kedysi robili aj naši predkovia. Chvíľu mi to síce trvalo, ale nakoniec som sa naučil pozerať jedným okom na mapu a druhým pred seba a jazdy po krajine som si vychutnával.

Druhou vecou, ktorá sa mi na hre až tak nepáčila boli respawny nepriateľov. V predskriptovaných pasážach mi to až tak nevadí, ale to že sa objavia v tábore, ktorý som pár minút predtým vyčistil a dokonca aj odomkol nebol od vývojárov až taký vydarený ťah. Na druhej strane, presúvanie sa po mape bolo stále napínavé a nestalo sa, že by som niekam dlhšie išiel bez toho, aby nedošlo na strieľanie.

Pokiaľ ide o grafiku, je to síce už pomerne stará hra, no napriek tomu sa na ňu pozerá stále veľmi dobre. Či už ide o vegetáciu, efekty počasia (hlavne slnko svietiace do očí), animácie postáv a zbraní, všetko je spracované na výbornú. Trochu horšie je to so zvukom, konkrétne s hlasitosťou rečového prejavu NPC postáv. Tie totiž rozprávajú tichšie než by bolo príhodné v porovnaní s okolitými zvukmi. Ale to je len taký malý detail.

Na záver musím skonštatovať, že druhý Far Cry je naozaj výnimočne dobrá hra. Nie je dokanalá, ale to čo robí, robí naozaj dobre a vždy som sa k nej s radosťou vracal. Trojka síce niektoré prvky dotiahla k dokonalosti, na druhej strane sa niektorých vecí, ktoré sa mi na dvojke tak páčili, zriekla. A nemám jej to za zlé, obe hry som si totiž nadmieru užil.

Priznám sa na rovinu, pôvodného Second Encountera som kedysi dávno rozohral, ale akosi ma nechytil a teda som ho ani nedokončil. Vlani som si však zakúpil celú „serióznu“ kolekciu a keďže s rokmi sa menia aj hráčske preferencie, pustil som sa do remakeu prvého dielu. Ten ma síce tiež nebavil až tak silno ako som čakal, ale dotiahol som ho do zdárneho konca. A keď sa už niečo začne, patrí sa to aj dokončiť, preto nadišiel čas na HD remake druhého dielu prvej časti (alebo druhej časti prvého dielu, ak chcete).

Neviem čím to je, ale Second Encounter ma už od začiatku bavil viac než jeho predchodca. Možno to bude tým, že jednotku som hral na jednoduchšej obtiažnosti a tým pádom prestrelkám chýbali tie príslovečné „gule“. Ale skôr to bude prostredím. Tam kde sa minulý diel odohrával iba na území starovekého Egypta, tentokrát sa pozrieme najskôr do Južnej Ameriky, neskôr do Perzie a nakoniec do stredovekej Európy. Jeden by povedal, že sa okrem textúr nič nezmenilo, ale nie je tomu tak. Každé prostredie má svoju špecifickú atmosféru.

Čo sa týka nepriateľov, až na pár výnimiek sa nič nemení a stále nabiehajú po desiatkách, prípadne stovkách. Akurát pribudlo zopár nových, z ktorých musím vypichnúť hlavne „Tekvičákov“, ktorí mi robili problémy už v malých počtoch a najradšej vyliezali v uzavretých priestoroch tam, kde by som to najmenej čakal. A potom nesmiem zabudnúť na Fiendian Reptiloid Demona, ktorý mi strpčoval život pravidelne počas celej hry.
Inak je všetko pri starom, teda najčastejšie som sa bavil zabíjaním „kostlivcov“ a bezhlavých kamikaze nájazdníkov, ktorí najradšej nabiehajú v počtoch väčších než je zdrávo.

Zo zbrojného arzenálu sa vrátili všetky kúsky z minula a pribudli aj nejaké nové.
V prvom dieli ma sklamalo, že k obľúbenému rotačníku som sa dostal v celkom pokročilej fáze hry a tak ma príjemne prekvapilo, že tentokrát som ho mohol používať takmer už od začiatku. Mojim obľúbeným kombom sa tak stali rotačník a dvojhlavňová brokovnica, ktoré som pravidelne striedal po celú dobu hry a boli dobrým presvedčovacím nástrojom pre väčšinu znepriateleného osadenstva. Samozrejme, na odolnejších nepriateľov a bossákov som uplatnil raketomet a SBC Kanón (hoci vyzerá na prvý pohľad neškodne, aj odolnejší nepritelia padajú po prvom zásahu, ideálne keď stoja v rade).
Z nových zbraní som najviac ocenil ostreľovačku, vďaka ktorej sa stalo lovenie tých zaparchantených Harpií odpočinkovou záležitosťou. A samozrejme plameňomet, s ktorým sa mi nepriateľov neraz podarilo poriadne „napáliť“.
Okrem toho dostal Sam do výbavy aj klasickú doomovskú motorovú pílu a Serious Bombs, čo je v podstate ekvivalent BFG z Doomu.

Z grafického hľadiska nemám hre čo vytknúť. Prostredie je celkom detailné, lesklé povrchy sa pekne blištia, modely zbraní sú pekne vymodelované, rovnako aj nepriatelia.
A takisto sú na tom aj zvuky, hlavne zbraní, ktoré je radosť počúvať.

Serious Sam je všetko len nie seriózny, veď čo iné by ste čakali od hry, kde sa hlavný antagonista volá Mental. Takmer každú udalosť musí Sam náležite okomentovať, prípadne dodať nejakú (ako sa na správneho akčného hrdinu patrí) suchú hlášku. Zrejme bude nejakým vzdialeným príbuzným slávneho Dukea Nukema, prípadne Johna Bladea zo SiN. A do toho ma ešte vtipnými reportmi o situácii bombardovala umelá inteligencia NETRICSA, takže o zábavu bolo postarané.

Serious Sam: The Second Encounter je zábavná, miestami poriadne hektická FPS, vhodná na chvíľkové odreagovanie po ťažkom dni v práci/škole, ale pokojne sa pri nej dá zabiť aj celé poobedie. A navyše som si vďaka HD remakeu mohol doplniť ďalší FPS rest v uhladenej aktualizovanej podobe. Odporúča desať z deviatich mentálov.

Tak a mám za sebou ďalšiu kapitolu C&C ságy. Nutné podotknúť, že „Generáli“ ma dlho obchádzali. Predsa len, Tibériovú aj Red Alerťácku sériu som si dosť obľúbil, takže diel zo šedivej a nudnej súčasnosti, resp. bližšie nešpecifikovanej blízkej budúcnosti ma vôbec nelákal. Žiadny Kane alebo Sovieti? A dokonca ani (niekedy priam až úchylné) FMV sekvencie? To predsa nemôže fungovať. Jedine, že by som sa mýlil...

Začnime pekne poporiadku. Prvé, čo mi udrelo do očí bola grafika. Na prvý pohľad na mňa síce pôsobila dosť zastaralo a roztrasene, no na prvý dojem sa tu našťastie nehrá. Akonáhle som sa do hry trochu dostal, začal som si všímať, že všetky tie efekty explózií a pohybujúcich sa vozidiel vyzerajú stále dobre. Hlavne pohľad na vybuchujúce bojisko sa nezunuje nikdy. A že tých explózií bolo požehnane.

Na rozdiel od predchádzajúcich C&C hier (ktoré som hral), tentokrát som dostal pod ruku až tri hrateľné strany. Len pre úplnosť, sú to Čína, teroristi z GLA a USA.
Prvá kampaň bola za Čínu a musím povedať, že zo všetkých troch bola pre mňa suverénne najťažšia. Neviem či to bol zámer autorov vytrénovať hráča na začiatku, aby sa zvyšok hry cítil ako ozajstný „generál“, ktorého nič a nikto nezastaví, alebo to bolo spôsobené tým, že som ešte nebol správne „rozohratý“, ale práve táto kampaň mi ku koncu robila najväčšie problémy.
Zo začiatku išlo všetko ako po masle, koniec koncov, začiatky sú už raz také. Zoznamoval som sa s technikou a jednotlivými budovami, skúšal rôzne stratégie a kombinácie jednotiek a postupne sa prebojovával jednotlivými misiami.
Potom však prišla neslávna misia číslo 6 (Dead in Their Tracks), ktorá otriasla mojou sebadôverou v základoch. Cieľom misie bolo zničiť most, cez ktorý dováža vlak GLA jednotky do oblasti. Zadanie síce jednoduché, ale pri jeho plnení som sa spálil viackrát, než je zdravé. Nakoniec sa mi to našťastie podarilo, ale išlo o Pyrrhovo vížazstvo, pretože väčšina slávnej ľudovej armády bola rozprášená (a len tak medzi nami, pár ich prešiel aj ten neslávny vlak, ale o tom už ľudová tlač radšej nepíše).
No a druhým zastavením mojej čínskej krasojazdy bola posledná misia, v ktorej akoby nestačilo, že na mňa tá teroristická háveď v jednom kuse posielala jeden útok za druhým, ešte ma aj bombardovali Scud raketami. Takže vždy keď sa mi už podarilo vybudovať akú takú pevnú obranu, AI mi ju rozflákala na malé kúsky. Nakoniec mi podarilo zvíťaziť pomocou starých dobrých Overlord tankov, z ktorými som doslova prerazil nepriateľskú obranu a vydláždil si cestu k úspechu. Nebiť hrdinstva týchto obyčajných tankistov z ľudu, ktorí síce vedeli, že sa všetci nevrátia (naozaj sa nevrátili), no napriek tomu neváhali a v mene republiky sa vydali na svoju poslednú jazdu. Česť ich pamiatke...
Ako ste už určite vytušili z mojich vojnových zápisov, mojou čínskou jednotkou číslo jedna sa stal Overlord. Síce trochu pomalý, ale za to s poriadnou výdržou a hlavne ohromnou palebnou silou. Vpredu 2 delá na pozemné ciele, po bokoch ešte raketomety na ciele vzdušné a ešte možnosť pridania Gatlingu proti pechote, prípadne Propaganda Tower pre „liečenie“ ostatných a razom tu máme takmer dokonalý stroj. Darmo, kto raz vyskúša Overlord, iný tank už nechce.

V druhej kampani som sa vcítil do úlohy teroristov z Global Liberation Army. Tam kde som s ľudovou armádou oslobodzoval nebohý čínsky ľud, tu som mohol byť robiť pravý opak. A narobiť pri tom poriadny bordel. Ničenie civilných budov? Žiadny problém, ba dokonca vás za to ešte aj odmenia. Alebo kradnutie zásob OSN určených pre dedinčanov. Teroristi sa nezastavia pred ničím a hranie za nich bolo až desivo uspokojivé. Ich jednotky a budovy síce nepôsobia na prvý pohľad tak nablýskane, no účel splnia. Viac než dobre. Hlavne sa mi osvedčila kombinácia Quad Cannons (guľometné nákladiaky) a Marrauder Tankov. S ich pomocou som prešiel celou kampaňou ako nôž maslom.

A posledná kampaň, ktorú hra ponúka je za USA. Síce ma bavili všetky tri, ale túto som si užil zďaleka najviac, pretože Američania majú k dispozícii najlepšie letectvo, z ktorého mi k srdcu prirástli vrtuľníky Comanche, ktoré boli rýchle a smrtiace, akurát takmer bezbranné a voči protivzdušnej obrane takmer bezbranné, takže vždy potrebovali aj nejakú tú pomoc zdola. Napriek tomu som si nimi lietal všade kde sa dalo, alebo skôr všade kde už to bolo vyčistené od AA jednotiek.
Z amerických misií mi v pamäti utkvela najmä misia Guradian Angel, v ktorej bolo mojou úlohou kryť jednotky ustupujúce kaňonom. Veľmi pôsobivé. Tiež je to misia, v ktorej som prvýkrát objavil čaro Comanchov.
A následná misia Stormbringer, ktorá začína vylodením na pláži. Pri tejto si každý musí zákonite spomenúť na slávne vylodenie v Normandii, pretože išlo o masaker podobných rozmerov, aspoň keď som tomu velil ja.

Jedna z mála vecí, ktorá mi na hre vadili, bola absencia príbehu. Ako Tibériová séria, tak aj Red Alert vždy disponovali, síce béčkovým, jednoduchým, do istej miery predvídateľným príbehom, ale mal som to tak rád, pretože celej tej vojnovej mašinérii to dávalo zmysel (a v prípade Red Alert som sa aj schuti zasmial). V Generals sa všetko odbije pri briefingu a zvyšok je už len o boji. Síce je hra svižnejšia, pretože človeka od hrania nič nezdržuje, ale nejakú jednoduchú „story“ sem zakomponovať mohli.
Tiež ma zamrzela absencia pre sériu typických FMV sekvencií, ktoré síce boli mizernej kvality a väčšina ľudí na ne aj tak len nadáva, ale k sérii patria odjakživa a je škoda, že v tomto diele sa vám žiadny druhotriedny herec/herečka nesnaží vysvetliť naliehavosť situácie (James Earl Jones, Michael Biehn aj Kari Wuhrer určite odpustia).

Sčítané a podčiarknuté, generálsky spin-off sa mi páčil viac než dosť a napriek počiatočným obavám ho pokojne môžem zaradiť po bok mojich obľúbených Red Alert 2 a Tiberian Sun. Škoda len, že pripravovanej dvojky sa už nedočkáme.

Tak tomuto hovorím parádna hra s Transformermi v hlavnej úlohe. Po znásilnení robotskej značky štvrtým filmom mojej (kedysi) obľúbenej série som už myslel, že na toto univerzum zanevriem úplne. Ale kde sa vzal, tu sa vzal, zrazu sa objavil titul od mojich obľúbených "Japoncov" z Platinum Games, ktorí stoja mimo iného aj za výborným a bohužiaľ zabudnutým titulom Vanquish, s ktorým majú Transformers aj čo to spoločné.

Príbeh sa točí v klasických mantineloch - blá blá blá Megatron... blá blá blá zničenie sveta... blá blá blá Optimus & Co. to všetko zachránia. A to je len dobre. Zložitý a spletitý príbeh by sa ku rýchlej akčnej bojovke vlastne ani moc nehodil.

Ako som už spomínal, hru majú na svedomí autori Vanquish a je to na nej aj poznať. Je podobne (ak nie aj viac) rýchla, tiež tu proti nám stoja robotickí protivníci a celé to má ten neopakovateľný japonský feeling.
Najväčším rozdielom je, že tentokrát nejde o kryciu TPS á la Gears of War, ale o klasickú bojovku, kde si to hlavní hrdinovia rozdávajú pekne ručne-stručne, aj keď ani o strelné zbrane nebudete ukrátení.

Čo sa súbojov týka, tu Transformeri vyložene excelujú. Gameplay je rýchly a jedna akcia strieda druhú. Komb je mnoho (ak by vám bolo málo, môžte si ich ešte prikúpiť) a možnosť tranformácie kedykoľvek si zmyslíte príjemne oživuje tradičné bojovkové postupy.
V Devastation na vás čaká rozsiahly zbrojný arzenál. Zo zbraní na blízko som najviac používal klasický meč (pri hraní za Sideswipea dokonca dva meče), síce ešte boli na výber rôzne kladivá, "rezače" a "päste", ale to nie je podľa môjho gusta. Nie je nad to, keď môžete rozsekať Decepticona na malé kúsky tak ako to kedysi robili naši predkovia.
Zo střelných zbraní som si zase obľúbil klasický guľomet, ale nepohrdol som ani raketometmi alebo ostreľovačkami.
Aj keď je zbraní na výber dosť, aby toho nebolo málo, obsahuje hra funkciu "synthesis", teda jednotlivé zbrane môžte medzi sebou kombinovať a meniť ich vlastnosti. Tu by som vypichol jednu chybu a to neprehľadné menu, v ktorom sa nie moc dobre hýbe. Výber zbraní aj ich "synthetizácia" prebiehajú dosť krkolomne a myslím, že keby autori chceli, mohli to urobiť celé prehľadnejšie. Ale to je iba malá závada.
Ďalšia z vecí, ktorá mi vadila, bolo monotónne prostredie. Síce sa postupne prestriedate od mestskej zástavby až po útroby vesmírnej lode, ale stále tomu chýbal ten príslovečný šmrnc.
Na výber máte síce 5 hrateľných postáv, ja som ale celú hru striedal dvojicu Optimus-Sideswipe. Ostatní ma nejako neoslovili. Možno pri opätovnom hraní.

Ako už iste všetci viete, graficky je hra štylizovaná podobne ako pôvodný animovaný seriál a myslím, že jej to celkom pristane. Nie je nijak extra detailná, ale svoj účel plní a je aj relatívne nenáročná na hardware.


Čo dodať? Od Transformerov som toho moc nečakal a nakoniec ma veľmi príjemne prekvapili. Síce to celé mohlo byť o trochu dlhšie, ale radšej hru krátku a intenzívnu ako dlhú a nudnú. Prípadnému pokračovaniu sa vôbec nebránim, dokonca by som bol zaň aj rád (aj koniec hry tomu nahráva).

Po odohraní nespočtu multiplayerových bitiek som sa rozhodol zastrieľať si zase v niečom offline (a kde nech už hrám akokoľvek blbo, nie som stále na zemi). A voľba padla práve na Enemy Front, keďže ide o FPS a je situovaná do dnes nie už tak často vídaného WW2 prostredia.

Hra bola v niektorých recenziách kritizovaná, mimo tej hromady chýb technického rázu, za lacnú hru na emócie. Poviem len toľko, že mne to nejako extra vtieravé neprišlo, dokonca mi to pomohlo lepšie sa vcítiť do úlohy partizána a nebohú Varšavu som bránil s ešte väčšou vervou ako obvykle.

Náš príbeh začína príhovorom hlavného hrdinu, vojnového korešpondenta, ktorý pomáha poľskému odporu a chvíľu na to sa rozbieha prvá akcia. Už krátko po začiatku som si všimol, že autori ma nenútia ísť na všetko násilnou cestou a že nepriateľov môžem aj nenápadne obísť. Ale nebol by som to ja, aby som nepozabíjal všetko živé v dosahu. Občas som sa aj snažil o stealth, ale skoro vo všetkých prípadoch to dopadlo totálnym masakrom, za ktorý by sa nehanbili ani John Rambo s Johnom Matrixom dohromady. Jedinou výnimkou bola jedna z posledných misii (sabotáž rakety V2), ktorú som až na pár menších alarmov dokončil potichu celú. spoiler

Hra obsahuje 2 druhy misií. Tie, ktoré sa odohrávajú v súčasnosti (vo Varšave) majú podobu klasických lineárnych misií známych z Call of Duty a jemu podobných hier. Teda hráč postupuje zväčša v spoločnosti NPC postáv a za ich pomoci likviduje nepriateľských vojakov. Nesmú chýbať ani tradične obľúbené obranné pasáže, kde náš hlavný protagonista stojí, prípadne pobehuje za barikádou a likviduje všetko čo sa pohne.
A potom tu máme misie, kde hlavný hrdina spomína na časy minulé, kedy pomáhal odbojovým skupinám v iných krajinách. Na rad prídu takmer všetky známe európske lokality ako Francúzsko, Nemecko alebo moje obľúbené Nórsko. Tie sú už o niečo menej lineárne a hráč, za predpokladu, že chcete, môžete ich prejsť celé potichu. Niečo ako Far Cry 3, ale s horšou a nie vždy fungujúcou AI. Ako som už spomínal na úvod, ja som to neurobil, takže to nemôžem celkom úplne potvrdiť. A nie, že by som bol až taký lačný po krvi, ale správanie enemákov som nevedel presne odhadnúť. Niekedy ma nevideli, aj keď som stál v bezprostrednej blízkosti. Inokedy ma zbadali z druhého konca mapy. A to nehovorím o tom, že za stealth ani plnenie vedľajších misií nedostanete absolútne žiadnu odmenu a tým pádom k obozretnejšiemu postupu a dôslednému hraniu ani nie ste motivovaný. To je asi najväčší zádrhel inak zábavnej hry. Samozrejme sa to neobišlo ani bez klasických chýb ako prelínanie textúr, ale s tým už pri hrách od CITY Interactive, pardon, CI Games akosi počítam dopredu.

Samotná akcia, pretože o to tu hlavne ide, je ale spracovaná dobre. Neviem či je to zásluhou CryEnginu alebo samotných autorov, ale zabíjanie nacistov ma náramne bavilo. Chvíľami som si pridadal ako v starých dieloch Call of Duty alebo Medal of Honor, ktorými sa tvorcovia evidentne inšpirovali. Prostredia sú celkom rozmanité a zablúdiť je prakticky nemožné, takže všetko pekne odsýpa skoro ako vo vyššie spomínaných tituloch.
Trocha ma ale sklamal arzenál, ktorý mi príde chudobný aj na pomery WW2 hier a dúfal som, že si ohmatám trocha viac zbraní. Takto som drvivú väčšinu hry odohral so starou známou MP40 v rukách a na pleci som mal pre každý prípad zavesenú ostreľovačku (a že tých prípadov bolo). Je to škoda, pretože kúsky ako PPSh alebo MP44 boli spracované pekne a bola radosť z nich strieľať, len sa mi ich nepodarilo nájsť tak často ako by som chcel. No čo, vojna je už raz taká.

Aby som to celé zhrnul, Enemy Front nie je dokonalou ani objavnou hrou. Na to obsahuje dosť chýb a neprináša nič čo by ste už nevideli v iných hrách. Ale ak sa nad tieto nedostatky prenesiete, dostane sa vám do rúk hra, ktorá aj keď má svoje muchy, zabaví. Ja som sa pri jej hraní bavil viac než dosť. A o tom by hranie malo byť. Alebo nie?

Vietnamský diel Air Conflicts je mojim vôbec prvým zárezom do tejto leteckej série (ak nerátam duchovného predchodcu Plane Arcade). A ako to celé dopadlo? Rozporuplne.

Hlavným dôvodom, prečo som sa do hry pustil, okrem relatívne neopozeraného vietnamského prostredia, bola prítomnosť vrtuľníkov, pre ktoré mám tak trochu slabosť a samozrejme, ako fanúšik dokumentárneho seriálu Dogfights (u nás známy ako Stíhači v Boji) som sa tešil na staré dobré dogfighty. To všetko s jednoduchým letovým modelom.

Ako som už naznačil, letový model je dosť arkádový a o žiadnej simulácii tu nemôže byť reč. Skôr než simulátor by sa hra dala označiť ako „letecká strieľačka“. Avšak výsledný dojem z lietania kazí ovládanie na klávesnici a myši. Pri stíhačkách je to ešte celkom prijateľné, horšie je na tom ovládanie vrtuľníkov, kedy je pohyb myši akýsi spomalený. Hráč je však od prírody tvor prispôsobivý, takže som si na to po krátkom čase zvykol a po pár misiách som rozsieval „death from above“ jedna radosť.

Strojový park nie je nijak moc obsiahly, napriek tomu sú v hre zastúpené všetky dôležité stroje ako napríklad moja obľúbená F-4 Phantom, z vrtuľníkov zase AH-1 Cobra.
Čo sa týka náplne misií a celkovej hrateľnosti, spočiatku sa zdá celkom rôznorodá, no po čase sa jednotlivé zadania začnú opakovať a tak hra upadá do stereotypu, z ktorého ju občas vytrhne bombardovanie a podobné chuťovky. Aby som ale nekrivdil, prestrelky v oblakoch s ruskými Migmi boli nadmieru zábavné a rovnako aj vyhadzovanie do vzduchu pozemných cieľov v kokpite Cobry.

Grafika nie je nijak extra oslňujúca, ale skôr ako „zastaralú“ by som ju označil za „minimalistickú“. V porovnaní s takým Assalult Horizonom je to vopred prehratý súboj, ale je to značne neférové prirovnanie, keďže nejde o AAA titul s vysokými produkčnými hodnotami. Modely lietadiel (a vrtuľníkov) sú spracované pomerne detailne, horšie je na tom spracovanie terénu. Občas sa mi pri vrtuľníkových misiách stávalo, že som síce videl, odkiaľ na mňa smerujú strely, ale na zemi som žiadne ciele nevidel. A ďalší nedostatok by som videl vo veľkosti máp, ktoré boli pre stíhačky dosť „tesné“ a nebol problém preletieť celú mapu behom chvíľky, prípadne nedopatrením odísť z bojovej zóny.

Zvuková stránka je na tom podobne. Zvuky zbraní a strojov sú také aké by ich človek čakal, ale nič mimoriadne. Teda priemer. Zachraňuje to však dobový soundtrack, ktorý sa príjemne počúva a dotvára celkovú atmosféru. Trochu ma zamrzela absencia hymny vietnamskej vojny, ale to je detail.

Aj keď sa nejedná o žiadny trhák, ktorý by si musel zahrať každý, predstavuje Air Conflicts: Vietnam celkom zábavnú oddychovku ideálnu na odreagovanie po náročnom dni. Napriek tomu sa mi ten Assault Horizon páčil viac.

Marlow Briggs and the Mask of Death je pre mňa asi najpríjemneším prekvapením tohto roka. Zvlášť keď si pomyslím, že nebyť slovenského Sectoru, asi by som ju minul úplne.

Čo sa príbehu týka, ide o béčko ako remeň. A to nemyslím v zlom. Hlavný hrdina je klaďas ako vyšitý, ktorý sa ocitol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste a hlavný záporák je zase regulérny parchant, ktorý chce zničiť celý svet. Dej je síce jednoduchý a do istej miery predvídateľný, na druhej strane celkom pútavý a zábavný a neraz som sa pristihol, ako s napätím očakávam čo sa stane ďalej.

Hrateľnostne ničím nevybočuje zo žánru akčných adventúr a je dosť podobná God of War sérii. Dokonca by som sa nebál použiť pojem „vykrádačka“. Bolo by však krátkozraké kvôli istej neoriginalite hru odsúdiť.
Na programe dňa sú tu súboje, ktoré tvoria podstatnú časť hry. Najskôr Marlow disponuje iba základnou, nazvime to sekerou, neskôr dostane do výbavy dvojicu mečov, potom bič a posledným kúskom do zbierky sa stane kladivo pričom každá zbraň je vhodná na iný typ útokov. Na slabších nepriateľov ako chrobáky alebo základní žoldnieri som si obľúbil bič. Na väčších a pomalších sa zase dokonale hodilo kladivo. Pri kombinácii oboch typov enemákov sa osvedčili meče, ktoré sú akýmsi kompromisom medzi predchádzajúcimi zbraňami. A v prípade, že nezabrala žiadna zbraň, Marlow disponuje aj určitými magickými útokmi, ktoré zasiahnu všetko v dosahu.
Podobne ako Kratos, aj Marlow často skáče po rôznych plošinách a sem tam si poposúva nejaké tie bedne a zastláča si tlačidlá, ktoré mu sprístupnia cestu vpred. A samozrejme nesmú chýbať ani QTE, ktoré síce nie sú zastúpené v tak hojnej miere ako v spomínanom God of War, ale sú prinajmenšom rovnako pôsobivé.

Grafické spracovanie je na pomerne vysokej úrovni, obzvlášť pokiaľ ide o malú hru. Štylizácia a celkové vykreslenie krajiny, obzvlášť v exteriéroch sa mi veľmi páčila. A nesmiem zabudnúť na cutscény, ktoré sú síce statické, no pôsobia doslova epickým dojmom.
Zvuková stránka je taktiež vydarená. Hudba je vskutku výpravná a dabing sa takisto podaril.

Marlow Briggs je veľmi príjemná akčná adventúra s dobre vyváženou obtiažnosťou, zábavnými súbojmi zabalena do síce pomerne jednoduchej, ale peknej grafiky vhodná ako pre PC hráčov, ktorí boli o tituly z God of War série ukrátení, tak aj pre nováčikov, ktorí sa ešte so žiadnou podobnou hrou nestretli.