Xpand Rally

Xpand Rally alebo ako zahnať chuť na nedostupné hry zo série Colin McRae Rally...

Nedávno som na obľúbenom kanáli Retro Nation videl ako Goodman & Oilman oprášili prvý diel spomínanej rally série. I dostal som chuť pripomenúť si diel druhý, ktorý som kedysi rád hrával na prvom PlayStatione. Lenže pri pomyslení na to, koľko námahy by ma stálo jej spojazdnenie na Windowse 10, radšej som sa poohliadol po pokračovaniach. Tretí diel ma minul a štvrtému som kedysi dal síce šancu, ale v tých dobách mi autové hry s čo i len malým náznakom reality moc nešli, takže po pár nezdaroch som s ním skončil. Preto som zamieril na GOG, kde bol piaty diel s podtitulom 2005 kedysi dostupný, lenže ani to už nie je pravda a kvôli starým dobrým licenciám na autá sa už dnes nedá digátálne kúpiť. A keď už som myslel, že si nechám zájsť chuť, objavil som na Steame Xpand Rally od známych poľských vývojárov z Techlandu, ktorí ma potešili hrami ako Gunslinger a Chrome.

Nie, že by to bolo nejaké prekvapenie. Kedysi dávno som o XR počul. Najmä hundranie môjho kámoša, ktorý sa sťažoval na nereálny jazdný model a nelicencované autá. A čo na to ja?
Ako o mne všetci určite vedia, na nejakú prepracovanú simuláciu si nepotrpím. Skôr sa prikláňam k táboru obľúbencov arkád. Ale nemám problém ani so „závoďákmi“, ktoré sú tak na pol ceste. A tam si myslím, že môžem zaradiť aj túto hru. Navyše obsahuje možnosť zvoliť si medzi režimom simulácie a arkádou. Samozrejme, že som skočil po tej druhej. Jazdný model mi teda prišiel ako ideálny kompromis medzi simuláciou a arkádou. Akurát sa autá zriedkavo správali trochu nepredvídateľne, ale nič nie je dokonalé a pár reštartov a zmena techniky jazdy to vyriešili.

A ako to hranie vlastne prebiehalo? Začneme otrepanou frázou „začiatky boli ťažké“. Tu máš pár peňazí, kúp si nejakú rachotinu a choď. Moc veľký obnos to nebol, takže som skočil po aute, ktoré mi prišlo podľa štatistík najlepšie a to bol Peugeot 206. Pardon, Lion 110. Prvá súťaž išla relatívne hladko, potom sa začala obtiažnosť zvyšovať. Došlo mi, že ak chcem byť v danej triede konkurencieschopný, musím budem musieť vraziť nemalé prostriedky do motora, prevodovky, atď. A keďže som sa s iným umiestnením ako prvým neuspokojil, niekedy to boli riadne nervy.
Najviac mi dala zabrať jedna etapa v Keni, kde som sa doťahoval so súperom, ktorý mal podľa všetkého lepšie auto. Ale peniaze sú mocné zaklínadlo. Stačilo predať nepotrebné auto v garáži a už som veselo „túnil“. Dosť o nervy boli aj štrkovo-asfaltové trate v Poľsku a hlavne nebezpečné a nepredvídateľné Írsko s jeho úzkymi kamennými chodníkmi. Tam som môj Fiat Punto, teda vlastne Italic PNT 1.1, dosť nepekne oplieskal.
Celkovo vzaté, trate síce oproti iným hrám nie sú nejak extra originálne. Nájdu sa aj nejaké tie slabšie kúsky ako napríklad prašná Arizona mi až tak nesadla. Ale inak je to celkom rozmanitý mix a na svoje by si mali prísť fanúšikovia všetkých typov povrchov.

A keď sme pri povrchoch, musím spomenúť aj nastavovanie auta. To býva pre mňa väčšinou nočná mora, pretože sa do áut nejako extra nevyznám. Našťastie, v arkádovom móde bola hra celkom tolerantná. Dokonca je možné hru kedykoľvek reštartovať a nastavenie zmeniť bez akejkoľvek penalizácie. Prípadne sa vrátiť do menu a kúpiť lepšie súčiastky. Alebo rovno celé auto. Tak sa mi to páči.

Ako som som si tak víťazne postupoval vpred naprieč kariérou, všimol som si, že je hra čím ďalej, tým ľahšia. Vďaka tomu, že som išiel až na hranicu svojich možností a všetky súťaže sa snažil vyhrať, nasyslil som tak enormné množstvo peňazí, že na konci už som používal najlepšie autá (Subaru Impreza... pardon, Kosumo Showdown), dokonca tak „vytúnené“, že sa na mňa súperi občas ani nechytali a nechával som ich za sebou s niekoľkosekundovým oneskorením. To je asi jediný väčší nedostatok hry.

Takže keď to tak zhrniem, až na nelicencované autá a mierne nevyváženú obtiažnosť ide o zábavnú rally arkádu, ktorá sa mi presne trafila do momentálnej nálady. Čo viac si priať?