Doom is doomed, Duke is nuked, Quake is quaked, Unreal is real...no... možno nie tak celkom.
K prvému Unrealu mám zvláštny vzťah. Najskôr som ho na začiatku nového tisícročia videl u kámoša a bol som z toho na vetvy. Aj keď, predtým sme hrali Quake 2 a ten mi už vtedy sadol viac. Každopádne som z grafiky bol unesený. Lenže roky plynuli a keď už som sa aj ja konečne dostal k poriadnym PC hrám, na Unreal som akosi zabudol. Dokonca aj na to ako sa vôbec volal. Veď uznajte, ťažko zistiť názov hry, keď jediné čo si pamätáte je strieľanie stropných príšer laserovým pištoľom.
A keď už som sa s poriadnym oneskorením k Unrealu dostal, vôbec ma nechytil. Mohlo to byť aj tým, že som mal za sebou plno iných FPS, mimo iného aj Unreal 2: The Awakening, a to čaro už bolo jednoducho preč. Alebo tým, že som čakal zážitok porovnateľný s prvým Half-Lifeom. O niekoľko rokov neskôr som mu dal ešte jednu šancu, ale tiež som to vzdal po prvom leveli a na dlho bol s Unrealom koniec. Až doteraz.
V máji 2018 sa Epic pri príležitosti 20. výročia rozhodol vydať prvý Unreal zadarmo. A tak som si povedal, že to predsa len ešte raz skúsim. A toto rozhodnutie neľutujem.
Keďže ide o hru dosť starú, bál som sa problémov s kompatibilitou. Všetky obavy však zahnal fanúšikovský patch 227, s ktorým hra bežala ako hodinky, dokonca vo Full HD.
Prvé čo si každý všimne je grafika. Už nie je tak dych vyrážajúca, ako som ju vnímal v 11 rokoch, ale všetko je to len o zvyku. A ja som sa adaptoval prekvapivo rýchlo. Dokonca až tak, že som som obdivoval jednotlivé scenérie ako pravý virtuálny turista.
Ale nie len grafikou je hráč živý. Keďže sme v žánri FPS, to hlavné by mali byť súboje. A v tých Unreal priam exceluje. Nenájdete tu klasický „run & gun“, teda mnoho slabých nepriateľov na každom kroku. V Unreale je ich síce menej, no každý jeden vám to dá patrične vyžrať. Možno na papieri to tak lákavo neznie, ale verte mi, v máloktorej akčnej hre Vám dajú nepriatelia tak zabrať. A bez podvádzania. S rovnakou sadou zbraní a pohybov ako Vy. Teda až na tie lietajúce hlavy, to má byť asi odkaz na Lost Souls z Doomu, a sú aj rovnako otravné. A tých spomínaných „stropných šmejdov“.
Po tomto tvrdení by mohli niektorí hráči získať falošný dojem, že v Unreale sa toho moc nenastrieľa. Verte mi, nastrieľa. Možno ešte aj viac. Ako som spomenul, oponentov je menej, ale celkom dosť toho znesú a navyše nedajú svoju kožu zadarmo. To znamená, že pri konfrontácii s vami sa Vám uhýbajú, menia pozíciu, sledujú Vás, prípadne, keď už cítia, že prichádza ich koniec, dajú sa na útek. Niektorí sú až tak „vyčúraní“, že po vystrelení rakety alebo výboja zo Shock Rifle sa okamžite uhnú, čím Vám ich likvidáciu robia ešte napínavejšou.
Čo sa arzenálu týka, takmer všetko budete poznať z neskorších Unreal Tournamentov. Ja som sa snažil využívať všetky podľa situácie alebo množstva streliva. Najviac som si obľúbil Flak Cannon. Ten nepriateľov nezabíja, on ich priam trhá na **ačky! V podstate ide variáciu na klasickú brokovnicu z doomoviek a aby toho nebolo málo, má ešte aj sekundárny mód – granátomet. V správnych rukách ide o dokonalý nástroj skazy a od zhruba druhej polovice som používal túto zbraň najčastejšie.
Ale nesmiem opomenúť ani úvodný Dispersion Pistol, teda prvá zbraň, na ktorú si v hre siahnete. Spočiatku nestojí za moc, ale s ďalšími upgradeami sa z nej stáva celkom slušný kanón. A tiež Stinger - samopal strieľajúci kryštály so sekundárnym módom podobným brokovnici. Alebo rotačák, ktorý nájdete až ku koncu hry, ale bohato Vám to vynahradí svojou kadenciou. Alebo sniperku, ktorou môžete nepriateľovi urvať hlavu... Skrátka, je z čoho vyberať a všetky je radosť používať. Teda až na Bio Rifle, tú som používal iba na bossov a pavúky. Alebo Razorjack, ktorého strely sa odrážajú od stien a neraz som to spolu s nepriateľmi schytal aj ja.
V deväťdesiatych rokoch sa príbeh v FPS moc nepestoval, napriek tomu nejaké drobné náznaky tu sú. Síce dialógy absentujú, ale po celú dobu hry nachádzate rôzne zápisníky po mŕtvych ľuďoch, prípadne mimozemšťanoch a zisťujete čo sa vlastne deje. A pomáha to aj dotvoreniu už tak dobrej atmosféry.
Ako ste si mohli všimnúť, strastiplnú cestu väzna 849 (hlavný hrdina, pozn. autora) som si náležite užil od začiatku do konca. Občas som sa síce v prostredí strácal a nevedel kam vlastne ísť, napriek tomu vždy som našiel cestu ďalej bez jediného použitia návodu. A to sa mi často nestáva. Ak už toto nie je znak dobre nadizajnovanej hry, tak potom neviem.
K prvému Unrealu mám zvláštny vzťah. Najskôr som ho na začiatku nového tisícročia videl u kámoša a bol som z toho na vetvy. Aj keď, predtým sme hrali Quake 2 a ten mi už vtedy sadol viac. Každopádne som z grafiky bol unesený. Lenže roky plynuli a keď už som sa aj ja konečne dostal k poriadnym PC hrám, na Unreal som akosi zabudol. Dokonca aj na to ako sa vôbec volal. Veď uznajte, ťažko zistiť názov hry, keď jediné čo si pamätáte je strieľanie stropných príšer laserovým pištoľom.
A keď už som sa s poriadnym oneskorením k Unrealu dostal, vôbec ma nechytil. Mohlo to byť aj tým, že som mal za sebou plno iných FPS, mimo iného aj Unreal 2: The Awakening, a to čaro už bolo jednoducho preč. Alebo tým, že som čakal zážitok porovnateľný s prvým Half-Lifeom. O niekoľko rokov neskôr som mu dal ešte jednu šancu, ale tiež som to vzdal po prvom leveli a na dlho bol s Unrealom koniec. Až doteraz.
V máji 2018 sa Epic pri príležitosti 20. výročia rozhodol vydať prvý Unreal zadarmo. A tak som si povedal, že to predsa len ešte raz skúsim. A toto rozhodnutie neľutujem.
Keďže ide o hru dosť starú, bál som sa problémov s kompatibilitou. Všetky obavy však zahnal fanúšikovský patch 227, s ktorým hra bežala ako hodinky, dokonca vo Full HD.
Prvé čo si každý všimne je grafika. Už nie je tak dych vyrážajúca, ako som ju vnímal v 11 rokoch, ale všetko je to len o zvyku. A ja som sa adaptoval prekvapivo rýchlo. Dokonca až tak, že som som obdivoval jednotlivé scenérie ako pravý virtuálny turista.
Ale nie len grafikou je hráč živý. Keďže sme v žánri FPS, to hlavné by mali byť súboje. A v tých Unreal priam exceluje. Nenájdete tu klasický „run & gun“, teda mnoho slabých nepriateľov na každom kroku. V Unreale je ich síce menej, no každý jeden vám to dá patrične vyžrať. Možno na papieri to tak lákavo neznie, ale verte mi, v máloktorej akčnej hre Vám dajú nepriatelia tak zabrať. A bez podvádzania. S rovnakou sadou zbraní a pohybov ako Vy. Teda až na tie lietajúce hlavy, to má byť asi odkaz na Lost Souls z Doomu, a sú aj rovnako otravné. A tých spomínaných „stropných šmejdov“.
Po tomto tvrdení by mohli niektorí hráči získať falošný dojem, že v Unreale sa toho moc nenastrieľa. Verte mi, nastrieľa. Možno ešte aj viac. Ako som spomenul, oponentov je menej, ale celkom dosť toho znesú a navyše nedajú svoju kožu zadarmo. To znamená, že pri konfrontácii s vami sa Vám uhýbajú, menia pozíciu, sledujú Vás, prípadne, keď už cítia, že prichádza ich koniec, dajú sa na útek. Niektorí sú až tak „vyčúraní“, že po vystrelení rakety alebo výboja zo Shock Rifle sa okamžite uhnú, čím Vám ich likvidáciu robia ešte napínavejšou.
Čo sa arzenálu týka, takmer všetko budete poznať z neskorších Unreal Tournamentov. Ja som sa snažil využívať všetky podľa situácie alebo množstva streliva. Najviac som si obľúbil Flak Cannon. Ten nepriateľov nezabíja, on ich priam trhá na **ačky! V podstate ide variáciu na klasickú brokovnicu z doomoviek a aby toho nebolo málo, má ešte aj sekundárny mód – granátomet. V správnych rukách ide o dokonalý nástroj skazy a od zhruba druhej polovice som používal túto zbraň najčastejšie.
Ale nesmiem opomenúť ani úvodný Dispersion Pistol, teda prvá zbraň, na ktorú si v hre siahnete. Spočiatku nestojí za moc, ale s ďalšími upgradeami sa z nej stáva celkom slušný kanón. A tiež Stinger - samopal strieľajúci kryštály so sekundárnym módom podobným brokovnici. Alebo rotačák, ktorý nájdete až ku koncu hry, ale bohato Vám to vynahradí svojou kadenciou. Alebo sniperku, ktorou môžete nepriateľovi urvať hlavu... Skrátka, je z čoho vyberať a všetky je radosť používať. Teda až na Bio Rifle, tú som používal iba na bossov a pavúky. Alebo Razorjack, ktorého strely sa odrážajú od stien a neraz som to spolu s nepriateľmi schytal aj ja.
V deväťdesiatych rokoch sa príbeh v FPS moc nepestoval, napriek tomu nejaké drobné náznaky tu sú. Síce dialógy absentujú, ale po celú dobu hry nachádzate rôzne zápisníky po mŕtvych ľuďoch, prípadne mimozemšťanoch a zisťujete čo sa vlastne deje. A pomáha to aj dotvoreniu už tak dobrej atmosféry.
Ako ste si mohli všimnúť, strastiplnú cestu väzna 849 (hlavný hrdina, pozn. autora) som si náležite užil od začiatku do konca. Občas som sa síce v prostredí strácal a nevedel kam vlastne ísť, napriek tomu vždy som našiel cestu ďalej bez jediného použitia návodu. A to sa mi často nestáva. Ak už toto nie je znak dobre nadizajnovanej hry, tak potom neviem.
Pro: zábavné súboje, prepracovaná AI, bohatý arzenál, variabilné prostredie aj nepriatelia
Proti: občasná dezorientácia