Dlho som nemohol, vlastne skôr nechcel uveriť, že Far Cry 2 je výnimočná hra. Ale ako to tak býva, človek sa môže a ja som nemohol byť ďalej od pravdy. Ale pekne poporiadku.

Far Cry 2 je, ako už názov hovorí, pokračovaním jednej z mojich najobľúbenejších FPS, ale napriek tomu spolu nemajú okrem názvu takmer nič spoločné. Tam kde prvý diel predstavoval FPS v jej klasickej forme (akurát v otvorenejšom prostredí), druhý diel je už regulérne, odpustite mi to prirovnanie, africké géteáčko. A možno práve preto mi tak dlho unikal. Našťastie sa mi tento rest podarilo konečne dohnať a som za to veľmi rád.

Začiatok bol, ako to už býva, celkom rozporuplný. Hra sa totiž tvári akokoľvek, len nie ako niečo s čím by človek rád zabil niekoľko hodín života. Hoci graficky vyzerá pekne už od úvodných titulkov, úmorná jazda s ukecaným šoférom nebola moc dobrým štartom. Po úspešnom prekonaní „nekonečnej jazdy“ nasledovala scéna s našim hlavným antagonistom, ktorý bol tej lásky a nechal nás nažive, za čím nasledovala prvá prestrelka. Tá sa samozrejme nemohla skončiť dobre. A vtedy ma hra konečne pustila do otvoreného prostredia, avšak stále to ešte nebolo ono. Plnenie úloh, ktoré som si nevybral, trocha tej akcie, kedy som ešte nevedel poriadne zaobchádzať so zbraňami a využívať prostredie vo svoj prospech, proste mierne sklamanie.
Ale zrazu prišiel zlomový okamih, objavil sa nápis „koniec tutorialu“ a konečne som mal voľnú ruku. Vyberanie si misií, či už hlavných alebo vedľajších v poradí akom chcem ja, proste ten starý dobrý „feeling“, ktorý som zažil prvýkrát pri GTA hrách. A potom to už išlo jedna radosť, v podstate až do konca.

Prvé čo by som vypichol sú zbrane a prestrelky ako také. Už dávno sa mi v akčnej hre nestalo, že by som sa pri sebemenšom náznaku boja okamžite schovával a bál sa o svoj virtuálny život. Prestrelky sú v druhom Far Cry naozaj zábavné a aj dosť tuhé. Nepriatelia sú nebezpeční už v malom počte a sú aj dosť presní, takže o napínavé prestrelky nie je núdza.
Čo sa týka zbraní, hra má jednu zaujímavú vlastnosť a to poruchovosť zbraní. Bol som celkom prekvapený, keď sa mi môj poctivo získaný (rozumej ukradnutý od nebohého nepriateľa) Kalašnikov prvýkrát zasekol priamo na bojovom poli. Nejak som to predýchal a bojoval som ďalej. Lenže o pár minút (a mnoho ďalších zásekov) neskôr sa mi moje drahocenné ákáčko doslova rozpadlo v rukách. To bola pre mňa vec v hrách zatiaľ nevídaná. Až potom som zistil, že zbrane sa síce povaľujú po zemi doslova všade, ale jediné, na ktoré je naozaj spoľahnutie sú tie, ktoré si kúpim a následne aj (samozrejme za príplatok) vylepším u miestneho obchodníka sozbraňami.
V hre je možné postupovať aj pomalším, taktickejším stealth spôsobom, ale prestrelky ma tak silno bavili, že by bola škoda prechádzať cez nepriateľov nepozorovane. Každý problém sa tu totiž dá vyriešiť Kalašnikovom. Doslova.

Dobrú hru v otvorenom svete poznám podľa toho, že sa neženiem iba za hlavnými misiami, ale plním aj tie vedľajšie a celkovo si užívam pobyt vo virtuálnom svete. Ak ste si pozreli moje hodnotenie, viete že Far Cry 2 u mňa rozhodne patrí do tejto kategórie.
Hlavné misie síce patria k tomu najlepšiemu čo hra ponúka (ešte aby nie), ale rád som si popri tom odskočil na nejaký ten vedľajšák. Najradšej som plnil úlohy pre obchodníka so zbraňami, kde cieľom bolo vždy zničenie konkurenčného konvoja, čo sa nezaobišlo bez mnohých výbuchov a stoviek vypálených nábojov. To viete, som romantik. :D
Ale rád som si dal aj misiu z rádiovej veže, kde Vám neznámi zadávateľ určí cieľ na zabitie, po ktorého zneškodnení dostanete nemalý finančný obnos.
Okrem toho som si párkrát odskočil aj do Mikeovho baru trochu pomôcť mojim parťákom kvôli utužovaniu medziľudských vzťahov.
Partáci sú celkom zaujímavým prvkom a človeku nielen že poradia ako danú misiu prejsť elegantnejšie, ale občas Vás aj vyslobodia z celkom prekérnych situácií.
A ďalším takisto zaujímavým prvkom je malária, ktorej príznaky sa zjavia kedykoľvek, najmä keď to človek najmenej čaká (napr. uprostred napínavej prestrelky). Náš hlavný hrdina trpí touto chorobu a preto musí brať lieky. Lenže tie z času na čas dojdú a preto je hráč nútený vyraziť za hnutím odporu pre ďalšiu dávku medicíny, čo v mojom prípade musí vždy zákonite skončiť poriadne kravou prestrelkou.

Herná mapa je celkom rozľahlá a kľukatá, takže dostať sa na dané miesto bolo najmä spočiatku celkom náročné a zdĺhavé, niekedy dokonca aj trochu nudné. Oproti tretiemu dielu to bol pre mňa celkom šok. Žiadne GPS, ktoré by mi priamo na zemi ukazovalo kadiaľ ísť. Len klasicky, zobrať do ruky mapu a ísť pekne podľa tej. Tak ako to kedysi robili aj naši predkovia. Chvíľu mi to síce trvalo, ale nakoniec som sa naučil pozerať jedným okom na mapu a druhým pred seba a jazdy po krajine som si vychutnával.

Druhou vecou, ktorá sa mi na hre až tak nepáčila boli respawny nepriateľov. V predskriptovaných pasážach mi to až tak nevadí, ale to že sa objavia v tábore, ktorý som pár minút predtým vyčistil a dokonca aj odomkol nebol od vývojárov až taký vydarený ťah. Na druhej strane, presúvanie sa po mape bolo stále napínavé a nestalo sa, že by som niekam dlhšie išiel bez toho, aby nedošlo na strieľanie.

Pokiaľ ide o grafiku, je to síce už pomerne stará hra, no napriek tomu sa na ňu pozerá stále veľmi dobre. Či už ide o vegetáciu, efekty počasia (hlavne slnko svietiace do očí), animácie postáv a zbraní, všetko je spracované na výbornú. Trochu horšie je to so zvukom, konkrétne s hlasitosťou rečového prejavu NPC postáv. Tie totiž rozprávajú tichšie než by bolo príhodné v porovnaní s okolitými zvukmi. Ale to je len taký malý detail.

Na záver musím skonštatovať, že druhý Far Cry je naozaj výnimočne dobrá hra. Nie je dokanalá, ale to čo robí, robí naozaj dobre a vždy som sa k nej s radosťou vracal. Trojka síce niektoré prvky dotiahla k dokonalosti, na druhej strane sa niektorých vecí, ktoré sa mi na dvojke tak páčili, zriekla. A nemám jej to za zlé, obe hry som si totiž nadmieru užil.