FIlm dobrý, komix (údajne tiež) dobrý. Spravidla nasleduje hra skôr zlá, ak nie príšerná, prípadne len nedopečená. Potrvrdzuje aj Constantine toto staré pravidlo?

Už je to pár rokov čo som zhliadol rovnomenný film s Keanu Reevesom. A páčil sa mi. Síce prvýkrát som ho ani nie v polovici vypol, pretože som očakával rýchlu komixovú rezačku a tej sa mi hneď nedostalo, takže v kombinácii s pomalším úvodom ma to onehdá nechytilo. Na druhýkrát som už našťastie vydržal, dopozeral a zaradil sa k nadšeným fanúšikom márne čakajúcim na pokračovanie. Toľko k filmu, ale čo samotná hra?

Ako taká moc nevybočuje z priemeru vtedajších TPS akcí, Ako graficky, tak hrateľnostne.
U nás doma sme termín FPS kedysi nepoznali, takže sa im hovorilo zjdednodušene „strieľačka kde sa vidíš celý, nie iba zbraň“, poprípade „ je to ako Max Payne“ alebo v časoch prvého PlayStationu  „ako Syphon Filter“. Toľko k evolúcii názvoslovia v mojom rodnom kraji.

Ako som už spomínal, graficky je to na svoju dobu priemer a je vidieť, že ide o primárne konzolovú hru. Trošku mi vadilo ovládanie, s ktorým sa autori mohli viac pohrať, takto je dosť cítiť, že je robená skôr na ovládač. Ale nejde o nič na čo by sa nedalo po chvíli hrania zvyknúť.

Čo ale z priemeru vybočuje je Johnov arzenál prevzatý z filmu (a komixov). Na úvod som dostal štýlové revolvery, ktoré síce neboli zlé, ale nejak extra ma to s nimi nebavilo. Zábava sa začala s keď som objavil „klincovačku“, v hre nazvanú ako  Crucifier. S tým som si vystačil takmer po celú hru, keďže fungoval skoro na všetkých nepriateľov a strelivo sa po zlikvidovaní pekelnej hávede dalo zase pozbierať a použiť znova. Ako fanúšika brokovníc ma potešila aj pekelná brokovnica, ktorú som rád striedal so spomínaným Crucifierom. A navyše, po zastrelení démona brokovnicou sa hra efektne spomalí. Drobnosť, ale poteší. Potom nasleduje už len plameňomet (dobrý pomocník pri bossfightoch) a kuša Purger, vhodná na likvidáciu tých okrídlených šmejdov. 

Okrem hlavných, strelných zbraní, má Constantine k dispozícií aj vedľajšie zbrane. Ja som si však po celú hru vystačil s fľašami so svetenou vodou, ktoré plnia funkciu granátov a viac som k šťastiu nepotreboval.

A nebol by to správny Hellblazer, keby neovládal aj nejaké to kúzlo. Ja som používal len Constantinovo pekelné videnie a ostatné len tam kde to bolo vyslovene nutné, pretože strelné zbrane mi bohate postačovali.

Nepriateľov je v hre niekoľko druhov, od slabších pešiakov, cez ich odolnejšie varianty, prípadne okrídlencov alebo príšery pľujúce zelené svinstvo na diaľku, nech už to bolo čokoľvek. Občas mi počechrali nervy odolní pekelníci, ktorí majú slabé miesto len vzadu (podobne ako Hunteri v Halo hrách). A samostatnou kapitolou sú démoni vyzerajúci ako ľudia, ktorí boli zdatnými súpermi a súboje s nimi boli neraz napínavé a hektické, najmä ku koncu kde sa vyskytovali vo väčších počtoch.

Celkovo ma Constantine prekvapivo bavil. Akcia s monštrami pek(el)ne odsýpala a vždy keď už toho začínalo byť moc, autori trochu spomalili a postavili predo mňa nejaký ten puzzle. V podstate je to taká trochu slabšia alternatíva k môjmu obľúbenému The Suffering. Takže spokojnosť a na pomery filmových hier svetlá výnimka.