Normálne by som napísal komentár ku základnej hre, ale keďže tá skončila otvorene, hral som verziu Sacred Gold z GOGu, kde je distribuovaný ako jedna hra a priam sa ponúkalo pokračovať ďalej bez prerušenia, dovolím si to celé zhodnotiť až teraz, pri datadisku.

Pôvodný Sacred je rozporuplná hra. Začalo to veľmi sľubne. Ako hráč, ktorý moc diabloviek nedohral som sa na začiatku až podozrivo dobre bavil. V podstate som dokončil iba tretie Dungeon Siege na X360, Diablo 2 som iba rozohral v coope s bratrancom a ďalej sme sa už k tomu nedostali. A ešte pár rokov vzad som začal a po pár hodinách zase odložil Legend: Hand of God, ktoré nebolo zlé, ale nejak ma to po chvíli prestalo baviť. Pri Sacred to bolo iné, rezanie zástupov príšer, mutantov, zlodejov, nemŕtvych a inej hávede som si nemohol vynachváliť. Lenže ako to už tak býva, opakovanie jednej činnosti (v tomto prípade rezanie) sa skôr či neskôr človeku zunuje. A mne sa to teda poriadne zunovalo.
Počiatočné nadšenie z objavovania neznámeho a zdokonaľovania postavy bolo preč a zostala už len rutina. Navyše, vďaka môjmu „objaviteľskému“ štýlu som si vyskilloval postavu tak moc, že som ľudských nepriateľov zabíjal na jednu ranu a bol som prakticky neporaziteľný. Chvíľu som myslel, že to celé zabalím.
Našťastie, zrovna v čase Vianoc prišiel ten povestný zlom, keď som postúpil do ďalšej oblasti, kde už konečne začalo prituhovať a mne sa opäť vrátila chuť do hry. Vianočný zázrak? Vysvetlite si to ako chcete, ale mňa tá hra začala zase baviť ako na začiatku. A možno aj viac. Prestal som maniakálne plniť všetky vedľajšie úlohy a vrhol som sa na hlavnú líniu. Ale nejaké tie drobné odbočenia som si zase odpustiť nemohol, predsa len XPčka sú XPčka. A tak sme sa s postavou gladiátora, ktorého som skromne pomenoval Maximus Ridley Scottus prebojovali až na samý koniec. Hry. Ale nie príbehu!

A tu už konečne začína samotný Underworld. Tvorcom sa do už tak neskutočne veľkej mapy podarilo napchať ďalšie, predtým nevidené miesta. Najkrajší bol samozrejme začiatok s obrovským hmyzom a chrobákmi. Také pavúky síce boli už v pôvodnej hre, ale tu do toho prišli ešte aj osy a iná háveď. Pobavila ma hneď prvá zaľudnená oblasť s ľuďmi žijúcimi v obrích hubách, skoro ako Šmolkovia. Pekne bol vyvedený aj les Dryád a potom už musela nasledovať avízovaná cesta do podzemia, ktorá už síce nebola tak graficky pekne urobená, ale nesťažujem sa. Hlavne majú tvorcovia u mňa plus za to, že jednotlivé lokácie neboli také obrovské ako v originále, takže som nemusel zbytočne zabíjať čas dlhým cestovaním. To bol asi najväčší neduh.
Ako som už spomenul, hral som za postavu gladiátora a svoje rozhodnutie neľutujem. Žiadne magické s**čky, namiesto toho som sa zameral na obojručný meč, ktorému z času na čas (najmä pri drakoch) sekundovala veľká sekera, prípadne kuša. Zo špeciálnych schopností som najskôr používal Hard Hit a Attack, ale neskôr sa mojou schopnosťou číslo jedna stala Fist of the Gods. S tou bola radosť redukovať početné zástupy nepriateľov, stačilo ich len nahnať okolo a padli takmer všetci. S tými ostatnými si už poradil meč.
Zaujímavosťou je, že ohnivý meč, ktorý som našiel ku koncu základnej hry som používal skoro až do konca Underworldu, potom ho už vystriedali lepšie kusy.
Akoby som celé moje putovanie po Ancarii stručne zhodnotil? Napriek tomu spomínanému krízovému obdobiu to bola taká nenáročná zábavná rezačka.
A už si môžem začať brúsiť meč na dvojku...