Stray je jedna z mála hier, ktorú som si do Hernej výzvy zvolil bez rozmýšľania. Škoda, že mi akurát ubehla záruka vrátenia peňazí, keď hru oznámili ako súčasť mesačných hier pre predplatiteľov PS+. Ale ani to mi nijak neznepríjemnilo očakávania a už vôbec nie zážitok, ktorý ma čakal.

V role mačky sa po nešťastnom rozdelení od rodinky ocitáme v kanalizácii, cez ktorú sa dostávame do podzemného komplexu vytvoreného ľuďmi na izoláciu od svetových katastrof. Nanešťastie už žiadny ľudia sa na svete nenachádzajú a stretávame sa iba s robotmi, ktorým problémy robia Lurkovia, bytosti bakteriálneho pôvodu. Spoločnosť nám počas celej hry robí dron B-12, ktorý dokáže prekladať komunikáciu s robotmi. Našim cieľom je dostať sa z komplexu von, v čom nám pomôže aj skupina robotov čakajúcich práve na záchrancu v našej podobe.

Počas našich dobrodružstiev pomáhame aj mi nášmu kamarátovi B-12 spomenúť si na jeho minulosť. Takže pred našimi zrakmi sa odohrávajú dva odlišné príbehy zároveň. Dej nie je nijak zdĺhavý a všetky misie sú pekne prepojené s rôznymi aktivitami, o ktorých sme pri ich splnení ani nevedeli, že nám k niečomu poslúžia. Okrem prechádzania sa po oblastiach a plnenia rôznych úloh, príjemne hrateľnosť obohacujú aj akčné, či stealth pasáže.

Graficky je hra veľmi podarená a spolu so skvelým soundtrackom dotvárajú úžasnú atmosféru v každej jednej lokalite. No na koniec ma fakt nemohol nikto pripraviť. Perfektná príprava počas celej hry na tento jeden moment, kedy B-12 zistí, kto v skutočnosti je a aj tak sa obetuje pre nielen našu záchranu, ma priviedla k slzám. Naozaj neľutujem "zbytočne" minuté peniaze za takýto fantastický herný zážitok.

Herná výzva 2025 - Zvířecí duše

V dobe, kedy GTA V vyšlo som v podstate ani nezačal svoju púť hráča. Celú príbehovú kampaň som ako tínedžer videl na YouTube a odvtedy ma hra nijak nelákala. Avšak s pomalým príchodom nadchádzajúcej časti série som sa rozhodol, že si GTA V konečne zahrám.

Príbeh hádam pozná každí, tak to skrátim. Franklin, Michael, Trevor. Tri postavy, tri príbehy, jeden sen. Každá jedna misia ma bavila a páčilo sa mi, že keď sa práve nejednalo o nejakú veľkú krádež, tak sme sa mohli ponoriť do osobného života hlavných hrdinov a lepšie ich spoznať. Všetci traja mali svoje súkromné problémy a občas nezhody vznikli aj medzi nimi a nie vždy to dopadlo dobre, ale nakoniec si dokázali odpustiť a navzájom si pomôcť. Príjemne ma prekvapil aj záver, kedy na Franklina padlo "ťažké" rozhodnutie. Celkovo bol za mňa príbeh prepracovaný na jednotku s hviezdičkou a žiadne dvere neostali otvorené.

Vedľajších misií bolo neúrekom a ak sme práve nepretekali alebo nerobili zákazky, tak sme sa opäť mohli obohatiť o život hlavných postáv. Podľa Rockstar Social Club som hru dokončil na 100%. To ale neznamená, že som spravil úplne všetky hlavné a vedľajšie misie a aktivity, ale dokončil som tie, ktoré stránka uznáva do plného skompletizovania hry.

Na to aká veľká bola mapa, tak sa medzi jednotlivými lokáciami dalo celkom rýchlo premiestňovať a zamedzilo sa tak prípadným nudným chvíľam. Graficky je hra aj po viac ako 10 rokoch stále na výbornej úrovni a nesmierne sa mi páčila každá jedna oblasť. Napriek dlhému čakaniu neľutujem, že som si GTA V zahral celkom neskoro, ale viem si predstaviť ako by som v mladšom veku určite neocenil príbeh tak ako je tomu teraz.

Herná výzva 2025 - Zločin a trest

Nebyť Hernej výzvy, tak verím, že by som si Sifu jednoznačne nezahral, už len kvôli svojskej mechanike umierania. No vskutku som nebol pripravený, aký herný zážitok Sifu naozaj ponúka.

Mladá hlavná postava sa po 8 rokoch vydáva na cestu odplaty otcovej smrti, ale aby sa dostal k svojmu cieľu, musí sa najprv zbaviť aj jeho spoločníkov. Príbeh je absolútne krátky a jednoduchý, čo však kompenzujú zvyšné prvky hry. V každej misii nás čaká priechod určitou lokalitou, kde môžeme zbierať rôzne informácie, vďaka ktorým sa dozvedáme trochu viac o našich nepriateľoch, pričom na konci nás vždy čaká jeden z nich v podobe bossfightu. Na úplnom konci hry sa tak dozvedáme skutočný motív hlavného nepriateľa, ktorý aj vo mne k nemu vyvolal menší súcit.

Naozaj som rád za krátky priebeh misiami, pretože už v prvej misii som mal chuť hru vypnúť po nespočetnom množstve smrtí. A už vôbec sa mi nepáčilo, keď som na začiatku tretej misie dosiahol smrteľný vek a musel som ísť od začiatku pre lepší vekový priechod. Po každej smrti totiž hlavný hrdina ožije, ale zároveň zostarne, pričom počet pribúdajúcich rokov rastie lineárne s každou smrťou. Len príležitostne sa tento počet zníži po určitom type porazeného nepriateľa. Preto je hráč nútený neustále prechádzať každou misiou znova a znova, až kým si neosvojí bojové techniky a dokáže prísť do finále, čo najmladšie to ide.

Bojový systém ma bavil, no zároveň ma dokázal rozčúliť. Hra si od nás vyžaduje nie len schopnosti učenia sa z vlastných chýb, ale aj trpezlivosti, ktorú som fakt niekedy nemal a právoplatne som bol vždy potrestaný. Boje nám postupne uľahčujú pasívne a aktívne vylepšenia schopností postavy, ktoré však pri každom reštarte misie zmiznú. Našťastie vďaka funkcii permanentného odomknutia, ktoré stojí nemalé XP, vám tieto vylepšenia budú dostupné v každej fáze hry. Aj napriek skoro všetkým vylepšeniam mi dokázal krvný tlak stúpnuť, keď ma zabil nepodstatný nepriateľ, ktorého pohyby poznám naspamäť.

Po 14 hodinách som dokázal zdolať túto vizuálne nádhernú hru, ktorá vo mne vyvolala nesmiernu eufóriu, pretože prejsť ňou je fakt úspech sám o sebe. A absolútne som sám seba prekvapil ako som si dokázal poradiť s finálnym bossfightom, keďže tesne pred ním som 2-krát zbytočne umrel a s vekom 38 som doňho išiel veľmi skepticky. Nakoniec som to zvládol len s 3 smrťami v druhej fáze boja a tak som Sifu pokoril so 44 ročnou hlavnou postavou.

Herná výzva 2025 - Byl jednou jeden život

Evil West je opäť jedna z tých hier, ktoré na mňa pôsobia lákavo, ale nebyť Hernej výzvy, tak osobne si ju nikdy nespustím. Čakal som však, že divoký západ plný upírov a vlkolakov ma bude baviť o niečo viac.

Jesse Rentier musí zastaviť mladú egocentrickú upírku pred ovládnutím celej krajiny, ale dostať sa k nej nie je také jednoduché a s pomocou starých, či nových priateľov postupne odhaľujeme, čo majú nepriatelia v pláne. Napriek veľmi lineárnemu príbehu nastáva aj zopár predpokladaných zápletiek, ktoré aspoň trochu dodali deju iný smer.

Hrateľnosť bola takisto ako príbeh lineárna. Oblasti, v ktorých sme plnili misie mali vo väčšine prípadov jeden smer a ponúkali minimálny priestor preskúmavaniu. Bojový systém ma bavil z celej hry najviac, pretože široká škála vylepšenia zbraní, pomôcok alebo elektrickej rukavice, ktorá je hlavným ťahúňom Evil West, ponúkali rôzne možnosti v samotnom boji. Okrem generických príšer sa proti nám postavili aj silnejšie jednotky a bolo veľmi dôležité využívať všetok arzenál, ktorý funguje na cooldowne, aby sme dokázali vyviaznuť bez smrti. Súboje boli vskutku prepracované, keďže vždy sme stáli pred rôznymi kombináciami oblúd, pri ktorých bolo niekedy zložité zamerať sa čisto na jednu. Nechýbali ani bossfighty, ktoré boli asi najväčšou výzvou, ale po naučení sa nepriateľských útokov a pohybov sa mi ich po niekoľkých smrtiach dokázalo zdolať. Veľmi zaujímavé a inovačné bolo zakomponovanie "závoja", teda steny, ktorá nám zamedzovala priechod ďalej pokým sme nezničili jej zdroje. Len škoda, že týchto "závojov" bolo v pomere misií celkom málo.

Ďalším plusom je určite grafika, ale hlavne dizajn príšer, kedy mi pri pohľade na niektoré z nich bolo fakt zle. Lokácie boli taktiež nádherné a spolu so soundtrackom dotvárali divokému západu skvelú atmosféru. No napriek všetkým plusom sa už nehodlám k hre vrátiť, keďže druhý prechod by mi osobne neponúkol nič nové. Ale určite budem na hru spomínať v dobrom svetle.

Herná výzva 2025 - Tenkrát na Západě

O existencii Red Dead Redemption som úprimne ani netušil, kým nevyšiel druhý diel a aj to mi chvíľu trvalo uvedomiť si, že dvojka v názve nie je len na okrasu, ale aj značí, že skutočne existuje aj prvá hra.

John Marston sa snaží odčiniť svoju minulosť tým, že federálnym agentom pomôže odstrániť svojho bývalého partnera z bandy pištoľníkov, s prísľubom lepšej budúcnosti. Prvé dejstvo je absolútna "westernovka". Aby John splnil svoju misiu, potrebuje pomoc miestneho šerifa a neslávne známych osôb z okolia, ako obchodný podfukár či šialený schizofrenik, pričom musí najprv on vypomôcť im. Medzitým sa na ranči novej kamarátky učí všetkému, čo má správny farmár vedieť, od hnania dobytka po krotenie koní. Veci však nejdú podľa plánu a John sa musí vydať do Mexika. Tu spoznáva nových ľudí, vďaka ktorým sa ťažším spôsobom naučí, že nikomu sa nedá veriť. Príbehom ma tento akt bavil, aj keď zvrat bol očakávaný, ale bol podaný perfektne, no napriek tomu ma neskutočne omrzela monotónnosť misií v podobe ochrany/prepadnutia vlaku. Následne sa John vracia za agentmi, ktorí ešte od neho potrebujú uzavrieť posledné dvere z minulosti, predtým ako sa môže opäť stretnúť s rodinou a žiť svoj vysnívaný život. Na záver sa však jedna z top hlášok hry stala skutočnosťou a minulosť predsa len dohnala aj Johna.

Hra okrem hlavného príbehu ponúkala aj kvalitné vedľajšie misie, ktoré pekne ilustrovali život na západe. Taktiež po mape a v mestečkách boli k dispozícii rôzne aktivity, či už hádzanie podkovou, pretláčanie rukou alebo aj hazardné hry a duely. Graficky bola hra na svoj vek veľmi pekná, aj keď na väčších plochách to vyzeralo repetitívne a prechod nimi ma až uspával. Našťastie k dispozícii bolo aj rýchle cestovanie, ktoré som osobne začal využívať v Mexiku, kde sme sa pohybovali po veľmi dlhých úsekoch od seba. Čo však zdĺhavé jazdy na koni obohacovalo, bol úžasný dobový soundtrack, vďaka ktorému som predsa len na cestách nezaspal.

Veľmi sa mi páčil dôraz hry na moralitu aj s náboženským podtónom. Kam je až človek ochotný zájsť pre svoju slobodu a aké sú hranice, za ktoré je potrestaný? John mi prišiel od začiatku charizmatický a počas celej hry bolo vidieť v každom jednom rozhodnutí, že má stanovený rovnaký meter a ide si za svojim snom, vďaka čomu si u mňa určite získal miesto v najobľúbenejších herných postavách. A biblicky ladený epitaf "Blessed are the peacemakers" podľa mňa perfektne vystihol Johna, pretože vskutku sa snažil zmeniť svoj život z minulosti, aby mohol žiť na západe ako najjednoduchšie to išlo.

Herná výzva 2025 - Na život a na smrt

Hororovým hrám sa kvôli môjmu krehkému srdcu značne vyhýbam, ale keďže sa mi veľmi ťažko hľadala hra do výzvy „Bdím, či spím?“ a v mesačných hrách pre predplatiteľov PS+ bol prednedávnom Alan Wake 2, ktorý je pre základnú kategóriu ako stvorený, musel som prekonať svoje normy. Premýšľal som najprv aj nad odohraním prvého dielu, ale kamarát mi ho neodporučil, tak som si pozrel rýchlu rekapituláciu, aby som bol v obraze a pustil som sa do druhej časti.

Z počiatku príbeh pôsobí ako klasická detektívka z hororu, prieskum miesta činu, vypočúvanie svedkov, ale pitva obete rituálnej vraždy nám toho odhalí viac než by sme očakávali. Saga Anderson, agentka F.B.I., nájde stránku z príbehu, ktorý detailne opisuje, čo sa má stať, a keď sa to naozaj začne diať, je len v našom najlepšom záujme príbeh nasledovať. V mestečku Bright Falls a jeho blízkom okolí, kde pred trinástimi rokmi zmizol spisovateľ Alan Wake, sa opäť dejú paranormálne udalosti, a ostáva na nás celú situáciu vyriešiť, než sa stane niečo nežiadúce. Saga na riešenie všetkých činov využíva svoj Mind Place, kde si pomocou nástenky vizualizuje jednotlivé prípady získanými indíciami. Postupne po vrstvách odkrýva záhadu okolia Bright Falls, a snaží sa prevrátiť príbeh na svoju stranu.

Nesmie chýbať ani samotný Alan Wake, ktorý je uviaznutý v takzvanom Dark Place, kde sa pomocou riešenia vrážd snaží dostať späť do skutočného sveta. Tie však nie sú na prvý pohľad také jednoduché. Alan musí využiť svoje spisovateľské schopnosti, aby prepísal dané situácie a dostal sa tak k odpovediam, ktoré vo vraždách hľadal. Na to aby sa však dostal z Dark Place, musí sa spojiť a spolupracovať so Sagou.

Príbeh bol pre mňa od začiatku až po samotný koniec absolútne pútavý. Keď sa išlo do tuhého, tak som pomaly aj ja začal spochybňovať, čo je realita a čo fikcia, pretože psychologický aspekt hry si nezahráva s mysľou Sagy a Alana, ale aj tými našimi. Čo sa týka hororového aspektu, tak samozrejme som sa pri každom jumpscare zľakol, ale postupne som si na to zvykol. Alebo som si to aspoň myslel, kým ma hra znova nepresvedčila o opaku a skoro mi vyletelo z hrudi srdce.

Všetkému skvelo dopomáhali aj vedľajšie postavy, ktoré boli taktiež perfektne napísané a každá mala svoju jedinečnú úlohu, aj keď nie všetky nám boli vysvetlené (pozerám sa na vás Ahti a Mr. Door). V hre nechýbali ani zberateľské predmety, ktoré boli úzko späté s postavami a príbehom a neboli tam len ako nejaká náhodná výplň herného času. Podarilo sa mi ich pozbierať všetky, čo dokazuje aj zisk Platinum Trophy, ale z čoho som bol nahnevaný a sklamaný bolo, že mi ušli iba 3, či 4 indície do zložiek v Mind Place, za čo našťastie nie je achievement. Nesmiem vynechať pochvalu aj pre grafiku, lebo som bol fakt ohúrený ako prenádherným Bright Falls a okolím, tak aj strachom kŕmeným Dark Place.

Vskutku som prekvapený ako sa hra z hororového žánru stala jednou z mojich najobľúbenejších. To však nemení nič a ostatným hororovým hrám sa pokúsim nepriblížiť. Jedinou výnimkou pravdepodobne budú DLC-čka a prvý diel.

Herná výzva 2025 - Bdím, či spím?

Vizuálne novely ma nikdy veľmi nelákali, ale Herná výzva vás vždy zavedie do nejakého kúta herných žánrov. A keďže mám rád kávu, páči sa mi pixel grafika a nepohrdnem dobrým príbehom, tak Coffee Talk je pre mňa ako stvorené.

Ako hlavná postava pracujeme v kaviarni, kde si po dlhom dni môžu prísť oddýchnuť a vychutnať si šálku kávy či čaju všetky bytosti, od ľudí cez upírov až po elfov. Toto alternatívne fantasy zasadenie dotvára rozmanitejšiu atmosféru príbehu. Popri obsluhovaniu zákazníkov si tak vypočujeme v kontinuálnom časovom období niekoľko veľmi zaujímavých osobných príbehov, ale aj argumentov, ktoré našťastie káva vždy vyrieši. Najviac ma však prekvapila, ale aj potešila post-credit scéna, ktorá nás pozýva zahrať si celý príbeh ešte raz. Samozrejme som nemohol odmietnuť a tak som si to prešiel znova, a tentokrát som pri niektorých konverzáciách, ktoré som po prvýkrát zanedbal, dával aj väčší pozor. Druhý priechod sa určite oplatí hlavne kvôli príbehu (a odomknutiu nezískaných achievementov pri prvom pokuse), ale zanechal vo mne skôr viac otázok ako odpovedí.

Príprava kávy, čaju alebo mliečneho nápoja nie je až tak jednoduchá ako sa z počiatku môže zdať, pretože ak sa vám nepodarí podať správny nápoj môže to mierne ovplyvniť príbeh aj samotný záver. Nápoj sa skladá vždy z troch ingrediencií a veľmi dôležité je aj ich poradie pri príprave, pretože pri zmene poradia dvoch prísad už vnikne úplne odlišný nápoj ako si zákazník objednal.

Hra okrem príbehu ponúka aj challange mode, kde sa na vás sype objednávka za objednávkou, pričom sa snažíte s ubúdajúcim časom pripraviť správny nápoj a udržať si tak bodovú úspešnosť a získať sekundy navyše. Našťastie stačilo podať len 50 správnych objednávok na splnenie achievementov v tomto móde, vďaka čomu sa mi podarilo získať aj Platinum Trophy.

Hru som si užil nielen vďaka príbehu a tvorbe kávy, ale aj kvôli daždivému počasiu vonku, ktoré odrážalo padajúci dážď herného sveta za oknami kaviarne, pričom celú atmosféru zlepšovala príjemná lo-fi hudba z nášho playlistu.

Herná výzva 2025 - Coffee Break

Tretí diel Beholder série kombinuje úlohy hlavných postáv z predchádzajúcich hier, správcu bytu a zamestnanca ministerstva, čo prináša nielen väčšiu pracovnú zodpovednosť, ale aj tú morálnu.

Hlavná postava, Frank Schwarz sa hneď zo začiatku ocitá v nepríjemnej situácii, kedy je falošne obvinený a po strate práce na ministerstve mu hrozí aj väzenie. Druhú šancu mu však ponúkne vyššie postavený pracovník ministerstva, aby ako prenajímateľ spravoval byt, špehoval na svojich susedov a všetko nahlasoval autoritám. Frankov život nezjednoduší ani zapojenie sa druhej politickej strany ministerstva, kvôli čomu sa bude musieť morálne rozhodnúť ako dané situácie vyrieši, pričom sa musí starať aj o vlastnú rodinu.

V neskoršej fáze hry po dobrom odvádzaní práce Frankovi opäť ponúknu pozíciu na ministerstve, aby špehoval aj na tamojších pracovníkov. Frank tak musí stíhať viacero úloh naraz, bez toho aby odhalil svoje skutočné zámery alebo svojich nadriadených. Celá hra je pekne dovŕšená dôležitým rozhodnutím, ktorej strane nakoniec pomôže dosiahnuť vyššie ciele.

Každé jedno rozhodnutie má určitý efekt, ktorý ovplyvní či už ďalšie misie alebo samotný záver. Veľmi sa mi páčilo ako popri hlavnému príbehu sme museli venovať čas aj svojej rodine, čo si vyžadovalo dôkladne premyslené rozhodnutia aj z pohľadu financií, ktoré nebolo tak jednoduché získať. Hra vás tak niekedy položila do zapeklitej situácie, kedy ste sa museli rozhodnúť aj na úkor rodiny.

Celkovo ma hra bavila, ale nie až tak ako druhý diel, aj keď odchádza s rovnakým hodnotením práve kvôli dvojitej práci a veľmi dobre prepojeným rozhodnutiam a ich následkom.

Herná výzva 2025 - Zase práce!

Po odohraní prvého dielu som do Psychonauts 2 išiel trochu s nadhľadom, ale zároveň som sa nevedel dočkať na ďalšie Razove dobrodružstvá, a musím priznať, že hra ma vo všetkých aspektoch nadmieru potešila.

Veľmi talentovaný Razputin s potenciálom stať sa novým psychonautom sa vracia zo záchrannej misie, na ktorú sa vydal spolu s profesionálnymi psychonautami na konci prvej hry a okamžite je začlenený do tréningového programu pre mladých psychonautov. Veci sa však nevyvíjajú podľa plánu a Raz opäť musí zachrániť situáciu, pričom musí venovať svoj čas aj rodine, ktorá ho prišla navštíviť. Avšak celý problém je väčšieho rozmeru ako to z počiatku vyzeralo a Raz preto potrebuje pomoc úplne prvých psychonautov. Raz sa tak postupne dozvedá celú históriu a skutočnú pravdu zahalenú klamstvami a osobnými túžbami postáv.

Hlavnou mechanikou samozrejme ostáva vstupovanie do myslí hostiteľov, kde sa Raz musí vysporiadať s psychickými problémami, ktorými si určite raz prešiel každý z nás. Na rozdiel od prvého dielu, kde tieto poruchy boli podané trochu humornejšie, tak tu som fakt vedel s postavami precítiť ťažobu ich osobných problémov. Aj vďaka otvoreniu uzatvorených emócií, túžob a nedostatkov sme vedeli lepšie pochopiť postavy a doplniť si tak časť príbehu ako pri skladaní puzzlí.

Hlavnému príbehu perfektne sekundovali vedľajšie misie, ktoré nadmieru splnili svoj cieľ vyplnenia času a obohatenia hlavnej dejovej línie, pričom prirodzene pôsobili ako aj jej súčasť. Nechýbali ani zberateľské objekty z prvej hry, ktorých bolo neúrekom, ale vďaka lepšiemu dizajnu Razovho denníku a lepším funkciám v hre sa dali jednoducho nájsť a pozbierať. A tak sa mi podarilo získať aj Platinum Trophy za splnenie všetkých achievementov.

Graficky sa hra niekoľkonásobne zlepšila, čo pri šestnásť ročnom čakaní bolo určite povinnosťou. Napriek tomu, že dizajn postáv ostal ten istý, tak našťastie už všetky vyzerali k svetu a nenašli sa medzi nimi tragické exempláre ako v prvom diely. Svet bol asi tak 4x väčší, ale nenašiel som jediné miesto, kde by to nežilo. Moderné interiéry základne psychonautov alebo exteriéry s prenádhernou flórou a faunou dotvárali neuveriteľnú atmosféru celej hry.

Po odohraní Psychonauts som absolútne nečakal takýto herný zážitok, hlavne čo sa týka príbehu, ktorý nám ukázal ako jedno rozhodnutie môže ovplyvniť nespočetné množstvo životov. Po dlhej dobe hrania rôznych hier sa vo mne vzbudilo také to vnútorné dieťa a Psychonauts 2 som si tak vedel užiť do úplného dna.

Herná výzva 2025 - Nekonečné čekání

Psychonauts mám už v Steam knihovne veľmi dlhú dobu a občas som aj rozmýšľal nad jej rozohratím, ale vždy ma odradila vizuálna stránka hry. Avšak do Hernej Výzvy sa mi hodila druhá časť, ale nechcel som ísť do nej naslepo a tak som si konečne zahral aj prvý diel.

Z úvodu a prvej misii som nebol príliš presvedčený, či ma to bude vôbec baviť, ale akonáhle som dostal voľnosť preskúmavať a plniť rôzne aktivity, hra si ma získala. Príbeh je ako tak jednoduchý, hlavná postava Razputin sa ocitá v letnom tábore, ktorý slúži na trénovanie mladých budúcich psychonautov. A ako to už vo väčšine hrách býva zvykom, tak aj tu sa objavia zlé sily a ostáva len na Razovi zachrániť celý tábor. To Raz dosiahne prezentovaním sa do myslí ostatných postáv.

Každá myseľ je jedinečná a preto si vyžaduje špecifický prístup hrateľnosti a používania schopností. Napriek unikátnosti každej jednej misii ma popravde vôbec nezaujali mysle psychonautov, ktorí viedli tábor, keďže tie slúžili skôr na výcvik. Všetko sa však zmenilo v neskoršej fáze príbehu. Práve mysle nových postáv, ktoré si už vyžadovali aj väčšie zapojenie mozgu z mojej strany, mi ukázali silnú stránku tejto hry a presvedčili ma, že sa ju oplatilo hrať.

Jedinými výnimkami inak skvelej hry sú pre mňa dizajn niektorých postáv a ovládanie. Dizajn postáv je veľmi svojský, čo sa mi aj nakoniec páčilo, ale nájdu sa aj také postavy, ktorých dizajn ma vskutku odpudzoval a desia ma doteraz. Čo sa týka hrateľnosti, tak počas celej hry mi ovládanie na klávesnici nesedelo, ale nejako som to zvládol. Avšak v poslednej misii som bol už frustrovaný z toho, keď som liezol po sieťach a kvôli nedotáčaniu pohľadu som nevedel správne skočiť z jednej na druhú.

Onedlho to bude 10 rokov, čo som po prvýkrát dohral BioShock Infinite, ktorý som hral približne 2 roky, pretože som v určitých častiach nevedel pokračovať v misii, buď zo strachu alebo z nedostatočnej znalosti anglického jazyka. V podstate je to moja druhá hra na PC, ktorú som si ako začínajúci hráč kúpil. A teraz, po mojom prvom dohraní BioShock a BioShock 2, som sa rozhodol, že je správny čas si znova zahrať zatiaľ posledný titul zo série.

Tentokrát odbočíme z podvodného Rapture úplne opačným smerom a to rovno do vzdušného mesta Columbia. Napriek novému nádychu prostredia sa opäť vydávame na záchrannú misiu. Príbeh preto zo začiatku pôsobí lineárne, ale postupom času začneme odkrývať skutočnú podstatu nielen Columbie, ale aj postáv, či samého seba. Práve tieto komplexnejšie rozuzlenia príbehu som pri prvom hraní nevedel poriadne pochopiť a asi preto som nenapísal ani komentár. Pamätal som si možno 5% z príbehu, čo znamenalo, že skoro celá hra bola pre mňa ako nový zážitok a mohol som si ju v podstate na novo vychutnať.

V predošlých dieloch som mával často veľké dilema pri používaní zbraní, pretože by som najradšej používal všetky, ale tunajšie zmenšenie počtu iba na dve mi moje rozhodnutia zjednodušilo, hlavne čo sa týka aj vylepšení. Prechod z plasmidov na vigory nebol príliš citeľný, ale mierna zmena, či úplne nové druhy cením, aj keď môj obľúbený elektrický šok som získal až v neskoršej fáze hry. Najväčším plusom sú však určite sky-lines, ktoré nesmierne uľahčujú pohyb po lietajúcom meste, ale hlavne sú užitočné pri súbojoch a veľakrát som si nimi dopomohol k lepším strategickým pozíciám.

Z jednej strany som fascinovaný celým príbehom, hlavne čo sa týka alternatívnych dimenzií, ale na druhú stranu si nemôžem pomôcť, len rozmýšľať, či by to nešlo aj jednoduchšie. No potom by to bola len kópia predošlých hier so zmenou miesta. A keďže zásadnou otázkou nie je "Kde?", ale "Kedy?", tak dej svojim spôsobom funguje a prináša podobný, no úplne nový, okorenený zážitok zo série.

Do druhého dielu BioShock som sa pustil hneď po dohraní prvého. Neviem ako sa mi to podarilo, ale opäť boli moje očakávania, predovšetkým tie príbehové, úplne vyvedené z omylu. Podobne ako pri jednotke som nečakal nič veľkolepé, a aj keď príbeh bol lineárnejší, bol som do neho od začiatku vtiahnutý.

Rapture sa mi už od úvodu zdal živší, asi hlavne vďaka pestrejšej farebnej palete. Napriek tomu, že som sa už nebál pohybovať po podvodnom meste, párkrát som dostal "jumpscare", že som ani nevedel poriadne mieriť na otravných splicerov. Najväčší dojem však na mňa spravila prítomnosť nového nepriateľa v podobe Big Sisters, aj keď ich krik vo mne vyvolával veľmi nepríjemný pocit.

Tentokrát nás v príbehu nečakal žiadny kolosálny zvrat, a skutočne sa jednalo o záchrannú misiu, ale aj tak dokázal byť po celý čas solídny a dokázal konkurovať prvému dielu. Bodom, ktorý dokázal prevýšiť jednotku, boli hlavné postavy, ktoré mali pod palcom dané časti Rapture. Prišli mi viac ľudskejšie a perfektne sedeli aj do samotného príbehu. O ich osude som mal konečne finálny verdikt ja a z informácií, ktoré mi boli poskytnuté som spravil adekvátne rozhodnutia. Premýšľal som, či mám skúsiť Little Sisters tentoraz zabíjať, ale nakoniec vo mne vyhralo dobro a opäť som ich zachraňoval. A som za to vďačný, pretože vďaka mojim rozhodnutiam som znova dosiahol konca, ktorý vo mne vyvolal aj celkom silné emócie.

Neúspešne som čakal na nejaké prepojenie, naviazanie alebo odkaz priamo v príbehu na prvý diel. Našťastie som sa ho dočkal v podobe audio diaries, ktoré opäť ponúkli lepší pohľad do diania v Rapture. Počúvať príbeh otca, ktorý sa dobrovoľne ujal role Big Daddyho len aby mohol byť s dcérou bolo nielen srdcervúce, ale aj pekné a hrdinské. Verím, že sa mali dobre, pokým som sa neukázal ja. 

Veľmi ma potešila zlepšená hrateľnosť. Konečne som nemusel prepínať medzi zbraňami a plasmidami, čo umožnilo plynulejší súbojový systém, na ktorý sa v určitých situáciách s pomocou určitých nábojov a vybavení dalo dopredu pripraviť a zvýšiť tak šance na prežitie. Aj hackovanie si prešlo veľkou zmenou a to určite k lepšiemu aj vďaka tomu, že si vyžadovalo trocha presnosti. Výber tonikov bol vskutku veľký a pestrý, no v druhej polke hry by som najradšej mal nasadené všetky, ale musel som pre vyššie dobro spraviť náročný výber, s ktorými som aj hru dokončil, keďže sa mi ich nechcelo vôbec meniť. Čo ma však prekvapilo a zároveň potešilo najviac bola hra za Little Sister, už predtým som k nim mal veľkú empatiu, keďže pod vplyvom ADAMa poriadne nevnímajú okolitý svet, a práve vžiť sa a vidieť svet z ich pohľadu mi ešte väčšmi otvoril oči.

Herná výzva 2025 - Crash

Pôvodne som sa už k písaniu komentárov vracať nechcel, po tom ako som stratil múzu po dohraní jednej hry pred niekoľkými rokmi, ale BioShock vo mne vyvolal nutnosť podeliť sa o moje pocity. K hre som sa chystal takmer 10 rokov, pretože som bol ovplyvnený viacerými faktormi, ale to je komplikovane zdĺhavé na vysvetlenie.

Hneď na začiatku som mal presne ten skeptický pocit, prečo som sa do hry nepustil dávnejšie, avšak keď som klesal do podvodného mesta Rapture, zrazu som bol iba v nemom úžase. To netrvalo dlho a pri pohybe chodbami a miestnosťami som sa len triasol od strachu, kedy na mňa niečo vybehne. Našťastie po prvých úrovniach mesta zo mňa strach opadol. Nebyť vylepšení zbraní, plasmidov a tonikov, tak by som si fakt myslel, že hrám hororovku. Napriek tomu však strašidelný podtón dodával úchvatne prekrásnemu Rapture nezabudnuteľnú atmosféru.

Od príbehu som z počiatku nečakal nič prevratné. To sa mi aj potvrdilo, keďže som len plnil úlohy, aby som sa dostal z jedného bodu do druhého. Zo záchrannej misie sa razom stal typický útek z väzenia. V jednom bode však nastal veľký zvrat. Rozuzlenie, ktoré mi otvorilo oči a vtiahlo ma do deja ešte viac. Uvedomiť si, čo som doposiaľ robil bolo úchvatné a zároveň desivé. Nikdy by som nepovedal, že náhodná havária lietadla na začiatku nie je až tak náhodná a spustí takýto sled udalostí. S jasnou mysľou už všetko dáva zmysel a našim cieľom je jednoznačne odstrániť aj poslednú prekážku pred oslobodením sa nielen z Rapture. Myslím si však, že kľudne v bode rozuzlenia zápletky sa hra mohla skončiť a ďalší diel by obsahoval práve to ako dej pokračuje, keďže mám s posledným úsekom hry menšie problémy. 

Záver, konkrétne posledná úroveň pred finále, mi prišiel trochu uponáhľaný a to hlavne kvôli sprevádzaniu Little Sister, ktorú som ani na sekundu nemohol spustiť z dohľadu a nemal som dovtedy prítomnú voľnosť preskúmavať oblasť. Záverečný bossfight sa mi síce páčil, čo sa týka hrateľnosti, ale príbehovo bol "out of the place" a mohol byť riešení iným spôsobom. Celkovo som však s mojim koncom veľmi spokojný a mal som radosť, že zachraňovať Little Sisters malo zmysel, keďže ako sa ukázalo, bolo to moje jediné svojvoľné rozhodnutie, ktoré som v hre spravil.

Po dohratí Far Cry 3 som sa veľmi tešil, kedy si budem môcť zahrať štvrtý diel. V okamihu kedy som hru zapol, ma zalial príjemný pocit šťastia.

Príbeh sa odohráva v himalájskej oblasti Kyrat, kam hlavný hrdina Ajay ide splniť posledné želanie svojej zosnulej matky. Avšak, čo by to bolo za príbeh bez poriadnej zápletky? Hneď zo začiatku sa jednoduchý plán zvrhne, a ocitáme sa v občianskej vojne medzi tyranom Pagan Minom a domácim odbojom Golden Path, ktorý bol založený Ajayovim otcom, Mohanom. Ajay bude musieť oslobodiť Kyrat, ale nebude to až tak ľahké, pretože sa musí rozhodnúť, či podporí Sabala, ktorý pokračuje v duchu Mohana vrátiť Kyratu tradičnosť, alebo Amitu, ktorá chce ‘slobodný’ Kyrat pre všetkých obyvateľov.

Osobne sa mi príbeh páčil, ale miestami bol jednotvárny. Našťastie ho oživovali práve spomínané rozhodnutia, pre koho misiu splníte, ale aj občasná prítomnosť nových, či starých a zaujímavých postáv. Nechýbali ani halucinogénne misie, ktorých som sa z počiatku obával, ale prekvapivo ma veľmi bavili. Taktiež som sa bál misií Shangri-La, kde sme sa v podobe Kalinaga dostali do mýtickej oblasti a museli sme tento svet oslobodiť od démonického vtáka Rakshasu a iných nepriateľských démonov. Posledná návšteva Shangi-Li v podobe bossfightu bola pre mňa výzvou, ale nakoniec som si to poriadne vychutnal. Okrem Kyratu a Shangri-Li sme zavítali aj do samotných Himaláj, kde to vôbec nebolo jednoduché hlavne s kyslíkom.

Vedľajších questov a aktivít bolo neúrekom. Nechýbali typické veže, ktoré odkryli časť Kyratu, a základne, ktoré ste mohli obsadiť rôznymi spôsobmi. Ja som mal najredšej zneškodňovanie nepriateľov z diaľky, či už s lukom, alebo neskôr so sniperkou. No nie všetko išlo po masle a pár krát som si s mojou ‘presnou’ muškou zavaril a musel improvizovať. A aby toho nebolo málo, tak ste museli stanoviská obraňovať pred Paganovimi vojakmi, pokým sa v oblasti nachádzala neobsadená pevnosť. Medzi questami boli najzaujímavejšie lovenie vzácnej zvery, oko za oko, alebo záchrana rukojemníkov. Taktiež ste mohli závodiť, alebo ničiť Paganove vozidlá, alebo si aj zabojovať v aréne. Absenciou neboli ani zberateľské predmety, či truhly, ktorých bolo až až. Po vyzbieraní denníkov a listov sa oplatí ich aj prečítať. V Mohanovom denníku sa dozvieme veľa o začiatku vojny v Kyrate, a listy zase odkryjú minulosť kapitána, ktorý sa taktiež dostal do Shangri-Li.

Upgrade systém bol dobre prepracovaný, ale niektoré upgrady som využil minimálne, ak nie vôbec, keďže si herný štýl veľmi nekomplikujem. Zbraňami sa tiež nešetrilo, ale počas hry som využíval len svoj top výber - luk, granátomet, sniperka a samopal. Zbieraním rastlín ste si mohli vyrobiť rôzne injekcie, a aj tie som len vyrábal pre liečenie. Lovením zvierat ste si zase mohli vylepšovať kapacitu peňaženky a batohov. Cestovať krajinou sa dalo klasickými vozidlami, plavidlami, ale aj gyrokoptérou, ba dokonca aj na slonovi. Od úvodu hry ma uchvátila skvelá grafika a celý Kyrat bol prekrásny. A soundtrack k tomu dodával výbornú atmosféru.

Hru som dohral na 100%, a áno, znamená to, že som dosiahol desiatu úroveň v aréne, len aby sa mi odomkla zbraň. A aby som to celé nemal také ľahké, tak som si dal aj výzvu objaviť všetky miesta, a opäť áno, objavil som aj to zabugované. Takže sa dá vydedukovať, že hra ma neskutočne bavila, a preto som ju aj tak ohodnotil.

TMI: Hady, môj úhlavný nepriateľ vo Far Cry. Štyri krát behom pol minúty som dostal infarkt, keď som nabehol do chrámu, kde ich bolo na každom rohu desiatky.

V období, kedy som sa dostával do sveta hier, malo práve vychádzať Unity, a po tom, čo som videl trailer, tak som si hru chcel aj kúpiť. Avšak nie všetko do seba zapadlo, a tak som skončil s Black Flag, čo je doposiaľ môj najobľúbenejší diel. Nakoniec som sa k Unity po šiestich rokoch dostal, a rozohral s rovnakým nadšením akoby to práve vyšlo.

Mladý Arno sa po smrti svojho adoptívneho otca vrhá na cestu za pomstou a stáva sa členom Assassinov v Paríži. Príbeh je jednoduchý a väčšinou priamočiary s občasnými zápletkami a zvratmi, ktoré ho trochu oživujú. Mňa osobne bavil a zaujímalo ma, ako dopadne hlavný hrdina a jeho blízky priatelia.

Nechýbajú ani vedľajšie misie, ktorých väčšina je bohužiaľ monotónna. Preto ma najviac bavili Murder Mysteries, kde ste sa s Arnom hrali na miestneho detektíva a riešili rôzne vraždy. Po novom boli pridané aj co-op misie. Tých som si zahral len zopár s náhodnými ľuďmi, čo práve hrali tiež. Skúsil som si tie ľahšie zahrať aj sám, ale neskôr som zistil, prečo sa na niektoré misie odporúča viac hráčov.

Paríž bola v skvelom grafickom prevedení asi jednou s mojich najobľúbenejších lokácií v celej sérii. Atmosféru dotvárali aj davy búriacich sa ľudí, ale aj náhodné eventy, za ktorých splnenie ste získavali odmeny. Štvrte sa delili podľa náročnosti a niekedy to aj bolo poznať. Druhou lokáciou bolo mesto Versailles, kde sa odohrávala menšia časť príbehu.

Novinkou bol upgrade schopností, ktoré ste si vylepšovali bodmi za dokončenie hlavných misií a nákup lepšej zbroje. Veľkou zmenou si prešiel aj bojoví systém, stealth a parkour. Keďže progresom v príbehu sa zvyšovala náročnosť misií a sila nepriateľov, bolo dobré držať krok s čo najlepšou zbrojou a vybavením. Pri stealth misiách bolo pridané skrývanie sa za objekty, a keby nechýbalo pískanie na nepriateľov, tak by to bola fantastická kombinácia na ich zneškodnenie. Parkour bol hlavne otravný pri prechode budovami, lebo Arnovi sa proste nechcelo vliezť do okien, ale ak ste stlačili správne klávesy v správny čas, tak už to bolo plynulejšie.

Unity bolo zo začiatku veľmi sľubné, ale čím dlhšie to hráte, tým narazíte na viac problémov. Avšak celkovo to nebolo až také zlé ako sa zdá.

TMI: Ešte nikdy sa mi v mojej hernej histórii nestalo, že by som hru rage quitol. Až doteraz. Keď na vás nabehne 20 nepriateľov a vy ledva prežijete už bez jedinej medicíny a potom sa bugnete pod zem, tak verím, že asi nikto by sa nad tým nepousmial.

Zo všetkých dielov Assassin’s Creed, ktoré som po ukončení Black Flag doposiaľ nehral, som sa najviac tešil práve na tento diel. Rogue je akousi vsuvkou medzi dielmi a rozširuje príbeh templárov pred hlavnými udalosťami v AC III a taktiež načrtá začiatok Unity.

Shay Patrick Cormack, assassin, ktorému sa nepáči, ako koná jeho bratstvo v nádeji nájsť artefakty starej civilizácie, sa dá na cestu templárov, aby im v ich činoch zabránil. Ale to ešte netuší aká bude cena v eliminácii jeho bývalých priateľov. Príbeh je krátky, ale dopĺňajú ho vedľajšie úlohy a aktivity.

S Morrigan, Shayovou loďou, sa tentokrát budeme plaviť po severnom Atlantiku a River Valley, kde nás opäť čakajú námorné bitky a pevnosti, a nechýbajú ani legendárne lode alebo misie s vlastnou flotilou. Okrem ostrovov a väčších, či menších oblastí, ktoré sú prekrásne a unikátne, sa pozrieme aj do New Yorku, ktorého štvrte musíme oslobodiť od gangov. Po meste vás však prenasledujú stalkerovia, ktorý vám môžu spôsobiť nejeden malý infarkt.

Nechýba ani dejová linka v prítomnosti, ktorá sa odohráva krátko po tej v Black Flag. Vďaka hackovaniu počítačov a zbieraniu lístkov sa môžeme niečo málo dozvedieť o rôznych postavách z predošlých dielov.

Rogue je po Black Flag druhá AC hra, ktorú sa mi podarilo dohrať na 100%, takže to len naznačuje ako veľmi sa mi tento diel páčil.

TMI: Dvakrát som dohral AC III, ale až v tomto diely som si uvedomil, že Connor nepochoval Achillesa vedľa jeho rodičov, ale jeho ženy a syna Connora.

Po troch rokoch som sa dostal k druhému dielu South Parku. Za ten čas, čo som dohral a napísal komentár k prvému dielu, som stihol dopozerať takmer všetky časti seriálu. To spôsobilo, že som sa tešil na pokračovanie ešte viac. Avšak, po dohratí som už taký nadšený nebol.

Príbeh v koži New Kida pokračuje a z boja o Stick of Thruth sa postavy presúvajú do sveta superhrdinov. Aj tu sa rozdeľujú na dve skupinky a snažia sa dokázať, ktorá je tá lepšia. Z počiatku to vyzerá, že príbeh bude jednoduchý, zachránia stratené mačky a všetko bude v poriadku. Ale po každej misii nastáva nová zápletka a príbeh sa podľa mňa v niektorých momentoch zbytočne zauzlil. Našťastie to zachraňoval všadeprítomný humor, ktorý opäť nesklamal. Ani vedľajšie misie neboli k zahodeniu a príjemne predĺžili hernú dobu.

Tentokrát bolo na výber až 10 tried, ktoré sa odomykali postupom času. Bojový systém si prešiel najväčšou zmenou a sa súboje odohrávali na šachovnicovej ploche, čo bolo pre mňa plus. Aj spolubojovníkov ste mohli mať teraz viac ako jedného a mohli ste si začať robiť rôzne bojové taktiky. Bossfighty boli spravené výborne a bolo cítiť, že sú náročnejšie a aj dlhšie oproti normálnym súbojom.

Okrem výberu triedy ste si mohli určiť aj pohlavie, orientáciu, vierovyznanie a dokonca aj národnosť, vďaka čomu ste sa mohli viac s postavou stotožniť. Dabing, grafika a soundtrack boli, podobne ako v prvom diele, bezchybné.

Celkovo bol South Park: The Fractured But Whole solídnym pokračovaním, ale príbehovo nenaplnil moje očakávania, a doteraz mám z toho zmiešané pocity.

5 rokov som trpezlivo čakal, kým si môžem zahrať posledný diel Arkhamskej série. S kúpou nového notebooku táto chvíľa nastala. Samozrejme, najprv som si zahral predchádzajúce diely, aby som si trochu oprášil Batmanov príbeh.

Po dlhej dobe sa na scéne objaví Scarecrow so svojím najväčším plánom, odhaliť Batmana. K tomu si do Gothamu, ktorý sa musel evakuovať kvôli nebezpečnému toxínu, zavolal takmer všetkých Batmanových nepriateľov. Avšak, ako aj názov napovedá, Batman bude čeliť aj novému a oveľa nebezpečnejšiemu protivníkovi. Všetko smeruje ku koncu a preto sa každí musí rozhodnúť, na koho stranu sa pridá.

Po prvýkrát sa hra odohráva v samotnom Gothame, po ktorom nám pohyb uľahčí novinka v podobe Batmobilu. Príbeh bol veľmi zaujímavý s nečakanými zvratmi. Vedľajšie misie Most Wanted boli fantastické. Pekne dopĺňali hlavný príbeh a predĺžili hernú dobu. Páčilo sa mi, že v nich boli takmer všetky postavy z predchádzajúcich dielov. Nesmeli chýbať ani Riddlerove hádanky a trofeje, ktoré vždy rád a poctivo zbieram, ale tentokrát ma to bavilo ešte viac, keďže pri skoro polovici z nich sa musel použiť aj Batmobil. WayneTech malo veľa možností ako si vylepšiť Batmana alebo Batmobil, a konečne nestálo všetko len jeden WaynePoint, ale dokonca aj osem, čo vás len nútilo dokončovať vedľajšie misie, ale dokonca ani to nestačí na odomknutie všetkých vylepšení, čiže je veľmi dôležité aký upgrade si zvolíte.

Ovládanie bolo úžasné. Batman vo fightoch mohol využívať veci v okolí ako napr. elektrickú skrinku, lampu, ba dokonca aj Batmobil, a mohol si zo zeme zdvihnúť basebalku alebo tyč. Originálne boli aj fighty so spoločníkmi, kde ste si mohli zahrať aj za nich. Trochu som sa obával ovládania Batmobilu, ale zbytočne. Jednoducho sa s ním jazdilo po Gothame a ešte jednoduchšie boli fighty proti Arkhamovym tankom. Grafika bola úchvatná. Od začiatku som mal otvorené ústa a triasol sa na stoličke. Soundtrack bol špičkový a dodával na celkovej atmosfére.

Možno som ovplyvnený tým, že Batman je jedna z mojich najobľúbenejších postáv, ale mne to je jedno. Hra bola fantastická a určite si ju zahrám viackrát.

TMI:Pred tým ako som hru hral, som videl let's play od jedného slovenského youtubera dokonca dvakrát, ale aj tak som bol pri hraní nadchnutý a napriek tomu som dostal jumpscare pri jednej misii.

Už je tomu viac ako rok ako som písal posledný komentár a 10 mesiacov, čo som dohral nejakú hru. Sám neviem, prečo ma chytila sladká chuť niečo si zahrať. Možno to je aj tým, že na Steame mám desiatky zaujímavých hier, ktoré som ešte ani nenainštaloval. A keďže už rok mi v knižnici chátra Deponia Doomsday, rozhodol som sa, že si ju konečne zahrám. Po prvých troch dieloch som mal hype, ale ten časom vyprchal. Popri seriáloch sa vo mne objavilo prázdne miesto, ktoré by mohla vyplniť práve štvrtá časť o Deponii.

Celá hra je mindfuck. Počas celého príbehu som sa cítil ako na drogách. Nie je to sequel ani prequel, ale v hlbokej podstate je to všetko. Základom hry je cestovanie časom, ktoré je trochu mätúce. Pri niektorých sekvenciách som si časovú líniu vedel zoradiť behom chvíle, ale boli aj také momenty, kedy si môj mozog chcel dať dovolenku. Našťastie všetko ostalo po starom. Z Rufusa stále srší svojský humor, ktorý ma nikdy neomrzel. Staré a hlavne nové postavy sú tiež veľmi originálne. Nové lokácie nemajú chybu a bola radosť sa v nich prechádzať. Dialógy a dabing bol znamenitý. Kvalitná 2D grafika a hrateľnosť sa od predchádzajúcich dielov značne nepozmenila, čo je de facto dobre.

Zhrnul by som to ako vskutku neobyčajné "pokračovanie" Deponie. Za iných okolností by hra kľudne nemusela ani vzniknúť, ale cestovanie časom dodáva hre špeciálny zážitok, aj napriek tomu, že to miestami bolo vcelku mätúce.

Herná výzva 2017 - "Právě vychází"

Od začiatku Hernej výzvy som dumal nad tým, akú hru si zvolím do tejto kategórie. Vďaka DH som objavil TES: Legends mesiac po jej vydaní. Bol som veľmi zvedavý v čom sa bude líšiť od Hearthstoneu, ktorý som v tej dobe práve hral.

Príbeh funguje ako tutoriál, kde sa naučíte základné pravidlá o hre a predstaví vám všetky triedy, do ktorých sú karty rozdelené. Dohrať sa dá bez problémov aj za hodinu. Záleží to hlavne na tom ako rýchlo vyhráte súboje. Príbeh bol jednoduchý a to sa mi páčilo.

Rozdielov oproti Hearthstonu je v TES: Legends veľa. Hracia plocha je rozdelená nielen na vašu a súperovu, ale aj horizontálne. Z toho jedna strana funguje ako tieňové pole, kde nemôžte útočiť na súperove karty, kým sa s nimi nepohne a to platí aj pre vás. Preto musíte každý svoj ťah poriadne premyslieť, lebo útočiť sa nedá do kríža. Ďalší rozdiel je v počte many, ktorej je o niečo viac. Ďalej sú tu runy, ktoré vždy po zobratí piatich životov dajú hráčovi do ruky kartu. Ak sa jedná o druh karty "Prophecy", tak ju môžte použiť aj keď má stále ťah váš súper. Balíček kariet si môžete vytvoriť vybraním dvoch tried. Vybrať sa dá z piatich tried, ktoré sa dajú rôzne kombinovať. Môj vlastný balík bol tvorený z Willpower a Strength. Ostatné sú Agility, Intelligence a Endurance. To čo majú Hearthstone a TES: Legends spoločné sú režimy. Či už Online súboje, v ktorých si môžete zahrať normálny súboj alebo súboj o rank, alebo Aréna, v ktorej nejaké tie mince minúť musíte. Nechýbajú tu ani denné úlohy.

TES: Legends na mňa zapôsobil veľmi dobre a u mňa prekonáva aj Hearthstone. V hre som nenašiel žiadne chyby, čo je veľké plus. A k tomu všetkému to je free to play.

Herná výzva 2017 - "Rychlovka"

Niekto by povedal, že 60 Seconds! sa dá dohrať za tých 60 sekúnd. A nemýlil by sa, pretože sa to naozaj dá. Názov hry je vlastne len označenie krátkej časti na začiatku, kde za minútu musíte zobrať všetky dôležité veci na prežitie, vrátane svojej štvorčlennej rodiny - vy ako otec Ted, vaša manželka Dolores, dcéra Mary Jane a syn Timmy. No a ak sa za ten čas do bunkru nestihnete dostať a nedostanete tam aj svoju manželku, tak definitívne končíte, lebo deti bez rodičov nedokážu prežiť. V podstate to môžem brať ako dohranie hry, ale to nie je pre pravých hráčov.

Hra sa rozdeľuje na dva módy - Classic a Challenge. A prvý spomínaný sa rozdeľuje ešte na ďalšie štyri:

1.1 Atomic Drill funguje ako tutoriál, v ktorom sa naučíte všetky základné veci k tomu, aby ste dokázali prežiť apokalypsu.

1.2 Apocalypse je akoby hlavný príbeh. Na začiatku musíte za 60 sekúnd pozbierať veci a potom už musíte len počkať v bunkri, kým vás nezachráni armáda. Ľahké? Ani za svet. Na prvý pohľad sa všetky situácie zdajú byť náhodné a presne o to autorom zrejme išlo. Vytvoriť v hráčovi ilúziu, že bude mať to šťastie a jeho piaty pokus bude tým správnym. Ale v tom je práve ten háčik. Všetko je to naprogramované aby ste nevyhrali hneď ako spravíte prvé zlé rozhodnutie. Napr. vám dajú na výber aby ste zneškodnili mutantov sekerou alebo sprejom, ale keďže sprej ste už minuli alebo si ho chcete nechať na ďalších mutantov, tak si zvolíte sekeru. No na ďalší deň armáda vyhlási, aby ste použili sekeru na oznečenie vašej pozície pomocou kácania stromov. A vy nemáte sekeru a vopred ste už prehrali. Takýchto spôsobov ako vás hra chce pripraviť o záchranu je veľa. Počas siedmych pokusov, ktorých som dohral, ale neskončili dobre, som mal vždy smolu a hra ma vżdy obalamutila. Aj keď som nemal dobrý koniec, tak pre mňa bolo víťazstvom prežiť 99 dní.

1.3 Scavenge je mód, v ktorom len trénujete za akú dobu stihnete nazbierať rôzne kombinácie vecí, ktoré môžte zúžitkovať.

1.4 Survival funguje len na princípe prežívania s vopred určenými vecami, ktorých počet je obmedzený podľa obtiažnosti.

2 V Challengoch išlo vlastne o to isté ako v móde Scavenge, ale tu ste mali už rozvrh vecí, ktoré musíte pozbierať a za odmenu postavy dostali rôzne klobúky alebo čiapky.

Grafika bola pekná, či už ako 3D počas 60 sekúnd alebo ako 2D počas pobytu v bunkri. Soundtrack sa mi taktiež páčil. V podstate celá hra na mňa pôsobila dobrým dojmom.

Herná výzva 2017 - "No fujtajbl!"

Do tejto kategórie som nemal problém vybrať hru, pretože Rogue Warrior na mňa zasvietilo v okamihu ako som si ho všimol. Najprv som mal síce obavy, či to zvládnem rozohrať, kvôli "veľmi" nízkemu hodnoteniu, ale bál som sa zbytočne.

Príbeh je o tom ako veterán Marcinko musí zničiť komunistické reketové zariadenie so svojou skupinou. Avšak, hneď zo začiatku nastanú problémy a Marcinko na to ostane sám. Aby sa dostal k raketám, tak musí oslabiť komunistické zdroje ako prístav, priehradu alebo samotnú komunistickú základňu. Počas hry ste nepriateľov mohli zabiť stealth postupom alebo všetkých postrielať. Prechod hrou bol jednoduchý, ale niekoľko krát som aj umrel, vďaka nepriateľským granátom.

Gragika bola pekná na to, že hra je z roku 2009. Ovládanie mi problém nerobilo, len zamierenie zbraňou pomocou medzerníku tam ani nemuselo byť, lebo v pohode som si vystačil s crosshairom. Soundtrack bol výborný a záverečný rap od Marcinka hru skvelo zakončil. Herná doba bola dosť krátka, čo ma trocha mrzelo a dohrať mi hru trvalo necelé 3 hodiny.

Celkový dojem z tejto hry je pomerne dobrý, aj keď má také hodnotenie aké má, ale mňa to v podstate takmer v ničom nesklamalo.

Herná výzva 2017 - "Pokračování příště!"

Neviem, či mám problém s DH, lebo som nevedel nájsť hodnotenie 110%. Preto sa teraz musím uspokojiť len so 100% hodnotením. Lepšie zakončenie Mass Effect trilógie som si nevedel predstaviť ani v sne. BioWare zobralo všetko dobré z Mass Effect a Mass Effect 2, aby vytvorilo tento parádny diel.

Shepardov príbeh pokračuje, ale tentokrát sa na stranu zla vedľa Reaperov, ktorý sa snažia ovládnuť celú galaxiu postaví aj Cerberus. Shepard bude musieť zjednotiť všetky dostupné rasy, aby sa spolu postavili proti nechcenej hrozbe pomocou Crucible. Ako aj v predchádzajúci dieloch, aj tu nesmú chýbať členovia týmu, ktorých si berete na misie. A opäť som si ich rozdelil na dvojice (Garrus + Liara, Ashley + James, EDI + Liara/James/Garrus/Ashley). Počas príbehu sa objavili aj spoločníci z ME2 a niektorý z nich sa museli obetovať za dobrú vec. V hre sa striedali akčné prvky, s prvkami oddychovími v podobe misií na Citadele. Samotný záver bol neopísateľný, taký zážitok som hádam pri žiadnej hre nezažil, dokonca nie jedno oko mi nezostalo suché.

Grafika sa opäť posunula o krok vpred a bola nádherná. Soundtrack, ktorý bol vynikajúci dodával hre výbornú atmosféru. Dabing postáv bol taktiež fantastický. Preskúmavanie rôznych galaxií bolo oproti druhému dielu o dosť lepšie. Aj cutscény pokročili ďalej a boli viac filmovejšie.

Stále nemôžem uveriť tomu, že k celej trilógii som sa dostal až tento rok a doteraz som sa jej vyhýbal. Na tútu hru už nenachádzam slov. Je to neuveriteľný zážitok a skvéle zakončenie Shepardovho dobrodružstva. Naozaj mi tu chýba tých 110%. Jedným slovom PARÁDA.

Herná výzva 2017 - "Kamarád doporučuje!

Po dohraní ME2 som sa nevedel rozhodnúť, či si zahrám ME1 alebo ME3. Nakoniec som sa poradil s ad142, a on mi doporučil zahrať si prvý diel.

Príbeh ma hneď od začiatku zaujal. Shepard musí zachrániť galaxiu pred novými nepriateľskými silami. Najprv však musí naverbovať posádku, ktorá mu v tom pomôže. Podobne ako v ME2, aj tu som si na každú misiu rozdelil spoločníkov na dvojice (Ashley + Kaiden, Liara + Wrex, Garrus + Tali). Trochu ma prekvapil ich menší počet oproti druhému dielu a to sa hlavne preukázalo v neskoršej fázy hry, keď statočne zomrel Kaiden. Potom som mal problém vybrať si dvoch spoločníkov na misiu, aby som bol spokojný so štatistikou týmu. Počas hrania som sa hlavne sústredil na hlavný príbeh. Misie s Makom ma bavili a vždy som sa tešil ako odpálim nejakého nepriateľa. Posledná misia posunula hru na vyššiu úroveň a nesmierne ma bavila. A finálny bossfight proti všade skákajúcemu Sarenovi bol bezchybný.

Lokácie, v ktorých sa odohrával dej boli rozľahlé a veľmi pekné. Grafika na rok 2008 bola pekná. Soundtrack bol parádny a hre dodával fantastickú atmosféru. Dokonca som sa musel aj zamyslieť nad tým, či je zdravé zistiť po 11 hodinách hrania zistiť, že na zbrane sa môžu pridávať rôzne upgrady.

Hru som pokoril za 16 hodín a užil som si každú chvíľu. Teraz sa môžem pustiť na ME3 a uzavreť tak celú ME trilógiu.

Herná výzva 2017 - "Zapomenutý kousek"

Do tejto kategórie som nemal problém zaradiť hru, keďže Another World je asi jediná hra, ktorú vlastním a nedohral som ju. Túto hru som mal pôvodne už v minuloročnej Hernej výzve, ale nejako sa mi ju nepodarilo dohrať. No teraz prišiel čas, kedy ju už dohrať musím.

Veľmi zaujímavý príbeh kde sa hlavný hrdina po úvodnej cutscéne ocitne v inom svete a musí sa dostať preč, ale to nebude také ľahké. Celý postup hrou musíte utekať, strielať a niekedy aj nejaké veci spraviť v správnom postupe, lebo ak nie, tak sa nedostanete ďalej. Niektoré pasáže ma vedeli riadne vytočiť a to hlavne vtedy, keď sa strielalo. Buď som nestihol spraviť ochrannú bariéru alebo som z nej omylom vybehol. To využili nepriatelia a zabili ma. Pre mňa bol najlepší záver, pri ktorom mi bilo srdce tak silno, až som si myslel, že mi vyskočí z hrude.

2D grafika bola pekná, soundtrack úchvatný a spolu tvorili výbornú atmosféru počas celej hry. Len ovládanie ma niekedy vedelo nahnevať, lebo niekoľko krát sa hlavná postava rozhodla skákať úplne opačním smerom, až kým to neskončilo smrťou, ale to mi až tak nevadilo.

Popravde, som rád, že Another World som nedohral skôr a mohol som si ho vychutnať v tejto výzve.

Herná výzva 2017 - "To je člen!"

Po dohraní prvého dielu, ktorý ma nadmieru prekvapil, som nemohol vynechať ďalšiu časť. A keďže ma pirátska tematika v hrách veľmi baví, tak som dostal väčší hype zahrať si ju.

Príbeh je ako sa z obyčajného chlapca stane kráľovský hrdina. Piráti unesú sestru hlavnej postavy a vy ju musíte zachrániť. Do toho sa pripletie aj únos princeznej. Popritom však budete pomáhať občanom (v jednom rozhovore bol dokonca spomenutý hlavný hrdina z jednotky) a likvidovať zombie, hadov a pavúkov. Na všetko budú potrebné suroviny, ktorých som mal niekedy málo a inokedy zase viac. V hre niekedy nastávali veľmi zaujímavé zápletky a rozuzlenia. Príbeh dokonca pokračoval aj po endingu, ale len chvíľu.

2D grafika bola podobne ako v jednotke pekná. Počas celej hry hrala príjemná hudba. Boli tu aj nové lokácie ako katakomby, jaskyne a ostrovy. Hracia doba je o niečo dlhšia a hru som v podstate dohral na jeden záťah za 5 hodín.

Hero of the Kingdom II ma bavila viac ako predošlý diel a preto som jej dal aj väčšie hodnotenie.

Herná výzva 2017 - "Only the best!"

Celej Mass Effect sérii som sa vyhýbal ako čert kríža, ale raz to muselo prísť. Hra bola práve na Origine zadarmo, tak som si ju nainštaloval. Najprv som si hovoril, že to nejako prežijem. No nebolo to také hrozné ako som si myslel. Hra ma bavila natoľko, že sa stala jednou z mojich najobľúbenejších.

Príbeh je jednoducho fascinujúci. Shepard s pomocou Cerberusu, musí zostaviť ten najlepší tím, aby mohol poraziť nepriateľských Kolektorov. Každá misia, či už hlavná alebo vedľajšia mala svoj dej. Najprv som sa sústredil na vedľajšie misie a získavanie spojencov, ktorí mali aj svoju lojálnu misiu. Členov som vždy na misie rozdeľoval do dvojíc a to Miranda + Jacob, Mordin + Grunt, Garrus + Tali, Samara + Thane, Jack + Zaeed. Ku koncu to začínalo byť napínavejšie a akčnejšie a to hlavne v poslednej Suicide Mission. Rozhodnutia začínali byť dôležité a záviselo aj na tom koho ste na akú úlohu zvolili, lebo mohli zomrieť. Mne osobne zomrela Tali a Jack. Pri finálnej cutscéne som dostal takú eufóriu, že som nevedel, či mám byť šťastný z dobre odvedenej práce alebo smutný z toho, že príbeh končí.

Galaxia bola obrovská. Toľko veľa planét na skúmanie a získavanie surovín, že som nemal šancu ich všetky preskúmať. Hlavne vďaka surovinám sa dali vylepšovať rôzne veci a pomôcky. Mne sa ich takmer všetky podarilo vylepšiť až pred záverečnými misiami. Aj Shepard a jeho spojenci sa dali vylepšovať pomocou bodov a niekedy som mal problém vybrať schopnosť, ktorá je lepšia.

Grafika bola dych berúca. Hra mi išla bez problémov. Hudba bola tak chytľavá, že som sa niekedy zabudol sústrediť na hranie. Postavy boli výborne napísané a dabing bol na skvelej úrovni.

Pri hraní som započul aj narážky na prvý diel a dúfam, že sa k jeho hraniu dostanem čo najskôr. Ani neviem prečo som sa tak Mass Effectu vyhýbal, lebo je to fakt skvelá hra. Doporučujem každému kto má rád strieľanie alebo aj dlhé konverzácie.

Herná výzva 2017 - "Šedá myška"

Hlavnou úlohou v hre je, aby ste sa ako správca hotelu postarali o potreby ubytovaných ľudí, ktorý od vás vždy niečo potrebujú. Popritom budete dostávať rozkazy z ministerstva vlády a neskôr aj od tajnej organizácie. Musíte sa vždy rozhodnúť akou cestou úlohu splníte, buď daný cieľ obviníte z niečoho nelegálneho, alebo mu môžte pomôcť zložitejšou cestou, ale bez násilia. Avšak, nie je to také ľahké, pretože sa musíte starať o svoju rodinu. V mojom prípade my zomreli všetci príbuzní v podobe manželky, syna a dcéry. Aj hlavný hrdina môže zomrieť a to rovno niekoľkými spôsobmi. V samotnom závere je veľké rozhodnutie, podľa ktorého bude ukončený príbeh. Ja som si zvoli najdrahší spôsob, v ktorom vás vláda ochráni a z dôvodu dobre odvedenej práce hlavnú postavu naklonuje.

2D grafika je pekná. Prostredie je pochmúrne a spolu so soundtrackom, ktorý je depresívny robia v hre zaujímavú atmosféru. Na začiatku hry sa dá vybrať medzi tréningovým módom a guvernérskou elitou. Neviem aký je v tom rozdiel, možno v obtiažnosti, ale ja som samozrejme hral guvernérsku elitu.

Nakoniec len dodám, že hra má veľmi zaujímavý príbeh s dostačujúcim hracím časom, no nie je tak chytľavá ako Papers, Please, ktorej sa veľmi podobá.

Herná výzva 2017 - "Nad Tatrou sa blýska!"

Pri výbere hry do tejto kategórie som mal veľký problém. Ale usmialo sa na mňa štastie a na Steame sa objavila v zľave táto hra za niekoľko centov. Hero of the Kingdom je vlastne moja prvá dohraná hra od Slovenských autorov.

Príbeh je veľmi zaujímavý a vyvíja sa krok po kroku. Ide v ňom o to ako sa z mladého farmára postupom času stane kráľovský hrdina. Popri príbehu môžte robiť aj vedľajšie misie. Na každú misiu sú potrebné suroviny, ktoré sa dajú získať rôznymi spôsobmi. Najväčší problém s nedostatkom surovín som mal v poslednej misii. Vtedy som už musel predať takmer všetky nepotrebné suroviny, ktoré som u seba mal. Celý príbeh ma vtiahol do svojho rozprávania hneď od začiatku a nepustil ma až do konca. Hru som dohral na jeden záťah behom 3 hodín.

2D grafika mi vôbec neprekážala a k tejto hre pasovala. Soundtrack, ktorý ma sprevádzal celou hrou bol fantastický a vedel by som ho počúvať dookola. Mapa bola veľká tak akurát a na cestovanie dlhšími trasami sa dalo použiť rýchle cestovanie.

Mňa osobne potešilo, že aj u nás na Slovensku vznikajú takéto skvelé hry, a žeHero of the Kingdom je jednou z nich.

Od Dishonored som nikdy nič veľké nečakal. Avšak, všetko sa zmenilo akonáhle som hru začal hrať a zažil som výborný príbeh s neuveriteľnou atmosférou.

Príbeh ma chytil hneď od samého začiatku a neprestával ma baviť do samého konca. Počas celej hry nastávali zápletky, ktoré neustále ovplyvňovali príbeh. Do hlavnej dejovej línie boli vsunuté aj vedľajšie misie, ktorými sa vám mohli odomknúť alternatívne cesty. Hra sa delila na kapitoly, v ktorých hlavnou úlohou bolo väčšinou vždy zneškodniť cieľ, či už zabitím alebo zneškodnením bez zabitia. Keďže ja som hru prechádzal na nízky chaos, tak som samozrejme ciele zneškodňoval alternatívnymi cestami. Spolu som zabil maximálne 6 nepriateľov.

Postavy boli dôležitou časťou hry a każdá mala svoj vystihujúci charakter a perfektný dabing. Grafika nebola najlepšia, ale určite ani najhoršia. Išla takou strednou cestou. Soundtrack bol parádny a dodával hre atmosféru spolu s pochmúrnym prostredím. Lokácie boli zaujímavé so svojím spracovaním a mali veľkosť dostačujúcu na hráčove potreby.

Schopnosti boli taktiež dôležité, hlavne pre hrateľnosť. Vylepšovať ste sa mohli vďaka runám, ktorých však bolo menej než by malo stačiť na všetky vylepšenia. Preto bolo dôležité vybrať si tie správne schopnosti. Taktiež sa dali zbierať aj kostenné amulety, ktoré dodávali len menšie výhody.

Na záver len dodám, že hra prekročila moje očakávania a ponúkla mi zážitok na ktorý nezabudnem.

O seriály South Park som už raz počul, ale nesledoval som ho. Aj o hre som niečo započul, no nikdy ma nelákalo ju hrať. Avšak, keď som si hru kúpil a začal ju hrať, tak som zažil neuveriteľný príbeh plný humoru.

Príbeh sa točí okolo paličky, ktorú všetci nazývajú Stick of Truth. Hlavná dejová linka sa rozdeľuje na dni a noci.
1.deň: Do mesta sa nasťahuje nová rodina, ktorej členom je aj hlavná postava. Keď sa rozhodne ísť hľadať priateľov, tak sa dostane do tábora ľudí brániacich Stick of Truth pred elfami. Pridáte sa k nim a na výber dostanete zo 4 tried. Osobne som hral za zlodeja. Následne dostanete meno Douchebag, ale väčšina ľudí vás nazýva New Kid. Po meste budete stretávať elfov, proti ktorým budete bojovať.
1.noc: Douchebag je unesený ufónmi, ktorí mu do zadku nastrčia análnu sondu.
2.deň: Po meste sa šíri choroba meniaca nielen ľudí, ale aj zvieratá na Nacistických Zombíkov. Boj o Stick of Truth medzi ľuďmi a elfami stále pokračuje.
2.noc: Douchebaga zmenšia gnómovia kradnúci spodky a on ich musí zastaviť počas sexu jeho rodičov. Následne od porazených gnómov dostane kúzelný prášok zmenšovania.
3.deň: Stick of Truth je ukradnutá elfským zradcom. Preto je Douchebag vyslaný požiadať o pomoc dievčatá. Kvôli nim sa bude musieť dostať do Kanady, ktorá je v pixelovom podaní.
3.noc: Veľký boj o Stick of Truth sa blíži ku koncu. Po dlhých bojoch príde zrada z našich radov a tým aj finálny bossfight. V samotnom závere sa všetci rozhodnú Stick of Truth do jazera a tým všetko ukončiť.
Vedľajšie misie ponúkajú dobrú zábavu a pridávajú na dĺžke hry. Niektoré sa však dajú plniť až po určitej dobe, alebo počas príbehu.

Bojový systém je dôležitou časťou hry. Okrem hlavných útokov a vrhaniu predmetov sú aj prístupné špeciálne útoky (u zlodeja som najviac používal Backstab), alebo aj jednorázové útoky, ktoré sa získajú po splnení vedľajších misií. Vtedy vám v súboji môže pomôcť Jesus, Mr.Hankey, Mr.Slave alebo Mr.Kim. V boji stojí po vašej pravici aj jeden z kamarátov. Ja som väčšinou hral spolu s Buttersom. Bossfighty boli ťažšie než normálne súboje a bolo v nich dôležité mať väčší level.

Postavy boli výborne nadabované a hlavne mali zmysel pre čierny humor. 2D grafika sa mi páčila a k South Parku proste pasuje. Soundtrack bol skvelý a počas hrania som si ho pospevoval v hlave. Mapa bola primerane veľká a nasťastie boli vždy po ruke quicktravelové stanice. Dĺžka hry bola dostačujúca a vedľajšie misie robili hru dlhšou. Zberateľské predmety v podobe Chinpokomonov (27/30) a priateľov na Facebooku (97/114), pekne doplňovali hru.

Musím povedať, že takú zábavnú sprostosť ako je South Park som nikdy nehral a preto som hre udelil 100%. Zaujímavé, že hra ponúka toľko veľa a ja nie som schopný všetko opísať. Teraz už len čakať na South Park: The Fractured But Whole.

O Hitmanovi som už niečo počul a videl, ale osobne sa mi ho nikdy nechcelo hrať. Preto som nevedel do čoho idem. Avšak, hra ma veľmi prekvapila a dokonca ma aj bavila.

Príbeh ma do seba vtiahol od prvých minút a neprastával ma prekvapovať až do samotného konca. Toľko možností čo hra ponúkala bolo neúrekom. Mohli ste ísť celú hru stealth, alebo všetkých zastreliť ba dokonca ste nemuseli zabiť ani muchu (samozrejme okrem hlavných cieľov). Ja som sa vybral cestou stealthu, ale keď sa niečo nevydarilo musel som siahnuť po zbraniach. Niekedy sa mi podarilo prejsť nejakú lokáciu bez zabitia. Ciele, ktoré Hitman musel zabiť bolo dostatočne veľa na to, aby hra neubehla veľmi rýchlo. Mohli ste ich zabiť normálym spôsobom, alebo tak, aby to vyzeralo ako nehoda. Prevliekanie do rôznych prevlekov bolo výborné, najviac ma bavila misia v kukuričnom poli, kde som sa prevliekol za strašiaka. Hneď to malo hororovú atmosféru.

Filmové cutscény boli najlepšie, lebo aspoň tie mi išli nad 60fps. Grafika bola pekná. Soundtrack bol taktiež pekný a počúvateľný. A to nehovorím o atmosfére, ktorá bola vynikajùca a niekdy mi z nej naskočila husia koža. Dialógy boli dobré, len škoda že titulky som si som zapol až v 3/4 hry.

Za poskytnutie kľúča ďakujem Krezovi.

Čo dodať na záver? Hitman ma veľmi prekvapil a preto som mu udelil aj také hodnotenie. Toľko veľa možností čo sa dá v hre robiť, to asi v inej hre nenájdeme.

Pravdepodobne každý z nás pozná príslovie "V jednoduchosti je krása" a to sa bez pochýb môže povedať aj o Valiant Hearts.

O 1.svetovej vojne sme sa všetci niečo naučili v školách. Avšak, táto hra ponúkne viac rôznych informácií a faktov, než školské učebnice. Aj ja som sa pri hraní dozvedel niekoľko nových zaujímavostí o vojne.

Hra ponúka hrateľnosť z pohľadu 4 ľudí rôznych národností ako je francúz Emile, nemec Karl, američan Freddie a belgičanka Anna. Pri prechode príbehom im spoločnosť bude robiť doberman Walt. Každá postava má inú hrateľnosť, napríklad Emile používa lopatu na kopanie, Freddie má zase kliešte na strihanie drôtu a Anna lieči pomocou quick time eventov. Walt im bude pomáhať pri riešení puzzlov. Zábavné boli jazdiace pasáže, v ktorých ste sa museli vyhýbať prekážkam na ceste. Prechod hrou nebol náročný a za približne 6 hodín som ju dokončil. Záver hry bol asi najemocionálnejší a dokonca zo mňa vytiahol niekoľko sĺz. Po titulkách následovala ešte jedna cutscéna, ktorá asi napovedá, že by mohol byť druhý diel.

Počas celej hry sa dali zbierať predmety, ktorých bolo 119. No mne sa podarilo nazbierať len 108 (nechápem tomu, veď som skoro stále stláčal medzerník). V každej lokácii boli prístupné informácie o danom mieste. Keďže som bol do hry tak zažratý, nakoniec som si aj zabudol prečítať denníky.

Kreslená grafika bola prenádherná a každým krokom som si ju vychutnával. Soundtrack bol taktiež skvelý a dodával na emóciach a atmosfére.

K záveru len dodám, že na túto fantastickú hru plnú emócií už ani nenachádzam slov, jednoducho ma dostala.

Lepšie zakončenie trilógie o Rufusovej záchrane Deponie som si ani v sne nevedel predstaviť. Po dohraní druhého dielu neubehol ani týžden a už som sa pustil do ďalšieho.

Na začiatku nemohol chýbať ten istý tutoriál ako vždy a teraz ho vysvetlovala Toni. Príbeh uzatvára celú Rufusovu cestu na Elysium a jeho záchranu Deponie. Avšak opäť sa niečo zvrtne a musí zachraňovať nielen seba, ale aj Goal. Rufus v tomto diely bude hrať viacero rolí a popritom sa nešťastnou náhodou naklonuje a hra ponúkne hrateľnosť rovno za troch egocentrických bláznov. Samozrejme bude možné medzi nimi prepínať, ale zároveň každý bude na inom mieste a v inej situácii. Našťastie nakoniec prežije len jeden a hrateľnosť sa vráti späť do starých koľají. V samotnom závere to začne byť napínavé a Rufus spoločne s jeho nepriateľmi Cletusom a Argusom musia zachrániť loď smerujúcu na Elysium. Samotné finále je trocha nejasné a ako keby nedokončené.

Príbeh odpovedá na niektoré nejasnosti z predchádzajúcich dielov, ale ponúka hráčovi ďalšie na zamyslenie. Nechýbali ani puzzle minihry, ktoré boli príjemné a neboli veľmi ťažké. Počas celého priebehu hry sa dali zbierať schované vtakopysčie vajíčka.

Rufus sa zoznámi s novými postavami, ktorým nesmie chýbať humor. Ale nebudú chýbať ani postavy z predchádzajúcich dielov. Objavia sa aj nové lokácie ako napríklad Hotel Menetekel, Mestská štvrť, Kanalizácia alebo aj Organonská loď. Znova musím pochváliť dabing, ktorý je na vysokej úrovni. Grafika je fantastická a opäť lepšia. Nič lepšie ako kreslená 2D grafika nemôže Deponii sedieť lepšie. Soundtrack je obohaťený o niekoľko ďalších, uchu lahodiacich skladieb, ktoré zpríjemňujú atmosféru.

Na túto hru sa v mojom prípade nedá povedať nič iné, než "wow". Od príbehu, cez postavy, až po soundtrack je v tejto hre na vyššej úrovni, než predošlé diely. Dúfam, že sa čo najkôr dostanem k ďalšej Deponii, ktorá by mala zodpovedať na otázky, ktorých odpovede sme sa nedozvedeli.

Clustertruck som si vybral do Hernej výzvy 2016 ako hru, ktorá vyšla v roku 2016.

Hráčovou úlohou v tejto hre je skákať po kamiónoch a dostať sa do cieľa. Niekomu sa to môže zdať jednoduché a ten kto si to myslí je na veľkom omyle. Káždým ďalším levelom je čoraz ťažšie prejsť. A nefunguje tu ani žiadna taktika, ktorú by ste na dokončenie levelu použili. V hre sa rušia všetky fyzikálne zákony, vodiči riadia kamióny ako keby boli na drogách a vy len musíte dúfať, že skočíte na ten pravý. Nepomôže vám ani čakanie na jednom kamióne, lebo vždy sa môže niečo pokaziť. Niekedy zomrete skôr, než sa o to pokúsi hra a to už je čo povedať.

Level desing je výborný a všetko je len na náhode. V hre je 9 svetov (desert, forest, winter, laser,.... a dokonca aj hell) a v každom z nich je 10 levelov. A najťažší bol pre mňa posledný, ktorý bol taký finálny bossfight v pekelnom svete. Trvalo mi približne 2 hodiny, kým som ho konečne splnil. Trochu ma to aj prekvapilo, že do hry kde je hlavnou úlohou skákať po kamiónoch dajú vývojáry bossfight. V hre sú aj schopnosti, ktoré sa delia na aktívne a pasívne. Mne najviac vyhovoval jetpack spolu so spomalovačom času. Ale môžte využiť aj doublejump, grapling hook, alebo aj zamrznutie všetkých kamiónov a dokonca aj SUPERTRUCK, kedy hra bude fungovať ako veľmi známy SUPERHOT. Po dokončení levelu sa zobrazila tabuľka, v ktorej ste svoj výkon mohli porovnať s celým svetom alebo len s priateľmi na Steame.

Našťastie ma vždy ukludňoval soundtrack s elekro hudbou, ktorá bola v každom svete iná a bola výborná. Aj titulky po dokončení hry som si pozrel, len kvôli hudbe. Grafika nebola najlepšia, ale ani najhoršia. Skôr išla takou zlatou cestou priemernosti. Ovládanie bolo jednoduché, ale zo začiatku mi robilo problém preskakovanie, kým som sa ho naučil.

Celkový dojem z hry je kladný a bola zábava skákať po kamiónoch a vyhýbať sa prekážkam, len škoda toho posledného bossfightu, ktorý mi do hry veľmi nepasoval.

Po dohraní prvého dielu som sa okamžite vrhol do pokračovania Deponie. Na začiatok som si dal úlohu nepomáhať si videami na Youtube alebo inými nápovedami. To mi vydržalo takmer do prvej polovice hry, ale keď už som si nevedel rady, tak som nejaké návody pozrel.

Na začiatku bol opäť zábavný tutoriál, ale miesto Wenzla z prvého dielu, mi dával inštrukcie Bozo. Hlavnou lokáciou v ktorej sa bude odohrávať väčšina príbehu je ostrov Floating Blackmail Market, ktorý sa delí na určité štvrte. Hra nadväzuje na prvý diel tým, že pokračuje plán Organonu zničiť Deponiu. A kto iný, než samotný Rufus sa chce pokúsiť Deponiu zachrániť. Po nevidarenej akcii zachrániť Goal, sa jej disky musia rozdeliť na 3 osobnosti (Lady, Spunky a Baby) a pomocou ovládača ich Rufus môže prepínať. Po jeho a Docovom pláne spojiť všetky disky do jedného sa všetko pokazí a bude tak musieť ísť spolu s Goal, Docom a Bozom do ďalších lokácií ako Porta Fisco, Severný pól alebo Isla Watchit. Nakoniec sa dostanete aj do Organonskej pevnosti, kde Rufus musí zachrániť Goal unesenú Cletusom a zároveň aj prekaziť jeho plány v zničení Deponie.

Nebudú chýbať ani minihry, ktoré som ja ako inak než preskočil. Skúšal som ich plniť, ale boli pre mňa trocha zložité. Niektoré úlohy boli veľmi zaujímavé, ale asi najlepšou bola pasáž kedy som vyjednával s 3 osobnosťami Goal a pre každú boli vytvorené vlastné misie, pri ktorých ste preskúmavali rôzne oblasti mesta a stretávali zaujímavé osoby. V hre sa stretnete s novými, ale aj starými postavami. Medzi nové patrí napríklad Seagull - Rufusov nevlastný otec, ktorého kruto zabije Argus; Janosh - šušľavý Robin Hood, pri jeho konverzáciach som sa nikdy nemohol prestať smiať; Goon - smradľavo-raperský bezdomovec od narodenia; a veľa ďalších velice zaujímavých nových postáv. V starých sa objavia už spomínaní Doc, Bozo, Goal, Cletus a v Porta Fisco sa objavý aj Toni.

Dabing bol opäť na vysokej úrovni a nechýbali zábavné konverzácie, ktoré pochodovali celou hrou. Aj nové postavy boli výborne napísané. Soundtrack bol vynikajúci a nesklamali ani Huzzah pesničky. Grafika sa posunula o niečo ďalej od predchádzajúceho dielu a na kreslený príbeh bola radosť pozerať. Nesklamala ani dĺžka hry, ktorá bola primeraná k tomu, aby hra nebola krátka, ale ani dlhá.

Dokonca sa mi podarilo nájsť jeden väčší bug, keď na Isla Watchit postávíte Baby Goal do bazénu a nepríkážete jej z neho výjsť, následne sa vrátite do lode, kde sa Goal vyskytne a opäť pôjdete na to miesto, na jednej obrazovke sa objavia dve Goal. Neberem to ako zápor hry, len skôr ako menšiu nepozornosť vývojárov s niečím, čo nečakali.

Aby som nezabudol. ad142, ďakujem za hru.

Nakoniec len poviem, že Chaos on Deponie je výborné pokračovanie celej série. Oproti prvému dielu sa takmer všetko posunulo na lepšiu úroveň a bola radosť zúčastniť sa Rufusovej cesty za záchranou Deponie. Už sa neviem dočkať, keď sa dostanem k ďalšiemu dielu.

O Deponii som nikdy nepočul, takže som nevedel do čoho idem. A keďže point-and-click adventúry ma veľmi nebavia, tak som si myslel, že sa budem nudiť. Ale hra ma veľmi prekvapila.

Hneď na začiatku bol tutoriál, pri ktorom som sa bavil. Hlavnou postavou je Rufus, egocentrický maniak. Hneď som si ho obľúbil, keďže sme si trocha podobobní. Prvou úlohou bolo zabaliť si veci, takže ako začiatočník v adventúrach som klikal na všetko čo sa mi označilo. Asi hodinu som strávil v prvej lokácii, kým sa mi podarilo splniť a nájsť potrebné veci. Samozrejme, že som si pomáhal aj s nápovedami na youtube, keď som niečo nevedel a to sa stávalo dosť často. Po tom, čo som zachránil Goal pred Organonom, som sa objavil v malom mestečku nazývanom Kuvaq. Po niekoľkých hodinách hrania sa mi podarilo prebudiť Goal. Ale nie tak úplne. Musel som ju odviezť za Cletusom, jej fiance. V ďalšej lokácii - šrotovisko, som musel viac premýšlať nad správnym postupom. Vo finálnej lokácii som musel zapojiť všetky svoje mysľové bunky, aby som zachránil Goal. V závere sa objavil Cletus, ktorý ma zradil a nechal ma na pospas Organonu. V hre boli pekné minihry, ktoré som radšej niekedy preskočil, keďže boli pre mňa zložitejšie.

Výborne boli napísané postavy a ešte lepší dabing a každá mala svoj charakter, a hlavne boli zábavné. Napríklad Toni (o ktorej som si na začiatku myslel, že je chlap, kým som ju neuvidel), ex-priateľka Rufusa, bola vždy arogantná; Wenzel, ktorý vedel vždy liezť na nervy, ale vždy bol vtipný; Hannek, ľachkovážny pracovník, ktorý si nevie zapamätať meno Rufusa; Gizmo, Kuvaqská 112-ka, ktorý vyzeral ako keby ho mučili; Doc, šialený doktor so šialenými hláškami; Bozo (podľa Rufusa pirát), bol veľmi milosrdný;.... O postavách by som sa tu vedel rozprávať donekonečna, ale to by bolo na dlho.

Celou hrou ma sprevádzal fantastický soundtrack, ktorý som si mrmlal v hlave stále do okola. A páčili sa mi aj Huzzah pesničky, ktoré hrali po dokončení lokácii. Grafika bola kreslená a taktiež bola pekná.

A aby som nezabudol. Krez, ďakujem za klúč.

Na záver len dodám, že od hry o ktorej som doteraz nevedel som bol veľmi prekvapený a musím ju pochváliť. A teraz čo najskôr na druhý diel.

Hru som dohral v rámci Hernej výzvy 2016 a zvolil som si ju do kategórie "najneobľúbenejší žáner" preto, lebo nie som moc na logické hry.

Celý prechod hrou bol plný logických hádaniek, ktoré neboli až tak ťažké ako som si myslel, len v poslednej štvrtine hry sa mi začal zavarovať mozog. Preto som občas použil k nápovede Youtube. Celkovo sa mi hádanky docela páčili a pri niektorých som sa aj bavil. Hlavnou postavou bol malý chlapec o ktorom som nevedel že čo?, prečo?, ako?, ale páčil sa mi.

Príbeh mala hra zaujímavý, ale nie moc výrazný. Pre mňa to bol skôr len prechod hrou plnou nástrah a hádaniek. Týmto nechcem hru odsudzovať, ale keďže som neni fanúšikom tohto typu hier, tak sa mi to zdalo "nudné". Ale nie vždy, hra mi poskytovala všetky pocity ako pocit strachu (len na začiatku, keď tam bol ten pavúk), radosti, smútku, prekvapenia a veľa ďalších. Najviac sa mi páčili pasáže s larvou na hlave, kedy som musel prežiť a dostať sa k larvožrútom. A keď som bol po 3 hodinách hrania na konci príbehu, dostal som pocit šťastia nie len kvôli dohraniu hry, ale aj z pekného happy endu.

Grafika bola obutá do pekného čiernobieleho kabátu. Na atmosféru sa kládol asi najväčší dôraz a hra ju mala fantastickú. Hudba v pozadí len dodávala jemné melódie pri priebehu hrou.

Ako som už spomínal nie som fanúšikom logických hier, ale Limbu sa malé hodnotenie dať nedá a preto má od môjho srdca a prekypeného mozgu krásnych 80%.