Myslím si, že všetko čo bolo povedať k tejto hre som popísal vo svojej recenzii, ale v rámci tohto komentáru to trochu skrátim. Na začiatku som mal pocit, že mám pred sebou najhoršiu hru, akú som kedy mal možnosť vidieť. Postupne som sa však začínal prepracovávať k reálnej hrateľnosti a všetko začalo naberať trochu jasnejšie kontúry. Osobne poviem, že nie som fanúšikom hier, ktoré sa hrajú samé. Vždy je ideálne, keď ako hráč nejakým spôsobom môžem veci ovplyvňovať a nebudem mať pocit, že všetko za mňa robí robot. Je mi jasné, že idle hry na tomto princípe fungujú, ale aj tak minimálne sú aktivity, ktoré ako hráč musím robiť. Tu som ich však nejaký čas vôbec nevidel. Až do určitého bodu.

V princípe môžem povedať, že neustále bude nutné navyšovať level vašich balíčkov a z času na čas nakúpiť nejaké vylepšenia alebo urobiť určité aktivity, ktorými môžete získať nové karty do balíčkov. Všetko ostatné ale funguje úplne automaticky. Najprv na veci budete musieť aspoň klikať, postupom času však nebudete musieť robiť ani len to. Dokonca je fascinujúce, že neskôr sú v hre úlohy, kedy hra po vás bude chcieť, aby ste niekoľkokrát otočili kľukou na čertíkovi v krabici alebo nechali vystreliť šípku do terča, no s určitými vylepšeniami už nebudete musieť robiť ani len tieto aktivity. To už človek skutočne nadobúda pocit, že môžete hru pokojne opustiť na hodinu, nechať ju zapnutú a proste nechať kumulovať svoje zisky v minciach.

Miestami to ale bolo celkom fajn, pretože sedieť pri tejto hre bola miestami skutočne poriadna záťaž na moje oči. Táto hra je neskutočne presvetlená a plná efektov, kde všetko bliká a žiari a veľmi rýchlo z toho vie rozbolieť hlava. Epileptikom túto hru odporúčať určite nebudem. Odhliadnuc od toho ma ale postupne celkom bavilo hľadať spôsoby ako vylepšiť svoj balíček kariet. Získať nové karty, vyhodiť slabšie a prinášať väčšie zárobky... v tom tkvela technika, ktorú som musel pochopiť a nájsť v nej zmysel. Aj hra, ktorá sa hrá sama v princípe nemôže fungovať bez zásahu hráčov. Inak by to celé trvalo celú večnosť. Ale správnou taktikou pokojne môžete dostať svoje zárobky až do úrovne sextiliónov, čo mi prišlo neskutočne fascinujúce.

Ak chcete hru, v ktorej reálne budete mať pocit, že hráte karty a pracujete s nimi, tak lepšia voľba bude pre vás niečo ako "Balatro". Ak ale vám stačí, že všetko bude fungovať automaticky, nemáte šancu nikdy prehrať a budete len sledovať ako sa vám kumulujú zisky ... možno vás to chytí. Uznávam, že po čase to bolo veľmi návykové. Dokonca to skoro malo efekt nevýherných automatov.

"Herní Výzva 2026 - 1. Jízdenku prosím!"

Aj keď Vlak vnímam ako klasiku českej hernej scény, nikdy som nemal trpezlivosť na to, aby som sa nejakým spôsobom pretrmácal cez všetkých tých 50 levelov, ktoré hra ponúkala. Tak nejako som to vždy odohral niekde po prvú dvadsiadku a nakoniec to nechal tak. Preto som zhodnotil, že to bude ideálny kandidát na hernú výzvu. Koniec koncov, v akej inej hre má vlak úplne to najhlavnejšie slovo, ak nie tu?

Nie je toho veľa čo môžem o tejto hre povedať, no môžem aspoň otvorene pochváliť dizajn jednotlivých levelov. Nie všetky sú jednoduché, no s istou dávkou trpezlivosti sa vám nakoniec cestu von podarí nájsť. Stačí sa len nevzdávať. Hrateľnosť je v podstate na princípe starého dobrého hadíka. Je potrebné prejsť levelom, nazbierať všetky tovary v hre a následne prejsť dverami pričom nesmiete naraziť do steny alebo do seba. Znie to jednoducho, no miestami dokážu niektoré levely poriadne zamotať hlavu. Najmä keď sú nadizajnované v štýle, že spôsob, ktorým začnete jednotlivé tovary zbierať je kľúčový.

Jediné čo mi na hre vadí je zvukový dizajn. Znie to ako maličkosť, no popravde keď máte donekonečna počúvať tie staré PC-speaker monotónne zvuky, tak vie to byť celkom únavné. Najmä keď vlak musí vydávať zvuk absolútne pri každom pohybe a budete mať pocit, že to tikanie vám bude v hlave znieť ešte tak týždeň po tom ako túto hru dokončíte. Vizuálna stránka je na svoju dobu fajn a je fajn, že sa podarilo autorovi nadizajnovať viacero zaujímavých tovarov, ktoré budete zbierať a následne tak mať možnosť vidieť do akých vagónikov sa následne uložia.

Najlepšie je ale, že konečne môžem povedať, že som dal celú 50-tku. Môžem si odškrtnúť zo svojich dávnych restov. Možno konečne raz dokončím aj tých pôvodných 111 levelov Supaplexu.

"Herní výzva 2026 - 2. Opomenutá Klasika

Kedy najlepšie dohnať svoje herné resty, ktoré človek toľko odkladá ako počas hernej výzvy? Portal mi odpočíval v mojej steam knižnici už skutočne poriadne dlho a konečne prišiel čas na to, aby som si na túto logickú jednohubku posvietil trochu bližšie. Musím povedať, že Valve sa rozhodne v mnohých ohľadoch nezaprú, no je tu aj niekoľko drobností, ktoré mi bránia ohodnotiť túto hru ako totálnu klasiku. Za najväčší hriech považujem fakt, že sa tu nedá bežať. Nieže by sa jednotlivé situácie bez toho nedali vyriešiť, ale i tak si myslím, že ide o element, ktorý bol aj do Half-Life zapracovaný a v dnešných časoch ho už tak trochu považujem v hrách z pohľadu prvej osoby za samozrejmosť. Druhá vec čo ma trochu mrzí je fakt, že ide o relatívne krátky počin a nevadilo by mi, keby sme si ho mohli vychutnať predsa len trochu dlhšie. Okrem toho sa však nemám moc na čo sťažovať.

V prvom rade poviem, že portal gun, ktorý mi tak veľmi pripomína dizajnom Gravity gun z "Half-Life 2" je absolútne fenomenálna zbraň. Človek premýšľa ako bude treba jednotlivé portály uložiť, ako si môže s ich pozíciou vypomôcť alebo dokonca aj či mu nepomôžu dostať sa vyššie, než keby boli uložené inde. Logické tituly boli pre mňa vždy niečo, čo ma bavilo, nakoľko je potrebné zapojiť mozog a zamyslieť sa nad tým ako vyriešiť nejaký problém. Dohrať sa mi to podarilo dokopy asi za 3,5 hodiny, čo nepovažujem za úplne najkratší čas, ale tiež si nemyslím, že nejako extra dlhý.

Zaujímavé bolo zistiť, že hoci ide primárne o logický titul, v ktorom vlastne prechádzate z jedného levelu do druhého a každý ponúka o niečo náročnejšie výzvy, tak neočakával som v tom nejaký výraznejší príbeh. A nielenže je tu zakomponovaný, on je vlastne ešte aj veľmi dobrý a prináša skutočne skvelé finále, keď sa ukáže, že naša inštruktorka a spoločníčka GlaDOS je vlastne celú dobu skrytým zloduchom hry a to odhalenie nie je zas tak úplne nečakané. V hry sú náznaky, že niečo tu úplne nehrá. Sú tam úplne od začiatku. Či už len od faktu, že občas to pôsobí, že má naša umelá inteligencia niektoré čipy trochu uškvarené alebo chodieb, v ktorých sa neskôr budú ukrývať celkom zaujímavé odkazy. Niečo v tomto komplexe proste nehrá správne. 

Každopádne dizajn jednotlivých levelov je takisto veľmi dobrý. Je super, že začneme malými krátkymi a jednoduchými levelmi, ktoré nám neskôr pomôžu pochopiť tie komplexné a zložitejšie. 19 testov vašej logiky je vlastne celkom solídne spracovaných a neustále som uvažoval ako sa posunúť ďalej. Občas sa stalo, že niektoré plány úplne nevyšli, no rovnako sa aj z chýb človek niečomu priučí. Som zvedavý na sequel a musím úprimne zhodnotiť, že by mi vôbec nevadilo ak by sa Valve vrátili k hernej tvorbe. Stále sa neviem dočkať Half-Life 3 (Alyx som pre absenciu VR headsetu nehral) a myslím si, že aj fanúšikovia logických hier by neboli proti, keby sa vrátil aj Portal. Uvidíme niekedy v budúcnosti.

Herní výzva 2026 - 7. Odkojený klasikou

Nuž... keby som sa narodil len o dva roky neskôr, mal by som na výber asi oveľa väčšie množstvo klasík, ktoré som si už dávno chcel vyskúšať. Ale nakoľko som potreboval nájsť hru, ktorá by vyšla v čase kedy som sa narodil (t.j. 1988) tak dokopy som našiel vo svojej kolekcii len jednu hru, ktorá by spĺňala toto zadanie, a tým bol Super Mario Land z 1989. Neviem ako na tom boli svojho času NES verzie Maria, ktoré pôsobia z toho čo som videl na Youtube už svojho času oveľa prepracovanejšie. Táto verzia je síce určite klasikou, no v žiadnom prípade nedosahuje na svojich nástupcov pre GBC alebo GBA. Nechcem to hre ale nejako výraznejšie vyčítať, pretože nemôže zato kedy vyšla. Súčasne sa ale pozriem na Super Mario Bros. 3 z roku 1988 pre NES... a tie rozdiely sú tu už oveľa badateľnejšie. Stále však platí, že išlo o jednu z úplne prvých hier pre vtedy úplne novú ručnú konzolu Game Boy.

Super Mario Land dokopy ponúka len 12 levelov, kde každý svet je na konci zakončený boss súbojom. Mario v tomto prípade nezachraňuje princeznú Peach ale Daisy. Dizajnovo sú levely trochu chabé a najmä mám pocit, že v niektorých moemntoch má hra nie najlepšie reakcie. Niekedy sa postava posunie sama od seba proste kúsok ďalej alebo sa aktivuje padajúca plošina bez toho aby ste na nej stáli a podobne. Zato hudba sa mi dodnes páči. Či už počas egyptskej atmosféry alebo aj v druhom svete. Hra má aj niekoľko celkom solídnych výziev, ale nie je zase nejako extra náročná.

Najmä však na konci vytiahne úplne nečakane 2 boss súboje, kedy som musel skutočne poriadne pružne reagovať, aby to nejako šlapalo. V čase, keď som to hral prvýkrát ma táto hra fakt bavila a rád som ju prechádzal znovu. Dnes by som povedal, že prvé dva svety sú fajn, v treťom a štvrtom sa už začínajú trochu viac prejavovať limity GB kaziet a v podstate aj samotných konzol. Bol rok 1989 a táto technológia nemala ešte ani len rok od svojho vzniku. Ak máte záujem vidieť prvú Mario hru pre GB konzolu, tak tomuto dajte šancu. Ak by ste chceli ale kvalitný zážitok zo sveta Maria, skôr by som odporúčal NES hry, prípadne aj pokračovania Super Mario Landu, ktoré už boli technicky prepracovanejšie. Táto jednohubka však na jednu hodinu celkom dokáže zabaviť. Len je na tom vidieť, že technológia bola ešte len vo svojich začiatkoch.

Hry sú v mnohých ohľadoch ohromne fascinujúcim nástrojom. Dokážu urobiť niečo, čo si z kníh, filmov či seriálov v rovnakej miere neodnesieme — dostať nás priamo do centra diania a spraviť z nás aktívnych účastníkov jednotlivých udalostí. 1998: The Toll Keeper Story je síce fiktívnym príbehom vo fiktívnej krajine Janapa, no v podstate reflektuje historické nepokoje v Indonézii, ktoré sa odohrali v roku 1998, okrem iného aj v Jakarte. Dokáže však hra vykresliť udalosti tak, aby sme ako hráči súcitili s hlavnou hrdinkou a prežili jej príbeh naplno? To je otázka, na ktorú sa pokúsim odpovedať v tejto recenzii. 

Hlavnou hrdinkou hry je Dewi, pracovníčka na mýtnej bráne, ktorá má za úlohu púšťať alebo odmietať vozidlá snažiace sa dostať do mesta. Je vo vysokom štádiu tehotenstva a čoskoro sa jej má narodiť prvé dieťa. Vo svojej práci je dennodenne v kontakte s napätou situáciou, ktorá sa v Janape odohráva, a vláda každý deň prichádza s novými nariadeniami, ktoré bude musieť pri rozhodovaní brať do úvahy. Na začiatku je potrebné len zaplatiť požadovanú sumu, no neskôr treba sledovať aj to, či ŠPZ vozidla končí na párne alebo nepárne číslo. Zdá sa vám to absurdné? Vitajte v Janape.

Na začiatok by som mal povedať pár slov o tom, ako je hra vlastne vystavaná. S Dewi strávite dokopy dva týždne. Najprv v prvej časti dňa riešite pracovné záležitosti a následne sa presúvate domov, kde sledujete, ako sa snaží vysporiadať s osobnými problémami, ktoré život v Janape prináša. Na papieri to pôsobí intenzívne, no je tu jeden aspekt, ktorý celý koncept trochu ťahá nadol.

Ako som už spomenul, udalosti zo života Dewi budete len sledovať. Nemôžete do nich nijak zasiahnuť ani ovplyvniť, čo sa bude diať ďalej. O to je to smutnejšie, že hra má momenty, ktoré by mohli vyniknúť oveľa lepšie, keby vám umožnila nechať Dewi nejako reagovať či ovplyvniť situáciu. Takto sú jednotlivé situácie pôsobivo inscenované, no príliš naskriptované a nedávajú mi pocit, že som sa skutočne ocitol v koži hlavnej hrdinky.

Na konci každého dňa ešte Dewi zhrnie svoje dojmy vo svojom denníku, ktorý môžete maximálne nadekorovať a obohatiť o vlastné myšlienky, ak k tomu chcete niečo doplniť. Úplne však nerozumiem tomu, aký má význam dopisovať naše myšlienky ako hráča k celej situácii. Čo by sme vlastne k tomu mohli pridať? Vie si vôbec niekto predstaviť, čo ešte navyše môže prežívať žena tesne pred pôrodom v krajine, kde sa pravidlá menia každý deň? Verím, že väčšina z nás asi nie. Hra má v sebe dostatok silných a zaujímavých prvkov, ktoré však pre nulovú interakciu nikdy nedokážu vyznieť tak silno, ako by mohli. Či už ide o zvýšenie nájomného, akcie vášho manžela alebo snahu pomôcť kamarátke utiecť z krajiny. Vo výsledku tak, bohužiaľ, pôsobia tieto scény menej zaujímavo, než by reálne mali.

To je však iba jedna stránka hry. Ako sú na tom časti v mýtnej búdke? Tu hra dokáže, našťastie, v niektorých momentoch zapôsobiť o niečo silnejšie. Nie všetci návštevníci vašej brány dokážu obohatiť príbeh, no je tu pár výnimiek, ktoré vo vás vyvolajú dojem, že spôsob, akým vykonávate svoju prácu, môže niečo zmeniť. Za najlepší príklad považujem ženu, ktorá nemá peniaze na mýto, no prosí vás, aby ste ju pustili, pretože musí urgentne za synom do nemocnice. Či ju pustíte bez zaplatenia, je samozrejme na vás, no vaša akcia bude mať následky. Výsledok sa skôr či neskôr dozviete. Niekedy môžete následky svojich rozhodnutí vidieť aj v ranných novinách, ktoré sa k vám dostanú pred začiatkom smeny.

Každý deň na vás budú okrem toho čakať nové pravidlá. Je potrebné kontrolovať, či nedostávate falošné bankovky, sledovať ŠPZ vozidiel, prezerať doklady a dokonca preverovať, či sa vo vozidlách neukrýva nejaký kontraband. Najzaujímavejšie je, že spočiatku budete môcť vozidlá len prijať alebo odmietnuť, no neskôr ich za prehrešky môžete aj nahlásiť a dotyční budú zatknutí — najmä pokiaľ použijú falošné peniaze alebo prevážajú zbrane či výbušniny. Stále sa však môžete rozhodnúť podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. S následkami už potom budete musieť žiť.

V prípade, že inak porušíte akékoľvek pravidlo, prichádzajú pokuty, ktoré vám budú následne strhávané z výplaty, či už ide o situácie, že vodič málo zaplatil, neprekontrolovali ste mu doklady, prijali ste falošné bankovky a podobne. Peniaze budú pre vás každopádne mimoriadne dôležitým faktorom, keďže musíte mať neustále dostupné financie na nájomné, ktoré je pomerne vysoké, na návštevu doktora, jedlo a podobne. Nemusíte sa však obávať, že by ste to museli komplikovane prepočítavať, náklady na jedlo sú zahrnuté v každom dni a sú fixné.

Hrateľnosť teda sama o sebe je funkčná. Je tu len niekoľko detailov, ktoré som postrehol a ktoré môžu pokaziť zážitok. V prvom rade sú to doklady vodičov, ktoré budete musieť neskôr kontrolovať. Podľa všetkého by ste mali sledovať aj dátum, dokedy sú platné, no všetky, a myslím tým naozaj všetky, papiere majú platnosť 01-01-0001. Nikdy som nenašiel nič iné. Toto je niečo, čo by mali tvorcovia asi opraviť, pretože prakticky ktokoľvek prejde vašou mýtnou bránou a môže dostať pokutu za nesprávne doklady. Našťastie, ak tento fakt nenahlásite, hra vám za to nedá pokutu, ostatné nesprávne informácie v dokladoch sú však trestané.

Ďalšia vec, ktorá ma ešte mrzela, je nedostatok vylepšení, ktoré si môžete v hre zakúpiť. Aby sa vám v búdke lepšie pracovalo, môžete si z vašich peňazí zakúpiť aj dvojicu vychytávok, konkrétne kalkulačku a tabuľu, ktorá vám ukáže správnu sumu, ktorú musí vodič zaplatiť. Osobne som pritom počítal, že nám hra neskôr predstaví i ďalšie, avšak nič nové už do hry nepribudlo. Nemohli sme sa dočkať napríklad skrátenia scénok s detektorom kovov alebo niečo podobné? Nápady by sa určite našli. Ak by ste sa však v búdke príliš nudili, môžete si aspoň pustiť rádio.

Čo sa ostatného týka, nemám sa veľmi na čo sťažovať, no rovnako nemôžem hru ani výraznejšie pochváliť. Po vizuálnej stránke vyzerá príjemne, dobre zachytáva atmosféru 90. rokov minulého storočia a postavy sú pekne nadizajnované. Súčasne však budete mať pocit, že sa stále pozeráte na tie isté vozidlá a pozadia, a napriek drobným zmenám počas jednotlivých dní nie je v hre nič, čo by výrazne stálo za zmienku. Sama o sebe pritom beží stabilne bez pádov a dokáže vás na pár hodín celkom dobre zabaviť, pokiaľ ste si užili hry ako Papers Please alebo Lil’ Guardsman. Rovnako však musím napísať, že ma celkom zamrzelo, keď som sa po pätnástich herných dňoch dostal na koniec a nemal pocit, že by som sa dočkal plnohodnotného zážitku. Je možné, že by som sa pri iných rozhodnutiach mohol dočkať lepšieho konca, no ťažko posúdiť, čo všetko by sa oproti tomu, ktorý som dosiahol, vlastne zmenilo.

Rozhodnutie teda nechávam na vás. 1998: The Toll Keeper Story je rozhodne zaujímavým titulom, ktorý síce vo fiktívnom svete, no solídne zachytáva atmosféru, ktorá vládla v Indonézii počas spomínaného roku. Súčasne som však od neho v určitých ohľadoch očakával trochu viac. Prial by som si, aby som mohol za Dewi lepšie komunikovať s postavami a aby dialógy neboli iba naskriptované, a taktiež by som bol rád, keby jednotlivé dni nepôsobili len ako vyšší level v hre, kde musíte stále len sledovať nové a nové faktory. Z tohto konceptu sa teda dalo určite vyťažiť oveľa viac a priniesť niečo, čo by mohlo ešte lepšie zasiahnuť hráča. A to je určite škoda, nakoľko potenciál nebol práve najmenší. No možno to tvorcom vyjde nabudúce.

Ako dieťa deväťdesiatych rokov si ešte stále veľmi dobre pamätám sledovanie filmov na VHS. Doma sme mali plnú knižnicu videokaziet s filmami, ktoré sme nahrali z televízie a pozerali ich znovu a znovu. Využitie videokaziet na hororové účely nie je nič nové. Dočkali sme sa mnohých filmových aj herných spracovaní. Najvýraznejšie asi rezonoval film Kruh z roku 2002. V dobe streamovacích služieb sú možno kazety už prežitkom, Dead Format ma však do detských čias vrátil trochu netradičným spôsobom a to možnosťou navštíviť samotný film. 

Príbeh začína vo chvíli, keď hlavná hrdinka vstúpi do bytu svojho brata. Ten pred nejakým časom záhadne zmizol a vaším cieľom je ho nájsť. Jediné, čo však v byte nájdete, je videokazeta so starým nemým hororom. No a v momente, ako ju vložíte do prehrávača v obývačke, sa začnú diať veľmi zvláštne veci. Za vstupnými dverami sa totiž objaví záhadné svetlo a následne sa samé od seba otvoria. A akonáhle nimi prejdete, už nie ste vo vašom svete, ale v samotnom filme. To, čo však môže spočiatku vyzerať ako zaujímavé dobrodružstvo, sa po čase zmení na boj o život. Na tomto mieste totiž nie ste zďaleka sami.

Koncept hry funguje ihneď od začiatku. Skutočnosť, že by mohli existovať magické videopásky, ktoré by nám umožnili cestovať priamo do filmu, ma dokázala veľmi rýchlo zaujať. Celkovo takto môžeme preskúmať viacero svetov. Najprv tu máme nemý čiernobiely horor, následne objavíme kazetu, v ktorej sa nebezpeční mimozemšťania dostanú do našich kanálov, a nakoniec tu máme príbeh vraha, ktorý sleduje svoju obeť. Samotné filmy sú síce natočené amatérsky, v jadre mi to však výrazne neprekáža a zjavne to bol i úmysel.

Cenu za najlepšiu kinematografiu tak hra určite nedostane, jednotlivé svety sa však podarilo spracovať celkom solídne. V momente, keď vstúpite do čiernobieleho sveta a všetky farby sa náhle stratia, ide o veľmi zaujímavo spracovaný efekt. Kanály naopak navodia dojem hororov z osemdesiatych rokov a na atmosfére pridávajú aj monštrá, ktoré sú tu všade naokolo. Nakoniec tu máme ešte dom s veľkým množstvom dverí, za ktorými sa ukrývajú príbehy jednotlivých obyvateľov. Celkovo teda môžem tvorcov pochváliť za dobre odvedenú prácu.

Rovnako musím vyzdvihnúť aj zbrane, ktoré sú skutočne kreatívne. Organicky vyzerajúci revolver, ktorý strieľa zuby pôsobí veľmi originálne a rovnako zábavné je aj strieľať struny z huslí. Pokiaľ by vám to náhodou nestačilo, k dispozícii máte na hádzanie aj staré telefóny. Tie vám pomôžu hlasným vyzváňaním odlákať z vašej stopy nepríjemného protivníka, ktorého máte neustále v pätách. Nanešťastie však nepredstavuje až také veľké nebezpečenstvo, za aké som ho spočiatku považoval.

Musím pritom pochváliť jeho dizajn, ktorý vie byť celkom strašidelný, no je celkom jednoduché sa mu vyhnúť, keďže jeho umelá inteligencia nepatrí medzi najlepšie. Kedykoľvek sa objaví, stačí skrátka zaliezť pod najbližší stôl alebo sa ukryť pod regál, prípadne do najbližšieho stánku, a budete v bezpečí. Nikdy totiž nepreskúma okolie natoľko, aby vám hrozilo bezprostredné nebezpečenstvo. Zaútočí jedine v prípade, že vás zbadá alebo začuje.

Od samotného príbehu som inak očakával trochu viac, keďže vám na záver nedoručí práve uspokojivé finále. Hra vám síce dáva k dispozícii niekoľko indícií a pomocou rôznych zápiskov s vami bude niekto neustále komunikovať. Inštrukcie dostávate aj od svojho brata, ktorý je stratený niekde v tomto svete. Pôsobí to skrátka tak, akoby ste sa blížili k fantastickému rozuzleniu, ktoré sa však akosi nestihne dostaviť. Škoda

Pochváliť naopak musím silnú inšpiráciu starými dielmi série Resident Evil. Na ukladanie hry používate počítač ako alternatívu k už archaickým písacím strojom, v byte máte obrovský kontajner, kam môžete ukladať veľké množstvo predmetov, zozbierané veci môžete kombinovať v inventári, pričom následne sa vám objavia na obrazovke a tak podobne. Vidieť to aj na ukazovateli zdravia, čo mi vskutku imponovalo, no rovnako ma zamrzelo, že tvorcovia prevzali z tejto série aj malý inventár. Tu je to pritom o to horšie, že ho nebudete môcť ani len zväčšiť.

Oceňujem aj to, že hra nie je úplne lineárna. Jednotlivé svety nepreskúmate kompletne počas prvej návštevy, no budete sa do nich neustále znovu vracať. Vždy sa vám v jednom filme podarí získať predmet, ktorý bude mať v inom filme kľúčovú rolu, a otvoríte si tak nové časti mapy, ktoré ste predtým preskúmať nemohli. V každom svete sa navyše nachádza aj niekoľko hádaniek, ktoré sú spracované viac než obstojne a zároveň by ste sa pri nich nemali výraznejšie zdržať.

Celková hracia doba Dead Format je okolo troch hodín, čo je úplne postačujúce, no rozhodne by mi nevadilo, keby autori ponúkli trochu viac obsahu, prípadne keby bol ich titul o niečo strašidelnejší. V každom filme som ešte objavil aj číselné panely, ktoré máte nastaviť na jedno číslo. Možno som niečo prehliadol v zozbieraných dokumentoch, takže netuším, aká je ich funkcia, no vy to možno pri hraní odhalíte. V zásade však môžem povedať, že Dead Format je dobre spracovaným kúskom, ktorý najviac ocenia fanúšikovia starých hororov. Možno ich to dokonca inšpiruje vrátiť sa ku svojej starej VHS kolekcii a zistiť, či náhodou nemajú niekde nejakú prekliatu pásku, ktorá by im otvorila dvere do iného sveta.

Asi každý sa už stretol s nejakou hrou, v ktorej si mohol precvičiť svoje schopnosti v oblasti varenia alebo pečenia. Podobne zameraných titulov je totiž vskutku neúrekom. Poňať to však vo forme kartového Solitairu, je celkom unikátnym nápadom, aký som ešte osobne nevidel. Abra-Cooking-Dabra skrátka pôsobil ako projekt, ktorý stojí za vyskúšanie a vyplatilo sa. Receptov, ktoré by si od kritikov vyslúžili 5 hviezd, sa tu síce nedočkáte, no výsledný dojem je veľmi uspokojivý.

Koncept hry je v princípe veľmi jednoduchý. Ste vlastníkom reštaurácie, prídu k vám hostia a vašou úlohou je pripraviť pokrmy, o ktoré majú záujem. K dispozícii máte rôzne karty, ktoré symbolizujú potraviny, nástroje, riad, spotrebiče a peniaze. Ak potrebujete napríklad nakrájať paradajky, musíte jednotlivé kartičky správne skombinovať. Ich vhodným ukladaním vytvárate akcie, ktoré predstavujú krájanie, miešanie, varenie či pečenie. Za úspešne pripravené recepty získate zaplatené a netreba zabúdať ani na následné umývanie riadu.

Znie to ako príliš veľa akcií naraz? Možno áno, no človek si zároveň uvedomí, že v reštaurácii to vlastne funguje presne takto. V kuchyni musí všetko bežať na maximum a občas to môže vyústiť do stresových situácií. To najmä vtedy, keď musíte obslúžiť niekoľko hostí súčasne a ich trpezlivosť má svoje hranice. Ak sa vám však nepodarí obslúžiť všetkých, netreba vešať hlavu. V hre je zabudovaný hviezdičkový systém, ktorý vám umožní postúpiť do ďalšieho levelu. Môžete sa však pripraviť o stretnutie s tajným hosťom a následné odblokovanie špeciálneho levelu.

Úspech v hre závisí primárne od troch atribútov: prípravy, šťastia a poriadku. Na začiatku levelu dostanete od svojho šéfa (čierneho kocúra) základný balíček, ktorý obsahuje niekoľko základných surovín. Ďalšie si však budete musieť postupne zabezpečiť sami nakupovaním kartových balíčkov označených rôznymi symbolmi. Tie vám napovedia, či nakupujete omáčky, mäso, zeleninu, koreniny a podobne. Súčasne budete potrebovať aj trochu šťastia, keďže každý balíček obsahuje len tri karty a vôbec nemusí padnúť tá, ktorú práve potrebujete. Taktiež je dobré udržiavať na hracej ploche aspoň základný poriadok, keďže si tým ušetríte veľa času a nebudete musieť hľadať karty krížom-krážom.

Skvelou pomôckou je tu aj možnosť zastaviť čas. Hoci sa všetky akcie pozastavia, dá vám to aspoň priestor v pokoji si rozplánovať jednotlivé kroky, zistiť, aké suroviny vám chýbajú, a pripraviť sa na konkrétne úlohy. Ak by sa vám nechcelo na jednotlivé akcie príliš dlho čakať, môžete čas aj zrýchliť, no to so sebou prináša určité riziká. Pre lepšiu orientáciu vám pomôže aj kuchárska kniha, v ktorej si môžete zobraziť všetky recepty. Obrázky sú väčšie, takže si ľahšie pozriete, aké suroviny budete potrebovať. Samotné obrázky pri objednávkach od hostí totiž občas úplne nestačia.

Posledné čo ešte spomeniem je obchod, v ktorom si môžete za dosiahnuté úspechy v podobe hviezd nakúpiť ďalšie karty do vašej reštaurácie. Môžete tak mať k dispozícii viacero hrncov, tanierov, panvíc, no rovnako aj umývačku riadu, chladničku alebo aj sporák. Neskôr vám to môže pomôcť k lepšej organizácii vašej hracej plochy, nakoľko môžete naraz uvariť viacero receptov. Všetky vylepšenia, ktoré si zakúpite môžete okrem toho využiť aj spätne v leveloch, kde by ste potrebovali získať ešte nejakú hviezdu navyše, čo považujem za veľkú výhodu.

Ak by som mal hre niečo vytknúť, bolo by to celkom náročné. Občas môže byť snaha získať tri hviezdy trochu frustrujúca, no zároveň je pozitívne, že ponúka určitú mieru náročnosti. Niekomu môže prekážať aj to, že vašu snahu dokážu občas skomplikovať samotní hostia mrazením alebo spálením vašich kariet, no ja to opäť vnímam ako súčasť výzvy. Jedinou väčšou nevýhodou je asi skutočnosť, že všetky levely v princípe fungujú rovnako. Objavia sa síce nové recepty a nové suroviny, no všetko ostatné zostáva prakticky identické. Je preto možné, že po určitom čase bude hra pôsobiť trochu repetitívne.

V zásade sa však pri Abra-Cooking-Dabra nemám veľmi na čo sťažovať. Samotný titul možno prichádza s námetom, ktorý sme už videli viackrát, no dokázal ho spracovať v unikátnom štýle, čo sa rozhodne cení. Hrateľnosť je funkčná a jednoduchá, no zároveň dokáže miestami potrápiť a niektoré levely predstavujú slušnú výzvu. Hudba je príjemná, vizuálna stránka slušná a hra netrpí ani technickými problémami, ktoré by ju akokoľvek degradovali. Určite pritom nejde o záležitosť pre každého, no ak máte radi varenie a chceli by ste si ho vyskúšať v kartovej forme, Abra-Cooking Dabra vás dokáže na niekoľko hodín solídne zabaviť.

Dispatch bol bez debaty jeden z najvýraznejších titulov roku 2025, na ktorý som sa úprimne tešil. Ako milovník interaktívnych filmov a superhrdinov išlo o projekt, na ktorý som bol zvedavý a som veľmi rád, že sa mi podarilo k nemu tento rok dostať. Hra možno nevyniká v úplne všetkých momentoch, no vo svojich najsilnejších chvíľach skutočne prekonala všetky moje očakávania míľovými krokmi.

Príbehovo ladené hry stoja na dvoch základoch. Potrebujú kvalitný námet a silné postavy, ktoré ho dokážu ťahať. Tu máme oboje. Je pravda, že Robertov príbeh je síce plný bežných trópov, ktoré sme videli nespočetne veľakrát, no nezáleží na tom až tak moc pokiaľ sú zapracované do celkového kontextu tak, že fungujú. A v tomto prípade tomu tak je. Robert ako Mecha Man je solídny hrdina. Obdivujem, že je vlastne obyčajný smrteľník bez žiadnych špeciálnych schopností, no ženie ho jeho túžba po spravodlivosti. Kým sa počas hry stane stojí primárne na vašich rozhodnutiach, no moja archa, kde ostal plnohodnotným hrdinom, ktorý sa nenechal strhnúť emóciami fungovala veľmi dobre. Každý z nás má v sebe svoju temnú stránku. Je už len na nás, či sa ňou necháme ovládnuť, alebo si zachováme svoju vlastnú tvár. 

Jeho arch-nemesis v podobe Shrouda je veľmi zaujímavý a metodický zloduch, ktorý sa priam vyžíva v tom, že dokáže všetko predvídať a odhadnúť oveľa skôr než sa to stane. Je to istým spôsobom génius, ktorý vie využiť každú slabinu vo svoj prospech a dokáže počítať s každou možnosťou. V jednom momente dokonca aj Robert povie, že jediný spôsob ako ho poraziť je bojovať tak, kedy nebude schopný predvídať ich akcie. Možno nebude patriť medzi mojich najobľúbenejších zloduchov zo superhrdinovského žánru, no napriek tomu ide o kvalitnú prácu. Jeho dizajn je veľmi dobrý, jeho večný pokoj v hlase je miestami až desivý a počas hry neustále pôsobí ako skutočná hrozba.

Z-Team je za mňa najlepšia skupina postáv, ktorú som mal možnosť vidieť od čas posádky Normandie v Mass Effect trilógii (ak ste nikdy nezažili ich spoločnú párty v DLC Citadel, pripravili ste sa o veľa) a Strážcov Galaxie. Okamžite som si ich obľúbil a navyše sú ešte všteci nadabovaní kvalitnými hercami, ktorí im vedia dať charakter. Ich schopnosti sú zaujímavé, dynamika medzi nimi je funkčná a podobne ako v hore zmienených tituloch platí, že nemáte pocit, že je to skupina postáv, ale správajú sa voči sebe ako reálna rodina. Vedia ukázať svoje sebecké stránky, no súčasne stoja pri sebe ak je to nutné. Najmä keď si človek uvedomí, že sú to bývalí superzloduchovia a niekedy je ťažké presvedčiť ľudí, že môžete byť iní. Sila tímu je vtedy dôležitá. O to silnejšie vyznie aj moment, keď chcú v jednom momente aby bola Invisigal vylúčená z tímu po jej akciách. Mal som pocit, že by sa ju naopak mali snažiť podržať. Tak sa totiž reálne rodina správa. A je to jeden z momentov, kedy mi bolo naozaj ľúto, že to okrem Golema nikto tak nevidel. Ale ani pokles morálky ma nezastavil. 

Je tu však ešte jedna vec, ktorá mi o príbehovej stránke trochu prekážala a tou je finále druhej epizódy, kde sa máte rozhodnúť či vylúčite z tímu Sonara alebo Coupe. Na to ako často vám hra dáva až tri možnosti voľby je práve toto tá chvíľa, kedy by sa to hodilo (lenže máte len dve). Viete presne k čomu to bude smerovať a akú to bude mať rolu neskôr, no najmä to ešte prichádza v kapitole, kedy sám Robert hovorí o tom, že musia ako tím držať a snažiť sa odvádzať maximálne výsledky, lebo sabotovaním jeden druhého si nepomáhajú. Ak chce v nich vybudovať tú hrdinskú stránku, tak rozhodnutie niekoho z nich vylúčiť samozrejme nevyvolá tú reakciu, akú by ste chceli a toto rozhodnutie bude mať veľký vplyv neskôr. Mrzí ma to, lebo z toho ako som videl Roberta mi prišlo, že sa mohol postaviť proti tomu a nevylúčiť nikoho. Navyše následne dostanete do tímu náhradného hrdinu, ktorý zastúpi jeho miesto. Tento moment mi skutočne po príbehovej stránke prekážal. 

Tiež je trochu škoda, že niektoré postavy dostanú oveľa vačší priestor než ostatné. Pokiaľ by ste chceli lepšie spoznať niektorých členov vášho tímu a nadviazať s nimi bližší vzťah, nejde to. Hra je stále v princípe interaktívny film, ktorý má svoje hlavné a vedľajšie postavy. Najviac sa teda príbeh z tímu sústredí na Invisigal. Neprekáža mi to ale nijako výrazne, pretože práve ona je asi najzaujímavejšou postavou v celom príbehu spolu s Robertom. Oceňujem tvorcov z AdHoc, že skrz ňu chceli ukázať ako veľmi záleží na tom, ako sa v jednotlivých momentoch zachováme. Či preukážeme voči postavám dôveru, či sa ich zastaneme alebo naopak budeme skeptickí a neustále vidieť v nich to kým kedysi boli. Minulosť nezmeníme, no budúcnosť už máme vo vlastných rukách. Práve vďaka tomuto mi prišla aj romanca medzi nimi veľmi dobre spracovaná a zachytená. Dáva to príbehu to potrebné srdce. 

Nebudete však len riešiť voľby v príbehových častiach. Okrem toho na vás čakajú aj herné časti, kedy budete musieť robiť svoju prácu a tou je dispečing hrdinov. Keď sa niečo udeje, je potrebné zvoliť správnych hrdinov do akcie a zabezpečiť čo najlepšie, aby akcie skončili úspechom. Poväčšinou to funguje veľmi dobre. Hra však implementovala aj jeden element, ktorý mi úplne nesedel a tým je to "ružové X-ko", kedy sa musíte s určitými atribútmi hrdinov držať trochu späť. Pokiaľ to prekročíte, okamžite ste zlyhali. Úplne tomu nerozumiem, nakoľko mi to nedáva úplne zmysel. Možno to má signalizovať, aby ste pri niektorých hrdinoch zvyšovali určité schopnosti a iné nie. Možno vám to neprekážalo no vždy keď som ho videl, musel som si povzdychnúť.

Ešte sú tu aj hackovacie minihry, ktoré mi prišli celkom fajn a funkčné. Chápem ak niekomu prišli nudné, no mňa úprimne bavili. Najmä som sa postupne naučil ako jednotlivé akcie vychytať a fungovalo to celkom solídne. Neuspel som dokopy asi iba raz nakoľko som úplne nechápal ako som mal jednotlivé znaky správne odsledovať (lebo boli označené "?") ale to je vedľajšie. Vo väčšine prípadov som nemal problém.

Tak ako hry posledné roky dostávajú neustále nové a nové pokračovania je Dispatch titulom, ktorý by si za mňa pokračovanie skutočne zaslúžil. Chcem vidieť kam sa tieto postavy posunú, chcem vedieť čo s nimi bude a mať aj možnosť lepšie spoznať mnohých ostatných členov tímu, ktorý v prvej sérii nemali až toľko priestoru. Možností je veľa a som otvorený tomu, aby hra pokračovala smerom, ktorý si zvolila. Ide o jedno kvalitné dobrodružstvo, navyše aj s "R-kovým" jazykom a niekoľkými scénkami, ktoré môžu pre niekoho byť trochu za hranu, ale fungujú skvele. Ak milujete príbehové hry, Dispatch určite dajte šancu. Stojí to za to.

Split Fiction je skutočne nádherný projekt. To je asi správne slovo, ktoré tomuto môžem dať. Navyše mi neskutočne zapasoval ešte aj po tématickej stránke. Neviem či som to už niekde spomínal, no v minulosti som chcel byť spisovateľom. Miloval som písanie príbehov, tvorbu postáv a celkovo ak bolo niečo v škole čo ma bavilo okrem dejepisu tak to bola literatúra a písanie slohových prác. Akosi som však postupne prestal vo svoje schopnosti veriť a tak nejako som asi o to svoje zapálenie prišiel. Dodnes ma to mrzí a hoci som občas dokázal dať niečo nové na papier, už v tom nikdy nebola tá voľnosť a radosť, ktorú som kedysi pri tom prežíval. Hrať preto hru, v ktorej máme dve mladé spisovateľky, ktoré dokázali stvoriť celé svety je pre mňa skutočnou ukážkou, čo by som chcel niekedy v sebe opätovne objaviť. Možno raz.

Každopádne čo sa hry samotnej týka, tu sa nahrnula obrovská dávka kreativity. Či už po samotné svety, ktoré som mal možnosť prejsť, alebo aj samotné myšlienky jednotlivých príbehov, ktoré sa veľmi pekne dotýkajú životných udalostí našich hlavných hrdiniek. Vraj každý autor dáva do každého príbehu niečo zo seba a svojho života. A počas prechádzania jednotlivých príbehov to je naozaj veľmi dobre cítiť. Fascinovala ma aj tá Raderova mašina. Ako bola schopná ich myšlienky a príbehy pretransformovať do vizuálnej podoby a dať tak ich vlastnej predstavivosti skutočné kontúry. Nádherné.

Co-op v hre je vynikajúco spravený a pokiaľ máte za partnera niekoho, komu môžete dôverovať a viete si ako hráči vypomáhať, dočkáte sa skutočne skvelého zážitku. Ja som si ako postavu zvolil Mio a mal som dokopy asi troch spoluhráčov, pričom s tým posledným som absolvoval asi najväčšiu časť hry a stálo to skutočne za to. Občas sme sa pri niektorých problémoch trochu zdržali, ale nakoniec sme sa popasovali s každou prekážkou a došli na koniec. Rozhodne to stálo za to, lebo to krásne ukazuje, že niektoré hry skutočne nejde hrať sám. A treba mať voči svojmu spoluhráčovi istú dávku dôvery, mieru trpezlivosti a vedieť správne komunikovať a vyriešiť jednotlivé problémy. Super.

K hrateľnosti ešte poviem, že je fascinujúce koľko elementov sa tu dokázalo dostať. Občas je to spracované v 3D štýle, následne sa to však zmení na 2,5D... mení sa uhol pohľadu, mení sa spôsob hrania a vo finále sa dokonca obrazovky nielen rozdelia (ako to bolo dovtedy na split obrazovky), ale celé svety začnú splývať do seba a bude sa kompletne meniť realita okolo nás, čo je absolútne geniálny nápad. Hazelight skutočne mali na ruke absolútne fantastické karty a v správny moment ich na nás vytiahli.

Ešte viac ako samotná hrateľnosť však pre mňa vyhráva spôsob akým je príbeh podaný. Naše dve hlavné hrdinky sú vynikajúce. Bavilo ma ich sledovať, vidieť ich vývin a najmä spoznať ich osobné životné príbehy, ktoré ich výrazne ovplyvnili. Človek sa dokáže istým spôsobom stotožniť s oboma a rovnako ich aj veľmi dobre pochopiť. Skúsenosti, ktoré v živote nadobudli ich veľmi ovplyvnili a odzrkadlilo sa to práve aj v ich tvorbe. Okrem toho je niekedy fascinujúce sledovať v niektorých vedľajších príbehoch, aké mali traumy z detstva. To je vskutku fascinujúce. Príbeh prasiatok čo skončia ako hot-dogy alebo zubov, ktoré musia poraziť hororového zubára sú vskutku pamätné. 

Možno je pravda, že nie všetky vedľajšie príbehy fungujú ako príbehy a určite je vhodné zmieniť, že nie všetky boss súboje mi prišli úplne najlepšie spracované. Najmä jeden z prvých, kde bojujete proti ústrednému zloduchovi príbehu Mio na motorkách proti tanku. Celé je to tak preplácané všetkým možným, že som nevedel na čo sa skôr sústrediť. Podobné dojmy som mal aj z finálneho súboja s Raderom, kde síce musím uznať tvorcom kreativitu a celkovo to ako finálny súboj funguje dobre, no prišlo mi toho jednoducho trochu moc. 

Čo sa ešte Radera týka, tak v zásade ako postava mi až tak zaujímavý nepríde. Prvé stretnutie s ním je vlastne vcelku zaujímavé a pôsobí na pohľad veľmi inteligentne a sympaticky. Jeho skutočná tvár sa však postupne odhalí a ku koncu je z neho už čistý psychopat, ktorý by sa neštítil ničoho. Istým spôsobom tak trochu stratí tú iskru, ktorú som v ňom pôvodne videl a pôsobí len ako ďalší prepnutý zloduch, ktorému proste prepne v palici.

No nič zo spomínaných mínusov mi nedovolí hru hodnotiť nižšie než číslo, ktoré som jej dal. Pre tú ohromnú dávku kreativity a pre ten skutočne kvalitne spracovaný príbeh, ktorý sa ma skutočne dotkol. Naše protagonistky sú možno jedny z najlepšie napísaných postáv, ktoré som tu videl za celý rok. A stojí za to venovať im aj váš čas. Som viac než spokojný a dosť možno sa k hre niekedy aj vrátim. Som za tento zážitok vďačný a ide o silného adepta na hru roku.

To, že nikdy nepohrdnem dobrou detektívkou, nie je žiadnym tajomstvom. Mám veľmi rád pútavo vystavané záhady a charizmatických hrdinov, ktorí im vedia prísť v správny čas na koreň. V prípade The Last Case of John Morley ma zaujalo i to, že má ísť o posledný detektívov prípad, čo už samo o sebe signalizuje buď niečo veľkolepé, alebo hlboko osobné. Rovnako sme sa však mohli dočkať i menšieho sklamania, kde bude koniec kariéry hrdinu vlastne menšou úľavou. Ako to dopadlo v prípade Johna Morleyho? 

Náš príbeh sa začína vo chvíli, keď sa detektív John Morley prebúdza v nemocnici po nepríjemnej nočnej more. Konečne môže opustiť nemocnicu a vrátiť sa do práce. Jeho sekretárka Peggy už medzitým podala výpoveď, no zároveň mu zanechala odkaz od Lady Margaret Fordside, ktorá prejavila záujem o jeho služby. Tá vás poverí úlohou vypátrať skutočného vraha svojej dcéry Elody, zavraždenej pred dvadsiatimi rokmi priamo v rodinnej vile. Po niekoľkých povinných otázkach sa John Morley rozhodne prijať tento prípad a vaše pátranie v jeho koži sa tak môže začať.

Prípad, ktorý sa chystáte vyšetrovať, stojí na pomerne zaujímavých základoch. V detektívkach väčšinou sledujeme aktuálne dianie a snažíme sa poskladať mozaiku udalostí zo stôp na mieste činu, jeho okolí a z výpovedí svedkov. Tu však máte do činenia s odloženým prípadom, ktorý bol kedysi uzavretý, no matka obete nebola spokojná s výsledkom a najala si vás, aby ste odhalili skutočnú pravdu. Prečo čakala tak dlho? Pretože vo vás začala veriť až po vašom poslednom úspešne vyriešenom prípade, no skôr, než vás stihla osloviť, strávili ste dlhší čas v nemocnici. Budete však vôbec schopní niečo zistiť po tak dlhom čase? Možno aj áno, keďže miesto činu ostalo v takom istom stave, v akom bolo v osudnú noc, keď Elody zavraždili.

Zdá sa to aj vám trochu nepravdepodobné? V momente, keď som vošiel do prvej miestnosti a uvidel na stole rozliaty čaj, prevrhnutú stoličku a Johna, ako z týchto detailov bez problémov skladá sled udalostí, akoby sa to stalo len včera, pôsobilo to na mňa naozaj zvláštne. Jedna vec je, že vila ostala opustená a celé roky do nej nik nevkročil. No skutočne by tam všetko ostalo presne tak, ako bolo? Naozaj by nikto nezdvihol prevrhnutú stoličku? Naozaj by nik nepoutieral rozliaty čaj? Najmä ak sa tieto drobnosti udiali ešte nejaký čas pred samotnou vraždou?

Počas celého vyšetrovania postupujete najmä tak, že pri vybraných predmetoch sa vám rozsvieti zelené svetlo. Po ich preskúmaní sa následne spustí flashback, v ktorom vám postavy prezradia viac prostredníctvom zápiskov z denníka alebo situáciu okomentuje samotný John Morley. A takto vlastne prebieha celá hra. Okrem rozhovoru s Lady Margaret nikdy nikoho nevypočúvate, nič si nezaznamenávate do notesu, neoverujete si, ako bol pôvodný prípad uzatvorený, ani nerobíte nič podobné, čo by hru priblížilo k skutočnej detektívke. Skôr to pôsobí ako hororový walking simulátor, v ktorom sa len sporadicky objavujú detektívne prvky.

Čo však robí hru aspoň trochu zaujímavou, je samotný prípad. Ako sa dozvedáte jednotlivé súvislosti, začnete sa na zdanlivo obyčajnú vraždu pozerať z úplne iného uhla. Nebudem prezrádzať príliš veľa, no ak počas hry pozbierate dostatok stôp a pospájate si ich, zistíte, že ide najmä o veľmi smutnú a tragickú udalosť. Konanie postáv dokážete do istej miery pochopiť a výsledok napokon nebude taký jednoznačný, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať.

Čo hre nemožno upierať, že veľmi dobre pracuje so svojou atmosférou. Len práca so svetlom a umiestnením určitých predmetov dokáže občas vyvolať optické ilúzie, inokedy sa vám priamo pred očami objaví tvár vraha, keď skúmate konkrétne miesta. Väčšinu času inak strávite v opustenej vile a opustenom psychiatrickom ústave, takže lokality majú svoje čaro a dokážu vás udržať v napätí, najmä ak je všetko doplnené dobre zvolenou klavírnou hudbou. Aj preto je škoda, že mnohé ďalšie elementy tvorcovia nezvládli až tak dobre.

Už skôr som spomínal, že hrateľnosť má ďaleko od skutočnej detektívky, pričom absencia zápisníka je podľa mňa dosť veľký problém. Počas vyšetrovania sa totiž dostanete k množstvu stôp a jednotlivé informácie by ste mali mať kedykoľvek po ruke. No nemáte. Nebolo by teda praktickejšie, keby si John všetky kódy a fakty zapisoval a my si ich tak mohli jednoducho vyhľadať? Odporúčam preto značiť si všetky dôležité informácie, aby ste sa k nim neskôr nemuseli vracať. Ušetrí vám to dosť času.

Rovnako vás musím varovať, aby ste sa vyhli stláčaniu klávesy TAB, v prípade, že používate klávesnicu a myš. Ak to totiž urobíte, postava sa zasekne a jediná možnosť, ako pokračovať, je prejsť do hlavného menu a vrátiť sa späť do hry, čo by malo problém vyriešiť. Ak to nepomôže, budete musieť reštartovať hru od posledného checkpointu. Tie sú mimochodom rozmiestnené veľmi neprakticky. Ideálne by bolo, keby sa hra automaticky ukladala po každom vyriešenom hlavolame, no tak to nefunguje. Niekedy sa tak môžete vrátiť späť aj o dobrých desať minút od posledného uloženia. A ak by ste v niektorých momentoch trochu tápali, máte smolu – hra sa opätovne uloží až po vyriešení konkrétneho hlavolamu, na ktorý je nastavený autosave.

V hre sú navyše i miesta, kde sa môžete zaseknúť sami. Už prvý vstup do haly s obrovským stromom predstavuje v tomto smere značné riziko. Nie je to však jediné miesto, kde mi hra zablokovala možnosť pohybu a bol som nútený ju kompletne reštartovať. Verím však, že ide o chyby, ktoré tvorcovia časom opravia a vy sa im vo svojom pátraní vyhnete. Rovnako by ešte mali vyladiť množstvo grafických glitchov, ktoré z hry robia vizuálne problematickú záležitosť.

The Last Case of John Morley síce nedisponuje prvotriednou grafikou, no jednotlivé interiéry skutočne dokážu navodzovať atmosféru. Horšie je to však s tým, že predmety zo stolov či okolia sa zjavujú alebo miznú podľa toho, ako blízko sa k nim nachádzate, alebo keď sa v miestnosti rozsvieti či zhasne svetlo (a nejde pritom o fotobunku). Zvláštne fungujú aj diery v hre – niekedy narazíte na neviditeľnú stenu, inokedy na neviditeľnú podlahu, a občas sa jednoducho prepadnete. Nikdy však neviete dopredu, ktorá situácia nastane.

Čo sa týka hádaniek, v hre ich nie je vôbec veľa. Väčšinou stačí nájsť číselný kód alebo ide o jednoduché úlohy, ktoré by vám nemali zabrať viac než pár minút. Riešenia máte prakticky priamo pred sebou a ak si chcete potrápiť mozgové závity, tu sa toho nedočkáte. Ešte menej poteší fakt, že hra vás často núti, najmä v opustenom ústave, behať stále dookola a neodblokuje žiadne skratky, ktoré by vám ušetrili čas. Postupom v príbehu si navyše nezmyselným spôsobom rozbijete lampáš, čo považujem za veľmi hlúpe rozhodnutie. V hre, ktorá vie byť naozaj tmavá a absencia svetla sťažuje pohyb to totiž nikdy nie je dobrý nápad.

Ak je však niečo, čo môžem na hre aspoň trochu vyzdvihnúť, potom je to časové zasadenie. Elody bola zavraždená v roku 1922 a ústav zatvorili v roku 1932, keď sa niektoré veci riešili trochu inými metódami. Dokonca sa tu nachádza aj miestnosť s elektrickým kreslom, zrejme používaným na liečbu elektrickými šokmi. Ako celok však hra nedokázala priniesť zážitok, v aký som dúfal. Dokážete ju dokončiť za 2,5 až 3 hodiny, čo ozaj nie je dostatok času na to, aby ste adekvátne vstrebali jeho zápletku. Všetko je veľmi priamočiare a riešenia sú veľmi jednoduché. Samotná vila pôsobí takmer ako tutoriál, čo nie je vôbec dobrým signálom.

Oceňujem pritom aj to, že sú postavy kompletne nadabované, no súčasne som mal z niektorých pocit, že sa dabéri príliš nesnažili postavám vdýchnuť skutočné emócie. Obzvlášť Charlotte Whitmore ako Lady Margaret Fordside pôsobí neustále veľmi znudene. Michael Hajiantonis ako hlavný hrdina je na tom o niečo lepšie, no jeho výkon ma taktiež úplne nenadchol. Jediní, ktorí pôsobia aspoň trochu presvedčivo, sú Kirsty Campbell ako Elody a Richard Pembroke ako doktor Mulder (ktorý má na dverách menovku Muller). Ani tam však nemožno tvrdiť, že by odviedli skutočne kvalitnú prácu. Dabing tak mohol aspoň čiastočne vylepšiť dojmy, lenže nestalo sa tak.

Vo výsledku je The Last Case of John Morley len smutnou ukážkou toho, ako dnes vyzerá mnoho hororových walking simulátorov. Hra má tak možno solídny námet, no nedokázala ho pretaviť do dostatočne kvalitného zážitku. Súčasne je preplnená aj rôznymi grafickými glitchmi a technickými chybami, ktoré jej ubližujú ešte viac. Dúfam, že tvorcovia ju ešte vyladia a s podobnými problémami sa už pri vydaní nestretnete, no aj tak pôjde o nanajvýš hru, ktorá nedokáže zanechať výraznejší dojem. Potenciál tu inak určite bol, no Indigo Studios ho, bohužiaľ, nevyužili naplno. Ostáva len dúfať, že sa im pri ďalšom projekte podarí doručiť silnejší zážitok, než aký ponúkol Morleyho posledný prípad.

Herní výzva 2025 - 9. Na život a na smrt


Čas uzavrieť tohtoročnú hernú výzvu s prvou epizódou druhej série Walking Dead. Musím tvorcov z Telltale v prvom rade pochváliť, že séria veľmi dobre pokračuje presne tam, kde sme naposledy skončili. Clementine sa ujmú Omid a Christa a pokračujú na svojej ceste. Veci sa ale samozrejme vyvinú nesprávnym spôsobom a nakoniec bohužiaľ Clementine ostane sama.

Epizóda má svoje silné momentky. V prvom rade je tu časť, kedy sa situácia na toalete veľmi nepríjemne zvrtne a Omid príde nešťastne o život. Najsmutnejšie je ale to, že tento moment výrazne ovplyvní aj vzťah medzi Clementine a Christou, ktorá (z pochopiteľných dôvodov) Clementine z celého vývoja situácie viní. Nie priamo, ale tá horkosť je tam cítiť. 

Ešte viac vynikne moment, kedy bude musieť Clementine urobiť veľmi nepríjemné rozhodnutie a aby sama prežila bude musieť usmrtiť psa Sama. Koniec koncov, keď ide o jedlo, dopredu idú základné pudy. A aby veci boli ešte horšie, Clementine bude Samom pokúsaná.

Nakoniec sa Clem zoznámi s novými postavami, ktoré sa postupne stanú jej novým tímom. Bude síce potrebné najprv vyriešiť niekoľko veci, ktoré som ukryl už vyššie do spoilerov a nechcem sa k ním vracať. Každopádne záver prináša ešte jedno zásadné rozhodnutie aké sme mohli vidieť už v prvej sérii Walking Dead. Uvidíme ako to celé ešte vo výsledku dopadne, ale úvod novej série je dobre rozbehnutý.

Keď som videl prvý trailer na The Berlin Apartment, bolo mi hneď jasné, akej hry sa nakoniec dočkám. Ukážky hovorili jasnou rečou a aj demo pomohlo vytvoriť si presný obraz. To, čo na prvý pohľad pôsobí ako jednoduchá feel good hra, v sebe zároveň nesie posolstvo, ktoré má priblížiť život v rôznych obdobiach Nemecka. Rovnako aj príbehy obyvateľov jedného bytu, ktorí v ňom kedysi žili. 

Čakajú nás štyri príbehy, ktoré spája dvojica postáv majster Malik a jeho dcéra Dilara. V roku 2020 vstupujú do starého bytu, ktorý čaká renovácia. Je potrebné dať dole staré tapety, odstrániť rôzne grafity, zbaviť sa zvyškov starého nábytku, vybúrať pridané steny a napokon poriadne upratať a vymaľovať, aby bol byt pripravený pre nových záujemcov. Dilara však počas práce narazí na rôzne malé artefakty, ktoré začnú rozprávať svoje vlastné príbehy. Poďme si ich teda jednotlivo predstaviť.

Prvý príbeh nás zavedie do septembra 1989, kde sa zoznámime s mužom menom Kolja. Tomu počas polievania kvetov do bytu vletí papierové lietadlo, ktoré dorazilo z bytovky na druhej strane berlínskeho múru. Napísala ho žena menom Lu a má pocit, že náš hrdina pôsobí neustále smutne. Nejde možno o najsilnejší príbeh, ktorý hra ponúka, no funguje ako solídny úvod. Kolja je človek, ktorý vôbec neverí, že múry niekedy padnú (hoci sa to stane takmer presne o rok), jeho najlepšími priateľmi sú rastliny a doma má najmä konzervy soljanky. Na druhej strane stojí Lu, ktorá žije v slobodnej krajine a snaží sa pomocou lietadielok povzbudiť jedného človeka, aby sa aspoň na chvíľu cítil trochu lepšie.

Slová v listoch sú veľmi dobre zvolené a príbeh dokáže presne zachytiť atmosféru v Nemeckej demokratickej republike. Hlavný hrdina má neustále obavy, že mu na dvere zabúcha polícia a obviní ho z odovzdávania tajných informácií nepriateľovi alebo z toho, že je skrytý agent kapitalistických zločincov a podobne. Ako však z histórie vieme, režim sa mal čoskoro zmeniť a je dosť možné, že sa naši hrdinovia nakoniec mohli reálne stretnúť a zájsť spolu na skutočnú večeru.

V druhom príbehu sa vrátime až do roku 1933, keď sa židovský majiteľ kina Josef rozhodne opustiť Berlín. Jeho kino bolo nedávno vypálené a nacistický režim neustále naberá na sile. Treba si zbaliť len pár najnutnejších vecí a utiecť. Čo tento príbeh robí zaujímavým je fakt, že tentoraz nahliadneme ešte o niečo hlbšie do histórie a formou flashbackov zistíme, ako sa Josef vlastne ku kinu dostal, čo ho k tomu viedlo a ako veril, že filmy budú ľudí vždy spájať. Tieto scénky navyše pripomínajú staré nemé filmy, v ktorých sa dialógy a myšlienky zobrazovali na plátne vo forme čiernych záberov s textom.

V jadre sa toho k všetkému, čo sa udeje, nedá povedať veľa, keďže ide len o muža, ktorý si musí zbaliť kufor a odísť skôr, než sa po neho rozhodnú prísť nacisti. Nemôžem však povedať, že by to nebolo silné alebo nepôsobilo veľmi vierohodne. Nechcem si ani predstavovať, čo všetko prežívali židia v Nemecku po roku 1929 a akým spôsobom s nimi bolo zaobchádzané. Rovnako ako predtým ide o veľmi ľudsky zachytený príbeh, ktorý vie v správnych momentoch vyniknúť.

Ak by som mal vybrať najvýraznejší moment hry, jednoznačne by som ukázal na príbeh z decembra roku 1945, kde sa zoznámime s dievčatkom menom Mathilda a jej rodinou. Práve sa pripravujú na štedrú večeru a prežívajú v ruinách bytu, ktorý bol počas vojny zbombardovaný. Nielenže je tu krásnym spôsobom zachytené čaro Vianoc a hlavná hrdinka je neuveriteľne sympatická, no rovnako je tu cítiť pohnutú atmosféru krátko po vojne. No aj v tých najhorších momentoch dokážete nájsť vo svete niečo skutočne krásne. Alebo si v sebe aspoň zachovať ten malý magický moment, ktorý dokáže všetko zlepšiť. Nebudem však v tomto ohľade prezrádzať viac.

Posledný príbeh nás zavedie do roku 1967, kde mladá spisovateľka pracuje na svojom novom sci-fi románe. Neustále je však bombardovaná telefonátmi od svojho agenta, ktorý jej posiela všetky pripomienky od vydavateľa. Toni je tak nútená neustále svoj príbeh meniť a upravovať jednotlivé udalosti tak, aby všetko vyhovovalo vtedajšiemu režimu. Postupne si však uvedomuje, že sa bude musieť rozhodnúť, či chce zachovať hlavnú myšlienku a jadro samotného diela, alebo seba ako autorku.

Na tejto časti je najzaujímavejšie to, že si Toni pre lepšiu prácu dokáže vizualizovať realitu podľa vlastných predstáv. A tak sa s ňou v určitých momentoch ocitneme na jej vesmírnej lodi, kde ju budeme môcť i ovládať a prechádzať sa po nej. Hre to opäť dodáva trochu iný nádych, keď sa môžeme pohybovať v niekoho fantázii a vidieť, akým spôsobom si dokáže pretvárať realitu do svojho príbehu. Niektoré požiadavky jej agenta dnes môžu pôsobiť komicky, no viem si predstaviť, že v tom čase museli mnohí autori zápasiť s úplne rovnakými problémami.

Keď sa pozriem na jednotlivé príbehy z pohľadu celku, nemám na čo sťažovať. Všetky sú zapamätateľné, majú svoje silné momenty a dobre napísané postavy. Okrem toho môžeme miestami vidieť, ako na seba jednotlivé udalosti nadväzujú a ako sa niektoré predmety počas príbehov opätovne objavujú v byte. Byt sám prešiel počas jednotlivých období obrovskými zmenami, ktoré sú na ňom viditeľné. Môžete tu však objaviť aj niekoľko veľmi zaujímavých vecí, ktoré stoja za spomenutie.

Celkom by ma napríklad zaujímalo, ktorý nájomca sa rozhodol počas pokladania kachličiek v kúpeľni hrať svoju vlastnú verziu Minesweeperu. Nejde o nič, čo by som vnímal ako mínus, nakoľko mi to náramne zdvihlo náladu a veľmi ma to pobavilo. Je to však rozhodne otázka, na ktorú by som rád poznal odpoveď. Takisto, pokiaľ by ste nechceli hru ukončiť príliš rýchlo, môže Dilara svojmu otcovi pomôcť s maľovaním stien. Alebo si na ne môžete nakresliť niečo iné s využitím voskoviek a farieb v spreji.

Čo sa hrateľnosti týka, hra toho až tak veľa neponúka. Primárne ide opäť o walking simulátor, kde síce budete musieť každú akciu nejako odohrať, no nejde o nič vyslovene náročné. Vybrať jedlo z chladničky, otvoriť konzervu, rozbíjať kladivom kachličky, písať na písacom stroji, ozdobiť byt vianočnými ozdobami a podobne. Všetky akcie sú veľmi jednoduché a neprinášajú žiadnu zásadnejšiu výzvu. Keďže však ide o príbehovú adventúru, nijak zvlášť mi to neprekáža.

V hre som sa žiaľ stretol aj s niekoľkými nepríjemnosťami. V záverečnom príbehu som dokázal preletieť cez steny bytu a mal možnosť si ho naplno pozrieť z úplne iného uhla. Najprv som si myslel, že je to súčasť nášho sci-fi výletu, no postupne som pochopil, že zámer to určite nebol. Občas sa tiež stalo, že z určitého uhla pohľadu niektoré predmety z ničoho nič zmizli, no inak som sa nestretol s žiadnymi výraznejšími bugmi alebo glitchmi.

Nezabudnem spomenúť ani dabing hry, ktorý mi prišiel miestami trochu odfláknutý. Nechcem nikoho nijakým spôsobom haniť, no zároveň som presvedčený, že ak by niektoré postavy dokázali prejaviť trochu silnejšie svoje emócie, mohli by jednotlivé príbehy zažiariť ešte o niečo viac. Najmä v prípade detských hercov, ktorí sa síce snažia, no výsledok nie je úplne presvedčivý. Chýbala miestami trochu väčšia dávka energie.

Čo sa týka vizuálnej stránky hry, tvorcovia odviedli veľmi dobrú prácu. Výborne sa im podarilo zachytiť atmosféru Berlína vo všetkých piatich obdobiach, ktoré navštívime, každej kapitole dali vlastný umelecký štýl, no najviac ich musím pochváliť za to, ako zachytili čaro Vianoc v roku 1945. Tak ako je svet najprv čiernobiely a smutný, s každou novou ozdobou sa miestnosť trochu viac rozjasní a získa svoje farby. Príde mi to ako veľmi pekný efekt, ktorý dokáže byť skutočne magický.

Vo výsledku vnímam The Berlin Apartment ako veľmi príjemnú jednohubku, ktorá dokáže zasiahnuť na tých správnych miestach. Samotné príbehy fungujú veľmi dobre, majú srdce na správnom mieste a vedia, čo chcú svojim hráčom odkázať. Hra možno nemá výraznú hrateľnosť, no pri tituloch ako je tento to nie je nevyhnutné. Niekedy stačí povedať dobrý príbeh. Ak ste teda naladení na trochu nemeckej histórie, ktorá je podávaná nenásilným spôsobom, dajte tejto hre šancu. Môže vás veľmi príjemne prekvapiť.

Tak sme úspešne došli na koniec tejto pekelnej jazdy a musím povedať, že neostal som sklamaný. Doom: The Dark Ages možno už nie je tou akčnou hrou, ktorú sme si kedysi užívali v 90-tych rokoch, no to nič nemení na tom, že je to veľmi solídna zábava, pri ktorej prelejete hektolitry démonickej krvi ... a to v žiadnom prípade nepreháňam. Možno to nie je taktické ako som si vedel užívať v minulosti, no razancia, s akou sa v tejto hre pustíte do akcie je tak dobrá, že to človeku vlastne ani nevadí, že tentokrát sa proste bude musieť popasovať s démonmi doslova na päste.

Najväčšou novinkou s ktorou The Dark Ages prišli je váš motorový štít, ktorý funguje podobne ako keby ste po nepriateľoch neustále hádzali motorové píly a navyše sa k vám vie vrátiť ako štít Kapitána Ameriky. A musím povedať, že po tom ako som to vyskúšal by som sa už k tradičnému motorovému rezaniu nevrátil. Človek sa cíti ako absolútny Boh, keď môže vrhať štítom a brániť sa ním pred útokmi nepriateľov. je to absolútna lahôdka, ktorú som dokázal plne oceniť.

Opäť disponujete aj solídnym arzenálom zbraní, pričom nechýbajú ani najväčšie klasiky ako je parádny Super shotgun, no dočkali sme sa aj niekoľkých noviniek. Zbrane možno môžu spočiatku na niekoho pôsobiť, že dokopy neponúkajú poriadny útok, no všetko sa to zmení, keď ich dostanete na ich maximálnu úroveň. Vtedy sa z toho stane totálny masaker, kde je hrdina prakticky skoro nesmrteľný. Ak sa vám podarí správne načasovať jednotlivé melee útoky proti nepriateľom (ktorými získavate nové náboje), budete mať o zábavu postarané. Niektoré finálne boss súboje vás možno budú vedieť občas trochu potrápiť, no v princípe môžem povedať, že správna voľba zbrane a dobré načasovanie melee útokov z vás urobí aboslútne neporaziteľného bojovníka, na ktorého nestačia ani tí najsilnejší. Ja som teda hral hru na úrovni "Hurt Me Plenty" a musím povedať, že po plnom vylepšení zbraní mi ani najväčší démoni nestačili. Útok, obrana, odraz protivníkovych útokov (keď svietia na zeleno) a následne sa dostať čo najviac dopredu a zasadiť kvalitnú ranu palcátom. Znie to divne, ale funguje to.

Bavilo ma aj skúmanie jednotlivých máp a hľadanie všetkých secretov, ktoré sa tu nachádzajú (hoci je pravda, že keď si otvoríte mapu, všetko v princípe dokážete nájsť a hra v tomto smere neprináša moc veľkú výzvu. Ale aspoň sa vyhnete tomu, že nejaký predmet obídete (pokiaľ vás teda rovnako ako mňa baví prechádzať všetky kúty levelov a hľadať všetko, čo ponúkajú). Je tu dosť čo na objavovanie a stojí za to preskúmať všetky kúty mapy. Hra okrem toho ponúka pre vás aj nejaké výzvy, za ktoré môžete získať nové skiny na zbrane alebo viac zlata na vylepšovanie zbraní. Nie sú povinné, ale stojí za to ich aspoň skúsiť splniť.

Kde však The Dark Ages za mňa najviac zlyháva sú príbehové scénky. V prvom rade je to neskonale prevarený príbeh, ktorý sme počuli a videli miliónkrát a neprináša dokopy nič nové... a okrem toho je treba si povedať, že Doom je hra, pri ktorej nikoho asi samotný príbeh ani len nezaujíma. Máte len chuť chytiť do ruky zbraň a likvidovať démonov hlava nehlava. Nezaujíma vás nejaký "mcguffin", ktorý chce získať náš ústredný antagonista, a proti ktorému sa budete musieť postaviť, lebo unesie dcéru kráľa sentinelov (ľudí) ... a podobné veci, ktoré dokopy nič hre nepridávajú. Jediné čo skôr robia je zabíjajú čas.

Okrem toho tu hra ešte implementovala aj dva typy levelov, ktoré možno nie každého budú úplne baviť. Okrem klasických levelov tu tak môžete aj bojovať v obrovskom robotovi, ktorým môžete na päste zlikvidovať obrovských démonov. Nastavené je to za mňa tak mizerne, že aj keby ste v tom náhodou prehrali, tak vás to vôbec nebude baviť. Technika v tomto prípade je tak elementárna, že s výnimkou finálneho levelu, kde sa na vás môže narazť vrhnúť viacero protivníkov to neprináša žiadnu výzvu a je to len čistá nuda. Proste len mlátite démonov a likvidujete všetko čo vám príde do cesty vo vašom mega brnení.

Na druhej strane však hra ponúka ešte aj levely, kde lietate na vašom vernom drakovi a hoci chápem ak vám toto neimponovalo, ja som si ich celkom užil. Pôsobilo to na mňa trochu ako "How To Train Your Dragon" simulátor a je to celkom zábavné. Bojovanie a strieľanie počas týchto časti už až tak zábavné nie je, ale samotné lietanie oceňujem.

Vo výsledku tak The Dark Ages v podstate splnili svoju misiu. Doručili presne ten typ hry, aký som očakával a dokázalo ma to zabaviť. Pri takejto hre stačí proste vypnúť mozog a masakrovať všetko naokolo. Ak je to vaša šálka kávy, určite sa zabavíte tiež. Dúfam len, že štít sa vráti aj niekedy v budúcnosti, lebo opäť poviem, že je to najväčšia lahôdka celej hry.

The Bench patril tento rok medzi mnou vcelku očakávané hry. Venoval sa mu aj v Skrytých esách, pričom demoverzia ma skutočne nadchla. Farebné dobrodružstvo seniora, ktorý sa presúva z lavičky na lavičku a dáva dokopy svoju armádu holubov, bolo pre mňa skrátka adeptom na jeden z najlepších nezávislých titulov roka. Výsledok ma však nakoniec nenadchol a tvorcovia z Voxel Studios ho mohli pokojne aj odložiť, aby ho stihli poriadne doladiť. Možno by sa tak zároveň vyhli väčšine problémov, ktoré sa v hre aktuálne nachádzajú. 

Príbeh The Bench sa začína vo chvíli, keď si hlavný hrdina užíva popoludňajšiu pohodu na lavičke pred ústavom. Sestrička mu oznámi, že sa blíži čas večere a mal by sa pobrať dnu. Tento pokojnú rutinu však naruší neznámy cudzinec, ktorý sa rozhodne starému mužovi trochu zmeniť život. Keďže bol vždy priateľský k holubom, ponúkne mu možnosť získať celú armádu malých okrídlených agentov, ktoré si môže vyliahnuť zo zlatých vajec. Spolu s nimi sa bude musieť popasovať s rôznymi prekážkami a dostať sa do veže v parku, kde si budú môcť obaja pohovoriť viac v súkromí. Cesta plná nástrah sa môže začať.

Prvé minúty, ktoré som s The Bench strávil, ma skutočne bavili. Úvodná lokalita v parku, ktorú sme mohli preskúmať už v demoverzii, je vynikajúco spracovaná a prináša presne to, čo som od hry očakával. Skúmanie prostredia, zákerné jednanie s NPC postavami, humorné momenty, dobre zvládnuté minihry (petang a škrupinky). Celý koncept skrátka pôsobí vcelku sviežim dojmom. Holuby pre vás nosia predmety ako guličky, zlaté vajcia či tehly a hra sa stáva rajom pre hráčov, ako som ja. Aj preto je škoda, že práve v tejto časti vyloží všetky najsilnejšie karty a ďalej pokračuje už v oveľa slabšom duchu. Nemôžem pritom napísať, že by zvyšné lokácie nemali svoje čaro, no ani zďaleka nedosahujú prvotnú úroveň.

Z parku sa následne presuniete k jazeru, ktoré síce neponúka až toľko zaujímavých momentov, no stále si v ňom budete môcť užiť niekoľko dobrých nápadov. Zvyšné tri lokality však už výrazne zaostávajú vo svojej kreativite a postupne si začnete viac uvedomovať určité nedostatky, ktorými hra trpí. Je pravda, že počas hrania budete mať vždy čo robiť a vaše mozgové závity sa budú musieť vysporiadavať s rôznymi situáciami, ktoré si pre vás tvorcovia pripravili. Nie vždy vás to však bude zrejme baviť.

Náročnosť aj kvalita minihier postupne klesá a či už budete strieľať do bránky s futbalovou loptou, hrať piškvorky alebo hádzať šípky na balóny, nikdy nebudete mať pocit, že sa vám The Bench snaží situáciu výraznejšie skomplikovať. Väčšinu úloh skrátka zvládnete bez problémov hneď na prvý pokus. Keď som videl umelú inteligenciu súperov, proti ktorým sa máte postaviť v piškvorkách, bolo mi až trápne. Nesnažili sa ma nijako blokovať, nemali žiadnu taktiku ani logiku. Celé to pôsobí, akoby v tomto smere ani nebolo možné prehrať. Možno to autori časom opravia, no moje dojmy to už nevylepší.

Keď už sme pri tých patchoch, mal by som napísať, že The Bench sa počas posledných dvoch dní môjho testovania dočkal asi desiatich aktualizácií. Snahu tvorcom nemôžem upierať, no opravou jedného bugu sa im nezriedka podarilo pokaziť niečo úplne iné. Ako príklad môžem uviesť lavičku, ktorá bola pôvodne umiestnená v nákladnom kontajneri a žeriav ju zdvihol do vzduchu, no po aplikovaní patchu už ležala na zemi, zatiaľ čo kontajner stúpal hore prázdny. I preto si myslím, že bolo rozumnejšie neuponáhľať vydanie, než sa snažiť zašívať výsledok horúcou ihlou.

Celkovo som narazil na veľké množstvo rozličných bugov. Písanie ceruzkou do novín mi veľmi nefungovalo, zem pod mojimi nohami sa občas strácala, noviny sa nedali odložiť, postavy prechádzali cez steny a podobne. Neraz som preto musel hru úplne reštartovať. Najhoršie je každopádne to, že aj keď si hra pamätá všetky presuny medzi lavičkami a po načítaní sa ocitnete na tej poslednej, pre niektoré otvorené dvere to neplatí. Občas tak budete musieť zopakovať určité akcie, aby ste sa mohli vrátiť na predchádzajúce miesto alebo sa naopak posunúť ďalej. Je síce pravda, že medzi lavičkami sa dá presúvať aj pomocou mapy, ktorú máte uloženú v novinách, no aj tak mi nepríde v poriadku, keď vás hra nechá v miestnosti, v ktorej sa za vami zrazu zavrú dvere a jedinou možnosťou, ako sa odtiaľ dostať, je použiť mapu.

Čo ma však trochu zamrzelo, že hoci môžete v úvode využívať holubov na množstvo zákerných útokov proti NPC, hra časom zmení charakter a budete im naopak pomáhať. Tí po vás budú chcieť fotiť určité miesta, vyriešiť nejaký hlavolam a podobne. Možnosť zhodiť miestnemu DJovi na hlavu diskoguľu je pritom oveľa atraktívnejšia než pomaľovať bustu podľa nejakého vzoru. Stále síce môžete hádzať na ľudí holubov, alebo ich mlátiť palicou, no neskôr už chýba reálny dôvod na vykonanie týchto akcií a pôsobí to trochu nadbytočne, až stereotypne.

Aby som však nebol úplne negatívny, hoci je väčšina miniher vskutku jednoduchá až primitívna, dočkáte sa aj niekoľkých zaujímavejších hlavolamov, kde budete musieť vypínať kamery. Vie vám to miestami celkom zamotať hlavu a sú skrátka veľmi dobre navrhnuté. V priebehu hry navštívite aj arkádovú herňu s množstvom automatov a budete si môcť zahrať aj niektoré známe klasiky, napríklad Flappy Pigeon.

Pochváliť musím aj sympatický vizuál a peknú farebnú paletu. Keď sa deň strieda s nocou a máte možnosť vidieť, ako tvorcovia pracovali so svetlom a tieňom, vytvára to veľmi pekný efekt, ktorý v nezávislých hrách tohto typu často nevidieť. Postavy vyzerajú väčšinou celkom jednoducho, no dostatočne dobre. Aj preto je škoda, že sa tu stretnete len s dvomi ženskými postavami. Pochvalu si zaslúži aj vizuálny humor, ktorý je prítomný po celú hru. Zaujímalo by ma, kto vymyslel, že holuby môžu vytvoriť elektrickú reťaz, ktorou sa dá nahradiť elektrický článok. Ochrancovia prírody by to asi nepochválili, no to nechajme bokom.

Tiež sa mi páčilo využitie guličiek, ktoré v hre neustále zbierate. Môžete nimi odblokovať nové skiny pre vašich holubov, kúpiť si inú palicu alebo získať nápovedy, aby ste zozbierali všetky známky, ktoré sú v hre dostupné. Existuje tu aj rýchle cestovanie pomocou autobusov, hoci nerozumiem, ako vás môže autobus odviesť do lokality v kanáloch alebo na plošinu. Vracanie sa do jednotlivých lokalít vám navyše umožní dostať sa na miesta, ktoré vám predtým neboli prístupné. Koniec koncov, v každej lokalite získate novú užitočnú vecičku, ktorá vám v predchádzajúcich otvorí nové možnosti.

Dobre spracované sú aj hlavolamy, ktoré môžete lúštiť vo vašich novinách (Fillpoint). Spočiatku sú relatívne jednoduché, no postupne sa dočkáte aj oveľa zložitejších variant. Práve tu som musel miestami poriadne premýšľať a hľadať správne riešenie. Nie vždy je totiž viditeľné na prvý pohľad a občas je potrebné vyskúšať viacero ciest, kým sa dopracujete k správnemu výsledku.

V každej lokácii inak nájdete aspoň nejakú aktivitu, ktorá stojí za to absolvovať. Či už ide o prekážkovú dráhu na člne, ovládanie demoličnej gule alebo rybárčenie. V hre sa navyše nachádza niekoľko trezorov, ktoré síce nie sú povinné, no lúštiť štvormiestne kódy je občas celkom zábava. To je však asi všetko, čo môžem na titule aktuálne vyzdvihnúť.

Z textu je vám teda zrejmé, že The Bench nie je principiálne zlou hrou. Rozhodne však nedosiahol na potenciál, ktorý sľuboval v demoverzii, a nepotešilo ma ani množstvo najrôznejších bugov. No aj keby som ich ignoroval a hra by fungovala po tejto stránke bezchybne, stále by to nestačilo na lepší výsledok. Dočkal som sa skrátka fantastického predkrmu, no zvyšok menu bol smutným sklamaním a preto The Bench nemôžem vonkoncom odporúčať, hoci by som to urobil veľmi rád.

 Herní výzva 2025 - 6. Nekonečné Čekání

K sérii Dragon Age mám veľmi silný vzťah a vždy som sa ohromne tešil na každé jedno pokračovanie. Dragon Age: Origins považujem za jednu z najlepšie napísaných RPG, ktorú som hral a je prístupná prakticky akýmkoľvek hráčom. Dragon Age II ma svojho času nejako výraznejšie nebavil a pôsobila ako rýchlo vydaná hra, ktorá bola skôr na objednávku EA než plnhodnotné dielo. Ústredná príbehová linka bola ale dostatočne zaujímavá a minimálne sme sa dočkali veľmi silného finále. A navyše sa tu začala cesta jednej z najlepších postáv celej série, Varrica. Následne sme sa v roku 2014 dočkali Dragon Age: Inquisition, ktoré pôsobilo ako to veľké dielo, ktoré sme očakávali naposledy. Mal by som však niekedy ešte dokončiť aj jednotlivé DLC, ktoré hra dostala, nakoľko mám pocit, že pôvodné finále je asi najslabšie, aké sme tu kedy mali. Hra však mala dostatok zaujímavého kontentu, ktorý ma opäť dokázal pohltiť na skoro 100 hodín hrania. A konečne roku 2024 vyšlo dlho očakávané pokračovanie, ktoré si zrejme opäť prešlo strastiplnou cestou. Dokonca sa bolo z nejakého dôvodu premenované z pôvodného Dread Wolf na Veilguard. Pomohlo to celkovému výsledku?

Dragon Age: The Veilguard to malo vskutku veľmi náročné. Napriek tomu, že sa hra dočkala vcelku pozitívnej odozvy od krititkov (hoci taktika EA dať herné kódy len spoločnostiam, ktoré hru vyhypujú do neba nebola zrovna najlepšia) schytala od hráčov obrovskú dávku hejtu a dokonca mnohí povedali, že Bioware zabili svoju značku. Takže sa trochu obávam, že budem za divného keď napíšem, že mne sa Veilguard vlastne v mnohých ohľadoch celkom pozdával. Neznamená to, že by hra nemala žiadne problémy a určite to tiež neznamená, že som niektoré zmeny ocenil, no keď sa na celú hru pozriem ako celok, prevládajú vo mne pozitívne dojmy.

Najprv teda rozoberiem slabiny hry. Veľmi ma sklamalo, že sa stratil element z predošlých hier, kde naše rozhodnutia v predošlých hrách dokázali ovplyvniť aj jej pokračovania. Týmto ma Bioware vždy dokázali navnadiť k tomu, aby som sa pozrel na ďalšie pokračovania, pretože som nadobúdal reálny dojem, že sa dočkám ďalšej kapitoly svojho vlastného príbehu. Bolo to tak v Dragon Age a rovnako aj v Mass Effect. Tentokrát však veľa vecí z minulých hier vôbec nie je podstatných, až na jednu výnimku a tou je vzťah medzi Solasom a inkvizítorom. To, či spolu boli v romantickom vzťahu alebo nie dokáže totiž ovplyvniť samotné finále, čo je celkom fajn. Inak ale môžete štvrté Dragon Age rozbehnúť bez toho, aby ste v minulých hrách urobili čokoľvek.

Keď už sme ale pri tých rozhodnutiach, tak prial by som si, aby som mohol v hre urobiť viac zásadnejších rozhodnutí, ktoré by dávali pocit nejakého reálneho RPG. Väčšina rozhodnutí, ktoré v hre urobíte v zásade nič veľké neurobí (minimálne z pohľadu na celkový príbeh). Môžete síce urobiť rozhodnutia na konci príbehov vašich spoločníkov a pri veľkých udalostiach môžete urobiť niekoľko zásadnejších rozhodnutí, no neovplyvnia príbeh natoľko, aby ste v budúcnosti chceli vyskúšať iné cesty a dozvedieť sa čo všetko ste prehliadli. Toto bolo niečo, vďaka čomu som si Dragon Age vždy vedel veľmi užiť.

Rozobrať musím ešte aj fakt, že ovládať dokopy môžete len svoju postavu a vašim spoločníkom tentokrát môžete dávať len rozkazy. Tých ale ovládať nemôžete a vlastne ani nemôžu počas súboja zomrieť. Toto je v RPG veľmi zvláštny element, nakoľko sa vlastne vôbec nemusíte snažiť im nejako pomáhať, sledovať ich zdravie ani nič podobné. Oni sa o seba postarajú, vy sa počas súboja starajte hlavne o seba. Najmä keď si uveodmíte, že väčšina protivníkov na vás bude vďaka tomuto vyslovene cieliť a budete tak musieť často veľmi pružne reagovať. Hoci so súbojom samotným nemám problémy (povieme si za chvíľku) tak tento element má za následok to, že najlepšia metóda súboja je udrieť a ustúpiť. Nič lepšie dokopy nenájdete. Miestami som mal pocit, že som sa ocitol v podobnej situácii ako keď hrám tohtoročný Doom: The Dark Ages. Rook je tu v podstate štvaná zver a je treba to likvidovať hlava nehlava. V niečom ako Doom mi to nevadí, no v Dragon Age je to predsa len trochu na škodu. Mám rád, keď si môžem súboj lepšie nataktizovať.

Možno by som ešte mohol zmieniť, že po príbehovej stránke je The Veilguard jednoznačne tiež najslabším dielom, no súčasne si nemyslím, že by to bola až taká tragédia. Snažia sa vybudovať epický príbeh, kedy sa budete musieť postaviť dvom bohom a dáte dokopy armádu, s ktorou zvládnete obrovskú sebevražednú misiu. Prakticky mi to v mnohom pripomína Mass Effect 3, kedy ste museli spojiť dokopy celú galaxiu proti Reaperom. A aj finále (ktoré je teda mimochodom vynikajúce) mi pripadá ako keby ste spojili elementy z Mass Effect 2 a Mass Effect 3 dohromady a dostali tak výsledok toho, čo sme mali vidieť. Ale to, že príbeh nedosahuje kvality predošlých dielov zase neznamená, že by som ho vnímal vyslovene negatívne. Skôr som ním nebol až tak zaujatý. Na to, že sa tu odohrá niekoľko najväčších momentov, ktoré sme kedy mali možnosť vidieť je to ale vcelku smutné.

Prejdime však teraz na elementy, ktoré za mňa zvláda The Veilguard skvele. V prvom rade súbojový systém. Myslím si, že na ňom pracoval tím, ktorý ho spracoval aj v Mass Effect: Andromeda a je to cítiť. Vybral som si teda "rogue" štýl hry a neskutočne ma bavila rýchlosť bojov, energia, ktorá sem bola vložená a pocit, že som neustále skákal od jedného nepriateľa k druhému, pomocou ústupu dokázal na neho vystreliť a využiť niekoľko skrytých talentov, ktoré počas hry môžete odblokovať. Nemôžem povedať, že všetky špeciálne útoky sú dobré, no pokiaľ si nájdete tie, ktoré vám budú vyhovovať najlepšie, nemali by ste mať žiadny väčší problém. Funguje to skvele a bavil som sa pri tom. Či už pri menších alebo aj väčších nepriateľov, kedy sa mi možnosť rýchlo reagovať skutočne vyplatila.

Taktiež musím Bioware oceniť, že po negatívnej odozve na Mass Effect: Andromeda a Anthem doručili hru, ktorá bola asi najviac vyladená za posledné roky. Nedočkal som sa žiadnych pádov, žiadnych grafických glitchov ani ničoho, čo by ma pri hraní nejako rušilo. Jedinýkrát, kedy som musel hru reštartovať bol v momente, kedy som počas jednej misie mal vstúpiť do baru, ktorý mal už otvorené dvere. Tie ale mali byť zavreté a ich otvorením som mal v misii pokračovať. Po reštarte však všetko fungovalo jak malo a bol to dokopy jediný moment, kedy som zažil nejaký výraznejší problém. Musím Bioware uznať, že si dali prácu s tým, aby hra išla von v tip top stave a bola perfektne optimalizovaná.

Viacerí nadávali na vizuálnu stránku hry, no ja vonkoncom nesúhlasím. Uvediem však veci najprv na pravú mieru. Ocenil by som temnejšie a krvavejšie dobrodružstvo a bolo by super, keby sme sa dočkali niečoho ako bolo Dragon Age: Origins. No napriek tomu si myslím, že pozadia a jednotlivé miesta, ktoré v hre navštívite sú dobre nadizajnované, sú dostatočne distinktívne a príjemne sa na ne pozerá. Les Arlathan vyzerá skutočne fantasticky a exploráciou mapy v ňom nájdete aj niekoľko veľmi pekných miest, ktoré stojí za to vidieť. Necropolis by mohol byť na môj vkus trochu temnejší a strašidelnejší, ale aj tak si myslím, že v jadre vyzerá veľmi dobre. Mohol by som takto pokračovať. Platí to ale aj pre postavy, ktoré podľa mňa vyzerajú tentokrát skutočne živo a detailne. Od roku 2014 prešli veľký kus cesty a je to vidieť.

Čo sa inak postáv samotných týka, tiež s nimi nemám zásadnejší problém. Možno za to môže fakt, že som nikdy nebol fanúšik agresívnejšieho hlavého hrdinu (nikdy som nebol renegade Shepard alebo niečo podobné) a viac skôr sa snažím ísť hrdinskou cestou. A podľa toho som si vždy do tímu vyberal aj svojich spoločníkov. Čiže fakt, že všetci pôsobia v jadre dobrácky mi v tomto ohľade nevadilo. Nechcem tým povedať, že by som neocenil postavu ako bola napríklad Jack (Mass Effect 2) alebo Sten (Dragon Age: Origins), no tím mi celkovo vyhovoval. Akosi som si rád užíval hárem s Bellarou a Neve. :D

Prejdime ešte k tomu spomínanému finále. Myslím si, že v hre sú dobré zvraty, ktoré nebudete na prvý pohľad vidieť a dokážu ko koncu ešte posunúť príbeh do silnejšej emocionálnej roviny. Keď som sa dozvedel pravdu o Varricovi, mal som doslova slzy v očiach. Neveril som, že by sa Bioware skutočne rozlúčili s jednou z najlepších postáv, ktoré kedy vytvorili a poslali ho takýmto spôsobom na smrť. No súčasne to posunie celý príbeh zrazu do úplne inej roviny a dokáže jednotlivé scénky kompletne zmeniť. Niečo, čo ma skutočne veľmi prekvapilo a ohromilo.

A keď je čas na finálnu misiu, tak niektoré momentky som skutočne poriadne prežíval. Možno za to môže skutočnosť, že som si k svojmu tímu vybudoval silnejší vzťah ako mnohí iní, no napríklad keď som mal romancu s Neve a počas jednej akcie ju Elgernan uniesol, mal som pocit ako keby som skutočne stratil svoju spriaznenú dušu a nevedel čo s ňou odrazu bude. A keď som sa s ňou opätovne stretol a videl ju nakazenú s červenými očami snažiacu sa udržať pri zmysloch, pripomenulo mi to moment ako keď Hawke nechcel stratiť svoju sestru Bethany, keď ju zobral do Deep Roads. Niekedy sa do určitých momentov viem preniesť a toto bol jeden z nich. 

Hra si už kritiky užila dosť a aj keď rozhorčeniu mnohých hráčov rozumiem, nedokážem túto hru odsúdiť. Má v sebe veľa dobrého, ktoré mi ako hráčovi imponovalo. Prial by som si temnejšie Dragon Age tak ako som ho poznal? Určite. Prial by som si lepšie voľby a možnosť ovládať svojich spoločníkov? Áno. Ale mám sa rozčuľovať nad tým, že mi tvorcovia nedoručili to čo som očakával a nedokázal tým oceniť to čo som dostal? V tomto prípade nie. Som rád, že som hre venoval svoj čas, neviem či by som sa k nej vrátil, ale určite to nebola strata času za 3/10 ako to niektorí na YouTube ohodnotili. A nie, za tento komentár som nedostal od EA zaplatené. :D

Herný svet je v mnohých ohľadoch nesmierne rozmanitý. Hry si vyberáme podľa žánrov, témy, vizualizácie alebo jednoducho podľa samotných nápadov. Dokážeme si užiť príbehy plné akcie alebo napätia, vrátiť sa do minulosti a, samozrejme, spoznať aj svety za hranicou našej fantázie. Málokedy sa mi však stalo, že by som narazil na hru, ktorej hlavným cieľom bolo priniesť pokoj, relax a zvláštnym spôsobom rozžiariť svet, keď všade naokolo panuje nekonečná tma. Keeper je presne takto ladený titul. Pokiaľ od neho očakávate veľkú dávku akcie alebo súboje s protivníkmi, rýchlo narazíte. Ak sa však chcete kochať nádherným svetom obohateným o skvelú ambientnú hudbu a prijmete jeden z najunikátnejších konceptov, aký si len dokážete predstaviť, dočkáte sa zážitku, ktorý tento rok nenájdete nikde inde. 

Príbeh hry sa sústreďuje predovšetkým na dve postavy. Konkrétne na posledný maják, ktorý ešte neprišiel o svoj zdroj svetla, a zeleného vtáka menom Twig, ktorého zachráni, keď na neho zaútočí temná energia z okolia. Ako maják sa rozhodnete, že je čas trochu sa rozhýbať a opustiť bezpečie vášho brehu. Twig sa vydá na toto dobrodružstvo spolu s vami a začne sa tak príbeh najunikátnejšieho priateľstva, aké sme tu kedy mali. Znie vám to až príliš bizarne? Plne vás chápem. Napriek tomu si myslím, že tento koncept by ste nemali rýchlo odsúdiť, pretože niekedy sa pod povrchom skrýva skutočný klenot.

Keeper primárne nestavia ani na hrateľnosti, ani na komplexnom príbehu. Ide skôr o audiovizuálny zážitok, ktorý má vo vás prebudiť určité emócie. V hre spoznávate nádherný svet plný farieb, svetla a života. Navyše, keď svojím lúčom zasvietite na niektoré rastliny, začnú kvitnúť priamo pred vašimi očami. Súčasne však naokolo striehne temnota, ktorá sa šíri všade okolo ako rakovina. Spolu v štyridsiatich kapitolách postupne prechádzate rôznymi lokalitami, pričom každá z nich má čo ponúknuť a prináša aj mierne odlišný spôsob hrania. Samozrejme, čakajú na vás aj hlavolamy, no žiadny by vám nemal spôsobiť výraznejšie problémy.

Jednoduchosť hlavolamov navyše veľmi dobre prispieva k tomu, aby si hra zachovala skvelé tempo. Vďaka tomu, že sa všetko dá riešiť veľmi intuitívne a hra neponúka výrazný priestor na pochybenie, sa nikdy nezaseknete a nikdy nenadobudnete pocit, že zbytočne strácate čas. Riešenie je často doslova priamo na dlani. Jediné, čo k tomu potrebujete, je váš zdroj svetla alebo Twigova pomoc. Aktívne miesta, kde je potrebná jeho asistencia, sa vám vždy jasne zobrazia, takže budete vedieť, kedy má váš operený priateľ zasiahnuť.

Keeper každopádne disponuje naozaj fantastickou atmosférou. V ktorejkoľvek časti som sa ocitol, priam som si až želal stráviť tam viac času. V jednom momente mi bolo až ľúto, že som musel opustiť lokalitu s ružovými obláčikmi, no hneď na to som sa ocitol v ďalšej, ktorá ma opäť dokázala skutočne nadchnúť. Počas cesty vás celú dobu neustále sprevádza nádherná ambientná hudba, ktorá vás priam nabáda, aby ste sa uvoľnili a vychutnali si jednotlivé momenty. Miestami dokonca pôsobí takmer meditačne, čo na mňa vplývalo veľmi pozitívne.

Hoci som spomínal, že na príbeh sa nekladie vysoký dôraz, stále dokáže v určitých momentoch zažiariť. Najlepšie vyniká práve vo chvíľach, keď sa Twig snaží komunikovať so svojim priateľom majákom. Je tu jeden nádherný moment, keď mu hodí stratené záchranné koleso na zábradlie, no nechýbajú ani silnejšie momenty, kde sila ich priateľstva naozaj vynikne. A aby toho nebolo málo, ukáže sa, že aj vaše akcie môžu niekedy spôsobiť obrovské zázraky. Život sa možno skladá z maličkostí, no spolu tvoria naozaj excelentný celok.

Tvorcom nemožno celkovo upierať až fascinujúcu kreativitu, a to nielen pri dizajnovaní jednotlivých levelov, ale aj pri tvorbe samotných hlavolamov. Tie nie sú len o hýbaní páčkami alebo o ukladaní kúskov skladačky na správne miesto. V niektorých momentoch budete môcť striedavo prechádzať z minulosti do súčasnosti a budúcnosti, pričom to výrazne ovplyvní aj Twigov život. Budete môcť opäť vystavať niekoľko stratených sôch, za ktoré získate achievementy, a k riešeniu občas využijete aj živočíchy obývajúce túto planétu, pretože disponujú schopnosťami, ktoré budete pri riešení potrebovať.

Kreativitu v oblasti tvorby levelov som najviac vnímal v časti s ružovými oblakmi. Práve tam totiž získate schopnosť skákať o niečo vyššie, čo pôsobí takmer, akoby ste sa vznášali. Rovnako sa prejavuje vo finálnych približne dvanástich kapitolách, keď sa hra mierne zmení. Predchádzajú tomu scénky, ktoré vo vás vyvolajú pocit, že sa hra blíži ku koncu, no v skutočnosti je to len začiatok niečoho nového. A hoci by som veľmi rád vysvetlil ako to myslím, nechcem vás pripraviť o prípadné prekvapenie.

Osobne ma tak vcelku mrzelo, že som v hre nemohol stráviť o niečo viac času. Ani jedna minúta z desiatich hodín, ktoré som v hre strávil, mi nepríde premrhaná, no prial by som si, aby som v tomto svete mohol ostať predsa len dlhšie. Keeper ma skrátka naplnil obrovskou dávkou pokoja a radosti, akú som už dávno nezažil, a veľmi rád by som si ešte doprial zopár ďalších takto strávených hodín.

Škoda len krátkeho momentu pred finále, ktorý je spracovaný trochu ako bossfight. V hre, ktorá je po celý čas vystavaná ako pokojné dobrodružstvo bez potreby reálnych nepriateľov (okrem všadeprítomnej temnoty), mi to skrátka neprišlo ako úplne najlepší nápad. Možno to nie je vyslovene súboj, no napriek tomu to pôsobí, akoby ste sa mali naposledy postaviť svojmu najväčšiemu protivníkovi. Hoci ide o veľmi kreatívny moment, prial by som si niečo iné, niečo, čo by vo mne nespôsobilo pocit, že sme sa zrazu ocitli v úplne inej hre. Ide však len o drobnosť, ktorá výsledný dojem takmer vôbec nekazí.

Keď som si tento rok myslel, že sa už nedočkám žiadneho veľkého prekvapenia, Keeper ma veľmi rýchlo vyviedol z omylu a zaradil sa medzi najvýraznejšie zážitky tohto roka. Nikdy nezabudnem na jeho nádherný svet a žiarivé farby a rovnako si v pamäti zachovám aj úžasnú hudbu a pocity, ktoré som zažíval pri hraní. Zároveň však znova pripomínam, že ak v hrách hľadáte niečo iné než príjemný relax, môžete ostať sklamaní. Keeper nie je pre tých, ktorí chcú držať v ruke zbraň, ani pre tých, ktorí očakávajú komplexný zážitok plný dejových zvratov. Mne osobne však úplne stačilo priateľstvo našich dvoch hrdinov a jednoduchá, no krásne spracovaná hrateľnosť. To všetko navyše bez akýchkoľvek dialógov. Double Fine si teda zaslúžia obrovský potlesk a ja im za tento zážitok ďakujem.

Herní výzva 2025 - 10. Crash

Myslím si, že minulý rok nám skutočne konečne doprial návrat Indiana Jonesa tak, ako by sme si to všetci fanúšikovia skutočne predstavovali. Dlho očakávané filmové pokračovanie "Dial of Destiny" rozhodne nebol ten veľkolepý zážitok, aký by som od toho očakával, no úmorná nuda, kedy som mal pocit, že séria už nevie prísť s niečím, čo by ma ohromilo. Každopádne stačilo si počkať na herné spracovanie Indiana Jonesa v "The Great Circle" a konečne som mal pocit, že som sa dočkal toho, čo som chcel.

V prvom rade treba povedať, že Great Circle robí všetko to, čo som si užil počas sledovania Dobyvateľov Stratenej Archy a Poslednej Krížovej Výpravy. Máme tu opäť zaujímavý biblický predmet, ktorý bude mať ohromnú moc a nacistov, ktorí ho chcú získať za každú cenu. Dokonca ústredný zloduch je tiež archeológ ako aj Indy, čo robí celú tú situáciu o to zaujímavejšiu nakoľko veľmi dobre rozumie aj historickým aspektom toho čo chce získať. A následne tu je všetko, čo by som od hry s takýmto názvom očakával.

Máme tu dobre spracovaný ústredný príbeh, ktorý sa dá veľmi dobre a relatívne jednoducho sledovať. Máme tu zaujímavé postavy, ktoré pôsobia, že sú v správnom univerze a vedia ma veľmi rýchlo zaháknuť, najmä teda samozrejme Gina. Lokácie sú fantastické a pôsobia ako keby sme sa tam skutočne ocitli. Priam je cítiť to horko v Egypte, prítomnosť boha v Ríme ale aj tú ohromnú zimu v Himalájach. Všetko toto hra zvláda skvele.

Silnou stránkou je ale aj dabing. Troy Baker ako Indy Jones je absolútne dokonalý a človek by popravde ani nepoznal rozdiel. V momente ako začal rozprávať som mal pocit, že to je skutočný Indy. To dáva dokonca aj nádej, že by sme v budúcnosti mohli s ním mať aj viac projektov s naším verným archeológom. No nielen on je skvelý. Alessandra Mastronardi ako Gina je rovnako skvelá, Marios Gavrilis ako Voss funguje skvele a nemôžem zabudnúť ani na Davida Shaughnessyho ako Marcusa Brodyho. Všetci sú vynikajúci.

Hru však robia skvelou aj návštevy rôznych hrobiek počas riešenia jednotlivých hlavolamov, objavovanie zberateľských predmetov a veľké množstvo miest, ktoré by sme možno bez dobrých informácií ani neobjavili. No keď si človek uvedomí, že je v koži Indiana Jonesa, tak to je ideálny človek na to, aby išiel kamkoľvek sa dá, aby našiel všetky artefakty, ktoré môže následne dostať do múzeií a zachovať tak históriu pre všetkých. Funguje to presne tak ako to má.

Nikdy som sa počas hrania nenudil, mal som chuť objaviť všetko čo sa dalo a vyťažiť maximum z toho čo hra ponúkala. Hlavné questy aj vedľajšie questy sú zaujímavé, atmosféra hry je fantastická, hudba je nádherná, hra vyzerá absolútne fantasticky a tak ďalej. Jediné čo by som mohol skritizovať je, že v úvodných častiach som musel obchádzať určité lokality alebo do nich vstupovať otočený chrbtom, pretože tam boli zabudované nejaké hard crashy, ktoré sa diali vždy na tých istých miestach. Ale keď som sa tadiaľ dostal, tak veci už fungovali v poriadku.

Možno ešte by som povedal, že vo finále už som nezažil také ohromenie, aké tu bolo počas zvyšku hry, ale to sú maličkosti a zbytočné detaily, ktoré by ste nemali brať nejako zásadne do úvahy. Ak milujete Indiana Jonesa chceli ste kvalitný projekt, v ktorom by ste si užili nádherné dobrodružstvo, toto je ono. Takže neváhajte a smelo do toho. Budete mať pocit, že Indiana Jones stále žije a možno ostane aj nesmrteľný. A to už stojí za to.

Detektívky v hernom svete boli a vždy budú pre mňa veľmi vítané. Je zaujímavé vžiť sa do úlohy pozorovateľa a skúmaním prostredia alebo rozhovormi s postavami zistiť, čo sa v skutočnosti odohralo. Little Problems: A Cozy Detective Game ponúka na jednej strane všetko, čo už poznám, no zároveň z toho vytvára niečo trochu odlišné. Možno to znie zvláštne, ale niekedy je príťažlivé vyšetrovať aj záhady, ktoré prináša obyčajný život dievčaťa. Každodenné chvíle sú plné detailov, ktoré musí správny pozorovateľ postupne odhaliť. 

Príbeh sa sústreďuje na mladú študentku menom Mary. Žije podobne ako mnohí v jej veku, teda doma s rodičmi, súrodencami a dvomi domácimi miláčikmi. Chodí do školy, trávi čas s priateľmi, snaží sa nosiť domov čo najlepšie známky a plniť svoje každodenné povinnosti. Každý deň však ukrýva menšiu či väčšiu dávku obyčajných momentov, ktoré si Mary zapisuje do svojho denníka. Našou úlohou bude zo získaných indícií doplniť prázdne miesta v jej záznamoch. Kto sú ľudia okolo nej? Akú knihu si chce požičať z knižnice? Akú známku dostala za svoju prácu? Prečo je jej sestra nešťastná? To všetko a ešte viac bude potrebné odhaliť a zapísať do jej príbehu.

V prvom rade treba spomenúť, že Little Problems funguje trochu inak než väčšina klasických detektívnych adventúr. Hlavnú hrdinku neovládate priamo, nevediete s nikým rozhovory ani nevykonávate typické úlohy. Pred sebou máte iba samotnú scénu a ujímate sa roly pozorovateľa. Skúmate prostredie, počúvate dialógy postáv, všímate si predmety, ktoré majú pri sebe (správy v mobile, lístočky či vizitky) a z týchto stôp musíte postupne poskladať celý priebeh udalosti. 

Hneď v úvode sa napríklad dozviete, že váš obľúbený hrnček s motívom kapely je rozbitý a vašou úlohou bude zistiť, kto ho poškodil a ako sa to stalo. Na prvý pohľad ide o jednoduchú úlohu, no vyžaduje, aby ste dôkladne preskúmali scénu a poskladali jednotlivé indície. Tie sú reprezentované slovíčkami, ktoré sú v hre zvýraznené, aby ste ich ľahko spoznali. Kliknutím sa presunú do vášho zoznamu, kde sú farebne rozdelené podľa typu. Či ide o mená ľudí, obyčajné podstatné mená alebo označenie ich roly v živote hrdinky. Celý systém je jasný, intuitívny a dobre sa v ňom orientuje. Navyše aj v samotnom texte sú prázdne polia označené konkrétnou farbou, takže vždy viete, aký druh slova máte hľadať.

Ako budú jednotlivé levely postupovať, stretnete sa s náročnejšími úlohami. Jednou z najzaujímavejších aktivít je napríklad nájsť konkrétnu postavu v scéne a odfotografovať ju. Môže to pôsobiť jednoducho, ale občas sa stane, že si postavy medzi sebou pomýlite. Hra vám však ponúka dve užitočné pomôcky. V prvom rade sú to poznámky, ktoré si môžete viesť a kedykoľvek do nich nahliadnuť. Vďaka nim máte všetky zozbierané fakty na jednom mieste a môžete si postupne skladať celkový obraz. Ak by vám to nestačilo, k dispozícii je aj systém nápovedy. Ten vás upozorní na miesta, ktoré ste ešte nepreskúmali, alebo označí nesprávne odpovede, ktoré by ste mali prekontrolovať. A ak by ste aj tak nemali dosť, niektoré informácie sa dajú získať z už vyriešených scén, ku ktorým sa môžete kedykoľvek vrátiť. 

Pozitívne je aj to, že jednotlivé scénky na seba nadväzujú a spoločne vytvárajú ucelený príbeh, ktorý si budete postupne skladať. Nie je však veľkým prekvapením, že sa nedočkáte žiadneho výnimočného príbehu. Ako som už napísal, Mary je obyčajné dievča s bežným životom a každodennými starosťami. Medzi jej najzaujímavejšie momenty patrí halloweenska oslava so zinscenovanou vraždou a situácia, keď dostane zo svojho projektu štvorku, pretože jej mačka rozhryzie USB kľúč v tvare sušienky.

Menšou nevýhodou môže byť to, že nie všetky informácie, ktoré od vás hra vyžaduje, vám aj reálne ponúkne. Občas sa tak stane, že nad riešením premýšľate, no nakoniec sa k nemu dopracujete skôr vylučovacou metódou než samotným pozorovaním alebo pátraním. Nie je to zásadný nedostatok, ale pôsobilo by lepšie, keby sa k jednotlivým údajom dalo vždy dopracovať priamo. Vďaka tomu by ste nemali pocit, že správna odpoveď je občas len to, čo vám zostane. 

Do istej miery môžem napísať, že hra pôsobí veľmi minimalisticky. Každá scéna má len krátky hudobný motív, celé prostredie je vytvorené z obrázkov a nenájdete v ňom žiadny moment, ktorý by sa dal označiť za veľkolepý alebo výrazne unikátny. Práve vďaka tomu má však hra svoj vlastný šarm, ktorým na mňa naozaj zapôsobila. Život Mary si viem úplne živo predstaviť spracovaný ako anime seriál a som presvedčený, že by mi ho autori dokázali presvedčivo podať. V zásade tu nie je nič, na čo by som sa mohol výrazne sťažovať. Všetko funguje tak, ako má, a hra so svojou témou pracuje veľmi dobre.

Musím však dodať, že práve táto minimalistickosť je do istej miery aj najväčším kameňom úrazu. Je pravda, že jednotlivé momenty pôsobia sympaticky a celková atmosféra je veľmi príjemná. Zároveň však hra neponúka nič, čím by dokázala skutočne nadchnúť. O postavách sa síce niečo dozvieme prostredníctvom textových bublín a správ v mobile, no ich charaktery sú skôr povrchné a nedokážeme s nimi prežívať ich úspechy či starosti. Little Problems: A Cozy Detective Game tak pôsobí skôr ako pieskovisko, v ktorom ukladáte jednotlivé indície na správne miesto. Funguje to viac než dobre, ale neprináša to žiadny hlbší zážitok. 

Hru však skutočne nechcem výraznejšie kritizovať. Ak si chcete vyskúšať, aké je to byť pozorným pozorovateľom a zorientovať sa v jednotlivých nápovedách, Little Problems vás určite dokáže zaujať natoľko, aby ste sa ponorili do malých životných momentiek jednej tínedžerky. Skôr však pôsobí ako elektronická hádanková knižka než ako plnohodnotná hra, hoci to skutočne nemyslím v negatívnom slova zmysle.

O hre Little Nightmares III sa hovorilo už pomerne dlho a jej vydanie sa pôvodne očakávalo minulý rok. Napokon sme sa však dobrodružstva dvojice Low a Alone predsa len dočkali. Zaujímavosťou tohto dielu je najmä to, že na jeho vývoji sa tentoraz nepodieľali tvorcovia prvých dvoch hier, Tarsier Studios , ale štúdio Supermassive Games . Dôvodom je, že Tarsier Studios odkúpila spoločnosť Embracer Group , zatiaľ čo práva na vydávanie ostali v rukách Bandai Namco . Tretí diel tak vznikal v úplne nových podmienkach. Otázkou preto zostáva, čo to pre hráčov znamená. 

Príbeh sa zameriava na dvojicu hrdinov, ktorých čaká nebezpečná cesta naprieč štyrmi desivými svetmi. Spolu budú musieť uniknúť obrovskému bábätku, ktoré všetko okolo seba považuje za hračku, vyhnúť sa hrozivo pôsobiacej šesťrukej supervízorke podniku, neskončiť ako nová atrakcia v temnom lunaparku a napokon nájsť cestu von z labyrintu chodieb nehostinného ústavu. Low má pri sebe luk, ktorý mu pomáha pri riešení prekážok, zatiaľ čo jeho partnerka Alone dokáže vďaka svojmu hasáku bojovať aj vyriešiť mnohé problémy. Cesta bude dlhá a náročná, no na jej konci čaká vytúžené vyslobodenie.

Hoci Little Nightmares III vznikalo pod vedením úplne nového štúdia, na výslednom diele to takmer vôbec nie je poznať. Hra si zachovala silnú a temnú atmosféru, po vizuálnej stránke pôsobí rovnako autenticky ako jej predchodcovia a aj hrateľnosť prináša presne to, čo by fanúšikovia tejto série očakávali. Jedinou výraznejšou novinkou je možnosť prejsť celú hru v kooperácii, čo pôsobí ako prirodzený a dobre zvládnutý krok smerom k inovácii značky. Fanúšikovia sa preto nemusia obávať, že by tretí diel stratil čaro pôvodného sveta.

 Milovníci hororov si tu skrátka určite prídu na svoje. Hra ponúka pôsobivo spracované lokality, na ktorých si dali tvorcovia skutočne záležať. Neustále budete mať pocit, že ste sa ocitli na mieste, z ktorého treba čo najrýchlejšie uniknúť a dôvody na to budú viac než presvedčivé. No ak by som mal byť trochu kritickejší, prvá časť pôsobí z hľadiska atmosféry o niečo slabšie. Čiastočne za to môže neustála temnota, ktorá niekedy bráni naplno si vychutnať detaily prostredí, no zároveň chápem, že práve tma výrazne prispieva k celkovej hororovej nálade. Zásadnejší problém mám skôr s tým, že prvý protivník v podobe obrieho bábätka nepôsobí ako výrazná hrozba. Áno, dokáže všetko okolo vás zdemolovať už len tým, že sa chce niekam pozrieť, no ani svojim dizajnom nepôsobí až tak zaujímavo. V tituloch ako Resident Evil: Village alebo Metaphor: ReFantazio to pritom dopadlo oveľa lepšie, čo je dôkaz, že to nebola nesplniteľná úloha. Slabší začiatok však nemusí vonkoncom prekážať, ak sa hra dokáže naplno rozbehnúť v ďalšom priebehu. A to sa v tomto prípade určite podarilo. 

V momente, keď sa dostanete do druhej lokality a prvýkrát zazriete supervízorku, sa hra začne meniť k lepšiemu. Prostredia pôsobia nápaditejšie, nepriatelia sú desivejší a počas stretov s nimi budete mať skutočný pocit, že ide o vaše posledné chvíle. Atmosféra podniku, postavy zavesené na hákoch, miestnosť ochranky s desiatkami monitorov či samotné obrazy visiace na stenách vytvárajú jasný obraz o tom, kde ste sa ocitli a aké nebezpečné miesto to v skutočnosti je.

Lunapark je síce podľa mňa trochu nadužívanou lokalitou v rámci hororového žánru, no tentoraz som mal pocit, že som naozaj videl niečo nové a neopozerané. Ako príklad možno spomenúť kúzelnícku krabicu, v ktorej vás kúzelník dokáže rozrezať. Navyše, lunapark tu nehrá iba vedľajšiu úlohu. Záverečná časť odohrávajúca sa v ústave je však z hľadiska atmosféry, pravdepodobne, najpôsobivejšia. Labyrint chodieb a uličiek je výborne spracovaný, bábika umožňujúca nahliadnuť do inej reality je veľmi zaujímavý prvok a ústredný protivník pôsobí fantasticky – svojím dizajnom aj prítomnosťou, ktorá je citeľná počas celej pasáže. V tomto smere je hra naozaj pôsobivá a vie presne, na aké struny zahrať.

Čo sa hrateľnosti týka, ani tu nemám výraznejšie výhrady. Ovládanie, či už prostredníctvom klávesnice a myši alebo ovládača, funguje spoľahlivo a dá sa rýchlo osvojiť. Akcie sú logicky rozložené, a tak si na systém ovládania zvyknete bez problémov. V tomto smere teda nič zásadné nehrozí. Ak hru hráte sami, treba pochváliť aj umelú inteligenciu vášho partnera, ktorá funguje presne tak, ako má. Vie, kedy a aké akcie vykonať, a ak zaostane, po privolaní okamžite reaguje a vyrieši situáciu tak, ako by ste očakávali. Tento systém vynikne najmä počas akčných momentov, napríklad keď som sa ujal roly Lowa – po výstrele na nepriateľov Alone pohotovo pribehla a zasiahla ich hasákom presne v správnej chvíli.

Horšie je to s kamerou, ktorá v niektorých momentoch výrazne sťažuje platforming. A to najmä v pasážach, kde musíte utekať pred nepriateľmi. Pri rýchlom pohybe je totiž potrebné presne vedieť, kam ísť, a hoci kameru môžete otáčať pomocou ovládača alebo myši, v niektorých situáciách sa musíte sústrediť na úplne iné veci. Môže sa tak stať, že miniete dosku, na ktorú máte nabehnúť, alebo pri skoku dole dopadnete na opačnú stranu, než ste plánovali. Niekedy je ťažké nájsť správnu cestu a kamera tak občas dokáže aj jednoduché situácie značne skomplikovať.

Ideálne nepôsobí ani rozmiestnenie checkpointov. Nie vo všetkých prípadoch, ale občas som sa sám seba pýtal, prečo ma hra vrátila tak ďaleko, a inokedy som mal zase pocit, že som neurobil ani pár krokov a už som sa ocitol pri ďalšom. V kooperácii sa občas taktiež stávalo, že smrťou jednej postavy hra umožnila pokračovať druhej, zatiaľ čo zvyšnú vrátila späť, a inokedy smrť jednej znamenala koniec pre obe. Nebolo pritom jasne definované, kedy nastane ktorý scenár. Potešil však aspoň fakt, že keď sa postavička niekde zasekla, druhý hráč ju mohol dostať k ďalšej lokalite aktiváciou nového checkpointu.

Trochu viac som inak očakával od možností hasáku Alone. Ten sa dá počas hry použiť ako zbraň a na prerazenie prasknutých stien, no ako kľúč ho využijete prakticky iba v prvej časti, keď je potrebné vykrútiť niekoľko plošín. Bolo by zaujímavé, keby sa jeho využitie objavilo častejšie, pretože ide o netradičný spôsob riešenia hlavolamov. Koniec koncov, naozaj potrebujeme všade len páky a kľuky? Mrzí ma to najmä preto, že luk, ktorý používa Low, síce slúži aj na stláčanie tlačidiel, no zároveň ho môžete často použiť aj proti protivníkom, a tým pádom funguje aj ako skutočná zbraň.

V hre sa nachádza aj viacero secretov. Väčšinou ide o bábiky, ktoré možno považovať za zberateľské predmety. Určite som ich nenašiel všetky a zároveň neviem presne, koľko ich v hre je alebo či je možné ich niekde sledovať. Bolo však vždy príjemné dostať sa do dômyselne ukrytej lokality a nájsť jednu z týchto bábik.

Prejdime však k najdôležitejšej časti hrateľnosti, ktorou je kooperácia. Spolu s kolegom z redakcie Mattym sme mali možnosť vyskúšať si, aké to je spoliehať sa jeden na druhého, a nakoniec sme sa ukázali ako veľmi zohratý tím. V niektorých momentoch bolo síce potrebné najprv pochopiť, čo od nás hra vlastne vyžaduje, no vo všeobecnosti nám to išlo bez väčších problémov. Hra bežala stabilne a počas celej doby sme nezažili žiadny pád. Musím však dodať, že aj keď som v singleplayeri pochválil umelú inteligenciu, hrať vo dvojici považujem za jednoznačne lepšiu voľbu. Celé dobrodružstvo si tak vychutnáte intenzívnejšie a atmosféru prežijete ešte silnejšie, keď ju môžete zdieľať s niekým ďalším.

Čo sa týka ostatných aspektov, pochváliť musím aj vizuálnu aj zvukovú stránku titulu. Postavy pôsobia skvele, vaši protivníci sú dizajnovo unikátni a prostredia natoľko dobre spracované, že máte pocit, akoby ste sa spolu s hrdinami naozaj pohybovali vo fiktívnom svete. Občas by mi nevadilo, keby niektoré časti neboli až tak tmavé a bolo by možné vidieť o niečo viac, no je možné, že ide len o nastavenie jasu a kontrastu. Hudba skvele dopĺňa atmosféru a reaguje presne na dianie na obrazovke. Ak sa váš partner vzdiali a stane sa mu niečo nepríjemné, hudba to okamžite signalizuje.

Vo výsledku je Little Nightmares III dôstojným pokračovaním kvalitnej hororovej série. Hra má síce svoje nedostatky a priestor na zlepšenie, no celkovo ide o dobre spracovanú akčnú adventúru, ktorá fanúšikov prvých dvoch dielov určite poteší. Najlepšie je zahrať si ju vo dvojici, no aj keď túto možnosť nemáte, takmer určite sa pri nej zabavíte. Zostáva otázka, či bude značka Little Nightmares pokračovať, a som zvedavý, s čím prídu tvorcovia zo Supermassive Games nabudúce. Treba ich však pochváliť, že minimálne tentoraz dokázali zachovať srdce a dušu série.

Dobré detektívky si vždy zaslúžia moju pozornosť. Príbehy Agathy Christie sú v tomto ohľade skutočne ikonické, rovnako ako postava belgického vyšetrovateľa Hercula Poirota. Jeho prípady sa dočkali mnohých filmových spracovaní, no čoraz častejšie sa objavujú aj na herných platformách. V roku 2023 som mal príležitosť hodnotiť spracovanie Murder on the Orient Express , ktoré ma veľmi príjemne prekvapilo. Bol som presvedčený, že Hercule Poirot sa opäť vráti a rovnako som tušil, ktorý príbeh sa dostane na rad tentoraz. Death on the Nile je totiž logická voľba, pretože podobne ako Murder on the Orient Express patrí medzi najznámejšie diela Agathy Christie. Ako sa s tým tvorcovia zo štúdia Microids popasovali? 

Príbehu sa ani tentoraz nebudem podrobnejšie venovať, keďže som presvedčený, že väčšina z vás ho dobre pozná. Pre nezasvätených však spomeniem aspoň toľko, že dej sa odohráva v Egypte, kde náš obľúbený detektív Hercule Poirot navštívi hrobku Abu Simbela. Níl je v tomto období síce pokojný, no plavba sa nezaobíde bez tragických udalostí. Ako to už býva, vraždy Poirota sprevádzajú všade tam, kam sa rozhodne vydať, a inak to nebude ani tentoraz. Najdesivejšie však je, že celý prípad pôsobí tak, akoby tento ohavný zločin nemohol spáchať nikto. Keď sa však klbko začína pomaly rozmotávať, odkrýva sa príbeh veľkej tragédie. A ako to už u Agathy Christie býva, v pozadí všetkého sa skrýva láska.

Hneď na začiatok by som mal spomenúť, že herná adaptácia Death on the Nile sa opäť rozhodla trochu zmeniť časopriestor oproti predlohe. Tentoraz sa neocitáme v tridsiatych rokoch minulého storočia, ale v sedemdesiatych. Príbeh to zásadne neovplyvňuje, rozdielom je predovšetkým všadeprítomná disko hudba, niekoľko odlišných vozidiel a odev niektorých postáv, najmä tých mladších, ktorý toto obdobie odráža. Pôvodne som očakával, že podobne ako v prípade Orient Expressu sa príbeh presunie do súčasnosti, no takéto úpravy dokážu byť celkom osviežujúce. Aspoň mi zostáva priestor na úvahu, v akom období sa Poirot pustí do ďalšej záhady. Možno raz aj v roku 1942.

Možno si niektorí z vás kladú otázku, či má vôbec zmysel hrať túto adventúru, ak poznáte predlohu od A po Z. Dokáže vás hra ešte niečím prekvapiť? Rovnako ako naposledy platí, že najlepšie je s príbehom ďalej pracovať a rozširovať ho. Čo tým myslím? Dej sa môže výraznejšie rozvetviť a ponúknuť nové línie, ktoré sme doteraz nepoznali. Prípadne priniesť úplne novú záhadu. Tvorcovia nám predstavujú mladú detektívku Jane Royce, pre ktorú je Poirot veľkým vzorom. Jej kamarátka Emmy je však náhle zavraždená. Ako účtovníčke sa jej podarilo odhaliť špinu na vlastného zamestnávateľa a zaplatila za to životom. Jane sa preto rozhodne vypátrať vraha svojej priateľky a zároveň odhaliť, do čoho sa vlastne Emmy zamotala.

Nakoľko tu máme dvoch detektívov a dva prípady, hra tieto línie neustále strieda. Jednu kapitolu strávime s Herculom Poirotom pri vyšetrovaní vraždy na Níle a v ďalšej sa v úlohe Jane pokúsime vypátrať vraha, ktorý pripravil o život Emmy. Dokážem si predstaviť, že niekomu môže takýto spôsob rozprávania prekážať, no ja ho za problém nepovažujem. Príbeh Jane sa totiž celkom prirodzene prepája s Poirotovým a dokonca sa stretne aj s niekoľkými postavami, ktoré sa neskôr objavia na lodi Karnak. Okrem toho nám tak hra ponúka aspoň malý pohľad na život v sedemdesiatych rokoch z trochu inej perspektívy a pôsobí to veľmi dobre. Zároveň to nijako nezatieňuje šarm Hercula Poirota.

Objaví sa tu aj niekoľko ďalších postáv, ktoré dostali viac priestoru vo vlastnej dejovej línii. Nebudem prezrádzať konkrétne mená, aby som vás ušetril spoilerov, no môžem povedať, že doplnené udalosti pôsobia prirodzene, dávajú zmysel a ešte lepšie dokresľujú jednotlivé charaktery. Neraz sa stane, že si k nim vytvoríme sympatie a dokážeme porozumieť ich konaniu. Zároveň však platí, že zdanie môže byť klamlivé. To isté platí aj pri postavách, ktoré nám od začiatku nesedia. Tento aspekt však nefunguje zakaždým rovnako, keďže niektoré postavy sú vo svojom smerovaní čitateľné už od prvých chvíľ.

Práve tu tkvie aj problém s príbehom Jane. Kým hra rozprávala Death on the Nile, vôbec mi neprekážalo, že som sledoval udalosti, ktoré som vedel predvídať. Je to prirodzené, keďže som čítal predlohu a videl minimálne dve filmové adaptácie. V Janinom prípade by však udalosti nemali byť odhalené tak rýchlo a priamo. Prenasleduje totiž vraha s krycím menom „The Spider“ a je fajn, že jeho identita zostáva dlho neznáma. V hre však príde moment, kedy si veľmi rýchlo poskladáte dve a dve dohromady, takže následné odhalenie už nepôsobí ako veľké prekvapenie. To je niečo, čo pre tvorbu Agathy Christie nikdy nebolo typické. Navyše som si všimol aj niekoľko drobných chýb v rozprávaní, čo je rozhodne škoda.

Nastal čas pozrieť sa aj na ostatné aspekty hry. Ako je na tom vizuálna stránka? Podľa mňa vyzerá rovnako dobre, ba možno aj o niečo lepšie než jej predchodca. Dizajn Hercula Poirota je stále výborne zvládnutý a ostatné postavy pôsobia tiež veľmi solídne. Pochvalu si zaslúžia aj interiéry a exteriéry. Tvorcovia dokázali skvelo pracovať so svetlom a v mnohých momentoch hra pôsobí vizuálne naozaj pôsobivo. Sem-tam sa síce objavia detaily, ktoré nepôsobia až tak kvalitne, no nepovažujem to za mínus. Je vidieť, že autori majú v tomto smere jasnú víziu a verím, že sa budú v tejto oblasti naďalej zlepšovať.

Hudobná stránka hry je rovnako výborná. Ako som už spomínal, titul ponúka príjemný soundtrack, ktorý dokonale zapadá do disko obdobia. Skladby pôsobia harmonicky, ich opakovanie nikdy nepôsobí rušivo a ani po dlhšom hraní nie sú monotónne či nudné. Všetky sú inštrumentálne, čo umožňuje ešte viac si vychutnať prostredie lode Karnak, hotela alebo disko klubu z prológu. Hudba je vždy zvolená vhodne a výrazne prispieva k budovaniu atmosféry. Navyše v hre môžete zozbierať aj celý soundtrack, ak sa vám podarí nájsť všetkých šestnásť dôvtipne ukrytých zlatých platní.

Hrateľnosť sa oproti predchodcovi nijako zásadne nezmenila. Je jednoduchá, funkčná a ľahko pochopiteľná. V titule sa nachádza množstvo hlavolamov a rôznych minihier, ktoré dokážu miestami poriadne potrápiť vaše šedé mozgové bunky. Náročnosť je pritom nastavená veľmi rozumne a ak by ste si s niektorou hádankou nevedeli rady, vždy je možné odomknúť bezplatné nápovedy, ktoré vás nasmerujú k riešeniu. A ak by ani to nepomohlo, hra ponúka ako poslednú možnosť aj kompletné riešenie. Vďaka tomu si ju môžu naplno vychutnať skúsení milovníci hlavolamov aj úplní začiatočníci.

Čo sa týka minihier, tie sa neobjavia v každej kapitole, no najlepšie sa predviedla kapitola číslo štyri. Tu si s Jane budete môcť vyskúšať niekoľko hazardných hier alebo dokonca retro videohru na arkádovom zariadení. Ak budete šikovní, môžete sa pokúsiť aj prekonať rekord najlepšieho hráča „L4W“. Tieto momenty ma veľmi príjemne potešili a fungujú skvele. Navyše treba dodať, že kedykoľvek ovládate Jane, máte možnosť vyskúšať si aj svoje schopnosti v odbore odomykania zámkov pomocou šperhákov.

Čo ďalšie ešte Agatha Christie – Death on the Nile ponúka? Aktivít je tu skutočne viac než dosť. Môžete si vyskúšať tvorbu profilu postáv, kde správnym spájaním informácií o jednotlivých charakteroch môžete získať nové poznatky a možno si overiť, či ste využili všetky dialógové možnosti, pretože väčšina dôležitých informácií sa ukrýva práve v nich. Opäť na vás čaká zbieranie zlatých fúzov Hercula Poirota – dokopy je ich v hre až sto – a rovnako si budete môcť zveľadiť aj svoje vlastné malé múzeum.

Múzeum nájdete v hlavnom menu pod možnosťou „Extras“, kde sa ocitnete v miestnosti, ktorú môžete postupne dekorovať svojimi vlastnými úspechmi. Jednotlivé exponáty odomknete nájdením spomínaných zlatých fúzov a zároveň si môžete naplniť aj vlastný jukebox kompletným herným soundtrackom. Považujem to za príjemnú malú aktivitu, ktorá motivuje hráča hľadať dômyselne ukryté fúziky. Niektoré možno nájdete rýchlo, no pri iných sa skutočne zapotíte, pretože dokážu nenápadne splynúť s prostredím. V múzeu si môžete pozrieť aj zlaté trofeje, ktoré symbolizujú vaše dosiahnuté herné achievementy. Celkovo ide o veľmi sympatický nápad, ktorý hráčom prináša ďalšiu motiváciu a zábavu.


Po všetkom tom pozitívnom je však na mieste spomenúť i aspekty, ktoré hra nezvládla až tak dokonale. Okrem už vyššie spomenutých detailov by som rád upozornil na niektoré hlavolamy, ktoré technicky nie sú úplne bezchybné. Viackrát sa mi stalo, že počas riešenia hlavolamu zamrzol a bolo potrebné hru vrátiť do hlavného menu a znova ju spustiť. Nezamrzla pritom celá hra, len konkrétny hlavolam – v ňom nebolo možné pokračovať ani ho opustiť. Občas sa vyskytli aj drobné grafické glitchy, napríklad zmizli steny v niektorých oblastiach, čo umožnilo vidieť bielu plochu, alebo hra nereagovala na určité predmety, ktoré sa mali dať zobrať. Po reštarte sa však všetko dalo opäť vrátiť do poriadku.

Písal som síce, že hlavolamy a minihry mali vcelku optimálnu náročnosť, no v niektorých prípadoch mi chvíľu trvalo pochopiť, ako daný problém vyriešiť, pretože hra vždy nedokázala adekvátne vysvetliť svoje ovládanie. Skvelým príkladom je scénka, kde je Jane spútaná na stoličke a vašou úlohou je rozhojdať sa a oprieť sa o múr za vami. Hra vám povie len toľko, že ovládanie prebieha pomocou klávesov WASD. Ak však stlačíte ktorúkoľvek klávesu, nič sa nestane, keďže je potrebné striedavo a rýchlo stláčať klávesy W a S, aby sa stolička rozhýbala. Viem si však predstaviť, že mnohí hráči s tým nemusia mať problém.

V hre sa objaví aj niekoľko malých úsmevných momentov, ktoré ma úprimne pobavili a stoja za zmienku. Fakt, že počas hrania môžete pohladkať aj niekoľkých psov, je dnes vo videohrách úplne bežný. Lenže tu máte možnosť pohladkať i potkana, ktorý sa túla po zemi. Zaujímavosťou je aj to, že s výnimkou Hercula Poirota a Jane majú všetky postavy počas celej hry rovnaké oblečenie, akoby nemali nič iné alebo celý ich šatník pozostával z jediného outfitu. A hoci ide o nepodstatné drobnosti, zaslúžia si aspoň menšiu zmienku.

Ako teda vnímam Death on the Nile? Ak ste si užili moderne spracované Murder on the Orient Express, jeho nástupca vás určite nesklame. Ide o solídne pokračovanie, ktoré niektoré aspekty zvláda ešte lepšie než predchodca a opäť dokáže prerozprávať známy príbeh s drobnými zmenami, ktoré ho robia zaujímavejším. Postavy sú dobre nadabované, dialógy pôsobia prirodzene (maximálne s jemným christieovským nádychom, čo je v poriadku) a rozšírenie príbehu pôsobí uveriteľne. Verím, že toto nie je naše posledné stretnutie s Herculom Poirotom v hernom svete a som zvedavý, ktorú záhadu bude vyšetrovať nabudúce. Osobne by ma najviac zaujímalo, ako by spracovali Nemého svedka, nechajme sa však spolu prekvapiť, či na neho dôjde.

Zdá sa, že rok 2023 bude patriť medzi hernými detektívkami Herculovi Poirotovi. Nie je to ani tak dávno, čo som recenzoval titul Hercule Poirot: The London Case a máme tu ďalší titul zo sveta literatúry Agathy Christie. Tentokrát však nepôjde o fiktívny príbeh, ktorý Agatha Christie nikdy nenapísala. Namiesto toho tu máme hru, ktorá sa rozhodla priniesť príbeh, ktorý všetci jej verní fanúšikovia poznajú veľmi dobre a určite videli aspoň jednu z veľkého množstva filmových adaptácií. Moja prvá otázka teda bola, čím nás teda chce zaujať? Čo môže do príbehu, ktorý veľmi dobre poznáme priniesť, aby dokázal prekvapiť? Dobrá správa je, že túto istú otázku si položili asi samotní autori, pretože od prvých sekúnd mi bolo jasné, že táto verzia bude úplne iná, než som bol doposiaľ zvyknutý. 

Napriek tomu, že si myslím, že nemá príliš zmysel predstavovať príbeh, poďme si povedať aspoň pár základných informácií pre tých, ktorí sa s ním nikdy nestretli. Hercule Poirot sa ocitá v Istanbule a plánuje cestovať do Londýna. Pomoc mu ochotne ponúkne jeho dávny priateľ, pán Bouc, ktorý je zhodou okolností majiteľom Orient Expressu, chystajúci sa na svoju veľkú výročnú cestu. Pocestuje tak z Istanbulu až do Paríža. Vlak je však plne obsadený, no napriek Poirotovým protestom Bouc trvá, že pre neho nájde miesto. A tak sa najslávnejší detektív dostáva do luxusného vlaku, v ktorom sa počas noci odohrá vražda. Obeťou sa stáva bohatý muž menom Ratchett, ktorý len pred pár hodinami ponúkol Poirotovi prácu, aby ho ochránil. Ten to však v danom momente odmietol. Je teda na čase nájsť vraha tohto ohavného zločinu.

Hneď na úvod ma hra prekvapila prvou zásadnou zmenou oproti pôvodnému dielu. Príbeh sa tentokrát neodohráva v tridsiatych rokoch minulého storočia, ale je zasadený do decembra roku 2023. Takže hneď v úvode uvidíme Poirota ako vytiahne z vrecka svoj verný Iphone a skontroluje si správy. V prvom momente ma táto skutočnosť skutočne vyviedla z miery, no moje rozčarovanie netrvalo dlho. Postupne som si tak zvykol na zasadenie príbehu do moderného sveta. Dokonca mi to vo výsledku prišlo veľmi osviežujúce. Koniec koncov, vidieť najslávnejšieho detektíva v modernom svete, kde nič nestratil zo svojho gentlemanského šarmu, je jeden zo spôsobov, ako dať starému príbehu nový lesk.

Nakoľko je však dej zasadený do súčasnosti, bolo potrebné, aby aj postavy pôsobili modernejšie. Opäť si myslím, že misia bola splnená úspešne. Hoci je pravda, že miestami sú dialógy trochu staromódne, nepôsobí to to nijakým spôsobom rušivo. Z dvoch dôvodov. V prvom rade – sme stále vo svete Agathy Christe, a ten jazyk je tomu prispôsobený. No rovnako je potrebné si priznať, že sa nachádzame v luxusnom parnom vlaku, kde mnohí cestujúci majú určitý status. Ak by dialógy boli príliš moderné a hovorové, nefungovalo by to. Takýmto spôsobom hra naopak pôsobí sviežo, a súčasne pristupuje k predlohe zodpovedne. 

 Samotný príbeh sa však už následne vyvíja tak, ako by ste si to v prípade herného spracovania Vraždy v Orient Exprese predstavovali. Držíme sa príbehovej línie, máme tu niekoľko vyšetrovateľských minihier, v ktorých je potrebné, aby Poirot správne analyzoval postavu, prípadne zoradil jednotlivé udalosti v správnom časovom poradí, porovnal výpovede svedkov, konfrontoval ich s prípadnými klamstvami a podobne. Nechýbajú ani nejaké hlavolamy v podobe minihier, kde budete musieť opraviť odšťavovač na pomaranče, poskladať správne krabice so surovinami na dezerty, otvoriť japonskú krabičku a veľké množstvo ďalších.

Tie dopomáhajú k tomu, aby ste nemuseli len neustále chodiť po vlaku a rozprávať sa s cestujúcimi. Navyše musím priznať, že tieto aktivity ma nijakým spôsobom neotravovali. Neviem síce, či by v realite vedel prejaviť Poirot takú dávku ochoty zapojiť svoje mozgové bunky na podobné veci (dokonca v jednom momente samotnému Boucovi povie, že má pocit, že ľudia s ním komunikujú len keď pre nich niečo urobí), no v hernom svete je potrebné, aby sme mohli riešiť nejaké hlavolamy. Okrem toho je dobré, že ich náročnosť je primeraná a v prípade, že by ste si nevedeli rady, máte tu aj veľmi solídne a funkčne zapracovaný systém nápovedy, aký si pamätám aj z Telltale hry Back to the Future. 

Za najväčšie plus v rámci rozprávania príbehu však považujem fakt, že sa autori rozhodli príbeh obohatiť aj o nové scénky, ktoré sme v žiadnej adaptácii nemohli vidieť. Konkrétne ide o únos malej Daisy Armstrongovej, ktorá patrí medzi kľúčové postavy. Tieto časti sú spracované ako flashbacky, kde ovládame mladú detektívku Joannu Locke (tá sa taktiež nachádza vo vlaku). Práve ona vyšetrovala celý prípad a snažila sa dosiahnuť v celom prípade spravodlivosť. Stále však platí, že viete čo od týchto častí môžete očakávať a ako to celé vlastne na konci dopadne. Lepšie však môžete prežiť jednotlivé udalosti, vidieť dosah na jednotlivých zúčastnených a lepšie tak pochopiť celkový motív vraha. Navyše, týmto spôsobom dáva hra postave Ratchetta oveľa väčší priestor a máme možnosť ho vidieť v úplne inom svetle, než sme doteraz mohli.

Hra túto skutočnosť maximálne využíva vo svoj prospech. Nech už ste si Ratchetta na základe jednotlivých adaptácii zaškatuľkovali akokoľvek, myslím si, že to bude slabý odvar oproti tomu, aké dojmy budete mať z tejto verzie. Tým, že je príbeh situovaný do súčasnosti, tak aj samotný Ratchett svoje aktivity posunul na oveľa vyšší level. Musím dokonca pripustiť, že na konci mi z neho bolo už maximálne zle. Z obete, ktorá skrýva jedno temné tajomstvo, sa vyvinie na niekoho, kto má tých tajomstiev oveľa viac. Takže musím tvorcom zatlieskať za to, že dokázali túto postavu tak skvele vyprofilovať. 

Mladú detektívku Joannu považujem tiež za veľmi dobrý prínos pre túto hru. Pôsobí možno viac ako policajtka, ktorú poznáme zo seriálov, no spolu s Poirotovým šarmom dokáže do hry priniesť aj niečo iné. Zaujímavé je to najmä v momentoch, kedy konfrontuje svedkov. Je inteligentná, všímavá, oveľa ráznejšia, no rovnako vie v správnych momentoch prejaviť aj veľkú dávku súcitu. Navyše sa jej tento prípad tiež veľmi osobne dotýka. Niečo má však s Poirotom spoločné. Oboch v prvom rade zaujíma pravda a majú rovnako aj cit pre spravodlivosť. Práve vďaka tomu ich partnerstvo pôsobí veľmi úprimne a funguje to. Dalo by sa povedať, že Poirot tu našiel svojho Hastingsa.

Z toho všetkého teda asi viete usúdiť, že po príbehovej a hernej stránke ide o dobré spracovanie Vraždy v Orient Exprese. Popravde by som v tomto ohľade vedel vytknúť len jednu maličkosť, ktorá je avšak veľmi silným spoilerom. Aby som teda veľa neprezrádzal poviem iba toľko, že do hry je zapracovaný ešte jeden veľmi zaujímavý zvrat, ktorý síce v rámci celkového rozprávania funguje dobre, no kradne pôvodnému záveru a hlavnej myšlienke príbehu určitú dávku relevantnosti. Viem, že ide o známe dielo, a keby tvorcovia neprišli s ničím novým, nemali by sme reálne žiadnu zaujímavú záhadu. No myslím si, že mohli skúsiť nájsť cestu, ktorou by nevzali najsilnejšiemu momentu príbehu jeho relevantnosť.

Presuňme sa teda od príbehu a hrateľnosti k ostatným aspektom, ktoré kvalitatívne celkom slušne sekundujú. V prvom rade si niečo povedzme o vizuálnej stránke. Myslím si, že v porovnaní s už spomínaným London Case vyzerá Murder on the Orient Express lepšie. Priestory vlaku sú nadizajnované veľmi pekne, vonkajšie priestory sú tiež celkom dobre zvládnuté, no najväčší pokrok vidím v oblasti postáv. Od dokonalosti majú síce stále ešte ďaleko, no už rozhodne nevyzerajú ako porcelánové figúrky, ktoré občas otvoria ústa. Dizajny aj mimika sú kvalitnejšie a postavy vďaka tomu pôsobia živšie.

Oproti tomu hudba v tejto hre absolútne vyniká. Páči sa mi, že jednotlivé vagóny majú úplne rozdielne skladby, dodávajú priestorom Orient Expressu kvalitnú atmosféru a napriek tomu, že sa skladby neustále striedajú, nikdy ma neprestali ohromovať. Kvalitný je ale aj dabing. Leslie Clack a Elizabeth Wautlet boli dobre zvolení do rolí protagonistov a Ken Starcevic v role Ratchetta funguje takisto skvele. Pochvalu si však zaslúži aj Patrick Albenque, ktorý dabuje vášho dobrého priateľa Bouca a ešte niekoľko ďalších postáv. Okrem neho však svoje hlasy zapožičali viacerým postavám aj iní herci, no nikdy ma to nijakým spôsobom nerušilo. V prvom rade vedia svoje hlasy celkom šikovne zamaskovať a rovnako sa nikdy nestalo, že by niekto z hercov komunikoval sám so sebou alebo by sa jeho postavy ocitli príliš blízko seba. Vďaka tomu je ilúzia spracovaná kvalitne. Hodnotenie sa však týka anglického prevedenia, nakoľko ostatné jazyky som neskúšal.

Vo výsledku sa tak Murder on the Orient Express stáva hrou, ktorej nemám veľa čo vytýkať. V princípe by sa dalo povedať, že jej najslabšou stránkou je skutočnosť, že ide o veľmi známe dielo a tak vieme veľa vecí skôr, než k ním dôjdeme. Taktiež musím priznať, že občas by mi neprekážalo, keby sme si mohli užiť väčšie množstvo lokácií. Počas tých trinástich kapitol som si uvedomil, že keď som mal možnosť na chvíľku Orient Express opustiť, dokázalo to hru taktiež osviežiť. No tvorcovia tu podľa mňa doručili titul, ktorý je nám síce dobre známy obsahom, no napriek tomu má v sebe dostatočné množstvo prekvapení. Tým pádom na konci neostaneme sklamaní. Navyše môžem povedať, že po stránke grafiky, hrateľnosti a rovnako aj kvality spracovania minihier či myšlienkovej mapy urobil tento titul oproti London Case slušný krok vpred. Hra ma zabavila na viac ako 12 hodín, a pokojne si viem predstaviť, že by som sa k nej opätovne vrátil. Možno by som skúsil zozbierať všetkých 40 zlatých fúzov, ktoré tu tvorcovia niekde ukryli. Na prvýkrát som totiž objavil asi len polovicu.

Fanúšikovia slávneho belgického detektíva by mohli oceniť aj to, že hra vychádza aj v krabičkovo balenej deluxe verzii. V nej okrem samotnej hry budete mať aj 48 stránkový art-book, digitálnu formu herného soundtracku a ako malý bonus aj záložku v podobe lístku na Orient Express. Myslím si, že medzi detektívnymi adventúrami ide tento rok o skutočne kvalitný počin, ktorý môžem úprimne odporúčať.

Ako veľký herný nadšenec som vždy patril medzi ľudí, ktorí radi skúmajú najrozličnejšie herné žánre. Primárne som si obľúbil viac príbehovo zamerané tituly, no nikdy som sa nebránil experimentovaniu a skúšaniu niečoho nového. So sériou Hollow Knight som predtým nemal skúsenosti, no výrazne ma zaujala svojím nádherným vizuálnym štýlom. Pokračovanie podľa ukážok pôsobilo tak, že sa snaží nadviazať na kvality svojho predchodcu a priniesť rovnako silný zážitok. Rozhodol som sa teda dať hre šancu a nechať sa presvedčiť o jej kvalitách. Ako to dopadlo? 

Príbeh sa tentoraz nezameriava na rytiera z prvej časti. Namiesto neho sledujeme bojovníčku Hornet, ktorú vidíme spútanú v klietke smerujúcej do Citadely. Počas presunu však veci nejdú podľa očakávaní a neznáma sila naruší magickú energiu klietky, čo vedie k smrti väzniteľov a k pádu Hornet do neznámych hlbín. Preberie sa vo svete s názvom Pharloom, v machom zarastenej oblasti zvanej Moss Grotto, odkiaľ sa vydáva na cestu nahor. Pharloom je svet zasiahnutý kliatbou hudby a hodvábu. Zdá sa však, že na našu bojovníčku táto kliatba nemá žiadny vplyv. Možno práve ona bude tou jedinou, ktorá dokáže Pharloom vyslobodiť.

Silksong mal pôvodne vzniknúť ako rozšírenie k pôvodnej hre, no projekt sa postupne rozrástol do takej miery, že sa tvorcovia z Team Cherry rozhodli spraviť z neho plnohodnotné pokračovanie v podobe, ako ho poznáme dnes. Musím bez okolkov povedať, že rozsah celého Pharloomu ma skutočne prekvapil. Hra ponúka obrovské množstvo lokalít, väčších aj menších, pričom každá z nich je výrazne odlišná a má svoje jedinečné momentky. Niektoré pôsobia prívetivejšie, iné zas nehostinnejšie. Viem si napríklad predstaviť postaviť chatku niekde v Shellwoode, no určite nie na Sinner’s Road. Verím, že v tomto smere na tom budete podobne.

Pharloom pôsobí ako svet obývaný nespočetným množstvom rozličných tvorov na každom kroku. Je zaujímavé sledovať, že každá oblasť je domovom odlišných živočíchov či rastlín, ktoré využívajú vlastné spôsoby útoku aj obrany. Kedykoľvek sa ocitnete v novej oblasti, máte pocit, akoby ste vstúpili do úplne iného sveta so svojím vlastným rytmom a životom. Hra je vďaka tomu nesmierne pestrá, neustále som bol zvedavý, na aké tvory narazím nabudúce a čím ma ešte dokáže prekvapiť.

V hre však nestretnete len bytosti, proti ktorým budete musieť bojovať. Pharloom je aj domovom mnohých priateľov, ktorí Hornet na jej ceste pomáhajú. Často od vás budú najprv žiadať splnenie určitej úlohy, no urobiť pre nich tých pár extra krokov sa rozhodne oplatí, keďže vďaka tomu získate nové nástroje a schopnosti. Najvýraznejšou NPC postavou je Shakra, spievajúca bojovníčka, ktorej hlas vás vždy privábi k jej táboru. Od nej si môžete kúpiť mapu oblasti, v ktorej sa nachádzate. Nepredáva však len mapy, ale aj pero, aby ste ich mohli počas objavovania dopĺňať.

Keď však príde chvíľa, keď sa bude treba brániť protivníkom, Hollow Knight: Silksong ponúka výborne zvládnutý súbojový systém. Oproti originálu prináša hráčom oveľa viac možností, ktoré budete postupne objavovať. K dispozícii máte primárny útok, špeciálny útok a rôzne nástroje, ktoré dokážu priebeh boja výrazne obrátiť vo váš prospech. V hre sa nachádza aj niekoľko takzvaných „crestov“, ktoré môžu v mnohých ohľadoch zmeniť spôsob, akým budete bojovať. Môžete si vybrať, či chcete zostať v úlohe lovca, ktorý dokáže zo vzduchu vykonať diagonálny výpad, alebo sa rozhodnete pre rolu tuláka, ktorý síce používa kratšiu zbraň, no rozdáva údery oveľa rýchlejšie. Možností je viac než dosť.

Nebudete však bojovať len proti bežným protivníkom roztrúseným po svete. V hre na vás čaká aj množstvo súbojov so silnými a nebezpečnými bossmi. Práve v týchto momentoch je výber správneho útoku kľúčový, pretože vhodná kombinácia crestov a nástrojov môže rozhodnúť o výsledku boja. Spočiatku môže hra pôsobiť náročnejšie, keďže jednotlivé predmety budete musieť vo Pharloome najprv nájsť. Väčšina z nich je buď starostlivo ukrytá, alebo ich získate od predajcov za pomerne vysoké sumy. Počas prvého aktu tak môže hra pre niektorých hráčov pôsobiť ťažšie a miestami aj neférovo. Keď však objavíte správnu taktiku a odomknete plný potenciál crestov, súboje získajú úplne nový rozmer.

Nástroje sú rozdelené do troch farebných kategórií. Konkrétne do žltej, modrej a červenej. Každá z nich plní inú funkciu. Žlté slúžia predovšetkým ako pomôcky. Kompas zobrazuje vašu pozíciu na mape, úchytka umožňuje držať sa na kolmých stenách a magnetický medailón priťahuje rosaries, hlavnú menu vo Pharloome. Červené nástroje majú útočný charakter, zatiaľ čo modré sú určené na obranu. Správna kombinácia týchto nástrojov dokáže premeniť mnohé prehry na rýchle víťazstvá.

Čo sa týka bossov, čakajú na vás jednoduchšie aj náročnejšie súboje. Treba však dodať, že medzi nimi nájdete aj zaujímavé aj frustrujúce stretnutia. Videl som množstvo reakcií hráčov, ktorí absolútne preklínali súboj so Savage Beastfly, a naopak vyzdvihovali protivníkov ako Widow alebo Sister Splinter. Každý súboj predstavuje veľkú výzvu a je potrebné využiť všetky svoje schopnosti, aby ste ho úspešne zvládli. Sám viem, že niektoré súboje mi príliš nevyhovovali, no aj napriek tomu bol každý z nich jedinečný a zaujímavý. Nenašiel som tu žiadneho protivníka, ktorý by ma nebavil.

Skvelo je spracovaný aj samotný platforming. V úvode na vás čaká jednoduché preskakovanie zo stupienka na stupienok, no postupne sa Hornet naučí viacero talentov, ktoré jej umožnia navštíviť aj predtým neprístupné oblasti. V hre sú však aj miesta, v ktorých sa hra doslova zmení na ukážku parkourových schopností našej hrdinky ako napríklad Mount Fay, kde je výstup na vrchol hory poriadnou skúškou toho, čo ste sa naučili. Vtedy je potrebné pružne reagovať a prispôsobiť sa prekážkam, ktoré vám hra kladie do cesty.

Prejdime k vizuálnej stránke hry, ktorá je absolútne nádherná. Pozadia pôsobia fantasticky, dizajn jednotlivých tvorov je kreatívny a unikátny a tvorcovia dokážu výborne reagovať na atmosféru v hre. Niektorí protivníci pôsobia milo, iní rýchlo ukážu svoju bojovnú povahu, stretnete sa aj s mechanickými protivníkmi a niektoré bytosti vyzerajú, akoby boli vystrihnuté z hororu. Skvele pôsobí aj samotná Hornet, ktorej červené šaty a ihla dokonale dotvárajú jej celkový obraz. Videosekvencie takisto vyzerajú výborne a dokonale zapadajú do vizuálneho štýlu hry.

Opomenúť nesmiem ani úžasnú hudobnú stránku, pretože hudba je jedným z hlavných prvkov, ktoré hra implementovala do svojho príbehu. Soundtrack je skutočnou radosťou počúvať a veľmi dobre pracuje s prostredím, v ktorom sa nachádzate. Hudba dokonale zachytáva atmosféru okolo vás a zároveň podporuje dynamiku súbojov. Nikdy som nezažil moment, kedy by pôsobila monotónne alebo ma nudila. Vždy som bol úplne pohltený zvukmi, ktoré sa mi dostávali do uší. Okrem toho môžete v určitom momente premeniť svoju ihlu na hudobný nástroj s názvom Needolin. Na ňu môžete zahrať príjemné melódie a ak bude niekto nablízku, začne spievať. Nejde síce o jediné využitie tohto nástroja, no dokáže mnohým momentom pridať veľa.

Otázkou teda zostáva, ako je na tom samotný príbeh. Dokáže Hornet svojou cestou na vrchol Citadely zaujať a priniesť silný zážitok? Nemôžem povedať, že by príbeh Hollow Knight: Silksong patril medzi tie najzaujímavejšie, s ktorými som sa stretol, no dokáže v správnych momentoch zapôsobiť. Viac než čokoľvek iné tvoria príbeh jednotlivé postavy, s ktorými sa stretnete a ktoré vo Pharloome žijú vlastný život. Spomenul som už Shakru, ktorej prítomnosť vždy prináša pocit istoty, no nie je jedinou postavou, s ktorou sa počas hry stretnete. Jeden z mladých pilgrimov, ktorí sa snažia dostať do Citadely rovnako ako vy, Sherma, je postava, ktorú si rýchlo obľúbite a budete sa tešiť, keď sa objaví v blízkosti. Sú tu nerozluční bojovníci Garmond a Zaza, ktorých pozitívna energia sa prenáša na všetkých okolo, a množstvo ďalších zaujímavých postáv roztrúsených po celom svete.

Charakter sa však dokáže ukázať aj z opačnej strany, konkrétne v prípade bielej bojovníčky Lace, ktorá má s Hornet toho spoločného oveľa viac, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Počas prvého stretnutia som ju vnímal ako sympatické dievča, ktoré má rado aj malé bytosti okolo seba. Postupne sa však ukáže, že v jadre je to silná bojovníčka, ktorá sa snaží získať priazeň ústrednej antagonistky Grand Mother Silk. V sebe tak veľmi zaujímavo kombinuje dve úplne odlišné stránky, ktoré ju robia komplexnou postavou. Dokonca by sa dalo povedať, že jej v mnohom aj rozumiem, rovnako ako samotnej Hornet.

Samotný príbeh však primárne závisí od vášho vlastného herného zážitku. Záleží na tom, ako veľmi budete chcieť objavovať skryté lokality, koľko postáv sa vám podarí stretnúť a akú časť príbehu odhalíte. Vďaka prostrediu, nápaditým boss súbojom a dobre napísaným postavám som chcel prejsť s Hornet jej príbehom, no zároveň som si uvedomoval, že veľa informácií môže zostať pre mnohých skrytých v útrobách Pharloomu, či už ide o lore samotného sveta alebo misie našej protagonistky. Mne osobne neprekážalo, že mi hra tieto informácie nenapodávala priamo, no viem si predstaviť, že niektorí hráči by očakávali viac. Napriek tomu mi všetko kompenzoval veľký počet detailov a nápadov, ktoré do hry tvorcovia vložili.

Veľmi sa mi páči, že si Hornet môže vychutnať liečivý horúci kúpeľ, ktorý jej doplní energiu aj zásobu hodvábu. Bavilo ma hľadať stratené blšky do cirkusu. Citadela je tak obrovská a ponúka toľko rozličných miestností, že som počas hry neustále premýšľal, ako sa tu kedysi žilo. Bolo zábavné hrať s postavou hru s kockami a objavovať ďalšie maličkosti. Ako som už spomenul, aktivít a drobných momentov je v hre skutočne neúrekom a práve vďaka nim je zážitok z hrania taký ohromný.

Ak by som mal zapojiť aj svoje kritické ja, musím povedať, že niektoré lokality skutočne pôsobia, akoby mali hráčom spôsobovať nočné mory. Oblasti ako Bilewater alebo Sinner’s Road sú momenty, kedy som mal pocit, že tvorcovia úmyselne chcú hráčov frustrovať. V prípade Bilewater to nie je len dizajnom lokality a rizikami, ktoré Hornet tu zažije, ale aj niekoľkými nepríjemnými prekvapeniami. Frustrujúce boli občas aj výlety k niektorým bossom. Kým k niektorým budete mať takmer na dosah ruky, k iným sa budete musieť preteperiť takmer cez celú lokalitu, čo môže byť veľmi únavné, najmä ak chcete začať súboj s plným zdravím.

Videl som aj veľa kritiky na ekonomiku v hre. Ako som už napísal, hlavnou menou vo Pharloome sú rosaries. Na nákup niektorých dôležitých predmetov ich budete potrebovať veľké množstvo, no hra vám zároveň dáva možnosť časť z nich zviazať. Prečo by ste však mali o časť prísť? Nikto vám predsa nič nedá zadarmo. Ak si za 80 rosaries necháte 60 zviazaných a zaplatíte obchodníkovi 20, nepríde mi to ako úplne neférový obchod. Navyše si tým zaistíte, že keď ich budete naozaj potrebovať, neprídete o ne. Ak sa však na to nepripravíte, budete musieť opätovne nájsť svoju kuklu, aby ste získali stratené peniaze späť. Niekedy je to jednoduché, no budú aj momenty, keď budete ľutovať, že ste ich neuviazali, najmä ak ste už nazbierali veľké množstvo.

Mojím cieľom však nie je vypichovať maličkosti, aby som hru znehodnocoval Pokiaľ ste fanúšikom pôvodnej hry Hollow Knight a metroidvania je váš obľúbený herný žáner, Hollow Knight: Silksong je stávkou na istotu. Čaká na vás obrovský svet s fantastickými lokalitami, nádherným vizuálnym štýlom, kvalitnou hudbou a sympatickými postavami, ktoré vás budú sprevádzať až do úplného konca. Na záver by som ešte rád zdôraznil, že hru si na Steame môžete zakúpiť len za necelých 20 €, čo je bezpochyby výborná cena. Investoval som do hry približne 70 hodín a môžem s istotou povedať, že čas bol strávený plnohodnotne. Som veľmi vďačný Team Cherry za tento fantastický zážitok a som presvedčený, že sa k hre v budúcnosti ešte vrátim.

Shadow Labyrinth je za mňa veľmi dobrá ukážka ako to dopadne, keď človek na hru postupne zmení svoj názor. Pôvodne som hre dal 75%, dnes by som to tak o 10 posunul nižšie. Dôvod je najmä ten, že po tom ako som odohral Hollow Knight: Silksong, určité veci na mňa začali pôsobiť úplne inak. A niečo čo sa javilo v tom bode ako malý detail sa zrazu stal väčším problémom. Poviem teda najprv, čo mi na hre najviac po nových skúsenostiach prekážalo.

Najväčším problémom Shadow Labyrinthu za mňa je skutočnosť, že hre je neskutočne prázdna. Čaká síce na vás veľké množstvo protivníkov, ktorí vás budú chcieť zlikvidovať, no hre absolútne chýba nejaký pocit, že by ste sa ocitli vo svete, v ktorom sú aj nejaké NPC. Prvých 10 - 15 hodín dokopy budete len chodiť a likvidovať všetko okolo seba a keď sa konečne stretnete s prvými postavami, budete skôr prekvapení, že tu vôbec niekto žije. Môžem uznať, že obchodníci a tiež ostatné postavy, s ktorými sa neskôr stretnete sú fajn a aspoň konečne hru nejako oživia, no nezmažú ten pocit, že ste dlho dokopy len tak blúdili krížom krážom.

Rovnako musím dať pravdu ostatným kritikom, že prostredia vyzerajú vysoko sterilne a nudne. Primárne budete mať skoro vždy pocit, že sa nachádzate buď v nejakej jaskyni, alebo v nejakej vesmírnej lodi. Všetko pôsobí veľmi všedne, nezaujímavo a ničím vás to výrazne neosloví. Lokality rozhodne nie sú silnou stránkou. Uvedomoval som si to síce aj predtým, no po tom, čo som videl lokácie v Silksong, ten nepríjemný pocit len zosilnel.

Systém checkpointov mi takisto úplne neimponoval. Nechápem, prečo sú rozdelené na dva rôzne typy, teda veľké a malé. Rozmiestnené medzi sebou sú však často tak, že v prípade smrti na vás čaká celkom slušný backtracking. V hre je aj síce systém rýchleho presúvania sa medzi nimi ale tu už do hry vstupuje spomínané rozdelenie medzi nimi. Teleportovať sa totiž môžete len k tým veľkým, malé slúžia len na to, aby sa pri nich warpli v prípade smrti. Aspoň však v prípade smrti neprídete o všetko vaše zlato, čo môžem považovať za celkom dobrú výhodu.

Vizuálne hra vyzerá fajn, má to celkom solídny digitálny dizajn a pôsobí to celkom futuristicky. Pac-manove upgrady sú fajn, no najlepšie asi vyzerá, keď sa dá do svojho bojového módu. Dizajny nepriateľov sú fajn a jednotliví bossovia sú tiež celkom zaujímaví. Súbojový systém je tiež fajn a dá sa s ním celkom dosť poriešiť. Číslo Osem je fajn protagonista a explorácia v hre je tiež dobrá. Plus sa mi páči mapa, na ktorej ste schopní relatívne jednoducho objaviť jednotlivé tajné chodby, dobre sa v nej orientuje a veľmi rýchlo v nej viete pochopiť kam sa vlastne chcete dostať.

Najlepšie momenty si však hra vychytáva počas toho, ako budete prechádzať nie labyrintom, v ktorom ste sa ocitli, ale v malých labyrintoch, ktoré sú rozmiestnené všade po mape. Toto je jednoznačne najlepšia časť hry, pretože je to kvalitný upgrade originálnych Pac-man hier a získavajú tým úplne nový nádych. Je to najkvalitnejší upgrade a popravde by mi nevadilo, keby celá hra bola len o tomto. Vo výsledku si nemyslím, že hra je zlá, len sa mala postaviť na trochu iných základoch. Ako metroidviania je hra fajn, no ako Pac-man upgrade v labyrinte, kde budete musieť poraziť duchov je to oveľa zaujímavejšie.

Verím, že tvorcovia hry Cloud Cats` Land milujú mačky nadovšetko a najradšej by ich mali denne pri sebe doma. Prečo si to myslím? Už samotný názov štúdia PurrMurrMeow Games o mnohom napovedá. A úprimne, vôbec mi to neprekáža. Za posledné roky mi rukami prešlo viacero hier, v ktorých som ovládal mačacieho hrdinu, a zakaždým ma dokázali príjemne naladiť. Okrem toho som fanúšikom point-and-click adventúr, takže spojiť tieto dva prvky do jedného celku pôsobilo ako veľmi dobrý nápad. Ako to celé dopadlo? 

Príbeh sa začína na lodi, kde sa spolu so svojím pánom spokojne plavíte po mori, keď vás zrazu napadne nebezpečne vyzerajúca príšera. Musíte čo najskôr vymyslieť spôsob, ako sa jej zbaviť, a následne sa pomaly presúvať mačacím ostrovom až k záhadne pôsobiacemu majáku. Ten by mal predstavovať cestu von. Rozhodne to však nebude iba jednoduchá prechádzka a na úspešné zvládnutie úlohy budete musieť prekonať hneď niekoľko prekážok.

Verím, že fanúšikovia point and click adventúr si tu prídu na svoje. Dočkajú sa totiž všetkého, čo už veľmi dobre poznajú, konkrétne zbierania predmetov do inventára, ich vzájomného kombinovania a občas aj celkom absurdných riešení, ktoré logicky vôbec nedávajú zmysel, no v tomto svete ich skrátka musia akceptovať. Oceňujem však najmä to, že posledný patch hru sprístupnil aj hráčom, ktorí s point and click žánrom nemajú až toľko skúseností.

Cloud Cats’ Land tak po novom ponúka i jednoduchú náročnosť, ktorá vám neustále napovedá, kde sa dajú využiť jednotlivé predmety či ešte o niečo jednoduchšiu, vďaka ktorej by mal hru prejsť úplne každý. Okrem toho je tu ešte jeden vcelku nenápadný systém nápovedy, a tým je skúmanie predmetov. Občas vám totiž hrdina poradí, ako ich správne použiť. Nejde síce o stopercentne spoľahlivú metódu, no dokáže vám to aspoň trochu sprehľadniť niektoré situácie.

Tvorcov musím pochváliť aj za vizuálny štýl. Hra je dostatočne farebná, sympatická na pohľad a jednotlivé prostredia pôsobia pekne nasvietené. Ani kreativite pri dizajnovaní jednotlivých mačiek sa rozhodne nekládli žiadne medze. Na prvý pohľad sú všetky veľmi roztomilé, no zároveň ich dokážete od seba odlíšiť nielen farbou, ale aj rôznymi outfitmi. Väčšina z nich sa ochotne stane vašimi kamarátmi, hoci treba dávať pozor a nesnažiť sa ich zbytočne nahnevať.

Hoci som spomínal, že jednotlivé riešenia často nebývajú úplne logické, hra neobsahuje až tak veľa miest, kde by sa dalo skutočne stratiť. Ak chcete aspoň nejakú úvodnú nápovedu, pozrite si trailer, v ktorom nájdete niekoľko riešení problémov. Dám vám však aspoň jednu radu. Tá súvisí s tým, že jednu kľúčovú lokalitu budete môcť navštíviť iba vtedy, keď využijete bublinu od spiacej mačky. No viac už nebudem prezrádzať.

Samotná hra obsahuje aj niekoľko minihier. Niektoré sú celkom vydarené a slúžia ako oddychovky pred ďalším dobrodružstvom, iné však vyzerajú, akoby sa tvorcovia ani nesnažili vytvoriť plnohodnotnú minihru. Väčšina z nich je pomerne jednoduchá, no ku koncu sa objaví aj jedna náročnejšia, v ktorej musíte odomknúť zámok na chladničke. Ak by sa vám však minihry zdali príliš náročné, môžete ich pokojne preskočiť, čo považujem za sympatickú výhodu.

Príbehovo ma hra síce výraznejšie neohromila, no mám pocit, že tvorcom na ňom ani príliš nezáležalo. Ich cieľom bolo skôr priniesť niekoľko vtipných odkazov na známe produkty (Sherlick Meows je asi najlepším príkladom) a celkovo len pôsobiť milo. V tomto smere si teda myslím, že misia bola úspešne splnená. Príbeh vám najlepšie sprostredkujú zápisy z denníka, ktoré budete postupne nachádzať. Tie vám poskytnú aspoň čiastočný obraz o tom, čo sa dialo, hoci ich autor mal zrejme pocit, že sa ocitol v akomsi horore. Tento dojem vtipne umocňuje aj hudba, ktorá hrá pri čítaní zápiskov na pozadí.

Za zmienku možno ešte aj stojí, že občas si budete musieť na riešenie problému chvíľu počkať. V hre sú situácie, keď použijete určitý predmet z inventára, no až po niekoľkých presunoch na inú lokalitu pochopíte, aký bol dôvod tejto akcie. Považujem to za príjemné osvieženie, ktoré robí niektoré momenty zaujímavejšími. Nejde síce o úplne nový nápad, no do hry vnáša aspoň trochu iný prvok, ktorý dokáže občas zamotať hlavu a zároveň priniesť niekoľko vtipných situácií.

Posledná vec, ktorú stojí za to spomenúť, sú mačky, ktoré môžete zobrať so sebou v kartónovej krabici. Dokopy sú tri a každá vám v hre pomôže trochu iným spôsobom. S jednou sa dostanete do menších lokalít, druhá vám osvetlí cestu a tretia dokáže preniesť ilustrácie alebo predmety z fotografií do každodennej reality. Tento prvok dokáže hru veľmi príjemne ozvláštniť a funguje naozaj dobre. Okrem toho môžete pre každú mačku nazbierať aj niekoľko extra zberateľských predmetov, ktoré nemajú vplyv na samotnú hru, no môžete si ich prezrieť vo svojom denníku.

Moje dojmy z Cloud Cats’ Land sú nakoniec veľmi uspokojivé. Kľúčové slovo, ktoré si z tejto recenzie môžete zobrať je „roztomilosť“. Ide skutočne o veľmi roztomilú hru, ktorá poteší predovšetkým milovníkov mačiek a fanúšikov point and click adventúr. Príbeh a postavy síce nezohrávajú významnejšiu úlohu, no, ako som spomínal, tu to až tak neprekáža. Hra je dostatočne zábavná, vtipná a kreatívna, aby som ju mohol ohodnotiť ako sympatickú oddychovku. Ak teda máte pocit, že by mohol ísť o titul pre vás, pokojne mu dajte šancu. Tie štyri hodiny, ktoré s ním strávite, vás možno veľmi príjemne potešia.

Urobiť kvalitnú hororovú hru nie je vôbec jednoduché. Je potrebné na niečom stavať napätie, pričom súčasne treba prísť s nápadom, ktorý je schopný hráča ťahať od začiatku do konca. Často sa potom stáva, že námety pôsobia podobne, alebo je to celé postavené len na štýle walking simulator hry, ktorá je tmavšia alebo vás v nej prenasleduje nejaká nadprirodzená bytosť a podobne. Veci, ktoré sme videli spracované už toľkokrát, že človek už o podobné tituly stráca aj záujem. Videl som to tento rok napríklad aj v Chorus of Carcosa, ktorý teda veľkou dávkou originality veľmi neoplýval. Z času na čas však objavíte projekt, ktorý príde s niečím neopozeraným a dokáže vás vtiahnuť do deja. Práve sem radím aj Among Ashes.

V prvom rade musím oceniť ten meta koncept. Zvládnutý skvele. Hra doslova začína tým, že zapnete akčnú FPS hru s názvom Demon Blood. No po neúspešnom prvom leveli dostanete ponuku na niečo nové. Nenápadný súbor na stiahnutie s názvom "I´m Sorry", pod ktorým sa skrýva hra s menom Night Call. Následne sa už pustíte do hry, pričom to celé veľmi pripomína staré Resident Evil tituly z obdobia 90-tych rokov. Hra to však robí celé ešte zaujímavejšie, nakoľko sa postupne budú niektoré elementy z hry presúvať aj priamo do vašej izby. A aby toho nebolo málo, tak v hre je zaujímavým spôsobom ukrytý ešte aj akčný 2D slasher "Tree of Life", kde si budete môcť vyskúšať súboj s mečom. Tvorcovia sa s tým rozhodne pohrali.

Je takisto super, že počas hrania bude potrebné, aby ste občas opustili svoje herné kreslo a pozreli sa na niečo vo vašom byte. Či už sa z ničoho nič spustí rádio, niekto bude klopať na vaše dvere a podobne. Určite to vie zážitok ešte o niečo zintenzívniť. Sú tu ale ešte aj drobné detaily, ako napríklad texty v jednotlivých linkoch, ktoré vám cez starý messenger pošle váš kamarát Mark. Texty sa tu oplatí čítať, lebo vám dajú v niečom väčšiu predstavu o príbehu, no súčasne vás dokážu aj miestami pobaviť, keď si to premietnete do reality. Je super, že autori vedeli solídnym spôsobom odkázať na známe diela, ktoré stáli za vznikom Night Call.

Rovnako dobre tu pôsobí aj fakt, že hra, ktorú ste si stiahli je vlastne uniknutá na internete a nachádza sa v nej veľké množstvo bugov, obrazovka vie glitchovať, alebo niektoré veci doslova ostali nedotiahnuté, ako napríklad chýbajúce zadania hlavolamov. No našťastie sa k nim vie Mark pomocou internetu nejakým spôsobom dopátrať a nezaseknete sa. Ale očividne v roku 2001 nebolo len pre Česko a Slovensko populárne hrať cracknuté hry alebo také, ktoré sme si zadarmo niekde stiahli. Súčasne sa však ukáže, že tie glitche a bugy, ktoré sa tu dostali istým spôsobom majú ešte v mnohých momentoch tiež budovať napätie a zvládnuté je to efektívne.

Taktiež sa mi páčia malé detaily, ktoré si môžete všimnúť počas hrania. Napríklad váš messenger, kde máte kamarátku, ktorá si ako motto dala: "It´s Levioosah, not Leviosaaah". Za zaujímavé tiež považujem, že akonáhle zapnete Night Call, Demon Blood už opätovne znovu nespustíte. Nemôžete teda hrať obe hry súčasne. Neviem však povedať, či je to systémom, alebo či je hra skutočne prekliata a zavírovala vám aj existujúce súbory.

Poďme si však niečo povedať aj o príbehu, ktorý je za mňa skutočne skvele spracovaný. Sám o sebe by možno pôsobili jednotlivé elementy trochu klišé, no postupne hra začne odhaľovať jednotlivé karty a postupne pochopíte, že veľa veci, ktoré sa dozviete o autorovi hry, jeho rodine a minulosti veľmi dobre zapadajú do všetkého, čo v hre budete vidieť. Za nitky v hre však ťahá ešte niekto ďalší. Niekto, kto chce, aby ste celú hru dokončili a pochopili niečo podstatné. Osobne si myslím, že keby sa vydania dočkala len samotná hra Night Call, asi by neurobila žiadnu väčšiu dieru do sveta, no v kombinácii so všetkými elementami, ktoré Among Ashes ponúka to celé funguje skvele.

Čo mi osobne vadí je len niekoľko detailov. Trochu ma mrzí, že v hre nie je viac využitý messenger. Mohli by ste teoreticky komunikovať s viacerými priateľmi, ktorí by hru hrali a možno to mohlo mať celé trochu efekt, ako vo filme Unfriended. Mohlo byť zaujímavé mať možnosť vidieť, ako by to dopadlo keby viacerí priatelia hrali hru a medzi sebou komunikovali.

A možno by mi tiež nevadilo, keby vám hra nezaplní kompletne celý inventár zozbieranými kľúčmi. Keby ste o ne prišli v čase, keď ich už nebudete potrebovať alebo sa ich mohli zbaviť, nemuseli by ste často preklikávať sa cez všetky predmety, kým by ste sa dostali k tomu, ktorý potrebujete. Celkovo však inventár mohol byť lepšie usporiadaný, aby ste sa v ňom mohli lepšie orientovať.

Posledná kritika ešte pôjde na finálny boss súboj, ktorý mi osobne prišiel fakt až príliš jednoduchý. Tak ako je Night Call sprogramovaný mu dokopy neumožňuje ani len šancu, aby ste to nezvládli. Trvá veľmi krátko pochopiť, čo sa po vás chce (ak ste hrali aspoň jeden Resident Evil titul to pochopíte okamžite) a hra navyše nepôsobí, že by ani len chcela dať vášmu protivníkovi nejakú šancu vás poraziť. Na jednej strane som tak finálny boss súboj zvládol na prvý pokus, na druhej strane som ale čakal niečo výraznejšie.

Ak ale máte radi hororové hry a chcete si vyskúšať niečo, čo pôsobí súčasne, no rovnako vie zapôsobiť na vašu nostalgiu, Among Ashes je hra, ktorej určite dajte šancu. Za tých pár hodín, ktoré pri nej strávite to určite bude stáť za to. Ja som s výsledkom veľmi spokojný a dávam výrazné odporúčanie. Keď som hru pár mesiacov dozadu vyzdvihoval v Skrytých Esách, moje tušenie bolo správne.

Keď som v roku 2023 vyskúšal Sea of Stars , dočkal som sa hry, akú som pred sebou nemal už dávno. Aj preto som sa tešil na možnosť vrátiť sa do tohto sveta a keď vývojári zo Sabotage ohlásili, že sa ich titul dočká rozsiahlejšieho DLC, nemusel som o svojom najočakávanejšom titule príliš dlho uvažovať . Dokázal Throes of the Watchmaker naviazať na kvality originálu, alebo ide len o extra kapitolu, ktorú nemá zmysel skúšať? 

Príbeh Throes of the Watchmaker je možné spustiť až keď sa vám podarí úspešne zakončiť hlavný príbeh (objaviť tajný koniec pritom nie je nevyhnutné). V ňom sa pomocou flashbacku dozviete, že postava menom Watchmaker v minulosti spolupracovala s démonom Aephorulom (ústredný antagonista v hlavnej hre) na vytvorení miniatúrneho sveta v hodinách, ktorý sa volá Horloge. No Aephorul doň vložil jedno prekliate ozubené koliesko, ktoré po čase malo zmeniť tento nádherný svet na niečo úplne iné. V momente ako Watchmaker vstúpila dnu, vzniklo jej vlastné zlé dvojča s cieľom oslobodiť sa a priniesť chaos ako do Horlogu, tak do vonkajšieho sveta. A hoci jej v tom Watchmaker zabránila, bariéra medzi svetmi sa začína lámať a je tak potrebné, aby bojovníci slnovratu Valere a Zale vstúpili do Horlogu a porazili zlo.

Príbehová línia ma v Throes of the Watchmaker veľmi príjemne prekvapila. Ide nielen o zaujímavý dodatok, no dej ako taký veľmi dobre zapadá do celkového kontextu a nemám problém ho vnímať ako súčasť originálu. V DLC sa primárne stretnete s postavami, ktoré už poznáte, no budete ich mať možnosť vidieť aj v trochu iných stránkach. Dokonca by som si dovolil tvrdiť, že opravilo aj jeden z problémov, ktorý bol hre miestami vyčítaný – a to charaktery hlavných hrdinov.

Valere a Zale totiž pôvodne nemali až taký veľký priestor skutočne zažiariť. Obaja mali určité charakterové črty, no prakticky bolo úplne jedno koho ste ovládali ako postavu a dostali ste s k úplne totožným momentom. Tentokrát však budú musieť čeliť sami svojim vlastným strachom a pocitom, ktoré chcú v vnútorne chcú pochovať. To im pridáva väčšiu dávku charakteru a už tak neplatí, že by ste jedného od druhého neodlíšili. Ako Valere tak Zale totiž majú svojich vlastných démonov, ktorým sa budú musieť postaviť čelom. 

Dalo by sa teda povedať, že tento svet rozohráva s našimi hrdinami poriadnu psychologickú hru, v ktorej budú sami sebe svojimi najväčšími nepriateľmi. Sami si však uvedomujú, že veľa z toho čo im ich dvojčatá hovoria (konkrétne Narcis King a Feral Queen) je z určitého uhla v podstate pravda. Sami občas majú pochybnosti o sebe samých, svojich úsudkoch alebo len o tom, či ich budú ľudia vnímať ako skutočných hrdinov alebo nie. No ak mám sám prispieť svojim vlastným dojmom, potom verím, že stále vnútorne vnímajú aj zradu svojich veľkých hrdinov a pôvodných bojovníkov slnovratu Erline a Brugavesa. Je tak vskutku zaujímavé sledovať jednotlivé dialógy a vidieť reakcie našich hrdinov na jednotlivé situácie. Je cítiť, že v mnohom vedia ich protivníci zatlačiť na správne miesta, čo vnímam ako veľký plus.

Zaujímavý je aj samotný Horloge. Svet vnútri hodín je plný postavičiek, ktorých život ovláda kľúčik v ich chrbte a všetko je tak neprekvapivo nadizajnované ako jeden obrovský cirkus. Všade okolo vás sú postavené obrovské stany, môžete sa nechať vystreliť z obrovských kanónov, hojdať sa na hojdačkách, balansovať na rozpálenej slnečnej guli či chodiť po lane. Teda cirkus ako sa patrí, dokonca aj s obrovským klaunom.

Zmien sa dočkal aj súbojový systém. Schopnosti, ktoré si Zale a Valere priniesli z vonkajšieho sveta totiž nemajú proti ich nepriateľom žiadny účinok. Budú sa preto musieť trochu prispôsobiť svetu okolo seba a tak sa aj ich útoky zmenia na také, ktoré dokážu priviesť kvalitnejšiu šou. Hre to dáva celkom iný nádych, no súčasne to má i jednu výraznejšiu nevýhodu. Tou je absencia vašich ultimátnych útokov, ktoré bola vždy radosť zosielať. Dočkáte sa ich až na záver hry proti finálnemu bossovi, čo mi príde ako celkom škoda. Tvorcovia mohli skrátka vymyslieť i nové ultimátne útoky, ktoré by mali v tomto svete väčší význam. Súčasne však uznávam, že o to viac tu musíte taktizovať.

Tentokrát navyše nemáte v zálohe ďalších bojovníkov, ktorých môžete jednoducho prestriedať, aby ste získali proti vašim protivníkom výhodu. K dispozícii máte iba trojicu, ktorú tvoria už spomínaní Valere a Zale a tých dopĺňa váš robotický priateľ Arty, ktorý bol v pôvodnej hre len ako NPC. Tentokrát sa však môže priamo zúčastniť súbojov a tiež má v zálohe niekoľko zaujímavo vymyslených útokov.

 Pochválim aj fantastický boss súboj proti ústrednému antagonistovi “Bábkarovi”, ktorý pretransformuje moju obľúbenú minihru “Wheels” do skutočného súboju priamo na hernom stole. No ako to už však býva vo väčšine JRPG, finálny súboj je rozdelený na niekoľko fáz. Preto je vhodné napísať, že súboj na hracom stole je len prvou časťou súbojov z troch, ktoré na vás celkovo čakajú. Našťastie však nie sú spracované tak náročne ako to bolo napríklad pri Metaphor: ReFantazio , takže nechcem v tomto ohľade DLC až tak kritizovať. Akurát platí, že súboje, ktoré vás čakajú potom sa už takého “wow” efektu nedočkajú. Taktiež ma vcelku mrzí, že si nemôžete do Horloge zobrať aj zvyšok svojho tímu. Rozumiem však hlavným dôvodom – či už ide o príbehovú stránku alebo skutočnosť, že potom by bolo DLC minimálne dvakrát tak veľké. Sabotage Studio si však získava v mojich očiach obrovskú pochvalu už len za to, že sme asi osemhodinové DLC dostali úplne zadarmo. Pre ľudí, ktorí hru ocenili tak ako ja, tak ide o nádherný darček a musím im zaň touto cestou poďakovať. 

Viac teda asi nemusím rozoberať. Či už ide o vizuálnu stránku, hudbu, vynikajúcu minihru Wheels, všetko som podrobne rozpitval vo svojej pôvodnej recenzii pred dvomi rokmi a nič sa odvtedy nezmenilo. Throes of the Watchmaker je tak mimoriadne sympatickým prídavkom pre všetkých fanúšikov originálu, ktorý prináša všetko, čo od neho chceli a nebráni sa ponúknuť aj niekoľko drobných zmien. A určite by som sa nehneval, keby som sa mohol v budúcnosti ešte raz vrátiť do tohto sveta – či už v ďalšom DLC alebo rovno v prípadnom pokračovaní.

Herní výzva 2025 - 4. Byl jednou jeden život

Nie je žiadnou novinkou, že hororových hier je v posledných rokoch ako húb po daždi. Prísť s niečím novým je už vskutku náročné a udržať si pozornosť hráčov je ešte väčšia výzva. Preto je vždy príjemným prekvapením, keď sa občas objaví hra, ktorá nepôsobí ako narýchlo vytvorený projekt, no reálne do nej tvorcovia investujú svoj čas, aby ju urobili čo najlepšou. Poďme si teda predstaviť titul KARMA: The Dark World , ktorý toto bez okolkov spĺňa. 

Ústrednou postavou je špeciálny agent menom Daniel McGovern, ktorý pracuje pre spoločnosť Leviathan ako osoba skúmajúca spomienky. Leviathan totiž vládne tvrdou rukou a ich cieľom je mať nemysliacich pracujúcich ľudí, ktorí budú fungovať ako dobíjacie batérie. Rozumej fungovať nepretržite a dobiť svoju energiu prostredníctvom modrej tekutiny, ktorá vráti energiu. Napriek tomu však existuje v tomto svete, ktorý bol silne inšpirovaný knihou 1984 od Georga Orwella (dokonca ju máte možnosť viackrát objaviť) aj nejaký odboj, ktorý sa snaží Leviathana a ich hlavný počítač “MOTHER” oslabiť a vrátiť ľudstvu stratenú slobodu. A kľúčom k tomu je práve Daniel.

Hneď na úvod musím tvorcov z Pollard Studio pochváliť, pretože hra v mnohom nadmieru prekonala moje očakávania. Už viackrát som sa nechal nalákať na horor, ktorý z ukážok vyzeral zaujímavo, no vo výsledku som ostal sklamaný. Tu to však neplatí. V prvom rade je Karma zasadená vo svete, kde neexistuje reálne žiadna sloboda, dokonca ani len myslenia. Spomienky sú skúmané za účelom získavania informácií ohľadom kohokoľvek, kto by nejakým spôsobom mohol chcieť zničiť teror, ktorý Leviathan zaviedol.

Námet je však jedna vec, kľúčovým elementom, ktorý činí tento zážitok skutočne kvalitným sú tunajšie postavy. Tým, že skúmate ich myseľ, chodíte v ich spomienkach, a zisťujete, akí sú vlastne v skutočnosti. Dokážete ich pochopiť a súčasne si postupne uvedomujete, že mnohí z nich sú iba nešťastní zo svojho vlastného života. Sean Mehndez, ktorý je vykresľovaný ako zradca a terorista, je primárne zúfalý otec, ktorý chce pre svoju dcéru len to najlepšie, no jeho vlastné mentálne zdravie sa mu rozpadá. Rovnako tu máte aj sebavedomú Rachel, ktorá pôsobí skoro až nedobytne, no v jej vnútri sa ukrýva tak smutné, až tragické tajomstvo, že mi jej bolo neuveriteľne ľúto.

Práve tu Karma získava najviac plusových bodov, pretože je nanajvýš potrebné, aby sme voči postavám cítili nejaké tie emócie. Nakoniec, aj náš hlavný hrdina Daniel síce pôsobí ako nepodplatiteľný špeciálny agent, no v priebehu zápletky bude jeho myseľ testovaná obrovským množstvom spomienok, ktoré ho ukážu v úplne inom svetle. Opäť ide o veľmi dobre spracovanú myšlienku, ktorá nakoniec vyústi do veľmi silného a emóciami nabitého finále. Nechcem však prezrádzať priveľa, takže sa presuňme zase trochu ďalej.

Spokojnosť u mňa vládne aj s vizuálnou stránkou. Občas mi možno prekážalo využívanie veľkého množstva červenej farby a skutočnosti, že hra je často veľmi tmavá, no aspoň to nijakým spôsobom nenarúša atmosféru, ktorú sa snaží budovať. Celkovo teda môžem povedať, že grafika je viac než solídna. Prostredia aj postavy sú dobre nadizajnované a pôsobia skutočne, nezabúda sa na malé detaily ako napríklad odrazy v zrkadlách a je vidno, že tvorcovia chceli, aby hra vyzerala čo najlepšie. V úvode ma akurát prekvapil pohľad z okna, kde rôzne predmety neustále mizli a objavovali sa skrz zvláštne glitche. Nemyslím si ale, že ide o chybu, ale skôr úmyselný nápad, ktorý mal ukázať ilúziu, ktorú sa Leviathan snaží budovať. 

No keď som to už načal, musím spomenúť, že úvod prináša celkom slušný zmätok. Vôbec som nechápal čo sa vlastne deje, kto som, ani kam mám ísť. Mal som obavy, že chaos bude niečo, s čím bude hra operovať aj naďalej, no to sa našťastie nestalo. Keď sa však spätne na všetko dívam, s celkovým kontextom to nakoniec dáva reálny zmysel. No musíte sa pripraviť na to, že spočiatku budete premýšľať, čo sa vlastne deje a kde ste sa to ocitli. Podstatné je každopádne jedno. Idete získať svoje spomienky.

Po stránke hrateľnosti by vám nemala hra predstavovať žiadny výraznejší problém. Pokiaľ ste v minulosti hrali akýkoľvek hororový walking simulator, nestratíte sa. Väčšinou budete len čítať správy, riešiť relatívne jednoduché hádanky a liezť ventilačnými šachtami. Okrem príbehových hádaniek však na vás čaká ešte aj niekoľko náročnejších, ktoré sú vždy uložené v špeciálnych farebných krabičkách. Musíte zvoliť jednu zo štyroch možností a odmenou vám bude figúrka, ktoré môžete počas hry zbierať. Nájsť v nich niekedy logiku je však celkom náročné, a pokiaľ sa rozhodnete nesprávne, krabička sa zamkne a už ju znovu neotvoríte (iba pokiaľ reštartujete hru).

Je však skvelé, že postupne sa do hry zapájajú ďalšie elementy, ktoré ju nejakým spôsobom ozvláštňujú. Za najlepší príklad považujem získanie fotoaparátu, ktorým budete môcť odhaliť anomálie počas skúmania spomienok, pričom fotografovaním ich môžete rovno zlikvidovať. Rovnako to vyústi aj v jeden dosť nápaditý a celkom strašidelný boss fight. Je pravda, že hra má ešte jednu oblasť, v ktorej budete môcť bojovať s väčším protivníkom, no skutočný súboj si tu užijete len raz. A to je vlastne škoda – párkrát sa tu objaví niekoľko zaujímavých nápadov, ktorú sú však iba ojedinelé.

Úplne som nebol spokojný ani so skutočnosťou, že ako hráč nemôžete ovplyvniť správanie Daniela. Párkrát som úprimne nerozumel jeho správaniu a výsledkom bolo vyvrcholenie v druhej časti, kde mi dáva zmysel jedine skutočnosť, že nechcel, aby ho odhalila MOTHER. Jeho následná reakcia však hovorí za všetko a bolo by skrátka zaujímavejšie, keby ste mali sami možnosť rozhodnúť sa, na ktorú stranu sa prikloníte.

Napriek tomu však môžem napísať, že KARMA: The Dark World je veľmi kvalitným hororovým titulom. Pokiaľ hľadáte zaujímavý žánrový prírastok plný rozličných nápadov, potom maximálne splní všetky vaše očakávania a dočkáte sa i solídne napísaného príbehu. Hra rozhodne má svoje nedostatky, no oproti titulom ako aj nedávny Chorus of Carcosa pôsobí ako niečo, čo si rozhodne zaslúži vašu pozornosť. Pokiaľ teda hľadáte niečo na 6 až 8 hodín s vydarenou atmosférou a dostatočne atraktívnym námetom, možno už ani nemusíte hľadať.

Herní výzva 2025 - 8. Zločin a Trest

Ak patríte medzi vášnivých cestovateľov, ktorí radi spoznávajú nové kraje, zaujímajú sa o históriu a tešia sa na každý nový výlet, ktorý môžu počas roka absolvovať, už teraz vám môžem napísať, že Amerzone: The Explorer’s Legacy je hra presne pre vás. Rovnako si však tento titul užijú aj všetci, ktorí vyrastali s pôvodnou verziou z roku 1999. Ide totiž o veľmi funkčný remake, kde autori nič nepokazili, vylepšili vizuál, upravili hlavolamy a zariadili, aby hra pôsobila dostatočne inovatívnym dojmom. Viac však rozoberiem na nasledujúcich riadkoch. 

Príbeh Amerzone sa odohráva v roku 1998 a sústreďuje sa na novinára, ktorý bol pozvaný na stretnutie so slávnym historikom Alexandrom Valembois. Nečaká ho však veľké interview, pretože starý muž súhlasil so stretnutím z trochu iného dôvodu. V roku 1932 totiž podnikol vedecký výskum do krajiny Amerzone, nakoľko bol fascinovaný jej flórou a faunou. Práve preto odtiaľ uniesol vzácne vajce bielych vtákov, ktoré následne predstavil svojim nadriadeným. No keďže sa nedočkal reakcie akú očakával, počas posledných rokov ho skôr sužovala ľútosť nad jeho krokmi. Do Amerzone sa však nevypravil sám. Sprevádzal ho jezuita David Mackowski, ktorý sa rozhodol do Amerzone priviesť kresťanstvo a študent Antonio Alvarez v snahe posunúť krajinu dopredu, no viedlo to akurát k tomu, že sa stal jej diktátorom. Čo od vás teda Alexander Valembois očakáva? Splniť jeho poslednú vôľu a vrátiť ukradnuté vajce späť. Pretože s jeho silou sa možno bude môcť do krajiny vrátiť krása, ktorá rokmi ostala niekde stratená.

Ako niekto, kto nehral pôvodný titul, som mal možnosť pozrieť sa na tento remake bez nostalgických okuliarov. Dobrou správou je, že ide o veľmi vydarené dielo, ktoré určite stojí za váš čas. V prvom rade je vhodné napísať, že nejde o remake, v ktorom sa nedočkáte ničoho nového. Hra totiž obsahuje niekoľko dodatočných bonusov či jemne upravených hlavolamov, hoci v zásade vám, samozrejme, pripomenie staré dobré časy, ktoré ste strávili s originálom. Takto si sám osobne predstavujem kvalitnú úpravu, nakoľko vylepšená grafika nie je jediný dôvod, pre ktorý si hru budete chcieť vyskúšať.

No keď som už otvoril tému vizuálu, tak musím jednoznačne potvrdiť, že grafické spracovanie Amerzone je vynikajúce. Nejde možno o AAA titul, no napriek tomu si myslím, že tvorcom sa podarilo do hry dostať veľké množstvo detailov a vyzerá viac solídne. Prostredia sú nádherné a pôsobia živo. To všetko dotvárajú najmä všetky možné živočíchy, ktoré tu uvidíte. Navyše som počas hry nenarazil ani na jeden moment, kedy by som sa dočkal nejakých glitchov, alebo pádov. Hra je skvele optimalizovaná a pripravená na to, aby ste si ju vychutnali naplno.

To však stále nie sú primárne dôvody, prečo je Amerzone skvelým dobrodružstvom. Za najväčšiu výhru totiž považujem plavidlo Hydrofloat, ktoré sa stane vašim najlepším priateľom a je vsutku zážitok ho obsluhovať. Nevadilo by mi síce, keby sme ho mohli riadiť priamo, no súčasne je fajn, že kurz a motor dokáže ovládať autopilot. Čo však spočiatku pôsobí iba ako oplachtovaný vynález z tridsiatych rokov minulého storočia, totiž dokáže fungovať ako lietadlo, vrtuľník, motorový čln a dokonca aj ponorka. Stačí mať pri sebe len správne diskety s konkrétnym programom.

Páčili sa mi aj jednotlivé prostredia. Či už ide o úvodný maják, ktorý skrýva obrovské množstvo tajomstiev, ostrov vrakov lodí (príznačný názov), alebo aj lokality, ktoré budete môcť navštíviť už v samotnom Amerzone. Dočkáte sa aj zaujímavých aktivít, ako je napríklad útek z väzenia, potápanie sa, vysporiadanie sa s agresívnym nosorožcom či zhodenie mocného prsteňa do horiaceho vulkánu (ešteže za ním neskočil aj Gollum). Jediné čo ma trochu mrzí je, že jednotlivé prostredia nemôžete preskúmať tak, ako by si to zaslúžili. Prečo? Kvôli systému akým prechádzate okolím.

Osobne som nikdy výraznejšie nepreferoval systém striktne daného rozumej skokového pohybu lokáciami, v ktorom si šípkou určíte kam môžete ísť a hra vás posunie na vopred určené miesto. Je mi jasné, že v pôvodnej hre to bolo rovnaké, no v tomto prípade ide o jeden z aspektov, ktorý by som radšej zmenil. Dalo by to hráčom viac možností ako si vychutnať jednotlivé oblasti a prípadne aj prísť s inými riešeniami ako sa vysporiadať s danou situáciou. Občas sa totiž stalo, že som sa snažil vec riešiť odlišne, než som mal a nerozumel som, prečo mi hra napríklad nedovolí sa k nejakému miestu dostať z opačnej strany.

Takisto platí, že hoci sa mi lokality ako celok páčili, jedna mi veľmi neimponovala. Tou je močiar, ktorým som sa musel predierať pred úplným finále. V ňom totiž len neustále kráčate bez toho, aby ste sa dopracovali k čomukoľvek zaujímavému a polovica celej mapy je navyše úplne prázdna. Hoci som bol do tohto momentu s hrou mimoriadne spokojný, tu som sa už chvíľami začal trochu nudiť. Našťastie však túto kapitolu zakončí veľmi pekný moment, v ktorom si užijete jazdu na nádherných tvoroch. To moje dojmy opäť posunulo vyššie.

Mimo to už nemám s hrou žiadne zásadnejšie problémy. Hlavolamy a hádanky sa väčšinou dajú celkom dobre pochopiť a hoci je tu niekoľko, pri ktorých som sa na chvíľu zasekol, stačí len dávať poriadne pozor. Atmosféra je veľmi príjemná, tempo ideálne a hra skutočne pôsobí ako sympatický výlet vo vašom vlastnom hydrofloate, ktorý má veľké množstvo rozličných využití. Zaujímavá je aj časť, v ktorej aspoň trochu spoznáte miestnych domorodcov a budete mať možnosť vidieť vybrané jednoduchšie zariadenia v ich kmeni. No pokiaľ sa tešíte, že tu stretnete viac ľudí, potom môžete ostať sklamaní.

Jedna vec, ktorú ešte na Amerzone musím vyzdvihnúť je váš denník. Prostredníctvom neho je totiž vidieť, že prácu novinára si robíte poctivo a dávate si do súvislostí tie správne veci. Počas tejto cesty tak spracujete aj veľké množstvo článkov pre vašu redakciu a niektoré sú skutočne zaujímavým čítaním. Tie sú mimochodom rozdelené na také, ktoré potrebujú kratší a dlhší výskum. Rozdiel je ten, že v prvom prípade sa nachádzajú všetky dokumenty v jednej lokácii, kým v druhom môžete dávať dokopy informácie pokojne aj počas celej hry. Máte vďaka tomu pocit, že nie ste novinárom len na papieri, no skutočne budete vykonávať svoje poslanie tak, ako sa od vás očakáva. 

Vo výsledku tak vnímam Amerzone: The Explorer’s Legacy, ako kvalitný remake, ktorý poteší všetkých milovníkov 3D adventúr a dobrodružných príbehov. Hra má príjemné tempo, disponuje unikátnym dopravným prostriedkom a veľkým množstvom atraktívnych lokalít, ktoré skrývajú svoje tajomstvá, no rovnako aj nebezpečenstvá. Autori nám síce mohli dopriať voľný pohyb, no nemyslím si, že by to až tak zásadne kazilo celkový dojem. Je navyše príjemnou zmenou vidieť titul, ktorý stavia primárne na atmosfére a nesnaží sa do toho nasilu vkladať akciu alebo nútený humor a celkovo hru teda môžem odporúčať.

Herní výzva 2025 - 5. Zase Práce!

Februárový Steam Next Fest bol ideálnym priestorom na to, aby som sa ponoril do nových zaujímavých zážitkov. Vyskúšal som viacero demoverzií a bol som plný očakávaní, ako sa jednotlivé projekty predvedú vo finále. Jedným z nich bol aj Best Served Cold, ktorý skvelým spôsobom skombinoval dva elementy – a to prácu barmana a detektíva súčasne. Hra na mňa zapôsobila atmosférou 20. rokov minulého storočia a nevedel som sa dočkať vydania. Splnila hra moje veľké očakávania? Spokojne môžem potvrdiť, že áno.

Píše sa rok 1927 a majiteľ kníhkupectva Vincent Floare sa rozhodne otvoriť pod svojim obchodom tajný bar. V krajine je síce prohibícia v plnom prúde, to však neznamená, že ľudia si nebudú chcieť dopriať žiadny alkohol. K úspechu však bude potrebovať práve vás. Teda barmana, ktorý je talentovaný v oblasti miešania drinkov a zároveň i v komunikácii so zákazníkmi. Spočiatku sa zdá, že všetko bude prebiehať hladko, no jedného dňa k vám vstúpi detektív Hugo Merteens, ktorý sa snaží dopadnúť sériového vraha. Hoci je váš bar ilegálny, nemá v úmysle vás zatknúť a miesto toho vám navrhne spoluprácu. Nakoľko je presvedčený, že vrah vymení lokál a prídete s ním do kontaktu, potrebuje vašu pomoc. V rámci komunikácie so zákazníkmi sa teda musíte pokúsiť z ľudí vytiahnuť informácie, ktoré by mohli viesť k dolapeniu vraha. Výsledky vašej práce mu máte odovzdať do dvoch týždňov a v prípade úspechu váš bar napriek zákazu nezavrie. Všetko však skutočne závisí od vašich schopností správne počúvať. 

Prvým aspektom čo na Best Served Cold musím vyzdvihnúť je scenár. Ide o kvalitne napísaný príbeh, ktorý má v sebe veľké množstvo zaujímavých zvratov. Celkovo v hre spoznáte dvadsaťdva postáv, pričom každá z nich má svoj vlastný charakter. Počas debát s nimi sa toho dozviete veľa, môžete im počas hry pomáhať ich problémami a je zaujímavé sledovať, ako sa budú počas hry neustále vyvíjať. Len taký Killian možno pôsobí ako snobský chlapec z bohatej rodiny, ktorý iba využíva svoje postavenie, no súčasne budeme mať neskôr možnosť nahliadnuť trochu hlbšie pod povrch a pochopiť jeho situáciu. Hra sa inak odohráva od začiatku roku 1927 až do konca roka 1929, čo dáva všetkým dostatok priestoru na to, aby ich príbehové línie mohli dostatočne vyznieť. Dokonca som si uvedomil, že mi na ich osudoch začalo postupne záležať.

Zaujímavé je ale aj samotné vyšetrovanie. Tentokrát vás nečaká žiadne skúmanie miesta činu. Všetky informácie si budete musieť získať len komunikáciou s postavami, prípadne z archívu S.T.A.C. Vyhodnocujete informácie, spájate ich spolu na vašej nástenke a pomocou dedukcií sa snažíte prísť na to kto je vrahom, aký mal motív a či neexistuje niečo, čo by dokázalo postavu očistiť. Podozrivých môžete mať až štyroch a správnymi otázkami správnym ľuďom sa dopracujete k výsledku. Na každý prípad máte až šestnásť dní, pričom prvé dva vždy slúžia na zoznámenie sa s prípadom. Na prvý pohľad to tak možno nemusí pôsobiť, no je to dostatok času na odhalenie vraha. 

Prípadov budete spolu vyšetrovať päť. Zaujímavé je však to, že prvý je označený číslom 0. Nejde však o žiadny krátky tutoriál, v ktorom sa zoznámite s hrou a máte ho vyriešený za pár minút. Čaká vás rovnako plnohodnotné vyšetrovanie ako neskôr. Spočiatku som nerozumel dôvodom toho označenia, no neskôr vám to všetko dá zmysel. Jednotlivé prípady spolu každopádne súvisia, pričom finálny sa vás bude dotýkať oveľa viac, než si budete môcť predstaviť. V niečom mi pripomenul záver mnou recenzovaného   Killer Frequency , kde predošlé rozhodnutia mohli zmeniť váš osud. Tu je to v niečom iné, no stále budete mať v rukách osud niekoľkých postáv.

Hrateľnosťou titul pôsobí možno trochu jednoduchšie, no v zásade mi to nijako neprekážalo. No pokiaľ by ste chceli hru, v ktorej budete musieť správne miešať jednotlivé ingrediencie do drinkov, ostanete sklamaní. Stlačiť myš a hýbať ňou v smere línie je veľmi jednoduché a do hry v podstate neprináša skoro žiadnu výzvu. Musíte síce utekať pred červenočiernou šípkou, ktorá sa vás snaží dobehnúť, nejde však o nič náročné. Drinky tak reálne pokazíte iba v prípade, že ich sami pokaziť chcete. Prečo by ste robili cielene? Pretože niekedy bude na získanie určitej informácie potrebné, aby zákazníci nemali dobrú náladu. 

Toto je pritom asi najzaujímavejší element v samotnej hre. Skutočnosť, či vám zákazníci niečo prezradia, totiž záleží od viacerých faktorov. Na miere dôvery a priateľstva, miere opitosti a na ich nálade. Vy musíte tieto faktory postupne ovplyvňovať, aby sa vám zdôverili a vy sa tak dopracovali k informácii, ktorá vás následne posunie ďalej. Niekedy na úspech potrebujete splniť jeden z týchto elementov, niekedy viac. V prípade alkoholu však treba dávať pozor, aby ste zákazníka neopili až príliš. V takom prípade sa totiž radšej poberie domov skôr, než by sa s vami pustil do debaty. No občas sa vám to môže zísť, pokiaľ neviete o čom by ste sa s klientom rozprávali a tak sa ho aspoň kreatívnym spôsobom zbavíte.

Veľmi sa mi páči aj vizuálna stránka. Váš bar Nightcap je nádherne nadizajnovaný a hra veľmi dobre pracuje aj s faktom, že je umiestnený v pivničných priestoroch kníhkupectva. Všade naokolo sú regály s knihami, do toho vám hrá hudba z gramofónu a atmosféra je naozaj podmanivá. Až by ste to miesto chceli navštíviť taktiež. Postavy rovnako vyzerajú veľmi dobre. Ich mimika je síce trochu jednoduchšia, no stále dokážete z ich tvári čítať jednotlivé emócie. Dokáže vám to možno aj miestami napovedať, či je daná postava vinná, alebo nie. Je pravda, že všetci dokážu byť skvelí herci, ale niektoré veci sa úplne nedajú oklamať. 

Atmosféru v hre rovnako dotvára aj soundtrack. Je skvelé, že počas niektorých dôležitých dialógov sa úplne zmení celkový štýl a upraví tak celú atmosféru. Zrazu už nebudete v príjemnom klube, v ktorom hrá pohodová “muzika” z minulého storočia. Budete tak schopný skrz ňu vnímať či už strach, bolesť, no rovnako aj nebezpečenstvo, keď sa vás niekto pokúsi varovať. Takéto momenty sú vždy veľmi dobre spracované a plne som sa vďaka tomu dokázal ponoriť do jednotlivých prípadov.

Best Served Cold kazí iba niekoľko drobných detailov, ktoré sa však môžu neskôr aspoň čiastočne odstrániť. V prvom rade mi nedá nespomenúť, že ide o ďalšiu hru, ktorú by dabing mohol posunúť na úplne iný level a dodať tomu dušu. Som si vedomý, že zaplatiť ľudí, ktorí prepožičajú postavám svoje hlasy nie je lacné, no v niektorých momentoch by to zážitku iba pomohlo. Mali by ste okrem toho ešte jeden faktor, ktorý by vám vedel v kľúčových momentoch niečo napovedať. 

Zvyšné problémy pôsobia skôr nedotiahnuté detaily, ktoré však stále vedia pokaziť celkový dojem. Zväčša ide o maličkosti, ako napríklad malá nástenka vo vašom byte, na ktorú si nie ste schopní nalepiť všetky informácie tak, aby ste na ne videli. Tie stopy, ktoré na ňu budete lepiť, mohli byť pokojne menšie. Rovnako som si všimol, že zapínať automatické posúvanie textov nie je úplne najlepší nápad. Je fajn, keď vám hra bude jednotlivé texty posúvať sama, no nie v prípade, že si ich ani nestihnete prečítať. Občas mi hra preskočila k ďalšiemu textu skôr, než stihol dokončiť predošlý. Odporúčam teda túto funkciu nikdy nezapínať, pokiaľ sa chcete reálne niečo dozvedieť.

Osobne mi chýba i možnosť vybrať si kapitoly osobitne. Toto môže opäť pôsobiť ako nepodstatný detail, no bolo by fajn, keby ste mali po dokončení jednoduchší spôsob, ako sa dostať k chýbajúcim achievementom. Bohužiaľ, v tomto ohľade Best Served Cold ponúka maximálne možnosť sa vrátiť pred päť posledných automatických uložení hry alebo začať novú hru. Dúfam, že v budúcnosti autori túto možnosť predsa len pridajú, keďže osobne by mi neprekážalo prejsť si niektoré prípady znovu. Momentálne by som však musel opätovne prechádzať celú hru od začiatku. 

Bol by som však nerád, ak by vás finálne odstavce odradili od toho, aby ste si hru vyskúšali. Pokiaľ máte radi detektívne adventúry na spôsob Sherlocka Holmesa alebo Hercula Poirota, Best Served Cold si určite užijete. Hra by možno mohla ponúknuť väčšiu výzvu v oblasti miešania drinkov a vylepšiť niekoľko technických detailov, no inak výrazne oceňujem prácu tvorcov a špeciálne scenáristov. Tí zo seba vydali skutočné maximum a priniesli nám päť kvalitne napísaných prípadov. Postavy počas hry prechádzajú vývojom, máte možnosť ich spoznať do hĺbky a na konci sa možno dočkáte aj nejakej tej romantiky. Koniec koncov, či je vaša postava muž alebo žena, záleží hlavne na vašej predstavivosti.

Fakt, že som sa na Once Upon a Puppet tešil nie je žiadne tajomstvo. Táto temná rozprávka si ma veľmi rýchlo podmanila svojim sympatickým vizuálom a celkom zaujímavo vystavanou príbehovou linkou. Demo toho neponklo veľa, ale stačilo to na to, aby to vzbudilo môj záujem. Po dokončení s moje dojmy však trochu rozpačité. Hra je síce dobrá, no v určitých aspektoch rozhondne nenaplnila moje očakávania.

Čo na hre môžem vyzdvihnúť je presne to, čo som si užíval už počas demoverzie. Vizuál, ktorý pôsobí, ako keby bol robený v stop-motion štýle. Kedykoľvek sa hra rozhodne priniesť trochu zmenu vo svojom štýle, je to pre mňa skutočná radosť sledovať a táto hra určite nie je výnimkou. Postavičky vyzerajú zapamätateľne, tvorcovia mali dostatok nápadov ako priniesť do tohto sveta čo najzaujímavejšie dizajny a vyzerá to veľmi predstaviteľne. Rovnako skvelá je aj hudba. V správnych momentoch vie svojim tónom vyzdvihnúť, či už dramatické, komediálne alebo aj veľmi temné momentky. Nemám čo vytknúť.

Postavy sú veľmi dobré. Vzťah, ktorý sa počas hry bude medzi Drevom a Nieve vyvíjať je zachytený veľmi dobre a obaja sú schopní zabudnúť na to, čo ich rozdeľuje a sústrediť sa na to, čo je podstatné. Nieve má dokonca v jednej časti aj celkom dobrý flashback, kde sa dozvieme niečo o jej minulosti a musím uznať, že to na mňa aj celkom zapôsobilo. Zaujímavé sú ale aj vedľajšie postavy. Minimálne teda tie, ktoré vstupujú reálen do príbehovej línie. Ako sú Kumpel, prorokyňa alebo Kráľ tieňov. Čo sa týka bežných NPC, ktorých vo svete uvidíte, tí vedia možno trochu naznačiť ako svet, v ktorom žijú funguje, no nečakajte od nich žiadne hlbšie momentky.

No a nakoniec je tu celková hrateľnosť, ktorá funguje solídne. Každá kapitola prináša do hry nové aspekty, ktoré sú zaujímavé objavovať. Či už úlohy od NPC, strieľanie z luku alebo šplhanie po stene a mnoho ďalších. Za najlepší moment však považujem skladanie divadelných scén, ktoré následne odblokujú spomienky kráľa Calibana alebo jeho syna. Tieto sú zaujímavo spracované a prinášajú skvelé scénky, ktoré majú aj rozprávača.

V čom ma hra ale celkom sklamala bol nie práve najlepší technický stav. Asi trikrát som musel hru kompletne reštartnúť, pretože mi buď zmizli všetky aktívne predmety, Drev s Nieve ostali zaseknutí vo vzduchu, alebo sa mi nejakým spôsobom podarilo vychýliť žeriav zo svojej osi tak, že som nakoniec nebol schopný preraziť priestor, kam som sa mal dostať. Tieto bugy ma celkom štvali. No okrem toho som si ešte na niektorých miestach všimol, že niektoré miesta, na ktoré sa malo dať vyskočiť ostali prázdne a nebolo na ne možné vyskočiť. Nie je ich veľa, no občas sa objavili.

Príbeh mal tiež niekoľko zakopnutí a tiež veľkú dávku klišé. Viem, že ide primárne o rozprávku, no nemám vnútorne pocit, že by sme sa tu dočkali čohokoľvek, čo by sme v minulosti niekde nevideli. Príbeh tak pôsobí v mnohých momentoch celkom predvídateľne. Nemôžem povedať, že som dokázal odhadnúť všetko a je tu pár zaujímavejších momentov, no ako celok si myslím, že hra mohla mať kvalitnejší scenár. Okrem toho však tvorcovia na môj vkus dosť odflákli záverečnú momentku. Po finálnej konfrotntácii s ústredným protivníkom vás totiž čaká ešte stretnutie s kráľom Calibanom, ktorý uviedol celé svoje kráľovstvo do nešťastia. Sám sa utápa v žiali a všetci okolo neho musia trpieť. Čakal som tak ešte nejakú záverečnú konfrontáciu, ktorá však skončila neuveriteľne rýchlo a dokopy to pôsobí, ako keby autori sami vedeli, že udalosti spred pár minút nemajú šancu prekonať. 

Ako celok tak ide o hru, z ktorej mám trochu zmiešané dojmy. Ak máte radi platformové tituly a rozprávky, určite si tu v mnohom prídete na svoje. Som rád, že som hre venoval svoj čas a viem si predstaviť, že by som ju niekedy v budúcnosti zapol znovu. No nemôžem ignorovať problémy, na ktoré som počas hry narazil nakoľko mi rozohdne vedeli miestami pokaziť moje dojmy. Stále si myslím, že ide o dobrú hru, no rozhodne mala potenciál priniesť niečo viac. Možno nabudúce.

Ok, toto bude celkom zaujímavé. Ako človek ohodnotí hru, ktorú považuje za absolútne najlepšie herné dielo, ktoré sa mu kedy dostalo do jeho rúk bez toho, aby vyznel ako totálny fanboy, ktorý sa bude len maximálne rozplývať nad všetkým? Je to vskutku celkom náročné. Vynaložím však maximálne úsilie, aby som si zachoval aspoň aký-taký nadhľad. Stále však platí, že  Baldur's Gate II: Shadows of Amn je bez akejkoľvek debaty najlepšia hra, ktorú som kedy hral. Prešiel som ju minimálne 10 - 12krát, poznám všetky zákutia, ktoré sa tu nachádzajú a keď vyšli "Enhanced edície", ktoré ponúkali viac postáv a nové misie, neváhal som a pokojne som si tento raj užil opätovne. Dodám však, že som hru hral na najnižšej obtiažnosti, nakoľko súbojvá taktika nebola nikdy mojou najsilnejšou stránkou a v prvom rade si chcem hru užiť najlepšie ako viem. A nie byť frustrovaný z faktu, že nie som schopný bojovať.

Príbeh začína v kobke, kde sa predstaví náš ústredný zloduch Jon Irenicus, ktorý od prvého momentu pôsobí ako skutočná hrozba. Jeho dizajn je veľmi pamätný, jeho akcie sú veľmi pamätné, spôsob ako vás mučí a snaží sa naplno využiť váš potenciál je desivý. A do toho všetkého hlas Davida Warnera, ktorý z neho robí skutočne fantastickú postavu. V každom jeho momente cítite jeho veľkosť a nech sa stane čokoľvek, môžete si byť istí, že má nejaké skryté eso v rukáve, ktoré nebude váhať použiť. Je jednoducho nepredvídateľný, mocný a nebezpečný. Z vašej klietky vás dostane von kamarátka Imoen, oslobodíte ešte vašich dvoch kolegov Minsca a Jaheiru a príbeh sa môže začať.

Už som povedal, že náš ústredný zloduch je vynikajúco napísaný, no to som sa ešte vôbec nezmenil o ostatných postávach a celkovom príbehu. Ja som sa v Shadows of Amn bol ochotný stratiť kľudne aj stokrát, len aby som si mohol opäť užiť prostredie Altkahly, prejsť svoje dobrodružstvo s obľúbenými postavami a vychutnať si celkovú atmosféru. Nakoľko sa mojim úhlavným nepriateľom v hre stali primárne upíri, tak najlepšia voľba hlavného hrdinu pre mňa bol "Paladin - Lovec nemŕtvych", ktorý mal schopnosť odvracať ich schopnosti a nebolo možné ho vysať. Bude to znieť totiž zvláštne, ale nechať sa vysať upírom je tu celkom problematická záležitosť keď zistíte, že vám neustále ubúda energia a máte neustále menej a menej života. Pretože na prvý pohľad to tak vôbec nemusí vyzrať.

Fascinovali ma príbehy vašich spoločníkov. Či už išlo o avarielku v cirkuse Aerie, šľachtičnú Naliu, ktorá chce zachrániť svoj vlastný domov, Mazzy, ktorá sa túžila stať paladinkou alebo kohokoľvek, všetci ponúkajú zaujímavé príbehové línie. 2 najzaujímavejšie však vnímam v postave Imoen, ktorá sa bohužiaľ stane Irenicovou návnadou, aby vás dostal k sebe a bol schopný získať vašu silu potomka boha Bhaala a Yoshimo, ktorý vás počas hry zradí, nakoľko je proti svojej vôli služobníkom Jona Irenica.  Spôsob, ako hra tieto postavy predstaví, ako spolu komunikujú, dokážu sa hádať, prezradia vám niečo o svojom živote a podobne z toho skutočne robia skvelý RPG zážitok. Človek má počas hrania pocit, že je priamo v samotnom centre diania.

Na svoju dobu mala hra rovnako fantastickú grafiku. Postavy možno vyzerali trochu poslabšie a nemali dokopy žiadne detaily, no pozrite sa aj dnes na jednotlivé prostredia, či už ide o mestá, podzemie alebo exteriéry plné stromov. Všetky okolité predmety sú veľmi dobre nadizajnované, budovy vyzerajú fantasticky a celé to má svoju dušu. Občas sa síce stane, že niektoré lokality sú trochu zrecyklované a môžete tak občas vidieť rovnakú jaskyňu, v akej ste boli pár hodín dozadu, ale nie je takých momentiek v hre príliš veľa a v zásade všetko funguje a vyzerá skvele.

Súboje moc nechcem hodnotiť, nakoľko som hral hru na najľahšej úrovni, no nemôžem opomenúť veľké množstvo fascinujúcich kúzel, zaujímavých zbraní, pričom niektoré máte dokonca rozdelené na niekoľko častí, pričom ich musíte všetky zozbierať a nájsť správneho kováča, ktorý vám to za niekoľko zlatých vie spojiť. Takto napríklad sa pre mňa úžasnou zbraňou stal Gesenov luk, ktorý nepotreboval k funkcii žiadne šípy, nakoľko bol schopný len natiahnutím tetivy strieľať po nepriateľoch elektrické blesky. To je však len jeden malý príklad v obrovskej hre, ktorá má takých zbraní neúrekom, pričom do toho ani nepočítam predmety, ktoré nájdete v dostupnej "Strážcovej Tvrzi". Toto je totiž kapitola sama o sebe a k všetkému čo v hre nájdete vám pridá ešte niekoľko ďalších zaujímavých predmetov, ktoré oceníte.

Kvalitné sú aj jednotlivé misie. Je super, že niektoré sa vám odblokujú skrz vašich spoločníkov, pričom iné môžete postupne len tak objaviť tým, že sa budete pohybovať po mape. Sú tu menšie aj väčšie úlohy, ktoré môžete absolvovať, pričom za absolútne najzvrátenejšie, čo som tu objavil bola misia s kožušníkom, ktorý sa snažil vyrobiť koženú zbroj z ľudskej kože. Fascinujúce je tam tiež, že jedna z ingrediencií, ktorú potrebuje je krv strieborného draka... pričom ten je v hre iba jeden a nedalo by mi to srdce, aby som Adalon zabil. Možno by som mal ešte zmieniť, že som sa nikdy nerozhodol ísť cestou zlého hrdinu. Takže nikdy som sa nespojil s Bodhi a nevyskúšal tak niektoré misie z iného uhla, ale nikdy mi to nevadilo. Dokázal som si dať dokopy silný tím, ktorý mal radosť z toho, že som sa snažil byť skutočným hrdinom.

Zaujímavé totiž aj je, že každá postava má svoje presvedčenie a na základe vašich skutkov budú podľa toho jednať. Mrzí ma, že sa mi takto nikdy nepodarilo dokončiť romancu s Viconiou, nakoľko pokiaľ budete konať dobro, bude sa jej to postupne priečiť. Platí to ale aj opačne. Ak postavy s kladným presvedčením budete neustále tlačiť do úloh, ktoré znížia vašu reputáciu, najprv začnú frflať, postupne prejdú k tomu, že vás budú varovať, že ak neskončíte s týmto konaním, tak odídu, a nakoniec sa tak aj naozaj stane. Element, ktorý robí túto hru o toľko viac zaujímavou.

Ďalej sa ale radšej v tomto komente nepúšťam. Nepotrebujem sa rozplývať nad všektými aspektami, ktoré sú tu. Či už sú to skvelé romantické linky, zaujímavé zvraty, veľké množstvo unikátneho kontentu, lokality plné zaujímavých nápadov... ak ste hru hrali, tak to všetko viete a ak nie, nechcem vás o tieto momentky oberať.  Baldur's Gate II: Shadows of Amn  je jedna z hier, ktorú si treba vyskúšať na vlastnej koži a vychutnať naplno bez toho, aby vám čokoľvek tento zážitok pokazilo. Ak ste hru hrali, verím, že všetko čo som tu spomenul vnímate podobne. A ak nie, a milujete RPG tituly, neváhajte ani sekundu. Lepší titul nenájdem široko ďaleko. A skutočnosť, že má hra už 25 rokov to nijako nemení.

Celé to nakoniec trvalo nekonečných 12 rokov, no predsa len som si konečne mal možnosť prvýkrát prejsť celé "The Last Of Us". Ako zarytý PC-čkár ma dlhodobo mrzelo, že táto hra bola PS exkluzivita, ktorá ma mala motivovať, aby som si našetril na svoju konzolu a kúpil si ju, ale to som nikdy neurobil. Takže kým veľa ľudí už svoje dojmy dávno malo, ja som bol neustále pozadu. Ale teraz je tomu oficiálne koniec.

Neviem čo reálne sa dá napísať o hre, ku ktorej už asi bolo povedané všetko, čo sa dalo. Jediné čo sa dá je súhlasiť a zložiť poklonu, pretože skutočne ide o fantasticky napísanú, vynikajúco nadizajnovanú a komplexne spracovanú hru, za ktorú sa nikto nemusí hanbiť. Veľmi som si obľúbil oboch hlavných hrdinov Joela a Ellie, ktorí napriek svojim nedostatkom sú postavy, ktoré človek dokáže pochopiť a veľmi rád ich sleduje na ich ceste naprieč všetkými štátmi. Keby sme tu nemali apokalypsu, dokonca by sa dalo tvrdiť, že je to celé veľké dobrodružstvo.

Pochváliť musím rovnako exploráciu. Jedna z najlepších, aké som kedy mal možnosť absolvovať od čias Half-Life 2. Ide síce o titul, ktorý je primárne lineárny, no dopraje vám užiť si jednotlivé lokality, preskúmať väčšinu okolitých budov a nájsť niekoľko skutočne zaujímavých vecí. Či už ide o muníciu, náhradné diely alebo aj nástroje, z ktorých budete následne vyrábať užitočné predmety (nutno dodať, že nakoľko som hral hru na jednoduchej obtiažnosti, občas sa mi zdalo, že ich tam bolo celkom priveľa, no náročnejšie obtiažnosti toto fixujú). Najlepšie ale je, že každé miesto, ktoré v hre navštívite je schopné pomocou zápiskov, alebo len čiste vizuálnym štýlom povedať svoj vlastný príbeh. Viete si predstaviť kto boli ľudia, čo tu kedysi žili, akú mali rodinu, čo ich zaujímalo a tak podobne. Toto je za mňa veľmi veľké plus.

Gameplay? Takisto fantastický. Hra nemá svoje hluché momenty, PC ovládanie je dobre vymyslené a funguje intuitívne. V hre sa dokopy nedá skoro nikdy niekde stratiť, lokality ponúkajú aj dostatok miest secretov, ktoré stoja za preskúmanie a akcia je prispôsobená aj pre hráčov, ktorí majú radi stealth, no rovnako sa zabavia aj hráči, ktorí sú radšej pod paľbou a musia pružne reagovať.

Hra má aj niekoľko dobrých myšlienok, ktoré si z nej človek môže vziať. Pričom za najlepšiu asi považujem to čo povie Bill, že väčšie obavy má zo živých, než nakazených. Pretože od nakazených vie presne, čo môže očakávať. Ale ľudia sú ochotní za cenu prežitia ísť sami proti sebe a vraždiť aj z dôvodu, že môžu. Nikde to nie je lepšie vidieť, ako v časti, keď sa Joel s Ellie dostanú autom do mesta a budú sa musieť brániť veľkému množstvu ozbrojených chlapov, ktorí ich chcú iba okradnúť a zabiť. Nič iné. No to nie je jediné, čo si z hry môžete vziať. Nemusím ale nejako výraznejšie viac prezrádzať.

Vizuálne je tento remaster urobený fantasticky. Jednotlivé lokality (či už mestá, alebo časti mimo nich) na vás dýchajú svojou atmosférou a pôsobí to miestami všetko tak smutne, no rovnako aj nádherne. Príroda nakoniec vždy prežije. No je otázkou, či to zvládneme aj my. Toto je tu viackrát nádherne vidieť. Je aj super, že za tých niekoľko rokov už bol PC port dostatočne vyladený a funkčný. Napriek tomu, že som ešte počas hry narazil na niekoľko grafických nedostatkov a chybičiek, rozhodne nejde o nič také, čo ukazovali hráči počas prvých dní od vydania. Za toto som skutočne vďačný. Mal som tak možnosť vyskúšať si hru bez toho, aby ma niečo nejako výraznejšie rušilo.

Čo viac dodať ešte? Ak ste doteraz nemali možnosť si hru vyskúšať, ako ja, rozhodne to urobte a dajte jej šancu. Ide bez debaty o jednu z najlepších hier, akú som mal možnosť hrať a plne si zasluhuje všetku pozitívnu odozvu, ktorej sa dočkala. Teším sa, až si vyskúšam pokračovanie, o ktorom som už teda čo to počul, no napriek tomu verím, že bude fungovať rovnako solídne, ako tento diel. Skvelá práca Naughty Dog, skvelá práca Neil Druckmann.

Hoci recenzia od kolegu Gaunta povedala asi všetko čo bolo k tomuto treba, predsa len som sa rozhodol dať hre nejakú šancu. Keď vyšiel trailer, hra ma celkom navnadila a chcel som aspoň vedieť aké to bude. A nakoľko spomínal, že celková hracia doba nie je viac ako 3 hodiny, zhodnotil som, že ak to bude aj strata času, tak ho nezabijem až tak veľa. Ale je treba uznať, že Chorus of Carcosa rozhodne stratou času je.

Nebudem to nejako výrazne rozpisovať, lebo by som sa iba opakoval, no treba povedať toľko, že hra je atmosféricky často prázdna, je to neskonalá nuda, stealth pasáže sú strašne otravné a logika tu absolútne absentuje. Mal by to byť asi výlet na dno králičej nory, no výsledne som z toho celého viac mimo než čokoľvek iné.

Dobrých momentov je tu pár. Časť kedy budeme môcť na chvíľu vidieť do života šialenej susedky skladateľky je celkom zaujímavá. Tá sa očividne tak hlboko ponorila do svojej práce, že jej z toho maximálne preplo. Očividne v tomto paneláku ale nie je jediná postava, ktorá sa zbláznila. Možno za to môžu plesne alebo šváby, alebo hororová literatúra? Neviem, ale vo výsledku je to tak trochu jedno. Ale aspoň konečne niečo vidíme.

Občas je fajn sa trochu túlať po paneláku a počúvať príbehy niektorých obyvateľov, ktorí majú očividne svoje vlastne problémy. Celkom mi bolo napríklad ľúto dievčaťa, ktoré nemohlo dostať ani len najesť, pokiaľ nenosila ako známky iba A+. Tiež je fajn, že hra obsahuje aj niekoľko neopozeraných lokalít. Tento panelák totižto má v sebe viac než len byty, nakoľko na šiestom poschodí je dokonca aj škôlka. A ten layout je tu celkom dobre spracovaný. Priam som chcel toto miesto poriadne preskúmať, no hra to zas tak moc neumožní.

Explorácia je tu celkovo viac-menej zbytočná. Hra má svoje komiksy, ktoré môžete zbierať, no dokopy to človeka veľmi rýchlo prestane baviť. V prvom rade je celá hra neskonale nudná (ako som už hovoril), no navyše je pohyb hlavného hrdinu tak neskutočne pomalý, že chodiť a skúmať je čoskoro neskonalá otrava. Viac budete chcieť mať to celé čím skôr z krku, než sa tu snažiť niečo hľadať. Beh odblokujete asi až po hodine a navyše vám tak rýchlo ubúda stamina (plus do toho hlavný hrdina otravne furt dychčí), že to vôbec nie je zábavné ani potom.

Zaujímavé je možno ešte vidieť aj to, že náš hrdina postupne akosi tiež začína prepadávať svojmu vlastnému šialenstvu a časti v "žltých nočných morách" sú miestami aj celkom nápadité. Plus obsahujú aj nejaké hlavolamy, ktoré sú aspoň niečo, čo hra do toho všetkého prinesie. Ešte by som možno pridal aj to, že občas si môžete privodiť zábavné momentky aj v časti, keď budete týrať majiteľa obchodu v paneláku, ktorý je očividne so svojimi problémami na záchode. A vaše príchody tam a späť a vypnutie svetla na toalete celkom vtipne aspoň okomentuje. Je fajn byť trochu záškodníkom.

No okrem tohto nemám moc čo vyzdvihnúť. Tempo je úmorné, okrem vašej šialenej susedy máte ešte jedného otravnejšieho starého suseda, ktorý vždy musí všetko komentovať, explorácia je mizerná, stealth pasáže sú otravné, príbehovo je to neskutočný bordel a strašidelné momentky vo väčšine prípadov skoro vôbec nefungujú. Fanúšikovia hororov si zaslúžia viac.

 Herní výzva 2025 - 2. Tenkrát Na Západě


Nakoľko je Herná výzva vždy priestor na to, aby človek vyskúšal hry, ktorým sa chcel venovať už nejaký čas dozadu, no vždy to z nejakého dôvodu odložil, tak Evil West bolo priam predurčené k tomu, aby som si ho vyskúšal naplno. Alternatívna história pôsobila zaujímavo a koniec koncov sa nikdy nebránim tomu ísť loviť upírov, alebo iné zmutované kreatúry, ktoré očividne chcú zlikvidovať ľudstvo a stať sa najsilnejšou rasou, aká obývala túto planétu.

Férovo poviem, že spočiatku som si hranie tohto titulu užíval. Malo to spád, schopnú atmosféru, solídneho hlavného hrdinu a súbojový systém, ktorý bol možno trochu všednejší, no postupne ma začalo baviť mlátiť príšery svojimi päsťami. Dáva to pocit, že každého jedného tvora v podstate likvidujeme vlastnými rukami a robí to z Jesseho celkom "badass" týpka. Avšak to trvá len do určitej dobe. Postupne som si uvedomoval, že hra síce ponúka celkom solídne možnosti ako bojovať s protivníkmi, no v podstate som využíval len jednu, ktorá sa mi ukázala ako najefektívnejšia.

Na normálnej úrovni som takto dokázal zvládnuť asi prvých 7 kapitol bez jediného zaváhania a reálne som začal umierať až pri stretnutí s druhým väčším bossom. Hra totiž spočiatku funguje ako aréna, kde bojujete proti malým protivníkom, pričom na konci sa budete musieť vysporiadať s niekým väčším. To síce naznačuje, že ide o bossa, no títo menší bossovia sa postupne budú v hre objavovať znovu a niekedy aj v kombinácii s ďalšími, kedy sa už zo súbojov začal stávať celkom neprehľadný bordel. Vždy existujú cesty ako sa s nimi síce vysporiadať no postupne sa takto začala hra stávať v súboji dosť únavnou a repetetívnou.

Tiež ma dosť zamrzelo, že hra nedáva moc možností na to skúmať prostredie okolo vás a v podstate vás skôr ťahá v lineárnych koridoroch za ručičku, aby ste presne vedeli kadiaľ máte ísť. Istá forma explorácie tu síce je, no v zásade veľmi málokedy vybočíte z nejakej oblasti. Horšie ale je, že sú tu miesta, kde sa späť už nemôžete vrátiť. Sú tu prekážky, ktoré dokážete z jednej strany preskočiť, no späť sa už vrátiť nedokážete, aby ste sa vrátili pre nejaké zlato alebo truhlicu, ktorú ste si všimli príliš neskoro.

Gameplay ma teda po chvíli trochu začal unavovať, no čo hru posúvalo najviac celú dobu vpred sú jej zbrane. Budete ich síce odblokovávať postupne, a ako som povedal, najúčinnejšia zbraň sú jednoznačne vaše päste (lepšie by to nespravil ani Joe Baker), ale zase je super využiť veci ako je brokovnica, puška, plameňomet, dynamity či dokonca aj guľomet. Okrem toho každú zbraň môžete za dostatok zlata a bodov skúseností ešte aj nejakým spôsobom vylepšovať a dosiahnuť tak skutočne parádne výsledky.

Príbehovo ma hra tiež celkom dokázala držať v pozornosti a jednotlivé lokality mali aspoň v niečom svoje čaro. V mnohom som sa ale často cítil v podobne ako minulý rok kritizovanom Unknown 9: Awakening. Je však treba priznať, že tu aspoň hra dobre vie čo chce od vás dosiahnuť a nepridáva elementy, ktoré tomu nejakým spôsobom škodia. Sú tu dobre spracované hlavolamy, silní protivníci a je potrebné ich všetkých zlikvidovať. A okrem toho ešte 4 bossfighty, pričom prvé 3 by som označil za kvalitné a dobre spracované. Finálny je však úplne iná story a mal som pocit, že bol na normálnej úrovni miestami dosť neférový. Postupne som si síce všimol určité veci, ktoré ho uľahčili, no trvalo to hodnú chvíľu, než som bol schopný zladiť rýchlosť  s Felicity.

Vo výsledku si myslím, že hra je dobrá, no rozhodne nie tak dobrá, ako som od nej očakával. Nevidím dôvod, aby som sa k tomu ešte vrátil. Príbeh a zbrane sú dobré a aj akcia a gameplay je fajn, no je blbé ak si postupne začnem uvedomovať ako s hrou neustále bojujem a presviedčam sa, aby som pokračoval. To by malo ísť nejako samé od seba.

Logické hlavolamy som vyhľadával odjakživa a preto asi nebude prekvapením, že na českú logickú plošinovku THEMIS som bol celkom zvedavý. Hra možno nepôsobila vizuálne až tak zaujímavo ako napríklad The Talos Principle, no bol som ochotný tomuto malému projektu dať šancu. Výsledok je však nakoniec celkom rozpačitý a sám si úplne nie som istý, čo si mám o ňom myslieť. 

Hra začína tým, že náš hlavný hrdina bude aktivovaný a čaká na neho séria niekoľkých úloh, ktoré bude musieť splniť, aby mohol byť označený ako “The Truly Awakened”. Tie prvé pôsobia ako jednoduchý tutoriál, no postupne začnete prechádzať viacerými lokalitami, ktoré budú pripomínať miesta z dávnej minulosti. Na konci vás čaká stretnutie so samotným “Prvým”, ktoré následne určí váš celkový osud. Na riešenie hlavolamov máte k dispozícii kocku, ktorá má názov TELEQB, nakoľko sa môžete na jej miesto kedykoľvek teleportovať.

Princíp je v podstate veľmi jednoduchý, no napriek tomu si myslím, že hlavolamy budú možno tentokrát pre niektorých trochu náročnejšie. Ja síce patrím medzi tých, ktorí majú radi výzvy, no súčasne nemám rád, pokiaľ ma chce počas hry niekto vyslovene trestať. Čo mám tým na mysli? Na začiatok je fajn, pokiaľ nám hra jednoducho predstaví svoje mechaniky, naučí nás orientovať sa v teréne, aby sme mohli úspešne splniť náročnejšie úlohy. Aj v THEMIS sa síce dočkáte tutoriálu, no sú určité veci, na ktoré vás hra úplne nedokáže pripraviť. 

Prvá vec, s ktorou som sa tak zoznámil, bolo rozpačité ovládanie, ktoré vám kladie samo o sebe prekážky. Musíte pochopiť ako ďaleko dokáže vaša postava skákať a správne si jednotlivé skoky natrénovať. Aj milimeter totiž často rozhoduje či budete úspešní, alebo nie. Dá sa s tým naučiť fungovať, no s ovládaním a fyzikou som nenašiel spoločnú reč. Tam to však nekončí.

Ďalší aspekt, ktorý musím skritizovať je kamera, ktorá ma miestami vedela frustrovať. Hra je primárne nastavená na pohľad tretej osoby. No pokiaľ sa s hrdinom príliš priblížite k stene, nastane obrovský zoom, ktorý pôsobí, ako keby sa pretvorila na pohľad z vlastných očí. Realita je však úplne iná, pretože kamera sa len priblížila niekam vedľa alebo nad vašu postavu. Často tak nastávali situácie, kedy som si nebol úplne istý kam vlastne skáčem a čo ma na konci čaká. Tento problém mi pripísal pár desiatok zbytočných smrtí. 

No a nakoniec ešte musím zmieniť aj obrovské množstvo smrtí, ktoré nastali pádom. Možno budem v tomto ohľade jediný, no nie som veľmi naklonený logickým titulom, keď sú príčinou smrti pády. Najmä, keď ani vlastne neboli z tak veľkej výšky, a keď ste vlastne robotický tvor. Okrem toho som si občas všimol aj to, že niektoré predmety majú v sebe zabudované miesta, kde sa automaticky prepadnete dole. Dobrým príkladom je vlak v jedenástom leveli, ktorý je síce pevným predmetom, no očividne nie sú v ňom zaplátané všetky diery, nakoľko sa zrazu len prepadnete skrz stenu. Je možno pravda, že takto sa hra stáva o niečo náročnejšou, no súčasne ju to robí aj menej zábavnou. Nakoľko lasery a elektrina sú podľa mňa postačujúce problémy, s ktorými je tu potrebné bojovať. 

V tomto bode však s kritikou skončím a začnem s pochvalami. Možno to z môjho úvodu tak nepôsobilo, no v jadre si myslím, že THEMIS rozhodne má potenciál. Hra obsahuje dokopy osemnásť levelov, ktoré boli väčšinou solídne nadizajnované. Po vizuálnej stránke vyzerajú kvalitne a súčasne prinášajú zaujímavé výzvy, s ktorými sa budete musieť nejakým spôsobom popasovať. Ako som už napísal, najväčšou pomôckou vám tu bude spomínaná kocka TELEQB, ktorú budete umiestňovať na rôzne tlačidlá, ktoré musíte aktivovať. Občas som narazil na menšie nedostatky, ktoré vyústili v niekoľko frustrujúcich situácií (zošmyknutie TELEQB v šiestom leveli), ale celkovo musím jednotlivé hlavolamy pochváliť. Je pozitívne, že hra ponúka aj ľahšiu náročnosť, ktorá vám minimálne umožní vedieť, čo jednotlivé tlačidlá aktivujú. 

Vizuálne je THEMIS taktiež vcelku dobre spracovaný. Je potrebné prejsť niekoľko prvých levelov, aby ste si mohli lepšie užiť nápady, ktoré tu tvorcovia priniesli, no akonáhle som si mohol užívať atmosféru levelov z fabriky, železnice alebo dokonca aj dobre spracovaného bytu s vlastnou povalou, bol som pomerne spokojný. Jediná drobnosť, ktorá však trochu kazí vizuálny dojem, je pohyb vašej postavy. Neprekáža mi dizajn vašej schránky, no jediné čo sa na vás dokopy pohybuje sú tie malé nožičky. Vyzerá to celkom zvláštne a osobne by som ocenil, keby váš hrdina pôsobil trochu živšie. 

Na záver ešte musím pochváliť aj niekoľko “secretov”, ktoré v hre môžete objaviť. Ja som osobne našiel jednu skrytú miestnosť, ktorá dokonca ponúkala aj Wifi zadarmo a išlo o celkom zaujímavý objav. Je pravda, že dostať som sa z nej mohol iba reštartovaním levelu, no je dobré, že tvorcovia mysleli aj na hráčov, ktorí radi preskúmavajú okolie. Dávajte si však pri preskúmavaní levelu pozor na červené kocky, ktoré vám slúžia ako pomôcky. V prípade, že vám spadnú do diery, už nikdy ich odtiaľ nedostanete von. 

 Za zmienku ešte stoja aj dva konkrétne levely. V prvom rade musím zhodnotiť, že finále pôsobí ako vystrihnuté z úplne inej hry, no súčasne ma ohromne bavilo. Ide o kvalitne nadizajnovaný level, vizuálne atraktívny a pôsobí to skoro ako boss fight. Na druhej strane sa tu však dočkáte aj iného levelu, ktorý reálne nemá žiadne riešenie. Hra vás síce po niekoľkých neúspešných pokusoch posunie ďalej a má to symbolizovať len vašu vytrvalosť, no súčasne si nie som úplne istý, či to vnímam ako najlepší nápad. Ak už v hre nejaký level existuje, mali by sme skutočne mať možnosť ho nejako dokončiť. Nielen spôsobom, že nás z neho tvorcovia vytiahnu, lebo nám oznámia, že nemá riešenie. 

 Vo výsledku tak mám z THEMIS vcelku rozpačité dojmy. Mám rád hlavolamy, no nechcem mať pocit, že mi hra kladie polená pod nohy. Levely sú síce solídne nadizajnované a prinášajú aj niekoľko zaujímavých momentov v oblasti hrateľnosti, no v súčasnej podobe ju neviem výraznejšie odporúčať. Za zmienku stojí aj to, že tvorcovia sa tu síce pokúsili o nejakú príbehovú líniu, ktorá však dokopy neprináša žiadne zaujímavejšie momenty, ktoré by výraznejšie rezonovali. Vo výsledku som tak síce rád, že som si hru vyskúšal, no nemyslím si, že sa k nej niekedy opätovne vrátim. Ak však patríte medzi fanúšikov tohto žánru, pokojne jej dajte šancu. Môžem vám minimálne zaručiť, že vaše mozgové závity budú mať čo lúštiť.

Za posledné roky mi už začali chýbať zaujímavé stratégie, v ktorých by som si mohol vyskúšať svoje schopnosti manažéra. Nie je to jednoduché viesť nejaké zariadenie a je to úplne jedno, či ide o zábavný park, nemocnicu, ZOO alebo aj múzeum. Je potrebné pracovať s peniazmi, vykazovať zisk, mať spokojných zákazníkov aj zamestnancov a neustále prinášať niečo nové. No a Two Point Museum v tomto ohľade splnil všetky moje očakávania na jednotku. 

Pýtate sa, čo konkrétne je náplňou hry? Stávate sa v nej kurátorom múzea a je potrebné, aby ste zabezpečili plynulý chod jednotlivých operácií. To znamená zabezpečiť výstavy pre návštevníkov, cestovať na expedície s cieľom získať nové artefakty, ochrániť múzeum pred zákernými zlodejmi a vandalmi, no najmä zaistiť, aby ľudia chceli utrácať čo najviac peňazí. Najvyššie zisky vám totiž v tomto prípade neplynú z predaja lístkov a dotácií, ale z finančných príspevkov, ktoré spokojní zákazníci umiestnia do vašich urien. A verte mi keď poviem, že v tejto hre majú očividne ľudia poriadne veľké finančné rozpočty.

Vyzdvihnúť musím primárne dva elementy – a to celkovú hrateľnosť a humor, čo sú najsilnejšie stránky Two Points Museum. Som rád, že hra sa rozhodla ísť cestou titulov z deväťdesiatych rokoch, kde boli síce niektoré aspekty náročnejšie, no súčasne sa dalo všetko jednoducho pochopiť. Stavanie miestností je teda dostatočne intuitívne a vystavovanie exponátov či vnímanie záujmov vašich návštevníkov vám nebude robiť žiadny problém. Navyše má hra dobre spracované užívateľské rozhranie. Dá sa v ňom ľahko navigovať a v momente ako si pozriete jednotlivé karty, budete vedieť úplne presne ako postupovať.

Je taktiež super, že hra dokázala aj tematicky ozvláštniť jednotlivé expozície. V prvom múzeu budete pracovať najprv skúmať primárne prehistorické artefakty, no v ďalších budete postupne budovať akvária, botanické sekcie, vedecké expozície a dokonca aj strašidelné artefakty. Múzeá sú síce v kampani nadizajnované tak, že sa primárne venujete jednej oblasti, no pokojne to môžete kombinovať a osloviť tak väčšie množstvo návštevníkov, ktorí odídu s úplne inými zážitkami.

Okrem toho hra myslí i na najrôznejšie detaily. Vaše zárobky môžete zvyšovať aj predajom suvenírov v gift shopoch, ponukou jedla a nápojov zákazníkov počas návštevy jedálne a, samozrejme, vylepšovaním vašich exponátov tým, že budete posielať vašich zamestnancov na expedície, po ktorých sa dočkáte vždy obrovskej krabice s veľkým prekvapením. Expedície sú zaujímavé aj tým, že svojim zamestnancom nikdy nemôžete zaručiť absolútnu bezpečnosť. Určitými akciami môžete znižovať určité riziká, no treba počítať, že po ceste sa môžu vrátiť do zamestnania chorí, zranení, alebo sa dokonca nemusia vrátiť vôbec. Jeden z mojich zamestnancov skončil dokonca posadnutý duchom a začal strašiť nič netušiacich návštevníkov.

Čo sa humoru týka, ten je na výbornej úrovni a len vaša asistentka občas prednáša do ampliónu mimoriadne vtipné hlášky. Jedna z mojich obľúbených je: “ Our team is going on an expedition. Say good-bye and good riddance .” Funkčné sú v tomto smere aj reportáže, ktoré pôsobia, ako keby boli vystrihnuté z iného sveta. Nikdy som nevedel čoho sa dočkám, no vždy to stálo za to. 

To však nie je zďaleka všetko. Hra obsahuje i veľkú dávku vizuálneho humoru, najmä čo sa týka oblasti prehistorickej sekcie. Niektoré artefakty sú skutočne exempláry, na aké nikdy nezabudnem. Ako napríklad skamenelina diskety, obrovský iphone, prípadne zmrznutá chladnička. Ľudia však očividne chcú niečo také vidieť a sú ochotní za to poskytnúť solídne príspevky. Samozrejme, platí, že nie všetky artefakty, ktoré budete vo vašom múzeu vystavovať sú takto zaujímavé, no v momente ako ich získate do svojej kolekcie, o zábavu máte postarané.

A ako sú na tom ostatné aspekty? Nemám sa popravde na čo sťažovať. Hra mi fungovala viac-menej bez problémov, s vašimi zamestnancami môžete podľa potreby manipulovať a presúvať ich z jedného miesta na druhé (neoceniteľná výhoda, ktorá mi výrazne chýbala v Park Beyond ), nenarazil som dokopy na žiadne väčšie bugy alebo problémy a vizuálne je hra sympatická už na prvý pohľad. Či už sledujete vaše múzeum z vtáčej perspektívy, alebo sa rozhodnete viac priblížiť kameru, vždy sa je na čo pozerať. 

Kampaň je rovnako solídne vyladená a je potešujúce, že na vás autori nevybalia hneď všetko naraz, no postupne sa budete učiť spĺňať jednotlivé úlohy, ktorými budete postupne zvyšovať kvalitu múzea. Nikdy som skrátka nemal pocit, že by bolo niečo príliš náročné. Takto sa do hry vedia veľmi rýchlo dostať aj ostrieľaní hráči, no rovnako i nováčikovia, ktorí si chcú užiť len trochu nenáročnej zábavy s budovaním svojho múzea.

Ak by som však mal spomenúť niečo, čo mi trochu prekážalo, tak to bola umelá inteligencia vašich zamestnancov. Nechcem ich nejako výraznejšie haniť, nakoľko oproti iným hrám, ktoré som mal možnosť z tohto žánra testovať, je spracovaná celkom solídne, no párkrát sa mi stalo, že nesplnili úlohu, o ktorú som ich požiadal. Následkom tak bolo, že najväčší exponát v mojej botanickej sekcii bez vlahy umrel a z času na čas som ich poslal na expedíciu, na ktorú nikdy nevyrazili, nakoľko sa im nechcelo nasadnúť do helikoptéry. Problém je pritom v tom, že v momente ako danú expedíciu odkliknete, nedá sa to zrušiť a jediným riešením je uložiť hru vopred a reštartovať ju.

Taktiež je pravdou, že občas sa u vás môže dostaviť istý stereotyp. Nechcem tvrdiť, že ide o monotónny titul, no postupne si začnete uvedomovať, že budovať svoje múzeum je len natoľko zaujímavé, ako to hra dokáže vykonávať. A v prípade, že vám budú niektoré úlohy trvať dlhšie, budete stále počúvať tie isté hlášky vašej neviditeľnej asistentky, alebo sa nebudete vedieť vyhrabať zo straty, môže hra pôsobiť trochu frustrujúco. Nevnímam to však ako zásadný problém, ktorý by bránil tomu, aby ste si mohli hru naplno užiť. Nikdy som nemal možnosť byť kurátorom svojich vlastných múzeí a Two Point Museum dokázal tento koncept predať vcelku suverénne.

Recenziu by som teda zakončil slovami, že ak máte radi tento typ stratégií, Two Point Museum vám určite ulahodí a vráti vás do čias, kedy tento žáner zažíval najväčšiu slávu. Hru by som však rovnako odporúčal i úplným nováčikom, keďže vám nehádže pod nohy žiadne polená. A že sa občas objavia i nejaké problémy? Je len na vás, aby ste ich vyriešili.

Položili ste si niekedy pri čítaní príbehu otázku, či môžete reálne dôverovať rozprávačovi? Hovorí vám vlastne pravdu, alebo sa môžete pokojne dočkať aj desiatich rôznych verzií udalostí z jedného dňa? To je asi to najzaujímavejšie čo ponúka nová hra štúdia Inkle s názvom Expelled! Budete v hre vzornou študentkou, ktorá sa so svojimi problémami vysporiada slušnými metódami, alebo sa rozhodnete pre trochu iné chodníčky?   To je len na vás… 

 Príbeh začína, keď nešťastná Verity sedí v bare pri svojom otcovi a snaží sa mu nejakým spôsobom vysvetliť dôvod, prečo bola vylúčená zo školy. Všetko to má do činenia s rozbitým oknom a študentkou, ktorá z neho vypadla. Vy budete postupne odhaľovať udalosti, ktoré sa behom dňa udiali a sami uvidíte, že to bolo iba obrovské nedorozumenie, Verity v skutočnosti za nič nemôže a stala sa iba obeťou vo vykonštruovanom prípade. Lenže ako som už spomenul, jej rozprávanie sa bude neustále meniť. Na začiatku nikdy nebola na mieste činu, no v ďalšom prerozprávaní udalostí už áno. Aká je teda realita?

Naratív príbehu je veľmi svojský. Viaceré konce v hrách mi nie sú neznáme, no Expelled! v tomto zachádza ešte trochu ďalej. Rozdiel totiž primárne robia dva aspekty. V prvom rade sú tu vaše rozhodnutia, ktoré počas hry urobíte, no rovnako hru ovplyvňuje aj Veritina povaha. Tá môže byť totiž dobrácka, no rovnako aj diabolská. Povaha rovnako umožňuje počas každého ďalšieho rozprávania využiť iné cesty a dopracovať sa k informáciám, ktoré by ste inak nemali ako získať. Rovnako budete môcť navštíviť miesta, kam by sa slušná Verity nikdy nevybrala. 

 Je tak celkom zaujímavé sledovať, ako sa bude postupne vyvíjať príbeh na základe jednotlivých rozhodnutí. Dobrou pomôckou k tomu, aby ste úspešne hru uzavreli bude aj vaša kniha “špinavostí”, ktorá slúži ako denník informácií, ktoré sa vám už počas minulých priechodov podarilo zistiť a nemusieť ich tak opakovať. Má to však menší háčik. Aby ste mohli mať tieto informácie, budete musieť túto knihu zakaždým znova nájsť. Nejde pritom o nič náročné, no bez nej budete musieť všetko prechádzať tak, akoby ste dané informácie predtým nikdy nevedeli.

Čo sa postáv v hre týka, dá sa napísať, že sú celkom solídne napísané. Každá postava má svoj vlastný charakter, no rovnako aj najrozličnejšie tajomstvá. Informácie sú tu najlepším spôsobom na to, ako sa dopracovať k čo najlepšiemu finále. Zaujímavé sú často aj reakcie niektorých postáv, pokiaľ ich s danými informáciami konfrontujete. Najlepší príklad je pre mňa Nattie, ktorá bude mať počas hry minimálne štyri rozličné mená, ktoré bude hovoriť podľa toho, ako jej to vyhovuje. Neviem s istotou povedať, či dievča len fantazíruje, alebo je to chronický klamár, no obe možnosti pôsobia celkom reálne. 

 Bude možno celkom náročné zhodnotiť, ktoré spolužiačky vás podržia, a ktoré naopak využijú príležitosť k tomu, aby vás potopili, no v niektorých prípadoch budú tieto skutočnosti viac než jednoznačné. Netreba preto zabúdať ani na opatrnosť, a dobre si zvážiť, ktorej postave zveríte určité skutočnosti. No najdôležitejšie bude samozrejme nejakým spôsobom spracovať aj riaditeľku školy, ktorá sa rozhodne nebude zdráhať k tomu, aby vás vyhodila. Dokonca sa vám bez problémov prizná, že je jej vlastne jedno, či je Verity vinná alebo nevinná, ale nič to nezmení na tom, že bude študentkou, ktorú potrestá.

Rozoberiem trochu aj hrateľnosť, ktorá sa ukázala ako príjemne funkčná. Na mape si máte možnosť vybrať miesto, ktoré chcete navštíviť, a taktiež si vždy môžete vybrať spôsob, ako sa Verity v danej situácii zachová. Ako naloží s predmetmi, ktoré počas hry nájde, a rovnako aj spôsob, akým bude postavám odpovedať. Nevyskúšal som síce úplne všetky možnosti reakcií, ktoré hra ponúka, no v prípade, že budete čoraz silnejšie vystrkovať tie čertovské rohy, môžete na škole rozpútať skutočné peklo. 

 Dobrou pomôckou je aj možnosť vrátiť čas, aby ste mohli napraviť posledné rozhodnutie. Pokiaľ by ste mali pocit, že ste v danej chvíli trochu premrhali príležitosť a rozhodli by ste sa inak, môžete poslednú voľbu takýmto spôsobom zmeniť. No a nakoniec stojí za to spomenúť, že čo sa vášho inventáru týka, môže byť celkom slušne variabilný. Počas hry totiž môžete mať pri sebe veci, ktoré môžete, ale tiež nemusíte využiť. Niektoré predmety vám dokonca môžu pomôcť nájsť iné postavy, čo vám následne zase dá možnosť skúsiť sa k nim dopracovať iným spôsobom. Opäť, vie to hru otočiť vo váš prospech.

Vyzdvihnem ešte aj celkom solídnu znovuhrateľnosť titulu. Hoci sa mi počas štrnástich pokusov podarilo dopracovať k finálnemu výsledku, viem si celkom dobre predstaviť, že by to všetko mohlo ísť aj trochu iným spôsobom. Môže byť zaujímavé preskúmať viac temné chodníčky a prípadne sa dozvedieť viac o niektorých postavách a zistiť, čo všetko ostalo neprebádané. Môže ísť pritom aj o úplné maličkosti, ktoré dokážu zmeniť celý príbeh. 

 Napriek celkovým pozitívnym dojmom však hra neodíde s čistým vysvedčením a je čas, aby som spomenul aj niekoľko vecí, ktoré mi úplne neimponovali. Prvá vec, ktorá ma trochu sklamala je fakt, že pokiaľ v hre urobíte určité rozhodnutia, ktoré ovplyvnia vašu povahu, a chceli by ste to rozhodnutie vrátiť, nemôžete. Moja Verity totiž v jednom bode mala nábeh na to, aby sa neštítila ničoho, no po jednom nedomyslenom rozhodnutí som z nej znovu urobil perfektného anjelika a nemohol som to vrátiť späť, ani začať deň od začiatku. Musel som si tak poradiť so zvyškom hry inak a mrzelo ma, že niektoré cesty ostali neprebádané.

Tiež ma trochu mrzelo, že po vyhlásení študentských ocenení sa už nedočkáte žiadneho ďalšieho príbehového momentu, napriek tomu, že ich hra počas dňa celkom solídne buduje. Prial by som si napríklad vidieť tú divadelnú hru, v ktorej mala Verity hrať hlavnú rolu. Prípadne vidieť, či nechodenie na hodiny má aj nejaký negatívny vplyv na váš deň, ale nič také som nepostrehol. Možno by bolo aj zaujímavé zistiť, aký bol vlastne skutočný deň Verity Amersham, no ako som už napísal na začiatku, môžeme vychádzať len z toho, čo nám sama povedala. 

 Expelled! tak vo výsledku vnímam ako veľmi zaujímavú príbehovú adventúru, v ktorej si budete musieť správne rozplánovať aktivity počas dňa, zistiť čo najviac a postupne si pospájať dokopy v hlave celý príbeh. Som presvedčený, že hra toho ponúka viac, než sa mi podarilo objaviť a možno sa k nej ešte neskôr vrátim, aby som využil niektoré nevyužité cesty. Ak by som mal ale na záver ešte niečo napísať, tak musím uznať, že úspešný záver nepatril medzi moje najobľúbenejšie. Naopak som si veľmi užil priechod, keď sa mi podarilo obviniť z rozbitia skla Veritinu najväčšiu rivalku a vylúčiť ju namiesto hrdinky. Hra si tak určite tých pár hodín času, ktoré s ňou strávite, plne zaslúži.

Keď som prvýkrát videl názov tohto titulu, predstavil som si pod ním asi to, čo väčšinu. Teda hru, v ktorej sa dočkáme známeho príbehu o Snehovej Kráľovnej a mladej Gerde, ktorá sa rozhodne vyslobodiť svojho milovaného Kaia. A keby som sa na to celé pozrel ako na metaforu, istým spôsobom tu ide presne o to. Rozdiel je akurát v tom, že namiesto snehovej kráľovnej sa našim úhlavným nepriateľom stáva nacistický režim počas tuhej februárovej zimy v roku 1945 na hraniciach Nemecka s Dánskom. 

Poďme si teda rozobrať ústrednú dejovú líniu. Gerda Larsen je mladá zdravotná sestra, ktorá žije spolu so svojim manželom Andersom v Dánskom meste Tinglev. Napriek nebezpečenstvu, ktoré im každý deň prináša nacistický režim, sa im darí nažívať relatívne pokojným životom a byť mimo centra pozornosti Gestapa. To sa však zmení vo februári roku 1945, kedy je Anders zatknutý na základe obvinenia, že spolu s ďalšími rebelmi vyhodil do vzduchu výrobnú fabriku, v ktorej bol zranený aj jeden nemecký vojak. Gerda však o tajnom živote svojho manžela nemala ani najmenšej potuchy. Preto sa rozhodne na vlastnú päsť vypátrať, čo sa skutočne stalo, do čoho sa Anders zaplietol a ako mu môže pomôcť dostať sa zo zajatia.

Scenár je z môjho pohľadu skutočne silný, a to nielen pre zasadenie do obdobia konca druhej svetovej vojny. V prvom rade si treba uvedomiť, že Gerda sa nenachádza práve v najľahšej pozícii. Má nemeckého otca, ktorý sa pridal na stranu Hitlera, jej matka je zase Dánka, ktorá však žije v Kodani. Vyrastala v pohraničí oboch krajín a vďaka tomu má dobré vzťahy aj s jednou, aj druhou stranou. Dáva to celému príbehu pomerne zaujímavý nádych a občas je ťažké zvážiť, ktorá cesta je vlastne správna. Má sa postaviť na stranu Dánska, nakoľko manžel pochádza odtiaľ? Kooperovať s Nemcami, nakoľko tam má rodinné korene? Alebo v nej zvíťazí Hippokratova prísaha a bude sa na udalosti pozerať ako zdravotná sestra? Toto sú všetko otázky, ktoré som si počas hrania kládol. Neexistuje totiž jedna správna cesta. Je veľa možností, ako to celé môže dopadnúť.

Oceňujem tvorcov z PortaPlay, že sa rozhodli dať celému príbehu dušu. Cez jednotlivé postavy máte možnosť spoznať nielen dánov, ktorí sa snažia dostať z nemeckého područia, ale aj mnohých nemeckých vojakov a občanov, ktorí sú v tomto titule taktiež vykreslení ako ľudské bytosti. Dokonca aj šéf gestapa Stahl. Záleží už len na tom, ako dobre spoznáte postavy a ako veľmi vám budú dôverovať. Namiesto hľadania predmetov vám však dáva titul hlavne možnosť riešiť situácie skrz dialógové možnosti. Tie sa vám môžu sprístupniť rozličnými spôsobmi. Buď na základe informácie, ktorú sa vám podarí získať, predmetu, ktorý máte u seba, využitím mentálnej energie, alebo s trochou šťastia.

Systém šťasteny funguje na základe jednotlivých atribútov, ktoré sa vám počas hry podarí nazbierať. Dôležité sú vaše body mentálnej energie, ako vám dané postavy budú veriť a takisto ako ste vnímaní medzi ľuďmi. Niekedy som však nevedel úplne pochopiť, či to bolo nastavené správne. Boli chvíle, kedy som nespĺňal ideálne podmienky, no prialo mi šťastie a rovnako to platilo aj opačne. Nepredpokladám, že to funguje 50:50, no niekedy môžete ostať sklamaní aj napriek veľkej šanci na úspech. Aj keď, na tomto stojí celý princíp šťastia.

Veľkým plusom je však komplexnosť celého titulu, ktorá spočíva hlavne v úlohach, ktoré budete plniť. Na začiatku vás hra síce postaví pred povinné úlohy, ktoré je nutné absolovať pre ďalšie pokračovanie deja, no od určitého momentu sa tento systém zmení. Neskôr si totiž budete môcť vyberať z rôznych misií a v závislosti od vašej voľby viete výrazne ovplyvniť smerovanie jednotlivých udalostí. Rozhodnite sa preto dobre, komu v daný deň pomôžete a na koho vám už nezvýši čas.

Pred kľúčovými misiami pritom dostávate aj vedľajšie úlohy, ktoré sú síce povinné, no počas hry sa môžete dostať i k úplne iným. Viem to, nakoľko som sa počas výsledku jednej misie rozhodol reštartovať hru a bol som nútený opäť splniť aj predchádzajúcú vedľajšiu úlohu. Nedočkal som sa však príbehu dezertérov, ktorí uviazli so svojim autom, ale hádky dvoch malých chlapcov, ktorú som musel nejakým spôsobom urovnať. Toto všetko iba prospieva znovuhrateľnosti, takže celú hru si môžete prejsť kompletne odznova, urobiť iné rozhodnutia, vybrať si iné misie a dospieť k úplne inému záveru. Pričom jeden priechod vám môže zabrať asi tak 6 hodín hracieho času. Koľko času vám zaberie, kým nájdete spôsob, ako zachránite úplne všetkých? Na toto odpovedať neviem.

Ďalšou silnou stránkou titulu je celkový umelecký štýl. Možno niektorým príde lacný, no podľa mňa sa tu tvorcovia nádherne vyhrali s grafikou. Všetky miesta pôsobia, ako keby boli namaľované vodovými farbami, a aj keď postavy nemajú výraznejšie detaily, vďaka dialógovým oknám kde môžete vidieť ich tváre a rovnako aj ich reakcie. Keď sa pozriete na to, ako je namaľovaný Tinglev, ako tvorcovia dokázali zachytiť rozdiely medzi chudobnými a bohatými, cítiť z toho presne to, o čo sa nepochybne snažili. Každý záber je taktiež kvalitne nasvietený. Všetko tak pôsobí veľmi prirodzene a či sa dej odohráva počas dňa alebo noci, vyzerá to skrátka pôsobivo.

Najpozitívnejšie však vnímam fakt, že hra ma dokázala svojim netradičným pohľadom na konflikt prinutiť k hlbšiemu zamysleniu sa nad celou sitáciou. Práve to že Gerda nie je ani Nemka, ani Dánka dáva hre určitú formu neutrality a tá sa bude meniť podľa toho, ako budete v jednotlivých situáciach jednať, a ktoré úlohy sa rozhodnete splniť. V princípe však platí, že Gerda nepociťuje nenávisť voči Nemcom. Istým spôsobom dokonca nemusí cítiť nenávisť ani voči nacistom. V každom totiž dokáže vidieť ľudskú bytosť a táto jej empatia postupne začala prechádzať aj na mňa. Áno, dočkáme sa aj stereotypnejších momentov zo strany Schulta, no určitú dávku ľudskosti môžete napríklad vidieť v postave Wolfganga, ktorý sa zamiluje do vašej najlepšej kamarátky Margit. Vzťah, ktorý medzi nimi postupne vznikal, mal svoju dávku úprimnosti a neustále mi to tak dodávalo nádej, že zo všetkého zlého môže vzniknúť aj niečo dobré. 

Jedna vec, ktorú by som chcel ešte spomenúť, je Gerdin denník. Ten je solídnou pomôckou, v ktorej môžete sledovať váš celkový progres. Dáva vám možnosť vidieť všetky dostupné atribúty, ako vás vnímajú ostatní ľudia a rovnako sa v ňom náchadzajú aj nejaké tajomstvá, zápisy, ktoré si urobíte po splnení každej jednej úlohy a nakoniec i zozbierané informácie a indície. Za zmienku stojí a spôsob akým hra pracuje s inventárom. Keď napríklad vlastníte prémiový tovar, je šanca, že niekoho podplatíte. Lieky alebo zdravotnícke pomôcky vám môžu pomôcť, keď budú okolo vás ľudia zranení. Je to šikovný spôsob, ako sa jednotlivé predmety vedia zúžitkovať iba keď ich potrebujete a nemusíte premýšľať, či ten zákusok, ktorý ste ukradli zo stola budete musieť použiť v konkrétnej situácii.

Nie je toho veľa, čo by som mohol kritizovať. Za zmienku stojí zopár grafických glitchov, kedy napríklad ruka postavy prechádzala cez jej telo a niekedy zase pôsobili pohyby postáv trochu neprirodzene. Takisto by som bol rád, ak by som počas hry nemusel vídať toľko načítavacích okien a určite by som ocenil ak by mali niektoré postavy trochu väčší priestor, a niektoré akcie o niečo väčší dosah. No na druhej strane, nič z toho čo som vymenoval nijakým spôsobom nenarúša naratív príbehu, nerobí to postavy menej zaujímavé, ani výraznejšie nedegraduje samotný zážitok.

Po tom ako som sa dostal na koniec, som vnútorne pochopil, prečo sa o distribúciu tohto titulu postarali práve francúzski Don’t Nod Entertainment. Podobne ako v tituloch, ktoré vytvorili, sa aj tu nachádza veľmi silný ľudský príbeh, ktorý vám otvára obrovské množstvo možností. Vo svojich rukách máte osudy ľudí okolo vás a záleží len na vás, ako to vo výsledku dopadne. Vo výsledku je tak Gerda: A Flame in Winter titulom, ktorý si ma skutočne získal svojou mrazivou atmosférou, silnými postavami a zasadením do obdobia konca druhej svetovej vojny. Skrz svoju hlavnú hrdinku vám dáva možnosť spoznať obe strany konfliktu a obohacuje tým príbeh o unikátnu možnosť vnímania celého konfliktu z neutrálneho hľadiska Teším sa teda s čím prídu PortaPlay nabudúce a dúfam, že aj ich ďalšia hra bude na rovnakej úrovni, ako bola táto.