Až ťažko sa mi verí, že toto bol kedysi môj skrytý počítačový poklad. Hra, ktorú som náhodou objavil v počítači, keď som sa dostal do Norton Commanderu a tak nejako som ako malý chlapec po niečom pátral. Neviem už presne po čom, myslím, že môj bratranec mi kedysi na ten počítač cez DOS nainštaloval Dogfight a tak nejako som zablúdil a našiel toto. Čo ako som neskôr zistil, bolo do mnohých počítačov vložené ako herné promo pre Európsku Úniu. Ale keď som mal 6 alebo 7 rokov, koho také veci zaujímali? Zrazu som našiel hru, ktorú som nikdy predtým nevidel, nikto mi o nej nepovedal a cítil som sa, ako keby som práve objavil Európu. Doslova.

Každopádne roky plynuli ďalej, na existenciu tohto dielka som prakticky skoro zabudol, až dokým som nedávno nepremýšľal nad mojimi hernými začiatkami a zrazu sa mi to nejako vybavilo v pamäti. Snažil som sa to nejakým spôsobom nájsť, no hľadať hru, ktorú som si pamätal len pod názvom Európa bolo náročné. Ale nakoniec sa pošťastilo, opätovne som si túto milovanú klasiku vyskúšal a zhodnotil, že dnes by to celé pôsobilo len vysoko trápne. Každopádne nostalgia vie veci skresľovať, a tak som sa hre rozhodol dať nakoniec celkom primerané hodnotenie. Hra v podstate obsahuje len 5 minihier a kvízové okienka na konci. A musíte samozrejme nejakým spôsobom hospodáriť so svojim rozpočtom, aby ste na konci mohli objaviť všetko, čo hra ponúka. Poďme si teda rozobrať najprv jednotlivé minihry.

Najprv je tu simulácia trhu, v ktorom musíte investovať nejakú čiastku svojho rozpočtu a následne sledovať krivky a nejakým spôsobom presúvať svoje investície, aby ste dokázali správne reagovať na rastúce grafy a opustiť tie, ktoré klesajú. Zaujímavý nápad, no nepôsobí to veľmi dobre ako hra, nakoľko je to len jedno rýchle presunutie čiary z jednej strany na druhú a vy len chodíte po jednotlivých grafoch hore a dole. Ale aspoň bod za kreativitu.

Ďalej tu máme mestečko, v ktorom musíte previezť peniaze v opancierovanom vozidle do banky a zabezpečiť ich nárast. Musíte pritom prejsť cestami mestečka tak, aby ste sa nestretli s dvomi autami, v ktorých sú zlodeji a chcú vám peniaze ukradnúť. Táto minihra by bola fajn, keby vaše vozidlo reálne nebolo neskutočne pomalé a ponúkalo to reálne aj nejaký spôsob, akým môžete sa snažiť vašim protivníkom vyhnúť. Keby sa to trochu doladí, mohlo byť fajn.

Tretia hra je loďka, ktorou máte chytať padajúce peniaze a pritom sa vyhýbať zlodejom v podobe obrovských úst s očami. Táto je celkom fajn a ponúka dokonca aj nejakú tú výzvu, nakoľko vaši protivníci vás budú prenasledovať a snažiť sa k vašim peniazom dostať. Opäť si myslím, že sa to dalo poňať o niečo lepšie, ale ako jednoduchá minihra to funguje v pohode a splní svoj účel.

Potom tu máme hrací automat, z ktorého môžete vytiahnuť ďalšie peniaze. Táto minihra je na dnešné pomery celkom kontroverzná s prihliadnutím na gambling, no čo ju robí pre mňa ešte zaujímavejšou je fakt, že toto je najlepší spôsob, ako navýšiť svoj rozpočet. Vložiť peniaze môžete trikrát a v prípade, že vytočite na automate 3 žlté ECU, dostanete štvornásobok vkladu. Najlepší spôsob ako zarábať je táto hra ale z toho titulu, že je neskutočne jednoduché si správne načasovať, kedy budete zastavovať jednotlivé sektory na automate. Keď si to odsledujete, viete presne kedy zastaviť a navýšite svoj rozpočet ani neviete ako. Tak už len z toho titulu si toto odo mňa odnesie dobrú známku. Lebo to vie pomôcť k tomu, aby ste v hre neskončili rýchlejšie, než očakávate.

No a na záver je tu ešte bludisko, v ktorom musíte zozbierať dostatok kameňov, aby ste ich na konci položili na váhu, ktorá vám určí váš zisk. Čim viac kameňov, tým väčšia výhra. Toto je jednoznačne najlepšie sprogramovaná minihra a aj ako decko ma bavila najviac. Nie je ťažké ju pochopiť a konečne to ponúka aj niečo, čo reálne pôsobí ako hra, ktorá funguje a nepotrebuje doladiť. Navyše, čo robí túto hru zaujímavou je aj to, že počas prechádzania labyrintom vidíte len časť, ktorá je vám najbližšie a všetko ostatné si musíte odhaľovať posúvaním sa ďalej. Takže má to niečo do seba.

Toľko k minihrám. Kvízové otázky sú každopádne aj dnes veľmi zaujímavé, nakoľko sa môžu týkať akejkoľvek látky. Či už geografie, histórie, literatúry, známych osobností a podobne. Nikdy neviete čo sa objaví, a máte 3 možnosti, ktoré môžete zvoliť. Hra vám síce správnu možnosť v prípade nesprávnej voľby neukáže, no minimálne si to môžete dnes už aj vygoogliť a naštudovať. Takže teoreticky sa takto môžete aj niečo nové dozvedieť. Je fajn, že takýmto spôsobom sa môžete niečo zauímavé o krajinách aj dozvedieť, prípadne si oprášite znalosti. Je pravda, že sú tu otázky, ktoré sa pýtajú budúcim časom o udalostiach, ktoré už dávno prešli, ale treba si uvedomiť, že hra vyšla niekedy v roku 1992. Treba z toho vychádzať.

Ostatné ešte rýchlo zhrniem v pár bodoch. Grafika je na svoju dobu fajn, hoci mi prišlo vždy zvláštne, že v čase otázok boli použíté reálne obrázky, ktoré ale dôsledkom nedostatkov technológie na 256 farbách pôsobia veľmi rozpixelovane. Nejde každopádne o hru, ktorá by sa niekedy dočkala asi remasteru, že nie? V tej dobe mi to prišlo pekné na pohľad, dnes to trochu bije do očí, ale s prihliadnutím na dobu, odviedli tu dobrú prácu.

Zvuk na druhú stranu je na dnešnú dobu skutočne nepríjemný. Starý zvuk PC Speakeru, kde všetky zvuky boli jeden ostrý pískajúci tón mi nikdy neboli príjemné a bohužiaľ tu to platí rovnako. Škoda je len tá, že aj tituly, ktoré v tom čase vychádzali už mali aj možnosť spracovať príjemnejšie syntetizátory, ako napríklad Wolfenstein 3D alebo Supaplex. Je pravda, že tie sa priamo spracovávali ako hry, pričom toto bolo len promo pre EÚ vydané ministerstvom zahraničných vecí v Bonne, ale aj tak si myslím, že keby do toho dajú trochu lahodnejší zvuk a nie tie nepríjemné ostré a hlasné zvuky, ktoré si pamätáme skôr z obdobia herných 80-tych rokov, bolo by to príjemnejšie. Každopádne, je to určite spomienka, na akú sa nezabúda a je fajn mať možnosť si ju aspoň takto pripomenúť a zahrať kvôli tomuto komentu znovu. Aspoň viem, že roky sa vždy na všetkom vždy podpíšu a rovnako aj na nás ako hráčoch.

Botany Manor je pre mňa skutočne fascinujúca hra. Keď som pozeral trailer, celkom ma to zaujalo a hovoril som si, že to vyskúšam hneď ako to bude dostupné v Game Passe. No hoci ukážky dokázali celkom navnadiť, vôbec ma nepripravili na to, že budem mať pred sebou jednu z najpríjemnejších hier, aké som posledné mesiace mohol hrať. Premisa je veľmi jednoduchá. Musíte vypestovať 12 unikátnych rastlín, ktoré následne zahrniete do svojho pripravovaného herbára. Človek si povie, čo môže byť také úžasné na vypestovaní nejakej nudnej rastliny? Prekvapivo viac než dosť.

Prvá vec čo ma fakt prekvapila bolo, že hra nepostavila svoje riešenia na absolútnych nezmysloch (hoci to tak môže miestami pôsobiť). Keď trochu začnete zisťovať o tajomstvách flóry, dozviete sa, že všetky fenomény, ktoré sa tu objavia sú postavené na skutočných základoch. Čo sa samotných rastlín týka, tie sú samozrejme vymyslené, no spôsob akým je ich potrebné vypestovať, aké potrebujú podmienky a akými simuláciami to môžete docieliť už vymyslené nie sú. Existujú rastliny, ktoré potrebujú silnejšie teplo, rovnako ako rastliny, ktoré nemajú chloroplasty.

Hrateľnosť je takisto vynikajúca. Bavilo ma hľadať nápovedy a následne si ich skúšať správne spájať vo vašom herbári. Je síce pravda, že môžete to skúšať aj náhodnými kombináciami, no osobne túto metódu počas hrania nepreferujem. Ja som radšej, keď môžem veci spojiť správne na základe určitého pochopenia. Sú tu indície, kde bude zrejmé, že spolu súvisia. Je dobré potom už iba pochopiť, s ktorou kvetinou sú spojené. Počas jednotlivých kapitol totiž budete zbierať nápovedy aj na 3 alebo 4 kvetiny súčasne. A je treba vedieť správne určiť, čo patrí k čomu. Občas to vie vyplynúť priamo z textu (nakoľko sa v ňom potrebná kvetina spomína), no ostatné potom budete musieť priradiť na základe niečoho, čo sa dozviete a ako vám to bude sedieť do konceptu kvetiny, ktorú chcete nechať vykvitnúť.

Hra navyše vyzerá skutočne nádherne. Samotná vila je rozľahlá, jednotlivé miestnosti sú pekne nadizajnované, záhrada je skutočne impozantne spracovaná a scénky, kedy vaše kvety konečne vyrastú sú vždy nádherné. Je radosť sledovať, ako sa vaše vlastné dielko dostáva k životu. A niekedy dokonca k tomu ešte aj náramne skrášli prostredie, v ktorom ste ho vypestovali. Jediná vec, ktorá mi v hre výraznejšie prekážala je skutočnosť, že jednotlivé indície nemôžete nejakým spôsobom kolektovať, alebo si opätovne nahliadnuť skrz nejaký denník, alebo niečo podobné. Miesto toho musíte sa vrátiť na miesto, kde ste ju našli a opätovne si prečítať text alebo preskúmať predmety. Je to trochu otravné, keď potom premýšľate nad niečím, čo vám uniklo a musíte sa komplikovane vracať na miesta, kde ste nápovedy objavili.

V ostatných ohľadoch však ide o skutočne príjemné, farebené a nápadité herné dielko. Hádanky sú primerane náročné, po každom vypestovaní sa v tele objaví ten pocit spokojnosti, že ste niečo dokázali a z jednotlivých miest dokážete skutočne nasať aj tú atmosféru, ktorú sa hra snaží zachytiť. Jeden z najsilnejších tohtoročných titulov. Len tak ďalej.

Verím, že mnohí budú z môjho hodnotenia pre túto hru celkom rozčarovaní. Pravdou je, že ak by som hodnotil Open Roads iba na základe toho, čo nám ponúkol, rating by sa pokojne posunul o 25% vyššie. Pretože v svojej podstate hra dokázala povedať zaujímavý príbeh a využila k tomu silné dve hlavné hrdinky, ktoré navyše nadabované talentovanými herečkami, ktoré boli dosť šikovné na to, aby ich boli schopné predať. Problém však nie je v tom čo hra priniesla, ale v tom, že toho nebolo viac. Ak by išlo o prológ k novej príbehovej adventúre a dočkali by sme sa o pár týždňov (alebo aj mesiacov) druhej kapitoly, mali by sme tu kvalitný začiatok. Takto ale hra necháva na stole veľké množstvo nezodpovedaných otázok, nevyužitého potenciálu na niečo ďalšie a hlavne ma táto skutočnosť výrazne sklamala.

Keď som v minulosti hodnotil hru "Lost In Play" cítil som sa veľmi podobne, nakoľko pred koncom na nás autori vytiahli koláž dobrodružstiev našich súrodencov, ktoré sme nemali možnosť odohrať spolu s nimi. No aspoň sme sa dočkali skutočného záveru, ktorý ich príbeh dostal do finále. Tu sa síce dozvieme odpoveď na najdôležitejšiu otázku, ktorú hra kladie. No všetky ostatné, ktoré počas toho ako spoznávame naše dve hlavné hrdinky ostanú nedoriešené. Na jednej strane je často život práve o tom. Nevieme, čo pred nás budúcnosť postaví. No nemyslím si, že to je to, čo chceli tvorcovia povedať. Jednoducho otázky života sú položené na stole. Ale odpovede sa na ne už nedozvieme. Nevieme tak ako dopadne vzťah Tess s jej otcom. Či za ním nakoniec odletí. Nevieme či sa im podarí zachrániť dom po babke. Či neskončia naše hrdinky ako bezdomovkyne, alebo sa Opal rozhodne prijať pomoc, ktorú jej ponúka jej sestra. Nevieme vlastne ani, či jej dedko vlastne stále žije, alebo nie. Dozvieme sa iba to, kto bol tým tajným mužom, s ktorým si stará mama písala.

Odporúčam preto, aby ste nemali veľké očakávania v rámci toho, čo hra ponúkne. Pokiaľ vám stačí malá príbehová herná jednohubka, ktorá prinesie silný príbeh matky a jej dcéry, toto vás určite poteší. No ak by ste chceli mať komplexnejšie spracovanie tohto príbehu, mať možnosť viac spoznať nové postavy, alebo hlbšie načrieť do studnice tajomstiev, ostanete na konci asi rovnako sklamaní, ako som bol aj ja. Bohužiaľ.

Herní výzva 2024. - 6. Ukradené vánoce

Čas na trochu čara Vianoc. V apríli. Okey... možno nie najlepšia doba na načerpanie atmosféry ducha Vianoc, ale nevadí. Aj tak si myslím, že ak ste fanúšikovia pôvodnej hry Jazz Jackrabbit 2, tak tento malý prídavok vás celkom poteší. NIe je to nejako extra dlhé (dokopy len 3 levely), no s jedným solídnym boss súbojom na konci. Čo ho robí obzvlášť náročným je fakt, že tentokrát v hre dokopy nemáte žiadne power-upy (teda našiel som jeden) a so slabšími zbraňami to vie byť miestami celkom náročné. Najmä keď má ohnivú strelu, ktorá vás bude prenasledovať a ubere vám 2 srdiečka. No ... treba vymyslieť nejakú taktiku.

Popravde inak ani neviem čo k tomuto nejako extra povedať. Funguje to rovnako, protivníci sú v podstate rovnakí (aj keď ich variabilita je tu redukovaná). Máte tu jašterov s čapicami santov a korytnačky sa ozdobili vianočnými svetielkami. Z času na čas sa objaví ešte nejaký netopier, a to je tak asi všetko v rámci protivníkov. Grafika je pekná, vianočné mestečko s domčekmi je nadizajnované veľmi pekne, a vianočnú atmosféru to v sebe reálne má. Dokonca protivníci na vás namiesto bômb zhadzujú bomby zabalené ako darčeky. To je celkom zábavné. Ak sa bavíme o inom, v princípe hra neponúka niečo, čo by nemal ale v sebe originál. Princíp je úplne rovnaký. Samo o sebe by to bola asi celkom rýchlo nuda, ale ako malý bonus pre kvalitnú hru som celkom spokojný. Hral som to teda pod názvom Christmas Chronicles, kde si môžete ako postavu vybrať aj žltú zajačicu Lori, no aj tak som neodolal a siahol po overenom Spazovi. Odporúčam len fanúšikom pôvodnej hry.

 "Herná výzva 2024 - 7. Ve stínu pixelů"

Aké ťažké môže byť zvládnuť hru, v ktorej máte dokopy 100 životov a stačí vám prejsť len 16 levelov? Úprimne, vie to byť miestami celkom slušná výzva. Najlepšie je neprísť o veľa životov hneď počas úvodných (asi) piatich levelov, ktoré sa relatívne dobre dajú naučiť a hoci majú v sebe aj určitú výzvu, ide o pomerne jednoduché záležitosti, ktoré sa dajú zvládnuť. Postupne sa však levely budú viac a viac komplikovať, pričom za ten najhorší považujem osobne ten, kde vstupujete do otvorenej tlamy. Tam treba počítať s každým jedným pixelom priestoru.

Hre však treba uznať celkom solíidnu dávku kreativity. Ani jeden level neprináša rovnaké prekážky, alebo rovnaké riešenia. Občas som si dokonca všimol, že človek musí trošku uvažovať aj "outside the box" a skúmať limity, ktoré hra v realite ponúka. To ma teší, lebo človek aspoň nikdy reálne nezaspí na vavrínoch a musí lúštiť celkom dobre spracované problémy. Navyše vám hru obohacuje aj solídna muzika, ktorá dobre ladí s atmosférou celej hry.

Uznávam ale aj to, že miestami vedia byť niektoré momentky v hre celkom frustrujúce, a niekedy keď sa dlho človek nevie pohnúť z miesta, cez jeden komplikovanejší bod, dokáže hra dostávať človeka aj trochu do nervov. Nejde o titul, o ktorom toho viem veľa povedať, ale ako krátka oddychovka, ktorú môžete trénovať až kým nemáte "flawless victory" to stačí.

"Herná výzva 2024 - 1. Nemova říše"

Nakoľko som originálnu hru nikdy nehral, bol tento remake pre mňa ako stvorený. Mohol som si hru vyskúšať doslova z prvej ruky a pozrieť sa na ňu ako samostatné dielo. Nevedel som čoho sa dočkám, no musím povedať, že toto dielko na mňa skutočne zapôsobilo. Má určite svoje nedostatky, no vo svojich kľúčových bodoch zvláda všetko v poriadku.

Musím hneď v úvode povedať, že naučiť sa tento titul ovládať bola pre mňa celkom slušná fuška. Je treba si pamätať, ktorými tlačidlami ovládate ktorú postavu a nepopliesť si to. Najväčšie problémy pre mňa vznikali najmä v situácii, keď si postavy medzi sebou vymenili strany. V takom prípade to mozog trochu mätie a máte pocit, že postavy reagujú úplne inak než vlastne od nich chcete. Ovládanie je totiž stále rovnaké, len postavy sú na opačných stranách a pre váš mozog to robí trochu zmätok. Dá sa to však naučiť a najmä je hra relatívne krátka. Takže nemusíte sa s tým ovládaním moriť príliš dlho.

Hre tiež miestami pre mňa chýbala nejaká výraznejšia výzva. Je tu pár miest, v ktorých môžete prísť o život, no riešenia jednotlivých problémov sú vo väčšine prípadov veľmi jednoduché a pokiaľ budete opatrní, nemali by ste mať problém. Myslím si, že jediné časti, ktoré som prechádzal viackrát bola úvodná s agresívnym psom a následne časť s vlkmi, ktorých musíte odháňať ohňom. Ale ak hovorím na viackrát, tak tým myslím maximálne tak 3-4 razy. Hra nie je príliš náročná a vďaka tomu to funguje.

Najviac však vo mne ešte stále rezonuje príbeh týchto dvoch bratov a ich celé dobrodružstvo, ktoré mi na svojom konci prinieslo skutočne veľmi silný moment. Človek by chcel, aby sme sa na konci dočkali vytúženého happyendu, ktorý by si hra zaslúžila, no reálne je záver oveľa horkastejší a trpkejší. Nemyslím to ale vôbec v zlom. Bolo to skutočne pôsobivé a je to niečo, na čo ešte dlho nezabudnem. Príbeh sám o sebe je dobrý dôvod prečo si hru zahrať (ak ste teda nehrali originál) a možnosť kooperácie s druhým hráčom môže celému príbehu dať ešte úplne iný nádych. Takže za mňa hovorím, že ide o solídne príbehové dielko, ktoré určite poteší. Či už pôvodná alebo prepracovaná verzia. Ak ste originál hrali, možno vás to nijako výraznejšie neobohatí, no ako nováčika ma to skutočne celkom vzalo.

"Herní výzva 2024 - 8. Cesta do Pravěku"  

Jedno z najväčších výziev tohtoročnej hernej výzvy bola pre mňa kategória, kde bolo potrebné zahrať titul, v ktorom sa vyskytujú dinosaury. Praveké jaštery ma síce fascinovali od nepamäti, no nemohol som si spomenúť asi na žiadnu hru, ktorú by som s nimi kedy v živote hral, alebo by ma zaujala natoľko, aby som jej venoval svoj čas. Takže prišiel čas, aby som prelistoval svoje herné knižnice. Keď som už ale myslel, že nenájdem nič, zachránil ma Steam svojou akciou Dinos vs Robots, kde som mal možnosť získať za malé peniaze titul, ktorý by mi do výzvy zapasoval. Nakoniec voľba padla na sympaticky tváriaci sa Dynopunk. Žiadna stavba parku, žiadny lov dinosaurov, ani podobné témy, ktoré sa v lacných hrách často opakovali. No dinosaury v modernom futuristickom svete. Navyše s celkom pekným vizuálom. Výzva bola zvolená.

Na konci hry som musel úprimne zhodnotiť, že za tento titul som skutočne vďačný. Výsledný dojem bol totiž oveľa lepší, než som si pôvodne myslel. Atmosférou mi Dynopunk veľmi pripomenul hernú sériu Coffee Talk. Mohol by som povedať, že všetko čo fungovalo tam, funguje aj tu. Zaujímavé príbehy zákazníkov? Jo. Vybavovanie zákazok, kde namiesto prípravy nápojov bude opravovať pokazené zariadenia? Jo. Nejaká príjemná hudba k tomu? Jo. Možnosť ovplyvniť príbeh skrz rôzne voľby správnych dialógov? Jo. V podstate ide o skoro totožný titul, akurát namiesto kaviarne vlastníte opravársku dielňu a namiesto rozličných fantasy postáv sú obyvateľmi dinosaury. Musím však tiež uznať, že Dynopunk posunul niektoré veci ešte o niečo ďalej.

Tentokrát nie ste len poslucháč a radca, no priamo sa budete aktívne zapájať v niektorých prípadoch do deje. V hre si dokonca môžete nakoniec nájsť aj dlho hľadanú lásku. Hlavný hrdina Chris ma totiž problém. Je jeden z posledných tyranosaurov. Tí vyhynuli kvôli neschopnosti sa adaptovať v modernom svete. Prečo sa nevedeli adaptovať? Pre ich malé ruky. Jeho priateľka zahynula pri tragickej nehode, a teraz už nikdy nenájde svoje šťastie. Pomoc však príde akonáhle v starom obchode objaví plány pôvodného majiteľa, ktorému sa podarilo nadizajnovať stroj času. Možno teda bude môcť odcestovať späť a zachrániť lásku svojho života. Nie je to síce najoriginálnejší koncept, ale dostatočne zaujímavý na to, aby som ho mal záujem sledovať ďalej.

Čo ale túto hru tvorí v skutočnosti sú vaši zákazníci. Nájdete tu skutočne najvyberanejších dinosaurov, akí vás len napadnú. Členka gangu bikerov, agresívny dinosaurus, ktorý bude od vás chcieť výpalné, veľká bohatá popová hviezda, dievča čo utieklo od svojej rodiny, no nezabúda sa ani na bývalých spolužiakov, policajného dôstojníka a dokonca členov miestnej mafie. Je to skutočne farebná zostava postáv a je len na vašich schopnostiach a talentoch, ako všetky situácie zvládnete. Príbehové časti patria pre mňa medzi tie najzaujímavejšie a najmä správna voľba dialógov môže výrazne ovplyvniť, kam sa život jednotlivých hrdinov následne posunie. Pretože môžu skončiť šťasne, no rovnako aj smutne.

V rámci hrateľnosti tu máte dokopy 3 jednoduché minihry, ktoré sa budú medzi sebou striedať. Zákazník po vás bude chcieť buď nový mikročip, kde budete musieť zvoliť správny typ a následne ho dôkladne narezať, alebo bude treba vymeniť pokazené súčiastky za funkčné, alebo ešte môžete predmet nadizajnovať vašimi farebnými sprejmi a nálepkami. Ak splníte požiadavky vašich zákazníkov, nemajú problém prihodiť aj nejaké tie peniaze navyše. Za tie si následne môžete kupovať veci do vášho bytu alebo obchodu. Pretože aj najväčšia diera sa dá trochu zútulniť. Treba mať len nejaký ten rozpočet.

Nejde možno o hru, ktorá toho v princípe ponúka veľa, no bol som zvedavý kam sa tento príbeh vyvinie a najviac ma na ňom teší, že tvorcovia do neho vložili aj veľké množstvo rozličných koncov, ktoré sa budú odvíjať od vašej voľby, no rovnako aj od toho, akým spôsobom budete viesť ostatné postavy. Na konci teda nezistíte len svoj vlastný osud, no rovnako máte možnosť pomôcť všetkým okolo vás, aby prekonali určité zábrany, ktoré im bránia rásť. Hra teda nie je nejakým spôsobom náročná na pochopenie, ani neponúka veľké množstvo kontentu. No dokázala ma skutočne na pár hodín natoľko pohltiť, že som si jednotlivé postavy skutočne obľúbil. Tento typ hier mi jednoducho sedí a neviem sa dočkať, až si vyskúšam niečo ďalšie z podobného súdka.

S Reveil som bol vo výsledku spokojný. Viem, že mnohí hráči už sú unavení z hororových "walking simulator" titulov, no ja si ich osobne stále viem veľmi dobre užiť a som vždy rád, keď do svojho konceptu primiešajú niečo, čo ma dokáže navnadiť. Demo tejto hry ma skutočne príjemne prekvapilo a jediné, z čoho som mal trochu nepríjemný pocit bol dabing nášho hlavného hrdinu. Ten je skutočne len veľmi ťažko uveriteľný, nakoľko Walter pôsobí skoro v každej momentke, že to proste nechce ani nejakým spôsobom predať. To je pre mňa asi najväčšie mínus pre tento titul.

Každopádne od prvej časti som chcel vedieť kam sa toto celé vyvinie. Prečo sa miesta, ktoré by mali byť pre nás bezpečným prístavom neustále menia? Čo sa v skutočnosti deje? Prečo si veľa vecí nepamätáme? Odpovede sa na konci dozvieme a aj keď viem, že spoilery tu môžem v komentári ukryť, budem voči všetkým fér a nebudem ich tu spomínať vôbec. Verím, že by si to nevyspoilovali, ale v prípade, že by zvedavosť zvíťazila, obrali by ste sa tým o veľmi zaujímavý zvrat, ktorý dáva tej hre úplne nový rozmer. Dokáže tak z niečoho, čo už pôsobilo ako staré známe klišé vytvarovať niečo, čo ma skutočne prekvapilo a nepredpokladal som s tým. A to som si pritom myslel, že to mám všetko už pred sebou ako na dlani.

Akcie sú podľa mňa ale spracované dobre, hra sa viac sústredí na atmosféru, hádanky a hlavolamy sú pomerne jednoduché a pokiaľ vyslovene nebudete hru trolliť, nemali by ste sa nikde zaseknúť veľmi dlho. Riešenia sú často pomerne jasné. To má na príbeh pozitívny vplyv, nakoľko má hra vďaka tomu dobrý spád. Príbeh sa dá celkom dobre sledovať, nemáte pocit, že sa niekde niečím zbytočne zdržujete a môžete postupne s Walterom prejsť všetkými spomienkami a skúškami, ktoré na vás budú čakať.

Jedno by som hre ešte ale trochu skritizoval a to je nadmerné využívanie červenej farby v niektorých častiach. Viem, že červená dokáže budovať napätie a miestnosti s červeným svetlom sú o niečo strašidelnejšie, no keď sa to využíva všade začne to byť miestami už trochu moc. Je ale rozhodne zaujímavé, akým smerom sa celá táto hra vyvinie a kam sa na konci vlastne dostaneme. Neviem síce úplne pochopiť ako k tomu došlo, ale na druhú stranu si to všetko viem veľmi dobre predstaviť. Po grafickej stránke hra vyzerá dobre, akurát ma mrzí, že tvorcovia nenadizajnovali Waltera. Nevidíme dokonca ani svoje vlastné nohy. Hra tak trochu niečo predsa len stráca. Každopádne platí, že na to, aký krátky titul to je, tak si ma dokázal veľmi rýchlo získať a udržať moju pozornosť počas všetkých kapitol. Za jedno zahratie to určite stojí

"Herní výzva 2024 - 4. Tenkrát v Hollywoodu"    

Tak som sa konečne dostal na koniec obrovského dobrodružstva Carla Johnsona a môžem férovo povedať, že to stálo za to. GTA San Andreas je pre mnohých dnes absolútne kultovou záležitosťou a potom ako som si titul naplno vyskúšal viem veľmi dobre pochopiť prečo. Áno, zabavil som sa výrazne aj s pôvodným Grand Theft Auto a rozhodne som si užíval aj mafiánsky príbeh Tommyho Vercetti vo Vice City. San Andreas je ale v mnohom úplne iný. Príbeh CJ-a skôr pôsobí ako vytiahnutý z americkej ghetto stoky, kde sa snažíme prežiť, aby sme sa mohli dočkať ďalšieho dňa. A prvých pár misií tento koncept dokonca veľmi drží. Odmenou nám totiž nie sú žiadne financie, ale rešpekt. Tu si totiž musíme sledovať určité hodnoty, ktoré nás môžu posúvať v hre ďalej.

Príbehovo je to trochu zložitejšie. Realita je taká, že hru by som rozdelil reálne asi na 6 samostatných aktov. Príchod do Los Santos, epizódy z vidieka a Catalinou, San Fierro, Misie v púšti, Život v kasíne a nakoniec návrat do Los Santos. Každá táto časť sama o sebo rozpráva určitú časť príbehu a dokopy tvorí veľmi zaujímavý celok, ktorý primárne prepája náš ústredný zloduch hry v podaní Tenpennyho. Ten je vždy tam, kde by ste ho najmenej chceli. Misie ako také sú podľa mňa spracované solídne a je super, že na zvládnutie niektorých z nich si potrebujete aj vylepšiť určité schopnosti. Učiť sa lietať bola síce fuška a chvíľami som tie časti preklínal... no nakoniec som bol za to rád, lebo minimálne v GTA by som si už asi trúfol ovládať na klávesnici akýkoľvek lietajúci stroj.

Na tejto hre je ale pre mňa asi najviac fascinujúce, že tradičné misie a príbehová línia sú len základ toho, čo všetko tu môžete robiť. San Andreas je na svoju dobu skutočne nádherný otvorený svet, v ktorom nie je núdza o to, čo by ste mohli robiť. Nemáte chuť na pokračovanie príbehu? Čo tak vyraziť na pizzu, zahrať si v bare billiard, minúť nejaké peniaze na automatoch, staviť na dostihy, ísť potešiť nejakú tú frajerku a veľké množstvo ďalších rôznorodých aktivít, ktoré sú priam ako nekonečná studnica? Dokonca tu nájdete aj niekoľko rôznych okruhov, alebo pretekárskych disciplín, ktoré vás môžu celkom slušne zamestnať. Demoličné derby mimochodom bola skutočná lahôdka, hoci uspieť v tom je náročnejšie než sa zdá.

Tiež je super ako je príbeh neustále rámcovaný. Tým, že je hra rozčlenená na kapitoly tak ako som spomínal nikdy nebudete mať pocit, že neustále robíte jedno a to isté. Je pravda, že nie je veľký priestor na misie, ktoré by od seba boli vysoko odlišné, no tvorcovia dali maximum do toho, aby to tak pôsobilo. Oblasť v San Fierro má úplne iný nádych, než úvodné misie vo vašej ulici v Los Santos. No a finálne časti, keď dávate dokopy vaše kasíno a budete okrem toho plánovať aj parádnu lúpež storočia (aká sa na GTA hru patrí) sú tiež niekde úplne inde. Stereotyp vďaka tomu nehrozí.

Je tu niekoľko misií, ktoré boli celkom frustrujúce, no nikdy nie natoľko, že by som mal chuť s hraním prestať. Možno s výnimkou ovládania červeného baróna, ktorý je jednoznačne najväčšia fuška, akú som v tejto hre musel absolvovať. Radosť potom sa učiť lietať s veľkými lietadlami. No toto bol skutočný horor pre mňa. Lietanie však bolo ešte náročné aj v misii N.O.E. no tam som jednoducho musel prísť na to, ako sa vyhýbať tej halde stromov čo všade rastú (keď to niekedy budete hrať, pochopíte). Vo väčšine prípadov som však bol s dizajnom misií spokojný a fungovali.

Dokopy ak by som mal hre niečo vyčítať tak by to boli dve veci. Neviem či to bolo mojou verziou hry, nakoľko som ju dostal priamo s počítačom, ktorý som kupoval, no bugov som tu našiel priam za tatrovku. Postavy sa správajú často divne, ich reakcie nedávajú zmysel, autá sa spawnujú úplne príšerne a fyzika bola miestami nulová. Vlastne je doslova potrebné učiť sa jazdiť, pretože neskúsený šofér sa neustále dostane (ani nevie ako) do šmyku. Ja som osobne vždy preferoval v týchto hrách motorky, a musím férovo zhodnotiť, že spočiatku som ani na ne nechcel nasadnúť. Ale ako rastie vaša schopnosť ovládať tieto stroje, o to lepšie mi to potom išlo a ku koncu už som sa opäť cítil jak bajkerský kráľ, čo môže ísť stredom cesty v dvojitej plnej čiare. :D

Druhá vec čo mi miestami fakt liezla na nervy ale boli aj policajti. Tak nejako nechápem ako bola ich umelá inteligencia v tejto hre vytvorená. Kým v pôvodných hrách som mal reálne pocit, že im viac išlo o to vás zatknúť a zbaviť problémov, tu po vás strieľajú sotva sa pohnete. Zatknú vás jedine pokiaľ snáď sedíte v aute a nehýbete sa a dokonca sa mi stalo, že aj vtedy radšej strieľali a mali chuť moje auto vyhodiť do vzduchu. Mne osobne toto prišlo zvláštne. Je pravda, že hra je vďaka tomu miestami náročnejšia, ale vždy sa dá nájsť trochu iná cesta. Nevadilo mi to pri vojakoch, keď prepadávate ich základne a chcete im niečo ukradnúť. Ale prečo tu majú policajti tendenciu najprv strieľať a potom vlastne chrániť? Však zranenie nevinných tu hrozí snáď všade.

V jadre ale je toto skutočne vynikajúca hra, ktorá myslela na veľa detailov a dokopy sa im podarilo GTA celkom solídne vyladiť. Jediné čo mi tu chýba ešte je možnosť viezť sa taxíkom. Aj Vice City malo pre vás odvoz od nemocnice alebo policajnej stanice. To sa dalo aspoň keď tak pridať. Ale teší ma aj možnosť pridania vlastnej hudby. Mimochodom rádiá v tejto hre sú skutočne vynikajúce tiež. Nemôžem povedať, že som ich počúval neustále no tá variabilita v rámci playlistov, jednotlivé reklamy a spôsob ako ten celý program tu autori previazali pôsobí tak uveriteľne, žema skutočne prekvapili. Toto je herná chuťovka, ktorú by mal vyskúšať každý. Ak ste hru nehrali a máte radi poriadnu dávku akcie v meste, toto musíte vyskúšať. Priam povinnosť.

Rozhodne zaujímavý titul, ktorý tak nejako vstúpil do tejto hororovej série. Na jednej strane nemôžem povedať, že by ma to nebavilo hrať, no súčasne platí, že som si z toho veľmi veľa neodniesol. Atmosféru to celkom má, no v podstate to hra neustále stavia len na tom, že vás naháňajú nepriatelia, pred ktorými sa ukrývate. Hra je tak ochudobnená o atmosférické pomalé momentky, ktoré vedeli naopak byť niekedy oveľa efektívnejšie. Za najlepší príklad môžem považovať plavbu na plti alebo krvavý dážď z Outlast II. To boli momentky, ktoré vo mne vyvolali väčšiu dávku napätia, než neustále utekanie a hľadanie cesty, ktorou môžem reálne ešte ísť.

Zase však treba uznať, že drvivá väčšina online titulov svoju zábavu primárne stavia na neskutočnom grindovaní alebo nakupovaní mikrotransakcií. To tu našťastie nie je a hoci je pravda, že niektoré položky stoja viac dolárov, tak je to jediná mena, ktorou budete platiť, a dostávate ju za úspešné dokončenie jednotlivých skúšok. Takže nebudem sa v tomto smere sťažovať.

Mapy sú podľa mňa solídne, no najlepšia je jednoznačne súdna sieň, ktorá konečne ponúka niečo, čo som v minulosti asi v žiadnej hororovej hre nevidel. Takýchto momentov by si hra zaslúžila ale oveľa viac. Ostatné mapy sú všetky dobré, no férovo musím ešte povedať, že lunapark ma miestami celkom otravoval svojimi nudnými hádankami a najmä lokalitou, ktorá je dnes už neskutočne pasé.

Uvidíme, či sa hra ešte niekam posunie, prípadne či budú pridané nové mapy, alebo nové challenge a podobne. Možno by to mohlo hru ešte niekam posunúť. Jediné čé by ale chcelo ešte spraviť je, aby hra nemusela byť neustále online. Ak chcete hrať sami, mohol byť pokojne offline režim, kde si môžete váš progres uložiť a kedykoľvek opustiť počítač. Ale to sa asi nestane. Do hry sa určite ešte vrátim, skúsim nejaké náročnejšie výzvy, no základnú časť hry som splnil a keďže mi nabehli titulky, považujem to za splnenie dohrania hry. Príbeh tu však žiadnym spôsobom nebude rezonovať. Čo je asi najväčšia škoda. Pretože v tomto Outlast vždy vynikal.

Čo by som si možno ešte prial (aj keď z určitých dôvodov je to trochu nemysliteľné) je keby sme tu mohli mať spracovanú aj tú školskú lokalitu z Outlast II. Nemusela by byť obohatená o výpočtovú techniku ani nič podobné, no prial by som si to miesto prezrieť poriadne ešte raz a v tom by mohla táto hra mať doslova aj vymyslenú dobrú skúšku. To sa asi tiež nestane, ale úplne by si to táto hra pýtala. Lebo hoci je súdna sieň skvelá, asi nikdy som nemal tak nepríjemné pocity z hrania ako práve v tej tajomnej škole v minulej hre.

Oproti tomu čo som písal vo svojej recenzii hodnotenie ešte predsa len trochu zdvihnem. Môžu za to primárne updaty, ktoré nedávno hra dostala a minimálne niekoľko problémov, ktoré som s hrou mal dokázala fixnúť. Teraz už minimálne nemám pocit, že miestnosti na vašej policajnej stanici sú úplne zbytočné a aj strelnica konečne dostáva zásahy do terčov a môžem si ich pozrieť. Toto som rád, že bolo fixnuté, lebo ma to neskutočne štvalo, že som nikde nevidel žiadne stopy po zásahu. Neviem čo to reálne bolo.

Každopádne to len tak na okraj. Ako fanúšik SWAT 4 som sa na Ready or Not skutočne tešil. Nie som však ten, ktorý si roky užíva early access, no snažím sa počkať na plnú verziu, aby som si mohol hru konečne užiť v plnej paráde. Dokonca Baldurs Gate 3 čo som mal roky kúpený na Steame som reálne začal hrať až keď bol spustený v plnej verzii. Nechcel som, aby som si pokazil zážitok nepríjemnými bugmi alebo problémami, ktoré by boli neskôr opravené. Ready or Not v mnohom naplnil moje očakávania a priniesol presne to, v čo som dúfal. Taktickú akčnú hru, v ktorej bolo potrebné si spolu so svojim tímom poriadne rozplánovať akciu a na konci dať situáciu do poriadku, a aby bolo čo najmenej mŕtvych, pričom sa postarať aj o seba svoj tím.

Keď som pozeral recenzie iných ľudí, často sa sťažovali na umelú inteligenciu v hre. Oponenti sú ohromne presní, ťažko vyviaznuť bez zranení, a je jedno o koho ide. Či je to nejaký drogový díler alebo profesionálny zabijak, všetci sú rovnako presní a najmä sa nikto nechce zo zásady vzdať. Čiastočne ten argument beriem, nakoľko SWAT 4 v tomto pôsobil realistickejšie, no vďaka tomu mi jednotlivé mapy prinášali väčšie výzvy a musel som sa s nimi vysporiadať. Keby sa vždy súperi iba vzdali a zložili zbrane, bolo by to asi moc jednoduché. A je fajn, že pokiaľ protivníkov podceníte, môžu predstierať smrť alebo sa rozhodnú predsa len zbraň opäť zdvihnúť zo zeme a risknúť útok. Keď ste v SWAT 4 oponenta donútili zložiť zbrane, už ich nezdvihol aj pokiaľ ste ich nezaistili. Tu mi to príde v tomto zaujímavejšie. Aj keď je pravda, že možno nemuseli ísť až takto tvrdo do tejto sféry.

Čo sa tímu týka, tak sú proaktívnejší než váš tím v SWAT 4 čo je niekedy super a inokedy úplne nie. Pokiaľ máte záujem nepriateľov primárne pozatýkať a byť nenápadní a vybehnú niekam, je náročné ich nejako usmerniť. Na plnenie príkazov sú fajn, ale na niečo hlbšie určite nie. Skôr vám v niektorých momentoch môžu prekážať. Plus hra priniesla k nim aj sledovanie ich mentálneho zdravia. To vám bude merané pomocou úspechu v jednotlivých misiách, koľko cieľov sa vám podarí splniť, ktoré sa podarí, ktoré naopak nie a podobne. Následne budú musieť ísť na terapiu, aby sa so situáciou nejako vysporiadali, no ako sa mi neskôr ukázalo, sú to v podstate len rôzne tváre s rôznymi informáciami. V princípe to nijako nerobí hru nejako zaujímavejšiu a jediný dôvod, pre ktorý by ste nechceli o nich prísť sú schopnosti, ktoré môžete u nich neskôr odblokovať a môžu vám priniesť do hry určitú výhodu. Môžete vďaka nim tak jednotlivé mapy prejsť efektívnejšie.

Mimochodom mapy sú podľa mňa veľmi dobre zvládnuté. Tu podľa mňa tvorcovia skutočne urobili maximum. Baví ma, že každá mapa je reálne zameraná na niečo trochu iné a nie je to len o tom, že všade máte veľké množstvo ozbrojených ľudí, ktorých treba spacifikovať. Niekedy budete musieť nájsť veľa civilistov, zaistiť menšiu oblasť, deaktivovať bomby a podobne. Takisto tu máte najrozličnejšie prostredia, od obyčajného domu, po podzemné tunely, dokonca aj misiu v škole alebo na zabarikádovanej chate, kde musíte dostať nebezpečného strelca.

Výbava je podobná ako v SWAT 4, akurát zrkadielko vám teraz môže ukázať aj pasce, ktoré sú pripravené na dverách, ktoré budete musieť odstrániť, pokiaľ nechcete dostať zásah granátom. Ale inak klasicky používate baranidlo, rôzne typy granátov a k nim aj rozličné typy masiek, korenený sprej a nezabudnem ani na zábrany, ktorými môžete zaistiť dvere. Zvuky v hre sú skvelé a vo všetkých ohľadoch dotvárajú atmosféru. So slúchatkami to znie skutočne skvele a vie vás preniesť do tej situácie, v ktorej sa nachádzate.

No a netreba ani zabudnúť na to, že ak by ste nechceli sa spoliehať na inteligenciu vašich parťákov, tak môžete hrať hru aj v multiplayeri až dokopy piati a takisto sa môžete spojiť aj s náhodnými hráčmi v ich hrách a pustiť sa do akcie. Ideálne však je, keď môžete medzi sebou komunikovať a potom sa skutočne cítite ako kompletný SWAT tím, ktorý potrebuje zaistiť oblasť. Stanete sa tak očami jeden druhému a to je veľmi dobré. Vo výsledku solídna hra, ktorá poteší všetkých milovníkov taktických FPS, kde sa dostávate do role veliteľa jednotky SWAT. Určite stojí za to vyskúšať.

Inkulinati bol titul, na ktorý som bol zvedavý v momente ako s objavili prvé trailery. Táto nenápadná malá hra si ma veľmi rýchlo získala svojou kvalitnou prezentáciou, neopozeranými nápadmi a pôsobilo to aj vtipne, aj kvalitne. To sú hneď dva faktory, ktorými si ma ako hráča vedia autori získať. Titul som čakal ešte pôvodne v roku 2022, nakoniec hra vstúpila do early access v januári 2023 a konečne plnohodnotné vydanie vo februári 2024. Výsledok je nakoniec veľmi uspokojivý a hlavne veľmi cením, že autori si vzali k srdcu feedback, ktoré dostávali počas early access a vyladili to skutočne asi do najlepšej možnej podoby akej mohli.

V prvom rade som veľmi rád, že hru si už budú môcť užiť aj ľudia, ktorí nemajú moc so strategickými titulmi skúsenosti. V hre totiž neexistuje niečo ako pevný save, od ktorého by ste sa mohli vrátiť. V hre máte len dostupné určité množstvo pier, ktorými môžete kresliť svoju armádu, a v prípade, že prídete o všetky, môžete začať celú kampaň úplne od začiatku. V EA verzii ma ale dosť štvalo, že aj na najľahšej úrovni bola umelá inteligencia rovnako šikovná, ako na vyššej obtiažnosti a vďaka tomu som sa nebol schopný dostať do úspešného finále. Našťastie však tieto problémy autori fixli, keď upravili umelú inteligenciu a pridali počet pier, s ktorými na najľahšej obtiažnosti môžete začať. Vďaka tomu sa hra stala väčšou zábavou aj pre niekoho ako som ja. Teší ma ale, že pokiaľ hráči chcú skutočnú výzvu, tak zvýšenie obtiažnosti ju skutočne ponúkne.

Od začiatku sa mi veľmi páčil vizuálny štýl, ktorý si tvorcovia zvolili a aj pridanie Andreasa z hry Pentiment bol podľa mňa skvelý nápad, ktorý dal tomuto titulu svoj vlastný šarm. Pôsobí to skutočne ako keby sa to odohrávalo v nejakom vlastnom univerze. Dokonca aj marketing titulu, kde autori skúšali "historicky zachytiť" čo je vlastne živý atrament a kto boli títo bojovníci bolo celkom unikátne. Hra si tak trochu začala žiť svojim vlastným životom.

Akadémia od svojich začiatkov takisto pridala veľké množstvo ďalších inštruktážnych misií, v ktorých sa môžete naučiť základy a najmä techniky ako vyzrieť na protivníka v prípade, že by vás chcel skutočne zhodiť z konca mapy. Pretože toto je často najväčšia pasca, do ktorej môžu hráči spadnúť. Takisto keď začne mód apokalypsy, šance sa výrazne vedia otočiť v prípade, že sa rýchlo nevysporiadate so situáciou na mape.

Kampaň je možno trochu krátka (teda ak to hráte na ľahkej obtiažnosti) a najmä vysvetlenie osudu vášho majstra, ktorého smrť idete pomstiť je nakoniec len skúška, v ktorej ste mali ukázať, že ste sa niečomu naučili a vlastne váš majster v skutočnosti môže okamžite ožiť prostrednícvtom zaklínadla a Smrť je vlastne jeho dávnym priateľom a vôbec mu nechcela ublížiť. Celá vaša misia bol v podstate len finálny test toho, či naozaj obstojíte ako mocný Inkulinati, ktorý sa postaví všetkému. To bolo trochu sklamanie. Čakal som niečo zaujímavejšie, alebo to mohlo byť aspoň trochu lepšie vybudované.

Rovnako ma ešte aj mrzí, že zvuková stránka hry je trochu jej slabá stránka. Hudba samotná je skvelá, no zvukové efekty sú často rotované dookola a nie je v nich žiadna zásadnejšia zmena. Často najmä využívate jeden typ bojovníkov (na to inak pozor, aby vám nestúpla príliš nuda vo vašich jednotkách), ktorí majú tie isté útoky a tie isté reakcie. Zvuky sú vďaka tomu veľmi rýchlo obohrané a staré. Výsledok z Inkulinati je ale veľmi uspokojivý a mám záujem skúsiť hru opätovne a prejsť ju aj na vyššej obtiažnosti. Musím skúsenosti, ktoré som nabral predsa len nejako zúročiť.

Herní výzva 2024 - 2. "Láska nebeská"  

Persone 3 Reload som prakticky venoval skoro úplne celý február, aby som sa vyštveral až na najvyššie poschodie Tartara a dokončil svoju misiu. Musím uznať, že ten čas strávený s týmto titulom stál skutočne za to, aj keď mi fakt skvele ukázal, že hoci máme obrovské množstvo času na to, aby sme si vybudovali jednotlivé sociálne linky, tak objaviť, prejsť a vychutnať si úplne všetky je oveľa náročnejšie, než sa môže zdať. Vďaka tomu nakoniec ostali niektoré príbehové línie neukončené, ale čo už? Niekedy keď budem mať čas to možno vyskúšam opätovne.

Každopádne musím povedať, že táto hra ma bavila skutočne náramne. Alebo teda aspoň väčšinu hracieho času. Úvodných 5 - 7 hodín bolo trochu únavných, nakoľko sa primárne jedna o pomerne dlhý tutoriál, ktorý ná hru predstavuje, vysvetľuje jednotlivé mechaniky, pomaly začíname chápať príbeh atd atd. Keď sa človek však cez tie časti dostane, spozná viac postáv a pomaly sa začne predierať na vrchol temného mrakodrapu, začne to byť oveľa zaujímavejšie. Príbehové linky sa začnú vyvíjať, atmosféra začne byť hustejšia a najmä sa v hre dočkáme niekoľko skutočne skvelých boss súbojov, z ktorých som bol úprimne nadšený. Vždy počas splnu je totiž potrebné poraziť jedného, alebo aj viacerých dosť silných protivníkov, na ktorých treba skutočne vyzrieť.

Zdôrazním však, že som hru spustil na ľahkej obtiažnosti, nakoľko je to s touto sériou moje prvé stretnutie, no hoci som sa nijako výraznejšie nezapotil, tak súboje predsa len potrebovali aspoň nejakú dávku taktiky. Nie som hráč, ktorý stojí o super veľké výzvy, aby som si na protivníkoch vylámal zuby. V prvom rade sa potrebujem zabaviť, a to sa v tomto prípade reálne aj udialo.

Sociálne časti hry ma bavili rovnako ako aj JRPG momentky. Jednotlivé postavy boli zaujímavé, ich príbehové linky často dokázali zasiahnuť a dávali celej hre niečo, vďaka čomu to vlastne malo aj reálny význam prechádzať. Na jednu stranu totiž kvalita vzťahov ovplyvňuje naše Persony, no súčasne si myslím, že kvality nespočívajú len v tom. Je zaujímavé sledovať jednotlivé postavy, vnímať ich slová a nejakým spôsobom sa snažiť ich pochopiť a dostať k nim hlbšie. Toto vnímam ako jednu z najsilnejších stránok hry.

Navyše to vyzerá skvele, znie to skvele a nepôsobí to v žiadnom momente stupídne alebo pateticky. Navyše to celé má aj správny mix chutí, aký dokážu vyčarovať len japonci alebo kórejci. Má to humor, drámu, jemne prvky hororu, dostatok akcie, rôznorodé postavy so svojimi vlastnými príbehmi, no rovnako nezabúdaj tvorcovia aj na smutné až vyslovene emocionálne momentky, ktoré dodávajú tomu všetkému skutočne skvelý nádych. Hru vnímam ako skvelé zoznámenie sa so sériou a som zvedavý na pokračovania. Persona je v tomto skvelým titulom.

Už som si celkom dlho hovoril, že tejto hre by som mal venovať nejaký ten komentár. Párkrát som sa k nemu nakopol a nakoniec ho nikdy nedopísal. Na jednu stranu preto, že už som raz svoje dojmy podrobne spísal v mojej recenzii a v podstate všetko podstatné a dôvody, prečo si ma tento titul tak získal sú tam vysvetlené. No rovnako som nechcel pôsobiť ako totálny fanboy, ktorého jedna hra tak okúzlila, že by písal len samé superlatívy. Lenže v prípade Sea of Stars je to pre mňa vskutku náročné. Pretože táto hra ma skutočne naozaj očarila, a pripomenula mi staré časy, kedy som rád hral tituly na svojom Game Boy Color a neskôr Game Boy Advance. Staré Nintendo tituly pre tieto platformy mali svoje nefalšované čaro a Sea of Stars by tam neuveriteľne v tej dobe vynikol.

Prvá vec čo ma na hre zaujala bola skutočne nádherná pixelartová grafika, ktorá dokázala v mnohých momentoch skutočne zažiariť. Rovnaký zážitok som prežíval aj pri titule Hunt The Night (ďalšia hra, ktorú by som niekedy mohol okomentovať). Všetky tie pozadia, jednotlivé interiéry a exteriéry vyzerali skutočne impozantne. Klobúk dolu pred autormi vizuálnej stránky hry, pretože som sa tu skutočne rozplýval blahom. Musím uznať.

Je pravda, že hlavní hrdinovia sú veľmi typické postavy podobnýh hier, no to mi v žiadnom prípade neprekážalo. V prípade hlavných hrdinov nejako nepotrebujem, aby boli komplexní alebo kvalitne napísaní. Príbeh má skôr ťahať okolie a vedľajšie postavy. A tie zvládajú svoju prácu perfektne. Garl ako vojenský kuchár a ich najlepší kuchár je pre mňa v tomto prípade asi najideálnejší príklad, pretože si myslím, že reálne srdce celej hry leží práve v jeho postave. Rovnako zaujímaví sú ale aj ostatní spoločníci. Serai má zaujímavý príbeh, ktorý sa ku koncu skutočne poriadne zamotá a Rash´an je tiež postava so svojimi vlastnými tajomstvami, ktoré sa nakoniec ukážu byť kľúčovými pre celý príbeh.

No a potom je tu ešte gameplay, ktorý hodnotím skutočne ako najväčšie plus celej hry. Súboje sú spracované solídne, máte tu ohromnú dávku rôznorodých nepriateľov so svojimi vlastnými schopnosťami a je treba poriadne vedieť jednotlivých hrdinov striedať a využívať ich slabé miesta, aby ste dokázali odolať silnejším útokom. Boss súboje sú taktiež skvelé a oceňujem koľko rozličných typov rôznorodých monstier dokázali do tejto hry tvorcovia priniesť. Ja som si dal tú námahu a pokúsil sa poraziť všetkých. Viem, že jedného si budem môcť vyskúšať, až keď odblokojem alternatívny (a podľa hry skutočný) koniec, no nepodarilo sa mi bohužiaľ nazbierať všetky dúhové mušle, takže tam ešte nie som.

Minihra Wheels takisto skvelá a nútila ma poriadne prehodnotiť na niektorých miestach zvolenú taktiku. Je to náročnejšie než sa to miestami zdá. Najmä keď hráte šampionáty, za ktoré dostávate špeciálne bonusy. Niekedy som bol frustrovaný z toho, že som často dostal na držku, ale úspech bol vždy zaslúžený a priniesol mi pocit zadosťučinenia. No a nakoniec by som mal povedať, že hra je skutočne obrovská. Na dokončenie potrebujete minimálne 40 hodín hracieho času a je plná takých neskutočne nádherných momentov, že mi v určitých momentoch skutočne vybehli slzy do očí. Neľutujem jedinú sekundu strávenú s týmto titulom a neviem sa dočkať čo Sabotage prinesú nabudúce. Pretože Sea of Stars bolo skutočne všetko čo som si mohol len priať a moja najobľúbenejšia hra roku 2023. Áno, prekonala dokonca moje zážitky z Baldurs Gate 3 a to som si nemyslel, že sa niečomu podarí.

Herní výzva 2024 - 5. "Nikdy se nevzdávej!"

Za mňa je Howl solídnym projektom. Zaujímavý nápad, ktorý je spracovaný do skvelej príbehovej kostry. Je pravda, že príbeh by mohol byť možno rozobratý aj trochu zaujímavejšie, no na druhú stranu jednotlivé monológy, ktoré naša hrdinka počas hry bude mať sú dostatočujúce. Nemal som nikdy pocit, že by som potreboval nejako extra viac informácií.

Hrateľnosť je solídne spracovaná a je treba vedieť sa naučiť predvídať, ako budú vlci počas hry reagovať. A následne podľa toho si plánovať svoje kroky. Dá sa to naučiť, nakoľko si počas hrania uvedomíte, že ich primárnym kódom je útok. Podľa toho si môžete miestami celkom dobre rozvrhnúť vašu trasu, nakoľko sa nemusíte báť, že by vás išli nejako výraznejšie balamutiť. Cieľ ste vy (alebo nejaký iný človek na mape, ktorého budete musieť zachrániť pred nepríjemným osudom).

Problém je ten, že hra si ma veľmi rýchlo vedela získať, no súčasne nadšenie aj veľmi rýchlo začalo opadať. Prečo? Pretože v princípe každý level budete robiť presne to isté. Motivácia je vždy úplne rovnaká. Nemôžem povedať, že to nie je zaujímavé, ale sú malé tituly, ktoré vedeli využiť svoje dobré nápady tak, aby sa z hry nestal určitý stereotyp. Napríklad si zoberte titul ako Dredge. Napriek tomu, že v podstate len lovíte ryby a prechádzate od ostrova k ostrovu, kde sú rôzne typy zvláštnych rýb, hra mala v sebe dosť iných momentov, ktoré ma vedeli držať. A nie len ten otvorený svet. Každopádne však platí, že ak máte radi ťahové stratégie, tak Howl vás na pár hodín určite zabaví. Vyzerá to skvele, hrá sa to dobre, hudba je super a dokonca na záver príde aj kvalitne spracovaný boss fight, ktorý mi dal aj celkom zabrať.

 "Herní výzva 2024 - 3. Voláni Cthulhu" 

Tak Graven sa vo výsledku ukázal ako jedno veľké sklamanie. Nechal som sa nalákať krásnym vizuálom a solídnou nostalgickou atmosférou, ktorá ma doslova vrátila do starých čias, kedy som zbožňoval bezduché akčné hry, kde bolo treba len likvidovať všetko okolo. Neriešili sme žiadny príbeh a dokopy sme si len užívali parádne zbrane, rýchle tempo, hľadanie secretov a všetko ostatné. Tu však veci dopadli trochu inak.

Mám pocit, že hra si mala primárne zvoliť, čím vlastne chce byť. Pretože sa rozhodla skombinovať dokopy niekoľko rôznych nápadov, až to na mňa miestami pôsobilo, ako keby chceli tvorcovia robiť súčasne Morrowind a Heretic. Netvrdím, že to nemusí fungovať, no na to je treba hru postaviť na úplne iných základoch. Vybudovať príbeh, pridať nejaké elementy, aby jadrom hry tým pádom nebola primárne iba akcia. Niečo, ako to napríklad bolo spracované v Resident Evil: Village. To však očividne víziou nebolo. Naopak tvorcovia sa pokúšali o duchovného nástupcu klasických FPS. V tom prípade ale nepotrebujeme takto otvorený svet, side questy ani ďalšie RPG elementy. Úplne by stačilo malé koridorové mapy, ktoré by nás postupne prevádzali celým príbehom, a mohli by sme slobodne likvidovať všetko, čo nám príde pod ruku.

Nechcem už zbytočne zachádzať do prílišných detailov, nakoľko som tejto hre venoval skutočne dostatok času, no v rámci tohto komentu aspoň v skratke zhrniem všetko, čo mi okrem prílišnej otvorenosti v hre prekážalo. Gameplay mal veľké množstvo nedostatkov v oblasti skákania... nakoľko niekedy skok do jamy pre mňa znamenal koniec hry, lozenie po rebríkoch smerom dole je neskutočne komplikované (hore to funguje), magické zvitky dokopy pre akciu nemali skoro žiadne využitie (primárne sa používajú na riešenie hlavolamov), pričom zosilniť ich viete až po porážke finálneho bossa. Takže porazte bossa 3x a môžete ich vylepšiť všetky. Ak máte dostatok zlata. Možno to ešte vyskúšam a uvidím či to zlepší funkciu mágie, no keby aj áno, nechápem prečo sme túto možnosť nemali oveľa skôr.

Nepochopiteľné rozhodnutie je pre mňa aj meranie vašej staminy, pričom hry tohto typu by mali byť neustále energické, rýchle a akčné. Toto naopak miestami veľmi spomaľuje tempo. Chcete vyskočiť, no nemáte staminu? Musíte počkať, kým vám nabehne. Potrebujete utiecť nepriateľovi? Nuž... musíte počkať, kým sa vydýchate.

Jediné čo bolo pre mňa neustále na hre super bola grafika, hudba a celkom dobre spracované zbrane. Plus je super, že sa dajú vylepšovať. Jediná škoda je, že špeciálne akcie v podstate fungujú skoro úplne totožne, no aspoň tu možnosť ich vylepšiť je. A rovnako je dobré, že tvorcovia na hre neustále ešte pracujú a vychytávajú ju. Pomôže to hádam odstrániť aj nejaké tie bugy a možno bude hra pre vás už prístupnejšia. Plus možno na základe hodnotení od hráčov už môžete aj zmeniť trochu svoje očakávania a budete sa na hru pozerať inými očami. Takže asi niečo dobré z toho vyjde. Dal by som hre možno tak o pár mesiacov ešte šancu, no na to, aby som s ňou bol skutočne spokojný by museli kompletne prekopať celý herný systém a mapy ... a to nevidím veľmi reálne. Veľké sklamanie na úvod roka 2024.

"Herní výzva 2024 - 10. V záři reflektorů


V rámci zbierania hier zadarmo sa mi do kolekcie dostal aj tento izrealský hororový počin, na ktorý som bol celkom zvedavý. Tvárilo sa to ako Amnesia, v ktorej ale môžeme aj reálne strieľať (viem, že taký titul sme mali minulý rok v "The Bunker", ale v tom čase to ešte nebolo) a chcel som vedieť kam to vo výsledku pôjde. Nakoniec ma hra ale svojim smerovaním celkom solídne prekvapila a celkom mi spríjemnila svoju atmosférou tohtoročný január. Dalo by sa povedať, že v hre máte primárne vašu hlavnú budovu, v ktorej sa nachádzate a z nej sa budete následne presúvať cez žiarivé dvere do iných lokalít, v ktorých budete musieť upokojiť štyri duše vašich bývalých pacientov. Každá táto časť pridáva niečo do celkovej hrateľnosti a okrem toho všetky sú úplne iné, takže poďme si ich rozobrať každú zvlášť.

Prvá páska nás zavedie do supermarketu, v ktorom ostala duša mladej ženy menom Virginia. Férovo musím povedať, že toto bola moja najobľúbenejšia časť celej hry. Tvorcovia ma tu tak namlsali, že by som im dal pokojne aj 100%. Atmosféra supermarketu je perfektná, tma tomu dodáva svoje čaro, máte tu manekýny, ktoré sa pri vás vedia zjaviť a následne zmiznúť, dizajn monstróznej verzie Virginie je vynikajúci a hlavolamy ma tu bavili. Časť s televízormi je spravená fantasticky, je to silný, emotívny príbeh a v tom čase ešte nemáte toľko možností ako sa brániť. Tým, že je táto časť menej zameraná na akčné časti, no viac ťaží zo svojej atmosféry, bol som nad mieru spokojný. Skvelá práca.

Následne v druhej páske sledujeme príbeh Allena, ktorý pracoval ako správca majáku. Tu by som povedal, že dizajn a schopnosti jeho monstróznej verzie sú spracované dobre, a rovnako aj spôsob, akým sa môžete proti nemu brániť je spracovaný dobre. Miestami je treba trochu viac utekať a oproti obchodnému domu sme tu viac v otvorených priestranstvách. No čo dodáva tomuto miestu dobrú atmosféru je práve ten spomínaný maják, ktorý má v sebe červené svetlo (okrem toho vás vie zraniť) a počas stretu s Allenom je oveľa väčšia panika ako v prípade Virginie. Tá totiž na vás primárne útočiť nechce, pokiaľ ju nevyrušíte (skôr pripomína Witch z Left 4 Dead), kdežto Allen už priamo chce ísť po vás. Najlepšia momentka pre mňa prichádza na nákladnej lodi a následne vo finále, keď Allena spod jeho osudu oslobodíte. Dobrá časť, ktorá však na prvú len ťažko siaha.

Tretia časť nás presunie do kameňolomu, kde budete sledovať príbeh nášho pacienta Maxa. Ten robil železničiara a šoféra, a mal trošku problémy zvládať svoj vlastný hnev. To z neho urobilo celkom solídne vyzerajúce monstrum s podobou oceľového býka. Ten vie celkom solídne prekvapiť a stret s ním vie byť nebezpečný. Táto časť ma bavila viac, než cesta s Allenom a je treba sa naučiť, že niektoré veci po použití treba zobrať naspäť do inventára (lebo sa budú musieť opätovne využiť) a prináša solídny záver. Navyše do vášho inventára pridáva ešte aj tabletky, ktoré majú viacero využití. Či už pre vás, alebo aj okolie.

Záverečná Lucasova časť je pre mňa trochu mix. Na jednu stranu oceňujem časti, ktoré nás dostanú do bojovej zóny a musím povedať, že spracovanie cintorínov pomocou heliem nastoknutých na konároch sú super. Je fajn, že v tejto časti sa už môžeme toho dozvedieť viac, plus pod povrchom odhalíme ešte osud ďalšej postavy, ktorá zohrala v tom čo sa deje celkom kľúčovú rolu. Čo ma ale neoslovilo bolo monstrózne spracovanie Lucasa, ktorý si vás vybral za svoj cieľ, ktorý musí zastreliť. Je to utekať, strieľať, snažiť sa rádio rušičkou zrušiť jeho signály na čas... no oblasť vďaka tomu stráca zo svojej atmosféry. Je tu aj obrovská utekajúca sekcia, v ktorej som absolútne netušil, čo mám vlastne robiť a opakoval som ju snáď 30x, kým som sa cez ňu dostal. Tým, že monstrá boli nepríjemné pokiaľ vás dostihli vedeli viac hre dodať atmosféru, než toto. Nemôžem povedať, že je to vyslovene zlé, no ku koncu som už z týchto častí bol dosť unavený.

No a napokon solídny finálny boss, ktorého treba poraziť tak trochu netradične. Dobrý záver s veľmi surreálne spracovaným svetom, ktorý oceňujem a uspokojivé zakončenie. Aspoň pre mňa.

Čo sa ešte hrateľnosti týka, niekoľko bodov. Zrkadielko je veľmi užitočná pomôcka, ktorá vám vie v niektorých oblastiach priamo odhaliť zopár zauímavých momentov, a jeho využitie je vymyslené kvalitne. Rádio rušička je tiež pekný vynález a tabletky (ako som už spomenul) ... super. Kde hra pre mňa stratila niekoľko bodov je však trochu svojim spracovaním. Povedal by som, že pohyby hlavného hrdinú sú fajn, no strieľanie a mierenie je často neskutočne rozhádzané. Trafiť niečo je celkom slušná fuška. Povedal by som, že momentky, kedy zbraň nepotrebujete sú vďaka tomu zaujímavejšie, než keď ju musíte vytiahnuť.

Tiež by mi neprekážalo, keby budova, v ktorej sa príbeh odohráva nemala všade naokolo toľko zamknutých dverí. Je fajn, že do niektorých miest proste nemáme prístup... no v takom prípade to celé mohlo byť aj oveľa menšie a o nič by sme reálne neprišli. Miestami skôr človek aj rozmýšľa, prečo je tu asi 5 dverí, ktoré majú číslo 666. Čo sa za nimi asi skrýva. Len diabol vie.

Plusy sú pre mňa ale aj časti vo vašej kancelárii s vašou mačkou Toniou. A samozrejme zbieranie gramofónových platí po každom úspešnom zakončení misie. Všetky skladby skrz svoje texty tak nádherne definujú tie postavy, od ktorých ich máte. Je to pre mňa bez debaty najlepší element, ktorý som tu objavil. Hudba tu má svoje dobré zaradenie. Vo výsledku tak ide o solídnu hororovú hru s dobrou atmosférou, no niekoľkými momentkami, ktoré pre mňa neboli úplne najlepšie vymyslené. Koniec avizuje, že by možno mali tvorcovia skúsiť z toho urobiť sériu, a úprimne by som sa tomu nebránil. Je to hra, ktorá má potenciál. Či už keby sa vrátime k nášmu terapeutovi, alebo aj úplne inej postave a jej osudu spojenou s Agentom Rainbow. Nechám sa prekvapiť, no neprekážalo by mi, keby pokračovanie príde.

Na After Us som sa celkom solídne tešil, nakoľko ma hra už z trailerov výrazne zaujala svojim temným a špinavým vizuálom, do ktorého tvorcovia pridali mali element svetla v podobe našej hlavnej hrdinky Gaie. Skúmať svet, ktorý postihla obrovská apokalypsa a z ľudí sa stali len obrovskí požieračí všetkého živého okolo bolo niečo, čo som chcel vyskúšať. Dokonca natoľko, že som si k hre kúpil extra ovládač. Pretože hra je síce dostupná aj pre PC hráčov, no nepodporuje ovládanie prostredníctvom myši a klávesnice. To bolo pre mňa síce jedno väčšie sklamanie, no v prípade, že by všetko ostatné fungovalo skvele, išlo by o investíciu, ktorá by podľa mňa aj stála za to. Okrem toho, ten Xbox ovládač od Logitechu predsa využijem aj počas hrania iných titulov, než len After Us.

Vo výsledku môžem povedať, že som spokojný. Okrem teda už toho spomínaného vizuálu ma na hre bavilo, že nebolo nutné ju prejsť nalinajkovanou trasou. Od určitého bodu ste sa dokopy sami mohli rozhodnúť, do ktorej časti sveta pôjdete ďalej. Okrem toho hru robí zaujímavou aj to, že v každý svet vám prináša aspoň malé odchýlky v oblasti hrateľnosti a pôsobí ako taký samostatný koncept, ktorý sa do toho rozhodli zapracovať. Vďaka tomu som nikdy nemal pocit, že by som sa pri hraní začal nudiť a všetko bolo dokopy o tom istom.

Nanešťastie to spustí trochu iný efekt, s ktorým ale bude treba počítať. V hre sú oblasti, ktoré vďaka tomu pôsobia zaujímavejšie, a ktoré naopak pôsobia menej zaujímavo. Priznávam, že časti v elektrárni ma napríklad bavilo hrať viac, než prechádzať sa vyrúbaným národným parkom, alebo sa snažiť prejsť oblasti vidieka, v ktorom prší nepríjemný kyslý dážď, pred ktorým sa treba ukrývať. Nemôžem povedať, že by ma nejaká oblasť vyslovene otrávila, no rozhodne je treba priznať, že časti v oceánoch, elektrárni alebo meste boli pre mňa predsa len v niečom zaujímavejšie.

Kritiku na absenciu klávesnice a myši som už dal, no samotné ovládanie pomocou ovládača je nakoniec celkom fajn. V rámci plošinoviek síce After Us neradím medzi tie najkvalitnejšie, no aj skrz veľké množstvo zbytočných pádov a smrtí som sa s ním naučil pracovať dobre. Navyše je tu zabezpečený dobrý systém check-pointov a vďaka tomu sa (väčšinou) nestane, že by ste sa vracali nejako veľmi ďaleko od posledného miesta. Záverečné časti jednotlivých oblastí však pre mňa osobne vynikali najviac. Tu sa tvorcovia mohli pohrať s tým, čo mali k dispozícii... a vytvorili tak kvalitnú prekážkovú dráhu. Všetky tieto pasáže sú úplne iné a dostatočne zapamätateľné.

Plus je pre mňa aj nenápadne vložené ľudské príbehy, ktoré môžete počas hry postupne odblokovať. Väčšinou si pri hľadaní týchto spomienok tak nejako uvedomíte, že skrz všetko čo ľudstvo koná, ako to koná, a že nás možno takáto budúcnosť čoskoro čaká, nič z toho, čo sme vytvorili bolo kvôli nejakým zlým úmyslom. Táto hra tak ukazuje nielen tých požieračov, ktorí sa z ľudí stali, ale rovnako ukazuje aj to pekné, ktoré sme v sebe mali, a dôvody, prečo určité veci vlastne vznikli a ako sa stali. V každej lokalite tak budete môcť objaviť nejaký ten ľudský príbeh, ktorý celkom vie aj zarezonovať, keď odhalíte všetky spomienky.

Hra však pre mňa zlyháva v pár zásadnejších elementoch. V prvom rade sú to akčné scénky, kde budete musieť čeliť niekedy aj hordám ľudí, ktorí vás chcú zožrať (ako posledný zdroj života ich vaša prítomnosť priťahuje k sebe)... no tieto momentky nie sú nikdy dobre zapracované a dokopy je to skôr o utekaní a strieľaní, než akejkoľvek inej taktike. Okrem toho ak vás aj chytia, väčšinou sa viete veľmi rýchlo vyslobodiť a dokopy len pokračujete ako predtým. Veľmi rýchlo je to únavné a nezaujímavé.

Taktiež by bolo lepšie, keby ste nejako viac mohli využiť svet samotnej Gaie, kde sa môže stretávať s už oslobodenými dušami zvierat, alebo len tak prechádzať po svete, v ktorom je ešte život. Dokopy však nemáte žiadny dôvod sem ísť, než zabiť čas. Momentky, keď ste sem teleportovaní po úspešnom oslobodení kľúčovej duše nepočítam. No tento svet dokopy ani nemáte dôvod nejako výraznejšie skúmať. Neobsahuje žiadne zaujímavé secrety, ani v ňom neuvidíte niečo, čo by stálo za preskúmanie. dokonca ani nefunguje ako bezpečnostná zóna, kde sa môžete teleportovať a vyliečiť. Je to len miesto, ktoré existuje.

No a na záver už spomínané lokality. Niektoré sú zaujímavé, no iným netrvalo dlho, aby som stratil záujem sa nimi plahočiť. Jediné, pre čo som to robil bolo získať achievmenty a dokončiť hru. Hra je otvorená a dokopy môžete ísť skoro kamkoľvek. No hovorím skoro, lebo tu nájdete aj kopec neviditeľných stien, no súčasne si myslím, že keby hra bola koridorovejšia (s výnimkou možnosť prejsť všetky lokality v akomkoľvek poradí), bolo by to zaujímavejšie, lebo niektoré miesta pôsobia neuveriteľne nudne a prázdno. Ako spomínaný národný park, ktorý je len obrovské rúbanisko s agresívnymi ozubenými kolesami. Alebo obrovské smetisko na vidiekoch, alebo vyprahnuté farmy... a podobne. Tie miesta dokopy pôsobia príliš prázdno a neprinášajú nič ani v oblasti hrateľnosti, čo by stálo nejako výraznejšie za zmienku. Budete mať postupne pocit, že celá oblasť vyzerá absolútne rovnako prázdno.

Výsledok je ale pre mňa uspokojivá hra, ktorá hlavne svojim pekným záverom ukazuje, že možno ešte máme nádej a možno si zaslúžime druhú šancu. Prial by som si síce, aby hra mala možnosť získať alternatívny koniec a tento by bol spustený len v prípade, že by ste získali všetko potrebné, no som s výsledkom spokojný. Myslím si, že ak máte PC a k nemu aj herný ovládač, pokojne si hru vyskúšajte. Ak ste chceli skúsiť silný dystopický titul s myšlienkou ochrany prírody, toto by vás mohlo dostatočne uspokojiť. Ak ale ovládač nemáte a nikdy ste ho kupovať nechceli, hra nie je natoľko úžasná, aby som vám kvôli tomu ovládač kupovať. Som rád, že som hru konečne vyskúšal, možno by som si ju niekedy prešiel aj znova, no nemám pocit, že ide o titul, ktorý stojí za to, aby ste kupovali k nemu aj nový hardware.

Herná výzva 2023 - 8.  Pero mocnější meče 

Pamätám si, keď som mal v rukách prvý level niekedy v lete 1997 (neviem to presne, necitujte ma prosím v tomto) a dostal som svoj prvý herný disk, na ktorom bolo obrovské množstvo demoverzií. Broken Sword II tu vtedy nechýbalo a celú časť, kde sa George snaží dostať cez plot do prístavu, ktorý stráži pes menom "Twenty", nakoľko je dvadsiaty strážny pes poznám už snáď naspamäť. Dlho som však čakal, kým si zahrám plnú verziu, no tie roky sa vyplatili. Táto herná séria je hold kvalitne spracovaná a toto pokračovanie to dokazuje.

Nicole sa opäť dostane do problémov a tak je na Georgovi, aby vyriešil ten svoj a následne zachránil svoju priateľku, s ktorou vlastne nechodí, ale chcel by. No a následne už nejako vyriešiť záhadu, ktorá sa im tu naskytla. Tu si myslím, že prvý titul prišiel so zaujímavejším nápadom na príbeh, no nemyslím si, že by to tu nejako výraznejšie zaostávalo. Akurát mám pocit, že Nicole tu má oveľa menšiu rolu, než si struhla v prvej hre (pokiaľ ste teda hrali doplnenú verziu ako ja). Každopádne mi ešte vždy bol vtipný Geroge, ktorému očividne zachutili psie keksy. Asi má podobné chute ako Shaggy v sérii Scooby-Doo.

V hre ma asi najmenej však bavili záverečné momentky, ktoré mi prišli ako jedno nekonečné a zbytočne komplikované puzzle. Nemal som problém s hádankami v tejto hre, no toto stláčanie kameňov dokola a dokola i už postupne liezlo na nervy. Plus aj pasáže predtým tak nejako idú mimo tón, ktorý sme tu mali predtým a akosi to pre mňa úplne nefungovalo. Každopádne všetko ostatné bolo podľa mňa zvládnuté excelentne a najmä s dobrou dávkou zábavy. George svoj humor proste nezaprie. Je to komická figúrka ako sa patrí. A samozrejme aj solídny kleptoman. :D

Herná výzva 2023 - 9.  Období páry a petroleje 

Už som dlho hľadal dôvod na to, aby som Wolfenstein: The New Order zahral. A fakt, že sa mi to hodilo do hernej výzvy skutočne pomohlo. Nebol som si istý ako sa herná legenda z 90-tych rokov, ktorej som venoval veľké množstvo času pretaví do nového moderného kabátu, no musím povedať, že tu sa to skutočne podarilo nadmieru uspokojivo.

Protivníci sú silní, boss súboje sú spracované solídne, atmosféra tejto alternatívnej reality je veľmi kvalitne zachytená a priam sa ukazuje v akom svete sme možno mohli byť, keby náckovia skutočne ovládli celý svet. Teší ma hlavne, že sa nevyhodilo nič z pôvodného konceptu Wolfenstein hier. Máme tu stále všetko, čo poznáme. Lekárničky, zbieranie pokladov a veľké množstvo kvalitných zbraní (oveľa viac ako v roku 1992).

Super je, že jednotlivé levely môžete skoro prejsť štýlom, aký vám bude vyhovovať. Resp. väčšinou. Sú tu sekcie, ktoré by ste mali absolvovať trochu viac stealthovo, no pokiaľ to nevyjde, môžete sa pokojne pustiť do strieľania. Najviac však na mňa zapôsobilo niekoľko elementov. V prvom rade úvodná misia, ktorá sa dopracuje k veľmi silnému záveru, ktorý mi bude dlho ešte rezonovať v hlave, následne ústredná love story s mladou sestričkou Anyou a nakoniec časti z vášho úkrytu, ktorý je skutočne pekne spracovaný a bavilo ma v ňom tráviť čas a plniť aj nejaké tie bonusové misie. Plus je tu tiež niekoľko originálnych a zaujímavých postáv. Mimo iné aj kvalitný gitarista "J".

Nedá sa síce povedať, že by sa v hre neobjavili aj nejaké tie klišé, no je super, že v hre máte dosť rôznych prostredí, v ktorých si prídete na svoje. Mimo iné si budete môcť vyskúšať aj útek z väzenia. Pekná momentka, ktorá vás dostane trochu do inej hry. Aby som ale nezabudol, ťažké zbrane považujem skutočne za ukážkový príklad, ako robiť takýto typ hier. Vďaka tomu som nikdy nemal pocit, že by bola hra nejako monotónna, alebo by som sa motal v kruhu. Vie ako zapracovať príbeh a akciu dokopy a funguje to skvele. Nič výraznejšie hre nemôžem vytknúť, hoci občas sa stalo, že som sa nevedel posunúť ďalej. Či už som mal pocit, že sa výraznejšie posunula náročnosť, alebo som dlho hľadal cestu, kadiaľ ísť ďalej. Vo výsledku ale platí, že ide o kvalitný herný titul, ku ktorému sa nebudem mať problém vrátiť. Wolfenstein sa tu vrátil v skutočne skvelej forme.

Herná výzva 2023 - 10.  Před naším letopočtem 

Tak Spear of Destiny je asi jednou z úplne prvých hier, ktoré som kedy mal možnosť hrať. Pamätám si ako na prvom počítači s Windowsom NT 3.1 a toto spolu so Secret Agent boli hry, ktorým som venoval najviac svojho času. Aj keď som mal vtedy asi 7 rokov a dokopy hra hovorí, že je PG-13. Ups. :D

Každopádne musím povedať, že tento titul tak nejako otvoril moju lásku ku klasickým FPS. Keď som bol malý, dal som si najnižšiu obtiažnosť a mal som pocit, že som absolútne neprekonateľný likvidátor náckov. Ako veľmi som sa mýlil, keď som si po rokoch zapol najvyššiu úroveň a nepriateľov bolo viac. A navyše ich útoky mali oveľa väčšiu silu. Takže z borca sa stal noob, ktorý ale bol nakoniec schopný naučiť sa hru ovládať poriadne a zdolať všetkých 21 levelov, ktoré ponúka.

Ako jeden z prvých FPS titulov, ktorý ovplyvnil vznik veľkého množstva ďalších hier ide pre mňa o kvalitné dielo. Mapy sú zaujímavé, nepriatelia solídny, zbrane efektívne (možno s výnimkou noža, ktorý dokopy má veľmi malé využitie a prejsť s ním celú hru je podľa mňa nezvládnuteľné). Najlepšie na hre sú ale podľa mňa boss súboje, ktoré potrebujú určitú dávku taktiky a vedieť sa v správne momentky skryť a objaviť. Za absolútne najväčšie zlo v tejto hre (a myslím tým teraz ako najnáročnejší level) považujem level 16, ktorý je na najvyššej úrovni skutočne poriadny masaker. Aj keď to odštartujete s 99 nábojmi a guľometom, zvládnuť toto bude asi najväčšia výzva, ktorej budete čeliť. Jediný výstrel upozorní na vašu pozíciu obrovské množstvo nepriateľov na celej mape a prakticky sa dá povedať, že ak sa nebudete vedieť dobre ukryť a zlikvidovať ich z miesta, kde si ich budete vedieť vyčíhať, nebudete mať najmenšiu šancu.

Z dnešného pohľadu už možno hra neponúka toho toľko čo kedysi ... a len keď si vezmem, že len o rok neskôr vyšiel Doom, v ktorom ste mali oveľa väčší arzenál zbraní a vyššie možnosti, ide vyslovene o tú nostalgiu, čo ma pri tomto titule drží. Ale aj tak si myslím, že to podalo kvalitný základ v rámci FPS žánru. Je rovnako super, že zdrojové kódy sú voľne dostupné a dodnes vznikajú na tento engine nové a nové mapy, ktoré si môžete zahrať. Ja sa k tomu osobne vraciam veľmi rád.

Herná výzva 2023 -  7.  Silnější přežije! 

Druhý Outlast je predsa len trochu iný, než bol prvý. Kým jednotka sa odohrávala viac v interiéroch a atmosféra toho ústavu bola celkom silná vďaka veľkej dávke miest, v ktorých nebolo žiadne svetlo a potrebovali ste výrazne vašu kameru a jej pohľad v tme, tak tu máme viac času v exteriéroch, ktoré ale reálne nie sú o moc bezpečnejšie než boli interiéry v prvej hre. Atmosféra funguje solídne, nepriatelia vedia miestami celkom dobre prekvapiť, no za najlepšie časti považujem úprimne momentky, ktoré sa odohrávajú v minulosti, kde budete mať možnosť sa dostať do strašidelnej školy. Tam si myslím, že všetko bolo zvládnuté na jednotku a navyše máte v pätách nepríjemného protivníka.

Inak by som ale povedal, že v princípe si myslím, že od hry som dostal asi to čo som očakával. Je to väčšie než bola prvá hra, je to rozmanitejšie, no taktiež som mal miestami pocit, že jednotlivé udalosti boli viac naskriptované než boli prvýkrát. Sú tu doslova časti, kedy som musel utekať pred protivníkmi a je potrebné okamžite nájsť cestu kadiaľ ďalej. Hra vám nedáva moc priestor v takých bodoch na vydýchnutie a v prípade, že sa vám nepodarí okamžite zorientovať, máte potom celkom problém.

Zásadnejšie zmeny v hrateľnosti sa tu ale nejako výraznejšie neobjavujú. Stále máte svoju kameru, stále máte možnosť hľadať dokumenty, dávate si dokopy celkový obraz natočením dôležitých momentov... všetko čo si pamätáte z minulej hry. Vo výsledku hra nesklamala a pôsobí uhladenejšie a graficky kvalitnejšie než predchodca. No mám tak nejako pocit, že predtým to fungovalo viac. Najmä ešte z jedného titulu. Prvý Outlast som dohral minulý rok a doteraz si pamätám jednotlivé momentky a situácie. Tento komentár píšem síce o dosť neskôr odkedy som hru dohral, no vo výsledku si najviac pamätám momentky z tej spomínanej katolíckej školy, ktoré sú podľa mňa silnejšie a efektívnejšie než všetko ostatné. Nemyslím si, že ide o zlú hru a ku koncu sa dokonca dostanete dovnútra nebezpečného kultu v banskej časti, ktorá ponúka niekoľko zaujímavejších momentov. Ale štve ma, keď si uvedomím ako málo si z tej hry pamätám napriek tomu, že viem, že ma bavila a rozhodne mala momentky, pri ktorých vedela tuhnúť krv. Ale teší ma, že som hru dohral skôr ako náš youtuber FiFqo.

Herní výzva 2023 - 5.  Báje a legendy 

Na Hogwarts Legacy som sa popravde tešil od momentu, keď bola táto hra ohlásená. Návrat na Rokfort, mať možnosť ho vidieť v plnej paráde a okrem toho široký otvorený svet... pre mňa ako milovníka Harryho Pottera bola táto hra niečo ako splnený sen. A najlepšie na tom všetkom je, že som sa skutočne dočkal hry, v akú som dúfal, ktorá moje herné chúťky uspokojila skoro dokonale. Áno, skoro. Je tu pár vecí, ktoré podľa mňa mohli byť zahrnuté, no reálne máte v tejto hre takú veľkú dávku kontentu, že istým spôsobom pre mňa išlo len o detaily.

V prvom rade som vďačný za kvalitný gameplay. Kúzla sa podľa mňa zosielajú veľmi jednoducho, žiadne z nich nepôsobí zbytočne a aj využitie neodpustiteľných kliatob je solídne zapracované. Aby to však nebolo s nimi také jednoduché, dali im tvorcovia oveľa dlhší cooldown, než bežné kúzla. Súboje sú vďaka tomu tiež dostatočne energické, je potrebné solídne taktizovať a navyše si užijete aj niekoľko veľmi dobrých a aj náročných boss súbojov. Nemôžem sa dokopy v tejto oblasti na veľa sťažovať.

Je super tiež, že hra vyzerá skutočne skvele na pohľad. Hrad je obrovský, Rokwille je obrovský a okrem toho sa dočkáte ešte aj veľkého množstva ďalších oblastí, ktoré ste nikdy predtým nemali možnosť vidieť. Dedinky, ruiny, tábory všade naokolo, jaskyne a samozrejme aj nebezpečný zakázaný les. Rovnako sa mi veľmi páčili aj postavy. Dokonca mi miestami bolo aj celkom ľúto, že hra neponúkala aj nejaké tie RPG elementy, ktorými by sme mohli niektoré momentky posunúť aj do roviny nejakého vzťahu (a keď hovorím vzťah, nemyslím tým okamžite sex).

Plus je tu ešte aj veľké množstvo ďalších aktivít, ktoré stoja za to. Ako napríklad núdzová miestnosť, v ktorej si môžete pripravovať elixíry, rastliny a dokonca chovať zázračné tvory. Ohromujúce. Máte dokonca aj tašku, do ktorej môžete tvory chytať a následne vypustiť vo svojom areáli. Toto sa mi veľmi páčilo. Lietanie je spracované skvele a musím povedať, že metla je tu vašim najlepším priateľom. Škoda len, že tu nie je metlobal. To je aj dôvod, prečo hovorím, že hra skoro splnila moje všetky očakávania. Metlobal mal byť.

Po príbehovej stránke musím ešte aspoň povedať, že ma zaujal celý koncept starovekej mágie, ktorá tu bude predstavená a rovnako aj s tým súvisiace štyri úlohy, ktoré budete musieť splniť. Prvé dve sú podľa mňa v princípe skoro rovnaké, no následne sa to dostane do oveľa zaujímavejšej roviny. Ja som z hry úprimne nadšený a som rád, že som jej venoval svoj čas. Je priestor na to, aby bola ešte lepšia? Určite. Ale verím, že tvorcovia budú môcť v pokračovaní zapracovať na všetkom čo hráčom chýbalo a priniesť všetko, čo sme mali predtým. Možno aj niečo viac. Za ma jedna z hier roka.

Budem úprimný a poviem hneď, že The Invincible je titul, ktorý určite nesadne každému, no milovníci kvalitných príbehových adventúr, ktorí si chcú vychutnať poriadne sci-fi si tu určite prídu na svoje. Myslím si, že hra je silnejšia, než ju niektorí kritici nechali vyznieť, no je treba uznať, že keď som si musel užívať Yasnu, ako neustále pomaly chodí a pôsobí to miestami absolútne nereálne, dokázalo to miestami narúšať atmosféru. Podobne ako šoférovať Rover počas tmy a blýskania sa, keď je cez neho vidieť tak akurát veľké tudle. Plus kamera počas šoférovania často skáče a mení uhol čo je v prípade, že sa pozeráte cez predné sklo, ktoré máte rozdelené ešte kovovým stredom, je to celkom slušná fuška.

Na druhej strane ale musím uznať, že napriek tomu, že som pôvodnú literárnu predlohu nečítal, tak táto hra ma nakopla k tomu, aby som to urobil. Bolo vskutku fascinujúce sa dostať do tohto príbehu a nechať sa ním pohltiť. Je to výborne napísané, je to plné zaujímavých zvratov a dovolím si tvrdiť, že vaše rozhodnutia budú mať vplyv aj na to, ako to môže celé skončiť. Záverov je podľa toho čo som našiel dokopy až 11. Záleží už len na vás, ktorý dostanete. Každopádne si myslím, že pokiaľ sa do toho dostatočne ponoríte, tak si vyberiete záver taký, aký vám bude skutočne náležať. Pretože skrz solídne vymyslené a napísané dialógy dokážete dávať Yasne aj určitú dávku charakteru. Čo je vždy super.

Myslím si, že FPS štýl tu úplne neoceňujem najmä pre pomalú a zvláštne spracovanú chôdzu, ktorá nepôsobí prirodzene, no vo všetkom ostatnom to funguje solídne. Najmä podobne ako v Gone Home to vie miestami skutočne viac umocniť atmosféru a dostať hráča hlbšie do deja. Je tu ku koncu momentka, kedy vstúpite do jedného prepravného vozidla, v ktorom objavíte veľké množstvo mŕtvych tiel (doslova sa z toho stal sarkofág pre posádku) a v tomto prevedení vypálila skutočne veľmi silno. Takže asi to rozhodnutie má svoje dôvody.

Grafika je pekná, a možno nie je najlepšia, no rozhodne nie je ani najhoršia a vedel som si tú planétu skutočne veľmi dobre predstaviť. Je to hra, ktorá má srdce aj dušu, kvalitne zapracovanú hlavnú myšlienku a funguje solídne. Určite to nie je pre každého, ale ja som s výsledkom úprimne spokojný. Už len čisto z titulu, že som sa do toho príbehu skutonče maximálne ponoril. 10/10 za príbeh, s hrateľnosťou som tak na 4-5/10.

Herní výzva 2023 - 6. Sága pokračuje

Ja som vedel, že to dopadne dobre. Napriek všetkým hlasom, ktoré hovorili, že nechcú remake Resident Evil 4, pretože hra ešte nie je natoľko stará, aby si to zaslúžila a najmä príliš dokonalá na to, aby sa na ňu čo len siahlo, tak ja som cítil, že toto bude jeden z tohtoročných absolútných highlightov. Teraz len môžem povedať, že som sa nemýlil a dokonca si myslím, že 2023 verzia Resident Evil 4 nie je len vynikajúcim titulom a kvalitným remakom, no podľa mňa je spracovaný ešte lepšie, než bol originál z roku 2005. Príbehovo je to podané zaujímavejšie, niektoré pomalšie pasáže sa tu výrazne zlepšili, dorobilo sa väčšie množstvo dialógov a vyhodili sa scénky, ktoré na dnešné pomery už pôsobili veľmi komicky. Ako príklad by som mohol povedať, že v čase keď som pôvodný štvrtý diel hral, tak ku koncu mi celkom začínalo vadiť, že vo vysielačke sa mi vždy ozvýali len Salazar a Saddler. A tak nejako ma chceli pripravovať na to, čo sa bude diať. Tento element bol kompletne vyhodený a hoci po tom ako sa dostanete na zámok sa už s Hunniganovou nespojíte, vysielačka bude plniť svoj účel aj naďalej. To však nie je jediná vec, ktorá mi výrazne vyhovuje.

Veľmi vďačný som najmä za to, že postavy dostali oveľa väčší priestor na to ukázať, čo sa v nich skrýva. Lepšie som tak mohol vnútorne prežiť momentky s nimi. Luis je v tejto hre oveľa zaujímavejšou postavou a rovnako oveľa prítomnejšou. Vďaka tomu je pre mňa oveľa zaujímavejší a budem si ho pamätať aj pre iné veci, než to, že posledná vec, ktorú urobil bolo doručil Leonovi tabletky, ktoré majú zastaviť rast parazita v jeho a Ashleynom tele. Dialógy medzi Leonom a Ashley sú spracované uveriteľnejšie, pričom samotná Ashley tu pôsobí oveľa uveriteľnejšie a prejavoval som voči nej oveľa väčšie sympatie. Dokonca som si o túto verziu robil v mnohých momentoch oveľa väčšie starosti. Keď Ashley od Leona utečie v tejto verzii, pôsobí to tiež oveľa skutočnejšie. Nelezie jej na nervy, že sa neustále pýta, či je v poriadku, aby vletela do pasce, no miesto toho ju priamo ovládne Saddler, ktorý skrz ňu bude komunikovať s Leonom a ukáže mu, čoho je schopný a ako ju môže na diaľku ovládať. To je oveľa zaujímavejšie. Scénky s Krauserom sú kvalitnejšie napísané, bossfighty sú urobené kvalitnejšie, atmosféra hry je podľa mňa perfektný balans medzi hororom a akciou, v tomto smere je všetko spracované perfektne.

Náročnosť v Standard verzii je podľa mňa úplne v poriadku. Hru som zvládol dokončiť zhruba za nejakých 20 hodín, čo je podľa mňa solídny čas na prvý playthrough, kým sa dostávate do hry a snažíte sa dokopy nájsť úplne všetko, čo hra ponúka. Následne vás pravdepodobne budú čakať aj nejaké tie speedruny, no na prvú hru mať celkový počet 20 hodín je dobrá dávka príbehu. Som rád, že obchodník tu taktiež zostal. Funkcie sa mu nezmenili, no taktiež mu boli pridané monológy a nebude teraz hovoriť len asi dokopy 10 fráz, ktoré bude donekonečna opakovať. Veľké plus. Okrem toho však máte od neho aj úlohy, za ktoré môžete získať spinely. Úloha tých je tentokrát oveľa väčšia a slúžia na výmenný obchod. Veľmi dobrý nápad. Namiesto lacného šperku tak môžete získať za výmenu niekoľkých z nich celkom dobré a užitočné veci. Zbrane, kufor s inými funkciami, nástavce na zbrane, mapy pokladov a podobne. Počas niektorých stretnutí dokonca môžete výťahom ísť na strelnicu, ktorá slúži na jednej strane ako tréningová miestnosť, no tiež môžete za odmenu získať žetóny, za ktoré budete mať kľúčenky na kufor. Tie môžu priniesť bonusové výhody do vašej hry.

Jadro však ostalo primárne nedotknuté. Máme tu scénky v dedinke, následne sa dostaneme na hrad a finálna tretina sa odohráva na ostrove presne tak ako si to pamätáte. Toto je super, lebo ak ste originál hrali, vaša intuícia vám veľmi jednoducho napovie, ako máte pokračovať a čo vás bude čakať. Niektoré hlavolamy boli jemne upravené (podľa toho čo si pamätám) no princípy sú rovnaké. Oceniť ešte musím ale dve veci. V prvom rade je v tejto verzii oveľa kvalitnejšie zapracovaný nôž, ktorý mi počas RE hier vždy prišiel tak trošku zbytočný. No toto je prvá hra, v ktorej som dokázal výrazne oceniť jeho výhody, ktoré ponúka. Treba si ho však nezabúdať opraviť u obchodníka. Bez neho bude hra oveľa náročnejšia. Môžete nájsť na mape aj lacnejšie varianty, no váš primárny bojový nôž si určite opravujte.



Druhá vec, ktorú ešte vyzdvihnem je PC ovládanie, ktoré je absolútne nádherné. Preč sú časy, keď hral starého RE 4 s portnutým ovládaním, kde som to mal dokonca označené ako mám stláčať tlačice 1 - 6 a musel som komplikovane prichádzať na to, ktorá tlačica patrí k čomu a najmä ako správne dať prsty na klávesnicu, aby som to bol schopný hrať. Kto to hral s týmto portnutým ovládaním bude vedieť o čom hovorím (nakoľko neskôr to bolo vylepšené). Tu som ani raz nemal pocit, že by som klávesnicu najradšej vyhodil von oknom. Pracovali na tom ľudia, ktorí sa rozumejú ako treba PC ovládanie urobiť.

Čo viac by som mal ešte o tomto povedať? Nemám sa moc na čo sťažovať. Ak mi niečo vadilo, boli to vyslovene len detaily. Jediný väčší problém, ktorý ale môžu ešte CAPCOM fixnúť je nejakým spôsobom opraviť zatemnenie niektorých oblastí, v ktorých nie je absolútne nič vidno. Nastavenie jasu v tomto titule tak nejako kríva a hoci sa mi podarilo dať hru do prijateľného stavu, kedy som nemusel neustále šlapať na pasce na medvede, treba to nejako opraviť. Inak však nie je moc čo by som kritizoval. Silný titul v silnom hernom roku, ktorý sa už síce blíži do svojej polovice, no zatiaľ mi nepriniesol žiadne výraznejšie sklamanie. Resident Evil 4 uspel presne tak, ako som veril a teším sa na svoj ďalší playthrough.

Na mňa urobilo The Medium celkom solídny dojem. Prostredie bolo kvalitne nadizajnované, rozdelenie obrazovky na dva svety a celková atmosféra boli spracované super. Dokonca by som povedal, že keď som sa dostal na koniec, ostal som príjemne prekvapený z niektorých zvratov, ktoré boli do príbehu prinesené. Je pravda, že niektoré pochopíte z jednotlivých predmetov aj o niečo skôr, no nerobí ich o nič menej zaujímavé alebo pamätné.

Návštevy mysle niektorých postáv mi prišlo veľmi zaujímavé a spôsob, akým prechádzame kľúčovými momentami niektorých postáv skrz spomienky a dôležité body dodáva celej hre určitú formu hĺbky. Zaujímavé je to práve v prípade Richarda, ktorého konanie v žiadnom ohľade neobhajujem, no keď človek pochopí čím si prešiel a v akom období sa udalosti odohrali, je pochopiteľné, že to na jeho mysli a detskom ja zanechalo nezmazateľné stopy.

Hlavná hrdinka je zaujímavá a gameplay je možno pre niekoho výrazne jendoduchý, no ja si myslím, že Bloober team sa ani nejako nesnažili robiť hrateľnosť zbytočne komplikovanú, alebo to robiť akčnejšie alebo strašidelnejšie, nakoľko sa chceli sústrediť na príbeh a chceli, aby sme aj my ako hráči mali možnosť najviac práve sledovať ten. A keby nám dali do cesty väčšie množstvo prekážok, mohlo by to spôsobiť, že by sme sa nedokázali na to sústrediť až tak dobre. Takto je to skôr spracované ako interaktívny film. Čiastočne. Okey, ale myslím si, že aj tak mohlo to mať viac momentov, ktoré by boli strašidelné, alebo by nám dali viac možností urobiť nejaké rozhodnutie. Ako to bolo napríklad v minuloročnom The Dark Pictures Anthology - The Devil In Me. Myslím si, že tam tvorcovia lepšie vyvážili tie momenty interaktívneho filmu, v kombinácii s hororom. The Medium skôr pôsobí z toho čo tu máme ako temná dráma.

Strašidelné momentky málokedy fungujú a skôr vieme nasať atmosféru prostredia a jednotlivých miest. No monstrum, ktoré nás prenasleduje v pár sekciách nie je dostatočne dobre vymyslené a dalo sa z toho urobiť viac. nevadilo by mi ani v najmemnšom keby hra bola o niečo strašidelnejšia. Ale príbeh a postavy sú dostatočne zaujímavé na to, aby mi to ten zážitok dokázalo kompenzovať. Takže vo výsledku ide pre mňa o vysoko ambiciózny titul, ktorý mi možno nepriniesol úplne to, čo som chcel, ale fungoval dobre. No nedá mi ešte neskritizovať aj jemne krkolomné ovládanie, ktoré mi pripomenulo časy starých Resident Evil titulov. Chápem čo tým tvorcovia sledovali, no mne to neprišlo ako veľmi ideálna voľba. Kamera a pohyby mohli byť lepšie.

Tak najkontroverznejší titul tohto roku a možno aj desaťročia mám oficiálne za sebou a neviem aké mám vo výsledku pocity. Sú tu elementy, ktoré som si nadmieru užil no taktiež sú tu veci, ktoré ma teda vôbec nenadchli. V mnohom musím tvrocov z Mundfish pochváliť, no rovnako musím byť aj fér. V prvom rade si teda povedzme čo ma na hre bavilo.

V prvom rade hra prináša solídnu akciu od začiatku až do konca. Máme tu dobré množstvá protivníkov, rôzne typy robotov, každý so svojimi vlastnými metódami útoku a každý z nich má aj úplne inú výdrž. No rovnako tu máme aj solídny arzenál zbraní, ktoré budeme postupne odblokovávať a keď pochopíme ich silné stránky a budeme ich vedieť využívať vo svoj prospech, šlape všetko ako má. Okrem toho hra nám aj vie solídne pomáhať vďaka skeneru, ktorý nám môže čo-to o našich protivníkoch povedať a dokáže tak zmeniť prehru na výhru. Treba s ním len vedieť pracovať a najmä sa na každý boj správne pripraviť a mať zbrane, ktorými dokážete zaútočiť na slabé miesta protivníkov. Okrem robotov vás tu budú ale čakať aj nejakí tí mutanti, ktorí sú celkom vítanou zmenou.

Bavili ma celkom aj vedľajšie aktivity ako napríklad "Testing Grounds", ktoré slúžia trošku ako bonusové trezory, v ktorých môžete nájsť kvalitné vylepšenia na vaše zbrane. Otvorený svet Atomic Heart mi síce nepríde nejako extra zaujímavý a najmä nie je nejakým zaujímavejším spôsobom zapracovaný do príbehovej časti hry. Čiže pokiaľ nemáte chuť sa túlať po mape, môžete prejsť iba hlavnú dejovú líniu, no rovnako sa môžete občas aj trošku zatúlať. Je to už všetko len na vás. Ja som sa pár aktivítám venoval a riešiť hlavolamy ma celkom bavilo, no mrzelo ma, že to nebolo nejakým spôsobom ukotvené do príbehu.

Vizuálna stránka hry je tiež celkom solídna. Na debut sa Mundfish postarali o kvalitnú grafiku, prostredia sú solídne, vynikaúco je tu zachytená atmofséra alternatívneho ZSSR (normálne si to viem predstaviť) a rovnako aj jednotlivé podzemné labáky, nepriatelia... všetko vyzerá dosť schopne. Teda až na jednu vec. Telá mŕtvych podľa mňa pôsobia ako figuríny z výkladov v obchode.

Hudba v hre je takisto solídna, oddychové miestnosti, v ktorej môžete pozerať krátke segmenty zo seriálu No Počkaj Zajac! ma bavili a schopnosti, ktoré môžete postupne odblokovať a zlepšiť tak svoje zbrane alebo naopak schopnosti sú dobré.

O zábavu teda máme v tomto smere postarané. Teraz sa ale pozrime na pár vecí, ktoré hra naopak úplne nezvláda. Príbehová stránka hry je podľa mňa celkom okey. Čakal som ale, že ma to zasiahne o niečo silnejšie. To sa však nestalo, pretože primárne s nami hra nevie moc dobre komunikovať. Stretneme malé množstvo živých, ktorí by nás lepšie dostali do obrazu. Informácie skôr získavame cez dialógy s mŕtvolami, ktoré majú ešte aktívne mozgové polyméry, niektoré maily, ktoré si môžeme prečítať, alebo sú tu ešte hlasové správy, v niečom čo vyzerá ako vreckové hodinky. Ten posledný spôsob je asi najviac zaujímavý, lebo maily som postupne prestal čítať a nebavilo ma zase počúvať niektoré dialógy v hre.

Tie totiž občas tiež celkom solídne škrípu. Najmä čo sa týka debát s Charlesom. Občas vám vie poskytnúť užitočné informácie, no k takýmto momentom príde až oveľa neskôr. Spočiatku som mal pocit, že dokopy len neustále mláti prázdnu slamu, alebo sa vás snaží otravovať. Čo robilo potom ale niektoré scénky aspoň trošku komickejšie. Lebo s tou frustráciou agenta P-3 som sa vedel miestami stotožniť. Bohužiaľ o najväčšiu časť dialógov sa stará práve on. Ak je však ešte niekto otravnejší ako Charles, tak je to váš upgradovací robot Nora. Jej sexuálne narážky mi pripadali, ako keby chcela mať sex so mnou moja chladnička.

Čo sa príbehu týka, tak musím ešte aspoň spomenúť záver. Nebudem tu písať žiadne spoilery, ale naštvalo ma, že tvorcovia prinesú celkom zaujímavý moment, ktorý by sa dal ešte vybičovať do niečoho silnejšieho, no v tomto bode jednoducho ukončia hru a môžeme si myslieť asi čokoľvek. Alebo to má byť veľký sequel bait, ktorý ma ale úprimne viac naštval, než potešil. Pretože keď človek hodiny hrá hru, do ktorej sa postupne dostáva a konečne má pocit, že sa niekam dostane, tak odrazu máme v posledných pár minútách nejaké vysvetlenia, bum a titulky. Aby som bol fér sú tu síce 2 konce, no ten druhý zase pôsobí vysoko irelevantne v celkovom kontexte. Nemyslím si, že by sa ktokoľvek z akéhokoľvek dôvodu rozhodol ísť tou cestou.

Čo sa týka áut, dokopy môžete využiť len tie staré červené lady, ktoré sa zlikvidujú viac-menej pri prvom silnejšom náraze. Šoférovať ich som sa postupne naučil, no mám pocit, že niekedy je jednoduchšie proste ísť peši. Trvá to dlhšie a treba sa vyhnúť kamerám, no autá tu pôsobia len ako bonusový materiál, ktorý však nemá taký efekt, ako keď sme to mali v niečom ako Far Cry.

Na debutový titul ide teda o solídnu akciu, ktorá mi asi najviac pripomenula moje zážitky s Half-Life, no asi by som si po príbehovej a atmosférickej stránke radšej zapol ten, alebo aj jeho pokračovanie. Ak pokračovanie Atomic Heart bude, som určite minimálne zvedavý, no nemám z hry nejako vysoko silné pocity. Chvíľami si ma získavali a pri konci som bol v napätí, no o to viac ma štve, ako prudko to celé ukončili a najmä tomu nepriniesli nejaký punc finišu. Skôr naopak. Baviť ma to bavilo, no nebudem sa tváriť, že pôjde o jeden z mojich titulov roku. To určite nie.

Herní výzva 2023 - 1.  Karbaník 

Kartové stratégie sú trošku iné hry. Na rozdiel od tých ťahových, kde budú vaše hry záležať od toho aké silné vojsko sa vám podarí nazbierať, v prípade takýchto hier funguje princíp trošku inak. Vždy záleží na vašich schopnostiach, no súčasne v tom musí byť aj trošku šťastia a nejaká tá dobrá náhoda. Pretože nikdy neviete povedať, aké karty vám počas hry padnú a je potrebné s nimi vedieť správne odohrať potrebnú hru.

Mahokenshi čo sa príbehu týka až tak veľmi neoplýva kreativitou. Poznáte ten príbeh o hrdinovi, ktorý musí zastaviť zlo a zachrániť celý svet. No je treba uznať, že hrať ma to bavilo. V prvom rade sú kartové súboje v tejto hre spracované vynikajúco. Je potrebné si počas každého kola správne naplánovať trasu, dobre si rozmyslieť proti komu sa postavíte a tiež ktoré karty kedy odohrať. K rozhodovaniu vám môžu pomôcť aj bonusové zbrane, ktoré vám môžu počas kôl poskytnúť určitú taktickú výhodu. Taktiež si však myslím, že treba vedieť, ktoré zvoliť a kedy ich použiť. Pretože niekedy čakanie na to, kým sa dobijú vás môžu stáť víťazstvo.

Hrdinovia sú spracovaní dobre a ich metódy rozličné metódy útoku sú podľa mňa veľmi príjemné spestrenie. Máte možnosť sa rozhodnúť, s ktorým mahokenshi pôjdete do boja a kto má podľa vás takticky na to zvládnuť problém. Okrem základných kariet má každý z hrdinov úplne iné karty, ktoré fungujú na úplne iných princípoch, no osobne by som povedal, že za môjho najobľúbenejšieho hrdinu považujem Ayaku, ktorej krídla a meče vedia poskytnúť solídny spôsob, ako sa brániť. No vyhovovalo mi bojovať aj s ostatnými a učiť sa.

Hre však chýba niečo, čo by ma ako hráča vedelo motivovať si to niekedy zapnúť znovu. Nemáte tu žiadny multiplayer kontent, ani si nemôžete zahrať nejaké random mapy, ktoré by vám pridali niečo do danej kampane. Tá je to jediné, čo tu na vás čaká a hoci je to solídne a dobre spracovaná kampaň, na jej konci už nič nie je. Pokiaľ by ste chceli získať všetky achievmenty, tak hra ponúka aj rozličné výzvy, za ktoré následne získate body, ktoré vám umožnia vylepšiť svoju postavu a mať na úvod niekoľko kvalitných výhod. Tie treba určite využiť. No to je dokopy všetko.

Je mi jasné, že ide o malý titul. A je to solídny malý titul. No neviem či bude schopný po dokončení niekoho motivovať, aby skúsil inú taktiku. Mňa určite nie. Ale vidieť úspešne padnúť posledného bossa bolo skutočne veľmi príjemné na pozeranie.

Herní výzva 2023 - 3.  Císařův pekař / pekařův císař 

Tak sa mi hru podarilo dohrať. Napriek tomu, že môj počítač už nárokom úplne nestačil. Nebudem preto viaceré problémy v rámci hry brať do úvahy, lebo si viem predstaviť, že väčšina hráčov, ktorí majú na hranie kvalitnejšie delá ako ja sa s nimi vôbec nestretnú. Každopádne však platí, že je až neuveriteľné, aké hardwarové nároky táto hra mala. Možno nemám najlepší počítač, aký sa dá a mohol by byť výkonnejší a silnejší, ale zase s inou hrou som za posledné roky nemal absolútne najmenšie problémy. Takže... z toho usudzujem, že niekedy sa dá zvolniť trošku z nárokov bez toho, aby som potom musel neustále čakať na načítanie textúr, alebo kým nepriatelia opustia neviditeľný mód. Ale ako som povedal, za to môže môj počítač. Nie hra.

Takže keď som toto celé odstránil z cesty, čo si myslím o remaku Dead Space, kde som pôvodne hral len Dead Space 3? Ide podľa mňa o veľmi kvalitný akčný hororový titul, ktorý skutočne funguje tak ako má. Sústredí sa na napätie, vybudovanie atmsoféry na lodi Ishimura a najmä vo vás vyvolá pocit, že budete chcieť vidieť preživších a našich hrdinov vyjsť živých. Som si uvedomil, ako mi začalo na hrdinoch záležať a kedykoľvek spolu vedú dialógy, pôsobilo to na mňa veľmi uveriteľne.

Zbrane sú skvelé. Je ich tu veľké množstvo a dávajú solídnu možnosť experimentovať. Mám rád Ripper, ktorý môžete využiť ako motorovú pílu na nepriateľov, základný plasma cutter je veľmi účinný a celkovo nemám žiadny problém so zbraňami a ich možnosťami. Najmä je super, že proti určitým protivníkom je lepší nápad použiť inú zbraň, ktorou ho buď zdoláte rýchlejšie, alebo na vás nebude čakať určité prekvapenie. Nie každá zbraň je totiž účinná proti každému nepriateľovi. A čím skôr to pochopíte, tým lepšie.

Hra tiež veľmi dobre zvláda vytvoriť pocit, že sme v nekonečnom vesmíre a hrozí nám tu nebezpečenstvo. No vie to byť aj celkom solídna zábava, keď hráte časti v nulovej gravitácii. No zase lietať vo vákuu je trošku iná situácia a je treba dať pozor na to, aby ste mali vždy prehľad o tom, kde môžete získať ďalšiu zásobu kyslíka. Inak ste v tejto hre skončili. No dáva to niektorým mometom veľmi dobrý nádych. Najlepšia časť vo vákuu je práve druhý súboj s Leviathanom, ktorý sa očividne nebude chcieť svojho pobytu na Ishimura vzdať.

Ťažké je len pre mňa určiť, ktoré časti hry sú pre mňa najlepšie. V každej časti sú momentky, kedy ma hra úprimne prekvapila a doručila solídny horor. No asi najviac to bude počas záveru kedy sa dostaneme do častí pre posádku. Je mi jasné, že nech sme boli kdekoľvek, videli sme následky toho čo sa stalo a je to spracované efektne a silne, no to bol asi moment, kedy som si najviac uvedomil, že sme tu mali ľudí, ktorí tu skončili aj pri úplne bežných aktivitách. Bolo to pre mňa zrazu o niečo osobnejšie a silnejšie. Ale skvelé časti sú aj v bio-labáku alebo práve v zdravotníckej oblasti. Opustené alebo strašidelné nemocnice na mňa majú akýsi zvláštny vplyv.

Nepriatelia sú taktiež solídny. Je tu veľké množstvo rozličných typov (ako som povedal), na každého platí trošku iná taktika a niektorí vedia občas celkom nepríjemne prekvapiť. Je treba preto postupovať čo najpozornejšie a všímať si, či náhodou práve nemáte okolo vás nejaké nebezpečnestvo. Najhorší sú ale podľa mňa tí malí, ktorí vedia byť často nenápadní a najmä sa vedia aj pohybovať po stenách. Často potom len hľadáte odkiaľ po vás pľujú (povedal by som strieľajú, ale myslím, že takto to znie reálnejšie)

Ako mínusy by som okrem tých prehnaných požiadavok na hardware zhodnotil ešte aj nie úplne najlepšie vymyslený záverečný súboj s Mind Hive. Myslím si, že po tom ako sme mali boje s Leviathanom a niektorými inými nepriateľmi, toto mi miestami už prišlo neskutočne pomalé a trvalo to celú večnosť. Najmä ak nemáte náboje do zbraní, ktoré sú efektívne, musíte si počkať či náhdou pri jeho útokoch nevypadnú presne také aké potrebujete. Je to fajn súboj a vie miestami byť celkom namáhavý, no oproti niektorým iným má Hive Mind veľmi ľahko čitateľnú taktiku, na ktorú sa dá rýchlo nastaviť.

Tiež ma občas nepotešilo, keď niekedy auto-save ma dostal priamo do situácie počas karantény, kde už som mal okolo seba nepriateľov a musel tak reagovať super rýchlo, aby som sa dokázal brániť a ukryť pred ich jedovatými pľuvancami. Prišlo mi to trošku nefér. Ideálne nastaviť tieto auto-save v miestach, kde ešte nie ste v karanténe.

Inak ale nemám moc čo kritizovať. Toto je solídne urobená hra, ktorá je hodná vášho času. A pokiaľ ste nehrali pôvodný titul, možno ešte o to viac. Len buďte pripravení na to, že môžete mať s tými požiadavkami celkom problémy. Takže možno si najprv skúste dať počítač do takej podoby, aby vám to nerobilo problémy.

Keď som pôvodne dal tejto hre hodnotenie, ktoré tu budete vidieť, bol som celkom slušne vypoklonkovaný ľuďmi, ktorí mi povedali, že to hrávali v minulosti a bavilo ich to s kamarátmi a užívali si na konzole solídnu kooperatívnu zábavu, ktorú táto hra vie priniesť. Čiže, nebudem nikomu brať jeho pozitívne spomienky na túto hru, a pokiaľ ste to hrali na PS2 alebo Xbox s dvomi kamarátmi, mohla byť situácia úplne iná. Teraz vám ale poviem spôsob, akým som túto hru hral ja a to je na PC s využívaním klávesnice a sám. A otvorene teraz hovorím, takýmto spôsobom túto hru nikdy nehrajte. Pretože hrať tento titul s PC ovládaním, bez myši (nakoľko ju hra nepodporuje) a spoliehať sa na umelú inteligenciu je absolútna, ničím nefalšovaná katastrofa, ktorú neodporúčam nikomu.

V prvom rade klávesnicové ovládanie tejto hry je na zaplakanie. Do tohto nešla absolútne žiadna inteligencia. Ako môže niekto vylúčiť v roku 2005 z počítačovej hry myš? Najmä takejto? Plus prečo musíme ovládať postavy šípkami a ľavou rukou zosielať kúzla a okrem toho pracovať s katastrofálnou kamerou, ktorá vás absolútne nepočúva. Robiť čokoľvek je celkom slušná fuška, pretože hra vôbec nikdy nevie, čo vlastne po nej chcete. Ísť rovno tak môže byť oveľa náročnejšie, než sa zdá. Pokiaľ by ste si to náhodou chceli upraviť podľa seba (ako to niektoré hry umožňujú) máte smolu. Jediná možnosť, ktorú nájdete v sekcii "Options" je vypnúť alebo zapnúť titulky. To je všetko. Čiže nielenže vám niekto vymyslel ovládanie, ktoré je nepoužiteľné, ale nemôžete si ho ani len zmeniť. Vlastne keby sa hra rozhodla, že titulky budú v hre nastálo, nepotrebovala by hra vôbec kolónku "Options".

Umelá inteligencia vašich partnerov je úplne hrozivá. Idú do nebezpečenstva, nezbierajú nič čo je okolo nich, často ignorujú aj príšery a musíte ich zachraňovať (pričom sa trápite s ovládaním) a keď chcete, aby ste zoslali niečo všetci traja, buďte radi ak sa vám podarí dostať Harryho Rona a Hermionu spolu, aby sa im to nejako podarilo. Jediný moment, kedy hra podľa mňa fungovala bolo počas tutoriálu, keď sa učíte jednotlivé veci. Mal som pocit, že to sa tvorcom podarilo celkom dobre sprogramovať a človek si postupne aj zvyká na jednotlivé aspekty. To však ešte neviete, že od toho momentu to pôjde len dole vodou.

Zosielanie kúziel je komplikované, nikdy neviete čo idete zosielať, hra vám nevie jednolitvé aspekty poriadne vysvetliť. Najmä si rozbíja sama svoje tempo tým, že je dokopy len rozčlenená do niekoľkých kapitol, ktoré budete musieť prechádzať znovu a znovu a znovu a znovu, kým nezískate dostatočný počet štítov, ktoré vám následne odblokujú ďalšie kapitoly. Primárne z toho plynie, že z jedného levelu nevedie iba jedna cesta. Je ich tu niekoľko. Môžete mať však potom často pocit, že nikam nenapredujete a nič z toho nefunguje tak, ako by malo.

Hru som nebol schopný dohrať, lebo s tým ovládaním som už bol tak frustrovaný, že som bol dokopy zvedavý len na to, ako spracuje táto hra let na metle počas prvej úlohy. Toto bol však moment, kedy som to s hrou jednoducho vzdal, lebo som pochopil, že toto nie je hra, ktorú som si tu sľuboval. Pričom mi vôbec nevadí, že sa tvorcovia rozhodli pre niečo iné a zbaviť sa konceptu, ktorý priniesli prvé 3 PC tituly. Mohlo to fungovať, keby to bolo spravené kompetentnejšie pre ľudí, ktorí majú radi singleplayer tituly a hrali predošlé HP hry. Pretože pokiaľ toto mal byť titul, ktorý v nás mal opäť prebudiť lásku k čarovnému svetu (pričom Ohnivá čaša mala potenciál na to priniesť niečo podobné ako PC verzia Tajomnej Komnaty a bolo by to úplne super), no dokázal presný opak.

Aby som ešte povedal pravdu, hra ma takýmto štýlom bavila možno prvých pár hodín, keď som nejako bol ešte pod vplyvom kúzla lásky k tomuto svetu a skutočnosti, že prvé 3 hry ma dostatočne bavili na to, aby som v sebe dokázal potlačiť tie negatívne emócie. No to nemohlo trvať večne a keď som pochopil, že hrať túto hru sám znamená robiť dokola tie isté veci, bojovať s tým príšerným ovládaním a kamerou, ktorá si robí čo chce, tak som to vzdal. Pretože som cítil, že keby budem pokračovať dlhšie, tak rozmlátim vlastný počítač alebo ho vyhodím von oknom. Čo možno by bolo lepšie urobiť iba s tým diskom.

Takže odporúčanie, ak milujete svet Harryho Pottera a máte záujem to skúsiť, nikdy nie na PC bez ovládača a nikdy nie sám. Takýmto spôsobom môžete odbúrať minimálne 2 veľmi vážne problémy, ktoré celú hru posielajú u mňa do hrobu. Potom si možno užijete zábavu s titulom, ktorý mi veľa ľudí v okolí chválilo ako solídny titul, ktorý som iba nepochopil. A možno majú pravdu. Viem však, že som to nebol schopný dohrať a nikdy to nechcem znovu skúšať hrať. Čo o predošlých troch tituloch v žiadnom prípade neplatí.

Herní výzva 2023 - 4. Země Vycházejíciho Slunce

Myslím si, že ak by ste chceli vyskúšať nejakú solídnu akčnú zábavu podanú trošku japonským anime štýlom, tak Hi-Fi Rush je presne ten titul, ktorý oceníte. Titul, ktorý som rozhodne nemal na svojom zozname očakávaní, no dokázal ma veľmi príjemne prekvapiť a hlavne je vidno, že sa tvorcom podarilo napísať solídny scenár, ktorý ma dokázal držať až do konca. Nezaobíde sa to bez niekoľkých zakopnutí, ale je skvelé, keď sa človek vie dočkať niečoho, čo sa nebráni byť vtipné, no súčasne aj v správych momentoch získať dramatický nádych.

Náš hlavný hrdina Chai je podľa mňa skvelá ukážka toho ako robiť zaujímavého hlavného hrdinu. Je to primárne týpek, ktorý má všetko na háku a zo všetkého si robí srandu. Sníva, že bude rockovou hviezdou a to napriek tomu, že dokopy nemá žiadne hudobné nadanie. No potom, ako sa rozhodne vylepšiť svoju zlomenú ruku, do operácie sa nešťastne pripletie jeho MP3 prehrávač, ktorý skončí priamo na jeho hrudi. Dopadne to tak, že Chai odrazu bude vo všetkom okolo seba cítiť rytmus a táto nová schopnosť je presne to, čo by si ako vychádzajúca rocková hviezda predstavuje. Problém je len ten, že spoločnosť Vandelay, ktorá sa o to vylepšenia starala to vyhodnotí ako defekt a tých sa treba zbaviť. Chai sa teda bude musieť brániť a postaviť sa proti všetkým, ktorí mu prídu do cesty. Našťastie však na tejto ceste nebude sám a spolu s dobrou partiou priateľov a pomocníkov to bude mať o niečo jednoduchšie.

Najlepšie na tomto titule sú 2 veci. Primárne skvelý a dynamický gameplay, ktorý vám umožňuje robiť veľké množstvo útokov, dávať dokopy solídne kombá, učiť sa niekoľko nových trikov a takisto špeciálne útoky, ktoré vám zabezpečia skutočne poriadnu výhodu proti komukoľvek. Je to to neskutočná zábava a počas celého času som si hovoril, že nenájdem nič, čo by mi v tomto smere prekážalo. V hre sú aj dobrým spôsobom ukryté rôzne secrety, ktoré budete môcť postupne poobjavovať. Jediná škoda je tá, že niektoré časti hry budú pre vás nedostupné, nakoľko ešte nebudete ovládať všetky potrebné talenty. Bude preto treba sa neskôr do levelov vrátiť a objaviť všetko, čo ste predtým nemohli. Keby sme mali možnosť sa vrátiť aj počas prvého prechádzania hry, nemal by som problémy, no v princípe tak niektoré veci nájdete až keď hru prvýkrát dokončíte. Každopádne platí, že zábava je to však solídna.

Druhé veľké plus má odo mňa hra za postavy. Príbeh je síce zaujímavý, no v princípe neprináša niečo, čo už nepoznáme. Pokiaľ si teda odmyslím jeho zasadenie do tohto robotického sveta. Ale vďaka týmto postavám je podľa mňa titul silný. Či už hrdinovia, či zloduchovia... všade sú zaujímavé alebo vtipné postavy, ktoré dokážu celý tento svet poriadne odzvláštniť. Jedinou výnimkou je náš ústredný zloduch Kale, ktorý je pre mňa skôr stereotypný kravaťák a šéf s komplexmi Boha. Videli sme to miliónkrát a tento nie je o nič výraznejšie obohatený. Ale na druhú stranu sem-tam má aspoň nejakú dobrú hlášku, ako keď musí nechať otvoriť kaviareň.

Animácie sú takisto skvelé. Hra má svojho na pohľad skvelého komixového ducha, okrem toho so spomínaným rytmom vo všetkom to tomu celému prostrediu dodáva o niečo lepší feeling. Bavili ma aj stretnutia s niektorými robotmi, ktorí si v tomto svete žijú tak trošku zvláštnym životom a dokážu tiež pridať niečo do humoru tejto hry. Čo mi ešte prekážalo trošku bol bodovací systém, ktorému som miestami absolútne nerozumel. Prečo to vie dať horšie známky, keď sa vám podarilo získať celkom obstojné výsledky? Neviem ako to funguje, ale ok. Treba však povedať, že túto hru odporúčam tento rok vyskúšať každému. Zabavíte sa nadmieru a ide o solídny titul do vašej kolekcie.

Herní výzva 2023 - 2. Debut

Úvodná časť série Commander Keen a súčasne prvý titul, s ktorým prišli legendárni id Software je v dnešnej dobe už síce len prežitok, no stále si myslím, že ide o titul, ktorý sa oplatí niekedy zahrať (pokiaľ ste teda nikdy s touto sériou neprišli do styku). Dokonca si myslím, že niekedy by mohli túto sériu oživiť a priniesť do nej niečo nové. Minimálne by som bol zvedavý ako by sa táto hra dostala do dnešného 3D sveta.

Keď som to hral prvýkrát ešte ako asi sedemročný, tak ma hra neskonale bavila. Rád som prechádzal jednotlivé levely, a tí veľkí zelení mimozemšťania so zubami ma vedeli neskonale vytáčať. Po rokoch sa dokopy nič nezmenilo, až na jednu vec. Konkrétne to, že som si tentokrát aj naštudoval vesmírnu abecedu a rozhodol sa prečítať všetky odkazy, ktoré mi hra počas mojich niekoľkých hodín zábavy ponúkala. A hoci som sa nedozvedel nič prevratné, bol to minimálne zaujímavý bonus, ktorý sa sem dostal. Okrem toho som sa však rozhodol prejsť aj jednotlivé mapy trošku poriadnejšie a podarilo sa mi vďaka tomu nájsť niekoľko solídnych secretov, ktoré ma svojimi super odmenami vedeli príjemne potešiť.

Čo sa hrateľnosti týka, je to celkom solídna zábava, aj keď po rokoch som mal pocit, že určité elementy mi už trošku nevyhovovali. Neviem prečo na streľbu je nutné stláčať dve tlačidlá súčasne. Nemohla sa nájsť lepšia cesta? Nepriateľovi si tu až tak veľa neužijete. V princípe sú tu malí mimozmšťania, veľkí zubatí mimozemšťania, malí a veľkí roboti a vesmírni vlci. Zabudol som na niekoho? Technicky by som ešte mohol spomenúť finálneho vesmírneho vlka, ktorého nemôžete zastreliť a jediná účinná metóda na jeho likvidáciu je privaliť ho obrovským kvádrom.

Skákanie bolo podľa mňa už vo svojej dobe spracované slabšie, kde Keen sa musí od miest odraziť a dokopy som nemal pocit, že by to malo nejaký výraznejší dosah. S pogom to ide o niečo lepšie, no niekedy som mal problém, že počas odrazenia som vôbec nevedel akú silu som do skoku vložil a ako ďaleko a kam skáčem. A kým si človek uvedomí, že sa dostáva do nebezpečenstva, už je väčšinou neskoro. Ale zase dá sa na to zvyknúť. Hrateľnosť celkovo teda okey. No strieľanie stláčaním CTRL a Alt súčasne mi nikdy nepasovalo. Mohli to vymyslieť tvorcovia trošku inak.

Čo hre podľa mňa tiež trošku chýba je väčšie množstvo levelov, ktoré by nepôsobili len ako krátke malé odbočky. Viac veľkých levelov, kde by sme sa dočkali nejakej dávky nebezpečia. Technicky sa to síce udeje po tom ako sa dostaneme na druhú časť mapy, no ako prvá epizóda to pôsobí ako celkom maličký titul. Takže pre plnohodnotný zážitok to asi chce pridať k tomu ešte epizódy 2 a 3, aby to bolo na kompletku. Neviem ani čo viac ešte povedať. Je to maličký titul, na svoju doby vyzerá veľmi dobre, na nejaký čas to zabaví, prípadne aj solídne frustruje pokiaľ sa vám bude dariť neustále zomierať. Čo je pri tejto hre celkom bežná vec. Každopádne, solídny debut od dnes už legendárneho štúdia.

O Lonesome Village som si urobil dobrý obrázok už po pár hodinách hrania. Bohužiaľ však nie je tak príjemný ako som si myslel, že bude. V princípe by som mohol povedať, že táto hra ma pocitovo vrátila niekedy do roku 2002, keď som si užíval hry na Game Boy Color alebo Advance. Kedy sme sa dočkali podobne ladených titulov. Ak teda máte titul na Switch, možno tomu budete pár bodov schopní pridať, lebo si myslím, že držať konzolu v rukách a hrať sa podobný titul môže byť celkom zábava. Aspoň minimálne v určitých aspektoch. PC ale bohužiaľ funguje trošku inak a viac zvýrazňuje problémy, ktoré som s hrou mal.

Najväčší problém, ktorý som s titulom za tých pár hodín, ktoré som mu venoval bolo, že je podľa mňa neskonale nudný. V role mladého kojota sa snažíte oslobodiť zvieracích obyvateľov nemenovanej dedinky, ktoré z ničoho nič zmizli. Rovnako však na to, aby ste sa dostali musíte zozbierať určitý počet srdiečok. Tie získavate za úspešné splnenie úloh, ktoré dostávate od oslobodených obyvateľov. Lenže na to, že ste sa pre nich stali hrdinov vám zadávajú tie absolútne najnemožnejšie úlohy, aké som za posledné roky videl. Prines nám kvety, dones nám ovocie, ulov nám nejaké ryby, ukáž nám aké ryby si ulovil, potrebujeme kvety na dekoráciu, prines mi prosím lízatko, dones mi prosím ťa tortu, lebo som rozladená a potrebujem cukor... a podobne. Je tu pár trošku zaujímavejších, no väčšina zadaní sa bude niesť v podobnom duchu. Nebudem klamať, toto nie sú úlohy hodné nejakého hrdinu.

Čo sa týka hlavolamových miestností vo veži, dosť ma mrzí, že väčšina z nich je príliš jednoduchá. Pokiaľ aspoň trošku pohnete rozumom si myslím, že vám moc dlho trvať nebudú. Bolo tu pár, pri ktorých som musel premýšľať trošku viac, ale v princípe sú tieto úlohy veľmi jednoduché a nezaberú vám veľa času. To bohužiaľ celkovú nudu ešte prehlbuje. Nemal som totiž pocit, že by som čelil nejakým veľkým výzvam. Hra reálne nemá ani bojové časti, ani nejakú väčšiu akciu ani zaujímavejší príbeh, ani nič ďalšie, čo by vás nejakým spôsobom motivovalo viac hrať.

Rozčuľovali ma neskutočne aj zvuky, ktoré boli do hry nahraté. Najmä keď sa v inventári presúvate myšou medzi jednotlivými predmetmy. Vydáva to nepríjemný pískavý zvuk a keď budete myšou rýchlo po položkách prechádzať, budete mať tento zvuk v rýchlosti asi 6x za sekundu. Veľmi rýchlo z toho rozbolí hlava a nerobí to vôbec nič dobré. Do toho tu máte ešte aj veľmi monotónnu hudbu, ktorá ešte viac pripomína éru Game Boy Color. No hral som aj tam hry, ktoré mali oveľa zaujímavejšie a chytľavejšie melódie. Takže to čo máme tu je podľa mňa absolútne minimum.

V závere to tvorcovia ešte obohatili o niekoľko príbehových klišé, ktoré vôbec už nepôsobia tak šokujúco a zaujímavo, ako keď sme sa s nimi stretli. Čo čert nechce, náš zloduch je v skutočnosti otcom nášho hlavného hrdinu a bude chcieť, aby sa k nemu pridal. No ten to odmietne a čaká na nás finálna sekcia, ktorá bude boss súboj v štýle riešenia hlavolamov, ktoré ste počas hry mali možnosť prechádzať. Čo v podstate dalo tejto hre pre mňa posledný klinec do rakvy.

Vizuál hry je podľa mňa okey, aj keď oproti titulom ako Cult of the Lamb alebo Beacon Pines som nemal ani pocit, že by tomu tvorcovia dali nejakú vlastnú identitu. Pôsobí to veľmi všedne. Vyzerá to síce fajn, ale nijakým spôsobom to v ničom nevyniká. Nezabavíte sa v tejto hre podľa mňa skoro nikde. Okrem pár kvalitnejších hlavolamov a faktu, že sa do toho tvorcovia posnažili dať aj nejaký príbeh (ktorý ma zaujímal ale maximálne na začiatku) Lonesome Village podľa mňa neponúka nič, čo by nejakým výraznejším spôsobom fungovalo. Na PC to odporúčam dokopy len pre 5 - 7 ročných, ktorých chcú rodičia chrániť pred násilnými hrami, alebo to skúste možno na Nintendo Switch, čo mi príde asi ako najrozumnejšia platforma z tých, na ktoré sa hra dostala. Alebo to vydajte na Game Boy Color napriek tomu, že sa na tieto zariadenia už hry nevyrábajú. Lebo presne tam by to najlepšie zapasovalo.

Jedno z mojich tohtoročných najväčších očakávaní. Keď Daedalic Entertainment vydáva hru, tak som vždy veľmi zvedavý, pretože si často vezmú pod krídla skvelé adventúry, ktoré si ma vedia veľmi rýchlo získať svojimi nápadmi. Plus občas prispejú aj sami kvalitným titulom ako napríkald v prípade "The Night Of The Rabbit". Každopádne na tento titul sme museli čakať skutočne poriadne dlho. A najhoršie bolo, že počas obdobia 2021 a 2022 prichádzalo o ňom také minimum informácií, že už som mal reálne obavy, že ten projekt ostal niekde pochovaný a nikdy sa ho nedočkáme. A ostane nám len ten skvelý prológ. Našťastie, to sa nestalo a mal som tak možnosť si vychutnať túto hru v svojej plnej paráde.

Pripomína mi to rannejšiu tvorbu M. Nighta Shyamalana, konkrétne jeho film "The Village". Myslím si ale, že tu sa dočkáme niekoľko iných momentov, ktoré robia hru o niečo zaujímavejšiu. Pretože reálne uvidíme, čo sa vlastne v lesoch odohráva. A s tým všetkým čo sa tam odohralo mi to skutočne dalo zmysel. Rovnako ma teší, že hra motivuje ľudí si to vyskúšať znovu, objaviť jednotlivé secrety a dočkať sa ešte troch ďalších záverov. Myslím si, že môj bol dostatočne uspokojivý na to, aby som povedal, že hra mala skvelé finále, ktoré ma potešilo. Má to silný príbeh, zaujímavé postavy a veľmi zaujímavý umelecký štýl.

Myslím si, že takto to vyzerá, keď sa spojí umelecké videnie Tima Burtona s Margaret Keane a vznikne tak hra, ktorá má to najlepšie z oboch frontov. Okrem toho zasadené do pekného prostredia dedinky uprostred lesa. Teším sa, keď si to zopakujem a tentokrát sa pozrieme, čo sa stane ak zvolím na konci inú možnosť.

Možno by som mal ešte dodať, že gameplay je solídny a funkčný, hra má rozhodne svoje atmosférické časti, no rovnako aj svoje srdečné časti. Minihry sú dostatočne jednoduché na to, aby ste ich pochopili, no dá sa v nich aj celkom slušne zamotať, takže v tomto smere úplne perfektná náročnosť. Nemám rád keď sú veci moc jednoduché, no rovnako aj keď sú moc komplikované. Tu našli tvorcovia perfektný balanc. Hudba je skvelá a rovnako aj melodické linky, ktoré budete počas hry používať na posúvanie sa v príbehu. Pre mňa skutočne skvelý štart do nového herného roka... tak sa teším k čomu sa dostanem nabudúce. Každopádne odporúčam všetkým milovníkom temnejších adventúr. Sú tu aj určité mínusy, ale ani jeden mi nejako výrazne nekazil dojmy z hrania. Ale prijmem, keby som sa dočkal kritiky na svoje vysoké hodnotenie, lebo čiastočne to môže byť ovplyvnené mojim nadšením z toho, že sme sa hry konečne dočkali ... a že mi skutočne zapasovala. Takže v tomto smere to môžete brať trošku s nadhľadom.

Tak som čakal až kým sa mi nepodarí dostať sa na koniec. Hoci reálne som mohol povedať, že dojmy sa mi už zo Sonic Frontiers podarilo spraviť. Možno ma v závere trošku mrzí, že som aktivoval finále trošku moc skoro a myslel som si, že budem mať ešte dosť času si doodhaľovať celý finálny ostrov, ale čo už?

Ja som si hranie tohto titulu neskutočne užil. Pre mňa je to energické, rýchle, zábavné a dokonca aj s celkom solídnym príbehom, ktorý trošku lepšie vysvetľuje pôvod a funkciu "chaos emeralds". To ma veľmi teší. V zásade môžem povedať, že jediný vážnejší problém, ktorý s titulom mám je jeho skutočne zúfalo spracovaná kamera, ktorá vám veľmi často hru neskutočne skomplikuje. Dostanú sa vám do výhľadu nejaké bloky alebo sa vám bude otáčať podľa uváženia... a často som s ňou musel celkom slušne zápasiť. Ak som sa hneval na kameru v Saturnalii, tak toto bolo podľa mňa ešte horšie.

Problém však bol trošku aj to, že spôsobom ako kamera fungovala vám miestami upravila aj ovládanie. A tak ste boli na niečo nastavení a zrazu si to musíte preštelovať, lebo sa vám otočí pohľad. A zrazu je predok naspäť alebo sa musíte nastaviť, že už nie ste v 3D ale máte pohľad zboku ako počas starého Sonica. Keď som však postupne prišiel na to, kde sa všetky tieto body reálne nachádzajú a už som to vedel predpokladať, dalo sa s tým lepšie pracovať, no keď vás to chytí nepripraveného, budete celkom solídne frustrovaní. To vám garantujem.

No teraz prejdime k tomu, čo na hre musím vyzdvihnúť. Pretože ja som si tu užil minimálne 20 hodín solídnej zábavy. Postavy mám rád, k tomu asi nepotrebujem nič viac pridávať. Sú to moji oľbúení hrdinovia v novej hre a ich priateľstvo je vždy pre mňa skvelé sledovať. Myslím si, že najmä počas druhého a tretieho ostrova, keď budete komunikovať s Knucklesom a Talesom to prináša aj do príbehu niekoľko zaujímavých momentov.

Je tu skutočne solídna dávka mini-hier, ktoré vedia byť aj celkom náročné, no rozhodne vedia pobaviť. Plus aj vlastná verzia pinballu, čo ma fakt potešilo. Okrem toho pri odhaľovaní mapy máte vždy nejaké malé mini-hry, ktoré je potrebné splniť a vždy sú zamerané na niečo iné. Niekedy je treba splniť nejakú úlohu do určitého času, inokedy sa treba niekam vyšplhať, aktivovať nejaké tlačítka, poskladať tetrisové kocky... mohol by som pokračovať. Je tu skutočne dosť veľká dávka zábavy.

Niektorým recenzentom prišiel otvorený svet vcelku prázdny... ja neviem... podľa mňa jednotlivé zariadenia, otváranie skratiek a všetky plošiny, cez ktoré som sa musel nejako pretrmácať ma stihli pobaviť. A nepotrebujem mať tam mať ešte aj nejaké králiky alebo jelene alebo niečo podobné. Zato sa však v otvorenom svete nachádzajú zaujímaví nepriatelia. Na každého platí úplne iná metóda útoku a bolo zaujímavé to postupne prechádzať. Pretože na každom ostrove sú iní nepriatelia a plus aj tzv. mini bossovia, ktorých treba poraziť. Plus bojové časti hry sú pre mňa náramnou dávkou zábavy. Prísť na to čo na nepriateľov platí a následne ich poraziť. A je super, že malý ježko vie zlikvidovať o niekoľko poschodí vyššie mašiny. Sonic je šikovný.

No rovnako sú tu potom aj skutočné boss súboje s titánmi, ktoré sú teda skutočnou lahôdkou. Skvelá hudba, dobrá akcia, každý je úplne iný a treba si to nejako správne načasovať, kým máte dostatok zlatých krúžkov. Lebo bez nich to jednoducho nepôjde a Super Sonic as vráti do modrej. Užil som si asi všetky súboje, len miestami som musel pochopiť, čo vlastne je potrebné aby som spravil. No hra vám to väčšinou vie veľmi dobre vysvetliť.

Najlepšie na tejto hre je ale to, že môžete ju reálne prejsť úplne akýmkoľvek spôsobom chcete. Nestavia vám do cesty jednoznačnú trasu, ktorou musíte ísť. Môžete získať kľúče k emeraldom hľadaním na mape, môžete prechádzať jednotlivé herné úrovne. Alebo ich môžete získať počas rybárčenia. Ak sa chcete iba túlať, môžete... ak chcete hrať levely, môžete... chcete bojovať s nepriateľmi, tiež máte možnosť. Hra vás nijako neobmedzuje v ničom. A môžete to celé zvládnuť rozličnými metódami. Toto veľmi oceňujem, lebo sa z hry stáva úplne iná forma zábavy. Keď sa vám okrem toho podarí odblokovať všetky Sonicove schopnosti, získate niekoľko skutočne vynikajúcich útokov, ktoré sa vám zídu počas boja.

Neviem... mňa táto hra náramne bavila, lebo mi nikdy nedala pocit, že musím robiť niečo, aby som sa posunul ďalej. Miesto toho som sa dočkal veľkého množstva rôznych možností a riešení. Čo by jediné potešilo ešte viac je keby som sa mohol do predošlých svetov vrátiť aj neskôr a skúsiť ešte niečo povylepšovať. Ale hold... nevadí. Za mňa skvelá hra, ktorá si zaslúži viac chvály, než dostala.