Nechcem Undead Inc. už v tomto bode herne úplne zavrhnúť. Skúsim sa k hre ešte na čas vrátiť a dať jej možnosť ukázať mi svoje kvality, no z toho čo som mal možnosť vidieť som zhodnotil, že Steam hodnotenia asi nie sú úplne ďaleko od pravdy. Jediné, čo bolo medzičasom fixnuté sú časté pády, ktoré hráči vo svojich recenziách spomínali. Mne hra chvalabohu ani raz nevyhodila žiadny error, ani nespadla. Takže je fajn, že sa to rozhodli tvorcovia aspoň v tomto smere nejakým spôsobom opraviť. Čo sa však ostatného týka, nie je to žiadna sláva.

Undead Inc. ma nalákalo na svoj geniálny marketing. Budovateľský titul, kde budete dávať dokopy svoje farmaceutické impérium, ktoré môže vyústiť až v zombie apokalypsu? Kto z fanúšikov série Resident Evil aspoň raz netúžil skúsiť si fungovať v spoločnosti Umbrella a vypustiť von T-Vírus? Hra skutočne pôsobila ako splnený sen, po ktorom som vždy túžil, a síce budovateľské stratégie nie sú úplne žáner, ktorý vyhľadávam, s titulmi ako Transport Tycoon, RollerCoaster Tycoon alebo aj Theme Hospital som si svojho času užil veľký podiel zábavy. Prečo by to malo byť inak v tomto prípade? Nuž, najväčším problémom Undead Inc je spôsob, ako máte fungovať.

Hra vás na začiatku ohromí solídnym tutoriálom, kde sa naučíte základné ovládacie prvky, dostanete prvé čriepky sľubne znejúceho príbehu a ste pripravení ísť do akcie. Bohužiaľ, tam všetky moje pozitívne dojmy začali a aj skončili. V momente ako som sa dostal do reálneho herného režimu, niektoré nápady tvorcov som považoval vyslovene za absolútne nezmyselné. Vie mi niekto vysvetliť, prečo máte dokopy na jednej obrazovke veľké množstvo rozličných budov, ktoré majú rozličnú výšku, no obsahujú iba jeden reálny typ miestnosti?

Ak máme byť funkčná nemocnica, prečo sú všetky jednotlivé sekcie tak blbo rozdelené od seba? Prečo nemôžete stavať prázdne miestnosti už v budove, ktorú vlastníte a neustále ju zväčšovať? To by mi prišlo logickejšie, nakoľko môžete celú hru neustále poriadne sledovať. Je pravda, že aj v prípade Transport Tycoonu, ste neustále nesledovali dianie na mape, no pokiaľ ste dobrým spôsobom rozmiestnili vaše stanice na mape a všetko správne prepojili, dokopy ste nemuseli všetko neustále sledovať. To je však len jeden z menších problémov tejto hry.

Horšie je, že v princípe úplne nerozumiem ako celý systém presne funguje. Prečo môžem niektoré veci vyskúmať úplne bez problémov, no odrežem si tým cestu k inému výskumu? Najmä, ak ho odo mňa neskôr bude hra vyžadovať? Nerozumiem takisto prečo neustále budete vzbudzovať svojimi akciami podozrenie, hoci všetky počiatočné kroky budú úplne legálne a v poriadku? Za celú hru som nepochopil, prečo neustále majú média pocit, že niečo skrývam? Bez jasného vysvetlenia mi to nedáva zmysel.

Najhoršie ale je, že postavy často potrebujú k akcii, ktorú od nich vyžadujete vykonať niekoľko rôznych krokov, a kým dôjde na to, čo ste od nich chceli buď zabudnú na to, prečo na dané miesto išli, alebo sa miesto toho rozhodnú, že už majú málo energie a potrebujú sa vyspať. Alebo v najhoršom prípade budú len tak niekde postávať s pocitom, že nemajú nič na prácu. Umelá inteligencia sa síce v kľúčových momentoch vie zachovať tak, ako by som očakával, no rovnako mi vie liezť ohromne na nervy.

Myslím si, že celý tento titul mal byť radšej spracovaný ako klasické budovateľské tituly z nemocnice ako spomínaný Theme Hospital alebo aj Hospital Tycoon. Tam ste rozumeli jednotlivým akciám a vedeli ste nejako reagovať. Tu hra väčšinou pôsobí, že má nejaké reálne nápady, ktoré však skombinovala spôsobom, ktoré úplne nefungujú. Prečo nemajú naše kúpené budovy pivničné priestory, no miesto toho ideme do nejakých úplne iných, kde je zákaz vstupu? Nerozumiem úplne prečo hra jednoduché elementy dokáže zbytočne skomplikovať.

Prial by som si povedať, že najlepšia časť hry je, keď sa konečne dostanete do častí, keď váš výskum začne byť trestný a začnete obchodovať aj s čiernym trhom. Toto je rozhodne zaujímavejšia momentka hry, ktorá však tiež zápasí s obmedzeniami, ktoré si hra vymyslela. Ako som povedal, vo vašich budovách máte len jeden typ miestností. No postupne budete potrebovať aj väčšie, ktoré však budete musieť pripraviť väčšie, ktoré ale nemáte kde postaviť. Musíte nájsť niekde dostupnú veľkú miestnosť, kam sa môžete uložiť (zväčša v podzemí, kde však najprv musíte urobiť priestor).


Ak by sa to týkalo len tohto, nekomentoval by som to nejako výraznejšie negatívne, no prečo nemôžete mať aj nejaké väčšie priestory na povrchu? Oddychová miestnosť pre personál môže byť postavená len v podzemí. V miestnosti, ktorú budete potrebovať na veľké laboratórium. Prečo nemôžete staviať nikde inde. Mimochodom, prečo keď chcete staviať v podzemí, je potrebné, aby bol niekto v miestnosti? Chápem, že je treba si priestory najprv obzrieť, no ak postava odíde, budete musieť ich nahliadnuť opätovne a rýchlo využiť stavanie, kým sa postava nerozhodne sama opustiť priestor.

Všetky tieto drobné obmedzenia nakoniec vyústili v to, že z hry mám skutočne veľmi zmiešané pocity. Chcel by som si užívať možnosť hrať za farmaceutickú spoločnosť, ktorá na jednej strane sa snaží liečiť ľudí, no súčasne môže svojim výskumom rozpútať peklo na zemi. No hra má toľko zbytočne komplikovaných riešení a zvláštnych obmedzení, že ma to miestami viac irituje, než baví. Dám hre ešte šancu a pokúsim sa cez to všetko nejako dostať a rozpútať tú zombie apokalypsu, no vyzerá to, že reálne nie je veľmi priestor na to, aby hodnotenie išlo o moc vyššie.

Pravda je, že som to cítil od momentu, ako som dokončil prvú kapitolu tejto hry, no myslím si, že mám pred sebou moju osobnú hru roku. Trailer ma navnadil, pozitívne ohlasy na titul ešte viac, a keď bol na Steame letný výpredaj, rozhodol som sa, že túto hru musím vyskúšať a presvedčiť sa o jej kvalitách. Rozhodnutie, ktoré nebudem ľutovať.

Pravdou je, že rok 2024 je pre mňa zatiaľ tak trochu zvláštny. Herne neponúkal nejaké výraznejšie tituly, ktoré by ma zaujali a s výnimkou januárového Lil´ Guardsman som nemal asi žiadnu hru, na ktorú by som sa výraznejšie tešil (čo je oproti minulému roku s Baldurs Gate III, Resident Evil 4, Dead Space a Hogwarts Legacy celkom iná situácia) a tak nejako som viac-menej len tápal v tom, čo na mňa pôsobilo zaujímavejšie. Veril som však, že sa objaví nejaká indie hra, ktorá by dokázala vo mne tú hernú chuť nejako nakopnúť a priniesť niečo fantastické. A tak sa aj stalo.

1000xRESIST je v tomto smere skutočne fantastickou hrou. Počas hrania som neustále tvorcov zo Sunset Visitor obdivoval v tom, že sa hru rozhodli spracovať bez toho, aby ste museli čo len raz zdvihnúť proti niekomu zbraň a posúvať príbeh skrz akciu. Tým nechcem tvrdiť, že v hre nie sú žiadne akčné momentky, no nikdy neprichádzajú z toho, že by bolo nutné, aby ste museli zdvihnúť zbraň. Dúfam, že sa vyjadrujem jasne. Kvality plynú primárne z toho, že hra má kvalitne spracovaný príbeh a podáva nám ho cez vynikajúco napísané postavy.

Tie osobne vnímam v tejto hre, ako ten absolútne najväčší highlight, nakoľko si ku každej postave dokážete vytvoriť nejaký vzťahť. Nedá sa povedať, že budete súhlasiť s ich akciami, no dokážete porozumieť ich motivácii a dôvodom, ktoré vyprovokovali jednotlivé akcie. Všetci sa v podstate vyrovnávame s udalosťami, ktoré nás najviac v živote ovplyvnili. Často urobíme veci s dobrým úmyslom, no v realite sa naše konanie následne otočí proti nám. Niekedy chceme svojimi skutkami svojich rodičov potešiť, no dosiahneme tým úplný opak. Niekedy sme v živote rebelom, ktorý odmieta všetko a všetkých, no nakoniec nie sme schopní našu samotu uniesť.

Nechcem zachádzať do príliš veľkých detailov, pretože keby chcem o príbehu rozprávať obsiahlejšie, musel by som dokopy skoro všetko skryť do obrovskej dávky spoilerov, ktoré sem radšej ani písať nechcem. Verím, že väčšina ľudí, ktorí budú tento komentár čítať by si ich síce nerozklikla, no nechcem herný zážitok pokaziť ani tým ostatným. Zvraty, ktoré sa v hre objavia sú nielen veľmi zaujímavé, no dokopy mi nenapadne ani jeden, ktorý by som dokázal predpokladať. Áno, sú tu postavy, v rámci ktorých som mal nad hlavou určitý otáznik, ktorý sa mi možno v jednom momente potvrdil, no súčasne je tá akcia odôvodnená niečím, čo mi ani len nenapadlo. Napriek tomu, že to po spojení všetkých predošlých indícií nepôsobí ako blesk z jasného neba.

Ak by som mal príbeh k niečomu prirovnať, povedal by som, že to veľmi dobre kombinuje elementy z niekoľkých mojich obľúbených filmov a hier dokopy, no zvláda to absolútne excelentne. Je tu cítiť niečo z Arrival, Inception a v niektorých aspektoch aj zo seriálu Dark. Miestami možno trochu komplikované, no napriek tomu si myslím, že sledovať sa to dá celkom v pohode. Takisto hra veľmi dobre využíva element cestovania do spomienok a hľadanie v nich indícií, ktoré sú pre našu hrdinu "Watcher" podstatné. Dalo by sa povedať, že v tejto oblasti je pre mňa hra niečo, čo som kedysi očakával od titulu Remember Me, z čoho mám skutočne nesmiernú radosť.

Mal by som ale vyzdvihnúť aj celkový gameplay. Baví ma, že hra je najčastejšie príbehová adventúra z pohľadu v tretej osobe, no počas cestovania jednotlivými spomienkami a udalosťami sa bude pohľad neustále meniť. Občas to pôsobilo ako staré Resident Evil tituly, inokedy hra využila pohľad zhora, následne zboku a dočkáme sa dokonca aj pohľadu z prvej osoby. Vždy to využíva hra spôsobom, aby vás ako hráča vedela lepšie dostať do deja a zmeny uhlu pohľadu fungujú vždy vynikajúco a nepôsobia mimo.

Hra má navyše solídny spád, nakoľko vás nezdržuje aktivitami, ktoré sú pre vás nepodstatné. Nie sú tu žiadne hlavolamy, ktoré by blokovali váš progres (aj keď občas tu sú momentky, ktoré sa dajú nazvať ako malou hádankou), nie je potrebné sa na miestach výraznejšie zdržiavať, ani nič podobné. Jediný moment, kde môžete viac objavovať a budete potrebovať pochopiť ako navštíviť niektoré miesta bude počas prvej kapitoly, no všetko ostatné je v princípe logické nasledovanie jednotlivých akcií a spomienok až do úspešného konca.

Vizuálne je hra veľmi pekná na pohľad. Oceňujem ako sa tvorcom podarilo zachytiť futuristickejší vzhľad vašej "Orchard", kde žijete so svojimi sestrami, no súčasne sú dobre spracované aj časti, kedy sledujete spomienky vašej "Allmother" Iris a vidíte jej život s rodičmi, priateľmi v škole a podobne. V hre sa prestrieda toľko rôznych prostredí v rôznych grafických štýloch a vždy to má svoj unikátny vzhľad, no súčasne nepôsobí nudne, alebo sterilne. Hra v mojich očiach vyzerá fantasticky.

Ak by som mal hre niečo vytknúť, tak mi napadne len pár maličkostí. Občas mi vadilo, že pre aktiváciu niektorých scénok sa musíte postaviť na konkrétne miesto, aby ste mohli pokračovať ďalej, a vie to byť trochu únavné behať okolo postáv, aby ste našli to správne miesto, kde máte stáť. Tiež som mal občas pocit, že možnosť voľby dialógov v určitých scénkach dokopy neprináša žiadne výraznejšie zmeny v rámci príbehu. Občas sa objavia voľby, ktoré pôsobia, že môžu mať nejaký výraznejší dopad, no väčšinou je jedno, čo zvolíte. Aspoň mám ten pocit.

Hru by som tiež neodporúčal pre ľudí, ktorí majú radi veľkú dávku akcie a potrebujú držať v ruke zbraň. Budú veľmi sklamaní keď zistia, že hra v sebe také momentky nemá. Ako som povedal, mne to osobne imponuje, no viem pochopiť sklamaných hráčov, ktorí očakávali trochu akčnejšie sci-fi dobrodružstvo. Pre mňa však v tomto bode úplne stačí mať kvalitne napísané postavy v silnou príbehu, ktorý má dušu a dokázal ma zasiahnuť. V mojich očiach jednoznačne stojí za pozornosť a odporúčam všetkými desiatimi.

Všetci asi veľmi dobre poznáme myšlienku: “Nesúď knihu podľa obalu.” Sami ju často hovoríme, no potom na ňu občas v reálnom svete zabudneme. Ako aj ja, v prípade titulu Another Crab’s Treasure. Souls-like titul, ktorý sa tvári ako farebná rozprávka pre mladšie ročníky? Nechcelo sa mi veriť, že to bude až tak náročné. No v momente, ako som sa s hrou bližšie zoznámil, som zhodnotil, že som to celé trochu podcenil. Možno by som na základe toho mohol úvodnú myšienku upraviť na: “Nepodceňuj souls-like hru podľa jej vizuálu.” Ale hoci som spočiatku Another Crab’s Treasure skutočne prechádzal na náročnej obtiažnosti, postupom času som zistil, že v hre je zabudovaný aj asistenčný mód, ktorý spraví hru jednoduchšou a prístupnú aj pre nováčikov. Pokiaľ teda váhate nad tým, či souls-like žáner je niečo, čo by vás mohlo baviť, ide o hru, na ktorej si to najrýchlejšie overíte, a môžete sa veľa naučiť.

Náš príbeh začína na súši, kde sa stretáme s našim hlavným hrdinom, krabom pustovníkom menom Krill. Jediné čo celé dni robí je, že si užíva svoju samotu a pohodlie vo svojej mušli, ktorá mu slúži ako domov. Jedného dňa sa však z vody vynorí žraločia hlava na paličke (pravdepodobne z PEZ), ktorá mu oznámi, že oblasť v ktorej žije spadá pod majetok vojvodkyne Magisty, a pokiaľ tam chce prebývať, musí doplatiť dane, ktoré jej dlží. Menou oceánu sú mikroplasty, ktoré však Krill nemá a tak mu žralok v rámci exekúcie zoberie jeho ulitu. Ak ju chce späť, bude musieť doplatiť chýbajúce dane. Krill sa tak vydáva do oceánu, aby získal svoj domov naspäť. No čo spočiatku vyzerá ako jednoduchý príbeh, v ktorom je potrebné vyriešiť jeden problém, sa postupne premení na niečo oveľa väčšie a komplexnejšie.

V prvom rade musím tvorcov skutočne pochváliť za vynikajúco odvedenú prácu v oblasti príbehu. Another Crab’s Treasure je vynikajúco napísané dielo, ktoré skvelým spôsobom kombinuje elementy v oblasti komédie a drámy. Hra síce naoko pôsobí ako veľmi farebné dobrodružstvo, kde sa svet pod vodou nejako naučil fungovať so všetkými odpadkami, ktoré sú okolo nich, no skutočnosť je úplne iná. Možno hra spočiatku pôsobí ako keby život naďalej fungoval napriek všetkým škodám, ktoré sme ako ľudstvo napáchali, dokonca si živočíchy vybudovali vlastnú formu kapitalizmu. No to všetko je pravda len čiastočne. Podobne ako v After Us je aj v tejto hre niečo nebezpečné. Niečo zlovoľné, čo nesie názov “Gunk”. V princípe ide o chemické znečistenie, ktoré pácha naokolo obrovské škody a ovláda myseľ tvorov, s ktorými príde do kontaktu.

Nebudem vysvetľovať všetky detaily, nakoľko titul stojí za to, aby ste si ho prešli sami, no minimálne je potrebné povedať, že veľmi inteligentným spôsobom nastavuje zrkadlo kapitalizmu. Napriek všetkým pozitívam, ktoré z neho plynú s nim prichádza aj veľké množstvo negatív. Tie sú však najhoršie v tom, že ich skutočný dopad si začneme uvedomovať často až o veľké množstvo rokov neskôr. Navyše, ako som sa dozvedel, hra dokonca aj vychádza zo skutočných udalostí. Nechcem tým tvrdiť, že živočíchy pod vodou si vytvorili vlastnú ekonomiku, no už dnes je možnosť vidieť, že živočíchy sa naučili žiť s odpadom, ktorý sa dostal do vody. A fakt, že krabi pustovníci sú schopní využiť veci ako uzávery od fliaš, plechovky alebo malé plastové nádobky ako svoje vlastné mušle. To vnímam ako veľmi smutnú realitu.

Hra ma však v správnych momentoch dokázala skutočne pobaviť niektorými svojimi nápadmi a najmä referenciami. Vedeli ste, že tu môžete nosiť na svojom chrbte aj červeného impostora z populárnej hry Among Us? Alebo čo tak sa obliecť do rúcha baránka, ktorý si postavil svoj obrovský kult v titule Cult of The Lamb ? Máte možnosť získať presne takýto kostým. Človek pritom občas aj zabudne na to, že postavy musia riešiť celkom náročné životné situácie.

Po grafickej stránke som takisto spokojný. Titul veľmi dobre strieda farebné a vizuálne nádherné miesta so skutočne nehostinnými oblasťami plné chémie a agresívnych živočíchov. Vo výsledku tak máme možnosť všetko čo by sme očakávali. Či už krásy alebo hrozby oceánu. Za najsilnejší moment však považujem časti pred finále, kedy budete mať možnosť vidieť veľké množstvo bielych koralov. Nádherné na pohľad, no súčasne pochopíte, že všetko okolo vás je v skutočnosti mŕtve. Skvelá práca.

V oblasti hrateľnosti tiež nemám žiadne zásadnejšie výhrady. Za úspešné porazenie nepriateľov získavate mikroplasty, ktoré sa stávajú hlavnou menou. Za ne si následne môžete nakupovať rôzne vylepšenia, užitočné predmety, no rovnako si pomocou nich zvyšujete aj svoj level. Počas zvyšovania levelu si vždy vyberáte, či chcete vylepšiť vašu vitalitu, odolnosť, útok alebo špeciálny útok, ktorý závisí od vašej ulity. Druhou menou sú však ešte kryštály, ktorými budete môcť odblokovať nové schopnosti a neskôr vám poslúžia na vylepšenie aj špeciálnych schopností, ktoré získate po porážke výnimočných bossov.

Súboje sú spracované tiež solídne. Akcia je svižná, ale súčasne je potrebné sa vedieť v správny moment brániť. Útoky protivníkov sa zväčša dajú odraziť, no vždy je potrebné ich správne načasovať. To je niekedy oveľa náročnejšie, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. V niektorých prípadoch som nebol schopný tie správne momenty vychytať, no môže to súvisieť aj so skutočnosťou, že v oblasti souls-like žánru som stále len začiatočník. Jediný titul, ktorý som v tejto oblasti hral bolo Moonscars , a aj tam by som vedel oponovať, že nešlo úplne o souls hru. Čo sa ešte boss súbojov týka, tých máte v hre skutočne dostatok. Nadizajnovaní sú solídne a ich útoky vedia miestami poriadne potrápiť. Jediná menšia škoda je, že ich počas hry miestami začnú trochu recyklovať. Pokiaľ sa rozhodnete preskúmať ju poriadne, dočkáte sa neskôr aj menších verzií bossov, ktorých ste už porazili, alebo sa stretnete s takým, ktorý bude mať podobné metódy útoku, ako boss, ktorého už ste porazili. Zväčša to platí najmä pre obrovských krabov.

Za mierne sklamanie v oblasti súbojov vnímam aj trochu nedokonalosti umelej inteligencie protivníkov. Z času na čas sa stane, že budete bojovať na mieste, z ktorého vám bude hroziť pád. Protivníci však niekedy nemajú problém spadnúť z útesu a ukončiť dobrovoľne svoj život, čo následne situácie trochu uľahčuje. Táto situácia sa, našťastie, nestáva počas boss súbojov, nakoľko by boli potom až príliš jednoduché. Tam vás hra uzavrie v aréne prostredníctvom neviditeľných stien. Platí teda, že v momente ako boss súboj začne, niet cesty späť.

Musím však titulu udeliť jednu výčitku v oblasti protivníkov. Nepriatelia, ktorých musíte poraziť, sú dobre spracovaní a so správnou taktikou ich aj budete schopní zdolať. No je tu jedna výnimka, ktorá mi skoro pokazila celý zážitok a tou sú pavúčie kraby. Tie sa objavia v hre neskôr, no v momente ako ich stretnete prvýkrát, pochopíte presne môj problém. Nadizajnovaní sú skvele, a sami o sebe by mohli byť solídnou hrozbou. Problém je, že ich útoky majú ohromnú silu a brániť sa im je skoro nemožné. Ich výstrely neviete odraziť, neviete do nich vraziť pomocou háčiku (ak sa náhodou nesklonia hlbšie) a v prípade, že vás chytia, modlite sa, aby ste ešte mali novú šancu. Títo protivníci boli často väčšou prekážkou, než mnohí bossovia. Pretože ak ich aj náhodou porazíte, tak pri každej strate života sa objavia znovu, čo robí z týchto súbojov jeden veľký nekonečný príbeh. Nebudem tvrdiť, že ostatní protivníci sú prechádzka ružovou záhradou, no toto bola jedna obrovská nočná mora. Ako som sa s nimi teda nakoniec vysporiadal? Dopomohol mi už spomínaný asistenčný mód.

Ako som už spomínal, v hre máte možnosť upraviť náročnosť na jednoduchšiu, prípadne sa dá ešte nastaviť aj príbehová náročnosť, ktorá odbúra ďalšie problémy. Ak však neviete ako ďalej, je tu ešte aj možnosť dostať pištoľ kaliber 9mm. Jedna guľka stačí na to, aby ste zložili akéhokoľvek protivníka (aj bossa). Zdá sa vám to šialené? Taká je reálna skutočnosť. Ak si neviete poradiť, stačí sa prestrieľať ďalej. Pištoľ funguje na rovnakom princípe ako všetky vaše ostatné schránky, ktoré používate ako krytie. Akurát jej schopnosť je smrtiaci výstrel, ktorý vás zbaví akéhokoľvek problému. A v tejto situácii som po tomto riešení vďačne siahol.

Túto možnosť však vnímam ale trochu ako dvojsečnú zbraň, pretože v momente ako pochopíte, že celá hra sa dá vyhrať pomocou výstrelu, začnú byť veci až príliš jednoduché, a to určite nie je niečo, čo budete chcieť. Výzvy mám rád, urobil som jednu výnimku, aby som sa zbavil jedného typu protivníka, a následne sa posunul ďalej. Každopádne je zaujímavé vedieť, že existuje aj takáto možnosť (pričom nejde o žiadny cheat) a dokonca za využitie získate aj achievement.

Napriek tomu ale, že hra má kvalitný príbeh a dobre spracovanú hrateľnosť, je čas, aby som spomenul aj niekoľko problémov, s ktorými som počas testovania zápasil (okrem neustáleho umierania). Prvá vec, čo ma až tak netešila, boli všadeprítomné bugy a grafické glitche. Je síce pravda, že vidieť nepriateľa v stene je na zasmiatie, a možnosť seknúť protivníka aj cez stenu vie byť občas celkom výhoda, no to neplatí o skutočnosti, že hra vám často umožní dostať sa na miesto, ktoré by malo ostať zablokované. Nejde pritom tak ani o to, že sa dostanete niekam, kde by ste byť nemali, ako fakt, že následne sa už z tej pasce nedokážete dostať von. Skončil som tak vnútri vežičky, do ktorej neviedli žiadne dvere, alebo skončil pod hromadou kamenia, z ktorých som nevedel vyskočiť naspäť. Jediné šťastie je, že na takéto situácie tu majú tvorcovia v menu tlačidlo “Instant Death”. Môžete sa tak následne vrátiť k poslednému check pointu.

Menu je takisto jednou zo slabín hry. Dosť dlho mi trvalo, kým som pochopil, ako sa v ňom vlastne mám reálne navigovať. V prípade, že totiž stlačíte tlačidlo Escape sa do menu dostanete, no nikto vám nepovie, že je rozdelené na 5 kariet, cez ktoré sa musíte navigovať. Všimnete si totiž primárne centrálny pristor, kde uvidíte vášho hrdinu, predmety, ktoré má u seba a jeho špeciálne talenty, ktoré si zvolil. Ak však chcete vypnúť hru, je potrebné si všimnúť mušle v ľavom a pravom hornom rohu, pomocou ktorých posúvate karty. Mne to trvalo celkom dlho, kým som zistil, že sa dá hra vypnúť inak, ako pomocou Alt+F4. Možno vám teraz bude pripadať, že preháňam, no stojím si za tým, že menu sa dalo spracovať trochu intuitívnejšie.

Ostatné detaily, ktoré mi prekážali som už spomínal vyššie a vracať sa k ním nebudem. Hra má rozhodne svoje problémy, no napriek tomu výrazne vyzdvihujem jej kvality. Je super, že ide o souls-like titul, ktorý si môžu vyskúšať aj skutoční nováčikovia. Takisto musím opäť pochváliť kvalitne a inteligentne napísaný príbeh, ktorý si určite zasluhuje svoju pozornosť. Napriek tomu, že hra sa primárne snaží byť komédiou, jej odkaz vie byť rovnako silný a citeľný. Ak však chceme niečo zmeniť, je potrebné, aby sme začali od seba. Lebo nie je nič horšie, ako neurobiť nič. Vo výsledku je Another Crab’s Treasure titulom, ktorý bude určite ešte nejaký čas rezonovať. K dokonalosti mu chýba dosť, no za pozornosť určite stojí.

 Herní výzva 2024. - 9. Ztraceno v Překladu

Keby som bol býval vedel, že mi táto hra zaberie toľko času a budem ju musieť niekoľkokrát prerušiť kvôli iným prioritám, asi by som si do poslednej kategórie hernej výzvy dal niečo oveľa kratšie. Každopádne môžem konečne povedať, že som Mato Anomalies dohral. S hrou som začal niekedy ešte vo februári, no potom sa prioritou stala "Persona 3 Reload". K hre som sa opätovne vrátil niekedy v apríli, no potom vyšli tituly Eiyuden Chronicle: Hundred Heroes a následne Sand Land, kde som opäť musel priority dať tým smerom. Toto všetko však nehovorím preto, že by som sa chcel sťažovať. Dôvod je skôr ten, že týmto štýlom rozbitého hrania sú nakoniec možno moje dojmy touto skutočnosťou ovplyvnené.

Zo začiatku ma Mato Anomalies náramne bavilo. Prvé dve kapitoly a jednotlivé dungeony boli spracované solídne, akcia fungovala skvele, do hry sa dostalo veľké množstvo zaujímavých postáv, ktoré som chcel sledovať a obe stránky hry ma bavili. Akcia, i kartové súboje. Dungeony okrem toho boli celkom obohatené aj o niekoľko dobre nadizajnovaných hlavolamov, prípadne nebezpečných uličiek, kde ste sa mohli vyhnúť nepovinným protivníkom. Zase je ale pravda, že som sa snažil súbojom moc nevyhýbať, nakoľko spolu s úspechmi získavate aj skúsenosti, a tie sú v tejto hre skutočne potrebné. Taktika celkom fungovala, v hre bolo niekoľko solídne spracovaných bossov, pričom hneď prvý ma zaujal svojim kolotočovým dizajnom, ktorý bol vskutku excelentný a v tomto smere som bol spokojný. Akcia, dungeony, odmeny a získavanie skúsností boli uspokojivé.

Po tom, ako som sa do hry vrátil po niekoľkých mesiacoch som už ale nebol úplne schopný sa do hry úplne ponoriť a oblasti akcie som začal celkom slušne krívať. Opätovne som musel nájsť správnu taktiku, správne kombinovať jednotlivé "geary" a hľadať schopnejšie zbrane a metódy útoku, až som si uvedomil, že ma hra už absolútne tak nechytá. Následne som teda normálnu obtiažnosť znížil na jednoduchú a povedal si, že hru iba prosto a jednoducho dokončím. Jednoduchá náročnosť sa však stala pre mňa síce fajnou barličkou, no súčasne sa jej podarilo z hry vytlačiť akúkoľvek výzvu. Čiastočne síce pomohol aj správny výber "gearov", ktoré vedia vylepšiť vaše schopnosti v oblasti útoku, obrany, zdravia a rýchlosti, no útoky protivníkov sa zmenili zo skutočne smrtiacich na totálne ťapnuťia po tvári. Čo bohužiaľ urobilo akciu celkom nudnú. Myslím si, že keby mala hra podobnú obtiažnosť ako zvolili v Persona 3 Reload, kde by to fungovalo niečo ako medzistupeň štandardnej, no nie úplne jednoduchej obtiažnosti, neprekážalo by mi to. Myslím si, že to je asi moja reálna úroveň. Niečo medzi ľahkým a klasickým. Našťastie to ale nie je všetko, čo hra obsahuje.

Kartové súboje, ktoré slúžia ako prelomenie obrany mysle sú spracované veľmi zaujímavo a často predstavovali skutočnú výzvu vedieť si zvoliť správny deck a pustiť sa do súboja. Fajn pomôcka je, že pokiaľ sa vám trikrát nepodarí úspešne prelomiž myseľ, môžete túto časť preskočiť a pokračovať v hre. Využil som to asi dokopy dvakrát, keď som už skutočne nebol schopný nájsť lepšiu taktiku a hra ma neustále porážala. No aj tie zdanlivo nezvládnuteľné kartové súboje sú reálne zvládnuteľné. Niekedy však k tomu treba tá trocha šťastia a správne karty. Nie vždy to ale vychytáte.

Príbeh Mato Anomalies je v mnohých aspektoch zaujímavý, no rovnako by som mohol povedať, že aj celkom komplikovaný. V niektorých elementoch mi pripomenul seriál "Dark", vo finále dokonca prichádza niekoľko zvratov v tomto štýle, no nedá sa povedať, že je to úplne na ten spôsob. Nechcem v tomto smere veľa spoilovať, nakoľko príbeh a postavy sú dostatočne zaujímavé na to, aby hru posúvali ďalej, no je otázne či si v niektorých momentoch poviete, že to reálne dáva aj zmysel. Páči sa mi ale vysvetlenie démonov, s ktorými bojujete v dungeonoch a ich prepojenie na rôzne postavy. Pretože títo démoni sú často skôr emócie a určité formy posadnutosti. Slúžia v mnohom ako metafory.

Graficky hra vyzerá okey. Nič výnimočné, no dá sa na to dívať v pohode. Občas je iritujúce, že budete vidieť stále okolo seba rovnaké typy ľudí, no to sú detaily. Hudba je tiež funkčná a celkom dobrá a japonský dabing je funkčný. Jediné čo mi prekážalo bol japonský dabing Smokera, kde som mal pocit, že miestami ho dabuje chlap a miestami žena. Nebol som z toho vôbec jasný, nakoľko to pôsobilo, že išlo o dvoch úplne iných ľudí. Alebo si počas produkcie niekto niečo rozmyslel a toto je výsledok. Neviem povedať. Len to skutočne bije do uší.

No a hra sa nezaobíde ku koncu bez nejakého grindu. Poviem úprimne, že finálny boss bola moja najväčšia nočná mora. Na ľahkej obtiažnosti som musel prejsť 4 extra dungeony a nájsť kvalitnejšie zbrane a geary, aby som bol schopný nejako tento súboj zdolať. Úprimne si myslím, že je váš protivník vo výraznej presile. Neviem čo by to bolo na normálnej úrovni. Možno by som ešte stále hru nedohral.

Vo finále ma ale akosi najviac na hre mrzelo, že bola postupne neskonale repetetívna. Ak to opäť prirovnám s Persona 3 Reload, tak vaše vzťahové linky bolo presne to, čo robilo hru zaujímavou. Plánovali ste si dni, akcie ste nemuseli riešiť každú noc, mohli ste niečo podniknúť, viac s postavami komunikovať a podobne. Tu však veci pôsobia strašne nadiktovane. Môžete s postavami komunikovať, ale len vtedy, keď sa odblokujú dialógové možnosti. Ktoré následne môžu prísť až za dlhú dobu. A v podstate neustále chodíte na mape z jedného miesta na druhé, chodíte do dungeonov a bojujete, nejaké tie kartové súboje a znovu dokola. Nič viac v hre dokopy nie je. Je dosť možné, že keby som Personu 3 Reload nehral, dal by som hre vyšší rating, ale keď už mám v tomto smere hru s čím porovnať, dívam sa na veci trochu inak.

Prial by som si niekedy sa k hre opäť vrátiť a skúsiť to prejsť tentokrát bez prerušení a na normálnej úrovni od začiatku do konca. Či by ma to dokázalo pohltiť na celú dobu a vychutnať si hru tak, ako som si ju mal a chcel. Neviem, či k tomu niekedy dôjde, uvidíme ako na to budem mať čas, plus som takisto zvedavý aj na nové tituly, ktoré chcem vyskúšať. Ak máte radi JRPG tituly, možno vás to chytí. Ťažko sa mi to ale súdi, keď sám si nie som svojim hodnotením úplne istý. Ak by som niekedy názor zmenil, hodnotenie upravím. No momentálne si to zaslúži tých 65%, ktoré som tu udelil.

O Mickey's Racing Adventure som chcel vždy niečo povedať. Toto je titul, ktorý si tiež veľmi výrazne spájam so svojimi hernými začiatkami, no nie tak, ako by ste si to možno na prvý pohľad predstavili. Koniec koncov, už som spomínal, že moje začiatky sa držia primárne hier ako Dyna Blaster, Supaplex, Secret Agent a Spear of Destiny. A samozrejme tu bol aj môj poklad Off to Europe. Mickey's Racing Adventure zaraďujem do tejto sféry ale taktiež, pretože išlo o moju úplne prvú hru, ktorú som hral na svojom prvom vlastnom Game Boy Color. Konzola, na ktorú mám veľmi silné nostalgické spomienky.

Možno aj z toho titulu túto hru trochu nadhodnocujem, no napriek tomu si myslím, že si to vyššie hodnotenie zaslúži. Pretože ak titul, od ktorého neočakávam vôbec nič ma dokáže prekvapiť príjemným mixom adventúry a pretekárskej hry, tak to úplne stačí k mojej spokojnosti. Hra má určité nedostatky, no dostanem sa k nim o chvíľu. Najprv si rozoberme pozitívne stránky hry.

V prvom rade sa mi veľmi páči grafický dizajn hry. Najmä v častiach mimo tratí. Postavy sú veľké, spracované na svoju dobu dosť solídne a hoci sa tu nechádza celkom solídne množstvo grafických glitchov, výraznejšie mi to neprekáža. Myslím, že Game Boy Color je stále celkom limitujúci hardware a hoci vedel ponúknuť viac než jeho predchodca, stále je fascinujúce vidieť čo dokázali tieto hry na malom priestore priniesť.

Ćo sa pretekania týka, ide podľa mňa tiež o celkom fajnú zábavu. Trate sú nadizajnované fajn, a hoci postavičky tu vyzerajú len ako obrovské hlavy v malých autíčkach, ostatné je ozaj pekné na pohľad. Vo svojom čase to pôsobilo ako skutočne maximum čo sa dalo. Je tiež super, že každý hrdina sa dostane do úplne iného sveta. Uvidíme tak Goofyho zábavný park, Daisy a jej svet sladkostí a Donaldov pirátsky život.

Plus ešte hra ponúka aj trochu inej zábavy. Pluto tu má svoje vlastné dobrodružstvo v leveloch, kde musí zozbierať dostatočný počet kostí a úspešne vyjsť von bez toho, aby ho zavalilo, alebo aby sa stretol s Butchom. Pôsobí to veľmi na spôsobom jednoduchšieho Supaplexu a funguje to fajn. Niektoré levely sú dokonca aj celkom náročné. Musím uznať.

No a ešte tu máte aj niekoľko minihier pri tom ako sa snažíte prejsť železnicou, zložiť tvár Petea pred každým finálnym závodom a niekoľko bonusových sekcií, kde môžete získať vylepšenia pre vaše vozidlá alebo kúzla, ktoré vás spravia silnejším na trati. Funguje to v princípe ako má.

Moje problémy s hrou sú primárne 2. Finálne závody mi vždy prišli trochu nefér, nakoľko sa nejde v okruhu, ale dokopy len musíte dôjsť v jednom kole na koniec trate do cieľa. Akurát Peteova akcelerácia spôsobí, že musíte skutočne zo seba vydolovať maximum. Netvrdím, že sa to nedá zvládnuť, no nepríde mi to spracované férovo. A druhá vec je skutočnosť, že kúzla od Magiky sú poväčšine celkom zbytočné. Stačí vám dokopy na úspech len jedno a to je turbo. S ním sa zrýchlite dostatočne na to, aby ste boli schopní vašich protivníkov dobehnúť.

Príbehovo to síce má niečo v sebe, no dokopy to nejako výrazne hru nikam neposúva. Na konci dokopy len porazíte Petea, získate späť svoje vagóniky a môžete žiť spokojne a šťastne. Nič viac. Ale ako pohodová oddychová hra to úplne stačí. Celé sa to dá zvládnuť cca za 5 hodín a kedykoľvek si môžete hru zopakovať. Je to celkom fajná zábava.

V dnešnej dobe plnej veľkých AAA (alebo dokonca až AAAA) titulov mi vôbec neprekáža sa niekedy dostať k niečomu oddychovejšiemu, pri čom však treba trochu zapojiť mozgové bunky. Logické hry u mňa patria medzi základ toho, s čím som sa stretol. Často sa ukáže, že logické hlavolamy sú niekedy oveľa náročnejšie na zvládnutie, než mnohé akčné FPS tituly. Ak patríte medzi tých, ktorým sa podarilo úspešne zavŕšiť všetkých 111 levelov v Supaplexe, máte môj obdiv. Kubikon 3D možno   nerúbe   kvalitatívne až tak vysoko, no i tak si myslím, že predstavuje dostatočne dobrú výzvu pre vaše hlavy.

Samotná hra má môj obdiv pre svoju jednoduchosť, ktorá sa však ukáže oveľa komplexnejšia, než by ste si mohli na prvý pohľad myslieť. Jediné, čo máte spraviť je dopraviť farebné kvádre na správne miesto. Pričom môžete nimi pohybovať na všetky svetové strany. Jediná podmienka je, že sa zastavia v momente, ako narazia do prekážky. Práve na tomto nápade je celá hra postavená. Prvých pár úvodných levelov asi zvládnete ľavou zadnou a budú takým pohodovým rozbehom, aby ste si mohli precvičiť čo vás bude čakať ďalej. Ako to bude pokračovať už záleží na tom, či zvládnete pracovať s kvádrami a mapou.

Momentálne je sprístupnených 50 levelov, pričom postupne sa zrejme môžu pridávať ďalšie a ďalšie. Navyše, pokiaľ by vám štartovací balíček už teraz nepostačoval, hra ponúka i možnosť vytvoriť si vlastné. Máte tak možno si sami skúsiť, či sa vám na jednoduchom štvorcovom poli podarí spracovať aj nejakú skutočnú výzvu. Herné mechaniky sú jednoduché, funkčné a nie je potrebné nad ničím špekulovať. Hýbete kvádrami vľavo, vpravo, hore alebo dole. Titul meria váš čas a rovnako počíta každý jeden pohyb, ktorý urobíte. Čím rýchlejšie to dokážete zložiť, tým menej bodov a to lepšie umiestnenie v tabuľke. Pomôckou vám môže byť aj otáčanie mapy podľa vlastnej ľubovôle. Nič viac na tom nie je.

Tvorba vlastných úrovní je taktiež celkom zábava. Mapu si môžete nazvať ako chcete, no predtým ako bude level odsúhlasený, je potrebné ho ešte otestovať. Ovládanie je však opäť veľmi jednoduché a nič zásadné sa nemení. Určíte farbu poľa, miesta, kde budú umiestnené kvádre a takisto musíte určiť miesta, kde budú medzery a prekážky. Po úspešnom otestovaní ho môžete nahodiť a aj iní hráči sa dostanú k vášmu výtvoru.

Pochvalu si zaslúži aj Mark Sparling, ktorý sa postaral o hudbu pre Kubikon. Tieto nápadité elektronické skladby ma dokážu vždy príjemne naladiť, veľmi dobre spolupracujú s atmosférou, ktorú hra buduje a fungujú skvele. Niektoré sú viac tanečné, iné vedia mať v sebe aj trochu mysteriózneho ducha a s výsledkom som v tomto ohľade veľmi spokojný. Nemôžem povedať, že ide o hudbu, ktorá možno bude pasovať všetkým, no pokiaľ ste si užili túto zložku v hrách ako Supaplex, 140 alebo LOVE, určite neostanete sklamaní. V jadre sme teda rozobrali všetko to najpodstatnejšie. Hrateľnosť je dobrá, nápad jednoduchý ale funkčný a hudba k tomu vie príjemne ulahodiť.

Je niečo, čo by mi na tomto titule úplne neimponovalo? Len pár drobností. V prvom rade je zrejmé, že hra sa dočká ďalších kolekcií levelov, ktoré však zatiaľ nie sú sprístupnené. Neviem kedy budú dokončené, no nechajme sa prekvapiť. Každopádne, Kubikon 3D si momentálne nemôžeme užívať úplne naplno.

Za menšiu nevýhodu považujem aj to, že titul v súčasnom stave nemá reálne ambície na to, aby bol niečím viac. Jediné, čo bude v princípe vždy iné, sú mapy levelov. No všetky úrovne ako také sú rovnako ohraničené, využívajú dokopy 4 rôzne farby (niektoré menej) a sú postavené na rovnakom princípe. Keď sa vám podarí zdolať pár úrovní, nič vás výraznejšie nemotivuje k tomu, aby ste sa skúšali posunúť skrz ďalšie. Je pritom super, že niektoré levely sú náročnejšie a nútia vás reálne premýšľať, ako budete musieť správne postaviť jednotlivé hranoly, no to je asi maximum, čo sa do výzvy týka.

No a na koniec by som ešte nadhodil, že by mi neprekážalo, keby sme mohli ako hráči mať možnosť levely preskočiť. Ak sú príliš náročné, alebo sa s nimi budeme dlhodobo trápiť, nebolo by fajn mať možnosť prejsť na ďalší? Nie je vyslovene potrebné, aby sme mali hneď odblokovaných všetkých 50 úrovní, no možno by úplne stačilo, keby sa dali preskočiť aspoň 3 alebo 5 z nich. Možno by to hráčov aj viac motivovalo následne skúsiť sa k daným problémom vrátiť a tentokrát ich úspešne dokončiť. Na druhej strane, takto to možno vnímam iba ja a pre iných to nemusí byť reálny problém.

No viac už asi nemám čo dodať. Kubikon 3D nie je titulom, o ktorom viem povedať veľa, no to nevyhnutne neznamená, že by nestálo za to si ho vyskúšať. Keď už nič iné, ak máte radi logické úlohy, Kubikon môže byť pre vás relatívne inovatívnym kúskom, ktorý v jadre kombinuje nápady z klasík ako sú Sokoban alebo Tetris, no nerobí ho to o nič menej unikátnym a zaujímavým. Som určite zvedavý ako to bude vyzerať, keď sa sprístupnia nové úrovne a zároveň dúfam, že hra ponúkne i náročnejšie výzvy. Napríklad väčšie mapy alebo využitie šiestich, prípadne ôsmich rozličných farieb. Je tu skrátka určite priestor, ako urobiť novšie úrovne zaujímavejšie. Nechám sa teda prekvapiť, s čím ešte Kubikon časom príde.

Nenáročné hry sa posledné roky pre mňa skoro stávajú až zárukou toho, že sa dočkám kvalitného zážitku. Mali sme tu najprv   Lil´Guardsman , následne som sa naučil pestovať rastliny v   Botany Manor , a teraz pre zmenu som sa rozhodol objaviť veľké mesto z pohľadu malej čiernej mačky v Little Kitty, Big City. Čo majú tieto tri hry spoločné? Nepotrebujú ani veľkú dávku akcie, náročnú hrateľnosť, a v prípade Botany Manor ani vysoko komplexný príbeh. Úplne stačí staviť na jednoduchosť, humor a atmosféru. A keď sa to správne skombinuje a prinesie dostatok zaujímavých nápadov, výsledok sa dostaví ako aj v tomto prípade.

Little Kitty, Big City začína úplne nevinne. Ste v roli malej čiernej mačky, ktorá si pokojne užíva svoju poobednú siestu na okennej rímse niekde na piatom poschodí. Stačí však sa len trochu nesprávne ponaťahovať a váš “šlofík” sa zmení na neočakávaný pád. Našťastie, sa však nezrútite strmhlav dole do náruče smrti, no skrz niekoľko zaujímavých okolností sa vám nakoniec podarí pristáť v otvorenom odpadkovom koši a ostanete nažive. Ostáva však už len dôležitá otázka, ako sa dostanete naspäť domov? Je čas trochu sa poobzerať po okolí, spoznať mesto, vyhnúť sa všetkým kalužiam a uhorkám a nabrať silu na náročný výstup nahor.

V prvom rade musím pochváliť tvorcov za veľmi kvalitnú prácu v oblastí úloh, ktoré tu na vás čakajú. Hoci ste len malá čierna mačka so zelenými očami, dočkáte sa celkom kreatívne vymyslených úloh, ktoré vo zvieracom svete (väčšinou) pôsobia celkom uveriteľne. Jeden kocúr bude po vás chcieť, aby ste majiteľke obchodu rozmlátili všetky džemové poháre, čo má umiestnené po skrinkách. Prečo? Chce tým predsa dokázať mačaciu nadradenosť a navyše ich prítomnosť ruší jeho spánok. Prečo asi? Je tu však aj mnoho ďalších zaujímavých úloh. Bude napríklad potrebné, aby ste jednému psovi našli jeho tri dúhové tenisové loptičky, doviedli štyri káčatká späť k otcovi a dokonca bude potrebné nájsť pre včelu nový mobilný telefón. A z akého dôvodu ho potrebuje? Očividne robí sekretárku jednej mačacej celebrite a starý telefón jej padol do vlhkého cementu. Znie to príliš absurdne? Súhlasím, no rovnako je ten nápad bizarne zábavný.

To pritom, samozrejme, nie sú jediné aktivity, na ktoré behom hrania narazíte. Väčšina z nich sa viaže na veľké množstvo rozličných achievmentov, ktoré môžete získať. Čaká tak na vás lov na vtáčikov, zbieranie lesklých predmetov všade naokolo, hľadanie ideálnych miest, kde si môžete na chvíľku oddýchnuť, dopraviť niekoľko farebných futbalových lôpt do rovnako sfarbených bránok, recyklovanie rozhádzaných plechoviek po meste, a nesmieme zabudnúť ani na ľudských obyvateľov, ktorých môžete vašou prítomnosťou príjemne potešiť, alebo rovnako ich môžete aj potknúť. Občas by v ich prípade stačilo, keby nepozerali v jednom kuse do svojho telefónu.

Samotné mestečko má inak len niekoľko uličiek, a hoci sa rozťahuje ďalej, v pokroku vám budú brániť všade prítomné mláky vody. Náš hrdina očividne nemá rád, ak sa ocitne v mokrom prostredí. Voda však v mnohých momentoch slúži ako solídna prekážka, pokiaľ chcete utiecť pred rozhnevanými ľuďmi. Prečo sa môžu hnevať? Asi ich nepoteší, ak im uchmatnete telefón, keď spadnú na zem, alebo sa rozhodnete zmlsnúť sina rybičkách, ktoré sa nachádzajú niekde blízko nich. Tu musím každopádne napísať, že animácie, ako vás vynášajú na rukách von ma vždy poriadne pobavili.

Čo sa inak týka tohto aspektu, myslím si, že tvorcovia odviedli celkom dobrú prácu. Mestečko vyzerá pekne, farebná paleta bola dobre zvolená a zvieratá sú sympaticky nadizajnované. Či už väčšie, alebo aj menšie. Škoda len, že tvorcovia ľuďom nedali žiadnu tvár. Nebolo by zaujímavejšie, keby sme mohli vidieť ich emócie, keď sa hnevajú, alebo sú vami očarení? Rozumiem, že má ísť o umelecký štýl, ktorí tvorcovia chceli do hry zakomponovať, no v tomto prípade mi to neprišlo ako najideálnejšie riešenie.

Na hre sa mi inak najviac páči celková atmosféra. Nie sú to len úlohy ako také, no celkový pocit, ktorý z nich máte. Niektoré sú veľmi vtipné a relatívne milé (nechať sa odfotiť alebo pohladkať, priniesť psom kosti…), no dočkáte sa aj nejakých tých nekalých aktivít, kedy sa ukáže, že viete narobiť aj nejakú tú neplechu (vyliatie farby na auto zaparkované na zákaze zastavenia, ukradnutie ryby rybárovi, spomínané kradnutie mobilu…). Hra vďaka tomu nepôsobí len ako nevinné malé dielko, no dostáva aj trochu šibalský charakter.

V hre som každopádne objavil len zopár výraznejších nedostatkov. Tvorcovia by mali rozhodne vyladiť veľké množstvo všadeprítomných grafických glitchov. Nevyzerá to veľmi pekne, keď sa postavy neustále zasekávajú do steny, alebo sa v niektorých miestach na chvíľku zadrhnú. Hru to síce ako takú neovplyvňuje, no je vidieť, že na niektoré veci skrátka neostal čas, aby boli dotiahnuté do perfektnosti. A, bohužiaľ, to nie je len občasná záležitosť, ale niečo, čo som vnímal počas celej hry.

Menšiu kritiku venujem aj meraču vašej výdrže. Hoci musím uznať, že mať možnosť liezť po brečtane je super schopnosť, a rovnako ma teší, že konzumáciou rýb si ju môžete neustále navyšovať, tak občas som úplne nerozumel akým spôsobom premeriava jej zostatok. Často sa mi v hre stalo, že niekedy som bol s danou výdržou schopný vyliezť až na vrchol a objaviť tak novú lokalitu, no keď som sa o to pokúsil znovu s tým istým množstvom výdrže, už to nešlo. Je možné, že v rámci brečtanu sú nejaké skratky, ktoré vám umožnia ísť občas trochu rýchlejšie s menším využitím energie, no nie som si istý, na ktorej strane vlastne bola v tomto prípade chyba. Nemôžem však v tomto smere hre príliš veľa vyčítať, pretože je možné aj to, že som mal v tých momentoch, kedy mi to vyšlo jednoducho šťastie.

Little Kitty, Big City je teda skvelou hernou oddychovkou, ktorá vás dokáže na také 2 – 3 hodinky solídne zabaviť. Je taktiež super, že po úspešnom návrate domov hra nekončí a pokojne sa môžete vrátiť do ulíc a objaviť ešte niekoľko skrytých zákutí, ktoré vám ostali počas vašej prvej prechádzky mestom skryté. Možno stretnete aj viac zvieracích priateľov, alebo získate viac klobúčikov na vašu mačaciu hlavičku. Koniec-koncov, achievmentov je v hre stále ešte dosť a možno budete mať predsa len chuť ich získať všetky.

Po sklamaní, ktoré mi priniesol Graven , som úprimne dúfal, že ďalší titul, ktorý sa mi dostane do rúk bude otvorením herného roka tak, ako by som chcel. Lil’ Guardsman som sledoval od prvého momentu ako som mal možnosť vidieť trailer a vyskúšať si demoverziu. Moje prvotné dojmy boli každopádne veľmi dobré. Išlo o vcelku neopozeraný námet s veľmi zaujímavými postavami, dobre vymyslenou hrateľnosťou a navyše vynikajúcim zmyslom pre humor. Do plnej verzie som sa chcel ponoriť okamžite, a som vďačný, že sa mi to podarilo. Pretože aj keď rok sotva začal, toto bude určite na jeho konci jeden z mojich najväčších highlightov.

Na úvod si hru trochu priblížime. Lil je dvanásťročné dievča, ktoré spolu so svojim otcom býva v bare „Twisted Sisters“ v mestečku Sprawl. Žije si svoje pokojné detstvo, izbu ma polepenú plagátmi svojich obľúbených kapiel, no toto ráno bude úplne iné, ako všetky ostatné. Jej otec totiž potrebuje nutne ísť staviť na najbližší zápas v goblinballe, aby zabezpečil pre svoju rodinu peniaze. To však koliduje s jeho reálnym zamestnaním. A tak si vyberie svoju dvanásťročnú dcéru ako ideálneho zástupcu. Lil z toho nadšená síce nie je, no rodičom nie je radno vzdorovať, a tak sa musí pripraviť, že ju čaká niekoľkodňová prax, aby zistila, ako funguje dospelácky život.

Námet hry možno nie je úplne originálny (viacero kritikov spomenulo vo svojom hodnotení Papers Please) avšak napriek tomu tvorcovia z Hilltop Studios využili svoj talent, aby z hry vyťažili úplné maximum. Nejde totiž len o to, aby ste určili správne koho pustiť dnu a koho nie. V princípe je vašou úlohou snažiť sa zariadiť čo najlepší výsledok pre vaše mestečko. Občas totiž môže snaha získať viac informácií dopomôcť k oveľa lepšiemu výsledku, než keď sa rozhodnete okamžite, alebo dokopy využijete možnosť, ktorá vám neprinesie žiadny výsledok.

K tomu vám pomáha v prvom rade interakcia so všetkými, ktorí prídu k bráne, no rovnako aj nástroje, ktoré máte uložené vo svojej skrinke. Nájdete tam dekódovací prsteň, detektor kovov, sprej pravdy, rentgenový skener a nakoniec ešte aj parádny bič. Nie vždy sa dajú všetky nástroje využiť, dokonca nimi občas môžete spôsobiť aj celkom slušnú katastrofu. Buď sa čakatelia naštvú a nemajú problém vás zabiť, alebo niektoré zariadenia naopak môžu zabiť ich. Ako príklad môžem uviesť, že upíri sa vám veľmi nepoďakujú, pokiaľ ich budete chcieť skontrolovať skrz váš rentgen. Aby však nástroje fungovali, budete do nich musieť povkladať špeciálne kryštáy, ktoré máte v dvoch variantoch. Kvalitnejšie a nekvalitnejšie. Ako sa ich rozhodnete využiť, a ktoré, záleží už len na vašom úsudku.

Okrem týchto nástrojov však máte k dispozícii ešte jednu pomôcku nesúcu názov Chronometer 3000. Ten vám umožní vrátiť čas, a buď začať celý level kompletne od začiatku, alebo skúsiť len jednotlivo zlepšiť vaše rozhodnutie v určitých situáciách. Občas je najlepšia možnosť rafinované skrytá a je už len na vašej šikovnosti, či sa vám ju podarí odhaliť. Tento vynález je navyše aj veľmi šikovne zakomponovaný do celkového príbehu, čo považujem za veľmi dobrý nápad.

Kde však musím vyzdvihnúť hru ešte viac, ako v celkovej hrateľnosti, tak to bude humor. V prvom rade je treba pochváliť Jillian Welsh za vynikajci dabing pre hlavnú hrdinku Lil. Jej sarkazmus ma často vedel poriadne rozosmiať. No rovnako sa o poriadnu dávku komédie starajú aj všetci ostatní. Scenáristi očividne nemali úctu voči ničomu a vďaka tomu tu máme kvalitne vytvorené paródie na obrovské množstvo televíznych produktov, na ktoré si len spomeniete. Nebudem prezrádzať všetky (aby ste sa mali na čo tešiť), no minimálne nikdy nezabudnem na Chloe, ktorá pôsobí ako Belle z Krásky a zvieraťa od Disney, no očividne sa z nej stala riadna podpaľačka. Ušetrený neostal ani Hamlet, Mandalorian, inšpektor Columbo, no rovnako sa tvorcovia nebránili robiť si srandu ani z typických herných klišé, ako sú napríklad aj úvodné tutoriály, nakoľko postupne už bude Lil mať plné zuby tutoriálovania.

Hudba takisto veľmi dobre zapadá do celého herného kontextu. Vie privodiť tú správnu stredovekú fantasy atmosféru, no rovnako aj tón danej situácie. Hudba vie byť príjemnejšia, adrenalínovejšia, a pokiaľ sa vám podarí nejakým spôsobom opraviť jukebox vo vašom bare, budete si môcť aj jednotlivé skladby kedykoľvek zapnúť. Záleží už len na vás, či vám to stojí za to.

Keď už som tú tému ale načal, povedzme si niečo aj o vašom zlate a nakupovaní. Primárne vaše zdroje potrebujete správne investovať, nakoľko za ušetrené zlato si môžete vylepšiť vaše nástroje v strážnej búdke. Existujú však vždy spôsoby, ako si zaistiť nejaké extra peniaze. Tu už záleží aj na vašom šťastí a tiež talente skonfiškovať predmety, za ktoré môžete dostať solídne zaplatené. So zlatom však treba vedieť správne hospodáriť. Aby ste nemuseli náhodou svoje útraty následne ľutovať.

Pochváliť musím ešte aj dobre vystavanú príbehovú líniu. Je pravda, že je to miestami trochu šialené, no vzhľadom na to, že hra má byť primárne satirickým prevedením fantasy rozprávok, tak tvorcovia odviedli skvelú prácu. Minimálne čo sa týka charakterov, dizajnu postáv a väčšiny kľúčových elementov. Je treba priznať, že hra má momenty, ktoré sú relatívne predvídateľné a rovnako aj účel niektorých postáv vám bude zrejmý dávno predtým, než k tomu dôjde. Samozrejme, však závisí aj od toho, akým spôsobom budete riešiť situácie v strážnej búdke. Niektoré rozhodnutia vám totiž môžu odblokovať aj nové lokality, z ktorých si môžete následne vybrať iné čriepky príbehu. A ak by ste s tou možnosťou neboli spokojní, máte možnosť sa vrátiť späť v čase. Je teda možné, že čo mne prišlo predvídateľné vás môže vo vašej hre prekvapiť.

Postáv je tu veľké množstvo a nenájdem dokopy asi nikoho, komu by som mal niečo vytýkať. Každý si plní svoju rolu dobre, všetci sú veľmi zapamätateľní, majú svoje charakterové črty, ktoré ich robia zaujímavými a nenašiel som tak nikoho, kto by mi prekážal. Na začiatku to na mňa pôsobilo, že možno vzťah Lil s jej otcom Hamishom bude len tutoriálom a viac ho neuvidíme, no vôbec to tak nie je. Dokonca si myslím, že ich vzťah je v dôležitých momentoch nádherne zachytený. Lil mu síce (pokiaľ jej to dovolíte) vie odpapuľovať, alebo sarkasticky okomentovať jeho názory, ale rovnako vedia vyniknúť aj tie srdečnejšie chvíle. Veľa z toho však robí aj už spomínaný kvalitný dabing. Všetci zúčastnení totiž dali svojim postavám dušu.

To je aj jeden z dôvodov, prečo ma hra počas celého hracieho času bavila. Nie je to len počúvanie postáv, využívanie správnych nástrojov a následne potiahnutie páčky, ktoré určí osud daného návštevníka. V skutočnosti je toho pod povrchom oveľa viac a len čaká na to, aby to správne dokázalo vyznieť. Tak ako vie byť hra správne vtipná, tak rovnako dokáže pracovať aj s emóciami a je schopná niektoré scénky poriadne dramaticky vygradovať. Vďaka tomu hra nikdy neupadne do určitého stereotypu, čo ma veľmi teší. Je tu však niekoľko drobností, ktoré podrobím teraz menšej dávke kritiky.

V prvom rade trailery sľubovali, že si budeme môcť poriadne prejsť aj mestečko Sprawl. A hoci to reálne robiť môžeme, tak som si často hovoril, že by mi nevadilo, keby sme mohli jednotlivé lokality navštevovať trochu viac. Hra by tak lepšie využila svoje chvíle, kedy nemusíte sedieť v strážnej búdke. Druhá vec je, že v jednom momente sa z hry doslova stane point-click adventúra, kde budete musieť získať určité predmety na to, aby ste mohli pokračovať ďalej. Celá táto časť je však dokopy len na pár minút a viete ju odbúrať behom chvíľky. Je síce fajn, že na vyriešenie daného problému existuje viacero riešení, no je to trochu zbytočná vsuvka.

Nevadilo by mi ani keby sme mohli viackrát absolvovať nočnú zmenu pri bráne, kde by sme stretávali viac magických bytostí. Vašim manuálom je tam inak kniha, ktorú zrejme používajú hráči Dungeons & Dragons a kde nájdete všetky potrebné informácie o jednotlivých bytostiach. Tieto časti boli jemným spestrením a nevadilo by mi, keby sme si ich mohli užiť viac než len dvakrát. Nebudem však spochybňovať, že to vždy stálo za to. Postavy, s ktorými sa tu stretnete patria medzi absolútne najlepšie.

Čo viac ešte dodať? Pokiaľ ste naladení na kvalitnú satirickú hru, ktorá si nedáva servítku pred ústa, umožňuje vám vziať osud celého kráľovstva do vašich rúk a využiť k tomu niekoľko skvelých vynálezov, Lil’ Guardsman vám vyčaruje veľký úsmev na tvári. Ak by Hilltop Studios niekedy uvažovali o pokračovaní, rozhodne by som sa tomu nebránim a takisto som veľmi zvedavý, s čím sa nám pochvália nabudúce. Klobúk dávam dole, a hoci nenosím ten najkrajší na svete, vôbec mi to neprekáža.

Sand Land nakoniec splnil väčšinu mojich očakávaní. Môžem spokojne povedať, že výsledný produkt je solídna akčná hra, kde si užijete atmosféru horúcej púšte, nedostatok vody, no rovnako aj solídnu kolekciu rôznorodých vozidiel, skvele vypracované príbehové zvraty a veľké množstvo zapamätateľných a dobre napísaných postáv. Pre ideálny zážitok však odporúčam sa primárne venovať hlavným príbehovým misiám. V prvom rade to výrazne zlepší tempo hry, a v druhom rade to odbúra jeden zásadnejší problém, ktorý som počas hrania mal.

Otvorený svet síce láka všetkých hľadačov pokladov, no atmosféru nekonečných exteriérov často narušujú donekonečna sa opakujúce dialógy. Nevadí mi, že postavy majú potrebu spolu komunikovať, no bol by som spokojnejší, keby občas zmenili tému, alebo nerotovali stále dokola tie isté dialógové možnosti. Niektoré majú možno slúžiť ako pomôcka pre hráčov, no veľmi často som sa pristihol, ako by som najradšej postavám zalepil ústa. Pokiaľ sa však budete primárne sústrediť na hlavné príbehové misie, hra výrazne zdvihne svoje tempo a nebudete mať pocit, že ste sa zasekli v nekonečnej púšti opakujúcich sa dialógov.

S výnimkou tejto skutočnosti však nie je niečo, čo by som na Sand Land nejako výraznejšie kritizoval. Hra vyzerá veľmi solídne a zachytáva atmosféru, ktorú sme mali možnosť vidieť už v pôvodnom manga. Silnou stránkou je aj možnosť vylepšiť si vaše vozidlá, získať silnejšie zbrane, a stať sa skutočne silným protivníkom proti vašim nepriateľom. Možno ale miestami až príliš silný. Hral som hru na normálnej obtiažnosti, a nikdy som sa nezbavil pocitu, že nepriateľov sa mi darí likvidovať až príliš rýchlo a jednoducho. Dokonca to isté platilo aj pri boss súbojoch, hoci tam je potrebné vedieť zvoliť aj správnu taktiku. Každopádne najlepšia metóda, ako oklamať umelú inteligenciu nepriateľov, je neustále okolo nich krúžiť v tanku. A v momente ako vypustia rakety, pridať rýchlosť. Touto metódou som sa stal skoro neporaziteľný. Aj keď je ale akcia relatívne jednoduchá, stále ponúka kvalitnú zábavu, ktorú si užijete.

Najviac tomu pomáha skutočnosť, že jednotlivé vozidlá sú dobre spracované, je zaujímavé ich neustále medzi sebou striedať a vidieť, akým spôsobom sú vhodné na súboj. Viem si predstaviť, že keby som sa postavil svojim protivníkom na motorke, mal by som problém. Tá je najlepšia na rýchly útek. Oproti tomu tank je dobrý na útok i obranu. Znesie celkom veľkú dávku zásahov, a zbrane sa vždy otáčajú podľa toho, ako otáčate kamerou. Veľmi užitočné.

Najsilnejším elementom hry je ale bez debaty jej príbeh a postavy. Sledovať Beelzebuba a jeho priateľov na jeho ceste za hľadaním vody pre Sand Land bola náramná zábava. Najmä Beelzebub je úžasnou postavou. Fascinuje ma, ako sa prezentuje ako nebezpečný a zlý princ démonov, no súčasne si z jeho akcií a činov uvedomíte, že je čestný, spravodlivý a v jadre má skutočne dobré srdce. Hoci si to nikdy sám pred sebou neprizná, má v sebe viac úprimnosti než ľudia, alebo dokonca aj anjeli. No rovnako zaujímavé bolo spoznať minulosť šerifa Raa, alebo vašej mladej priateľky Ann, ktorá má tiež svoje veľké tajomstvo. Tak veľké, že o ňom ani sama vlastne netuší. Vždy keď ale na tie potrebné zvraty príde, hra odvádza skvelú prácu v rámci dabingu a dialógov, no najmä nikdy nejde o zvraty, ktoré by pôsobili prestrelene, alebo stupídne. Všetko čo sa dozviete má svoj dôvod.

Najlepšie ale na tom všetkom je ešte aj to, že rovnako kvalitné sú aj vedľajšie postavy. Nikto sa nespráva hlúpo, postavy vedia používať aj vlastnú hlavu a pokiaľ s niečím nesúhlasia, alebo začnú mať pochybnosti, jednajú tak, ako by som si to predstavil. Vďaka tomu je táto hra skutočne solídnou zábavou, ktorá ma držala viac ako 40 hodín. Ak máte radi pôvodné manga, určite odporúčam hru vyskúšať. A ak nie, aj tak si myslím, že čas strávený s týmto titulom nebudete ľutovať. Len sa pokúste nejakým spôsobom odventilovať tie nekonečné dialógy v otvorenom svete, ktoré ste počuli už 50x predtým.

Tak toto bola celkom slušná psychojazda, ktorá ma nepustila od začiatku do konca. The Cat Lady má určite svoje nedostatky, no napriek tomu odvádza kvalitnú robotu v rámci príbehu, tvorby postáv a vytvárania skutočne skvelej, temnej a ťaživej atmosféry, ktorú cítite počas celej hry. Je pravda, že som s titulmi od Harvester Games začal až úplne na konci s Burnhouse Lane, no tá hra ma úprimne nalákala k tomu, aby som si pozrel predošlé tituly. Veľké množstvo nápadov, ktoré boli uložené tam sa nachádzajú aj tu, ale je vidieť, že časom sa podarilo Harvester Games zdokonaliť svoj engine alebo minimálne našli spôsob, ako niektoré veci fungujú o niečo lepšie. To však nie je myslené v zlom. Je len vidieť, že desať rokov spraví veľa.

Každopádne, tento titul vnímam ako veľmi silnú a kvalitne napísanú hru s veľmi dobre vykreslenou hlavnou postavou menom Susan Ashworth. Tá sa rozhodla siahnúť si na svoj život a konečne opustiť svet plný samoty, bolesti a temnoty. Sama sa totiž nevie vyrovnať s určitými skutočnosťami, ktoré sa v jej živote stali a počas hry sa budeme môcť dozvedieť. No miesto smrti prichádza druhá šanca a Susan dostane úlohu, aby zbavila svet piatich parazitov. Ľudí, ktorí skutočne prinášajú na svet iba zlo. Odmenou jej bude ten zaslúžený mier a pokoj. A možno aj opätovné objavenie zmyslu životu.

Okrem nej tu mám však ešte aj ďalšiu postavu menom Mitzi. Tá sa nasťahuje k Susan do voľnej spálne, ktorú v minulosti Susan ponúkala na prenájom. Mitzi má však svoje vlastné plány a dôvody, prečo chce bývať práve u Susan. Tie tu ale rozoberať nebudem, nakoľko nebudem riskovať, že si niekto ten spoiler rozbalí napriek varovaniu. Niektoré veci je lepšie pochopiť sám. Myslím si ale, že vzťah, ktorý si so Susan postupne budú budovať je reálne epicentrum a srdce príbehu, ktorý zrazu dostáva nové rozmery. A veľmi sa mi to začalo páčiť.

Tým však nebudem zhadzovať temnejšie momentky hry. Pretože väčšina parazitov v tejto hre sú skutočne spracovaní veľmi dobre. Je tu dokopy asi iba jeden, u ktorého som mal pocit, že celá kapitola ho vlastne ani nepotrebovala. Miesto toho sme mohli len nechať časti s flashbackmi a vôbec neriešiť nejakého parazita, ktorý je tak trochu referenciou na postavu z dielne Stephena Kinga (konkrétne "The Man Who Loved Flowers"). S výnimkou neho sú ale ostatní spracovaní dosť solídne a atmosféra sa v mnohých momentoch dala krájať.

Hra sa okrem toho prepája aj na predošlý titul z dielne Harvester Games, kde budeme mať možnosť navštíviť byt istého Joea Davisa a jeho manželky Ivy. Samé o sebe mi to dokopy nič neprinieslo a mal som pocit, že išlo len o veľmi zvláštnu vsuvku, no minimálne mi to to dalo dôvod, aby som si spätne pozrel hru Downfall a nejako mal lepšie možnosť nasať udalosti z tej hry. Možno mi to potom dá zmysel. Je treba uznať, že tá časť patrí medzi jeden z najviac hororových momentov, no bez kontextu to pôsobí celkom zvláštne a človek potom sa škrabká na hlave nechápajúc, čo sa práve stalo a čoho sme boli svedkami. 

Čo sa ostatného týka, tak musím len pochváliť. Grafika možno nie je najkvalitnejšia, no istým spôsobom to dodáva hre strašidelnejší nádych. Takže to vie využiť ako výhodu. Hudba je skvelá, a kedykoľvek sa objavia nejaké tie desivejšie zvuky, atmosféra sa vie vybičovať na maximum. Dialógy sú veľmi uveriteľné a dabing je na môj vkus solídny. Nikto to podľa mňa nijakým spôsobom neodflákol, ani nič podobné. Teším sa na ďalší titul z dielne tohto štúdia a dúfam, že ich hororové adventúry budú naďalej súčasťou herného sveta. Pretože takéto hry je treba. Treba vedieť desiť, no súčasne podať silné príbehy, ktoré nás zaháknú. A tu funguje oboje. Kvalitná práca.

Až ťažko sa mi verí, že toto bol kedysi môj skrytý počítačový poklad. Hra, ktorú som náhodou objavil v počítači, keď som sa dostal do Norton Commanderu a tak nejako som ako malý chlapec po niečom pátral. Neviem už presne po čom, myslím, že môj bratranec mi kedysi na ten počítač cez DOS nainštaloval Dogfight a tak nejako som zablúdil a našiel toto. Čo ako som neskôr zistil, bolo do mnohých počítačov vložené ako herné promo pre Európsku Úniu. Ale keď som mal 6 alebo 7 rokov, koho také veci zaujímali? Zrazu som našiel hru, ktorú som nikdy predtým nevidel, nikto mi o nej nepovedal a cítil som sa, ako keby som práve objavil Európu. Doslova.

Každopádne roky plynuli ďalej, na existenciu tohto dielka som prakticky skoro zabudol, až dokým som nedávno nepremýšľal nad mojimi hernými začiatkami a zrazu sa mi to nejako vybavilo v pamäti. Snažil som sa to nejakým spôsobom nájsť, no hľadať hru, ktorú som si pamätal len pod názvom Európa bolo náročné. Ale nakoniec sa pošťastilo, opätovne som si túto milovanú klasiku vyskúšal a zhodnotil, že dnes by to celé pôsobilo len vysoko trápne. Každopádne nostalgia vie veci skresľovať, a tak som sa hre rozhodol dať nakoniec celkom primerané hodnotenie. Hra v podstate obsahuje len 5 minihier a kvízové okienka na konci. A musíte samozrejme nejakým spôsobom hospodáriť so svojim rozpočtom, aby ste na konci mohli objaviť všetko, čo hra ponúka. Poďme si teda rozobrať najprv jednotlivé minihry.

Najprv je tu simulácia trhu, v ktorom musíte investovať nejakú čiastku svojho rozpočtu a následne sledovať krivky a nejakým spôsobom presúvať svoje investície, aby ste dokázali správne reagovať na rastúce grafy a opustiť tie, ktoré klesajú. Zaujímavý nápad, no nepôsobí to veľmi dobre ako hra, nakoľko je to len jedno rýchle presunutie čiary z jednej strany na druhú a vy len chodíte po jednotlivých grafoch hore a dole. Ale aspoň bod za kreativitu.

Ďalej tu máme mestečko, v ktorom musíte previezť peniaze v opancierovanom vozidle do banky a zabezpečiť ich nárast. Musíte pritom prejsť cestami mestečka tak, aby ste sa nestretli s dvomi autami, v ktorých sú zlodeji a chcú vám peniaze ukradnúť. Táto minihra by bola fajn, keby vaše vozidlo reálne nebolo neskutočne pomalé a ponúkalo to reálne aj nejaký spôsob, akým môžete sa snažiť vašim protivníkom vyhnúť. Keby sa to trochu doladí, mohlo byť fajn.

Tretia hra je loďka, ktorou máte chytať padajúce peniaze a pritom sa vyhýbať zlodejom v podobe obrovských úst s očami. Táto je celkom fajn a ponúka dokonca aj nejakú tú výzvu, nakoľko vaši protivníci vás budú prenasledovať a snažiť sa k vašim peniazom dostať. Opäť si myslím, že sa to dalo poňať o niečo lepšie, ale ako jednoduchá minihra to funguje v pohode a splní svoj účel.

Potom tu máme hrací automat, z ktorého môžete vytiahnuť ďalšie peniaze. Táto minihra je na dnešné pomery celkom kontroverzná s prihliadnutím na gambling, no čo ju robí pre mňa ešte zaujímavejšou je fakt, že toto je najlepší spôsob, ako navýšiť svoj rozpočet. Vložiť peniaze môžete trikrát a v prípade, že vytočite na automate 3 žlté ECU, dostanete štvornásobok vkladu. Najlepší spôsob ako zarábať je táto hra ale z toho titulu, že je neskutočne jednoduché si správne načasovať, kedy budete zastavovať jednotlivé sektory na automate. Keď si to odsledujete, viete presne kedy zastaviť a navýšite svoj rozpočet ani neviete ako. Tak už len z toho titulu si toto odo mňa odnesie dobrú známku. Lebo to vie pomôcť k tomu, aby ste v hre neskončili rýchlejšie, než očakávate.

No a na záver je tu ešte bludisko, v ktorom musíte zozbierať dostatok kameňov, aby ste ich na konci položili na váhu, ktorá vám určí váš zisk. Čim viac kameňov, tým väčšia výhra. Toto je jednoznačne najlepšie sprogramovaná minihra a aj ako decko ma bavila najviac. Nie je ťažké ju pochopiť a konečne to ponúka aj niečo, čo reálne pôsobí ako hra, ktorá funguje a nepotrebuje doladiť. Navyše, čo robí túto hru zaujímavou je aj to, že počas prechádzania labyrintom vidíte len časť, ktorá je vám najbližšie a všetko ostatné si musíte odhaľovať posúvaním sa ďalej. Takže má to niečo do seba.

Toľko k minihrám. Kvízové otázky sú každopádne aj dnes veľmi zaujímavé, nakoľko sa môžu týkať akejkoľvek látky. Či už geografie, histórie, literatúry, známych osobností a podobne. Nikdy neviete čo sa objaví, a máte 3 možnosti, ktoré môžete zvoliť. Hra vám síce správnu možnosť v prípade nesprávnej voľby neukáže, no minimálne si to môžete dnes už aj vygoogliť a naštudovať. Takže teoreticky sa takto môžete aj niečo nové dozvedieť. Je fajn, že takýmto spôsobom sa môžete niečo zauímavé o krajinách aj dozvedieť, prípadne si oprášite znalosti. Je pravda, že sú tu otázky, ktoré sa pýtajú budúcim časom o udalostiach, ktoré už dávno prešli, ale treba si uvedomiť, že hra vyšla niekedy v roku 1992. Treba z toho vychádzať.

Ostatné ešte rýchlo zhrniem v pár bodoch. Grafika je na svoju dobu fajn, hoci mi prišlo vždy zvláštne, že v čase otázok boli použíté reálne obrázky, ktoré ale dôsledkom nedostatkov technológie na 256 farbách pôsobia veľmi rozpixelovane. Nejde každopádne o hru, ktorá by sa niekedy dočkala asi remasteru, že nie? V tej dobe mi to prišlo pekné na pohľad, dnes to trochu bije do očí, ale s prihliadnutím na dobu, odviedli tu dobrú prácu.

Zvuk na druhú stranu je na dnešnú dobu skutočne nepríjemný. Starý zvuk PC Speakeru, kde všetky zvuky boli jeden ostrý pískajúci tón mi nikdy neboli príjemné a bohužiaľ tu to platí rovnako. Škoda je len tá, že aj tituly, ktoré v tom čase vychádzali už mali aj možnosť spracovať príjemnejšie syntetizátory, ako napríklad Wolfenstein 3D alebo Supaplex. Je pravda, že tie sa priamo spracovávali ako hry, pričom toto bolo len promo pre EÚ vydané ministerstvom zahraničných vecí v Bonne, ale aj tak si myslím, že keby do toho dajú trochu lahodnejší zvuk a nie tie nepríjemné ostré a hlasné zvuky, ktoré si pamätáme skôr z obdobia herných 80-tych rokov, bolo by to príjemnejšie. Každopádne, je to určite spomienka, na akú sa nezabúda a je fajn mať možnosť si ju aspoň takto pripomenúť a zahrať kvôli tomuto komentu znovu. Aspoň viem, že roky sa vždy na všetkom vždy podpíšu a rovnako aj na nás ako hráčoch.

Botany Manor je pre mňa skutočne fascinujúca hra. Keď som pozeral trailer, celkom ma to zaujalo a hovoril som si, že to vyskúšam hneď ako to bude dostupné v Game Passe. No hoci ukážky dokázali celkom navnadiť, vôbec ma nepripravili na to, že budem mať pred sebou jednu z najpríjemnejších hier, aké som posledné mesiace mohol hrať. Premisa je veľmi jednoduchá. Musíte vypestovať 12 unikátnych rastlín, ktoré následne zahrniete do svojho pripravovaného herbára. Človek si povie, čo môže byť také úžasné na vypestovaní nejakej nudnej rastliny? Prekvapivo viac než dosť.

Prvá vec čo ma fakt prekvapila bolo, že hra nepostavila svoje riešenia na absolútnych nezmysloch (hoci to tak môže miestami pôsobiť). Keď trochu začnete zisťovať o tajomstvách flóry, dozviete sa, že všetky fenomény, ktoré sa tu objavia sú postavené na skutočných základoch. Čo sa samotných rastlín týka, tie sú samozrejme vymyslené, no spôsob akým je ich potrebné vypestovať, aké potrebujú podmienky a akými simuláciami to môžete docieliť už vymyslené nie sú. Existujú rastliny, ktoré potrebujú silnejšie teplo, rovnako ako rastliny, ktoré nemajú chloroplasty.

Hrateľnosť je takisto vynikajúca. Bavilo ma hľadať nápovedy a následne si ich skúšať správne spájať vo vašom herbári. Je síce pravda, že môžete to skúšať aj náhodnými kombináciami, no osobne túto metódu počas hrania nepreferujem. Ja som radšej, keď môžem veci spojiť správne na základe určitého pochopenia. Sú tu indície, kde bude zrejmé, že spolu súvisia. Je dobré potom už iba pochopiť, s ktorou kvetinou sú spojené. Počas jednotlivých kapitol totiž budete zbierať nápovedy aj na 3 alebo 4 kvetiny súčasne. A je treba vedieť správne určiť, čo patrí k čomu. Občas to vie vyplynúť priamo z textu (nakoľko sa v ňom potrebná kvetina spomína), no ostatné potom budete musieť priradiť na základe niečoho, čo sa dozviete a ako vám to bude sedieť do konceptu kvetiny, ktorú chcete nechať vykvitnúť.

Hra navyše vyzerá skutočne nádherne. Samotná vila je rozľahlá, jednotlivé miestnosti sú pekne nadizajnované, záhrada je skutočne impozantne spracovaná a scénky, kedy vaše kvety konečne vyrastú sú vždy nádherné. Je radosť sledovať, ako sa vaše vlastné dielko dostáva k životu. A niekedy dokonca k tomu ešte aj náramne skrášli prostredie, v ktorom ste ho vypestovali. Jediná vec, ktorá mi v hre výraznejšie prekážala je skutočnosť, že jednotlivé indície nemôžete nejakým spôsobom kolektovať, alebo si opätovne nahliadnuť skrz nejaký denník, alebo niečo podobné. Miesto toho musíte sa vrátiť na miesto, kde ste ju našli a opätovne si prečítať text alebo preskúmať predmety. Je to trochu otravné, keď potom premýšľate nad niečím, čo vám uniklo a musíte sa komplikovane vracať na miesta, kde ste nápovedy objavili.

V ostatných ohľadoch však ide o skutočne príjemné, farebené a nápadité herné dielko. Hádanky sú primerane náročné, po každom vypestovaní sa v tele objaví ten pocit spokojnosti, že ste niečo dokázali a z jednotlivých miest dokážete skutočne nasať aj tú atmosféru, ktorú sa hra snaží zachytiť. Jeden z najsilnejších tohtoročných titulov. Len tak ďalej.

Verím, že mnohí budú z môjho hodnotenia pre túto hru celkom rozčarovaní. Pravdou je, že ak by som hodnotil Open Roads iba na základe toho, čo nám ponúkol, rating by sa pokojne posunul o 25% vyššie. Pretože v svojej podstate hra dokázala povedať zaujímavý príbeh a využila k tomu silné dve hlavné hrdinky, ktoré navyše nadabované talentovanými herečkami, ktoré boli dosť šikovné na to, aby ich boli schopné predať. Problém však nie je v tom čo hra priniesla, ale v tom, že toho nebolo viac. Ak by išlo o prológ k novej príbehovej adventúre a dočkali by sme sa o pár týždňov (alebo aj mesiacov) druhej kapitoly, mali by sme tu kvalitný začiatok. Takto ale hra necháva na stole veľké množstvo nezodpovedaných otázok, nevyužitého potenciálu na niečo ďalšie a hlavne ma táto skutočnosť výrazne sklamala.

Keď som v minulosti hodnotil hru "Lost In Play" cítil som sa veľmi podobne, nakoľko pred koncom na nás autori vytiahli koláž dobrodružstiev našich súrodencov, ktoré sme nemali možnosť odohrať spolu s nimi. No aspoň sme sa dočkali skutočného záveru, ktorý ich príbeh dostal do finále. Tu sa síce dozvieme odpoveď na najdôležitejšiu otázku, ktorú hra kladie. No všetky ostatné, ktoré počas toho ako spoznávame naše dve hlavné hrdinky ostanú nedoriešené. Na jednej strane je často život práve o tom. Nevieme, čo pred nás budúcnosť postaví. No nemyslím si, že to je to, čo chceli tvorcovia povedať. Jednoducho otázky života sú položené na stole. Ale odpovede sa na ne už nedozvieme. Nevieme tak ako dopadne vzťah Tess s jej otcom. Či za ním nakoniec odletí. Nevieme či sa im podarí zachrániť dom po babke. Či neskončia naše hrdinky ako bezdomovkyne, alebo sa Opal rozhodne prijať pomoc, ktorú jej ponúka jej sestra. Nevieme vlastne ani, či jej dedko vlastne stále žije, alebo nie. Dozvieme sa iba to, kto bol tým tajným mužom, s ktorým si stará mama písala.

Odporúčam preto, aby ste nemali veľké očakávania v rámci toho, čo hra ponúkne. Pokiaľ vám stačí malá príbehová herná jednohubka, ktorá prinesie silný príbeh matky a jej dcéry, toto vás určite poteší. No ak by ste chceli mať komplexnejšie spracovanie tohto príbehu, mať možnosť viac spoznať nové postavy, alebo hlbšie načrieť do studnice tajomstiev, ostanete na konci asi rovnako sklamaní, ako som bol aj ja. Bohužiaľ.

Herní výzva 2024. - 6. Ukradené vánoce

Čas na trochu čara Vianoc. V apríli. Okey... možno nie najlepšia doba na načerpanie atmosféry ducha Vianoc, ale nevadí. Aj tak si myslím, že ak ste fanúšikovia pôvodnej hry Jazz Jackrabbit 2, tak tento malý prídavok vás celkom poteší. NIe je to nejako extra dlhé (dokopy len 3 levely), no s jedným solídnym boss súbojom na konci. Čo ho robí obzvlášť náročným je fakt, že tentokrát v hre dokopy nemáte žiadne power-upy (teda našiel som jeden) a so slabšími zbraňami to vie byť miestami celkom náročné. Najmä keď má ohnivú strelu, ktorá vás bude prenasledovať a ubere vám 2 srdiečka. No ... treba vymyslieť nejakú taktiku.

Popravde inak ani neviem čo k tomuto nejako extra povedať. Funguje to rovnako, protivníci sú v podstate rovnakí (aj keď ich variabilita je tu redukovaná). Máte tu jašterov s čapicami santov a korytnačky sa ozdobili vianočnými svetielkami. Z času na čas sa objaví ešte nejaký netopier, a to je tak asi všetko v rámci protivníkov. Grafika je pekná, vianočné mestečko s domčekmi je nadizajnované veľmi pekne, a vianočnú atmosféru to v sebe reálne má. Dokonca protivníci na vás namiesto bômb zhadzujú bomby zabalené ako darčeky. To je celkom zábavné. Ak sa bavíme o inom, v princípe hra neponúka niečo, čo by nemal ale v sebe originál. Princíp je úplne rovnaký. Samo o sebe by to bola asi celkom rýchlo nuda, ale ako malý bonus pre kvalitnú hru som celkom spokojný. Hral som to teda pod názvom Christmas Chronicles, kde si môžete ako postavu vybrať aj žltú zajačicu Lori, no aj tak som neodolal a siahol po overenom Spazovi. Odporúčam len fanúšikom pôvodnej hry.

 "Herná výzva 2024 - 7. Ve stínu pixelů"

Aké ťažké môže byť zvládnuť hru, v ktorej máte dokopy 100 životov a stačí vám prejsť len 16 levelov? Úprimne, vie to byť miestami celkom slušná výzva. Najlepšie je neprísť o veľa životov hneď počas úvodných (asi) piatich levelov, ktoré sa relatívne dobre dajú naučiť a hoci majú v sebe aj určitú výzvu, ide o pomerne jednoduché záležitosti, ktoré sa dajú zvládnuť. Postupne sa však levely budú viac a viac komplikovať, pričom za ten najhorší považujem osobne ten, kde vstupujete do otvorenej tlamy. Tam treba počítať s každým jedným pixelom priestoru.

Hre však treba uznať celkom solíidnu dávku kreativity. Ani jeden level neprináša rovnaké prekážky, alebo rovnaké riešenia. Občas som si dokonca všimol, že človek musí trošku uvažovať aj "outside the box" a skúmať limity, ktoré hra v realite ponúka. To ma teší, lebo človek aspoň nikdy reálne nezaspí na vavrínoch a musí lúštiť celkom dobre spracované problémy. Navyše vám hru obohacuje aj solídna muzika, ktorá dobre ladí s atmosférou celej hry.

Uznávam ale aj to, že miestami vedia byť niektoré momentky v hre celkom frustrujúce, a niekedy keď sa dlho človek nevie pohnúť z miesta, cez jeden komplikovanejší bod, dokáže hra dostávať človeka aj trochu do nervov. Nejde o titul, o ktorom toho viem veľa povedať, ale ako krátka oddychovka, ktorú môžete trénovať až kým nemáte "flawless victory" to stačí.

"Herná výzva 2024 - 1. Nemova říše"

Nakoľko som originálnu hru nikdy nehral, bol tento remake pre mňa ako stvorený. Mohol som si hru vyskúšať doslova z prvej ruky a pozrieť sa na ňu ako samostatné dielo. Nevedel som čoho sa dočkám, no musím povedať, že toto dielko na mňa skutočne zapôsobilo. Má určite svoje nedostatky, no vo svojich kľúčových bodoch zvláda všetko v poriadku.

Musím hneď v úvode povedať, že naučiť sa tento titul ovládať bola pre mňa celkom slušná fuška. Je treba si pamätať, ktorými tlačidlami ovládate ktorú postavu a nepopliesť si to. Najväčšie problémy pre mňa vznikali najmä v situácii, keď si postavy medzi sebou vymenili strany. V takom prípade to mozog trochu mätie a máte pocit, že postavy reagujú úplne inak než vlastne od nich chcete. Ovládanie je totiž stále rovnaké, len postavy sú na opačných stranách a pre váš mozog to robí trochu zmätok. Dá sa to však naučiť a najmä je hra relatívne krátka. Takže nemusíte sa s tým ovládaním moriť príliš dlho.

Hre tiež miestami pre mňa chýbala nejaká výraznejšia výzva. Je tu pár miest, v ktorých môžete prísť o život, no riešenia jednotlivých problémov sú vo väčšine prípadov veľmi jednoduché a pokiaľ budete opatrní, nemali by ste mať problém. Myslím si, že jediné časti, ktoré som prechádzal viackrát bola úvodná s agresívnym psom a následne časť s vlkmi, ktorých musíte odháňať ohňom. Ale ak hovorím na viackrát, tak tým myslím maximálne tak 3-4 razy. Hra nie je príliš náročná a vďaka tomu to funguje.

Najviac však vo mne ešte stále rezonuje príbeh týchto dvoch bratov a ich celé dobrodružstvo, ktoré mi na svojom konci prinieslo skutočne veľmi silný moment. Človek by chcel, aby sme sa na konci dočkali vytúženého happyendu, ktorý by si hra zaslúžila, no reálne je záver oveľa horkastejší a trpkejší. Nemyslím to ale vôbec v zlom. Bolo to skutočne pôsobivé a je to niečo, na čo ešte dlho nezabudnem. Príbeh sám o sebe je dobrý dôvod prečo si hru zahrať (ak ste teda nehrali originál) a možnosť kooperácie s druhým hráčom môže celému príbehu dať ešte úplne iný nádych. Takže za mňa hovorím, že ide o solídne príbehové dielko, ktoré určite poteší. Či už pôvodná alebo prepracovaná verzia. Ak ste originál hrali, možno vás to nijako výraznejšie neobohatí, no ako nováčika ma to skutočne celkom vzalo.

"Herní výzva 2024 - 8. Cesta do Pravěku"  

Jednou z najväčších výziev tohtoročnej hernej výzvy bola pre mňa kategória, kde bolo potrebné zahrať titul, v ktorom sa vyskytujú dinosaury. Praveké jaštery ma síce fascinovali od nepamäti, no nemohol som si spomenúť asi na žiadnu hru, ktorú by som s nimi kedy v živote hral, alebo by ma zaujala natoľko, aby som jej venoval svoj čas. Takže prišiel čas, aby som prelistoval svoje herné knižnice. Keď som už ale myslel, že nenájdem nič, zachránil ma Steam svojou akciou Dinos vs Robots, kde som mal možnosť získať za malé peniaze titul, ktorý by mi do výzvy zapasoval. Nakoniec voľba padla na sympaticky tváriaci sa Dynopunk. Žiadna stavba parku, žiadny lov dinosaurov, ani podobné témy, ktoré sa v lacných hrách často opakovali. No dinosaury v modernom futuristickom svete. Navyše s celkom pekným vizuálom. Výzva bola zvolená.

Na konci hry som musel úprimne zhodnotiť, že za tento titul som skutočne vďačný. Výsledný dojem bol totiž oveľa lepší, než som si pôvodne myslel. Atmosférou mi Dynopunk veľmi pripomenul hernú sériu Coffee Talk. Mohol by som povedať, že všetko čo fungovalo tam, funguje aj tu. Zaujímavé príbehy zákazníkov? Jo. Vybavovanie zákazok, kde namiesto prípravy nápojov bude opravovať pokazené zariadenia? Jo. Nejaká príjemná hudba k tomu? Jo. Možnosť ovplyvniť príbeh skrz rôzne voľby správnych dialógov? Jo. V podstate ide o skoro totožný titul, akurát namiesto kaviarne vlastníte opravársku dielňu a namiesto rozličných fantasy postáv sú obyvateľmi dinosaury. Musím však tiež uznať, že Dynopunk posunul niektoré veci ešte o niečo ďalej.

Tentokrát nie ste len poslucháč a radca, no priamo sa budete aktívne zapájať v niektorých prípadoch do deja. V hre si dokonca môžete nakoniec nájsť aj dlho hľadanú lásku. Hlavný hrdina Chris ma totiž problém. Je jeden z posledných tyranosaurov. Tí vyhynuli kvôli neschopnosti sa adaptovať v modernom svete. Prečo sa nevedeli adaptovať? Pre ich malé ruky. Jeho priateľka zahynula pri tragickej nehode, a teraz už nikdy nenájde svoje šťastie. Pomoc však príde akonáhle v starom obchode objaví plány pôvodného majiteľa, ktorému sa podarilo nadizajnovať stroj času. Možno teda bude môcť odcestovať späť a zachrániť lásku svojho života. Nie je to síce najoriginálnejší koncept, ale dostatočne zaujímavý na to, aby som ho mal záujem sledovať ďalej.

Čo ale túto hru tvorí v skutočnosti sú vaši zákazníci. Nájdete tu skutočne najvyberanejších dinosaurov, akí vás len napadnú. Členka gangu bikerov, agresívny dinosaurus, ktorý bude od vás chcieť výpalné, veľká bohatá popová hviezda, dievča čo utieklo od svojej rodiny, no nezabúda sa ani na bývalých spolužiakov, policajného dôstojníka a dokonca členov miestnej mafie. Je to skutočne farebná zostava postáv a je len na vašich schopnostiach a talentoch, ako všetky situácie zvládnete. Príbehové časti patria pre mňa medzi tie najzaujímavejšie a najmä správna voľba dialógov môže výrazne ovplyvniť, kam sa život jednotlivých hrdinov následne posunie. Pretože môžu skončiť šťastne, no rovnako aj smutne.

V rámci hrateľnosti tu máte dokopy 3 jednoduché minihry, ktoré sa budú medzi sebou striedať. Zákazník po vás bude chcieť buď nový mikročip, kde budete musieť zvoliť správny typ a následne ho dôkladne narezať, alebo bude treba vymeniť pokazené súčiastky za funkčné, alebo ešte môžete predmet nadizajnovať vašimi farebnými sprejmi a nálepkami. Ak splníte požiadavky vašich zákazníkov, nemajú problém prihodiť aj nejaké tie peniaze navyše. Za tie si následne môžete kupovať veci do vášho bytu alebo obchodu. Pretože aj najväčšia diera sa dá trochu zútulniť. Treba mať len nejaký ten rozpočet.

Nejde možno o hru, ktorá toho v princípe ponúka veľa, no bol som zvedavý kam sa tento príbeh vyvinie a najviac ma na ňom teší, že tvorcovia do neho vložili aj veľké množstvo rozličných koncov, ktoré sa budú odvíjať od vašej voľby, no rovnako aj od toho, akým spôsobom budete viesť ostatné postavy. Na konci teda nezistíte len svoj vlastný osud, no rovnako máte možnosť pomôcť všetkým okolo vás, aby prekonali určité zábrany, ktoré im bránia rásť. Hra teda nie je nejakým spôsobom náročná na pochopenie, ani neponúka veľké množstvo kontentu. No dokázala ma skutočne na pár hodín natoľko pohltiť, že som si jednotlivé postavy skutočne obľúbil. Tento typ hier mi jednoducho sedí a neviem sa dočkať, až si vyskúšam niečo ďalšie z podobného súdka.

S Reveil som bol vo výsledku spokojný. Viem, že mnohí hráči už sú unavení z hororových "walking simulator" titulov, no ja si ich osobne stále viem veľmi dobre užiť a som vždy rád, keď do svojho konceptu primiešajú niečo, čo ma dokáže navnadiť. Demo tejto hry ma skutočne príjemne prekvapilo a jediné, z čoho som mal trochu nepríjemný pocit bol dabing nášho hlavného hrdinu. Ten je skutočne len veľmi ťažko uveriteľný, nakoľko Walter pôsobí skoro v každej momentke, že to proste nechce ani nejakým spôsobom predať. To je pre mňa asi najväčšie mínus pre tento titul.

Každopádne od prvej časti som chcel vedieť kam sa toto celé vyvinie. Prečo sa miesta, ktoré by mali byť pre nás bezpečným prístavom neustále menia? Čo sa v skutočnosti deje? Prečo si veľa vecí nepamätáme? Odpovede sa na konci dozvieme a aj keď viem, že spoilery tu môžem v komentári ukryť, budem voči všetkým fér a nebudem ich tu spomínať vôbec. Verím, že by si to nevyspoilovali, ale v prípade, že by zvedavosť zvíťazila, obrali by ste sa tým o veľmi zaujímavý zvrat, ktorý dáva tej hre úplne nový rozmer. Dokáže tak z niečoho, čo už pôsobilo ako staré známe klišé vytvarovať niečo, čo ma skutočne prekvapilo a nepredpokladal som s tým. A to som si pritom myslel, že to mám všetko už pred sebou ako na dlani.

Akcie sú podľa mňa ale spracované dobre, hra sa viac sústredí na atmosféru, hádanky a hlavolamy sú pomerne jednoduché a pokiaľ vyslovene nebudete hru trolliť, nemali by ste sa nikde zaseknúť veľmi dlho. Riešenia sú často pomerne jasné. To má na príbeh pozitívny vplyv, nakoľko má hra vďaka tomu dobrý spád. Príbeh sa dá celkom dobre sledovať, nemáte pocit, že sa niekde niečím zbytočne zdržujete a môžete postupne s Walterom prejsť všetkými spomienkami a skúškami, ktoré na vás budú čakať.

Jedno by som hre ešte ale trochu skritizoval a to je nadmerné využívanie červenej farby v niektorých častiach. Viem, že červená dokáže budovať napätie a miestnosti s červeným svetlom sú o niečo strašidelnejšie, no keď sa to využíva všade začne to byť miestami už trochu moc. Je ale rozhodne zaujímavé, akým smerom sa celá táto hra vyvinie a kam sa na konci vlastne dostaneme. Neviem síce úplne pochopiť ako k tomu došlo, ale na druhú stranu si to všetko viem veľmi dobre predstaviť. Po grafickej stránke hra vyzerá dobre, akurát ma mrzí, že tvorcovia nenadizajnovali Waltera. Nevidíme dokonca ani svoje vlastné nohy. Hra tak trochu niečo predsa len stráca. Každopádne platí, že na to, aký krátky titul to je, tak si ma dokázal veľmi rýchlo získať a udržať moju pozornosť počas všetkých kapitol. Za jedno zahratie to určite stojí

"Herní výzva 2024 - 4. Tenkrát v Hollywoodu"    

Tak som sa konečne dostal na koniec obrovského dobrodružstva Carla Johnsona a môžem férovo povedať, že to stálo za to. GTA San Andreas je pre mnohých dnes absolútne kultovou záležitosťou a potom ako som si titul naplno vyskúšal viem veľmi dobre pochopiť prečo. Áno, zabavil som sa výrazne aj s pôvodným Grand Theft Auto a rozhodne som si užíval aj mafiánsky príbeh Tommyho Vercetti vo Vice City. San Andreas je ale v mnohom úplne iný. Príbeh CJ-a skôr pôsobí ako vytiahnutý z americkej ghetto stoky, kde sa snažíme prežiť, aby sme sa mohli dočkať ďalšieho dňa. A prvých pár misií tento koncept dokonca veľmi drží. Odmenou nám totiž nie sú žiadne financie, ale rešpekt. Tu si totiž musíme sledovať určité hodnoty, ktoré nás môžu posúvať v hre ďalej.

Príbehovo je to trochu zložitejšie. Realita je taká, že hru by som rozdelil reálne asi na 6 samostatných aktov. Príchod do Los Santos, epizódy z vidieka a Catalinou, San Fierro, Misie v púšti, Život v kasíne a nakoniec návrat do Los Santos. Každá táto časť sama o sebo rozpráva určitú časť príbehu a dokopy tvorí veľmi zaujímavý celok, ktorý primárne prepája náš ústredný zloduch hry v podaní Tenpennyho. Ten je vždy tam, kde by ste ho najmenej chceli. Misie ako také sú podľa mňa spracované solídne a je super, že na zvládnutie niektorých z nich si potrebujete aj vylepšiť určité schopnosti. Učiť sa lietať bola síce fuška a chvíľami som tie časti preklínal... no nakoniec som bol za to rád, lebo minimálne v GTA by som si už asi trúfol ovládať na klávesnici akýkoľvek lietajúci stroj.

Na tejto hre je ale pre mňa asi najviac fascinujúce, že tradičné misie a príbehová línia sú len základ toho, čo všetko tu môžete robiť. San Andreas je na svoju dobu skutočne nádherný otvorený svet, v ktorom nie je núdza o to, čo by ste mohli robiť. Nemáte chuť na pokračovanie príbehu? Čo tak vyraziť na pizzu, zahrať si v bare billiard, minúť nejaké peniaze na automatoch, staviť na dostihy, ísť potešiť nejakú tú frajerku a veľké množstvo ďalších rôznorodých aktivít, ktoré sú priam ako nekonečná studnica? Dokonca tu nájdete aj niekoľko rôznych okruhov, alebo pretekárskych disciplín, ktoré vás môžu celkom slušne zamestnať. Demoličné derby mimochodom bola skutočná lahôdka, hoci uspieť v tom je náročnejšie než sa zdá.

Tiež je super ako je príbeh neustále rámcovaný. Tým, že je hra rozčlenená na kapitoly tak ako som spomínal nikdy nebudete mať pocit, že neustále robíte jedno a to isté. Je pravda, že nie je veľký priestor na misie, ktoré by od seba boli vysoko odlišné, no tvorcovia dali maximum do toho, aby to tak pôsobilo. Oblasť v San Fierro má úplne iný nádych, než úvodné misie vo vašej ulici v Los Santos. No a finálne časti, keď dávate dokopy vaše kasíno a budete okrem toho plánovať aj parádnu lúpež storočia (aká sa na GTA hru patrí) sú tiež niekde úplne inde. Stereotyp vďaka tomu nehrozí.

Je tu niekoľko misií, ktoré boli celkom frustrujúce, no nikdy nie natoľko, že by som mal chuť s hraním prestať. Možno s výnimkou ovládania červeného baróna, ktorý je jednoznačne najväčšia fuška, akú som v tejto hre musel absolvovať. Radosť potom sa učiť lietať s veľkými lietadlami. No toto bol skutočný horor pre mňa. Lietanie však bolo ešte náročné aj v misii N.O.E. no tam som jednoducho musel prísť na to, ako sa vyhýbať tej halde stromov čo všade rastú (keď to niekedy budete hrať, pochopíte). Vo väčšine prípadov som však bol s dizajnom misií spokojný a fungovali.

Dokopy ak by som mal hre niečo vyčítať tak by to boli dve veci. Neviem či to bolo mojou verziou hry, nakoľko som ju dostal priamo s počítačom, ktorý som kupoval, no bugov som tu našiel priam za tatrovku. Postavy sa správajú často divne, ich reakcie nedávajú zmysel, autá sa spawnujú úplne príšerne a fyzika bola miestami nulová. Vlastne je doslova potrebné učiť sa jazdiť, pretože neskúsený šofér sa neustále dostane (ani nevie ako) do šmyku. Ja som osobne vždy preferoval v týchto hrách motorky, a musím férovo zhodnotiť, že spočiatku som ani na ne nechcel nasadnúť. Ale ako rastie vaša schopnosť ovládať tieto stroje, o to lepšie mi to potom išlo a ku koncu už som sa opäť cítil jak bajkerský kráľ, čo môže ísť stredom cesty v dvojitej plnej čiare. :D

Druhá vec čo mi miestami fakt liezla na nervy ale boli aj policajti. Tak nejako nechápem ako bola ich umelá inteligencia v tejto hre vytvorená. Kým v pôvodných hrách som mal reálne pocit, že im viac išlo o to vás zatknúť a zbaviť problémov, tu po vás strieľajú sotva sa pohnete. Zatknú vás jedine pokiaľ snáď sedíte v aute a nehýbete sa a dokonca sa mi stalo, že aj vtedy radšej strieľali a mali chuť moje auto vyhodiť do vzduchu. Mne osobne toto prišlo zvláštne. Je pravda, že hra je vďaka tomu miestami náročnejšia, ale vždy sa dá nájsť trochu iná cesta. Nevadilo mi to pri vojakoch, keď prepadávate ich základne a chcete im niečo ukradnúť. Ale prečo tu majú policajti tendenciu najprv strieľať a potom vlastne chrániť? Však zranenie nevinných tu hrozí snáď všade.

V jadre ale je toto skutočne vynikajúca hra, ktorá myslela na veľa detailov a dokopy sa im podarilo GTA celkom solídne vyladiť. Jediné čo mi tu chýba ešte je možnosť viezť sa taxíkom. Aj Vice City malo pre vás odvoz od nemocnice alebo policajnej stanice. To sa dalo aspoň keď tak pridať. Ale teší ma aj možnosť pridania vlastnej hudby. Mimochodom rádiá v tejto hre sú skutočne vynikajúce tiež. Nemôžem povedať, že som ich počúval neustále no tá variabilita v rámci playlistov, jednotlivé reklamy a spôsob ako ten celý program tu autori previazali pôsobí tak uveriteľne, žema skutočne prekvapili. Toto je herná chuťovka, ktorú by mal vyskúšať každý. Ak ste hru nehrali a máte radi poriadnu dávku akcie v meste, toto musíte vyskúšať. Priam povinnosť.

Rozhodne zaujímavý titul, ktorý tak nejako vstúpil do tejto hororovej série. Na jednej strane nemôžem povedať, že by ma to nebavilo hrať, no súčasne platí, že som si z toho veľmi veľa neodniesol. Atmosféru to celkom má, no v podstate to hra neustále stavia len na tom, že vás naháňajú nepriatelia, pred ktorými sa ukrývate. Hra je tak ochudobnená o atmosférické pomalé momentky, ktoré vedeli naopak byť niekedy oveľa efektívnejšie. Za najlepší príklad môžem považovať plavbu na plti alebo krvavý dážď z Outlast II. To boli momentky, ktoré vo mne vyvolali väčšiu dávku napätia, než neustále utekanie a hľadanie cesty, ktorou môžem reálne ešte ísť.

Zase však treba uznať, že drvivá väčšina online titulov svoju zábavu primárne stavia na neskutočnom grindovaní alebo nakupovaní mikrotransakcií. To tu našťastie nie je a hoci je pravda, že niektoré položky stoja viac dolárov, tak je to jediná mena, ktorou budete platiť, a dostávate ju za úspešné dokončenie jednotlivých skúšok. Takže nebudem sa v tomto smere sťažovať.

Mapy sú podľa mňa solídne, no najlepšia je jednoznačne súdna sieň, ktorá konečne ponúka niečo, čo som v minulosti asi v žiadnej hororovej hre nevidel. Takýchto momentov by si hra zaslúžila ale oveľa viac. Ostatné mapy sú všetky dobré, no férovo musím ešte povedať, že lunapark ma miestami celkom otravoval svojimi nudnými hádankami a najmä lokalitou, ktorá je dnes už neskutočne pasé.

Uvidíme, či sa hra ešte niekam posunie, prípadne či budú pridané nové mapy, alebo nové challenge a podobne. Možno by to mohlo hru ešte niekam posunúť. Jediné čé by ale chcelo ešte spraviť je, aby hra nemusela byť neustále online. Ak chcete hrať sami, mohol byť pokojne offline režim, kde si môžete váš progres uložiť a kedykoľvek opustiť počítač. Ale to sa asi nestane. Do hry sa určite ešte vrátim, skúsim nejaké náročnejšie výzvy, no základnú časť hry som splnil a keďže mi nabehli titulky, považujem to za splnenie dohrania hry. Príbeh tu však žiadnym spôsobom nebude rezonovať. Čo je asi najväčšia škoda. Pretože v tomto Outlast vždy vynikal.

Čo by som si možno ešte prial (aj keď z určitých dôvodov je to trochu nemysliteľné) je keby sme tu mohli mať spracovanú aj tú školskú lokalitu z Outlast II. Nemusela by byť obohatená o výpočtovú techniku ani nič podobné, no prial by som si to miesto prezrieť poriadne ešte raz a v tom by mohla táto hra mať doslova aj vymyslenú dobrú skúšku. To sa asi tiež nestane, ale úplne by si to táto hra pýtala. Lebo hoci je súdna sieň skvelá, asi nikdy som nemal tak nepríjemné pocity z hrania ako práve v tej tajomnej škole v minulej hre.

Oproti tomu čo som písal vo svojej recenzii hodnotenie ešte predsa len trochu zdvihnem. Môžu za to primárne updaty, ktoré nedávno hra dostala a minimálne niekoľko problémov, ktoré som s hrou mal dokázala fixnúť. Teraz už minimálne nemám pocit, že miestnosti na vašej policajnej stanici sú úplne zbytočné a aj strelnica konečne dostáva zásahy do terčov a môžem si ich pozrieť. Toto som rád, že bolo fixnuté, lebo ma to neskutočne štvalo, že som nikde nevidel žiadne stopy po zásahu. Neviem čo to reálne bolo.

Každopádne to len tak na okraj. Ako fanúšik SWAT 4 som sa na Ready or Not skutočne tešil. Nie som však ten, ktorý si roky užíva early access, no snažím sa počkať na plnú verziu, aby som si mohol hru konečne užiť v plnej paráde. Dokonca Baldurs Gate 3 čo som mal roky kúpený na Steame som reálne začal hrať až keď bol spustený v plnej verzii. Nechcel som, aby som si pokazil zážitok nepríjemnými bugmi alebo problémami, ktoré by boli neskôr opravené. Ready or Not v mnohom naplnil moje očakávania a priniesol presne to, v čo som dúfal. Taktickú akčnú hru, v ktorej bolo potrebné si spolu so svojim tímom poriadne rozplánovať akciu a na konci dať situáciu do poriadku, a aby bolo čo najmenej mŕtvych, pričom sa postarať aj o seba svoj tím.

Keď som pozeral recenzie iných ľudí, často sa sťažovali na umelú inteligenciu v hre. Oponenti sú ohromne presní, ťažko vyviaznuť bez zranení, a je jedno o koho ide. Či je to nejaký drogový díler alebo profesionálny zabijak, všetci sú rovnako presní a najmä sa nikto nechce zo zásady vzdať. Čiastočne ten argument beriem, nakoľko SWAT 4 v tomto pôsobil realistickejšie, no vďaka tomu mi jednotlivé mapy prinášali väčšie výzvy a musel som sa s nimi vysporiadať. Keby sa vždy súperi iba vzdali a zložili zbrane, bolo by to asi moc jednoduché. A je fajn, že pokiaľ protivníkov podceníte, môžu predstierať smrť alebo sa rozhodnú predsa len zbraň opäť zdvihnúť zo zeme a risknúť útok. Keď ste v SWAT 4 oponenta donútili zložiť zbrane, už ich nezdvihol aj pokiaľ ste ich nezaistili. Tu mi to príde v tomto zaujímavejšie. Aj keď je pravda, že možno nemuseli ísť až takto tvrdo do tejto sféry.

Čo sa tímu týka, tak sú proaktívnejší než váš tím v SWAT 4 čo je niekedy super a inokedy úplne nie. Pokiaľ máte záujem nepriateľov primárne pozatýkať a byť nenápadní a vybehnú niekam, je náročné ich nejako usmerniť. Na plnenie príkazov sú fajn, ale na niečo hlbšie určite nie. Skôr vám v niektorých momentoch môžu prekážať. Plus hra priniesla k nim aj sledovanie ich mentálneho zdravia. To vám bude merané pomocou úspechu v jednotlivých misiách, koľko cieľov sa vám podarí splniť, ktoré sa podarí, ktoré naopak nie a podobne. Následne budú musieť ísť na terapiu, aby sa so situáciou nejako vysporiadali, no ako sa mi neskôr ukázalo, sú to v podstate len rôzne tváre s rôznymi informáciami. V princípe to nijako nerobí hru nejako zaujímavejšiu a jediný dôvod, pre ktorý by ste nechceli o nich prísť sú schopnosti, ktoré môžete u nich neskôr odblokovať a môžu vám priniesť do hry určitú výhodu. Môžete vďaka nim tak jednotlivé mapy prejsť efektívnejšie.

Mimochodom mapy sú podľa mňa veľmi dobre zvládnuté. Tu podľa mňa tvorcovia skutočne urobili maximum. Baví ma, že každá mapa je reálne zameraná na niečo trochu iné a nie je to len o tom, že všade máte veľké množstvo ozbrojených ľudí, ktorých treba spacifikovať. Niekedy budete musieť nájsť veľa civilistov, zaistiť menšiu oblasť, deaktivovať bomby a podobne. Takisto tu máte najrozličnejšie prostredia, od obyčajného domu, po podzemné tunely, dokonca aj misiu v škole alebo na zabarikádovanej chate, kde musíte dostať nebezpečného strelca.

Výbava je podobná ako v SWAT 4, akurát zrkadielko vám teraz môže ukázať aj pasce, ktoré sú pripravené na dverách, ktoré budete musieť odstrániť, pokiaľ nechcete dostať zásah granátom. Ale inak klasicky používate baranidlo, rôzne typy granátov a k nim aj rozličné typy masiek, korenený sprej a nezabudnem ani na zábrany, ktorými môžete zaistiť dvere. Zvuky v hre sú skvelé a vo všetkých ohľadoch dotvárajú atmosféru. So slúchatkami to znie skutočne skvele a vie vás preniesť do tej situácie, v ktorej sa nachádzate.

No a netreba ani zabudnúť na to, že ak by ste nechceli sa spoliehať na inteligenciu vašich parťákov, tak môžete hrať hru aj v multiplayeri až dokopy piati a takisto sa môžete spojiť aj s náhodnými hráčmi v ich hrách a pustiť sa do akcie. Ideálne však je, keď môžete medzi sebou komunikovať a potom sa skutočne cítite ako kompletný SWAT tím, ktorý potrebuje zaistiť oblasť. Stanete sa tak očami jeden druhému a to je veľmi dobré. Vo výsledku solídna hra, ktorá poteší všetkých milovníkov taktických FPS, kde sa dostávate do role veliteľa jednotky SWAT. Určite stojí za to vyskúšať.

Inkulinati bol titul, na ktorý som bol zvedavý v momente ako s objavili prvé trailery. Táto nenápadná malá hra si ma veľmi rýchlo získala svojou kvalitnou prezentáciou, neopozeranými nápadmi a pôsobilo to aj vtipne, aj kvalitne. To sú hneď dva faktory, ktorými si ma ako hráča vedia autori získať. Titul som čakal ešte pôvodne v roku 2022, nakoniec hra vstúpila do early access v januári 2023 a konečne plnohodnotné vydanie vo februári 2024. Výsledok je nakoniec veľmi uspokojivý a hlavne veľmi cením, že autori si vzali k srdcu feedback, ktoré dostávali počas early access a vyladili to skutočne asi do najlepšej možnej podoby akej mohli.

V prvom rade som veľmi rád, že hru si už budú môcť užiť aj ľudia, ktorí nemajú moc so strategickými titulmi skúsenosti. V hre totiž neexistuje niečo ako pevný save, od ktorého by ste sa mohli vrátiť. V hre máte len dostupné určité množstvo pier, ktorými môžete kresliť svoju armádu, a v prípade, že prídete o všetky, môžete začať celú kampaň úplne od začiatku. V EA verzii ma ale dosť štvalo, že aj na najľahšej úrovni bola umelá inteligencia rovnako šikovná, ako na vyššej obtiažnosti a vďaka tomu som sa nebol schopný dostať do úspešného finále. Našťastie však tieto problémy autori fixli, keď upravili umelú inteligenciu a pridali počet pier, s ktorými na najľahšej obtiažnosti môžete začať. Vďaka tomu sa hra stala väčšou zábavou aj pre niekoho ako som ja. Teší ma ale, že pokiaľ hráči chcú skutočnú výzvu, tak zvýšenie obtiažnosti ju skutočne ponúkne.

Od začiatku sa mi veľmi páčil vizuálny štýl, ktorý si tvorcovia zvolili a aj pridanie Andreasa z hry Pentiment bol podľa mňa skvelý nápad, ktorý dal tomuto titulu svoj vlastný šarm. Pôsobí to skutočne ako keby sa to odohrávalo v nejakom vlastnom univerze. Dokonca aj marketing titulu, kde autori skúšali "historicky zachytiť" čo je vlastne živý atrament a kto boli títo bojovníci bolo celkom unikátne. Hra si tak trochu začala žiť svojim vlastným životom.

Akadémia od svojich začiatkov takisto pridala veľké množstvo ďalších inštruktážnych misií, v ktorých sa môžete naučiť základy a najmä techniky ako vyzrieť na protivníka v prípade, že by vás chcel skutočne zhodiť z konca mapy. Pretože toto je často najväčšia pasca, do ktorej môžu hráči spadnúť. Takisto keď začne mód apokalypsy, šance sa výrazne vedia otočiť v prípade, že sa rýchlo nevysporiadate so situáciou na mape.

Kampaň je možno trochu krátka (teda ak to hráte na ľahkej obtiažnosti) a najmä vysvetlenie osudu vášho majstra, ktorého smrť idete pomstiť je nakoniec len skúška, v ktorej ste mali ukázať, že ste sa niečomu naučili a vlastne váš majster v skutočnosti môže okamžite ožiť prostrednícvtom zaklínadla a Smrť je vlastne jeho dávnym priateľom a vôbec mu nechcela ublížiť. Celá vaša misia bol v podstate len finálny test toho, či naozaj obstojíte ako mocný Inkulinati, ktorý sa postaví všetkému. To bolo trochu sklamanie. Čakal som niečo zaujímavejšie, alebo to mohlo byť aspoň trochu lepšie vybudované.

Rovnako ma ešte aj mrzí, že zvuková stránka hry je trochu jej slabá stránka. Hudba samotná je skvelá, no zvukové efekty sú často rotované dookola a nie je v nich žiadna zásadnejšia zmena. Často najmä využívate jeden typ bojovníkov (na to inak pozor, aby vám nestúpla príliš nuda vo vašich jednotkách), ktorí majú tie isté útoky a tie isté reakcie. Zvuky sú vďaka tomu veľmi rýchlo obohrané a staré. Výsledok z Inkulinati je ale veľmi uspokojivý a mám záujem skúsiť hru opätovne a prejsť ju aj na vyššej obtiažnosti. Musím skúsenosti, ktoré som nabral predsa len nejako zúročiť.

Herní výzva 2024 - 2. "Láska nebeská"  

Persone 3 Reload som prakticky venoval skoro úplne celý február, aby som sa vyštveral až na najvyššie poschodie Tartara a dokončil svoju misiu. Musím uznať, že ten čas strávený s týmto titulom stál skutočne za to, aj keď mi fakt skvele ukázal, že hoci máme obrovské množstvo času na to, aby sme si vybudovali jednotlivé sociálne linky, tak objaviť, prejsť a vychutnať si úplne všetky je oveľa náročnejšie, než sa môže zdať. Vďaka tomu nakoniec ostali niektoré príbehové línie neukončené, ale čo už? Niekedy keď budem mať čas to možno vyskúšam opätovne.

Každopádne musím povedať, že táto hra ma bavila skutočne náramne. Alebo teda aspoň väčšinu hracieho času. Úvodných 5 - 7 hodín bolo trochu únavných, nakoľko sa primárne jedna o pomerne dlhý tutoriál, ktorý ná hru predstavuje, vysvetľuje jednotlivé mechaniky, pomaly začíname chápať príbeh atd atd. Keď sa človek však cez tie časti dostane, spozná viac postáv a pomaly sa začne predierať na vrchol temného mrakodrapu, začne to byť oveľa zaujímavejšie. Príbehové linky sa začnú vyvíjať, atmosféra začne byť hustejšia a najmä sa v hre dočkáme niekoľko skutočne skvelých boss súbojov, z ktorých som bol úprimne nadšený. Vždy počas splnu je totiž potrebné poraziť jedného, alebo aj viacerých dosť silných protivníkov, na ktorých treba skutočne vyzrieť.

Zdôrazním však, že som hru spustil na ľahkej obtiažnosti, nakoľko je to s touto sériou moje prvé stretnutie, no hoci som sa nijako výraznejšie nezapotil, tak súboje predsa len potrebovali aspoň nejakú dávku taktiky. Nie som hráč, ktorý stojí o super veľké výzvy, aby som si na protivníkoch vylámal zuby. V prvom rade sa potrebujem zabaviť, a to sa v tomto prípade reálne aj udialo.

Sociálne časti hry ma bavili rovnako ako aj JRPG momentky. Jednotlivé postavy boli zaujímavé, ich príbehové linky často dokázali zasiahnuť a dávali celej hre niečo, vďaka čomu to vlastne malo aj reálny význam prechádzať. Na jednu stranu totiž kvalita vzťahov ovplyvňuje naše Persony, no súčasne si myslím, že kvality nespočívajú len v tom. Je zaujímavé sledovať jednotlivé postavy, vnímať ich slová a nejakým spôsobom sa snažiť ich pochopiť a dostať k nim hlbšie. Toto vnímam ako jednu z najsilnejších stránok hry.

Navyše to vyzerá skvele, znie to skvele a nepôsobí to v žiadnom momente stupídne alebo pateticky. Navyše to celé má aj správny mix chutí, aký dokážu vyčarovať len japonci alebo kórejci. Má to humor, drámu, jemne prvky hororu, dostatok akcie, rôznorodé postavy so svojimi vlastnými príbehmi, no rovnako nezabúdaj tvorcovia aj na smutné až vyslovene emocionálne momentky, ktoré dodávajú tomu všetkému skutočne skvelý nádych. Hru vnímam ako skvelé zoznámenie sa so sériou a som zvedavý na pokračovania. Persona je v tomto skvelým titulom.

Už som si celkom dlho hovoril, že tejto hre by som mal venovať nejaký ten komentár. Párkrát som sa k nemu nakopol a nakoniec ho nikdy nedopísal. Na jednu stranu preto, že už som raz svoje dojmy podrobne spísal v mojej recenzii a v podstate všetko podstatné a dôvody, prečo si ma tento titul tak získal sú tam vysvetlené. No rovnako som nechcel pôsobiť ako totálny fanboy, ktorého jedna hra tak okúzlila, že by písal len samé superlatívy. Lenže v prípade Sea of Stars je to pre mňa vskutku náročné. Pretože táto hra ma skutočne naozaj očarila, a pripomenula mi staré časy, kedy som rád hral tituly na svojom Game Boy Color a neskôr Game Boy Advance. Staré Nintendo tituly pre tieto platformy mali svoje nefalšované čaro a Sea of Stars by tam neuveriteľne v tej dobe vynikol.

Prvá vec čo ma na hre zaujala bola skutočne nádherná pixelartová grafika, ktorá dokázala v mnohých momentoch skutočne zažiariť. Rovnaký zážitok som prežíval aj pri titule Hunt The Night (ďalšia hra, ktorú by som niekedy mohol okomentovať). Všetky tie pozadia, jednotlivé interiéry a exteriéry vyzerali skutočne impozantne. Klobúk dolu pred autormi vizuálnej stránky hry, pretože som sa tu skutočne rozplýval blahom. Musím uznať.

Je pravda, že hlavní hrdinovia sú veľmi typické postavy podobnýh hier, no to mi v žiadnom prípade neprekážalo. V prípade hlavných hrdinov nejako nepotrebujem, aby boli komplexní alebo kvalitne napísaní. Príbeh má skôr ťahať okolie a vedľajšie postavy. A tie zvládajú svoju prácu perfektne. Garl ako vojenský kuchár a ich najlepší kuchár je pre mňa v tomto prípade asi najideálnejší príklad, pretože si myslím, že reálne srdce celej hry leží práve v jeho postave. Rovnako zaujímaví sú ale aj ostatní spoločníci. Serai má zaujímavý príbeh, ktorý sa ku koncu skutočne poriadne zamotá a Rash´an je tiež postava so svojimi vlastnými tajomstvami, ktoré sa nakoniec ukážu byť kľúčovými pre celý príbeh.

No a potom je tu ešte gameplay, ktorý hodnotím skutočne ako najväčšie plus celej hry. Súboje sú spracované solídne, máte tu ohromnú dávku rôznorodých nepriateľov so svojimi vlastnými schopnosťami a je treba poriadne vedieť jednotlivých hrdinov striedať a využívať ich slabé miesta, aby ste dokázali odolať silnejším útokom. Boss súboje sú taktiež skvelé a oceňujem koľko rozličných typov rôznorodých monstier dokázali do tejto hry tvorcovia priniesť. Ja som si dal tú námahu a pokúsil sa poraziť všetkých. Viem, že jedného si budem môcť vyskúšať, až keď odblokojem alternatívny (a podľa hry skutočný) koniec, no nepodarilo sa mi bohužiaľ nazbierať všetky dúhové mušle, takže tam ešte nie som.

Minihra Wheels takisto skvelá a nútila ma poriadne prehodnotiť na niektorých miestach zvolenú taktiku. Je to náročnejšie než sa to miestami zdá. Najmä keď hráte šampionáty, za ktoré dostávate špeciálne bonusy. Niekedy som bol frustrovaný z toho, že som často dostal na držku, ale úspech bol vždy zaslúžený a priniesol mi pocit zadosťučinenia. No a nakoniec by som mal povedať, že hra je skutočne obrovská. Na dokončenie potrebujete minimálne 40 hodín hracieho času a je plná takých neskutočne nádherných momentov, že mi v určitých momentoch skutočne vybehli slzy do očí. Neľutujem jedinú sekundu strávenú s týmto titulom a neviem sa dočkať čo Sabotage prinesú nabudúce. Pretože Sea of Stars bolo skutočne všetko čo som si mohol len priať a moja najobľúbenejšia hra roku 2023. Áno, prekonala dokonca moje zážitky z Baldurs Gate 3 a to som si nemyslel, že sa niečomu podarí.

Herní výzva 2024 - 5. "Nikdy se nevzdávej!"

Za mňa je Howl solídnym projektom. Zaujímavý nápad, ktorý je spracovaný do skvelej príbehovej kostry. Je pravda, že príbeh by mohol byť možno rozobratý aj trochu zaujímavejšie, no na druhú stranu jednotlivé monológy, ktoré naša hrdinka počas hry bude mať sú dostatočujúce. Nemal som nikdy pocit, že by som potreboval nejako extra viac informácií.

Hrateľnosť je solídne spracovaná a je treba vedieť sa naučiť predvídať, ako budú vlci počas hry reagovať. A následne podľa toho si plánovať svoje kroky. Dá sa to naučiť, nakoľko si počas hrania uvedomíte, že ich primárnym kódom je útok. Podľa toho si môžete miestami celkom dobre rozvrhnúť vašu trasu, nakoľko sa nemusíte báť, že by vás išli nejako výraznejšie balamutiť. Cieľ ste vy (alebo nejaký iný človek na mape, ktorého budete musieť zachrániť pred nepríjemným osudom).

Problém je ten, že hra si ma veľmi rýchlo vedela získať, no súčasne nadšenie aj veľmi rýchlo začalo opadať. Prečo? Pretože v princípe každý level budete robiť presne to isté. Motivácia je vždy úplne rovnaká. Nemôžem povedať, že to nie je zaujímavé, ale sú malé tituly, ktoré vedeli využiť svoje dobré nápady tak, aby sa z hry nestal určitý stereotyp. Napríklad si zoberte titul ako Dredge. Napriek tomu, že v podstate len lovíte ryby a prechádzate od ostrova k ostrovu, kde sú rôzne typy zvláštnych rýb, hra mala v sebe dosť iných momentov, ktoré ma vedeli držať. A nie len ten otvorený svet. Každopádne však platí, že ak máte radi ťahové stratégie, tak Howl vás na pár hodín určite zabaví. Vyzerá to skvele, hrá sa to dobre, hudba je super a dokonca na záver príde aj kvalitne spracovaný boss fight, ktorý mi dal aj celkom zabrať.