Pro pohodlnější navigaci i přístup k pokročilým funkcím Databáze-her.cz doporučujeme povolit si ve svém prohlížeči JavaScript.
Vladimír Rusnák • 36 let • Nové Mesto nad Váhom (SR - kraj Trenčiansky)

Komentáře

Copycat

  • PC 90
Herní Výzva 2025 - 3.  Zvířecí duše 

Rok 2024 bol nabitý titulmi, v ktorých som si mal možnosť vyskúšať, aké to je byť v koži mačky. Mali sme "Little Kitty, Big City", z ktorého sa vykľula veľmi príjemná ľahučká hra na dobrú náladu, mali sme "Stars in the Trash", ktoré bolo o niečo akčnejšie, no súčasne zarezonovalo ako spomienka na všetkých zvieracích priateľov, ktorí tu už s nami nie sú, a nakoniec ešte dramaticky ladený titul "Copycat", ktorý sa pokúsil o veľmi silný ľudský príbeh nabitý emóciami. A pokiaľ mám byť skutočne úprimný, tak ide aj o titul, ktorý so mnou zarezonoval najviac a priam by som chcel, aby to niekto spracoval ako filmové dielo. Pretože tento príbeh si to priam pýta.

Nebudem zbytočne zachádzať do detailov, nakoľko tu nechcem zbytočne vysvetľovať veci, ktoré je lepšie si zažiť na vlastnej koži, no môžem povedať, že pri tejto adventúre som ku koncu mal v očiach až slzy. Hovorí sa, že mačky sú ľuďom veľmi podobné. Pokiaľ ste videli film Kedi, tak viete presne o čom hovorím. Mačky majú charakter a osobnosť a ku každej treba pristupovať úplne inak. A keď si Olive berie "Dawn" z útulku ako dospelú mačku, prešla si už určitou históriou a má nejaké skúsenosti. Nie je preto ťažké pochopiť, že spočiatku sa nechce správať veľmi priateľsky. No bariéry budú postupne prekonané, no do ich spoločného života príde nový konflikt, ktorý veci výrazne skomplikuje.

Oceňujem, že postavy sú nadabované a tiež, že máme spracované textovou formou všetko, "čo má Dawn na srdci". Pôsobí to potom skutočne ako keby obe postavy viedli spolu dialógy, hoci Olivia Dawn určite rozumieť nemôže. Je zaujímavé sledovať vývoj vzťahu medzi oboma postavami. Ako Dawn najprv neustále premýšľa nad tým, že odíde do divočiny, ktorá je jej domovom, no postupne si začne uvedomovať, že jej je vlastne konečne skutočne dobre. Práve tým budú neskôr pôsobiť niektoré momentky veľmi smutne. Niekedy je skutočne ťažké sa pozerať na to, čo sa deje.

Okrem toho je zaujímavé, že máme možnosť aj vidieť Dawn keď sníva. Vidí seba ako pantera a veľa toho, čo sa v nej odohráva je následne premietnuté do jej snovej reality. V podstate to odzrkadľuje výrazne jej duševné rozpoloženie. A vieme ju vždy pochopiť. Či už jej smútok, hnev, strach, no rovnako aj vzdorovitosť a odhodlanie, ktoré je schopná preukázať. Príbeh a postavy sú v tomto ohľade zvládnuté na jednotku.

Hrateľnosťou nemám moc čo v hre komentovať, nakoľko funguje ako väčšina 3D walking simulátorov, no sú tu aj určité výnimky, kedy budete musieť stláčať správne tlačidlá formou quick time eventov, alebo sú tu ešte aj kvázi nejaké vsuvky. Sú tu utekacie sekcie, kde sa musíte vyhýbať prekážkam, občas budete musieť v správnom momente stlačiť tlačidlo na vyskočenie alebo naopak aj zasyčanie na protivníka, a nakoniec ešte je tu hra s pierkom, ktorá sa neskôr pretaví aj do lovenia rybičky. Funguje to v podstate ako má.

Vizuálna stránka hry je podľa mňa celkom pekná, no rozlišoval by som pasáže v realite, kde sa snaží grafika pôsobiť viac realisticky a snové pasáže, kedy to pôsobí celé tak trochu geometricky. Asi sa to takto tvorcovia snažili odzvláštniť, no nevidím dôvod, prečo sa rozhodli takto. V zásade mi to výraznejšie neprekáža, no rozdiel kvality grafiky je tam badateľný. Hudba v hre je takisto veľmi príjemná a veľmi dobre vie reflektovať všetko čo sa odohráva vo vnútri "Dawn".

Ešte by som mal dodať, že okrem svojich vlastných vnútorných textových monológov má Dawn ešte aj svoj vlastný vnútorný hlas, ktorý má symbolizovať rozprávača z televízie, ktorý komentoval dokumentárne programy o divokých mačacích šelmách. Je v podstate pre Dawn jej najväčším radcom. Je zaujímavé tiež vidieť, kam vlastne nakoniec všetko dospeje. "Copycat" je skutočne hra, ktorá ukazuje, že domov nie je miesto, kde sa môžeme najesť a spať. Je to niečo oveľa viac. A prísť o ten pocit domova a rodiny môže byť to najbolestivejšie, čo nás môže postihnúť. No ako sa ukáže, domov nikdy úplne nestratíme.
+13

What Comes After

  • PC 80
Herní výzva 2025 - 8. Bdím či spím

Je to až vskutku desivé, keď si človek uvedomí, že možno ma toho s Vivi spája oveľa viac, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Mentálne zdravie je v súčasnej dobe pre mnohých ľudí veľkým problémom a hovorí sa o ňom veľmi málo. Snažíme sa veci zvládať a často sa snažíme dávať druhým to, čo nevieme dať sebe samému. Možno budem v tomto komentári až príliš osobný, no podobne ako v Burnhouse Lane hra rozoberá témy, kde osobný zážitok môže jej hlavnú myšlienku predsa len umocniť o niečo viac.

Hodnotiť gameplay nemá určite význam, lebo v podstate nič viac než chodenie po vlaku a rozprávanie sa s postavami hra v sebe neponúka. Ale skrz zaujímavé voľby postáv, rôzne spôsoby myslenia a rozličný vek jednotlivých postáv si človek predsa len dokáže veľmi veľa uvedomiť. Prečo napríklad malé dieťa vôbec nepociťuje smútok z toho, že zomrelo? Pretože nevníma veci komplexne ako napríklad jeho rodičia. A nemá mu byť za čím ľúto, lebo dokopy ešte nič nestihlo spoznať. Bolo by určite zaujímavé, keby niekedy dokážeme komunikovať s kýmkoľvek a čímkoľvek, pretože som si istý, že by sme možno sami svoje myšlienky prehodnotili. Máme najvyvinutejší mozog spomedzi všetkých živých tvorov, no dokopy si sami doň vložíme démonov, ktorí potom robia len veci oveľa horšie. 

Osobne môžem povedať, že sú tu tri vynikajúce momentky, ktoré si na dlhú dobu ešte zachovám vo svojej pamäti. Debata so starým stromom, dialógy počas jedla a samozrejme finálny rozhovor s mačkou. Každý jeden tento moment v sebe skrýva veľké množstvo inteligentných a dobre sformulovaných myšlienok, ktorým dokážem veľmi dobre porozumieť a vziať si z nich niečo. Rozoberať to do detailu by bolo ale na veľmi dlhú debatu a tak ďaleko sa mi popravde ísť až nechce. Podstatné je, nech si každý z toho odnesie to, čo mu možno dokáže ukázať iný pohľad na svet.

What Comes After rozhodne nie je hrou, ktorá je zaujímavá z pohľadu hrateľnosti, alebo dabingu, no rozhodne dokáže podať svoju hlavnú myšlienku. A to je niekedy viac. Vo veľa súhlasím s Fritolom a tiež si myslím, že hra môže zažať aspoň ten malý plamienok nádeje. Čo v tomto zvláštnom desaťročí mnohí skutočne potrebujeme. Nádej.
+12

Dordogne

  • PC 90
Nemyslím si, že má niečo väčšiu silu ako nostalgia. Vie naše pocity vysoko umocniť a spojiť nám s rôznymi vecami alebo udalosťami spomienky, ktoré vedia ešte viac zvýrazniť celkový zážitok . Dordogne je titulom, ktorý veľmi silno využíva tento element, aby priniesol herný zážitok pre všetkých fanúšikov umeleckých príbehových adventúr. Nie je to veľmi dlhá hra, nie je dokonca ani veľmi náročná. No dokáže svojim príbehom a jeho spracovaním udrieť na všetky správne struny a vyčarovať skutočne magický výlet do našich spomienok. 

Kľúčovým slovom, ktoré definuje Dordogne je jednoduchosť. Ide o totiž veľmi jednoduchú záležitosť po všetkých stránkach. Čo sa týka hrateľnosti, jednotlivých úloh, všetko má len minimálnu náročnosť. Niektorí tak môžu byť sklamaní, že hra neposkytuje žiadnu výzvu, no myslím si, že v prípade tohto príbehu to ani nie je nutné. V podstate tu ide o spomienky mladej ženy na svoje detstvo, ktoré kedysi trávila u svojej babky. No na veľa vecí zabudla a z nejakého dôvodu jej otec nesúhlasí, aby sa na to miesto vracala a tak ostal vzťah starej mamy a vnučky navždy poznačený. Nebudem sa tváriť, že otec našej hlavnej hrdinky Mimi nemal svoje dôvody, no tie tu nebudem rozoberať.

Po výtvarnej stránke musím hru iba chváliť. Všetky pozadia sú totiž maľované vodovými farbami a jednotlivé postavy vyzerajú nádherne. Bola zvolená veľmi živá farebná paleta a doslova vidíte koľko rozličných odtieňov majú jednotlivé farby. Najviac tu pre mňa asi žiarili modrá a zelená. No aj postavy majú svoje charakterové črty, ktoré hra dokázala prostredníctvom vizuálu ukázať. Najviac mi tu rezonoval Mimin obrovský klobúk, ktorý neustále nosila na hlave. Náramne jej pristal a týmto spôsobom ju tvorcovia aj dostatočne zvýraznili a ozvláštnili od všetkých ostatných.

Rovnako sa mi páčilo, že napriek určitej priamočiarosti, ktorú môžete neustále pociťovať, vám hra dáva dostatočný priestor na ďalšie nepovinné aktivity. Máte tak možnosť na určitých miestach vytvárať zaujímavé polarodiové fotografie, pomocou nahrávacieho zariadenia zase zachytávať rozličné zvuky okolo vás, zbierať v určitých oblastiach nálepky, alebo v dospeláckom svete čítať rôzne listy a dokumenty, či počúvať kazety, na ktorých vaši starí rodičia nahrali niekoľko zaujímavých momentov z ich vlastnej minulosti. Je to dobrá príležitosť na to sa v hre trochu viac potúlať a skúsiť z nej objaviť i viac.

Taktiež tu máte aj nejaké minihry, ktoré však rovnako neoplývajú veľkou dávkou náročnosti. V princípe pozostávajú z niekoľkých triviálnych činností, ako je napríklad umývanie zubov, alebo varenie. Je tu aj jeden moment, kde musíte od kocúra získať kľúč, ktorý má na obojku, a spolu s ním hlavolam od chlapca z dediny, po ktorého vylúštení objavíte jeho tajný úkryt. Tam som si inak spočiatku myslel, že aspoň ten prinesie o niečo väčšiu výzvu, no nebolo to tak. No hoci by som väčšiu náročnosť určite neodmietol, Dordogne dokáže veľa vykompenzovať svojou fantastickou atmosférou.

Dej je každopádne rozdelený na niekoľko kapitol, počas ktorých postupne chodíte po stopách svojich spomienok. Tie zväčšia vyvolajú rozličné predmety, ktoré objavíte v priebehu hrania – pero, kajak alebo vláčiková súprava a tak podobne. V každej ďalšej kapitole postupne dostávate ďalšie a ďalšie kúsky skladačky vašich spomienok, do ktorých sa budete postupne vracať. Pochváliť možno hlavne veľmi dobre vytvorené puto medzi malou Mimi a jej starou mamou Norou. Je zaujímavé sledovať ako si k sebe postupne budujú cestu, ako sa dokáže Mimi pre veľa vecí nadchnúť, či ako sa Nora snaží nájsť v sebe tú láskavú babičku, ktorú by jej vnučka ocenila najviac. Je to však pre ňu miestami náročné, lebo priveľa sa toho spája s jej nedávno zosnulým manželom, po ktorom v jej živote ostalo prázdno.

Jednotlivé činnosti, ktoré budete počas hry vykonávať, sú inak veľmi často povýšené z vcelku banálnych vecí na niečo magické a svieže. Je ťažké si predstaviť, že sa tvorcom podarilo z niečoho tak obyčajného ako z cesty na tržnicu a následného nákupu urobiť niečo zaujímavé. Výrazne však pomáha už spomínaný fakt, že celú hru vnímame z perspektívy dvanásťročného dievčaťa, ktorá sa s veľkým množstvom vecí skutočne stretáva po prvýkrát. Mimo iné si tu vybuduje aj veľmi pekne zachytené priateľstvo z mladým chlapcom, ktorého ostatní považujú len za obyčajného zlodeja. No to je asi všetko, čo k tomu poviem a viac nebudem prezrádzať…

Príjemným spestrením je aj vyplňovanie knihy, ktorú vám dala samotná Nora. V nej môžete zachytávať jednotlivé udalosti z vášho dňa a nejako ich pospájať. K tomu využívate buď slová (ktoré môžete tak isto zozbierať), nálepky, fotky alebo zvukové nahrávky. Je to pre vás skrátka také zhrnutie daného dňa a všetkého, čo ho pre vás najviac definuje. Ako to celé urobíte, už záleží len na vás. 

A ako to vyzerá v Miminej súčasnosti? Aj tieto pasáže sú zachytené veľmi zaujímavo. Máte pri nich pocit, že z jej života sa vytratila farba a všetko vyzerá počas jej návratu úplne inak. Počas týchto momentov máte možnosť i sledovať reakcie vašich priateľov a rodičov, ako vnímajú vaše rozhodnutie navštíviť miesto, kde ste toľké roky neboli. Váš otec chce, aby sa všetko z domu iba vysťahovalo a vôbec ho nezaujíma čo sa Nora rozhodla zanechať svojej vnučke. Pôsobí to, že by bol radšej, keby sa na to celé vykašlala a krabica pre Mimi sa vyhodila rovnako ako všetko ostatné. Aký má na to dôvod? Počas celej hry budete mať pocit, že počas toho leta sa niečo stalo. Niečo, čo navždy zmenilo veľmi veľa vecí – najmä vzťah Nory s vašim otcom.

Za týmto účelom budete mať možnosť čítať objavené správy a rovnako budete dostávať od vašich blízkych aj SMS, na ktoré môžete, ale nemusíte reagovať. Možností ako im odpíšete je viacero a to už asi záleží na každom hráčovi zvlášť, ako sa rozhodne v danej situácii reagovať. Môže vám to však pomôcť poskladať si lepšie celkový obraz ako sa druhí pozerajú na vaše rozhodnutia. Nie je to síce zásadné, no príbehu to dáva viac priestoru na to ukázať veci zo života už dospelej Mimi. Rovnako aj to, ako je pre ňu celá návšteva mestečka Dordogne veľmi dôležitá.

Celkovo si teda myslím si, že Dordogne je titulom pre všetkých, ktorí mali možnosť tráviť čas u svojich starých alebo prastarých rodičov niekde na vidieku a vnímať celý svet ako na dlani. Vtedy sa nám totiž zdal oveľa väčší, plný rozličných dobrodružstiev a silných zážitkov, ktoré nám ostali v pamäti a radi si na tieto chvíle nostalgicky zaspomíname. Sám som si počas hrania uvedomoval, ako veľmi mi tie pocity chýbajú a ako sme sa ako dospeláci dostali do svojich vlastných bublín, ktoré voláme rutina. Táto hra mi však všetky tie pocity úžasným spôsobom pripomenula a priniesla mi tak skutočne kvalitný herný zážitok. Z toho pohľadu by mi teda nevadilo, keby bol titul o niečo dlhší, no nemôžem ani napísať, že by mi to až tak hrozne prekážalo. Dokázal tam totiž vtesnať úplne všetko podstatné a nakoľko neustále držal moju pozornosť, viem že niečo skrátka robil správne a môžem ho odporúčať všetkými desiatimi. Ak ste teda fanúšikom príbehovo ladených melancholických adventúr, určite dajte Dordogne šancu. Môže vás iba prekvapiť.
+14

Hands of Necromancy II

  • PC 75
Aj keď som z Hands of Necromancy II dohral zatiaľ len jej prvú kapitolu, myslím si, že svoje dojmy z nej už celkom spísať asi aj schopný som. Keď som v januári 2024 mal možnosť hrať Graven, tak toto bola hra, ktorú som vnútorne očakával. Rýchlu a energickú oldskool akciu, ktorá ma zabaví na niekoľko hodín a budem môcť likvidovať nepriateľov naľavo, napravo. Ale radšej neskoro ako nikdy. Hands of Necromancy II má tiež svoje problémy, no k tomu sa dostanem za chvíľu.

Je super, že si v hre môžete vybrať medzi dvomi rozličnými hrdinami, ktorí síce papierovo budú mať rovnaké schopnosti, no zosielať kúzla budú predsa len trochu iným spôsobom. Ja som to odohral za Acherona, kde začínate s mečom a ohnivou palicou. Prišlo mi to ako zaujímavejšia voľba, no možno sa rozhodnete opačne. Tvorcov musím pochváliť za solídne nadizajnovanie levelov, ktoré sú navzájom poprepájané, veľké množstvo najrozmanitejších protivníkov od pavúkov, hadov, kacírskych kňazov, golemov a dokonca aj drakov a veľké množstvo ďalších bytostí, ktoré vám tu spoilovať nebudem. Je toho fakt dostatok a nemyslím si, že by sa našiel niekto, kto by mal pocit, že akcia začína byť stereotypná.

Grafika mi veľmi pripomína tituly ako Heretic alebo Blood a skutočne je tu na čo sa pozerať. Okrem toho máte ešte aj magické schopnosti, ktoré vám môžu pomôcť odhaliť aj nejaké tie secrety, alebo vám výrazne môžu hru otočiť vo váš prospech. Zbieranie rúk nekromancie je veľmi užitočné, nakoľko tým dokážete oživiť padlých protivníkov, ktorí sa následne postavia na vašu stranu. No je tu samozrejme aj schopnosť navýšiť svoje útoky, navýšiť zdravie, alebo byť dokonca aj na moment nezraniteľný.

Hra však určite má svoje nedostatky. V prvom rade je treba povedať, že je tu istý typ nepriateľov, ktorí vás dokážu zbadať na obrovské diaľky a ich útoky vedia byť následne vysoko presné a nedá sa im vyhnúť. Niekedy sami neviete kto na vás útočí, a odkiaľ, no v tomto smere fakt nie je limitované ako ďaleko dokážu nepriatelia vidieť alebo strieľať. Občas dokonca išli aj niektoré útoky cez steny, čo by sa stávať zase nemalo.

No a potom sú tu ešte platformovacie sekcie, ktoré sú podľa mňa rovnako mizerné, ako to bolo aj kedysi. Neznášal som najmä časti, keď potrebujete preskákať ponad lávu, kde máte len malé stĺpiky, po ktorých to musíte dokázať. Dá sa teoreticky tento problém neskôr odbúrať schopnosťou premeny na draka, kde budete môcť lietať, no treba tiež povedať, že nie všetky kúzla sú povolené používať vo všetkých leveloch.

Bez toho, aby som ale nejako zásadnejšie kritizoval poviem, že tentokrát boli moje očakávania naplnené a na pár hodín som sa skutočne poriadne zabavil. Uvidíme aké budú zvyšné 2 kapitoly, ktoré na mňa ešte čakajú, no vo všeobecnosti mi Hands of Necromancy II doručil presne to, čo som od neho chcel.
+10

Stars in the Trash

  • PC 85
Stars in the Trash bol pre mňa zaujímavý od prvého traileru a momentu, kedy som mal možnosť so vyskúšať demoverziu. Od začiatku som bol presvedčený, že pôjde o silné herné dielo, ku ktorému sa budem môcť niekedy v budúcnosti opäť vrátiť. Je pravda, že pre mačky mám slabosť a nikdy nepohrdnem titulom, ktorý mi umožní sa na svet pozrieť skrz ich perspektívu. Či už to bol titul ako Stray, alebo   Little Kitty, Big City , vždy mi to dokázalo vyčarovať ohromný úsmev na tvári. Inak tomu nebolo ani v tomto prípade. 

V hre sa dostávame do role kocúra menom Moka, ktorý si ako správny domáci kocúr vychutnáva oddych na gauči, spolu so svojim psím kamarátom. No život medzi štyrmi stenami mu úplne nevonia a rád by sa pobral na malé dobrodružstvo a trochu spoznal aj svet vonku. Jeho pokusy o útek mu však zakaždým niekto prekazí. No jedného dňa sa spozná s túlavou mačkou a rozhodne sa napriek všetkému vyjsť za ňou von a spoznať ju trochu bližšie. Na Moku tak čaká veľký svet plný priateľov i nebezpečenstiev, no treba sa mať na pozore pred zlým lovcom túlavých zvierat, ktorý je na stope každému zvieraťu, malému i veľkému. 

Hneď na úvod musím tvorcov pochváliť za nádhernú 2D animáciu. Je pre mňa obdivuhodné koľko farieb, malých detailov a života sa im podarilo do tohto sveta priniesť. Dizajny zvierat pôsobia veľmi realisticky a Moka so svojim “M”-kom na čele skutočne pôsobí ako kocúr, ktorého by ste si okamžite zamilovali. No veľmi dobre vyzerá napríklad aj dodriapaný gauč, na ktorom spáva. Úvodné časti takisto veľmi dobre zachytávajú teplo domova, ktoré si vie užívať, no kvalitne vyzerajú aj ostatné úseky.

Exteriéry vedia prekvapiť svojim životom a prívetivosťou počas dňa, stretnete tu niekoľko zaujímavých postáv, ktoré s vami môžu interagovať a oceňujem aj, že tvorcovia vedia použiť i priblíženie alebo vzdialenie kamery od centra, aby ste si miestami lepšie mohli vychutnať jednotlivé lokality. Naopak noc tu vie byť romanticky čarovná, no rovnako je tu prítomné aj nebezpečenstvo ulice. Koniec koncov, s potkanmi sa neradno len tak zahrávať. 

Hra vám navyše poskytuje aj niekoľko bonusových aktivít, ktoré môžete počas hry využiť. Z času na čas bude prítomná na zemi deka, kde si môžete zdriemnúť, kartóny na nabrúsenie pazúrikov, loptičky na hranie, kvetináče na rozbíjanie a nesmieme zabudnúť sa z času na čas nakŕmiť nejakou tou zdravou zeleninou. Môžete sa túliť k nohám zvierat aj ľudí, máte možnosť mňaukať a keď príde na to, viete vytiahnuť aj pazúry a brániť či už seba, alebo vašich priateľov. 

Čo sa hrateľnosti týka, jednotlivé úseky ponúkajú dostatok variácií na to, aby ste si užili dostatok zábavy, no súčasne musím uznať, že miestami je to trochu priveľa. Hra je primárne jednoduchou platformovkou, no z času na čas na vás vytiahne niekoľko iných nápadov. Napríklad v pivnici vášho domu sa dočkáte boss súboja so zúrivým vysávačom, budete sa šplhať na kostolnú vežu len pomocou skokov, budete sa musieť zakrádať medzi lovcami, ktorí na vás budú strieľať, plávať v rieke pred dravou rybou a následne ešte utekať pred dodávkou spomínaného chytača túlavých zvierat. Nemôžem pritom napísať, že by ktorákoľvek z týchto pasáží nebola zaujímavou, no pôsobí to trochu chaoticky, keď niektoré aspekty zažijete iba jedenkrát počas hry. 

Vyzdvihnúť musím aj celkovú atmsoféru, ktorú hra dokáže vytvoriť vďaka svojim animáciám a hudbe. Vie presne kedy má pôsobiť milo, kedy potrebuje dodať potrebnú dávku akcie a kedy na scénu príde potrebná dráma. Na záver dokonca zanechá veľmi pekný odkaz, ktorý určite ocení ktokoľvek, kto v živote stratil svojho domáceho miláčika. Hra v tomto ohľade vzdáva veľmi pekný hold všetkým tvorom, ktorí tu už s nami nie sú. A vyzerá to, že množstvo ľudí prispelo aj svojimi fotkami, z ktorých napokon vznikla nádherná pamiatková stena. Je to skutočne nádherné a je vidieť, že všetci dali do hry svoje srdce. 

Hru, bohužiaľ, drží späť niekoľko menších detailov, ktoré mohli tvorcovia doladiť, a išlo by o decembrový herný klenot, ktorý by som odporúčal všetkým. Jedným z aspektov je jeho dĺžka. Hra má doslova aj achievement, ktorý získate pokiaľ ju dokončíte za menej ako 45 minút. Mne by naopak neprekážalo, keby bola o niečo dlhšia, a keby sme mohli viac nadýchať atmosféry vonkajšieho sveta. Ako som spomenul už v úvode, Moka sa tu zoznámi s jednou túlavou mačkou, kde bude dokonca badateľný aj rozkvet peknej romantiky. No prial by som si, aby mali naši hrdinovia spolu viac času a mohlo to silnejšie vyniknúť. Rovnako to platí aj pri ostatných postavách, ktoré Moka stretne. Zaslúžili by si spolu viac času. 

Ten je primárne sústredený na nášho ústredného zloducha. A hoci je sám o sebe veľmi dobrý, nakoľko predstavuje skutočnú hrozbu, súčasne si uvedomujem, že hra nám mohla dopriať ešte viac príjemných momentov. Vďaka tomu by mohlo aj finále vyznieť o niečo lepšie a záver by určite nenechal žiadne oko suché. Takto mám totiž pocit, že hra nevyužila svoj potenciál naplno – aj keď, nepovažujem to ani za výrazný nedostatok. 

Opäť teda len napíšem, že pokiaľ ste milovníkom mačiek alebo len domácich miláčikov všeobecne, Stars in the Trash vám vyčarí úsmev na tvári. Hra vie, v čom spočívajú jej silné stránky a dočkáte sa pekného malého dobrodružstva. Napriek tomu si však myslím, že sme sa mohli dočkať niečoho ešte lepšieho, čo by dokázalo silnejšie zarezonovať, ako to bolo napríklad v prípade spomínaného Stray. Tak či tak, svoj herný rok 2024 som zakončil niečím, čo mi skutočne ulahodilo a už teraz som zvedavý, čo prinesie rok 2025.
+8

Burnhouse Lane

  • PC 90
Aj vy milujete pri hrách ten pocit, keď sa do nich emocionálne ponoríte? Keď prežívate s hlavným hrdinom každý jeden moment a s napätím očakávate, ako celý príbeh dopadne? Pokiaľ áno, a nebude vám prekážať skutočnosť, že Burnhouse Lane rieši veľmi náročné témy o zmysle života a smrti, toto bude titul, ktorý vysoko oceníte. Možno by to mali byť slová na záver, no ja som sa nimi rozhodol začať túto recenziu. Pretože si viem veľmi živo predstaviť, že niektoré momentky by mohli ľudí od tohto titulu odradiť, poprípade vyvolať silný traumatizujúci zážitok. Ak ste v tomto bode neprestali čítať a ste stále zvedaví o čo ide, je čas na komplexnejší rozbor. 

 Začnime príbehom, ktorý je vo svete adventúr absolútne kľúčový. Pokiaľ vás hra nevtiahne do deja, nebudete mať záujem pokračovať ďalej. Úprimne si však myslím, že Burnhouse Lane má jeden z najsilnejšie spracovaných scenárov, ktoré som mal možnosť za tento rok odohrať. Rozčlenený je do siedmich kapitol, počas ktorých sledujeme mladú zdravotnú sestru Angie Weather. Ostáva jej šesť mesiacov života, a preto rozhodla prijať pracovnú ponuku robiť opatrovateľku starému mužovi s prejavmi demencie žijúcemu na odľahlej farme pri mestečku Honiton. Má to byť jej posledné zamestnanie pred tým, ako ju skolí rakovina pľúc. Život jej však do cesty nečakane hodí zaujímavú ponuku. Ak splní päť náročných úloh, môže sa choroby zbaviť a dostať druhú šancu. Ako to celé dopadne, záleží len na nej samotnej.

Osobne obdivujem tvorcov za to, do čoho sa s touto hrou pustili. Rozhodne totiž nešlo o žiadny ľahký, oddychový projekt. Nemali záujem jednať so svojimi hráčmi v rukavičkách, dokonca pred tým ako sa dostanete do hlavného menu vás zastihne obrovské varovanie, že titul by mali hrať len osoby staršie ako 18 rokov. Čo určite nie je niečo, čo vidíte v hrách často. Aby to však bolo ešte zaujímavejšie, tak ovládanie sa naučíte pokusom o samovraždu a hru ukladáte zapálením si cigarety pri popolníku. Myslím si, že tieto momentky hovoria samé za seba. 

Príbeh je však iba natoľko zaujímavý, ako kvalitné sú jeho postavy. A tu patrí tvorcom opäť obrovský rešpekt, pretože všetci sú v tejto hre spracovaní absolútne perfektne. Plusom je skutočnosť, že Angie má možnosť v jednotlivých situáciach reagovať viacerými spôsobmi a tým pádom jej charakter dotvárate sami. Dáva vám to tiež možnosť jednať s ostatnými postavami podľa toho, ako sa k vám správajú. K niektorým môžete byť priateľskejší, k iným naopak tvrdší. Možnosť voľby vždy veľmi oceňujem a v takomto prípade o to viac. 

Spolu s ňou je pre mňa rovnako vynikajúcou postavou aj George. Starý pán, o ktorého sa má starať je skutočne veľmi milý, veľmi priateľský, no rovnako nestráca svoj životný elán. Čo ho však pre mňa robí skvelým je práve jeho vzťah s mladou Angie. Ide o človeka, ktorý si prežil svoje, stratil lásku svojho života a má v sebe akúsi prirodzenú empatiu, ktorú často v druhých ľuďoch nenájdete. Vďaka tomu sú mnohé scénky v záverečných kapitolách o to silnejšie. Pretože rovnako ako to celé dianie prežívate s Angie, budete to rovnako prežívať aj s ním. 

Z ostatných postáv by som mal spomenúť ešte mladú herečku Jenny, ktorú budete mať možnosť zachrániť počas druhej kapitoly. Myslím si, že krásne odzrkadľuje tvár človeka, ktorý je v konflikte. V Jenny sa totiž neustále bijú dve protichodné vlastnosti. Jej vďačnosť a priateľskosť totiž neustále musí bojovať s jej sebectvom a závislosťou. Ako závislosťou? Nebudem prezrádzať, no v princípe si myslím, že je asi úplne jedno akou závislosťou človek trpí. Pretože výsledok z toho je vždy len jeden. V tomto smere tvorcovia dali Jenny skutočne ohromný charakter. 

Vyzdvihnúť by som chcel aj spracovanie štvrtej kapitoly, ktorú si podľa mňa užijú všetci fanúšikovia Stephena Kinga. Ktorým som mimochodom i ja. Našiel som tu totiž minimálne dve veľmi krásne referencie na jeho diela – kým jedna je spracovaná vizuálnou formou, druhá je podľa mňa všetko čo sa týka samotnej “krvavej Mary”. Pre mňa je tam navyše obrovské množstvo momentov, alebo len samotných predmetov, ktoré odkazujú na jeho dielo Misery, čím u mňa Harvester Games okamžite získali plusové body. 

Teraz sa však presuniem k ďalšiemu silnému aspektu titulu a tým je jeho vizuálna stránka. Burnhouse Lane vám dá miestami pocit, ako keby ste sa ocitli v samotnom pekle a prežívali život po smrti. Aj ja som sa miestami pohrával s touto myšlienkou, už len čisto kvôli úvodu. Takto to však nie je. Dalo by sa to čiastočne nazvať očistcom, no ani to by nebola úplne správna definícia. Nie, ide skôr o miesto, na ktoré sa dostávajú ľudia, ktorým čoskoro uplynie ich čas. Nikdy nevedia kedy tam vstúpia, a tiež nevedia ako to tam bude vyzerať. 

V tomto smere mi Burnhouse Lane pripomenul atmosféru filmového spracovania Silent Hillu. Vyprázdnené, pusté mesto, ktoré pôsobí veľmi špinavo, až schátrane a kde nikdy neviete čo na vás čaká za najbližším rohom. Možno je to miesto, ktoré ľudia navštevujú len vo svojej hlave. Každopádne, svojou prítomnosťou vie veľmi kvalitne umocniť celkovú atmosféru a ten pocit pekla v ňom neustále pretrváva. Stretnete v ňom aj niekoľko zaujímavých postáv, pri ktorých si tiež nemôžete byť úplne istí, či sú vašimi priateľmi alebo naopak. Hádam vám bude kebab od Omara chutiť… 

Čo sa hrateľností týka, tá nie je nijako komplikovaná. Primárne ide o pribehovú adventúru, kde zbierate dôležité predmety do inventúra a logicky sa snažíte vyriešiť jednotlivé situácie. Kapitoly majú skrátka svoje hlavolamy, medzi ktorými asi najviac vyniká výťah v šiestej kapitole. Nechýbajú však ani akčnejšie momenty a Burnhouse Lane vám v rámci nich dáva i možnosť držať v rukách zbraň. Často sa totiž budete musieť postaviť nebezpečným protivníkom a v takej situácii vám pomôže iba sekera alebo pištoľ. Záleží iba od toho, čo vám hra v danej kapitole ponúkne. Máte aj možnosť utekať a v prípade nutnosti vykonať výpad, ktorý slúži na vyhnutie sa nepriateľovi či prerazenie steny. 

Okrem toho však budete ovládať i vašich mačacích priateľov. Jedným z nich je biely kocúr s pruhovým chvostom a menom Moonlight. Ten urobí z hry na chvíľu plošinovku, kde je potrebné prejsť z jedného miesta na druhé a preskákať jednotlivé prekážky. S druhým z nich zase získate veľmi šikovnú schopnosť odhaľovať temné tajomstvá jednotlivých ľudí. To považujem za veľmi užitočné v prípade, že chcete lepšie poznať jednotlivé postavy alebo im vidieť do ich srdca. Nevýhodou je akurát to, že túto schopnosť máte možnosť využiť iba raz do dňa. No a posledná mačka menom Milla vám umožní na moment ovládnuť určité bytosti. Toto však nebudem ďalej rozoberať, aby som vám nepokazil dojmy zbytočnými spoilermi. 

Trochu však načriem aj do celkového členenia príbehu. Ako som spomenul, máme tu sedem kapitol, pričom každá sa venuje niečomu inému. Je teda aj celkom možné, že vám niektoré prídu zaujímavejšie oproti iným. Z môjho uhla pohľadu má však každá z nich niečo do seba. Kým v prvých štyroch pôjde primárne o zadané úlohy, ktoré vám môžu pomôcť zachrániť si život, ďalšie sa už budú venovať viac samotnej Angie jej vlastným démonom, a finálnom rozhodnutí. Hra sa tak v tomto bode stáva o niečo osobnejšou a emocionálne silnejšou. Pretože napriek tomu, že sa jej počas jej cesty podarí splniť niekoľko skutočne náročných úloh, niekedy je boj s vlastným vnútrom ešte väčšou výzvou. Tieto kapitoly aj viac vystupňujú vzťahy medzi jednotlivými postavami, dokonca dajú možnosť jednotlivými rozhodnutiami ovplyvniť celkový záver. O ktorom si teraz niečo povieme. 

Reálne totiž hra neskrýva len jeden koniec. Máte totiž možnosť voľby ovplyvniť svoj život, no rovnako aj ostatných postáv. Dá sa tak teda povedať, že vo vašich rukách leží aj ich osud. Zvážte preto každú jednu akciu a vyslovenú vetu, keďže všetky môžu mať fatálne následky. Plusom sú aj malé detaily, ktoré vedia vylepšiť dojem. Napríklad možnosť ísť počas každého dňa na záchod. Nezabúdať kŕmiť koňa Richarda a podobne. Nie sú to povinné veci, ale hra na ne skrátka myslí. 

Ak by som mal niečo vytknúť a myslím tým, že by som musel nájsť niečo, s čím som nebol spokojný, bolo by to vskutku náročné. Pretože tento temný príbeh nabitý emóciami si ma úprimne získal. Možno by mi však nevadilo mať možnosť využívať niektoré schopnosti od vašich mačacích priateľov v ďaleko väčšom množstve. Taktiež by mi neprekážalo viac hlavolamov, no najviac by som asi ocenil, keby sme sa dočkali zaujímavejšieho finále v poslednej kapitole. Nemyslím si pritom, že celkový záver je slabý. No mimo častí z Burnhouse Lane som akosi vnútorne nemal pocit, že toto bolo to, k čomu sme sa mali dostať. Dáva to síce Jenny lekciu do života, no je až príliš očividné, že najsilnejšie karty už boli dávno vyhádzané. 

Burnhouse Lane však vnímam ako silný, emocionálny zážitok, ktorý mi na záver roku skutočne zapasoval. Príbeh ma svojimi postavami vysoko zasiahol, svoju atmosféru umocnil nádherným vizuálom či kvalitným soundtrackom a navyše som sa vďaka nemu skutočne zamyslel nad dôležitou otázkou ohľadom života a jeho zmyslu. V mojich očiach ide teda o nádhernú zlatú bodku za týmto rokom a som veľmi rád, že som hre venoval svoj čas. Ak sa nebojíte, máte viac ako osemnásť a vašim obľúbeným herným žánrom sú príbehové adventúry, Burnouse Lane je titul, ktorý by ste nemali v žiadnom prípade odignorovať.
+13

Mindcop

  • PC 80
Už to je nejaký čas, kedy som sa v rámci hry ocitol v roli detektíva a mal na starosti prípad vraždy. Stále však platí, že na kvalitný detektívny titul si nájdem veľmi rád čas a Mindcop mi v tomto ohľade skutočne zapasoval. Náš hrdina má však oproti ostatným detektívom ešte jednu zaujímavú výhodu. Na rozdiel od svojich kolegov má totiž schopnosť ponoriť sa do myslí ľudí, ktorých vypočúva a odhaliť tak tajomstvá, ktoré sa snažia ukryť pred svetom. A to je talent, ktorý sa ukázal v tejto hre ako veľmi užitočný. Aký prípad teda na vás čaká? 

Príbeh titulu vás zavedie do turistickej destinácie Merrylin Crater Camp. Tu bola zavraždená mladá žena menom Rebecca a lokálna polícia síce zaistila prvotné stopy, no skutočnú prácu treba nechať profesionálom. Konkrétne nášmu hlavnému hrdinovi – ktorého nikto nevolá inak než Mindcop – a jeho partnerke Linde. Čaká ich preskúmavanie miesta činu, zaisťovanie stôp a k tomu musia i vypočuť všetkých svedkov v okolí. Na objasnenie vraždy však máte čas iba do nedele a to znamená, že stihnúť to musíte za 6 dní – a to ešte úvodný utorok funguje ako prológ. Či teda to všetko stihnete, záleží len na vašej šikovnosti.

Príbehovo inak Mindcop výraznejšie nevyniká. Máme tu klasický prípad vraždy, ktorý začneme vyšetrovať, vypočúvame všetkých ľudí okolo, dozvedáme sa nejaké tie dôležité informácie a tak podobne. Dej však ponúka hneď niekoľko zaujímavých zvratov, no tie nebudem nijako rozoberať. Môžem povedať iba toľko, že celkovo ide o solídne spracovanú záhadu, všetko má svoje dôvody a postupne si budete skladať mozaiku jednotlivých udalostí, ktoré vás dovedú až k vrahovi.

No hoci je príbeh iba štandardný, celková hrateľnosť je niečo, čo titul ťahá poriadne nahor. Mindcop nie je hrou, kde sa vám všetko podarí odhaliť počas prvého priechodu. Na rozdiel od klasických detektívnych kúskov máte totiž na každý deň presne vymedzený čas, počas ktorého môžete plniť jednotlivé akcie a k tomu sa v hre nachádza obrovské množstvo lokalít, ktoré sú pre vaše vyšetrovanie nepodstatné. To však spočiatku nemáte ako vedieť a je viac než pravdepodobné, že na prvý pokus sa vám vraha nepodarí odhaliť. Ostáva vám tak vrátiť sa na začiatok a postupne konať len tie kroky, ktoré sú podstatné a ignorovať všetko ostatné.

Takisto vám hra nijakým spôsobom nepovie, ku ktorým otázkam sa vám budú vedieť jednotlivé postavy vyjadriť. V niektorých prípadoch budete mať aspoň nejaké indície (najlepším pomocníkom sú mená postáv), no inokedy budete akurát skúšať, či vám daný človek niečo povie alebo nie. Takisto je nutné napísať, že všetci majú nejaké tajomstvá, ku ktorým sa bude niekedy vcelku náročné dopracovať. Pomôckou vám budú povolenia k prehliadke, ktorými síce môžete zaistiť viac stôp, no súčasne riskujete, že postavy sa s vami nebudú chcieť už ďalej rozprávať, alebo vám ani len neotvoria dvere. Pokiaľ sa k tomu kroku rozhodnete, je lepšie mať k nemu dostatočne dobrý dôvod, aby ste si náhodou nezatarasili cestu k ďalšiemu posunu.

K potrebnému úspechu vám však ešte môžu dopomôcť dva ďalšie aspekty. V prvom rade je vo vašom tíme i technička, ktorá vám bude môcť každý deň pomôcť s jedným z dôkazov v laboratóriu. Občas sa tak môžete dozvedieť niečo, na čo by ste sami len tak neprišli. Úlohy môžete takisto zadávať aj vašej partnerke Linde a hoci sú trochu iné, rovnako vás vedia posunúť vo vašej práci ďalej. Niektoré však trvajú až dva dni a možno sa ani nedočkáte nejakého zásadnejšieho výsledku.

Prejdime však ku kľúčovému elementu celej hry a tým je čítanie myšlienok. K úspešnému prelomeniu mysle vypočúvaného musíte najprv úspešne zvládnuť relatívne ľahko pochopiteľnú minihru, no tá vie byť niekedy celkom náročná. Pokiaľ narazíte na niekoho, kto má silnejšiu obranu svojej mysle, určite sa v nej skrývajú tajomstvá, ktoré vás budú vedieť posunúť ďalej. No a keď to úspešne zvládnete, čakajú na vás tri dvere, v ktorých nájdete jednu pravdu, jednu lož a jednu neistotu. Čo to všetko znamená, je už len na vašej interpretácii. Zaujímavé je tiež to, že čítanie myšlienok nefunguje len na ľudí, no rovnako sa môžete dostať do hlavy aj zvieratám. Dialógy síce budú zmätené, no priestor na vytvorenie dojmov, alebo nejaké kľúčové informácie stále existuje. Netreba to teda podceňovať.

Vizuálna stránka hry je pre mňa takisto veľmi uspokojivá. Čiernobiele spracovanie s dávkou červenej a ružovej má svoje čaro a dodáva hre v mnohých momentoch potrebnú špinavosť, ktorú by som od dobrej detektívky očakával. V niektorých momentoch dokonca dostáva až hororový nádych. Zvuková stránka je takisto veľmi uspokojivá. Páčili sa mi ako dabované časti medzi Lindou a Mindcopom v aute, hudba počas surfovania v hlave a celkovo hra nepotrebuje veľké množstvo zvukov na to, aby bola efektívna. V tomto smere teda bola odvedená veľmi dobrá práca.

Sú tu však aj spekty, ktoré musím podrobiť istej dávke kritiky. V prvom rade som mal pocit, že v hra vám mohla dať trochu viac času na to, aby ste si dali dokopy celkový obraz. Bez toho, aby som niečo prezrádzal iba napíšem, že niekoľko kľúčových informácií sa dozviete celkom neskoro. Je teda celkom náročné si urobiť komplexný obraz o celkovej udalosti, keď musíte čakať na niektoré kúsky skladačky a ostáva vám relatívne málo času na to, aby ste to úspešne dokončili. Je však pravda, že vďaka tomu hra získava solídnu znovuhrateľnosť, nakoľko sa môžete snažiť získať niektoré stopy alebo preveriť alibi postáv o niečo rýchlejšie. Všetko to stojí a padá na tom, koľko vám ostáva času.

Nadšený som nebol ani z celkového finále. Dolapenie vraha je pre mňa asi najslabším momentom celej hry. Spočiatku to síce pôsobí, že sa dočkáme niečoho zaujímavejšieho, no v momente, ako budete musieť zdolať finálnu minihru, v ktorej budete len musieť chrániť Mindcopa pred mentálnymi útokmi oponenta, zhodnotíte, že titul si zaslúžil niečo viac. Celkovo by mi vyhovoval o niečo jednoduchší koniec, ktorý by pôsobil menej surrealisticky, než to čo sme nakoniec dostali.

No keď sa na hru pozriem komplexne, pozitívne dojmy jednoznačne prevažujú. Dobrou detektívkou nikdy nepohrdnem a bolo pre mňa veľmi zaujímavé zisťovať, čo sa ukrýva v hlavách vypočúvaných. V niektorých prípadoch som mal dokonca pocit, že myseľ človeka ponúka oveľa silnejší príbeh, než je samotný prípad vraždy. Myšlienky jednej postavy by mohli byť pokojne spracované v ďalšej hre od štúdia Harvester Games a som presvedčený, že by to perfektne ladilo s tónom, ktorý udali napríklad aj v Burnhouse Lane. Hra je nabitá silnými momentami, dobre napísanou záhadou s veľmi uspokojivým rozuzlením, akurát záver mohol ponúknuť niečo zaujímavejšie. Ak ste fanúšikom paranormálnych detektívnych adventúr, toto je hra, ktorú vám môžem smelo odporúčať. Určite budete s výsledkom rovnako spokojní.
+11

Dungeons of Hinterberg

  • PC 85
Dungeons of Hinterberg vnímam ako veľmi pozitívne prekvapenie na tento rok. Hra, na ktorú som sa dokázal veľmi jednoducho naladiť a miestami dokázala aj predstavovať celkom slušnú výzvu. Dnes, keď sa povie slovíčko "dungeon" tak si človek predstaví, že sa dočká niečoho ako v japonských RPG, kde musíme zvládnuť jednotlivé dungeony a poraziť v nich nepriateľov, ktorí nám stoja v ceste. A hoci sa to dostalo aj sem, výsledný efekt je nakoniec úplne iný. Táto hra sa totiž rozhodla (podľa slov autorov) skombinovať prvky z titulov Persona 5 a Legend of Zelda: Breath of the Wild. Nehral som síce ani jeden zo zmienených titulov, no pokiaľ by som si na porovnanie zobral tituly ako Metaphor a niečo ako Ocarina of Time, viem si asi zhruba predstaviť, čo mali tvorcovia na mysli.

Dungeony v tejto hre sú spracované ako samostatné svety so svojimi vlastnými pravidlami, pričom v hre budete musieť bojovať s rôznymi slizkými monštrami, no hra je taktiež plná hlavolamov a na splnenie jednotlivých dungeonov ich budete musieť vyriešiť. Práve tento element vnímam ako jednu z najsilnejších stránok hry, nakoľko to nie je len o prechádzaní z jedného miesta na druhé a likvidovaní protivníkov, no často bude potrebné zapojiť vlastnú predstavivosť a prísť na to, ako je potrebné jednotlivé problémy vyriešiť. Väčšinu času sú levely prispôsobené magickým schopnostiam, ktoré máte možnosť v danom svete ovládať, no z času na čas sa tvorcom podarili skutočne parádne kúsky. Najmä vo finálnych dungeonoch, kde budete často meniť samotnú gravitáciu, alebo budete musieť nájsť na mape správne dvere, ktorými môžete pokračovať.

Je ale tiež super, že Hinterberg je sám o sebe celkom zaujímavý svet. Jednotlivé oblasti prinášajú úplne iné výzvy a tiež úplne inú hrateľnosť, je super, že mapy skrývajú aj svoje vlastné secrety, prípadne miesta, kde sa môžete počas dňa len usadiť a vychutnať si samotnú scenériu a podobne. Najradšej som mal asi jesenné časti Hinterwaldu, v ktorom sa podľa mňa nachádza aj najviac zaujímavých dungeonov. A taktiež by som ešte vyzdvihol oblasť Brünnelsumpf, kde máte možnosť sa plaviť na kajaku a objaviť niekoľko zaujímavých ostrovčekov. Kolmstein so svojimi zasneženými kopcami je tiež celkom fajn, akurát ma trochu mrzí, že ovládanie snowboardu sa tu ukázalo trochu nedotiahnuté. Je treba neustále držať tlačidlo a pri sebemenšom pustení vaša jazda končí. To mi bránilo, aby som si to užil naplno. No a nakoniec Doberkogel je fajn, no miestami mi tieto dungeony prišli ako tie najviac nudné. Ale fajn na rozohranie sa.

Potom tu samozrejme máte časti socializácie s ostatnými postavami. Myslím si, že z príbehového hľadiska a taktiež z toho, čo sa o nich dozviete ide o veľmi príjemnú a dobre zapracovanú vsuvku. Nie je to na takej úrovni ako to malo napríklad Persona 3 Reload alebo Metaphor, no zachytené je to solídne. Postavy vám svojimi akciami vedia pomôcť či už lepšími kúzlami, kvalitnejšími zbraňami, nižšími cenami, odkupovaním odpadkov a podobne. Je to vskutku užitočné a vie to posunúť Luisu (hlavnú hrdinku) dostatočne dobre dopredu, aby sa stala aj v boji silnejšou. Koniec koncov, koho by nepotešili zbroj a zbrane zadarmo. No aj ich samotné príbehy majú svoje silné momentky a vedia celkom slušne zapôsobiť. Ja som si to osobne v mnohom užil viac ako som čakal.

Nespokojnosť vnímam zásadnejšie len v pár maličkostiach. V prvom rade mi dosť vadí, že každý deň si musíte na doobedňajšie časti dňa zvoliť, do ktorej oblasti pôjdete, aby ste si vybrali či už navštívenie scenérie, alebo nejaký ten dungeon. Viac by mi vyhovoval systém, aký si zvolili Persona hry, kde si môžete deň naplánovať podľa seba a prípadne sa viac venovať socializácii. Tu máte na nákupy a socializáciu čas vždy len vo večerných hodinách. Príde mi to o dosť slabšie, ako keď som si mohol plánovať dni ako som chcel v Persone.

Druhá výtka pôjde ešte k nepriateľom, nakoľko spočiatku to pôsobí, že sa stretávate s mocnejšími a mocnejšími kreatúrami, no od určitého bodu sa už budú nepriatelia donekonečna opakovať. Áno, budú silnejší a budete potrebovať viac prostriedkov na to ich poraziť, ale stále sú to tie isté monstrá dokola a dokola a dokola. Aspoň ale ocením to, že tu máte aj nejaké tie boss súboje, ktoré sú vždy zaujímavé a plus záverečný showdown, kde budete mať skutočný bonbónik.

Som ale úprimne rád, že hra bola v Game Passe a mal som možnosť ju vyskúšať. Dungeons of Hinterberg je ukážkový príklad, ako sa dajú robiť hry s dungeonmi inak a užil som si to počas celej hracej doby.
+14

Strayed Lights

  • PC 60
Myslím si, že nič túto hru nevystihuje lepšie, ako známe úslovie, že v jednoduchosti je krása. Strayed Lights ma svojim trailerom úprimne zaujal. Páčil sa mi vizuálny štýl, mal som možnosť vidieť niekoľko krásne nadizajnovaných prostredí, hra bola spracovaná bez akýchkoľvek dialógov a pôsobilo to ako veľmi príjemná oddychovka. Vo výsledku to však platí iba čiastočne. Hoci totiž nemôžem tvorcom uprieť ich ambície a snahu priniesť zaujímavý titul, výsledok nie je až tak pôsobivý, ako som pôvodne očakával. Poďme si to teda rozobrať trochu hlbšie. 

 Príbeh Strayed Lights začína, keď sa narodí vaša postava ako malé svetielko. Prvých pár krokov idete po štyroch, no veľmi rýchlo začnete rásť a stanete sa plnohodnotnou iskierkou vo vašom svete. No potom ako sa stretnete s vašim odrazom sa všetko odrazu zmení. Ukáže sa totiž, že v každom svetle drieme aj temnota a čaká vás úvodný tutoriál, v ktorom sa naučíte základné ovládanie ohľadom útoku a obrany. Po víťazstve vás však nečaká žiadna oslava. To preto, lebo prichádzate o skutočné svetlo, ktoré sa rozdrobí na malé kryštáliky a tie sa roztrúsia všade po svete cez veľké množstvo portálov. Je teda čas ich všetky zozbierať a pomôcť popritom ďalším malým iskierkam ovládnuť ich emócie.

Skôr než sa pustím do kritiky, musím úprimne oceniť snahu štúdia Embers vytvoriť debutový titul, na ktorý po jeho dokončení nezabudnete (pozor, nejde o Ember Lab, autorov Kena: Bridge of Spirits ). Vo svete je obrovské množstvo hier a presadiť sa v konkurencii je vždy veľmi náročné. Je teda potrebné sa odlíšiť a nejakým spôsobom si získať pozornosť. To sa im podľa mňa celkom podarilo. Ako som už spomenul, hra neobsahuje absolútne žiadne dialógy, dokonca ani písaný text. Všetky informácie vám hra dáva len prostredníctvom malieb a reakcií jednotlivých bytostí, ktoré stretnete. Je síce pravda, že vaši bežní nepriatelia pôsobia ako kamenní golemovia s farebným kryštálom v hlave a neukážu veľa emócií, no to neplatí v prípade bossov, ktorých počas hry stretnete. 

 Z ich reakcií totiž viete veľmi dobre pochopiť, čo sa v nich odohráva, aká je ich povaha a tiež, prečo vlastne predstavujú problém. Za najlepší príklad považujem bossa, ktorého stretnete v džungľovom svete. Na jednej strane vidíte jeho roztopašnú povahu, ktorá vám pripomína malé dieťa, keď sa hrá s hračkami. Keď však uvidíte dosah jeho konania na zvieratá, ktoré v tomto svete žijú, razom to vnímate z iného uhla pohľadu. Je taktiež super, že v rámci súbojov reálne bossov nezabíjate, iba sa snažíte upokojiť ich emócie, ktoré ich ovládli a tí sa následne zmenšia a budú sa správať úplne inak. Je síce pravda, že to istým spôsobom vysvetľuje princíp, na ktorom sú súboje postavené, no k tomu sa dostanem o chvíľu.

Po vizuálnej stránke hra určite nesklamala. Jednotlivé prostredia majú skratka svoje čaro a dokonca tu nájdete i oblasť, v ktorej všetky farby úplne žiaria a pôsobí ako keby bola plná života. Aj v temnejšie ladených miestach však môžete vnímať rôzne nádherné detaily. Ako napríklad dva mesiace vedľa seba na oblohe, ako ich svetlo dopadá na povrch a tak podobne. Takisto je na pohľad príjemné vidieť zmeny zafarbenia nášho hrdinu z modrej do oranžovej podľa toho, aký útok je potrebné odvrátiť. Vizuálom tak hra trochu pripomína tituly ako Ori and the Will of the Wisps . Vyzerá to skutočne magicky a jednotlivé prostredia vedia skutočne zapôsobiť. 

Farebný vizuál pritom neustále sprevádza aj veľmi príjemná hudba. Soundtrack je presne tým ambientným typom hudby, ktorý takáto hra potrebuje. Dáva to všetkému emocionálnu silu, no rovnako vámneustále pripomína, že sa nachádzate vo svete plného fantázie. Hudba skrátka robí v niektorých momentoch zázraky a môžete si byť istí, že ak náhodou stíchne, niečo sa začne diať.

Ak je ešte niečo, čo musím na hre vyzdvihnúť tak sú to už spomínané súboje s bossmi. Je potrebné vedieť kedy sa máte vyhnúť, ako rýchlo reagovať, pomaly sa snažiť pochopiť jednotlivé útoky a naučiť sa načasovať blokovanie. Chce to síce väčšiu dávku tréningu než dostanete v tutoriáli, no keď pochopíte jednotlivé princípy a aké útoky budú nasledovať, začne sa vám dariť oveľa viac než počas prvých pár pokusov. Pokiaľ si odblokujete správne schopnosti a začnete sa efektívne brániť, s vašimi protivníkmi si určite poradíte. Hodí sa i zmieniť, že každému z bossov postavíte viackrát, pričom druhé stretnutie býva vždy náročnejšie. 

Hra však podľa mňa robí jednu zásadnú chybu, ktorá jej bráni, aby sa stala tým nezabudnuteľným titulom, aký tvorcovia zo štúdia Embers chceli. Tou je pre mňa paradoxne súbojový systém ako celok. Proti bossom pritom skutočne funguje, no to rozhodne neplatí, keď sa postavíte bežným nepriateľom. K dispozícii totiž máte len tri možnosti – odraziť útok, zaútočiť, alebo sa im vyhnúť. Hra je však postavená tak, aby vašou primárnou reakciou bolo jednotlivé útoky odrážať. To má však za následok, že súboje sa veľmi rýchlo stanú repetitívnymi a budete čeliť tým istým útokom znovu a znovu. A rovnako ich budete opätovne odrážať a snažiť sa sem-tam zasadiť nepriateľovi aj nejaký ten úder.

Istá miera frustrácie však prichádzala aj z toho, že som počas hry nikdy nenadobudol pocit, že by sa moje útoky nejakým spôsobom zlepšovali. Máte totiž možnosť zbierať farebné krúžky, ktoré vám zvyšujú silu vašich schopností, no neustále som mal pocit, že som potreboval na likvidáciu oponentov rovnaký čas. Nepriatelia majú navyše i útoky, ktoré nie je možné odraziť a v takom prípade je potrebné sa im vyhnúť. Občas sa mi však zdalo, že to nefunguje ako má a že je to skôr ideálna metóda na to, ako úder od protivníka schytať. Celkovo platí, že akcia je veľmi monotónna a mimo súbojov s bossmi ma skôr nebavila ako bavila.

Občasné problémy som mal aj počas platformingu. Z času na čas som narazil na nepríjemné neviditeľné steny, ktoré ma zablokovali a následne som sa musel snažiť správne otočiť kameru, aby som sa mohol dostať z miesta. Alebo sa postava nezachytila skaly a bolo tak potrebné prechádzať dané miesto odznova. Aby som však hre nekrivdil, férovo musím uznať, že sa ukladá veľmi často. Ak vás teda nepriateľ zabije alebo spadnete do hĺbky, ocitnete sa len pár sekúnd predtým, ako ste sa dostali do fatálnej situácie. Hra mi však niekoľkokrát padla, a najhoršie na tom bolo, že som musel kompletne resetovať celý počítač. Pretože keď Strayed Light zamrzne, nedostanete sa ani do správcu úloh.

Za zmienku ešte stojí fakt, že hra je celkom krátka a na dokončenie by ste nemali potrebovať viac ako 5 hodín. Osobne by som pritom ocenil i viac obsahu a väčšiu dávku lore. Titul mal rozhodne potenciál na to aby vyrástol v niečo výraznejšie – tak ako aj náš hrdina vyrastie z malého svetielka na obrovského žiarivého bojovníka. Úprimne by som si prial, aby som mohol titul pochváliť za všetko čo priniesol, pretože je na ňom vidieť čas, ktorý mu tvorcovia venovali. Osobne som však čakal oveľa silnejší zážitok.

Aby som túto recenziu zakončil pozitívnejšie, v Strayed Lights sú určite dobré nápady, akokoľvek vždy nefungujú ideálne. Po vizuálnej stránke však ide o umelecké dielo a v dôležitých momentoch dokáže hra emocionálne zasiahnuť tak, ako sa patrí. No ako by ju poňali ako oddychovejšiu záležitosť, alebo aspoň spracovali jednotlivé súboje energickejšie, mohlo to dopadnúť lepšie. V jednoduchosti je síce krása, ale občas to nemusí fungovať tak, ako by sme si predstavovali.
+8

The Lullaby of Life

  • PC 85
The Lullaby of Life je pre mňa hrou, ktorá dokáže človeku v stave absolútne najväčšej frustrácie, stresu a nepokoja skutočne vyčarovať úsmev na tvári. Nie všetky hry potrebujú byť komplexné, alebo mať nejaké komplikované herné mechaniky a hlavolamy, nad ktorými budeme musieť tráviť veľkú dávku času. Niekedy človek potrebuje niečo, čo mu svojou atmosférou, dávkou farieb, nenáročnými úlohami a skvelou atmosférou dokáže príjemne imponovať. Presne tak ako tento titul.

Nemám chuť to nejako výrazne hlboko v tomto komentáre rozoberať, nakoľko nie je toho ani nejako extra veľa, čo viem o tejto hre povedať. V podstate sa dostávate do úlohy malého modrého (asi) mimozemšťana, ktorý spolu so sebou nosí na svojom chrbte rôzne hudobné motívy. Oslobodzuje ďalších (asi) mimozemšťanov, ktorí ovládajú tóny, ktoré on nemá a postupne prechádza z jedného miesta na druhé a pomocou jednotlivých melódií otvára ďalšie a ďalšie oblasti. V mnohom mi to svojim spracovaním pripomenulo "Cocoon", ktorý takisto stavil viac na svoju atmosféru (hoci niektoré hlavolamy tam boli oveľa náročnejšie) a pestrú dávku farieb.

Táto hra je ale oveľa jednoduchšia. Aj preto si myslím, že funguje ako dobrý antistresový systém, pretože ňou dokážete veľmi jednoducho preplávať bez toho, aby ste sa museli nejako extrémne pri tom snažiť premýšľať. Občas tu možno sú určité momentky, ktoré sú trochu náročnejšie, no nikdy to neskĺzne k niečomu, čo by nedokázali pohodlne zvládnuť aj 5-ročné deti.

Jedinou výnimkou je asi akurát kapitola "Infinity", ktorá má úplne iný tón, než celý zvyšok hry. V porovnaní s farebnými a hravými oblasťami je oveľa temnejšia, hrozí vám v nej reálne nebezpečenstvo a pôsobí celkovo oveľa neprístupnejším tónom. Celkom ma to prekvapilo, pretože sa z tak príjemnej hry, kde v kapitole predtým rozžiarite naraz niekoľko hviezd musíte prejsť temnou oblasťou v ktorej vás naháňajú zúrivé bytosti, ktoré vás chcú (asi) zožrať. Trochu ma to rozladilo, no napriek tomu si myslím, že hra ako taká funguje a je to taká jednoduchá zábavka, ku ktorej sa dá kedykoľvek vrátiť. Stojí to za tie 2-3 hodinky vášho času. Vyskúšajte a uvidíte sami.
+6

1428: Shadows over Silesia – Tourney at the Bear Rock

  • PC 85
Keď som v októbri 2022 dohral 1428: Shadows over Silesia , bol som s výsledkom veľmi spokojný. Po epilógu som bol vyložene zvedavý, ako by vyzeralo pokračovanie, ktorého existencia mi stále nepríde nepravdepodobná. Mám totiž pocit, že príbeh Hynka a Lothara má ešte čo ponúknuť. Dnes sa však budeme rozprávať o príbehovom DLC Tourney at the Bear Rock, ktoré nás zavedie 20 rokov do minulosti na rytiersky turnaj, ktorého sa zúčastnil aj náš dobre známy Hynek. 

Náš príbeh začína tým, že Hynek sa potrebuje dostať na rytiersky turnaj, počas ktorého bude musieť vybaviť jednu tajnú misiu. Šťastie mu praje hneď od začiatku, nakoľko na turnaji má byť i mladý šľachtic, ktorý sa vôbec necíti na to, aby išiel bojovať. V celej tejto situácii je prakticky nasilu a Hynek ho môže buď podplatiť prostredníctvom dukátu, alebo si ho rovno otestovať v šermiarskom súboji. Tak či onak, cesta na turnaj voľná, stačí len nájsť Hynkov stan a akcia sa môže začať.

Samotný príbeh nebudem zásadnejšie rozoberať, nakoľko v sebe ukrýva hneď niekoľko prekvapení, no ako som už napísal, Hynkova účasť na turnaji je primárne krytím, ktoré mu má zaistiť možnosť splniť oveľa dôležitejšiu misiu. No pre jej úspešnosť je potrebné dostať sa až do finále a poraziť všetkých protivníkov, ktorí sa mu postavia. A ako sa hovorí, každé tajomstvo bude odhalené za správnu cenu – v tomto prípade bude stačiť nejaký ten dukát a fľaška kvalitnej medoviny. Môžem však spomenúť, že vás čaká niekoľko zaujímavých skúšok mimo turnaja, ktoré vedia príbeh celkom príjemne oživiť a nepôsobí tak, že stále robíte to isté. Celkovo som teda spokojný s tým, čo sem Kubi Games priniesli.

No ako je na tom celková hrateľnosť? Musím priznať, že spočiatku som sa musel niektoré veci učiť úplne nanovo – dva roky sú proste dva roky – no celkom rýchlo sa mi podarilo naskočiť späť do sedla. Nájdete tu všetky aspekty, ktoré boli obsiahnuté už v pôvodnej hre a fungujú prakticky rovnako. Či už ide o stealth pasáže, šplhanie po stene, boj s nepriateľmi, dešifrovanie odkazov, nejaké tie hlavolamy a, samozrejme, nechýba ani kvalitná kocková hra “Farkle”, ktorá ma bavila rovnako ako naposledy. Dokonca som tentokrát využil možnosť hrať oveľa častejšie. 

Poďme si však rozobrať to, čo robí toto DLC unikátne oproti originálnej hre a tým je spracovanie turnajov. Rytiersky turnaj pozostáva z troch disciplín. Lukostreľba, boj zblízka a nakoniec rytiersky súboj na koňoch. Všetky tieto časti sú spracované skvele a každá ponúka aj dostatočnú výzvu na to, aby hra nepôsobila príliš jednoducho. Súboje zblízka vás zavrú do arény a je potrebné v správne momenty vedieť vykryť útoky protivníka a takisto im zasadiť nejaký ten úder. Súboje v Shadows over Silesia boli vždy náročnejšie, no o to zaujímavejšie v oblasti využívania taktiky. Len klikať a sekať vám skrátka nepomôže. Treba vedieť, kedy môžete vykonať útok, nikdy sa neotáčať vášmu protivníkovi chrbtom a využiť slabé stránky protivníka.

Lukostreľba je o správnom načasovaní vypustenia šípu a snahe udržať uhol strely tak, aby ste získali čo najviac bodov. Zo všetkých troch disciplín je asi najjednoduchšie sa ju naučiť primerane ovládať. Občas dokonca vedela počiatočný neúspech v prvej disciplíne otočiť a vrátiť ma späť do hry. Rytierske súboje avšak v hernom svete vnímam ako skutočnú raritu. Nenapadne mi jediný titul, v ktorom by bola táto mechanika spracovaná a musím v tomto ohľade zložiť Kubi Games poklonu. Skutočne som sa cítil ako jazdec v sedle, ktorý lámal kopije o štíty svojich protivníkov. Alebo minimálne ako William Thatcher v podaní už nebohého Heatha Ledgera. V tomto smere Tourney on the Bear Rock skutočne exceluje.

Čo sa ostatného týka, musím ešte vyzdvihnúť humor. Hynek bol odjakživa veľmi komickou postavou a opäť ma dokázal adekvátne pobaviť, keď začal vypúšťať rôzne komentáre. Takisto bolo zaujímavé sledovať jeho porazených oponentov, ako musia zniesť jeho poznámky, keď od nich čakal odmenu za víťazstvo. Väčšinou som sa uspokojil so štyrmi dukátmi, no občas ma lákalo vedieť, či by mi niekto bol ochotný vyplatiť aj tých šesť. Môj jediný pokus, keď som trval na svojej odmene dopadol tak, že mi boli vyplatené iba tri, takže, ťažko povedať. No a pokiaľ budete pozorne sledovať texty, tak zistíte, že Hynek je zrejme i fanúšik agenta 007. Alebo minimálne vie, ako má rád svoje Martini.

Vytknúť by som mohol dokopy len pár drobných detailov. Treba uznať, že hoci sú rytierske súboje zaujímavé a sledovanie toho ako vaši oponenti prehrávajú, tak celé to absolvujete dokopy päťkrát. Takisto sa asi päťkrát budete musieť zakrádať do pivnice pre fľašu medoviny. Je pravda, že náročnosť sa bude postupne zvyšovať, no dá sa povedať, že jednotlivé dni prinášajú často trochu pocit deja vu. V tomto ohľade je asi najzaujímavejšia nedeľa, ktorá prichádza so svojou vlastnou aktivitou. 

Pravdou je i to, že rozšírenie môže miestami pôsobiť trochu neférovo. Konkrétne vtedy, keď budete musieť bezprostredne po sebe absolvovať súboj zblízka a rytiersky súboj a Hynekovi sa vráti späť len malá dávka zdravia, kým vaši protivníci budú opäť plní energie. Na každý súboj sa však môžete a musíte patrične pripraviť a za získané dukáty a groše si zakúpiť kvalitnejšie zbrane, liečivé elixíry a dokonca aj amulet, ktorý vám postupne bude pridávať zdravie. Reálne je to teda len o celkovej príprave. Pokiaľ ste však boli z tejto skutočnosti nepríjemne prekvapení, viem vás pochopiť, pretože som to v prvom momente vnímal rovnako.

Tourney at the Bear Rock však určite vnímam ako veľmi kvalitné DLC, ktoré stojí za tých niekoľko hodín času, ktoré mu budete venovať. Niektorí hráči v ňom strávili tri hodiny, ja som sa tam zdržal i vďaka hraniu Farkle dlhšie, no obecne má toto DLC oveľa viac silných stránok, než je len hra v kocky. Samotný rytiersky turnaj ponúka niekoľko unikátnych herných mechaník, ktoré stojí za to si vyskúšať a možnosť opäť sa stretnúť s Hynkom považujem za skutočnú devízu. Ak vás bavilo 1428: Shadows over Silesia, tak toto DLC určite nepremeškajte a verím, že si ho užijete rovnako ako ja.
+10

Hidden Through Time 2: Discovery

  • PC 70
Než sa pustím do popisovania toho najdôležitejšieho, mal by som určite zmieniť, že Discovery je druhým dielom v sérii Hidden Through Time 2. Prvá časť vyšla ešte v októbri minulého roku a mala podtitul Myths & Magic. V hre boli 4 kampane rozčlenené na 8 levelov, ktoré sa primárne venovali mágii a mytológii. Discovery naopak ponúka iba 3 kampane, no rozčlenené na 11 levelov. Prakticky tak oproti Myths & Magic dostávate jeden level extra, no dočkáte sa len troch plných príbehových celkov.

Z hľadiska príbehu nemá veľký význam však rozoberať jednotlivé kampane nejako výraznejšie. V princípe jednotlivé levely len slúžia ako taká malá mapa, ktorá vám postupne bude dávkovať jednotlivé dieliky skladačky. Vyskúšate si tak aké je to byť v noir detektívke, budete svedkom veľkého úspechu Frankensteina (ktorého mimochodom bude sledovať Sherlock Holmes) a nakoniec sa vyberiete do vesmíru objaviť život na iných planétach. Sú to relatívne zaujímavé námety a hra s nimi vie celkom dobre pracovať.

Ak je niečo, čo by som na Hidden Through Time 2: Discovery výraznejšie vyzdvihol, tak to bude celková hrateľnosť a systém, s ktorým tvorcovia prišli. Hra vám totiž dáva možnosť nazerať dovnútra budov či konkrétnych miestností. Pokojne sa teda môže stať, že hľadaný predmet neobjavíte, pokiaľ na to zabudnete, alebo si neuvedomíte, s čím všetkým vlastne máte možnosť manipulovať. Veci ako skrinky, kufre alebo peňaženky sa dajú otvoriť. Rovnako je však vcelku sympatické, že pokiaľ na mape nájdete nejaké jedlo, bude to vyzerať, akoby ste ho zjedli. Takže z jablka sa tým pádom stane iba ohryzok.

Pobavila ma aj skutočnosť, že niekedy tu môžete skúmaním prostredia objaviť i zaujímavé postavičky, ktoré budete poznať z literatúry alebo filmu. Nemyslím tým len už spomenutého Sherlocka Holmesa alebo Frankensteina. Na mape sa totiž často môže objaviť aj niekto úplne iný, ktorý do kontextu samotného príbehu možno celkom nezapadá. Napríklad Lady a Tramp, ktorých si môžete všimnúť aj na obrázku vyššie. Podobných momentov je tu dostatok, no nikdy nepôsobia ako lacný vtip. Najmä z toho dôvodu, že jednotlivé narážky niekedy ani nemusíte pochopiť, no vo svete, ktorý táto hra vytvára to pôsobí celkom skutočne.

Tvorcov taktiež chválim za dobre vymyslený systém nápovedy, vďaka ktorému sa v hre nebudete len bezcieľne túlať po mapách. V prípade, že nebudete vedieť nájsť daný predmet, stačí naň prejsť myšou a hra vám ponúkne niekoľko viet, ktoré budú slúžiť ako pomôcka. Môže ísť o niečo, čo by povedal niekto blízko daného predmetu, alebo dokonca samotný tvor, ktorého môžete hľadať. Nebudete teda vedieť presné miesto, no dostanete pomôcku, ktorá vám umožní sa lepšie zorientovať na mape.

Reálne teda nemôžem v rámci žánru priveľa vytýkať a hra zvláda svoju úlohu v princípe uspokojivo. Ide o malé a jednoduché herné dielo, ktoré možno neponúka veľkú dávku špeciálnych efektov a kvalitnej akcie, no aspoň pri ňom zrelaxujete a súčasne trochu potrápite svoje mozgové závity. Jediné čo by som hre mohol vytýkať je fakt, že celý čas sa predáva hráčom ako titul na pokračovanie. Predpokladám, že podobne ako v prípade jednotky sa neskôr dočkáme ultimátnej edície, v ktorej budú všetky kampane vložené do jednoho celku. Budete si tak môcť vyskúšať všetky kampane zo všetkých kúskov celku.

Taktiež by mi asi nevadilo, keby aspoň v prvej a druhej kampani autori trochu lepšie premýšľali nad predmetmi, ktoré budete hľadať. Nakoľko ide o záhady, možno nás mohli dané predmety nejakým spôsobom priviesť do zaujímavejšie poňatého detektívneho prípadu. Všetko, čo v hre budete hľadať sú však iba náhodné predmety, ktoré často s celkovým príbehom nesúvisia. Preto som aj na začiatku napísal, že hľadať v príbehu nejaký hlbší zmysel nemá reálne význam.

Ak sa teda pýtate, či hra stojí za vašu pozornosť, teoreticky aj áno. Pokiaľ máte radi tituly, v ktorých je vašou úlohou nachádzať predmety na mape a podobné hry vyhľadávate, toto je určite niečo pre vás. Minimálne ak vám nevadí skutočnosť, že dostávate len časť hry. V opačnom prípade by bolo možno fajn, ak by ste počkali na to, kým vyjde nejaká ultimátna edícia. Už teraz však poteší možnosť vytvárať si vlastné levely, ktoré môžu do hry priniesť úplne nové výzvy, Občas sa totiž stáva, že hráči vedia prísť i s lepšími nápadmi, než samotní tvorcovia.
+5

Edge of Sanity

  • PC 75
Prvé trailery na Edge of Sanity vo mne evokovali mrazivý thriller, ktorý mi intenzívne pripomenul kultový film Johna Carpentera The Thing. Je síce pravdou, že primárnou inšpiráciou pre hru bola mytológia Cthulhu, no nehostinná aljašská zima bola pre mňa dostatočne silným spúšťačom spomínaných spomienok. Férovo musím uznať aj to, že hra ma celkom dlho držala v napätí a veľmi som si užíval kvalitnú atmosféru a dobre zapracované nápady v oblasti hrateľnosti. V závere sa to, naneštastie, trochu rozsypalo, poďme si hru preto rozobrať hlbšie. 

Ústrednou postavou Edge of Sanity je muž menom Carter. Ten pracuje pre spoločnosť s názvom PRISM a stará sa primárne o doručovanie tovaru. Počas jedného dňa však v celom komplexe nastane nepríjemný incident, ktorý sa skončí bojom o holý život. Budova je razom zaplavená najrozličnejšími monštrami od nebezpečne vyzerajúcich zmutovaných červov, až po silných zmutovaných humanoidov z chápadlami. Preto je dôležité sa čo najrýchlejšie dostať do bezpečia. Vašim najväčším pomocníkom bude váš priateľ Frank, s ktorým sa dostanete do svojho prvého tábora a vašou úlohou je čo najrýchlejšie nájsť ďalších preživších, zabezpečiť si dostatok jedla a vody, no najmä sa nejako ochrániť pred nebezpečnými príšerami a neutíchajúcou zimou. Čakať na evakuáciu nevyzerá ako najlepší nápad, preto sa Carter rozhodne vziať veci do vlastných rúk a spolu s Frankovou pomocou urobia maximum preto, aby si zachránili životy.

Napriek tomu, že hra nie je výraznejšie orientovaná na príbeh, tvorcom sa darí solídnym spôsobom predstaviť jednotlivé postavy, dať im určitý charakter a do tohto konceptu aj nejakým spôsobom zakomponovať ústrednú príbehovú líniu. Primárnou otázkou totiž zostáva, čo sa vlastne stalo, prečo sú všade naokolo nebezpečné monštrá, a ako ste do toho všetkého zapojený vy, teda váš hlavný hrdina Carter. Koniec koncov, nebude to trvať veľmi dlho, aby ste pochopili, že on sám má svoje vlastné tajomstvá, ako napríklad záhadný hlas, ktorý občas dokáže skrz neho prehovárať. 

Výrazne oceňujem aj to, že hra disponuje vcelku zaujímavými spoločníkmi. Napriek tomu, že primárne sa budú postavy pohybovať vo vašom tábore a plniť úlohy, ktoré im zadáte tak sa dokážu v určitých momentoch celkom slušne prejaviť. Jackie je napríklad aktivistkou, ktorá chce chrániť živé tvory, no v určitých momentoch bude bojovať sama so svojim vlastným presvedčením. Najmä, keď jednotlivé príšery primárne infikujú iné živé tvory, ktoré následne premieňajú na svoj obraz. Na druhej strane tu máme zase Clair, ktorá pracovala v PRISM na ľudských zdrojoch a počas hry silne otrasie jej viera v schopnosti najvyššieho manažmentu. Kedykoľvek je možnosť rozprávať sa s nimi (najmä po dôležitých questoch), čo vnáša do príbehu viac ľudskosti. Pozitívne je aj to, že všetky postavy sú dobre nadabované a vedia tak solídne predať svoje charaktery.

Jediné výraznejšie sklamanie v oblasti príbehu sa u mňa dostavilo počas finále. Hra ponúka solídnu prvú a druhú kapitolu, kedy sa pomaly buduje všetko okolo vás, no počas tej tretej veci nedopadli úplne ideálne. Nakoľko však nechcem prezrádzať žiadne kľúčové udalosti, poviem iba toľko, že hra si zaslúžila niečo lepšie. K dispozícii máte dva konce, no ani o jednom neviem povedať, že by bol výraznejšie uspokojivý. Je super si pomaly poskladať mozaiku faktov a pochopiť skutočnú rolu spoločnosti PRISM, no príbeh mohol minimálne vo finále dospieť k niečomu inému. 

Po stránke hrateľnosti som však s Edge of Sanity veľmi spokojný. Vo svojom tábore sa budete musieť starať o svojich spoločníkov, pričom budú potrebovať jedlo, vodu a prístrešie. V prvej časti hry sa preto budete musieť postarať o to, aby ste mali k dispozícii sklad jedla a vody a takisto aj stan. Ku každej postave môžete postaviť jedného z preživších, aby mohol počas vašej neprítomnosti pracovať a vďaka tomu si budete zvyšovať zásoby zdrojov. Najzákladnejšie suroviny sú okrem jedla a vody železo a drevo, no okrem nich tu budete zbierať aj mnohé ďalšie. Všetky sa primárne ukrývajú v debnách, ktoré musíte neustále otvárať. No a nachádzať sa tam môže skutočne čokoľvek. Zásoby, zbrane, suroviny, no rovnako môžu byť aj prázdne.

Čo sa príšer týka, je ich celkom solídna variabilita. Je pravda, že tu máte viacero druhov rozličných červov, no každý z nich má iné silné stránky a rovnako aj slabiny. Niektorí protivníci sú síce odolní voči klasickým útokom, no na svetle začnú horieť. Iní naopak na svetlo reagujú veľmi agresívne. Levely tiež ponúkajú aj skrýše, kde sa môžete ukryť pred všetkými nebezpečnými tvormi a tiež tu môžete nájsť dostatočné množstvo najrozličnejších zbraní. Či už nôž, sekeru, svetlice, kamene a neskôr aj granáty, molotov koktejly alebo aj pištoľ na svetlice. Každý typ zbrane sa dá využiť v rozličných situáciach, pričom nože môžu niekedy aj odomknúť dvere zamknuté na reťaz. 

Oceňujem aj dizajn jednotlivých levelov, hoci je potrebné rozlišovať medzi príbehovými a vedľajšími. Príbehové sú (zväčša) povinné a počas nich buď objavíte nejakých preživších alebo sa dozviete kľúčové informácie. Častokrát sú väčšie a ponúkajú aj viac miest na preskúmanie. Vedľajšie levely primárne slúžia na zbieranie zdrojov a surovín. Nadizajnované sú tiež celkom solídne, pričom počas prechádzania jednotlivých kapitol budú označené od jednoduchých až po náročné. S nimi mám však v zásade len jeden vážnejší problém, ktorý som postrehol najmä vo finálnej tretej kapitole. Konkrétne ide o to, že sa jednotlivé levely začnú veľmi často opakovať. Niekedy začnete na inom mieste, no v podstate ide o tie isté levely, ktoré ste už nejaký čas dozadu úspešne zakončili. Vadí mi to aj z toho titulu, že aj jednotlivé predmety sú v nich presne tie isté a dokonca umiestnené na rovnakých miestach.

Z času na čas sa taktiež v hre objavil nejaký ten bug, ktorý ma vedel nahnevať. V jednom vedľajšom leveli sa mi predmet, ktorý som už nemohol zobrať kvôli plnému inventáru, dostal na miesto, z ktorého som ho už nemohol následne vytiahnuť. Problém bol len ten, že išlo o kľúčovú kartu, ktorou som potreboval odomknúť dvere do ďalšej miestnosti. Nezablokovalo ma to k tomu, aby som mohol level úspešne dokončiť, no veľká časť levelu tak ostala pre mňa zamknutá. Nebude asi prekvapivé ak poviem, že príbehové levely sú nadizajnované o niečo lepšie a ponúkajú aj viac zaujímavých momentov, no podarilo sa mi objaviť aj niekoľko bočných, ktoré sa ukázali byť ako celkom tvrdý oriešok.

Pochváliť musím aj solídne spracovaný crafting, ktorý sa v hrách tohto typu nachádza bežne. Keď budete počas hry využívať vaše zdroje na zdokonalenie vašich budov, postupne si odblokujete aj možnosť vytvárať silné zbrane ako granáty alebo molotove koktejly. Celkovo má tak crafting len jeden drobný nedostatok. Nie je to nevyhnutne problém z oblasti funkčnosti, no minimálne z oblasti logiky. Pretože napríklad kombináciou byliniek a alkoholu môžete vytvoriť liečivo, no rovnako aj benzín do vašej lampy. Neviem, či niektoré veci ostali trochu nedomyslené, no je to zvláštne, keď rovnaké položky dokážete spojiť do dvoch úplne iných produktov. Je to detail, ale vie ma trochu dráždiť.

Hrateľnosť inak využíva aj element duševného zdravia, ktorý tu plní veľmi zaujímavú rolu. Je to niečo, na čo si treba dávať pozor, no v prípade, že budete počas hry neustále viac a viac posúvať Carterove hranice, môžete postupne odblokovať aj nové schopnosti, zobrať viac predmetov do vášho inventára, byť z pohľadu nepriateľov nenápadnejší, alebo mať silnejší úder v prípade, že vám príliš klesne vaše zdravie. Stále však platí, že pokiaľ budete príliš Cartera vystavovať nepríjemným situáciám, môže ho to stáť aj život. Vnímam to ako najlepšie spracovanie ukazovateľa mentálneho zdravia od čias “Amnesia: The Dark Descent.” Zaujímavé tiež je, že čím hlbšie Carter pôjde do zajačej nory, tým výraznejšie to bude vidieť aj na ňom samotnom. Kruhy pod očami budú väčšie a brada neupravenejšia.

Ostáva ešte zhodnotiť protivníkov a tiež vaše možnosti, ako sa brániť. Ako som už napísal, v hre sú slabší, no rovnako aj silnejší protivníci. Niekomu stačí jedna rana sekerou, proti inej príšere mi ich nestačilo ani tridsať. Navyše je treba dávať pozor, že zbrane majú určitú životnosť. Po určitom počte úderov si budete musieť zaobstarať novú, alebo si ju opraviť. Protivníci občas vedia dať celkom zabrať, no väčšinou platí, že pri súboji na diaľku máte výhodu vy. Nablízko to vie byť občas problém a musíte si uvedomiť, kedy je lepšie ustúpiť. Niekedy však môžete využiť aj prostredie vo váš prospech, ako napríklad nechať svetlicou vybuchnúť výbušné sudy, nechať príšery aktivovať nejakú pascu, alebo ich dokonca postaviť proti sebe a zabiť dve muchy jednou ranou. Možností ako sa vysporiadať so situáciou je vždy viacero. No a na konci hry vás čaká aj boss súboj. Záleží však len na vás, pre ktorého sa rozhodnete, keďže každý z koncov má svojho vlastného bossa.

A ako sú na tom ostatné aspekty hry? Vizuál vie navodzovať solídnu atmosféru a dobre sa tu pracuje so svetlom a tmou. Nevýhodou však určite je, že jednotlivé prostredia budov PRISM, lesov a baní už časom neponúknu nič nové, čo môže na niekoho pôsobiť trochu stereotypne. Nevnímam to síce ako zásadnejší problém, no je to určite niečo, čo si počas hry všimnete. Naopak zvuková stránka hry je excelentná. Dianie vám v správny moment naznačí, kedy ste v nebezpečenstve, údery a výbuchy znejú adekvátne a v správnych momentoch hra dokáže vydesiť. Je tu dokonca aj niekoľko rafinovaných jumpscarov, pričom pri jednom som skutočne nadskočil na svojej stoličke.

Vo výsledku tak Edge of Sanity vnímam ako solídny survival horor, ktorý preverí vaše schopnosti v oblasti starania sa o preživších a zabezpečovania dostatočného množstva zdrojov pre všetkých. Chyby hra nemilosrdne trestá a v prípade nesprávneho vysporiadania sa so situáciou môže niekto z vašich spoločníkov aj zomrieť. Nie všetky elementy boli zvládnuté na sto percent, no napriek tomu si myslím, že fanúšikovia hororových titulov sklamaní nezostanú. Hre by možno pomohol kvalitnejší naratív a menej recyklovania vedľajších levelov, no nedá sa uprieť snaha tvorcov priniesť poriadny mrazivý horor, v ktorom tú blížiacu sa zimu skutočne pocítime na vlastnej koži.
+6

Hunt the Night

  • PC 75
O kvalitné RPG nikdy nie je núdza a keď som videl trailery na Hunt the Night, cítil som, že by sme sa mohli dočkať silného titulu. Ide o druhý titul od vydavateľa DANGEN Entertainment, ktorý sa mi dostal do rúk a tentokrát priniesli skutočne kvalitné dielo, ktoré ma zabavilo na viac ako 20 hodín. Dostávame sa v ňom do role bojovníčky menom Vesper, ktorá patrí do spolku takzvaných Stalkerov. Tí majú za úlohu chrániť ľudstvo pred bytosťami s temnoty. Vesper sa však spojila s jednou takouto bytosťou, ktorá si hovorí Umbra. Otázkou už ostáva len, kto v tomto boji zvíťazí? 

 Hunt the Night je avšak v podstate skôr hack and slash titulom, v ktorom je potrebné likvidovať nepriateľov a postupne sa presúvať jednotlivými questami, až k finálnemu bossovi. Najviac mi tak hra pripomínala dávnejšie hodnotený a vizuálne podobný Moonscars , ktorý bol však akurát snímaný z trochu inej perspektívy. Kým akciu v spomínanom titule sme mali možnosť sledovať zboku, Hunt the Night využíva pohľad zhora. Pohyb je vďaka tomu oveľa otvorenejší.

Hrateľnosťou je to ale relatívne podobné. Hunt the Night síce disponuje vlastnými nápadmi, no nie sú natoľko výrazné, aby som tieto tituly medzi sebou nemohol porovnávať. V oboch prípadoch je potrebné neustále sekať do protivníkov, útoky odvraciate primárne šprintom, za porážku každého získavate body, ktoré slúžia ako vaše platidlo, plníte jednotlivé questy a postupne si otvárate ďalšie a ďalšie časti mapy, na ktorých konci vás čaká súboj s bossom. Súčasne však musím uznať, že herný dizajn Hunt the Night pôsobí o poznanie zaujímavejšie, a to vďaka aj zakomponovaným hádankám či možnosťami vybočiť z lineárneho stereotypu. 

Ja som osobne za tento prístup vďačný, keďže mi to dalo viac dôvodov na prieskum mapy, všímanie si detailov, či čítanie jednotlivých textov v snahe lepšie porozumieť celkovému kontextu. Väčšinou sú pritom hlavolamy relatívne jednoduché. Pokiaľ totiž poriadne preskúmate svoje okolie a všimnete si všetky miesta na mape označené výkričníkom, nemali by ste mať problém. Za seba teda môžem povedať, že lúštenie hádaniek a hlavolamov ma počas hry ani raz nepribrzdilo.

Po vizuálnej stránke, tvorcovia taktiež odviedli veľký kus práce. Jednotlivé prostredia majú pekný umelecký nádych, z každej lokality cítiť tú nepríjemnú temnú atmosféru, no najmä som bol fascinovaný ich citom pre detail. Ktorékoľvek z prostredí, ktoré navštívite, má svoj osobitný vzhľad a dokážete si ho veľmi dobre zapamätať. Podobne sú na tom aj interiéry. Najvýraznejšie mi však v tomto ohľade imponovala atmosféra, ktorá vyžarovala z hry počas záverečných momentov v bloodisfelskej katedrále. 

Ide o skutočný highlight titulu, kde máte možnosť naplno precítiť jej veľkoleposť, dôležitosť, no rovnako aj pompéznosť. Počas skúmania jednotlivých miestností som sám mal pocit, ako keby som sa ocitol vo vnútri nejakej obrovskej historickej budovy, ktorá ma svojimi interiérmi doslova vítala. Atmosféru však okrem toho ešte umocňuje aj fantastická hudba, ktorá tomu miestu dáva oveľa väčšiu dávku života. Tá je prítomná počas drvivej väčšiny hracej doby (pokiaľ stíchne, môžete si byť istí, že sa niečo bude diať) a počas prechádzania sa jednotlivými lokalitami sa bude neustále meniť. 

Dokonca sa mi podarilo naraziť aj na veľmi sympatický easter egg. Pre tých, ktorí nevedia, tak vydavateľ DANGEN Entertainment počas februára tohto roku priniesol aj kriminálnu adventúru Loretta, ktorú som taktiež recenzoval . Bolo preto veľmi príjemným prekvapením, keď som počas presúvania sa po mape objavil lístoček, ktorý ma pozýval na svadobný čajový večierok, ktorý sa koná na počesť Loretty Adams. Takéto maličkosti ma vždy vedia potešiť.

Od sympatických drobností však teraz prejdeme k dôležitejším aspektom titulu. Konkrétne sa zameriame na nepriateľov a súbojový systém. Myslím si, že v rámci možností je oboje spracované solídne. Nepriateľov tu máte dostatok, každý je veľmi unikátny a má vlastné metódy boja. Je tomu preto potrebné prispôsobiť taktiku a rozhodnúť sa, ktorého sa rozhodnete zbaviť ako prvého. Možno vám počas prvých pár hodín budú pripadať všetci protivníci rovnakí, no v závere vás tvorcovia prekvapia hneď niekoľkými novými typmi, s ktorými si budete musieť poradiť. A nebude to prechádzka ružovou záhradou.

Súbojový systém je taktiež solídny. Máte svoju primárnu sečnú alebo bodnú zbraň a ako doplnok ešte aj strelnú zbraň, do ktorej získavate náboje úspešnými zásahmi nepriateľov vašou primárnou zbraňou. Okrem toho ešte môžete počas boja zosielať rozličné kúzla a hádzať po nepriateľoch toxické granáty. A je to práve kombinácia týchto elementov, ktorá robí súboje rýchlymi a svižnými. Trochu síce chýba blokovanie, no pomocou šprintu sa viete vyhnúť dokopy ktorémukoľvek útoku. Zdrojom liečenia sa vám zase stávajú krvavé kvetiny. Na začiatku budete mať k dispozícii tri, no postupom času môže ich množstvo narásť a rovnako sa zlepšiť ich účinnosť.

Netreba zabúdať ani na súboje s bossmi, ktoré vedia byť vcelku vyčerpávajúce. Minimálne zo začiatku. V momente ako však pochopíte princípy jednotlivých útokov a ako sa im brániť, už to pôjde oveľa jednoduchšie. Jedinou výnimkou bol pre mňa druhý boss. V tejto fáze mohli totiž tvorcovia zvoliť jedného z neskorších protivníkov, ktorého taktika boja je oveľa jednoduchšia a pôsobí ku koncu už len ako malé zdržanie na ceste k cieľu. Ten, ktorého sa dočkáme, však disponuje veľkým množstvom útokov, v druhej fáze boja je schopný sa liečiť a odhaliť taktiku jeho útokov bolo asi to najnáročnejšie, s čím som sa v tejto hre stretol. Mal by som ešte podotknúť, že v tomto čase ešte nemôžete svoju postavu nijak vylepšiť. Podobný moment sa už neskôr vyskytol iba jeden, tentokrát to však už bolo v blízkosti záveru.

Niečo však ešte musím v tomto smere vytknúť. Nemyslím si, že je bossfightov veľa, alebo že by boli príliš náročné, no od určitého momentu začali byť trochu na úkor samotnej hry. V momente ako totiž získate štvrtý “úlomok noci” sa z nej stane načas séria boss súbojov. Porazíte jedného, prejdete do novej lokality, tam vás ihneď čaká ďalší. Následne vylúštite jednu hádanku, na ktorej konci vás čaká ďalší súboj s bossom. Je pravda, že potom sa dostanete do oblasti Bloodisfel a potom aj už spomínanej katedrály, v ktorých opäť hra nájde lepšie tempo, no hneď potom vás budú opäť čakať ďalšie tri súboje s bossmi za sebou. Priznávam, že v týchto momentoch som už začínal mať pocit, že to tvorcovia preháňajú. No aby som bol fér, všetky sú minimálne zaujímavé – až na jednu výnimku.

Tou je pre mňa finálny súboj, ktorý vnímam ako číre sklamanie na záver. Ak som dokázal bossa zlikvidovať technikou, že som sa k nemu rozbehol a neustále sekal všade naokolo, až kým som ho neporazil, niekde sa stala chyba. Je pravda, že rovnakou metódou som porazil aj toho predtým, no ten mal k dispozícii aspoň dostatočné množstvo protiútokov, ktoré mi dokázali tento typ taktiky trochu skomplikovať. Vo výsledku to potom pôsobí, že na úvod sme sa dočkali náročnejších súbojov, než na záver.

Je tu však ešte jedna vec, ktorú musím však v rámci bojového systému skritizovať a tou je miznutie kurzora. Toto je niečo, čo by sa malo čo najskôr nejakým spôsobom opraviť, pretože to dokáže výrazne skomplikovať situácie, do ktorých sa budete dostávať. Môže to pôsobiť ako úplná banalita, no v prípade, že neviete, ktorým smerom je kurzor otočený a začnete sekať, často sa stane, že budete bojovať so vzduchom. Kritiku však v tomto bode uzatváram, pretože si myslím, že podstatné veci, ktoré bolo potrebné v rámci bojového systému spomenúť, som už spomenul.

Čo som však zatiaľ úplne vynechal je systém ukladania. Ten realizujete pri soche havranov s červenými kvetmi a kým zdravie a granáty sa vám pritom doplnia na maximum, na mapu vrátia aj všetci porazení nepriatelia okrem bossov. No výhodou je, že aj v prípade úmrtia sa vraciate naspäť k miestu posledného uloženia a všetky dosiahnuté úspechy a kľúčové predmety vám zostávajú. Vďaka tomu sa vám nikdy nestane, že pokiaľ aj porazíte bossa alebo získate nejaký kľúčový predmet a následne prídete o život, budete to musieť absolvovať znovu. Sochy okrem toho slúžia aj na rýchly presun medzi jednotlivými lokalitami, čo taktiež určite oceníte.

Ostáva mi ešte zhodnotiť celkový príbeh hry a jej lore. Na úvod som spomenul niekoľko základných informácií, no deje sa tu toho oveľa viac. Môžem povedať, že sledovať vzťah, ktorý sa buduje medzi Vesper a Umbrou bol veľmi zaujímavý. Dialógové časti, ktoré spolu vedú počas posedenia pri vatre patria v tomto smere medzi jedny z najlepších. Mimo toho totiž Vesper veľa nenahovorí. Taktiež som čakal, že sa niečo dozvieme aspoň od ostatných postáv v hre, no ani tie toho veľa nepridávajú. Väčšinou dokola omieľajú tie isté texty, ktoré od nich počujete prvýkrát. Sú tu, samozrejme, i výnimky, no je škoda, že v tomto smere hra nebola schopná lepšie rozvíjať príbeh cez svoje postavy.

O to zaujímavejšie preto pôsobí samotné lore, ku ktorému sa dostávate zbieraním pierok počas hry. Tie slúžia ako vaša osobná knižnica informácií ohľadom sveta, v ktorom sa nachádzate. Vďaka nim máte aspoň nejakú predstavu o tom, kto sú vlastne Stalkeri, aká je ich misia a podobne, no rovnako získate aj množstvo informácií o jednotlivých lokalitách, postavách, ktoré sú často v hre zobrazené prostredníctvom sôch, či o tom, ako fungujú jednotlivé hádanky a čo sa z nich môžete dozvedieť. Považujem to za veľmi šikovné riešenie, nakoľko je svet ako-taký dostatočne zaujímavý na to, aby som sa o ňom chcel dozvedieť viac. Väčšinu informácií pritom získate práve takýmto spôsobom.

Na záver by som chcel spomenúť ešte jednu veľmi dôležitú vec. Napriek tomu, že primárne budete ovládať Vesper, jej spojenie s Umbrou má rozhodne využitie v rámci samotnej hry. Konkrétne vás bude schopná presunúť na základe určitých pravidiel na miesta, na ktoré by Vesper sama nemala prístup. Celé to funguje na spektrálnej báze, kde pomocou Umbry prekonáte prekážku a následne sa Vesper takýmto spôsobom presunie z jedného miesta na druhé. Počas boja však tieto možnosti veľmi nevyužijete, nakoľko Vesper nemôže byť počas takéhoto úkonu zranená.

Hunt the Night vnímam vo výsledku ako solídnu pixel art akčnú hack and slash hru, ktorá určite poteší všetkých, ktorí majú chuť vytiahnuť meč a rozsekať ním všetkých nepriateľov naokolo. Nedá sa povedať, že by nemala svoje problémy, no ešte je čas na to, aby ich tvorcovia vychytali a doručili kvalitný titul, na ktorý budem v budúcnosti rád spomínať. Som tak veľmi rád, že som jej venoval svoj čas, už len čisto pre tú nádhernú retro grafiku a kvalitnú hudbu, ktorá jej dáva život. Tých 20 hodín času za to skrátka rozhodne stálo.
+10

An English Haunting

  • PC 90
Myslím si, že keď sa spoja dve kvalitné suroviny do jedného celku, skoro vždy sa dočkám niečoho vynikajúceho. An English Haunting takto spája dve pre mňa veľmi obľúbené veci. Point n Click adventúry a horory. Zvláda to všetko tak skvele, až sa mi skoro nechce veriť, že to je primárne dielo jedného vášnivého človeka, ktorý dal do toho maximum čo vedel. Hra totiž zvláda veľmi veľké množstvo elementov nadmieru uspokojivo.

V prvom rade je treba poznamenať, že profesor Patrick Moore je vynikajúci hlavný hrdina. Celú dobu ma bavilo sledovať jeho cestu a pochopiť, čo sa vlastne stalo jeho kolegovi, ktorý z ničoho nič zmizol. Postupne sa stretneme s ďalšími postavami (mimo iného tu bude aj velikán Sir Arthur Conan Doyle) pričom všetci sú dobre napísaní, ponúkajú veľké množstvo zaujímavých momentov a najmä hra ku koncu vytiahne niekoľko solídne spracovaných prekvapení.

Navyše musím ešte dodať, že celý príbeh ma neuveriteľne skvelý spád. Pomáha tomu fakt, že riešenia problémov sú často veľmi logické (hoci sa môže stať, že sa občas človek trochu zasekne) a veľmi jednoduché na pochopenie nakoľko dávajú zmysel. Nie sú tu žiadne vynálezy, ktoré by pôsobili vyslovene absurdne. Navyše sú tu často aj momentky, pri ktorých si až neskôr uvedomíte ich skutočný význam. Ako napríklad aj študenta, ktorý neustále obdivuje trofeje vo výkladnej skrini. Všetko len chce svoj čas.

Hudba je takisto vynikajúca. Oceňujem, že tu máme obrovské množstvo starých nahrávok, ktoré skvele umocňujú atmosféru Británie v roku 1907 a je super, že na chvíľu vybehneme aj do Škótska hľadať jeden zaujímavý artefakt, no hlavne si počas hry uvedomíme, že osud našich hrdinov nie je vôbec jasný vopred a sú tu momentky, pri ktorých som doslova tŕpol. Nikto v tomto príbehu nemá zaručené, že ostane nažive. To vnímam ako jeden z najlepších elementov hry.

Vizuálne je hra taktiež pekná na pohľad. 2D grafika je kvalitná a veľmi dobre vie zachytiť nádhernú prírodu Škótska, no rovnako aj špinavé mestské uličky alebo prostredie starého vlaku. V tomto bola odvedená skutočne skvelá práca. Je vždy super, keď je hra nielen kvalitne napísaná, ale taktiež sa na ňu aj dobre pozerá.

Je niečo, čo ma osobne mrzí? Áno. Hra si vyslovene pre svoju atmosféru pýta aj nejaký dabing. Priam je potrebné, aby tieto postavy niekto nahovoril, aby dokázal ešte lepšie zachytiť celú atmosféru všetkého čo sa bude diať. Dalo by to hre ten potrebný boost, ktorý by potrebovala. Možno by mi ani nevadilo, keby hra bola ešte o niečo dlhšia, no koniec zase indikuje šancu na pokračovanie. Ak je to realita, tak sa veľmi teším a určite si plánujem vyskúšať. Pretože potenciál k tomu, aby príbeh pokračoval tu určite je. Pre milovníkov hororových point-click adventúr je An English Haunting absolútna povinnosť.
+17

Unknown 9: Awakening

  • PC 65
Tak Unknown 9: Awakening nakoniec dopadlo úplne opačne, ako sa od neho očakávala. Hra s cenovkou 50€, o ktorej vydanie sa postaralo Bandai Namco malo byť zárukou kvality, že? Bohužiaľ, vôbec. Nechcem tvrdiť, že hra nemá v sebe určité kvality, no súčasne je tu cítiť, že kľúčové veci nedopadli úplne podľa predstáv.

Na začiatok by som mal asi ale zmieniť, že nechápem úplne názory ľudí na to, že ide o "Woke" titul. Čím je táto hra woke? Že je hlavnou hrdinkou indka? Nie je mi absolútne jasné prečo je to tak obrovský problém, najmä keď táto skutočnosť je jasná skôr, než si hru kúpite. Popravde si myslím, že táto hra má oveľa zásadnejšie nedostatky, než to, že nie je dostatočne konzervatívna. Ako napríklad skutočnosť, že hra pripomína herné časy z doby PS3.

Nedá sa to nijako zakryť, vizuálna stránka Unknown 9 absolútne nevyniká. Môžem síce tvorcov pochváliť za celkom pekne nadizajnované prostredia, ktoré sú dostatočne vyriabilné, aby vás dokázali aspoň niečím zaujať, no modely postáv vyzerajú skutočne ako spred pätnástich rokov. Hra mi bežala v "high" grafickom rozlíšení, no mal som pocit, ako keby som to mal celú dobu nastavené na low. Slabé textúry a neprirodzená mimika tváre spôsobia, že všetky postavy vyzerajú celkom komicky. Najhoršie ale je, že keď s nimi vediete dialógy (mimo videosekvencií), tak sa na vás ani len nepozrú a môžete pokojne chodiť krížom-krážom, kým si oni rozprávajú svoje. Vyzerá to fakt divne.

Hrateľnosťou hra však tiež výrazne nevyniká. Skôr prinavracia späť časy, kedy najväčšou zábavkou bolo nekonečné stláčanie tlačidiel a mlátenie nepriateľov hlava-nehlava. Spočiatku to môže byť celkom fajn, no po dlhých hodinách hrania vás to už bude celkom určite otravovať. Sú tu síce zapracované aj iné elementy, no často pôsobia nedotiahnuto. Napríklad veľmi oceňujem fakt, že hra vám dáva možnosť byť nenápadný a ak budete mať šťastie na svojej strane, môžete nepriateľov odstrániť aj v tichosti. Problém je ale ten, že hra na túto mechaniku vôbec nie je prispôsobená. Nie je možné ukrývať telá, na úkryt vám v princípe slúži len vysoká tráva a v niektorých leveloch si budete musieť vyslovene poradiť s protivníkmi ručne stručne.

Napriek tomu ale poviem, že ma bavilo využívať element ovládnutia protivníkov. Toto považujem aj za najlepší spôsob ako sa niekedy vysporiadať s protivníkmi (hoci schopnost môžete použiť len určitý počet krát, kým si ju opäť nedobijete). Funguje to skvele a v prípade, že spojíte proti sebe ideálnych protivníkov, môžete sa dočkať niekoľkých skutočne kvalitne spracovaných kombo útokov, ktoré sa postarajú o všetkých bez toho, aby ste čo len pohli prstom.

Najlepšie časti hry sú ale tie, v ktorých reálne bojovať nemusíte. Stačí objavovať okolie, hľadať rôzne zberateľské predmety, nachádzať secrety, alebo riešiť hlavolamy so sochami. Okrem toho ešte tu je prístupná aj tajomná dimenzia, ktorá sa volá "Fold", a kedykoľvek sa dostaneme sem, hra je oveľa zaujímavejšia. Na jednej strane to ponúka viac lore, no súčasne je to svet, ktorý je fascinujúci na pohľad. Prial by som si, aby sme si to tu mohli užiť o niečo viac. Hru by to určite o body neukrátilo. Skôr naopak.

Mínusom sú ešte bohužiaľ aj všadeprítomné bugy a grafické glitche. Ak už hra nemá najkvalitnejšiu grafiku, mohli si tvorcovia aspoň dať záležať, aby sa postavy nezasekávali v podlahe, mŕtvoly nezablokovali dvere alebo ste z nejakého dôvodu nemohli vziať zberateľské predmety. Prípadne vo finále sa mi stalo, že som sa nevedel dostať k záveru hry, pretože nejakí protivníci ostali zaseknutí na plošine, odkiaľ mali ísť dole k Haroone, no dokopy sa vykašľali na to. Glitche sú tu taktiež, no tie sú skôr na zasmiatie. Najmä keď budete vidieť roztiahnutý batoh počas návštevy Foldu.

Kde si ma hra ale celkom získala je príbeh a celkové lore. Tento svet je veľmi zaujímavý a prial by som si mať viac času na to, aby som ho mal možnosť preskúmať a dozvedieť sa o ňom niečo. Haroona je sympatická hlavná hrdinka a v rámci možností dokáže celkom aj hru ťahať. Bohužiaľ ostatné postavy to až tak dobre zvládať nedokážu, pretože majú príliš málo priestoru. Jedíni, s ktorými budete tráviť aspoň nejaký čas sú Luther a Buchra a je tu ešte vaša mentorka Reika. Tieto postavy sú okey, no potrebovali tiež nejaký čas na to, aby lepšie vyzreli. Zloduchovia sú na tom rovnako. Nestihneme ich spoznať tak dobre, aby som to dokázal nejako výrzanejšie oceniť. Najlepšia postava v hre je ale pre mňa Doktor Matos, ktorý do hry vnáša aspoň nejaký element prekvapenia. Je skvelé mať možnosť ho spoznať a všetky stretnutia s ním pre mňa stáli za to. 

Viac nie je moc čo k hre povedať. Úprimne viem zhodnotiť, že od určitého bodu som sa začal celkom zaujímať o to, kam sa príbeh vyvinie, no trvá celkom dlho, kým sa reálne začne niečo diať a ako som povedal, súboje sú vskutku slušná nuda. Keby hra vyšla pätnásť rokov dozadu, pozeral by som sa na to asi inak. No v roku 2024 s cenovkou 50€ toto nemôžem ohodnotiť ako kvalitnú hru. Naopak ide o veľmi priemerný titul, ktorý len ťažko niekoho nadchne svojimi kvalitami.
+16

Beyond Galaxyland

  • PC 50
Predpokladám, že všetci sme v živote aspoň raz natrafili na hru, z ktorej následne mal pocit, že pôjde absolútne proti prúdu. Beyond Galaxyland je pre mňa tento typ hry. Kritici aj hráči nešetria chválou, no ja som mal počas hrania pocit, že mi tu chýba akýkoľvek náznak originality a reálneho nápadu. Autor sa vyjadril, že jeho cieľom bolo primárne vzdať hold jeho obľúbeným značkám. Či už v hernom alebo filmovom svete. Na hre je to síce vidieť a možno to príde niekomu super, no mňa to neustále vyťahovalo z hry von.

Asi znie super, že existuje hra, v ktorej môžeme mať dokopy ťahové súboje, chytanie nepriateľských tvorov do loptičiek, preteky na motocykloch a vesmírných koráboch, fotografovanie živočíchov a preskúmavanie celej galaxie. Môj problém je ale primárne ten, že buď som už v minulosti všetko toto videl, alebo to nie je dotiahnuté do takého levelu, aký by som chcel. Na jednej strane hra nie je lineárna a môžete vesmír skúmať ako len chcete. No súčasne sú jednotlivé planéty dokopy limitované iba na bočné misie, na ktoré však najprv musíte dosiahnuť určitý level, aby sa vám spustili. Férovo viem zhodnotniť, že vedľajšie úlohy sú asi to najzaujímavejšie, čo hra ponúka, no k tomu, aby ste sa k nim dostali musíte navýšiť svoj level prechádzaním ústrednej príbehovej línie. Tá však také kvality často nedosahuje.

Snažil som sa k postavám si vybudovať nejaké reálne puto, no vôbec mi to nešlo. Doug je dokopy len veľmi typický hlavný hrdina, ktorý sa ocitne v trochu novej situácii, na čo reaguje často s plačom. Boom Boom je fajn, no počas dlhej doby toho moc nepovie, o Pablovi toho veľa nevieme (no je tu bočný quest, ktorým sa aspoň k nejakým info dostaneme) a potom je tu ešte Malefactor, ktorého rola bola pre mňa celkom predvídateľná. Jediné postavy, ktoré sú celkom dobré je Meela, ktorá je pilotkou vašej lode a vedkyňa na vozíku. Tá by si ale zaslúžila oveľa viac priestoru. Marty Bot, ktorý vás bude sprevádzať a hľadať svoje poslanie má tiež svoje momentky, no a nakoniec ešte Rosie, o ktorej sa dozvieme, že vlastne zničenie planéty prežila a bola teleportovaná na inom mieste a v Galaxylande je už viac než rok. Pridáva do hry aspoň nejaké reálne puto s postavami, ktoré má nejaké srdce, nakoľko hra začína práve s nimi. Toľko teda k postavám.

Skúmanie galaxie tiež znie super, no narozdiel od iných hier, kde sme toto mohli zažiť je svet Galaxylandu v prvom rade strašne malý a v druhom rade je potrebné skúmať planéty v určitom poradí, aby ste na ne stačili svojim levelom, a aby ste sa v príbehu nezasekli. Toto vnímam ako veľké sklamanie. Fotenie je fajn, no mali sme to už aj v Beyond Good & Evil, a tam mal fotoaparát aj zaujímavejšiu rolu, než tu. No a pretekanie v tejto hre je spravené buď strašne jednoduché (motocykle) alebo neskutočne komplikované na ovládanie (koráby). Ani jedno nie je dosť zaujímavé.

Vizuálne je na tom hra celkom ok, no prostredia dokopy pôsobia strašne zrecyklovane a nedočkáme sa niečoho, čo by sme už v minulosti predtým nevideli. Niektoré planéty navyše postrádajú určité detaily, čo robí pre mňa grafiku celkom nudnú. Čo môžem tak najviac oceniť je dizajn niektorých živočíchov a bytostí. Je tu dokonca rasa, ktorá na súboj používa tanec v štýle Michaela Jacksona. Takáto forma kreativity sa tam občas blysne, ktorá vie byť celkom zábavná a dáva to hre aspoň iný nádych. Je tu aj pár bočných postáv, ktoré sú celkom ok. Možno skúste navštíviť svojho suseda, ktorý sa vyžíva v nasávaní dymu.

No a ešte by stálo za to niečo povedať k hrateľnosti. Súboje sú celkom okey, no s bežnými tvormi to moc veľkú zábavu neprináša. Schopnosti niektorých tvorov sú dobré, no na to, aby ste ich mohli využiť musíte zvýšiť vašim tvorom tiež ich level. Ako aj Pokémonom. Boss súboje na druhú stranu sú na tom lepšie. Tam si viac viete otestovať svoje schopnosti v boji a je fajn, že môžete v prípade potreby jednotlivých hrdinov medzi sebou alternovať a využiť k dobru ich talenty alebo aj neminuté body energie. Vie to pomôcť. Na druhej strane platforming v tejto hre je behom chvíľky vysoko repetetívny. Skáčete, beháte, riešite sem tam nejaký hlavolam k tomu, a ešte tu môžete jazdiť po šikmých plošinách ako šmýkalkach. Nič, čo by sme v minulosti nevideli.

Pre mňa je táto hra fakt sklamanie. Nechcem nikomu brať v tomto ilúzie, no hoci vzdať hold obľúbeným hrám, filmom a seriálom môže byť fajn zábava, je potrebné do hry priniesť niečo, čo jej dá vlastnú identitu. Niečo, čo by som si spojil len s hrou samotnou. Niečo, čo by mi nedávalo neustále pocit, že sa pozerám na niečo, čo som už videl a následkom čoho by ma hra frustrovala svojou neoriginalitou. Pretože to je to, čo mi chýbalo v Beyond Galaxyland najviac. Originalita. Ak patríte medzi fanúšikov, nebudem vám to brať. Hra získala veľmi vysoké hodnotenia krížom-krážom. Očividne som v minorite a niečo zrejme prehliadam. No vy to tam môžete pokojne nájsť.
+8

Beyond Good & Evil

  • PC 80
Na úvod by som mal asi povedať, že v čase, keď Beyond Good & Evil vyšlo prvýkrát, nemal som tú česť si hru zahrať. S určitým zahanbením sa tak musím priznať, že prvýkrát som sa s touto značkou stretol práve vďaka tomuto remasteru. Ako sa však hovorí, nikdy nie je neskoro vyskúšať niečo nové, alebo sa naopak vrátiť k niečomu, čo oslávilo 20 rokov. Ak je produkt kvalitný, stopy času nebudú nikdy reálnym problémom. Presne, ako v tejto hre. 

Napriek tomu, že väčšina z vás už asi príbeh hry pozná, povieme asi aspoň niekoľko základných informácií. Hlavnou hrdinkou je tu dievčina menom Jade. Žije niekde vo vzdialenej galaxii na planéte Hilly a spolu so svojim strýkom Pey’jom sa starajú a chránia deti, žijúce na ich planéte pred invazívnymi útokmi nebezpečných protivníkov, ktorí sa volajú DomZ. Proti nim ich majú chrániť vojaci z Alpha Section, no tí neustále prichádzajú príliš neskoro. Napriek problémom však Jade svojich priateľov ubráni a rozhodne sa niečo podniknúť. Ochranný štít totiž neustále potrebuje finančné zdroje, tak je čas zobrať nejakú prácičku. Môže zarobiť nejaké kredity fotením lokálnej fauny, no dostane rovnako aj ponuku na niečo oveľa väčšie od neznámeho muža, ktorý chce fotku záhadného tvora z jaskyne na neďalekom ostrove. Za jednu fotku dostane lukratívnu odmenu. V tom momente ale Jade ešte nevie, že ju čaká jej životná úloha, ktorá navždy zmení jej osud.

Autorov tohto remasteru musím pochváliť vo viacerých oblastiach. V prvom rade je super, že sa im podarilo zachovať atmosféru originálu, no rovnako dokázali hru vizuálne posunúť kvalitatívne vyššie. Textúry sú o niečo ostrejšie, postavy vyzerajú prirodzenejšie a svet nabral veľké množstvo rozmanitých detailov. Vzdialené miesta už nevyzerajú tak rozostrene a máte možnosť skutočne vidieť všetky hviezdy na nočnej oblohe. Na prvý pohľad to však skutočne vyzerá, akoby sa nič veľké nezmenilo. Ide o malé detaily, ktoré robia hru krajšou, no nekradnú nič z jej pôvodnej identity.

Bavili ma aj minihry, ktoré sú v hre prítomné. Či už ide o preteky, v ktorých sa môžete stať majstrom šoférovania vášho vznášadla, legendárne škrupinky (hrané ale čisto a férovo) a nakoniec ešte aj zaujímavá verzia stolného hokeja, kde je vašou úlohou dostať všetky puky na stranu súpera. Musím uznať, že s touto som mal osobne asi najviac problémov, nakoľko umelá inteligencia vášho protivníka je až príliš dobrá a často sa mu nejakou technikou podarí pretlačiť na vašu stranu naraz aj tri puky. Jediná nevýhoda, ktorú som v tejto minihre postrehol je však skutočnosť, že si nemôžete vybrať, ktorý puk chcete poslať na súperovu stranu. Hra vám to vyberá sama a to mi osobne nevyhovuje.

Fotografovanie je tiež jedna z činností, ktorá ma náramne bavila. To že máte priebežne zachytávať snímky všetkých živočíchov, na ktorých počas svojej cesty narazíte, je nielen príjemnou zárobkovou činnosťou, no súčasne je to aj veľmi sympatická úloha. Vtipná je i skutočnosť, že za živočíchy sa považujú aj všetky inteligentné bytosti. A keď namierite fotoaparát napríklad na vášho strýka Pey’ja, vie sa pekne usmiať do kamery a zakývať vám. Opäť, malé detaily, ktoré tvoria väčší celok. Fotografie však budú počas úloh slúžiť aj ako dôkazový materiál, takže nejde len o vedľajšiu zábavku. Z Jade sa stane poctivá špiónka.

Je tu ešte niekoľko ďalších vedľajších aktivít, ktoré počas hrania objavíte. Tie budú primárne slúžiť k tomu, aby ste získali viac kreditov a, samozrejme, nesmiem zabudnúť ani na perly, ktoré sú veľmi dôležitou menovou jednotkou. Konkrétne na vylepšenia vášho vznášadla a vesmírnej lode. Samotné perly získavate rôznymi spôsobmi. Jedným z nich je úspešné splnenie úloh, viete ich objavovať v skrytých zákutiach na mape, vyhráte ich cez minihru stolného hokeja, alebo porazíte pašerákov v ich úkrytoch. Možností je viacero, záleží už len na tom, čo vám bude vyhovovať viac.

Ako je na tom celková hrateľnosť? Ide o kvalitný počin, ktorý vás dokáže veľmi rýchlo zaháknuť. Nemôžem povedať, že by jednotlivé elementy boli úplne originálne, no splnia svoj účel a počas hrania sa určite nebudete nudiť. Nemôžem povedať, že by hra výrazne vynikala vo svojich akčných momentoch, no rozhodne si to veľmi dobre kompenzuje svojimi stealth elementami. Férovo opäť musím zhodnotiť, že bojovať proti alfa vojakom sa neukázalo byť mojou silnou stránkou, a tak som sa rozhodol ich likvidovať nenápadnejšími metódami.

Na boj vám primárne slúži vaša palica, no okrem toho sa vašou pomôckou v súboji stane aj váš fotoaparát, pomocou ktorého budete môcť strieľať na nepriateľov farebné disky. Takto môžete často nepriateľov omráčiť na diaľku a následne sa lepšie presunúť z jedného miesta na druhé. Je to skrátka veľmi užitočná pomôcka, ktorú som často ocenil oveľa viac, než sa silou mocou snažiť nepriateľov s kladivom a štítom poraziť ručne a stručne. 

Vaši protivníci však, našťastie, nie sú len alfa vojaci. Palica sa stane užitočným nástrojom najmä počas boja s ostatnými nepriateľmi. Z času na čas bude treba dať poriadnu lekciu agresívnym robotom, no rovnako je potrebné sa vysporiadať aj s nepríjemnými živočíchmi, ako sú napríklad vážky alebo medúzy. Ak však dostanete šancu, je dobré si ich najprv odfotiť. Za prvú fotku budete mať nejaké tie extra kredity.

Poslednou kapitolou sú ešte boss súboje, pri ktorých sa tiež nemôžem na nič výraznejšie sťažovať. Pokiaľ budete dávať pozor a odhalíte ich slabiny, nemali by ste mať žiadny zásadnejší problém. Niekedy je potrebné jednoducho strieľať z vášho vznášadla, inokedy je treba vaše údery správne načasovať, aby ste vedeli trafiť na správne miesto, keď je protivník v oslabení. Je pravda, že vďaka určitým metódam je boj relatívne jednoduchou záležitosťou, no aj tak by som si dovolil tvrdiť, že opatrnosť je stále na mieste. Najmä pri záverečnom bossovi, ktorý si na vás počas záverečnej fázy pripraví jedno veľmi nepríjemné prekvapenie. 

Čo sa týka príbehu, pôvodní tvorcovia odviedli dobrú prácu v tom, že si hráč dokázal vybudovať k jednotlivým postavám vzťah a pochopiť ich celkovú situáciu. Počas jednotlivých misií som si neustále viac a viac uvedomoval, že ma baví s nimi tráviť čas a počúvať ich dialógy. Výsledok možno nie je ničím výnimočným a ide o klasický tróp, kde sa z niekoho zdanlivo nepodstatného stane veľký hrdina a ide bojovať proti zlému vládnemu systému. Dočkáme sa asi všetkého, čo od niečo podobného možno očakávať, no napriek tomu to má istý šarm. Je taktiež iné vidieť tieto situácie, keď sa odohrávajú na inej planéte, než keby sa to odohrávalo na Zemi.

Čo sa mi však na hre až tak nepáčilo? V prvom rade ma vedela celkom často frustrovať kamera. Niekedy sa otočí do iného uhla, ako by som si predstavil sám a počas tých chaotickejších situácií, vám to veľmi nepomôže. Niekedy úmyslom hry rozumiem a viem pochopiť, prečo sa rozhodla zvoliť daný uhol, no to nemení nič na tom, že v určitých bodoch to vie byť výrazne na príťaž, ak si ju nemôžem otočiť tak, ako potrebujem. 

Tiež si myslím, že hra relatívne rýchlo vyhádže svoje najlepšie karty a ku koncu už jej trochu dojde dych. Hoci som bol nadšený zo skutočnosti, že finálna misia sa bude odohrávať na mesiaci, výsledný dojem bol nakoniec celkom rozpačitý. Oblasť bola oveľa menšia, splniť jednotlivé úlohy trvalo oveľa kratšie a nepôsobilo to rovnako kvalitným dojmom, ako časti vo fabrike alebo bitúnku, ktoré ma dokázali zaujať oveľa viac. Minimálne z pohľadu hrateľnosti a atmosféry mi priniesli oveľa väčšiu dávku zábavy.

No a nakoniec sú tu ešte aj určité nepríjemnosti, ktoré som pocítil v oblasti platformingu. Občas mi vedelo brnkať na nervy, keď som chcel vyskočiť, alebo tasiť zbraň, no hra vám to nedovolí, nakoľko to nie je v tej oblasti naprogramované. Chete vyskočiť? Hra vám to dovolí len na presne naskriptovaných momentoch, v ktorých budete mať možnosť vyskočiť vyššie, alebo preskočiť prekážku. Inokedy nie. Rovnako je to aj s vašou zbraňou. Ak sa nenachádzate v nebezpečenstve, Jade ju nebude vyťahovať. Niekedy ma však lákalo vyskúšať a natrénovať si jednotlivé manévre a údery v častiach mimo agresívnu zónu. No, bohužiaľ.

Tvorcom remasteru však udelím ešte jednu pochvalu. Do hry totiž priniesli úplne novú vedľajšiu misiu, kde budete môcť získať niekoľko špeciálnych predmetov, ktoré sa viažu k postavám z vašej histórie. Ak úspešne prejdete skúškou a získate ich všetky, odmenou vám bude veľmi pekná videosekvencia, z ktorej sa dozviete niečo viac o Jade. Podľa všetkého je celá táto časť hľadania pokladov previazaná s pripravovaným pokračovaním, ktoré by nám malo prezradiť viac. Vnímam to z toho pohľadu ako zaujímavý teaser, ktorý ma dokázal navnadiť na to, čo bude potom. Toto je aj jediný výraznejší zásah do hry oproti originálu.

Beyond Good & Evil: 20th Anniversary Edition je kvalitný remaster, ktorý môže svojou hrou na nostalgiu nadchnúť milovníkov pôvodnej hry, no súčasne si dokáže získať i nových hráčov, ktorý sa s titulom zoznámia úplne prvýkrát. Nemôžem povedať, že ide o výnimočné akčné dobrodružstvo, no určite ide o kvalitný herný titul, ktorý splní očakávania. A možno sa konečne dočkáme aj toho dlho očakávaného pokračovania, v ktoré už ani mnohí neveria. Jedno však viem určite. Hilly je nádherný svet, z ktorého chcem vidieť viac.
+25

Metaphor: ReFantazio

  • PC 90
Po viac ako 80 hodinách môžem hovoriť hotovo a máme pred sebou určite horúceho kandidáta na hru roka. Metaphor: ReFantazio je vo veľa ohľadoch fantastický titul. Skvele napísaný, vynikajúca hrateľnosť, zapamätateľné postavy a súboje, ktoré vedia byť občas nervydrásajúce. Ku koncu možno až trochu moc, ale to je na trochu inú debatu. Myslím si, že pokiaľ máte radi japonské RPG a obzvlásť hernú sériu Persona, tak Metaphor bude presne ten titul, ktorý si užijete na sto percent. Možno sa to dokonca stane aj vašou hrou roka.

Vo februári som sa venoval Persona 3 Reload, čo bolo moje prvé stretnutie so štúdiom Atlus. Hra ma skutočne v mnohom nadchla, no po tom ako som mal možnosť hrať Metaphor som si uvedomil, že niektoré veci boli predsa len trochu poslabšie. V prvom rade je super, že tentokrát sú dungeony lepšie previazané s príbehom a budú konkrétne nadizajnované pre daný účel. Je to určite lepšie ako mať niekoľko poschodí v Tartaruse, ktoré sa budú generovať náhodne a budú v nich aj náhodní nepriatelia. Tentokrát to pôsobí všetko oveľa intenzívnejšie a najmä mám pocit, že aj samotné dungeony posúvajú celkovú príbehovú rovinu. Čo som pochopil, tak tento spôsob bol použitý aj v Persona 5 a výrazne to zlepšilo atmosféru hry.

Súboje fungujú veľmi podobne, hoci tentokrát s využitím slabiny nezískate možnosť použiť špeciálny výpad proti protivníkovi. To je na jednej strane trochu škoda, nakoľko to prispievalo k určitým výhodám, no aj tu sa dočkáte iných výhod. Slabších protivníkov tentokrát môžete jedoducho rozsekať a získať tým rýchlo nejaké tie body EXP, pričom silnejších stále musíte dostať do skupinového súboja. Tam je ideálne získať výhodu tým, že protivníkov napadnete ako prví a nebudú môcť následne jedno kolo útočiť, nakoľko budú zmätení. Ak sa vám ich navyše podarí zdolať bez toho, aby vám ubrali akúkoľvek energiu, budete odmenení nejakými tými bodmi EXP navyše.

Boss súboje s "humans" sú tiež dosť dobré. Tieto tvory majú často viacero miest, na ktoré môžete útočiť a je potrebné vedieť, čo je najlepšia technika alebo akým spôsobom ho dostať do úzkych. Je tiež fascinujúce, že tieto tvory sa volajú "človekovia" čo posúva aj príbeh do trochu novej roviny. Každopádne má to svoj význam a dôvod, ktorý sa dozviete v hre neskôr. Nebudem dávať žiadne zásadnejšie spoilery, no aspoň by som mohol spomenúť, že všetko je to previazané s emóciami. To je v podstate aj hlavná myšlienka hry.

Ostatné veci viac-menej budete poznať z predošlých hier Persony. Opäť tu máte tajomnú miestnosť s tajomnou postavou (no narozdiel od Igora má More aj svoj vlastný príbeh, ktorý je vskutku zaujímavý), namiesto Person tu budete odblokovávať "Archetypy" a skúsenosťami budete odblokovávať nové a silnejšie. V podstate to ide trochu ruka v ruke. Preto aj hovorím, že ak vás bavila séria Persona, určite si užijete aj Metaphor.

Pozitívne vnímam ešte aj niekoľko ďalších vecí. Hudba je fantastická a dokáže skutočne boje poriadne nabudiť. Uživateľké rozhranie je solídne, jednoducho sa v ňom dá navigovať a funguje presne ako by som si predstavoval. Vizuálna stránka je dobrá, no záleží od toho, o ktorej hovoríme. Je tu nádherná filmová grafika, ktorá priam srší farbou a energiou a potom je tu trochu stoickejšia a nudnejšia herná grafika. Vyzerá tiež dobre, no tie rozdiely v kvalite sú veľmi rýchlo badateľné. No a potom ešte anglický dabing, ktorý som počas hry mal zapnutý, ktorý je dosť dobrý. Všetci dokážu svojim postavám pridať presne ten charakter, ktorý by som čakal.

Čas ale rozobrať to najzásadnejšie, čím je celkový príbeh. Myslím si, že v dnešnom rozdelenom svete, kde ľudia po sebe kričia a nadáva sa tu do fašistov, slniečkarov, liberálov a podobne ide o titul, ktorý fantasticky zachytáva všetky tieto veci. Najmä keď vidíme, ako sa ľudia veľmi jednoducho dajú manipulovať. Louis je v tomto skvelý zloduch, ktorý absolútne perfektne zachytáva osobnosti, ktoré vedia toho veľmi veľa narozprávať, no v skutočnosti majú úplne inú víziu, než si mnohí predstavujú. Koniec koncov, manipulácia je veľmi silná vec.

Hrdinovia sú ale rovnako skvelí. Náš ústredný protagonista vie toho povedať viac ako to bolo v Persona 3 Reload a postupne, keď príbeh do seba zapadne sa dozviete ešte niekoľko ďalších zaujímavých informácií. Jeho najlepšia priateľka a spoločníčka víla Gallica je niečo ako jeho hlavný motivátor a dáva hre potrebnú energiu. Možno by som miestami počas boja nechcel počúvať niektoré jej hlášky, ale to je taký drobný detail. Okrem nich je tu Strohl, ktorý má urodzený pôvod, no jeho domov bol zničený, červenovlasá rytierka Hulkenberg, ktorá mala chrániť princa, Heismay, ktorý si so sebou nesie rodinnú tragédiu, speváčka Junah a jej melodický hlas a niekoľko ďalších.

Môžem povedať, že všetky postavy sú skvele napísané, ich príbehové archy stoja za to a budete mať počas hry pocit, že sa vyvíjajú a posúvajú. Bavilo ma prechádzať tieto vedľajšie aktivity a najmä vám to pomôže neskôr odblokovať ďalšie archetypy, ktoré budú mať ešte silnejšie schopnosti. Ako som povedal, tie podobnosti s Personou tu sú a toto je tiež ďalší taký aspekt, ktorý sa tu chytá.

Ešte by som mal povedať, že finále je pre mňa tak trochu mix. Ak by som porovnal s Personou 3 Reload, tak by som zhodnotil, že príbehovo to síce funguje, no tvorcovia to na môj vkus natiahli trochu moc. Najprv vás čaká dungeon v paláci, kde na konci porazíte Louisovu pravú ruku Zorbu, potom sa s Louisom porozprávate a on otvorí ďalší dungeon, kde sa dostanete až presne na posledný deň. Následne na konci porazíte troch silných protivníkov, než sa postavíte Louisovi, ktorý sa jednoducho odmieta vzdať, a skončí v zmutovanej forme, ktorá je spracovaná fajn, no potom sa ešte po porážke stále odmieta vzdať a príde s úplne finálnou formou, ktorá je teda skutočne bonbónik na koniec. Človek má pocit, že sa dostáva do finále a nakoniec to celé trvá asi tak ešte dve hodiny celkového hrania, čo je na mňa osobne trochu moc. V Persone 3 mal finálny súboj 13 fáz, no pôsobilo to lepšie spracované ako tu.  Možno vás to bude baviť viac, no ja som už bol skutočne celkom unavený z toho a čakal som len, kedy sa konečne dočkám kompletného finále.

Vo výsledku ale je Metaphor: ReFantazio jednoznačne titul, ktorý by ste si mali tento rok vyskúšať. Ak milujete japonské RPG a sériu Persona ide v mojich očiach o absolútnu povinnosť. Ak ste podobný typ hier nikdy nehrali, aj tak by som hru stále odporúčal, nakoľko ide o jeden z najlepších príbehov, aké som mal kedy možnosť vidieť. Najmä skutočne odzrkadľuje to, čo sa posledné roky vo svete deje a pôsobí to v tomto celkom desivo. Som za tento titul veľmi rád a chcem vedieť kam sa to posunie ďalej v nejakom prípadnom DLC alebo možno rovno aj pokračovaní. Koniec naznačuje, že dobrodružstvá budú pokračovať. Takže koniec v tomto prípade určite nie je.
+20

Disney Mirrorverse

  • iOS 75
No... bolo to fajn, kým to trvalo. Dosť ma zamrzela správa od Kabam, že 16. decembra 2024 sa s Mirrorverse navždy rozlúčime a servery budú vypnuté. Nie ani tak preto, že som do hry aj niečo zainvestoval, no najmä z toho dôvodu, že hra mala podľa mňa úžasný potenciál k tomu byť vynikajúcou. Neviem čo by ale bolo treba zmeniť, nakoľko ja som bol s výsledkom spokojný.

Zrkadlový svet Disney, kde v paralelnom vesmíre bojujú proti roztriešteným je zaujímavý, postavy boli nádherne nadizajnované (väčšinou) a páčilo sa mi, že každý disponoval svojimi vlastnými schopnosťami, ktoré boli často aj veľmi užitočné. Človeku možno chvíľu trvá, kým sa plnohodnotne dostane do hry, no v momente ako sa mu podarí zosilniť svojich hrdinov a nájsť tú správnu trojicu, hra bola veľmi zábavnou.

Vadilo mi dokopy iba pár vecí. V prvom rade som nechápal, prečo mi Mirrorverse behom chvíľky dokázal totálne rozpáliť telefón, zožrať celú batériu a navyše ešte k tomu následne začať lagovať. Ak som hral dlhšie ako 15 minút, bolo to absolútnou pravidelnosťou, že sa všetko spomalilo alebo sa dokonca zastavil celý obraz a musel som počkať, kým to odmrzne. Z času na čas som sa dočkal aj nejakého toho crashu.

Navyše ale ako plynul čas, tak Kabam začali robiť celkom nepríjemné rozhodnutia. Počas prvého roku v hre sme mali každý mesiac dve nové postavy. Následne sa ale rozhodli, že mnohí hráči nové postavy až toľko nepoužívajú, preto bude lepšie ak sa budú venovať tým čo už vytvorili a skúsia ich hráčom viac priniesť. Na papieri pekný nápad, ktorý však nedopadol úplne ideálne. Pretože zrazu sme sa ako komunita nemali už tak veľmi na čo tešiť. V hlave sme mali veľké množstvo nápadov na nových hrdinov, no neustále prevládal pocit, že sme ostali v tomto ohľade nakoniec trochu odignorovaní.

Treba aj priznať, že pokiaľ sú hráči príliš spokojní, je potrebné urobiť nejaké obmedzenia. V čase, keď do hry pribudli Elizabeth Swan a kráľ Triton totiž Kabam otvorili v eventovom queste aj dva špeciálne bonusové levely, ktorých úspešným zvládnutím ste mohli zosilniť vášho nového hrdinu. Podľa úrovne ste mohli získať tak hrdinu v rozpätí od 3 až do 5 hviezd. Výsledok bol ale ten, že zrazu veľa hráčov malo nové postavy na astrálnej úrovni a Kabam asi nechceli, aby boli hráči spokojní až tak veľmi. Koniec koncov, free to play hry potrebujú, aby hráči platili za mikrotransakcie.

Napriek tomu všetkému si však myslím, že hra mala veľmi dobre spracovaný bojový systém, príbehová kampaň bola dobrá, odmeňovací systém bol veľmi solídne nastavený a nikdy som nemal pocit, že by som absolútne musel míňať peniaze na to, aby som sa počas hrania bavil. Bol som schopný (väčšinou) v pohode vyžiť zo všetkého, čo nám Kabam dával ako denné odmeny a takisto aj za úspešne prechádzanie veží, dungeonov alebo neskôr "rift raids". Práve v tomto si myslím, že Mirrorverse oproti mnohým iným hrám bol voči svojim hráčom férovejší, než mnohé iné mobilné hry.

Keď som v júni 2023 tvorcom gratuloval k úspešnému roku, myslel som si, že nás ešte niekoľko ďalších bude čakť. Žiaľ, všetko je úplne inak. Jediné v čo aspoň trochu dúfam je, že Disney by si zobrali tento herný koncept a pretransformovali to do nejakého animovaného seriálu a hodili na Disney+. Pretože tento paralelný vesmír má už len svojou existenciou ohromný potenciál mať svojich fanúšikov. Uvidíme, či teda ešte niekedy v nejakej forme zrkadlové univerzum Disney navštívime, alebo to skutočne bude v decembri posledná klapka.
+10

The Gap

  • PC 90
The Gap vnímam vo výsledku ako ďalší skvelý titul z minulého roku, ktorý podobne ako kedysi Gone Home sa rozhodol staviť všetko na budovanie atmosféry a zachytenie silnej ľudskej drámy. Akurát sa namiesto prázdneho domu budeme prebádať spomienkami, ktoré sú možno naše, alebo sa možno odohrali v nejakej paralelnej realite. Môžu nám však pomôcť zaplátať diery v našej hlave.

Keď som do toho vstupoval, mal som pocit, že hra bude o tom, ako muž prišiel o svoju rodinu, pretože bol príliš zahrabaný vo svojej práci. Práci, kde sa snažil nájsť liek pre svoju chorobu a všetko mu absolútne pretieklo pomedzi prsty, nakoľko si jeho manželka myslela, že sa zbláznil. Koniec koncov, kto by bol ochotný veriť teórii o paralelných realitách, kde možno existuje liek, ktorý hľadá. Avšak je to celé úplne inak.

Keď som ku koncu pochopil všetko, tak celá hra pôsobí oveľa silnejšie a údernejšie, pretože si uvedomíte, že Josh sa vlastne vydal na cestu nájsť niečo, čo malo jeho rodinu skutočne zachrániť. Avšak niekedy také cesty bývajú veľmi tŕnisté. Treba si uvedomiť, že keď jeho manželke diagnostikovali špeciálnu formu ochorenia, jeho svetom to absolútne otriaslo. Následne sa snaží nájsť pre ňu liek, ktorý ale v tomto svete neexistuje, no možno ho dokáže nájsť niekde inde. Akurát jeho manželka to vníma ako keby si chcel na jej chorobe postaviť novú doktorantskú prácu, za ktorú následne dostane nejaké super ocenenie a budeš ešte váženejší než doteraz. Keď niekedy človek počúva ich hádky, dá sa povedať, že rozumie obom stranám, no istým spôsobom si povie, že ak by existovala cesta, ako zachrániť niektorých ľudí, ktorí tu už so mnou nie sú, tiež by som to chcel.

To však neznamená, že v jeho živote je všetko v poriadku. Netrpí možno nebezpečným ochorením ako jeho žena, no nechal si do hlavy implantovať nanobota, ktorý mu mal pomôcť zachovať si v poriadku spomienky, no miesto toho má pocit, ako keby mal v hlave čierne diery. Miesto toho však postupne zistí, že táto technológia mu umožňuje vidieť jednotlivé paralelné reality. V istom slova zmysle je to veľmi zaujímavá forma zavádzania, kým postupne pochopíme, čo sa naozaj vlastne stalo. 
 

Z hľadiska hrateľnosti je to úplne podobné ako jednotlivé walking simulátory, s tým rozdielom, že v niektorých spomienkach budete musieť aj trochu reagovať. Niektoré stačí objaviť a vypočuť si dialógy, občas však bude treba vyplniť správne odpovede v teste (ktoré viete nájsť okolo seba), alebo pripraviť burgre počas telefonátu, nájsť správny východ na letisku a tak ďalej. Možno sa to dá urobiť aj formou hádania, no mňa viac bavilo hľadanie jednotlivých odpovedí okolo seba, ktoré mi postupne dávali dokopy celú skladačku. Na dokončenie hry ani nepotrebujete všetky spomienky, stačí nájsť len kľúčové, ktoré vám odhalia heslo do vášho počítača. Tam totiž začne finálna kapitola, ktorá prinesie reálne odpovede.

Celkovo ma iba mrzí, že podobne ako mnohé iné hry tohto typu je neskutočne krátka. Dokopy sa to dá odohrať za 2 - 3 hodiny, no napriek tomu to vie zanechať solídny zážitok. Radšej krátka, no silná hra, než dlhá a mizerná. Tie dramatické momentky, ktoré tu sú vedia vyniknúť a dávajú postavám reálnu hĺbku. Ako to už dopadne potom záleží reálne na vás. Áno, konce sú tu dva. Hra však ideálnym spôsobom ponúka možnosť vyskúšať si oba. Ktorý je lepší? Úprimne, ťažko povedať. Niektoré veci sa jednoducho asi zachrániť nedajú.
+13

Visions of Mana

  • PC 80
A došiel som na koniec. Myslím si, že rok 2024 asi bude pre mňa rokom, kedy sa tak nejako bližšie zoznamujem s japonskými RPG a Visions of Mana tam opäť perfektne pasuje. Predošlé Mana tituly som nehral, takže nemôžem v tomto ohľade porovnať či išlo o lepšie, komplexnejšie alebo kvalitnejšie napísané tituly... prípadne či sú tu nejaké referencie na predošlé časti. Hodnotenie teda ide čisto na Visions of Mana samé o sebe. V jadre tu máme podľa mňa kompaktnú hru, ktorá ani nepotrebuje žiadny väčší background k tomu, aby som sa bol schopný orientovať v deji. Toto vnímam ako veľké plus. Hru môžete úplne v pohode odohrať bez predchádzajúcich znalostí a nebudete mať pocit, že v príbehu máte nejaké medzery.

V prvom rade je treba povedať, že hra je veľmi dobre napísaná. Visions of Mana má veľké množstvo zaujímavých nápadov, silných zvratov a zaujímavých postáv. Realita je taká, že z celej tejto hry by sa dali spracovať možno aj štyri série seriálového spracovania. Je tu viacero momentov, kedy nadobúdate pocit, že sa blížite do finále, že už vám veľa neostáva, no hra zrazu na vás vytasí úplne novú situáciu, o ktorej ste dovtedy vôbec nevedeli. No keď sa nad tým všetkým zamyslíte dáva to veľmi dobrý zmysel.

Páči sa mi nápad, že jednotlivé bytosti elementov si vždy raz za 4 roky musia zvoliť svojho vyvoleného, ktorý venuje Stromu Many svoju dušu, aby následne mohol svet ďalšie 4 roky v poriadku fungovať a nedotkli sa ich výraznejšie problémy, ktoré by ich ohrozovali. Vo svete je tak zachovaná rovnováha. Avšak je mi jasné, že pokiaľ niekde vznikne láska, prípadne sa veci nejakým spôsobom skomplikujú, začnú si samotní vyvolení uvedomovať, že možno obeta nie je úplne to najlepšie riešenie. Najmä keď sa ešte dozviete, že v minulosti neboli tieto obety nutné a svety úplne v poriadku a harmónii fungovali. Čo sa teda zmenilo? To je to, čo postupne budete v príbehu odhaľovať. Neskôr aspoň trochu poodhalím niečo v spoileroch, nakoľko sa to jemne dotýka môjho hodnotenia, no k tomu prídeme.

Postavy sú napísané veľmi dobre a dokonca si myslím, že pre anglický dabing boli zvolení veľmi dobrí herci, ktorí im dali dušu. Stephen Fu ako jemne naivný, no dobrácky a odhodlaný Val funguje skvele,  Anairis Quinones ako Hinna je vynikajúca, Vanessa Lemonides ako kráľovná Palamena je excelentná, Rachel Rial ako trochu tvrdohlavá Careena tiež funguje a samozrejme aj mnohí ďalší. Pači sa mi aj koľko rôznych bytostí sa v tomto svete nachádza, pričom často len pridajú ľuďom niečo zo živočíchov a vyzerá to ako nový tvor. Najlepšie v tomto smere ale obstáli Nicollo a jeho tri netere, ktoré keď chcú povedať slovo "you" tak to vždy povedia ako "mew". To mňaukanie im tam nejako ide samé od seba.

Vizuálna stránka je hry je nádherná. Farby v tejto hre absolútne žiaria a kedykoľvek sa ocitnete na nejakom mieste, dokážete cítiť, čo z celého prostredia vyžaruje. Tá aura je perfektne zachytená. Najlepšie to na mňa pôsobilo práve pri strome manny, kde bude doslova nádherný záber na zapadajúce slnko a s tým súvisiacim červené nebo, ktoré absolútne žiari. Nádherné na pohľad.

Súboje sú tiež celkom solídne. Ja som teda hral hru na ľahkej obtiažnosti, nakoľko som primárne chcel vedieť kam sa príbeh vyvinie. Pochopím pokiaľ to niektorým hardcore RPG hráčom bude prekážať, no hry majú byť v prvom rade radosť a oddych. Nemám vždy náladu na to, aby som hľadal spôsoby, ako úspešne zvládnuť situáciu. Každopádne platí, že zbrane sú účinné, k dispozícii máte 3 kúzla a umelá inteligencia spoločníkov je celkom solídna. Navyše si môžete nastaviť aj stratégiu, ako chcete, aby postupovali. Vďaka tomu môžu aj používať zozbierané položky ako blázni, alebo aj vôbec. Ideálny spôsob nájsť nejakú zlatú strednú cestu.

Dobré je tiež, že k boju vám pomáhajú aj predmety, ktoré sa spájajú s ôsmimi rôznymi elementami. Oheň, voda, vietor, zem, mesiac, svetlo, tma a drevo. Niekedy to vie urobiť vaše útoky ešte o niečo zaujímavejšie. Na to, aby ste ich odblokovali však musíte tieto predmety spojiť s vašimi hrdinmi ako nástroj, ktorý im dá silu. Jediné, čo mi tu prekáža, že hrdinov je 5, nástrojov 8 a pokiaľ chcete, aby boli tieto kúzla používané, tak musíte to urobiť pre každú postavu zvlášť 8krát. Pričom vždy sa prvýkrát spustí animácia, kde uvidíte postavu v novom kostýme s novou silou. Bolo by fajn, keby sa nejakým spôsobom dajú aspoň preskočiť. Ale nie. Musíte v podstate 40x vidieť inú verziu tej istej animácie.

Trochu ma mrzí ešte jedna vec. Je super, že počas celej primárnej línie je hra nadabovaná, no ak budete plniť vedľajšie úlohy, tak dabing sa úplne stratí. A to aj pri našich hlavných hrdinoch. Bol taký problém to nadabovať komplet? Pôsobí to celkom zvláštne. Najmä keď aj tu nájdete niekoľko dobrých úloh, ktoré stoja za to si prejsť. Najviac sa mi páčili úlohy od ženy menom Fiona (podobnosť s istou princeznou čisto náhodná), ktorá hľadala miesta z olejomalieb, ktoré boli v jej rodine. Toto malo aj určitú dušu. Je pravda, že väčšina vedľajších questov sú veľmi všeobecného rázu, no pár ich bolo skutočne veľmi príjemným spestrením tejto hry.

Je treba ale uznať, že hra ešte musí vychytať aj nejaké tie muchy. Občas sa mi stávalo, že sa postavy veľmi divne zasekli v scéne, alebo sa krútili dokola. Takisto som raz začal konverzáciu, ktorá sa nikdy nespustila a vo výsledku som musel kompletne zresetovať hru... a taktiež sa mi nepáči, že postavy počas finálnych častiach v sopke dokopy prechádzajú furt cez lávu, hoci vy sa ju snažíte preskakovať. Neviem ako spraviť, aby mi následne nehoreli a nemusel pomocou predmetov napravovať ich statusy. Toto je vcelku otravná záležitosť. Takže treba nejaké veci zlepšiť.

Taktiež by som ešte povedal, že potom ako som hral Eiyuden Chronicle: Hundred Heroes, ktoré malo v zásobe obrovské množstvo rôznych extra bonusových aktivít a minihier, niečo podobné by som ocenil aj tu. Je super, že hra sa primárne sústredí na príbeh, no postupne som si uvedomoval, že by mi nevadilo, keby som v hre mal aj nejaké aktivity pomimo, ktoré by mi mohli spestriť môj hrací čas. Je to vždy lepšie, keď hra nie je príliš jednotvárna. Dalo by sa povedať, že v hre máte nejaké výzvy, ktoré musíte splniť, no stále sa rozprávame o tom, že budete tam musieť poraziť nejaké monstrá v nejakom časovom limite. Nejaké iné minihry by na škodu neboli. Dali by tiež tomuto svetu trochu väčšieho ducha.

Výtkou ešte budú aj určité reštrikcie, ktoré som si v hre všimol. Pretože sa správa úplne rozdielne v častiach keď ste v mestečku, a keď ste vo vonkašjích priestoroch. Ako príklad poviem, že v mestečku z nejakého dôvodu nemôžete používať dvojskok. Takisto z nejakého nevysvetliteľného dôvodu nemôžete vymeniť spoločníkov medzi sebou. Sú to možno maličkosti, no niekedy vedia ovplyvniť situáciu, keď nerozumiete čo sa vlastne deje. Chápem, že v meste nebudete tasiť zbraň, no prečo nemôžete urobiť dvojskok? Takisto prečo je všade toľko zvláštne položených neviditeľných stien, ktoré vás blokujú v tom, aby ste doskočili vyššie? Niekedy som tomu vôbec nerozumel.

Hra ma však napriek tomu veľmi bavila. Keď sa človek sústredí na príbeh, všetko ide veľmi plynule a bavilo ma to. Hra však má určité elementy, ktoré mi nesedia. Poďme však teraz na tie spomínané spoilery, ktoré som avizoval ohľadom príbehu. Ako som teda spomínal, hra má v sebe niekoľko zvratov. Musím povedať, že niektoré fungujú dobre. Napríklad nám bude dopredu jasné aké motívy ženú Eorena a človek aj rozumie jeho situácii. Najmä keď vieme, že môže existovať cesta, ako by veci mohli byť inak. V jadre však následne svojimi činmi oslobodí skutočného zloducha hry, ktorým bude Daelophos.

Ten je v jadre zaujímavým zloduchom. Hrdina, ktorý sa následne stal najväčším monstrom. Oslobodil svet od hrozieb a chcel žiť mierumilovný život so svojou láskou Ceruliou. Nakoľko je však počas jeho misie zavraždená obyčajnými zlodejmi, Daelophos sa chce pomstiť Bohyni Manny za takú zradu. Žiadal len jediné, a bolo mu to ukradnuté. A tak sa z neho stane zloduch. Jeho príbehová archa je celkom zaujímavá, no čo sa týka ostatného, nadšený veľmi nie som.

Úprimne nie som veľkým fanúšikom toho, že sa jednému protivníkovi musíme postaviť viackrát. A kedykoľvek ho zdoláte, tak následne sa zmení ešte na silnejšiu a nebezpečnejšiu verziu, ktorú opäť musíte zdolať. Vo finálnom súboji som musel čeliť až dvom verziám jeho podoby... a nemám pocit, že by to bolo nejako obohacujúce. Nedá sa urobiť niečo iné, než to, že sa z monstra stane ešte silnejšie monstrum? Alebo ak nie silnejšie, tak aspoň ešte väčšie? Ako som však povedal, je zaujímavé si postaviť vedľa seba Daelophosa, Eorena a nášho hrdinu Vala. Všetci majú rovnakú motiváciu, no ich činy sú úplne iné. Možno aj preto sa práve Val neskôr stane vyvoleným svetla, čo považujem za jednu z najlepších momentiek celého príbehu.


Toľko teda k Visions of Mana. Ak máte radi japonské RPG, myslím si, že hra vás na minimálne 30 - 40 hodín zabaví do sýtosti. Za vyskúšanie určite stojí a skúsim ešte podstúpiť výzvy, ktoré som pred finále nesplnil. Okrem toho tu je aj možnosť New Game+, pričom si môžete hru vyskúšať aj na vyššej obtiažnosti. Verím, že budete s výsledným produktom spokojní.
+10

Eiyuden Chronicle: Hundred Heroes

  • PC 85
Priniesť niečo zaujímavé do sveta fantasy RPG je dnes už celkom náročné. Príbeh o obyčajnom človeku, ktorý bude na konci svojej cesty jedným z najväčších a najváženejších hrdinov všetkých čias poznáme veľmi dobre. Je preto dôležité, aby sme mohli zakúsiť aj niečo nové. Niečo, čo sme v minulosti ešte možnosť vidieť nemali, a obohatiť tak zápletku, ktorá by bez pridaných surovín pôsobila veľmi plytko. Eiyuden Chronicle: Hundred Heroes v tomto zvolil veľmi dobrú cestu. Našiel tie potrebné cestičky, ktoré dávajú tejto hre istú dávku originality, a navyše spojil dokopy niekoľko herných systémov tak, že sa nijakým spôsobom nerušia. Ako to dokázal? 

Náš príbeh začína, keď sa mladý Nowa stáva najnovším členom bojovej hliadky. Ich úlohou je zabezpečiť mier v krajine a chrániť okolité mestečká a dediny pred rôznymi nebezpečenstvami. Navyše sa práve schyľuje k dohode medzi Spojeneckou Ligou (kam spadá aj náš hrdina) a silným Impériom, vďaka čomu budú všetci spoločne nažívať v mieri. Toto všetko má sprostredkovať spojenecká výprava do starých ruín, kde by sa mal ukrývať dávny poklad, ktorý sa nazýva “primárna šošovka” Ten ponúka ohromnú moc a v správnych rukách by mohol priniesť benefity všetkým. Ako to však už býva, o silu tohto nástroja má záujem niekto, kto túži moc tohto artefaktu zneužiť pre svoj vlastný prospech a stať sa vládcom celého sveta. Osud sveta tak ostane v rukách našich hrdinov, ktorí budú musieť bojovať za stratenú slobodu a dať dokopy silnú alianciu, ktorá by dokázala zlo poraziť.

Po príbehovej stránke tu pritom nie je veľa, čo by nejako extra vyčnievalo. Máme typického hrdinu, ktorý sa z obyčajného člena hliadky stane najsilnejším vodcom rebelov. Rovnako máme aj klasického zloducha, ktorého primárna motivácia je chamtivosť. Poznáme to z kníh, seriálov, filmov a rovnako aj hier. Je preto potrebné, aby to tvorcovia dokázali správne zaobaliť. V tomto smere stavili na niekoľko dobre zvolených nápadov, kde tým najväčším je obrovské množstvo vedľajších postáv.

Hra nesie podtitul Hundred Heroes, a v tomto smere rozhodne nepreháňa. Počas prechádzania jednotlivých lokalít budete mať možnosť do svojich radov naverbovať obrovské množstvo postáv, ktoré vám pomôžu na vašej ceste. Podstatou však nemusí byť len to, aby priložili svoj meč k dielu. Často môžu plniť úplne iné roly, no rovnako podstatné. Nakoľko budete musieť svoju novovybudovanú Alianciu odniekiaľ riadiť, je potrebné, aby bol zabezpečený chod dôležitých činností, vďaka ktorým budete prosperovať. Občania potrebujú jedlo, na stavanie sú potrebné nejaké suroviny, a netreba zabudnúť ani na zábavu. Toto všetko bude potrebné nejakým spôsobom zariadiť, pokiaľ sa len nechcete starať o všetko sám. Celkovo v hre môžete naverbovať do vašich radov až 120 postáv, pričom 71 z nich je bojaschopných. Ostáva už ich len v tomto veľkom svete nájsť, a presvedčiť pridať sa k vám.

Nejde však len o veľké množstvo postáv, ktoré tu budete môcť naverbovať. Najlepšie na tom všetkom je, že každá z týchto postáv má svoj vlastný charakter, všetci sú kvalitne nadabovaní a v prípade, že ich vezmete na svoju cestu, môžete sa dočkať veľkého množstva zaujímavých reakcií na jednotlivé situácie. Niektoré postavy z hry dokonca robia absolútne perfektnú komédiu. Napríklad tu máte dievča Mellore, ktorá pôsobí ako keby ju vystrihli z nejakého fantasy anime, milá liečiteľka Francesca, ktorá však má aj svoju drsnú stránku, teleportačného génia menom Carrie, ktorá zvláda všetko “absolútne perfektne”, malé dievčatko so svojim obrovským monštróznym kamarátom a mnoho ďalších. Už je len na vás, koho si vyberiete do tímu.

Skvelo spracovaný je aj bojový systém. Hoci by to mohlo spočiatku pôsobiť, že neponúka niečo, čo by sme nenašli v iných hrách, nie je to úplne pravda. Tentokrát totiž musíte hrdinov správne zvoliť aj v rámci svojich pozícií. Treba správne zvoliť trojicu vpredu a takisto aj trojicu vzadu. Zostavu si správne určíte na základe toho, akú má kto zbraň, či je určená na krátku alebo dlhú vzdialenosť a rovnako aj podľa magických schopností, ktoré im umožňujú čarovné runy. Obsadiť však môžete aj jednu extra pozíciu hrdinom, ktorý vám zabezpečí podporu pre váš tím. Z toho plynú rôzne výhody, ako napríklad viac peňazí, menej nepriateľov počas cesty, kvalitnejšie zbrane, alebo aj lepšiu koordináciu. Na záver tu máte ešte aj tri extra pozície, kam môžete uložiť hrdinov, ktorí sú kľúčoví pre splnenie misie, ale nechcete ich využiť na boj. Budete mať tak splnené podmienky nutnej prítomnosti počas akcie, čo považujem za veľmi užitočnú možnosť.

Čo sa nepriateľov týka, tak tvorcovia priniesli skutočne veľké množstvo rozmanitých protivníkov, s rôznymi druhmi útokov. Z času na čas môže prísť pocit, že niektorí protivníci sú len upravené verzie oponentov, proti ktorým ste už bojovali, no minimálne vždy ide prinajmenšom o silnejší druh, alebo iný variant. Protivníkov môžete mať zväčša od jedného až po šiestich, každý používa rôzne metódy útoku, a takisto môžu byť rozličné útoky účinné proti iným vašim spoločníkom a naopak. No okrem toho tu samozrejme je aj veľké množstvo boss súbojov, kde sa budete musieť postaviť skutočne nebezpečným protivníkom. Tie fungujú väčšinou rovnako, no v niektorých prípadoch máte možnosť zaútočiť aj trochu netradičným spôsobom, keď vám hra ponúkne takzvaný “trik”, ktorým môžete súboj výraznejšie otočiť vo váš prospech. Nie všetci bossovia musia byť ale nevyhnutne mocné fantastické tvory ako napríklad trojhlavý snežný pes Fenrir. Niekedy bude bossom aj silný ľudský protivník, ktorého by ste určite nemali podceňovať.

Súboje však v tomto smere nekončia, nakoľko sú v hre ešte aj priame vojenské bitvy, kde musíte strategicky rozmestniť vaše vojsko, a duely. Čo sa vojenských bitiev týka, ide skutočne o veľmi príjemné osvieženie celého titulu. Je potrebné, aby ste si dobre zvážili vaše kroky, zhodnotili či je lepšie ostať na mieste, presúnúť vojsko k inému generálovi, alebo priamo zaútočiť. Z toho, čo som mal možnosť vidieť viem celkom pochopiť fanúšikov strategických titulov, ktorí vedú vojny proti svojim nepriateľom. Je potrebné správne taktizovať, pracovať s vojskom, ktoré máte k dispozícii a snažiť sa využiť všetky výhody, ktoré máte k dispozícii. Ako generáli máte možnosť vylepšiť vašim vojakom morálku a koncentráciu prostredníctvom správne zvolených motivačných príhovorov, alebo dokonca aj pomocou mágie z diaľky zaútočiť na vašich nepriateľov. Treba si však dobre zvážiť kedy tieto možnosti použiť, nakoľko často ich máte k dispozícii len raz.

Duely naopak vnímam ako veľmi nedomyslený nápad, ktorý určite nefunguje tak, ako by som si to predstavoval. Bolo by určite zaujímavejšie vedieť priamo ovládať vašu postavu a priniesť nejaký duelový súboj na spôsob Mortal Kombat, kde budete musieť použiť vaše zbrane a vedieť správne útočiť a brániť sa. Miesto toho tvorcovia vymysleli systém, ktorý funguje na princípe hry “Kameň, papier nožnice”. Musíte správne počúvať nepriateľov, a na základe ich slov sa rozhodnúť, či budete útočiť, alebo sa brániť. Následne, keď získate dostatok bodov, môžete nepriateľa zlomiť a súboj sa posunie do druhej fázy. Často stačí jedna chyba, a celý tento duel môžete absolvovať odznova. V tomto smere sa dalo určite vymyslieť niečo zaujímavejšie. Inštrukcie k týmto súbojom sú navyše podané spôsobom, kedy som absolútne nerozumel, čo mám vlastne robiť. Musel som si teda poradiť inak.

V hre však okrem toho musíte budovať aj vaše vlastné sídlo, kde dávate dohromady už spomínanú Alianciu. Je potrebné získavať zdroje, ktoré následne môžete využívať, aby ste mohli vaše sídlo ďalej zveľaďovať. Postavili nové budovy a do ich čela postavili niekoho, kto sa danej profesii bude najlepšie rozumieť. Či už ide o ťažbu dreva, minerálov, farmárčenie, rybolov, ubytovanie, kuchyňu a veľké množstvo ďalších vecí. Ku koncu hry sa mi už podarilo odblokovať skoro všetko, pričom za najzaujímavejšie v tomto smere považujem, že stavby vám niekedy sprístupnia aj niekoľko zaujímavých minihier, ktoré sú v tomto svete skutočne veľmi príjemným spestrením hracieho času.

Prvá vec, ktorú som tak absolvoval boli kuchárske duely, kde budete musieť variť proti inému kuchárovi, ktorý chce zrušiť vášho šéfkuchára. Porota sa určí z hrdinov, ktorých ste dostali do vašich radov a následne si zvolíte správny predkrm, hlavné jedno a dezert. Komu dá porota viac bodov, vyhráva. Celkom zaujímavá verzia vojny kuchárov, ktorá je však hrateľnosťou postavená len na stláčaní jedného tlačidla. V tomto ohľade je to celkom nuda, no zase minimálne musíte vždy vybrať recepty, o ktorých ste presvedčení, že budú porote chutiť. A skutočnosť, že ste ich kuchár neznamená, že automaticky dajú výhru vždy vám. Určite by to bolo ale zaujímavejšie, keby ste počas varenia mali na starosti nejaké reálne činnosti a nestálo to len na stláčaní jedného tlačidla. Mohli by ste tak viac snažiť, aby ste vaše recepty urobili čo najlepšie. Určite tu je priestor na niečo lepšie.

Druhá minihra, ktorú som tu objavil je súboj točiacich sa vĺčikov. Tú som si osobne nejako výraznejšie neužil, nakoľko sa mi nedarilo v tomto smere veľmi vyhrávať. Opäť to môžem zvaliť na skutočnosť, že nerozumiem úplne princípom, ako sa to vlastne má hrať a prišlo mi to viac o šťastí a silných vĺčikoch, než reálnych schopnostiach. Je pravda, že tu treba správne načasovať niektoré útoky, no aj keď som mal miestami pocit, že začínam to celkom mať v ruke, hranie tejto minihry často v mojich rukách celkom škrípalo. Nevylučujem však, že si to na rozdiel odo mňa užijete oveľa viac. 

Zato ďalšiu minihru som si však už užil náramne a považujem za absolútny highlight toho, čo Eiyuden Chronicle: Hundred Heroes ponúka. Konkrétne ide o kartovú hru, v ktorej je potrebné dať dokopy čo najlepší balíček špeciálnych kariet. Tie zobrazujú vašich hrdinov a určujú špeciálne schopnosti. Hrá sa na troch poliach, pričom každý si do jednotlivých polí určí tri karty. Vyhráva ten, komu sa podarí získať viac bodov, no rovnako rozhoduje aj skutočnosť, či sa vám podarí získať počas súboja viac koruniek. Každé pole má totiž iné množstvo víťazných bodov. Táto hra je dobre vymyslená, ponúka dostatok elementov v rámci šťastia a taktiky a bolo zaujímavé vyzývať tých najsilnejších súperov a následne vyjsť ako víťaz. V tomto som bol naopak veľmi silný.

A pokiaľ sa vám to všetko stále zdá málo, tak vo vašom panstve budete mať aj knižnicu, kde môžete študovať materiály ohľadom vašich protivníkov a spôsoby, ako ich poraziť, rybárske miesta, kde môžete pokojne loviť, veštiareň, kde môžete získať informácie ešte o neobjavených spoločníkoch, pretekársku minihru, ktorú sa mi, bohužiaľ, nepodarilo odblokovať, nakoľko som nenaverboval danú postavu do svojich radov a dokonca aj vlastné divadlo. Tu máte možnosť hrať rôzne divadelné hry, ktoré môžete na vašich cestách objaviť v niektorých obchodoch. Avšak, má to jeden háčik. Nikdy neviete, kedy sa tieto hry v danom obchode objavia, a v prípade, že ju nekúpite hneď ako ju uvidíte, je veľká šanca, že už ju nemusíte nikdy objaviť znovu. Ja som takto prišiel o scenár k Popoluške, a doteraz ma to mrzí. Na druhej strane som však mohol aspoň zostaviť ideálny kásting do Červenej Čiapočky.

Toľko teda k všetkému pozitívnemu, čo hra ponúka (okrem spomínaných duelov) a je čas, aby som spomenul aj veci, ktoré mi osobne nezapasovali najlepšie. Prvým problémom, ktorý som si všimol hneď na začiatku je kamera. Nemôžete ňou otáčať tak, ako by ste chceli, no musíte využívať také uhly, aké si hra sama zvolí. Napriek tomu, že vo väčšine prípadov to funguje celkom dobre, sú situácie, kedy sa dostanete do slepých uličiek, alebo si nebudete môcť jednotlivé oblasti vychutnať tak, ako by ste mohli chcieť. Jediné miesto, kde môžete kameru otáčať sú oblasti v exteriéri, no tam si nijako výraznejšie oblasti obzerať ani nechcete. Takže doprial by som kamere v tomto smere viac voľnosti.

Druhou vecou je ovládanie pre PC, ak nevlastníte gamepad. Hra vôbec nevyužíva možnosť myši a všetky akcie sú poskladané len na vašej klávesnici. Chvíľu som sa s tým snažil bojovať, no nenašiel som spôsob, kedy by mi tento systém vyhovoval. Tak som sa rozhodol prejsť na ovládač, s ktorým to išlo oveľa prirodzenejšie a jednoduchšie. Tam výhrady nemám. No nevyužitie myši považujem zakaždým za obrovskú chybu a rovnako je to aj v tomto prípade. Nie je skutočne žiadny dôvod, prečo myš absentuje.

No a na záver tu máme ústrednú príbehovú líniu. Vedľajšie postavy veľmi pomáhajú k tomu, aby celý príbeh získal svoj náboj a hra bola oveľa zaujímavejšia, no čo sa týka hlavných postáv, tam je to trochu sklamanie. Aby som bol fér, Nowa je relatívne solídne spracovaný hlavný hrdina, ktorý má aj celkom zaujímavú minulosť, priateľstvo medzi ním a Seignom je tu veľmi dobre vykreslené a celkom rozumiem aj tomu, prečo sa stal hlavným hrdinom. Ako šľachtičná Lady Perielle povedala, je úprimný a ide mu skutočne o dobro ľudí a nie o svoj vlastný prospech. Čo ho robí ideálnym hrdinom. Čo sa však týka zloducha, tam je najväčší kameň úrazu celého príbehu. Otvorene totiž napíšem, že Dux Aldric je až príliš nevýrazný.

Nielen že je jeho motiváciou čistá chamtivosť a snaha získať obrovskú moc, lebo si ju zaslúži, no hra sa ani len nesnaží existenciu tejto postavy obhájiť ničím iným, len tým, že potrebujeme nejakého zloducha. Dokonca samotný Seign Kessling ešte predtým, než Duxa stretnete, povie, že keby moc primárnej šošovky padla do rúk niekomu ako je on, určite by to nedopadlo dobre. A čo sa nestane? Presne ten človek, ktorý má nabrúsené ego, ide mu iba o moc a nič iné sa o ňom za celú hru nedozvieme rozpúta vojnu medzi Impériom a Légiou Národov. V tomto ohľade ide skutočne o slabo napísanú postavu. Jediné, čo Duxovi Aldricovi uznám je, že Andrew James Spooner sa skutočne za mikrofónom snažil ako najlepšie vedel. No byť dobre zahratý je jedna vec, byť dobre napísaný úplne iná.

Aj u zloduchov však máme dostatok vedľajších charakterov, ktoré robia z hry zaujímavejší zážitok. Minimálne Narungarde je postava, ktorá by mohla byť v budúcnosti trochu hlbšie rozobratá. Výrazne totiž ovplyvňuje príbehovú líniu jednej postavy a ich konflikt by mohol byť v prípadnom pokračovaní dominantnejší. Potenciál na niečo kvalitné tam určite je, nechajme sa však prekvapiť, či k tomu reálne dôjde.

Vo výsledku teda musím zhodnotiť, že Eiyuden Chronicle: Hundred Heroes vo mne zanechal dobrý dojem. Mal som možnosť sa zoznámiť s obrovským množstvom rôznorodých postáv, užiť si veľké množstvo dramatických aj komediálnych momentov a hru určite odporúčam všetkým fanúšikom JRPG. Všetko je to okrem toho spracované vo kvalitnej 2D grafike, na ktorú je radosť sa pozerať. Má hra svoje nedostatky? Určite. Nejde však o nič, čo by výraznejšie kazilo celkový dojem ako taký. Je pravda, že ústredný zloduch patrí medzi najmenej zaujímavé postavy, no stále ide iba o jednu premennú vo veľkom balíku. I preto som rád, že som hre venoval svoj čas, a určite sa k nej ešte vrátim. Minimálne tú kartovú minihru si chcem ešte určite vyskúšať znovu.
+11

Jazz Jackrabbit 2

  • PC 100
Možno budem jediný, ktorý to tak vníma, no Jazz Jackrabbit 2 je pre mňa obrovský posun vpred oproti pôvodnej hre. Levely sú solídnejšie nadizajnované, máme tu na výber dve hrateľné postavy, hudba je fantastická, zbrane sú solídne a najmä sú levely snímané z väčšej diaľky, čo robí hru oveľa prehľadnejšou. Jedným z mojich najväčších problémov s originálnou hrou bola práve skutočnosť, že napriek solídnemu tempu tu hrozili často kolízie s nepriateľmi. A navyše už tu nemáte žiadne časové limity, do ktorých musíte levelom prejsť. Máte čas si nájsť vlastné tempo.

Mal by som však asi ešte povedať, že prvýkrát som sa s touto hernou sériou stretol práve tu. Pokiaľ ste najprv hrali jednotku a je k nej vaša nostalgia oveľa silnejšia, viem to pochopiť. Možno aj z toho titulu mám ja túto hru radšej. No keď si obe hry dám vedľa seba, tak musím férovo uznať, že vo všetkých ohľadoch je pokračovanie spracované lepšie a je viac vychytané v oblasti detailov. Jediné, čo by som povedal, že mala jednotka urobené lepšie boli bonusové levely, ktoré ste mohli odblokovať a získať jeden extra život. Inak vidím všade posun vpred.

Kapitoly už tentokrát nemáte rozdelené od seba. Miesto toho musíte ísť od začiatku a postupným prechádzaním levelov odomknete ďalšie levely. No beriete si so sebou aj všetky dovtedy nazbierané body a zbrane. K dispozícii je aj viac boss súbojov. Každá kapitola je rozčlenená na 3 úseky a poväčšinou platí, že každý tento úsek má svojho vlastného bossa. Ako som ale povedal, poväčšinou, nakoľko sú aj levely, ktoré ich buď nemajú, alebo ich dostali až v neskorších verziách hry.

Soundtrack patrí medzi moje absolútne najobľúbenejšie vo svete viedohier. Keby mi pustíte ktorúkoľvek z týchto skladib, vedel by som vám presne povedať, do ktorého tematického celku bola zaradená a je tu aj niekoľko skutočne skvelých melodických highlightov. Hudba je aj veľmi veľký dôvod, pre ktoré som sa rád do tejto hry opätovne vracal a prechádzal si ju znovu aj na vyššej obtiažnosti. Skladby sú neuveriteľne chytľavé, každá má úplne iný tón a veľmi dobre vie ladiť s atmosférou, ktorú sa level snaží vybudovať.

No a nakoniec je super, že každá postava má úplne odlišný štýl hry. Jazz dokáže použiť svoje uši ako vrtuľu a urobiť výpad ako superman, kým Spaz dokáže vo vzduchu urobiť ešte jeden skok a jeho špeciálny útok je poriadna kopačka, ktorá odrovná všetko naokolo. Dáva to možnosti nájsť si svoj vlastný obľúbený štýl hry, prípadne to hrať aj s priateľom na split screene ako dvojica, pričom si každý zvolí tú svoju obľúbenú postavu. V tomto ohľade je super, že niektoré levely majú aj viacero ciest. Každá postava si pôjde tou svojou, až kým sa niekde v strede cesty nepretnú. Dá sa tak aj súťažiť o to, kto si vychytí v hre ten parádny bonus.

Ak by som mal byť ale skutočne objektívny, hra si asi reálne tých 100% nezaslúži. Dali by sa nájsť veci, ktoré úplne vychytané neboli, no čisto zo skutočnosti, že je to jedna z mojich pamätných hier z detstva tu hrá svoju úlohu aj nostalgia. Ak by ma tá hra tak nebavila, nebol by som schopný ju prejsť znovu a znovu asi aj 20x, aby som si opäť užil spomienky svojho detstva. Z toho titulu jej tie extra body z lásky dám. Pre tú nefalšovanú radosť z hrania, ktorú mi Jazz Jacrabbit 2 priniesol.
+16

Anthem

  • PC 55
Anthem je pre mňa skutočne fascinujúci projekt z dielne Bioware. Celé to pôsobí ako jedno nedokončené dielo, ktoré nemalo čas poriadne ešte dozrieť a jednoducho bolo vytlačené von, lebo muselo stihnúť dátum vydania, ktorý bol pevne stanovený. Presne to sa totiž v skutočnosti s touto hrou stalo. Roky, kedy tvorcovia absolútne tápali v tme, nevedeli čo z toho vlastne vytvoriť a následne po premiére traileru na E3 v roku 2017 konečne akosi pochopili, čo vlastne s týmto projektom idú tvoriť. Tak sa pustili do práce a máme tak možnosť vidieť všetko, čo sa im podaril vytvoriť zhruba za rok a pol. Zistiť tieto skutočnosti bolo pre mňa vskutku fascinujúce.

Človek sa potom nediví, prečo pôsobí celý svet tak prázdno, prečo dokopy nemá na výber žiadne brnenia, prečo všetky zbrane vyzerajú veľmi podobne a kopec ďalších problémov, ktoré boli tvorcom vytýkané 5 rokov dozadu. Ja som Anthem začal prvýkrát hrať niekedy v roku 2021, keď už mali tvorcovia čas vychytať jednotlivé muchy a musel som zhodnotiť, že pozitívne aspekty hry ma vždy dokázali navnadiť k tomu, aby som ju opätovne zapol, preletel sa vo svojom Javeline a užil si nejaké tie súboje. No všetky negatívne aspekty ma zase vedeli veľmi rýchlo ťahať von. Hra už našťastie vtedy nebola tak extrémne zabugovaná a nedokončená, no aj tak to bolo na míle vzdialené tomu, čo mohol tento titul priniesť.

Myslím si, že najväčší problém Anthemu je, že od začiatku pôsobí ako zle nadizajnovaná hra. Máme tu otvorený svet, ktorý priam láka k nejakému tomu online skúmaniu, no súčasne sa do toho tvorcovia snažili dostať príbeh a misie, ktoré sú väčšinou nadizajnované tak, ako keby mali byť pre singleplayerovú hru. Čo je vskutku bizarné. Navyše som zhodnotil, že keď hráte hru s random hráčmi, nikdy to nie je veľmi veľká zábava, nakoľko vedia ísť ďaleko dopredu, nečakajúc na to, kým sa zorientujete ani nič podobné. Niekedy som kvôli nim nemal možnosť vidieť útržky príbehu, alebo jednoducho ostal niekde ďaleko, kým už oni dávno boli niekde úplne inde. Takto by hry vyzerať nemali. Bioware boli silní v oblasti singleplayer titulov, no urobiť obrovský online titul bol možno príliš veľké sústo.

Misie takisto nie sú silnou stránkou, nakoľko som mal pocit, že často musíme len brániť nejakú oblasť proti nepriateľom a príliš často musíme čeliť hordám protivníkov z rôznych frakcií, alebo aj divokým tvorom, ktorí obývajú ich prírodu. Tie sú inak popravde veľmi zaujímavé a dobré nadizajnované. Od zlatých grabittov až po mocných titanov. Blbý je len ten pocit, že všetko pôsobí veľmi podobne. Možno to chceo, aby sme mali nejaké misie zamerané na niečo úplne iné. Koniec koncov v Mass Effect a Dragon Age tituloch Bioware vedeli vymyslieť viac, než len bojovať s hordami nepriateľov. Buď strážiť maják, alebo zabezpečiť artefakt... no výsledok je rovnaký.

Kde však pre mňa hra vyniká je hrateľnosť. Lietanie je absolútne úžasný pocit, javeliny sú dobre spracované a boj ma vždy bavil. Pevnosti sú tiež dobre nadizajnované (keby len neboli iba 3), grafika je solídna, postavy vyzerajú veľmi dobre a miestami aj dialógy nie sú najhoršie. Občas možno vedia postavy kecať trochu moc, ale to mi zase nejako extra neprekáža. Hra mala dobrý základ, no bolo potrebé, aby priniesla niečo viac. Chcelo to viac brnení, zaujímavejšie zbrane, zaujímavejšie misie a možno to spracovať viac pre singleplayer hráčov, nakoľko v tom Bioware vynikajú viac. Prial by som si, aby raz tento projekt skúsili nejako oživiť v pokračovaní a vychytať to. Mať reálnu víziu, mať dostatok času priniesť všetko, čo by sme ako hráči chceli a najmä nás neklamať, že nám v traileri prinášajú reálne zábery z hry. Pretože tej hry zo spomínaného traileru sme sa v realite nikdy nedočkali. Miesto toho nám ponúkli len nejakú osekanú verziu. Je to škoda, že Anthem takto zlyhal. Veril som, že to zachráni verzia 2.0, no vieme ako to s ňou dopadlo. Hádam raz v pokračovaní bude môcť zažiariť. Potenciál tam je.
+14

The Crush House

  • PC 60
Tak Crush House sa nakoniec ukázal ako celkom slušné sklamanie. Prešiel som si kompletne všetky sezóny a dúfal v záver, v ktorom sa dozviem odpovede na otázky, ktoré hra veľmi šikovne buduje, no následne hru absolútne bez akéhokoľvek vysvetlenia ukončí scénkou, po ktorej sa priam pýta, aby ste sa dozvedeli niečo viac. K dispozícii sú síce dva rozdielne konce, no oba dospejú k úplne rovnakému výsledku, takže v princípe je to absolútne jedno. V jednom prípade sa aspoň dozviete časť pravdy a v druhom zachránite aspoň finálnych štyroch účastníkov. Otázkou už len je, ktorá možnosť sa vám páči viac. Ja som však očakával viac.

Tam však bohužiaľ moje problémy nekončia. Je veľmi smutné, ak máte k dispozícii 12 rozličných postáv s úplne inými povahovými črtami, inými záujmami a životnými hodnotami, no všetci tu pôsobia absolútne identicky. Je úplne jedno, koho si vyberiete. Je tu pár momentiek, kde sa môžu ukázať ich charakterové črty, no vo väčšine prípadov budete mať počas každej sezóny pocit, že ste si vybrali úplne rovnaké postavy, ktoré si prejdú úplne rovnakými debatami s úplne rovnakým výsledkom. Budete mať pocit, že sa celú dobu točíte v jednom začarovnom kruhu. Navyše, keď budete mať každú sezónu rovnaké monológy od vašej nadriadenej a vždy sa na konci dočkáte rovnako zničenej pizzy, ako ste mali naposledy. Tá repetetívnosť je tu neprehliadnuteľná.

Je to vskutku škoda, nakoľko koncept je celkom neopozeraný a musím uznať, že keď som začal svoju prvú sezónu, hra ma celkom bavila. Bolo zaujímavé snažiť sa uspokojiť divácke základne a sledovať ako sa vzťahy medzi postavami vyvíjajú. Mali ste aspoň trochu pocit, že ste oko veľkého brata. V momente ako ale zistíte, že nič nové v hre dokopy nikdy neuvidíte, záujem začne upadať. V podstate to ani nie je problém s hrateľnosťou ako takou, skôr so skutočnosťou, že to nikdy nepotiahnu niekam ďalej.

Pozitívne však okrem konceptu vnímam aj skvelý letný soundtrack, ktorý si ešte nejaký čas budem púšťať a veľmi pekný farebný vizuál. Na hru sa skutočne dobre pozerá a tá vila na vrchole skaly priam láka, aby ste si užili jej výhody. Napriek tomu, že v podstate budete každý deň robiť úplne to isté (natáčať barák a púšťať reklamy) ma hrať hru celkom bavilo. V niečom pomohli aj úlohy od účastníkov, ktoré počas hry budete môcť splniť. Popravde len vďaka nim občas budete môcť aj reálne vidieť charakterové črty niektorých postáv priamo v akcii. Keby len týmto spôsobom bola sprogramovaná celá hra.

Śtve ma, že tá sľubovaná záhada je relatívne zaujímavá, no nie je nič horšie, ak hru skončíte v momente ako príbeh vrcholí. V podstate sme boli o koniec ukrátení. Uvidíme, či príde časom nejaké DLC, ktoré naviaže na tie udalosti a dočkáme sa odpovedí na otázky, ktoré hra otvorí. Pretože bez toho to celé pôsobí ako slušná strata času. A je to škoda.
+10

Lorelei and the Laser Eyes

  • PC 95
Nie je asi nič lepšie, ako objaviť hru, ktorá spojí všetky vaše obľúbené elementy do jednoho celku. Titul, ktorý má v sebe všetky potrebné ingrediencie a dokáže ich ideálne spojiť. Presne do tejto kategórie radím aj Lorelei and the Laser Eyes. Už trailer naznačil, že máme pred sebou veľmi zaujímavé dielo, no napriek tomu je výsledný dojem ešte o niečo lepší, než som si pôvodne predstavoval. Ako sa dá spraviť hra, kde je vašou kľúčovou náplňou riešiť hlavolamy absolútne fascinujúcou? 

Náš príbeh začína, keď Lorelei dorazí k obrovskému hotelu s názvom “Letztes Jahr”. Hneď vašou prvou úlohou bude prísť na to, ako si otvoriť bránu a dostať sa dnu. Napriek tomu, že ste boli do hotela pozvaní, niečo tu pôsobí celkom zlovestným dojmom. Akoby sa tu v minulosti niečo stalo. Váš hostiteľ vám prenechá kľúč od izby, no v momente ako sa ocitnete dnu zistíte, že vo vašej posteli spí neznáma starena, zrkadlo je rozbité a vo vedľajšej miestnosti je pustený televízor a všade nakope sú prázdne obaly od starých filmov od režiséra menom Renzo Nero. Ako to všetko súvisí? Čo je vašou úlohou? No predsa nájsť dávno pochovanú pravdu. 

Výrazne musím tvorcov v prvom rade pochváliť za spôsob, akým sa rozhodli príbeh podať. Pokiaľ nemáte radi v hrách veľa čítania, možno ostanete sklamaní, keďže tu bude čítanie a skúmanie všetkého čo objavíte doslova kľúčovým elementom. Mnohé dokumenty skrývajú podstatné informácie, ktoré budete neskôr potrebovať a to nielen na pochopenie príbehu. V hre musíte absolvovať tajomný kvíz, v ktorom budete musieť správne odpovedať na otázky členov bratstva. Ak bude odpoveď nesprávna, čaká vás guľka.

V hoteli je takisto veľké množstvo zamknutých dverí, trezorov a hlavolamov, ktoré budete musieť vyriešiť. V zásade by som mohol povedať, že väčšinu z nich by ste mali zvládnuť bez akýchkoľvek väčších problémov. Riešenia máte často na dosah ruky, alebo vám pomôžu zozbierané dokumenty, v ktorých máte podstatné veci podčiarknuté. Navyše platí, že nikto po vás nikdy nebude chcieť nejaké komplikovanejšie postupy. Všetko sú to primárne úlohy, ktoré majú otestovať vašu pozornosť, matematické schopnosti (ak ste v nej nevynikali, pomôže vám kalkulačka) a logiku. Nič viac v tom nie je. Občas sa môže zdať, že riešenie je náročné, no často je najjednoduchšia odpoveď tá správna. 

Tvorcovia si taktiež zaslúžia pochvalu za vizuálne spracovanie. Podobne ako v titule Betrayer výrazne oceňujem využitie čiernobieleho zasadenia, ktoré je výrazne obohatené neónovo ružovou a červenou. Tieto farebné kombinácie sú ideálny spôsob ako budovať atmsoféru a navyše si hra takto zachováva svoj jedinečný a neopakovateľný vizuálny štýl. Možno sa vám spočiatku môže zdať, že červenej a ružovej je tu málo, no v momente ako sa ocitnete v neónovo ladenom laserovom labyrinte, všetko sa zmení. Dokonca možno budete aj chvíľu radi, keď si vaše oči od tej žiarivej ružovej oddýchnu. Navyše je treba povedať, že prostredie hotela je skvele nadizajnované, postavy vyzerajú solídne a nestretol som sa ani s žiadnymi nepríjemnými grafickými glitchmi. 

Atmosféra je v celom prostredí excelentná. Hra je spracovaná v kvalitne temnom štýle, ktorému následne tá veľká dávka neónovo ružovej vie pridať ešte niekoľko bodov. Navyše si počas hry uvedomíte, že tu nie ste úplne sami, hoci vám to spočiatku tak príde. V niektorých chvíľach sa pri vás objaví váš hostiteľ a nikdy si nemôžete byť úplne istý, aké má s vami vlastne úmysly. Aby toho ale nebolo málo, tak neskôr sa okolo vás začnú objavovať aj postavy, ktoré majú namiesto tváre časť labyrintovej mapy a presunú vás do vypočúvacej miestnosti, v ktorej budete musieť správne odpovedať na ich otázku. Inak vás opäť čaká guľka a nabehne vám koniec hry. Mal by som ešte aj dodať, že počas hry sa ocitnete v deviatich takýchto miestnostiach, a každá z týchto postáv má namiesto hlavy inú časť mapy. Považujem to za veľmi kvalitný detail, ktorý možno niektorí prehliadnu. 

Vrátim sa ale ešte k spomínaným hlavolamom, pretože hra má toho v sebe viac, než len odomykanie zámkov, hľadanie kľúčov, zadávanie číselného kódu, alebo nejakú ľahkú matematiku. Reálne ponúka veľké množstvo najrozličnejších hlavolamov, ktoré môžu mať akúkoľvek podobu Diskety do počítača obsahujú skryté odkazy, vyskúšate si zahrať videohry pre špeciálnu konzolu LASER-I, budete musieť zistiť správne fázy mesiaca, hrať na klavír, a dokonca aj nájsť využitie na zvonček vo výťahu. To tlačidlo tu predsa musí mať, nejakú funkciu, že? 

Mal by som spomenúť aj ovládanie, z ktorého mám trochu zmiešané pocity. Hru môžete ovládať pomocou klávesnice, alebo ovládača. Oboje má svoje plusy aj mínusy. Klávesnica funguje v princípe úplne skvele, no trochu mi prekáža, že pre myš nenašli tvorcovia žiadne využitie. Hra je tak dimenzovaná pre jednu ruku, avšak ja ich radšej používam obe. Tento problém síce fixuje ovládač, ktorý má ale zase iný problém. Konkrétne počas skúmania hier pre LASER-I. Hra v tomto smere totiž nerozlišuje smer, akým je vaša postava otočená, páčky vás pokojne môžu nechať točiť sa v kruhu, alebo budete celú dobu kráčať dozadu. Dá sa na to síce naučiť, no v tomto ohľade funguje klávesnica prirodzenejšie. 

Veľkým prekvapením pre mňa bol aj celkový rozsah hotela, v ktorom sa hra odohráva. Letztes Jahr sa môže zdať ako miesto, v ktorom čoskoro nebudete mať čo robiť, no za veľkým množstvom zamknutých dverí sa nenachádzajú len nové miestnosti, no niektoré kľúče vám rovno otvoria celé krídlo. Dostanete sa tak do úplne nových priestorov, ktoré ste predtým vôbec nemali možnosť vidieť a postupne si uvedomíte, že keď spočítate pivnicu, jednotlivé 3 poschodia a k tomu ešte aj pár priestorov na povale, budete tu môcť preskúmať určite minimálne 70 – 100 oblastí. Počítam do toho izby, chodby a všetky ostatné priestory, ktoré sa v hoteli nachádzajú. Hra však ponúka dostatok priestoru na skúmanie aj mimo priestorov hotela. 

Do toho všetkého musím ešte započítať aj vynikajúci soundtrack. Titulná pieseň Laser Eyes, ktorú budete môcť zahrať na klavíri, je absolútne fenomenálna, no nezaostávajú za ňou ani ostatné skladby, ktoré viete v hoteli spúšťať pomocou vinylových platní. Všade, kde objavíte starý fonograf, budete si môcť spustiť skutočne lahodné inštrumentálne melódie, ktoré veľmi dobre zapadajú do doby, v ktorej sa má odohrávať príbeh. 

Je tu však ešte jeden element, ktorý si zaslúži veľkú pochvalu. Konkrétne ide o skutočnosť, že každý si môže celú hru prejsť svojim vlastným štýlom, v inom poradí rozlúštiť jednotlivé hádanky a dočkať sa jemne odlišného zážitku. Hra nie je lineárna, no ani v jednej chvíli mi to neprekážalo. Hádanky navyše budú meniť riešenia, alebo rozličné dvere môžu zmeniť zámky, otázky ozbrojených protivníkov budú trochu iné a podobne. Nikto sa teda nedočká totožného zážitku. Každý si môže hru prejsť a vychutnať svojim vlastným štýlom a prejsť svojim vlastným tempom. 

K dispozícii máte aj automaty s kávou, ktoré vám neskôr môžu veľmi dobre pomôcť. Keď je potrebné, máte možnosť použiť toaletu a rozhodnúť sa, či si chcete aj umyť ruky. Hra prostredníctvom logu sleduje a zaznamenáva všetky vaše kroky a môžete tak vidieť svoj celkový progres a aký čas vám všetko trvalo. Počítače v hre vám umožňujú vidieť aj to, koľko dolárov ste ešte v jednotlivých lokalitách prehliadli. Kedykoľvek môžete pred hotelom pohladkať psa, ktorý vás má očividne rád. Dozviete sa dokonca i fiktívne životopisy dvoch veľmi zaujímavých postáv a spoznáte aj ich finálny osud. Ako ich oboch spojil film, ktorý sa pokúšali natočiť, a ako to nakoniec celé vyústilo v niečo veľmi smutné. Niečo, čo sa dá vidieť len laserovými očami. 

Ak to teda z mojich slov nebolo úplne jednoznačné, Lorelei and the Laser Eyes vnímam ako jeden z tohtoročných herných highlightov. Hra skvele pracuje so svojim príbehom a atmosférou, hlavolamy majú adekvátnu náročnosť, obsahuje skvelú hudbu, veľkú dávku zaujímavého lore a mojim zbožným želaním na záver je, aby tvorcovia zo Simogo v budúcnosti prišli s niečím podobným. Nevidím predpoklad k tomu, aby sa hra dočkala pokračovania, no podobne ladený titul s veľkou dávkou rébusov, matematických úloh a nejakej tej mágie chcem niekedy zažiť znovu. Ak ste rovnaký milovník atmosferických hororov a escape room titulov, toto je absolútna povinnosť. Jediní, ktorým titul nebude imponovať sú hráči, ktorých nebaví lúštenie hádaniek a hlavolamov. Napriek tomu si však myslím, že ide o hru, ktorú by ste tento rok určite nemali prehliadnuť a zabaví vás minimálne na 12 – 15 hodín. Len tak ďalej.
+10

Oddworld: Abe's Exoddus

  • PC 90
Nakoľko sa už blížim k záveru "Oddworld: Soulstorm", príde mi celkom vhodné, aby som povedal najprv niečo o tomto titule. Podľa toho, čo som mal možnosť zistiť bol Soulstorm hrou, ktorú tvorcovia Oddworldu chceli priniesť už hneď po ich úspešnom  Oddworld: Abe's Oddysee a je pravda, že z hľadiska rozprávania príbehu by to dávalo oveľa väčší zmysel a fungovalo možno kvalitnejšie. Pokiaľ som ale správne pochopil, tvorcovia počas tvorby narazili na veľké množstvo problémov, tak s Exoddus sa rozhodli nakoniec pre pokračovanie, ktoré bolo viac podobné tomu, čo sme mali možnosť už vidieť v prvej hre. No napriek tomu si stále myslím, že celkové nápady v rámci hrateľnosti sa napokon ukázali byť veľmi dobré. Za seba môžem povedať, že toto je môj obľúbený Oddworld titul.

V prvom rade sa mi páči, že Mudokoni majú tentokrát možnosť mať trochu viac osobnostnejších čŕt. Môžu byť deprimovaní, môžu byť zúriví, prípadne pobláznení nejakým rajským plynom, ktorý z nich urobí smejúcich sa bláznov. Najviac sa mi ale vždy ohromne páčilo, že na to, aby ste ich dostali do pohody stačí prísť k ním, ospravedlniť sa (často ani nie za niečo, čo ste urobili) a jednoducho povedia: "Okey". Keby sa dali takto riešiť všetky problémy sveta, bolo by to skutočne fantastické. Najlepšie ale bolo, že po stránke dabingu sa im podarilo spracovať aj smutných aj naštvaných Mudokonov tak, že ma bavilo sa s nimi rozprávať. Kým jedna strana každú odpoveď trochu smutne natiahne, tak druhá je tak strohá a odmeraná, až som sa vždy musel smiať.

Odhliadnuc ale od tohto faktu je tu ešte jeden element, ktorý vnímam veľmi pozitívne a to je možnosť ovládať tentokrát aj Scrabov a Paramitov. Tieto tvory sú zaujímavé, je super, že najmä v prípade Paramitov je možné s nimi aj komunikovať a dáva to hre niečo, čo sme v prvej hre nemali možnosť vidieť a vyskúšať si. Dokonca tentokrát môžeme v niektorých častiach si vyskúšať aj, čo to znamená ovládnuť mocných Glukkonov. Mimo to ovládanie Sligov je stále pre mňa asi jednou z najväčších zábaviek, ktoré táto hra ponúka. Plus už v Oddysee som oceňoval tvorcov, že mi dokázali odpovedať. Abe povie Hello, a Slig zareaguje: "Hi". Samozrejme funguje to len v prípade ak ste na rovnakej mape, ale reálne sa nevidíte.

Čo sa ostatného týka, Abe dostal viacero príkazov, ktoré sa dajú využiť, zmizlo pískanie, ale v princípe je všetko zachované tak, ako si to pamätáte z Oddysee. Pribudlo niekoľko nových nepriateľov a miestami je treba dávať pozor, či ste objavili všetky tajné miesta s Mudokonmi, ktorých môžete zachrániť, pretože v niektorých častiach je backtracking už prakticky nemožný. Dvere sa za vami zatvoria a už sa nedostanete naspäť. Ešte je tu však aj jeden drobný detail, ktorý robí hrateľnosť zaujímavou a tou sú slepí Mudokoni. Tých musíte presne navigovať a vedieť na chlp nájsť časti, kedy povedať "Wait" a "Follow Me". Takisto sa zbaviť všetkých výbušnín v ich ceste a nenechať ich spadnúť z kraja. Dáva to miestami hre nejaké nové výzvy. Sám som sa snažil zachrániť čo najviac Mudokonov, a neustále som mal pocit, že je to oveľa ťažšie, než to na prvý pohľad vyzerá.

Oddworld hry sú skvelé v jednom elemente. Sú dostatočne podmanivé a dajú sa veľmi jednoducho naučiť ovládať, no súčasne ponúkajú dostatočné množstvo náročných výzviev, kvalitne umiestntných secretov a zaujímavých prekážok, ktoré dokážu z hry urobiť niečo zábavné, no rovnako aj náročné. Po ukončení Soulstorm sa vyjadrím aj k tomu... a hoci musím oceniť všetky zmeny, ktoré tam boli implementované, nemôžem neuznať kvality ani tomuto titulu a nápadom, ktoré sem zapracovali. Je ale pravda, že po príbehovej stránke sú tu veci spracované oveľa viac zjednodušene, než komplexne vypracovaný Soulstorm. Ale k tomu sa dostanem už čoskoro.
+12

Polda 5

  • PC 50
V tomto prípade asi nie je treba chodiť okolo horúcej kaše. Polda 5 je bez debaty najslabšou časťou celej série. Paradoxne by som si však dovolil tvrdiť, že príčinou nie je nesúrodý dej, ktorý nie je nejako výraznejšie prepájaný (ako majú pocit autori zo Zima Software). Je pravda, že cestovanie v čase bolo spracované aj v skvelej štvrtej časti, no nemal som pocit, že tvorcovia vyslovene išli formou opakovania. Obdobia kam sa dostaneme sú dobré. Či už ide o Tróju, Nemecko 1915 alebo Egypt. Nemám pocit, že by v tomto smere autori výraznejšie zlyhali.

Kde však reálne tkvie kameň úrazu tejto epizódy je podľa mňa humor. Nedá sa povedať, že by predošlé časti série boli nejaké komediálne zázraky, no minimálne som mal pocit, že herci dokázali jednotlivé fóry celkom dobre predať a narážky a paródie na jednotlivé postavy celkom fungovali. Tu sa však z nejakého dôvodu rozhodli tvorcovia pre absolútne prvoplánový humor na úrovni 13-ročných detí, kde je veľké množstvo dvojzmyslov, sexuálnych podtónov a dokonca tu bude v jednom momente aj bordel po poriadnej sexuálnej revolúcii, čo je bez debaty najtrápnejšia časť celej hry. Druhá návšteva základne je fakt absolútna humorná žumpa. Človek má zrazu pocit, že sme sa po vážnejšom a kvalitnom Polda 4 prepadli niekam do komédie typu Panic je Nanic. Asi dokážete pochopiť moje rozčarovanie.

No okrem toho je pravda, že grafika v tejto časti nie je práve najvábnejšia (najviac sa mi páči Pankrácové tričko s Pac-Manom), postavy nie sú veľmi pamätné, riešenia problémov niekedy absolútne stupídne (omotať mačke na chvost obväz a pripútať ju k vrtuli je asi najlepší príklad) a celkovo oproti svojim predchodcom neprináša ani žiadne minihry, ani momentky, ktoré by výraznejšie ostali v pamäti, ani nič podobné. Nemôžem povedať, že by som počas hrania trpel, no momentky kedy som prevracal očami tu bolo skutočne neúrekom. Možno by to nedopadlo tak hrozne, keby to vyšlo po relatívne odľahčenom Polda 3, no po tom, čo sa im podarilo spraviť v štvorke to jednoducho bolo ako obrovský krok späť. Bohužiaľ.
+12

Undead Inc.

  • PC 40
Nechcem Undead Inc. už v tomto bode herne úplne zavrhnúť. Skúsim sa k hre ešte na čas vrátiť a dať jej možnosť ukázať mi svoje kvality, no z toho čo som mal možnosť vidieť som zhodnotil, že Steam hodnotenia asi nie sú úplne ďaleko od pravdy. Jediné, čo bolo medzičasom fixnuté sú časté pády, ktoré hráči vo svojich recenziách spomínali. Mne hra chvalabohu ani raz nevyhodila žiadny error, ani nespadla. Takže je fajn, že sa to rozhodli tvorcovia aspoň v tomto smere nejakým spôsobom opraviť. Čo sa však ostatného týka, nie je to žiadna sláva.

Undead Inc. ma nalákalo na svoj geniálny marketing. Budovateľský titul, kde budete dávať dokopy svoje farmaceutické impérium, ktoré môže vyústiť až v zombie apokalypsu? Kto z fanúšikov série Resident Evil aspoň raz netúžil skúsiť si fungovať v spoločnosti Umbrella a vypustiť von T-Vírus? Hra skutočne pôsobila ako splnený sen, po ktorom som vždy túžil, a síce budovateľské stratégie nie sú úplne žáner, ktorý vyhľadávam, s titulmi ako Transport Tycoon, RollerCoaster Tycoon alebo aj Theme Hospital som si svojho času užil veľký podiel zábavy. Prečo by to malo byť inak v tomto prípade? Nuž, najväčším problémom Undead Inc je spôsob, ako máte fungovať.

Hra vás na začiatku ohromí solídnym tutoriálom, kde sa naučíte základné ovládacie prvky, dostanete prvé čriepky sľubne znejúceho príbehu a ste pripravení ísť do akcie. Bohužiaľ, tam všetky moje pozitívne dojmy začali a aj skončili. V momente ako som sa dostal do reálneho herného režimu, niektoré nápady tvorcov som považoval vyslovene za absolútne nezmyselné. Vie mi niekto vysvetliť, prečo máte dokopy na jednej obrazovke veľké množstvo rozličných budov, ktoré majú rozličnú výšku, no obsahujú iba jeden reálny typ miestnosti?

Ak máme byť funkčná nemocnica, prečo sú všetky jednotlivé sekcie tak blbo rozdelené od seba? Prečo nemôžete stavať prázdne miestnosti už v budove, ktorú vlastníte a neustále ju zväčšovať? To by mi prišlo logickejšie, nakoľko môžete celú hru neustále poriadne sledovať. Je pravda, že aj v prípade Transport Tycoonu, ste neustále nesledovali dianie na mape, no pokiaľ ste dobrým spôsobom rozmiestnili vaše stanice na mape a všetko správne prepojili, dokopy ste nemuseli všetko neustále sledovať. To je však len jeden z menších problémov tejto hry.

Horšie je, že v princípe úplne nerozumiem ako celý systém presne funguje. Prečo môžem niektoré veci vyskúmať úplne bez problémov, no odrežem si tým cestu k inému výskumu? Najmä, ak ho odo mňa neskôr bude hra vyžadovať? Nerozumiem takisto prečo neustále budete vzbudzovať svojimi akciami podozrenie, hoci všetky počiatočné kroky budú úplne legálne a v poriadku? Za celú hru som nepochopil, prečo neustále majú média pocit, že niečo skrývam? Bez jasného vysvetlenia mi to nedáva zmysel.

Najhoršie ale je, že postavy často potrebujú k akcii, ktorú od nich vyžadujete vykonať niekoľko rôznych krokov, a kým dôjde na to, čo ste od nich chceli buď zabudnú na to, prečo na dané miesto išli, alebo sa miesto toho rozhodnú, že už majú málo energie a potrebujú sa vyspať. Alebo v najhoršom prípade budú len tak niekde postávať s pocitom, že nemajú nič na prácu. Umelá inteligencia sa síce v kľúčových momentoch vie zachovať tak, ako by som očakával, no rovnako mi vie liezť ohromne na nervy.

Myslím si, že celý tento titul mal byť radšej spracovaný ako klasické budovateľské tituly z nemocnice ako spomínaný Theme Hospital alebo aj Hospital Tycoon. Tam ste rozumeli jednotlivým akciám a vedeli ste nejako reagovať. Tu hra väčšinou pôsobí, že má nejaké reálne nápady, ktoré však skombinovala spôsobom, ktoré úplne nefungujú. Prečo nemajú naše kúpené budovy pivničné priestory, no miesto toho ideme do nejakých úplne iných, kde je zákaz vstupu? Nerozumiem úplne prečo hra jednoduché elementy dokáže zbytočne skomplikovať.

Prial by som si povedať, že najlepšia časť hry je, keď sa konečne dostanete do častí, keď váš výskum začne byť trestný a začnete obchodovať aj s čiernym trhom. Toto je rozhodne zaujímavejšia momentka hry, ktorá však tiež zápasí s obmedzeniami, ktoré si hra vymyslela. Ako som povedal, vo vašich budovách máte len jeden typ miestností. No postupne budete potrebovať aj väčšie, ktoré však budete musieť pripraviť väčšie, ktoré ale nemáte kde postaviť. Musíte nájsť niekde dostupnú veľkú miestnosť, kam sa môžete uložiť (zväčša v podzemí, kde však najprv musíte urobiť priestor).


Ak by sa to týkalo len tohto, nekomentoval by som to nejako výraznejšie negatívne, no prečo nemôžete mať aj nejaké väčšie priestory na povrchu? Oddychová miestnosť pre personál môže byť postavená len v podzemí. V miestnosti, ktorú budete potrebovať na veľké laboratórium. Prečo nemôžete staviať nikde inde. Mimochodom, prečo keď chcete staviať v podzemí, je potrebné, aby bol niekto v miestnosti? Chápem, že je treba si priestory najprv obzrieť, no ak postava odíde, budete musieť ich nahliadnuť opätovne a rýchlo využiť stavanie, kým sa postava nerozhodne sama opustiť priestor.

Všetky tieto drobné obmedzenia nakoniec vyústili v to, že z hry mám skutočne veľmi zmiešané pocity. Chcel by som si užívať možnosť hrať za farmaceutickú spoločnosť, ktorá na jednej strane sa snaží liečiť ľudí, no súčasne môže svojim výskumom rozpútať peklo na zemi. No hra má toľko zbytočne komplikovaných riešení a zvláštnych obmedzení, že ma to miestami viac irituje, než baví. Dám hre ešte šancu a pokúsim sa cez to všetko nejako dostať a rozpútať tú zombie apokalypsu, no vyzerá to, že reálne nie je veľmi priestor na to, aby hodnotenie išlo o moc vyššie.
+10

1000xRESIST

  • PC 95
Pravda je, že som to cítil od momentu, ako som dokončil prvú kapitolu tejto hry, no myslím si, že mám pred sebou moju osobnú hru roku. Trailer ma navnadil, pozitívne ohlasy na titul ešte viac, a keď bol na Steame letný výpredaj, rozhodol som sa, že túto hru musím vyskúšať a presvedčiť sa o jej kvalitách. Rozhodnutie, ktoré nebudem ľutovať.

Pravdou je, že rok 2024 je pre mňa zatiaľ tak trochu zvláštny. Herne neponúkal nejaké výraznejšie tituly, ktoré by ma zaujali a s výnimkou januárového Lil´ Guardsman som nemal asi žiadnu hru, na ktorú by som sa výraznejšie tešil (čo je oproti minulému roku s Baldurs Gate III, Resident Evil 4, Dead Space a Hogwarts Legacy celkom iná situácia) a tak nejako som viac-menej len tápal v tom, čo na mňa pôsobilo zaujímavejšie. Veril som však, že sa objaví nejaká indie hra, ktorá by dokázala vo mne tú hernú chuť nejako nakopnúť a priniesť niečo fantastické. A tak sa aj stalo.

1000xRESIST je v tomto smere skutočne fantastickou hrou. Počas hrania som neustále tvorcov zo Sunset Visitor obdivoval v tom, že sa hru rozhodli spracovať bez toho, aby ste museli čo len raz zdvihnúť proti niekomu zbraň a posúvať príbeh skrz akciu. Tým nechcem tvrdiť, že v hre nie sú žiadne akčné momentky, no nikdy neprichádzajú z toho, že by bolo nutné, aby ste museli zdvihnúť zbraň. Dúfam, že sa vyjadrujem jasne. Kvality plynú primárne z toho, že hra má kvalitne spracovaný príbeh a podáva nám ho cez vynikajúco napísané postavy.

Tie osobne vnímam v tejto hre, ako ten absolútne najväčší highlight, nakoľko si ku každej postave dokážete vytvoriť nejaký vzťah. Nedá sa povedať, že budete súhlasiť s ich akciami, no dokážete porozumieť ich motivácii a dôvodom, ktoré vyprovokovali jednotlivé akcie. Všetci sa v podstate vyrovnávame s udalosťami, ktoré nás najviac v živote ovplyvnili. Často urobíme veci s dobrým úmyslom, no v realite sa naše konanie následne otočí proti nám. Niekedy chceme svojimi skutkami svojich rodičov potešiť, no dosiahneme tým úplný opak. Niekedy sme v živote rebelom, ktorý odmieta všetko a všetkých, no nakoniec nie sme schopní našu samotu uniesť.

Nechcem zachádzať do príliš veľkých detailov, pretože keby chcem o príbehu rozprávať obsiahlejšie, musel by som dokopy skoro všetko skryť do obrovskej dávky spoilerov, ktoré sem radšej ani písať nechcem. Verím, že väčšina ľudí, ktorí budú tento komentár čítať by si ich síce nerozklikla, no nechcem herný zážitok pokaziť ani tým ostatným. Zvraty, ktoré sa v hre objavia sú nielen veľmi zaujímavé, no dokopy mi nenapadne ani jeden, ktorý by som dokázal predpokladať. Áno, sú tu postavy, v rámci ktorých som mal nad hlavou určitý otáznik, ktorý sa mi možno v jednom momente potvrdil, no súčasne je tá akcia odôvodnená niečím, čo mi ani len nenapadlo. Napriek tomu, že to po spojení všetkých predošlých indícií nepôsobí ako blesk z jasného neba.

Ak by som mal príbeh k niečomu prirovnať, povedal by som, že to veľmi dobre kombinuje elementy z niekoľkých mojich obľúbených filmov a hier dokopy, no zvláda to absolútne excelentne. Je tu cítiť niečo z Arrival, Inception a v niektorých aspektoch aj zo seriálu Dark. Miestami možno trochu komplikované, no napriek tomu si myslím, že sledovať sa to dá celkom v pohode. Takisto hra veľmi dobre využíva element cestovania do spomienok a hľadanie v nich indícií, ktoré sú pre našu hrdinku "Watcher" podstatné. Dalo by sa povedať, že v tejto oblasti je pre mňa hra niečo, čo som kedysi očakával od titulu Remember Me, z čoho mám skutočne nesmiernú radosť.

Mal by som ale vyzdvihnúť aj celkový gameplay. Baví ma, že hra je najčastejšie príbehová adventúra z pohľadu v tretej osobe, no počas cestovania jednotlivými spomienkami a udalosťami sa bude pohľad neustále meniť. Občas to pôsobilo ako staré Resident Evil tituly, inokedy hra využila pohľad zhora, následne zboku a dočkáme sa dokonca aj pohľadu z prvej osoby. Vždy to využíva hra spôsobom, aby vás ako hráča vedela lepšie dostať do deja a zmeny uhlu pohľadu fungujú vždy vynikajúco a nepôsobia mimo.

Hra má navyše solídny spád, nakoľko vás nezdržuje aktivitami, ktoré sú pre vás nepodstatné. Nie sú tu žiadne hlavolamy, ktoré by blokovali váš progres (aj keď občas tu sú momentky, ktoré sa dajú nazvať ako malou hádankou), nie je potrebné sa na miestach výraznejšie zdržiavať, ani nič podobné. Jediný moment, kde môžete viac objavovať a budete potrebovať pochopiť ako navštíviť niektoré miesta bude počas prvej kapitoly, no všetko ostatné je v princípe logické nasledovanie jednotlivých akcií a spomienok až do úspešného konca.

Vizuálne je hra veľmi pekná na pohľad. Oceňujem ako sa tvorcom podarilo zachytiť futuristickejší vzhľad vašej "Orchard", kde žijete so svojimi sestrami, no súčasne sú dobre spracované aj časti, kedy sledujete spomienky vašej "Allmother" Iris a vidíte jej život s rodičmi, priateľmi v škole a podobne. V hre sa prestrieda toľko rôznych prostredí v rôznych grafických štýloch a vždy to má svoj unikátny vzhľad, no súčasne nepôsobí nudne, alebo sterilne. Hra v mojich očiach vyzerá fantasticky.

Ak by som mal hre niečo vytknúť, tak mi napadne len pár maličkostí. Občas mi vadilo, že pre aktiváciu niektorých scénok sa musíte postaviť na konkrétne miesto, aby ste mohli pokračovať ďalej, a vie to byť trochu únavné behať okolo postáv, aby ste našli to správne miesto, kde máte stáť. Tiež som mal občas pocit, že možnosť voľby dialógov v určitých scénkach dokopy neprináša žiadne výraznejšie zmeny v rámci príbehu. Občas sa objavia voľby, ktoré pôsobia, že môžu mať nejaký výraznejší dopad, no väčšinou je jedno, čo zvolíte. Aspoň mám ten pocit.

Hru by som tiež neodporúčal pre ľudí, ktorí majú radi veľkú dávku akcie a potrebujú držať v ruke zbraň. Budú veľmi sklamaní keď zistia, že hra v sebe také momentky nemá. Ako som povedal, mne to osobne imponuje, no viem pochopiť sklamaných hráčov, ktorí očakávali trochu akčnejšie sci-fi dobrodružstvo. Pre mňa však v tomto bode úplne stačí mať kvalitne napísané postavy v silnou príbehu, ktorý má dušu a dokázal ma zasiahnuť. V mojich očiach jednoznačne stojí za pozornosť a odporúčam všetkými desiatimi.
+16

Another Crab's Treasure

  • PC 70
Všetci asi veľmi dobre poznáme myšlienku: “Nesúď knihu podľa obalu.” Sami ju často hovoríme, no potom na ňu občas v reálnom svete zabudneme. Ako aj ja, v prípade titulu Another Crab’s Treasure. Souls-like titul, ktorý sa tvári ako farebná rozprávka pre mladšie ročníky? Nechcelo sa mi veriť, že to bude až tak náročné. No v momente, ako som sa s hrou bližšie zoznámil, som zhodnotil, že som to celé trochu podcenil. Možno by som na základe toho mohol úvodnú myšienku upraviť na: “Nepodceňuj souls-like hru podľa jej vizuálu.” Ale hoci som spočiatku Another Crab’s Treasure skutočne prechádzal na náročnej obtiažnosti, postupom času som zistil, že v hre je zabudovaný aj asistenčný mód, ktorý spraví hru jednoduchšou a prístupnú aj pre nováčikov. Pokiaľ teda váhate nad tým, či souls-like žáner je niečo, čo by vás mohlo baviť, ide o hru, na ktorej si to najrýchlejšie overíte, a môžete sa veľa naučiť.

Náš príbeh začína na súši, kde sa stretáme s našim hlavným hrdinom, krabom pustovníkom menom Krill. Jediné čo celé dni robí je, že si užíva svoju samotu a pohodlie vo svojej mušli, ktorá mu slúži ako domov. Jedného dňa sa však z vody vynorí žraločia hlava na paličke (pravdepodobne z PEZ), ktorá mu oznámi, že oblasť v ktorej žije spadá pod majetok vojvodkyne Magisty, a pokiaľ tam chce prebývať, musí doplatiť dane, ktoré jej dlží. Menou oceánu sú mikroplasty, ktoré však Krill nemá a tak mu žralok v rámci exekúcie zoberie jeho ulitu. Ak ju chce späť, bude musieť doplatiť chýbajúce dane. Krill sa tak vydáva do oceánu, aby získal svoj domov naspäť. No čo spočiatku vyzerá ako jednoduchý príbeh, v ktorom je potrebné vyriešiť jeden problém, sa postupne premení na niečo oveľa väčšie a komplexnejšie.

V prvom rade musím tvorcov skutočne pochváliť za vynikajúco odvedenú prácu v oblasti príbehu. Another Crab’s Treasure je vynikajúco napísané dielo, ktoré skvelým spôsobom kombinuje elementy v oblasti komédie a drámy. Hra síce naoko pôsobí ako veľmi farebné dobrodružstvo, kde sa svet pod vodou nejako naučil fungovať so všetkými odpadkami, ktoré sú okolo nich, no skutočnosť je úplne iná. Možno hra spočiatku pôsobí ako keby život naďalej fungoval napriek všetkým škodám, ktoré sme ako ľudstvo napáchali, dokonca si živočíchy vybudovali vlastnú formu kapitalizmu. No to všetko je pravda len čiastočne. Podobne ako v After Us je aj v tejto hre niečo nebezpečné. Niečo zlovoľné, čo nesie názov “Gunk”. V princípe ide o chemické znečistenie, ktoré pácha naokolo obrovské škody a ovláda myseľ tvorov, s ktorými príde do kontaktu.

Nebudem vysvetľovať všetky detaily, nakoľko titul stojí za to, aby ste si ho prešli sami, no minimálne je potrebné povedať, že veľmi inteligentným spôsobom nastavuje zrkadlo kapitalizmu. Napriek všetkým pozitívam, ktoré z neho plynú s nim prichádza aj veľké množstvo negatív. Tie sú však najhoršie v tom, že ich skutočný dopad si začneme uvedomovať často až o veľké množstvo rokov neskôr. Navyše, ako som sa dozvedel, hra dokonca aj vychádza zo skutočných udalostí. Nechcem tým tvrdiť, že živočíchy pod vodou si vytvorili vlastnú ekonomiku, no už dnes je možnosť vidieť, že živočíchy sa naučili žiť s odpadom, ktorý sa dostal do vody. A fakt, že krabi pustovníci sú schopní využiť veci ako uzávery od fliaš, plechovky alebo malé plastové nádobky ako svoje vlastné mušle. To vnímam ako veľmi smutnú realitu.

Hra ma však v správnych momentoch dokázala skutočne pobaviť niektorými svojimi nápadmi a najmä referenciami. Vedeli ste, že tu môžete nosiť na svojom chrbte aj červeného impostora z populárnej hry Among Us? Alebo čo tak sa obliecť do rúcha baránka, ktorý si postavil svoj obrovský kult v titule Cult of The Lamb ? Máte možnosť získať presne takýto kostým. Človek pritom občas aj zabudne na to, že postavy musia riešiť celkom náročné životné situácie.

Po grafickej stránke som takisto spokojný. Titul veľmi dobre strieda farebné a vizuálne nádherné miesta so skutočne nehostinnými oblasťami plné chémie a agresívnych živočíchov. Vo výsledku tak máme možnosť všetko čo by sme očakávali. Či už krásy alebo hrozby oceánu. Za najsilnejší moment však považujem časti pred finále, kedy budete mať možnosť vidieť veľké množstvo bielych koralov. Nádherné na pohľad, no súčasne pochopíte, že všetko okolo vás je v skutočnosti mŕtve. Skvelá práca.

V oblasti hrateľnosti tiež nemám žiadne zásadnejšie výhrady. Za úspešné porazenie nepriateľov získavate mikroplasty, ktoré sa stávajú hlavnou menou. Za ne si následne môžete nakupovať rôzne vylepšenia, užitočné predmety, no rovnako si pomocou nich zvyšujete aj svoj level. Počas zvyšovania levelu si vždy vyberáte, či chcete vylepšiť vašu vitalitu, odolnosť, útok alebo špeciálny útok, ktorý závisí od vašej ulity. Druhou menou sú však ešte kryštály, ktorými budete môcť odblokovať nové schopnosti a neskôr vám poslúžia na vylepšenie aj špeciálnych schopností, ktoré získate po porážke výnimočných bossov.

Súboje sú spracované tiež solídne. Akcia je svižná, ale súčasne je potrebné sa vedieť v správny moment brániť. Útoky protivníkov sa zväčša dajú odraziť, no vždy je potrebné ich správne načasovať. To je niekedy oveľa náročnejšie, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. V niektorých prípadoch som nebol schopný tie správne momenty vychytať, no môže to súvisieť aj so skutočnosťou, že v oblasti souls-like žánru som stále len začiatočník. Jediný titul, ktorý som v tejto oblasti hral bolo Moonscars , a aj tam by som vedel oponovať, že nešlo úplne o souls hru. Čo sa ešte boss súbojov týka, tých máte v hre skutočne dostatok. Nadizajnovaní sú solídne a ich útoky vedia miestami poriadne potrápiť. Jediná menšia škoda je, že ich počas hry miestami začnú trochu recyklovať. Pokiaľ sa rozhodnete preskúmať ju poriadne, dočkáte sa neskôr aj menších verzií bossov, ktorých ste už porazili, alebo sa stretnete s takým, ktorý bude mať podobné metódy útoku, ako boss, ktorého už ste porazili. Zväčša to platí najmä pre obrovských krabov.

Za mierne sklamanie v oblasti súbojov vnímam aj trochu nedokonalosti umelej inteligencie protivníkov. Z času na čas sa stane, že budete bojovať na mieste, z ktorého vám bude hroziť pád. Protivníci však niekedy nemajú problém spadnúť z útesu a ukončiť dobrovoľne svoj život, čo následne situácie trochu uľahčuje. Táto situácia sa, našťastie, nestáva počas boss súbojov, nakoľko by boli potom až príliš jednoduché. Tam vás hra uzavrie v aréne prostredníctvom neviditeľných stien. Platí teda, že v momente ako boss súboj začne, niet cesty späť.

Musím však titulu udeliť jednu výčitku v oblasti protivníkov. Nepriatelia, ktorých musíte poraziť, sú dobre spracovaní a so správnou taktikou ich aj budete schopní zdolať. No je tu jedna výnimka, ktorá mi skoro pokazila celý zážitok a tou sú pavúčie kraby. Tie sa objavia v hre neskôr, no v momente ako ich stretnete prvýkrát, pochopíte presne môj problém. Nadizajnovaní sú skvele, a sami o sebe by mohli byť solídnou hrozbou. Problém je, že ich útoky majú ohromnú silu a brániť sa im je skoro nemožné. Ich výstrely neviete odraziť, neviete do nich vraziť pomocou háčiku (ak sa náhodou nesklonia hlbšie) a v prípade, že vás chytia, modlite sa, aby ste ešte mali novú šancu. Títo protivníci boli často väčšou prekážkou, než mnohí bossovia. Pretože ak ich aj náhodou porazíte, tak pri každej strate života sa objavia znovu, čo robí z týchto súbojov jeden veľký nekonečný príbeh. Nebudem tvrdiť, že ostatní protivníci sú prechádzka ružovou záhradou, no toto bola jedna obrovská nočná mora. Ako som sa s nimi teda nakoniec vysporiadal? Dopomohol mi už spomínaný asistenčný mód.

Ako som už spomínal, v hre máte možnosť upraviť náročnosť na jednoduchšiu, prípadne sa dá ešte nastaviť aj príbehová náročnosť, ktorá odbúra ďalšie problémy. Ak však neviete ako ďalej, je tu ešte aj možnosť dostať pištoľ kaliber 9mm. Jedna guľka stačí na to, aby ste zložili akéhokoľvek protivníka (aj bossa). Zdá sa vám to šialené? Taká je reálna skutočnosť. Ak si neviete poradiť, stačí sa prestrieľať ďalej. Pištoľ funguje na rovnakom princípe ako všetky vaše ostatné schránky, ktoré používate ako krytie. Akurát jej schopnosť je smrtiaci výstrel, ktorý vás zbaví akéhokoľvek problému. A v tejto situácii som po tomto riešení vďačne siahol.

Túto možnosť však vnímam ale trochu ako dvojsečnú zbraň, pretože v momente ako pochopíte, že celá hra sa dá vyhrať pomocou výstrelu, začnú byť veci až príliš jednoduché, a to určite nie je niečo, čo budete chcieť. Výzvy mám rád, urobil som jednu výnimku, aby som sa zbavil jedného typu protivníka, a následne sa posunul ďalej. Každopádne je zaujímavé vedieť, že existuje aj takáto možnosť (pričom nejde o žiadny cheat) a dokonca za využitie získate aj achievement.

Napriek tomu ale, že hra má kvalitný príbeh a dobre spracovanú hrateľnosť, je čas, aby som spomenul aj niekoľko problémov, s ktorými som počas testovania zápasil (okrem neustáleho umierania). Prvá vec, čo ma až tak netešila, boli všadeprítomné bugy a grafické glitche. Je síce pravda, že vidieť nepriateľa v stene je na zasmiatie, a možnosť seknúť protivníka aj cez stenu vie byť občas celkom výhoda, no to neplatí o skutočnosti, že hra vám často umožní dostať sa na miesto, ktoré by malo ostať zablokované. Nejde pritom tak ani o to, že sa dostanete niekam, kde by ste byť nemali, ako fakt, že následne sa už z tej pasce nedokážete dostať von. Skončil som tak vnútri vežičky, do ktorej neviedli žiadne dvere, alebo skončil pod hromadou kamenia, z ktorých som nevedel vyskočiť naspäť. Jediné šťastie je, že na takéto situácie tu majú tvorcovia v menu tlačidlo “Instant Death”. Môžete sa tak následne vrátiť k poslednému check pointu.

Menu je takisto jednou zo slabín hry. Dosť dlho mi trvalo, kým som pochopil, ako sa v ňom vlastne mám reálne navigovať. V prípade, že totiž stlačíte tlačidlo Escape sa do menu dostanete, no nikto vám nepovie, že je rozdelené na 5 kariet, cez ktoré sa musíte navigovať. Všimnete si totiž primárne centrálny pristor, kde uvidíte vášho hrdinu, predmety, ktoré má u seba a jeho špeciálne talenty, ktoré si zvolil. Ak však chcete vypnúť hru, je potrebné si všimnúť mušle v ľavom a pravom hornom rohu, pomocou ktorých posúvate karty. Mne to trvalo celkom dlho, kým som zistil, že sa dá hra vypnúť inak, ako pomocou Alt+F4. Možno vám teraz bude pripadať, že preháňam, no stojím si za tým, že menu sa dalo spracovať trochu intuitívnejšie.

Ostatné detaily, ktoré mi prekážali som už spomínal vyššie a vracať sa k ním nebudem. Hra má rozhodne svoje problémy, no napriek tomu výrazne vyzdvihujem jej kvality. Je super, že ide o souls-like titul, ktorý si môžu vyskúšať aj skutoční nováčikovia. Takisto musím opäť pochváliť kvalitne a inteligentne napísaný príbeh, ktorý si určite zasluhuje svoju pozornosť. Napriek tomu, že hra sa primárne snaží byť komédiou, jej odkaz vie byť rovnako silný a citeľný. Ak však chceme niečo zmeniť, je potrebné, aby sme začali od seba. Lebo nie je nič horšie, ako neurobiť nič. Vo výsledku je Another Crab’s Treasure titulom, ktorý bude určite ešte nejaký čas rezonovať. K dokonalosti mu chýba dosť, no za pozornosť určite stojí.
+12

Mato Anomalies

  • PC 65
 Herní výzva 2024. - 9. Ztraceno v Překladu

Keby som bol býval vedel, že mi táto hra zaberie toľko času a budem ju musieť niekoľkokrát prerušiť kvôli iným prioritám, asi by som si do poslednej kategórie hernej výzvy dal niečo oveľa kratšie. Každopádne môžem konečne povedať, že som Mato Anomalies dohral. S hrou som začal niekedy ešte vo februári, no potom sa prioritou stala "Persona 3 Reload". K hre som sa opätovne vrátil niekedy v apríli, no potom vyšli tituly Eiyuden Chronicle: Hundred Heroes a následne Sand Land, kde som opäť musel priority dať tým smerom. Toto všetko však nehovorím preto, že by som sa chcel sťažovať. Dôvod je skôr ten, že týmto štýlom rozbitého hrania sú nakoniec možno moje dojmy touto skutočnosťou ovplyvnené.

Zo začiatku ma Mato Anomalies náramne bavilo. Prvé dve kapitoly a jednotlivé dungeony boli spracované solídne, akcia fungovala skvele, do hry sa dostalo veľké množstvo zaujímavých postáv, ktoré som chcel sledovať a obe stránky hry ma bavili. Akcia, i kartové súboje. Dungeony okrem toho boli celkom obohatené aj o niekoľko dobre nadizajnovaných hlavolamov, prípadne nebezpečných uličiek, kde ste sa mohli vyhnúť nepovinným protivníkom. Zase je ale pravda, že som sa snažil súbojom moc nevyhýbať, nakoľko spolu s úspechmi získavate aj skúsenosti, a tie sú v tejto hre skutočne potrebné. Taktika celkom fungovala, v hre bolo niekoľko solídne spracovaných bossov, pričom hneď prvý ma zaujal svojim kolotočovým dizajnom, ktorý bol vskutku excelentný a v tomto smere som bol spokojný. Akcia, dungeony, odmeny a získavanie skúsností boli uspokojivé.

Po tom, ako som sa do hry vrátil po niekoľkých mesiacoch som už ale nebol úplne schopný sa do hry úplne ponoriť a oblasti akcie som začal celkom slušne krívať. Opätovne som musel nájsť správnu taktiku, správne kombinovať jednotlivé "geary" a hľadať schopnejšie zbrane a metódy útoku, až som si uvedomil, že ma hra už absolútne tak nechytá. Následne som teda normálnu obtiažnosť znížil na jednoduchú a povedal si, že hru iba prosto a jednoducho dokončím. Jednoduchá náročnosť sa však stala pre mňa síce fajnou barličkou, no súčasne sa jej podarilo z hry vytlačiť akúkoľvek výzvu. Čiastočne síce pomohol aj správny výber "gearov", ktoré vedia vylepšiť vaše schopnosti v oblasti útoku, obrany, zdravia a rýchlosti, no útoky protivníkov sa zmenili zo skutočne smrtiacich na totálne ťapnuťia po tvári. Čo bohužiaľ urobilo akciu celkom nudnú. Myslím si, že keby mala hra podobnú obtiažnosť ako zvolili v Persona 3 Reload, kde by to fungovalo niečo ako medzistupeň štandardnej, no nie úplne jednoduchej obtiažnosti, neprekážalo by mi to. Myslím si, že to je asi moja reálna úroveň. Niečo medzi ľahkým a klasickým. Našťastie to ale nie je všetko, čo hra obsahuje.

Kartové súboje, ktoré slúžia ako prelomenie obrany mysle sú spracované veľmi zaujímavo a často predstavovali skutočnú výzvu vedieť si zvoliť správny deck a pustiť sa do súboja. Fajn pomôcka je, že pokiaľ sa vám trikrát nepodarí úspešne prelomiž myseľ, môžete túto časť preskočiť a pokračovať v hre. Využil som to asi dokopy dvakrát, keď som už skutočne nebol schopný nájsť lepšiu taktiku a hra ma neustále porážala. No aj tie zdanlivo nezvládnuteľné kartové súboje sú reálne zvládnuteľné. Niekedy však k tomu treba tá trocha šťastia a správne karty. Nie vždy to ale vychytáte.

Príbeh Mato Anomalies je v mnohých aspektoch zaujímavý, no rovnako by som mohol povedať, že aj celkom komplikovaný. V niektorých elementoch mi pripomenul seriál "Dark", vo finále dokonca prichádza niekoľko zvratov v tomto štýle, no nedá sa povedať, že je to úplne na ten spôsob. Nechcem v tomto smere veľa spoilovať, nakoľko príbeh a postavy sú dostatočne zaujímavé na to, aby hru posúvali ďalej, no je otázne či si v niektorých momentoch poviete, že to reálne dáva aj zmysel. Páči sa mi ale vysvetlenie démonov, s ktorými bojujete v dungeonoch a ich prepojenie na rôzne postavy. Pretože títo démoni sú často skôr emócie a určité formy posadnutosti. Slúžia v mnohom ako metafory.

Graficky hra vyzerá okey. Nič výnimočné, no dá sa na to dívať v pohode. Občas je iritujúce, že budete vidieť stále okolo seba rovnaké typy ľudí, no to sú detaily. Hudba je tiež funkčná a celkom dobrá a japonský dabing je funkčný. Jediné čo mi prekážalo bol japonský dabing Smokera, kde som mal pocit, že miestami ho dabuje chlap a miestami žena. Nebol som z toho vôbec jasný, nakoľko to pôsobilo, že išlo o dvoch úplne iných ľudí. Alebo si počas produkcie niekto niečo rozmyslel a toto je výsledok. Neviem povedať. Len to skutočne bije do uší.

No a hra sa nezaobíde ku koncu bez nejakého grindu. Poviem úprimne, že finálny boss bola moja najväčšia nočná mora. Na ľahkej obtiažnosti som musel prejsť 4 extra dungeony a nájsť kvalitnejšie zbrane a geary, aby som bol schopný nejako tento súboj zdolať. Úprimne si myslím, že je váš protivník vo výraznej presile. Neviem čo by to bolo na normálnej úrovni. Možno by som ešte stále hru nedohral.

Vo finále ma ale akosi najviac na hre mrzelo, že bola postupne neskonale repetetívna. Ak to opäť prirovnám s Persona 3 Reload, tak vaše vzťahové linky bolo presne to, čo robilo hru zaujímavou. Plánovali ste si dni, akcie ste nemuseli riešiť každú noc, mohli ste niečo podniknúť, viac s postavami komunikovať a podobne. Tu však veci pôsobia strašne nadiktovane. Môžete s postavami komunikovať, ale len vtedy, keď sa odblokujú dialógové možnosti. Ktoré následne môžu prísť až za dlhú dobu. A v podstate neustále chodíte na mape z jedného miesta na druhé, chodíte do dungeonov a bojujete, nejaké tie kartové súboje a znovu dokola. Nič viac v hre dokopy nie je. Je dosť možné, že keby som Personu 3 Reload nehral, dal by som hre vyšší rating, ale keď už mám v tomto smere hru s čím porovnať, dívam sa na veci trochu inak.

Prial by som si niekedy sa k hre opäť vrátiť a skúsiť to prejsť tentokrát bez prerušení a na normálnej úrovni od začiatku do konca. Či by ma to dokázalo pohltiť na celú dobu a vychutnať si hru tak, ako som si ju mal a chcel. Neviem, či k tomu niekedy dôjde, uvidíme ako na to budem mať čas, plus som takisto zvedavý aj na nové tituly, ktoré chcem vyskúšať. Ak máte radi JRPG tituly, možno vás to chytí. Ťažko sa mi to ale súdi, keď sám si nie som svojim hodnotením úplne istý. Ak by som niekedy názor zmenil, hodnotenie upravím. No momentálne si to zaslúži tých 65%, ktoré som tu udelil.
+11

Mickey's Racing Adventure

  • GBC 85
O Mickey's Racing Adventure som chcel vždy niečo povedať. Toto je titul, ktorý si tiež veľmi výrazne spájam so svojimi hernými začiatkami, no nie tak, ako by ste si to možno na prvý pohľad predstavili. Koniec koncov, už som spomínal, že moje začiatky sa držia primárne hier ako Dyna Blaster, Supaplex, Secret Agent a Spear of Destiny. A samozrejme tu bol aj môj poklad Off to Europe. Mickey's Racing Adventure zaraďujem do tejto sféry ale taktiež, pretože išlo o moju úplne prvú hru, ktorú som hral na svojom prvom vlastnom Game Boy Color. Konzola, na ktorú mám veľmi silné nostalgické spomienky.

Možno aj z toho titulu túto hru trochu nadhodnocujem, no napriek tomu si myslím, že si to vyššie hodnotenie zaslúži. Pretože ak titul, od ktorého neočakávam vôbec nič ma dokáže prekvapiť príjemným mixom adventúry a pretekárskej hry, tak to úplne stačí k mojej spokojnosti. Hra má určité nedostatky, no dostanem sa k nim o chvíľu. Najprv si rozoberme pozitívne stránky hry.

V prvom rade sa mi veľmi páči grafický dizajn hry. Najmä v častiach mimo tratí. Postavy sú veľké, spracované na svoju dobu dosť solídne a hoci sa tu nechádza celkom solídne množstvo grafických glitchov, výraznejšie mi to neprekáža. Myslím, že Game Boy Color je stále celkom limitujúci hardware a hoci vedel ponúknuť viac než jeho predchodca, stále je fascinujúce vidieť čo dokázali tieto hry na malom priestore priniesť.

Ćo sa pretekania týka, ide podľa mňa tiež o celkom fajnú zábavu. Trate sú nadizajnované fajn, a hoci postavičky tu vyzerajú len ako obrovské hlavy v malých autíčkach, ostatné je ozaj pekné na pohľad. Vo svojom čase to pôsobilo ako skutočne maximum čo sa dalo. Je tiež super, že každý hrdina sa dostane do úplne iného sveta. Uvidíme tak Goofyho zábavný park, Daisy a jej svet sladkostí a Donaldov pirátsky život.

Plus ešte hra ponúka aj trochu inej zábavy. Pluto tu má svoje vlastné dobrodružstvo v leveloch, kde musí zozbierať dostatočný počet kostí a úspešne vyjsť von bez toho, aby ho zavalilo, alebo aby sa stretol s Butchom. Pôsobí to veľmi na spôsobom jednoduchšieho Supaplexu a funguje to fajn. Niektoré levely sú dokonca aj celkom náročné. Musím uznať.

No a ešte tu máte aj niekoľko minihier pri tom ako sa snažíte prejsť železnicou, zložiť tvár Petea pred každým finálnym závodom a niekoľko bonusových sekcií, kde môžete získať vylepšenia pre vaše vozidlá alebo kúzla, ktoré vás spravia silnejším na trati. Funguje to v princípe ako má.

Moje problémy s hrou sú primárne 2. Finálne závody mi vždy prišli trochu nefér, nakoľko sa nejde v okruhu, ale dokopy len musíte dôjsť v jednom kole na koniec trate do cieľa. Akurát Peteova akcelerácia spôsobí, že musíte skutočne zo seba vydolovať maximum. Netvrdím, že sa to nedá zvládnuť, no nepríde mi to spracované férovo. A druhá vec je skutočnosť, že kúzla od Magiky sú poväčšine celkom zbytočné. Stačí vám dokopy na úspech len jedno a to je turbo. S ním sa zrýchlite dostatočne na to, aby ste boli schopní vašich protivníkov dobehnúť.

Príbehovo to síce má niečo v sebe, no dokopy to nejako výrazne hru nikam neposúva. Na konci dokopy len porazíte Petea, získate späť svoje vagóniky a môžete žiť spokojne a šťastne. Nič viac. Ale ako pohodová oddychová hra to úplne stačí. Celé sa to dá zvládnuť cca za 5 hodín a kedykoľvek si môžete hru zopakovať. Je to celkom fajná zábava.
+7