Na Evil Within som sa veľmi tešil. Mám totiž rád japonské horory a taktiež som veľkým fanúšikom série Silent Hill. Od hry som očakával hutnú atmosféru, japonsky divný príbeh a atraktívne a temné prostredie. Tieto očakávania hra viac-menej splnila a ponúkla aj niečo naviac. Na začiatok si treba vyjasniť jednu vec: atmosféra Evil Within rozhodne nie je tak hutná a silná ako v prípade Silent Hillu (i keď v porovnaní s mnohými inými hrami stále výborná) a hra sa skôr sústredí na brutalitu ako na psychológiu. To môže niekomu vadiť, ale mne osobne ani nie. Hra si to kompenzuje inými kvalitami a prednosťami.

Medzi najvýraznejšie patrí predovšetkým skvelý gameplay. Nábojov som mal na strednú obtiažnosť stále nedostatok a bol som prinútený aj využívať okolité prostredie. Nutnosť využiť všetko čo som mal po ruke dával hre skvelý survival feeling. Celkovo je hrateľnosť výborná, hra sa dobre ovláda a radosť z porazenia silnej skupinky nepriateľov, alebo bossa je veľká. A pocit zadosťučinenia sa rozhodne počíta.

Vyzdvihnúť musím veľmi pekné vizuálne spracovanie, od atmosférického prostredia až po rôzne hnusné monštrá. V tomto Japonci tradične stále excelujú. Páčila sa mi aj neustála zmena prostredia, kde sa hra odohrávala: od zatuchlej krypty, cez depresívny špitál, až po potemnenú dedinu plnú zmutovaných dedinčanov.

Príbeh vyzerá možno dosť chaotický a ťažko sa v ňom orientuje, ale ak ste po celú hru dávali pozor, tak by sa v ňom stratiť nemali. Je v podstate jednoduchý, ale len pre hráča, ktorý dobre pozná japonskú hororovú školu a ich, teraz už bežný systém rozprávania príbehov v hrách. Ostatní sa v ňom môžu pomerne ľahko stratiť, i keď je stále zrozumiteľnejší než napríklad v prvých Silent Hilloch alebo v sérii Dark Souls.

RPG prvky boli zakomponované s citom. Možnosti vylepšovania postavy a zbraní síce neboli až také obsiahle ako v nejakej väčšej RPG hre, ale u hororovej hry ma toto spestrenie príjemne prekvapilo. Peknou zaujímavosťou bol aj fakt, že tu nie sú klasické skúsenosti, ale nové vylepšenia sa odomykajú z takzvaným "zeleným gelom".

Medzi zápory by som rozhodne zaradil niekoľko otravných častí, kde som musel utekať pred nejakým silným nepriateľom, ktorý vo chvíli keď sa ku mne dostal, ma zabil na jednu ranu. Takýchto častí tam bolo niekoľko a boli často veľmi otravné. Nehovoriac o niektorých podobne ladených bossfightoch.

Ďalej mi trochu vadila občas menšia samoúčelnosť prostredia. Konkrétne, keď práve v danej chvíli niečo hlavný hrdina potreboval, tak to nejakým zázrakom našiel niekde veľmi blízko. Môžem ešte spomenúť aj vtipný fakt, že všetci tamojší zombíci sa predtým asi kúpali v benzíne, keďže nejakým záhadným spôsobom začnú okamžite celý horieť po zapálení jedinou zápalkou...:)

Verdikt: 90% môže niekomu prísť ako príliš vysoké hodnotenie. Dobre si uvedomujem chyby tejto hry a dokázal by som ich pokojne vymenovať ešte viac. Ale mne osobne nevadili a celú hru som si užil od začiatku do konca. Jednoducho mám pre tento typ hier určitú slabosť a ako taký mi Evil Within sadol. Preto aj vo výsledku hodnotím veľmi vysoko.

Vo futbale, či hokeji sa traduje, že zostava, ktorá vyhrala nejaký ťažký zápas sa nemá meniť. Toto pravidlo však neplatí len pre šport, ale aj pre videohry. Len si spomeňme, koľkokrát sa vývojári odchýlili od pôvodnej šablóny a dopadlo to zle. Dobrým príkladom môže byť napríklad Sacred 3, ktorý premenil pôvodne akčné RPG na trápnu plošinovku. Pre vylepšené edície hier, založených na nadčasovom Infinite engine zo sveta Dungeons and Dragons preto platí dvojnásobná opatrnosť.

U Planescape Torment: Enhanced Edition je naštastie toto pravidlo, (teda nič nepridať a tým pádom nič nepokaziť), dodržané. Beamdog tak zrejme reaguje na nie príliš dobré reakcie na ich výtvor: Baldurs Gate: Dragonspear. Táto hra je celá vytvorená priamo štúdiom Beamdog a mala byť predelom medzi prvým a druhým dielom legendárnej klasiky. Nakoniec však bola prijatá recenzentmi vlažne a navyše zožala veľkú kritiku od hráčov najmä na Gogu.

Do nového Planescape Tormentu tak pre istotu už nepridali žiadne nové postavy a žiadne príbehové rozšírenie. A musím dodať, že našťastie. Ako už Beamdog v minulosti predviedol, v dnešnej dobe by tam totiž iste zase nejako nasilu natrepali akurát nejakú bojovnú feministku, alebo ufňukaného homosexuála. Príbeh pôvodnej hry je totiž tak dobre napísaný, že skutočne do neho nemalo význam nijako zasahovať.

Čo teda vlastne prináša Enhanced edícia nové? V prvom rade je to výrazne vylepšený interface, ktorý bol asi aj najväčšou slabinou pôvodnej hry. Predtým bolo potrebné najskôr kliknúť pravým tlačítkom myši na spodnú lištu na obrazovke, aby sa až potom zobrazil akýsi vejár príkazov. Teraz to nie je potrebné. V novom interface sa totiž teraz vošli hlavné príkazy (zaútoč, hovor, kúzli) do tabuľky a v hlavnom okne vás teraz okrem textu, zobrazujúceho štatistiky zranenia v súbojoch, už nič neotravuje. Stará verzia interface bola síce podľa mňa vizuálne úhľadnejšia, ale uznávam, že po novom je to oveľa funkčnejšie a praktickejšie.

Ďalším zlepšením hrateľnosti je pridané tlačítko na automatické zbieranie predmetov. Z jednej strany je to ústupok dnešnému trendu zjednodušovania hier, ale na druhej strane mi tento prvok v pôvodnej hre vždy chýbal.

Podobne ako u predchádzajúcich Enhanced edícii aj u Planescape je výrazne vylepšené rozlíšenie. Pôvodná hra bola optimalizovaná na prastaré rozlíšenie 640x480 a aj keď existoval neoficiálny widescreen mód, nikdy to nebolo ono. Na korektné širokouhlé zobrazenie bolo potrebné prekopať celý interface, čo bolo pre modérov priveľké sústo a navyše sa tento mód ani nikdy nesprával príliš stabilne. Aj mne spôsoboval pády pôvodnej hry. Po novom sa rozlíšenie automaticky prispôsobuje vášmu rozlíšeniu pracovnej plochy a funguje to dobre. Toto nové, vysoké rozlíšenie starému Tormentu určite svedčí. Tvorcovia dokonca údajne kvôli jednoduchej možnosti zoomovania obrazu kolečkom myši upravili aj niektoré textúry. Aj tak ale tak neradím maximálne približovať obraz, lebo vizuálna kvalita dosť utrpí a v plnej nahote sa ukážu limity pôvodného Infinity enginu. Túto novú funkciu zoomovania obrazu, ktorá sa objavila tiež už v predchádzajúcich Enhanced edíciách som najviac ocenil v lokáciach, ktoré sa rovnali bludisku. Na miestach, kde som dosť v pôvodnej hre blúdil, som si teraz jednoducho odzoomoval kameru a hneď som mal lepší rozhľad. Nebol len koniec zbytočnému blúdeniu ale zrazu ani nebol problém nájsť východ. Je to síce len malý zásah do hrateľnosti, ale jednoznačne príjemný a k lepšiemu.

Ako som už spomenul, Enhanced edícia hry Planescape Torment neponúka okrem pár nových predmetov žiadny nový, pridaný obsah. Toto môže byť dôvodom na kritiku, keďže hra sa predáva za pomerne vysokú cenu, ale podľa niektorých zdrojov je to spôsobené prianím samotného Chrisa Avaloneho, hlavného dizajnéra pôvodnej hry. Ten sa zúčastnil aj vývoja tejto novej verzie a argumentoval tým, že svet Planescape Tormentu je na rozdiel od Baldurs Gate natoľko uzatvorený a premyslený, že nový obsah by sa nepodarilo zakomponovať v požadovanej kvalite. Nech je to akokoľvek, musím na koniec skonštatovať, že mne žiadny nový obsah nechýbal a s chuťou som sa opäť ponoril do môjho obľúbeného sveta, tentoraz bez technických problémov.

Planescape Torment: Enhanced Edition už len leští dokonale vyleštený herný klenot. Vývojári však tentokrát nič nepokazili (už sa s enginom naučili robiť) a čo sa dalo, to ešte vylepšili. Vysoké výsledné hodnotenie je teda sumárom pôvodnej hry a nového vizuálu.

Moonfall na prvý pohľad pripomína modernú verziu klasickej akčnej rubačky Golden Axe, akurát odohrávajúcu sa v goticky ladenom pseudostredoveku. Navyše si zachováva z tejto hry aj základné princípy akčnej rubačky a to aj napriek tomu, že autormi bola deklarovaná snaha posunúť svoj výtvor smerom skôr k izometrickému RPG. Na začiatku hry sa skutočne dá vybrať z troch povolaní, z ktorých každé disponuje aktívnymi aj podpornými schopnosťami. Tie sa dajú ešte následne vylepšovať vo vývojovom strome, pričom bodíky sa tradične dajú investovať aj do klasických štatistík, ako sú sila, agilita alebo sila mysle.

Autori pozadie sveta v hre nijako zvlášť nerozvinuli. Tamojšie lore je len akési pozlátko, aby bol svet zaujímavejší a prakticky nehrá v hre žiadnu významnú úlohu. O pozadí sveta som sa nedozvedel nič ani z rôznych zápiskov a odkazov, ktoré obvykle v iných hrách obsahujú podobné informácie. V Moonfalle som bol proste hodený do nejakého už prebiehajúceho konfliktu medzi mocnou ľudskou ríšou a tzv. Divochmi. K príbehovému pozadiu sa tak nemôžem vyjadriť, zrejme bolo jednoduché preto, aby sa nechala vyniknúť hrateľnosť.

A tá tvorí kostru celej hry. Pre úspech v spomínanom konflikte musí hlavná postava využívať Mesiacom „poháňané“ schopnosti, aby porazila nielen hordy základných nepriateľov, ale aj zopár bossov. Tých som likvidoval celkom lineárne, aj keď autori sľubovali po vzore Dark Souls akýsi hub, teda centrum, kde sa dá odpočinúť, nakúpiť, či odpredať výzbroj alebo prijímať a plniť rôzne úlohy. V praxi sa ale ide len stále vpred a po splnení každej úlohy sa jednoduchým stlačeným jedného tlačidla hlavná postava teleportuje späť do základne, kde si vyberie odmenu a prijme ďalšiu úlohu. Postupne sa tak odkrývajú nové úrovne, ktoré sa vizuálne príliš nelíšia, až pokiaľ sa v druhej časti hry hrdina neprenesie do industriálneho prostredia akejsi továrne. Prostredia sa teda menia sprvoti postupne (močariská, ruiny v lese) ale prenesením hlavnej základne do továrne nastáva zmena radikálna. Z čisto stredoveko-fantasy výzoru močiarov a lesíkov odrazu dominujú rôzne potrubia, výťahy a železné parné stroje.

RPG systém moc nefunguje. Jednoducho som postupoval vpred a postupne sa mi odomykali nové schopnosti. Keďže nie je potrebné, ani možné sa vracať do predchádzajúcich lokalít, tak som len ako silnejší čelil silnejším nepriateľom. Postupne som získaval aj silnejšie zbrane, či brnenia a rovnako postupne sa mi odomykal aj vývojový strom. Nemohol som teda urobiť žiadnu chybu a nemusel sa zamýšľať nad tým, akú schopnosť odomknúť, akú zbraň si vybrať, všetko išlo akoby automaticky a na konci som mal určite to najsilnejšie, čo hra ponúka. Aj RPG systém úloh a postáv nemohol byť jednoduchší. Hlavný veliteľ tábora mi vždy zadal jasnú a jednoduchú úlohu, po ktorej proste nasledovala ďalšia a ďalšia.

Prostredie je ručne kreslené a vizuálna kvalita pozadia je asi najsilnejšou zložkou hry. Fishcow Studio malo s ručne kreslenou grafikou už skúsenosti zo svojej prvotiny Gomo a tu sa ich talent a skúsenosti prejavil asi najviac. Prostredia sú nakreslené veľmi pekne a radosť na ne pozerať. Samotné postavy, či už spojencov alebo nepriateľov sú si ale dosť podobné a dizajnovo nemajú čím zaujať. Postavy navyše nemajú ani štipku charakteru, alebo osobnosti. Možno s jedinou výnimkou a to rytierkou s menom Lady Felan. Autori chceli využiť známu slovenskú youtuberku na propagáciu svojej hry a tak som čakal nejaké aktívnejšie zapojenie v hre. Ale žiadne nebolo. Lady Felan len pasívne postáva v základných táboroch, občas prednesie nejaké nezaujímavé reči a to je tak z jej strany všetko. Možno k jej aktívnejšiemu využitiu príde v budúcnosti, pretože na konci už vo mne úplne prevládol pocit, že nehrám dokončený produkt. Mali by byť aktívne aj multiplayerové prvky, ale neviem, či ma to bude zaujímať.

Singelplayerová kampaň nemala moc čo ponúknuť. Od veľmi povrchného lore, cez povrchne napísané postavy a texty, až k úplným logickým kopancom. Za zmienku v tomto smere stojí napríklad záverečná časť, kde som robil sprievod obrovskému tanku. Ten sa musel dopraviť k mohutnej betónovej stene, aby ju obrovský tank rozrazil. V ceste mu však stáli menšie kríky, ktoré som musel svojim mečom posekať, pretože sa mohutný tank nedokázal cez ne dostať. Viem, že v podobných hrách moc o logiku nejde, ale takéto očividné veci mohli trochu autori domyslieť.

Nemôžem však prehliadnuť jeden dôležitý fakt. A to, že Moonfall sa mi hral veľmi dobre a príjemne odsýpal. Keď som prežil úvodné trápenie s nepohodlným ovládaním, tak ma zrazu hra chytila do svojich osídiel. Boje boli svižné, dalo sa pomerne dobre taktizovať a všetky kúzla a schopnosti mali svoje využitie. V žiadnej časti sa nedostavila frustrácia a ani žiadny s troch bossov ma neprinútil rozbiť klávesnicu. Autori hrateľnosť dobre vyvážili a na žiadny neférový prístup v tomto smere som nenarazil. Tých vyše sedem hodín, čo som pri Moonfalle strávil, uplynulo ako voda. A to je pre mňa vždy znamenie kvalitnej hry, takže všetky vyššie uvedené neduhy boli čiastočne potlačené tým najdôležitejším a to zábavou pri hraní.

Fallout 2 je snáď najrozporuplnejšia hra akú som kedy hral. U žiadnej hry som nemal také protichodné pocity ako práve v prípade tejto hry.

Na jednej strane je toto pokračovanie pôvodného Fallouta snáď lepšie vo všetkých herných ohľadoch. Väčšie prostredie, viac premakaných questov, ktoré idú splniť prevažne viacerými spôsobmi, lepšie napísane dialógy, oveľa viac humoru a vylepšené herné mechaniky. Lenže má to aj druhú stranu mince. Svet už nie je ani zďaleka tak presvedčivý a reálne vykreslený ako tomu bolo u F1. Veľa lokácií je nepresvedčivých a do hry vôbec nezapadá. V niektorých mestách to tvorcovia proste prehnali s humorom a vrcholom toho všetkého je Broken Hills, v ktorom celá atmosféra stojí iba na humore a neustálych pop-kultúrnych odkazoch na každom rohu. Skoro každá postava tam je spojená s nejakým pop kultúrnym odkazom, alebo nie je braná vážne. Napríklad doktor, ktorý sa omylom pomýli a predstaví sa mi ako doktor Mengele, či trpaslík ktorý hľadá poklady atď...

A hlavne Broken Hills doslova exceluje v prepálenej bizarnosti. Rozprávajúca kvetina, starý ghoul, ktorý odo mňa chce nafukovaciu pannu, škorpión ktorý vie páčiť zámky a majstrovsky hrať šachy.... Proste je tam toho príliš veľa na jednu oblasť. Keby autori sústredili väčšinu humorných situácií len do tejto oblasti, tak by mi to až tak nevadilo. Považoval by som to za príjemné humorné osvieženie, lenže podobných oblastí je vo Falloute 2 viacej. Našťastie však už nedosahujú úrovne bizarnosti Broken Hills. Je síce pravda, že humor je tam naozaj kvalitný a sám som sa mnoho krát zasmial, ale čoho je moc toho je veľa. Osobne by som oveľa radšej prijal pokračovanie Falloutu 1, ktoré by sa nieslo v podobnom temnom duchu a humor a pop-kultúrne odkazy by boli zriedkavejšie.

Ďalšia vec ktorá mi vadila, je obrovská rozdielnosť miest. Všetky sú až príliš rozdielne: Sci-fi ladený Vault City, kmotrovské New Reno, westernovský Redding, otrokársky Den, kapitalistické NCR, alebo už spomínaný multi-kulti Broken Hills. Osobne si myslím, že všetky tieto oblasti naozaj netvoria nejaký uveriteľný post-apo svet a celé to pôsobí skôr ako nahromadenie všetkého možného dokopy. Sú tu samozrejme výnimky ako napríklad Modoc, Gecko alebo Klamath, ale tie sú v menšine a týchto pár lokácií to nezachráni. Celkovo mi prostredie vo Falloute 2 neprišlo ako uveriteľný post apokalyptický svet.

Prečo vo výsledku ale dávam také vysoké hodnotenie?

Lebo stále ide o jedno z najprepracovanejších RPG aké som kedy hral. Možností vývoja postavy je neúrekom, questy patria k tomu najlepšiemu v žánri, hra je maximálne nelineárna a hráča nevodí za ručičku. Dialógy, ako som už spomenul sú naozaj výborne napísané, systém hry je premakaný a je super že z inými štatistikami sa otvárajú nové dialógové možnosti a aj questy.

Ešte nemôžem nespomenúť príbeh. Jeho námet mi prišiel lepší než ten u Fallout 1, ale prevedenie už horšie. Fallout 1 mal príbeh podávaný takmer počas celej hry a hráč sa v rôznych oblastiach dozvedal viacej o Masterovi a supermutantoch. Hráčovi sa stále ponúkali nové a nové otázky, ale to nič nemení na fakte, že príbeh mi prišiel dosť klišoidný. Príbeh vo Falloute 2 sa vlastne rozbehol až na konci. Celú hru som v podstate iba behal, plnil questy a príbeh bol iba naznačovaný. Až keď Enkláva uniesla obyvateľov Arroya, tak sa zintenzívnil, lenže to už som bol v 3/4 hry.

Teraz k samotnému námetu... Osobne mi prišla Enkláva s ich plánom na obnovu Spojených štátov a vyhladením nakazených obyvateľov pustiny uveriteľnejšia a logickejšia, než šialený záporák, ktorý chce s pomocou armády mutantov dobyť svet.

Každopádne, toto sú všetko veci, vďaka ktorým som ohodnotil Fallout 2, tak ako som hodnotil a teda sa stále jedná o výborné RPG. Len som mal príliš často taký pocit, že to mohlo byť aj lepšie. V niektorých oblastiach som si hovoril že "to je paráda" a naozaj mi prišli výborné (Modoc, Gecko Navaro a aj Vault City, ktorý mi tematicky nesadol do post-apo sveta, ale questy a postavy mal spracované na jedničku), lenže potom tam boli oblasti ako Broken Hills, New Reno, Den, alebo Temple of Trials, ktorý je snáď tá najhoršia začiatočná lokácia v hrách obecne. Škoda, keby autori pokračovali v trende, ktorý nastolil Fallout 1 a snažili sa vytvoriť naozajstné temné post-apo s reálne zapadajúcimi oblasťami a bez desiatok pop kultúrnych odkazov, nemal by som problém označiť Fallout 2 za jedno z najlepších RPG všetkých čias. Takto ide len o výbornú hru.

Fantasy svet čeliaci škretej hrozbe, hlavný hrdina, ktorý nemá minulosť a jeho osudom je byť "Vyvolený" a hlavný záporák, čo pochádza z brán pekelných. Ako sa dá vymyslieť ešte niečo klišoidnejšie? Keď som to čítal o tejto hre, tak som sa rozhodol do nej pustiť ako do akejsi vedľajšej bokovky, ktorú by som hrával iba občas, keby som mal chuť pustiť si nejakú 2D izometrickú diablovku. Proste iba na odreagovanie, občas si zaklikať, pobiť pár stoviek enemákov a zase ju na pár týždňov odložiť.

Nakoniec to ale dopadlo trochu inak. Už o chvíľu som zistil, že hlavná kostra príbehu je síce klasické klišé, ktoré si nevyžaduje moju trvalú pozornosť, ale pod týmto povrchom sa skrýval prekvapivo komplexný svet a aj ten príbeh nebol ani zďaleka taký jednoduchý. Dosť ma už v úvodnej dedinke zarazila nezvyčajne vysoká interakcia prostredia. Do každého domu sa dalo vliezť, každá truhla otvoriť a každý aj ten najzbytočnejší kameň, či balík zdvihnúť a odhodiť. Často to síce bolo k ničomu, ale červík pochybnosti vždy hlodal... čo keď sa pod tým balvanom niečo skrýva, čo keď tie balíky nahádzané v roku miestnosti skrývajú zamaskovaný vstup niekam? No a tak som šmejdil po dedinke aj jej okolí, prehadzoval balvany, balíky a hra ma začala pomaly chytať do svojich osídiel. Takmer všetko, na čo som narazil, ma príjemne prekvapilo. Prečítal som si na náhrobku nápis, aby som nedával kvetiny na hrob chlapíkovi menom Jake a špeciálne nie od jeho manželky. Samozrejme som náročky na Jakov hrob presunul kvetiny práve z hrobu vedľa ležiacej manželky a odmenou mi bol súboj s naštvaným zombíkom Jakom. Vtedy mi začalo byť jasné, že autori majú aj zmysel pre humor a nadsádzku, akurát som stále nevedel, či sa hra nezvrhne na fantasy paródiu. Ale našťastie nie. Ďalší vývoj jasne potvrdil, že Larian to myslia s príbehom vážne, akurát časté humorné odkazy a vsuvky sú tu zrejme na odľahčenie inak dosť temného príbehu. Ale ani to som nemal úplnú pravdu.

A tento neurčitý mix humoru a vážnych, často tragických situácii, či tiež mix starých mechaník a nových nápadov je typický pre celú hru. Napríklad starosta, trpaslík z významného mesta bol ťažký opilec, ktorého zaujímal hlavne prísun sudov z medovinou. Vyzeral celú hru ako typická zábavná postavička na odľahčenie, až pokiaľ som v záverečnej časti nakoniec nezistil, že nie je len ťažký opilec, ale aj ťažký zradca.

Izometrické 2D zobrazenie ako by Diablu 2 z oka vypadlo, ale extrémna interakcia všetkého je v tomto žánri výnimočná. Príbeh, ktorý sa mi sprvoti javil ako nejasný, ale ľahko predvídateľný, začal prekvapovať nečakanými príbehovými zvratmi počas celej hry až do konca. Vedľajšie úlohy, ktoré sú často pre mňa v hrách ako osina v zadku, keďže zvyknú len umelo zdržovať od hlavného príbehu, som tu plnil s chuťou. Vedľajšie NPC, ktorí v iných hrách zadávajú nudné generické questy, v Divine Divinity ponúkajú zábavné alebo často aj záhadné úlohy. V niektorých častiach sa spustil doslova gejzír nápadov a zaujímavých situácii, aby bol striedaný zaujímavým exploringom rozsiahlych oblastí a sprevádzaný zábavným bojom.

Vývoj postavy sa mi páčil takisto. Hra ma nenútila do žiadneho prísne daného povolania ako napr. u hier zo sveta Dungeons Dragons. Plne som to samozrejme využil. Na konci mala moja postava najviac vyvinuté dva opačné extrémy: Inteligenciu a silu. No ale aj tak som najviac využil zlodejskú schopnosť pokladania pascí a to konkrétne slávneho škorpióna. Prečo slávneho? Pretože toto trochu autori asi nevyvážili. Použitie škorpióna je skoro ako cheat. Je neskutočne silný po celú hru. Už v počiatku zabíjal takmer všetko a ja som sa len v podstate prizeral. A aj keď v závere riadne prituhlo, nebol problém si schopnosť "Deadly Gift" vylepšiť na toľko, že som požíval až 5 škorpiónov naraz a tých si tiež vylepšiť až na maximálnu 5 úroveň. S takouto elitnou armádou som bol ušetrený tej často spomínanej frustrácie v poslednej štvrtine hry.

Apropo, tá záverečná, toľko kritizovaná časť hry... Hmm, zrejme asi zapôsobil aj fakt, že som bol na výraznú zmenu atmosféry hry pripravený, ale osobne mi sadla. Prečo by som sa mal len tak túlať krajinou a plniť nejaké nepodstatné úlohy, keď sa situácia vyvinula tak dramaticky? Po vážnych tragických udalostiach je celkom logické, že v závere ide všetko nabok a hlavný hrdina sa prebíja k záverečnému zúčtovaniu. A kritika, že sa zmení nielen atmosféra, ale aj riadne prituhne v nekonečných bojoch, ktoré tromfnú aj Diablo? No ale autori predsa jasne naznačujú, že záverečná lokácia je už mimo tohto sveta tak je dobré, aby ju hráč prebehol vo forme ducha a vyhol sa tak ťažkým a početným bojom. Keď si ale zvolí svojský, férový prístup s mečom v ruke a v normálnej podobe, je to jeho voľba...

Ja som problém nemal. Púštnu oblasť, aj záverečný dungeon poriešila moja armáda škorpiónov ani som ju neprebehol vo forme ducha, tak ako bolo odporúčané. A tak ani záver hry nemohol na mojom konečnom , celkovo pozitívnom hodnotení už nič zmeniť.

Záverečné štatistiky:

Odohraný čas: 63 hodín (Steam) CZ verzia

Úroveň: 40 Mág

Sila: 74

Hbitost: 45

Inteligence: 101

Výdrž: 40

The Crow’s Eye nijako zvlášť nevybočuje z rady podobných hier. Všetko som už niekde videl. Pohľad z prvých očí a manipulácia z predmetmi, príbeh, odohrávajúci sa v uzatvorenom priestore s temnou minulosťou a hlavne pochmúrna atmosféra. The Crow’s Eye vyzerá spočiatku, že je klasickou adventúrou, nadväzujúcou najmä na štýl Amnesie, samozrejme zo svojským príbehom a s pridaním pár originálnych nápadov.

Originálne na tejto hre je najmä to, ako rozpráva samotný príbeh. V úlohe hlavného hrdinu som sa síce ocitol v roku 1966, ale zisťujem, čo sa stalo ešte v roku 1947. V tomto roku totiž prišlo na miestnej lekárskej univerzite v Crowswoode k záhadnému zmiznutiu štyroch študentov a napriek značnej snahe vtedajších vyšetrovateľov sa nepodarilo prísť záhade na kĺb a tak školu vtedy zatvorili. Hlavný hrdina sa teda ocitá na tomto mieste nedobrovoľne po takmer 20 rokoch.

Spočiatku to teda vyzerá, že vzorom bola hlavne hra Amnesia. The Crow’s Eye rovnako obsahuje inventár a hlavnou interakciu je otváranie rôznych šuplíkov, čítanie dokumentov a nutnosť osvetľovania večného prítmia. Zhruba od tretiny sa však štýl trochu mení a pribúdajú hrátky s kockami a skákanie po plošinkách. S logikou si ale teraz autori moc hlavu nelámali. Prečo by prechádzajúci vyšetrovateľ nechával svoje zápisky pohodené na stoloch v každej druhej miestnosti? A prečo by boli tiež porozhadzované zvukové záznamy, najmä keď si uvedomíme, že boli vytvorené v roku 1947? A aj keď celú školu po nevyšetrenom incidente so zmiznutiami zatvorili, prečo by rôzne záznamy, zápisky a nahrávky ponechali na svojich miestach? V podobných hrách logiku často nehľadám, ale v The Crow’s Eye je toto trošku za hranicou.

Inak samotné hranie odsýpa veľmi svižne a pre skúsenejšieho adventuristu tu nemôže existovať žiadny zásek. Interaktívne predmety a zápisky pre istotu preblikávajú, logické hádanky, ktoré občas vďaka fyzike pripomínajú hru Portal nepredstavujú žiadnu väčšiu výzvu. Autori zrejme chceli hru aspoň trochu sťažiť tak, že ukladanie pozícii umožnili len v nástenných hodinách, ktoré sa nachádzajú len po jednom kuse na každom poschodí. Ale vzhľadom na jednoduchosť chodieb, kedy nehrozí žiadne blúdenie, to za sťaženie hry nepovažujem. Občas treba nájsť nejaký kľuč k ďalším dverám, alebo postláčať nejaké páčky, či vyliezť rebríkom do vetracej šachty. V neskorších fázach som si užil aj skákanie po plošinkách, či hrátky s teleportom. V hre môžete aj kombinovať predmety a zhotoviť si tak sadu na liečenie, alebo zostrojiť šperhák, ale prípadov, kde tieto veci budete potrebovať je len zopár.

Celú dobu som mal dojem, že logické hádanky, adventúrne hľadanie kľúčov a prítomná fyzika na manipuláciu predmetov je tu len preto, aby sa nepovedalo. K čomu je rozbíjanie rôznych fľašiek, váz a skúmaviek? Až na pár prípadov, kedy sa tam niečo skrývalo, to bolo k ničomu, možno len tak k pobaveniu hráča, keďže si vývojári licencovali engine, ktorý to umožňuje. Ale zmysluplne ho iste nevyužili. Inak samotný engine Unity šľape bez problémov. Keďže sa celá hra, až na samotný záver odohráva v interiéroch, hardwarová náročnosť nemohla byť vysoká. Hrateľnosť je teda priemerná, vizuálna stránka takisto, tak v čom The Crow’s Eye boduje?

Podľa mňa hlavne na samotnom hlavnom námete a príbehu. Ten je rozhodne zaujímavý, postupne graduje, aj keď som mal pocit, že španielsky vývojári, čo mali na starosti dizajn prostredia mu moc nepomohli. Námet so zmiznutými študentmi bol od začiatku hybnou silou atmosféry, pretože bol jednoduchý. Chodil som opustenými chodbami, nazrel aj do triedy, kde samotný zmiznutí študenti predtým sedávali a pri pohľade na ich fotku v triede ma príjemne mrazilo. Po chodbách boli počuť rôzne zvuky a keď som postupne zistil, že škola bola vlastne len neskôr prestavaná pôvodného starého laboratória, atmosféra gradovala. Lenže potom s niečo zlomilo. Príšera, ktorá na mňa vyskočila, ma síce na prvýkrát vyľakala, ale vo svojej podstate bola skôr smiešna. Skôr by som sa bál nejakých duchov, či nejakých prízrakov ale bohužiaľ autori túto hustú atmosféru nedržali a tá začala v polovici hry pomaly upadať. Keď som sa cez zvláštne dvere, ktoré pripomínali vstup do nejakého Vaultu dostal do časti, ktoré bolo pôvodne laboratóriom, štýl hry sa zmenil. Odrazu som musel nelogicky posúvať rôzne krabice, hrať sa s magnetom, skákať po plošinách, hlavná postava prepadala rôznym víziám a všetkého bolo tak nejako zrazu moc. Na malej ploche a v krátkej hernej dobe toho autori chceli ukázať čo najviac, ale akoby zabudli, že kvalitná atmosféra sa buduje pomaly a postupne.

Na záver musím skonštatovať, že neľutujem strávený čas nad touto hrou. Každý, kto má rád podobné hororové adventúry si ju pokojne môže zahrať a môžem mu ju odporučiť. Nehľadajte v hre nič svetoborné, španielsky vývojári sa snažili, ale zo šedého priemeru svoje dielko nevytiahli. A preto aj moje hodnotenie bude odzrkadľovať priemernosť tejto hry.

Tak som to dohral. Bol som pripravený na všetko, hlavne však na virtuálne umieranie a ďalšiu porciu bezútešného a upadajúceho sveta. Bol som však hlavne zvedavý, čo môže priniesť tretí diel hráčovi, ktorý v predchádzajúcich dieloch nahral už stovky hodín a vyskúšal takmer všetky postavy.

Čím sa asi najviac líši Dark Souls III od svojich predchodcov, je vysoká linearita. V prechádzajúcich dieloch nebol problém vojsť do lokácie, kde som nemal čo robiť a bol som nemilosrdne rozsekaný na franforce. Tu sa to nemohlo stať. Akýsi centrálny hub, teda bezpečné centrum, kde sa nachádza zopár obchodníkov a hlavne tzv. strážkyňa ohňa boli síce aj v oboch predchádzajúcich dieloch, tu som sa však vďaka systému teleportov cez ohniská dostával do jednotlivých dôležitých lokalít postupne. Celkovo sa tretí diel preto vyznačuje najväčšou kompaktnosťou, lineárnosťou a jednotným štýlom. Síce aj tu na mňa čakali rôznorodé prostredia, ako močiare, krypty, hrady, či menšie dediny, ale všetko má veľmi podobnú architektúru. V tomto je druhý diel iste neprekonaný, pretože ten je nielen najrozsiahlejší, ale poskytuje aj najväčšiu variabilitu prostredí. V Dark Souls 3 absolútne dominuje akási neogotická architektúra, zrejme použitá (využitá) z Bloodborne. Takmer všetky boosfighty sa odohrávajú v gotických katedrálach, ktorých je v tomto diely skutočne neúrekom. Neviem, či je štýlová jednota plusom oproti rôznorodosti, ale mne viacej vyhovovala väčšia variabilita prostredí v Dark Souls II. Na druhú stranu sami však zvláštny gotický „feeling“, ktorý tu absolútne dominuje páčil. V obrovských katedrálach bolo radosť pobehovať a boje s bizarnými kňazmi a veriacimi boli príjemnou zábavou.

Prostrediu ako takému nemám moc čo vytýkať. Gotické katedrály a obrovské mestá pôsobia vskutku veľkolepo a dizajn prostredia je navrhnutý takmer dokonale. Nemôže sa stať, žeby hráč na dlhší čas zablúdil a v podstate platí, že čo je v hre vidieť, tam sa dá aj vždy priamo dostať. Nie sú tu žiadne obyčajné kulisy len tak pre efekt. Dokonca aj zvláštny chrám, ktorý je počas celej hry občas vidieť kdesi v diaľke na vysokých skalách je dostupný, avšak vstup do neho je nepovinný a preto dostať sa tam vyžaduje trochu viacej premýšľania.

Často spomínaný druhý diel bol prijatý fanúšikmi trochu rozporuplne a tak sa From Software rozhodli vypočuť túto kritiku a sľubovali návrat k princípom a štýlu prvého dielu. Ja osobne však Dark Souls II vôbec nepovažujem za tak slabší, ako sa tvrdí, tak som zase nebol príliš nadšený z veľkého množstva odkazov na prvý diel. Celé univerzum Dark Souls sa v trojke uzavrelo a až teraz sa ukázalo, že druhý diel bol vlastne príbehová odbočka, odohrávajúca sa v inej krajine. Trojka sa odohráva na miestach jednotky, aj keď v neskoršej budúcnosti a tak známe miesta sú často opravené, prestavané alebo naopak spustnuté. Hlavne je to vidno na kultovej lokácií Anor Londo. V prvom diely, keď som sa do tohto úchvatného mesta bohov dostal, spadla mi čeľusť. Bola to iste najveľkolepejšie prostredie celej hry. Zvyšné lokácie, ako Undead Burg, či opustené, zaplavené Nové Londo mu nemohli konkurovať. Teraz ale táto slávna lokalita úplne zapadá do zvyšného prostredia, ktoré je často veľkolepejšie a také obrovské gotické mesto Irithyll ho určite zatieňuje. A toto je typické pre celú hru. Všetko je veľkolepejšie, bossovia, protivníci, všade sú rozsiahle priestory. Nevravím, že je to na škodu veci, ale menej býva často viacej.

Súboje s bossmi sú iste najľahšími z celej série. Samotní bossovia vyzerajú veľkolepo, sú rýchlejší, často majestátnejší než predtým a boje sú veľmi agresívne na pohľad. Ale čoskoro som zistil, že vlastne len tak klamú telom. Som síce rád, že som sa nemusel trápiť z často prepálenou náročnosťou, ktorou sa vyznačovali najmä boje v DLCčkach v Dark Souls II, ale niektorí bossovia mohli predstavovať väčšiu výzvu.

Dark Souls III ale fanúšikov sklamať nemôže. Hlavné princípy hry zostali zachované, univerzum sveta dostalo konečne ako-takú hlavu a pätu a vizuálne spracovanie a ozvučenie je určite vrcholom série. Bohužiaľ však som si hranie až tak neužil, ako som čakal. Dostavil sa určitý efekt prejedenia a preto „wow“ efekt už nemal takú silu, ako predtým. Najvyšší čas, aby sa séria ukončila, pretože všetkého veľa škodí. From Sofware si to sami dobre uvedomili a som rád, že sa z tejto unikátnej série nestane ďalšia vyhorená ždímačka prachov ako napr. Assassin's Creed. Pre tento skvost by to bola iste škoda.

Ultima Underworld 1 je hra, ktorá je mnohými fanúšikmi dungeon crawlerov považovaná za vrchol tohto sub-žánru. Dokonca aj napriek tomu, že obsahuje veci, ktoré títo hráči nemajú práve v láske, napríklad: real-time súboje, alebo 3D grafiku. Prečo je teda tak vychvaľovaná aj takými hráčmi ako sú Richmond, alebo Ringo? :) Na túto otázku som sa pokúsil nájsť odpoveď sám, keď som si hru kúpil na GoGu....

Pred hraním som o hre vedel jedine to, že je real-time, potom mala mať úžasnú atmosféru a podivnú hudbu a že je to vraj TOP dungeon. So všetkým sa dá v podstate súhlasiť, s výnimkou posledného! Tam už to tak jednoznačne nevnímam, ale poďme na to pekne rad za radom....

Atmosféra hry a celej kobky "Stižskej priepasti" je naozaj fantastická. Dokresľuje ju ešte aj skutočne veľmi originálna a zvláštna hudba, ktorá hre dodáva naozaj unikátnu a neopakovateľnú atmosféru a rozhodne je jedným z najsilnejších pilierov celej hry.

Dizajn levelov je snáď bez nadsázky asi najlepším zo všetkých hier, ktoré som mal zatiaľ tú česť hrať (no geniálny Dark Souls 1 nerátam). V žiadnom inom RPG ma tak nebavilo skúmanie každého kúta ako práve v Ultime Underworld. Exploring je bezkonkurenčne najzábavnejšou časťou tejto hry. Fakt som si celú hru hovoril, že keby tam aj bolo nejaké poschodie, ktoré by nemalo žiadneho protivníka, tak by to hre nijako neuškodilo a len skúmanie prázdneho poschodia by úplne stačilo. A práve tu sa dostávame k hlavnému záporu celej hry...

Súboje v Ultime Underworld nie sú moc zábavné a ešte sú navyše jednoduché. Je síce pekné, že hra ich má nemá mnoho, ale tých zopár, ktoré hra obsahuje mohli vývojári vyriešiť aj lepšie. Respektíve som za moju postavu bojovníka nenarazil v hre na jediného protivníka, ktorý by mi spôsobil čo i len menši problém. Jedine s výnimkou konca, kde hra na mňa doslova na každom rohu hádzala všetky možné aj nemožné typy protivníkov a nechápal som, čo tak hlboko jednotlivé druhy robia. Celkovo mohla mať hra súboje, ktoré by predstavovali aspoň menšiu výzvu a nemusela na mňa (našťastie až na konci) vrhať na každom rohu protivníka aby aspoň trochu zvýšila obtiažnosť týmto umelým spôsobom. Toto ja osobne považujem za dosť zlé rozhodnutie. V podstate, hra si mohla zachovať počet protivníkov aký mala (samozrejme až na to nešťastné posledné poschodie), ale mohla z nich spraviť väčšiu výzvu, akú predstavujú iné dungeony.

No ale hádanky sú iné kafe. Tie sú naozaj hardcore a niektoré sú bez návodu takmer nevyriešiteľné. Dosť často bolo treba mať v inventári predmet z poschodia, ktoré bolo o 4 levely vyššie (v UU ide hráč z hora dole :), inokedy bolo treba objaviť veľmi skryté miesto, alebo postave odpovedať na otázku napísaním odpovede. Jednoducho povedané, keď súboje nepredstavovali výzvu, tak hádanky rozhodne áno.

Ale aby som tie súboje až tak nehanil, tak skonštatujem, že pokiaľ si hráč navolí postavu mága tak už naozaj výzvou sú. Ale tu vidím ďalší zápor hry a tým je nevyváženosť. Osobne si myslím, že každé RPG by sa malo aspoň trošku snažiť o vyváženie povolaní a nie, že za povolanie A je hra prechádzka ružovým sadom a za povolanie B je naozaj výzva. Teda jediný spôsob, akým si hru za bojovníka spraviť ťažkú, je nechať si na začiatku zámerne vygenerovať zlé štatistiky. Za mága sa ani snažiť nemusíte.

Príbeh je v hre štandardné fantasy o záchrane sveta pred zlým démonom, ale na druhú stranu si viem živo predstaviť že vo svojej dobe kedy neexistovali milióny podobných hier, tak naozaj mohol pôsobiť výnimočne. Myslím že UU je aj jedno z prvých RPG, ktoré malo rozprávaný príbeh cez hru. Napríklad v takom Dungeon Masterovi sa hráč dozvie príbeh iba tak, ak si prečíta jednu kratšiu poviedku v manuáli (dnes ju nájdete na internete aj v češtine), ale zato v UU je už príbeh rozprávaný cez postavy a dialógy. A toto prvenstvo hre zobrať nemôžem a ani nechcem.

Questy sú klasické zabi/dones/prines a nie sú moc originálne, ale zato to bolo snáď prvé RPG, ktoré vôbec nejaké questy malo a aspoň je pekné vidieť, že mnohé dnešné RPG sa od roku 1992 v tomto smere moc neposunuli.

Takže vo výsledku môže komentár pôsobiť dosť negatívne, ale fakt, že hra obsahuje množstvo skvelých nápadov a rozhodnutí + ešte aj to, že som sa u hry skvele bavil, mi nedovoľuje hru hodnotiť nižšie. Avšak mi UU nepríde vôbec lepšia než taký Might and Magic III a Might and Magic VI, alebo Dungeon Master. Keď nad tým tak premýšľam, tak tieto spomínané hry dávam stále o kúsoček vyššie než prvú Ultimu Underworld.

GOG Galaxy mi ukazuje nahratých celkovo 29 hodín a 40 minút, ale je v tom zarátaný aj môj prvý, neúspešný pokus za mága.

Je Husk len ďalší hororový walking simulátor, alebo ďalšia variácia na skrývačku typu Amnesia? Zo všetkého trochu a aj niečo navyše.
Príbeh začína tak, že rodinka cestuje vlakom na základe želania otca hlavného hrdinu. Ten ho totiž v liste poprosil, aby ho pred smrťou ešte navštívil v jeho rodnom meste. Vlak, v ktorom rodina cestuje, sa však vykoľají a dcéra aj so ženou zmiznú. Havária sa stane len kúsok od cieľového mesta a tak sa hlavný hrdina rýchlo ocitne na starom známom mieste. Všetko je však už inak, než si pamätal z detstva. V meste nie je živá duša a to čo občas stretne, ťažko definovať ako živé. Úplne bezbranný sa pustí na prieskum mesta a do hľadania svojich najbližších.

Spočiatku som mal dojem, že hrám klasický walking simulátor, založený na minimálnej interakcii a pri absencii akéhokoľvek boja. Keď som však stretol v uliciach prvú príšeru, akoby vystrihnutú z druhého Silent Hillu, hneď mi napadlo, že asi začína hororová skrývačka typu Slender, ktoré priznám sa, príliš nemusím. Našťastie, o chvíľu mi tvorcovia ponúkli hrdzavú trubku, ktorá sa prekvapivo nepoužila len na rozbitie visacieho zámku, ale aj na ubitie príšery. Vývojári tak dali hráčovi na výber. Pred nepriateľmi sa môže skrývať, alebo sa im postaviť čelom. Celkom príjemné prekvapenie a ďalšie mali už čoskoro nasledovať.

Prostredia sa začali veľmi rýchlo meniť. Chvíľu som si pobehal po opustenej stanici, potom po opustených úzkych uliciach aby som zavítal aj do strašidelnej bytovky s bábikami sediacimi na kresle. Onedlho som už bol na policajnej stanici, kde som sa dostal dokonca k ďalšej zbrani- revolveru. Tam bolo opäť na výber, buď príšere rýchlo uniknúť, alebo ju zastreliť. Zvolil som druhú možnosť a opäť som bol potešený, že na dve rany išla dole. Nemám totiž rád umelo zvyšovanú, často nelogickú náročnosť, keď niekoho trafíte dvakrát do hlavy, a on si ďalej pobehuje, akoby sa mu nič nestalo. Za absenciu tejto frustrácie, bohužiaľ tak často používanej v hrách, musím pridať vývojárom ďalší plusový bod.

V tomto trende hra pokračovala ďalej. Nikde som sa nezdržal pridlho. Všade bolo treba nájsť nejaký ten kľuč, občas prístupovú kartu alebo vstupný kód a išlo sa ďalej. Keďže všetky interaktívne predmety svietia na bielo, nebol problém nič nájsť a žiadny zákys nehrozil. Aj keď som čakal, že v meste strávim dlhý čas, opäť sa tak nestalo. Asi po ďalšej hodine som už vstúpil som do atmosférického cintorína. Aj v tom strávil len pár minút, aby som sa na jeho okraji nečakane zrútil na pláž pod ním. Ocitol som sa na pláži rozbúreného chladného mora... V diaľke svietili hrozivým červeným svetlom bóje, na brehu boli vraky stroskotaných lodí, ľudské kosti a lebky utopencov a veľký vchod doslova lákal vstúpiť do tajomnej jaskyne... Dear Esther?

Keďže hra trvá len niečo okolo päť hodín, tak počet rôznorodých prostredí vám zaručuje, že sa ani chvíľu nenudíte. Všetkého je v tejto hre tak akurát. Chvíľku si môžete pokojne skúmať prostredie ako v klasickom walking simulátory, chvíľku sa môžete hrať na skrývačku s príšerami, alebo si s nimi zabojovať.

Keď ale kladiete dôraz na technické spracovanie a vizuál, tak si pokojne odoberte aj 20 bodov z môjho konečného hodnotenia. Unreal Engine 4 totiž nebol použitý príliš šťastne a vývojári si asi mali licencovať niečo staršie. Textúry doskakujú veľmi neskoro a mal som niekedy pocit, že hrám nejakú hru z Playstation 2 a nie PC hru z roku 2017. Hra ani pri nastaveniach na ultra nevyzerá príliš dobre. A jednu kapitolu som musel kvôli autosavingu hrať až dvakrát, kedže sa rozbili textúry a ja som sa prepadol ktovie, kam...

Avšak, keď máte radi hororovky každého typu, či už survival, alebo walking simulátory, iste dajte Huskovi šancu a zrejme budete spokojní.

Tak ako sa po nečakanom úspechu Dear Ester rozmohli takzvané "walking simulátory" po otvorených priestranstvách, tak po úspechu hry Gone Home zase herný trh zaplavili walking simulátory po vnútorných priestoroch. A ako by mal ten vnútorný priestor vyzerať, keď nie tajomne až hororovo, aby tak hráča zaujal? Len tak pobehovať napríklad po obyčajnom dome, kde by ste sledovali spiacu mačku na okne, alebo ženu ako varí obed, by bola iste nuda..:)

A tak zrejme preto sa tieto walking simulátory odohrávajú v strašidelných, alebo aspoň pochmúrnych domoch. Táto hra nie je výnimkou a len pokračuje vo vychodených šlapajách podobných hier...

Tvorcovia House of Caravan stavili hlavne na atmosféru, ako vystrihnutú zo starých hororov Rogera Cormana, ktorý v 60. rokoch sfilmoval zopár známych poviedok Edgara Alana Poa. Avšak zatiaľ čo Cormanove béčkové horory neskôr získali vďaka nenapodobiteľnej atmosfére a hercovi Vincentovi Pricemu právom status kultových filmov, tejto hre to podľa mňa nehrozí. Rovnako ako Cormanove filmy, aj hra House of Caravan mala iste malý rozpočet, ale ona na rozdiel od filmov nemá skrytého žolíka v podobe skvelého herca Vincenta Priceho a až príliš sa podobá ostatným podobným hrám, ktorých je tiež až príliš veľa.

Dej je pomerne jednoduchý, akurát sa už tradične odkrýva pomerne zložito cez rôzne nachádzané zápisky. Len teda v skratke: Mladého chlapca unesú neznámi muži, ale vypustia ho v starom dome a nechajú osamote. Vy ako hráč musíte zistiť, prečo vás uniesli, prečo vás dali práve do tohto domu a komu vlastne ten dom patrí. Viac o príbehu písať nemôžem, pretože hra je krátka (cez 2 hodinky) a tak aj vyvrcholenie príbehu nastane celkom skoro.

Grafické spracovanie sa dá s prižmúrenými očami považovať za dostatočné, aj keď ja by som ho štylizoval trošku inak. Pastelové farby sa do gotického hororu proste nehodia. Nie každý vie s nimi zachádzať a nemá taký talent ako Mario Bava...:)
Hádanky sú jednoduché a jediný originálny nápad s podrobným skúmaním fotiek a hľadaním písmen pre kód do trezoru je zase trochu nelogický. Inak musíte zložiť pár roztrhaných fotiek a listov ako klasické puzzle a to je tak všetko.

Vyvrcholenie hry je veľmi neuspokojivé. Síce sa nakoniec dostanete aj do rodinnej krypty, ale škrípajúcu atmosféru jedna stará krypta zachrániť nemôže. Treba dodať, že príbeh je vcelku logický a záverečné vyvrcholenie malo hlavu a patu, ale fakt, že pointu príbehu som už pred koncom vytušil, nie je dobré hodnotenie pre scenáristu.

Suma sumárum musím povedať, že hra je na Steame dlhodobo za nízky peniaz, takže ako takú ju môžem odporučiť, ale je taká priemerná, že zrejme onedlho zabudnem o čom bola. Najlepšie na nej je to, že ľahučko u nej splníte všetky achievementy a zhrabnete nejaké kartičky. A to nie je moc dobré vysvedčenie pre akúkoľvek hru...

Virtuálna realita preniká do našich životov čoraz častejšie. Nejde len o medziľudské vzťahy, ktoré sú nebadane čoraz viacej budované cez virtuálne siete, ale preniká do bežného života jednotlivca. Stále viac sme na nej závislí, ale čo by sa stalo, keby to dospelo až do takého štádia, že by na nej závisela dokonca celá naša existencia?

Tvorcovia sci-fi hororovky SOMA idú na to dosť tvrdo. V tomto prípade nejde o pomalé, plíživé zväčšovanie vplyvu virtuality na nás, ale o doslova šokovú terapiu. Jedného dňa totiž spadne na Zem meteor a zničí všetok obývateľný život na povrchu. Jediní, kto prežil, boli ľudia, v tej chvíli skrytí v relatívnom bezpečí podmorských vedeckých základní. Dlhodobé prežívanie v týchto stiesnených podmorských základniach situáciu však riešiť nemôže. Dokedy tam ľudia vydržia? Ako sa môžu zase začať znovu rozmnožovať, keď sú tieto základne limitované svojou malou kapacitou? Jedinou možnosťou je teda opustiť zničenú Zem a hľadať ďalšiu budúcnosť v nekonečnom vesmíre. Ale ako to dokázať, keď je Zem zničená, s technického hľadiska je to teda nemožné a o nejakom odlete vo veľkom štýle raketou môžu len snívať?
SOMA je neskutočne depresívny až mrazivý horor ani nie tak stiesnenou a klaustrofobickou atmosférou chátrajúcich podmorských základní, ale skôr tým, že hráčovi je jasné, že happyend sa konať nemôže. Hlavný hrdina síce neustále postupuje vpred a v spolupráci zo svojou virtuálnou kamoškou spoločne mieria k cieľu, ale je to skutočne víťazstvo, čo chcú dosiahnuť?

Je človek hlavne biologická bytosť, alebo je u neho dôležitá hlavne jeho duša? A čo je to vlastne tá slávna duša, o ktorej sa hovorí už tisíce rokov?

Soma je od tvorcov Amnesie, teda hry, ktorá patrí k najzásadnejším dielam survival hororu a tak niektoré mechaniky sú podobné. Hlavný hrdina sa občas musí skrývať pred hrozivými nepriateľmi a príbeh sa takisto odkrýva cez nachádzanie rôznych zápiskov a odkazov. Ale tie nové veci, čo SOMA prináša sú skutočne príjemným oživeným žánru a sú v celej hre najdôležitejšie. Prítomnosť ďalšej bytosti, aj keď len vo virtuálnej podobe dáva hlavnej postave akúsi iskierku nádeje. V hroznom chladnom komplexe tak stále nie je úplne sám. Ale fakt, že to nie je žiadna teplá ľudská bytosť z mäsa a krvi, ale len nejaký virtuálny software, ktorý sa v podobe prenášať ako nejaký obrázok v USB kľúči, neustále útočí na hráčove podvedomie.

Keď ste dočítali až sem, možno ste si všimli, že v celom komentári bolo nejako priveľa viet, ukončených otáznikom. Je to vraj proti pravidlám každého dobrého článku, ale v prípade tohto komentára sa inak sa nedalo. Áno, táto hra totiž predkladá obrovské množstvo otáznikov a dokonca doslova útočí na najzákladnejšie otázky bytia. A preto to ukončím znova provokatívne a zámerne ďalšími otázkami:

Čo sa stane s týmto komentárom, keď vypnú internet, alebo napríklad raz zrušia DH?
Nemám ho vytlačený na papieri a tak sa navždy v sekunde stratí v prepadlisku dejín. A tak je to aj z celou pointou Somy: Všetko je v hre reálne zničené, nie je šanca na zmenu, ale hrdinovia veria, že reálny svet už nie je dôležitý a vesmírna energia, alebo duša je to isté, ako virtuálna realita.

Hmm... Skutočne by to mohlo byť tak?

Žáner dungeon crawler, ktorý reprezentuje napríklad hra Dungeon Master sa už dávno neteší takej popularite ako kedysi, ale občas sa k nemu niektorí vývojári vrátia a oprášia ho. Teraz sa tak stalo v treťom pokračovaní série Brány Skeldalu od českého vývojárskeho štúdia Napoleon Games.

Hneď na začiatku treba poznamenať, že tvorcom hry nešlo o oživenie už v podstate mŕtveho žánru a ani slávy pôvodnej hry z roku 1998. Takéto ambície sú jednoducho priveľké na malé štúdio, ktoré sa v posledných rokoch venovalo skôr tvorbe hier na mobilné platformy. 7 mágů je každopádne zjavným návratom k štýlu prvého dielu a nie k dvojke, ktorá bola skôr mixom RPG a adventúry. Je to proste poctivý dungeon crawler, držiaci sa pevne svojich starých, no osvedčených princípov. V ňom napríklad nikdy nešlo o nejaký prepracovaný príbeh a táto hra sa toho drží. Príbeh sa odohráva na ostrove Rovenland, kde sú miestni roľníci pravidelne terorizovaní skupinkou asi tridsiatich prospektorov. V súvislosti s tým sa vyberú hľadať pomoc a to je už úloha pre vás. Nakoľko by ste však sami nič nezmohli, rozhodnete sa vyhľadať ďalších šiestich mágov, s pomocou ktorých by ste ich mohli ochrániť.

Ide o známy koncept, s ktorým prišiel prvýkrát japonský film Sedem samurajov (1954). Tvorcovia sa dokonca priamo inšpirovali aj niektorými postavami a scénami z tohto filmu. Hlavný hrdina je napríklad rovnako sympatický outsider a podvodník neurodzeného pôvodu, akým bol falošný samuraj Kikučijo v spomínanom filme. V hre sa dokonca dočkáte priamej narážky na slávnu scénu z filmu, kedy sa ho ostatní rozhodnú pred odchodom z mesta vyhodiť zo skupiny a on sa k nim vráti pri chytaní rýb. Vaša cesta sa však na rozdiel od filmu začína v krypte pod miestnym hostincom, kde ihneď nájdete prvého spoločníka. Vašou úlohou je potom nájsť ďalších piatich.

Hľadanie ďalších posíl je náplňou takmer celej prvej polovice hry. Celá táto časť sa drží jednoduchej schémy. Vyhľadať správny dungeon, zistiť, ako sa v ňom dá prežiť a na jeho konci získať ďalšiu posilu. Ku každému novému členovi sa teda musíte doslova prebiť a jedinou výnimkou je čarodejnica pochádzajúca priamo z mesta. Tá sa k vám pridá len potom, čo dosiahnete dostatočne vysokú úroveň charizmy. Samotné stretnutia s novými spoločníkmi sú však často dosť nepresvedčivé. Napríklad starý mág na otrokárskej lodi ani nedokáže poriadne vysvetliť, čo tam robil, a miesto toho vás okamžite odmietne. Keď mu však poviete, že chcete brániť dedinu pred zlými mágmi, ihneď zmení prístup a názor na vás. Podobne je na tom čarodejnica z močiarov, ktorá postáva na ich konci. Z dialógu s ňou som vonkoncom nepochopil, či patrila k miestnemu kmeňu, alebo bola ich zajatec.

Dialógy a príbeh je asi najväčšou slabinou hry. Ako som spomínal, v tomto žánri o príbeh nikdy nijak zvlášť nešlo, ale to nič nemení na tom, že mu chýba elementárna logika. V textoch sú občas náznaky humoru a snaha o originalitu, ale nakoniec som bol vždy rád, keď sa tieto nie príliš vydarené dialógy skončili a začala bojová časť.

Tá je totiž najsilnejšou zložkou hry. Pohybujete sa po štvorcoch a keď narazíte na protivníka, hra sa prepne do ťahového režimu. Toto pravidlo však neplatí úplne, pretože keď sa vám podarí v diaľke zhliadnuť protivníka, tak ho môžete v reálnom čase zasiahnuť diaľkovými kúzlami, či šípmi. Takže keď sa začne bojovať naostro, je už zranený a v ťahovom súboji máte výhodu. Príjemným spestrením je využívanie hudobných skladieb priamo v boji. V podstate ide iba o akýsi iný druh kúzlenia, ale na rozdiel od klasických kúziel sa skladby zosielajú pomocou hudobných nástrojov. Niektoré sú naviac originálne a ich spracovanie je veľmi vydarené. Napríklad ak zahráte skladbu Mojžiš, tak sa pred vami otvorí morská hladina ako v Biblii a môžete chodiť po morskom dne suchou nohou, navyše práve pri tomto kúzle hrala skvelá orchestrálna hudba.

Prostredia sa často menia a to dosť zásadne. Jednu chvíľu si vykračujete príjemným lesom so žltým nádychom, aby ste sa po tom, čo vleziete cez jeden otvor, ocitli okamžite v krajine večného ľadu. Zmeny sú vždy rýchle a radikálne, takže to môže byť ďalším prvkom, čo môže vadiť hráčom odchovaným na dnešných hrách. Staré dungeony nikdy neoplývali nejakým realizmom, takže aj v tomto nové Brány Skeldalu len pokračujú vo vychodených šľapajách.

Rovnako je to aj s nápovedou, ktorá je tu minimálna a hráča za ručičku nikto nevedie. Kde a aké kúzlo použiť sa dá pochopiť z denníka, ktorý obsahuje ich podrobný popis, ale často sa mi stalo, že som netušil, čo a ako presne mám spraviť. Všetci členovia vašej skupiny sú síce v zásade mágovia, ale každého môžete levelovať iným smerom. Z jedného som spravil výborného strelca, keďže som mu zvyšoval rýchlosť a z hlavného hrdinu bol nakoniec bojovník s halapartňou. Akým smerom by sa každá postava mala uberať, vám inak jemne naznačujú aj ich základné štatistiky. V okamihu, keď bude vaša skupinka kompletná, totiž musíte mať jasno, kto bude v prvej línii a kto bude len zozadu podporovať kúzlami. Samotné súboje len na normálnej náročnosti nie sú vôbec jednoduché a pri zlom zostavení skupiny sa neskôr poriadne zapotíte. Princíp súbojov je navyše často postavený na vhodnom rozmiestnení vašich členov partie, pretože len jednoduchým kúzlením si nevystačíte. Pri každom súboji máte totiž možnosť rozmiestniť vašich spoločníkov na okolité štvorce a prípadne aj protivníka obkľúčiť. Občas je to dokonca nutnosť – napríklad pri bojoch s vyvolávačmi, kde dvaja môžu bojovať s vyvolanými príšerami, zatiaľ čo zvyšok likviduje samotných vyvolávačov. Tento systém rozmiestňovania je využitý aj v iných aspektoch hry. Často musíte s jednou postavou urobiť nejaký úkon, aby zostávajúce mali čas sa niekam premiestniť, alebo niečo otvoriť.

Vizuálne spracovanie hry považujem za dostatočné, aj keď krajina a prostredie neoplývajú veľkou detailnosťou. Celá krajina, dokonca aj veľké mesto v úvode hry sú takmer bez života a pôsobia dosť sterilne. Základom PC verzie je totiž pôvodom mobilná hra a technické limity tak boli jasne dané. Samotný PC port sa síce vydaril, ale modely postáv a objektov, ktoré môžu na tablete vyzerať pekne, na veľkom monitore počítača krásou iste neoplývajú.

Hre rozhodne nechýba atmosféra starých hier a nové princípy, ktoré prináša, sú spracované dobre. Takmer v každej časti ma prekvapila originálnou hádankou a hudobná mágia je rozhodne dobrý a svieži nápad. Súboje sú zaujímavé a možnosť ich riešiť taktickým rozmiestňovaním postáv zabraňoval číhajúcemu stereotypu. Príbeh je síce jednoduchý a dialógy slabé, ale v tomto žánri sa to dá akceptovať. Aj preto môžem nové Brány Skeldalu odporučiť minimálne fanúšikom dungeon crawlerov.

Ku Gabriel Knightovi som sa dostal, rovnako ako k celému žánru adventúr pomerne neskoro. Vlastne ma k nemu priviedla Herná výzva 2016, do ktorej som si zvolil hru Posel Smrti a ktorý bol mojou prvou klasickou point click adventúrou. A keďže Posel smrti u mňa zabodoval, tak som sa o tento žáner začínal viac zaujímať. Neskôr, po pár ďalších dohraných adventúrach ako Posel smrti 2,3 alebo I Have No Mouth, and I Must Scream som sa rozhodol skúsiť Gabriel Knighta. Ten totiž tu na DH má vcelku vysoké hodnotenie a mnoho ľudí ho považuje za jednu z najlepších adventúr.

Zrejme najviac chválením prvkom v hre je príbeh. Ten sa aj mne naozaj páčil a zaujímal som sa o neho po celú dobu hrania. Je dobre vystavaný, obsahuje zaujímavé charaktery a obecne mi detektívne príbehy k adventúram sadnú :) Dokážem ale pochopiť, že každému tá Voodoo tematika, okolo ktorej sa hlavný príbeh točí nemusí sadnúť, ale osobne mi to prišlo zaujímavé a celkom aj originálne.

Čo mi ale na hre veľmi vadilo, bolo zbytočné množstvo ovládacích ikoniek. Vôbec by neuškodilo, keby v hre aspoň dve vyradili. Takto sa mi občas stávalo že som vedel čo chcem spraviť, len som musel skúšať niekoľko tlačidiel než som zistil, ktoré je to správne. Pre niekoho asi len detail, ale mne to trošku vadilo :)

Ďalšia vec, ktorá mi úplne nesadla, bola občas premrštená obtiažnosť hry. Možno pre skúseného hráča adventúr to tak nemusí byť, ale ja, ktorý som adventúry až do nedávna vôbec nehrával, som sa občas musel pozrieť aj do návodu, čomu sa inak vyhýbam. aby som nakoniec zistil že som len niekde vynechal obyčajný predmet, alebo niekomu niečo neukázal. Viem, že to nie je chyba hry ako takej, ale občas ma proste naštvalo, že do toho návodu som sa pozrieť musel, lebo som nevedel ako mám pokročiť. Ale našťastie som to nemusel robiť príliš často.

Atmosféra ale bola v hre výborná, niektoré lokácie sú nezabudnuteľné, rovnako ako ich soundtrack. Napríklad ten v Gabrielovej knižnici bol fantastický :) Vizuálny vzhľad mi na svoju dobu sadol, ale napríklad také o rok staršie Quest for Glory 1 mi prišlo z neznámych dôvodov graficky o niečo lepšie.

Každopádne, aj napriek vyššie uvedeným záporom myslím, že viem, prečo sa Gabriel Knight radí medzi najlepšie adventúry. Pokiaľ prekúsnete občasnú vyššiu obtiažnosť než je v novších hrách a nebude vám vadiť Voodoo tematika a príbeh, tak vám Gabriel Knight ukáže ako má vyzerať výborná adventúra so skvelou atmosférou, charaktermi a samozrejme príbehom.

Adventúry sú žáner, ktorý si stále drží svojich priaznivcov. V poslednej dobe mu k životaschopnosti pomáhajú nielen interaktívne filmy, ale aj hidden object hry. Tie si svojou nenáročnosťou získali hlavne casual, čiže takzvaných príležitostných hráčov. Vývojári Mad Head Games zo Srbska, ktorí predtým tvorili výlučne iba malé hidden object hry, sa rozhodli skombinovať práve klasickú adventúru s prvkami hidden object hier a k tomu pridali aj zopár ďalších inovatívnych prvkov.

Prvá epizóda: The Ancient Flame:

V známom americkom meste San Franciscu, začne úradovať neznámy vrah, ktorý upaľuje svoje obete zaživa. Polícia, ktorá je bezradná, kontaktuje súkromného detektíva Adama Wolfeho, aby jej pomohol s prípadom. Nie je to ich pritom zďaleka ich prvá spolupráca. Adam totiž ani nie je obyčajný detektív, ale má vzácnu schopnosť silnej koncentrácie, vďaka ktorej dokáže odhaliť kľúčové predmety, alebo komunikovať s duchmi. Jeho veľkým pomocníkom sú aj záhadné špeciálne hodinky, ktoré ukazujú výjavy z minulosti. Adam sa aj vďaka svojim spomínaným schopnostiam dostane rýchlo na stopu ohnivému vrahovi a po krátkej naháňačke v kanalizácii ho dokonca zlikviduje. Zároveň je však svedkom toho, že z vrahovho tela vyletí ohnivý démon. Udalosti naberú rýchly spád, nakoľko je zrejmé, že za vrahovou posadnutosťou ohňom stoja nadprirodzené sily. Adam sa tak naplno vrhá do prípadu točiacemu sa okolo prekliatych starovekých artefaktov. Príbeh je v prvej epizóde podávaný veľmi príťažlivou a svižnou formou, cez komiksovo ladené vsuvky a renderované videá, pričom nijak nezaostáva ani samotný gameplay.

Druhá epizóda: The Devil You Know:

V druhej epizóde Adam pokračuje v odhaľovaní kultu. Zápletka sa zamotáva a postupne pribúdajú nové dôležité postavy. Samotný príbeh nie je ničím výnimočný a s niečim podobným ste sa nepochybne stretli či už v iných hrách, alebo filmoch. Kupodivu to však vôbec nevadí a príbeh graduje viac než slušne. Jednoznačným vrchol druhej kapitoly Adamovho príbehu je nález zvláštneho kockového hlavolamu, evokujúcemu známu hororovú sériu Hellraiser.
To ma prinútilo zamyslieť sa nad tým, či je neustála inšpirácia niečím, čo už bolo použité v zábavnom priemysle na škodu alebo nie. Na túto otázku nie je jednoznačná odpoveď, nakoľko do veľkej miery záleží aj na tom, akým spôsobom sa to podarí podať. V tomto prípade to však tvorcom rozhodne vyšlo a druhá epizóda priniesla naozaj zábavný zážitok, kde klasické adventúrne prvky v pravidelných intervaloch striedalo hľadanie skrytých predmetov, či riešenie hlavolamov. Dokonca došlo aj akčnejšie pasáže a dohromady to skrátka fungovalo.

Tretia epizóda: Lady and the Painter:

Tretiu epizódu považujem za jednoznačne najvydarenejšiu. Možno ste si všimli, že v popisoch prvých dvoch epizód som sa detailom ústredného príbehu prakticky vyhýbal, pričom hlavným dôvodom bolo vyhýbať sa zásadným spoilerom. V tomto prípade to však úplne nejde. Príbeh v nej totiž vrcholí a prvýkrát sa v nej objavuje aj Adamova sestra, ktorej záhadné zmiznutie mátalo hlavného hrdinu už dlhší čas. Kolieska jednotlivého súkolia začínajú v epizóde zapadať do seba, no Adam musí popritom riešiť aj pomerne komplikovaný prípad, točiaci sa okolo ducha jednej ženy. Tá ešte za svojho života dokázala akýmsi zázrakom vyliečiť svojho manžela z rakoviny, no Adam veľmi rýchlo zisťuje, že takéto unikátne zázraky uzdravenia sa nedejú len tak a zadarmo. Tretia epizóda ma dokázala prekvapiť po viacerých stránkach. Vcelku originálnym prvkom je napríklad aj automobilová naháňačka po meste, ktorú by ste v adventúre s hidden object prvkami ozaj nečakali a spomenúť musím aj súboj s bossom v úplnom závere. Čerešničkou na torte je silné emocionálne vyvrcholenie epizódy, ktoré nemusí nechať jedno oko suché.

Štvrtá epizóda: Zero Hour:

V štvrtej epizóde sú už všetky dôležité figúrky na príbehovej šachovnici rozmiestnené a všetko v rýchlom tempe speje do finále. Záverečná epizóda sa zaoberá už výlučne iba hľadaním sestry Adama Wolfeho. Náročnosť hádaniek mierne stúpa, ale pre všetkých čo absolvovali predošlé patálie, nemôže ísť o nič náročné. Niektorých hráčov však môže trochu zamrzieť, že hoci záverečný diel ukončuje hlavný príbeh hry, napokon ho necháva až prekvapivo otvorený. Tvorcovia si skrátka nechali pootvorené vrátka pre prípadné pokračovanie, ale nemám im to vyložene za zlé. A určite by som sa mu nebránil.

Srbrskí vývojári z Mad Head Games sa pred Adamom Wolfem venovali skôr menším hidden object hrám, no zjavne dospeli do štádia, kde s rozhodli pokúsiť sa o niečo ambicióznejšie a rozsiahlejšie. A zvládli to na výbornú. Niekomu možno bude prekážať mierne klišoidný príbeh, niekomu ďalšiemu zase nadužívanie prvkov z hidden object hier, lenže ako celok Adam Wolfe funguje a prináša vcelku neotrelý zážitok.

Might and Magic III bola veľmi zaujímavá skúsenosť. Hlavne preto, lebo to je zatiaľ moja najstaršia dohraná hra. Hru som chcel skúsiť najmä kvôli dvom veciam. Mal som vtedy rozohraný šiesty diel tejto série a ten sa mi naozaj páčil a bavil ma. No, ale namiesto toho aby som sa pustil do ďalšieho dielu som chcel okúsiť diel minulý. Druhá vec, kvôli ktorej ma to lákalo, je chuť si vyskúšať nejaký krokovací dungeon... A toto všetko MaM 3 spĺňal, takže som sa na neho vrhol. Spočiatku som sa bál, že hra bude obsahovať nejaké zložité mechanizmy a ultra ťažkú obtiažnosť, ale ten strach sa rýchlo vyparil... Obtiažnosť nie je síce jednoduchá, ale nie je ani frustrujúca. Hra sa riadi heslom: "keď na tento dungeon nemáš, choď inam a vráť sa neskôr, keď už si silnejší". V podstate v hre nebola situácia, že by som nevedel kam ísť kvôli premrštenej obtiažnosti. A tie herné mechanizmy sú ešte dnes v pohode osvojiteľné a čo ako funguje som pochopil relatívne skoro.

Súbojový systém je jednoduchý. Je to síce iba o klikaní na ikonku meča plus nejaké zakúzlenie a streľba z luku (tá ale funguje len keď je protivník ďalej od party). Ale dosť často je treba taktizovať a zistiť si čo na daného protivníka patrí.

Čo sa mi ale na hre najviac páčilo je nádherná atmosféra... Tá je v podstate úplne dokonalá. Nie je ani temná, ani rozprávková, je proste kúzelná :) Plus je ešte dokresľovaná skvelou hudbou a rôznorodým dizajnom monštier, ktorých existuje v hre naozaj veľa druhov.

Horšie je to ale z dizajnom dungeonov. Síce vyzerajú pekne, ale všetky sú také dizajnovo rovnaké. Všetky dungeony sa podobajú navzájom ako vajce vajcu. Je jedno či je to pevnosť, alebo jaskyňa, rozdiely sú len v cestách, monštrách, hádankách a v loote. Chodby a prostredie je na chlp všade rovnaké. To isté sa opakuje aj v mestách, hradoch a pyramídach, kde je to rovnako... Zato ale dizajn vonkajšieho prostredia je nádherný. Viem, že to teraz znie divne ale prostredie vonku mi prišlo nádherné a pekne spracované. A staršiu grafiku som neskôr už vôbec nevnímal...

Ďalším zaujímavým aspektom hry sú hádanky. Tie sú dosť obtiažne a ich vyriešenie nie je jednoduché. Síce sa mi podarilo ich dosť vyriešiť, ale občas som sa musel pozrieť do návodu. Ale snažil som sa tomu vyhýbať ako sa len dalo.

Príbeh si myslím že nemá cenu ani hodnotiť, od dungeon crawlera som nič svetoborné nedostal ale ani som nič nečakal. Ale zase až taký slabý nie je. Je to síce klišé, ale celkom ma bavilo hľadanie Sheltema na planéte Terra a neskôr aj sci-fi časť, ako je u tejto série zvykom. A je aj pekné, že každá lokácia má svoj vlastný lore, ktorý je zapísaný v denníku keď sa práve v nej nachádzam.

Inventár mi prišiel celkom prehľadný, ale mohol byť trošku väčší. Na konci som sa stále musel vracať k obchodníkovi aby som predával veci, lebo som mal vkuse plný inventár. Jediné, čo ma štvalo, bola nutnosť identifikovať itemy u obchodníka. A hlavne to, že keď som si niečo identifikoval, tak sa mi tie štatistiky nikam nezapísali. Takže mi nezostávalo nič iné, len si ich ručne zapísať na papier, alebo si ich proste zapamätať.

Verdikt: MaM III je výborný dungeon crawler, ktorý sa oplatí si ešte aj dnes zahrať. Ponúka skvelú atmosféru, prostredie, dobrú hernú dobu a hlavne porciu zábavy (teda aspoň pre mňa.) Rozhodne je to aj dobrá vstupná brána pre ľudí, čo predtým žiadny krokovací dungeon nehrali, lebo ten systém nie je zložitý... Takže, keď ste fanúšikovia tohoto sub-žánru tak môžem len doporučiť a keď ste žiadnu krokovačku nehrali a myslíte si že by vás to mohlo baviť, tak rovnako :)

Už sa vám niekedy stalo, že ste hľadali nejakú vec a našli ste niečo úplne iné? Hlavná hrdinka mysterióznej hry Virginia Anna, ktorá je agentkou FBI, je poverená nájsť záhadne zmiznutého chlapca, no v skutočnosti o neho vôbec nejde. Čo nájde na konci tohto zapeklitého prípadu?

Hra je na malej časovej ploche doslova preplnená symbolmi a náznakmi. Napríklad Annina partnerka z FBI, ktorá jej má pomáhať, má priezvisko Helperin. Aj inšpirácia kultovým seriálom Davida Lyncha Twin Peaks (1990 -1991) je viac než zrejmá. Len jedna zo scén sa odohráva v bare, ktorého farebné vyznenie silne pripomína známu scénu z celovečernej verzie Twin Peaks (1992). V tejto scéne dokonca hrá aj veľmi podobná hudba ako vo filme. Aj zápletka je spočiatku veľmi podobná. V hre Virginia prichádza agentka FBI v roku 1992 do malého mestečka, aby vyšetrila zmiznutie chlapca, v seriáli Twin Peaks v roku 1991 prichádza agent FBI aby vyšetril zmiznutie dievčaťa. V oboch prípadoch však veľmi rýchlo príbeh oboch agentov zavedie do úplne iných problémov a zapletú sa do pavučín vzťahov.

Virginia je spracovaná na spôsob interaktívneho filmu, takže nehrozí žiadny zásek, žiadne zúfalé hľadanie predmetov, ani frustrujúce boje. Hráč je v podstate vedený za ručičku, pretože prioritným záujmom tvorcov je vtiahnuť hráča do víru udalostí a hustej atmosféry. Dĺžka však nie je umelo predlžovaná ako v iných podobných hrách. Dohranie mi trvalo dve hodiny a úplne to stačilo na všetko, čo chceli tvorcovia povedať. Osobne som trochu unavený z tých umelo naťahovaných hier, kde od vás tvorcovia chcú, aby ste robili rovnaké veci opakovane, len aby natiahli hrateľnosť aspoň na 20 hodín. Virginia vás našťastie nechce ničím rozptyľovať ani odvádzať pozornosť. Ďalším plusom a súčasne pomerne originálnym prvkom je, že príbeh je podaný úplne bez slov, takže hráč je ušetrený pseudofilozofických dialógov, ktorými inak bývajú podobné hry zaplavené. Filmové podanie hry výrazne umocňuje pôsobivý soundtrack, ktorý nahral filharmonický orchester zo susedných Čiech a je jednoznačne najsilnejším prvkom v hre.

Vďaka spomínanej krátkosti vám Virginia doslova nechá vydýchnuť. Kladie v divokom tempe stále nové otázky. Uniesli chlapca mimozemšťania? Uniesla ho náboženská sekta, ku ktorej asi patril aj chlapcov otec? A je vzťah oboch žien – vyšetrovateliek, len čisto kolegiálny alebo sa nám tvorcovia snažia naznačiť sexuálny, lesbický podtext? Prečo majú všetky kladné postavy (vrátane oboch žien) v hre iba tmavú pleť? Je umelecký zámer, alebo je to iba prehnaná snaha o politickú korektnosť? Je hlavná hrdinka niekým manipulovaná, alebo s nami tak trochu chcú manipulovať tvorcovia hry? Veľa otázok a málo odpovedí. Ale ruku na srdce, čakáte niečo iné od hry, ktorá sa inšpiruje tvorbou Davida Lyncha?

Zvolená výtvarná štylizácia slúži dokonale, avšak nemusí sadnúť každému. Takzvané modely majú k detailnosti ďaleko a textúry sú tvorené výlučne iba plochými pastelovými farbami. Obrázky na stenách sú prázdne a tváre postáv obsahujú len zopár polygónov. Ja som to pochopil tak, že snahou tvorcov bolo hráča ničím nerozptyľovať od filmovej atmosféry, takže to beriem a nevadilo mi to. Rovnakú funkciu v hre zrejme plnia aj filmové pásy v obraze.

Virginia sa tvári ako detektívny thriller s prvkami mysteriózna, ale v konečnom dôsledku sa ukáže ako oveľa komplexnejšia hra, než by sa mohlo zdať. Je to psychologická sonda do duše obyčajného človeka, túžiaceho po kariére, ale aj vzťahu a pochopení. Všetky tie náznaky, symboly tam nie sú preto, aby vás samoúčelne miatli a vytvoril sa vám v hlave guláš. Sú tam preto, lebo bolo veľa toho, čo nám tvorcovia chceli povedať. Virginia je taká sonda, sonda nielen do duše hlavnej hrdinky, ale aj do duše hráča. Pochopí to? Nie je to už za hranicou, za ktorú sa mu nechce, alebo za ktorú už na to nemá? Je len na vás, či vás táto sonda do duše osloví, alebo nie. Mňa to rozhodne oslovilo, aj keď som mal slabšie chvíle a občas som mraštil čelo. Avšak aj vďaka vydarenému záveru, v ktorom do seba veľa vecí zapadlo a výbornej záverečnej pointe sa nakoniec prikláňam k pozitívnemu hodnoteniu.

Pôvodný Rayman bola kedysi moja prvá hra, ktorú som hrával ešte ako malý na PSX. Samozrejme, až do chvíle, kedy som nezakopol o kábel a nerozbil ju...:) Keďže žiadna iná konzola sa už nekúpila, musel prejsť na PC, kde som hrával najskôr rôzne menšie hry z časopisov. O niečo neskôr mi otec kúpil na 9. narodeniny kolekciu Rayman Trilogy, ktorý obsahoval tretí diel tejto série (zároveň s druhým dielom a vedľajším dielom Rayman M). Ani neviem prečo, ale trojku som začal hrať ako prvú, asi kvôli vydarenému českému dabingu. Otec mi k nemu dokúpil aj joypad, lebo s ním sa hra lepšie ovládala. Ale už prvé levely mi vtedy robili neskutočné problémy. A potom tie ďalšie boli už naozajstné peklo, každý z nich som musel veľakrát opakovať. No aj tak som sa nevzdával a v hre som pomalým tempom pokračoval až do konca. Práve ten bol zlomový bod. Finálny bossfight som v tej dobe vôbec nedal. Ani po nespočetných pokusoch sa mi finálneho bossa nepodarilo zdolať a tak som hru vôbec nedohral.

Až po približne troch rokoch som sa k Raymanovi 3 znovu vrátil, s úmyslom ho konečne dohrať. A bol som prekvapený, ako dobre mi tá hra zrazu ide. Úrovne som prechádzal oveľa rýchlejšie a zákysy neboli príliš časté. Obtiažnosť sa mi síce stále zdala celkom vysoká, ale také peklo ako predtým to už nebolo. A na konci som bol šťastný, keď sa mi podarilo zdolať toho finálneho bossa a konečne dokončiť hru.

No a teraz som sa k tej hre znovu vrátil, už to tretíkrát, teraz vďaka hernej výzve 2016, kde som si ju zvolil ako obľúbenú hru detstva. Keď som ju začal hrať, hneď mi pred očami ožili spomienky, ako som určitú časť znovu a znovu opakoval a nevzdával sa... :) Ale keď som to hral teraz tak som bol neuveriteľne prekvapený, ako mi to odrazu ide. Za celú hru som teraz nemal jediný zásek a takmer všetky levely a bossfighty som dával na prvý pokus. Behom krátkej doby sa mi hru podarilo úspešne dohrať a toho kedysi neporaziteľného finálneho bossa som teraz dal na druhý pokus :)
Zrejme už som vycvičený Dark Souls hrami, kde tiež som mohol zomrieť na jednom bossovi aj 20 krát aj tak som sa nevzdával a každého nakoniec pokoril.

Keby som tento komentár písal v tej dobe, keď som mal 9 rokov, tak by som na hre nenašiel jedinú výraznú chybu (okrem vtedy vysokej obtiažnosti.) Ale keď sa na hru pozriem teraz, tak aj nostalgia nedokázala zastaviť čas, ktorý na hre zapracoval. Napríklad 3D grafika, ktorá sa mi na hre kedysi páčila, tak mi teraz prišla už trošku slabšia. Hra síce nevyzerá stále zle, ale 3D grafika starne rýchlo a tak už to nevyzerá tak dobre ako vtedy. Ďalšia vec, ktorá sa zmenila, je už spomínaná obtiažnosť. Kedysi ultra hardcore hra mi teraz prišla dosť jednoduchá a nemal som žiadny výrazný problém.

Každopádne sa stále jedná o skvelú hru a ani čas nezastaví nostalgiu a tak som si celú hru aj teraz užíval a vôbec som sa nenudil. Je to stále predsa dôležitá hra môjho detstva :)

Premýšľali ste niekedy o tom, ako by vyzeral svet po globálnej jadrovej vojne? Dnes sa takýto svet už veľa filmových režisérov ale aj spisovateľov snažilo znázorniť čo najvierohodnejšie. Niektorým sa to podarilo takmer dokonale ale iným to moc nevyšlo. V roku 1997, teda v dobe, kedy už na túto tému existovalo už množstvo diel, sa o to pokúsilo vývojárske štúdio Interplay. To sa takýmto svetom inšpirovalo už vo svojej hre Wasteland (1988). Hra Fallout nebola pred svojim vydaním najočakávanejšou hrou, dokonca to nemal byť pôvodne ani áčkový titul. Ale keď nakoniec hra vyšla, tak prekvapila všetkých a čas ukázal, že sa stala jednou z najdôležitejších PC hier v histórií.

Ja som sa však k Falloutu dostal až nedávno. Teda 20 rokov po vydaní. Už dlhší čas som ho vlastnil na Score DVD, tak som sa rozhodol ho konečne skúsiť. Už počas úvodného tvorenia vlastného charakteru ma uchvátila obrovská možnosť roleplaya. Prekvapilo ma veľa možností tvorby postavy, alebo rozhodovania, či budem používať strelné zbrane alebo boj nablízko. Aj možnosť, či budem hrať za hlupáka alebo inteligenta, bola jedna z vecí, ktorými ma Fallout prekvapil aj v dnešnej dobe.

Ďalšia vec, v ktorej Fallout podľa mňa rozhodne exceluje, je atmosféra zničeného sveta. Tá naozaj pôsobí dojmom že sa prechádzam po krajine, ktorá bola vybombardovaná atómovými zbraňami. V mestách je cítiť, že civilizácia naozaj upadla, ale zároveň je pekne vykreslené, ako sa ju ľudia snažia zase pozdvihnúť. V pustine ale sídlia len nájazdníci, vrahovia a všelijaké gangy, ktoré rabujú a unášajú ľudí. Toto všetko sú podľa mňa veci, ktoré dodávajú Falloutu na vierohodnosti a vhodne dokresľujú atmosféru.

Grafické spracovanie považujem za skvelé. Táto hra je proste ďalším dôkazom toho, že izometrická 2D grafika pravdepodobne nikdy nezostarne.

Dialógy sú zväčša prepracované, ale občas ma sklamali. Napríklad po zničení obrovskej základne, v ktorej sa liahli mutanti, som sa vrátil za šéfom Bratstva oceli a on jediné, čo mi na to odpovedal bolo: "Dobre a teraz choď" . Takéto stručné odbytie za moju snahu by ma asi v reálnom živote urazilo. Toto mi osobne prišlo ako taká päsť na oko.

Ďalej musím pochváliť samotné questy. V hre naozaj nebolo veľa, ale tu platí, že menej býva niekedy viacej. Myslím, že na svoju dobu boli dobre prepracované a hlavne musím vyzdvihnúť fakt, že takmer každý quest sa dal dokončiť viacerými spôsobmi.

Ďalším dôležitým aspektom podobnej hry je príbeh. Ten mi vo Falloute osobne neprišiel nejako geniálne spracovaný. Chápem, že svojho času bol iste originálny, ale teraz, po množstve podobných hier, už podľa mňa takým dojmom nepôsobí. Teda aspoň hlavná dejová linka. Pokiaľ by som hodnotil spracovanie lokácii a rôznych sídiel, tak ich celkové zasadenie do príbehu a sveta pôsobí inak skvele.

Posledná vec, ktorú zmienim, je technická stránka hry. To je asi najväčší mínus hry. Pády boli časté a hlavne otravné. Koľkokrát ma naštvalo, keď mi počas náročného súboja hra spadla. Samozrejme som používal posledný neoficiálny patch, takže to nebolo až také strašné a hrať sa to dalo.

Fallout je naozaj výborné postapo RPG s vydarenou atmosférou, leveldizajnom a možnosťami roleplaya. Rozhodne má čím zaujať aj hráčov v dnešnej dobe a právom je považovaný za legendu. Síce nevyniká prepracovanou hlavnou dejovou líniou a skvelou technickou stránkou, ale inak to bol pre mňa neopakovateľný zážitok. Rozhodne odporúčam každému fanúšikovi RPG.

IS Defense je od autorov kontroverznej hry Hatred, teda polského štúdia Destructive Creations. Čakal som, že touto hrou opäť vstúpia na tenký ľad, ale bohužial súčasný a veľmi zaujímavý komplikovaný konflikt s takzvaným Islamským štátom (hlavne v Sýrii) vývojári prezentujú iba ako jednoduchú obranu proti početným útočným vlnám nepriatelov.

Keď máte obavy z nejakej nekorektnosti, ktorú by mala hra vzhľadom k autorom a súčasnej situácii prinášať, vaše obavy sú úplne zbytočné. Nedočkáte sa žiadnej nadmernej brutality ako u Hatred, žiadneho vraždenia civilistov, ani zbytočného politizovania. Jediní, na koho v tejto hre strieľate, sú totiž bezmenní islamskí extrémisti. Žiadny izraelskí alebo americkí poradcovia, žiadny ruskí dovolenkári, žiadne hrdinské kurdské bojovníčky... škoda...:) Na toto proste ani polský vývojári nemali guľe...:)

Príbeh je veľmi jednoduchý a točí sa okolo invázie ISIL do Európy. Autori však zachádzajú oveľa ďalej, než je súčasná situácia. V hre už totiž Islamský štát ovládol nielen celý Blízky východ (dokonca aj s Izraelom... hehe...) ale aj celú severnú Afriku. V roku 2020 sa preto po veľkých úspechoch rozhodol pre vylodenie vo veľkom štýle na štyroch rôznych európskych pobrežiach. Samozrejme, pri každom zo štyroch vylodení som bol ako hráč kľúčovou osobou v celej obrane a mojou úlohou bolo v guľometnom hniezde odrážať mohutné vlny nepriateľských útokov.

V hre som mal k dispozícií dve zbrane, ktoré sú prístupné hneď od začiatku. Prvá je guľomet, ktorý bol primárnou zbraňou a používal som ho najviac. Bolo do neho nekonečné množstvo nábojov a jediné, čo ma zdržovalo od nekonečnej paľby, bolo len nabíjanie. Druhou zbraňou je raketomet. Ten, ako pôvodne sekundárnu zbraň som využíval hlavne na likvidáciu vozidiel. Pri neskoršom upgrade na ruský systém BM- 30 Smerch sa však z neho stalo skazonosné peklo aj pre pechotu.

Okrem debničiek so zásobami bola ako podpora k dispozícii aj možnosť privolať si pozemnú, či delostreleckú podporu. Na pomoc prišla čata vojakov, alebo aj vrtuľník, či bombardovacie lietadlo. Za zabitých protivníkov som získaval skúsenosti, ktoré mi odomkli možnosti štyroch rôznych vylepšení.

Mojou jedinou úlohou je prežiť čo najdlhšie. Počty nepriateľov, aj pre ISIL typických vozidiel (hehe, Toyoti, samozrejme, že Japončíci?) postupne rastú. Časom som strácal prehľad o situácii a bol som rád za každú sekundu života navyše. Nakoniec sa však aj tak podarilo niektorému samovražednému islámistovi odpáliť sa mi doslova priamo pred mojim nosom. Každá misia však bola kompletne dokončená len v prípade, že som vydržal odolávať útokom najmenej dvadsať minút.

V hre som strávil okolo šesť hodín, čo mi prišlo tak akurát. Držala ma u nej slušná atmosféra a obstojné spracovanie. Vizuálnu stránku považujem za dostačujúcu, zaujali ma hlavne početné a bohaté explózie a efektné spomalenie obrazu pri podarenom zásahu. Spomínané postupné vylepšovanie zbraní a čoraz efektívnejšie pôsobiaca likvidácia teroristickej invázie ma motivovala v snahe prežiť čo najdlhšie a znovu sa vracať do prechádzajúcich misií.

Čo dodať záverom? IS Defence sa nehrá na nič svetoborné a komplexný zážitok od nej naozaj nečakajte. Jednoduché herné mechaniky v tomto prípade považujem za výhodu a hra môže vďaka tomu zaujať aj príležitostných hráčov.

Pokiaľ si chcete prečítať viac, tak celu moju recenziu si môžete prečítať tu.

Silent Hill Alchemila je pre mňa ako fanúšika celej Silent Hillovskej série veľmi príjemné prekvapenie. K tomuto kvalitnému módu bežiacom na Source engine som sa dostal celkom nedávno. Počul som o ňom síce skôr, ale priznávam sa, že moc som sa o neho nezaujímal. Po nedávnom dohraní výborného Silent Hillu 1 som sa ho rozhodol aspoň zo zvedavosti vyskúšať. Hlavný dôvod bol ten, že som sa chcel pozrieť ako sa autorom podarilo preniesť geniálnu atmosféru pôvodných Silent Hillov do tohto neoficiálneho prírastku do série.

A toto bola jedna z vecí, ktoré ma veľmi prekvapili. Atmosféra Silent Hillu je tu neskutočne cítiť a je naozaj chvályhodné ako sa autorom podarilo tú geniálnu atmosféru preniesť do Source enginu. V tomto je proste vidieť že sa tvorcovia snažili a hrali aj predošlé diely. Ďalším dobrým nápadom sú odkazy na minulé diely ako napríklad Room 302, Lisin denník, doktor Kaufmann alebo praskajúce rádio, to sú všetko veci, ktoré som už síce videl, ale ako odkazy pôsobia dobre.

Prostredie je klasické Silent Hillovské... Prechádzka mestom ponorením do hmly, nemocnica Alchemila v otherworlde, antikvariát Green Lion zo Silent Hill 1, dom hlavného hrdinu, to všetko má svoje kúzlo a atmosféru a logicky to zapadá do Silent Hill univerza.

Príbeh je celkom slušný a dobre vyrozprávaný. Len ako spomenul užívateľ Cathan, tá posledná časť bola taká zbytočná a naozaj to mohlo skončiť nájdením denníku doktora Kaufmanna. Hádanky sú dobre vymyslené a niektoré aj celkom originálne. V hre sa ich aj nachádza celkom dosť. Občas bolo treba nad nimi popremýšľať a párkrát som sa musel pozrieť aj na návod.

Za najslabšiu stránku hry považujem absenciu monštier a súbojov. Áno, viem, že autori ich tam dať chceli, lenže nemali na ľudí na to, aby im spravili animácie a pohyb, ale aj tak je to škoda. Za ďalší zápor považujem menšiu interaktivitu prostredia, ale to nie je nič strašné, aj keď by sa to tam zišlo. Celé je to väčšinou len o nájdení niekoľkých predmetov a prinesení ich na určité miesto.

Každopádne sa jedná o kvalitný mód a dokonca ho považujem aj za právoplatný, ale neoficiálni prírastok do série. Odporúčam každému fanúšikovi Silent Hillu. Rozhodne nebude sklamaný.