The Crow’s Eye

The Crow’s Eye nijako zvlášť nevybočuje z rady podobných hier. Všetko som už niekde videl. Pohľad z prvých očí a manipulácia z predmetmi, príbeh, odohrávajúci sa v uzatvorenom priestore s temnou minulosťou a hlavne pochmúrna atmosféra. The Crow’s Eye vyzerá spočiatku, že je klasickou adventúrou, nadväzujúcou najmä na štýl Amnesie, samozrejme zo svojským príbehom a s pridaním pár originálnych nápadov.

Originálne na tejto hre je najmä to, ako rozpráva samotný príbeh. V úlohe hlavného hrdinu som sa síce ocitol v roku 1966, ale zisťujem, čo sa stalo ešte v roku 1947. V tomto roku totiž prišlo na miestnej lekárskej univerzite v Crowswoode k záhadnému zmiznutiu štyroch študentov a napriek značnej snahe vtedajších vyšetrovateľov sa nepodarilo prísť záhade na kĺb a tak školu vtedy zatvorili. Hlavný hrdina sa teda ocitá na tomto mieste nedobrovoľne po takmer 20 rokoch.

Spočiatku to teda vyzerá, že vzorom bola hlavne hra Amnesia. The Crow’s Eye rovnako obsahuje inventár a hlavnou interakciu je otváranie rôznych šuplíkov, čítanie dokumentov a nutnosť osvetľovania večného prítmia. Zhruba od tretiny sa však štýl trochu mení a pribúdajú hrátky s kockami a skákanie po plošinkách. S logikou si ale teraz autori moc hlavu nelámali. Prečo by prechádzajúci vyšetrovateľ nechával svoje zápisky pohodené na stoloch v každej druhej miestnosti? A prečo by boli tiež porozhadzované zvukové záznamy, najmä keď si uvedomíme, že boli vytvorené v roku 1947? A aj keď celú školu po nevyšetrenom incidente so zmiznutiami zatvorili, prečo by rôzne záznamy, zápisky a nahrávky ponechali na svojich miestach? V podobných hrách logiku často nehľadám, ale v The Crow’s Eye je toto trošku za hranicou.

Inak samotné hranie odsýpa veľmi svižne a pre skúsenejšieho adventuristu tu nemôže existovať žiadny zásek. Interaktívne predmety a zápisky pre istotu preblikávajú, logické hádanky, ktoré občas vďaka fyzike pripomínajú hru Portal nepredstavujú žiadnu väčšiu výzvu. Autori zrejme chceli hru aspoň trochu sťažiť tak, že ukladanie pozícii umožnili len v nástenných hodinách, ktoré sa nachádzajú len po jednom kuse na každom poschodí. Ale vzhľadom na jednoduchosť chodieb, kedy nehrozí žiadne blúdenie, to za sťaženie hry nepovažujem. Občas treba nájsť nejaký kľuč k ďalším dverám, alebo postláčať nejaké páčky, či vyliezť rebríkom do vetracej šachty. V neskorších fázach som si užil aj skákanie po plošinkách, či hrátky s teleportom. V hre môžete aj kombinovať predmety a zhotoviť si tak sadu na liečenie, alebo zostrojiť šperhák, ale prípadov, kde tieto veci budete potrebovať je len zopár.

Celú dobu som mal dojem, že logické hádanky, adventúrne hľadanie kľúčov a prítomná fyzika na manipuláciu predmetov je tu len preto, aby sa nepovedalo. K čomu je rozbíjanie rôznych fľašiek, váz a skúmaviek? Až na pár prípadov, kedy sa tam niečo skrývalo, to bolo k ničomu, možno len tak k pobaveniu hráča, keďže si vývojári licencovali engine, ktorý to umožňuje. Ale zmysluplne ho iste nevyužili. Inak samotný engine Unity šľape bez problémov. Keďže sa celá hra, až na samotný záver odohráva v interiéroch, hardwarová náročnosť nemohla byť vysoká. Hrateľnosť je teda priemerná, vizuálna stránka takisto, tak v čom The Crow’s Eye boduje?

Podľa mňa hlavne na samotnom hlavnom námete a príbehu. Ten je rozhodne zaujímavý, postupne graduje, aj keď som mal pocit, že španielsky vývojári, čo mali na starosti dizajn prostredia mu moc nepomohli. Námet so zmiznutými študentmi bol od začiatku hybnou silou atmosféry, pretože bol jednoduchý. Chodil som opustenými chodbami, nazrel aj do triedy, kde samotný zmiznutí študenti predtým sedávali a pri pohľade na ich fotku v triede ma príjemne mrazilo. Po chodbách boli počuť rôzne zvuky a keď som postupne zistil, že škola bola vlastne len neskôr prestavaná pôvodného starého laboratória, atmosféra gradovala. Lenže potom s niečo zlomilo. Príšera, ktorá na mňa vyskočila, ma síce na prvýkrát vyľakala, ale vo svojej podstate bola skôr smiešna. Skôr by som sa bál nejakých duchov, či nejakých prízrakov ale bohužiaľ autori túto hustú atmosféru nedržali a tá začala v polovici hry pomaly upadať. Keď som sa cez zvláštne dvere, ktoré pripomínali vstup do nejakého Vaultu dostal do časti, ktoré bolo pôvodne laboratóriom, štýl hry sa zmenil. Odrazu som musel nelogicky posúvať rôzne krabice, hrať sa s magnetom, skákať po plošinách, hlavná postava prepadala rôznym víziám a všetkého bolo tak nejako zrazu moc. Na malej ploche a v krátkej hernej dobe toho autori chceli ukázať čo najviac, ale akoby zabudli, že kvalitná atmosféra sa buduje pomaly a postupne.

Na záver musím skonštatovať, že neľutujem strávený čas nad touto hrou. Každý, kto má rád podobné hororové adventúry si ju pokojne môže zahrať a môžem mu ju odporučiť. Nehľadajte v hre nič svetoborné, španielsky vývojári sa snažili, ale zo šedého priemeru svoje dielko nevytiahli. A preto aj moje hodnotenie bude odzrkadľovať priemernosť tejto hry.