O tejto hre som kedysi čítal, ako je neskutočne geniálna, že má najlepší príbeh zo všetkých hier, výborne vytvorené charaktery, atď... Tak som si pomyslel, že prečo ju nevyskúšať? Vtedy som mal aj tak chuť si zahrať nejaké izometrické RPG s bohatým príbehom. Tak som ho nainštaloval zo Score DVD na ktorom ho vlastním. O hre sa písalo, že je najlepšie ju hrať za charakter s vysokou inteligenciou a múdrosťou, že za postavu tvorenú na boj to je neplnohodnotný zážitok. Po zhliadnutí zaujímavého intra (z ktorého som sa síce o hre moc nedozvedel) som si začal tvoriť postavu. Zvolil som teda hlavne vysokú inteligenciu a múdrosť a čo som nevidel, nebola tam žiadna možnosť voľby povolania ako v iných RPG. Tak som si pomyslel "dobre, hádam tá možnosť bude niekde v hre". A spustil som hru.

Môj bezmenný charakter sa prebudil na hnusnom krvavom márničnom "stole". Pomalým pohybom začal z neho vstávať. A čo nevidel, začala na neho hovoriť škaredá lietajúca lebka. Rozprávala mu všeličo, a objasnila mu niečo o tomto zvláštnom svete. Okrem toho sa dozvedel, že má nájsť nejakú postavu v niekde v meste Sigil. Dôležité bolo, že sa k nemu tá lebka pridala. Takže spolu s mojím bezmenným charakterom, ktorý nevie ani kto je a odkiaľ pochádza, sa snažila dostať z ponurej márnice do "vraj určite menej ponurého" mesta Sigil. Spolu prechádzali temnými zákutiami márnice plnej tupých a nemysliacich zombie, ktoré takmer ani nedokázali stáť na nohách. Pri opatrnom prieskume márnice spoznali postavy ako Dhall alebo Derionara... A keď už konečne s tej depresívnej márnice vypadli, tak sa im pred tvárami objavilo ešte depresívnejšie mesto Sigil, konkrétne jeho najzapadnutejšia štvrť. Takže, ako sa hovorí, dostali sa z blata do kaluže. Sigil, ktorému sa prezýva "Mesto dverí" bolo skutočne minimálne tak ponuré a šedivé ako márnica. Prechádzali tzv. "Úľom", pýtali sa na tú postavu a plnili rôzne úlohy, aby si zarobili. Popri tom našli aj nového spoločníka do partie atp. Až na koniec zistili, kde sa dotyčný nachádza. Vydali sa tam a...

Teraz to seknem, lebo by som prezradil veľa spoilerov a to nechcem. Tak to nechám tak... Zahrajte si to sami...:)

V tejto časti hry som inak z toho bohvieako nadšený nebol. Áno, malo to kvalitné dialógy, postavy, svet, ale nepripadalo mi to ako najlepšie RPG všetkých čias. Ten svet som bol síce zaujímavý ale moc som ho nechápal. Príbeh sa moc nerozvíjal a celé to bolo také zvláštne... Ale bavilo ma to, tak som to hral ďalej a postupne som začal zisťovať, prečo je tá hra tak vysoko hodnotená. Proste som ten svet začal viac a viac chápať. Príbeh sa začal rozvíjať a celý svet a jeho mechaniky pomaličky objasňovať... A keď som sa dostal do výborného finále a nakoniec dohral hru, zistil som, že nedokážem tomu dať menej ako 100%. Každopádne, tí čo to dohrali, pochopia a tí čo to nehrali, tak im odkazujem "Zahrajte si to!"

Nakoniec teda musím súhlasiť pozitívnymi názormi a konštatovať, že Planescape: Torment si svoju pozíciu jedného z najlepších RPG rozhodne zaslúži.

Kde bolo, tam bolo, bol jeden les v krajine bez mena,
v ktorom sa zatúlala malá fena.
Fenka malému dievčatku bez mena utiekla,
snáď z obojku sa jej vyvliekla?
Fenka však už meno mala,
Lucy sa nazývala.

V lese však to nebolo len samý strom,
skrýval sa v ňom aj jeden dom.
Dom to bol zvláštny, čudesný,
dal by sa nazvať až údesný.
Nikto však nevie zase,
prečo Lucy zostala v ňom ako v takej base.
Zajatá totiž v tom dome zostala
a navyše tam celá banda príšer mátala...

Dievčatku nič iné nezostávalo,
tak do domu sa vlámalo.
V dome na samé skryté predmety narazila,
veď v hidden object hre sa objavila...:)
V každej druhej izbe nejaká potvora strašila,
dievčatko však vďaka predmetom každú zabila.
Šikovné to fakt bolo dievčatko,
so všetkým poradilo si zakrátko.

A tak už po necelej hodinke zazvonil zvonec
a tejto hidden object adventúrke bol koniec...:)

Na piaty diel Silent Hillu som sa veľmi tešil pretože som veľkým fanúšikom celej série takže Homecoming som rozhodne nemohol vynechať. Z počiatku som ku Homecomingu pristupoval opatrne, kvôli nižším hodnoteniam hlavne od fanúšikov predchádzajúcich dielov. Nižšie hodnotenia však dostával hlavne vďaka zmenám ktoré priniesol. Je pravda, že hra sa zmenila hlavne po stránke ovládania, respektíve priniesla iný súbojový systém a kameru. Osobne si však myslím, že súboje sa oproti starším dielom posunuli k lepšiemu a sú viac prepracované, takže pribudli kombá, úhybné manévre atď...

Kamera sa zmenila tak, že sa je vždy za chrbtom hlavnej postavy. Nedokážem presne určiť či je to plus alebo mínus. Je pravda, že kamera je tak prehľadnejšia a vždy je vidieť, kam hlavná postava ide. To bola zmena oproti starším dielom kde občas kamera stála naproti hlavnej postave a nebolo vidieť čo je predo mnou. Na druhú stranu tak ale hra stratila na atmosfére, takže som sa väčšinou nikdy nebál ísť ďalej a vždy som videl čo je pred hlavným hrdinom. Niekomu to môže pripadať ako plus, ja to ale neviem presne zaradiť.

Lokácie sú v hre rozhodne pestré a často sa menia. Možno niektoré nie sú až tak zaujímavé alebo originálne (kanály, hotel atď...) ale pár ich je aj rozhodne slušne nadizajnovaných a zapamätovatelných (dom Shepardovcov, alebo kostol)

Príbeh je síce kvalitný, ale spočiatku sa tak javiť nemusí. Hlavná zápletka so niekomu môže zdať jednoduchá, ale pri konci sa to rozhodne zlepšuje. Svojou náplňou sa vracia k slávnemu druhému dielu, ale výsledný efekt v konečnom dôsledku nemá takú silu. Piaty diel však vrátil do hry aj legendárneho Pyramid Heada z už spomenutej dvojky, ktorého návrat ma potešil. Síce sa objavil len v pár videosekvenciách, ale myslím, že aj to stačí... :)

Ďalším plusom je jednoznačne zmena inventára, ktorý je omnoho prehľadnejší a praktickejší než v tie v starších dieloch. Je rozdelený na dve časti, teda časť s liečivami, predmetmi a na časť so zbraňami.

Ako to už je v celej sérií zvykom, hudbu skladal Akira Yamaoka, takže je znovu výborná a vôbec sa oproti starším dielom nezhoršila. A samozrejme skvele dokresľuje atmosféru hry.
Hra obsahuje aj logické puzzlíky, ktoré sú ale jednoduché a nie je vôbec problém ich vyriešiť. Ale aj tak sa mi páčili a rozhodne spestrovali hru.

Na a na záver samozrejme spomeniem veci ktoré mi príliš nesadli a veci, v ktorých sa piaty diel zhoršil.
Prvou vecou je atmosféra, ktorá je síce výborná a temná, ale nedosahuje kvalít svojich predchodcov. Ale aj tak je silnejšia než vo väčšine hier ktoré som hral. Je to zrejme aj vďaka tej spomínanej zmenenej kamere, ktorá vždy v predošlých dieloch dokázala navodiť takú divnú atmosféru a pocit z neznáma. Tu sa to síce nekoná, ale aj tak je ten strach stále cítiť, aj keď už pomenej.

Pomerne veľkým problémom trpí technická stránka hry. Často sa zjavovali záseky a veľmi dlhé loadingy, ktoré ma občas hnevali, ale až také zlé to zase nebolo. Mne osobne dosť vadil aj malý počet save pointov. Mal som pocit, že tvorcovia ako by týmto spôsobom predlžovali herný čas.

Každopádne je Silent Hill: Homecoming skvelá hra. Aj keď nedosahuje kvalít starších dielov, rozhodne som sa nenudil.

Sacred je akčné RPG, podobné sérii Diablo, ktoré sa podľa tvrdenia mnohých fanúšikov tohto žánru zaradilo medzi tie najvydarenejšie klony. Hral som Sacred takmer zároveň s približne rovnako starým (len o dva roky mladším) Titan Questom a musím súhlasiť, že obidve hry patria medzi špičku tohto žánru. Ale zatiaľ čo Titan Quest čerpá z gréckej mytológie, tak Sacred má úplne nový, vymyslený svet, kde sa stretávajú démoni, temný elfovia s kostlivcami alebo škretmi. Páčilo sa mi, že na rozdiel od Titan Questu alebo Diabla, ktoré sú silne lineárne, tu som mal otvorený svet. Takže som mohol ísť, kam som chcel, aj keď viaceré územia boli limitované mojimi schopnosťami. V Sacrede teda môžete priamočiaro postupovať po hlavnej dejovej línii a hru preletieť ako namydlený blesk, alebo poctivo skúmať každý kút a balvan. Ja som zvolil druhú variantu a musím povedať, že ani po 85 hodinách som nemal odkrytú celú mapu...

Ani príbeh nie je až tak jednoduchý ako v spomínaných hrách a zámerne vás prevedie po celej Ancarii. Musíte zháňať dôležité živly Ancarie a pritom môžete plniť stovky menších questov.
Celé to začína nevydareným vyvolávaním nekromanta Shaddara, ktorý žil vo vnútenom vyhnanstve na svojej odľahlej veži na juhu. Rozhodol sa pomstiť celému svetu za svoje poníženie a vyvolať démona, ale keďže bol neschopný a mal ešte neschopnejších pomocníkov (polodementných goblinov) tak sa to všetko posralo už na začiatku. Démon sa síce vyvolal, ale okamžite sa vykašlal na svojho vyvolávača a začal si robiť všetko po svojom. Shaddar bol rád, že sa mu podarilo aspoň zdrhnúť... Keď sa usmievate pri tomto popise úvodu príbehu, tak vedzte, že mnoho questov sa tu neberie vážne a sú fakt originálne a vtipné. Nie všetky, pri obrovskom počte stoviek postranných questov sa ani inak nedalo. Takže sa síce nevyhnete ani klasickým: zabi, prines, ale tie vtipné sú fakt podarené a osviežujúce. Najviac sa mi páčilo, keď quest vyzeral obyčajne, fádne ale nakoniec mal veľmi vtipnú pointu... V krajine sa nachádza skutočne veľký počet miest, mestečiek, dedín a rozhľahlých lesov, či púští. Rôzne ruiny sú tu nespočítane. A to mám rád, pobehovanie, skúmanie. Keď vás takéto pobehovanie nebaví, tak asi Sacred pre vás moc nebude, lebo tu fakt nabeháte stovky kilometrov. Portály to moc nezachránia. Asi preto vložili tvorcovia do hry aj možnosť vlastniť koňa...

Na záver ešte spomeniem, že Sacred je ešte v 2D izometrickej grafike, ktorá podľa mňa nestárne a je ostrá a pekná aj po toľkých rokoch. Asi aj preto ma hra tak bavila a užíval som si ju...

Keď som si vyberal jednu z hier, ktorú by som bol schopný dohrať za jediný deň a splnil tak jeden s bodov Hernej Výzvy 2016, voľba padla na logickú hru Quell.
S komentárov na Steame som nadobudol dojem, že ide v prvom rade skôr o relaxačnú hru, než o logickú, lebo nejaké zložité hlavolamy riešiť celý deň sa mi teda nechcelo... A práve na Steame vlastním vďaka darovanému kľúču len túto druhú časť trilógie, s podtitulom Reflect, ale vedel som, že ide vo všetkých častiach stále o to isté.... Posúvať kvapku vody po sklenenej okennej tabuli, zbierať perly, vyhýbať sa hrotom a riešiť rôzne nástrahy.
Prečo teda označujem túto hru za relaxačnú? Nejde len o to, že hranie je podfarbené jemnou a relaxačnou hudbou skladateľa Stevena Cravisa, ale o to, že má systém nápovede, kedy každú úroveň prejdete pomerne jednoducho a bez akéhokoľvek podvodu. Nadobudol som jasný dojem, že hra chce navodiť pohodovú, aj keď silne melancholickú atmosféru, a to sa iste tvorcom podarilo. Na obyčajnú logickú hru celkom úspech. Nostalgiu navodzuje aj nenápadne vložený príbeh o láske, životnej strate. Navyše postupne vďaka vhodne zvoleným ručne maľovaným pozadiam vidíte, že sa pomaly blíži jeseň života, vyhorenie vzťahu až po konečný zimný mráz - teda vašu smrť.
Hru teda môžem odporučiť aj tým, ktorý sa neradi frustrujú, táto hra skutočne nie je prioritne o zložitých hlavolamoch.

Mafia. Vraj herný klenot. Jedna z najvyššie hodnotených hier na DH. O tejto hre som počul len samú chválu, všade som čítal že je to jedna z najlepších hier na svete, atď... Tak som sa rozhodol, že ju teda skúsim, aj keď žáner mestských akcií ala GTA moc neobľubujem, ale aj tak som chcel dať tejto hre šancu. K tejto hre ma priviedla nakoniec herná výzva DH, v ktorej som si Mafiu vybral ako hru z najmenej obľúbeného žánru... A tým je mestská akcia. Radšej som sa rozhodol pre Mafiu hlavne kvôli tomu, že známe GTA sa odohráva v súčasných amerických mestách a tie ma teda úprimne moc nelákajú. Mafia sa aspoň odohráva v zaujímavejších 30. rokoch (teda aspoň podľa mňa), kde v mestách vládli talianske mafiánske rodiny a nie nejaké černošské gangy.

Keď som hru nainštaloval a začal hrať, tak ma ihneď prekvapila prvá misia, ktorá bola celkom ťažká a zvládol som ju minimálne až na 7. pokus... Celkovo je obtiažnosť hry pomerne vysoká od začiatku až do konca, takže hra nebola "prechádzka ružovou záhradou" a pri väčšine misií som sa aj celkom zapotil.

Vysoký klad hry je hlavne rôznorodá náplň misií, čo zahrňuje aj klasické prestrelky v autách, zastrelenie určitého cieľu, jednu stealth misiu, vylúpenie banky, atď... Ale každá s týchto typov misií má nejaké zaujímavé spestrenie, ako napríklad preoblečenie sa za pasažiera lode alebo zastrelenie starostu počas jeho prejavu (tam sa mi hlavne páčil odkaz na film Krstný otec, teda zbraň skrytá na záchode :)

Hudba bola priam skvelá a hlavne v každej štvrti odlišná. Výborne dokresľovala atmosféru tých 30. rokov a k tej dobe sa hodila... Grafika je na rok 2002 veľmi pekná a ani v súčasnosti mi nepripadala zastaraná.

Príbeh bol zaujímavý, aj keď nebol najlepší zo všetkých hier, stále ma však držal pri hre a zaujímal až do skvelého finále... Vlastne začínate ako obyčajný taxikár, ktorý pomôže utekajúcim mafiánom a tak sa zapletie do udalostí, ktoré neskôr zmenia celý jeho život.

Čo som si tu všimol, tak v Mafii je najviac kritizovaný súbojový systém. Mne osobne sa veľmi páčil a prestrelky mi prišli zábavné a celú hru som si ich užíval. Jediné čo mi vadilo, boli prestrelky s autami, ktoré ma moc nebavili a prišli mi trochu krkolomné. Ale zase je pravda, že počas šoférovania auta sa asi moc dobre nestrieľa...:)

No a teraz aby som iba hru nevychvaľoval, tak spomeniem aj nejaké zápory...

Osobne mi prišiel zbytočne veľký počet nepovinných misií, kde som na konci dostal super auto, ktoré mi bolo na nič, pretože v ďalšej vedľajšej misií som dostal zase lepšie auto a to predtým som skoro vôbec nevyužil. A potom v ďalšej zase a tak to išlo až do konca hry. Takže na konci som mal garáž plnú áut a v celej hre som ich toľko vôbec nepotreboval... Ďalším záporom bolo to, že aj keď som dostal super rýchle auto, tak mi to bolo na nič, pretože som musel mať skoro vždy zapnutý obmedzovač rýchlosti kvôli policajtom, ktorý stáli na každom rohu, pripravený ma zatknúť. Ale to je zo záporov asi tak všetko. :)

Na záver iba zhrniem, že Mafia je podľa mňa aj napriek svojím záporom výborná hra, ktorá ma milo prekvapila a celú hru som si užil, od začiatku až dokonca. Z počiatku som od nej moc neočakával a myslel som si, že to bude niečo ako GTA v 30. rokoch, ale nakoniec ma prekvapila a dostal som hru z dobrým príbehom, skvelými prestrelkami a zaujímavou náplňou misií.

Za mňa teda nakoniec skvelá hra a mojich 90% si rozhodne zaslúži.

Niekde som čítal, že keď žena stratí hlavu, problém je už na dohľad... O niečo podobné ide aj v tejto kratučkej freewarovej hračke, ktorú som si trochu prešibane vybral v rámci hernej výzvy 2016 ako freeware hru a tak jeden z bodov tunajšej Výzvy som mal do polhodinky vybavený....
V skratke: Krátka hra - rovná sa aj krátky komentár...
S príbehu nemôžem vyzradiť takmer nič, bez toho, že by som silno nespoileroval (už úvodná veta je na hrane....), takže len spomeniem to, že sa ocitáte v nejakom dome s viacerými dverami (a dvierkami...a šuflíkmi) a zaujímajú vás logicky hlavne tie dvere s názvom Exit. Samozrejme však, predtým musíte nájsť kľúče ku všetkým predchádzajúcim... Celkom adventúrna klasika, poviete si, ale s tým rozdielom, že tvorcom sa na tých pár minút hrania podarilo hneď niekoľko pekných momentov a prekvapení.

Hra ma zaujala čiernobielou vizualizáciou, pripomínajúcu tak výbornú hru Betrayer a dosť šokujúcimi dvoma koncami, ktoré som síce úplne nepochopil, ale snáď aj do toho niekedy dorastiem...

Hru som si vybral v rámci Hernej výzvy 2016 ako hru od českého vývojárskeho štúdia. Voľba padla práve na Posla smrti s viacerých dôvodov. V prvom rade, mám celkom rád hororovo ladené hry a v druhom, ešte nikdy som nehral žiadnu klasickú adventúru. Tento žáner bol populárny už dávno, v časoch, kedy som sa ešte zaujímal akurát možno o fľašku s detským sušeným mliekom... Musím priznať, že dnešné adventúry ma moc nelákajú... Napríklad viem, že také vychvaľované Life Is Strange rozpráva príbeh teenagerky a keďže zo školy mám svojich spolužiačok, pubertiaček plné zuby, rozhodne som zvolil pre mňa oveľa zaujímavejší príbeh odohrávajúci sa v ponurých kulisách starého anglického sídla, s príslušníkom šľachtického rodu v hlavnej úlohe.
O adventúrach som si predtým čo-to naštudoval, takže som zhruba vedel, do čoho idem... Na Steame vlastním napr. aj Syberiu, ďalšiu známu a uznávanú adventúru, ale odkrývanie záhadných vrážd a starej kliatby bolo pre mňa zaujímavejšie, než vraj akási naháňačka americkej mladej právničky za starým dedkom až kamsi do sibírskej Tramtárie...

Hra sa mi páčila.. Veľmi... až tak, že keby všetky ostatné adventúry boli podobné, odrazu mám nový obľúbený žáner... žáner, kde vás nikto nikam neženie, statické, ručne kreslené obrazovky hýria detailmi a atmosférou a nemusíte sa stresovať neustálymi úmrtiami... No... to len vraj... aké bolo moje prekvapenie, keď ma zabil visiaci kábel, po tom čo som zapol elektriku...! A podobne ďalšie pasce, hlavne v hrobkách... keďže som hral bez návodu, na každú som naletel::) Výborne napísané dialógy, presne načasované striedanie týchto dialógových častí s riešením puzzle, často vtipné riešenia situácií (spomínam napr. na pokazenie kosačky, či vtipné sfalšovanie chemického roztoku vo Walese). Skvelá ponurá hudba, pri ktorej som musel vždy stíšiť repráky, lebo mama kričala, že čo za pohrebné melódie to stále počúvam...:) a výborne opísané charaktery postáv. To je na hru, ktorej dohratie mi trvalo okolo 20 hodín pre mňa pozoruhodné, lebo v iných žánroch (napr. v RPG, ktoré trvajú aj vyše 100 hodín, typu Skyrim) sa často na charaktery postáv až tak nehrá a vôbec sa nerozvinú...
Iste, našiel by som aj výtky, ale nie sú vôbec podstatné... Napríklad sa nedalo nevšimnúť veľmi toporný pohyb postáv, ako by ste hrali za zombíkov, nie za normálnych ľudí a opakujúce hlasy, kde iste rovnaký herci dabovali viacero postáv... Ale to všetko na moje konečné hodnotenie nemohlo mať žiadny vplyv.


Hmm... a preto pri záverečnom zamyslení nakoniec musím skonštatovať, že zase hodnotím veľmi vysoko... Ale to bude asi preto že hry si dôsledne vyberám, nehrám všetko, čo mi príde pod ruku a vždy dám na hodnotenia a odporúčania iných, hlavne starších... V prípade Posla smrti som sa určite zase nesklamal... Keďže na Steame vlastním celú trilógiu, tak okamžite a plynulo prechádzam na hranie druhej časti... Tú však už vraj nerobili Česi, tak som zvedavý....

Planina ľadového vetra... Prvýkrát som sa stretol s touto oblasťou vďaka knihe R.A.Salvatoreho Legenda o Drizztovi, konkrétne vďaka štvrtému dielu Magický kryštál, ktorý, ako som neskôr zistil, bol vlastne prvým a podľa mňa najlepším dielom celej knižnej trilógie. Teraz už mám doma kúpenú skoro celú knižnú sériu, dostával som ju len postupne, všelijako na narodeniny, mnohé časti ani nebolo kde kúpiť, čakal som na dotlače a zopár dielov som si kúpil s vreckového...

Aj keď v ďalších dieloch sa Drizzt a jeho spoločníci dostali aj do iných častí Mečového pobrežia, práve oblasť Icewind Dale bola tou hlavnou, tou prvou, kde jeho príbehy začali a kde sa následne stále vracal. A aj moja fantázia pri čítaní najviac fungovala práve v tejto oblasti. Práve preto bol najvyšší čas, aby som konečne zahral počítačové spracovanie. Dočítal som sa na nete, že príbeh hry sa odohráva veľa rokov pred Drizztom a tak som nemal žiadne očakávania, že okrem niektorých miest na niečo, alebo na niekoho s kníh narazím... Dokonca ma prekvapila nádherná dedinka Kuldahar, ktorá v Drizztovi nebola vôbec nikdy spomínaná. Hmm, prečo? Čo sa s ňou neskôr stalo? S tzv. Desaťmestia v hre navštívime iba jedno, aj to až v datadisku a práve (podľa knihy) to najmenšie a najzapadlejšie...
Celkovo je Planina ľadového vetra presne taká, aká má byť a akú som si ju pri čítaní knihy predstavoval... Teda, že je vlastne pustá, bez miest (Východný prístav aj Kuldahar s pár domčekmi sú len osady), plná rôznych jaskýň, zmrznutých pláni a opustených ruín, trpasličích dolov, ktoré obývajú už len zvieratá a príšery... A že niektoré lokality sú fakt originálne a úchvatné! Hlavne opustený palác s zmrznutými rybami a morskými príšerami má úžasnú atmosféru vďaka tým morbídnym obrovským akváriám, ale nezabudnuteľná je aj opustená pevnosť Useknutá ruka, kde spolu stále bojujú duchovia útočníkov a obrancov a kde mi asi navždy utkvie v pamäti malé dievčatko, ktoré sa aj po smrti stále skrýva, tak ako mu jeho už tiež dávno mŕtvi rodičia prikázali. V Useknutej ruke ma prekvapil aj asi najsympatickejší lich v Dungeons Dragons hrách (Larrel ) a vlastne celkovo príčina pádu je opísaná veľmi dobre, podrobne a presvedčivo.

Hru som hral v pôvodnej verzii, teda žiadny nový Enhanced Edition, žiadne širokouhlé rozlíšenie a môžem povedať, že to vôbec nevadilo. Akurát však len tesne predtým som dohral Baldurs Gate 1 EE a rozdiely medzi hrami boli značné. Nejde teraz o vylepšený engine v BG1 EE, ale o to, že v Icewind Dale prakticky nie sú žiadne postranné questy, žiadne významné NPC a keď sa o niečom hovorí, tak je to takmer vždy k veci. Je to v podstate také dungeonové RPG z izometrického pohľadu. To znamená, že nie je vôbec o postavách, ani o komplikovanom príbehu. To bolo u mňa, ako fanúšika Might and Magic 6 jasné plus, príbeh sa totiž dral vpred, nič ho nezdržovalo a zostalo iba priamočiare a čisté putovanie nebezpečnou a úchvatnou krajinou...
A nakoniec som bol ešte aj príjemne prekvapený, že s Drizzta tu bol prítomný ten starobylý artefakt, kryštál Crenshinibon... Ja som tušil, že ten Jerrodov kameň je podozrivý... a že Akar Kessel s Luskanu neskôr vedel, čo a kde má hľadať...:)

Na hru s názvom Half Life som na rôznych fórach narážal často. Veľa ľudí ju spomínalo, odkazovalo na ňu a to aj napriek tomu, že je už z roku 1998. Nikto s mojich kamošov ju nehral, každý skôr poznal jej odnož s názvom Counterstrike a taktiež nikto z nich nebol ochotný sa do nej pustiť hlavne s dôvodu slabučkých textúr a kostrbatej grafiky. Keďže ja som s iného cesta a skôr ma oslovujú staršie hry a na ešte slabšiu grafiku som s hrania napr. Might and Magic III zvyknutý, rozhodol som sa konečne zistiť, čo je vlastne na tejto hre také kultové a výnimočné.... V neposlednom rade mi k tomu dopomohla aj DH a herná výzva 2016, kde som si ju vybral ako prvotinu štúdia Valve, ktoré je teraz skôr známe ako majiteľ služby Steam.

Čím teda mohol zaujať legendárne Half Life takého mladého hráča ako som ja?

O hre som si naštudoval pred samotným hraním toho dosť, tak ako to mám vo zvyku. Vedel som s dobových recenzií, že unikátnym je najmä začiatok, kde sa dlhé minúty nebojuje a kde hlavný hrdina Gordon Freeman len pomaly prichádza do práce, trošku vykecáva (asi aby hráči nasali atmosféru komplexu) a pripravuje sa na prevedenie rutinného experimentu. Musel som sa pousmiať, keď som čakal, že ktovie aké výpočty bude musieť robiť alebo čo, ale jeho jedinou úlohou bolo zatlačiť nejaký vozík na určené miesto... :) To by som zvládol aj ja, a to len teraz končím základnú školu...
Ale tento "pokojný" začiatok už nie je ničím výnimočným, je už skoro v každej druhej hre, ale aspoň som zistil, kde sa všetci inšpirovali...:) Čo bolo pre mňa veľmi osviežujúce oproti dnešným hrám, bola akási "čistá hrateľnosť". Teda že tu neboli žiadne dlhé "vykecávačky" (ktoré aj tak skoro každý odklikáva) žiaden nudné renderované videá, ktoré len často zdržujú a spomaľujú tempo hry. Tu také nič nebolo... Od chvíle, keď sa v testovacej miestnosti ozve výbuch a všade prská elektrika a s vedcov sú už zväčša už len ležiace (alebo aj občas chodiace) mŕtvoly, začína ničím neprerušovaná herná jazda, kde sa v krásne vyváženom pomere strieda akcia s hádankami, či klaustrofobické preliezanie vetracích šachiet s jazdou na vláčiku. Prestrelky s mimozemskými príšerkami striedajú prestrelky s vojakmi a také slávne páčidlo, ktoré v iných hrách by ste už po získaní samopalu už nikdy nepoužili, zostáva do konca stále najlepšou zbraňou proti maličkým headcrabom... a tak som pochopil, čo je také kultové nielen na tejto hre, ale ja na takom páčidle, prečo je Half Life pre mnohých takou modlou.

Teraz k výhradám, s ktorými som sa často stretával na fórach... Budem teraz taký advokát Half Lifu...
Dočítal som sa, ako viacerí tvrdia, že je čiastočnou vykrádačkou System Shocku 1, ten som však nikdy nehral, ale viem že obsahuje RPG prvky, takže ho považujem za iný žáner, takže toto mi nemohlo vôbec vadiť.
Veľkú kritiku v recenziách vždy zožali úrovne na Xene. Bál som sa ich preto ako čert kríža, ale na moje prekvapenie, neboli vôbec také zlé... Prešiel som ich bez väčších problémov, skákanie na plošinkách ale bola určite riadna zmena oproti dlhým hodinám strávených v uzavretých chodbách a vetracích šachtách. Síce dokážem tieto výhrady plne pochopiť, ale pre mňa fakt bol Xen viac-menej príjemné osvieženie... Záverečný boj s bossom Xenu bol trochu frustrujúci, tie je ho teleporty mi šli riadne na nervy ale veľký zákys nepriniesol ani tento súboj... Hmm, celkovo som celý Half Life prešiel za 14 hodín (tak mi ukazuje Steam), hral na strednej obtiažnosti Normal a do návodu pozrel len párkrát kvôli Xenu. Čakal som na prvýkrát dlhší hrací čas, asi som už zvyknutý na dizajnérske a programátorské finty v iných, novších hrách, ktoré tvorcovia od Half Life odpozerali a tak som takmer vždy vedel, s čím si mám ako poradiť. Takmer okamžite som sa potom pustil do datadiskov Opposing Force a Blue Shift, ktoré som zvládol takmer na jediný záťah za pár hodín, ale to už do tohto komentára nepatrí...

Na záver ešte odporúčam výborný mód, ktorý do pôvodného Half Life pridá titulky rozhovorov, (ktoré tam inak programátori nedali) a ktorý je aj vo verzii, ktorá obsahuje aj vydarenú češtinu...

Might and Magic VI je pre mňa jedno z najlepších RPG vôbec. Keď som sa prvýkrát o tejto hre dozvedel a pozrel pár videí, hneď sa mi tá hra zapáčila, len ma trochu odradzovala staršia grafika (na ktorú som si po dvoch minútach hrania zvykol a dokonca sa mi aj zapáčila.) No keď som si hru zohnal a spustil ju, tak ma hneď očarila tá silná atmosféra Nového Sorpigalu. Celkovo má hra veľmi silnú atmosféru, od začiatku až do konca. Toto všetko navyše podtrhuje aj unikátna, výborná hudba, občas mi pripomínajúca staré filmy...

Ale najlepšie na tejto hre bolo pre mňa množstvo dungeonov (v celej hre je ich okolo 50), ktoré sú zároveň odlišné, ale zároveň sa aj niektoré na seba podobajú. Hra obsahuje 15 oblastí plných dungeonov, miest, netvorov a aj vedľajších questov. Na začiatku si môžete zvoliť medzi 6 povolaniami, (lukostrelec, bojovník, mág, klerik, druid a paladin) ale nemôžete si zvoliť rasu ako v iných RPG, hráte len za ľudí (nie že by to ale vadilo.) Musíte mať v parte štyroch členov, takže nemôžete mať všetky povolania. Zaujalo ma že, keď máte dostatok skúseností na novú úroveň, tak musíte ísť za trénerom, ktorý vás za určitý poplatok vyleveluje. Za každú novú úroveň dostanete body, ktoré rozdeľujete podľa vlastného uváženia. Týmto sa táto hra dosť podobá novšiemu Gothicu, kde bolo treba tiež vyhľadať trénera, ale tam sa každý tréner špecializoval na niečo iné. Spomínaný Gothic hra Might and Magic VI pripomína aj faktom, že je v podstate tiež tzv. open world, ale nemohol som ísť od začiatku kam som chcel, lebo ma zabili silnejší nepriatelia. Takže týmto sa líši od najnovších RPG s otvoreným svetom typu Skyrim, lebo som bol limitovaný výškou svojich schopností a nepriatelia nelevelovali so mnou. Keď som teda vošiel do nejakého dungeonu a zistil som, že tamojší protivníci sú pre mňa silní, tak som sa musel vrátiť až neskôr s lepšou výbavou a vyšším levelom. Hra ma takisto neviedla za ručičku ako som bol zvyknutý v nových hrách, teda žiadne šipečky, ale všetko som si musel nájsť sám a spoliehať sa iba na záznamy v denníku.
Zaujali ma aj tzv. "povyšovacie úlohy", čo znamená, že každé povolanie sa dá zdokonaliť na silnejšiu variantu tak, že som plnil úlohy pre špecializovaných lordov Enrothu. Teda napr. mága som si zlepšil tak, že som splnil vedľajšiu úlohu pre lorda ktorý bol tiež mágom. Inak som dostal namiesto povýšenia iba skúsenosti. Najťažšou takouto úlohou bolo asi povyšovanie druidov, lebo som sa iba v určitom dni a v určitých mesiacoch musel pomodliť pred oltárom.
Hra je aj unikátna v tom, že je kombinácia sci-fi a fantasy, čím ale len dodržiava tradíciu Might and Magic hier. Fantasy stránka ale výrazne dominuje, do polohy sci-fi sa to preklopí až na konci. Na záver spomeniem ešte zopár vecí, ktoré sa mi až tak nepáčili. Asi pre mňa najhoršou vecou bol otravný respawn oblastí, ktorý mohol byť obmedzenejší, tak ako to bolo v starších dieloch (III.,IV.,V.) Ešte ďalšou nevýhodou bolo to, že niektoré, hlavne záverečné oblasti boli príliš zahltené protivníkmi a už to nebola taká zábava. Našťastie ale, úplne finálny dungeon bol vynikajúci. Bol krátky, ale originálny.

Na úplný záver ešte zhrniem, že Might and Magic VI je vynikajúce dungeonové RPG, ktoré si zachováva obtiažnosť a atmosféru starých "krokovačiek" ale zároveň prináša novšiu hrateľnosť. Odporúčam všetkým fanúšikom dungeonových RPG. MaM VI mi ponúkol nezabudnuteľné chvíle, ako napr. blúdenie v Slobodnom prístave alebo levitovanie nad mestami a príšerami.
Na tieto chvíľky nikdy nezabudnem.

V akej zaujímavej dobe to žijeme, keď vychádzajú remastery hier, ktoré sú len rok staré? Dark Souls II. Scholar of the First Sin, je vlastne remaster hry Dark Souls II. prioritne určený pre konzole Xbox One a PS4. Bol síce vydaný aj pre PC, ale len pre DirectX 11 kompatibilné systémy. Práve preto na prvý pohľad sa príliš nelíši od pôvodnej hry, s výnimkou toho, že obsahuje aj vloženú celú DLC trilógiu a zopár nových NPC.

Minimálny rozdiel je aj v grafickom vzhľade, zmena pridaním DX11 efektov je takmer nepostrehnuteľná a sľubované zmeny zvukov je to posledné, čo hráča u takejto hry zaujíma...
Rozdiel si teda všimnú hlavne hráči pôvodného Dark Souls II. Napriek tomu, že v rámci takejto rozsiahlej hry sa zmeny a úpravy takmer stratili, priniesli pomerne veľký dopad na samotnú hrateľnosť. Novo pridaný NPC invader Forlorn sa mi napríklad zjavil vždy vtedy, kedy som ho najmenej potreboval a často môj už vyhraný boj s nepriateľmi svojim nečakaným zjaveným priviedol do trpkej porážky... Aj už len taký rozšírený popis položiek a zbraní je u Dark Souls takmer požehnaním. Táto hra vám nedá informácie zadarmo, práve naopak... skrýva ich a tají ako ruský špión a príbeh si musíte doštudovať a dokonca až domyslieť. Takže v tomto som bol vďačný doslova za každé slovo navyše...:) Z iných zmien ešte možno spomeniem napríklad zvýšený účinok hrdzavej mince (pre šťastie), či pomerne masívne úpravy online hrania.

Tvorcovia sa rozhodli v tejto rozšírenej edícii využiť veľmi zaujímavú postavu s pôvodného Dark Souls II, teda Aldiu, ktorého vtipne premenovali na "učenca prvého (prvotného?) hriechu". Aldia bol starší brat kráľa Vendricka a pomáhal svojmu bratovi v založení kráľovstva Drangleic. Býval však vo vlastnom sídle a na samote vo svojom panstve hľadal tajomstvo života. V jednej v najvydarenejších lokácií celej hry, teda vo svojej pevnosti, skúmal uväznené príšery a nemŕtvych, aby cez nich našiel kľúč k tajomstvám duše a života. Časom s toho ale zošalel úplne a začal vykonávať hrozné experimenty nielen na príšerách ale ja na zajatých ľuďoch... V hre sa zjavuje na vybraných miestach, ale nie ako nepriateľ, ale aby vo forme akejsi obrovskej zuhoľnatelnej ľudskej hlavy a veľkých konárov v plameňoch predniesol vždy zopár viet.

Dark Souls II Scholar of the First Sin je stále hra, kde sa nemusíte špecializovať na žiadne povolanie, ale pokojne môžete nepriateľa rozsekávať obrovskou sekerou v jednej ruke a smažiť ohnivými guľami v druhej, ale myslím že zážitok je vždy lepší, keď sa predsa len špecializujete... Drvivá väčšina hráčov začína asi hrať za rytiera, predsa len kombinácia štítu, ktorý odráža 100% poškodenia a mohutnej zbroje dáva istý pocit bezpečia, aj ja som za takúto postavu prvýkrát dohral túto hru. Keď som však druhýkrát začal hrať za prísne špecializovaného mága/pyromancera, kde som mal v ruke len katalyzátor s kúzlami alebo pyromancerskú rukavicu vrhajúcu oheň, hneď som zistil, aký rozdiel v hraní ma čaká... Bossovia, ktorý mi robili problém vďaka mojej ťažkopádnosti v ťažkej zbroji, boli usmažení a ustrieľaní kúzlami bez problémov na prvý pokus (týka sa to všetkých nepriateľov v hrade Drangleic aj s jeho minibossmi a bossom.) ale zase taký konský povoz v lokácii Undead Purgatory som nedal čisto s kúzlami skoro ani na 10 pokus... a musel som sa vrátiť až pred koncom hry so superpostavou, kedy som už po ceste nemal skoro žiadneho nepriateľa...:)

Čo dodať na záver? Táto reedícia Dark Souls II., nepriniesla žiadny zázrak, stále sa nechytá na oveľa lepšie dizajnovo urobený, takmer geniálny Dark Souls 1 a pridaní obyčajní nepriatelia (hlavne pridané väčšie množstvo rytierov v Iron Keepe) slabšiu atmosféru nevylepšujú, skôr naopak... Na žiadne DLC sa ani nesiahlo, tie sú úplne bez zmeny, hoci tam to občas škrípalo najviac... viz moja recenzia jedného z nich... Viem však, že samotné jadro hry sa nejakým patchom zmeniť už nemohlo, atmosféra je už taká, aká je, ale samotné vydanie tejto reedície považujem za dobrý nápad a moje tri rozohrané postavy a pomaly už stovky hodín nahraných v tejto hre hovoria za všetko...

Amnézia, teda strata pamäte... Koľko hier a aj filmov začína tým, že hlavný hrdina stratí pamäť? Iste veľa, lebo je to vlastne veľmi vďačný scenáristický námet. Divák, či hráč takto môže silnejšie prežívať pocity s hlavným hrdinom a je tak viacej ponorený do príbehu. A ten je v Amnesii silný.
Hráč sa v ňom hneď na začiatku ocitá v ponurom hrade skrytom niekde v hlbokých lesoch Pruska a prechádza jeho prázdnymi komnatami. Počas prieskumu hradu sa mu v tzv. "flashbackoch" vynorujú vízie, v ktorých spomína na to, prečo vlastne prišiel do tohto opusteného a strašidelného sídla. Príčinou je akási záhadná guľa, ktorú Daniel našiel so svojimi spoločníkmi počas jeden zo svojich výprav na Blízky východ dakde v zapadnutej hrobke. Daniel spomína, ako všetci jeho priatelia postupne zomierali a aj jeho začal naháňať akýsi prízrak, tu zvaný "Stín". Do tejto beznádejnej situácie mu odrazu prišiel list od akéhosi baróna Alexandra s hradu Brennenburg, v ktorom barón stručne píše, že pozná riešenie jeho problému a vie, ako sa s ním vysporiadať. Daniel neváha, vyberá sa na cestu a už onedlho sa ocitá v ponurom prostredí hradu... Toto všetko hráč zisťuje až počas hry, keď sa inak zaoberá riešením hádaniek a problémov, ktoré mu bránia v ďalšom postupe. Raz treba opraviť nefunkčný výťah, potom treba nájsť zmes na prípravu výbušniny, ktorá odstráni zával v chodbe, atď... Hádanky sú sympaticky logické, náročné sú presne tak akurát a aj náročnosť hry sa zvyšuje len pomaličky a postupne, tak aby hráč nezakysol a so znechutením nezmazal hru s disku. Práve pre výborne zvládnutú náročnosť a aj pestré hádanky, ktoré sú založené na logike ale aj na fyzike si tvorcovia Amnesie zaslúžia rešpekt. Postupne sa menia aj prostredia a ako sa blíži hráč ku koncu hry, tak sa aj zvyšuje hororovosť samotnej hry. S prvotnej gotickej nadprirodzenej atmosféry postupne prechádza k nechutnej "torture" násilnej atmosfére, ktorá je síce tiež navodená cez "flashbacky" mučených úbožiakov, ale aj taký pohľad na kovového býka, v ktorom sa za živa opekali obete, alebo na pílku, ktorou sa rozrezávali ľudia na polovičku úplne stačí.... brrr.

Hovorí sa, že kvalitu každého diela preverí najmä čas... Amnesia je hra ešte z roku 2010 a doteraz je hraná a často na hráčskych weboch spomínaná. Prečo? Amnesia nie je dlhá, aj priemerný hráč s ňou bude hotový do 10 hodín, ale zaslúži vysoké hodnotenie najmä kvôli svojej nadčasovosti. Aj 5 rokov po vydaní hry je totiž stále živá a hraná hlavne vďaka vskutku veľkému počtu kvalitných módov, ktoré sa stále vytvárajú a ktoré odporúčam aj preto, že do väčšiny z nich sú aj české preklady.

Crown of the Ivory King je tretie, posledné DLC do Dark Souls II. Odohráva sa celé vlastne v obrovskom kláštornom meste Eleum Loyce, kde je všadeprítomný sneh a mráz. Tento prídavok pridáva do hry 3 nové bossfighty (2 povinné a 1 nepovinný) a veľa nových protivníkov a zbraní. Budete čeliť viacerým verziám zmrznutých rytierov, ľadovým, večne blúdiacim kňažkám, akýmsi malým ostnatým ježkom (pripomínajúcim slávneho Sonica zo Segy... :), ľadovým psom alebo podivným tvorom, ktorí kúzlia...

Takisto pridáva 3 nové oblasti... Okrem hlavnej oblasti samotného mesta, pred ktorým sa objavíte, je tu akási dominantná katedrála, pod ktorou sídli finálny boss celého DLC a tzv. Frozen Frigid Outskirts čo je vlastne akési predmestie, ktoré je ale už úplné zničené zimou. V ňom neustále zúri snehová víchrica a narazíte v ňom okrem pár malých ruín domov aj na asi jeden z najťažších Dark Souls II bossfightov, ktorý je našťastie ale nepovinný. Ja sám som na tom "bossfighte" zomrel veľa krát, kým som ho zvládol. Aj samotná cesta k bossovi bola ešte horšia. Po ceste na mňa stále útočili akýsi otravný mraziví soby, ktorý boli veľmi nepríjemní.

Tento mrazivý prídavok do DS II. je ale celkom originálny. Opustené, prázdne ale obrovské budovy v meste majú výbornú atmosféru a po "horúcom a spálenom" druhom DLC je to príjemné ochladenie. Tzv. "bossfighty" ale nepatria v rámci série Dark Souls k tomu najlepšiemu a tá nepovinná oblasť dokonca patrí k tomu najhoršie nadizajnovanému, čo tvorcovia From Software vôbec vytvorili.. Ale celkovo je tento prídavok dobrý. Doporučujem pre každého fanúšika pôvodnej hry.

Mali ste niekedy radi 2D realtime stratégie? Ja som bohužiaľ nezažil ich najväčší rozkvet na prelome tisícročí, ale keď som vďaka kompilácii Command and Conquer First Decade objavil hry rovnako staré ako som ja, tak sa mi hneď veľmi zapáčili... Hlavne prvé Command and Conquer, Red Alert a Tiberian Sun ma príjemne prekvapili svojou prehľadnosťou a pokojnou hrateľnosťou... žiadne zbesilé boje a milión výbuchov a chvíľ kedy nemáte pod kontrolou situáciu na bojisku... ale pomalší, často veľmi taktický (hlavne u Tiberian Sun) a prehľadný postup na pekne nakreslených, aj keď opakujúcich sa 2D mapách...
Vlastne som mal asi iba 9 rokov, keď som v zadnej miestnosti na starom, už vlastne vyhodenom počítači s Win 98 dohral aj starú Dune 2000 a to len vďaka jednoduchej hrateľnosti (aj že som ju hral na ľahkú obtiažnosť), ktorú ponúkala. V hre neboli žiadne zbytočné upgrady, tisíc zbytočných vylepšení a grafických serepetičiek, ale len čistá hrateľnosť na tých už spomínaných rovnakých a stále sa opakujúcich sa mapách... Zvláštne, že mi to vôbec nevadilo...

SunAge je hra, ktorá sa takmer iste chcela priblížiť týmto starým kúskom. A je zaujímavé, že jej tvorcovia dostali hneď dva pokusy, ako to dokázať. Tým prvým bolo vydanie hry SunAge v roku 2007, ktorú vlastníme ako krabicovú českú verziu a tým druhým je jej remaster, s podtitulom Battle for Elysium, ktorá vyšiel o 7 rokov neskôr už len na Steame, ako digitálna distribúcia...

Na prvý pohľad sa hra podobá na akýsi mix Tiberian Sun a Starcraftu 1 (moja Top 2D stratégia vôbec), bohužiaľ ale príbeh SunAge nie je príliš zaujímavý a rozhodne sa ani nepribližuje k týmto dvom skvelým RTS stratégiám. Príbeh sa začína počas útokov zmutovanej rasy Raak-Zun (pôvodne to boli ľudia) na poslednú baštu normálnych, nezmutovaných ľudí, obrovský dóm, ktorý ľudstvu umožňuje prežiť. Vypuknú boje, tie však vedú až k otvoreniu brány na cudziu planétu plnú životne dôležitých surovín. Planétu obýva ďalšia, ľudstvu neznáma rasa tzv. Sentinelov, ktorí disponujú vyspelou technológiou a majú zálusk zase na suroviny zo Zeme.... Začína tak nová vojna, nečakaná pre obe strany a tak ľudia, ani mutanti Raak-Zun nie sú poriadne pripravení. Dej je rozprávaný iba pomocou statických obrázkov, pod ktorými je text, takže žiadne filmečky ako v spomínaných slávnych starších stratégiách od Blizzardu alebo nebodaj hrané filmy s hercami ako od Westwoodu.

Tvorcovia sa zrejme chceli zamerať na odlišnosť všetkých troch strán, ale opäť sa im to nepodarilo tak, ako napr. v Starcrafte. Tu sa líšia často iba vizuálne, aj keď samozrejme isté rozdielnosti tu sú. Ľudia (nazývaný aj ako Federácia) spoliehajú na kvalitnú pechotu, slušne odolné stroje a kvalitnú obranu. Mutanti Raak-Zun majú toto všetko slabšie a tak musia spoliehať iba na vyššie počty a partizánsky spôsob boja. Toto z nich robí najslabšiu rasu, hlavne keď si uvedomíme, že tretia rasa Sentinel zase disponuje najkvalitnejšou technológiou.
Ako je už v podobných hrách tradíciou, za každú s týchto frakcii máte vlastnú kampaň. Na začiatku si však nemôžete vybrať, za koho chcete hrať. Hra vám totiž natvrdo pridelí ľudskú Federáciu, asi preto, lebo príbeh musí mať určitú kontinuitu... V prvej misii musíte povinne absolvovať aj tutoriál, pretože ten je v SunAge skutočne potreba. Táto hra totiž má veľa špecifík a veľa inovácií oproti spomínaným klasickým titulom. Či sú tieto inovácie vydarené, je však druhá vec. Napríklad sa mi v pôvodnej hre vôbec nepáčila nutnosť preťahovať utvorené oddiely v celkovej veľkosti. V ostatných stratégiách stačí kliknúť na kohokoľvek z oddielu a tak sa vyberie celá skupina. Tuto bohužiaľ nie. Tento remaster túto kritizovanú skutočnosť pôvodnej SunAge konečne rieši, ale nie úplne. Pohybmi myšou sa tiež dajú jednotky usporiadať do rôznych formácií a v novej verzii dostali navyše možnosť príkazov typu: Stoj, útoč, atď... Chválim to, ale opäť toto vylepšenie nepovažujem za dostatočné...

Inak, čo sa SunAge podarilo, to je určite návrat ku koreňom. Doba, kedy vychádzali takéto 2D stratégie jedna za druhou, skončila podľa mňa predčasne (škoda, ani som ju nezažil) a dnes na mňa takýto titul pôsobí ako zjavenie. Škoda len, že si dnešní grafici nepohrali so SunAge o niečo lepšie a nevyužili modernejšie technológie, ktoré napr. Westwood nemal vo svojej dobe k dispozícii. Úrovne sú dosť podobné a často oplývajú príliš divokými a oku málo lahodiacim farbám. Aj samotné jednotky sa pohybujú tak zvláštne trhane, akoby skokovo – proste tam necítim plynulý postup či otáčanie. Ani zvuky či hudba nepatria medzi nejakú špičku.

Konečný rezultát a moje hodnotenie preto bude pomerne striedme. V tejto novej, remasterovanej verzii tvorcovia konečne opravili kopec zbytočných chýb a urobili zásahy do hrateľnosti, ktoré celú hru jednoznačne posunuli k lepšiemu... Napriek tomu však ani vynovené SunAge: Battle for Elysium nielen nemá na to, aby oživilo už asi definitívne mŕtvy žáner realtimeových stratégii ktorý maximálne dnes zachraňuje akurát Starcraft II., ale ani nedosahuje kvalít svojich často až o 15 rokov starších predchodcov... Snaha sa ale cení a myslím, že mojich 70% je adekvátnym ohodnotením práce tvorcov...

Hovorí sa, že kostlivci v hlave sú horší, než kostlivci v skrini... :) Čo potom ale kostlivci v lese? Betrayer je hra, kde kostlivcov stretnete alebo nájdete výhradne iba v lese... Najskôr ako iba obyčajné kostry, konkrétnych úbohých ľudí s menom zahrabané niekde pod stromom a potom v akomsi "inosvete" aj pobehujúce (už bez mien) pod stromami.. :) Aby ste zistili, že nakoniec máte kostlivcov aj s hlavným hrdinom v hlave...

Betrayer je proste taká zvláštna, unikátna hra... vôbec nejde o to, kto ste, kam idete, ani čo vlastne chcete. Ocitnete sa pravdepodobne po stroskotaní niekde na území dnešnej severnej Ameriky v dobe okolo roku 1600. Už toto je samo o sebe unikátne, lebo neviem, že by sa nejaká iná hra s prvého pohľadu osoby v tejto dobe odohrávala. Už po prvých krokoch od pláže do neznámeho lesa stretnete jedinú živú bytosť hry, dievča v červených šatách, ktoré vás bude vždy čakať v nejakej spustnutej a opustenej pevnosti v každej novej lokácii, aby ste s ňou vždy trochu pokecali o tom, čo ste zistili a prípadne ponúkli ako darček nejaký so svojich nálezov. Tie spočívajú však vždy len v predmetoch po mŕtvych osobách, ktorých pozostatky nájdete po okolitých lesoch. Slúžia aj ako akýsi dôkazový materiál, lebo každá kostra, ktorú nájdete, má svoj tragický príbeh, ktorý musíte odhaliť. Takýmto spôsobom vlastne pomaličky odkrývate celý tragický príbeh obyvateľov anglickej kolónie, ich boje so Španielmi, ich zložité vzťahy s indiánmi, ale aj ich zložité vzťahy medzi nimi samotnými. Na vyriešenie je však potrebné ísť do akéhosi "inosveta", kde duchovia mŕtvych ľudí ožívajú v astrálnej forme na mieste svojho skonu, či odpočinku a kde sú schopní dokonca s vami hovoriť. Vždy im teba ukázať veci, nájdené v normálnom svete, aby ste ich usvedčili zo zločinu, či pomohli im rozpamätať, kto vlastne sú. Takto sa dostávate cez všetky lokácie, aby ste v tej poslednej zistili, že vôbec nejde o vás, ale o to záhadné dievča v červených šatách, ktoré vás nesprevádza len tak náhodou.
Prieskum prázdnych sídiel, pevností bez ľudí a lesov bez zvierat vám obzvláštnujú len akýsi nemŕtvy Španieli, ktorý hliadkujú na križovatkách a útočia na už dávno dobyté pevnosti akoby stále plnili svoje poslanie za života. Bojujete proti nim s dobovými zbraňami, teda mušketami, pištoľami alebo lukmi, ktoré buď nájdete v početných truhlách, zakopané v lese, alebo kúpite od obchodníka, ktorého nikdy neuvidíte... V hre nie sú žiadne interiéri, do žiadneho domu sa nedá vojsť, nie sú tu žiadne jaskyne a vlastne všetky lokácie sú veľmi podobné, možno až na záverečnú.

Prečo teda také pomerne vysoké hodnotenie? Prečo u tejto vlastne nezávislej, B-čkovej hry, ktorej rozpočet bol iste nízky, ktorej scenár bol jednoduchý a dohratie vám zaberie len asi 10 - 12 hodín? Lebo ako som spomenul, hra je veľmi unikátna, nepodobá sa žiadnej inej, vytvára úplne odlišnú atmosféru od iných hier a preto vôbec nevadí, že neobsahuje žiadny dabing, že ju budete hrať hlavne v čiernobielom odtieni, že engine Unrealu nebol skoro vôbec využitý... pretože tieto negatíva len umocňujú zvláštny zážitok.

Starcraft je jedna z veľmi mála hier, ktorým som tu dal 100% hodnotenie. Prečo? No hlavne kvôli tomu, že je to hra, ktorá mi veľmi pripomenula Warcraft III., ktorý je moja srdcovka. Keď som hru prvýkrát spustil a hral zhruba 30 min., hneď som bol nadšený, keď som videl, ako sa táto hra podobá Warcraftu III ale zároveň aké sú tam rozdiely (a je ich naozaj dosť.) Dôvod, prečo je táto hra taká skvelá, spočíva hlavne v tom, že sú tam tri veľmi odlišne hrateľné strany, (Terrani, Zergovia, Protossovia) ktoré sú odlišné ako po vizuálnej, tak po hrateľnej stránke, čo v dnešnej dobe nie je nič zvláštne, ale vtedy (teda v roku 1998) to bola revolučná novinka v žánri RTS. Ďalšou silnou stránkou hry je príbeh, ktorý je podľa mňa veľmi dobre prepracovaný. Príbeh sa vinie cez všetky tri kampane, ktoré na seba priamo nadväzujú a spolu vytvárajú jeden skvelý príbeh, ktorý ešte aj pokračuje v datadisku Brood War.

Vrátim sa ale k tomu aké sú rozdiely medzi frakciami. Terrani sú vlastne ľudia, potomkovia väzňov, ktorý boli vyhostený zo Zeme lebo bola preľudnená. Hrá sa za nich klasicky ako v mnohých iných stratégiách. Teda si najímajú vojakov cez kasárne, kupujú tanky vo výrobnej budove a majú staviteľov, ktorý keď dokončia budovu môžu ísť stavať niekam inam. Z týchto troch národov sú Terrani vlastne taká zlatá stredná cesta. Zergovia sú mimozemské bytosti, ktoré spoliehajú hlavne na veľkú presilu, vojakov si neverbujú cez kasárne ale tvoria sa im cez larvy, ktoré sa vytvárajú sami v hlavnej budove Zergov. Keď stavitelia dokončia budovu nemôžu ísť stavať niekam inam lebo sa zmutujú do budovy. Takisto sa zergské budovy nemôžu stavať kdekoľvek, iba na tzv. "plazivosti" (creep). Nemajú žiadne tanky ani podobné vojenské vozidlá, Zergovia sú totiž všetko živé organizmy. Protossovia sú zase technicky veľmi vyspelý mimozemský národ, ktorých je síce málo, ale za to majú najsilnejšie jednotky v hre. Ich najväčšou výhodou je štít, ktorý má každá jednotka a budova a sám sa im regeneruje. Takže keď chcete zaútočiť na protosského vojaka alebo budovu, musíte najskôr zničiť štít až potom život. Veľkou výhodou u Protossov je rýchle stavanie. Protosský staviteľ hneď po zahájení stavby môže môže ísť stavať niekam inam. Majú takisto silné letectvo. Rovnako ako u Zergov nemôžu stavať budovy kdekoľvek, ale iba v blízkosti tzv. "pylonov" (to sú také veľké kryštály.)

Náplň misií je v hre klasická, takmer všetky misie sú na štýl zničiť základňu nepriateľa, čo mne osobne to nevadilo. Hudba je v hre podla mňa skvelá. Grafika nie je na dnešnú dobu už nejaká extra, ale mne sa páčila a vôbec mi to nevadilo, 2D grafiku mám rád lebo je prehľadná. Obtiažnosť je vyššia ako u dnešných hier a prejsť väčšinu misií nie je prechádzka ružovou záhradou. Obtiažnosť si takisto nie je možné zvoliť. Chcem ešte dodať, že multiplayer som nehral, aj keď ho veľa ľudí vychvaľuje. Na záver by som zhrnul, že Starcraft je výborné RTS, ktoré ani v dnešnej dobe nestratilo svoje kvality. Jednoznačne doporučujem pre všetkých fanúšikov realtimových stratégií.

Poznáte legendy o skrytých pokladoch vo vnútri tvrdých skalnatých hôr? Tak tu vám poviem jednu ďalšiu... Áno, Dark Souls je diamant. Unikátny diamant, ktorý je však skrytý hlboko v tvrdej skale a vám neostáva nič iné, len krvopotne a namáhavo sa k nemu presekať.... Ale po tejto námahe objavíte jednu z najlepších hier, ktorá sa zjavila na svetle sveta... čistú hrateľnosť bez filmových vsuviek, bez ideologického balastu, či nekonečných a zdržujúcich vedlajších úloh.... Hru, ktorá zabaví aj po viacerých dohratiach. Skvelý temný príbeh, ktorý je v podstate jednoduchý, ale nie je ľahké ho hneď pochopiť. Dá sa zistiť z popiskov predmetov alebo si ho musíte dodatočne naštudovať na nete.

Dominuje tu vynikajúca hratelnosť a súbojový systém, ktorý je celkom taktický, teda, keď ste rytier v ťažkej zbroji tak sa budete hlavne kryť štítom a keď ste zlodej alebo tulák tak budete protivníkom uskakovať kotrmelcami. Každá zbraň má svoj štýl útoku a každá zbraň sa hodí k inému štýlu hrania. Zbrojí je v hre veľa, čím väčšia zbroj, tím máš väčšie zaťaženie (tj. postava je pomalšia a horšie sa kotúľa.) Aj zbraní je v hre veľmi veľa, ale nie všetko sa využije.

Dark Souls 1 má povesť extrémne ťažkej hry, ale vôbec to tak nie je. Náročnosť vás prekvapí len spočiatku, keď si uvedomíte, že po vašej smrti vám zmiznú všetky tak ťažko nazbierané duše a aj fakt, že všetci nepriatelia (až na bossov a tzv. minibossov) sa oživili. Hru vlastne nemožno ukladať, ukladá sa sama, pri zapálení tzv. "ohniska". Navyše pomerne dlhý úsek hry sa nedá ani medzi ohniskami teleportovať, čo spolu s faktom, že tu neexistuje ani žiadna mapa iste odrádza hlavne začínajúcich hráčov. Keď sa však doslova "zahryznete" do hry a prežijete úvodný šok, odrazu zistíte, že všetko funguje ako má. Mapu vďaka doslova geniálnemu designu úrovní vlastne ani nepotrebujete, ukladacie "ohniská" sú umiestnené presne tam, kde majú byť a oživovanie nepriateľov beriete ako príjemné spestrenie opakovaným preliezaním lokácií... Všetky lokácie v hre sú aj nádherne prepojené a takmer všetko čo vidíte tam sa aj dostanete, až na Anor Londo kde vás musia odniesť lietajúce príšery.

Za každé povolanie je hra odlišná a to núti hráča k opakovanému hraniu, ja som dohral hru 4x, za rytiera, tzv. pyromancera, mága, kňaza a pri každom dohraní som vždy objavil niečo nové a hra ma prekvapila.

Dark Souls 1 má takisto výbornú atmosféru. Často tam hrá zásadnú úlohu hra svetla. Každá lokácia je odlišná od tej druhej a všetky oblasti sú veľmi dobre nadesignované a atmosféra je skoro všade veľmi temná až na Anor Londo ktoré je dosť presvetlené (ale to tiež nevydrží dlho...:)

Významnou časťou hry sú súboje s bossmi, ktorý nie sú ľahký na porazenie a každý je výnimočný. Nie je povinné všetkých poraziť ale oplatí sa to kvôli dušiam a predmetom.

Jedno z najlepších nových RPG. V hre je všetko čo má byť u správneho RPG: skvelý príbeh, veľa vedľajších úloh, dobrý levelovací systém, atď... Hra má ale veľmi veľa odlišností oproti ostatným RPG ako sú napr. žiadne dobro a zlo, veľmi neobvyklé netvory, občas dôležité rozhodnutia ktoré ovplyvnia príbeh, atď... Zaklínač je jedna z mála hier, ktorá dokáže hráča prinútiť čítať knihy. Príbeh je veľmi silný a nič hráča od neho neodradzuje (takmer všetky vedľajšie úlohy v sebe skrývajú časť hlavného príbehu.) Súbojový systém je celkom dobrý ale chvíľu mi trvalo než som si na neho zvykol a naučil sa ho. V hre sú tri pohľady osoby. Z hora, kde sa kliká myšou, hybridný, ktorý je niečo medzi pohľadom druhej a tretej osoby (dá sa hrať aj klikaním aj s klávesnicou) a tretia osoba, čo je klasická klávesnica a myš (ja osobne som to hral z pohľadu tretej osoby). Pohľady sa dajú kedykoľvek počas hry meniť.

Geralt je ako postava vykreslený výborne, nie je to čiernobiela postava, má svoje negatívne aj pozitívne vlastnosti a hlavne má charakter. V hre sa hlavne musí počítať s tým, že občas žiadne rozhodnutie nie je úplne dobré. V hre sú aj výborne napísané vedľajšie postavy, ktoré sú všetky odlišne a nikto sa nepodobá v charaktere na druhého, proste každá postava má svoje dobré aj zlé stránky. Je pekné, že narazíš aj na veľa postáv z knižiek napr. Marigold, Triss, Shani...

Po grafickej stránke je hra veľmi dobrá ( tu ešte vrelo odporúčam fantastický The Witcher Sound and Texture Overhaul 3.3 z roku 2015) ale je hlavne realistická, ako napr. keď prší, tak postavy sa schovávajú pod strechu alebo na to reagujú hláškami alebo v noci nie je nikto vonku ale všetci sú vo vnútri. Nové úrovne postavy naskakujú celkom často, v podstate si vyberáš, či budeš viac na magické znamenia alebo meče a aj samotný level design úrovní je dosť dobrý. Tvorba alchymistických lektvarov je síce komplikovaná, ale logická: najskôr musíš mať silný alkohol ako základ a potom určité prísady, ktoré obsahujú potrebné substancie. Na rozdiel od niektorých iných RPG, sa tu úplne inak využívajú peniaze, keďže zbraní a mečov je tu málo a tú hlavnú výzbroj vlastne dostaneš, tak prachy minieš hlavne na knihy o rastlinách, príšerách, petardách, (aj keď tie som vôbec nepoužíval:) atď... Ale hra má aj zápory ako napr. dosť častý respawn (otravný hlavne u utopencov v bažinách), hra mi občas padala, občas vadí, že nemôžeš skákať, sem tam nejaký menší bug. Už som spomenul, že v hre je celkom málo zbraní a zbrojí aj keď to moc nevadí.

Na záver by som zhrnul že zaklínač je výborné RPG ktoré zabaví na veľmi veľa hodín, odporúčam všetkým RPG fanúšikom.

Na túto hru som sa veľmi tešil pretože to mal byť môj prvý diel známej série Heroes of Might and Magic a takisto pretože som predtým nikdy nehral žiadnu ťahovú stratégiu. Najprv, keď som ju videl hrať u kamaráta sa mi veľmi zapáčila a tak som si ju od neho požičal. Keď som začal hrať kampaň, tak ma ihneď chytila a už nepustila. Hlavne príbeh ma hneď lapil a tiahol celú hru. No, keďže som vtedy ešte nepoznal príbeh starších dielov HoMaM tak som bol neskôr prekvapený, keď som zistil že príbeh nemá nič spoločné s príbehom zo starších hier zo sveta MaM (dozvedel som sa to asi v štvrtine hry). Ale to mi samozrejme nevadilo, keďže som staršie diely nehral. V hre sa mi od začiatku páčilo takmer všetko: vylepšovanie jednotiek, miest, hrdinov, polovičná účasť hrdinov v boji, súboje... Nepáčila sa mi hlavne občasná neprehľadnosť 3D prostredia, hlavne dungeony boli občas tak neprehľadné, že som si ani nevšimol cestu v rohu. Takisto sa mi nepáčili občasné dlhé ťahy protivníkov ( hlavne v poslednej misií za elfov, tam to bolo veľmi otravné). Hudba bola veľmi dobrá. Grafika bola tiež na svoju dobu slušná a prepracovaná, mestá a prostredie vyzerali nádherne. Hardwarová náročnosť nie je veľmi vysoká. Systém vylepšovania hrdinov je dosť prepracovaný, sú tam štyri druhy mágie: svetla, temnoty, privolávania a ničenia, je tam hromada kúziel a predmetov. V hre je sedem miest: Azyl ( pešiaci, sedliaci...) Peklo ( démoni) Nekropola ( kostlivci, zombie, lichovia...) Kobka (temný elfovia...) Hvozd (elfovia, enti...) Akadémia (mágovia, džinovia...)
Na záver by som už len zhrnul, že HoMaM 5 je veľmi dobrá hra. Odporúčam pre všetkých fanúšikov tzv. ťahových stratégií.