Séria SpellForce sa nachádzala vždy tak trochu v tieni veľkých titulov a aj sa vždy vyhýbala hlbším mechanikám slávnych stratégií typu Age of Empires, o komplexnosti Civilisation ani nehovoriac. V popredí vždy stál silný príbeh, pričom vašou hlavnou úlohou bolo vychovávať mocných hrdinov, ktorí následne nielen velili vašim vojskám, ale riešili často aj osobné problémy. SpellForce: Conquest of Eo sa posúva presne opačným smerom, vracia sa k čistokrvnej stratégii a takmer úplne sa vzdáva RPG prvkov a vlastne aj podobne ladenej príbehovej zložky.

Pre fanúšikov série ide o významnú zmenu, pretože SpellForce sa vždy odlišoval od podobných titulov miešaním viacerých žánrov. A práve tohto kľúčového aspektu sa teraz séria kompletne zbavila. Conquest of Eo je totiž čistokrvná ťahová stratégia z univerza SpellForce, stavajúca predovšetkým na veľmi rozvinutom lore. Nový diel ho samozrejme využíva pre svoj príbeh, ale pocit hrdinského dobývania, tak silného u predchádzajúcich dielov, už poväčšine chýba.

Stretneme sa tu vlastne s úplne opačným extrémom. Hra totiž začína iba výberom triedy z troch možností: Alchymista, Umelec a Nekromant. Nečaká na nás žiadna silná postava s menom, s nejakou zaujímavou minulosťou, ktorú budeme následne v hre rozvíjať a odkrývať, práve naopak. Hlavnú postavu dokonca nikdy ani nevidíme a namiesto toho ovládame rastúcu armádu prisluhovačov a hrdinov za účelom obnovenia veže svojho majstra, čoho dôsledkom je potom šírenie vlastného vplyvu po celej krajine. Táto voľba toho určuje naozaj veľa, od druhu kúziel, ktoré môžete vyvinúť, až po prisluhovačov, ktorých môžete v neskorších fázach vyvolať. Okrem vyššie spomínaných tried si môžete vytvoriť aj vlastného mága, ale ako základ si musíte zvoliť jednu z vyššie uvedených tried. Následne je potrebné si vybrať hernú zónu podľa svojej ľubovôle, ktorá ďalej určuje celkovú náročnosť.

Nasleduje klasické zbieranie surovín, skúmanie a objavovanie užitočných miest, tak dobre známych z iných stratégií typu Heroes Might of Magic. Primárnym cieľom je však najmä expanzia, takže zaberáte nielen nezávislé malé osady, ale takpovediac leziete do kurníka aj samotným mágom z Kruhu. Pred následnými útokmi a protiútokmi mágov a banditov z Kruhu sa zase musíte úspešne brániť. Samotný boj zohráva veľkú úlohu, no, našťastie, sa nebudete musieť príliš starať o ďalšie prvky, ako je diplomacia alebo obchod. Dôraz sa tu kladie predovšetkým na dominanciu, takže je to predovšetkým sila vašich jednotiek a moc vašej mágie, čo v Conquest of Eo zohráva rozhodujú úlohu.

Boj prebieha na zmenšenej verzii mapy. S jednotkami sa klasicky pohybujete na ťahy, usmerňujete svoje jednotky, aby útočili, bránili sa alebo používali špeciálne schopnosti, zatiaľ čo vaša hlavná postava mladého mága stojí mimo bojovej zóny a len sem-tam môže zaklínať. Jednotky, ktoré prežijú boj, často získajú povýšenie, ale veľmi mi prekážalo, že vyčerpané oddiely sa nedajú (z nepochopiteľných dôvodov) doplniť, takže je len otázkou času, kedy o vylepšené jednotky prídete. Do svojich radov si môžete naverbovať aj silné príšery ako sú napríklad golemovia, ktorí v boji spôsobujú slušné poškodenie, ale, samozrejme, potrvá, kým sa táto možnosť odomkne. Zaujímavejší sú rôzni hrdinovia a učni, ktorých si môžete pridávať do svojich radov a ktorým môžete nielen zvyšovať úroveň špecifických schopností, ale najmä ich vybavovať výstrojom, zvyšujúcim ich štatistiky. Práve vďaka tomuto aspektu sa Conquest of Eo asi najviac približuje k starým dielom SpellForce, pretože inak nezostal z tradičnej hrateľnosti série takmer kameň na kameni.

Celkovo mi chýbala výraznejšia originalita, keďže väčšina jednotiek, ktoré si najímate, sú variácie na príšery alebo žoldnierov, z ktorých žiadna nepôsobí nijako zvlášť zaujímavo. Možno hranie za inú triedu, než tú, ktorú som si zvolil ja, teda za nekromanta, by prinieslo iné výsledky, ale samotný príbeh sa takmer určite príliš nezmení ani v tomto prípade. Napriek všetkému si však myslím, že jednoduchá zápletka pre takýto typ hry úplne postačuje. Zo svojich skromných začiatkov sa dostávate na pozíciu, v ktorej môžete už postupne vážne ohroziť pôsobenie Kruhu, a vlastne je celý príbeh dostatočne plastický a v konečnom dôsledku aj trochu osobný. Pri interakcii s rôznymi miestami na mape sa vám otvoria nové vedľajšie úlohy a udalosti, z ktorých sa niektoré rozvinú do úloh a odmenia vás spojencami, novými jednotkami alebo zdrojmi. Čím ďalej budete šíriť svoj vplyv, tým viac potenciálnych úloh nájdete a v ponuke je obrovské množstvo rôznych minipríbehov. Všetky sú však nejakou variáciou na známe “choď sem, zabi tamto a prines nám toto”. Musím spomenúť aj voľby, keďže pri niektorých sa dá úplne vyhnúť boju alebo zvýšiť potenciálne odmeny. Zostali morálne rozhodnutia, teda prvky veľmi pripomínajúce pôvodné SpellForce, ktoré určujú, akým charakterom sa nakoniec stanete.

Po vizuálnej stránke inak SpellForce: Conquest of Eo vyzerá obstojne a nemám výraznejšie výhrady. Zvuk je už na tom trochu horšie a celé to v tomto smere pôsobí nízkorozpočtovo, čo sa prejavuje aj absenciou dabingu. Pochváliť sa však dajú detailné mapy a dobre vybalansované jednotky, no aj v tomto smere tvorcovia hrali príliš na istotu, vlastne tak ako aj v iných herných aspektoch. Technický stav je taktiež v poriadku a len časy načítania sú vcelku rýchle, čo možno pri spomínanom nižšom rozpočte považovať za úspech.

Nedokážem sa však zbaviť pocitu, že práve týmto dielom sa séria zbavila sa mnohých herných rozmerov, ktoré ju robili jedinečnou a súčasne ich nenahradila ničím špeciálnym. SpellForce: Conquest of Eo teda priniesol radikálne zmeny  v sérii, no stále zostáva v druhej lige. Ide o kompetentnú, ale nijak prevratnú záležitosť v rámci tejto značky a hoci mám k tomu subjektívne výhrady, majiteľom značky to podľa všetkého stačí.

Hneď na začiatok musím konštatovať, že zasadenie The Devil in Me reprezentuje práve ten typ hororovej hry, ktorý mám najradšej. Zatuchnuté staré sídlo na odľahlom mieste, plné hádaniek či skrytých pascí je možno stokrát ošúchaný koncept, ktorý však aj po stý raz u mňa funguje a stále sa ho neviem nabažiť. V The Devil in Me sa príbeh zameriava na piatich členov filmového štábu, dokumentaristov, ktorí prichádzajú do hotela na ostrove, aby nakrútili film o postave sériového vraha H. H. Holmesa. Režisér vie, že ich doterajšie projekty nemajú valný úspech, a tak sa snaží zachrániť svoj krachujúci seriál prijatím pozvania excentrického majiteľa hotela, ktorý je replikou slávneho hotela sériového vraha H. H. Holmesa.

H.H. Holmes je skutočná historická postava, označovaná aj ako “prvý a zároveň zrejme aj najväčší americký sériový vrah”. Faktom je, že koncom 19. storočia postavil v Chicagu hotel, v ktorom zavraždil niekoľko ľudí. Podľa príbehov, ktoré sú však už čiastočne mystifikáciou, nezabíjal svoje obete len tak jednoducho, ale využíval na to celý labyrint miestností a spletitých chodieb, pričom často používal smrtiace pasce. Holmes mal svoju diabolskú “dielňu” ukrytú hlboko v suteréne budovy a následne mal údajne vyberať veľké sumy za kostry zbavené mäsa a orgánov. Hotel, do ktorého sa vydá pätica dokumentaristov, je postavený podľa vzoru Holmesovej továrne na smrť. A ako už asi tušíte, aj táto skupinka filmárov je odsúdená na to, aby sa ocitla v tamojších dômyselne vymyslených pasciach.

Sám o sebe by tento koncept stačil na solídnu hororovú hru, avšak autori si zaslúžia osobitnú pochvalu za to, ako opatrne a  s citom pristúpili k niektorým aspektom, na ktoré iné horory rezignujú. Stále síce ide o niečo na spôsob béčkového hororového filmu, ale premyslenosť a skryté súvislosti, ktoré tu nie sú explicitne zreteľné, ma v rámci deja a celkového zasadenia príjemne prekvapili. Aj v prípade filmových béčkových hororov je častokrát dôležité, aký tvorca sa chopí daného námetu, či to pojme ako čisté remeslo, alebo do svojho diela zakomponuje aj niečo viac, čo je však určené len menšiemu, pozornejšiemu okruhu divákov. Samozrejme, u videohier je to skôr motivačná, nepovinná činnosť, vyžadujúca si oveľa pomalší postup hrou, prehľadávanie každého rohu a dôkladné zbieranie tajomstiev, ale odmenou pre náročnejších užívateľov daného diela býva oveľa lepší herný zážitok. Ale opäť, ten, kto chce, nemusí sa tým vôbec zaoberať a za každých okolností môže ako šialenec bežať k najbližším odomknutým dverám.

Ak sa teda rozhodnete hľadať rôzne stopy, ktoré sú tu v rozľahlom sídle zanechané a nebudete myslieť len na bezhlavý útek, postupne vám do seba zapadnú jemné náznaky charakteru vraha, jeho motivácie a spôsobu, akým tu vybudoval svoj projekt. Takto si vlastne priebežne a nevedomky skladáte jeho profil. Tvorcovia na tento aspekt kladú dôraz už od začiatku. Nezvykle dlhý čas totiž trvá, kým sa začne niečo skutočne diať. Už v reklamných materiáloch pred vydaním bolo uvedená, že tento diel The Dark Pictures Anthology bude netradične dlhý a hrateľnosť sa z bežných štyroch hodín, tak typických pre predchádzajúce diely série, dokonca zdvojnásobí. Sprvoti mi toto predlženie hrateľnosti prišlo ako pokus ju za každú cenu umelo natiahnuť. Keď partička filmárov/dokumentaristov prišla na ostrov, veľmi dlho potrvalo, kým vôbec dorazila do sídla. Najskôr si dvojica filmárov urobila menšiu horskú túru po skalách na maják na brale, týčiaci sa nad morom a potom druhá polovica zase pridlho (a v podstate zbytočne) skúmala okolie. V týchto chvíľach sa prakticky neudialo nič hororové a častým skákaním a šplhaním mi to pripomínalo akúsi drobnú reminiscenciu staršieho Tomb Raidera.

No ani po príchode do veľkej budovy, repliky Holmesovho hotela, sa až príliš dlho nič nedialo. Tento čas bol tradične využitý na predstavenie tamojších charakterov a rozvinutie vzťahov medzi nimi. Našťastie vo  chvíli, kedy som sa pýtal sám seba, kedy sa dej naplno rozbehne a kedy som už mal plné zuby náznakov romantiky, či režiséra a jeho úpornej snahy zaobstarať si cigarety, sa situácia začala lámať a odštartoval pravý interaktívny horor tak, ako to fanúšikovia Supermassive Games majú radi.

Čo sa týka samotných piatich hrdinov, tí sú aj napriek snahe vykresliť ich charaktery skôr priemerní. Najstarší z nich, režisér a chronický fajčiar Charlie, ma bavil asi najviac a herečka Jessie Buckley v koži moderátorky Kate odviedla skvelú prácu pri dabingu. Na druhej strane je zase kameraman Mark, ktorý celkovo nepôsobil priveľmi dôveryhodne a jeho dabing pôsobil dosť nevýrazným, “mŕtvym” dojmom, a to aj vo chvíľach, keď som sa zo všetkých síl snažil, aby prežil. Osvetlovačka Jaime bola zase príliš feministicky sebavedomá a podobné, prakticky už povinné charaktery, tradične príliš nemusím. Viem, že v béčkových hororoch je tak trochu pravidlom, že tamojšie postavy rozprávajú vtipy aj vo chvíli, kedy by sme sa všetci zrejme krčili od strachu v kúte, no keď vám hra dáva možnosť ovplyvniť charakterové črty miestnych postáv, tak sa pýtam, že k čomu to je, keď sa ich autentická ľudskosť a dôveryhodnosť v niektorých momentoch úplne stráca.

Po technickej stránke nemám priveľa výhrad. Engine, ktorý používajú vývojári, sa počas celej série nezmenil, je vidieť, že ho majú v malíčku a je príjemné sledovať, akú cestu prešli od prvého dielu Man of Medan. V rámci krátkeho úvodu som mal pocit, že postavy majú trochu strnulý výraz, ale keď ústredná pätica vstúpi na scénu, technike Supermassive Games sa podarilo pokryť presvedčivou mimikou aj tie najjemnejšie detaily. Niektoré animácie sú tu trochu nadbytočné a pôsobia úsmevne (napríklad pomoc pri šplhaní druhej postave), no keďže sa v druhej časti hry táto technika používa iba minimálne, je možné to v pohode prehliadnuť. Vývojári určite odviedli dobrú prácu pri osvetlení. Veľmi často sa totiž potulujete tmavými chodbami osvetlenými len úzkym kužeľom vašej baterky, v ktorých poletujú čiastočky prachu. Vo chvíľach, keď sa na stenách rozsvietia lampy, ich silné svetlo takmer oslepuje. Aj napríklad sivobiela žiara mesiaca dodáva exteriérovým pasážam nádhernú atmosféru, pričom aj bez použitia HDR je na čo pozerať.

Čo sa týka zvukov, tie sú ešte na vyššej úrovni ako vizuál. V druhej polovici, kedy situácia graduje, väčšinu času strávite blúdením po hotelových chodbách, takže sa pripravte na príšerné vŕzganie a škrípanie zo všetkých strán. Vývojári sú natoľko skúsení, že presne vedia, kedy vás vystresovať gradujúcou hudbou a sprievodným zvukom a kedy je účinnejšie mŕtve ticho sprevádzané len počuteľným dýchaním postavy.

Pokiaľ ide o hrateľnosť, ak ste hrali niektorí z predchádzajúcich dielov série, viete, čo môžete približne očakávať. V tomto smere ide opäť o interaktívny film, pozostávajúci z množstva dialógov, z prieskumu a rýchlych časových udalostí (QTE), počas ktorých môže ktorákoľvek z hlavných postáv zomrieť. No vzhľadom na to, že tento diel je výrazne dlhší ako tie predchádzajúce, je tu podobných sekvencií o niečo menej, než napríklad v prvom Man of Medan. Tentoraz sa vývojári pokúsili postavy trochu odlíšiť aj z hľadiska herných mechanizmov. Napríklad majú k dispozícii rôzne druhy svetiel, ktoré im umožňujú posvietiť si na cestu. Okrem toho majú predmety, ktoré im umožňujú špeciálnym spôsobom komunikovať s prostredím. Mark má vedľa kamery tyč, pomocou ktorej sa môže dosiahnuť vysoké regále, Erin má mikrofón, ktorý jej umožňuje navigáciu pomocou zvuku, a režisér Charlie dokáže otvoriť zamknuté skrinky bez kľúča, len s pomocou karty. A hoci sú to len drobné vylepšenia hrateľnosti, určite sú v rámci série príjemným spestrením.

The Devil in Me nie je a ani nemohol byť žiadnou revolúciou v rámci série. Vývojári teraz netlačili na pílu a snažili sa, aby hra a jej tempo boli vždy svižné a konzistentné. Tejto snahe napokon zodpovedajú až roztomilo jednoduché “pseudo-hádanky”. Napriek nespornej snahe priniesť niečo nové, opäť stavili na istotu a myslím, že sa im to v konečnom dôsledku vyplatilo.

Príbeh síce spravidla u podobných žánrových titulov nehráva prvé husle, no v prípade Returnalu je to inak. Sprvoti to tak pritom vôbec nevyzerá. Všetko začína haváriou astronautky Seleny, ktorá len s ťažkosťami pristane na cudzej planéte zvanej Atropos. Planéta je plná temných dažďových pralesov, púští a najmä záhadných, rozsiahlych a starobylých pevností. Po niekoľkých nepríjemných stretnutiach s nepriateľskou faunou a flórou Selena zistí, že je vlastne uväznená v časovej slučke – ak zomrie, vždy sa opäť prebudí na mieste havárie. Čím ďalej sa dostáva, tým viac toho odhalí. Príbeh tak núti vracať sa k hre aj po prvom dohraní, pričom sa pri jeho prechádzaní zároveň odomykajú nové artefakty a permanentné vylepšenia. Neviem si predstaviť lepší spôsob rozprávania príbehu pre žáner rogue-like, keďže takýmto spôsobom dáva opakované prechádzanie nebezpečnými úrovňami Atroposu do súvislostí ako súčasť kontinuálneho príbehu.

Všetko vidíme z pohľadu tretej osoby, ktorý žánru rogue-like, s výnimkou izometrického zobrazenia, vyhovuje najviac. Našou úlohou však nie je len bojovať, vyhýbať sa strelám, ale aj skúmať okolie v snahe samozrejme zistiť, ako z tohto pekla uniknúť. Spočiatku bude zrejme trvať, kým sa trochu rozpozeráte a hlavne, kým si zvyknete, ako tu fungujú herné mechaniky. Najmä náročnosť na začiatku hry nie je až taká vysoká, hoci častému umieraniu sa nevyhnete. Už počas prvej úrovni vás však čaká skutočné peklo, keď budete zasypaní salvami striel. Nielen každý boss, ale i každý nepriateľ má svoju vlastnú sadu útokov, takže ako v každej poriadnom rogue-lite počine sa jednoducho budete musieť naučiť ich útoky a slabiny, inak sa nikam nedostanete. Rozličné bizarné stvorenia pritom spočiatku strieľajú len základnú salvu, ktorej sa dá ľahko vyhnúť tým, že sa napríklad nachádzate na inej výškovej úrovni – avšak následne sa dostavia silnejší protivníci, používajúci teleportáciu a vypúšťajúci účinné rakety, o rozličných (zdanlivo nezničiteľných) obranných vežičkách ani nehovoriac.

Ledva si zvyknete na súbojový systém, už sa postupne budú objavovať noví nepriatelia s novým štýlom útoku a jedinečnými slabinami, takže aj keď budete hrať niekoľkokrát, môžu vás prekvapiť. A to platí najmä v kombinácii s prostredím, ktoré sa neustále mení. Proti nim môžete použiť len pomerne malý počet zbraní, avšak každá z nich má iné vlastnosti, či dokonca alternatívny štýl streľby. Zbierate aj takzvané obolity, ktoré poháňajú tamojšiu xeno-technológiu. Vďaka tomu si môžete vylepšovať zdravie, alebo integritu skafandra a neposlednom rade vyrábať predmety, pričom sú dostupné aj ďalšie pasívne vylepšenia. Zdravie sa vylepšuje zbieraním liekov, pričom platí, že ak máte plné zdravie a nazbierate ďalšie tri liečivá, zlepší sa vám celkovo. Samozrejme, len do chvíle, kým opäť nezomriete.

Ďalším dôležitým tunajším prvkom sú paraziti, ktorí po pripojení k vášmu telu dávajú pozitívne aj negatívne vlastnosti. Na určitých miestach je možné nejaký parazit náhodne odstrániť a za odmenu tak dostanete vyššie spomínané obolity. Väčšinu vecí síce môžete pred použitím preskenovať a zistiť, do akej miery sú bezpečné, ale i tak môže byť odomykanie nádob alebo zbieranie liečiv veľkým rizikom, pretože miestami bývajú skazené. Predmety na konzumáciu sa dajú kombinovať, takže keď napríklad máte predmet, ktorý mení obyčajné obolity na životy, aj inak ťažký súboj s bossom sa môže výrazne uľahčiť.

Dôležité pri prestrelkách je sprvoti vyhýbanie sa, avšak v prípade silnejších nepriateľov to nestačí. Neskôr sa však dostanete k háku, vďaka ktorému sa zasa dokážete účinne uhýbať, čo zase zásadne mení hrateľnosť. Vďaka ďalším nástrojom sa dostanete do miest, ktoré boli predtým uzavreté a môžete sa dostať do archívov, odhaľujúcich viac o minulosti planéty a tak sa ponoriť zase o niečo hlbšie do tamojšieho lore. Vďaka tomu, že sa po každom úmrtí všetko, okrem základného prostredia, zmení, si hra udržuje svoju pútavosť a každý prechod toho istého levelu je niečím jedinečným. Niekedy vás čaká boss hneď na začiatku, inokedy sa dá tráviť dlhý čas relatívne pokojným prieskumom nejakej lokácie. Samotná dĺžka hry sa líši podľa vašich schopností, keďže hlavné akty sú tu len tri, a môžete ich dokončiť za pár hodín. Ak sa vám nebude príliš dariť, aj po 20 hodinách sa môžete nachádzať len v prvej tretine hry. V takomto prípade je u vývojárov doslova nevyhnutnosťou nájsť dokonalú rovnováhu, aby ste neboli znechutení častou smrťou a mali motiváciu sa stále do toho sveta vracať.

Čo sa týka PC portu,  Returnal sa od svojho uvedenia na PlayStatione 5 vôbec nezmenil, neprináša nič navyše a nerobí nič inak. Už na začiatku vás privíta integrovaný a nezvyčajne komplexný benchmark, kde máte všetko prehľadne a priamo na dosah ruky, navyše s priamymi informáciami o využití jadier GPU a CPU, taktovacích frekvenciách, teplote a využití pamäte. Tento benchmark poskytuje uprostred ponuky nastavení aj okamžité vizuálne zobrazenie, takže zmeny svojich nastavení vidíte okamžite v reálnom čase a nemusíte zakaždým opätovne spúšťať túto ponuku. Už defaultné ovládanie je intuitívne, rozloženie kláves je ideálne, akurát je nutné prepnúť na anglickú klávesnicu, ak chcete používať niektoré predmety. Returnal mi síce párkrát spadol, avšak na vine bude asi môj hardware, takže objektívne to odpúšťam. Čo chcem však v tejto súvislosti spomenúť, je to, že v tomto prípade sa prípadnom páde ocitnete presne tam, kde ste boli a nemusíte opakovať žiadne frustrujúce súboje.

Returnal celkovo ponúka vydarenú kombináciu dvoch, inak trochu okrajových žánrov, ale pre mainstreamových hráčov pridáva aj prekvapivo psychologický a mysteriózny príbeh, ku ktorému sa však musia doslova prebojovať. Tvorcovia určite dosiahli hranice žánrovej dokonalosti, avšak neodvážili sa ich prekročiť smerom k väčšinovému publiku. Možno by stálo za hriech to na budúce skúsiť a ubrať trochu z náročnosti. Snáď sa niečoho podobného dočkáme.

Keďže všetky ti diely som dohral len pomerne nedávno a mám vo veľmi dobrej pamäti nielen herné mechaniky, ale aj rozvíjanie príbehu, musím potvrdiť že v remaku Dead Space sú prítomné aj prvky z ďalších dvoch dielov. Týka sa to najmä príbehu, ktorý je omnoho viacej rozvinutý a pochopiteľnejší, než v origináli. Určite výrazne pomohlo, že Isaac Clarke dostal nielen hlas, ale už od začiatku (aj keď úplne inú) tvár, takže už nie je len mĺkvym vykonávateľom rozkazov. V pôvodnej celej trilógii niekedy pôsobil ako tupá bábka riskujúca život za ostatných členov, ktorí len niekde v relatívnom bezpečí pasívne čakali, kým všetky problémy vyrieši za nich a tvárili sa, že niečo dôležité riešia. Tu síce zostal podobným nástroj na všetko, a stále dostáva príkazy ísť niekam, kde je to nebezpečné opraviť nejaký stroj, avšak celé je to vďaka rozhovorom oveľa akceptovateľnejšie. 

Samotná zápletka nie je vôbec zložitá a zostala totožná. Malá posádka inžinierov prichádza na obrovskú ťažobnú vesmírnu loď, ktorá sa odmlčala, pričom máte zistiť príčinu a prípadne ju opraviť. Veľmi rýchlo zistíte, že takmer celá posádka bola premenená na groteskné stvorenia označované ako nekromorfovia, a okrem tajomného artefaktu zvaného Marker za tým stojí skupina ľudských kultistov. Nielen samotná zápletka, ale ani tamojšie postavy nie sú zapamätateľné, ale séria Dead Space sa od začiatku nehanbila za to, že je, čo  týka  vizuálu a hrateľnosti je silne inspirovaná takými videohrami ako Resident Evil a System Shock až po sci-fi filmy ako Alien, The Thing alebo Event Horizon.

Dead Space preto okrem samotného lore nebol nikdy príliš originálny a jeho status klasického survival hororu je preto sporný. Možno si tento status zaslúži, ale podľa mňa je na to príliš generický a bez nových nápadov, aj keď je veľmi kompetentne spracovaný. Tvorcovia remaku preto mali pred sebou dva ciele: osloviť fanúšikov pôvodnej hry, z ktorých vždy väčšina chce, aby sa čo najviac priblížili originálu, a potrebu vytvoriť kvalitný, moderný počin stojaci na vlastných nohách. Prvý ciel bol nesporne splnený. Remake Dead Space veľkým úspechom, aj keď vizuálny posun nie je taký veľký ako tomu bolo u remake Resident Evil 2  ale z hľadiska obnovenia vzhľadu a dojmu z pôvodnej hry je to na mieste. Veľkým plusom je fakt je, že bolo pridaného pomerne veľa, aj keď drobného  obsahu navyše, vrátane niekoľkých nových oblastí a herných mechanizmov.

Zrejme kvôli zachovaniu kľúčového pocitu klaustrofóbie bola zachovaná aj malá rozloha miestností, tvoriacich hernú mapu. V remake síce na prechod medzi nimi nie je potrebné žiadne načítavanie, ale moderný titul by v žiadnom prípade nevznikol s takýmito malými oblasťami, aj keď sa im vývojári snažili dať väčšiu hĺbku a vertikalitu.

Tamojší prakticky jediní nepriatelia, takzvaní nekromorfovia, pôsobiaci ako rýchlo sa pohybujúci vesmírni zombíci, mali vždy podľa mňa často nudný dizajn a s next-gen grafikou nie sú o moc vizuálne zaujímavejší. Napriek krvavým vizuálnym efektom nie sú ani nijako zvlášť strašidelní, hoci v danom prostredí mŕtvej vesmírnej lode výrazne prispievajú k rozhodne vydarenej atmosfére. Tej k účinnosti napomohla najmä novinka, v ktorej je nutné často prepínať napájanie rôznych podsystémov, čo sa končí tým, že musíte v nevhodných chvíľach zhasnúť svetlá alebo už nemôžete použiť výťah, aby ste sa dostali do bezpečnej oblasti. V skutočnosti máte možnosť vypnúť viac systémov, ako je potrebné, takže neviete, čo spôsobíte, a môžete len dúfať, že napríklad odhalíte tajnú oblasť a nespôsobili ste si zbytočné problémy. Celkovo je tu aj oveľa viac takzvaného backtrackingu ako v pôvodnej hre, aj vďaka novému systému, keďže do mnohých dverí je nutné najskôr nájsť kartu tzv. vyššieho oprávnenia a až potom sa do nich dostanete. 

Z ďalších zmien musím spomenúť napríklad nové alternatívne režimy streľby pre zbrane a špeciálne schopnosti pre systém vylepšovania, ktoré do celej hry dobre zapadli a čo len potvrdzuje, že Dead Space nie je presným remakom originálu. Dočkal sa mnohých rozumných zmien a úprav v rámci hrateľnosti, scenáru, ale aj herného dizajnu. Nielenže tak pôsobí modernejšie, ale odstraňuje nedostatky originálu, pričom nový engine Frosbite bol zvolený vhodne. Technické problémy však boli zaznamenané na slabších zostavách, keďže Dead Space je pomerne hardwarovo náročný. To zároveň znamená, že  už nielen bez novšej grafickej karty, ale aj bez SSD disku, vrátane až osemjadrového procesora plnohodnotný zážitok nečakajte. 

Keď to mám celé zhrnúť, tak musím skonštatovať, že tento vydarený remake priniesol dostatok zmien a pritom to neprehnal a zachoval si celú atmosféru a hrateľnosť originálu. Pokojne sa môže tak stať presvedčivým argumentom pre pokračovanie tejto série.

Čas ukázal, že kultový prvý diel série Resident Evil patrí bezpochyby k najzásadnejším videohrám celej dekády. Survival prvky, vtedy stojace najmä na nedostatku munície, liečiv a úložného priestoru v inventári, hutná atmosféra starého sídla a zábavná znovuhrateľnosť boli kľúčovými aspektmi tohto počinu, ktorý dokázal prekonať svoj veľký vzor, Alone in the Dark. Podobnú atmosféru sa už nepodarilo zopakovať žiadnemu z neskorších dielov, a tak niektorí hráči časom nostalgicky spomínali na tento pozoruhodný počin. Nie je preto čudo, že sa ho snažilo napodobiť hneď niekoľko vývojárskych štúdií, avšak takmer vždy ich pokusy viedli k rozporuplným výsledkom.

Them and Us sa tiež od začiatku snaží nevybočovať z konceptu, nastavenom prvým dielom Resident Evil a takmer všetky ostatné aspekty sú tomu podriadené. V niektorých ohľadoch však predsa len trocha vybočuje a v tomto smere musím spomenúť najmä príbeh. Na jeho začiatku totiž nestojí špeciálna jednotka, roztrúsená po pristátí vrtuľníku v blízkom sídle, ale osamelý autobus prevážajúci väzňov. Na jednej zo zákrut však príde k havárii a následný súboj väzňov so strážcami využíva i Alicia prevážaná zo psychiatrickej liečebne. Píše sa rok 1978 a my sa ocitáme v oblasti amerického vidieka, ktorý je často odľahlým, ľudoprázdnym a ponurým miestom. Po tom, čo Alicia upadá do bezvedomia, sa následne prebúdza v zatuchnutej izbe starodávneho sídla. Ako sa tam dostala a kde sa vlastne nachádza? To sú pre ňu tie najpálčivejšie otázky, no popritom spomína aj na svoju dcéru, o ktorej osude nič nevie. 

Tento úvod pridáva k Them and Us výrazný psychologický rozmer, ktorý v starších dieloch Resident Evil absentoval a zďaleka nie je jediným aspektom, ktorým sa od neho odlišuje. Nemyslím, že budem spoilerovať, ak napíšem, že na rozdiel od svojho veľkého vzoru vývojári pridali do svojho počinu aj prvky nadprirodzena a že obrovská vila je sídlom hrozivého kultu. Toto všetko vám totiž začne byť jasné už z úvodných zápiskov, ktoré budete nachádzať v koži Alicie. Samotného herného textu tu skutočne nie je veľa a viac než skrz nejaké zápisky či nebodaj rozhovory, je tu príbeh podávaný skôr hrateľnou formou a takpovediac prirodzene. Takže sa prakticky zaobídete aj bez klasického denníka, hoci niečo podobné v stručnej forme sa vyskytuje aj tu.

Vďaka tomu sa Them and Us viac podobá survival adventúram zo starej školy, než tým modernejším, často obsahujúcim množstvom zápiskov alebo rozsiahle denníky. Vývojári však mysleli na všetkých, takže na jednom unikátnom mieste môžete hru prepnúť či jemne rozpixelovaného zobrazenia známeho z prastarého Alone in the Dark, alebo do čiernobieleho režimu.

Nechýba ani fixná kamera, ktorú zrejme tvorcovia zo štúdia TendoGames zapracovali, aby navodili čo najvýraznejší survival zážitok. A to sa im skutočne darí, keďže herná plocha je často zobrazovaná z dosť nevhodných uhlov. Okrem toho však sprístupnili aj režim z pohľadu tretej osoby, kedy je kamera situovaná za ramenom Alicie ako v novších dieloch Resident Evil. Tieto pohľady sa však dajú meniť len pri spustení novej hry. Ja som si chcel vychutnať klasický zážitok, a tak som si zvolil fixnú kameru, čo podľa môjho názoru výrazne zvýšilo náročnosť hry. Momentov, kedy som strieľal naslepo do priestoru, v ktorom som len tušil pozíciu nepriateľa, bolo vskutku veľa. Mimochodom, k dispozícii je dokonca i first person režim, no nie zadarmo. Ide však o vyložene symbolickú čiastku a za vyskúšanie viac-menej stojí.

Hlavných protivníkov tvoria klasickí zombíci, ktorí však na rozdiel od príbehu v Resident Evile nevznikli pôsobením vírusu, ale stvorili ich bývalí členovia kultu, ktorí vypili (či už dobrovoľne, alebo nedobrovoľne) akýsi obradný nápoj. Na tomto je postavená aj variabilita a náročnosť protivníkov. Nižšie postavení členovia tohto zoskupenia sa totiž stali pomalými zombíkmi, zatiaľ čo členovia užšieho kruhu zasvätencov predstavujú oveľa väčšiu výzvu, keďže sú neporovnateľne rýchlejší a silnejší. Okrem nich však tvorcovia predstavujú aj nadprirodzené monštrá nazvané Dark World Creatures. A tí sú ešte o niečo nebezpečnejší, pričom po prvotnej odozve hráčov sa vývojári dokonca uchýlili k ich menšiemu oslabeniu.

Atmosféra je rozhodne vydarená, príbeh, ktorý sa, našťastie, vyhýba zbytočným fantazmagóriám, dáva hlavu a pätu a príjemným prekvapením je i psychologický aspekt. Ak si chcete zaspomínať na staršie adventúry, tak neváhajte. Majte však na pamäti, že Them and Us vám nedá nič zadarmo a je iný, ako súčasné akčné hororové adventúry. Proste nie je ako ony.

Ďalší z početnej a neustále sa rozrastajúcej rodinky psychologických hororov. Vo väčšine prípadov ide žánrovo o takzvané walking simulátory, teda počiny, kde v koži hlavnej postavy putujete vopred vymedzenými, striktne lineárnymi trasami, až na malé výnimky nepoužívate žiadny inventár a častokrát ani nemusíte bojovať so žiadnym protivníkom. MADiSON síce čiastočne spĺňa túto definíciu, ale predsa len je to niečo ambicióznejší a adventúrnejší počin.

Napriek tomu, že celý príbeh je až na jednu výnimku (kostol a jeho okolie) situovaný do jediného a pomerne malého domu, MADiSON sa môže pochváliť viacerými príbehovými líniami. Tá hlavná sa sústreďuje na otca a starých rodičov samotného Lucu. Začína sa tak, že rodina si domov prinesie nevinnú detskú knižku. Stará matka sa však onedlho zblázni, oslepne a nik neverí jej zvláštnym rečiam o bytosti, ktorá sa nasťahovala priamo do domu – teda až do momentu jej záhadnej smrti. Paralelne s týmito rodinnými záležitosťami sa odvíja aj druhá veľká zápletka so samotnou Madison Hale, vrahyňou, ktorá sa štyrmi vraždami v roku 1987 odsúdila na večné zatratenie. Jej démonický rituál bol síce prerušený policajným zákrokom, ale ani jej tragická smrť však nezabránila príchodu démona na svet. Súčasne sa ani nezdá, že by smrť samotnej Madison ukončila jej pôsobenie.

Príbeh je teda pomerne zaujímavý, obsahuje viacero rôznorodých motívov (psychológia, rodinné problémy, čarodejníctvo, démonológia), ktoré sa aj napriek ich výraznej odlišnosti vzájomne nenegujú a vcelku sa dá povedať, že tvoria akýsi harmonický celok. Naratívna stránka tak preukazuje výraznejšie kvality než je v týchto prípadoch bežné, pričom skutočnosť, že veľké množstvo otázok na konci zostane bez odpovede, situáciu v tomto prípade nijako nezhoršuje. Otvorený záver, priestor pre možné interpretácie a určitý nádych tajomna sú totiž poznávacími znakmi väčšiny kvalitných hororových diel a tieto kritériá sa aspoň čiastočne podarilo tvorcom naplniť. Samozrejme, tieto záležitosti vždy boli a aj sú čiastočne subjektívne a tak stále platí, že nie každému sa môže tento kryptický spôsob rozprávania pozdávať. Osobne ho však preferujem, takže za mňa ide o plusový bod pre tvorcov.

Po hrateľnostnej stránke sa MADiSON týči nad väčšou časťou hororových produktov. Ponúka k dispozícii aj plnohodnotný inventár, ktorý je obmedzený na desať slotov. Ako v každej správnej adventúre, aj tu si predmety, ktoré momentálne nepotrebujete, môžete odložiť do pevného úložiska v dome. Adventuristov iste potešia aj pomerne časté a dokonca i náročnejšie hádanky, na ktoré narazíte v samotnom dome, ale aj mimo neho. Dom sa pred vami otvára postupne a nie všetky jeho miestnosti sú od začiatku sprístupnené. Obyčajné blúdenie hore dole chodbami nič nevyrieši, a tak ste nútení trpezlivo pátrať a využívať akékoľvek indície, na aké v dome narazíte.

Kombinácia k otvoreniu sejfu napríklad vyžaduje hľadanie malých útržkov papierikov, rozhádzaných kade-tade, pričom k poslednému sa dostanete až po niekoľkých hodinách hrania. Náročnosť hádaniek je zvýšená ešte skutočnosťou, že sú náhodne generované, takže žiadny návod na internete vám nepomôže a na kombinácie čísel a podobné veci si vždy musíte prísť sami. Nachádzať budete viacero predmetov, ktoré Luca ukladá do svojho obmedzeného inventára. Okrem praktických vecí, ktoré sú nevyhnutné na použitie (kladivo, kliešte, obligátne kľúče, zbytočná lopata) nachádzate aj viacero magnetofónových pások s podrobným opisom procesu posadnutia démonom, ktoré si môžete postupne prehrať na malom magnetofóne.

Hlavnou pomôckou je fotoaparát, ktorý často využívate k tomu, aby ste sa posunuli ďalej v príbehu. Neraz je totiž potrebné pre herný postup vyfotiť nejaký kľúčový objekt. Na prvý pohľad je však vždy ťažké rozlíšiť, čo je dôležité a čo nie, a tak fotíte všetky objekty, ktoré určitým rysom vybočujú zo svojho prostredia. V dome sa dá nájsť päť modrých a dvadsať červených polaroidových fotografií, ktoré sú veľmi chytro poskrývané a ich hľadanie a nachádzanie je určite príjemným oživením inak miestami nudných chodieb.

MADiSON iste nesklame fanúšika hororových adventúr, avšak v súčasnej záplave porovnateľných žánrových titulov sa môže veľmi ľahko utopiť. Nad vodou ho však aspoň dočasne drží netradične vysoká náročnosť hádaniek a logický a jasný príbeh. Hrateľnosť nie je umelo naťahovaná a MADiSON tak končí presne vo chvíli, kedy má. Tých 6-7 hodín tak ponúkne pomerne kvalitnú zábavu a to úplne stačí.

Dej souls-like hry Steelrising je zasadený do kľúčovej epochy novovekých dejín, ktorá je dodnes známa pod názvom francúzska revolúcia. No tvorcovia sa vedome rozhodli ignorovať trajektóriu dejín a miesto toho nám naservírovali alternatívne, fiktívne vyústenie známych historických udalostí.  V nich sa kráľ Ľudovít XVI pomiatol a na Paríž a jeho obyvateľov vypustil nezastaviteľnú armádu automatických robotov. Tí začali aktívne pustošiť ulice Paríža a likvidovať každého, kto sa rozhodol opustiť prah svojho domova. A práve v tomto okamihu vstupujeme na scénu my, hráči, ujímajúc úlohy automatona menom Aegis – mechanickej tanečnice, ktorá je priamo podriadená kráľovnej Márie Antoinette.

V priebehu svojho putovania Aegis narazí na niekoľko historicky reálnych charakterov, ktoré sú však zasadené do inovatívneho kontextu alternatívnej histórie, pričom treba poznamenať, že práve na základe tejto skutočnosti konanie a vlastnosti týchto charakterov prešli určitou modifikáciou Každá z týchto postáv zohráva v príbehu svoju viac-menej významnú rolu a s každou môže váš charakter interagovať prostredníctvom neveľkého množstva dialógových možností. Niektoré z nich vám dokonca môžu udeliť vedľajšie úlohy, ktorých splnenie vám prinesie odmenu v podobe rôznych unikátnych predmetov a čriepkov príbehovej mozaiky. Počas plnenia úloh tak preskúmate takmer všetky známe parížske lokality a čo sa týka dizajnu prostredia, tu sa tvorcovia skutočne vytiahli. Hra ponúka množstvo bočných uličiek, rozsiahlych parkov či veľkých námestí preplnených všemožnými druhmi takzvaných automatonov.

Rád by som taktiež vyzdvihol atmosféru, ktorú umocňuje fakt, že v priebehu hrania nenarazíte na jediného ľudského protivníka – vo všetkých súbojoch čelíte výhradne mechanickým bytostiam. Ľudí tu nachádzate zväčša vo forme mŕtvol ležiacich (alebo visiacich) na uliciach, respektíve načúvate ich rozhovorom za zatvorenými a nedostupnými dverami ich domov. Jedinú výnimku tvoria už spomínané historické postavy, s ktorými pravidelne vediete rozhovory.

Vo všetkých týchto ohľadoch sa Steelrising vskutku neodchyľuje od konceptu vytvoreného štúdiom FromSoftware, no prinajmenej v dvoch ohľadoch sa predsa len dopúšťa výraznej odchýlky. V prvom rade ide o naratívne herné aspekty, ktoré sú neporovnateľne zrozumiteľnejšie a jednoduchšie ako v prípade Souls série. K tomu treba dodať, že Steelrising obsahuje klasický denník, v ktorom sa zaznamenávajú vaše aktuálne úlohy, kódex, ktorý obsahuje bližšie informácie o postavách, s ktorými interagujete, typoch nepriateľských automatov, či miestach, ktoré ste navštívili. Príbeh sa tiež rozvíja skrz sériu dialógov, spomienkových sekvencii, cutscén, či nachádzaných útržkov listov alebo denníkov. 

 Steelrising ponúka aj v normálnom móde (a na strednej náročnosti, na ktorej som ho hral ja) menšiu výzvu než priemerný Souls-like titul. Pre skúseného, hardcore fanúšika Souls subžánru tak nepôjde o nič náročné. V tejto súvislosti netreba vynechať zmienku o súbojoch s hlavnými bossmi, kde som očakával vysokú, až premrštenú náročnosť, no miesto toho som dostal pomerne jednoduché a svižné predstavenia. Steelrising si stále zachováva viacero elementov typických z klasických RPG, takže tu viete vďaka denníku vždy, kam máte ísť, vďaka mape, kde sa to nachádza a vďaka pevným bariéram (zamknuté brány a podobne) sa nemusíte báť, že by ste vbehli niekam, kde z vás nepriatelia v okamžiku urobia len hŕbu šrotu. Táto prístupnosť širokým hráčskym vrstvám rozhodne nie je na škodu a tak pokojne môžem tento titul odporučiť aj tým, ktorým inak z označenia „souls-like“ naskakuje husacia koža.

Dolmen je prvotina brazílskeho štúdia Massive Work a už od prvého pohľadu musí byť každému zrejmé, že ide o ďalší klasický soulslike “klon”, snažiaci sa priživiť na obrovských úspechoch hier od FromSoftware. 

Na začiatku je na výber medzi dvoma pohlaviami a piatimi profesiami. V prípade Dolmenu je však výber pohlavia kompletne nadbytočný, keďže postava je po celú dobu odetá do nepriehľadného vesmírneho obleku ako v Dead Space ktorý sa v nijakom podstatnom smere nelíši ani u ženskej, ani u mužskej postavy. Jediné situácie, v ktorých je možné rozdiel pohlavia skutočne pocítiť, sú komunikácie s veliteľskou stanicou, keďže vaša postava, na rozdiel od väčšiny soulsoviek, dokáže komunikovať a je plne nadabovaná. Samozrejme, nemôžete očakávať žiadne rozsiahle alebo hlboké dialógy, keďže všetky rozhovory prebiehajú bez vášho zásahu. Inými slovami: Dolmen neponúka žiadne dialógové možnosti. K tomu treba doplniť, že vývojári obmedzili počet a rozsah rozhovorov na nevyhnutné minimum, takže neočakávajte žiadny komplexný, rozvetvený príbeh, žiadne viacvrstvové a plnohodnotné lore. Nie, jediné, čo Dolmen ponúka je svižná akcia a rozvláčne, miestami až nudné brázdenie poloprázdnych chodieb a koridorov.

Rozdiel medzi piatimi dostupnými povolaniami nie je zrovna výrazný, podobne ako tomu bolo v sérii Dark Souls, takže nezávisiac od toho, ktorý charakter si zvolíte, rozvíjať si ho môžete prakticky ktorýmkoľvek smerom. Jediné odlíšenie spočíva v počiatočnej distribúcii bodov a taktiež typu zbrani, s ktorou začínate. Čím viac vecí vyrobených jednou technológiou sa využíva, tým viac sa zvyšuje ukazovateľ danej technológie a odomykajú sa ďalšie bonusy.

Kľúčovým faktorom je využívanie energie. Tá sa využíva sa nielen na nabíjanie zbraní, ale aj na liečenie. Ak sa využíva strelná zbraň, znižuje sa len momentálne množstvo energie, zatiaľ čo celková kapacita ostáva rovnaká. Toto automatické dopĺňanie sa zastaví až na úplnom konci možnej kapacity určenej momentálnymi štatistikami. Ak sa však modrý ukazovateľ použije na liečenie, nielenže sa zníži množstvo energie, ale aj kapacita. Konkrétne teda platí, že čím viac sa vyliečite, tým menšiu kapacitu máte nielen na liečenie, ale aj na strieľanie. To môže dôjsť až do bodu, že kapacita už nebude žiadna a nedá sa tak nielen  strieľať ale ani sa liečiť. V takom momente sa musí použiť batéria, ale jej použitie trvá pridlho a nedá sa to urobiť uprostred boja, keďže tam malé zaváhanie znamená okamžitú smrť. To ma nútilo využívať zdroje čo najefektívnejšie a zároveň ide o jeden z mála pomerne inovatívnych prvkov, na ktoré som v tomto počine narazil.

Čo sa týka naratívnej stránky, tak so svojim charakterom sa ocitáte na nehostinnej planéte Revion Prime a vašou úlohou je hľadať kryštály nazvané dolmen. Dôvodom, prečo sú takým lákadlom pre rôzne vesmírne korporácie alebo civilizácie je ich schopnosť vytvárať trhliny medzi dimenziami. Vašim cieľom je nie len lokalizovať a vyzbierať dolmeny a odovzdať ich vašim pánom, ale aj sa pokúsiť zlikvidovať všetky cudzorodé enity, ktoré prenikli skrz interdimenzionálne trhliny. Príbeh tak, ako som už naznačil v odstavci venovanom dialógom, nie je veľmi prepracovaný a nedokáže hlbšie zaujať, a to najmä vďaka stručnosti a úsečnosti textovej časti hry.

Príliš nízky rozpočet sa vývojárom nepodarilo vyvážiť vyššou originalitou. Prostredia nie sú rozsiahle ani prepracované, dizajn úrovní je veľmi prostý a základný a celý tento všadeprítomný minimalizmus ešte podtrhuje celková krátkosť hry spoločne s ošúchaným a nemastným-neslaným príbehom o zlých korporáciách a ešte horších mimozemšťanoch. Fanúšikom tohto žánru môže ponúknuť istú dávku zábavy, avšak bežní hráči nemajú najmenší dôvod sa o Dolmen zaujímať. Jednoducho povedané, opäť sa, bohužiaľ, niekomu nepodarilo prekročiť svoj vlastný tieň.

Song of Conquest je plne ťahovou stratégiou, inšpirovanou hlavne Heroes of Might and Magic III. S hrdinom, tu nazývaným ako wielder, obsadzujete osady, bane a ďalšie kľúčové strategické body na mape. Počas svojho putovania po herných končinách a zákutiach narážate buď na statické, nehybné skupinky nepriateľov, alebo na aktívneho, umelou inteligenciou ovládaného súpera. Ak nejde o vašeho spojenca, alebo zdanlivo nepriateľského wieldera, ktorý s vami napokon uzavrie spojenectvo, čaká vás súboj. Ten prebieha na taktickej mape rozdelenej na hexy a podľa svojej iniciatívy sa postupne všetky jednotky striedajú vo svojich ťahoch. Už tu pozorujeme prvý odklon od svojho veľkého vzoru. Počty jednotiek sú totiž limitované a až postupným vylepšovaním určitej zvláštnej vlastnosti vášho wieldera sa dajú navyšovať. To sa týka aj spojeneckých hrdinov, keďže ich počet je obmedzený počtom miest, ktoré hlavný hrdina (wiedler) ovláda. Inak sa musí každá osada, líšiaca sa podľa danej veľkosti tradične spravovať, takže okrem toho, že sa v nich dajú najímať jednotky, je možné samozrejme stavať budovy ekonomickej a technologickej povahy. Jednotky sa dajú postupne vylepšovať, hrdinovia s každou získanou úrovňou naberajú na sile a učia sa novým schopnostiam.

Fakt, že počet hrdinov je obmedzený počtom miest, mi sprvoti prekážal a bral som ho iba ako vynútené obmedzenie, no časom sa ukázalo, že takýmto spôsobom vývojári prakticky úplne eliminovali známe vyčerpávajúce presuny armád od jedného hrdinu k ďalšiemu. Každý wielder vlastní obmedzený počet jednotiek. Zároveň platí, že čím silnejšia jednotka, tým menší počet jej predstaviteľov si môžete vziať na cestu. To ma neustále nútilo sa rozhodovať, či je lepšie nabrať húfy základných milicionárov so slabučkými kušami, ktorí museli vynechať celé jedno kolo, aby mohli nabiť svoju zbraň, alebo či si radšej zobrať vytrénovaných lukostrelcov, ktorých počty síce nedosahovali ani polovicu počtu kušiníkov, no útoky mohli vykonávať každé jedno kolo. Maximálne počty jednotiek sa dajú postupne zvyšovať, avšak často som uvažoval, či skôr nie je lepšie im zvýšiť poškodenie, alebo zlepšiť obranu proti streleckým útokom, než navýšiť ich počet. Skutočnosť, že každý typ jednotky má svoj maximálny počet znamená, že sa nedá naverbovať množstvo silných monštier a vždy je nutné si určiť nejakú prioritu.

Ďalšou odlišnosťou oproti sérii Heroes of Might and Magic je oveľa výraznejší príbeh, väčšie množstvo textu, keďže nezriedka sa stalo, že hrdina sa zastavil a pustil do jednoduchých rozhovorov. Tu treba upresniť, že každý hrdina, aj ten vedľajší, má svoj význam a nikdy nevystáva.

S miernymi výhradami môžem pochváliť aj budovanie osád. Každá disponuje voľnými parcelami pre stavbu budov a počet a veľkosť parciel je určený rozľahlosťou každej osady. V nich sa dajú, okrem životne dôležitých kasární, stavať budovy, ktorých funkciou je zarábať peniaze, ťažiť suroviny, alebo skúmať nové vylepšenia. Každý druh budovy môžete postaviť aj opakovane, takže často sa mi podarilo v jednej osade postaviť identické základné kasárne, a tak som naberal doslova hordy síce slabých, ale lacných a početných potvor. Osady sa dajú opevniť a vybaviť aj obrannými vežami, ktoré budete potrebovať počas obliehania protivníkom. Takto nadobúda každé mesto svoju špecifickú úlohu, čo viedlo k tomu, že som disponoval opevnenými pevnosťami na hraniciach s nepriateľom s početnými vežami a v zázemí mi stáli mestá zamerané na ekonómiu, generujúce zlato a suroviny každé kolo.

Songs of Conquest v predbežnom prístupe ponúka štyri hrateľné frakcie, od ľudských rytierov, šľachticov, po obligátnych nemŕtvych, cez močiare obývajúci rasu jašterov až po púštny národ Barya, požívajúci strelný prach a výbušniny. Úlohu zohráva aj príslušnosť k tej-ktorej frakcii u každej jednotky , pretože to ovplyvňuje, ako sa využíva mágia, ktorá v Songs of Conquest zohráva nezanedbateľnú úlohu.  Tu prichádzame asi k najväčšej diferencii, a to nielen s ohľadom na sériu Heroes of Might and Magic, ale aj na iné analogické strategické počiny. Kúzla sa tu totiž vôbec neučia a nespotrebováva sa ani žiadna mana. Jednoducho, akonáhle sa hociktorá jednotka dostane na rad, vygeneruje svojmu hrdinovi korešpondujúci druh takzvanej esencie. Tá je potrebná najmä na kúzlenie a znovu som bol prinútený voliť, či budem radšej každé kolo zosielať slabšie kúzlo, alebo si svoju esenciu ušetrím na neskôr, aby som mohol zoslať jedno skutočne silné zaklínadlo.

Na záver si nechám negatíva, ktorých bohužiaľ nie je málo. Určite je to v  prvom rade vizuálne spracovanie, kde to vývojári jednoznačne prepálili v snahe o pixelartový grafický design. Na fórach toho bolo popísaného veľa, no podľa môjho názoru tamojší vizuál nie je iba diskutabilný, ale skôr nezvládnutý. Aj prvý Heroes of Might and Magic mal krajšiu vizuálnu stránku a prehľadnosťou hernej mapy môže Song of Conquest prvým trom dielom tejto série len ticho závidieť. Nie vždy mi totiž bolo jasné, čo je obyčajná, atmosféru dokresľujúca scenéria a čo interaktívne miesto. Týchto bonusových lokácií, ponúkajúcich nejaké dočasné vylepšenia je podľa mňa až príliš mnoho a fakt, že ich nachádzame na každom kroku, je občas až otravný.

Vôbec ma neoslnila ani strategická časť celého počinu. Hlavného hrdinu je proste nutné pretiahnuť cez komplet každú mapu, pozberať všetky tamojšie permanentné bonusy, nahádzať mu najlepšie skilly, pretože inak v závere misie zažije peklo na zemi.  Takto si vyváženie hrateľnosti u ťahovej stratégie určite nepredstavujem.

Songs of Conquest tak len sčasti naplnil moje očakávania. Je síce pekné, že už v Early Access sú k dispozícii dve kampane, množstvo voľných scenárov, editor máp a že u všetkých výhrad vývojári sľubujú nápravu. Obávam sa však, že žiadny z patchov neopraví to zásadné, to čo mi počas hrania najviac prekážalo – vizuálne spracovanie. Možno však kľúčovú rolu zohráva skutočnosť, že som nikdy nebol fanúšikom pixelartových spracovaní…

Naratívne aspekty Ikai sú prosté, až triviálne. Ocitáte sa v koži mladej šintoistickej kňažky menom Naoko. Tej bola od vysokého kňaza miestnej svätyne udelená úloha nakresliť sériu magických pečatí, určených pre miestnych poverčivých usadlíkov, trpiacich strachom z démona, ktorému sa údajne podarilo preniknúť do našej úrovne reality. Zároveň jej oznámi, že opúšťa kláštor, takže ju na najbližšie dni ponecháva samotnú. Nasleduje otvorenie brán do podsvetia, ktorými začnú prenikať rozmanité temné bytosti, duchovia a démoni z japonskej folklórnej mytológie. 

Naoko nevlastní žiadnu zbraň a jedinú formu ochrany tvoria spomínané magické pečate. S ich pomocou je schopná magicky uzamknúť dvere, aby skrz ne nedokázala preniknúť žiadna sila, alebo ich nalepiť na rôzne prekliate objekty, čím spôsobí porážku niektorej entity, prepojenej s daným uvedeným prekliatym predmetom. Problém a určitá výzva spočíva v tom, že uvedené pečate sa stanú aktívnymi a účinnými iba vtedy, ak na ne nakreslí zvolený japonský písomný znak. V priebehu procesu kreslenia je však vystavená voči nepriateľským útokom, takže najvhodnejšie je sa pokúsiť namaľovať znak čo najskôr, prípadne striedavo meniť miesta kreslenia.

Samotný proces funguje na báze ručných ťahov štetcom, takže častokrát sa vám môže stať, že ak omylom potiahnete ruku nakrivo, výsledný znak bude deformovaný a tým pádom budete nútení ho kresliť znova. A keďže ste v strese z toho, aby vás neprepadla nejaká nepriateľská bytosť a teda sa snažíte maľovať čo najrýchlejšie (čo môže spôsobiť, že vaše ťahy nebudú také, aké by mali normálne byť), vo výsledku sa táto „minihra“ môže stať vcelku náročnou, ak, samozrejme, nie ste už dopredu vytrénovaní v kreslení počítačovou myšou.

Ikai vás však vrhne aj do situácií, kedy vám ani očarované pečate nepomôžu proti nepriateľovi a v takých chvíľach budete nútení sa skrývať. Treba však podotknúť, že takéto momenty sú v Ikai veľmi vzácne, takže na nejaký stres zo strachu pred odhalením alá Amnesia jednoducho zabudnite. Väčšina z nich je beztak nefunkčná a pôsobí skôr komickým dojmom. Príkladom môže byť „útek“ pred hadovitým démonom v okolitom lese. Tvorcovia zrejme očakávali, že sa budem prestrašene ukrývať v kríkoch, čo po väčšinu času ani nebolo nutné, keďže hadovi trvalo, kým sa mu podarilo spozornieť. Škoda, tento aspekt mohli tvorcovia určite viac vycibriť. Je jasné, že tým hororová atmosféra dostáva silnú ranu pod pás.

Najhodnotnejší aspekt hry tvoria bezpochyby stránky zvané Yokai, v tradičnom japonskom umeleckom štýle zobrazujúce a popisujúce fantaskné bytosti miestnych folklórnych legiend. Ide o klasické zberateľské predmety, rozhádzané kade-tade, častokrát ukryté na najrôznejších miestach. Vďaka nim máme možnosť sa oboznámiť s rôznorodými imaginatívnymi prvkami tradičných japonských legiend a taktiež presne zaradiť jednotlivých démonov a duchov, s ktorými sa stretne na svojej ceste. Okrem toho sa v hre vyskytujú aj klasické zberateľské objekty, väčšinou predmety, ktoré tvorili neoddeliteľnú súčasť vtedajšieho súkromného života. Posledný typ zberateľských predmetov tvoria listy, tie sú však rozmiestnené takým spôsobom, že žiaden z nich nemôžete minúť.

Hrateľnosť je v podstate tvorená prechádzaním medzi jednotlivými lokalitami, ukrývaním sa pred protivníkmi, kreslením pečatí, hľadaním zberateľských a občasným riešením hádaniek. Nič viac nám, bohužiaľ, Ikai nie je schopný ponúknuť. Inventár úplne absentuje, mapa taktiež a po niečom, čo by aspoň trochu pripomínalo denník, nie je ani stopy. Hrateľnosť je striktne lineárna, akurát v prostredí svätyne máte poväčšine k dispozícii akú-takú slobodu pohybu. Ikai je aj značne krátky, po štyroch hodinách sa určite podarí dospieť ku koncu.

Čo sa týka mojich dojmov z hrania, tie negatívne značne prevyšujú pozitívne. Žiadny aspekt, ktorý nám Ikai predstaví, nie vyslovene zlý, no takmer každý je nedotiahnutý a celá hra tak pripomína skôr obyčajné demo. Potenciál bol iste mohutnejší, tvorcovia však nedokázali využiť, trúfam si tvrdiť, ani len jeho tretinu. Ako som už uviedol, príbeh je prostý, jeho nejednoznačné vyústenie to len zhoršuje a koniec navyše pôsobí  nedotiahnuto. O nejakých dialógoch nemôže byť ani reči, všetky texty tvoria popisy k zberateľským predmetom, obsahy listov, a občasné monológy hlavnej hrdinky.

Hororová“ stránku tohto počinu je, rovnako ako celý Ikai, priemerná a väčšina  pokusov o jump-scary sa míňa účinkom. Z entít, ktorými je, ako ukazujú zberateľské stránky Yokai, šintoistická mytológia doslova preplnená, neuvidíme ani polovicu, pričom väčšina z tých, ktoré zahliadneme, sa tu iba mihne.

Moje rozporuplné pocity sa samozrejme premietnu aj do výsledného hodnotenia. Keďže všetko je v tomto počine dotiahnuté iba do pol plynu, tak aj moje hodnotenie reflektuje túto skutočnosť. Je to rozhodne škoda, keďže hororových adventúr, odohrávajúcich sa v prostredí stredovekého Japonska, nie je veľa, pričom táto téma by si iste zaslúžila pokryť schopnejšími vývojármi.

Forgive Me Father je v prvom rade brutálnou vyvražďovačkou na spôsob prvých dvoch častí série Doom, preberajúc herné mechaniky najmä týchto legendárnych hier. Dočkáte sa síce aj občasného skákania po plošinkách a vyhýbaniu časovaných pascí, ich účelom je však len oživenie hrateľnosti. Príbeh je až detinsky jednoduchý a v podstate ani nie je o čom písať. Hlavný hrdina (alebo hlavná hrdinka) zisťuje po príchode do mestečka, že všetci obyvatelia zmizli a jediné, čo po nich zostalo, sú krvilačné príšery. Samozrejme, takmer okamžite je vhodený do víru udalostí, vedúcich postupne až k odhaleniu zvráteného kultu. Ide samozrejme o námet v neskonalej miere preberajúci inšpiráciu z diela amerického spisovateľa H. P. Lovecrafta. Napísať, že tieto udalosti a faktory, ktoré k nim viedli, musíte vyšetriť, nie je vôbec presné ani správne, vy totiž ich musíte doslova vystrieľať.

Na začiatku treba zvoliť medzi dvoma charaktermi: kňazom, pasívnejším, opatrnejším charakterom a novinárkou, aktívnejšou a útočnejšou postavou. Osobne som si vybral kňaza, ktorý si postupne odomyká špeciálnu sadu schopností, odlišujúcu sa od analogickej sady novinárky. Kňaz tak postupne získava schopnosti ako liečenie pomocou kríža, dočasné zastavenie protivníkov pomocou akejsi zázračnej paličky, či krátkodobú nesmrteľnosť.

Hrateľnosť je rovnako prostá ako príbeh: prechádzate sa variabilnými levelmi, pričom popri ceste likvidujete všetko, čo sa vám odváži postaviť. K dispozícii máte pomerne pestrú paletu zbraňového arzenálu, vrátane obyčajného nožíka. V prvých hodinách som netrpel nedostatkom munície, ale čím viac som postupoval, tým rýchlejšie sa to začalo meniť, takže už v poslednom, štvrtom levely som si už musle dávať pozor na mušku. Ukladanie postupu je počas levelov tradične manuálne, dostupné len na vybraných miestach, kde sa usmieva opitý bezdomovec popri soche Veľkého Cthulhu.

Jednotlivé prírastky do arzenálu je možné vylepšovať prostredníctvom jednoduchého stromu schopností. Likvidácia oponentov zabezpečuje stály prísun skúseností a dostatočné množstvo skúseností odomkne bod. Na výber je medzi upgradom zbraní, zdokonaľovaním špecifických schopností, zväčšením zdravia, zrýchlením získavania skúseností a mnohými inými dispozíciami. V prípade kríža je tak možné zvýšiť jeho liečivú moc, predlžiť trvanie nesmrteľnosti a podobne. Všetky však stoja určitý počet takzvaných bodov šialenstva, ktoré sa akumulujú prostredníctvom likvidácie oponentov. Vyšší počet týchto bodov taktiež zaručuje vyššiu účinnosť palebnej sily.

Najmä v prvej polovici hry som nezriedka narážal na rozličné ústrižky denníkov, novinových článkov či úryvky z listov, majúcich za úlohu  trochu uviesť do deja, alebo len dokresliť vcelku podarenú atmosféru. No v posledných úrovniach sa tak dialo iba vzácne, keďže autori sa neskôr zamerali hlavne na pridávanie nových protivníkov a levelových komplexov. Mnohé zákutia skrývajú priehrštie popkultúrnych odkazov: je ich skutočne mnoho, pričom za zmienku stojí napríklad ohníček odkazujúci na slávnu sériu Dark Souls, motorovú pílu v lesnej chatke, odkazujúcu k filmu Evil Dead, čierny monolit Kába z filmu Space Odyssey, či dvere s nápisom Redrum, evokujúce horor The Shining, či videohru Max Payne. Dočkal som sa i zbierania obligátnych lekárničiek, munície a kľúčov, ktoré sú ďalšou podarenou narážkou na zlaté časy strieľačiek, kedy postup viedol výhradne skrz zamknuté, farebne odlíšené dvere.

Hlavným tromfom tohto počinu sú hlavne unikátna komixová štylizácia, zábavná, prehnane krvavá akcia a stúpajúca rozsiahlosť a komplexnosť jednotlivých úrovní. Ak som sprvoti konštatoval, že dizajn úrovní nie je silnou stránka autorov, neskôr som bol nútený tento svoj názor prehodnotiť. Posledné levely, pridané až v plnej verzii, boli totiž už skutočne prepracované a len vzdialene pripomínali úvodné, veľmi jednoduché  lokácie, obsahujúce koridory s minimálnym množstvom odbočiek. Zdá sa, akoby sa autori učili a zároveň zlepšovali za pochodu.

Samotná štruktúra kampane sa člení na štyri akty, z ktorých každý je zavŕšený unikátnym bossfightom. Všetci predstavujú akú-takú výzvu aj pre skúsenejšieho hráča a aby ste viacerých z nich porazili, musíte aspoň trocha taktizovať. Každý z nich má niekoľko fáz, takže súvzťažne s tým, ako bossfight napreduje, do tej miery očakávajte aj zmenu podmienok samotného boja.

Forgive Me Father tak naplnil moje očakávania a vďaka príjemnej kreslenej štylizácii ho môžem odporučiť nielen retro hráčom, ale tiež mladšej generácii, nezaťaženej nostalgickými spomienkami na staršie kultové tituly typu Doom či Quake. Na druhej strane však neočakávajte nič viac než svižnú, zábavnú a krvavú strieľačku, vhodnú najmä na odreagovanie od starostí bežného života.

Keď skrížite Lovecrafta s Romerom, tak vám vypadne Forgive Me Father. To je v skratke výstižná charakterizácia tohto počinu. Ak obdivujete tvorbu jedného alebo druhého autora, poprípade oboch, nemôžete byť z výsledku sklamaní. Tí zvyšní z vás by mohli hru aspoň vyskúšať.

Logic Artists sa v minulosti prezentovali pozoruhodnými ťahovými a taktickými RPG počinmi Expeditions: Conquistador a Expeditions: Viking. Po tretíkrát sa vybrali do teplejších krajín v okolí Stredozemného mora a z celej bohatej a dlhej histórie Rímskej ríše si zvolili zrejme to najzaujímavejšie obdobie. Rím sa ešte pýšil republikou a v podstate demokratickou vládou senátu, ale súčasníci už tušili, že toto obdobie je na konci svojej cesty. Čoraz väčšie výboje a vláda nad čoraz väčším územím začali vyžadovať oveľa silnejšie osobnosti, než boli rozhádaní senátori, ktorí spomedzi svojich radov volili na dočasné vládnutie nevýrazných konzulov s pomerne malými právomocami. Prvé výrazné osobnosti sú však už na začiatku Expeditions: Rome na scéne. Celý príbeh začína v období okolo roku 50 pred našim letopočtom, teda v čase kulminujúcej občianskej vojny medzi už silnými konzulmi Mariom a Sullom. Už na samom začiatku sa hlavný hrdina (alebo hrdinka, podľa vašich preferencií) stretáva na lodi aj s Juliom Cézarom, ktorý je v tejto dobe ešte iba málo známym a mladučkým veliteľom, povereným bojovať s pirátmi ovládajúcimi niektoré malé grécke ostrovy, medzi ktoré je možné zaradiť napríklad aj známy Lesbos.

Na rozdiel od minulého dielu ste okamžite ako potomok významnej patricijskej rodiny významnou osobnosťou. Už nie ste iba akýmsi dobrodruhom, žijúcim v malom a zanedbanom drevenom hradisku a veliacim iba skupinke otrhaných a špinavých severanov, ale pomerne rýchlo sa stávate legátom. To neznamená nič menšie, než to, že preberáte velenie celej rímskej légie s tisíckami skvele vycvičených a vyzbrojených vojakov. To by však znamenalo, že celý základný koncept série by sa dostal až niekam na úroveň obrovských bitiek v štýle Total War, čo by zrejme žiadny z fanúšikov série neprivítal s nadšením. Vývojári to vyriešili takým spôsobom, že síce na vojnovej strategickej mape zadávate svojej veľkej légii rozkazy, a posielate ju obliehať veľké opevnené mestá či bojovať v masívnych bitkách na bojovom poli, ale týchto monumentálnych bojov sa ani priamo nezúčastňujete. Na velenie légie máte totiž pridelených poľných veliteľov, z ktorých vždy len vy určíte, kto z nich má práve aktuálne ťaženie viesť.

Netreba pripomínať, že každá kampaň a udalosť vyžaduje iného veliteľa, ktorý by dokázal čo možno najefektívnejšie vyriešiť aktuálne vzniknutú situáciu. V momente veľkej bitky sa celá hra prepne do akéhosi strategického módu, kde nevidíte priamo vojakov, ale len ikony oddielov a ich strategické formácie. Počas bitky môžete určovať, akú formáciu a taktiku má daný veliteľ zvoliť, aby dosiahol čo možno najväčšie víťazstvo a s čo možno najväčšou korisťou a najmenšími stratami. Vyzerá to dobre, funguje to dobre, a je to príjemné osvieženie oproti minulým dielom. Problém nastáva až po niekoľkých odohraných hodinách, kedy to celé postupom času začína prerastať do trochu repetetívneho obsadzovania jednej provincie za druhou. Po niekoľkých desiatkach hodín sa tak z toho stala iba nevyhnutná rutina, ktorou som si musel povinne prejsť, aby som sa dostal k ďalšiemu posunu v príbehu.

Aby bol zachovaný pôvodný duch a koncept série, tak váš hrdina, vždy len s malou skupinkou vybraných spoločníkov, medzitým cestuje po šírej krajine a bojuje svoje vlastné bitky (v tomto prípade skôr šarvátky). Tie zahŕňajú len malý počet účastníkov a sú takmer identické s bitkami, ktoré prezentoval Expeditions: Viking. Áno, rozhodne nepôsobí priveľmi uveriteľným dojmom, žeby veľký legátus opúšťal pravidelne svoju hlavnú armádu a sám sa neustále pohyboval po okolitej krajine, aby tam nakupoval zásoby, riešil problémy chudobných rybárov a púšťal sa do stretov s hŕstkami banditov. Ak to však hodíte za hlavu, musíte uznať, že inak sa to vyriešiť ani nedalo, keďže v opačnom prípade by ste nemali možnosť spoznať bežný život tamojších obyvateľov, nedostali sa k zaujímavým úlohám a z očakávaného záveru trilógie by zostala len stratégia s prvkami simulátoru zásobovania, craftingu a výberu najlepšieho miesta pre vybudovanie dočasnej pevnosti.

Základné boje teda opäť prebiehajú v klasickom ťahovom hexovom systéme, ktorý vám opäť ponúka veľké množstvo možností, ktoré ešte zvyšujú rozličné aktívne schopnosti, využívané vašimi spoločníkmi. Veľkú úlohu pri bojoch zohráva aj výšková prevaha, či rozličné iné odolnosti. Nepriateľov nemusíte iba ubiť k smrti, ale máte možnosť ich aj zapáliť, otráviť, či dočasne omráčiť. Z minulých dielov zostala zachovaná aj nutnosť táborenia, kedy dokážu niektoré postavy vyrábať rozličné veci, ako lieky, zbrane a počas ktorého vás zo spánku môže vyrušiť príchod banditov, či nejaká divoká zver. Oproti Expeditions: Viking je však táborenie trošku zjednodušené, čo som však iba privítal, pretože nešlo o moju najobľúbenejšiu hernú mechaniku.

Celé to poháňa síce už trocha dožívajúci, ale za to osvedčený Unreal Engine 4 a v tomto smere nemám výhrady. Veľmi pozitívne vítam aj veľké portréty hovoriacich postáv, výdatne napomáhajúce tomu, aby ste sa s nim lepšie zžili. Poslednú pochvalu si odo mňa vyslúži ešte pekne spracovaná strategická mapa, po ktorej sa pohybujete buď so svojim malým oddielom, alebo s celou légiou.

Na záver si nechávam negatíva. V prvom rade ide o príbeh, ktorý má klesajúcu kvalitu. Autentický pocit, že moja postava je len súčasťou veľkej mašinérie Rímskej republiky, pričom moja postava sa drží takpovediac nad vecou, sa totiž postupne vytratil. Vôbec ma totiž nenadchlo, že to celé začalo postupne skĺzavať do čiernobielo pôsobiaceho zápolenia s jedinou zákernou postavou, ktorá mohla za všetko zlo, čo sa nielen mne, ale aj v celej rímskej ríši udialo. Takéto zjednodušenie príbehu som neočakával a príde mi to ako prílišný ústupok bežným hráčom, preferujúcim klasické morálne čierno-biele príbehy.

Ďalšou sprchou boli technické problémy, ktoré síce o sebe dali vedieť vskutku iba občas, avšak spravidla o to silnejšie zaboleli. Keďže súboje sú pomerne zdĺhavé aj vďaka veľkému počtu zúčastnených postáv, z ktorých každá musí vykonať svoj ťah, tak zamrznutie celého programu na samotnom konci boja spôsobilo, že som ich musel zbytočne opakovať.

Veľkým lákadlom v reklamných materiáloch bolo aj to, že budeme čeliť veľkým dôsledkom vašich činov. Občas je to pravda, no až pričasto sa mi stávalo, že postava, ktorá mala byť mŕtva, zázračne ožila, alebo tá, ktorú som dal uväzniť, sa neskôr pohybovala voľne na slobode. Je známe, že mnohé bugy trápili aj predchádzajúci Expeditions: Viking a rovnako je známe, že množstvo z nich vývojári už nikdy neopravili, lebo sa už venovali vývoju aktuálnej časti. Takže len dúfam, že rovnaký osud nepostihne aj tretí diel. Vzhľadom na jeho potenciál by to bola rozhodne škoda. Stále ide o úchvatný a autentický výlet do atraktívneho antického sveta, ktorý dokáže prekryť scenáristické lapsusy a technické chyby.

Na začiatku nájde Gulia pri brehu jazera utopené telo svojej sestry Marthy, pričom tento moment odštartuje sled veľmi rýchlo plynúcich udalostí. Zápletka sa čoskoro začne zamotávať a to najmä po tom, čo Gulia prijme identitu mŕtveho dvojčaťa. Keďže je oblečená v šatách svojej sestry a má i jej talizman, ani samotná matka, prichádzajúca na miesto tragédie, nedokáže odhaliť pravdu. Prečo vlastne Gulia pristúpila k takému radikálnemu kroku a ukradla identitu inej osoby? To sa dozviete postupom príbehu, ktorý vám zaberie okolo 8 hodín. Odohráva sa ešte pred Marthiným pohrebom a po celý čas ste nútení behom niekoľkých dní obchádzať vystavené mŕtve telo Marthy, či už sa nachádza v hlavnej miestnosti domu, alebo v miestnej márnici, kam ste časom nútení zájsť. Tým tvorcovia explicitne vyjavujú, že mŕtva Martha je presne tým, o čo tu ide.

Súčasne sa v príbehu odvíja hneď niekoľko zdanlivo úplne odlišných línií. Od začiatku máme dočinenia aj s neskrývanou “ducharinou”, keďže na miestnom jazere, v ktorom skončila svoj život Martha, sa podľa miestnej legendy zjavuje duch takzvanej Bielej pani. Tá tam straší od chvíle, kedy ju násilne utopil jej žiarlivý milenec, neskôr obesený na maličkom ostrove uprostred jazera. Guliina opatrovateľka jej v liste naznačí, že práve duch Bielej pani jej môže objasniť, prečo sa Martha utopila a tak jej invokácia zaberá asi polovicu hry. Gulia však môže uzrieť ducha iba skrz fotoaparát, ktorý tak musí využívať na vybraných lokalitách. Súčasne ste nútení sa naučiť starý štýl fotografovania, takže zabudnite na automatiku: každú fotku ste nútení manuálne nastaviť.

To v praxi znamená nutnosť zvoliť vhodný film, následne vybrať ideálny filter, použiť v daných momentoch statív a potom ešte nastaviť aj použiteľnú clonu, fokus či vhodný čas samotnej expozície. Ako by to nestačilo, následne ste nútení zájsť do tmavej komory vo vile, vybrať papier a pomocou zväčšováku sa pokúsiť zvečniť fotku na papieri. Znie to pomerne komplikovane, ale musím napísať, že akonáhle sa na to adaptujete, čoskoro sa vám to preje do krvi. Okrem záberov, ktoré musíte zvečniť kvôli postupu v príbehu, však máte možnosť fotiť čokoľvek sa vám zachce.

Samotná hrateľnosť však okrem nevšednej funkcie fotografovania príliš neprekračuje hranice adventúrneho walking simulátoru. To znamená, že inventár je obmedzený, používanie vecí je jednoduché a občasné hádanky (napríklad dešifrovanie morzeovky na vysielačke) tiež príliš nezamotajú hlavu. Dôležitú zložku tvorí denník, kde sa vám aktualizujú informácie o vašom následnom postupe. Tradične je tu aj množstvo textu v podobe telegramov alebo novín, vďaka ktorým sa postupne dozvedáte aktuálne vojnové informácie. Samotná herná plocha, skladajúca sa hlavne z vily a blízkeho lesíka, sa dá skúmať dokonca i na bicykli, avšak začlenenie tejto možnosti som úplne nepochopil, keďže vzhľadom na menší rozsah nie je vôbec potrebná. Čaká vás aj kratučký výlet na loďke, pretože v istý moment ste nútení navštíviť ostrovček, kde bol obesený žiarlivý milenec Bielej pani.

Na nasledujúcich riadkoch by som chcel obrátiť pozornosť na očividné zdroje inšpirácií tvorcov. V tomto smere mi celý počin silne pripomínal hororovú snímku The House by the Cemetery od talianskeho režiséra Lucia Fulciho, vzhľadom k tomu, že aj tá spočiatku predstavila zdanlivo dôležitú duchársku líniu. Tá však bola v skutočnosti podružná, pričom nebadateľne sa celým dielom vinul zápach hnusu a dekadencie, či potláčanej sexuality.

Talianski hororoví režiséri neboli nikdy majstri skutočného hororu, ale vždy vynikali najmä vo vizualizácii výjavov extrémnej dekadencie a hnusu. A práve preto mi Martha is Dead pripomenula predovšetkým veľmi kontroverzný počin ďalšieho talianskeho režiséra, známeho pod umeleckým menom Joe D’Amato, ktorý uviedol v roku 1981 film s názvom Antropophagus. Ten taktiež zlučuje psychopatiu a extrémne surové násilie, i keď na rozdiel od neho sa kanibalizmu a  zvrhlej sexualite tvorcovia, našťastie, vyhli.

Po vizuálnej stránke prakticky nemám výhrad, oveľa horšie je to s technickým stavom. Počas hrania vyšli v rýchlom slede tri patche, no ani tie veľmi nepomohli a bol som nútený krútiť hlavou nad tým, v akom stave tento titul vyšiel. Keďže moja zostava spĺňala aj doporučené požiadavky, rozhodne som nečakal, že by sa takto správala na už osvedčenom a dokonca už aj mierne zastaranom Unreal engine 4. Proces prechádzania medzi dvoma poschodiami v dome bol občas utrpením, keďže FPS nemalo hanbu klesnúť až niekam k hodnotám 1 – 5 snímkov za sekundu a znižovanie vizuálnych detailov sotva napomáhalo. Tieto výkyvy rozhodne zamrzeli vzhľadom k tomu, že zasahovali do môjho vnímania inak pôsobivo vytvorenej atmosféry.

Martha is Dead je tak bezpochyby unikátnym a nevšedným závanom na poli videoherných hororových počinov. Prezentuje transgresívne a násilné scény, ktoré svojou mocou vyvolať zhnusenie prekonávajú všetko, s čím sme sa dosiaľ v rámci tohto žánru stretli. No zároveň treba podotknúť, že to nie je jediné, čím hra vyniká a vďaka čomu sa vám takpovediac zaryje do pamäti. Pozoruhodná atmosféra, komplexne vyobrazené dobové podmienky a viacero prepletených, rôznorodých motívov, akokoľvek nie vždy nedotiahnutých dokonca (typický príklad talianskej umeleckej školy) sú tým, čo tento titul vyvyšuje nad masu priemerných, šedivých kúskov, ktoré tento žáner doslova zaplavujú. Škoda však nezanedbateľných technických problémov a niektorých neskompletizovaných aspektov.

Kona je ako väčšina amerických filmov. Začína skvelo, postupne sa dej stáva čoraz predvídateľnejším a nakoniec definitívne stratí dych. Toto je v skratke môj pocit z tohto inak pozoruhodného počinu. Pritom potenciál bol tak obrovský. Zasadenie do 70. rokov minulého storočia, opustená mrazivá krajina kdesi v kanadských horách a starnúci detektív, povolaný, aby vyriešil istý prípad, ktorý však nakoniec skončí vyšetrovaním niečoho úplne iného. Hra už spočiatku zaujme zvláštnou štylizáciou a veľmi mrazivou atmosférou a vôbec jej netrvá dlho, aby vás hodila do hektického riešenia problémov.

Hneď na začiatku sa súkromnému detektívovi Carlovi prihodí autonehoda. Následne musí nájsť úkryt, aby nezmrzol a okamžite je postavený pred problém, ako dať do poriadku auto. V takomto počasí, čo by nikto ani psa nevyhnal, by to bez neho totiž ďalej nešlo. A toto počiatočné skvelé tempo spoločne s atmosférou ďalej dokonca silnie...  Na benzínke vás namiesto predavača uvíta náhodná mŕtvola a absolútne nikde nie je ani živej duše. Následne sa teda rozbehne vyšetrovanie, spoločne s útekom pred vlkmi, ktorí si pomaly berú toto ľudoprázdne územie naspať. Atmosféra dosahuje vrcholu v momente, kedy navštívite prvé rodinne domy, v ktorých sa o osude ich obyvateľov dozvedáte len z ponechaných zápiskov a vo chvíli, kedy objavíte mŕtvolu zamrznutú pri okne. Keby táto úroveň atmosféry a tempo príbehu vydržali, mali by sme z tohto indie počinu prekvapivo takmer kandidáta na hru roka. Bohužiaľ, po tejto skvelej prvej tretine sa tempo upokojí a príbeh sa dokonca začína prepadať do priemernosti.

Určitým ozvláštneným je aj nápad, že vašu súčasnú situáciu komentuje akási starší chlap, ktorý aj občas naznačí, ako by ste mali ďalej postupovať. Keďže drvivú väčšinu hry nepočuť okrem tohto rozprávača nikoho iného, ide o ďalší zaujímavý aspekt, budujúci atmosféru. Neskôr síce narazíte aj na živého človeka, ale konverzácia s ním je veľmi limitovaná a celý čas ste nútení si vystačiť s pomerne prepracovaným zápisníkom, do ktorého sa ukladajú dôležité údaje. Denník zhromažďuje všetky zaujímavé stopy a automaticky nadhodí, kam by ste sta v koži Carla mali vydať ďalej.

Je už trošku pravidlom, že viaceré štúdia sa snažia dostať do svojich počinov aj survival prvky a Kona nie je výnimkou. Detektív Carl preto musí pravidelne hľadať v tomto zimnom počasí zdroje tepla. Čas, strávený v mrazivom prostredí, sa negatívne prejavuje iba na schopnosti bežať a koncentrovať. Takže nejde o nič kritické a tieto prvky sa dajú postupne celkom ignorovať, keďže v každom dome je nejaký krb a aj zápaliek, či dreva je tiež všade dostatok. Pred zimou Carla navyše chráni aj jeho auto, či dokonca v malej miere aj cigarety.

Celé snaženie logicky smeruje k vysvetleniu, čo sa vlastne na tomto území stalo, ale bol by som oveľa radšej, keby sa nevysvetlilo vôbec nič a bol by som ponechaný v neistote. Totiž práve neistota je najväčším tromfom tejto hry a je len škoda, že v závere sa jej tvorcovia tak nešikovne vzdali. Koniec je už takmer paródiou a obrovským sklamaním. Dokonca mám pocit, ako by scenárista skončil v slepej uličke a do konca vložil prvý nápad, čo sa mu objavil v hlave. Kona bola spočiatku plánovaná ako miniséria, až neskôr sa to zmenilo, takže tam niekde môže byť zakopaný pes v tomto nešťastnom a useknutom závere a premrhanom potenciáli. Celé to ešte mohli zachrániť výraznejšie survival prvky, ale ani tie nedokázali vývojári dotiahnuť k spokojnosti. Škoda, lebo tento počin mohol priniesť zážitok, na ktorý by som tak skoro nezabudol.

King’s Bounty sa prvýkrát objavil ešte v roku 1990, avšak omnoho viac vstúpil do všeobecnej pozornosti svojím znovuzrodením v roku 2008 pod názvom King’s Bounty: Legend. Vtedy sa totiž hra pomerne radikálne odlíšila od základného konceptu známej série Heroes of Might and Magic a okamžite zabodovala svojou unikátnou a príjemnou rozprávkovou atmosférou. V roku 2021 sa však svet videohier posunul, a tak bolo potrebné znovu pristúpiť k radikálnejším zmenám. Staré dobré pravidlo však hovorí, že čo funguje, to by sa nemalo meniť, a tak som bol zvedavý, ako sa tvorcovia s modernizáciu svojej značky vysporiadajú

Zvolil som môj obľúbený magický charakter, reprezentovaný princeznou Katherine a už zakrátko som bol príjemne prekvapený jej povahou. Katherine sa totiž správa ako aristokratka z vyšších spoločenských kruhov. Jej slovník je povýšenecký a aj k prostým obyvateľom sa spravidla chová cynicky a arogantne. Tento odklon od tradičných fantasy klišé osobne považujem za pozitívum. Už v počiatočnom väzení je zrejmý radikálny odklon od pôvodnej série z rokov 2008 – 2014 smerom k RPG hrám typu Gothic. Vaša postava voľne pobehuje po dostupnom svete, zbiera rozličné obyčajné, málo hodnotné veci ako sú čajníky, spony, či kusy látok, ktoré následne výmenou za zlato predáva u obchodníkov, nachádzajúcich sa snáď na každom rohu. K dispozícii je i klasický inventár, kde okrem spomínaných nehodnotných vecí nájdete aj kvalitnú výbavu, ako meč či zbroj zvyšujúcich vašej postave rozličné štatistiky. Klasický koncept RPG z pohľadu tretej osoby však končí v momente, kedy príde k boju. Váš charakter sa totiž bitiek neúčastní priamo, ale využíva najaté oddiely. Tie čelia protivníkovi v taktických bitkách, ktoré sa realizujú v arénach, rozdelených hexovými políčkami.

V bitkách sa naplno potvrdzuje, že to, čo vývojári vo svojich denníkoch sľúbili, nakoniec aj splnili. V samotnom boji je nutné brať VEĽKÝ ohľad na charakter krajiny a využívať prostredie. Rozmiestnenie jednotiek často výrazne ovplyvňuje priebeh bitiek a neraz sa mi stalo, že inak prakticky neporaziteľného nepriateľa (ktorý je aj explicitne označený, aby ste boli dopredu varovaní) som zdolal po niekoľkých pokusoch s vhodným využitím terénu a niekedy dokonca aj za cenu minimálnych strát. Do úvahy je totiž potrebné zobrať množstvo faktorov. Okrem sily vášho oddielu, do ktorého je možné naverbovať maximálne desať členov, musíte mať na zreteli aj odlišné činitele. Ako príklad môžu poslúžiť kostlivci, ktorým šípy vašich strelcov takmer neublížia, duchovia, imúnni proti útokom bežných jednotiek, či ľudské jednotky, ktorým môže veľmi ublížiť otrava jedom.

Pri samotných bojových stretoch sa kamera prepne do klasickej vtáčej perspektívy, pričom bojiská sú generované priamo z predlohy terénu, pred ktorým pri zahájení boja priamo stojíte. V každom prípade, čo sa týka súbojov, neobsahujú nič, čo by ste už v obdobnej žánrovke nevideli a mne osobne napríklad výrazne pripomínajú súboje v Age of Wonders III. Najväčším problémom ale je, že týchto súbojov je vlastne oproti starším dielom žalostne málo. Väčšina z nich je vlastne veľmi účelová, keďže je ich potrebné podstúpiť predovšetkým na miestach, ktoré blokujú cestu a tak nezriedka predstavujú jedinú dostupnú cestu do nasledujúcej oblasti.

Vaša postava postupom času naberá skúsenosti a zdokonaľuje svoje schopnosti, zvyšujúce nielen magickú silu, ale aj početné množstvo iných atribútov. Vami naverbovaní vojaci taktiež získavajú skúsenosti, takže ak sa častejšie zapájajú do bojov, ich sila sa násobí až pokiaľ nedosiahnu maximálnu tretiu úroveň. Kings Bounty II však obsahuje štyri triedy takzvaného ideálu, čo konkrétne znamená príklon k určitému systému riešenia problémov sveta. Napríklad najatí banditi, ktorí majú blízko k anarchii, sa nebudú cítiť príjemne v spoločnej armáde s rytiermi, vyznávajúcimi Poriadok, alebo medvede či orly kúpení u druidky sa budú vyslovene neznášať s nemŕtvymi kostlivcami naverbovanými na cintoríne. Pestré zloženie vašej armády tak najčastejšie povedie ku katastrofálnemu zníženiu morálky a viacero jednotiek môže dokonca počas boja v kritickom momente vynechať svoj ťah. Mne to však nevadilo a väčšinu hry som mal zloženú bandu až všetkých štyroch typov.

Body prideľované do týchto ideálov sa odvíjajú od toho, aké riešenia úloh využívate. Ak využijete v rámci riešenia úlohy hrubú silu, pridá sa vám bod do stromu špecializovaného na Moc, ale ak využijete skôr rozum alebo magické schopnosti, tak vaša postava prirodzene nadobudne väčšiu Múdrosť. Rozhodnutia v rozhovoroch navyše prikláňajú postavu k jednému z týchto spomínaných ideálov. Aj putovanie naprieč ríšou je týmito ideálmi ovplyvnené, pretože určuje nákup jednotiek u NPC a má nezanedbateľný vplyv na záverečné vyústenie príbehu.

Po vizuálnej stránke je nové pokračovanie King’s Bounty veľmi diskutabilné. Tých, čo milovali vtipný rozprávkový štýl starších častí King’s Bounty, nový vizuál príliš neohúri. Je síce zrejmé, že celý svet je v jadre navrhnutý premyslene a v dobrom úmysle, ale statickosť postáv a úplná absencia cyklu deň-noc túto uveriteľnosť trocha znižuje. Inak je tamojší svet plný drobných detailov, ako sú záhrady, malé ruiny a rozpadajúce sa sochy. Krásne je spracovaná napríklad magická univerzita, takisto sa mi páčilo aj spracovanie pevnosti banditov a príjemne som sa paradoxne cítil aj v prekliatych močiaroch, kde som trhal bylinky pre druidku a zbieral rozhádzané kosti pre dávno mŕtveho padlého bojovníka. Obyvatelia vedú drobné rozhovory medzi sebou a všade nachádzate workshopy či trhy. Bohužiaľ, v tomto smere si autori odhryzli trochu väčšie sústo a Unreal engine 4 zrejme nie je najvhodnejší na pokus o stvárnenie open-world RPG. Plne nadabované dialógy všetkých postáv spolu s často kurióznymi úlohami totiž nestačia. Katherine sa pri prieskume rozličných zákutí, často zasekávala a fakt, že nedokázala vykročiť ani na maličkú skalku pred sebou, taktiež nepridal na celkovom dojme. Presun zrýchlil kôň, ale u neho mám dojem, ako by bol do hry vložený iba nasilu, aby sa vývojári mohli pochváliť aj možnosťou jazdy na ňom.

Celkové zhodnotenie je tak u mňa v konečnom dôsledku pomerne rozporuplné. Ako veľký fanúšik starších častí, ktoré som všetky dohral do konca a strávil ich prechádzaním stovky hodín, je toto očakávané pokračovanie menším sklamaním. Zvláštny rozprávkový feeling, typický humor a nadhľad sú definitívne preč, a to, že súbojov je minimum, bude zrejme pre niektorých predstavovať studenú sprchu. Výrazný posun smerom k filmovosti a sub-žánru open-world RPG však môžu oceniť noví hráči nepoznačení staršími dielmi a treba uznať, že skúmanie pútavého sveta a riešenie často vtipne spracovaných úloh spojené s veľmi taktickými bojmi, pri ktorých treba skutočne rozmýšľať a taktizovať, patria k výrazným plusom.

Lovecraftovo univerzum je zrejme nevyčerpateľnou studnicou inšpirácie nielen pre jeho knižných nasledovníkov, ale aj filmových tvorcov, či videoherných vývojárov. Vďaka Unreal Enginu 4 sa tohto univerza môže kreatívne chopiť takmer každý, kto nazbiera dostatok financií a v prípade The Shore dokonca ide v podstate o projekt iba jediného človeka pod prezývkou Ares Dragonis. Ten nás vťahuje do príbehu, v ktorom sa ocitneme v koži Andrewa, hľadajúceho na pochmúrnom pobreží svoju milovanú dcéru. Tu sa okamžite priznávam, že úvod som poriadne nepochopil. Andrew zrejme skončil na tamojšom zvláštnom ostrove skôr ako stroskotanec a nažive ho udržuje asi iba akási pevná vôľa stretnúť sa znovu s vlastnou dcérou.

Ostrov je na míle vzdialený akejkoľvek civilizácií, aj keď evidentne nebol vždy opustený a neobývaný. Následne nás pochopiteľne čaká skúmanie, zbieranie užitočných vecí a v neposlednom rade čítanie listov a poznámok našich predchodcov, ktorí tu žili (a zomreli) pred nami. Aby nešlo iba o čistý walking simulátor, v určitých momentoch sa váš charakter premiestni do neznámych dimenzií, kde sa musí postaviť strašným entitám, pokúšajúcim sa zabrániť mu nájsť jeho dcéru a odhaliť tajomstvo ostrova. Vtedy získavate k dispozícii prastaré artefakty, ktoré dokážu uchrániť pred týmito nebezpečnými tvormi. Hľadanie dcéry je teda spojené s postupným odhaľovaním tajomstiev, privádzajúcim hlavného hrdinu na pokraj zdravého rozumu.

Podľa pôvodných plánov malo The Shore priniesť neporovnateľne viac herného obsahu, napríklad výrazné survival prvky, ktoré by nám umožnili vyrábať zbrane a iné predmety, či dokonca vylepšovať svoj príbytok. Ares Dragonis sa snažil získať financie crowdfundingovou cestou, pričom sa rozhodol pre relatívne neznámu platformu Ulule, kde v konečnom dôsledku vybrali len pár desiatok tisíc eur, takže veľkolepé plány museli ustúpiť realite a tak celý projekt nakoniec zostal postavený výhradne na vizuálnej kvalite a estetickej svojráznosti. Výtvarná stránka je skutočne presvedčivá a ja ako fanúšik a znalec Lovecraftovho diela som bol v tomto smere nadmieru spokojný. Napríklad na nečakané prebudenie ohromného ihlanovitého monolitu, ktorý sa následne neustále prechádzal po nízkej hladine popri pobreží asi tak skoro nezabudnem a ide prekvapujúco o jednej z mojich najúchvatnejších videoherných zážitkov.

Ares Dragonis je určite veľmi talentovaný grafik, ako môžete posúdiť aj na webe ArtStation, ale úchvatný vizuál a fantázia samozrejme na vyprodukovanie úspešnej videohry stačiť nemôže. Samotná herná náplň totiž neprináša nič originálne (i keď musíme uznať, že kvôli nedostatočným financiám) a aj akože „prekvapivé“ vyústenie príbehu skúseného adventuristu taktiež nemôže ničím ohúriť. Súbojový systém neprináša nič, čo by som už niekde inde nevidel, ale v tomto smere som značne zhovievavý. V konečnom dôsledku to stačilo. Dostal som čo som očakával a zostáva naďalej otázkou, čo by s The Shore nakoniec bolo, keby sa realizovali všetky veľkolepé plány.

Paradise Lost je predovšetkým čistý a jednoduchý walking simulátor nezaťažený žiadnymi hernými mechanikami, ktoré by mohli brániť plynulému rozprávaniu príbehu. Ten tvorí centrálny pól, okolo ktorého sú vystavané všetky ostatné sekundárne prvky, ktoré sú mu fakticky podriadené. Keďže teda v prípade Paradise Lost tvorí príbeh alfu a omegu, mal by svojou celkovou kvalitou vynikať nad všetkými ostatnými hernými prvkami či zložkami. Problém však spočíva v tom, že dej síce obsahuje niekoľko svojráznych nápadov, no na druhej strane, ak sa ho snažíme pochopiť ako celok, je iba priemerný.

Dejová línia Paradise Lost je situovaná do alternatívnej európskej minulosti, kedy sa druhá svetová vojna predĺžila o viac ako 20 rokov a nacistické Nemecko zbombardovalo zo strategických dôvodov celý kontinent jadrovými zbraňami. Ich plán spočíval v tom, že pred plánovanými jadrovými útokmi sa spolu s hŕstkou vybraných uchýlia pod ochranu rozsiahlych podzemných komplexov, zvonku maskovaných v podobe bunkrov. Po poklese radiácie by sa následne vydali ovládnuť dané oblasti, avšak tento plán nevyšiel na sto percent, keďže ešte pred jadrovým výbuchom obsadila jeden z bunkrov skupina odbojárov, ktorá tam bezprostredne na to uviazla.

Vaša cesta sa každopádne začína na povrchu, sužovanom už dlhé roky atómovou zimou. V tomto značne nepríjemnom prostredí sa zhostíte úlohy Szymona, malého chlapca, ktorý sa rozhodne vyhľadať neznámeho muža zachyteného na matkinej fotografii. Pátranie ho zavedie práve do jedného z týchto bunkrov, ktorý sa na prvý pohľad javí ako opustený. Bez toho, aby som zbytočne spoileroval, iba podotknem, že záverečné odhalenie je predvídateľné a neoriginálne.

Z pozitív za zmienku stojí napríklad napodobenina kultu starých slovanských bohov, ktorú si v dôsledku izolácie vytvorili obyvatelia nižších úrovní celého komplexu, či snahy niektorých nacistických pohlavárov zvýšiť morálku podriadených rozprávaním príbehov o mýtických predkoch árijskej rasy. Tieto a mnohé iné nápady zvyšujú úroveň zážitku a ak by sa im venovala väčšia pozornosť, mohla by byť celková kvalita hry neporovnateľne vyššia. Bohužiaľ, na to ako je krátka (dokončenie vám zaberie max. 5 hodín), im venuje až príliš málo pozornosti a skôr tvoria okrajové doplnky, než aby reálne konštituovali podstatnú časť príbehového zážitku.

Po stránke hrateľnosti je Paradise Lost klasickým zástupcom žánru s minimom akcie a aj interakcia s prostredím je extrémne obmedzená. Občas síce treba použiť nejaký predmet, ale inventár absentuje. Stáva sa aktívnym až v prípade, že ho potrebujete. A keď v určitom zmysle náhodou predbehnete udalosti, daný predmet je v tom prípade neaktívny. Niekomu môže inak prekážať až príliš pomalý pohyb hlavného protagonistu, u ktorého som nadobudol dojem, že to bol zo strany vývojárov úmysel, aby sa umelo predĺžil celkový zážitok. V globále mi to však príliš nevadilo a skôr som si všímal niektoré nedotiahnuté technické aspekty. V záverečnej časti mi snímkovanie klesalo až k 12 FPS a taktiež v poslednej oblasti sa zjavilo i viacero podivných bugov, akoby záverečný betatest niekto až príliš urýchlil.

Je preto pomerne škoda, že vskutku unikátny námet s veľkým potenciálom bol využitý len čiastočne a aj to sa tvorcovia zrejme značne inšpirovali aj inými hrami (napríklad SOMA). Občas vcelku pozoruhodný herný dizajn a niekoľko dobrých nápadov (napríklad stvárnenie užívateľského rozhrania nacistických retro-futuristických počítačov z roku 1960) však nestačí na to, aby sa tento titul vymanil zo šedivého priemeru, až nadpriemeru.
Ide o jeden z tých počinov, na ktorý asi veľmi skoro zabudnete.

Adrift patrí k tomu nešťastnému druhu videohier, ktoré skvelo klamú telom (teda pardon, vizuálom). Celý čas prežívate v koži kozmonautky Alex pomerne autentický boj o holé prežitie v skutočne úchvatne spracovanom vesmírnom prostredí. Alex ako jediná totiž prežila totálnu skazu vesmírnej stanice, na ktorej pracovala a k tomu, aby by prežila, musí sa doslova preplávať stavom beztiaže vo voľnom vesmíre, pričom jej cesta je lemovaná troskami stanice a občasnými mŕtvolami kozmonautov. Jej oblek je však poškodený a neustále vypúšťa unikajúci kyslík. To znamená, že vašou prvoradou snahou je zbieranie malých kyslíkových nádrží, ktoré vám umožnia vydržať aspoň o pár minút dlhšie. Oprava únikového modulu a úspešný únik späť na Zem sú konečným cieľom. Samozrejme, ako je už v adventúrnom žánri pravidlom, vaša postava si z celého incidentu nespomína na nič, ale po ceste zbiera zvukové záznamy nešťastných kolegov, z ktorých postupne skladá dokopy mozaiku incidentu.

Neustály boj o prežitie a starosť o prísun kyslíku zbližujú Adrift so žánrom survival, čo však podľa mňa nebolo najšťastnejším dizajnérskym rozhodnutím, pretože na konci som už doslova sníval aspoň o jedinej pokojnejšej pasáži. Samozrejme, opak bol pravdou a moje želania zostali nenaplnené. Pôvodnú napínavosť a zábavnosť tak v mojom prípade vystriedala frustrácia, keďže v závere sú jednotlivé trosky od seba nesmierne vzdialené, takže veľa možností chybovať som už nemal. Pritom orientácia v priestore bola aj napriek ukazovateľovi tragická a často som nevedel, kde presne sa môj ďalší cieľ nachádza. A keďže herná náplň je v podstate veľmi prostá ( väčšinu hry, okrem naháňania kyslíkových nádržiek, hľadáte rozličné súčiastky, aby ste mohli niečo rozbehnúť, či opraviť, atď.) a ani spočiatku výnimočná a neopakovateľná atmosféra sa dlho neudržala.

Ohromným pozitívom je grafické spracovanie celého tohto vesmírneho dobrodružstva. Sledovať precízne vymodelované prostredie Adriftu bola niekedy doslova nádhera. Lietanie medzi troskami vesmírnej stanice, ale i pozorovanie vzdialenej planéty Zem bolo miestami úchvatné. Konečné vyústenie príbehu ma príjemne prekvapilo a je iba škoda, že samotná hrateľnosť až taká výborná nebola.

Titul The Uncertain: Light At The End vyšiel až o celé štyri roky po prvej časti The Uncertain: Last Quiet Day. Na rozdiel od predchádzajúceho počinu však tentokrát hráme za ľudskú bytosť, konkrétne za dievča menom Emily, pričom ide iba o jedinú z celkového, pomerne širokého množstva inovácií. Práve preto, aj s ohľadom na pretrvávajúce problémy vývojárskeho štúdia s financovaním tohto pokračovania možno určite pochváliť oveľa rozsiahlejší počet herných mechaník a nepochybne zaujímavejší a prepracovanejší dej. Príjemne prekvapí kvalitný anglický dabing a solídny vizuál založený na engine Unity. Vývojári vcelku prehľadne spracovali aj interaktívne prostredie, s ktorým sa dá interagovať pomocou rozličných volieb v kruhovom a dynamickom kontextovom menu.

Pozoruhodným oživením tohto titulu je skutočnosť, že Emily, v ktorej koži sa na počiatku hry ocitáme, je iba jednou z posledných preživších ľudských bytostí v post-apokalyptickom svete ovládanom robotickými entitami. Emily je od počiatku súčasťou skupiny, v ktorej má každý člen osobitný charakter, na ktorý sa kladie prekvapivo veľký dôraz. Trochu arogantný a namyslený Matthew, snaživý a stále trochu detský Park, stále mrzutý, ale inak dobrácky Alex, alebo Oľga, ktorá ako typická matka sa (sčasti) egoisticky stará výhradne o svoje vlastné dieťa. Okrem neustáleho hľadania odpovedí na otázku, čo sa vlastne deje sa musíte snažiť udržať a organizovať vašu skupinku. To dokážete iba pomocou vhodných odpovedí v dialógoch, pričom snaha o čo najväčšiu toleranciu nemusí prekvapivo viesť k najlepším možným výsledkom. Možné alternatívne rozhodnutia, ktoré ovplyvnia následný priebeh a vetvenie deja sú teda nepochybne ďalším plusovým bodom pre vývojárov.

Nad hlavami zúčastnených charakterov neustále visia kľúčové otázky. Kto môže za súčasný stav sveta? Sú zaň zodpovední skutočne len roboti? Alebo skôr nejaká umelá inteligencia, ktorá prestala počúvať príkazy, či ide v konečnom dôsledku o veľké spiknutie nejakej ľudskej korporácie? Druhý diel vám ponúkne len minimum odpovedí, pričom väčšinu herného času strávite riešením logických hádaniek a rôznych, zväčša jednoduchších minihier. Väčšina hry sa nesie v rovnakom štýle ako prvá časť, s tou výnimkou, že zatiaľ čo robot sa mohol pohybovať po hernom svete oveľa slobodnejšie a bez podozrenia, Emily musí byť oveľa nenápadnejšia a je nútená častejšie využívať stealth postup.

Nakoniec ešte musím spomenúť, že autori si opäť neodpustili viaceré narážky na súčasnú popkultúru a predovšetkým herný priemysel. Napríklad v obchodnom dome boli na poličkách konzole Nintendo Switch a v jednej kancelári som videl celú zbierku takých easter eggových predmetov, ako sú: loď Normandy z Mass Effectu, figúrku z Dooma a plagáty evokujúce hry Apex Legends, či Halo. Príjemným prekvapením pre mňa bolo, keď som náhodne našiel v jednom temnom kúte uličky odstaveného robota menom Dog z Half-Life 2.

Napriek týmto sympatickým zložkám sú však moje záverečné pocity z Light At The End mierne rozporuplné. Pohyb postavy je veľmi malátny a konečnému dojmu nenapomáhajú ani nedoriešené chyby v animáciách. Z celkového hľadiska však môžem tento počin odporučiť hráčom, ktorí preferujú pomalšie tempo a neradi sa stresujú náročnou akciou. Striktne lineárne hranie, teda prvotné dokončenie predchádzajúcej časti pred spustením Light At The End je však nutnosťou, a to nielen kvôli príbehu ale aj dostatočnému oceneniu posunu, ktorý sa vývojárom podaril.

Už od počiatku muselo byť štúdiu The Farm 51 jasné, že sa ich novinka nemôže vyhnúť porovnávaniu s veľmi úspešnou sériou S.T.A.L.K.E.R. Aj v Chernobylite je hlavnou snahou dostať ústrednú postavu do samotnej elektrárne a odhaliť tamojšie tajomstvá. Na rozdiel od akčnejšieho S.T.A.L.K.E.R.a však nehráte za žiadneho vojaka, či v podstate len nelegálneho zberača artefaktov. Ujmete sa totiž úlohy staršieho profesora, ktorý sa vracia na miesta, v ktorých kedysi pracoval ako vedec. Jeho cieľom nie je nazbierať artefakty za účelom predaja či vyrabovať tamojšie ruiny. Chce len zachrániť svoju dávno stratenú snúbenicu Tatianu, naposledy videnú na tomto území pred tridsiatimi rokmi. Existuje totiž veľa náznakov, že nie je mŕtva a vedec Igor verí, že ju nájde, či už vo fyzickej alebo duchovnej forme. A posledné stopy vedú priamo do centra černobyľskej elektrárne.

Práve preto Igor uplynulých 30 rokov pracoval na svojom veľkom pláne a na životnom diele v podobe malého technologického zariadenia, ktoré umožňuje prekonať malé priestorové vzdialenosti. Pomocou neho sa nakoniec odhodlá vstúpiť do Zóny v ochrannom sprievode s dvoma najatými vojnovými veteránmi, zodpovednými za jeho ochranu. Avšak je to moc odvážne a končí to katastrofou. Igor len stihne v poslednej chvíli využiť svoj prístroj na záchranu a iba s jediným vojakom ustupuje do portálu vyvolanom s pomocou vyššie uvedeného prístroja. Musí prehodnotiť svoj postup a o návrat do hlavnej oblasti sa pokúsiť opatrnejšie a pripravenejšie.

Na pomalší postup však potrebuje viac zdrojov, väčšie množstvo času, lepšie vybavenie a aj ďalšie posily. V celom Pripjati a jeho okolí hliadkujú vojaci NARu a prejavujú sa v ňom čudné bytosti, nepochádzajúce z tohto sveta. Pripjať je doslova mesto duchov, keďže všetky tamojšie domy sú prázdne a úplne prenechané napospas prírode a radiácii. Významným prvkom je takzvaný Chernobylite, čo je akýsi magický minerál, ktorý prevracia zákony známej fyziky. Zrejme je to práve tento čudesný materiál, ktorý vytvoril z Pripjati a priľahlého okolia lokalitu plnú fyzikálnych anomálií i paranormálnych javov.

Chernobylite totiž začína až v čase, kedy hlavná postava po prvýkrát vstúpi do svojho útočiska. Od tej chvíle bude zrejmé, že tentoraz nejde o tradičné open world RPG, či akčnú hru z pohľadu prvej osoby. V útočisku musíte stavať rozličné početné zariadenia, starať sa o vybavenie, vylepšovať ho a snažiť sa zohnať čo najväčšie množstvo posíl. Tam zistíte, že celá hra sa nezameriava len na vašu postavu, ale že i vaši spoločníci majú svoje osobnosti a potreby. Spoločníci, ktorých nachádzate, ovládajú osobitné špecializácie a techniky, ktoré vás môžu naučiť za využitia tradičných skúsenostných bodov. Pravidelná strava, miesto na spanie a odpočinok, a určitý komfort sú nutnosťou, ak chcete, aby sa vaši druhovia cítili spokojne. Z toho vyplýva, že množstvo zdrojov, ktoré budete postupne nachádzať, realizujete v zlepšovaní spoločného priestoru, pričom budete musieť dbať i na dostatočnom osvetlení, vetraní a estetickom životnom priestore. V opačnom prípade sa môže stať, že iba kvôli takýmto zdanlivým detailom budú spoločníci mrzutí či dokonca nahnevaní.

Celý management základne a starosť o životné potreby je našťastie pomerne zjednodušený, takže odporcovia survival žánru sa nemusia obávať. Avšak aj tak ktorýkoľvek objekt, aj obyčajná stolička či sud, vyžaduje určité suroviny, ktoré sa dajú zohnať iba vonku, kam sa dá dostať len prostredníctvom plnenia misií. Tie sú postavené na nasledujúcom princípe: každé ráno sa vaša postava zobudí vo svojej posteli a vydáva sa do riadiaceho centra s vyhliadkou na celú oblasť, kde má vždy na výber medzi odlišnými úlohami. Delia sa na dva druhy: nepovinné, ktoré sú sekundárne a určené len na zbieranie nejakého vybavenia a materiálu a na príbehové, ktoré sú kľúčové a nevyhnutné pre postup v hlavnej dejovej línii. V každom prípade, vy rozhodujete, akej činnosti sa budú jednotlivé charaktery venovať, takže môžete ktoréhokoľvek spoločníka vyslať na misiu miesto vás alebo ho jednoducho nechať celý deň odpočívať. Platí, že čím lepšie vybavenie danej postave poskytnete, tým má lepšiu šancu na úspech. Príbehové misie je však možné plniť iba osobne.

Hra ako celok sa skladá zo šiestych oddelených sektorov, do ktorých sa môžete neustále vracať. Všetky oblasti sú pomerne rozsiahle, ukrývajú množstvo svojráznych miest a v neposlednom rade sa postupom času pôsobením radiácie menia. To konkrétne znamená, že napríklad z pokojného lesíka sa neskôr stane odporné, silne zamorené miesto, plné netvorov. Na viaceré miesta sa vaša postava bude musieť vrátiť už len preto, lebo niektoré ukryté miestnosti či prechody dokáže otvoriť len s pomocou špeciálneho vybavenia. Jednoduchší crafting je umožnený aj behom misií a s jeho pomocou dokážete zložiť základné vybavenie, ako je ohnisko, životne potrebné na výrobu liečivých alebo antiradiačných zmesí. Návrat do rovnakých miest, neustále grindovanie za účelom zháňania surovín tak pridáva do tohto osobitného mixu žánrov aspekty žánru rogue-lite.

Proti nepriateľom je možné bojovať tvárou tvár s tradičnými zbraňami, ako sú pištoľ, samopal či brokovnica, avšak Chernobylite nie je S.T.A.L.K.E.R., takže okrem postupného upgradovania vyššie uvedených zbraní nemá váš hrdina spočiatku na výber medzi žiadnymi inými typmi. To sa v priebehu hrania zmení, kedy vďaka pokročilejšiemu vybaveniu získate možnosť vyrábať futuristické zbrane. Stealth postup je pomerne efektívny a v kombinácii s používaním rôznych pascí je pomerne zábavný. Na druhej strane však stealth nepatrí medzi najvydarenejšie herné zložky, najmä vďaka nižšej inteligencii protivníkov. Navyše, ako problém vnímam, že variabilita protivníkov je extrémne nízka, keďže po väčšinu hry tvoria vašich jediných oponentov vojaci NARu a istý typ Chernobylitom vytvorených príšer. Inak absentuje akákoľvek zaujímavá fauna či flóra a celá hra v tomto smere pôsobí až priveľmi stroho.

Získať spojencov a spoločníkov nie je veľmi náročné, keďže sa často pripoja po tom, čo im pomôžete s nejakým problémom, udržať si ich je však horšie. V rozhovoroch máte viacero možností a ak si vyberiete jednu, druhú už nemôžete, pritom však spravidla nikdy nie je jasné, ako na odpoveď druhá strana zareaguje. Každé jedno rozhodnutie môže mať vplyv na postoj vašich nových priateľov, takže niektorých z nich nie je vôbec náročné rozhnevať. Niektorí vám začnú len nadávať, iní sa jednoducho zoberú preč a už ich nikdy neuvidíte. Rozhodnutia sú preto dôležité a často majú kľúčový vplyv aj na úspech nasledujúceho postupu, no je možné ich časom zvrátiť. Ak vaša postava zomrie, existuje šanca, že sa premiestni do akejsi alternatívnej dimenzie, kde môže prežívať kľúčové momenty znova a zvrátiť tak pôvodné rozhodnutia. Tento aspekt tu nie je iba do počtu, a preto ma v tomto smere tvorcovia príjemne prekvapili. RPG prvky sú osekané iba na učenie perkov, ktoré vyučuje daná postava, takže ak navždy odíde, schopnosti, ktoré mala k dispozícii, sa už nikdy nenaučíte. Každý perk stojí určitý počet bodov, takže aby ste sa stali v niektorej oblasti expertom, vyžaduje to nielen veľa vytrvalosti pri zberaní skúsenostných bodov ale i prostého šťastia.

Každý aspekt hry má potenciál po prvýkrát prekvapiť, tak ako je to v prípade tradičnej smrti vašej postavy. V Chernobylite vás tiež jednoducho zabijú, ale môžu vás iba zajať. V prípade zajatia sa vám môže hodiť, že ste pred nejakým časom napríklad pomohli zranenému vojakovi z NARu, a on vám za odmenu pomôže utiecť a niekedy dokonca prinesie vybavenie. V prípade smrti zase často môžete skončiť v zvláštnej štvrtej dimenzii, vytvorenej z fragmentovaných spomienok.

Vizuálna stránka patrí medzi najväčšie tromfy tohoto titulu. Autori boli priamo na mieste a naskenovali prostredie, čím dosiahli reálne zobrazenie súčasného stavu oblasti okolo černobyľskej elektrárne. Celý koncept vložili do Unreal engine 4 a k tomu pridali silnú atmosféru všeobecného úpadku a akéhosi neustáleho nepokoja. Dôležité je, že okolitý svet sa postupne mení a zhoršuje a anomálie či paranormálne javy pribúdajú. Rozuzlenie príbehu si dáva na čas a do poslednej chvíľky si nemôžete byť istý, či vaša milovaná Tatiana je dobrá alebo zlá, či je desivá alebo milá. Je len na škodu, že technická stránka nie je ani v plnej verzii úplne vyladená a neraz sa mi stalo, že po určitom čase hra proste zamrzla a musel som ju reštartovať.

Na Chernobylite sa v dobrom podpísal dlhší vývoj a výrazná snaha štúdia o čo najlepší produkt. Ani vďaka tejto snahe sa však vývojárom nepodarilo preraziť na vyššie priečky. Ponúkajú iba zábavný a atmosferický počin, ktorý však dopláca na nižšiu inteligenciu a variabilitu protivníkov.

The Fabled Woods je predovšetkým oddychovým walking simulátorom, ktorý si nekladie za cieľ nič viac, než po ťažkom dni vás a slúžiť vám ako prostriedok úniku pred ťažkosťami bežného života – napokon, implicitne to potvrdili aj samotní vývojári ako reakciu na niektoré kritiky, ktorých sa im od hráčov dostalo.

Najmohutnejšou hernou devízou je nepochybne podmanivo nadizajnované prostredie plné lesných cestičiek, tôní, jazier, údolí a západov slnka. To má šikovne navodiť čistú a pokojnú prírodnú atmosféru, ktorá stojí v príkrom kontraste k inak pochmúrnemu a temnému príbehu, ktorým sa The Fabled Woods vyznačuje. S pomocou herného dizajnu a celkovej atmosféry tvorcovia vskutku dosahujú efekt, ktorý si zaumienili vyvolať, teda pocit harmónie a mieru. A dokonca ani chmúrny príbeh tomu nemôže zabrániť, a to práve z toho dôvodu, že mu chýba sila a opora v atmosfére, v tej atmosfére, ktorá jediná dokáže ukovať pravý horor alebo thriller. Z tohto prostého dôvodu nedokáže príbeh, aj keď obsahuje jemné hororové narážky, ktoré sa postupne skladajú do mozaiky, vyvolať pocit skutočného hororu, ba ani len náznak prítomnosti čohosi desivého – pokojná atmosféra prebíja svojou intenzitou akýkoľvek pokus podobného druhu.

U príbehovej línie si musíte uvedomiť, že ide o veľmi krátky titul, priam až jednohubku, ktorej dohranie vám nezaberie viac ako 100 minút. Obsahuje totiž absolútne lineárny príbeh, zložený z niekoľkých minizápletiek, ktoré spája okrem prostredia hustého lesa aj to, že život každého z aktérov týchto príbehov skončil násilnou smrťou. Vy sa ocitáte v koži spočiatku bezmennej postavy, ku ktorej hovoria postupne hlasy všetkých charakterov, ktoré v lesoch násilne zahynuli. Spravidla sa vyjadrujú k dôvodom, ktoré ich tam zaviedli, či k okolnostiam, ktoré predchádzali ich úmrtiu. K príbehu sa však už nebudem bližšie vyjadrovať, napokon, bez väčších spoilerov by to ani nebolo možné.

Hrateľnosť je tak prostá, ako som už naznačil – presúvate sa z bodu A do B a z B do C, zatiaľ čo o nejakých odbočkách nemôže byť ani reč. Počas toho vám vyššie uvedené postavy rozprávajú svoje príhody. Občas preskúmate nejaký predmet, občas prečítate nejaký dokument, občas zažijete zmenu prostredia v podobe sureálnych vízií a v neposlednom rade miestami využijete skrytú schopnosť, ktorú by sme mohli nazvať šiestym zmyslom. Ak ju aktivujete, celá herná plocha sa zafarbí do červena a zvýrazní kľúčové predmety, ktoré inak nie je vidieť. Vďaka nej dokážete odhaliť aj skryté (väčšinou krvavé) stopy, no väčšinu hry sa však proste len tak prechádzate.

To je tak prakticky všetko, čo môžem o tejto hre napísať, pretože je skutočne až príliš krátka. Viacero podobných indie počinov býva väčšinou minimálne o polovicu dlhších, takže cena, za ktorú vývojári ponúkajú túto hru na Steame, sa mi zdá výrazne premrštená, čoho sa aj dotýkala valná väčšina kritiky zo strany hráčskej verejnosti. V neposlednom rade autori úplne nevyladili vizuálnu stránku, ktorú ponúka Unreal engine 4 a tak ma v určitých pasážiach nepríjemne prekvapilo trhanie obrazu. Ak však patríte k priaznivcom podobného typu hier, nemôžete trafiť vedľa. Majte však na pamäti, že keby ste tento počin minuli alebo ignorovali, vôbec o nič neprídete.

Werewolf: The Apocalypse – Earthblood je možné vo všeobecnosti charakterizovať ako akčnú hru s RPG prvkami a dôrazom na stealth postup. Ujmete sa v ňom role Cahala, dôležitého príslušníka vlkodlačieho kmeňa Fianna, ktorého poslaním je bojovať proti megakorporácii menom Endron, bezohľadne devastujúcej planétu Zem a slúžiacej elementárnej „pra-sile“ menom Wyrm. A už tu sa dostávame k prvému problému. Ako človek neznalý univerza síce som tak nejak vyrozumel, že Wyrm zohráva v rámci náboženských predstáv vlkodlakov viac-menej podobnú rolu ako Šiva v indickej mytológii – teda že reprezentuje akúsi deštruktívnu silu, ktorej pôvodným (pozitívnym) účelom bolo ničiť staré za účelom toho, aby mohlo vzniknúť niečo nové. Lenže tento koncept nebol nikde v priebehu hry bližšie predstavený.

Dozvedel som sa len to, že v podobe korporácie Endron sa vymkol z pod kontroly a svojou deštruktívnou silou prekonal moc ďalších dvoch esenciálnych „pra-síl“ (Wyld a Weaver), avšak ani o jednej z nich som sa nedozvedel bližšie informácie, čo je jednoznačne škoda. Tvorcovia dokonca mali príležitosť nezasvätenému človeku predstaviť temný svet plný upírov a vlkodlakov, ich vzájomné vzťahy, idey, zvyky a tradície v plnej kráse, no miesto toho sa sústredili výhradne tému ekologického boja za zelenú planétu a akékoľvek ostatné prvky nechali tak nejak ležať bokom a ak sa ich vôbec dotkli, tak jedine veľmi povrchne.

V každom prípade, vrátim sa k obecnému predstaveniu hlavnej dejovej línie. Náš hrdina sa potom, čo mu na začiatku zlikvidujú ženu a on vo vlkodlačej podobe, plný agresie a hnevu nechtiac zabije svojho vlčieho spoločníka, dobrovoľne vzdá členstva v kmeni a odíde na päť rokov do vyhnanstva, aby už nikdy viac neohrozil nikoho zo svojich bývalých súkmeňovcov a svoju jedinú dcéru. Pod vplyvom zistenia, že Endron plánuje útok na jeho bývalých spoločníkov sa však vracia späť a znova im pomáha bojovať proti korporácii, ktorú si teraz kladie za cieľ totálne zničiť.

Základ hrateľnosti tvorí Cahalova schopnosť meniť medzi troma diametrálne odlišnými formami – vlkodlačou, ľudskou a vlčou. Vlkodlačia forma je určená výhradne na boj s protivníkmi a je možné do nej prejsť iba v prípade, že stealth metóda zlyhala a Cahal bol odhalený. Vlčia podoba sa naopak výborne hodí na stealth a je možné s ňou napríklad aj prechádzať vetracie šachty, ktoré vám uľahčia nebadateľný pohyb medzi dvoma, či viacerými bodmi v rámci jednej úrovne, nikdy vás však priamo nedovedú až k miestu ďalšieho postupu. A konečne ľudská forma umožňuje komunikáciu s postavami, zakrádanie a používanie tichej kuše. V praxi je teda najúčinnejšie, v prípade, že pokúšate vyhýbať súbojom, vhodným spôsobom (a v závislosti od situácie) kombinovať vlčiu a ľudskú podobu a tým dosiahnuť vytúženého výsledku. 

Problém však spočíva v tom, že hra nepredstaví jediný dôvod, prečo by ste sa mali sústrediť na zakrádanie miesto masívneho vyvražďovania všetkého živého na čo narazíte. Je neporovnateľne jednoduchšie (a zábavnejšie – ale k tomu sa ešte dostanem) sa cez všetky úrovne jednoducho prebiť a stealth systém proste ignorovať. Za úspešné tiché prejdenie dostanete síce spirit pointy (v preklade skúsenostné body), ale schopnosti, ktoré odomykajú, sú až na výnimky v praxi  takmer úplne zbytočné (v poslednom čase si všímam, že ide o závažný neduh valnej väčšiny moderných hier, obsahujúcich RPG prvky). V takom prípade sa stráca dokonca aj motivácia levelovať, čo je škoda, pretože to len zbytočne znižuje hodnotu už tak dosť problematického kúsku. Ak by sa tvorcovia na celý leveling jednoducho vykašlali, hre by to len a len prospelo.

Samotný súbojový systém je síce zábavný, no to nevylučuje fakt, že protivníci sa nechovajú zrovna realisticky. Napríklad vo forme vlkodlaka zasadíte niekoľko úderov nepriateľskému vojakovi s brokovnicou, no on nepohnute stojí i naďalej a pokračuje v mierení. Niekomu sa môže zdať, že ide iba o detail, no vo výsledku dojem z hry jednoznačne nezlepšuje. Skôr naopak.

Našťastie, technická stránka hry je sama o sebe veľmi dobrá a aj na vysokých detailoch mi hra bežala bez akýchkoľvek FPS dropov, lagov, či zásekov. Dokonca aj načítacie časy sú pomerne krátke a to je rozhodne plus. Škoda len, že finálny dojem kazia iné chyby, ako napríklad interakcia s okolím, ktorá vždy nefunguje ako by mala – neraz sa mi stalo, že som chcel knokautovať protivníka a stláčal príslušné tlačidlo, no moja postava vôbec nereagovala, čo v častých prípadoch viedlo až k odhaleniu a nutnosti prejsť celú úroveň násilnou cestou.

V rámci novej hernej dekády, ktorá sa znova začína pre fanúšikov univerza World of Darkness, pôjde pravdepodobne o titul, ktorý v dlhodobom horizonte upadne do zabudnutia. Pritom stačilo tak málo, napríklad priniesť viacero odlišných herných mechaník, či preniknúť príbehovo hlbšie do tamojšieho zaujímavého a rozmanitého sveta.

Chronicle of Innsmouth: Mountains of Madness je priamym sequelom k hernému titulu z roku 2017 s názvom Chronicle of Innsmouth. Šlo o kúsok skutočne hlboko inšpirovaný deväťdesiatkovou point and click adventúrou menom Call of Cthulhu: Shadow of the Comet. Oba počiny úzko spájajú najmä dva aspekty: pixelartová grafika a lokalita pračudesného rybárskeho mestečka Innsmouth, ktorého obyvateľov všetci čitatelia spisovateľovej tvorby určite veľmi dobre poznajú. Tvorcovia z talianskeho štúdia PsychoDev sa pokúsili premietnuť ducha starých 2D adventúr do podoby moderného herného kúsku, ktorého modernosť však bude skrytá pod povrchom vizuálu 90. rokov. 

Chronicle of Innsmouth: Mountains of Madness rovnako obsahuje zložky, ktoré presahujú tradičné koncepčné ohraničenia vlastné “lovecraftovkám”, avšak podáva ich nanajvýš pútavým štýlom. Takže hra aj napriek svojej neoriginálnosti a skutočnosti, že zlučuje miestami možno až nesúrodé prvky zo všetkých možných autorových poviedok, dokáže zaujať a pripútať k obrazovke na celé hodiny. Je to čiastočne spôsobené i skutočnosťou, že príbeh veľmi plynulo odsýpa, avšak podiel na tom majú i stručné, ale kvalitne napísané dialógy.

Jediné, čo je v tomto smere možné tvorcom vytknúť, je prílišná viazanosť na Lovecraftove poviedky, ako keby tvorcovia nemohli alebo nechceli vytvoriť dielo postavené na totožných princípoch, odohrávajúce sa v rovnakom univerze, avšak s absenciou neustálych, skôr otravných ako zábavných narážok a odkazov na postavy a lokality z jeho korpusu. Armitage, Zadok, Carter, Upton, Akeley, aby som menoval len niekoľko postáv, ktorých mená a v niektorých prípadoch aj osobnosti korešpondujú s rovnomennými charaktermi v Lovecraftových dielach. Priznám sa, že mi stále nie je zrejmý účel celého tohto počínania. V tomto smere je mi oveľa sympatickejší prístup tvorcov napríklad adventúry Transient, ktorí sa Lovecraftovým dielom takisto inšpirovali a aj napriek občasným narážkam dokázali vytvoriť vlastné univerzum.

Ďalším kontroverzným aspektom môžu byť humorné scénky a dialógy. Poviem na rovinu, že mne osobne neprekážali, práve naopak, miestami dokázali spestriť určité situácie a, čo je možno ešte podstatnejšie, vykúzliť úsmev na tvári. Som si však vedomý, že toto je jeden z tých aspektov, ktorý by mohol nejednému hráčovi nesmierne prekážať či dokonca až znížiť zážitok z hrania. Z tohto dôvodu ho nebudem priveľmi vyzdvihovať ani sa ním bližšie zaoberať. Ak ktorékoľvek nekomediálne dielo obsahuje humorné narážky, stojí vždy na subjektívnom vkuse, či ich prijímateľ akceptuje, alebo nie.

Čo sa týka hernej stránky, tak Mountains of Madness je klasickou 2D point and click adventúrou so všetkým, čo k tomu patrí. To znamená, že obsahuje logické hádanky, kombinovanie predmetov, prieskum objektov, nechýba ani pixelhunting (ktorý však v tomto prípade nie je nevyhnutný vďaka tlačidlu na zvýraznenie použiteľných objektov – to je však, bohužiaľ, priveľmi zabugované, no viac ďalej). So svojím hrdinom sa teda budete premiestňovať medzi lokalitami, riešiť náročné hádanky, komunikovať s postavami, prezerať si predmety, pričom vaša postava bude často komentovať situáciu osobitnými, duchaplnými poznámkami.

Najväčším problémom titulu sú jednoznačne bugy a technické problémy. Po stlačení tlačidla na zvýraznenie použiteľných predmetov som sa na viacerých miestach stretol s okamžitým pádom hry, inokedy zase došlo k zaseknutiu hernej plochy aj menu, takže hra išla vypnúť len pomocou neštandardných metód. A to nie je všetko. Opätovné stlačenie rovnakého tlačidla v nesprávnej chvíli a následné uloženie vám môže dokonca znefunkčniť i celú uloženú pozíciu, ktorú potom nemusí byť možné ani len znovu nahrať! Bohužiaľ, ide o problém, s ktorým som sa pasoval počas väčšiny hernej doby, aby som nakoniec zistil, že jediným skutočným riešením je jeho nepoužívanie. Ide o skutočne zbytočný nedostatok, ktorý by mali tvorcovia vo veľmi blízkej dobe vychytať, ak sa chcú oblúkom vyhnúť kritike za celkový technický stav.

Napriek tomu však ide dôstojný prírastok do širokého portfólia lovecraftovských hier. Zábavný a dobre napísaný scenár dokáže vyvážiť pomerne nepríjemné technické problémy a možno až prílišnú spojitosť v súvislosti s už trochu ošúchaným Lovecraftom. Pekelná náročnosť starých point and click adventúrnych kúskov je už dávno minulosťou, a tak je tento počin prístupný i širšej hráčskej verejnosti.

Ubehli už takmer tri roky čo vyšiel typický walking simulátor Lust for Darkness s niektorými adventúrnymi prvkami, odohrávajúci sa vo vekovitom sídle, obývanom tajomným kultom, praktizujúcim bizarné sexuálne rituály. Čo ho však odlišovalo od všetkých hier obdobného razenia, bola unikátna eroticko-hororová atmosféra. Avšak, i keď šlo o pomerne kvalitný titul, bolo jasné, že tamojší setting má ešte väčší potenciál, než tvorcovia dokázali využiť.

No a jeho nástupcu, Lust from Beyond, na rozdiel od svojho predchodcu, je možné zaradiť skôr do adventúrneho žánru, pretože obsahuje viacero hádaniek, dialógov, postáv, lokalít, komplexnejší dej, či prepracovanejšie herné mechaniky. Príbehovo na neho ani nenadväzuje, ani mu nepredchádza, no obsahuje identické propriety, ako groteskný svet Lusst’ghaa, okultné lóže, zmyselné i znepokojivé erotické náznaky a pohlcujúcu atmosféru.

V Lust from Beyond sa ujmete role Viktora Hollowaya, antikvára, trpiaceho zvláštnymi vidinami a nočnými morami. Celé roky sa ich pokúšal liečiť u najvychýrenejších odborníkov, no vždy bez čo i len náznaku úspechu. Časom však Viktor získa kontakt na akéhosi doktora Austerlitza, ktorý sídli v zapadnutom mestečku Bleakmoor. Viktorovi sa ho však priveľmi nechce navštevovať, pretože neočakáva, že by mu dedinský doktor vedel pomôcť, no jeho priateľka Lily ho prosí, aby túto poslednú možnosť aspoň skúsil. Viktor ju nakoniec poslúchne a vydáva sa na cestu do Bleakmooru.

V porovnaní s inými hororovými záležitosťami poslednej doby, Lust from Beyond víťazí jednoznačne vďaka výraznej atmosfére, zahŕňajúcej najrôznejšie detaily a prvky, ktoré len zvyšujú unikátnosť a autenticitu zážitku. Či už ide o sídlo kultu Extázy, ošarpané divadlo, hotel, akoby zamrznutý v čase, pochmúrne uličky Bleakmooru… Každá z týchto lokalít je svojim vlastným spôsobom unikátna a zapamätania hodná. Okrem toho je Lust from Darkness doslova preplnený kvantom odkazov na najrôznejšie osobnosti, či diela literárnej, filmovej, či hernej scény, ktoré vo väčšej či menšej miere ovplyvnili tento kúsok. Okrem priznanej inšpirácie spisovateľom H. P. Lovecraftom a maliarom H. R. Gigerom, tvorcovia sa inšpirovali dielom kontroverzného britského okultistu Aleistera Crowleyho (dokonca niektoré knižnice v hre obsahujú jeho najslávnejšie dielo – Liber AL vel Legis), hororového spisovateľa a režiséra Cliva Barkera (najmä dielom Hellraiser) a v menšej miere i niektorými teóriami filozofa Georgesa Batailla.

Na rozdiel od celkovej povesti hry nie je erotická stránka tohto titulu spočiatku až taká výrazná, ako by sa mohlo zdať. Tento fakt sa výraznejšie zmení zhruba až v polovici, konkrétne od návštevy sídla Šarlátovej lóže v divadle, kedy mnohé scény už začínajú pripomínať pornografiu. Kedže sa však Lust from Darkness dá hrať aj v takzvanom cenzurovanom móde, ktorý si môžete vždy pred každým spustením hry zvoliť, nemusia tieto, pre niekoho príliš nepríjemné scény pôsobiť iritujúco. Áno, cieľom tamojšieho kultu je prostredníctvom dimenzie Lusst’ghaa dosiahnuť takzvaný večný orgazmus, ale to neznamená, že väčšina vecí je motivovaná sexualitou. Rozličné sexuálne minihry sú skutočnosti neveľmi početné a samotný svet Lusst’ghaa nepôsobí vôbec eroticky, skôr odpudivo. To je však čiastočne dané aj tým, že podľa lore je tento svet boha rozkoše už v nezadržateľnom úpadku a akoby postihnutý nejakým druhom rakoviny.

Vývojári sa mesiace pred vydaním prezentovali vyjadreniami, že na rozdiel od Lust for Darkness pôjde o klasickejšiu adventúru a prvky walking simulátoru budú limitované. Ako som už naznačil skôr, väčší príklon k adventúre platí, no jadro je v podstate totožné. Snaha odlíšiť sa od prvotiny však priniesla aj drobné “RPG prvky”, kedy si na určitých miestach môžete vybrať, či zvýšite svoj fyzický, či psychický život, alebo rýchlosť pohybu pri zakrádaní. Stealth prvky dominujú skôr v prvej polovici hry a to len do okamihu, kedy sa dostanete k prvej zbrani, konkrétne k dýke.

Odvtedy sa všetky tieto aspekty pravidelne striedajú, takže adventúrnejšiu, pokojnejšiu pasáž pravidelne vystrieda stealth postup, či akčnejšie založená časť a tak zase dokola. Rovnako je to s opakovanou návštevou jednotlivých lokalít, ako je pokojná vila, či divadlo, ktoré je nebezpečným sídlom zvrhlej lóže. V čom sa však Lust from Beyond od tohto staršieho titulu odlišuje oveľa viacej, je častokrát veľmi explicitná brutalita. Takisto obsahuje také typické adventúrne prvky, ako sú minihry, klasický inventár a občasné rozhovory, vo výnimočných prípadoch aj s možnosťou alternatívnych odpovedí.

Tieto adventúrne propriety sa tu však vyskytujú skutočne iba v minimálnej miere, takže podozrievam autorov, že ich tam pridali tak trochu nasilu. Najlepšie to vidno na používaní objektov. Napríklad kľuč od dverí, alebo iný dôležitý predmet nemôžete zobrať, dokiaľ sa dej neposunie patričným smerom. Až následne bude možné dané predmety vziať.

Súbojový systém i samotný stealth sú však veľmi jednoducho fungujúce zložky. Prejsť bez povšimnutia okolo hliadkujúcich protivníkov nie je žiadna veda, pretože tí vás nedokážu spozorovať na vzdialenosť väčšiu ako pár metrov. Súboje sú navyše pomerne neintuitívne a už vôbec nie zábavné, no našťastie tvoria iba minimálnu časť hry a nie je nutné ich využívať. Okrem nášho sveta však mnohokrát navštívite, či už prostredníctvom snov, alebo i fyzicky, alternatívny svet Lusst’ghaa, v ktorom strávite pomerne značnú časť hernej doby, obsahujúci niektoré špeciálne druhy protivníkov i hádaniek. Ako som už trochu načrtol, viaceré lokality autori využili opakovane, takže po čase sa do nich znovu musíte vrátiť. I technická stránka je po vydaní v pomerne dobrom stave, na žiadne technické problémy počas hrania nenarazil, jediné čo je možné skritizovať sú pomerne dlhé nahrávacie časy. Aj ozvučenie je na pomerne vysokej úrovni, jedinú výčitku by som mal smerom k dabingu hlavnej postavy, ktorý na mňa pôsobil pomerne neautenticky.

Celkovo však tento počin pôsobí pozitívnym dojmom, keďže je pomerne zábavný a atmosférický a žiadny z aspektov nie je priveľmi prehnaný a pôsobí vo všetkých smeroch vyvážene. Hádanky nie sú vôbec náročné a stealth i akčné pasáže sa vyskytujú v primeranej miere. Lust from Beyond je tak v cenzurovanom móde určite prístupný aj širšej hráčskej verejnosti a v tomto smere ho môžem odporučiť.

Transient z dielne tureckých tvorcov zo štúdia Stormling prináša skĺbenie fiktívnej mytológie amerického spisovateľa H. P. Lovecrafta s aktuálne populárnym žánrom cyberpunk. Toto štúdio nieslo v minulosti názov Zoetrope Interactive a na konte má také tituly ako dvojdielnu sériu Darkness Within, či Conarium, všetko počiny silne inšpirované dielom tohto kultového spisovateľa.

Transient je v prvom rade zase poctivou lovecraftovskou hrou, avšak zasadenou do bližšie neurčenej, vzdialenej budúcnosti. Cyberpunková forma teda tvorí len akýsi rámec, do ktorého je zasadené rozprávanie celkom odlišného charakteru. Tento rámec je však veľmi dôležitý a predstavuje pre vývojárov dôležitý krok vpred, pretože im umožňuje pracovať s tradičnými témami kozmicizmu (ako sú hroziví, vesmírni bohovia a prastaré, mimozemské civilizácie) podstatne modernejším spôsobom.

To v praxi znamená, že okrem tém, týkajúcich sa vyššie spomenutých entít a okultistických tajomstiev, Transient rozvíja i témy bytostne aktuálne, ako sú extrémna digitalizácia spoločnosti, odcudzenosť, či umelá inteligencia. Z tohto dôvodu dochádza k akejsi syntéze starého a nového, ktorá však vôbec nepôsobí násilne, ani umelo, a už vôbec nie smiešne, pretože tvorcom sa tieto tak rozdielne zložky podarilo skombinovať nanajvýš vhodným spôsobom.

Príbeh sa zameriava na postavu Randolpha Cartera, ktorého meno je jednoznačnou narážkou na Lovecraftovo dielo a nepriamo nadväzuje na Conarium, ktorého udalosti sa tu v jednej pasáži explicitne spomínajú. Nový hrdina, Randolph Carter je člen skupiny hackerov s názvom ODIN a hneď v úvode zisťuje, že jeho skupina utrpela ťažké straty po útokoch zvláštnej bytosti, zvanej Aperion. Nezostáva mu teda nič iné, ako sa vydať (fyzicky i digitálne) do útrob zvláštneho dystopického sveta, zasadeného do ďalekej post-apokalyptickej budúcnosti. Ľudská populácia sa v tomto svete blíži totálnemu vymretiu a jej zvyšky sa uzavreli v citadele zvanej Domed City Providence, vytvorenej skupinou elitných vedcov pre prežitie ľudstva v drsnom vonkajšom prostredí.

V priebehu hrania používate v koži Randolpha Cartera pokročilé implantáty na zvýšenie vnímania, PHI na prieskum okolia, a máte možnosť skenovať i predmety za účelom vyhľadávania stôp. V neposlednom rade je tu aj hackovanie ako nástroj na prekonanie bariér. Okrem prieskumu svojej reality však Carter musí absolvovať aj prechádzky svojimi snovými sekvenciami a virtuálnymi svetmi, v ktorých ho čakajú aj rôzne bytostí. Tu musím spomenúť, že i keď niektoré pasáže, či obsahové časti môžu pôsobiť bizarne (ako to u správneho kozmického hororu má byť), nikdy neprekročia stanovenú mieru.

Transient sa zrejme inšpiroval v týchto ohľadoch aj poľským Observerom – rovnako obsahuje skenovanie mŕtvol, rovnako je tu dystopické mesto a neustále sa zväčšujúca odcudzenosť ľudstva. No na druhej strane, táto inšpirácia nie je explicitná a v žánri cyberpunk ide o bežnú vec, takže nemožno tvorcov podozrievať z nejakého vykrádania nápadov. Okrem toho, že Transient obsahuje i tradičné hackovacie minihry, hádanky a niekoľko zábavných easter eggov, pridáva navyše aj iný sympatický obsah. Aby ste napríklad našli nápovedu k istej hádanke, musíte prejsť minihrou, ktorá predstavuje poctu tradičným hororovým titulom ako Alone in the Dark. V takmer pôvodnom vizuáli, teda so zubatými textúrami a statickými kamerami v nej musíte zabíjať zombíkov nožom, alebo pištoľou.

Na rad prišiel aj kultový System Shock, keďže v druhej minihre sa dostanete do útrob kozmickej lode ovládanej umelou inteligenciou po vzore Shodan a zase sa musíte prebiť, či prestrieľať cez vzbúrených robotov a hľadať vstupné karty. Obe tieto nostalgické minihry netrvajú dlho, nie sú náročné a tvoria tak veľmi osviežujúci a sympatický prvok.

Vývojári si vymysleli vlastné lore už v sérii Darkness Within, ktorého zložky vkladajú do svojich jednotlivých počinov, tie však na seba priamo nenadväzujú. Príkladom môže byť hlavne zmes Dversahe, umožňujúca prekonanie telesných limitov, či tematika metamorfózy duše, okolo ktorej sa viac-menej sústreďovali obe časti série Darkness Within. V titule Conarium sme sa zase stretli so zvláštnym, rovnomenným zariadením, ktoré sprevádzalo tamojšieho hlavného hrdinu, pričom na obe tieto zložky narazíte aj v Transiente.

Od predchádzajúcich počinov pôvodného štúdia sa však Transient predsa len v niečom odlišuje. V prvom rade ide o príliš krátku hraciu dobu. Aj napriek tomu, že som hral veľmi pomaly, dokončil som ho za necelých šesť hodín. Tento aspekt však nie je tým najhorším. Hlavný problém tkvie vo veľmi useknutom konci. Som síce ochotný odpustiť tvorcom aj zlý, či otvorený záver, a to i vzhľadom na prípadné pokračovanie, ale v prípade Transientu ide o extrém. Bez toho, aby som výraznejšie spoileroval sa k tomu nedá príliš vyjadriť, ale fakt, že vôbec neviete, čo sa v závere vlastne stane a ako skončia hlavné postavy príbehu, je už trochu príliš aj na mňa. Neviem, či to bol len nešťastný zámer, či v závere došli štúdiu peniaze alebo nápady, ale vzhľadom na celkový dojem je to jednoznačne škoda. Zostáva len dúfať, že nesporný talent tvorcov sa opäť prejaví v nejakom pokračovaní, kde budú viaceré neukončené línie výraznejšie rozvedené a uvedené na správnu mieru.

Na prvý pohľad obyčajný americký rodinný dom z osemdesiatych rokov ukrýva pod povrchom pochované mrazivé tajomstvá o bývalých obyvateľoch. Tie sa neustále pripomínajú i napriek tomu, že ich účastníci ležia buď zahrabaní pod zemou, alebo sa dávno vysťahovali. V dôsledku toho je tento dom aj napriek zdanlivej “obyčajnosti” napáchnutý niečím nepríjemným. Vo vzduchu ustavične visí akýsi strašidelný opar, mátoženie niečoho nepolapiteľného. Nesporne k tomu prispieva fakt, že hlavná postava je pre vás absolútne nepodstatná a jej príbeh stojí celý čas na vedľajšej koľaji. V hlavnej úlohe je jednoducho dom a osudy, či tragické minipríbehy jeho bývalých obyvateľov.

Nie desivé ľakačky, ale práve tá atmosféra, akú sa tvorcom podarilo vyčarovať, pozdvihuje Visage nad bežné hororové kúsky tejto dekády. Na druhej strane, treba sa zmieniť aj o neustále sa opakujúcich paranormálnych sekvenciách, ktoré dokážu časom, (najmä ku koncu hry) spoľahlivo odčarovať atmosféru. Je to spôsobené tým, že ich rytmy a účinky začnú byť neskôr dôverne známe a predvídateľné v dôsledku ich náhodného opakovania. Z tohto dôvodu je len pochopiteľné, že potom už ani zďaleka nepôsobia takým desivým a znepokojivým účinkom, ako pri prvom stretnutí.

Dôležitý faktom, ktorý pomerne odlišuje Visage od iných hororoviek, je aj to, že prekvapivo obsahuje iba minimum textu. Sme navyknutí, že príbehy sa v podobných hrách rozprávajú cez početné listy, zápisky, či rozhovory, avšak toto všetko v tomto kúsku prakticky absentuje. Vývojári zašli v tomto smere až tak ďaleko, že okrem spomínaných listov tu chýba nielen inventár, ale dokonca aj denník, kde by si vaša postava zapisovala prípadné úlohy, alebo aspoň dôležité miesta. Ohľadom príbehovej časti hry to však znamená, že často neviete presne čo máte robiť a ja tiež som sa párkrát pristihol pri bezcieľnom blúdení po potemnených chodbách a čakal na nejaký spásonosný skript, ktorý by ma posunul ďalej.

V tomto smere je však titul už dobre vyladený a tak fakt, že ste sa ocitli v zákysovej situácii je takmer vždy spôsobený len tým, že ste si niečo nevšimli, alebo ignorovali. Aj jednotlivé príbehy pripomínajú len špičku ľadovca, týčiacu sa nad hladinou, zatiaľ čo väčšina ľadovej masy pokojne spočíva pod morskou hladinou. Obrazové prvky a zdanlivo nezmyselné symbolické činy hlavnej postavy pripomínajú túto potopenú masu, keďže obsahujú najmenej dve tretiny príbehového obsahu. V tomto ohľade je možné Visage pripodobniť dokonca ku kultovej sérii Dark Souls. K príbehu sa toho priveľa napísať nedá, preto sa zmienim len o tom, že je rozdelený na niekoľko veľmi dlhých kapitol a môže vyústiť do niekoľkých alternatívnych koncov.

Úspešné dokončenie titulu vyžaduje ohromné množstvo interakcie s okolitým prostredím a základ hrateľnosti je postavený na prieskume strašidelného domu s občasnými výletmi do okolia (cintorín, park). Väčšinu hry totiž strávite prehľadávaním šuplíkov a skriniek (zväčša zbytočne), otváraním dverí, používaním zapaľovačov, hľadaním kľúčových predmetov a lámaním si hlavy nad puzzlami. Herná plocha Visage je totiž ohraničená rozľahlým domom, obsahujúcim množstvo chodieb a miestností. V kombinácii s obvyklými paranormálnymi javmi a častým blúdením (v dôsledku vyššie uvedeného nedostatku) môže tento fakt spôsobiť nejednému hráčovi frustráciu. Plusovým bodom pre tvorcov je však možnosť ručného ukladania. V porovnaní s moderným trendom checkpointov to totiž pôsobí patrične osviežujúco.

Visage našťastie neobsahuje žiadne výraznejšie technické nedostatky a dlhoročný vývoj tak priniesol v tomto smere svoje ovocie. Jedinou výnimkou je neintuitívne ovládanie, ktorého krkolomnosť zvlášť vynikne v napätých scénach. Je len otázkou budúcnosti, či sa tento problém tvorcovia rozhodnú riešiť. Nakoniec však Visage môžem odporučiť a to najmä vďaka neodškriepiteľnému faktu, že patrí medzi najstrašidelnejšie hry tohto žánru a roky vo vývoji sa pozitívne podpísali pod celkovou kvalitou celého tohto počinu.

Remothered: Tormented Fathers svojho času značne vyčnieval nad svojou konkurenciou a v rámci žánru menších hororoviek sa stal veľmi rýchlo populárnym titulom. Jeho najväčším negatívom bol akiste fakt, že obsahoval repetetívnu náplň úloh, pričom vy ako hráči ste boli nútení prechádzať pomerne malé sídlo stále dokola, čo malo schopnosť budiť dojem zámerne naťahovanej hrateľnosti. V Remothered: Broken Porcelain sa preto vývojári zo štúdia Stormind Games v tomto smere rozhodli pre veľkú zmenu a nasadili oveľa väčší počet lokalít a postáv. Podarilo sa im pritom udržať pôvodnú atmosféru a zároveň priveľmi nezasiahnuť do základov hrateľnosti?

A skutočne... na rozdiel od svojho predchodcu, Remothered: Broken Porcelain skutočne neupadá po čase do repetitívneho stereotypu, ale po celú dobu si dokáže udržať pozornosť častou obmenou lokalít. Tie vám síce neponúknu poetické výhľady na ďaleké scenérie, no vzhľadom na ich neúnavné striedanie, primeranú dĺžku titulu a vcelku pútavo podávaný príbeh nejde o výraznejšie negatívum. Samotné lokality síce nie sú spletité, či značne rozsiahle, práve naopak – to v zhode s ich vonkoncom neveľkým množstvom a relatívnou krátkosťou celého počinu spôsobuje, že hra s ľahkosťou odsýpa.

Trochu inak je to s príbehom, ktorý je vzhľadom na tamojšie postavy veľmi zamotaný a preto miestami môže na niekoho pôsobiť dojmom hlbším, ako Démokritova studnica. Od začiatku hráte za postavu Jennifer, o ktorej ste v prvom dieli len čo-to počuli, no ako hlbšie prenikáte do deja, zisťujete napojenie tamojších postáv na prvú časť, najmä hlavnej u hrdinky Tormented Fathers, Rosemary Reed. Poznať jej zápletku je pritom takmer nutnosť, pretože väčšina odhalení by nemala na vás, ako nového hráča, ani zďaleka taký efekt, aký tvorcovia chceli vo výsledku dosiahnuť.

Zápletka Remothered: Broken Porcelain sa vlastne ani nedá opísať bez ťažkých spoilerov, takže sa musím obmedziť iba na opis vonkajších faktov. Vo svojej podstate je síce súvislá, avšak zároveň poprelínaná rôznymi retrospektívnymi sekvenciami, čo môže v kombinácii s častou zmenou času, priestoru a občas dokonca aj obmenou hraných charakterov, vytvárať dojem príbehovej diskontinuity. V tomto prípade však ide o úmysel, často používaný práve hororovými scenáristami, či spisovateľmi. Určitou roztrieštenosťou býva divák, či hráč často zámerne mätený, čo v konečnom dôsledku napomáha k väčšej účinnosti záverečnej pointy. Príbehová línia Broken Porcelain obsahuje značné množstvo zvratov a do konca si nemôžete byť istí, čo viedlo samotných aktérov k činom, akých sa dopúšťali.

Tvorcovia sa navyše nebáli zájsť za určité hranice tradičnej morálky, pričom fundamentálne tabu prekročili hneď niekoľko krát. Dotkli sa prakticky všetkých v súčasnosti háklivých tém v oblasti sexuality, konkrétne zmeny pohlavia, homosexuality, či dokonca aj incestu. Na rozdiel však od veľkých, mainstreamových štúdii, kde pôsobia tieto prvky nezriedka prvoplánovo, v prípade talianskych tvorcov zo štúdia Stormind Games ide, vzhľadom na taliansku tradičnú (najmä filmovú) kultúru, niečo podobné bokom. Už prvý diel bol pomerne výrazne inšpirovaný u nás málo známym talianskym žánrom giallo, alebo kultovými filmami Daria Argenta Suspiria (1977), či Inferno (1980) a v Broken Porcelain sa vývojári dokonca inšpirovali ďalšími odnožami talianskej hororovej školy, konkrétne napríklad filmom režiséra Pupiho Avatiho s názvom The House of the Laughing Windows (1976).

Pomerne veľký zásah bol urobený do samotnej hrateľnosti, keďže už zďaleka nie ste až tak nútení sa skrývať v rôznych zákutiach, či šatníkoch, ale máte oveľa viac možností, ako sa protivníkom postaviť. Oproti prvému dielu, kde som veľkú časť hry strávil zalezený v šatníkoch, či skriniach, čakajúc, kedy nepriateľ odíde, som využil túto možnosť len párkrát. Hádzanie obranných predmetov, či útok ostrou zbraňou tu majú oveľa väčší účinok, nehovoriac o behu, ktorý je tentoraz oveľa efektívnejším obranným prostriedkom na obranu, ako v Tormented Fathers. Tento fakt však rozhodne znamená aj ústup dominantných stealth prvkov v prospech pestrejšej a akčnejšej hrateľnosti.

Väčšia paleta možností však zároveň trochu zmenšuje stiesnenosť a hororovosť prvého dielu. Je len vecou názoru, či ide o klad, alebo nie, osobne som to skôr uvítal. V rámci tohto väčšieho spestrenia bol do hry pridaný aj akýsi jednoduchý crafting, či dokonca náznak RPG v podobe takzvaných "moth keys", pôsobiace ako náhrada za tradičné skill pointy. No ak by tieto dva aspekty absentovali, nič by sa nestalo, preto na mňa pôsobil iba ako akýsi módny doplnok.

Vývojári sa síce pôvodne vyjadrovali, že plánujú vydať celú trilógiu, avšak po dohraní Broken Porcelain mám pocit, že tento svoj zámer prehodnotili. Príbehy všetkých hlavných postáv sú totiž ukončené a priestor na ďalšie pokračovanie zostal len veľmi malý. Čo-to síce zostáva nejasné, no v tejto chvíli je otázne, či to bude niekedy zodpovedané v prípadnom treťom pokračovaní. Väčšinu kúskov rozbitého porcelánu sa totiž podarilo nájsť a pozliepať dokopy.

Štúdio CBE Software, pôvodne tvorené len dvoma vývojármi – Janom Kavanom a Lukášom Medkom sa tento rok predviedlo pozoruhodnou adventúrou, označovanom nimi samotnými ako "moravský Silent Hill". Ocitáte sa v nej v koži Daniela, vydávajúceho sa do blízkych lesov hľadať svoju dcéru. Do tejto oblasti ho tam zaviedol signál, ktorý zachytil prostredníctvom svojho smartfónu. Asi však nebol pripravený na to, čomu nakoniec musel čeliť v skalných bralách a lesoch moravského pohoria Chřiby...

Jednoducho formulovaná úloha nájsť svoju dcéru tvorí síce ústredný motív celého deja, avšak samozrejme, časom sa celá dejová línia razantne skomplikuje a rozvinie do omnoho väčšej hĺbky. Hodí sa pritom povedať, že samotný príbeh rozhodne nepatrí k najoriginálnejším a obsahuje i množstvo predvídateľných psychedelických scén. Tie sa v hororovom žánri posledných rokov vyskytujú od čias Layers Of Fear snáď až príliš často a mnohokrát podľa mňa nijak výraznejšie nenapomáhajú atmosfére, ani nezlepšujú kvalitu daných titulov. Na druhej strane, za čo tvorcov musím jednoznačne pochváliť je snaha urobiť zo Someday You’ll Return titul, postavený skôr na atmosférických základoch. Ich novinka teda rozhodne nedopĺňa rady aktuálne dominujúcich a miestami i trochu primitívnych „ľakačkových hororoviek“. Rovnako treba uznať, že príbeh je ako celok napísaný pomerne kvalitne a obsahuje množstvo drobných, zároveň však originálnych detailov. Výsledkom je fakt, že sa mu darí udržať si vašu pozornosť až do konca.

Someday You’ll Return sa radí do početnej rodiny hier založených na engine Unreal 4. Herné prostredie je v tomto prípade vytvorené podľa skutočných reálií, i keď, samozrejme, vzdialenosť medzi jednotlivými destináciami je v skutočnosti ďaleko väčšia ako v hre. Takisto som si všimol, že herná mapa je predsa len trocha zúžená. Dá sa to však pochopiť, pretože na hernú plochu sa muselo zmestiť čo najviac atraktívnych lokalít z pohoria. Teda zatiaľ čo prejsť cestu vedúcu od pomyselného bodu A do bodu B by vám v praxi trvalo niekoľko hodín, v hre vám to zaberie maximálne 10-20 minút. No i menšia časť tohto pohoria je vymodelovaná úchvatne a navštívite viaceré atraktívne destinácie od hradu Cimburk až po hradisko svätého Klementa.

Každá existujúca destinácia v hre má inak aj svoj QR kód. Ten môžete po jeho objavení skenovať prostredníctvom svojho mobilu a vyhľadať si danú lokalitu na skutočnej mape. Zvyšné lokality, ktoré sú iba výplodmi autorského zámeru tvorcov, však pochopiteľne žiadne QR kódy neobsahujú. Medzi takéto miesta patrí napríklad starý vojenský bunker, ktorý navštívite už v prvej kapitole, nenachádzajúci sa na žiadnej mape moravského kraja. Z vyššie napísaného každopádne vyplýva, že tvorcovia veľmi šikovne kombinujú hororové, “fantasy” prvky s tými reálnymi a celkovo je cítiť, že si na svojom diele dali záležať.

Čo sa týka samotnej hrateľnosti, nezanedbateľný dôraz je kladený na logické hádanky. Tých je tu viac, ako by ste mohli čakať, no zväčša sú spracované kvalitne. Ako pozitívum vnímam hlavne to, že v rámci ich riešení absentujú zbytočné nelogickosti a iracionality. Síce ich Someday You’ll Return neobsahuje priveľa, avšak časť z nich vám predsa len trochu potrápi mozgové závity. Potom tu však môžeme naraziť aj na ďalšiu, rovnako početnú skupinu “hádaniek”, ktorých primárny obsah tvorí prieskum najmä okolitej lokality, z dôvodu nutnosti nájsť nejaký konkrétny predmet. Do zažitých a často už pomerne ošúchaných mechaník klasických walking simulátorov sa navyše tvorcom podarilo vcelku úspešne zakomponovať i nové a patrične osviežujúce, prvky. Viaceré priamo súvisia s vašim mobilným telefónom, prostredníctvom ktorého sa budete musieť miestami orientovať na turistickej mape, prijímať a odosielať spravy, telefonovať…. a niektoré s nimi zase vôbec nesúvisia, pričom za všetky spomeňme vytváranie liečivých elixírov.

Spominaná tvorba elixírov pripomínajúca minihru z Kingdom Come: Deliverance spočíva v hľadaní konkrétnych byliniek, ich následnom spracovaní vhodením do kotlíka na varenie. Samozrejmosťou je však nutnosť poznať daný recept. Občasná interakcia s prostredím, či už ide o klasické hľadanie kľúča, alebo zapálenie fakle, posúvajú tento titul spolu s klasickým inventárom ďaleko viac ku adventúrnemu žánru. Tomu napomáhajú aj vyššie spomínané hádanky, alebo dokonca tvorba rozličných predmetov, pripomínajúcich zľahka survival žáner. Je však nutné podotknúť, že v rámci hry budete môcť vytvárať, či prerábať iba to, čo naozaj potrebujete pre ďalší postup. Hernú dobu, už beztak netradične dlhú (dej sa odohráva na ploche dvanástich, nerovnomerne dlhých kapitol) ešte predlžujú rôzne skryté zberateľské predmety. Vďaka nim sa často môžete vydať aj do miest, ktoré inak vôbec nemáte dôvod skúmať. No nie je ich až toľko, pretože titulu v globále dominuje voľný pohyb prísne vymedzenými koridormi, ktoré predstavujú prírodné prekážky. Samotné zberateľské predmety tvoria poväčšine insígnie rôznych združení, či dokonca papieriky od cukríkov, ktorých sa v hre nachádza presne sto.

Z tohto pohľadu (pomer ceny a dĺžky) môžem titul rozhodne iba odporúčať, nakoľko je po cítiť, že ide o počin vývojárov, ktorý do neho vložili nielen svoj čas v podobe posledných päť rokov, ale aj svoje srdce – akokoľvek klišovito to môže znieť. Krajinu zobrazenú v Someday You’ll Return zrejme poznajú dokonale a je vidieť, že ju chceli prezentovať širokej hráčskej verejnosti. V dôsledku ich snahy sa potom ľahšie prehliadajú aj niektoré negatíva, ako slabší dabing, či miestami nedokonalé animácie postáv.

K negatívam možno vlastne zaradiť aj nútené stealth prvky, ktoré však neskôr boli vylepšené patchmi. V hre je totiž možné i zomrieť, pričom o život vás môžu na vybraných miestach pripraviť akési nepríjemne nadprirodzené lesné bytosti. Tým sa nemôžete nijak brániť a musíte sa pred nimi výhradne ukrývať a pre mňa pôsobili zbytočne a trochu nepatrične. Napriek úpornej snahe vývojárov, tak nebol prekročený tieň vlastného žánrového zamerania, ale ako celok ide rozhodne o príjemný adventúrny počin, zasadený navyše do atraktívneho domáceho prostredia.

Hellpoint sa odohráva na palube zdanlivo opustenej a rozľahlej vesmírnej stanice Irid Novo. Ujmete sa bezmenného výtvoru záhadného Tvorcu, ktorý vašu postavu vyslal na túto stanicu za účelom vyšetrenia tamojších zvláštnych udalostí. Irid Novo sa totiž nachádza v tesnej blízkosti čiernej diery, z ktorej do stanice začali prenikať bytosti z iných svetov alebo dimenzií. Toto je v podstate celý základný príbeh, pretože ten je v rámci žánru „soulovek” podávaný tradične len útržkovite, hlavne prostredníctvom kratučkých dialógov, či stručných popisov nájdených predmetov. Aj samotnú podstatu tamojších udalostí môžete vyčítať iba zo zovňajšku okolitého prostredia, takže je len na vás, nakoľko sa ponoríte do odhaľovania mytológie Irid Novo, alebo sa bezmyšlienkovite budete venovať iba zabíjaniu príšer.

Od začiatku bolo jasné, že Hellpoint až v príliš veľa aspektoch kopíruje svoj veľký vzor, Dark Souls. A to ako v prípade takých maličkosti, ako je zobrazenie jednotlivých “barov” vašej postavy, ktoré reprezentujú health bar, stamina bar a mana bar, až po veci prakticky zásadné. Doslova identický je nielen systém bossov, minibossov a spôsobov ich prevedenia, ale aj súbojového systému. Duše sú nahradené axiónmi, oživovacie body (v Dark Souls zvaných bonfire) nahradené takzvanými "rifts", vrátane už spomínaných prostriedkov narácie (krátke popisy predmetov, útržkovité, nejasné dialógy, či odkazy). Musím však podotknúť, že tvorcovia Hellpointu sa tým od začiatku vôbec netaja a spoliehajú sa na to, že tento osvedčený systém od začiatku neustále podnecuje v hráčovi túžbu pokračovať ďalej a zdolávať prekážky.

V čom sa však Hellpoint od svojho znamenitého predchodcu líši, je nemožnosť si na začiatku hry vytvoriť postavu, či vybrať povolanie. Smerovať postavu k vybranému povolaniu si môžete vlastným levelovaním postavy a zvyšovaním jednotlivých atribútov. Čo sa týka kategórii zbraní, v Hellpointe sa delia veľmi jednoducho na ťažké zbrane na blízko, ľahké na blízko a strelné na diaľku. Z nich každá obsahuje niekoľko typov útokov, častokrát aj a špeciálny, ktorého prevedenie postave uberá akúsi tamojšiu manu, reprezentovanú modrým barom.
Základom každej “souls-like” hry sú početné súboje s bossmi a v prípade Hellpoint platí, že vývojári si na nich dali zrejme špeciálne záležať. Ich výzor je často veľmi nápaditý a boje s nimi sú dlhé. Tieto stretnutia sú však napríklad na rozdiel od Dark Souls 3 veľmi náročné, no vývojári ponúkajú viacero možností, ako si ich aspoň trochu zľahčiť. Pomocou špeciálnych predmetov si môžete nielen znížiť náročnosť podľa potreby, ale aj si povolať na pomoc ďalšieho hráča, či už prostredníctvom online multiplayeru či split screen co-opu.

Technická stránka je na pomery indie titulu na dobrej úrovni, pretože za celý čas som nenarazil na jediný výraznejší bug, okrem menších chybičiek, ktoré však nemali dopad na hrateľnosť. Naproti tomu je však vizuálna stránka level dizajnu je po celý čas taká nemastná-neslaná. Vzhľadom na to, že celý Hellpoint sa odohráva iba na palube vesmírnej stanice Irid Novo, prechádzate prakticky výhradne len neustále sa opakujúcimi generickými zameniteľnými chodbami, priechodmi, sálami a plošinami. Skutočne zapamätania hodné lokácie v Hellpointe absentujú. Tomu všetkému príliš nepomáha občas neprehľadná kamera, najmä ak sa pokúšate si zamerať protivníka.

Čo sa týka štruktúry jednotlivých úrovní, tak v tomto naopak hra patrí k tomu lepšiemu čo žáner ponúka. Jednotlivé lokality sú zväčša nelineárne, obsahujúc množstvo prepojených chodieb, vrstiev, plošín, či skrytých tajných miestností. Prakticky žiadnu lokalitu netvorí jedna priama chodba s odbočkami, ale vždy ide o sled komplex chodieb, dokonca priestorovo rozvrstvených, čím opäť vzdáva poctu svojmu originálnemu predchodcovi.
Aj atmosféra v mnohom pripomína svoj veľký vzor. Takmer z každej chodby je cítiť depresia, zúfalstvo a izolovanosť. Tieto pocity umocňuje vydarená ambientná elektronická hudba. Okrem solídnej hrateľnosti aj tento aspekt v neposlednom rade prispel k tomu, že sa prikláňam k mierne nadpriemernému hodnoteniu. Fanúšikom tohto typu hier môžem teda Hellpoint aj napriek istým nedostatkom odporučiť, už len kvôli originálnejšiemu zasadeniu. Aj keď len s prižmúrenými očami.

Tradíciou dungeon crawleru je prakticky úplné ignorovanie nejakého zamotaného príbehu. Dôraz je vždy kladený hlavne na početné súboje, pričom prvky roguelike zase prinášajú návykovú hrateľnosť. V tradičných klasikách žánru ste vždy museli prejsť množstvo poschodí, až ste sa nakoniec ocitli tvárou tvár záverečnému záporákovi. V Conglomerate 451 sú poschodia zatuchlých kobiek nahradené mestskými oblasťami, ktoré musíte postupne vyčistiť. Ulice tamojšej metropoly totiž ovládajú nadnárodné korporácie, ktoré si rozdelili oblasti svojho vplyvu. Jedného dňa sa však toto krehké prímerie zrúti, keď sa z nejakého pochybného dôvodu ich pozornosť zamieria hlavne na mestský sektor 451.

Keďže korporácie nikdy nebojujú otvorene, aby neboli obvinené z nekalých činov, tak do neho vysielajú svojich nohsledov. Tieto činy majú za následok, že ulice sektoru 451 sú v Conglomerate odrazu zaplavené zločinom. Vedenie mesta však používa rovnako nepriamu taktiku a tajne využíva inak súkromnú organizáciu, ktorá má za úlohu znovu nastoliť aspoň aký-taký poriadok. Táto organizácia má zároveň za úlohu zistiť, odkiaľ pramení záujem o tento konkrétny mestský sektor.

Vy sa tak ocitáte v úlohe vedúceho tejto tajnej organizácie a keďže máte aj skrytú podporu od samotnej vlády, môžete využívať aj pokročilé služby laboratórií a vývojových, či zdravotných stredísk. Vaším hlavným tromfom sú však ľudské bojové klony – takzvaní agenti využívajúci nielen hi-tech zbrane, ale aj hackerské schopnosti. Agenti sa delia na niekoľko klasických RPG tried, takže niekto je lepší bojovník na menšie vzdialenosti, ďalší je skôr výborný strelec a ďalší je zase špecialista na hackovanie a podporu. V priebehu svojich misií títo naklonovaní agenti zbierajú skúsenosti a postupom času si zvyšujú úroveň, pričom im, samozrejme, môžete vylepšovať aj ich vybavenie a do ich tiel vkladať nové implantáty alebo bojové stimulanty. Nechýbajú ani liečebné inovácie a vojenské či tréningové technológie otvárajúce cestu k viacnásobnému vylepšeniu výzbroje. Spôsobov, ako modifikovať výkony agentov je skutočne veľmi veľa a určite ide o najprepracovanejší a najkomplexnejší aspekt hry. Túto neobvyklú komplexnosť navyše ešte dopĺňajú sympatické prvky, ako prepracované minihry, typu strihania nožičiek točiaceho sa modulu, alebo nutnosti správne označiť sériu výrazov v zobrazovanom kóde.

Prvky roguelike priniesli do žánru dungeon crawler aj takzvanú pernamentnú smrť a Conglomerate 451 nie je v tomto ohľade výnimkou. To znamená, že kohokoľvek počas nejakej mise stratíte, zostane stratený navždy, čo v prípade nejakého krvopotne vylepšeného a vypilovaného agenta často zamrzí. Modifikácia členov jednotky a vlastne celé organizovanie a vylepšovanie skupiny je niečo, v čom strávite množstvo času. Aj preto je pozitívne, že práve do nej štúdio investovalo najviac času a peňazí. Je však škoda, že práve tento aspekt prudko kontrastuje s ďalšími zložkami hry, ktoré často nedosahujú ani latku priemernosti. Stačí sa pozrieť napríklad na celý tamojší svet. Ten je totiž až príliš jednoduchý a generický a kto by chcel hľadať nejaké tajné zákutia po vzore Legend of Grimrock, bude zrejme veľmi sklamaný. Väčšinu času skrátka chodíte rovnými chodbami a iba z jednej miestnosti do druhej a vašou jedinou motiváciou je grind, ktorý síce po vzore roguelike hier tak skoro neprestane baviť, ale všetkého veľa škodí.

Celá hrateľnosť sa okrem komplexného vylepšovania vašich agentov opiera iba o likvidáciu početných skupín nepriateľov, plných cyberpunkového klišé. Takže budete stretávať napríklad psov s raketometmi, bitkárov v kožených kabátoch, “vystajlovaných” frajerov so samurajskými mečmi, alebo výstredné tínedžerky s krátkymi sukňami. Ich opakujúce sa modely spoločne s okolitým prostredím silne evokujú budgetovosť celého titulu a veľmi rýchlo sa opozerajú. Ulice sú prázdne, bez života a akejkoľvek interakcie s inými NPC, výnimkou obchodníkov. Celé mestské koridory, predstavujúce ulice, kanály, výskumné centrá a početné miestnosti, sú si až príliš často podobné a recyklované, čo v kombinácii s tým, že v nich trávite množstvo času, tiež príliš nepomáha celkovému dojmu.

Monotónnosť je tu prakticky všade: neustále pobehujete po malých uliciach, čistíte miestnosti, hľadáte výťahy, zbierate karty od dverí alebo hackujete trezory a keď splníte úlohy misie, vrátite sa naspäť do svojej kancelárie v základni. Po tom, čo investujete suroviny do výskumu či výzbroje postáv vyrazíte na ďalšiu, takmer identickú misiu, v ktorej sa môže líšiť akurát jej cieľ, takže namiesto likvidácie konkrétneho bossa máte maximálne nájsť nejaký predmet. Priebeh sa ukladá automaticky, po dokončení danej misie, čo však vzhľadom na pravidlá žánru a relatívnu krátkosť misii nie je žiadny problém. Celkovo v hre dominuje nižšia náročnosť než býva zvykom u podobných titulov, no zrejme bolo zámerom tvorcov priblížiť svoj počin aj bežným hráčom.

Spočiatku ma Conglomerate 451, ako fanúšika dungeon crawlerov a aj roguelike hier, bavil a dokonca i príjemne prekvapil komplexným vylepšovaním postáv a nadpriemerným množstvom RPG prvkov. No bohužiaľ, časom začal môj záujem upadať a po tom, čo som si vyskúšal všetky typy misií, rýchlo ma to prestal baviť. Tvorcom sa ani zďaleka nepodarilo vyvolať návykovú hrateľnosť, podobnú titulu Darkest Dungeon. Recyklácia misií v málo uveriteľnom, až fádnom prostredí, skrátka odrazu prestala fungovať. Možno je na vine aj budgetový vizuál, ale keď sa u mňa dostavil pocit, že akékoľvek vynaložené úsilie je zbytočné, začal som si všímať skôr chyby a moja motivácia sa odrazu vyparila. Možno si tento titul nájde svojich fanúšikov, ale v záplave podobných roguelike záležitostí sa mu podľa môjho názoru rozhodne nepodarí preraziť. Conglomerate 451 síce skombinoval množstvo zaujímavých herných prvkov, ale do nadpriemeru ho vytiahol iba systém vylepšovania a vývoja postáv. Všetko ostatné zostalo utopené v bahne priemernosti a v nepresvedčivom vizuáli.

Čo sa týka samotného príbehu, ktorý je dôležitý v každej adventúre, tak v porovnaní s tým, čo dnes trh s hororovými adventúrami ponúka, patrí Maid of Sker k tomu prepracovanejšiemu. Zameriava sa na osudy príslušníkov posledných dvoch generácií rodiny Williamsových, ktorí koncom 19. storočia prestavali svoje prastaré rodinné sídlo na hotel. Ich život totiž v tom čase hlboko zasiahla jedna, zdanlivo nie príliš významná udalosť pri ktorej boli priamymi aktéri dvaja bratia z tejto menovanej rodiny. Vy sa ako hráč ujmete úlohy istého Thomasa Ewansa, snúbenca Elisabet Williamsovej, ktorá je dcérou jedného zo spomínaných bratov. Thomas sa ju vydáva navštíviť okamžite potom, čo od nej dostáva zvláštny list. Ten totiž mimo iné obsahuje aj neobvyklú prosbu vytvoriť pieseň, protikladnú k obľúbenej piesni Elizabetinej matky, ktorú z nejasného dôvodu neustále spievala. A práve v tomto momente sa začína Maid of Sker, titul, zo začiatku oplývajúci krásnou hudbou a sentimentálnou atmosférou, ktorá žiaľ, veľmi skoro opadne a nahradia ju, síce miestami celkom zaujímavé a nápadité, ale už ani zďaleka tak atmosféricky pôsobiace koridory a záhrady hotela Sker.

Hrateľnosť tohto titulu je v mnohých ohľadoch komplexnejšia a sofistikovanejšia v porovnaní s konvenčnými, ničím nevybočujúcimi hororovkami kolísavých kvalít, ktoré žiaľ v posledných rokoch zamorujú trh, ako premnožené potkany kanály. Jeho jadro spočíva predovšetkým v prepracovanom stealth postupe, postavenom tentoraz nie na “neviditeľnosti”, ale na „nepočuteľnosti“. Totiž, aby som bol presnejší, Maid of Sker obsahuje výhradne slepých protivníkov, ktorých celá interakcia s okolitým prostredím je zahrnutá v dvoch zmysloch – v sluchu a hmate. Teda jedine s využitím tejto dvojice zmyslov vás dokážu protivníci odhaliť a preto vašou primárnou snahou bude vyhýbať dotykom protivníkov a vystríhať sa akéhokoľvek konania, ktoré by malo za následok vyvolanie čo i len nepatrného zvuku.

To samozrejme neplatí pre ľahkú náročnosť, v ktorej inak nebezpeční slepí protivníci pôsobia zároveň aj trochu nahluchlo. Každopádne, máte samozrejme k dispozícii možnosti a postupy, s pomocou ktorých sa vyhnete prenikavému sluchu nepriateľov. V podstate máte tri možnosti – nehýbať sa, opatrne sa zakrádať a v najkrajnejšom prípade až zadržať dych. Môže to znieť jednoducho, dokonca až primitívne, v praxi však ide o to zvládnuť tieto tri postupy správne kombinovať a svoje konanie prostredníctvom týchto postupov prispôsobovať daným situáciám a okolitému prostrediu.

Postupom času získate aj akési malé kovové zariadenie, ktoré vám umožní na krátku dobu ochromiť oponentov a za tú dobu sa im buď ukryť, alebo napríklad rýchlo prebehnúť cez nebezpečnú, nimi zaplnenú oblasť. Každé použitie tohto kovového nástroja však spotrebuje akýsi energetický článok a tých veru hra neobsahuje nadmerné množstvo. Rovnako ste na tom aj s liečivými nápojmi a práve z tohto dôvodu si vskutku budete radšej dávať pozor na každý nasledujúci krok a všímať okolité prostredia, či naskriptovanú chôdzu protivníkov, než riskovať skoré vyplytvanie týchto celkom vzácnych pomôcok.

A treba si aj uzrejmiť, že Maid of Sker nie je ďalší jednoduchý simulátor chôdze, ale v podstate klasická adventúra s inventárom, jednoduchými dialógmi s možnosťami inej odpovede, hádankami a mapou, ktorú je potrebné nájsť. Všímaví, a hlavne opatrní hráči určite nenarazia na mnoho zákysových lokalít. V neposlednom rade aj práve z tohto dôvodu autori pridali miestnosti s možnosťou uloženia vášho postupu. Tie trošku pripomínajú kultovú sériu Resident Evil, keďže vám v nich nehrozí žiadne nebezpečenstvo a ukladanie cez starodávny gramofón pripomína slávny písací stroj z prvých dielov tejto série.

A práve tu sa dostávame k najväčšiemu záporu tohto herného počinu. Celková atmosféra Maid of Sker nie je ani zďaleka takou symfóniou hrôzy ako napríklad podľa mňa jeden z najlepších herných hororových (a aj adventúrnych) kúskov vôbec, lovecraftovský titul Darkness Within. Nedosahuje ani takú úroveň odpudivej brutality ako Outlast a príbehovo sa nevyrovná napríklad takému Call of Cthulhu: Dark Corners of the Earth. S tým trocha súvisí aj fakt, že dizajn jednotlivých poschodí hotela Sker je častokrát veľmi nelogický a voči hráčovi účelový. K čomu by asi niekto konštruoval vo svojom vlastnom dome dômyselné a komplikované “hádanky”? Alebo, kto by si nevšimol podivných veľkých dier na posteli v miestnosti pre hostí, ktoré tam zjavne nie sú pre to aby zvýšili komfort hosťa?

Maid of Sker sa po celý čas drží až priveľmi pri zemi a v mnohých ohľadoch sa nesnaží prekročiť žiadne limity a vybočiť z klasických žánrových konvencií. Pokiaľ si odmyslíme niektoré pozoruhodné nápady vývojárov, príjemne vyššiu obtiažnosť a pomerne slušný príbeh, stavajúci na skutočnej starej legende, tak Maid of Sker sa nakoniec dokázal zaradiť len do radu klasických moderných „béčkových“ hororoviek a príliš z neho nevyčnel. Výsledok teda nie je vôbec zlý, ale pri troške snahy mohol byť oveľa lepší.

Od začiatku je cítiť, že The Sinking City vytvorili tvorcovia Sherlocka Holmesa, teda niekto, kto sa špecializuje na detektívky. Všetky pozitívne skúsenosti z tejto série sú tu totiž značne zúžitkované. Pre dosiahnutie správnej dedukcie sa používa takzvaný myšlienkový palác, v ktorom sa neustále zhromažďujú dôležité poznatky z rozhovorov, či vyšetrovaní na miestach činu. Takže som bral do rúk rôzne predmety, otáčal ich a hľadal na nich zaujímavosti a ako v každej správnej detektívne hre, aj tu ma čakalo čítanie mnohých listov, či novinových článkov, ktoré som však musel vyhľadať v archíve miestnej redakcie. Samotné vyšetrovanie ma často opakovane zaviedlo aj do útrob policajnej stanice, na miestnu radnicu, či do tamojšej knižnice, kde vývojári nenásilnou formou poučia o miestnej histórii a darí sa im takto príjemne dokresľovať celkovú atmosféru.

Do tejto čisto detektívnej práce sú každopádne zakomponované aj akčnejšie momenty, v ktorých som čelil rozličným monštrám. Akčná zložka je síce rozhodne komplexnejšia, než tomu bolo u minuloročného Call of Cthulhu, kde prakticky absentovala, ale tieto súboje sú skôr otravné. Na likvidáciu protivníkov navyše potrebujete náboje, ktoré však musíte vyrobiť z nájdených materiálov. Áno, aby toho nebolo málo, v The Sinking City je aj crafting, ale na čo tam je, som osobne vôbec nepochopil. Vo všemožných skrinkách v domoch je nelogicky uložený strelný prach a zvlášť nábojnice. Tie musíte kombinovať podľa použitého typu zbrane, ale keďže všetkého je viac-menej dostatok, celé to smrdí akousi samoúčelnosťou. Je možné si vyrábať lekárničky, psychotiká alebo pasce, no tie som skoro vôbec nepoužíval. Za celý čas som sa skrátka nedokázal zbaviť pocitu, že toto všetko je tam len preto, aby si autori mohli zaškrtnúť čo najviac žánrov v jednotlivých kolónkach.

O niečo horšie pôsobí fakt, že samotný Oakmont pôsobí fádne a prázdno. Postavy na uliciach sú si často podobné, nedajú sa s nimi viesť žiadne interakcie a len sa tak bezcieľne prechádzajú po okolí. Celé mesto je rozdelené na viaceré štvrte a v nich sa ešte nachádzajú takzvané zamorené oblasti, v ktorých sa vyskytuje veľký počet príšer a zároveň aj veľký počet rozličných predmetov. No ani samotné štvrte sa od seba príliš nelíšia a ošarpané exteriéry neustále striedajú opakujúce sa spustnuté interiéry budov. Medzi jednotlivými oblasťami je možné premiestňovať sa buď po vlastných nohách (cez zatopené časti pomocou loďky) alebo pomocou rýchleho cestovania. K tomuto spôsobu pohybu po mape sa však dostanete až objavením špecifických bodov v podobe telefónnych kabín. Malú variabilitu prostredí zachraňujú občasné potápačské úseky, v ktorých sa musíte v ťažkom skafandri ponoriť do temných hlbín. Tie sú však pomerne krátke a onedlho sa zase ocitnete v pochmúrnych a večne potemnených uliciach mokrého Oakmontu.

Hlavná dejová línia nie je vôbec zlá, no jej riešenie sa neustále vzďaľuje, takže som mal pri hraní podobné pocity ako zememerač K. v Kafkovom románe Zámok. Vždy môže pomôcť iba jediná postava, no tá od vás zakaždým žiada nejakú protislužbu a toto sa opakuje až do úplného konca. Vďaka tomuto konceptu som sa neustále vzďaľoval tomu, čo ma najviac zaujímalo a bol som odsúdený na to, aby som do úmoru zabíjal príšerky a pomáhal ostatným len preto, aby mi na oplátku zadali nové značky na mape mesta. Týmto sa každopádne trochu stráca pútavosť hlavnej línie, ktorá je proste príliš prepletená s vedľajšími úlohami. Znova zopakujem, ako celok nie je vôbec zlá a jednotlivé minipríbehy sú často výborné, no tempo nie je dávkované ideálne.

Po technickej a vizuálnej stránke ide o čistý priemer. Grafika iste neohúri nikoho hlavne s ohľadom na generické a pusté prostredie a trochu zamrzia aj pomerne časté, aj keď len krátke načítania jednotlivých oblastí. Výrazné chyby som si každopádne nevšimol žiadne, aj keď raz sa mi stalo, že som nemohol prejsť cez inak priechodné dvere. Prejav hlavnej postavy pôsobí vcelku obyčajne a celkovo platí, že dabingu postáv často chýbajú výraznejšie emócie. Len občasné zvýšenie hlasu by v istých situáciach rozhodne neuškodilo.

Na rozdiel od minuloročného Call of Cthulhu: The Video Game je The Sinking City podstatne rozľahlejšou a komplexnejšou hrou, avšak zatiaľ čo u Call of Cthulhu bola hlavná dejová línia od začiatku jasná a pútavá, tu je príliš rozdrobená na rôzne minipríbehy. Tie sú síce sami o sebe pomerne zaujímavé, avšak hlavnej dejovej línií uberajú na pútavosti a usmerňujú vašu pozornosť neustále iným smerom. Ako adventúra však The Sinking City funguje skvelo a v tomto smere je vysoko nadpriemerná. Ostatné prvky sú však trochu nepresvedčivé a buď sa na nich malo popracovať, alebo tam nemali byť vôbec.

Green Hell je ďalším prírastkom do v súčasnosti dosť preplneného žánru survival hier. Spravidla však už nové žánrové tituly už neponúkajú nič nové a snažia sa bodovať najmä atraktívnymi prostrediami. No Green Hell pôsobí už na prvý pohľad sviežim dojmom, ktorý navyše ešte umocňuje nádherná vizuálna stránka. Poľské štúdio Creepy Jar najskôr vyše roka prezentovalo svoj počin vo fáze predbežného prístupu, aby nakoniec s veľkými fanfárami uvoľnilo verziu 1.0, obsahujúcu tradične aj príbehový režim. Ten dáva konečne celému snaženiu nejaký zmysel a je nutné podotknúť že je síce klasicky poňatý, ale pomerne zaujímavý. Okrem neho však plnohodnotná verzia pridala aj viacero nového obsahu v podobe ďalšej nebezpečnej fauny a flóry. Pribudol nový systém lootovania a v neposlednom rade aj také vychytávky, ako napríklad hnilobný proces vašich zásob. A tu je prvý a hneď najvážnejší kameň úrazu. Pridaním tohto nového obsahu sa totiž už tak dosť náročná hra ešte viac sťažila…

Príbehový režim sa zameriava na dvoch manželov, ktorí sa vydali do amazonského dažďového pralesa študovať tamojšiu faunu a flóru a v neposlednom rade aj zvyky miestnych domorodcov. Ako to však v podobných prípadoch vo videohrách býva, už veľmi skoro, teda po skončení tutoriálu sú rozdelení a vy sa tak sa ocitáte výhradne v koži zúfalého manžela, hľadajúceho svoju ženu Miu. Tá má však k miestnym domorodcom bližšie, než by sa zdalo… Na začiatku máte k dispozícii iba malú vysielačku a takzvané inteligentné hodinky. Tie vám okrem štandardného zobrazovania času slúžia zároveň ako kompas a ukazovateľ životných funkcií v jednom. V tejto rozľahlej a nehostinnej džungli však nemôžete stáť na jednom mieste. Práve naopak, musíte sa neustále sa hýbať a nespať na vavrínoch. Neustále vám totiž veľmi rýchlo ubúdajú veľmi potrebné živiny.

Problém býva častokrát v tom, že máte prebytok potravín obsahujúcich sacharidy, ale chýba vám jedlo, ktoré by obsahovalo tuky. A keď aj nejaké nájdete, ešte to automaticky nemusí znamenať, že jeho konzumácia sa oplatí. Daná potravina môže obsahovať parazitov, ktorý sa vám uhniezdia v tele a ktorých je možné sa zbaviť iba požitím istého typu rastliny, alebo huby. Ďalšou možnosťou je otrava jedlom. Tá síce po čase zmizne sama, ale aj tak môže mať po dobu svojho trvania fatálne následky (predovšetkým v kombinácii s inými chorobami a problémami). Hra je v tomto ohľade až prehnane náročná a aj na jednoduchších náročnostiach predstavuje výzvu. Podľa môjho názoru je to však až za hranicou realizmu, pretože nie je možné, aby ste behom jediného dňa museli skonzumovať desiatky banánov, kokosových orechov a k tomu niekoľko menších živočíchov, aby ste nezomreli. V realite človek vydrží bez jedla aj niekoľko dní, v Green Hell však ani pár hodín. Do toho pripočítajte skutočne extrémny smäď, ktorý sa dá zahasiť často len špinavou vodou plnou parazitov a zrejme máte aspoň čiastočnú predstavu o náročnosti tohto survivalu.

Ešte som totiž nespomenul únavu a príčetnosť, čo sú taktiež dôležité zložky hry. Príčetnosť predstavuje samozrejme, psychické zdravie protagonistu a pri sústavnom psychickom dráždení môže mať na hlavného hrdinu fatálne dôsledky. Rovnako ako spomínaný úbytok potravy, je aj prirýchlo prichádzajúca únava veľkým problémom. Pokiaľ sa príliš psychicky namáhate, o chvíľu upadnete na nejakú dobu do bezvedomia. Aspoň na najnižšej náročnosti je vypnutá a priznám sa, že po začiatku, kedy som sa odvážne pustil do prieskumu na strednej náročnosti, som po pár hodinách (a desiatkach úmrtí) veľmi rýchlo dostal až k tej najnižšej zvanej Turista, ktorá bola konečne ako-tak hrateľná…

Naproti tomu musím vyzdvihnúť pomerne prepracovaný crafting systém, ktorý sa využíva veľmi často. V Green Hell je možné vytvárať jednoduchým kombinovaním predmetov komplikovanejšie nástroje (napríklad spojením kameňa a konára získate primitívnu kamennú sekeru), alebo pomocou viacerých súčiastok vytvárať i zložitejšie stavby. Dôležitou súčasťou titulu je, pochopiteľne, i zápisník, kam sa automaticky zapisujú informácie o dostupných nástrojoch alebo stavbách a aké súčiastky potrebujete k ich výrobe alebo stavbe. Zároveň slúži aj ako quest log, v ktorom sú zaznamenané informácie o postupe v hre. Po tejto stránke nemám čo vytknúť.

Green Hell sa však snaží o príliš vysoký stupeň realizmu, čo súvisí s až extrémne vysokou náročnosťou. Nádherné spracovaný prales prináša rýchlu smrť až príliš často a pripomína skôr simulátor úmrtí, než prežitia. Odporučiť ho preto môžem iba skutočne veľkým fanúšikom žánru.

Cossacks: European Wars (2000) svojho času príjemne prekvapila herný svet. Vizuálne silne pripomínala vtedy veľmi populárnu Age of Empires (1997), ale len na prvý pohľad. Rozdiely boli na svoju dobu inovatívne a atraktívne. Zatiaľ čo sa Age of Empires sa snažili pokryť čo najväčšie historické obdobie a čo najviac národov, tak Cossacks sa držali len vrcholného obdobia kozáckeho hnutia, teda 17. až 18. storočia. Kampane sa síce netýkali len kozáckych vojen a povstaní, ale aj iných udalostí, ako napríklad občianska vojna v Anglicku, obdobie baroka však bolo dominantné. Ale asi najväčším rozdielom oproti Age of Empires bolo množstvo jednotiek. Zatiaľ čo v spomínanej klasike od Microsoftu často stačili na víťazstvo v misii vytrvalosť, trpezlivosť a zopár jednotiek na mohutný útok, tak v Cossacks to nestačilo ani zďaleka. Ukrajinskí vývojári totiž stavili odlišnosť svojej hry na nutnosti tvorenia veľmi početných armád. A aj jeden z hlavných marketingových chválospevov sa týkal obrovského množstva vojakov, ktorí môžu byť v jednej chvíli na obrazovke.

Cossacks 3 nie je žiadne pokračovanie a číslovka v názve je zavádzajúca. Je to jednoducho remake spomínaného Cossacks: European Wars. A možno aj prívlastok remake nie je úplne presný. Pretože aj tie aspekty hry, ktoré som očakával, že budú vyladené a upravené, zostali rovnaké. Jediné, čo je úplne nové, je engine. To je ale samozrejmé. Aj keď sa všeobecne tvrdí, že 2D engine nestarne, na dnešnú dobu by už neobstál a tak sa noví kozáci predstavujú v novom kabáte. Ale keď som čakal, že vývojári využijú úplne nový engine na odstránenie starých známych chýb, tak som sa toho vôbec nedočkal. Umelá inteligencia, alebo presnejšie takzvaný pathfinding, je na tom veľmi zle. Jednotky sa zasekávajú o stromy, prejsť cez most je hotové utrpenie a počas boja pripomínajú skôr samovražedných bojovníkov Islamského štátu, než európskych vojakov vážiacich si svojho života. Najhoršie bolo, že som im ani nemohol určiť body, takzvane waypointy, aby pochodovali tade, kadiaľ som chcel ja. Keď som nedával dostatočný pozor (a to sa mi v bojovej vrave tisícov jednotiek stávalo často), tak som prišiel aj o polovicu armády. To všetko len preto, že mojim vojakom bolo absolútne jedno, že ich masakruje jediné malé delo. Keď som si to nevšimol, tak na miesta padlých veselo nastúpili ďalší a v pohode sa takisto nechali zmasakrovať.

Vizuálne spracovanie plne zachováva ducha pôvodnej hry a pritom vyzerá moderne. Kamera sa dá približovať a odďaľovať a pritom stále všetko vyzerá a hýbe sa slušne. Ďalším pozitívom pre mňa boli historické kampane. Búrlivé obdobie 17. storočia mám rád a tak som s chuťou využil možnosť zúčastniť sa anglickej občianskej vojny (1642-1651), či početných kozáckych povstaní a bojov na území dnešnej Ukrajiny. Kampaní je celkovo päť (v Deluxe edícii až šesť), ale každá obsahuje len zopár misií. Zato je však každá misia veľmi dlhá a úlohy v nej sú pestré. Tie počas misie pribúdajú postupne a zároveň nenásilným spôsobom osvetľujú históriu. Avšak samozrejme, takmer každá misia končí záverečným príkazom zlikvidovať všetko nepriateľské. Veľkým pozitívom pre mňa bola vydarená česká lokalizácia. Obsahovala často netradičné archaické slovné obraty a tak veľmi pekne evokovala barokové obdobie, v ktorom sa hra odohráva. Zopár preklepov však tiež trošku pokazilo výsledný dojem.

Cossacks 3 sa snaží o návrat starých časov, ale rovnako ako v reálnej histórii, tak aj v hernom svete je slávne obdobie kozákov už minulosťou. Rovnako ako dnes už nie je vhodná doba na nezávislý život na ukrajinských pláňach, tak aj na hernom trhu už nie je doba na náročnú a neprístupnú stratégiu. Cossacks 3 je určený len pre fanúšikov prvého dielu a jeho datadiskov a noví hráči budú po chvíli zrejme zhrození neľútostnou náročnosťou. Už druhý diel vykročil nesprávnym smerom, ale zachrániť sériu návratom k princípom jednotky aj s jej chybami sa asi nepodarí. Je to škoda, lebo na hernom trhu v súčasnosti sa real-timové historické stratégie už vyskytujú rovnako málo, ako ozbrojené tlupy kozákov, cválajúcich na koňoch popri brehu rieky Dneper…

S Gothic sériou je to u mňa komplikované. Ešte ako malý, možno 9 ročný chlapec som sediac pri otcovi sledoval, ako tento prvý diel hral a tak v súčasnosti som mal na neho len veľmi matné spomienky. Na druhý diel si už tiež moc nespomínam, avšak výrazne iné to je u trojky. Vtedy som mal síce tuším stále len jedenásť rokov, avšak podstatný rozdiel bol v tom, že už som Gothic 3 hral sám. Bola to jedna z mojich prvých veľkých hier a zároveň prvé RPG čo som hral. Otec mi ho odporučil kvôli relatívne jednoduchému príbehu a takisto relatívne jednoduchej hrateľnosti. A mal pravdu. Stačilo behať po nádherne zalesnenej krajine Myrtany a oslobodzovať mestá od orčej nadvlády. Žiadne filozofické úvahy, žiadne morálne voľby, jednoduchý a jasný vývoj postavy a takisto jednoduché úlohy typu prines alebo zabi. Veľkým plusom bola zmena prostredí vo forme púšte Varantu, či zmrznutého a náročného Nordmaru.

Vedel som však, že napriek nádhernému prostrediu a pre mňa výbornej hrateľnosti bol vždy tretí diel považovaný za outsidera. Keďže som však dlhé roky mal potom rozohraných množstvo iných hier, na moje skutočne prvé hranie pôvodného Gothicu sa dostalo až teraz. A zrejme je to len dobre. Po skúsenostiach s desiatkami iných podobných hier myslím, že aspoň dokážem naplno oceniť plusy tohto malého klenotu.
V prvom rade je to na RPG vskutku unikátna atmosféra, v ktorej nejde o záchranu celého sveta a ale iba o akýsi útek z väzenia. Iste, v závere toto snaženie narastie do trochu epickejších rozmerov, keďže zlý spiaci démon vlastne ohrozuje celý svet, nielen uzatvorenú kolóniu avšak takmer po celú hru sa pechoríte, aby ste konečne dokázali zmlátiť tých drzých kopáčov, či neskôr konečne uloviť neskutočne odolného močálového žraloka. V uzatvorenom svete si rozličné skupinky ľudí vytvorili vlastné pravidlá a tak ako aj v reálnom živote, aj tu majú vlastné motivácie. U väčšiny je to zničenie väzenskej bariéry, avšak u niektorých je to pravý opak, keďže len izolácia od skutočného sveta im dáva moc, ktorú by inak okamžite stratili.

Asi najsilnejšou stránkou hry je exploring sveta. V žiadnom inom RPG ma tak nebavilo skúmať každý kút, pretože som v nich tak nejak dopredu intuitívne tušil, čo ma asi bude za rohom očakávať. V prípade Gothicu, aj napriek tomu, že svet neobsahuje dizajnovo nijak unikátne miesta ma vždy bavilo objavovať nové oblasti, ktoré som na mape síce mal vyznačené, ale netušil som, čo obsahujú.

Veľmi silnou stránkou je vybudovanie vzťahov s NPC charaktermi. U Diega doslova cítite jeho milý a otcovský prístup a napríklad u zlého Xardasa ste napriek jeho povahe jeho fanúšikom od samotného začiatku. U iných RPG sa to tvorcovia snažia dosiahnuť tonami košatého textu, alebo vývojom všelijakých pofidérnych vzťahov, ale Gothic toto nejako záhadne bravúrne zvláda s minimom jednoduchých textov a bez akéhokoľvek vývoja vzájomných vzťahov. Všetko je dopredu naprogramované, aj príbehové zvraty, možností volieb je absolútne minimum a napriek tomu je to veľmi uveriteľné a presvedčivé. Myslím, že doteraz nechápem, ako sa to tvorcom podarilo.

Trochu som sa obával často spomínaných bugov a toho ako pôjde Gothic na najnovšom systéme a hardware, ale mohol som byť úplne bez obáv. Gothic 1 SystemPack 1.7 rieši absolútne všetko po technickej stránke a opravuje aj známy bug so spínačom v spáčovom chráme. Áno, napriek širokoúhlemu rozlíšeniu, je stále cítiť už vysoký vek (žiadne nové textúry som nedával) a UI spolubojovníkov je strašná. Až pričasto sa zasekávajú o nejaké prekážky, ale nie je to nič tragické, keďže väčšinu úloh som plnil sám. Tie sú inak dosť tradičné, ale veľmi ma potešil záhadný quest Chromanin, ktorý sa síce dá dohrať, ale aj tak vôbec nezistíte kto ho zadal a o čom vlastne bol. A večne neodhalené záhady, kde si môžete všetko domýšľať, to mám najradšej.

Takže v závere len musím skonštatovať, že som asi pochopil, prečo je tento titul taký kultový a už sa teším na hranie druhého Gothicu, u ktorého mám zase veľkú výhodu, že som tiež vďaka vtedajšiemu nízkemu veku už taktiež zabudol o čom vlastne bol. No a navyše po rokoch sa karta obrátila. Teraz budem hrať ja a pre zmenu otec (občas) bude sledovať... Proste, časy sa menia a tak pri komentári na Gothic II dovidenia :)