Hneď na začiatok musím konštatovať, že zasadenie The Devil in Me reprezentuje práve ten typ hororovej hry, ktorý mám najradšej. Zatuchnuté staré sídlo na odľahlom mieste, plné hádaniek či skrytých pascí je možno stokrát ošúchaný koncept, ktorý však aj po stý raz u mňa funguje a stále sa ho neviem nabažiť. V The Devil in Me sa príbeh zameriava na piatich členov filmového štábu, dokumentaristov, ktorí prichádzajú do hotela na ostrove, aby nakrútili film o postave sériového vraha H. H. Holmesa. Režisér vie, že ich doterajšie projekty nemajú valný úspech, a tak sa snaží zachrániť svoj krachujúci seriál prijatím pozvania excentrického majiteľa hotela, ktorý je replikou slávneho hotela sériového vraha H. H. Holmesa.

H.H. Holmes je skutočná historická postava, označovaná aj ako “prvý a zároveň zrejme aj najväčší americký sériový vrah”. Faktom je, že koncom 19. storočia postavil v Chicagu hotel, v ktorom zavraždil niekoľko ľudí. Podľa príbehov, ktoré sú však už čiastočne mystifikáciou, nezabíjal svoje obete len tak jednoducho, ale využíval na to celý labyrint miestností a spletitých chodieb, pričom často používal smrtiace pasce. Holmes mal svoju diabolskú “dielňu” ukrytú hlboko v suteréne budovy a následne mal údajne vyberať veľké sumy za kostry zbavené mäsa a orgánov. Hotel, do ktorého sa vydá pätica dokumentaristov, je postavený podľa vzoru Holmesovej továrne na smrť. A ako už asi tušíte, aj táto skupinka filmárov je odsúdená na to, aby sa ocitla v tamojších dômyselne vymyslených pasciach.

Sám o sebe by tento koncept stačil na solídnu hororovú hru, avšak autori si zaslúžia osobitnú pochvalu za to, ako opatrne a  s citom pristúpili k niektorým aspektom, na ktoré iné horory rezignujú. Stále síce ide o niečo na spôsob béčkového hororového filmu, ale premyslenosť a skryté súvislosti, ktoré tu nie sú explicitne zreteľné, ma v rámci deja a celkového zasadenia príjemne prekvapili. Aj v prípade filmových béčkových hororov je častokrát dôležité, aký tvorca sa chopí daného námetu, či to pojme ako čisté remeslo, alebo do svojho diela zakomponuje aj niečo viac, čo je však určené len menšiemu, pozornejšiemu okruhu divákov. Samozrejme, u videohier je to skôr motivačná, nepovinná činnosť, vyžadujúca si oveľa pomalší postup hrou, prehľadávanie každého rohu a dôkladné zbieranie tajomstiev, ale odmenou pre náročnejších užívateľov daného diela býva oveľa lepší herný zážitok. Ale opäť, ten, kto chce, nemusí sa tým vôbec zaoberať a za každých okolností môže ako šialenec bežať k najbližším odomknutým dverám.

Ak sa teda rozhodnete hľadať rôzne stopy, ktoré sú tu v rozľahlom sídle zanechané a nebudete myslieť len na bezhlavý útek, postupne vám do seba zapadnú jemné náznaky charakteru vraha, jeho motivácie a spôsobu, akým tu vybudoval svoj projekt. Takto si vlastne priebežne a nevedomky skladáte jeho profil. Tvorcovia na tento aspekt kladú dôraz už od začiatku. Nezvykle dlhý čas totiž trvá, kým sa začne niečo skutočne diať. Už v reklamných materiáloch pred vydaním bolo uvedená, že tento diel The Dark Pictures Anthology bude netradične dlhý a hrateľnosť sa z bežných štyroch hodín, tak typických pre predchádzajúce diely série, dokonca zdvojnásobí. Sprvoti mi toto predlženie hrateľnosti prišlo ako pokus ju za každú cenu umelo natiahnuť. Keď partička filmárov/dokumentaristov prišla na ostrov, veľmi dlho potrvalo, kým vôbec dorazila do sídla. Najskôr si dvojica filmárov urobila menšiu horskú túru po skalách na maják na brale, týčiaci sa nad morom a potom druhá polovica zase pridlho (a v podstate zbytočne) skúmala okolie. V týchto chvíľach sa prakticky neudialo nič hororové a častým skákaním a šplhaním mi to pripomínalo akúsi drobnú reminiscenciu staršieho Tomb Raidera.

No ani po príchode do veľkej budovy, repliky Holmesovho hotela, sa až príliš dlho nič nedialo. Tento čas bol tradične využitý na predstavenie tamojších charakterov a rozvinutie vzťahov medzi nimi. Našťastie vo  chvíli, kedy som sa pýtal sám seba, kedy sa dej naplno rozbehne a kedy som už mal plné zuby náznakov romantiky, či režiséra a jeho úpornej snahy zaobstarať si cigarety, sa situácia začala lámať a odštartoval pravý interaktívny horor tak, ako to fanúšikovia Supermassive Games majú radi.

Čo sa týka samotných piatich hrdinov, tí sú aj napriek snahe vykresliť ich charaktery skôr priemerní. Najstarší z nich, režisér a chronický fajčiar Charlie, ma bavil asi najviac a herečka Jessie Buckley v koži moderátorky Kate odviedla skvelú prácu pri dabingu. Na druhej strane je zase kameraman Mark, ktorý celkovo nepôsobil priveľmi dôveryhodne a jeho dabing pôsobil dosť nevýrazným, “mŕtvym” dojmom, a to aj vo chvíľach, keď som sa zo všetkých síl snažil, aby prežil. Osvetlovačka Jaime bola zase príliš feministicky sebavedomá a podobné, prakticky už povinné charaktery, tradične príliš nemusím. Viem, že v béčkových hororoch je tak trochu pravidlom, že tamojšie postavy rozprávajú vtipy aj vo chvíli, kedy by sme sa všetci zrejme krčili od strachu v kúte, no keď vám hra dáva možnosť ovplyvniť charakterové črty miestnych postáv, tak sa pýtam, že k čomu to je, keď sa ich autentická ľudskosť a dôveryhodnosť v niektorých momentoch úplne stráca.

Po technickej stránke nemám priveľa výhrad. Engine, ktorý používajú vývojári, sa počas celej série nezmenil, je vidieť, že ho majú v malíčku a je príjemné sledovať, akú cestu prešli od prvého dielu Man of Medan. V rámci krátkeho úvodu som mal pocit, že postavy majú trochu strnulý výraz, ale keď ústredná pätica vstúpi na scénu, technike Supermassive Games sa podarilo pokryť presvedčivou mimikou aj tie najjemnejšie detaily. Niektoré animácie sú tu trochu nadbytočné a pôsobia úsmevne (napríklad pomoc pri šplhaní druhej postave), no keďže sa v druhej časti hry táto technika používa iba minimálne, je možné to v pohode prehliadnuť. Vývojári určite odviedli dobrú prácu pri osvetlení. Veľmi často sa totiž potulujete tmavými chodbami osvetlenými len úzkym kužeľom vašej baterky, v ktorých poletujú čiastočky prachu. Vo chvíľach, keď sa na stenách rozsvietia lampy, ich silné svetlo takmer oslepuje. Aj napríklad sivobiela žiara mesiaca dodáva exteriérovým pasážam nádhernú atmosféru, pričom aj bez použitia HDR je na čo pozerať.

Čo sa týka zvukov, tie sú ešte na vyššej úrovni ako vizuál. V druhej polovici, kedy situácia graduje, väčšinu času strávite blúdením po hotelových chodbách, takže sa pripravte na príšerné vŕzganie a škrípanie zo všetkých strán. Vývojári sú natoľko skúsení, že presne vedia, kedy vás vystresovať gradujúcou hudbou a sprievodným zvukom a kedy je účinnejšie mŕtve ticho sprevádzané len počuteľným dýchaním postavy.

Pokiaľ ide o hrateľnosť, ak ste hrali niektorí z predchádzajúcich dielov série, viete, čo môžete približne očakávať. V tomto smere ide opäť o interaktívny film, pozostávajúci z množstva dialógov, z prieskumu a rýchlych časových udalostí (QTE), počas ktorých môže ktorákoľvek z hlavných postáv zomrieť. No vzhľadom na to, že tento diel je výrazne dlhší ako tie predchádzajúce, je tu podobných sekvencií o niečo menej, než napríklad v prvom Man of Medan. Tentoraz sa vývojári pokúsili postavy trochu odlíšiť aj z hľadiska herných mechanizmov. Napríklad majú k dispozícii rôzne druhy svetiel, ktoré im umožňujú posvietiť si na cestu. Okrem toho majú predmety, ktoré im umožňujú špeciálnym spôsobom komunikovať s prostredím. Mark má vedľa kamery tyč, pomocou ktorej sa môže dosiahnuť vysoké regále, Erin má mikrofón, ktorý jej umožňuje navigáciu pomocou zvuku, a režisér Charlie dokáže otvoriť zamknuté skrinky bez kľúča, len s pomocou karty. A hoci sú to len drobné vylepšenia hrateľnosti, určite sú v rámci série príjemným spestrením.

The Devil in Me nie je a ani nemohol byť žiadnou revolúciou v rámci série. Vývojári teraz netlačili na pílu a snažili sa, aby hra a jej tempo boli vždy svižné a konzistentné. Tejto snahe napokon zodpovedajú až roztomilo jednoduché “pseudo-hádanky”. Napriek nespornej snahe priniesť niečo nové, opäť stavili na istotu a myslím, že sa im to v konečnom dôsledku vyplatilo.