Pro pohodlnější navigaci i přístup k pokročilým funkcím Databáze-her.cz doporučujeme povolit si ve svém prohlížeči JavaScript.
 

Komentáře

« Novější Starší »

Nephise

  • PC 40
Čo to sakra malo byť? Chápem, že sa jedná o freewarovku a autor skúšal svoje schopnosti a reakcie publika, ale... Ako to povedať... Jedná sa o absolútne zbytočnú hru. Hra totiž stavia na tom, čo ma ako hráča absolútne nebaví, čisté poslíčkovanie a chodenie z jedného konca hernej mapy na druhý, hoci v hernom svete počas tej cesty na nič nenatrafíme. Vlk bol síce vymodelovaný pekne, ale reálne toho moc nepriniesol (vlastne nič) a samotný záver, ktorý mal asi pôsobiť vtipne, na mňa pôsobil len trápne a ako výhovorka, ktorá by toto technologické demo dokázalo ospravedlniť "príbehovou logikou". Nie, u mňa neospravedlnila.

Pro: pekne vymodelovaný vlk, hlas rozprávačky

Proti: "dej", prázdnota herného sveta a zbytočné poslíčkovanie, hlúpy záver

+7

Rapture Rejects

  • PC 70
Smútok z premárneného potenciálu. Tak by som hru po nahraných 35 hodinách zhodnotil. Jasné, hra je ešte stále early access, ale za ten čas, čo som ju v priebehu posledných mesiacov hral, sa vlastne nič viditeľne nezmenilo okrem toho, že pribudlo pár kozmetických predmetov, ktoré si viete kúpiť.

Mám veľmi rád komiksy Cyanide a´& Happiness, preto som sa potešil, keď sa Rapture Rejects objavilo v humble monthly. Kreslené grafické spracovanie v podobe komiksu pôsobí super, rovnako aj úvodná zvučka Vás naladí, spustí svoj prvý battle royale a hlášky boha, ktoré dáva počas samotnej hry vás takisto bavia. Hovoríte si, "paráda!". Avšak zisťujete, že hru hrá nejak málo ľudí. A že Vám nie je úplne jasné, ako presne sa niektoré veci v nej hrajú. Prvá nevýhoda, ktorú som si všimol bolo, že pár vecí, ktoré potrebuje každý vedieť, vysvetľujú nápisy na krabiciach v lobby. Z používateľského hľadiska veľmi zlé riešenie, predsalen v komiksovej hre, kde sú krabice popísané hocijakými grafitmi nenapadné každého hľadať nápovedu k pravidlám hry. Zároveň hra nikde nezobrazuje nejaké hodnoty k zbraniam - ani to, koľko ktorá zbraň dáva zranenia, aká je rýchla a podobne. Jedine koľko nábojov v nej je. Nevysvetlí Vám ani svoj špeciálny útok. To isté s predmetmi, ktoré na seba môžete dať - slotov je 5 a to je pomerne málo, vidíte na daných predmetoch len to, či je to predmet slabší alebo lepší. Tu funguje aj automatika, keď napr. nájdete lepší predmet, ktorý vás zrýchluje a vezmete ho, automaticky Vám ho hra preequipne. Problém je, že každý z týchto 5 slotov má len tri predmety - slabý, stredný, silný. Ako v mnohých MMO sú farebne inak podsvietené - bielo, zeleno, modro. Človek si povie fajn, toto už z mnohých hier poznám. Horšie je to však v prípade zbraní a špeciálneho predmetu. Zbrane sú len biele a zelené a človek absolútne, kým ich všetky nevyskúša, nevie, na čo slúžia a aké sú silné. Keďže väčšina z nich je podomácky urobených, tak na žiadne existujúce zbrane neupozorňujú a človek sa tak nevie dovtípiť. So špeciálnym predmetom je to najťažšie, tu môžete rovno zabudnúť na raritnosti, pretože ich užitočnosť a sila sa od nej neodvíja. Väčšinu hry som používal bielu "common" f-bomb, pretože predmety raritného, či epického charakteru boli veľmi situačné alebo slabé.

Celkovo Vás hra až priveľmi vhodí do vody a musíte sa naučiť plávať. Našťastie hra nie je až tak komplexná a nanešťastie má veľmi málo rôznych zbraní a predmetov a len jednu mapu s jedným klasickým battle royale cieľom (byť posledný). V momente ako pochopíte jej pravidlá a zvyknete si na ňu, ste vo veľkej výhode a len málokto Vás má šancu poraziť. Najväčšiou škodou je však nevybalancovanosť jej zbraní (toaster full of knives je jednoznačne najsilnejšia zbraň a dokáže one-hitnúť oponentov pomerne ľahko, keďže má aj veľký rozptyl), nízky počet predmetov a hlavne pre takmer žiadne update aj mŕtva hra, pretože ju už nikto nehráva... A to je škoda, pretože námet s božskou apokalypsou a hľadaním lístka do neba v cyanide & happiness prevedení, je lákavá variácia na Battle Royale.

Pro: kreslené vizuálna štylizácia Cyanide & Happiness, hlášky boha

Proti: nikto to nehrá, veľmi málo obsahu, v hre hrá len jedna skladba a po čase Vám začne liezť na nervy

+5

The Darkside Detective

  • PC 85
Pre mňa rozhodne jedno z najväčších adventúrnych prekvapení poslednej doby. V prvom rade preto, lebo kým som hru neuvidel vo svojom Humble Monthly, tak som nevedel, že vôbec existuje a to takéto pixelartovky sledujem. V druhom rade preto, že ma hra okamžite chytila a v treťom rade preto, lebo mám rád kombináciu monkey islandovského humoru s popkultúrnymi referenciami.

Práve humor s popkultúrnymi referenciami hrám prim v hre, ktorá sa tvári ako detektívny seriál - 9. epizód nás prevedie rôznymi prípadmi. Ako to v seriáloch býva, niektoré postavy sa v rôznych epizódach vracajú a robia to zábavne a vtipne. No najväčšiou hviezdou nie je náš detektív Francis McQueen, za ktorého hrám (hoci i ten je fajn), ale jeho parťák a sidekick Dooley. Osôbka, ktorá verí na všemožné konšpiračné teórie, ale všetky nadprirodzené veci, ktoré počas hry zažíva skepticky označuje za podvrhy, prirodzené veci alebo niečo logicky vysvetliteľné, okrem toho má kvantitu rôznych koníčkov ako šéf skautského tábora (jeho skauti sú tiež kapitola sama o sebe),

Odkazy na Akty X, Twin Peaks, Die Hard, Lovecrafta a všemožné populárne knihy a filmy, využíva The Darkside Detective skvelo, nie sú tam len preto, aby tam nejaké popkultúryn odkazy boli, ale sú priamo zakomponované do deja alebo ako jeho spestrenie. Z hľadiska humoru je to pre mňa to najlepšie, čo som za posledné roky hral. Presne takýto druh humoru chýbal hrám od Telltale games, aby sa dokázali priblížiť starým klasikám (nielen) od Lucasarts - humor je tu predsalen o čosi suchší a situačnejší. Zároveň sa mi dávno pri žiadnej hre nestalo, aby som tak veľmi chcel, aby bola s dabingom. No na druhej strane si uvedomujem, že pokiaľ by dabing nebol fakt absolútne kvalitný, úplne by dokázal pochovať hlavný tandem McQueen Dooley, ktorých slovné prestrelky sú to najlepšie na hre. Nehovoriac o tom, že Dooley Vám okomentuje niečo v každej obrazovke, v ktorej sa vyskytne. Osobne som tak klikal na každý nepodstatný predmet na obrazovke, len aby som dostal vtipnú reakciu.

Rozhodne odporúčam každému milovníkovi vtipných adventúr, retro adventúr, nadprirodzena a mystična, skautských táborov, alobalových čiapok a zábavnej psychológie postáv, keďže postavy sa postupom deja vyvíjajú.

Pro: humor, humor, humor, popkultúra, spracovanie, vývoj postáv

Proti: chýba dabing, hra by mohla byť o kúsok náročnejšia, hlavne čo sa týka puzzlov

+10

The Detail: Episode 3 - Devil in the Detail

  • PC 60
Herná výzva 2019 - 6. "Severní vítr" HC

Prvé dve epizódy tejto kriminálnej adventúry/vizuálnej novely (áno, lomeno je najlepšie označenie, pretože obidva druhy hrateľnosti sa v hre objavujú cca pol na pol) rozbehli severskú drámu v štýle čoraz populárnejších kníh/filmov/seriálov v štýle Nesba, Larssona a podobne. Miestne gangy a mafia súperiace o moc, vraždy, prostitútky, bývalý kriminálnik na strane zákona, ponurá, melancholická, avšak minimalistická hudba. To všetko tu máme.

Bol som však prekvapený, keď som po skončení druhej epizódy zistil, že ich celkový počet je len 3. Oni tú sériu nedokončili? Skrachovali? Má ešte vyjsť niečo? Je to na pokračovanie a bude druhá séria? Nepamätám si, kedy naposledy som bol sklamaný, že tou správnou možnosťou je, že sériu dokončili a príbeh uzavreli. Ako by to reálne s toľkými dejovými líniami a vedľajšími zápletkami mohli stihnúť vyriešiť, keď hlavné postavy sú ešte tak ďaleko od pravdy? Bohužiaľ jednoducho. Posledná epizóda je uponáhľaná, tam kde bolo v prvých dvoch možno až príliš pomalé tempo, sa tu zrazu všetko rýchlo dáva dokopy, postavy oveľa rýchlejšie prichádzajú na kĺb veciam a to najhoršie - smerom ku koncu sa nelogicky mení aj charakter niektorých postáv, len aby sa to všetko stihlo pekne rýchlo uzavrieť. Asi to finančne vývojári nestíhali. No ich hru to však nijak neospravedlňuje. Hra samotná po technickej stránky adventúrnej časti nijak neoslní, ba naopak pôsobí až nebávne a veľmi lajdácky a zastaralo a s nejakými tými bugmi, no v prípade vizuálnej novely v komiksovom vizuále pôsobí grafická štylizácia na kilometre ďaleko. Pôsobí potom vizuálne schizofrénne a to je ďalšia hanba. Škoda premrhané potenciálu a vyslovene hlúpej záverečnej pol hodiny, ktorá hru dala ešte nižšie.

Pro: komiksová časť vizuálu, severské krimi s celkom fajn pesimistickou atmosférou

Proti: adventúrna časť vizuálu, nelogické urýchlenie deja v poslednej epizóde, hlúpy záver

+6

The Mind of Marlo

  • PC 70
Herná výzva 2019 - 1. "Lovec trofejí" HC

Veľmi nenápadné a milé prekvapenie!

V nenápadnej pixelovitej a minecraftovsko pôsobiacej adventúrke ide len o jedno - absurdný britský humor v štýle Monty Pythonu, Red Dwarfa a hlavne Rickyho Gervaisa. Nejde totiž len o to, že sa jedná o humornú point & click adventúru, ako bonus je to ešte mockumentary (čiže paródia na dokumenty. V tomto konkrétnom prípade paroduje reality show a dokumenty filmujúce "neobyčajné životy obyčajných ľudí" medzi ktorých patrí aj Marlo. Ten má veľmi vzácnu chorobu spontánnych zmien hlavy - doslova sa mu vizuálne zmení hlava na niečo iné, napr. slimák alebo mačka. Marlo tento spôsob rieši typicky anglicky, čiže s kľudom angličana. Keď sa ho pýtajú, čo si o svojom stave myslí, len poznamená "It's not ideal, now is it?".

Hrateľnostne nečakajte žiadne prekvapenie, rôzne hlavy nijak neupravujú pre point & click štandardnú hrateľnosť. Gro celého úspechu stojí na Marlových komentároch predmetov vo svojom byte a života ako takého. Ak máte teda radi suchý a absurdný humor, je táto adventúrka pre Vás. Len je škoda, že nebola dlhšia.

Pro: HUMOR, mockumentary je niečo, čo nevidíme ani v humorných adventúrach každý deň

Proti: krátke, konvenčné point & click

+9

Lake of Voices

  • PC 75
Príjemné freeware prekvapenie - nie som veľkým zastáncom vizuálnych noviel, pretože v hrách mám radšej aktívnejšiu rolu seba ako hráča.

Lake of Voices sa však čítalo dobre asi najmä i kvôli tomu, že v mysterióznom a zároveň jemne hororovom podaní, som cítil určitý tlak a časovú tieseň z hľadiska učinenia viacerých rozhodnutí (hra má naozaj zopár časovaných rozhodnutí, avšak nič, čo by sa nedalo stihnúť). To inak statickej vizuálnej novele dodalo potrebnú dynamiku na to, aby som bol pri nej v pozore. Hra obsahuje viacero koncov, aby človek zistil celú pravdu, potrebuje ich taktiež viac absolvovať. Niektoré boli logické a naozaj fajn, ale pri niektorých som mal pocit, že išlo o tlačenie na pílu možností, na úkor konzistencie deja a postáv. No i tak som sa zabavil. Nevýhodou je, že pre silný dôraz na mysterióznosť a napätie už opätovné hrania nedokážu ponúknuť tak intenzívny zážitok, aj keď hráč vyberá iné možnosti.

Pro: atmosféra a setting, príbeh, niektoré konce, hudba

Proti: niektoré nekonzistné konce, na druhé hranie to už stráca na atmosfére a z hľadiska náplne nie sú niektoré rozhodnutia podstatné a vo výsledku majú dopad len na koniec hry

+9

The Descendant: Episode 1 - Aftermath

  • PC 50
Pomerne zaujímavý námet postapo vaultov, kde má jedna z dvoch hl. postáv za úlohu zistiť, prečo sa jeden z vaultov neotvoril a ostáva zatvorený. V praxi je to však primárne naťahovaná nuda, napriek tomu, že prvá epizóda nie je dlhá. Človek v podstate miesto nejakého aspoň minimalistického príbehu zúčastnených postáv vlastne len hľadá rôzne spínače dverí, páky na zapnutie el. prúdu a podobne a cítiť sa tak naozaj ako nejaký údržbár. Puzzly hru jemne spestrovali, no boli naozaj jednoduché. Záujem o príbeh je tak u človeka ubitý zlou dynamikou hry.

Veľkým mínusom hry je spôsob pohybu v súvislosti s kamerou. Dúfal som, že to, že ste z predošlej obrazovky vychádzali vľavo, no do novej obrazovky ste vošli zospodu alebo z vrchu a tým pádom rovno po vojdení vaša postava zmení smer, pretože vy stále držíte klávesu vľavo, vymrelo niekedy okolo roku 2002 - 2003. Vývojári z Gaming Corps AB si však evidentne povedali, že je to dobrý spôsob ako zmäteného hráča poslať nečakane naspäť do tej istej alebo ešte inej lokality alebo ako mu sťažiť podmienky, keďže hra obsahuje viacero momentov, kde musíte vyriešiť daný problém v časovom limite a verte tomu, že aby ste ho vyriešili, musíte vždy prejsť viacero obrazoviek...

Pro: dobrý námet, spestrujúce puzzles

Proti: zlé prevedenie námetu, nevýrazné postavy, naťahovanie, otrasná statická kamera v miestnostiach

+7

Injustice: Gods Among Us

  • PC 65
Sklamanie. Tak by sa jedným slovom dal popísať na papieri dobre znejúci nápad - vývojári mortal kombat a DC universe. V praxi je však problémov viac.

Je verejným tajomstvom, že som tekken fanboy a preto som už pomerne rozmaznaný. Problém injustice je v tom, že odmeňuje netaktické agresívne hranie, keďže pri danej rýchlosti boja nevie odmeniť hráča, ktorý blokuje a hrá taktickejšie/rozvážnejšie. A ak ho aj vie odmeniť, ta je to častokrát len možnosťou hodiť predmet alebo urobiť interakciu v rámci arény, prípadne vykonať útok, ktorý odhodí oponenta, ale veľa mu neuberie. Okrem poslednej spomínanej možnosti sa to veľmi ani neoplatí, pretože je jednoduchšie radšej si od súpera držať odstup a potom niečo do neho hodiť alebo použiť interaktívny objekt bez nutnosti správne blokovať. Taktiež útočenie neponúka až takú variabilitu, útokov je pomerne málo a nie sú logicky spojené s konkrétnou končatinou tak ako v prípade Tekkena, Vaša postava tak môže všetkými troma základnými akčnými tlačidlami rovnako kopať, udierať, ako aj využívať svoje zbrane a gadgety. Kvôli tomu je aj hra ťažšia na naučenie a neprehľadná, lebo človek si ťažšie zapamätá útoky a hlavne ich efekty a zmysel (či sú to vrchné, stredné alebo spodné). Čo sa mi tiež nepáčilo je, že hra takmer vôbec nevyužíva útoky vyplývajúce z kombinovaného stlačenia tlačídiel, ale oveľa viac dáva do popredia to, že hráč musí v rýchlom slede po sebe stlačiť niekoľko kláves. Dôsledkom toho je, že do niektorých menej prirodzených a ťažších kombinácii sa hráč vôbec nebude púšťať, lebo výsledný dmg za to buď nestojí alebo je oponentom pri tom ľahko prerušiteľný. Neprehľadnosť zvyšuje aj závislosť útokov prevažne na pohybových tlačidlách - môže sa tak stať, že ak sa vám nepodarí správne útok alebo vás niečo preruší, vykonáte pohyb, ktorý Vás urobí zraniteľnejšm, z podobných dôvodov je smutné, že efektívna taktika pozostáva častokrát zo spamovania 1-2 útokov (väčšinou horný a spodný).

Kapitolou sama o sebe je klávesa na špeciálnu schopnosť. Niektoré sú naozaj vynikajúce a niektoré sú priemerné, až zbytočné, resp. vôbec nepomáhajúce ako schopnosť naviac, pretože len zväčšujú počet útokov postáv (pri postavách ako nightwing alebo wonder woman, slúži špecialná schopnosť na výmenu zbraní/stance), pri niektorých však dokáže silno ovplyvniť hru (green arrow napr.strieľa šípy s vysokou kadenciou a vie tak veľmi ľahko na diaľku postavu prerušiť, či zhodiť, Lex Luthor si na chvíľu zapne špeciálne silové pole, vďaka ktorému ako keby nebol hmotný a nepriateľský útok ho nezasiahne, aj Batmanove automatické batarangy vedie vytvoriť dočasný štít alebo pekne zasiahnuť a prerušiť útok/zhodiť oponenta). Postavy tak majú veľmi ďaleko od akéhokoľvek a ešte ich veľmi odlišný dosah (reach) medzi ich použiteľnosťou vytvára priepasť (v dosahu exceluje napr. aquaman, keďže väčšina jeho útokov je pomocou trojzubca).

Zaujímavou inováciou v bojovkách je použitie nabitého silného útoku na správnom mieste v každej aréne -> hra následne spustí pekne vyzerajúcu animáciu v ktorej oponente dostáva na držku pri tom, ako ho odhodilo do ďalšej "miestnosti" danej arény. Škoda len, že najjednoduchší spôsob, ako likvidovať súpera je využitie tohto prepojenia arény (Transition) alebo hádzanie objektov, nachádzajúcich sa v aréne, do oponenta. Vo výsledku je to efektívnejšie aj jednoduchšie, než snaha o sofistikované útoky.

Na to, že je hra od tvorcov Mortal Kombat, tak jej chýba nejaký ten edge - nechcem samozrejme fatality, ale i tak pri superhrdinských over the top útokoch padne oponent po zápase len doslova na zadok. Výsledný pocit z výhry je tak neuspokojivý (keby postava aspoň ostala ležať na zemi) a o to viac, že je jedno, akým útokom ste oponenta knokautovali, po minutí jeho života sa automaticky aj tak ešte postaví a padne na zadok.

Singleplayer zložka nie je úplne krátka, no hoci na začiatku príbeh vyzerá aspoň zaujímavý, keď sa rozbehne, je už len slabší a dementnejší a veľa postáv, ktoré sú akože kladné, sa chová ako úplni idioti (postava x príde za jedným z hlavných klaďasov z inej dimenzie, že sa chce rozprávať, ale klaďas sám postavu napadne (!), lebo v jeho dimenzii je to záporák. Chápal by som negatívne pocity postáv, ale ak sa hra snaží nestále prízvukovať prostredníctvom replík týchto postáv, že oni sú dobrí a iní ako ich verzie z druhej dimenzie a potom napadnú bez okolkov a bez opýtania postavy, ktoré vlastne nepoznajú a nevedia aké sú v tejto dimenzii... to absolútne pochováva čokoľvek, čo sa nám tvorcovia snažili povedať. No a príbeh sám o sebe je naozaj dementný a ku koncu až na smiech.

Hra v multiplayeri však vie celkom pobaviť, no nechytá sa ani na staršie tekkeny, ani v sofistikovanosti boja, ani v odlišnosti schopností (človek má pocit, že polovica postáv vie prirodzene lietať a potom nejaké lietanie pôsobí ako úplne primitívna každodenná schopnosť). Hre taktiež neodpustím, že vzdušné útoky sa robia tak, že hráč najprv vyskočí a keď je vo vzduchu si "vymačká" útok, ktorý chce zo vzduchu urobiť.

P.S.: Online hru samozrejme nikto nehráva a servery sú prázdne

Pro: postavy z DC universe si dávajú na držku, hudba, niektoré špeciálne útoky a transitions pôsobia cool

Proti: zlý a nevybalancovaný bojový systém, dementný singleplayer a jeho príbeh, nemá to šťavu

+12

Life is Strange: Before the Storm - Episode 3 - Hell Is Empty

  • PC 70
Splnené v rámci HC módu hernej výzvy 2018 - 2. "Krize identity"

Prvá séria Life Is Strange - Episode 1: Chrysalis patrí medzi moje najpríjemnejšie prekvapenia posledných rokov. Pred hraním prvej epizódy som nemal žiadne očakávania a o to viac som bol pozitívne prekvapený azda najlepšie vykreslenými "normálnymi" postavami, aké som v hrách stretol. A že tých postáv nebolo úplne málo a hráč sa v nich aj tak nestratil.

Hlavným lákadlom tohto príbehového prequelu bolo spoznať enigmatickú a v pôvodnej sérii spomínanú Rachel Amber. Myslím si, že tieto očakávania boli pomerne pozitívne naplnené a vykreslenie jej charakteru je zaujímavé, uveriteľné a odlišné pod postáv z pôvodného LiS. Čo už je však menej logické a dôveryhodné je prírýchly a tým pádom miestami aj nelogický dejový spád tretej epizódy prequelu, ktorý tak trochu kazí dojem z prvých dvoch epizód. Inak povedané vzťah Rachel a Chloe (známa z prvého LiS a v prequele hráčska postava) graduje až tragicky rýchlo vzhľadom na to, že sa poznajú len pár dní. Samozrejme, môže sa stať, že dvaja ľudia povahovo veľmi sadnú a ľahko sa im potom zdôverujú, tu však, vzhľadom na závažnosť situácie, to bolo až príliš.

Plusom a mínusom zároveň bol fakt, že celá prequel séria vlastne vôbec nepojednáva o dramatických udalostiach súvisiach s Rachel (s výnimkou kratučkého náznaku úplne na konci), ktoré vlastne dali do pohybu alebo logicky oddôvodnili určité dôležité momenty v pôvodnom Life is Strange. Na jednej strane je fajn, že autori len neparazitovali na pár známych/vysvetlených faktoch pôvodnej série a vytvorili tak nový a až na záver, aj logický celok, no na druhej strane som bol na zobrazenie týchto udalostí práve najviac zvedavý.

Tak či onak, prequelová miniséria dopadla lepšie, ako som očakával - bál som sa totiž, že sa bude jednať o klasické dojenie značky, kým sa dá. Príbeh, humor, postavy a vzťahy v Before the Storm tak určite stoja za zahratie, ak sa Vám pôvodný LiS páčil. A hudba je tu rovnako super, na čele s krásne melancholickým soundtrackom od mojej obľúbenej kapely Daughter.

Pro: Rachel a Chloe, príjemný príbeh a v mnohom uveriteľné postavy, hudba

Proti: urýchlený a chaotický záver, nerieši udalosti tesne pred pôvodným LiS

+15

Shardlight

  • PC 75
Splnené v rámci HC módu hernej výzvy 2018 - 9. "Nerozbalený dárek"

Adventúry od Wadjet Eye Games mám rád. Ich azda najvýraznejším prvkom sú výborne a hlavne uveriteľne napísané postavy, ktorým veríte motivácie v ich konaní a vidíte aj ich nedostatky - chyby, prípadnú naivitu či posadnosť a stávajú sa tak ľudskejšími a tým pádom s nimi hráč vie viac empatizovať.

Hlavná postava Shardlight mi tak bola veľmi rýchlo sympatická, za čo môže aj veľmi dobre vystavaný a gradovaný scenár, kde nemáte pocit, že hra obsahuje hluché miesta, ktoré by mali predlžovať hraciu dobu. Takisto i ďalšie postavy sú hodnoverne napísané a vo viacerých prípadoch je dostatočne rozvinuté aj ich príbehové pozadie.

Čo mi do inak esteticky nádherného postapokalyptického prostredia úplne nesadlo, je vizuálna štylizácia vládnucej vrstvy do francúzskej buržoázie predrevolučného obdobia 18. storočia. Samozrejme chápem dôvody pre toto vyobrazenie - veľmi silná a jasná symbolika ľudskej spoločnosti a bohatej vrsty v kontraste o živoriacou a na zvláštnu chorobu umierajúcou bežnou populáciou. No keďže sa hra odohráva v postamerike budúcnosti a surovín a materiálov je pomerne málo a i tie sú častokrát recyklované z artefaktov predapokalyptickej minulosti, príde mi prehnané, aby sa obyvatelia pustiny snažili do tohto štylizovať, pretože ich prvoradým cieľom je predsa prežitie v nehostinnej budúcnosti. Narúšalo mi to tak dôveryhodnosť a uveriteľnosť príbehové pozadia a prostredia.

Vo viacerých zakončeniach hra ukazuje ambivalentnosť a filozofickú relatívnosť niektorých rozhodnutí a cieľov (nielen) hlavnej postavy. A ukazuje, že politika a sociálne konvencie sú stále mocnejšie, než neočakávaný hrdina. Napriek tomu stojí Shardlight ako kvalitná point and click adventúra, s príjemným a zážitok umocňujúcim dabingom, určite za zahranie. Škoda len, že to, čo ju najviac odlišuje od konkurencie je to, čo mi najmenej z celej hry sadlo.

Pro: atmosféra, príbeh, štylizácia, logický postup bez hluchých miest, uveriteľné postavy...

Proti: ... avšak nie veľmi uveriteľné vyobrazenie vládnucej vrstvy, hre možno chýbalo ešte "kúsok deja" navyše (nemyslím koniec

+11

Pokémon Platinum Version

  • DS 70
Splnené v rámci HC módu hernej výzvy 2018 - 7. "Nejen PC živ je člověk"

Z prvých troch generácii pokémon RPG hier som si zahral a prešiel všetky. Napriek tomu, že v jednotlivých generáciach sa jednalo častokrát takmer výlučne o kozmetické zmeny, pokémonu sa podarilo niečo, čo máloktorej hre. Vytvoril si jednu formulu, ktorú s malými obmenami používa dodnes a čuduj sa svete, je to stále chytlavé a človeka baví preskúmavať svet, ale hlavne chytať a vyvíjať nové a nové druhy pokémonov. Samozrejme aj ich levelovanie a jednoduchý, ale zábavný bojový systém tiež fungujú.

O to viac som bol sklamaný zástupcom 4. generácie - Platinum. Nielen, že sú noví pokémoni vizuálne i štylizáciou čoraz menej zaujímaví, ale prechod do akéhosi 3 hre nepomohol, naopak ju pomerne zneprehľadnil a človek sa tak občas stráca v členitom teréne. Nehovoriac o tom, že pribudlu špeciálnych útokov (HM), predmetov a spôsobov ako sa dostať na konkrétne miesta v rôznych lokáciach. Znamená to tak ešte viac backtrackingu. Doteraz každá generácia priniesla nejaké nové herné prvky a módy - špeciálne pokébally a iné predmety, rôzne spôsoby chytania pokémonov, zápasy 2v2, či rôzne eventy a súťaže v rôznych vlastnostiach pokémonov. Mám pocit, že okrem chaotickej grafiky toho táto generácia priniesla najmenej. Dej ako aj prostredia sú častokrát veľmi kúskované a predsa rozvláčne a hra tak neodsýpa. Nintento taktiež akosi zaspalo v čase a hoci sú pokémon hry cielené (nielen) na deti, dialógy pôsobia ako z pred 15 rokov a nikam sa vo svojej infantilite a monotónnosti neposunuli. To isté platí aj pre postavy, kde tých výrazných je akože viac, no ich konanie je častokrát nepochopiteľné a objavujú sa pomerne chaoticky (napr. dôvera Claire v hráčovu postavu, ktorú predtým nikdy nestretla a hneď mu podstrčí pokémonie vajce na vyliahnutie a podobne).

Takisto mnohé 3D lokácie a gym leaders pôsobia iba ako recyklácia tých z prvých dvoch generácii.

Samozrejme, stále je to tá "stará dobrá" pokémon hrateľnosť, ale načo sa trápiť týmto (pre mňa) najmenej záživným dielom, keď si hráči môžu zahrať predpošlé generácie alebo ich remaky, ktoré boli a stále sú podstatne zábavnejšie?

Pro: základna formula - explore, catch, fight stále funguje, občas sú niektoré lokácie zaujímavé

Proti: chaotická 3D grafika, takmer nulový posun, nezaujímaví noví pokémoni, zastaralý writing

+9

Metro 2033 Redux

  • PC 85
Splnené v rámci HC módu hernej výzvy 2018 - 6. "Sousedy si nevybereš"

Jediná hra z mojej tohtročnej výzvy, ktorú som už v minulosti prešiel. Jediná hra za posledné 4 roky, ktorú som hral druhý raz. A bavil som sa stále viac, ako pri prvom hraní mnohých iných hier.

Veľa bolo o Metre v komentároch popísané. Moje nadšenie by bolo možno o kúsok slabšie, keby som najprv čítal knihu a potom hral hru. Urobil som to však v opačnom poradí a preto (alibisticky) vnímam obe diela ako niečo z časti tématicky odlišné tam, kde sa hra rozchádza s predlohou. A oboje ma veľmi bavilo.

Pre mňa sa jedná o asi najlepšiu FPS, akú som za posledné roky hral - zaujímavý mysteriózny príbeh. Hutná postapokalyptická atmosféra Metra, dostatočné zmeny v hraní (stealth pasáže, bulletstorm prestrelkové masakre a nebojové hororové pasáže). Toto všetko sú aspekty, ktoré ma u hry dvakrát intenzívne držali a dvakrát som aj hru mohol hrať tak trochu inak. Zábavné boli aj rôzne zbrane a ich "feeling" bol pre mňa takmer hmatateľný.

Chce to viac takýchto hier, aj s kvalitným pokračovaním a snáď s nemenej kvalitným tretím dielom, ktorý si snáď v roku 2019 zahrám a možno sa mi ho aj podarí strčiť do nejakej kategórie hernej výzvy 2019. :)

Pro: atmosféra, prostredie, príbeh, zbrane, rôznorodý gameplay, grafika

Proti: miestami over the top akcia, ktorá síce baví, ale nesedí úplne do príbehu, mlčanie hlavného hrdinu, ešte by som pridal trocha rôznorodosti

+17

Far Cry 3: Blood Dragon

  • PC 60
Splnené v rámci HC módu hernej výzvy 2018 - 5. "Nervy z oceli"

Mám rád retroestetiku 80. rokov, ktorá sa v poslednej dobe udomácnila na rôznych kultúrnych poliach a dala tak vzniknúť hudobnému žánru synthwave, niekoľkých zaujímavým seriálom a hrám. Práve v hrách sa jedná o niečo (zatiaľ) neopozerané a prinieslo to tak sviežu atmosféru a štylizáciu. Myslel som si, že Blood Dragon sa zaradí k takýmto klenotom, no z môjho pohľadu sa mu to nepodarilo.

Blood Dragon sa snaží napodobniť klasické akčné béčkové filmy z 80. rokov - hrdina je vojnový veterán a musí zastaviť svojho bývalého mentora pred zničením sveta, tak ako ho máme radi a poznáme. To by samozrejme nevadilo, keby všetky príbehové sekvencie neboli rozprávané len formou "komiksových" predelov v retrografike a nič už počas samotného gameplaya.

Hlavný problém hry však spočíva v tom, že sa snaží byť príbehová a sandboxová zároveň a ani jedno jej poriadne nejde. "Farcryovský" sandbox totiž ponúka veľmi stereotypnú a úzku náplň úloh, bez poskytnutia nejakej reálnej motivácie prečo to robiť. V podstate ide len o obsadenie základní, lov pár druhov zvere a zachraňovanie vedcov, ktoré prebieha takmer totožne ako obsadenie základní - vystrielaním oddielu nepriateľských vojakov.

Príbehová časť je na tom o čosi lepšie ako tá sandboxová. Misie pomerne odsýpajú, ale je ich žalostne málo a i tam sa objavuje miestami stereotyp a veľká podoba dizajnu. Hre nepomáha ani fakt, že aj leveldizajn pôsobí retro-primitívne a osobne mi pripomínal leveldizajnové nepodarky z Command & Conquer: Renegade. Graficky tiež vyznieva zastaralo a jednoducho a to, že v exteriéroch je neustále zamračené a tma, taktiež vyzneniu krikľavých 80s farieb nepomáha. V hre sme navyše ochudobnený o záverečný boss fight, na ktorý som sa minimálne ja tešil od začiatku hry... a on tam nebol.

Väčšina zbraní taktiež nemá žiaden "feeling" a okrem sniperky vôbec nemáte pocit, že strieľate zo samopalu a podobne. Na nepriateľoch totiž nevidieť nejaké "utrpenie", kým neumrú. Zbrane tak pôsobia ako nejaké plastové hračky.

Aby som však len nehanil - hudba, hoci má málo skladieb, sa podarila. Takisto niektoré hlášky z úst hlavného hrdinu pobavili. Ako som vyššie spomínal, príbehové časti pomerne odsýpajú, hoci ich je málo a občas poteší nejaký príjemný nápad, ako úvodná streľba z vrtulníku alebo boj v "aréne" s blood dragonmi. Na to, aby však hra stálo za to, je to veľmi málo.

Pro: estetika, hudba, pár zaujímavých nápadov

Proti: premrhaný potenciál, sandboxová (ne)náplň, absentujúci záverečný boss fight, slabý leveldizajn

+11

Drop Alive

  • PC 70
Splnené v rámci HC módu hernej výzvy 2018 - 3. "Lidem vstup zakázán"

Veľmi milé prekvapenie - tak by sa dalo Drop Alive klasifikovať v skratke. Arkádové "hopsačky" nepatria medzi moje obľúbené žánre, no i tak ma hranie za perzonifikovanú kvapku vody, ktorá sa chce dostať do rieky bavilo.

Prekvapenie spočívalo najmä v tom, že na poli cca jednej hodiny dokázali autori ukázať pomerne dosť nápadov - keďže sa jedná o kvapku vody, neostaneme len v jednom skupenstve a v rôznych leveloch sa tak zahráme v skupenstve plynnom i ľadovo tuhom. :) Samozrejme, za každé skupenstvo je náplň hry a spôsob postupu ďalej odlišný. Práve tieto zmeny v hernej náplni ma bavili asi najviac, hoci samozrejme hráč si nemôže vyberať, v ktorom skupenstve akurát bude hrať, ale hra mu to sama určí.

Cesta kvapky vedie cez prostredia interiéru a exteriéru domu a následne sa logicky presunieme do prírody pri rieke, kde už začne prituhovať, tentokrát však nie vo forme skupenstva. :)

Vo výsledku je Drop Alive pomerne nápaditá krátka arkáda s náročnosťou "tak akurát" (fanúšikovia platformerov si môžu zameniť "tak akurát" za "easy"). Mnoho freewarových adventúr a platformerov totiž častokrát volí nedetailné a veľmi škaredé 3D rendery. Tu sa tomu našťastie autori vyhli a plusom je tak určite aj príjemná, ručne kreslená, grafika.

Pro: variabilná herná náplň, príjemná, jednoduchá grafika, pohodová hrateľnosť

Proti: krátke a miestami nejasné v postupe, kým hráč párkrát neumrie

+8

Tom Clancy's Rainbow Six: Vegas 2

  • PC 70
Splnené v rámci HC módu hernej výzvy 2018 - 1. "Tehdy to začalo"

Ak by som bol dlhoročným fanúšikom Rainbow Six série, ktorý mal rád taktizovanie a nepozorovaný postup, asi by som bol z Vegas 2 znechutený. Keďže som sa však hraniu série vyhýbal, ostal som v podstate len mierne sklamaný.

Moje osobné očakávania pri voľbe tejto hry do hernej výzvy vychádzali z toho, že som si predstavoval hranie podobné, jednej z mojich obľúbených hier, SWAT 4. Čiže first person pohľad, avšak akcia s (Taktickou) rozvahou, rozdelovanie príkazov svojim spolubojovníkom proti zločinu a opatrnému postupu vpred, keďže pár výstrelov ma dokáže zabiť. Taktiež som sa tešil na zachraňovanie rukojemníkov a zneškodňovanie protivníkov rôznymi spôsobmi, hlavne tým nesmrtiacim. Tieto veci nájdete vo vyššie spomínanej SWAT 4, ako je však na tom Vegas 2?

Príkazov pre spolubojovníkov je pomerne málo a sú primitívne - vyhodiť do vzduchu dvere, vybrať typ granátu a hodiť ho, prípadne, ktorými dverami vstúpiť do miestnosti. Žiadne zatýkanie ani reálne zachraňovanie rukojemníkov sa nekoná. Taktiež pomalý opatrný postup, ak už nie taktický, veľmi rýchlo vystrieda frenetická akcia, kde hráč postrieľa stovky gangstrov, teroristov a podobne. Samozrejme, väčšinu hry sa nedá prejsť rambo štýlom (niektoré pasáže však hej), ale i tak sa jedná o veľmi akčnú hru. Plusom aspoň ostáva neotrepané prostredie a zlaňovanie hotelov, prestrelky v posilňovni a priestoroch umelej lezeckej steny - jednoducho v rôznych komplexoch prevažne voľného času (aj počas MLG eventu) pre civilistov.

Príbeh je po väčšinu času pomerne jednoduchý, avšak realistický, treba zneškodniť operáciu bratov teroristov/gangsterov. Hra tak pripomína (pozitívne) typické americké béčkové akčné filmy a to je po istý čas celkom zábava. Príbehový záver hry je síce prestrelený a nezmyselný, ale keďže je to až na konci, tak Vás to ani nestihne naštvať a skôr sa tomu zasmejete. Veľký kontrast je však v snahe podávať realistický príbeh počas hry, zatiaľ čo naozaj strieľate nepriateľov po desiatkách až stovkách. Hra v tomto prípade nie je našťastie ani veľmi dlhá a zaberie nejakých tých 5-6 hodín a nestihne tak nudiť. Multiplayer som neskúšal.

Vo výsledku je to taký FPS hit & miss s občas príjemnou atmosférou a zaujímavými lokáciami v realistickom prostredí, avšak neoriginálnym a frenetickým gameplayom. Nejedná sa tak o žiaden must play, ale ak nie ste skalný fanúšik Rainbow Six, ani Vás nemusí hranie uraziť.

Pro: miestami fajn atmosféra a pocit filmového akčného priebehu

Proti: je to jednoduchá FPS a nie taktická hra, stupídny dejový záver

+8

Last Day of June

  • PC 60
Last Day of June je pre mňa ako fanúšika Stevena Wilsona sklamaním. Wilsonova hudba je nádherná a hre svedčí. Rovnako zaujímavá je aj grafická štylizácia. Hra sa však odohráva na veľmi malej ploche a 90% jej trojhodinového obsahu spočíva v neustálom menení konania 4 postáv, ktoré nechtiac spôsobili osudný zvrat automobilovú nehodu, ktorý sa ich prostredníctvom snaží hlavná postava zmeniť.

Po čase to však i tak nudí, za čo môže aj nemožnosť preskočenia už videných cutscén a opakovanie toho istého obsahu, hoci v skrátenej forme. Hra sa prezentuje ako emocionálny zážitok, nejde však natoľko do hĺbky ani postavami, ani príbehom, aby si hráč vytvoril dostatočné puto, ktoré by vo výsledku naňho emocionálne pôsobilo. Navyše cena 20€ je premrštená. Ja som to hral len dôvodu, že to bolo v humble monthly.

Hra je remeselne ok, no mimo už spomínanej hudby a grafiky neponúka nič zaujímavé. Odporúčam radšej si pustiť Stevena Wilsona a pozrieť si jeho tri animované klipy.

Routine
Drive Home
The Raven That Refused To Sing

Pro: hudba Stevena Wilsona, grafické stvárnenie

Proti: krátke, veľmi pomalá hrateľnosť, emocionálne zlyhanie pre nedostatočnú hĺbku

+13

Night in the Woods

  • PC 85
Splnené v rámci HC módu hernej výzvy 2018 - 10. "Válka periferií"

Je málo hier, pri hraní ktorých sa človek len tak zastaví, aby počúval hudbu, prípadne aby nedokončil scénu, nech hrá jej hudba dlhšie. Pri Night in the Woods sa mi to stalo veľakrát. Je zvláštne začínať komentár práve hudobnou zložkou, no v tejto hre je dosť podstatná. Nielen pre to, že je rôznych žánrov a naozaj originálna a kvalitná, ale i preto, že je súčasťou samotnej hernej náplne. Hráč sa v "guitar hero-like" minihre zúčastňuje skúšok kapely hrajúc na basgitaru a taktiež skladá dokopy melódie "odhalovaním" muzikantov v snových sekvenciach. V oboch prípadoch je to do hry zakomponované organicky a atmosféricky.

Night in the Woods je zvláštne tým, že dej sa odvíja naozaj pomaly a minimálne do polovice hry človek i premýšľa, čo je vlastne hlavným dejom, pre množstvo myšlienok, ktoré sa v hre vyskytne. Nenechajte sa zmiasť roztomilým umeleckým stvárnením humanoidných zvierat, témy v NitW sú dospelejšie, než sme v hrách zvyknutí - duševné zdravie, vlastná sexualita, americká stredná trieda a život mladých ľudí v malom "zapadákove", hľadanie viery v niečo - to sú všetko témy, ktoré sú dnes aktuálne nielen v amerike, na ktorú hra reflektuje aj bez použitia popkultúrnych odkazov. Super je, že to robí veľmi nenásilne. Ak napríklad zistíte, že nejaká postava má homosexuálnu orientáciu, nepríde k Vám tá informácia "epicky" ako od BioWare, kde Vám to tá postava neprirodzene dramaticky vyhučí na začiatku dialógu. Tu je to súčasťou bežného života, tak ako naozaj, bez toho aby na to musel niekto špeciálne poukazovať alebo to rozoberať.

Napriek tomu, že tém je veľa, sú dávkované pomerne dobre a bez zmätku. Hru odľahčuje pravidelný a veľmi kvalitný humor, ktorý je zvyčajne suchý, sarkastický až cynický, ale vie byť aj láskavý (v záležitosti od postáv v danej scéne). Práve prostredníctvom vyššie spomínaných tém a humoru sú nádherne vykreslené jednotlivé postavy, ktoré sú aj vieryhodnejšie, než to býva v súčasných wannabe vážnych hrách. Postavy majú svoje chyby a nedostatky a častokrát dochádza k tomu, že sa nevedia navzájom do určitého momentu pochopiť. V tomto smere je príbeh veľmi dobre napísaný, kým v neskoršej fáze neprevezme hlavný ťah mysteriózna zápletka. Jej zavŕšenie patrí žiaľ medzi tie slabšie momenty hry, rovnako aj nutnosť pravidelného backtrackingu mestečkom, ktoré je hlavnou hracou plochou po väčšinu hry. Mimo týchto dvoch elementov je Night in the Woods jedným z najšpecifickejších a najsilnejších zážitkov, ktoré som mal možnosť si za posledné roky zahrať. Škoda len toho klopýtnutia tesne pred koncom. Mohla to byť perfektná hra.

Pro: hudba, atmosféra, grafika, postavy a dialógy, väčšina príbehu a dospelé témy

Proti: nutnosť backtrackingu, záver mysterióznej časti zápletky

+16 +17 −1

Virginia

  • PC 55
Splnené v rámci HC módu hernej výzvy 2018 - 4. "Hru nezastavíš!"

Kto by to povedal, že príde hra, ktorá bude mať ešte menej interaktivity než ostatné "walking simulátory". Osobne som síce očakával, že priveľa hrania a interakcie si v hre neužijem, pretože sľubovala detektívnu zápletku a atmosféru ala Twin Peaks. Je preto škoda, že vo výsledku hrá detektívna zápletka vlastne druhé husle (prim hrá len na začiatku) a atmosféra a štýl Twin Peaks pôsobí neoriginálne a je cítiť len v pár momentoch inak veľmi krátkeho interaktívneho "filmu".

Osobne som mal najväčší problém s tým, že hra nie je nadabovaná a neobsahuje ani dialógové texty, ale všetko je ako keby odgestikulované a riešenie pomocou symboliky. To síce je v mnohých prípadoch pochopiteľné, ale hru a hlavne jej zápletku, ktorá sa snaží byť dramatická, som kvôli tomu nevedel brať vážne a ponoriť sa do nej.

Medzi plusy patrí veľmi dobrý filmový strih scén, ktorý vie občas docieliť dramatickosť, rovnako ako zobrazenie niekoľkých klasických dnes už klišé zo štýlu filmov ako Mlčanie Jahniat (Bez nechutností, skôr len spôsob vyšetrovania a postáv FBI) alebo Twin Peaks. V súvislosti s tým sa hre podarili dve scény - scéna v bare, ktorá i skladbou, ktorú v nej hrá kapela silno odkazuje na Twin Peaks a taktiež prieskumom jaskyne pri vyšetrovaní. Väčšina ostatných scén je však nevýrazných a ľahko zabudnuteľných.

Virginia mala potenciál, ale neviem či z budgetových dôvodov alebo z nedostatku nápadov, ho nedokázala využiť.

Pro: dynamický strih, niektoré scény, hudba

Proti: bezdialógová štylizácia, občas chaotické odovzdávanie informácii, nevýraznosť

+17

Pillars of Eternity

  • PC 90
Pillars of Eternity sprevádza od vydania striedavá vlna odporu a nadšenia. Niektorí ľudia sú sklamaní, že je to až príliš ako Baldur's Gate, iní sa zas vyjadrili, že je to málo ako Baldur's Gate. Po tom ako Black Isle štúdio skončilo a BioWare začali vyrábať úplne iné hry, mi začalo byť jasné, že ničoho v štýle Baldur's Gate, Planescape: Torment sa už nikdy nedočkám. Ako som len rád, že som sa mýlil a izometrické RPG sa vrátili!

Áno, je to tak, patrím medzi tých ľudí, ktorí boli z Pillars nadšení a osobne túto hru považujem za to najlepšie, čo som za posledné roky hral. Prečo ma však Pillars tak bavil?

Veľkú rolu určite zohrala aj nostalgia voči infinity engine hrám a Falloutom - niečom, čo patrí k mojim srdcovkám a vyrastal som na tom. Obsidiani si vlastne vytvorili vlastné Forgotten Realms s vlastnou mytológiou. Ono to z časti pôsobí ako negatívum, hráč je zrazu v neznámom, ale už fungujúcom svete, kde je kvantum pojmov a informácii. Dôležité je si však uvedomiť, že nie je podstatné ich ovládať hneď od začiatku, hoci sú postavami spomínané (čo je logické, vzhľadom na to, že sú to bežní "občania toho sveta). Čím viac hráč postupuje hrou, tým mu logicky príde lore prirodzenejší a je pre neho jednoduchšie tieto informácie spracovávať.

Malebná grafika berúca inšpiráciu a štylizáciu z infinity enginu v kombinácii so zaujímavým a mysterióznym príbehom, točiacim sa okolo hollowborn (rodiacich sa "prázdnych" detí bez duše, ktoré majú len základné životné funkcie ako schopnosť dýchať a jesť), reinkarnácie duše. Na pozadí toho, sa ešte hovorí, že sa jedná o Waidwen's Legacy - kliatbu za to, že miestni obyvatelia vraj zabili boha Eothasa v poslednej vojne so susednou krajinou. Pre mňa bolo toto príbehové pozadie nielen lákavé v odhalovaní viac z deja, ale zároveň som mal pocit, že to nie je len ďalšia záchrana kráľovstva/sveta/galaxie. Takisto väčšina spoločníkov bolo veľmi dobre napísaných a napriek rozsiahlym dialógom ma bavili čítať - tu by som vyzdvihol najmä neortodoxného a zatrpknutého priesta Duranca a taktiež Grieving Mother, ktorej iné vnímanie reality je ťažké opísať. (Obe postavy mimochodom napísal Chris Avellone). Väčšina postáv však dávala zmysel a pre mňa boli určite o úroveň vyššie než tomu bolo posledných 10 rokov napr. v hrách od Bioware. Je paradoxom, že práve vďaka niektorým postavám a dialógom vedela byť hrať až zaujímavo filozofická a to bez toho, aby sa o to umelo snažila ako niektoré iné moderné, ale prvoplánovejšie tituly.

Lokácie boli pomerne atmosférické, i keď uznávam, že miestami naozaj odkazovali na Baldur's Gate až priveľmi okato. No napríklad mesto Defiance Bay so štvrťou Brackenbury na skalách a psychiatrickou liečebňou alebo ponurý Gilded Vale so stromom obesencov, rovnako ako stará štvrť v meste ponorená do hmly s vysokou prastarou vežou v strede mali naozaj veľmi silnú atmosféru. Atmosféru dobre dotvára aj hudba, ktorá nemala možno tak veľa výrazných motívov, ako sme boli zo starých RPG zvyknutí, no i medzi nimi sa našli rozhodne veľmi pekné kúsky - Ondras Gift alebo Shadow of the Sun.

Vo väčšine prípadov boli zaujímavé aj sidequesty, hoci sa našli také, ktoré mi prišli zbytočné - jednalo sa najmä o bounties na rôznych pomenovaných nepriateľov, kde išlo len o špecifický boj s viacerými nepriateľmi naraz. A že je tých bojov viac než dosť. To je tiež jedna všeobecná výtka - Pillars obsahuje viac bojov, než by potrebovala, aby i bojuchtivého hráča zabavila. K samotným bojom však nemám veľké výhrady, je asi pravda, že ak hráč nemal v družine schopnosti a kúzla, ktoré zraňujú viacero nepriateľov naraz, tak sa dokážu súboje natiahnuť, ale keďže som bol druid a mal som v družine aj wizarda, o plošné kúzla nebola núdza a ich efekt bol vo väčšine prípadov naozaj ničivý. Systém pamätania kúziel u wizarda mi prišiel lepší ako v BG - ak máte 4 sloty na zoslanie sú kúziel level 3, nemusíte si naplánovať, že budete chcieť 2x fireball, 1x buff spell a 1x nejaký spell, čo zraní jedného nepriateľa, naopak po odpočinku budete mať 4 pokusy na tieto kúzla, je jedno, či dáte 3x fireball a 1x buff, alebo 4x iný spell a fireball 0x, jednoducho máte 4 kúzla toho levelu na deň a hotovo. Je to určite lepšie pre využívanie vhodnejších spellov na rôzne situácie. Taktiež mi viac vyhovoval inventár - jednoducho naraz otvoríte inventáre celej 6-člennej družiny, ktoré sú oddelené, no mikromanažmenet je lepší, lebo máte všetko naraz na jednej obrazovke. Takisto na profile postavy vidíte, ktoré predmety Vám dávajú aký bonus do vlastností a ktoré sa len zbytočne negujú a nerobia tak nič. Ušetrí to hráčovi čas.

Vo výsledku tak má Pillars of Eternity to, čo potrebujem, aby som sa pri RPG zabavil - kvalitne napísané postavy a dialógy, zaujímavé oblasti na exploring s príjemnou atmosférou, zábavné questy a sidequesty, nevšedný príbeh a dobrý systém levelovania.

Škoda len pár zbytočných bugov (hral som to však krátko po vydaní, čiže je možné, že odvtedy ich veľa odstránili) a zbytočne dlhých nahrávacích časov (tie boli najprv rýchle, ale postupne sa veľmi spomalovaly).

Pro: atmosféra, grafika, postavy a príbeh, questy

Proti: dlhé nahrávacie časy, zbytočne veľa bojov, miestami sa priveľmi drží BG šablóny

+27

The Count Lucanor

  • PC 80
Splnené v rámci HC módu hernej výzvy 2018 - "V zemi nikoho".

The Count Lucanor je jedna z tých hier, ktorá ma dokázala prekvapiť svojou komplexnosťou na malom priestore cca 4-5 hodín hernej doby (v záležitosti od toho, či snoríte v každom kúte a skúšate viacero koncov, ktorých je dokopy 5).

Napriek veľmi jednoduchej grafike, vie kombinácia hudby/zvukov s nedostatočným osvetlením a putovaním so sviečkou v ruke navodiť naozaj peknú, strašidelnú atmosféru. Pripomenulo mi to niektoré pasáže z Dobšinského rozprávok (Zakliata hora a rôzne prekliate zámky, ktoré sú cez deň prázdne, v noci sa s úderom hodín zrazu objavujú ich obyvatelia a nikdy sa z nich ešte nikdy nevrátil), čo bol pre mňa samozrejme výrazný plus. Je pravda, že minimálne prvých pár minút (úvodný dialóg s matkou je našťastie asi jediný naozaj slabý moment) príbehu pôsobí ako klišé, ale obsahuje viacero pekných zvratov. Tie momenty Lucanora, ktoré sa v rozprávkach dajú považovať za klišé, sa naopak v hrách pričasto neukazujú. Hororovosť a nemožnosť uložiť hru hocikedy taktiež pomáhajú atmosfére, no hra nie je natoľko prísna, aby týmto mechanizmom hráča frustrovala a zabíjala pričasto. Aj keď to samozrejme z časti záleži od schopností hráča a ako veľmi počúva/číta, čo mu postavy hovoria.

Jednotlivé puzzly nie sú veľmi ťažké, ale sú zábavné, zvyčajne sa vyskytujú 1-2x počas celej hry, takže nie sú ani stereotypné, takisto ako slovné hračky a nápovedy, ktoré nie sú vždy povinné na priechod ďalej, ale ak chcete najlepší koniec alebo objaviť čo najviac z príbehu, určite sa oplatí byť pozorný.

Čo zamrzí je absencia dabingu, práve takýto typ hry by s ním vyslovene vynikol. Taktiež druhov "obyvateľov" zámku mohlo byť viac a neviem odkiaľ prečo si autori mysleli, že ak bude Hans hovoriť v dialógoch "Zowie!" bude to cool. Nie, nebolo. Ale to sú naozaj maličkosti.

Vo výsledku bol pre mňa The Count Lucanor veľmi pozitívnym prekvapením od ktorého som čakal slabší zážitok ako ten, ktorý som dostal.

Pro: neopozeraný rozprávkovo-hororový setting, atmosféra, 5 koncov, príbeh

Proti: málo druhov "nepriateľov", absencia dabingu, mohlo to byť dlhšie, úvodná časť príbehu

+11

Armello

  • PC 75
Keďže som to mal dlhšie na wishliste a čakal na dostatočnú zľavu (ktorá neprišla), dosť ma potešilo, že som to mal zrazu ako súčasť humblemonthly. Po odohraných 12 hodinách v priebehu dvoch dní píšem zopár postrehov

+ je to v podstate ťahová stolová hra v digitálnej podobe, na hexadoske, kde sa náhodne skladajú/generujú jednotlivé hexy
+ sú tam 4 klany, každý s dvoma rozdielnymi postavami, čiže sa za ne aj inak hrá (niekedy viac, niekedy menej, záleží od postavy)
+ prológ je vlastne tutorial za 4 postavy, kde sa pekne vysvetlí cca 90% interakcii (na niektoré som musel prísť sám, ale to už boli skôr detaily)
+ je to naozaj návykové a keď sa naučíte pravidlá, trvá jedna hra cca 30 minút až hodinu
+ vysoká replayabilita
+ malebná, ručne kreslená grafika (najmä karty výbavy, kúziel a udalostí)
+ postupne sa odomykajú lepšie predmety (prsteň a amulet), s ktorými sa začína hra
a teraz to zlé
- hra nemá žiadnu príbehovú kampaň! iba tutorial s dvoma peknými, ale krátkymi animovanými filmíkmi (tutorial je tak na hodinu)
- je to žiaľ fakt ako stolovka, kde sa len náhodne pregenerovávajú jednotlivé hexy na jednej(!) mape v dvoch skinoch (leto a zima) a nič viac...
- 8 postáv je v hre, Ďalší klan (4 postavy) a ďalšie 4 postavy sú ako dve dlc, každé po 10€
- skiny, kocky, truhly (v ktorých neviem, či sú náhodné skiny a kocky ako v overwatchi, alebo aj niečo užitočné) takisto za peniaze, ako v jednej steam recenzii niekto napísal, pochopil by ten paywall, ak by bola samotná hra zadarmo, ale ak je to za 20€ v základe, tak je to celkom fail.

Multiplayer som ešte netestoval (necítim sa zatiaľ natoľko dobrý v hre, aby som do toho išiel). Ten sa dá hrať s random hráčmi, alebo s kamarátmi, ktorí taktiež hru vlastnia. Škoda, že to neobsahuje hotseat, určite by fungoval. Hra má väčšinu informácii verejných pre všetkých hráčov (čísla pri vlastnostiach, zoznam výbavy a followerov).

Ak vás bavia stolovky, ťahové stratégie a máte radi rozprávkové fantasy, hra určite stojí za zahranie, hoci možno práve kvôli mínusom z nej nebude niečo, čo by ste hrali dlhodobo. Osobne mi hra pripomína stolovky od fantasy flight games ako Descent 2: Journey into dark, Rune Wars alebo Eldritch Horror (posledné menované len mechanikami, prvé dve menované aj trochu štylizáciou a prostredím).

Pro: chytlavé, zábavná stolovka v digitálnej podobe, replayabilita, rôzne cesty k víťazstvu

Proti: iba jeden "board", žiadna príbehová kampaň, priveľa plateného obsahu k platenej hre

+7