Prvá hra Shigeru Miyamota stojaceho za mnohými Nintendo klasikami a prvý herný hit Nintenda je niečo, čo je lákavé vyskúšať už len pre ten pocit muzeality - ako to bolo kedysi, keď známe postavy a značky Mario a Donkey Kong a dnes už samozrejmý princíp plošinoviek ešte len vznikal.
Hra má 3 levely a v prípade niektorých verzii 4 - obsahujúci takzvaný stratený level z továrne na koláče. Samozrejme pri jednoduchej grafike to je takmer jedno a po dokončení vlastne hra pokračuje v slučke odznova. Nad čím sa dnes už ani nezamyslíme a v tej dobe bolo nepredstaviteľné sú práve tieto samostatné a úplne oddelené levely. Niečo také hry v tej dobe nemali a dokonca aj programátori pracujúci s Miyamotom na hre nechápalai, prečo to od nich chce, veď je to len nútenie ľudí do toho, aby hru opakovali, lebo vnímali hru len ako niečo nemenné, kde sa nemenia levely, resp. rozdielne mapy.
Takisto podľa Miyamotových slov bol tento vývojový proces veľakrát krotený nutným návratom do reality. Pre veľa jeho nápadov ešte neboli dostatočné technológie alebo hardwarové predpoklady. Už len to, že chcel, aby jednotlivé postavy mali rozdielne veľkosti modelov. Jumpman (Mario predtým, než sa stal inštalatérom a mal meno Mario), Donkey Kong a Jumpmanova priateľka Paulina boli jediné postavičky, ak nerátame plamienky pohybujúce sa po leveloch, zastupujúce úlohu nepriateľov. Čo je však zaujímavé je to, že pre naplnenie tohto želania a umožnenie, aby sa Donkey Kong vlastne mohol pri svoje veľkosti hýbať bola finta, pri ktorej vždy počas jeho animácie zmiznú ostatné postavy a väčšina objektov z obrazovky, inak by to technológia tej doby nevedela utiahnuť.
Zaujímavé je aj skákanie. V dnešnej dobe bežná vec, ktorú podľa preferencie máme radi alebo nenávidíme. Jumpman bol jedným z prvých, ak nie prvá videoherná postavička, ktorá vedela skákať. Miyamoto chcel, aby sa dokonca odrážal na rôznych prevažovačkách, ale to už technologicky fakt nebolo podľa slov programátorov vtedy možné. No a keďže Jumpman nebol ešte inštalatér Mario, výška z ktorej vedel zoskočiť mala svoje limity a keď zoskočil z priveľkej výšky mohol umrieť. Špeciálne schopnosti ako vysoké skákanie bez úrazu alebo obľubu v konzumácii lysohlávok a rastlín vďaka ktorým vie chrĺiť firebally nadobudol Mario až v neskorších hrách, ale to už je iný problém.
Donkey Kong však viac vyniká svojim prínosom pre herný priemysel a zaujímavým príbehom než hrateľnosťou a náplňou. Je ťažké odhadnúť z akej výšky sa vaša postava pri skoku zabije a z akej nie, rýchlosti a miesta pohybu objektov sú miestami naozaj náhodné a ťažko vypočítateľné a vzhľadom na svoj vek sú jednotlivé levely extrémne primitívne. Preto by som povedal, že hra je skôr zaujímavý múzejný exponát než čokoľvek iné, lebo po tom všetkom, čím si aj vďaka nej prešiel herný priemysel, vôbec nezostarla dobre. A to aj v porovnaní s o 4 mladším Super Mario Bros. ,ktorý je na kilometre inde a aj v dnešnej dobe vie poskytnúť chytľavú zábavu.
Hra má 3 levely a v prípade niektorých verzii 4 - obsahujúci takzvaný stratený level z továrne na koláče. Samozrejme pri jednoduchej grafike to je takmer jedno a po dokončení vlastne hra pokračuje v slučke odznova. Nad čím sa dnes už ani nezamyslíme a v tej dobe bolo nepredstaviteľné sú práve tieto samostatné a úplne oddelené levely. Niečo také hry v tej dobe nemali a dokonca aj programátori pracujúci s Miyamotom na hre nechápalai, prečo to od nich chce, veď je to len nútenie ľudí do toho, aby hru opakovali, lebo vnímali hru len ako niečo nemenné, kde sa nemenia levely, resp. rozdielne mapy.
Takisto podľa Miyamotových slov bol tento vývojový proces veľakrát krotený nutným návratom do reality. Pre veľa jeho nápadov ešte neboli dostatočné technológie alebo hardwarové predpoklady. Už len to, že chcel, aby jednotlivé postavy mali rozdielne veľkosti modelov. Jumpman (Mario predtým, než sa stal inštalatérom a mal meno Mario), Donkey Kong a Jumpmanova priateľka Paulina boli jediné postavičky, ak nerátame plamienky pohybujúce sa po leveloch, zastupujúce úlohu nepriateľov. Čo je však zaujímavé je to, že pre naplnenie tohto želania a umožnenie, aby sa Donkey Kong vlastne mohol pri svoje veľkosti hýbať bola finta, pri ktorej vždy počas jeho animácie zmiznú ostatné postavy a väčšina objektov z obrazovky, inak by to technológia tej doby nevedela utiahnuť.
Zaujímavé je aj skákanie. V dnešnej dobe bežná vec, ktorú podľa preferencie máme radi alebo nenávidíme. Jumpman bol jedným z prvých, ak nie prvá videoherná postavička, ktorá vedela skákať. Miyamoto chcel, aby sa dokonca odrážal na rôznych prevažovačkách, ale to už technologicky fakt nebolo podľa slov programátorov vtedy možné. No a keďže Jumpman nebol ešte inštalatér Mario, výška z ktorej vedel zoskočiť mala svoje limity a keď zoskočil z priveľkej výšky mohol umrieť. Špeciálne schopnosti ako vysoké skákanie bez úrazu alebo obľubu v konzumácii lysohlávok a rastlín vďaka ktorým vie chrĺiť firebally nadobudol Mario až v neskorších hrách, ale to už je iný problém.
Donkey Kong však viac vyniká svojim prínosom pre herný priemysel a zaujímavým príbehom než hrateľnosťou a náplňou. Je ťažké odhadnúť z akej výšky sa vaša postava pri skoku zabije a z akej nie, rýchlosti a miesta pohybu objektov sú miestami naozaj náhodné a ťažko vypočítateľné a vzhľadom na svoj vek sú jednotlivé levely extrémne primitívne. Preto by som povedal, že hra je skôr zaujímavý múzejný exponát než čokoľvek iné, lebo po tom všetkom, čím si aj vďaka nej prešiel herný priemysel, vôbec nezostarla dobre. A to aj v porovnaní s o 4 mladším Super Mario Bros. ,ktorý je na kilometre inde a aj v dnešnej dobe vie poskytnúť chytľavú zábavu.
Pro: dôležitý míľník videohernej histórie, viacero herných nápadov debutovalo v tejto hre
Proti: hra nezostarla dobre a môže byť viac hrdá na generácie svojich potomkov, než zábavná sama o sebe