The Longest Road on Earth je příběhová adventura složená ze čtyř kratších samostatných příběhů, které zachycují v sérii momentek každodenní život čtveřici odlišných protagonistů. Vzhledem k absenci tradičního textu a dialogů hra nechává prostor pro vlastní interpretaci a je na každém hráči, aby si sám udělal obrázek o herním světě i vnitřním životě postav.
Herní mechanismy jsou omezeny na pohyb a občasné interakce s prostředím a větší důraz je kladen na všímání si detailů a tvoření emocionální odezvy během sledování obyčejných činností jako například jízdy na kole, sbírání mušlí na pláži, sáňkování v prvních zimních dnech či práci v baru. K tomu dopomáhá neutrálně černobílá pixelartová vizuální prezentace a melancholický soundtrack složený z více než dvacítky skladeb nazpívaných jedním ze členů vývojářského týmu.
Štyri krátke príbehy štyroch humanoidných zvierat na mňa pôsobili ako z obdobia 50. a začiatku 60. rokov v USA, v dobe beatnikov, nespokojných so svojou pozíciou alebo spoločenským poslaním, ale ešte pred sexuálnou revolúciou a obdobím hippies.
Príbehy sú úplne bez dialógov v audio alebo textovej podobe, čo v nich vytvára akúsi lyrickosť napriek tomu, že sú dejové. To je možné dané aj veľmi peknou (aj keď kompozične skôr tradičnou gitarovou) sprievodnou hudbou so ženským vokálom, ktorého texty asi možno považovať za nápovedu k deju. Napriek spomínanej absencii dialógov som mal pocit, že možno s výnimkou posledného príbehu losa a príbehu námorníka, nebol i tak poskytnutý dostatočný priestor na to, aby boli zaujímavé a práve losí príbeh dokázal zasiahnuť emočne tým, že sa odohrával v priestore dlhých rokov.
Ja chápem, že naratív bez slov je ťažší, no i tak mi prišiel nedotiahnutý a autorský tím bol na tento koncept asi málo skúsený. Druhú výhradu mám hlavne k nevyužitiu herného média - inými slovami hra neobsahuje takmer žiadne herné prvky, len chôdzu a občasné odkliknutie, čo je škoda, lebo určite by to mohlo viaceré momenty výrazne zintenzívniť. Atmosféru mala síce hra peknú a odniesol som si z nej melancholický pocit krás i útrap každodennej všednosti, ale bohužiaľ asi v žiadnom smere nevyužila svoj potenciál.
Príbehy sú úplne bez dialógov v audio alebo textovej podobe, čo v nich vytvára akúsi lyrickosť napriek tomu, že sú dejové. To je možné dané aj veľmi peknou (aj keď kompozične skôr tradičnou gitarovou) sprievodnou hudbou so ženským vokálom, ktorého texty asi možno považovať za nápovedu k deju. Napriek spomínanej absencii dialógov som mal pocit, že možno s výnimkou posledného príbehu losa a príbehu námorníka, nebol i tak poskytnutý dostatočný priestor na to, aby boli zaujímavé a práve losí príbeh dokázal zasiahnuť emočne tým, že sa odohrával v priestore dlhých rokov.
Ja chápem, že naratív bez slov je ťažší, no i tak mi prišiel nedotiahnutý a autorský tím bol na tento koncept asi málo skúsený. Druhú výhradu mám hlavne k nevyužitiu herného média - inými slovami hra neobsahuje takmer žiadne herné prvky, len chôdzu a občasné odkliknutie, čo je škoda, lebo určite by to mohlo viaceré momenty výrazne zintenzívniť. Atmosféru mala síce hra peknú a odniesol som si z nej melancholický pocit krás i útrap každodennej všednosti, ale bohužiaľ asi v žiadnom smere nevyužila svoj potenciál.
Pro: atmosféra, dva zo štyroch príbehov, príjemná hudba a grafika
Proti: dosť premárnený potenciál