Pro pohodlnější navigaci i přístup k pokročilým funkcím Databáze-her.cz doporučujeme povolit si ve svém prohlížeči JavaScript.

Komentáře

Life is Strange: True Colors

  • PS5 95
Life is Strange: True Colors je moja prvá hra z tejto série. Do jej hrania som sa pustila s predstavami o tom, že príbeh bude cheesy s plno neoriginálnych teenage drama momentov. A že ho prefrčím bez veľkého emocionálneho pozastavenia.

Opak bol pravdou.

Hra je rozdelená, do piatich kapitol, v ktorých sa vyskytujú emotívne okamihy a rozhodnutia, ktoré ovplyvnia koniec hry. Po tom čo hráč dohrá hru, môže si jednotlivé kapitoly zopakovať a zmeniť rozhodnutia. Ja som to neurobila, keďže mi tie kapitoly prišli celkom dlhé. Ak by som si mohla vybrať,  brala by som viac, ak by boli o niečo kratšie a za to ich bolo o niečo viac. Hoci rozumiem, že v rámci príbehu dáva zmysel to, ako bola hra rozdelená.

Life is Strange: True Colors je plná emócií.
Hlavná hrdinka prichádza do malého mestečka za bratom, kde ma začať nový život. ( Do toho mesta som sa na prvý pohľad zaľúbila. Bol strasne klišovitý ale hneď by som si vedela predstaviť v ňom žiť.) Má zvláštnu schopnosť, cíti emócie druhých a určitým spôsobom ich dokáže ovplyvniť a využiť. Na začiatku som sa bála aby to nebolo ,,too much" a aby ma hra kvôli tomuto nereálnemu prvku neprestala baviť. Našťastie to všetko perfektne zapadlo do príbehu a osviežilo to hrateľnosť. Keď sa jedná o pocity, tak nesmiem zabudnúť, že sa veľká časť hry sústredí aj na rozvýjanie vzťahov s (nie len) opačným pohlavým. To či a ako som sa rozhodla pomôcť obyvateľom mestečka, sa ( ako hore spomínané) ukázalo na konci hry.
Sám príbeh a jeho výviv ma viackrát dosť prekvapil a tak som sa vôbec nenudila.

Hra je často sprevádzaná hudbou. Na viacerých miestach má hráč možnosť sa zastaviť a vychutnať si ,,tichý" moment, na pozadí ktorého hrá nejaká pesnička. Mala som rada tieto okamihy.
Hlavná hrdinka hrá tiež na hudobný nástroj a v jednej kapitole si zahrá na pódiu ako gitariska.

Inak, veľmi oceňujem LARP časť. Tá bola neskutočne skvelo urobená a priniesla mi množstvo zábavy.

Dúfam, že sa v budúcnosti ešte nejakého toho Life is strange s podobnými kvalitami dočkáme. Určite budem mať v pláne sa do toho pustiť.

Pro: Larp, príbeh, množst o menších interakcií s obyvateľmi mestečka, hudba

Proti: dĺžka kapitol

+7

Hogwarts Legacy

  • PS5 90
Táto hra bola splnením môjho sna.


Možnosť sa detailne prechádzať po Rokforte a zažiť tú jeho jedinečnú atmosféru u mňa vyvolávala pocity eufórie dokonca dlhé hodiny od počiatku hrania.
Hneď prvou milou vecou bolo, že som si mohla preniesť charakter, ktorý som si vopred vytvorila na Wizarding World, do hry a dokonca aj moja palička sa mi do nej presunula. Ako veľký potterfan mi to príde úžasné a magické. No a keď mi potom nasadili na hlavu klobúk a fakt mi vyšiel Chrabromil, ktorý tiež korešpondoval s preneseným charakterom, tak som bola v siedmom nebi. Vôbec som nevedela, že je to takto možné.
Plusom bolo ale aj to, že som sa mohla nakoniec sama rozhodnúť, do ktorej fakulty chcem ísť naozaj a klobúk sa potom tak aj zachoval. Zo zvedavosti som si po skončení hry vytvorila novú postavu a vydala sa do iných fakúlt, aby som sa pozrela do ich klubovní. Fakt to odporúčam, pretože mi prídu jedinečné a možno aj trošičku zaujímavejšie než tá chrabromilská. Tú je totiž vidno aj vo filmoch. Škoda je, že v rámci príbehu nie je možnosť sa do iných klubovní určitým spôsobom dostať a takto si ich prehliednuť.

Samotná atmosféra Rokfortu je nezameniteľná. Vývojári urobili veľký kus dobrej práce a všade sa to hmýri maličkosťami, ktoré stoja za obzretie. Človek môže postávať pri hlúčiku ľudí a sledovať ich interakcie, ktoré bývajú často vtipné, alebo len porozovať duchov, brnenia a školských elfov, ktorí majú niekedy veľmi zaujímavé animácie. Osobne ma zaujala aj časť hradu, kde hrajú samotné hudobné nástroje alebo orchester žiab. Po vizuálnej stránke sú tieto kulisy určite niečo čo si prial každý fanúšik. Dokonca sme dostali možnosť pozrieť sa aj do kuchyne.

Nechcem veľmi zabŕdať do príbehu, ten by si mal hráč užiť sám, chcem len podotknúť, že mňa osobne neurazil ale ani nenadchol. Osobne vnímam ale to, že sa to celé odohrávalo ešte pred udalosťami z knihy, fajn a myslím, že si týmto tvorcovia mohli dovoliť aj trošku viac. Čo sa týka vedľajších misií, tie sa dosť často sústredili na mojich kamarátov zo školy. Už len to, že to neboli len kamaráti z vlastnej fakulty, bolo skvelé. Mala som pocit, akoby tu rozdiely medzi nimi nehrali takú veľkú rolu. Tieto dejové linky sa tiahli celým hlavný dejom a určitým spôsobom spadali aj do povinných misií. Vrámci nich som sa mohla pozrieť úplne všade a veľkú radosť mi urobilo aj to, že som mohla vidieť veľa magických stvorení. Dokonca aj Kentaurov. Hoci tí hrali oveľa menšiu rolu, než by som si priala.
Jedna časť hry sa dokonca sústredila na to, aby som ich čo najviac pochytala ( Gotta catch'em all ) a priniesla ich do nového domova. Vždy keď som ich chytala som si ale pripadala čudne a mala som pocit akoby som ich oberala o slobodu. Väčšina z nich totiž nebola v bezprostrednom ohrození života, ako mi to hra chcela nahovoriť.

Keď spomínam vedľajšie misie, tak nemôžem nespomenúť jednu extra. Tú som dostala k nákupu hry a neviem, či je normálne voľne dostupná alebo nie. Jednalo sa o akoby haloweensku úlohu a tam som mala konečne pocit, že sa v hre deje mágia. To čo sa dialo s levelmi ma neskutočne bavilo a viac tohoto by som brala všetkými desiatimi.

Hogwarts Legacy netvorí len zámok Rokfort alebo po anglicky Hogwarts ale aj okolná krajina.( dokonca aj Rokville (Hogsmeade) ) Tá sa dá brázdiť na metle alebo dokonca Hypogrifovi. Juhuu, to bol ale zážitok, keď som prvýkrát prelietala ponad jazero, k tomu hrala skvelá hudba v pozadí a môj Hypogrif sa letmo dotkol hladiny. Alebo keď som dupla na turbo a svišťala okolo vežičiek hradu a okolitých dediniek. Tento pocit mi nikto nevezme a bol jedným z mála plusov, ktoré veľká krajina priniesla. No a tá je príliš obrovská. Aspoň pre moje potreby. Keby ju tak okresali o polovicu, myslím, že by sa nikto nehneval. Hlavne sa to odráža na kvalite minihrách, ktoré sa všade tade povaľujú. Hráč musí robiť to isté stále dokola. Niekedy sa na kopci nachádza tento typ hádanky, inokedy zase tento ale inak je to stále to isté. Tie všetky minihry ako Merlin's trials, hľadanie astronomických stolov alebo praskanie balónov prináša do priechodu hry jedine extra nepotrebné hodiny. Zhustený obsah na menšom priestore by ma zabavil viac.

Ďalšími vecami, ktoré ma od začiatku dosť štvali bol nedostatok miesta v inventári. Hráč v priebehu hry zbiera oblečenie a to fakt veľmi rýchlo. Skoro každá truhla obsahuje nejakú časť a odomykanie nových slotov sa nedeje až pokial sa človek nedostane do určitej úrovne hry. A tak to všetko čo sa nazbiera sa musí buď predať alebo zničiť. Našťastie jednotlivé modely oblečenia ostávajú uchované a tak si človek môže vybrať čo mu pasuje. To bol ale tiež kameň úrazu. Pokial som narazila na niečo noseniaschopné, tak som bola celkom frustrovaná. Hlavne mi dosť vadilo, že hra mala v sebe akoby bug, že pri krátkych vlasoch a nasadenom klobúku, sa zo mňa stala holohlavá postava. To som vyriešila zmenením hlavného účesu o trochu dlhší. Takže za mňa by sa fashion v tejto hre mohol o čosi polepšiť.

K mojej nespokojnosti prispela aj úroveň hádaniek a rébusov. Ja vlastne ani neviem pre koho boli mienené. Mám pocit, akoby celý fan service stál na popredí a to ostatné len aby tam bolo. Alebo to tvorcovia fakt mysleli pre ľudí, ktorý s hraním nemajú veľké skúsenosti.Na prstoch jednej ruky by som spočítala tie hlavolamy, ktoré stáli za to a to je fakt smutné.

Na koniec musím spomenúť ešte jeden aspekt, ktorý ma sklamal- otváranie zámkov. To malo tri stupne a všetky boli identické. Takže ani pri trojke nenastal žiaden posun v obtiažnosti. No a level design, v ktorom si otvoríš dvere typu 2 aby si sa dostal na schody končiace dverami typu 3( samozrejme ten ešte otvoriť nedokážeš), mi príde úplne mimo.

Hranie Hogwarts Legacy ma bavilo, no ak by nešlo o svet Harry Pottera, bola by to len priemerná hra s podpriemernými hádankami a určite by nedostala toľko percent ako som jej dala.
+12

Moonlighter

  • Switch 85
Moonlighter predstavuje pre mňa veľké prekvapenie. Po tom, čo sme ho získali v príjemnej zľave, som si povedala, že veď obrázok hry vyzerá zaujímavo, tak to skúsim. Osobne sa neradím k veľkým hráčom hier s pixelovou grafikou, preto som si skôr myslela, že si hru skúsim tak 20 min a skončím s ňou.

Strih

Po viac ako 20tich hodinách som porazila posledného bossa.

Hra obsahuje 4 základné dungeony, každý sa skladá z 3 poschodí, na konci ktorých čaká miniboss. A úplne na konci boss.Vo väčšine prípadov som musela týchto bossov viackrát opakovať aby som si zistila aké vzorce útokov majú v repertoári. Súboje boli však zo začiatku dosť ťažké, až pokial som si trošku nevylevelovala zbraňe a zbroj. Potom som sa dostala do správneho rozpoloženia a nepriatelia na nižších leveloch pre mňa už neboli výzvou. Hráč sa ale nepreleveluje, keďže Sa zbroj a zbrane dajú vylepšiť na každej úrovni iba obmedzene.

Hlavnou vecou čo ma pri hraní držalo bolo to, že tu nešlo iba o bojovanie v dungeonoch ale aj následné predávanie itemov, ktoré človek získal, ako aj zveľaďovanie obchodu a mestečka.Keď som mala pocit, že mi to v dungeone nejde, alebo, že som si nazbierala peknú zbierku drahých predmetov, ktoré sa oplatí predať, tak som ho jednoducho opustila a sústredila sa na zvyšovanie kapitálu, ktorý sa dal neskôr investovat a tak sa mi mešec peňazí naplňoval, az v ňom boli diery.

Predávanie malo zaujímavý systém, v ktorom hrala ponuka a dobyt veľkú rolu a nasýtenie trhu sa odrážalo na cene. Subjektívne mi tento level obchodu vyhovoval a slúžil ako milý oddych od bojov.

Aj keď som sa v hre nevyhla krátkodobému grindu, aj tak by som hru jednoznačne odporúčila ďalej a kľudne si ju zas niekedy zahrala.
+10

Deponia

  • PC 75
Pri hraní Deponie som mala pocit, akoby som sa vrátila do starých čias, kedy bolo hranie adventúr mojou alfa a omegou. Za stolom s myškou ruke som skúšala kadejaké kombinácie predmetov, ktoré nedávali zmysel ale nakoniec sa zázrakom vždy našla tá správna. Ani v Deponii nebola núdza o divné riešenia hádanok, pri ktorých som si hlasno povzdychla. Našťastie ich nebolo až tak mnoho a tak mi to neprišlo až tak strašné. Keď si človek zvykne na mentalitu hry, tak sa tak nejak prispôsobí aj tým rébusom.

V Deponii hráme za Rufusa, človiečika, ktorý chce opustiť svoju rodnú planétu a nič ho neodradí od tohto cieľa. Príbeh je celkom fajn, dokonca ma ta prvá časť natoľko navnadila, že premýšľam, že si kúpim ďalšie časti. Lebo veď hra bavila, čo mi ale liezlo na nervy bol Rufus. Na začiatku som s nim sympatizovala ale čím dlhšie som hrala, tým viac mi bol otravný. Ale zase dávam mu za to aj bod k dobru, keďže má určitý charakter, ktorý bol konzistentný až do konca. Niektoré jeho dialógy mohli byť ale vypustené.

Ostatní obyvatelia mestečka, boli v celku zaujímaví. Osobne sa mi páčil najviac starý pán Doc, ktorý mi nie raz pomohol a ľúto mi bolo Boza, taký dobráčisko. Toni by určite nevyhrala sympaťáčku roka ale papagáj mi bol dobrým kamošom. No a nesmiem zabudnúť aj na poštového robota, ktorý so mnou zdieľa obľúbenú činnosť.

Som rada, že som sa do Deponie pustila. Nepovedala by som, že je to najlepšia adventúra sveta ale stačí na solídnu zábavu.

Ja si predsa tie ďalšie časti kúpim.
+14

Super Mario Bros. Wonder

  • Switch 90
K Mario Wonder som sa dostala hlavne vďaka gaučovému coopu. Nebudem si nič nahovárať, žiadny Mário expert nie som. Robí mi problém bežať a súčasne presne skočiť tak aby som nedopadla do jamy. Takže coop, vítam ťa s otvorenou náručou.

Hranie s niekym pomáha hlavne, keď človek umrie, tak sa jeho duch dokáže spojiť so spoluhráčom aj keď nie je pripojený na internet. Inak je táto možnosť dostupná aj pre hráčov, ktorí sa stretnú v jednom levely a sú v spojení cez internet. Ďalšie plus coopu vidím aj v tom, že ma môj spoluhráč hecoval a tak som zvládla aj pasáže, ktoré by som inak nedala.Negatívum ale je, že jeden z hráčov je vždy kapitán a ak sa on pohne dopredu a obrazovka s ním a ten druhý hráč je príliš pomalý a zaostáva, hra ho ,,zabije" a v podobe ducha ho presunie ku kapitánovi. To mi dosť liezlo na nervy, keďže ja som väčšinou bývala ten pomalší člen.
Čo vidím ako pozitívum pre rodiny s deťmi je, že tí, ktorí nie su veľmi zdatní v hraní, môžu hrať za postavy, ktoré nemôžu zomrieť a tým pádom sa tým neskazí ani zážitok z hrania.

V hre sa nachádza 6 hlavných svetov, ktoré sa odlišujú v mnohých aspektoch. Nie len okolie ale aj nepriatelia sú v každom jedinečné. Čím človek prechádza ďalej, tým sa stretáva aj s viacerými mechanikami. Niektoré by som si priala vidieť a zažiť viackrát a myslím si, že mnohé mali veľky potenciál, ktorý nebol využitý do maxima.

To ako hra vyzerá môžem hodnotiť iba pozitívne. Vždy mi príde na rozum jedna vec. Ako je možné, že na jednej strane možu vznikať takto pekne vyzerajúce hry a na tej druhej strane máme nové pokémon hry. Ako nič proti gustu ale... ok teraz nejde o pokemon hejt. Chcela som len vyzvihnúť krásnu rozprávkovú grafiku, ktorá hru sprevádza. Či sa jedná o pekné spracovanie hlavných hrdinov alebo o animácie, ktoré majú NPC a nepriatelia. Je to celé niečo, na čo sa dá hrozne dobre pozerať.
Levelý sú označené hviezdičkami. Čím väčší počet, tým tažší level. Úprimne, väčšina levelov je ale jednoduchých. Tie, ktoré predstavujú výzvu sú hlavne v špeciálnom svete a z tohto sveta musím vypichnúť jeden level, kde človek musí skákať z platformy na platformu, do rytmu a súčasne rýchlo, lebo tieto platformy časom miznú a že je ten čas sakra krátky nemusím asi prízvukovať. Toto je jediný level, ktorý som nezvládla dať a nebyť spoluhráča, nebol by ani prejdený. Takže znova, vďaka coop.

Na začiatku som spomínala, že nie som šikovný Mário hráč. To ma ale neodradilo od toho aby som si hru užila. Prechádzanie levelov a hľadanie výziev ma napĺňalo potešením a každá zdolaná Wonderful vlajka na konci levelu ma poháňala vpred.

Som pripavená na ďalšiu Mario hru.
+8

Deus Ex: Mankind Divided

  • PS5 85
Na začiatku hry prišli obavy, či ju vôbec budem schopná hrať, keďže mi pohľad prvej osoby nesadol a dokonca ma mňa pôsobil mätúco. Je to totiž už nejaká doba, kedy som naposledy hrala podobnú hru. Našťastie som si po čase zvykla a tak som si užila všetko čo Mankind divided ponúklo.
Nehrala som predchodcu, ale nijak mi to zážitok neskazilo. Takže ako úplny nováčik môžem povedať, že aj takto tá hra priniesie veľa zábavy.


Nejaký ten moment trvalo zvyknúť si na akoby dvojaké ovládanie. Raz z prvej osoby, druhýkrát z tej tretej. Nejak mi to na začiatku nepasovalo ale akonáhle mi to vrástlo pod kožu, nevedela som sa od hry odtrhnúť.
Mala som pocit akoby som hrala hitmana ale inak. Mojím denným chlebom bolo hľadanie ventilačnej šachty, ktorou sa môžem nepozorovane dostať na miesto, hľadaním ukrytých miestností a tichým uspávaním nepriateľov. Veľkú časť zámkov som samozrejme hackovala, hoci na začiatku som vôbec nerozumela ako to celé vôbec funguje. Vyskočili na mňa rôzne grometrické tvary, pospájané do akejsi mapy. Mala som naozaj problém sa v tom vyznať. Nakoniec som ale ten prvotný zásek prekonala a  stala sa zo mňa kráľovna v hackovaní. No a niekedy som len použila hackovacie zariadenie, ktoré tú prácu urobilo za mňa. Veď keď už mám ten prístroj v inventári tak ho aj použijem.


Dala som si záväzok, že celú hru prejdem bez zabitia nepriateľa. Čo sa mi podarilo ( získala som achievment pacifista) ale kvôli divnej náhode, kde mi nepriateľ zabil jedno celkom dôležité NPC som si uzamkla ďalšie questy. Až neskôr som sa dozvedela, že táto postava v nich mala zohrať dôležitú úlohu. Na jednej strane ma to zamrzelo na tej druhej som si povedala, že to takto asi malo byť a šla som ďalej. Inak mi metóda s tichým omračovaním nepriateľov dosť vyhovovala. Zamieriť- streliť-odpratať telo do kúta- vylootiť. Nie vždy v tomto poradí ale nevadí. Omračovanie nepriateľov ma stálo ale celkom kopec času a hlavne loadovania..a loadovania... a loadovania.


Inak to nebol ale jediný prípad kedy som nemohla dokončiť quest. Raz sa mi zase stalo, že sa mi NPC dôležité pre quest vôbec nezjavilo alebo to bolo možno preto, že som v danej oblasti už raz bola a jedno z NPC omráčila. Logicky by mala byť informácia, ktorú som hľadala pri omráčenom tele. Tá tam ale nebola a  nakoniec bol celý quest zvláštne ukončeno-neukončený.


Vopred som si o hre nič nezisťovala, takže keď ma hodili do Prahy, kde dokonca niektoré z NCP hovorili aj česky, bola som v siedmom nebi. Človek mohol dokonca počuť aj známe české hlasy. To je tak pekné počuť a čítať príbuzný jazyk. V tejto dobe to nie je až take bežné. Inak vtipné bolo aj to, ako zvláštne boli niektoré miesta vyslovované anglicky hovoriacimi dabérmi. Napr. taká Růžička. Alebo aj preklad cedúľ- ,,Do not Enter- Nezadávejte". Ale nevadí, snaha sa cení.


Sama seba sa pýtam ako je možné, že mi táto hra prechádzala pomedzi prsty tak dlho. Bola to super hra.
+17

Samorost

  • Android 80
Konečne som sa dostala aj k jedničke.

Netypicky som sa s Amanitou zoznámila až s ich neskoršími hrami ako Machinarium a Botanicula a prvý Samorost mi pristál na tanieri až teraz. Hrať ho na mobile mi prišlo ako najlepší nápad skrátiť si dlhú chvíľu cestou do práce. Jednoduché ovládanie na dotykovej obrazovke tomu určite dopomohlo.

Od prvého Samorostu som čakala point and click adventúru, ktorá bude štýlom pripomínať neskôr vydané hry od Amanity. Grafika zodpovedala presne tomu, čo som očakávala ale hratelnosť mi prišla o dosť zjednodušená. Samozrejme pri dĺžke hry a tomu, že to bola prvotina, to dáva zmysel a nijak mi to nevadilo. Beriem to tak, že sa Amanita s každým jedným dielom zlepšovala až do podoby, ktorú vidíme dnes.

Človek by nemal byť pripravený na príbeh typu AAA hry, skôr na niečo milé, čo mu po kliknutí na obrazovku vytvorí úsmev na tvári. Či sa jedná o roztomilú animáciu alebo zvukový efekt, srší z toho Amanita. A ten kto ju má rád, bude mať rád aj Samorost 1. U mňa to tak rozhodne je.
+15

Phoenix Wright: Ace Attorney − Trials and Tribulations

  • DS 90
Táto hra predstavuje moje tretie stretnutie s Phoenix Wright-om a jeho ,,crew". Predchadzajúce  hry mali u mňa veľký uspech, takže som išla takpovediac na istotu.

Pre toho kto nemá žiadnu skúsenosť s touto značkou by som odporúčala začať od prvej hry, keďže sa v nasledujúcich častiach jemne spomínajú udalosti z tých predchádzajúcich a hlavne človek stretne viacero známych postáv, no neznalosť sveta neuberie nič na zážitku.

Hráč sa zhosťuje úlohy právnika Pheonix Wright-a a snaží sa dokázať nevinu obžalovaného. Na to aby to dokázal, musí prehľadávať miesto činu, rozprávať sa so svedkami a dbať na malé detaily. Práve tieto detaily sa na súde premenia v to okázalé ,,Objection". Ktoré mimochodom, po stlačení tlačidla na konzole, môžete sami vysloviť a hra to zaznamená. No nie je to cool?
Niekedy bijú tieto malé nezrovnalosti do očí, inokedy musí hráč potrápiť svoje šedé buňky moskové.

Čo mňa najviac baví na tejto sérii je humor. Hra si robí srandu sama zo seba. Či sa jedna o prihlúpleho detektíva, nekompetentného sudcu alebo prehnane afektovaných žalobcov.
Svedkovia patria taktiež do samostatnej kategórie. V jednej chvíli sledujete roztomilé dievča, okolo ktorej poletujú motýle a v tej druhej, po vyslovení objection, je z tých motýľov iba popol a z milej dievčiny je odrazu fúria schopná zabiť pohľadom. Toto je niečo, čo je pre mňa robí hru jedinečnou a zapamätateľnou.

Hra sa skladá z viecerých prípadov, ktorých obtiažnosť stúpa od prvého k poslednému, takže sa môže zdať, že je na začiatku všetko jednoduché ale neskôr sa môže objaviť zádrhel, ktorý vas nepustí ďalej. Je treba presedlať na logiku hry a niekedy zvoliť odpoveď, ktorá by vám hneď nenapadla ako tá správna. Niekedy sa stane ale aj to, že  aj keď človek vie ako vo výsledku príbeh dopadne, musí ale ešte predtým niekoľkokrát odbočiť aby dosiahol vytúžený koniec.

Teším sa keď sa ďalšie časti tejto série dostanú na switch, lebo viem, že to bude zaručená zábava.
+12

Inscryption

  • Switch 100
Prebúrať všetky steny, prebúrať všetky steny sa dá.


Už jedna slovenská kapela predpovedala príchod tejto hry.

Vlastne ani neviem čo mám na opis tejto hry napísať. ,,Iba" kartová hra určite nestačí. Inscryption je jedičný zážitok, ktorý kĺbi dômyselne prepracovaný kartový systém s vecami, ktoré človek od tejto hry neočakáva.

Išla som do toho s myšlienkou, že určite budem ťažko prehrávať, keďže nie som v tomto type hier doma. Komu sa predsa chce opakovať tie isté levely stále dookola a dookola. A áno, aj sa stalo, že mojé šedé bunky mozgové nespolupracovali tak ako mali, ale každá prehra priniesla niečo nové, každá prehra bola vlastne priepustkou ďalej.

Nie je tajomstvom, že sa hra skladá s viacerých častí. Niektoré zaujmú viac iné o máličko menej ale všetky sú výnimočné a dávajú celej hre ten svojský nádych. Hĺbku? Tá hĺbka je nákazlivá a ženie hráča vpred za novými objavmi.

Samotný dizajn hry bol pre mňa veľmi zaujimavý a perfektne zakomponovaný do herných prvkov. Myslím, že ak má človek rád rozmanitosť, tak si príde na svoje. Štýl strieda štýl, karty sa menia v priebehu hrania a hráč pomaly prichádza na to čo sa deje. Či?

V úvode by mi ani nenapadlo, že by som Incryption mohla dať 100%. No a stalo sa. Toľko hodín dokonalej zábavy a prekvapujúcich momentov si to predsa len zaslúži.
+10

Medusa's Heart of Stone Chapter 01

  • PC 70
Táto hra skončila skôr ako začala, čo je veľká škoda. Práve som sa tešila na to čo mi príbeh prinesie a ono je koniec.

Nečakala som od Free to play hry, že ma tak zaujme. Nie len sľubným dejom ale aj veľmi pekným grafickým spracovaním.

Už ten názov hry napovedá, že máme čo dočinenia s Medúzou a to prosím pekne v hlavnej role. Medúzu som si vždy predstavovala ako takú zlú harpiju, ktorá všetkých premení na kameň a určite by som ju radila do polohy záporáka než hrdiny. V tejto hre sa na ňu pozrieme práve z toho druhého hľadiska. Osamelé stvorenie, ktoré hľadá spoločnosť a neváha pomôcť osobe v núdzi.
Začiatok s hľadaním partnera mi prišiel celkom originálny a vtipný. Hlavne ten potenciálny partner ma pobavil a trochu ma zamrzelo, že som si ho iba tak zo srandy nemohla vybrať.  Ale inak mi prišlo Madúzy aj trocha ľúto. Keď si človek predstaví v akej mizérii sa celý život nachádza, no, nebolo by mi všetko jedno.

Ďalšia vec, ktorá ma podobne ako dĺžka hry, zaskočila, bol súbojový systém. Ó Páni. Keď som nezomrela aspoň 20 krát tak ani raz. To zkameňovanie nepriateľov mi prišlo veľmi ťažké a až na konci hry som zistila ako to správne robiť. Potešila som sa, že som na to prišla a priala som si ďalší súboj, no a potom prišiel záver.
Nie len v súboji, dokonca aj v plížení som dosť failovala. Nie, že by dané pasáže boli náročné, no človek musel ukrytie sa presne naplánovať a stihnúť to v krátkom čase. No a moja netrpezlivosť tu zohrala tiež nemalú úlohu.

V hre som mala možnosť vojsť do mesta, porozprávať sa s jeho obyvateľmi a pomôcť im s ich malými starosťami. Táto časť sa mi páčila a trošku ma vrhla do detstva, keď som hrávala point and click adventúry.

Moj fazit je: Je to pekná adventúrka, s možným potenciálom ale chce to pridať na dĺžke/ množstva obsahu, ktorý (dúfam) ešte dostaneme.
+11

Deliver Us the Moon

  • PS5 70
Po akčnejšom začiatku roka som mala chuť na niečo pomalšie a intímnejšie, preto som siahla po Deliver us the moon. Myslím, že to čo som očakávala sa aj naplnilo.

Hra je takpovediac walking simulátor so zabudovanými hádankami, ktoré svojou obtiažnosťou nepredstavujú veľkú výzvu. Ako napovedá názov, príbeh sa odohráva na mesiaci, kam sa aj sám hráč po úvode vyberie. Ten je vyrozprávaný prostredníctvom vizuálnych záznamov a všadeprítomých zápiskov. Tie som sa snažila poctivo čítať ale tu a tam som to predsa len trochu odflákla. Spomínané ,,video" záznamy ma ale bavili viac. Bolo zaujímavé vidieť čo presne sa dialo na danom mieste a k čomu to viedlo. Niektoré chvíľky ma dokonca prekvapili a navnadili na pokračovanie. Chcela som vedieť ako sa príbeh vyvinie ďalej a či v tom ja, hráč, zohrám ešte nejakú významnú rolu.

Predstavovala som si, že hra bude celá jednotvárna, preto ma milo prekvapilo, keď sa v nej párkrat našla aj akčnejšia pasáž. Aj keď som na začiatku písala, že som si chcela trochu oddýchnuť, prijala som tieto momenty s radosťou, keďže sa jednalo o oživenie monotónnejšieho priebehu hry. Prvky ako prelety vesmírom alebo ukrývanie sa pred nepriateľom bez možnosti zaútočiť neboli vyslovene ťažké ale človek to mohol v každej chvíli pokašľať. Našťastie ukladanie prebiehalo bez problémov a ja som tak komplikovanejšie pasáže mohla zopakovať.

Deliver us the moon nie je hra, o ktorej by som tvrdila, že ma nejakým spôsobom ovplyvnila ale určité chvíľky mi isto ostanú v pamäti.

PS: malé vypichnutie na záver, hudba v pozadí bola skvelá a dodávala hre autentickejší nádych.
+13

Donkey Kong Country

  • Switch 70
Nikdy by som si nepomyslela, že by som sa práve ja pustila do takej starej hry ale človek aj vďaka výzve posúva hranice komfortnosti.

Ak mi niekto povie, že Souls žáner je ťažký, tak to asi nehral tieto staré hry. ( Alebo som iba ja padavka :) ) Každá malá chyba je potrestaná. Nesprávny skok, kotúľ alebo úder môže znamenať smrť. Vďaka Bohu, že som to hrala na switchi a nie na pôvodnom Super Nintende. To by som v žiadnom prípade nezvládla. Nie len kvôli tej presnosti ale aj kvôli veľkej repetitívnosti. V hre sa nachádza zopár levelov, ktoré sa neustále opakujú. Nepriatelia sú umiestení rôzne ale človek má pocit akoby daný level hral už 20krát. A ak by som mala tieto levely opakovať znova a znova, tak by som to jednoducho vzdala.
Klobúk dole hráčom a hráčkam, ktorí v tej dobe, keď hra vyšla toto ,,pařili" a boli v tom dobrí.

Nie len levely ale aj nepriatelia sa dosť často opakovali, ale vlastne čo by som od takto starej hry chcela? Som vlastne rada, že sa tie príšerky a zvieratká vyskytovali aj v rôznych farbách. Niektoré novodobé hry nemajú ani toľko rozmanitosti.

Najviac som neznášala sršne a čo sa týka levelu, tam mi najviac imponoval ten vodný. Jednotlivé hviezdice a žraloky mi nerobili až také veľké problémy a rada som jazdila na tej veľkej rybe.

Hra obsajuje veľké množstvo bonus levelov. Do pár som sa dostala a to zbieranie banánov ma dosť uspokojovalo. Do ďalšieho hľadania tých zvýšných sa ale nechystám.

K záveru hry, som si už vravela, kedy už bude koniec? Hranie tejto hry bolo celkom vyčerpávajúce aj keď nemôžem tvrdiť, že by nebavilo.
+14

Xenoblade Chronicles 3

  • Switch 80
Po Witcherovi 3 som si vravela, že už nesmiem tak skoro hrať dlhú hru. Strih.
Po 4 mesiacoch som dokončila Xenoblade 3. Niekedy mám pocit, že som bola príliš naivná, keď som si myslela, že takto rozsiahle JPRG dám do pár týždňov. A to vlastne nemám všetky vedľajšie misie ukončené. 140 hodín a dobrodružstvo pokračuje.

Po Xenoblade 1 a 2 bolo nemysliteľné, že by som tú 3tiu časť preskočila. Takže s čistým štítom, nepoškvrnená spoilermi som sa na začiatku roka do tohto majstrovského diela pustila. Z jednej strany som počula pozitívne, z druhej strany zas negatívnejšie názory. Nenechala som sa odradiť a chcela som si vytvoriť názov vlastný.
Ako som spomínala, predchádzajúce časti som mala už odohraté, takže som približne vedela do čoho sa púšťam. Rozsiahle mapy, množstvo preskúmavania alebo zložitejší bojový systém. Všetko som to aj dostala. Či ma to celé ale uspokojilo, sa dozviete v nasledujúcej epizóde...

Robím si srandu. Idem radšej rovno na to.

Aj po tých rokoch, čo máme doma switch ma stále táto konzola uchvacuje a ukazuje aký ma potenciál. Samozrejme, že sa nedá porovnávať so špičkovými PC ale to čo nám v tejto hre predviedla, bolo pre mňa jednoznačným ukazateľom toho, že hry na Schwitchi vedia byť nie len dobré bežiace ale aj vyzerajúce zdroje zábavy. Párkrat sa mi síce stalo, že hre chvíľku trvalo pokiaľ sa načítala cutscéna alebo animácia, ale nebolo to nič, čo by ma veľmi znepokojovalo. Inak bežala hra velmi plynule a bez problémov.

Grafika. Tu sa dostávam do bodu, kde som na začiatku ostala trochu sklamaná. Prostredie hry mi prišlo veľmi fádne. Všade samý kameň, hnedá alebo šedá farba. Keď človek prišiel k nejakej skale alebo previsu, tie textúry nevyzerali vôbec dobre.  Prvých pár lokácií mi ukázalo iba úžasnú nudu. Až som sa bála, že to takto bude celý čas. Našťastie to tak nebolo a dostala som aj farby. V niektorých lokáciách ich bolo dokonca až príliš a vyzeralo to celé trochu neprirodzene. No ale čo, chcela som trochu vzrúša, tak som ho aj mala.

Ako to v hre vlastne vyzerá? Jednotlivé lokácie sú pospájane do mapy. V nej si človek vyberá do ktorej oblasti sa pustí. Tento prvok hodnotím tiež dosť negatívne. Mapa mi prišla tak neskutočne neprehľadná a názvy lokácii nezapamätateľné, že doteraz poriadne neviem, kde sa čo ako volalo. Preklikávanie sa cez to množstvo oblastí mi prišlo nepraktické. Lokácie mali, ako v predchádzajúcich častiach, warp pointy. Tieto boli raz lepšie, raz horšie umiestnené. Čo človeku ale pomáha je fakt, že ak zabije bossa, tak sa na to miesto môže tiež premiestniť. No a keďže svet Xenoblade tvorí množstvo tu a tam umiestnených bossov v rozľahlej krajine, ich zabitie uľahčuje aj samotný transport hlavných hrdinov po oblasti. Tento prvok hodnotím dosť pozitívne a hlavne je v nejskoršej fáze hry dobré, že človek vie, kde bol jednotlivý boss porazený.
Okrem hlavných bossov sa v hre premáva neskutočne veľa minibossov alebo skôr silnejších protivníkov, označených modrou farbou, ktorí hráčovi po zabití dajú viac EXP a lepší loot. Čo mi vadilo pri súboji s týmito potvorami bolo, že po ich zabití vyskočila vždy ale vždy tá istá tabuľka, ktorá mi povedala, o koľko percent viac som dostala experience points a ďalšie veci. Pri každom z tých stoviek monštier stále to isté. Úplne rovnaká tabuľka. Prerušenie súboja, zvučka a tabuľka, ktorá mi bola úplne na nič. Je to maličkosť, ktorá asi veľa hráčom nevadí, no mne príde ako úplne zbytočná strata času. Raz mi to stačilo vidieť aby som vedela co očakávať.

Samotné monštrá boli často zrecyklované alebo takmer zrecyklované modely z predchádzajúcich hier, čo mi ale vôbec nevadi. Ono to vlastne dáva dosť veľky zmysel, keď sa na to človek pozrie z hľadiska príbehu. V každom prípade sa mi vôbec nezunovalo pozerať sa na obrie gorily, dinosaurov alebo vtákov. Jeden z mojích úplne najobľúbenejších exemplárov bol Vollgul a jemu podobný Boss. Taký pekný pokémon by z neho bol.

Novinkou v hre je, že hráč narazí na skupinu monštier, ktoré proti sebe bojujú a môže sa pridať k jednej strane a získať tak odmenu. Táto možnosť tu ale stále ostáva aj potom čo hráč už pomohol a vždy keď príde k blízkosti tejto skupiny, vyskočí mu tabuľka s možnosťou pomoci. Človek môže takto zbierať EXP, mne avšak stačilo, keď som pomohla raz. Inak som sa snažila oblúkom danému súboju vyhnúť.

Súbojový systém je zase raz originálny a s množtvom protivníkov, ktoré hráč musí poraziť sa mu dostane do krvy. Nepríde mi až tak zložitý ako napr. Xenoblade 2 ale taktiež nie tak uspokojivý ako v 2. Chain Attack je opäť raz jeho súčasťou a tam až človek vidí, čo za damage je možné spôsobiť. Bola to taká súťaž pre mňa samotnú, bojovať tak aby som prekonala môj predchádzajúci rekord. Ak by som mohla poradiť, dosť spokojná som bola s kombom Eunie+Taion Ouroboros. Prave ten Chain attack robí súboj dost zaujimavým, aj keď som do konca hry neprišla na to, ako sú extra tactical points, ktoré človek dostane, tak presne vypočítané. Raz dostanem 4, inokedy 8 a potom zase 22. Sú to pre mňa dosť náhodné čísla. Zábavu to ale z chain attacku neodstránilo. Okrem neho ma bavilo napájať na seba útoky, ktoré končili útokom Burst alebo Smash. Sledovať ako sa vo vzduchu nadnáša a kotúľa nejaký veľký protivník ma vždy zabavilo.

Pre mňa krásnym prvkom v hre bolo posielanie padlých ,,ďalej"- v podobe hry na flautu. Možno tomu človek nebude veriť ale za tých 140 hodín sa mi to neomrzelo. Hlavne keď Noah a Mio hrali spoločne. Ta melódia vyvolávala silné emócie osamote, no keď sprevádzala citlivé momenty, bol pocit o to intenzívnejší.

O soundracku by som mohla hovoriť hodiny. Ide o ďalší masterpiece. Ja som už predtým bola zamilovaná do soundtracku 1 a 2. No a tá 3 je ako taká čerešnička na torte.

Tak a dostávame sa k príbehu. Môj najväčší kameň úrazu. Od tejto časti budem spomínať nejaké spoilery, tak ak si hru plánuješ zahrať, radšej to nečítaj.

Hráč počas hry oslobodzuje kolónie. Toto oslobodenie mi príde originálne na začiatku, nie tak už po 4ty alebo 5ty krát. Hlavne tu vlastne nejde ani o to oslobodenie samotné než o príbeh jednotlivých kolónii. Bol to prúser. Dosť veľa z nich bolo neoriginálnych, nudných a nezaujímavých. Všimla som si trend, ktorý sa párkrat opakoval. Príbeh priniesol postavu, s ktorou si hráč nedokázal vytvoriť za tu krátku dobu puto. Potom ju zabil /zničil ju len na oko a tá sa vrátila spät v spomienkach/ reálne a potom sa hra snažila pomocou cutscén u hráča vyvolať nejaké pocity, ktoré tam skrátka byť nemohli. (Aspoň u mňa nie. ) A vystavala príbeh na tomto pute alebo vzťahu. Viď Colony Mu. To bola tak neskutočne nudná kolónia a celý ten čas sa príbeh točil okolo ich Konzula, ktorého som videla len pár okamihov na začiatku. Celé to ,,smutné" mi liezlo na nervy.
Podobný príbeh bol s Crysom a Noahom. O čom to celé bolo? ( Aj ten jeho koniec.)
Priala by som si aby hra mala o polovicu menej kolónií a príbehy, ktoré by ich a ich hrdinov sprevádzali, by boli pútavejšie, hlbšie a dovolili nám stráviť s nimi viac času. Príbeh Teacha, hlavne tá druhá časť mohla byť o toľko zaujimavejšia, keby sme sa mohli viac ponoriť do jeho sveta a minulosti.
 

Taká škoda toľkých skvelo načatých liniek.
A ten hlavný príbeh. Detto. Tak sľubný námet a tak premrhaná príležitosť. Celý svet mohol byť lepšie prepojený aj vďaka vedľajším questom hrdinov a nebyť deus ex machina momentov mohol dávať väčší zmysel.
Pekne spravené linky boli ale s N a M. Tie boli celkom aj dojímavé a ľahšie uveritelné.

Je tu plno hejtu, to priznávam. Po dvoch skvelých častiach som očakávala rovnakého nástupcu a bohužial som dostala jeho slabší odvar. Napriek tomu sa tu našlo toľko momentov, ktoré mi zatajili dych, vyčarili úsmev na tvári, vyburcovali ma k hrdinským výkonom alebo zapôsobili na moje citlivé ja. Toľko momentov, na ktoré budem tak rada spomínať. A práve preto je moje hodnotenie také ake je. Je to napriek všetkému negatívnemu jedna skvelá hra a určite patrí do rúk hráčom, ktorí tento žáner vyhľadávajú.

Teraz budem dúfať v to, že nám nadchádzajúce DLC zaplní medzery v príbehu a ak aj nie, tak som tak či tak strašne nadšená z hlavného obsadenia. To bude nářez.

Teraz pripojím odsek s maličkosťami, ktoré ma tu a tam pri hraní hry napadli a nedávali mi zmysel alebo ma nejakým sposobom otravovali.

Pri levelovaní interlinku mala postava vždy tu istú hlášku. Keď som si odomkla xtý skill, tak po xtý krát povedala to isté. Keď po 10ty krát za sebou počujem: ,,Check out this sick new skill!" Tak chcem Lansovi jednu strelit. ( berte to s humorom) Samotný strom so schopnosťami by mohol byť tiež prehľadnejší.
Ďalšie hlášky pri objavení nových miest, manipulovaní s prístrojmi alebo ukončení súboja sa tiež dosť často opakovali.

Ďalšia vec, ktorá bola zdĺhavejšia než by mala bolo príjmanie questov. Väčšina vedľajších questov začínala tak, že som si najskôr musela vypočuť útržky rozhovorov a tie som následne musela dať dohromady a to tak,že som si musela sadnúť na odpočívadlo alebo do jedálne a prerozprávať celú vec s kamošmi. Až tak som prijala quest.

Nakoniec mi jedna vec nedáva zmysel. Pozor veľký spoiler. Vieme, že po smrti človeka príde ďalší ,,klon" ale nikto o tom nič nevedel. Ako je to možné? Noponi predsa žijú dlhšie než ľudia , tí museli už niekoľkokrát danú osobu vidieť, aj po jej smrti. Prečo nebol vôbec vysvetlený pôvod Noponov, ich úloha v tom celom? Prečo Noponi nepodliehajú rovnakým pravidlám?  Toto by som rada vedela. 
+9

Leisure Suit Larry: Wet Dreams Dry Twice

  • Switch 75
Je to už nejaký ten piatok, čo som dokončila Larryho, takže moje pocity a dojmy mali čas sa odležať.
Predtým som nikdy nemala možnosť zahrať si nejakú zo starších hier s Larrym a teda keď prišli nové hry na switch, padli hneď za moju obeť. Po prvom novom diely som bola dosť povzbudená a pustila som sa rovno do druhej časti. Tá prvá nasadila laťku dosť vysoko a tá druha na ňu nedosiahla.

Nehovorím, že Larry 2, ako ho familiárne volám, je zlá hra, ale nedosahuje kvality jeho predchodcu.Príbeh je fajn, hádanky sú fajn, humor je fajn ale všetko je iba fajn. Nič nevystupuje z normálu a takpovediac nič významné mi ani neutkvelo v pamäti. Hm nie, azda len to, že Larrymu v tomto prípade trvá veľmi krátko pokiaľ si nájde prvú ženskú a to je niečo neobvyklé.

Je ťažšie hodnotit tento druhý diel ak ho človek hral hneď po tom prvom. Všetky aspekty jedničky mi prišli lepšie než v dvojke a to je trochu smutné.

V jednotke som si vravela, že mi hádanky prišli celkom logické, v tejto časti to už tak úplne nebolo. Niekedy som musela celkom tápať pokial som prišla na to, čo musím urobiť.
Tvorcovia sa tiež popasovali s nemiestnym humorom, ktorý ma ale fakt v tej jednotke bavil a ako žena sama som sa dosť priblblo smiala. V tomto diely toho bolo menej alebo to bolo trochu sofistikovanejšie, až nie vtipné.

Aj keď tu Larryho kritizujem, tak som sa pri ňom bavila. Bola to milá hra a neľutujem, že som si ju zahrala. No a dúfam, že este nejaký ten Larry príde.

Ale prosím lepší Larry.
+9

Zarya-1

  • iOS 80
Dlho som premýšľala, akú hru by som si mala zahrať do kategórie Svaz spokojeného hraní a odpoveď prišla nečakane, keď som si prečítala pekný komentár od Raisen.

Textová adventúra s niečim mysterióznym, vesmírom a možno aj mimozemšťanmi? To je presne to čo som hľadala. Po zistení, že je táto hra na google play zadarmo, som neváhala a hneď si ju pridala do zbierky. ( Nakoniec vlastne nebola zadarmo ale za pár eur, kedže ma v hre otravovali neustále reklamy a časové limity, ktoré som si takto vypla. )

Hneď na začiatku ma hra potešila, lebo som si mohla vybrať české titulky, no a ako ma ten preklad pobavil. Dialógy boli napísané tak živo a predstaviteľne. Neraz sa stalo, že som sa pousmiala alebo dokonca zasmiala. Myslím, že v textovej adventúre je dosť dôležité ako sú jednotlivé repliky napísané, lebo práve to tvorí ten príbeh a tu môžem dať jednoznačne len palec hore. V hre vie človek stráviť pekných pár hodín, ak chce objaviť všetky jej zákutia a aj vďaka štýlu akým bola napísaná/preložená som sa viac vedela ponoriť do deja a súcitiť s mojou skupinou.

Ako začneme hrať, je nám ozrejmené, že sa náš tím vydáva na Mesiac preskúmať záhadný signál. Čo tam hráč nájde je iba na ňom a jeho rozhodnutiach. A ak by som mohla poradiť, je lepšie vyskúšať voľby, ktoré možno nie su na prvý pohľad úplne rozumné, lebo práve pri nesprávnom rozvetvení príbehu dostane človek ako taký obraz o tom, čo sa tam vlastne deje.
No a tu by som chcela trochu kritizovať. Človek sa fakt nič nedozvie ak ide po tej správnej ceste. Toľko informácií ostane ukrytých a hra stratí trochu zmysel. Mne sa našťastie ako prvé nepodarilo dosiahnuť ten dobrý koniec, takže som bola obohatená o ten spomínaný lore. No a na to aby som vôbec ten správny koniec našla, som si ho musela vygooglit. Lebo jedna malá chyba v rozhodnutí vám zaistí neúspech. Po niekoľkokrát opakovanom priechode a opakovaní scén som to vzdala a našla odpoveď na internete.

Pri preliezaní príbehu má často človek k dispozícii fotografie určitých scén, ktoré ho o to viac vtiahnu do deja. Je len trochu škoda, že ide o statické obrazy a človek si ich nemôže priblížiť a lepšie poprezerať. Viem si predstaviť, že by prezeranie týchto fotografií mohlo zohrať väščiu rolu v príbehu.

Čo by som ešte vytkla je, že sa z príbehu, ktorý nám je podaný nedozvieme úplne všetko. Odhalíme určité súvislosti ale neprídeme na vysvetlenia mnohých znepokojivých udalostí. To ma dosť mrzí, lebo by som rada vedela, prečo sa stali niektoré veci tak ako sa stali.
+12

Creaks

  • PS5 90
Ako vidím, vplyvom hernej výzvy nám k tejto hre pribudlo pekných pár komentárov. Vnímam to ako veľké plus, lebo čo je lepšie než podpora domácej scény? A navyše keď sa jedná o skvelú Amanitu.

Nie je žiadnym tajomstvom, že hry od  štúdia Amanita Design sú moje obľúbené a teda vždy rada privítam ich novú adventúrku. Narozdiel od predchádzajúcich hier, ako Botanicula alebo Chuchel, je atmosféra v Creaks na prvý pohľad ponúrejšia a zahalená skôr do zemistých farieb. Hovorím na prvý pohľad, lebo aj napriek ,,strašidelnejším" prvkom, hru sprevádza humor a hlavne v cutscénach aj určité odľahčenie.
To čo sa mi na hrách od Amanity páči je, že ich môže hrať ktokoľvek bezohľadu na to, akým jazykom hovorí. Príbeh je vždy vyzobrazený pomocou cutscén alebo obrazov, v ktorých nie je text a tak si všetci môžu domyslieť o čo ide. To všetko je sprevádzané hudbou alebo špecifickými zvukmi. Preto asi aj ten názov.

Táto hra je preplnená rébusmi. Čo obrazovka to hlavolam. Na začiatku som bola nemilo prekvapená, ako rýchlo prelietavam cez ďalšie a ďalšie hádanky a bála som sa, či takto ľahké to nebude po celý čas. Bála som sa neoprávnene.
Začiatok bol síce malina ale neskôr prituhlo. Dokonca až tak, že som pri pár vybraných úlohách potrebovala pekných pár desiatok ( a desiatok a desiatok) minút na ich rozlúsknutie.

Hru som si zahrala asi na 3 sedenia a to bolo v mojom prípade dobre. Všimla som si, že po čase ma začali hádanky trocha nudiť. Jednalo sa vlastne stále o to isté a tá repetitívnosť ma veľmi nebavila.
Okrem hlavných hlavolamov človek mohol nájsť aj tie skryté a to v podobe obrazov. Veľa z nich bolo statických s jedným pohyblivým bodom, no našlo sa aj pár, ktoré by sa dali nazvať minihrami. Tie sa mi veľmi páčili a je škoda, že ich nebolo viac. Hoci boli obrazy namaľované zaujímavým štýlom a pekne dopĺňali hru, asi som od nich očakávala niečo viac.

Všetkým, ktorí premýšľajú nad tým, či sa do hry pustiť alebo nie, odporúčam aby to urobili. Creaks nezaberie veľa času ale pobaví a zanechá dojem.
+20

Pokémon Sword

  • Switch 85
Ďalší rok za mnou a samozrejme ďalší pokémon dohraný. Nejedná sa o žiadnu novinku, naopak, tento pokémon je s nami už dlhšiu dobu. Na hratelnosti to ale vôbec nič nemení.

Tak kde zacať? Mám taký pocit, že budem v tomto komentári celkom negatívna aj keď ma vlastne Pokemon Sword bavil.

Celý čas bojujem s dojmom, že tvorcovia v tejto hre urobili len to čo museli. Nič naviac, nič extra, žiadna snaha o bonusový, vedľajši obsah. Keď to porovnám s napr. naposledy hraným Pokemonom White/Black, tak mi tam chybali súboje proti iným hráčom alebo aj taká ,,súťaž krásy". Niečo malé, čo by oživilo prázdne mestá. Človek nabehne do jednelého z nich, prejde desiatky identických miestností, domov, bytov aby sa dostal k štadiónu a tam odohral zápas. Čakala som, že ma aspoň v poslednom meste bude čakať nejaká zábava a ono nič.
Musím ale podotknúť, že ma bavili hlavolamy a úlohy, ktoré boli pred finálnym súbojom o odznak. Jednotlivé štadióny boli tématicky rozdelené a aby sa človek dostal k bossovi, musel trošku porozmýšľať alebo si precvičiť šikovnosť.

Pekné bolo aj to, že som si mohla vymieňať pokémonov s anonymnými hráčmi, škoda ale je, že to už asi nikto nehrá, keďže sa mi až na jeden prípad žiadnu výmenu nepodarilo uskutočniť. Taktiež mi nikto neprišiel na pomoc pri súbojoch s Dynamax pokemónmi.
Keď už je reč o tom. Súboje v Sworde boli obzvláštnené novým prvkom a to Dynamax-om. Môj pokémon sa pri vybraných súbojoch mohol zväčšiť a páni, to bola podívaná. Niektorí z pokémonov sa dokonca aj vizuálne trochu zmenili. Bola radosť pozerať sa na rôzne vypeckované maxi útoky. Lietali skaly, oheň aj voda. Smekám.
Ale ako vždy, aj tu si rýpnem. Tie veľkolepé animácie sa často opakovali a útoky v normálnom stave pokémona sa síce premenili na tie MAX ale často sa z rôznych útokov stal jeden rovnaký. Ten sa síce mohol líšiť v sile ale animácia ostala rovnaká. Pýtam sa, či týmto chceli tvorcovia ušetriť.
Na čom sa tiež šetrilo, boli typy NPC. Nevadí mi, že ich tam nebolo až tak veľa, ale prosímpekne, prečo nájdem pána gentlemana, oblečeného v smokingu v mínusových teplotách na zasnežených horách? Dajte mu aspoň tu čiapku a šál. 

Ak človek hral aj predchádzajúce časti, može poľahky pocítiť zníženie obtiažnosti. Keď si spomeniem na moje poprvé s Pokémon Yellow Version: Special Pikachu Edition, kedy som vôbec nevedela kam ísť alebo keď som musela riadne poctivo každého pokémona levelovať, tak sa až pousmejem nad tým ako sa táto frančíza posunula. Teraz to nemyslím ako kritiku. Dosť človeku pomôže, keď má od začiatku sprístupnený teleport alebo keď pokémoni levelujú spoločne. Myslím, že to odbúrava ten pocit neustáleho grindenia a umelo predlžuje dobu hrania.

Ďalšou novinkou pre mňa bolo sprístupnenie prechádzania sa/jazdenia po hladine. To som mala vždy spojené s určitým útokom, ktorý je nastavený na vodného pokémona. Tentokrát to funguje inak. S tým je spojená aj moja otázka do pléna. Existuje tu nejaká verzia ,,strength", ktorá by ostraňovala prekážky (balvany) a podobne? Tiež mám dojem, že sa tu nevyskytuje ani ,,šplhanie" po vodopáde. ( ak v hre vôbec nejaký je?) 

Záverom by som si chcela utriediť myšlienky a asi vysloviť nepopulárny názor, že sa Pokémon tvorí iba tak aby bol. Aby vylákal veľa peňazí, aby priniesol podpriemerný príbeh a kopu neoriginálnych pokémonov. Ľudia kúpia všetko.
Dúfam, že sa môj názor po odohratí Pokemon Arceus zmení. To sa však dozviem až na ďalší rok.

PS: Po odohratí hlavnej linky a pozretí záverečných tituliek na mňa čaká ešte nejaký obsah. Trochu som do neho zabrdla a vyzerá fajn. Tento komentár sa teda vzťahuje len na základný príbeh.
+9

God of War

  • PS4 95
Ako z chlapca syn sa stal. 

A presne o to tu ide. Sledujeme cestu otca a syna, ktorí si počas nášho dobrodružstva nachádzajú k sebe cestu, zatiaľ čo plnia posledné prianie ich blízkej osoby. V množstve hier, ktoré dnes vychádzajú ide o záchranu sveta, preto mi dôvod ich putovania príde o to väčšmi originálny a taký akýsi komorný.

Na túto hru bolo vyslovené už toľko chvály, že je ťažké prísť s niečim originálnym. Asi sa budem opakovať, keď ako prvé vypichnem krásny a dychberúci dizajn hry. Hráč sa v priebehu hry preplaví cez originálne a až rozprávkové krajiny. Stretne sa s príšerami ale aj sympatickými NPC. Nahliadne do sveta mágie aj brutálnej sily. Siahne si na dno v ,,pekle" ako aj pocvičí trpezlivosť pri hádankách a neoblomných bossoch. To všetko tak krásne zapadalo do sveta God of war, že sa mi v ňom vždy chcelo zostať o chvíľku dlhšie než akoby som mala.

Príbeh plynie nenútene a je rozprávaný zaujímavým spôsobom. Ako rozprávača príbehov som ešte nikdy nezažila odseknutú rozprávajúcu hlavu, ktorá by sa mi hompáľala na opasku. Celkom originálne nie? Človek sa tak dozvedel aj veľa vecí pomimo hlavnej linky a tak sa mi ten svet otvoril o čosi viac.

V hre bolo množstvo rozbíjania, hádzania, búchania, strieľania či sekania ale veľkú časť hrania sprevádzali aj hlavolamy, ktorých obtiažnosť tu a tam stúpala a klesala. Často šlo o presné načasovanie hodu alebo zmrazenie pohyblivej páčky či zapamätanie si určitých symbolov. Osobne som vždy tieto hádanky privítala a brala som ich ako sprestrenie.

Nie je ale všetko zlato čo sa bliští.

,,Boy."  

Atreus, Atreus. Prečo si len...
Atreus mi kazil srandu z preskúvania a hlavne keď prišla na radu nejaká tá ,,premýšľacia" úloha. Ten vždy prezradil riešenie. Musíme vyliezť tam a tam, urobiť to a to, zhodiť lano sem alebo rozbiť tento múr. Nehovoriac o tom, že mi jeho charakter liezol na nervy. Pravda, bolo to skôr na začiatku než neskôr ale ten pocit otrávenosti mi zostal v pamäti.

Na záver by som rada dodala, že zbožňujem hlas Teal'ca, ehm Christophera Judga a som veľmi veľmi rada, že práve on nadaboval Kratosa. Teraz mi neostáva nič iné ako sa tešiť na zahranie si novej časti.

Indeed.
+19

Deathloop

  • PS5 90
Kto by to bol kedy povedal, že sa sama a dobrovolne pustím do takto akčnej hry a dokonca, že ma bude neskutočne baviť?

Pravda, treba však uviesť, že ak sa dalo, tak som Deathloop hrala na štýl Hitmana a zabíjala som tak potichu ako to len šlo. Samozrejme, že sa to veľakrát zvrtlo a našla som sa prebiehať koridormi, kde na mňa striehla desiatka nepriateľov. Často to potom končilo zbesilým strieľaním brokovnicou, kedy som samozrejme netrafila ani 10 cm odomňa stojaceho protivníka. Alebo ten ,,lepší" scenár bol, keď som si v tom strese zamenila pištoľ za mačetu, snažila som sa ňou niekoho zastreliť a čudovala sa, prečo to do čerta nejde. No čo už, aj to patrí k hre. Dokonca aj tie desatisíce Reziduí, o ktoré som po namáhavej práci prišla. Nakoniec sa človek ale vždy niečo nové naučí. Získa nový kúsok informácie, sprístupní si novú trasu alebo zistí lepšiu a rýchlejšiu metódu na odstránenie hlavných nepriateľov. Aj keď vedia byť niekedy frustrujúce, jednotlivé zlyhania dovedú človeka nakoniec do cieľa.

Téma hry mi prišla zaujímavá, neopozeraná a veľmi rýchlo som bola pohrúžená a hodiny hrania ubiehali ako voda. To, že si človek môže nájsť svoj vlastný štýl hrania mi hneď prišlo ako veľké pozitívum a osobne si myslím, že sa tak hra otvorila aj pre ľudí, ktorých obľubeným žánrom nie je akcia.

Keď mám spomenúť niečo k hrateľnosti, tak sa mi raz stalo, že hra sa mi bugla v Menu. Nemohla som z neho výjsť a to znamenalo úplny reštart. Nepotešilo ma to ale inak bola hra plynulá a bez zádrhelov. Niekedy bola ale inteligencia NPC postáv akoby spomalená a inokedy ma vedeli vycítiť aj cez pevnú stenu. ( asi 6ty zmysel alebo čo)

Mojou dobrou kamarátkou v Deathloop bola od začiatku pištoľ na strieľanie klincov. Vypimpovala som si ju na takú osobnú ,,snajperku" a potichučky som zabíjala z diaľky. Neskôr som nemohla dopustiť ani na laserovú zbraň. Tá bola úplne overkill.Človek si ale nájde to svoje. Či je to hackovanie, granáty alebo guľomet.

Celkom som ostala prekvapená, aké hodnotenie na mňa čakalo na databáze a ako vidíte, nestotožňujem sa s nim. Osobne sa mi hra veľmi páčila a zahrala mi do noty.
+16

Astro's Playroom

  • PS5 90
Takto by sa to malo robiť.

Od Astro's Playroom som teda vôbec nič neočakávala a preto som bola velmi milo prekvapená. Myslela som si, že to bude len nejaké demo, kde postláčam pár gombíkov a uvidím nejaké video a je to. No a namiesto toho som dostala plnohodnotnú dávku zábavy.

Viem si veľmi dobre predstaviť, že ak by niečo podobné Sony urobilo znova, v inom svete s iným protagonistom, zahrala by som si túto novú hru veľmi rada.Áno, musím uznať, že veľa vecí nebolo originálnych ale boli urobené dobre. Hranie ma bavilo a na tom záleží. No a čo, že niektoré prvky boli takmer ako okopírované od Nintenda. Sony sa aspoň ,,učí" od tých správnych.

Páčilo sa mi všetko. Od rôznorodých levelov, ktoré naplno využívali silu dualsense joysticku až po malé easter eggy, ktoré sa nachádzali úplne všade.Tá možnosť cítiť každú vibráciu a vyskúšať si limity ovládača bolo niečo, čo by som si rada vyskúšala aj v iných hrách. Dúfam, že hry na ps5 budú s touto funkciou počítať.

Na záver chcem Astro's Playroom odporúčiť všetkým, ktorí sa k ps5 dostanú. Hra vám nezaberie množstvo času ale prijemne sa pri nej zabavíte.
+22

The Witcher 3: Wild Hunt

  • PS5 95
Aj keď už bolo toho o Zaklínačovi 3 veľa povedané, prispejem svojou troškou aj ja.
Všetci vieme, že sa jedná o veľkolepú hru, ktorej hodnotenie aj po toľkých rokoch ostáva vo vysokých číslach. No a ja ho určite neplánujem znižovať.

Pred pár rokmi som hrala prvú časť tejto hernej série, ktorá ma napriek určitej zastaralosti veľmi bavila a preto som sa pustila aj do dvojky, ktorá ma bohužial takmer vôbec neoslovila a nedohrala som ju. Preto som sa obávala, či podobný osud nepostihne aj toľko ospevovanú trojku. Našťastie sa moje obavy nepotvrdili a už od začiatku som bola príjemne ohúrená.

Ako prvé ma nadchol svet, ktorý žil svojím životom. Malé dedinky s vlastnými malými či väčšími príbehmi a obyčajným ľudom a ich túžbami či problémami. Jednotlivé oblasti sa od seba líšili a aj vďaka hudbe boli jedinečné a žiadna nezaostávala za tou predchádzajúcou. Neskutočne som si užívala objavovanie týchto miest, čo sa vlastne odzrkadlilo aj na dobe hrania, ktorá sa po hlavnej linke zastavila na čísle 130. Veď kto by sa nerád díval na lány poľných slnečníc, vinohrady,  či v diaľke týčiace sa hradby, hory alebo len osamotený maják v tme. Všetko to bolo tak nádherné a ja som si v tú chvíľu priala aby som si tie skvelé screenshoty mohla nastaviť ako pozadie na svojej ps5.

Ďalším aspektom, ktorý sa mi zdal veľmi fajn boli misie samotné. Nie len hlavný príbeh ale hlavne vedľajšie misie, ktoré sa netýkali len mojích priateľov ale aj postáv z predchádzajúcich dielov alebo úplne nových neznámych ma dosť často pobavili a zaujali. Množstvo z nich bolo originálnych a vtipných a viaceré zakomponovali ,,detektívne" schopnosti Geralta, takže som sa na chvíľku mohla cítiť ako nejaký vyšetrovateľ. Niektoré úlohy boli bizarné ale o to viac sa mi páčili. ( Geralt a jeho kumpáni pri skúšaní Yeniných šiat) Možno by som mohla povedať, že ma niektoré z vedľajších misií bavili viac ako politicky naladená časť hlavnej linky. Je to iba môj problém, že ma politika v hrách nezaujíma, preto som sa veľmi v tých rôznych machináciach nevyžívala. ( Preto aj som nedohrala tú dvojku.)
Aj keď tu celkovo misie vychvaľujem, musím spomenúť niečo, čo mi prišlo pritiahnuté za vlasy a to bolo to množstvo otázničkov na mape. Tie nemuseli vždy predstavovať nové úlohy. Dosť často to boli iba zaujímavé miesta alebo poklady. Na začiatku som sa snažila splniť všetko ale keď som sa dostala do Skellige... dovi, dopo. Ak človek plní vedľajšie misie a dôkladne preskúmava okolie, je zásobený jedlom, vodou, bylinkami a hlavne zbrojou a zbraňami. Teda mi prišlo úplne zbytočné prehľadávať nekonečné vody spomínaných ostrovov len aby som našla meč, ktorý je mi už dávno na nič. Niečo podobné som mala aj s extra pokladmi a časťami zbroje, ktoré ležali kade tade po svete. Pár z týchto pokladov mi ostalo do konca hry nenájdené a vôbec mi to nevadí.

Neviem presne ako to vývojári zamýšľali s levelovaním ale prišlo mi zvláštne,že som neskôr v hre dostávala za splnenie misií  iba 1 exp. Pravdepodobne som bola prelevelovaná ale ja nemôžem za to,že v hre bolo toľko vedľajšieho obsahu, ktoré som chcela splniť predtým ako budem pokračovať v hlavnom príbehu. Bolo to celkom demotivujúce keď človek po celkom dlhej misii dostane iba 1 bod.

O zaklínačoch sa vraví, že su nestranní. Ten môj sa o tú nestrannosť snažil ale nakoniec niektoré rozhodnutia padnúť museli. Niekedy som si myslela, že sa rozhodujem správne a nakoniec som dostala horkosladký výsledok. Asi tak ako v normálnom živote, ani v tejto hre neexistuje len čierna a biela.  Dosť ma zaskočilo ako dopadol Djikstra.  

Čo sa týka hrania samotného, vyskytli sa u mňa bugy, ktoré až tak nenarúšali prechod hrou až na jednú výnimku. Bola to misia s Lambertom,kde som začula plakať malého chlapca. Nakoniec sa tam vyrojili monštrá, ktoré sa nedali zabiť. Ani reload nepomohol. Škoda.  
Inak ma trápilo počas celej hry lootovanie. Okolo niektorých truhiel, faklí alebo rebríkov som musela často ,,tancovať" a hľadať presne to jedno miesto kedy som mohla stisnúť ,,X". Podobne to bolo aj s vychádzaním z mora na súš/mólo/loď.

V mojom prechode hrou som veľmi nevyužívala lektvary a bomby. Je mi to trochu ľúto,lebo viem,že aj toto robí zaklínača zaklínačom ale proste som to nepotrebovala. Vystačila som si s mečom a znakmi.
Inak celkovo vyrábanie zbroji a mečov mi prišlo trochu zbytočné. Mala som toľko diagramov a takmer všetko čo som mohla vyrobiť bolo horšie, než to čo som mala na sebe. Podľa mňa tam toho bolo zbytočne veľa. Naopak veľmi kladne hodnotím misiu, ktorá mi neskôr v hre dovolila získať špeciálnu zaklínačskú zbroj.

Ďalšie veľké plus bol Gwent. Na začiatku som si myslela, že porazenie všetkých protivníkov bude brnkačka ale čoskoro som z tohto omylu vytriezvela. Hlavne v prvej časti hry vedela byť výhra ťažší oriešok. Neskôr, keď som si sprístupnila špeciálne karty, to šlo lepšie. Je fajn, že v tejto hre takáto minihra bola a s radosťou môžem povedať, že som získala všetky karty, ktoré sa získať dali.

Napriek skvelej hrateľnosti, chytľavému príbehu, atmosférickej hudbe a sympatickému hlavnému hrdinovi, mi v hre chýbalo to povestné čosi, čo by z tejto hry urobilo skvost, ktorému by som dala 100%.

Predpokladám ale, že ma ešte čaká množstvo zábavy pri hraní oboch dlc.
+28

Cat Quest II

  • Switch 70
Cat Quest 2 je roztomilé RPG, v ktorom sa človek zhostí mačky a psa, ktoré majú (ako inak) bojovať za spravodlivosť, jednotu a rovnosť. Ide teda o hru, ktorej hlavný príbeh nenadchne, no človek sa s ním zžije a neprekáža mu.
Aj tak si myslím, že Cat Quest 2 robia zaujimavejším hlavne side questy. Pre tie je síce typické ,,choď a prines/zabi", ale keďže je svižnosť druhým menom tejto hry, človek zvládne v krátkom čase pomerne veľa z nich a tým pádom sa nenudí. Tieto vedľajšie misie sú plné mačacích a psích punov a odkazov na iné herné série, filmy, hercov alebo postavy. (Barktham Drayke, Two Furface) Ja mám na tieto veci slabosť, takže som sa dosť nasmiala a niekedy až krútila hlavou nadtým, ako dokázali tvorcovia pretransformovať kadejakú blbosť podľa ich predstáv.

V hre sa vyskytuje systém teleportov, ktoré su ale z môjho pohľadu zbytočné. My sme ich využili tak možno 2-3krát, lebo ich označenie nebolo prehľadné ale hlavne preto, lebo mapa nebola veľká a rýchly prebeh po nej bol oveľa zábavnejší. ( hlavne keď si človek odomkne chôdzu po vode)

Popri premýšľaní nad touto hrou sa ale pýtam, pre koho bola vlastne určená. Jej pestrosť, roztomilosť a vcelku jednoduchý dej môže prilákať mladšie publikum. Na strane druhej to množstvo referencií a hlavne niektoré veľmi obtiažné nepovinné misie sa sústreďujú na staršieho hráča. Tak to vyzerá, že je to asi zábava určená pre celú rodinu.

V každom prípade odporúčam hrať Cat Quest 2 v co-ope. Sama neviem ako by sa niektoré dungeony zvládli bez pomoci toho druhého a hlavne, v dvojke je to oveľa väčšia sranda. Úprimne povedané, ak by som to mala hrať sama, nešla by som do toho.

Hra prinesie peknú porciu zábavy ale treba počítať s tým, že po čase nastane určitá repetetívnosť. V dvojici to bol ale príjemný zážitok.

Pro: Humor, pekná grafika, určené rovnako ako pre dog people tak aj pre cat people

Proti: Repetívnosť, predvídateľný dej, niekedy vyššia obtiažnosť

+14

Ori and the Blind Forest

  • Switch 85
Určite to všetci poznáme. Vyjde hra, na ktorú sa tešíme ale z nejakého dôvodu sa k nej dostaneme až neskôr ako sme pôvodne plánovali. V tomto roku sa mi roztrhlo vrece s týmito hrami a teší ma, že k nim patrí aj Ori.

Nebudem klamať keď poviem, že hra ma najskôr uchvátila svojou pestrosťou a rozprávkovosťou a až tak hrateľnosťou. Tá ma na začiatku nijako neočarila, keďže mi pohyb prišiel pomalý a skákanie neohrabané a nepresné. Mala som pocit, akoby som vždy potrebovala vyskočiť o jeden milimeter vyššie aby som sa dostala cez prekážku a ten môj Ori nie a nie vyskočiť. Vedelo to byť frustrujúce. Našťastie som si na ovládanie pomerne rýchlo zvykla a dobrý pocit z hrania zabezpečili ďalšie zlepšováky v podobne dvojitého skoku alebo odrazu.

Po 11 hodinách som prešla hru na 99%, tých pár guličiek čo mi tam ostalo už nechám na pokoji. Moja trpezlivosť s prechádzaním podzemných tunelov má určité hranice a Ori ich už dávno pekne prekročil. Myslela som si, že keď si sprístupním teleport, tak budem kráľovna sveta. OMYL. Bola som kráľovná hľadaní uličky, ktorá ma po tejto uličke a tejt-hm nie- zle som odbočila- aha- po tejto uličke dostane konečne k teleportu, ktorý som už vlastne nepotrebovala. Predpokladala som, že sa mi v rámci sveta sprístupnia šikovné skratky, ktoré mi uľahčia prechod oblastí, ktoré som už predtým odomkla a takmer vyzobala. Druhý omyl. Chápem, že sa jedná o metroidvaniu a teda o opätovné prechádzanie oblastí nebude núdza ale dalo sa to urobiť lepšie. ( Ale kto vie, možno som len priveľmi zhýčkaná jednoduchšími hrami. )
Keď už spomínam tu obtiažnosť. Hrala som na normál. To mi úplne stačilo a aj tak som si pekne poumierala.

Hru hodnotím ako férovú s niekoľkými miestami, ktoré pre mňa predstavovali tuhší oriešok. Jednalo sa väčšinou o sekvencie, kde som bola tlačená časom. V tomto smere nie som zručný hráč, čo sa aj odzrkadlilo na množstve úmrtí a tichých nadávok, ktoré sprevádzali moje neúspešné pokusy.

V hre sa mi páčilo, že som mala možnosť vidieť viaceré biotopy s rôznorodými prekážkami, kde sa tu a tam vyskytol nový herný prvok. Čo ma ale trošku sklamalo bola pestrosť nepriateľov. Viac menej sa všade vyskytovali tí istí. V jednej oblasti strieľali ohnivé projektily a inde zase kyselinu. Škoda.

Na záver by som chcela len povedať, že aj napriek negatívam, ktoré som tu popísala a maličkostiam, ktoré sa mi na hre nepáčili, si myslím, že hra stojí za zahranie. Či je to hudba, grafika, príbeh alebo preskúmavanie sveta, to všetko prevyšuje všetky negatívne dojmy, ktoré som počas hry nazbierala.
Už sa neviem dočkať druhej časti.
+19

Neo Cab

  • Switch 80
K tejto hre som sa dostala pomocou dema, ktoré ma natoľko uchvátilo, že som časom siahla aj na plnú hru. Tá ma len utvrdila v tom, že som urobila dobre, keď som sa do Neo Cab pustila.

Samozrejme ma ako prvé zaujal krásny, pre mna jedinečný dizajn hry. Všetko tak farebné, neónové ale svojim spôsobom zvláštne intímne. Tvorcovia sa s vizuálom hry krásne vyhrali a myslím,že jej dodali svojský nádych.

Príbeh som si dopredu nespoilovala a išla som do hry s čistým štítom. Nie je tajomstvom, že sa ocitnete v roli mladej ženy, ktorej pobyt v novom meste budú spríjemňovať a ozvláštňovať rôzni pasažieri vášho taxi. Možno by sa dalo povedať, v meste, ktoré pomaly stráca ľudskosť.
Priebehom hry sa vám jednotlivé krátke príbehy ľudí budú spájať do väčšieho celku a dávať tak väčší a jedinečný význam. Samozrejme odporúčam sledovať dané linky do konca a docieliť tak ucelenejší pohľad na jednotlivých pasažierov a ich životy.
Samotné príbehy môžu byť veľmi zvláštne, vtipné ale aj dojemné alebo na zamyslenie. Je na vás ako sa rozhodnete. Za seba musím povedať, že mi bolo ľúto toho, že sa mi nepodarilo získať všetky príbehy, keďže v každom kole je počet pasažierov obmedzený. To ale otvára novú príležitosť na ďalší priechod. Hra nie je dlhá, takže si viem predstaviť, že si ju dám znova s inými pasažiermi a novými rozhodhutiami.

Neo Cab hodnotím veľmi pozitívne a prajem si viac takýchto unikátnych počinov.
Bol to zážitok.
+14

Mr. Bree: Returning Home

  • PC 70
Herná výzva ma znova raz vytiahla z mojej komfortnej zóny a potrápila moje nervy. Preto sa to ale volá výzva.

Hoci sa jedná o krátku hru, tak možno do hodinky, ak ju chcete prejst iba s jedným koncom, tak ma dokázala pobaviť a ako už aj vyššie spomenuté, dosť potrápiť. Neradím sa medzi znalcov hopsačiek, hoci som na nich ako malá vyrastala, no a práve preto bol u mňa problém s niektorými pasážami. To ale neznamená, že by hra bola priveľmi náročná. Podľa mňa je laťka nastavená tak akurát, že aj takí nešikovní ľudia ako ja, to nakoniec zvládnu.

Hra ma zaujímavú mechaniku, kde zbierate útržky svojej pamäte a tak si pripomínate čo všetko vlastne dokážete. Na začiatku je to ibe chôdza, neskor beh a na konci už viete aj dvojitý skok. Takýto štýl napredovania a akoby vylepšovania sa mi v spojení s roztomilou hlavnou postavou veľmi páčil.

Mne sa zatial podarilo prejsť hru iba na Happy Ending, ale keďže okrem šťastných spomienok môžete zbierať aj menej sťastné, tak predpokladám, že tento záver pravdepodobne nebude jediný.

Hra je zdarma, takže ak niekto stále váha, čo dať do jednej z kategórií vo výzve, tak toto je skvelý adept, ktorý ponúka okrem atmosférickej hudby aj milú hrateľnosť.
+14

Control: The Foundation

  • PS4 90
Prvé dlc k hre Control ma zaviedlo do novej oblasti, tak odlišnej od hlavnej hry. Veľmi oceňujem, že sme sa mali možnosť pozrieť aj do ,,prírodnejšej" lokácie a taktiež to, že okrem starých známych nepriateľov tu ešte pribudlo zopár nových. Vďaka nim hra nabrala ešte o čosi rychlejší nádych a stala sa akčnejšou.

Ak som sa v pôvodnej hre po čase medzi nepriateľmi nudila, tu je opak pravdou. Mam pocit akoby obtiažnosť v datadisku stúpla a ja som mala niekedy dosť problém prejsť určité pasáže.

Obzvlášť pozitívne hodnotím vedľajšiu nepovinnú misiu akoby vystrihnutú z akčného filmu. Viac prezrádzať nebudem.
V inej oblasti som zase mala dosť nepríjemný pocit, ktorý hraničil so strachom. Takže ďalšieho zlatého bludišťáka dostáva toto dlc aj za to, že som sa fakt nenudila a jeho prejdenie bolo sprevádzané množstvom emócií.

Mojou asi jedinou výtkou by bolo častejšie objavovanie sa zvláštnych animácií tváre. V hlavnej hre som si toho veľa nevšimla, no tu to bolo celkom badateľné.

Myslím, že to čo v hlavnej hre bolo dobre urobené, vo Foundation iba prehĺbili a s kľudom anglického gentlemana môžem toto dlc odporúčiť všetkým, ktorí si ho ešte nemali možnosť zahrať.
+13

Control

  • PS4 90
Ubehol už nejaký ten piatok, odkedy Control uzrel svetlo sveta a musím sa priznať, že už hneď od začiatku som ním nebola vôbec oslnená. Avšak vďaka ps+ som sa nakoniec rozhodla, že mu dám šancu. Nemohla som sa viac mýlit, keď som si myslela, ze táto hra nemá nič do seba a nebude ma baviť.

Všeobecne som si o tejto hre nehľadala žiadne informácie, takže som ostala celkom milo prekvapená tým čo mi ponúkla. Hlavne úplne na začiatku ma ohromil ,,creepy" efekt, keď som zistila, že som sa ocitla v miestnosti, v ktorej som uz bola, no táto miestnosť sa nachádzala úplne inde a nie všetko bolo na svojom mieste tak ako po prvýkrát. 

Ohromovať ma hra neprestala ani po pár hodinách a prinášala mi kopec zábavy. Sama nevyhľadávam hry typu metroidvanie, pobehovať tam a späť ak človek dostane novú schopnosť. No v tejto hre boli levely tak fajn nadizajnované, že ich samotná explorácia ma veľmi bavila a samozrejme, chcela som nájsť všetky skryté miestnosti a bedničky. Avšak mapa bola trochu neprehľadná a prostredie uniformné. Nie, že by mi to hrozne vadilo, ale človek sa vedel stratiť.

Samotné súboje mi prišli zo začiatku ťažké, preto som privítala možnosť prispôsobiť si obtiažnosť, podľa vlastných preferencií. Neskôr však tie obyčajné súboje začali posobiť jednoducho a priznám sa, že som koľkokrát prebehla oblasť bez toho aby som sa pustila do boja. Súboje s bossmi boli ale iné kafe. Pri tých som krásne aj niekoľkonásobne umierala. Samotní bossi a minibossi boli zaujímaví a páčili sa mi ako ich príbehy, tak aj ich nápadité prevedenie do levelov.

Táto hra je ,,strieľačka" a ja nie som veľký fanda práve bezduchého strieľania, práve preto ma veľmi potešilo, že sa v nej vyskytovali aj iné herné mechaniky. Ako išiel čas a príbeh, tých mechaník som si sprístupnila veľké množstvo a páni...to bola sranda. Fakt ma tá celá akčnosť hry bavila. Bavila ma aj absurdnosť určitých misií ( tie od správcu boli najlepšie) a hlavne príbehov, ktoré sa nachádzali všade pohodené. Tých dokumentov je strašne veľa, takže chápem, že ich mnoho z hráčov po čase nečíta, ale veľká časť z nich je zaujímavá a dokresľuje prostredie sveta Controlu.

Nedá mi ale nespomenúť aj pár vecí, s ktorými som nebola spokojná. Hlavne to bola technická stránka hry. Textúry. Tie doskakovali neskoršie a loadovali sa dosť dlho. Loadingové časy. Tie vedeli byť pekne dlhé a dosť ma štvalo, že boli dlhšie ako niektoré z mojich neúspešnych pokusov pri bossfightoch.
No a potom je tu ešte záver hry. Ten mi prišiel dosť obyčajný (ak to môžem tvrdiť pri takej hre akou je control). Čakala som asi proste niečo iné. Napriek tomu som túto hru hrala veľmi rada a bola som z nej v mnohých smeroch príjemne prekvapená.
+21

Sherlock Holmes: Crimes & Punishments

  • PC 85
So Sherlockom Holmesom som sa zatial stretla iba vo filmovej/seriálovej podobe, ktorá ma oslovila natoľko, že som si skúsila aj jednu z hier, v ktorej som mala možnosť riešiť zapeklité prípady.
Samotná hra sa skladala zo 6tich prípadov, ktoré mi prišli zaujímavé, nápadité a v ktorých som navštívila pestré množstvo oblastí. Počas ich riešenia ma zaujali postupy, ktoré som mala k dispozícii. Rôzne menšie minihry alebo už len samotný fakt, že mi hra ponúkla systém úvah, ktoré som mala spájať do teórií, ma veľmi potešil. Celý prípad teda závisel na mne a mojom porozumení dôkazov a ich správnom napojení na seba. Mohlo sa tak teda stať, že moja dedukcia nemusela byť správna a na konci som určila nesprávneho páchateľa. ( čo sa mi aj v jednom prípade stalo :) ) Takáto sloboda v rozhodovaní bola pre mňa novinkou a veľmi sa mi páčila. Mám rada ten pocit, že svojím rozhodnutím môžem ovplyvniť dianie v hre. Hoci ma tento systém rozhodovania rozhodne veľmi potešil, mala som dojem, že v niektorých prípadoch konečné rozhodnutie nevyznelo tak ako by som si priala, aj napriek tomu, že som našla všetky indície. Myslela som, že som prišla na vraha, ale jeho motív, tak ako bol vykreslený v závere, mi nedával zmysel a preto mi niekedy trvalo dlhšie rozhodnúť sa správne.

Čo ma celkom mrzelo bolo to, že môj pomocník doktor Watson bol len také, väčšinou zavadzajúce mi v ceste, NPC. Čakala som, že bude viac charizmatickejší a v prípadoch bude hrať väčšiu rolu. To jeho občasné zapojenie do príbehu mi rozhodne nestačilo. Naopak prítomnosť a využitie Tobyho bolo prekvapením a aj keď som ho nepotrebovala použiť veľakrát, prišlo mi to ako milé spestrenie.

Vo všeobecnosti však nemám veľke výtky k tejto hre. Párkrát sa mi síce sekla, no nakoniec sa vždy rozhýbala a pokračovala som ďalej. 

Toto bola moja prvá hra za Sherlocka Holmesa, ktorá ma uprímne veľmi nadchla a navnadila na to, aby som skúsila aj iné časti.
+18

ABZU

  • PS4 70
Keďže som už mala za sebou hru Journey, ktorá ma veľmi zaujala, bolo samozrejmé, že jedného dňa vyskúšam aj tento počin.
Aj keď sa v Abzu nachádzajú jednoduché hádanky, nepovedala by som, že je to typická hra. Skôr by som to nazvala vizuálno- hudobným zážitkom. Podmorské prostredie zaujme určite nie len milovníka akvaristiky. Sama osobne nepatrím medzi znalcov rybičiek, ale neodradilo ma to od vychutnania si symfónie farieb a pohybov v tomto modrastom svete.

Bolo krásne sa ladne pohybovať medzi väčšími alebo menšími zhlukmi podmorských tvorov. Nechať sa nimi viesť, plávať s nimi alebo len tak meditovať a užívať si ten pokojný priestor.
Páčilo sa mi, že lokácie boli rozmanité, raz tak farebné, že vaše oko nevedelo kam sa pozrieť, inokedy tmavé, fluoreskujúce a tak ľahko vyrážajúce dych.

Samotné hranie nezaberie veľa času, asi tak 2-3 hodinky. Myslím, že je to tak akurát, keďže časom sa aj jednotlivé úkony začínajú opakovať a dlhší herný čas by teda nebol na osoh. Priznám sa, že to samotné tempo sposobilo, že niektoré časti v strede hry ma trochu nudili, avšak ku koncu sa to znova dalo do pohybu ( aj doslovne) a ja som sa tak opäť nadchýnala nad maličkosťami.

Ako som spomínala predtým, hrala som aj hru Journey, ktorá mi nastavila hranice očakávania vysoko. Po Abzu som síce neostala sklamaná ale samotná hra neprekonala svojho predchodcu.
V každom prípade možnosť dotknúť sa veľryby, delfína alebo kosatky a nechať sa nimi viesť do hlbín, robia z tejto hry niečo unikátne a krásne. Určité momenty sa nedajú popísať slovne a je lepšie ich zažiť na vlastnej koži, so zenovou hudbou v pozadí.
+21

The Raven: Legacy of a Master Thief

  • PS4 75
V úlohe konstábla Zellnera som sa pustila do odhalenia tajomného Ravena, zloducha, ktorý hraje v tejto hre hlavnú rolu.
Hra sa mi na prvý pohľad veľmi zapáčila, či už sa to týkalo štýlu grafiky, farebnosti alebo len takej hrejivej atmosféry s krásnou hudbou v pozadí, pripomínajucej mi môjho obľúbeného Hercula Poirota. Dokonca aj hlavný hrdina sa na neho trošku podobal. Preto už hneď od začiatku som vedela, že toto je niečo pre mňa.

Hra je taká nenáročná point and click adventúrka, kde vlastne nič nemôžete pokaziť. Ak sa aj stane, že nezareagujete dostatočne rýchlo a dopadnete nešťastne, hra vás vezme pomocou loadu späť do predchádzajúcej scény a vy to môžte skúsiť znovu. Na jednej strane je to fajn, na strane druhej by som brala ak by hádanky neboli tak jednoduché a lineárne a ponúkali aj rozvetvenia alebo nejaké vtipné easter eggy. Nehovorím, že v hre humor nebol. Hlavný hrdina bol sympaťák a vedel aj čo to humorné prehodiť, ale na môj vkus toho mohlo byť viac.
Mechanika hry spočívala, ako inak, v kombinovaní predmetov. Z podobných hier sme zvyknutí, že sa v nich vyskytujú aj veľmi nelogické kombinácie, no v tomto prípade mi to tak neprišlo. Avšak samotné spájanie predmetov mohlo niekedy robiť problém. To sa týkalo situácií keď sa 2 predmety nachádzali blízko pri sebe a joystick ich niekedy nevedel dobre rozlíšiť. Nestávalo sa to často ale predsa.

V hre fungoval bodový systém, za ktorý ste potom nakoniec každej kapitoly dostali trofej. Ja ako trofejový nadšenec som sa snažila mať všetko tiptop, no hra mi nepriala. Vyskytujú sa v nej bugy, ktoré vám niekedy znemožnia dostať plný počet podov ak neurobíte kombinácie predmetov/rozhovorov v správnom poradí. To vie byť určitým spôsobom demotivujúce a otravné.

Pohyb postáv bol pomalý a taký trochu ťažkopádny. Človek si na to musel zvyknút. Čo mi niekedy liezlo na nervy bolo to, že sa  nedali preskakovať cutscény a prerušovať akcie. To druhé zmienené vedelo byť extra otravné, ak som sa náhodou preklikla.

Samotnú hru som si najviac užívala do prvej polovice, kedy prebiehalo vyšetrovanie. Druhá polovica hry sa na daný príbeh pozerá z iného uhla, ktorý mi nesadol tak ako ten predchádzajúci. Príbeh mi prišiel trochu prekombinovaný a v určitých mometoch preplácaný, ale to je asi vec vkusu. Z troch kapitol, ktoré hra má by som za tú najlepšiu označila práve prvú.

Hrala som verziu The Raven Remastered na ps4.

Ps: +5% za to, že som sa mohla hrať s roztomilým psíkom
:)

Pro: Atmosféra, hudba, dabing

Proti: Bugy, nemožnosť preskakovať cutscény/prerušovať akcie, slabšia druhá polovička

+12

It Takes Two

  • PC 90
Začnem hneď zhúrta.
Začiatok- paráda. Tak svižne som sa už dávno neponorila do hry. Každa nová lokalita, nápad a prevedenie ma nadchýnal a nesmierne bavil. Ta rozmanitosť prostredí a štýlov. Tak veľmi ma to bavilo a tešilo. Nepreženiem to, ak poviem, že som takú prvú polovicu hry mala úsmev na tvári.
No potom sa to nejak seklo. Asi mi ten začiatok nasadil laťku zábavy príliš vysoko a asi mi pretiekol pohár trpezlivosti s hlavnými postavami a príbehom. Tieto dva aspekty hry boli mojim kameňom úrazu. Nech sa tvorcovia nehnevajú ale dať postavám tak neznesiteľné charaktery. Neviem ako ostatní, ale ja som sa s nimi nezžila za celú hru. Jeden vždy fňuká, druhý sa stále sťažuje. Fakt sa nedivím, že sa chcú rozvádzať. Aj to ich dieťa mi príde melodramatické a na záver som sa zmohla len na facepalm. Sorry.

Ruka v ruke s postavami ide aj strašný príbeh. Džízs, tí rodičia vedia byť krutí a sebeckí. Klamú kade chodia a sú strašne nesympatickí. Tešte sa na moment so sloníkom. Nevadia mi v hrách brutálne scény, no musia to byť hry, v ktorých to človek čaká. V takejto hre som to nečakala a nebolo to príjemné prekvapenie.

Po prekonaní nejakej tej strednej časti hry a pár nie veľmi zaujímavých momentov, sa hra ku koncu znova rozbehla, vrátila k tomu lepšiemu a zase to začalo byť ono.

Čo by som ešte vypichla k tým jednotlivým levelom by bolo to, že mi vadilo to, že človeka strašne viedla hra za ručičku. Doslova ti hlavná postava vždy povedala čo musíš robiť a teda človek nemusel nad ničím výrazne premýšľať.
Ďalším aspektom na malé hejtovanie by bolo preskúmavanie lokácií. Niektoré boli tak krásne a plné mini interakcií, že človek nevedel kam skočiť skôr a iné boli takmer prázdne a pritom mali veľký potenciál. Tvorcovia sa s nimi mohli určite vyhrať viac.

V hre sa nachádzajú mini hry- je ich 25. Našli sme ich všetky a dobre sme sa na nich pobavili. Niektoré sme skúsili iba raz, iné nás zamestnali na dlhšiu dobu. (Laser tennis bol náš obľúbený) 

Aj napriek niektorým veciam, ktoré sa mi vôbec na tejto hre nepáčili, prevláda u mňa pozitívny pocit a myslím si, že takto by sa mali robiť hry pre co-op.

Pro: Rozmanitosť levelov, kreatívne nápady, humor. CO-LLA-BO-RATION

Proti: Postavy, príbeh

+21

Star Wars Battlefront II

  • PS4 60
May the Force be with you

To je motto Star Wars univerza. V tejto hre by som ho avšak pozmenila na May the Patience be with you. Práve tá trpezlivosť mi chýbala a každú chvíľu som tú hru chcela vypnúť so slovami: ,,To je ale nuda."

Možno som ale len zhýčkaná príbehovými hrami a preto na mňa pôsobí táto takmer bezduchá strieľačka strašne jednotvárne. Choď tam- vystrieľaj všetkých, polož bomby- vyhoď to do povetria, infiltruj sa- zabi všetkých...atď. Nuda.

Takmer všetky misie mi prišli veľmi priamočiare a málo nápadité. Je to škoda, lebo potenciál tu bol. Čo sa ale týka misií vo vesmíre, v ktorých človek lietal a zostreľoval rôzne ciele, tie sa mi páčili. Tiež neboli hlboko originálne ale ten pocit letu, dokonca aj na starom známom Millennium Falconovi, bol perfektný. Nepatrím medzi tých zručnejších hráčov v strieľaní ale ani to mi nevadilo od užitia si streľby vo vesmíre. Kľudne mohlo byť takýchto pasáži viacero. Hlavne kladne hodnotím misiu v dlc, kde človek lieta medzi asteroidmi.

Ďalšia vec, ktorá sa mi páčila bola grafika. Sem tam teda vykukla nejaká uncanny valley tvár ale inak sa na túto hru krásne pozeralo. Ah ten žiarivý odlesk na zbroji Iden Versio. Škoda, že nám hra neposkytla detailnejšie preskúmavanie planét, niektoré by fakt stáli za to. (napr. Pillio)

Na jednej strane som bola rada, že som sa vrámci hry dostala do kože mnohých postáv, známejších alebo tých menej známych, že som si vyskúšala rôzne štýly boja (Kylo Ren bol totálne overpowered), na strane druhej by som brala ak by tých postáv bolo menej a mohla som s nimi stráviť viac času. Viac sa zapracovať do stratégia boja a využívať ich špeciálne schopnosti. Nezabúdam ale, že táto hra je predovšetkým multiplayer, ktorý by mi pravdepodobne dal možnosť prehĺbiť si svoj vzťah k jednotlivým charakterom, no ten neplánujem skúšať a teda sa musím uspokojiť s tým čo som dostala. Možno samotný multiplayer nie je zlý a preto nechcem nikoho odradiť týmto mojím komentárom. Asi len nie som cieľovka. V každom prípade som vďačná výzve aj za tento unikátny zážitok. 

Ešte jedna výtka na záver. Nechápem prečo nie je možné si v tejto dobe nastaviť veľkosť tituliek. Kto to má potom čítať? :)
+19

Factorio

  • PC 95
Hneď na úvod poviem, že stratégie nie sú moja šálka kávy, no napriek tomu má táto hra dostala od prvého momentu. Je nutné teda vyzdvihnúť to, že je to fakt hardcore ( aspoň pre mňa) stratégia a veľký požierač času. Sadnete si pred pc so slovami- iba chvíľku a odchádzate po niekoľkých hodinách a máte pocit, že ste dokopy toho veľa neurobili.

Je fajn si prejsť tutoriál, ktorý vás vedie začiatkami a ozrejmí vám ako to vlastne vo svete Factoria chodí. Sama za seba sa priznám, že už aj to bolo pre mňa niekedy náročné. Je potrebné sa pripraviť na to, že sa budete musieť zhostiť úlohy architekta, ktorý bude plánovať to, kde všetko bude stáť a pracovať tak, aby bol váš výkon efektívny. Treba myslieť vo veľkom, keďže na začiatku môže stačiť jedna dve továrničky, pece alebo bane, no neskôr zistíte, že ich potrebujete desiatky. Preto je dobré nechávať si veľa priestoru.

Tutoriál som teda prešla sama a do hlavnej hry, ktorej cieľom je postaviť raketu, som sa pustila s priateľom. Osobne si myslím, že hrať to s niekým je veľmi veľkým plusom. Nemáte celú tiahu vedenia vašich tovární iba na sebe a určite je veľmi fajn ak máte možnosť prediskutovať budúce plány ešte s niekým iným.

Ako pozitívum hry by som uviedla aj niekoľko rozdielnych ,,kampaní", ktoré na vás čakajú. Ak vás nebaví stavanie lode, tak si môžete vybrať napr. kampaň kde bojujete proti svojmu kamarátovi alebo bránite svoju továreň pred hordami nepriateľov. Vo všeobecnosti nemám veľké výtky k tejto hre, možno azda to, že človek musí mať náladu a chuť hrať niečo tak detailné a nie vždy je to úplne jednoduché. U mňa to začalo prituhovať vo fáze, kde sa na scéne objavil olej, ropa a takéto srandičky.

Vyslanie rakety do vesmíru predstavuje určitý míľnik, pri ktorom sa rozhodnete či chcete ďalej pokračovať alebo nie. Mne to stačilo a s peknými 45timi hodinami som sa nateraz s Factoriom rozlúčila.

PS1: Celú hru som si myslela, že keď postavím raketu tak sa do nej nasáčkujem a vyletím do vesmíru aby som unikla z planéty. Nakoniec som zistila, že moja postava na tej votrelčej planéte ostáva. Takže úplne neviem, na čo stavba tej rakety bola. Možno som si takto chcela privolať na pomoc kamošov? ( otvorený koniec pre sequel? Možno ma príde zachrániť Ripleyová :) )

 PS2: Som rada, že tento kvalitný počin vznikol v Čechách.
+23

Pokémon Black Version

  • DS 80
Gotta catch 'em all! 

Piata generácia pokémonov má vrátila do detských čias, dokonca som sa vďaka nej znova pohrúžila do anime.

Nový región, noví pokémoni ale nakoniec je to všetko o tom istom. Chodíte, beháte, plávete kade tade a snažíte sa chytiť čo najviac pokémonov. Myslím, že koncept hry sa rokmi nijak výrazne nemení. Ja sama som hrala pred rokmi iba Pokémon Yellow Version: Special Pikachu Edition, takže nemám veľmi s čím porovnávať a možno aj preto je moje hodnotenie pekných 80%.

Čo musím vyzdvihnúť je, mechanizmus levelovania, kde pri rozdeľovanie exp. points dostal pokémon, ktorý mal nižší level viac, než ten s vyšším levelom. Dalo sa tak potom trošku rýchlejšie levelovať a dostať slabého pokémona na lepšiu úroveň.

Príbeh bol fajn. Nič prevratné, ale nešla som do tejto hry s tým, že si idem zahrať niečo extra originálne. Za mňa je príbeh viacmenej pekným plusom, lebo pokémonov hrám skôr pre ten pocit, že ich môžem všetkých chytiť a nie preto, že čakám zážitok typu rozsiahleho RPG s hlbokým a dušu dotýkajúcim sa dejom.

Vo všeobecnosti som skôr zástanca názoru, že pokémon má príliš veľa pokémonov. Úplne by stačilo ak by tých nových bolo o polovicu menej a skôr by sme sa viac stretávali aj so starými pokémonmi. 5. Generácia mi priniesla veľkú kopu milých a kreatívnych pokémonov, ale bohužiaľ aj množstvo absolútne neoriginálnych a nezaujímavých. A to množstvo predstavovalo väčšinu. Týchto pokémonov máte potom pochytaných len kvôli tomu, aby ste ich mali. Nikdy s nimi nehráte a sedia tam niekde v laboratóriu a čakajú so smutnými očami na to, kedy na nich príde rad. NIKDY!
Rozumiem ale tomu, že ak niekto hrá pokémonov od začiatku a má ich všetkých pochytaných a prenesených do ďalších novších hier, tak by tí starí pokémoni nepriniesli nič nové a zaujímavé.

Z čoho som bola tak trochu rozmrzená bolo, že mi môj pokémon nebehal za zadkom.
A přitom taková blbost...
Fakt som to v Pokémon yellow mala rada a nechápem, prečo túto možnosť neposkytli aj v tejto hre. Nie je nič krajšie, ako keď sa otočíte k pokémonovi, pohladkáte ho a on vám ukáže ako vás má rád. Moje dievčenské srdce sa roztápa.

V pokročilej fáze hry som si všimla, že som využívala jeden predmet nadmieru a tým bol Max Repel (náhodných stretnutí s pokémonmi, ktorí majú nižší level, bude menej). Fakt má nebavilo prejsť dva kroky a zakaždým naraziť na súboj, ktorým má vlastne nijako neposunul dopredu, skôr naopak, iba zdržoval. Toto avšak nie je chyba iba tejto hry, ale pravdepodobne všetkých pokémon hier. Hlavné avšak je, že tento predmet v hre existuje.

Aj napriek negatívam mi pokémon splnil požiadavku- ,,hraj a bav sa" a práve preto je moje hodnotenie také aké je. Ak máte radi pokémonov, tak choďte do toho.

PS: pokladám za zbytočné, že sa v hre vyskytovali ročné obdobia. Jedno trvalo kalendárny mesiac. Určite by sa mi nechcelo rozťahať hru na 4 mesiace len preto aby, som si chytila všetky možné variácie vami už chyteného pokémona.
+18

Stargate Adventure

  • PC 75
Comtraya!

Ako veľký fanúšik Stargate som sa veľmi rada pustila do tejto jednohubky a musím ju hodnotiť kladne. Na to, že ju tvoril jeden človek ( alebo teda nejaký menší tým) je táto point and click adventúrka zvládnutá veľmi dobre. Pripomína mi zlaté dobre časy typických adventúr a aj keď sa kvalitou nemôže rovnať velikánom daného žánru, tak si nerobí hanbu a snaží sa ich svojim spôsobom dobehnúť.

Páčilo sa mi, že väčšina kombinácii predmetov dávala zmysel a nebol problém dopátrať sa k riešeniu. Našlo sa aj pár hádaniek, ktoré ma milo prekvapili a nebudem klamať, keď poviem, že som nad nimi musela aj trochu popremýšľať.
Páčili sa mi aj animácie ako napr. otvorenie Brány s následným vortexom alebo rôznorodé interakcie predmetov s prostredím.
Čo musím vypichnúť ako veľmi veľký klad je humor. Je vidno, že ten kto to tvoril bol fanúšik SG a o to viac vedel využiť humor jednotlivých postáv a vytvoriť tak niečo zaujímavé a vtipné.
Osobne tiež oceňujem spojenie rôznorodých prvkov, ktoré osviežili celý príbeh. Dostali sme z každého rožku trošku- politiku, Asgardov, Goa´uldov alebo tajomnú rasu Furlingov.

Naopak čo ma trochu miatlo bolo množstvo nevyužitých predmetov, ktoré mi ležalo v inventári. Je možné, že som neprišla na riešenie nejakej hádanky a preto mi tam ostali? Úprimne, neviem. V každom prípade som sa snažila vyriešiť úplne všetko čo šlo.
Ďalším záporom by bolo veľmi pomalé pohybovanie hlavnej postavy a uponáhľaný záver. Človek si myslí, že bude ešte niečo zaujímavé nasledovať a bum, je tu The End.

Vo všeobecnosti mám ale na túto hru kladný pohľad a určite by som ju odporučila skalným fanúšikom.

Pro: zaujímavý príbeh, humor

Proti: uponáhľaný záver, nevyužité predmety

+19

The Witness

  • PS4 100
Iba málokedy porušujem pravidlo jeden priechod hrou a stačilo. Táto hra predstavuje jeden z tých vzácnych prípadov.
Možno nebudem úplne objektívna, keďže ma The Witness chytilo tak ako máloktorá hra predtým, ale aspoň vyjadrím svoje subjektívne pocity.

Už len ten farebný vizuál hry ma dostal od prvého momentu. Túžba po objavovaní, plnení hádaniek a hľadaní skrytých odkazov od tvorcov bola náplňou a poslaním tejto hry. A to je práve to. Hráč v tejto hre prechádza svetom a plní rôzne, niekedy veľmi zapeklité hlavolamy, ktoré ho určitým spôsobom posúvajú vpred. Za seba môžem potvrdiť, že som sa niekedy na niektorých z nich zasekla až tak, že musela nasledovať pauza, ukľudnenie alebo zmena hlavolamu. Častokrát som sa potom vrátila do hry a riešenie problému prišlo samo od seba.

V The Witness sa mi páčilo, že ma hra učila priebežne. Ak som prišla do oblasti, kde boli hádanky mimo mojej úrovne chápania, príliš ťažké alebo nezrozumiteľné, tak som vedela, že niekde nastala chyba a musím sa vrátiť, porozumieť princípu alebo ho vôbec najskôr musím nájsť a naučiť sa ho.
Žiadna iná hra vo mne nevyvolala ten pocit spokojnosti po zdolaní úloh, ktoré sa na začiatku zdali nemožné. (No dobre, asi až na souls hry.) Ten pocit toho, že som dokázala premôcť samú seba a došlo mi ako to všetko funguje, stál za to.
Po prvom prejdení hry asi pred troma rokmi mi ostala jedna nedoriešená úloha. Táto úloha mi ležala na myslí celú tú dobu a musím so spokojnosťou povedať, že tentokrát sa mi ju podarilo splniť. Raz v starom priechode a raz v tom úplne novom.

Ak niekto hľadá výzvu v podobe hádaniek a malebnom svete, tak odporúčam určite The Witness. Pre mňa je to jedna z najlepších hier akú som kedy hrala a preto dávam 100%.
+20

The Last of Us

  • PS4 95
Po množstve odporúčaní som si túto hru zaobstarala ale trvalo ďalší rok pokiaľ som sa odhodlala ju zapnúť. Teraz to určite neľutujem.

Hneď na začiatku hry som spoznala rukopis Naughty dog. Hry od nich mám veľmi rada a teda to ovládanie a mechaniky mi dosť sadli. Neboli ešte tak vypilované ako napr. v Uncharted 4: A Thief's End, ale to sa dá čakať. Jednou s vecí čo mi vadilo bolo to, že mi môj parťák niekedy stojí v ceste a nechce sa pohnúť. Príklad bol: Skrčená som stála na schodoch odkial som pozorovala nepriateľa, ten sa pomaly pohyboval smerom ku mne, tak som sa chcela stiahnuť dozadu. To bohužiaľ nešlo, keďže za mnou stála Ellie a ani po niekoľkých pokusoch o ústup sa nepohla. Alebo mi ďalší parťák vraví: ,,Poď Joel, dvere sú otvorené." Tak ja idem k tým dverám a chcem prejsť. To by tam ale nemal stáť on a blokovať mi prechod. :) Našťastie sa to nestávalo príliš často.
Taktiež som si všimla, že niekedy aj AI nepriateľov nefungovalo ako malo. Bolo celkom vtipné sledovať chlapíka ako behá v kruhu dookola alebo ,,tancuje odzemok". :)

Postapokaliptický svet a nákaza neznejú úplne originálne a človek sa opýta, či mi môže, tento už 100krát omieľaný námet ponúknuť niečo nové? Neviem s určitosťou povedať, či je to niečo nové ale určite je to zaujimavé a príjemným spôsobom poháňajúce vpred. Páči sa mi, že v hre nejde o to, aby sme zabili čo najviac nakazených, predierali sa horami nepriateľov a podobne. Skôr sa vyplatí skrývanie a nenápadný postup, než rambo prístup. (bohužiaľ mi tá stealth taktika nie vždy vyšla :) )

Hlavná ústredná dvojica je super. To ako sa časom vyvíja ich vzťah bolo pre mňa základom príbehu. Je úžasné sledovať ako sa z mlčiaceho, trochu nevrlého Joela stáva ten, ktorý odmieta nechať Ellie napospas osudu. Samotný záver sa mi veľmi páčil a nemôžem mu nič vytknúť. (Som zvedavá ako to bude pokračovať v dvojke. :) )

Hru som hrala na normálnej obtiažnosti (až na jednu pasáž, ktorú som si dala na easy) a myslím, že to bola úroveň pre mňa. Bola obtiažna tak akurát, tak aby som z hry nemala mindráky a správne si ju užila. Veď o to práve ide :)

PS1: Škoda, že tie komixy v hre neexistujú aj reálne. Celkom rada, by som si prečítala celý príbeh sama. :)
PS2: Ah, tie žirafy...
+24

Xenoblade Chronicles

  • Switch 90
Hneď ako som sa dozvedela, že vyjde XCH na Switch, som vedela, že si ho musím zahrať. Keďže som už mala skúsenosť s XCH 2, tak to bola pre mňa jasná voľba. Na jednej strane je dobré, že som hrala predtým XCH2, keďže ma to ešte viac nalákalo na jednotku, ale na strane druhej som sa nevyhla porovnaniam a vopred upozorňujem, že to mohlo aj trošku skresliť môj pohľad na hru ako celok. Keďže sa jedná len o subjektívne pocity, tak je na každom ako si to vezme a či bude mojim výtkam prikladať dôležitosť.

Nápad dvoch svetov na prvý pohľad odlišných a súperiacich mi prišiel ako veľmi dobrý . Kde ľudstvo bojuje proti strojom o prežitie. Príbeh bol sám o sebe za mňa v poriadku, čím ďalej sa zamotával a prekvapoval. Hlavné postavy boli sympatické a áno , ja som mala strašne rada aj nopona :). Jedná vec ma ale trochu štvala, to je teda čisto len osobný pocit, ale nikdy som sa nevžila do role Fiori. Pozor teraz sa jedná o veľký spoiler .Hned na začiatku,kde mi v hre umrela, som si vravela, že ok, nič sa nedeje, ideme ďalej. No a keď sa vrátila, tak ma to nijak nedostalo. Ten zvrat bol veľmi prekvapivý a ako element v hre bol super ale inak som z toho nebola v roztržení, skôr naopak. Ako postavu, som ju používala veľmi rada ale ako charakter v hre mi dokonca niekedy vadila. Asi to nebude veľmi populárny názor, ale mám to tak. Sorry Fiora :). Ostatné postavy som mala rada a myslím, že pôsobili pekne rôznorodo.

Vykreslenie daných titánov a následné spracovanie jednotlivých lokalít bolo podľa mňa perfektné. Úvodná scéna, kde sa stretli dvaja titáni v boji a následný pohľad kamery na miesta, ktoré v budúcnosti navštívim. Hovorila som si, že je to úplne úžasné a už sa na to veľmi teším. Hlavne nezabudnem na ten moment keď mi hlavná dvojica vystúpila z jaskyne a spustila sa cutscéna, ktorá mi ukázala celú majestátnosť Bionisa.

Tak a teraz k jednotlivým lokáciam, ktoré mi prišli nádherné ale bohužial miestami prázdne. Jedná vec je užívať si prvý beh pláňami s tajomnými zákutiami, množstvom skrytých chodieb a miest a tá druhá, keď to musíte vykonať tak možno po 30ty krát, kvôli vedľajšej misii. Ocitnete sa na miestach, ktoré sú tak rozľahlé ale veľmi prázdne. Chýbajú tam možnosti interakcie a vydáte sa tam len kvôli krátkemu rozhovoru pre vedľajšiu misiu alebo len aby ste si odkryli časť mapy. Potom to vyzerá tak, že si nakliknete aby vám postava bežala automaticky a vy si zatial prezeráte niečo na nete :)

S tým sa spája aj rozmiestnenie a množstvo warp pointov. Ah, prečo ich nie je viac? Po čase sa mi už fakt nechcelo prebehávať sem a tam. Liezlo to na nervy. :)

Ale keď už ste tým rozľahlým svetom bežali, tak vás aspoň sprevádzala úplne úžasná hudba. Koľkokrát som sa zastavila, v niektorých oblastiach si nastavila čas na noc, a kochala sa krásou prírody za upokojujúcih zvukov v pozadí. Viem si dokonale predstaviť pustiť si soundrack aj bez hry a užívať si ho rovnako.

Ako veľmi veľmi veľmi veľké plus hodnotím uzatváranie množstvá questov automaticky. Tým myslim, že som sa nemusela vracať k zadávateľovi a quest bol splnený v momente, kedy som dokončila zadanú požiadavku. Taktiež to, že úlohy boli krásne viditeľné na mape a nebol problém s nejasnosťami. Samotné questy boli často priemerné prines, zabi a pod., ale páčilo sa mi, že boli celkom často zabalené do príbehu, pomocou ktorého som sa s jednotlivými charaktermi zbližovala a nakoniec mi ich bolo ľúto alebo som sa s nimi radovala. Mínusom by som brala nutnosť priebežného rozprávania sa s obyvateľmi sveta, ktorí vám neskôr poskytnú nové side questy. Bez toho sa neposuniete ďalej.

Súbojový systém. Tak tu je práve ten čas, kedy som sa nemohla vyhnúť porovnaniam s XCH2. Sám o sebe je veľmi fajn, odsýpa a je v ňom potreba používať taktiku. Čo mi ale vadilo, bolo používanie šípiek na vyvolávanie jednotlivých útokov. Prišlo mi to nemotorné a celkovo mi chýbala väčšia komplexnosť. (v porovnaní s XCH2) Ale povzbudzujúce hlášky behom boja ma bavili.

Let´s press on and on and on...

V rámci hry je k dispozícii , dalo by sa povedať, rozšírenie alebo DLC, v ktorom sa odohráva príbeh po hlavnej hre. Keby som mala hodnotiť túto časť samostatne, tak by z toho nevyšla úplne najlepšie. Pozitívum by bolo prítomnosť úplne nového regiónu a zmena chain attacku. Ja proste tých noponov milujem.To keď za vami behá armáda 12 noponov je proste na zjedenie :)
No a väčšina ostatných vecí sa mi až tak veľmi nepozdávala. Príbeh hry by som určite viedla iným smerom. Viac by ma zaujímal výskum a premena Telethii,než nejaký nevysvetliteľný, tajomný hlavný boss, ktorý nijako zaujimavo nerozvíja hlavnú linku. Ďalšou vecou bol výber hlavných postáv. Melia, prečo? Teda viem prečo, ale keď ona je tak strašne vážna. Čím ďalej pokračoval príbeh, tým viac klišé mi prišiel. Myslela som si, že tzv. Quiet moments (krátke dialógy medzi postavami, ktoré nejakým spôsobom rozvíjajú charaktery postáv a doplňujú príbeh) budú spestrením, ale bohužial, až na pár vynimiek na mňa pôsosobili strašne nudne. Bola som rada, že tento príbeh prišiel s hlavnou hrou a nemusela som si ho kupovať, lebo by to za to pre mňa nestálo.

Na záver musím iba dodať, že vo mňe prevláda oveľa viac ten skvelý pocit z hry, ktorú som si užila a strávila v nej asi 150 hodín, aj napriek tomu, že som v nej našla veľa vecí, ktoré by som zmenila. Určite by som ju odporúčila každému, kto má rad tento typ hier a dám len odporúčanie. Začnite ňou a až potom pokračujte na XCH2.

A ešte jedno sklamanie na záver, pre tých ktorí hrali XCH2: V Archnopon challenge som sa nestretla s Rexom. Taký nevyužitý potenciál pre fanúšikov.

Pro: Svet, príbeh, hudba, humor, NOPONI :)

Proti: prázdnosť svetov,rozmiestnenie warp pointov, v určitom zmysle súbojový systém, DLC

+10