Pri hraní Deponie som mala pocit, akoby som sa vrátila do starých čias, kedy bolo hranie adventúr mojou alfa a omegou. Za stolom s myškou ruke som skúšala kadejaké kombinácie predmetov, ktoré nedávali zmysel ale nakoniec sa zázrakom vždy našla tá správna. Ani v Deponii nebola núdza o divné riešenia hádanok, pri ktorých som si hlasno povzdychla. Našťastie ich nebolo až tak mnoho a tak mi to neprišlo až tak strašné. Keď si človek zvykne na mentalitu hry, tak sa tak nejak prispôsobí aj tým rébusom.

V Deponii hráme za Rufusa, človiečika, ktorý chce opustiť svoju rodnú planétu a nič ho neodradí od tohto cieľa. Príbeh je celkom fajn, dokonca ma ta prvá časť natoľko navnadila, že premýšľam, že si kúpim ďalšie časti. Lebo veď hra bavila, čo mi ale liezlo na nervy bol Rufus. Na začiatku som s nim sympatizovala ale čím dlhšie som hrala, tým viac mi bol otravný. Ale zase dávam mu za to aj bod k dobru, keďže má určitý charakter, ktorý bol konzistentný až do konca. Niektoré jeho dialógy mohli byť ale vypustené.

Ostatní obyvatelia mestečka, boli v celku zaujímaví. Osobne sa mi páčil najviac starý pán Doc, ktorý mi nie raz pomohol a ľúto mi bolo Boza, taký dobráčisko. Toni by určite nevyhrala sympaťáčku roka ale papagáj mi bol dobrým kamošom. No a nesmiem zabudnúť aj na poštového robota, ktorý so mnou zdieľa obľúbenú činnosť.

Som rada, že som sa do Deponie pustila. Nepovedala by som, že je to najlepšia adventúra sveta ale stačí na solídnu zábavu.

Ja si predsa tie ďalšie časti kúpim.