Nejlépe hodnocené komentáře

Herní výzva 2024 – 10. "V záři reflektorů" (Hardcore) - Dohraj hru, ve které se odehraje alespoň jedno pěvecké vystoupení nebo koncert. 

Je Alan Wake II objektívne lepšia hra ako Alan Wake? Je. Je však lepšia na túto dobu ako bol prvý Alan na tú svoju? Bez debaty. Fakt. Na pokračovanie sa čakalo 13 rokov, takže neprichádzalo do úvahy, aby sme dostali plus-mínus to isté, akurát v krajšom grafickom kabáte. Obe hry som hral back-to-back a neviem si predstaviť, že by niekto uprednostnil prvý diel.

Vysoká škola hernej scenáristiky a level-designu. Takto by som to celé zhrnul. Kreatívny riaditeľ Sam Lake sa tu fakt urval a hoci mi miestami mozog fakt nestačil na všetky tie David Lynch-like fantasmagórie, nevedel som sa od toho odtrhnúť. Mnoho ľudí považovalo akciu z prvého dielu za nudnú a repetitívnu. Boli vyslyšaní. Akcie výrazne ubudlo, protivníci sú však náročnejší. Pribudlo hororu, obzvlášť utopená stará pani mi teda solídne zvýšila tlak. Puzzles sú zábavné a nápadité, musím povedať, že sústava dvoch rovníc o dvoch neznámych ma zaskočila a potreboval som papier a pero. Veci, ktoré ma hnevali v prvom dieli (posadnuté predmety a collectibles) zmizli a žiadne nové sa neobjavili. Snáď len otravní vlci. Hra doslova srší nápadmi a asi nemá zmysel ich všetky rozpisovať. Predstavenie dvoch paralelných dejových liniek sa ukázalo ako geniálny ťah. Obe majú svoje osobité čaro.

Hru som dohral za cca. 30 hodín, čo je solídna hracia doba. Ani zďaleka som neprebádal všetky zákutia a neotvoril všetky "secret stashes". Mnoho hráčov tiež odporúča New Game+. Vraj to dodáva hre ďalšiu dimenziu. Neskúšal som, neviem posúdiť. Dohral som však prvé DLC - Alan Wake II: Night Springs. To môžem odporučiť. Veľmi mi to pripomínalo seriál The Twilight Zone. Je to niečo celkom iné a zároveň skvele zapadajúce do celkového konceptu.

Komu sa trochu páčila jednotka, dvojka sa bude páčiť určite. Komu sa jednotka páčila veľmi, bude nadšený. Tak si to bežte kúpiť a ponorte sa do tohto masterpiece bizáru. Navyše, náklady na hru boli 70 miliónov eur a Remedy sa nedarí tieto náklady pokryť predajmi. Takže ak je to vo vašich finančných možnostiach, odporúčam ísť do toho za plnú cenu. Nikto z nás snáď nechce aby to Remedy zabalilo. Oplatí sa to.

Tip 1: Heslo "najlepšia obrana je útok" tu neplatí. Útek (so svetlicou v rukách) je často legitímnou voľbou, ktorá ušetrí zdravie a náboje. Platí to hlavne pre Alanovu dejovú linku.

Tip 2: Prepínajte medzi dejovými linkami keď máte možnosť. Dej dáva väčší zmysel a je to pestrejšie.

Tip 3: Snažte sa mieriť na hlavu a používať výbušné fľaše. Účinok je oproti štandardnému strieľaniu devastačný.

Herní výzva 2024 – 5. "Nikdy se nevzdávej!" (Hardcore) - Dohraj hru, ve které hraješ za postavu s fyzickou indispozicí.

Hi-Fi Rush ma zaujal už dávnejšie vďaka vysokému hodnoteniu (tu aj inde) a zaujímavej "rhythm-based action" hernej mechanike. Trochu ma ale odrádzal "japonský vizuál", ktorý veľmi neobľubujem, ale vďaka hernej výzve a faktu, že hra je súčasťou Xbox Game Pass-u, som to napokon skúsil. Neľutujem.

Hlavným hrdinom je trochu prostoduchý Chai, ktorý sníva o kariére rockovej hviezdy. Bohužiaľ, má postihnutú ruku, takže hranie na gitare je vylúčené. Našťastie je tu megakorporát Vandelay Technologies a jeho Project Armstrong, testovací program na implantáciu kybernetických končatín. Chai sa v úvode do programu dostane, ale nešťastnou náhodou sa do celého procesu operácie dostane aj jeho vreckový hudobný prehrávač, ktorý skončí voperovaný v jeho hrudníku. Našťastie z toho nie je taký prúser ako vo filme The Fly (pamätníci vedia). Naopak, Chai začne vnímať akési hudobné spojenie so svojím okolím. S novou rukou vie Chai vyskladať niečo ako gitaru, ktorá je jeho hlavnou (a v podstate jedinou) zbraňou. Po poloúspešnej operácií je totiž onálepkovaný ako "defekt" a celá korporácia mu kvôli tomu pôjde po krku. Zamestnanci korporácie a teda vaši protivníci sú (s výnimkou managementu) výlučne roboti.

Toľko k úvodu, prejdime k hraniu. Celou pointou je počúvať pesničky v pozadí a so svojimi útokmi sa "triafať do rytmu". Pre ľudí s "hudobným hluchom" (napr. ja) sú tu našťastie aj vizuálne pomôcky - celý svet sa hýbe do rytmu práve hranej pesničky. Veľmi zjednodušene, predstavte si to ako Guitar Hero, akurát svojimi "kombami" kosíte nepriateľov. Postupom času odomykáte nové útočné kombinácie a iné vylepšenia. Neskôr sa k vám pridajú aj rôzni spolubojovníci, ktorých počas boja môžete na krátky okamih privolať. Toto sa neskôr stane nevyhnutnosťou, pretože pomocníci prinášajú do boja jedinečné skilly, bez ktorých určitých nepriateľov nemožno (alebo len veľmi ťažko) poraziť. Dôležité je tiež spomenúť, že vaši protivníci útočia tiež výlučne do rytmu, čo dáva hrdinovi priestor na mimorytmické úskoky. Boj je zábavný a jeho náročnosť lineárne stúpa. Ku koncu som si už musel rôzne kombinácie pospevovať alebo klopkať nohou, inak hrozil návrat k poslednému checkpointu.

Musím povedať, že príbeh hry začal dosť stupídne a hlavný hrdina mi bol dosť nesympatický, čo sa neskôr začalo meniť k lepšiemu len mierne. Čo mi však vyslovene sadlo do noty bol humor. Celá hra je neskutočná satira na korporátnu mašinériu a je vidieť, že vývojári s tým majú svoje skúsenosti. Málokedy sa mi stáva, že otváram a čítam všetky nepovinné správy v hre, ktoré dotvárajú príbeh. Jedná sa o emaily, ktoré sú karikatúrou bežných korporátnych emailov. Bossovia sú v podstate management. Hlava QA, vedúca produkcie, atď až po finálneho CEO. Niektorí sú fakt mimoriadne vtipní. Najviac pobavil Zanzo, vedúci "Research & Development", ktorý na mňa v jeden moment kričal počas tele-konferencie, až ho jeden z kolegov musel upozorniť, že má mikrofón na "mute".

Hra mi na NORMAL obtiažnosti zabrala príjemných 13 hodín a ani som pri tom veľmi nenadával. Viem si ale predstaviť, že na vyšších obtiažnostiach to asi bude celkom mordor. Čím vyššia obtiažnosť, tým vyšší dôraz sa kladie na precíznosť triafania sa do rytmu. Občas som si pri hraní spomenul na film Whiplash. V hre tiež príjemne prekvapili aj niektoré licencované pesničky. Môj osobný favorit bol song od The Prodigy - Invaders Must Die. Kto pracujete v korporácií, máte radi japonský vizuálny štýl a páčia sa vám rhythm-based hry, pokojne si ešte k hodnoteniu pripíšte pár percent navrch.

Herní výzva 2024 – 8. "Cesta do pravěku" (Hardcore) - Dohraj hru, ve které se vyskytuje mamut, srstnatý nosorožec nebo šavlozubý tygr. 

Keď som bol malý chlapec a s dreveným oštepom som po záhrade naháňal imaginárnych mamutov, bola by to moja najobľúbenejšia hra na svete. OK, možno by ňou bol skôr Far Cry: Primal, ale chápete čo chcem povedať. Ak vás fascinuje obdobie "úsvitu ľudstva" a máte radi budovateľské stratégie, nemáte nad čím rozmýšľať.

Dawn of Man bol pre mňa parádny relax po sérií stresujúcich hier. Tempo hry si svojím štýlom určíte sami, ale z mojej skúsenosti jednoznačne platí, že nie je kam sa ponáhľať. Ak teda nenaháňate nejaké speed-run achievmenty,  najlepší prístup je dať si so všetkým na čas. Pomaly rozširujete svoju usadlosť, dbáte o to, aby vaša komunita mala dosť jedla (hlavne na zimu), teplé oblečenie a dostatok nástrojov, prístreškov a iných surovín. Do ďalších periód sa posúvate až keď ste si istí, že to zvládnete, máte dostatok upgradov a etablovanú komunitu. S takýmto prístupom sa môžete pohodlne oprieť a vychutnať si virtuálnu cestu štvrtohorami jednej malej dedinky.

Po stránke hrateľnosti prakticky nemám čo vytknúť. V herných mechanikách sa zorientujete pomerne rýchlo. Orientácia na mape je tiež bezproblémová, pomáha tomu najmä tzv. "primal vision". Veľmi sa mi páčilo ako hra rieši problém mikromanažmentu. Možnosť drobnohľadu a manuálneho prideľovania úloh tu je, ale zároveň tu existuje kopec šikovných vychytávok, aby to takmer vôbec nebolo nutné. Takže aj keď sa vám populácia osady poriadne rozrastie, nad všetkým máte dobrý prehľad a nestrácate sa v hromade akcií. Grafika je veľmi pekná a jednoduchá hudba príjemne dotvára atmosféru.

Prečo som teda nedal vyššie hodnotenie? Hlavný neduh je ten, ktorý pozorujem vo väčšine ostatných budovateľských stratégií. Znovuhrateľnosť. Tu je to však posunuté ešte o stupeň vyššie. V SimCity 4 som si svoje mesto mohol postaviť zakaždým inak, rovnako ako zoo v Zoo Tycoon alebo dopravnú sieť v Transport Tycoon Deluxe. Avšak ak ste v Dawn of Man videli jednu osadu, videli ste ich všetky. Skrátka keď som po pár príjemných desiatkach hodín dosiahol všetky možné upgrady, vôbec som nemal ambíciu skúšať to celé znovu. Nepresvedčila ma ani ponuka ďalších máp alebo scenárov.

Vo výsledku je ale Dawn of Man asi najlepšia hra svojho druhu a stojí za vyskúšanie. Uvidíme ako zamieša karty plná verzia Polylithic od českých vývojárov. No a ja som sa konečne naučil ako idú za sebou všetky etapy štvrtohôr.

EDIT: Tak som sa mýlil. Impulz rozohrať ďalší scenár bol veľký a nečakaný. Musím povedať, že som si to užil tak ako prvý krát. Vážne je to parádny relax po náročnom dni a ja musím skloniť hlavu a zaradiť Dawn Of Man medzi moje najobľúbenejšie budovateľské stratégie. Prihliadnuc tiež na vyššie desiatky hodín, ktoré som pri tom strávil, dvíham hodnotenie o 10%.

Herní výzva 2024 – 1. "Nemova říše" (Hardcore) - Dohraj hru, ve které přímo ovládáš loď, ponorku nebo jiné plavidlo plovoucí po vodě nebo pod vodní hladinou.

Ako už bolo povedané niekoľkokrát, komu sa páčilo LIMBO, bude sa páčiť aj INSIDE. Niekomu viac, niekomu menej. Ja osobne patrím do druhej kategórie. Hra je podobne pochmúrna a depresívna ako jej predchodca. Zasadenie do mysterióznej dystopickej spoločnosti v štýle 1984 alebo filmu Equilibrium je veľmi pôsobivé. Čiernobiely vizuál nahradili chladné šedé tóny. Celkovo vidno, že graficky aj fyzikálne sa hra posunula "profesionálnejším" smerom.

Puzzles mi popravde prišli jednoduchšie ako v predošlej hre, ale zato sú o to nápaditejšie a zábavnejšie. Precízne načasovanie skokov a iných akcií, je niečo čo testuje moju trpezlivosť. Preto nie som veľký fanúšik hardcore platformoviek. Pre predstavivosť, ak by som mal porátať všetky moje úmrtia vo Far Cry hrách, najčastejším dôvodom by bol pád pri lezení ne rádiovú vežu (prípadne lezenie v jaskyniach vo Far Cry: Primal). Preto ma aj v tomto prípade potešila subjektívne nižšia obtiažnosť oproti Limbu v kontexte platformingu. Napriek tomu sa mi ale podarilo pokoriť métu 100 úmrtí, hoci tesne, kým som došiel na samotný záver.

Ďalšou kontroverznou vecou (znovu podobne ako v Limbe) je chýbajúci, resp. nejednoznačný príbeh a neuspokojivý záver. V prvom prípade som sám na vážkach, či mi to vlastne vadí alebo nie. Fantázia pracuje a výklad udalostí je subjektívny a to je často fajn. V prípade záveru by som ale čakal väčšiu satisfakciu. Pre niekoho môže byť tiež problematická krátka hracia doba, ale podľa mňa je úplne adekvátna k cene, za ktorú sa INSIDE predáva. Ja osobne mám radšej situácie, keď si poviem "kiež by to bolo dlhšie" ako "mohli to skrátiť a bolo by to super". Myslím, že pridaním ďalšej hodiny hrania by už nastúpil stereotyp.

Celkovo je INSIDE príjemná jednohubka na sychravý večer. Na morské panny sa už nikdy nebudete pozerať tak, ako predtým.