Poslední komentáře

Prvý diel Spideyho ma bavil, takže som rád skočil aj do tohto „výplňového“ dielu (či rozsiahlejšieho DLC?) s Milesom Moralesom. A opäť som si toto poletovanie na pavučinách ulicami New Yorku dosť užil. Zmena hlavnej postavy bola osviežujúca a veľmi fajn boli aj nové útoky a schopnosti.

Po grafickej stránke je hra opäť veľmi prepracovaná a New York pulzuje životom (a zločinom, samozrejme). Príbeh ma príliš nezaujal (rovnako ako v jednotke), ale spracovaný bol profesionálne s postavy boli slušne napísané. A napokon, hlavným ťahákom je tu ten gameplay, ktorý je proste zábavný. Už len pohupovanie po meste na pavučine je úžasne spracované a ja som si ho vychutnával takmer rovnako ako akčné pasáže.

Akurát teda nechápem, prečo sa tvorcovia v pokračovaniach tak strašne držia poučky „všetkého viac“. Tu konkrétne to podľa mňa trošku prepískli v záverečnom fighte, ktorý zbytočne dlhý a unavujúci (a samozrejme by k nemu nedošlo, ak by sa istá postava nesprávala ako idiot a nechala si všetko vysvetliť v minútovom dialógu).

Rovnako ma tiež otravovalo, že postavy si musia aj počas boja vylievať srdce, trúsiť klišovité frázy o rodine, či osudové repliky typu „tvoj otec by nebol rád, ak by videl, čo sa z teba stalo“. Hoci to k tomuto žánru patrí, je to proste otravné. Obzvlášť, keď súboj opakujete viackrát. Tiež záporák bol taký nejaký matný a bez charizmy. Ale inak slušná zábava, ktorá aj vďaka rozumnej dĺžke zabavila.

Tak napokon sklamanie. A to som sa tak tešil.

V prvom rade sa ospravedlňujem, že budem hru porovnávať s FromSoft titulmi, ale ona si to svojím spôsobom pýta. K hre Lies of P mám špecifický vzťah. Jej demo totiž bolo mojím vôbec prvým stretnutím so souls-like žánrom. A veruže ma poriadne vytrápilo. Odvtedy ubehlo celkom veľa času a ja som odohral celú ságu Dark Souls, Elden Ring, Bloodborne aj Sekiro.

Čo sa ukázalo byť ako výhoda. Lies of P totiž, čo sa týka súbojov, najviac čerpá hlavne z posledných dvoch menovaných. Hra ma teda prvých niekoľko hodín bavila. Dokonca veľmi. Iste, niekto môže tvrdiť, že je to len kopírka FromSoft diel a do istej miery to je pravda, ale mne to vôbec nevadilo. Malo to štýl, návykovosť a cool Pinocchia. Je to kvalitný kus práce a keď si to porovnám s nedomrlou Thymesiou, tak je to ako „nebe a dudy“.

A keďže Bloodborne považujem za jednu z najlepších Fromoviek, vôbec mi neprekážalo, že Lies of P na ňu esteticky nadväzuje. Oslovil ma aj príbeh, ktorý je predsa len viac straightforward ako v Miyazakiho hrách, čo ale nie je vôbec na škodu. Grafika je veľmi pekná, rovnako ako celková štylizácia a celý svet. Vlastne by som si podobnú steampunk reimagináciu Pinocchia rád pozrel aj vo filmovej verzii. Hra skrátka dokáže pohltiť a baví.

Avšak... bezchybné to teda ani zďaleka nie je a ako som sa blížil ku koncu, tým viac moje nadšenie ochabovalo a v konečných fázach som bol vlastne už dosť unavený a otrávený. Skúsim vysvetliť prečo. Takže: parry/blocking mechanika je dosť lame (za tou v Sekire zaostáva o svetelné roky) a hoci sa dá naučiť, nároky na hráča sú v tomto ohľade snáď až príliš vysoké. A čo si budeme hovoriť, dosť často je to proste len o náhode, čo nie je príliš pozitívne. Náročnosťou sa hra môže merať so slávnejšími konkurentmi od FromSoftu, dokonca je miestami hádam ešte ťažšia.

Ale je ťažšia tak nejako umelo a nevierohodne a tým pádom otravne. Bossovia majú nezriedka úplne šialené pohyby a dlhé combá (Pontiff Sulyvahn by závidel), ktoré je veľmi ťažké si zapamätať, tým menej vykryť. Ale hej, dá sa to. Problém je, že keď si to aj zapamätáte, ale zmýlite sa v polsekunde, tak vaše odrazenie útoku bude neúspešné a schytáte poriadnu nálož. Prípadne vašu radosť, že sa protivníkovmu kombu vyhnete naruší jeho absurdný tracking.

Combat mechanika proste nie je dostatočne vyladená a to je veľký problém. Lebo takto u mňa narastala skôr frustrácia, než že by som bol nabudený na zdolávanie ťažkej prekážky. Súboje s bossmi teda pre mňa neboli príliš zábavné. Na druhej strane som si ale dosť užíval mini-bossov, ktorí boli tiež nároční a zároveň mi prišli tak nejako férovejší.

Niekedy okolo Barren Swamp ma hra začala dosť rýchlo strácať a hlavní bossovia mi už vyložene liezli na nervy (hoci vizuálne boli pôsobiví). A začali mi vadiť aj iné veci. Prečo sú niektoré úplne základné skilly zamknuté v strome schopností? A vôbec, načo sú v hre atribúty aj strom schopností? Nestačil by len jeden systém? Prečo ma nepriatelia prenasledujú až na kraj sveta a ledva sa im dá utiecť? To je také ťažké pochopiť, že keď danú oblasť prechádzam po tisíci raz, tak sa nechcem zdržiavať nepriateľmi? Prečo, keď nemám nepriateľa locknutého, tak urobím kotúľ, ale keď ho locknutého mám, urobím len trápny krok bokom? Prečo je silnejší attack taký pomalý? Prečo je pred jednou arénou k bossovi úplne absurdne umiestnený luster, ktorý sa sám od seba kýva zo strany na stranu (a takýchto drobných blbostí je tam viac)? Jasné, aby hráča zhodil, lebo sme v ťažkej hre, hehehe. No nič.

Lies of P mohla byť parádna hra, ale z môjho pohľadu ide o dosť premárnený potenciál. Aby sme si rozumeli, nie je to zlá hra a fanúšikovia Dark Souls by ju rozhodne mali aspoň skúsiť. Je v nej dosť veľa dobrého až vynikajúceho, ale všetko to zabíjajú rozhodnutia tvorcov, ktoré sa sústreďujú na to, aby hráča otravovali a nie motivovali.

Záverečnými lokáciami som prefrčal najrýchlejšie, ako som vedel a v závere som úmyselne zvolil bad ending a ušetril sa finálneho bossa (Nameless Puppet). Už som to skrátka chcel mať za sebou. Prestalo ma to baviť. DLC a ohlásený sequel asi radšej vynechám. V tomto prípade sa mi skrátka „gud“ nechcelo stať. Na rozdiel od FromSoft hier.

Meh. Po skončení FromSoft soulsborne ságy som začal pociťovať akési prázdno. Čo mám teraz hrať?! Rozhodol som sa skúsiť nejakú z mnohých souls-like hier od iného štúdia. Voľba padla na Thymesiu, keďže sa nachádzala v katalógu PS+.

Inšpirácia najmä Bloodborneom je očividná, ale musím povedať, že hra ma príliš nebavila. Už úvodná lokácia mi prišla dosť odfláknutá a zmätočná (taký miestny Blighttown, vďaka, neprosím si), atmosféra bola taká nijaká, nepriatelia tiež a lore ma vôbec nezaujímal.

Grafika je celkom pekná a prvý boss dal zabrať. Lenže po jeho porazení som nemal motiváciu pokračovať ďalej. Obzvlášť, keď ani druhá lokácia ma vizuálne nijako neuchvátila. Thymesia v sebe vôbec nemá onu návykovosť, ktorú majú pôvodné Souls hry, takže prechod urovňami je skôr nudný a len pramálo zábavný.

Po prvých desiatich hodinách som sem skormútene napísal, že toto nie je hra pre mňa. Keď som sa do nej ponoril hlbšie, zistil som, že možno pre mňa naozaj úplne nie je, ale je výborná.

Sekiro sprevádzala povesť hry ešte náročnejšej než Dark Souls či Bloodborne. A legendy neklamali. Sekiro je pre mňa s prehľadom najnáročnejšia hra od pána Miyazakiho. Možno aj najnáročnejšia hra v celej mojej hráčskej histórii. Naivný casul ako ja by si myslel, že keď do Sekira vstupuje zocelený predchádzajúcimi titulmi zo soulsborne ságy, tak mu hranie pôjde trochu viac od ruky. Ale chyba lávky! Princíp boja je radikálne odlišný, takže hráči Dark Souls musia svoje znalosti zahodiť a začať odznova.

A už to je samo o sebe dosť ťažké. Ak ste nehrali žiadnu predchádzajúcu Souls hru, tak ste vlastne vo výhode. Nebudem klamať, prvých desať hodín bolo veľké trápenie. Pri trápnych mini-bossoch som zomrel viackrát, než v Dark Souls a Bloodborne dokopy. Toľko rage quitov som ešte nezažil. Vždy keď som hru zmazal, začali vo mne ale hlodať pochybnosti. To naozaj Sekiro ako jediný titul zo soulsborne rodiny nedokončím?

Po Elden Ringu (ktorý ma trošku sklamal) som dostal chuť na nový spôsob boja (keďže ten na štýl Dark Souls sa podľa mňa už vyčerpal), takže som sa rozhodol dať Sekiru ďalšiu šancu. Už som vedel, do čoho idem, obrnil som sa trpezlivosťou zenového majstra a bol som odhodlaný naučiť sa ten prekliaty combat systém. Stále trvalo dosť dlho, kým som zabudol staré zvyky, ale bolo to nutné. Musel som skrátka prehltnúť svoju pýchu a akceptovať, že aj pri menej podstatných bossoch strávim oveľa viac času, kým sa všetko naučím. Zároveň som sa oboznámil s tipmi a trikmi od skúsenejších hráčov na YouTube, čo tiež pomohlo.

Všetko mi do seba definitívne začalo zapadať niekde okolo Lady Butterfly. To, samozrejme, neznamená, že som už nezomieral, ale už som mal konečne predstavu, čo robím blbo a ako na to ísť. To znamená: žiadne nabiehanie medzi skupiny nepriateľov, ale využívať stealth, pamätať, že netreba riešiť staminu (zaplaťbuddha), staviť na strategické odstraňovanie enemákov, využívať terén a veci v inventári a tak ďalej. Pomaly, ale isto som sa začal adaptovať na Sekirove podmienky.

Plne ale chápem každého, kto to so s ním vzdá. Tá learning curve je tu totiž asi najstrmšia zo soulsborne hier (to, že vás prakticky akýkoľvek silnejší nepriateľ dá dole na dve rany je tuhá káva). A nie každý má hodiny na to, aby sa trápil v nádeji, že ho to raz možno začne baviť. Osobne som ale veľmi rád, že som vytrval, pretože Sekiro je fakt skvelá hra. Akonáhle sa dostavil onen „click“ moment, začal som si ju neskutočne užívať a konečne som docenil ten fantastický súbojový systém. Tvorcovia v ňom nechali naozaj solídny a inovatívny kus práce a možno by stálo za to práve tento štýl boja rozvíjať ďalej (Elden Ring v tomto ohľade naozaj pôsobí ako krok späť).

Bavil ma aj ten stealth, ktorý inak nevyhľadávam. Opäť sa teda dostavil starý známy návyk, ktorý si s FromSoft hrami spájam a dorazila aj slastná eufória po porazení bossa. Tá mi v Elden Ringu trochu chýbala, ale v Sekiro bola snáď najsilnejšia z celej soulsborne ságy a niektorých tunajších bossov radím k tomu najlepšiemu, čo FromSofťáci vytvorili (Genichiro Ashina, Great Shinobi Owl). Potešilo ma tiež, že hlavné bossfighty si hráč môže zopakovať (niečo podobné som si pri FromSoft hrách už dlhšie želal, mohlo by sa to stať súčasťou aj budúcich titulov).

Neprekážalo mi ani, že v hre nie sú žiadne štatistiky, ale len strom schopností, ani to, že má hrdina len jednu zbraň. Bolo to fajn osvieženie. Grafika je krásna (asi najlepšia z doterajších soulsoviek), atmosféra mysticky podmanivá. Príbeh je tentokrát priamočiarejší, hoci istú kryptickosť si stále ponecháva. Dočkáte sa však viacerých cutscén a váš hrdina už nie je nemý, takže je tu aj viac dialógov. V tomto ohľade teda ide o krok k tradičnejšiemu rozprávaniu. Žiaľ, hru si do dohraných zaradiť nemôžem, pretože posledného bossa som stále neporazil. Pravdepodobne ide o najťažšieho bossa, s akým som sa vôbec v hrách stretol a po troch dňoch boja som takmer kompletne vyšťavený... Ale ktovie, možno sa mi to raz podarí!

Edit: Tak konečne padol! Trvalo to bez preháňania aspoň 18 hodín (počas štyroch dní) a prišlo to vlastne úplne nečakane: v momente, keď som sa zmieril s tým, že Sekiro proste nedohrám (míňali sa mi spirit emblemy, nemal som už žiadne dodatočné liečivá...). Zrejme ale práve ten pocit určitého zmierenia sa s osudom dosť pomohol a ja som slávil víťazstvo.

Bossovia, ktorí mi dali najviac zabrať: Lady Butterfly, Blazing Bull, Seven Ashina Spears - Shikibu Toshikatsu Yamauchi, Genichiro Ashina, Guardian Ape, Great Shinobi Owl, Demon of Hatred, Isshin the Sword Saint

Spokojnosť? Určite áno! Nadšenie? Ani nie...

Bol som dosť zvedavý, ako sa Miyazakimu podarilo soulsovskú schému adaptovať na open world. A dopadlo to... vlastne dobre. Asi. Viac-menej. Elden Ring je často titulovaný ako najľahšia Soulsovka. Je to do veľkej miery pravda, ale je to zložitejšie. Totiž, hrať Elden Ring ako Souls hru nie je úplne vhodné. Proste je fajn brať ho ako klasické akčné RPG v otvorenom svete. Tak si ho človek užije oveľa viac. Pokiaľ sa mu nedarí, môže skúsiť šťastie v inom kúte mapy.

Navyše tu máme aj staré známe summony (nielen živých hráčov, ale aj Spirit Ashes, ktorých je pomerne veľa a dajú sa aj levelovať), takže si myslím, že Elden Ringu môžu dať pokojne šancu aj hráči, ktorí inak Souls hry nevyhľadávajú.

Neznamená to však, že by bola hra easy-peasy-lemon-squeezy. Stále predstavuje dostatočnú výzvu a pri mnohých bossoch sa iste zapotíte. Ale samozrejme záleží aj od uhla pohľadu. Inak bude náročnosť Elden Ringu vnímať niekto, kto Soulsovky doteraz nehral a inak ten, kto ich už má prejdené.

Tunajší svet je navrhnutý naozaj pôsobivo. Je poriadne rozsiahly a plný zaujímavých zákutí, ktoré je príjemné preskúmavať. Bavili ma dokonca aj rôzne jaskyne a dungeony, hoci to všeobecne nie sú moje obľúbené lokácie. Tu sú však navrhnuté dobre, sú dlhé tak akurát a hoci sa ich bossovia často opakujú, tak sú zábavné (aspoň spočiatku). Celkovo som teda bol spokojný, ale ako som naznačil vyššie, úplné nadšenie sa u mňa nedostavilo. A ja vlastne ani neviem prečo.

Možno je to tým, že zovretosť a sústredenosť Dark Souls či Bloodborne mi predsa len chýbala a želal som si, aby ten svet nebol tak strašne mamutí... Ohúrenie ním totiž funguje len do určitej miery a po niekoľkých hodinách sa mi už príliš nechcelo prechádzať ho úplne do detailov a hľadať nejaké zapadnuté zákutia či dungeony. Prečo aj, keď za odmenu dostanete len nejaký predmet, ktorý nikdy nepoužijete, prípadne ďalšieho summona do zbierky, ktorého tiež nevyužijete? Hodia sa akurát tie runy... Podľa mňa je ten svet proste zbytočne veľký a určitej monotónnosti sa hra nevyhla. Prídete, všetkých zabijete, zabijete bossa a šmytec, ide sa ďalej.

Čo sa týka bossov, tak po hernej stránke sú (plus-mínus) fajn, ale z vizuálneho hľadiska mi prišli dosť meh. Akoby tvorcom dochádzali nápady. Chápem, že stupňovať výtvarnú originalitu bossov sa nedá donekonečna, ale v Elden Ringu im akoby trochu chýbala charizma. Zase ale treba zdôrazniť, že tí najhlavnejší bossáci sú veľmi vydarení. Problém bol skôr v tom, že sa príliš nedostavila eufória, keď som nejakého z nich porazil. A podľa mňa je na vine práve fakt, že je to open world. Keď máte pred sebou ešte milión bossov, mini-bossov a field bossov, tak porazenie jedného z nich nemá ani zďaleka takú silu a razanciu. Ku koncu hry ma to už dokonca dosť nudilo. Príliš veľa nepriateľov, príliš veľa bossov, príliš veľa lokácií. Proste ma to ubilo.

V závere som teda naozaj dosť využíval co-op s inými hráčmi. Súboje s bossmi mi už totiž neprišli natoľko zábavné, aby som pri nich chcel tráviť desiatky minút. Keď som co-op používal v predchádzajúcich Fromovkách, mal som trochu výčitky svedomia, že to vzdávam a žiadam o pomoc. A keď som tak napokon urobil, tak to bolo po xy neúspešných pokusoch. V Elden Ringu mi to bolo viac-menej jedno. V iných Souls hrách som striehol, aby mi neunikol ani jeden nepovinný boss, tu som nad tým len mávol rukou.

Žiaľ, aj sem museli vývojári napchať dosť bullshit bossov, ktorí sa sólo dajú zvládnuť len veľmi ťažko (Commander Niall, Godskin Duo, Starscourge Radahn, Crucible Knight a Misbegotten Warrior) a ja som na to skrátka nemal nervy. Obzvlášť keď som vedel, že ma ešte čaká solídny kus mapy, ktorý musím preskúmať... Ďalej ma príliš nenadchlo množstvo predmetov, z ktorých väčšina je aj tak zbytočná. Aspoň teda pre mňa bola. Crafting tam vôbec nemusel byť, všetky predmety sa mohli dať normálne kúpiť u obchodníkov (ale niečím ten svet zaplniť asi museli).

Treba tiež povedať, že hráčov, ktorí hrali predchádzajúce hry od FromSoftware tu len sotva niečo prekvapí. Je to skrátka Dark Souls len v open worlde. Ten open world je síce krásny, ale keď v ňom strávite desiatky hodín, tak sa už predsa len začne zajedať. Ak by bol Elden Ring skromnejší, užil by som si ho zrejme viac. Takto musím len trochu smutne konštatovať, že väčší svet nutne neznamená aj lepšiu hru.

Celkovo u mňa ale prevládajú pozitívne pocity, hru som si užil a úspech jej prajem. Ale že by som Elden Ring korunoval ako najlepší open world na svete či najlepšiu hru od FromSoftware, tak to určite nie. Za kúpu ale rozhodne stojí.

P. S. - PS 5 verzia je pomerne otrasná a kvôli neustálym framedropom prakticky nehrateľná. Nestrácajte teda čas a rovno nainštalujte verziu pre PS 4. Síce má asi slabšiu grafiku (hoci ja som si veľký rozdiel nevšimol), ale zato beží hladko a nebolia z nej oči.

Bossovia, ktorí mi dali najviac zabrať: Margit the Fell Omen, Crucible Knight a Misbegotten Warrior, Starscourge Radahn, Commander Niall, Godskin Duo, Malenia Blade of Miquella, Godfrey First Elden Lord/Hoarah Loux.