Kde Wrath of Righteous mi splnil túžbu, ako mala vyzerať Baldur’s Gate 3, tam Rogue Trader splnil ambíciu, o ktorej len snívalo Tyranny. A to ponúknuť komplexný a sofistikovaný playthrough za arcizápornú postavu v službách kozmického diktátora. Suverénne najlepší, aký som v cRPG zažil: kde vaša postava nie je „cha! vdova! upražím jej hlavu blasterom a okradnem jej mŕtvolu“ psychopatom, ale kde človek fakt môže byť reálne architekt kozmických genocíd s paletou rozhodnutí, z ktorých mňa ako hráča mrazilo. Kde to zlo má svoju vnútornú logiku, a práve preto nie je karikatúrou, práve preto dokáže pôsobiť reálne desivo.
Warhammer 40 000 ako prepíčená (v najlepšom možnom zmysle) vízia najkrutejšej možnej budúcnosti, kde je vesmír locknutý v boji medzi lovecraftianskými kozmickými horormi a turbofašizmom 3000, kde všetky mimozemské rasy sú najhorším možným tieňom archetypov, z ktorých vychádzajú (jako nečakajte od Aeldari pohostinnosť a láskavosť jak od elfov Tolkienových), je samozrejme snáď najvďačnejším možným settingom pre tento typ hry. A Owlcat sa toho univerza chopil brilantne.
Kde doteraz som mal o tomto svete len matnú predstavu (z veľkej časti mediovanú mačistickými fašoidnými fanartmi, ktorým uniká, že má ísť o to najkrutejšíe možné univerzum, nie niečo, k čomu sa má vzhliadať), tak Rogue Trader zo mňa spravil fanúšika W40k. Čo dokáže jedno inteligentné dielo, ktoré svoje univerzum chápe a ktoré demonštruje, že je oveľa viac a oveľa hlbšie a chytrejšie, než plátnom pre kompenzačné fantázie.
Ako hra Rogue Trader – už teraz tradične od Owlcatu – ďalším paragonom klasických robustných cRPG, s bohato rozvetveným naratívom, kde roleplay je mienený doslovne, a vynikajúcim writingom – jedna postava v treťom akte (harlekýn-solitér Nocturne of Oblivion, samozrejme) sa stala inštantne jak mojou najobľúbenejšom postavou celého W40k univerza, tak jednou z najlepšie napísaných postáv vo videohrách vôbec - a vysoko kvalitných a fascinujúcich companionov, ktorých výber brilantne využíva záber a možnosti settingu. Má komplikovaný (v dobrom, aj keď zo začiatku sa z toho točí hlava) a zábavný bojový systém, aj rozširujúce mechaniky do šírky – kde vo WotR to bolo budovanie pevnosti a Heroes-like vedenie kruciáty, tu je to kolonizácia planét, objavovanie galaxie a vesmírne bitky. Yup, a má najkomplexnejší epilóg, čo som v cRPGs kedy videl, kde sa dostane k slovu každá drobná línia, každý partikulárny osud postáv a planét.
Ako najväčšiu minelu nakoniec považujem dve silne nešťastné designové rozhodnuta, kde človek môže veľmi ľahko prehliadnuť veci, ktoré sú zásadné a bez ktorých je človek výrazne ochudobnený – tak tu dám preventívne rady. V treťom akte, keď budete v miestnosti, kde je hrozne moc klietok, fakt ju prehliadnite celú, aby ste neminuli jednu postavu, a v piatom akte na úplne prvej planéte tiež prehliadnite úplne všetko predtým, než budete interagovať s centrálnym počítačom, a voľte možnosti od hora dole, inak sa vám neodomkne možnosť, ktorá dáva background k celému naratívnemu záveru. (Yup, a pri Abelardovom queste musíte passnúť všetky checky a mať so sebou Pasqala, aby sa vám odomkol optimálny záver questu. Nedáva to ani v jednom prípade vôbec žiaden zmysel, sú to bugy, ale žiaľ to tak funguje.)
Každopádne Rogue Traderom Owlcat si pre mňa upevnil povesť Black Islu 21. storočia, korunných tvorcov súďobých izometrických cRPG, ktoré sa stanú klasikami. Je fakt dar mať štúdio, kde writers sú nerdstvom, ktoré majú zjavne načítané lory a settingy, v ktorých robia hry, rozumejú im do hĺbky a majú ich radi – a prial by som si od nich RPG pomaly v každom mojom milovanom settingu. Už sa neviem dočkať Dark Heresy, aj keď zas si ho zahrám asi až rok po vydaní, až to prestane byť taký bugfest.
Warhammer 40 000 ako prepíčená (v najlepšom možnom zmysle) vízia najkrutejšej možnej budúcnosti, kde je vesmír locknutý v boji medzi lovecraftianskými kozmickými horormi a turbofašizmom 3000, kde všetky mimozemské rasy sú najhorším možným tieňom archetypov, z ktorých vychádzajú (jako nečakajte od Aeldari pohostinnosť a láskavosť jak od elfov Tolkienových), je samozrejme snáď najvďačnejším možným settingom pre tento typ hry. A Owlcat sa toho univerza chopil brilantne.
Kde doteraz som mal o tomto svete len matnú predstavu (z veľkej časti mediovanú mačistickými fašoidnými fanartmi, ktorým uniká, že má ísť o to najkrutejšíe možné univerzum, nie niečo, k čomu sa má vzhliadať), tak Rogue Trader zo mňa spravil fanúšika W40k. Čo dokáže jedno inteligentné dielo, ktoré svoje univerzum chápe a ktoré demonštruje, že je oveľa viac a oveľa hlbšie a chytrejšie, než plátnom pre kompenzačné fantázie.
Ako hra Rogue Trader – už teraz tradične od Owlcatu – ďalším paragonom klasických robustných cRPG, s bohato rozvetveným naratívom, kde roleplay je mienený doslovne, a vynikajúcim writingom – jedna postava v treťom akte (harlekýn-solitér Nocturne of Oblivion, samozrejme) sa stala inštantne jak mojou najobľúbenejšom postavou celého W40k univerza, tak jednou z najlepšie napísaných postáv vo videohrách vôbec - a vysoko kvalitných a fascinujúcich companionov, ktorých výber brilantne využíva záber a možnosti settingu. Má komplikovaný (v dobrom, aj keď zo začiatku sa z toho točí hlava) a zábavný bojový systém, aj rozširujúce mechaniky do šírky – kde vo WotR to bolo budovanie pevnosti a Heroes-like vedenie kruciáty, tu je to kolonizácia planét, objavovanie galaxie a vesmírne bitky. Yup, a má najkomplexnejší epilóg, čo som v cRPGs kedy videl, kde sa dostane k slovu každá drobná línia, každý partikulárny osud postáv a planét.
Ako najväčšiu minelu nakoniec považujem dve silne nešťastné designové rozhodnuta, kde človek môže veľmi ľahko prehliadnuť veci, ktoré sú zásadné a bez ktorých je človek výrazne ochudobnený – tak tu dám preventívne rady. V treťom akte, keď budete v miestnosti, kde je hrozne moc klietok, fakt ju prehliadnite celú, aby ste neminuli jednu postavu, a v piatom akte na úplne prvej planéte tiež prehliadnite úplne všetko predtým, než budete interagovať s centrálnym počítačom, a voľte možnosti od hora dole, inak sa vám neodomkne možnosť, ktorá dáva background k celému naratívnemu záveru. (Yup, a pri Abelardovom queste musíte passnúť všetky checky a mať so sebou Pasqala, aby sa vám odomkol optimálny záver questu. Nedáva to ani v jednom prípade vôbec žiaden zmysel, sú to bugy, ale žiaľ to tak funguje.)
Každopádne Rogue Traderom Owlcat si pre mňa upevnil povesť Black Islu 21. storočia, korunných tvorcov súďobých izometrických cRPG, ktoré sa stanú klasikami. Je fakt dar mať štúdio, kde writers sú nerdstvom, ktoré majú zjavne načítané lory a settingy, v ktorých robia hry, rozumejú im do hĺbky a majú ich radi – a prial by som si od nich RPG pomaly v každom mojom milovanom settingu. Už sa neviem dočkať Dark Heresy, aj keď zas si ho zahrám asi až rok po vydaní, až to prestane byť taký bugfest.
