Po prvých desiatich hodinách som sem skormútene napísal, že toto nie je hra pre mňa. Keď som sa do nej ponoril hlbšie, zistil som, že možno pre mňa naozaj úplne nie je, ale je výborná.

Sekiro sprevádzala povesť hry ešte náročnejšej než Dark Souls či Bloodborne. A legendy neklamali. Sekiro je pre mňa s prehľadom najnáročnejšia hra od pána Miyazakiho. Možno aj najnáročnejšia hra v celej mojej hráčskej histórii. Naivný casul ako ja by si myslel, že keď do Sekira vstupuje zocelený predchádzajúcimi titulmi zo soulsborne ságy, tak mu hranie pôjde trochu viac od ruky. Ale chyba lávky! Princíp boja je radikálne odlišný, takže hráči Dark Souls musia svoje znalosti zahodiť a začať odznova.

A už to je samo o sebe dosť ťažké. Ak ste nehrali žiadnu predchádzajúcu Souls hru, tak ste vlastne vo výhode. Nebudem klamať, prvých desať hodín bolo veľké trápenie. Pri trápnych mini-bossoch som zomrel viackrát, než v Dark Souls a Bloodborne dokopy. Toľko rage quitov som ešte nezažil. Vždy keď som hru zmazal, začali vo mne ale hlodať pochybnosti. To naozaj Sekiro ako jediný titul zo soulsborne rodiny nedokončím?

Po Elden Ringu (ktorý ma trošku sklamal) som dostal chuť na nový spôsob boja (keďže ten na štýl Dark Souls sa podľa mňa už vyčerpal), takže som sa rozhodol dať Sekiru ďalšiu šancu. Už som vedel, do čoho idem, obrnil som sa trpezlivosťou zenového majstra a bol som odhodlaný naučiť sa ten prekliaty combat systém. Stále trvalo dosť dlho, kým som zabudol staré zvyky, ale bolo to nutné. Musel som skrátka prehltnúť svoju pýchu a akceptovať, že aj pri menej podstatných bossoch strávim oveľa viac času, kým sa všetko naučím. Zároveň som sa oboznámil s tipmi a trikmi od skúsenejších hráčov na YouTube, čo tiež pomohlo.

Všetko mi do seba definitívne začalo zapadať niekde okolo Lady Butterfly. To, samozrejme, neznamená, že som už nezomieral, ale už som mal konečne predstavu, čo robím blbo a ako na to ísť. To znamená: žiadne nabiehanie medzi skupiny nepriateľov, ale využívať stealth, pamätať, že netreba riešiť staminu (zaplaťbuddha), staviť na strategické odstraňovanie enemákov, využívať terén a veci v inventári a tak ďalej. Pomaly, ale isto som sa začal adaptovať na Sekirove podmienky.

Plne ale chápem každého, kto to so s ním vzdá. Tá learning curve je tu totiž asi najstrmšia zo soulsborne hier (to, že vás prakticky akýkoľvek silnejší nepriateľ dá dole na dve rany je tuhá káva). A nie každý má hodiny na to, aby sa trápil v nádeji, že ho to raz možno začne baviť. Osobne som ale veľmi rád, že som vytrval, pretože Sekiro je fakt skvelá hra. Akonáhle sa dostavil onen „click“ moment, začal som si ju neskutočne užívať a konečne som docenil ten fantastický súbojový systém. Tvorcovia v ňom nechali naozaj solídny a inovatívny kus práce a možno by stálo za to práve tento štýl boja rozvíjať ďalej (Elden Ring v tomto ohľade naozaj pôsobí ako krok späť).

Bavil ma aj ten stealth, ktorý inak nevyhľadávam. Opäť sa teda dostavil starý známy návyk, ktorý si s FromSoft hrami spájam a dorazila aj slastná eufória po porazení bossa. Tá mi v Elden Ringu trochu chýbala, ale v Sekiro bola snáď najsilnejšia z celej soulsborne ságy a niektorých tunajších bossov radím k tomu najlepšiemu, čo FromSofťáci vytvorili (Genichiro Ashina, Great Shinobi Owl). Potešilo ma tiež, že hlavné bossfighty si hráč môže zopakovať (niečo podobné som si pri FromSoft hrách už dlhšie želal, mohlo by sa to stať súčasťou aj budúcich titulov).

Neprekážalo mi ani, že v hre nie sú žiadne štatistiky, ale len strom schopností, ani to, že má hrdina len jednu zbraň. Bolo to fajn osvieženie. Grafika je krásna (asi najlepšia z doterajších soulsoviek), atmosféra mysticky podmanivá. Príbeh je tentokrát priamočiarejší, hoci istú kryptickosť si stále ponecháva. Dočkáte sa však viacerých cutscén a váš hrdina už nie je nemý, takže je tu aj viac dialógov. V tomto ohľade teda ide o krok k tradičnejšiemu rozprávaniu. Žiaľ, hru si do dohraných zaradiť nemôžem, pretože posledného bossa som stále neporazil. Pravdepodobne ide o najťažšieho bossa, s akým som sa vôbec v hrách stretol a po troch dňoch boja som takmer kompletne vyšťavený... Ale ktovie, možno sa mi to raz podarí!

Edit: Tak konečne padol! Trvalo to bez preháňania aspoň 18 hodín (počas štyroch dní) a prišlo to vlastne úplne nečakane: v momente, keď som sa zmieril s tým, že Sekiro proste nedohrám (míňali sa mi spirit emblemy, nemal som už žiadne dodatočné liečivá...). Zrejme ale práve ten pocit určitého zmierenia sa s osudom dosť pomohol a ja som slávil víťazstvo.

Bossovia, ktorí mi dali najviac zabrať: Lady Butterfly, Blazing Bull, Seven Ashina Spears - Shikibu Toshikatsu Yamauchi, Genichiro Ashina, Guardian Ape, Great Shinobi Owl, Demon of Hatred, Isshin the Sword Saint