Ešte predtým, než sa rozpíšem k samotnej hre, musím tvorcom „pogratulovať“, keďže ich ultimátne babráctvo mi znemožnilo ju dohrať. Dostal som sa niekde na 90 % a pred koncom nasledoval nádherný crash a „corrupt save data“. Celý progres bol stratený. Hľadanie na internete ukázalo, že to rozhodne nebol problém mojej konzoly, ale bug, ktorý sa objavil mnohým hráčom. A ktorý sa doteraz nikto nenamáhal opraviť. Dobrá práca, chlaci a dievčatá! Neďakujem a naserte si. (Snáď mi bude odpustené, keď si aj napriek tomu zaradím hru do dohratých).

Teraz k veci: S Larou Croft som sa zoznámil v úplne prvom dieli Tomb Raidera z roku 1996. Žiadny z početných sequelov som však nikdy nehral a až pred pár dňami mi napadlo, že to zmením. Siahol som teda rovno po reboote a musím povedať, že som sa bavil veľmi slušne. Grafika je aj dnes pôsobivá, akcia zábavná a preskúmavanie hrobiek tiež. Nevadil mi ani menší dôraz na puzzle (tie v hrách nijako neobľubujem, takže sa mňa výhoda). Hra má navyše veľmi fajn tempo a miestami dokáže aj potrápiť. AI protivníkov je totiž dosť dobrá a naozaj som mal pocit, že bojujem proti premýšľajúcim nepriateľom a nie naskriptovaným bábkam. Neustále menia pozície, hádžu na vás zápalné fľaše, pália po vás, keď nabíjate. Akcia je tak veľmi dynamická a celkom adrenalínová. Palec hore.

Príbeh ma príliš neoslovil a tiež mi prišlo, že postavy sú (okrem Lary) napísané dosť nezaujímavo. Nikto z nich si moje sympatie nezískal. Na druhej strane ale nemôžem povedať, že by bol príbeh otrasný. Proste taká dobrodružná béčková klasika, ktorá je ale zrejme pre podobný typ hry ideálna.

Zhrnuté, podčiarknuté: bavil som sa a pokojne by som dal viac percent, nebyť toho odporného bugu, o ktorom som sa zmieňoval na začiatku (prípadní ďalší hráči nech to berú ako varovanie a nech si uložené dáta zálohujú). Ten ma, žiaľ, tak sklamal a zdeprimoval, že silno pochybujem, že Tom Raider: Definitive Edition ešte niekedy zapnem. Alebo až po veľmi dlhom čase, keď vychladnú emócie.

Interaktívne filmy vážne nie sú mojím krajcom chleba. Čisto z toho dôvodu, že sledovať de facto jednu dlhú cutscénu, pri ktorej len sem-tam musíte stlačiť nejaké tlačidlo, prípadne prejsť chodbou z bodu A do bodu B, mi proste nepripadá ako atraktívne trávenie času. Na strane druhej sa stále držím svojho pravidla, že po ťažkej hre si dám niečo odpočinkovejšie, niečo, pri čom nebudem musieť príliš premýšľať. A Until Dawn vyzeral fajn a celkom atmosféricky, takže som dlho neváhal a hru som si zakúpil.

Námet je starý ako ľudstvo samo. Partia nadržaných mládežníkov si vyrazí na chatu do hôr. Medzi niektorými to škrípe, plus sú samozrejme všetci spojení nejakým tým traumatickým zážitkom z minulosti. Okolo len sneh a lesy, v ktorých sa niečo skrýva. (samozrejme tu máme aj klasické hororové propriety v podobe maskovaného magora, ľakačiek, špiritistickej tabuľky, halucinácií, opusteného sanatória v lesoch, tmavých tunelov či Wendiga) Čo by sa mohlo pokaziť?

V podstate je to celé jedno veľké klišé, ale čert to ber, na mňa to fungovalo. Atmosféra bola viac než slušná, ľakačky ľakali a napätia tam tiež bolo viac než dosť. Samozrejme, ak ste videli aspoň zopár slasherov, tak vás tu nič moc neprekvapí. Osobne ma ale bavilo napríklad lavírovanie medzi tým, či sa dívam „len“ na slasher, alebo v príbehu hrajú rolu aj nadprirodzené sily. Spočiatku to vyzerá na prvú možnosť, neskôr ale tvorcovia vyrukujú s Wendigom. Bolo to fajn, ale mám trochu pocit, akoby to tam prilepili až neskôr, keď zistili, že len maskovaný magor im tých desať kapitol neutiahne.

Pochválil by som aj dabing, grafiku aj hudbu. Fajn bol aj systém vetvenia. Samozrejme platí, že onen veľkohubý butterfly effect je skôr taký reklamný slogan, ale s tým som počítal, takže mi to nevadilo. Vytkol by som trochu upadajúce tempo v závere. Vôbec celá deviata kapitola mi prišla skôr ako ukážka scenáristického zúfalstva a naťahovania. Trochu ma štvalo aj nelogické správanie postáv (i keď to patrí k žánru) a samotné postavy, ktoré mi viac-menej všetky prišli ako nesympatickí blbečkovia a blbky. Kamera sa síce snažila o efektné filmové zábery, ale občas mi trochu komplikovala orientáciu v priestore. Celkovo teda fajn zážitok.

Herní výzva 2024: 4. Tenkrát v Hollywoodu

Keďže na poli 3D je to v žánri souls-like celkom biedne, rozhodol som sa vyskúšať nejaké 2D kúsky (navyše sa mi to hodilo aj do výzvy). Metroidvanie som síce doteraz nejako nevyhľadával, ale Blasphemous ma zlákal na parádny vizuál a zaujímavý svet. A neľutujem. Je to výživná jazda. Hra má vlastný ksicht, štýl a je vidieť, že bola vytvorená s láskou. A to si veľmi cením.

Pixel-art grafika by možno niekomu mohla pripadať ako z núdze cnosť, ale úprimne... Blasphemous si neviem predstaviť v inom (napríklad 3D) kabáte (teda viem, ale hra by stratila veľa zo svojho pôvabu). Autori z možností pixel-artu vydolovali najviac, ako sa dalo a hra vyzerá naozaj pôsobivo. Nádherne pochmúrny svet inširovaný katolíckym barokom s výdatnou porciou surrealizmu a so štipkou lovecraftovskej hrôzy. Funguje to výborne. Blasphemous je tiež solídnou výzvou a pekne od pľúc som si pri hraní ponadával (čo beriem ako klad).

Na strane druhej... nie vždy som sa zasekol kvôli vlastnej nešikovnosti. Na zopár miestach sa mi niektorí nepriatelia proste bugli, zamrzli na mieste a nemohol som ich zabiť. Blbé bolo, že som ich zabiť musel, inak ma hra nepustila ďalej (nemohol som ich teda len obehnúť). Ak by sa to stalo raz-dvakrát, tak nad tým mávnem rukou. Lenže ono sa to stávalo podozrivo často (našťastie len v asi dvoch lokáciách). A to prosímpekne v hre, ktorá je náročná a kde sa počíta každý pokus. Nebudem sa tváriť, že je v poriadku, keď konečne dobehnem k nepriateľovi s dostatkom životov, takmer ho zabijem, ale v poslednej sekunde sa proste bugne a musím to skúsiť znova. A to len preto, lebo tvorcovia neboli schopní si to ošéfovať...

Moja druhá výhrada smeruje k záverečnému bossovi, ktorý bol pre mňa sklamaním. Skákanie po náhodne generovaných plošinách, uhýbanie sa a občasné sekanie do ksichtu. No, príliš ma to nebavilo. Nebolo to zlé, ale od finálneho bossa som čakal niečo lepšie. Inak ale nemám k Blasphemous príliš mnoho výhrad a časom si určite dám aj dvojku. 

Herní výzva 2024: 7. Ve stínu pixelů

Na Steelrising som si brúsil zuby, keď bude v zľave, ale kravaťáci zo Sony ma predbehli a hru ponúkli v rámci svojej mesačnej ponuky PS+. Nice. Už výrazne menej nice je, že je to vlastne dosť veľká nuda. Spočiatku ma to celkom bavilo, ale veľmi rýchlo sa ukázalo, že tvorcovia toho neponúkajú veľa. Keď tak nad tým uvažujem, tematicky je hra celkom podobná Lies of P. Vlastne, ak by mi niekto povedal, že ide o oficiálny prequel, tak by som mu asi uveril. Opäť tu máme bábky (Automats), ktoré sa odtrhli z reťaze a začali masakrovať ľudí. Zaujímavé je tiež zasadenie do Francúzska 17. storočia, pričom v príbehu majú svoju rolu aj skutočné historické postavy.

Celkovo to teda má sympatickú steampunk atmosféru alternatívnej histórie. Žiaľ, čo sa týka scenára a réžie, tak to teda nie je žiadna sláva. Cutscény sú strašne nezaujímavé (proste sa pár panákov rozpráva v miestnosti / na dvore) a dialógy sú nudné až strach. Príliš to nezachraňujú ani matné postavy na čele s hlavnou hrdinkou. Z tohto dôvodu som postupne začal cutscény rovno preskakovať a nijako mi to neprekážalo. Samotný gameplay je ale fajn, aspoň spočiatku. Nepriatelia nie sú príliš zapamätateľní (čo platí aj pre bossov), ale boje s nimi ma bavili. Obtiažnosť nie je vysoká, ale neberiem to ako zápor. Na väčšinu nepriateľov platí rovnaká alebo veľmi podobná taktika, takže Souls veteráni nebudú mať problémy.

Pokiaľ by sa predsa len nejaký zádrhel vyskytol, hra ponúka možnosť prepnúť do Assist módu. Zaujímavé je, že nejde o nejaký defaultný easy mód, ale zníženie obtiažnosti si môžete na základe úprav sami namixovať (napríklad určiť, akú damage budete absorbovať). Môžete si nastaviť nesmrteľnosť, alebo si znížiť náročnosť len o trošku. Za mňa dobrý nápad. Kvitujem aj pridanie kompasu, ktorý vás nasmeruje, keď začnete blúdiť. Vadila mi však nízka variabilita prostredí, všetky vyzerajú veľmi podobne a prechádzanie nimi bolo často dosť únavné. Grafika je ale inak vydarená a hra mi bežala plynulo a bez nejakých výraznejších bugov.

A čo ďalej? Je tu vlastne všetko, čo už poznáme zo Souls hier. Respawny, skratky, checkpointy, a tak podobne. Lenže priznám sa, keď som sa dostal kúsok za polovicu, už ma to fakt nebavilo, hlavne vďaka nudným oblastiam, stále tým istým / podobným nepriateľom a nezaujímavým bossom. A keďže ma nijako neoslovil ani príbeh, tak som to proste zapichol. Za skúšku to asi stojí, ale ak hru vynecháte, o nič neprídete. Zdá sa, že tento typ hier s prehľadom zvláda naozaj len FromSoft.

Naozaj neviem, prečo sa tak mučím a vyhľadávam podobné hardcore hry. Asi vo mne fakt bude kus masochistu... Sifu je výbornou ukážkou toho, že na poli ťažkých hier sa dá stále vymyslieť niečo zaujímavé. A že „ťažká hra“ sa nemusí automaticky rovnať „kopírka Dark Souls“.

Sifu sa s tým príliš nepára, nechce ohurovať prepracovaným príbehom. Ten je úplne jednoduchý (zabili mu fotra, takže REVENGEEEEE!!!), podstatný je však samotný gameplay, ktorý je parádny. Zaujímavosťou je, že tvorcovia v neskorších updatoch pridali do hry tri rôzne obtiažnosti. Ja sám som začal hrať na strednej (teda takej, akú tvorcovia zamýšľali), ale hneď v prvom leveli som zistil, že to rozhodne nebude med lízať. Boj je výborný, ale trvá dosť dlho, kým hráč dostane pod kožu všetky mechanizmy. Ozval sa tak vo mne starý známy PTSD pocit z úvodu Sekira. V slabšej chvíľke som teda rozohral hru znovu, tentokrát na easy a bez problémov preplachtil až do tretej úrovne.

Ale potom som si povedal: „Ty idiot, však si si tú hru kupoval, lebo si chcel výzvu a toto nie je ani výzvička!“ Takže som sa pekne krásne vrátil k strednej obtiažnosti a trpel. Ale zároveň sa aj prekliato bavil. Cieľom hry je – ako inak – poraziť piatich hlavných bossov. Vtip je v tom, že ich porážka nie je to najťažšie. Vlastne sa dá povedať, že skoro každého bossa porazíte na prvý či druhý raz, ale aj tak budete tieto súboje často opakovať. Prečo? Pretože po každej smrti vaša postava starne, znižuje sa jej zdravie a približuje sa definitivnej smrti (tú dosiahne niekedy okolo 70-ky).

Ak teda bossa porazíte ako 70-ročný dôchodca a čakajú vás ešte ďalšie úrovne, tak budete mať problém, pretože vek, v ktorom bossa porazíte si automaticky prenášate do ďalšieho levelu. Inak povedané: cieľom je poraziť bossa ako čo najmladší junák. Táto mechanika mi prišla výborná a originálna. A trvalo rozhodne dosť dlho, kým som sa poriadne naučil všetky úhyby, parry, úskoky a údery. Hra je však totálne návyková a pokiaľ vám sadne, tak ju proste nepustíte z rúk, kým sa z vás nestane nefalšovaný majster kung-fu. Päť levelov sa na prvý pohľad môže zdať málo, ale vzhľadom na celý koncept je to tak akurát (cením, že autori hru zbytočne nenaťahovali).

Vyzdvihnúť tiež musím príjemne štylizovanú grafiku a vizuálne stvárnenie lokácií (výtvarne pôsobivá je najmä tretia časť v múzeu). Sifu som odohral s čínskym dabingom, čo sa mi hodilo nielen kvôli výzve, ale lepšie to pasovalo aj k samotnej hre. Bugy som v hre skoro nezaznamenal, teda okrem jedného nepríjemného okamihu, kedy sa boss zasekol mimo môj dosah a nemohol som ho tak poraziť (v hre, kde sa ráta každý pokus, by sa to predsa len stávať nemalo). Našťastie išlo len o jeden nešvár, inak viac-menej nemám čo vytknúť.

Herní výzva 2024: 9. Ztraceno v překladu

Napoly adventúra, napoly interaktívny film a so štipkou RPG prvkov. Za mňa dobré. Lovecrafta mám veľmi rád a Call of Cthulhu na jeho diela odkazuje viac než dobre. Dokonca sa hre darí zachytiť takú tú špecificky snovú atmosféru kozmickej hrôzy jeho poviedok.

Hoci názov odkazuje k rovnomennej poviedke, nejde o priamu adaptáciu, ale o úplne nový príbeh. Samozrejme, na Volanie Cthulhu sa tu odkazuje viac než dosť, ale čitateľ môže nájsť motívy aj z iných majstrových diel (Pickmanov model, Dagon, Tieň nad Innsmouthom, snáď trochu aj Snové putovanie k neznámemu Kadathu).

Hlavným plusom je teda atmosféra. Tá ostáva silná po celú dobu hrania. Grafika je taká, akú by človek očakával od nezávislého štúdia, ale postačuje. Zapojenie stealthu či akcie bolo za mňa trochu rozpačité, puzzly nie sú nijako náročné (čo som privítal) a dĺžka je tak akurát (hoci som mal dojem, že miestami to tvorcovia až príliš naťahujú). Príbeh ako taký nie je žiadny zázrak, ale nebol zlý a tvorcovia ma dokázali držať v napätí až do konca.

Ústredný detektív je chodiace klišé („Jseš zamindrákovanej drsňák s temnou minulostí?“ + samozrejme chlastá prvú ligu a zobe prášky) a k srdcu mi nijako zvlášť neprirástol. Zaradenie RPG prvkov (body skúseností, ktoré hráč môže rozdeliť do rôznych štatistík) je celkom zaujímavé, ale prišlo mi zbytočné. Hre by tiež svedčala lepšia mimika postáv, ale chápem, že tvorcovia nemali zdroje.

Celkovo som sa bavil. K hre sa zrejme vracať nebudem, ale ako atmosférická jednohubka plní svoj účel veľmi dobre.

Herní výzva 2024: 3. Volání Cthulhu

Evil West som si chcel zahrať už dlhšie, ale úplne sa mi nechcelo platiť za hru plnú cenu. Podľa ohlasov som totiž čakal nenáročné akčné béčko, ktoré zabaví na pár hodín, a na to mi cenovka 60 eur prišla skrátka vysoká. Keď sa ale hra objavila v mesačnej ponuke predplatného PS+, tak som neváhal a okamžite po nej skočil.

Nemal som príliš vysoké očakávania. Chcel som priamočiaru nenáročnú akciu, pri ktorej vypnem a pobavím sa. Tú som však dostal len čiastočne. Okrem celkom pôsobivej grafiky (hoci mimika postáv v cutscénach je dosť neživotná) totiž celý Evil West vyžaruje predovšetkým dizajnérsku lenivosť. Akoby to nebavilo ani samotných tvorcov.

Po dohraní som teda rád, že som hru nekupoval. Na chvíľu ma síce zabavila, ale podľa mňa mala na viac. Príbeh je béčková hovadina (čo som čakal), ale žiaľ sa berie až príliš vážne. Nejaké pokusy o vtip tu sú, ale na mňa nemali žiadny účinok. Asi to súvisí aj s tým, že všetky postavy sú do jedného nesympatickí kreténi (vrátane hlavného hrdinu).

Prvých pár potýčok s upírmi rozhodne má svoje čaro. Zbraní je síce k dispozícii málo (čo je dosť sklamanie), ale prestrelky s otravnými vampírmi majú grády. Hre dosť pridáva aj zasadenie do westernového prostredia. Žiaľ, tvorcovia svoje karty odhalia veľmi rýchlo a následne sa už len opakujú. Po dvoch-troch hodinách hrania uvidíte prakticky všetko, čo hra ponúka. Vrátane drvivej väčšiny nepriateľov a herných mechanizmov.

Vrchol invencie tvorcov tak spočíva maximálne v tom, že namixujú nepriateľov z rôznych lokácií do jednej masy. Výsledkom sú tak dosť často chaotické boje, ktoré sú až príliš dlhé a nie až tak zábavné. Puzzly, alebo ako to nazvať (neustále prenášanie elektriny z generátorov) sú otravné, combá nezaujímavé a bez fantázie.

Aj kvôli tomu som si po čase prehodil obtiažnosť z normal na story (teda easy), keďže na veľké výzvy som nemal náladu. Bolo to na dobro veci, keďže som sa takto pri hre celkom bavil a mohol som pri nej aspoň vypnúť mozog. Dodávam ale, že hlavní bossovia mi aj na najľahšej obtiažnosti robili celkom problémy. Hráči, ktorí hľadajú náročnejšie boje, ich teda v tomto prípade na vyššej obtiažnosti dostanú. Aj keď z môjho hľadiska tá hra nestojí za to, aby sa jej venovalo toľko času...

Dosť otravné bolo aj neustále vodenie za ručičku. Evil West vám totiž dopredu jasne povie, kam máte ísť a čo máte robiť. Pokiaľ teda čakáte nejakú voľnosť, tak si nechajte zájsť chuť (nechýbajú ani neviditeľné steny, ou jé!), pričom všetko musíte vykonať presne tak, ako je naskriptované. Zo začiatku mi to nevadilo, neskôr mi to už dosť liezlo na nervy. Príliš zábavné to teda nie je.

Výsledkom je teda hra, ktorá dobre vyzerá a svojím efektným pozlátkom dokáže na nejakú dobu očariť. Uletený námet mal ale na viac a tvorcovia mohli rozpútať oveľa divokejšiu show. Škoda, že sa tejto šance nechopili. Evil West tak pôsobí unavene, upachtene a miestami vlastne dosť nudne. Našťastie to nie je príliš dlhé a ako vravím, na tých pár hodín to zabaviť dokáže. Pri hraní som navyše dostal strašnú chuť zahrať si znova Red Dead Redemption 2. Takže aspoň nejaké plus...

Prvý diel Spideyho ma bavil, takže som rád skočil aj do tohto „výplňového“ dielu (či rozsiahlejšieho DLC?) s Milesom Moralesom. A opäť som si toto poletovanie na pavučinách ulicami New Yorku dosť užil. Zmena hlavnej postavy bola osviežujúca a veľmi fajn boli aj nové útoky a schopnosti.

Po grafickej stránke je hra opäť veľmi prepracovaná a New York pulzuje životom (a zločinom, samozrejme). Príbeh ma príliš nezaujal (rovnako ako v jednotke), ale spracovaný bol profesionálne s postavy boli slušne napísané. A napokon, hlavným ťahákom je tu ten gameplay, ktorý je proste zábavný. Už len pohupovanie po meste na pavučine je úžasne spracované a ja som si ho vychutnával takmer rovnako ako akčné pasáže.

Akurát teda nechápem, prečo sa tvorcovia v pokračovaniach tak strašne držia poučky „všetkého viac“. Tu konkrétne to podľa mňa trošku prepískli v záverečnom fighte, ktorý zbytočne dlhý a unavujúci (a samozrejme by k nemu nedošlo, ak by sa istá postava nesprávala ako idiot a nechala si všetko vysvetliť v minútovom dialógu).

Rovnako ma tiež otravovalo, že postavy si musia aj počas boja vylievať srdce, trúsiť klišovité frázy o rodine, či osudové repliky typu „tvoj otec by nebol rád, ak by videl, čo sa z teba stalo“. Hoci to k tomuto žánru patrí, je to proste otravné. Obzvlášť, keď súboj opakujete viackrát. Tiež záporák bol taký nejaký matný a bez charizmy. Ale inak slušná zábava, ktorá aj vďaka rozumnej dĺžke zabavila.

Tak napokon sklamanie. A to som sa tak tešil.

V prvom rade sa ospravedlňujem, že budem hru porovnávať s FromSoft titulmi, ale ona si to svojím spôsobom pýta. K hre Lies of P mám špecifický vzťah. Jej demo totiž bolo mojím vôbec prvým stretnutím so souls-like žánrom. A veruže ma poriadne vytrápilo. Odvtedy ubehlo celkom veľa času a ja som odohral celú ságu Dark Souls, Elden Ring, Bloodborne aj Sekiro.

Čo sa ukázalo byť ako výhoda. Lies of P totiž, čo sa týka súbojov, najviac čerpá hlavne z posledných dvoch menovaných. Hra ma teda prvých niekoľko hodín bavila. Dokonca veľmi. Iste, niekto môže tvrdiť, že je to len kopírka FromSoft diel a do istej miery to je pravda, ale mne to vôbec nevadilo. Malo to štýl, návykovosť a cool Pinocchia. Je to kvalitný kus práce a keď si to porovnám s nedomrlou Thymesiou, tak je to ako „nebe a dudy“.

A keďže Bloodborne považujem za jednu z najlepších Fromoviek, vôbec mi neprekážalo, že Lies of P na ňu esteticky nadväzuje. Oslovil ma aj príbeh, ktorý je predsa len viac straightforward ako v Miyazakiho hrách, čo ale nie je vôbec na škodu. Grafika je veľmi pekná, rovnako ako celková štylizácia a celý svet. Vlastne by som si podobnú steampunk reimagináciu Pinocchia rád pozrel aj vo filmovej verzii. Hra skrátka dokáže pohltiť a baví.

Avšak... bezchybné to teda ani zďaleka nie je a ako som sa blížil ku koncu, tým viac moje nadšenie ochabovalo a v konečných fázach som bol vlastne už dosť unavený a otrávený. Skúsim vysvetliť prečo. Takže: parry/blocking mechanika je dosť lame (za tou v Sekire zaostáva o svetelné roky) a hoci sa dá naučiť, nároky na hráča sú v tomto ohľade snáď až príliš vysoké. A čo si budeme hovoriť, dosť často je to proste len o náhode, čo nie je príliš pozitívne. Náročnosťou sa hra môže merať so slávnejšími konkurentmi od FromSoftu, dokonca je miestami hádam ešte ťažšia.

Ale je ťažšia tak nejako umelo a nevierohodne a tým pádom otravne. Bossovia majú nezriedka úplne šialené pohyby a dlhé combá (Pontiff Sulyvahn by závidel), ktoré je veľmi ťažké si zapamätať, tým menej vykryť. Ale hej, dá sa to. Problém je, že keď si to aj zapamätáte, ale zmýlite sa v polsekunde, tak vaše odrazenie útoku bude neúspešné a schytáte poriadnu nálož. Prípadne vašu radosť, že sa protivníkovmu kombu vyhnete naruší jeho absurdný tracking.

Combat mechanika proste nie je dostatočne vyladená a to je veľký problém. Lebo takto u mňa narastala skôr frustrácia, než že by som bol nabudený na zdolávanie ťažkej prekážky. Súboje s bossmi teda pre mňa neboli príliš zábavné. Na druhej strane som si ale dosť užíval mini-bossov, ktorí boli tiež nároční a zároveň mi prišli tak nejako férovejší.

Niekedy okolo Barren Swamp ma hra začala dosť rýchlo strácať a hlavní bossovia mi už vyložene liezli na nervy (hoci vizuálne boli pôsobiví). A začali mi vadiť aj iné veci. Prečo sú niektoré úplne základné skilly zamknuté v strome schopností? A vôbec, načo sú v hre atribúty aj strom schopností? Nestačil by len jeden systém? Prečo ma nepriatelia prenasledujú až na kraj sveta a ledva sa im dá utiecť? To je také ťažké pochopiť, že keď danú oblasť prechádzam po tisíci raz, tak sa nechcem zdržiavať nepriateľmi? Prečo, keď nemám nepriateľa locknutého, tak urobím kotúľ, ale keď ho locknutého mám, urobím len trápny krok bokom? Prečo je silnejší attack taký pomalý? Prečo je pred jednou arénou k bossovi úplne absurdne umiestnený luster, ktorý sa sám od seba kýva zo strany na stranu (a takýchto drobných blbostí je tam viac)? Jasné, aby hráča zhodil, lebo sme v ťažkej hre, hehehe. No nič.

Lies of P mohla byť parádna hra, ale z môjho pohľadu ide o dosť premárnený potenciál. Aby sme si rozumeli, nie je to zlá hra a fanúšikovia Dark Souls by ju rozhodne mali aspoň skúsiť. Je v nej dosť veľa dobrého až vynikajúceho, ale všetko to zabíjajú rozhodnutia tvorcov, ktoré sa sústreďujú na to, aby hráča otravovali a nie motivovali.

Záverečnými lokáciami som prefrčal najrýchlejšie, ako som vedel a v závere som úmyselne zvolil bad ending a ušetril sa finálneho bossa (Nameless Puppet). Už som to skrátka chcel mať za sebou. Prestalo ma to baviť. DLC a ohlásený sequel asi radšej vynechám. V tomto prípade sa mi skrátka „gud“ nechcelo stať. Na rozdiel od FromSoft hier.

Meh. Po skončení FromSoft soulsborne ságy som začal pociťovať akési prázdno. Čo mám teraz hrať?! Rozhodol som sa skúsiť nejakú z mnohých souls-like hier od iného štúdia. Voľba padla na Thymesiu, keďže sa nachádzala v katalógu PS+.

Inšpirácia najmä Bloodborneom je očividná, ale musím povedať, že hra ma príliš nebavila. Už úvodná lokácia mi prišla dosť odfláknutá a zmätočná (taký miestny Blighttown, vďaka, neprosím si), atmosféra bola taká nijaká, nepriatelia tiež a lore ma vôbec nezaujímal.

Grafika je celkom pekná a prvý boss dal zabrať. Lenže po jeho porazení som nemal motiváciu pokračovať ďalej. Obzvlášť, keď ani druhá lokácia ma vizuálne nijako neuchvátila. Thymesia v sebe vôbec nemá onu návykovosť, ktorú majú pôvodné Souls hry, takže prechod urovňami je skôr nudný a len pramálo zábavný.

Po prvých desiatich hodinách som sem skormútene napísal, že toto nie je hra pre mňa. Keď som sa do nej ponoril hlbšie, zistil som, že možno pre mňa naozaj úplne nie je, ale je výborná.

Sekiro sprevádzala povesť hry ešte náročnejšej než Dark Souls či Bloodborne. A legendy neklamali. Sekiro je pre mňa s prehľadom najnáročnejšia hra od pána Miyazakiho. Možno aj najnáročnejšia hra v celej mojej hráčskej histórii. Naivný casul ako ja by si myslel, že keď do Sekira vstupuje zocelený predchádzajúcimi titulmi zo soulsborne ságy, tak mu hranie pôjde trochu viac od ruky. Ale chyba lávky! Princíp boja je radikálne odlišný, takže hráči Dark Souls musia svoje znalosti zahodiť a začať odznova.

A už to je samo o sebe dosť ťažké. Ak ste nehrali žiadnu predchádzajúcu Souls hru, tak ste vlastne vo výhode. Nebudem klamať, prvých desať hodín bolo veľké trápenie. Pri trápnych mini-bossoch som zomrel viackrát, než v Dark Souls a Bloodborne dokopy. Toľko rage quitov som ešte nezažil. Vždy keď som hru zmazal, začali vo mne ale hlodať pochybnosti. To naozaj Sekiro ako jediný titul zo soulsborne rodiny nedokončím?

Po Elden Ringu (ktorý ma trošku sklamal) som dostal chuť na nový spôsob boja (keďže ten na štýl Dark Souls sa podľa mňa už vyčerpal), takže som sa rozhodol dať Sekiru ďalšiu šancu. Už som vedel, do čoho idem, obrnil som sa trpezlivosťou zenového majstra a bol som odhodlaný naučiť sa ten prekliaty combat systém. Stále trvalo dosť dlho, kým som zabudol staré zvyky, ale bolo to nutné. Musel som skrátka prehltnúť svoju pýchu a akceptovať, že aj pri menej podstatných bossoch strávim oveľa viac času, kým sa všetko naučím. Zároveň som sa oboznámil s tipmi a trikmi od skúsenejších hráčov na YouTube, čo tiež pomohlo.

Všetko mi do seba definitívne začalo zapadať niekde okolo Lady Butterfly. To, samozrejme, neznamená, že som už nezomieral, ale už som mal konečne predstavu, čo robím blbo a ako na to ísť. To znamená: žiadne nabiehanie medzi skupiny nepriateľov, ale využívať stealth, pamätať, že netreba riešiť staminu (zaplaťbuddha), staviť na strategické odstraňovanie enemákov, využívať terén a veci v inventári a tak ďalej. Pomaly, ale isto som sa začal adaptovať na Sekirove podmienky.

Plne ale chápem každého, kto to so s ním vzdá. Tá learning curve je tu totiž asi najstrmšia zo soulsborne hier (to, že vás prakticky akýkoľvek silnejší nepriateľ dá dole na dve rany je tuhá káva). A nie každý má hodiny na to, aby sa trápil v nádeji, že ho to raz možno začne baviť. Osobne som ale veľmi rád, že som vytrval, pretože Sekiro je fakt skvelá hra. Akonáhle sa dostavil onen „click“ moment, začal som si ju neskutočne užívať a konečne som docenil ten fantastický súbojový systém. Tvorcovia v ňom nechali naozaj solídny a inovatívny kus práce a možno by stálo za to práve tento štýl boja rozvíjať ďalej (Elden Ring v tomto ohľade naozaj pôsobí ako krok späť).

Bavil ma aj ten stealth, ktorý inak nevyhľadávam. Opäť sa teda dostavil starý známy návyk, ktorý si s FromSoft hrami spájam a dorazila aj slastná eufória po porazení bossa. Tá mi v Elden Ringu trochu chýbala, ale v Sekiro bola snáď najsilnejšia z celej soulsborne ságy a niektorých tunajších bossov radím k tomu najlepšiemu, čo FromSofťáci vytvorili (Genichiro Ashina, Great Shinobi Owl). Potešilo ma tiež, že hlavné bossfighty si hráč môže zopakovať (niečo podobné som si pri FromSoft hrách už dlhšie želal, mohlo by sa to stať súčasťou aj budúcich titulov).

Neprekážalo mi ani, že v hre nie sú žiadne štatistiky, ale len strom schopností, ani to, že má hrdina len jednu zbraň. Bolo to fajn osvieženie. Grafika je krásna (asi najlepšia z doterajších soulsoviek), atmosféra mysticky podmanivá. Príbeh je tentokrát priamočiarejší, hoci istú kryptickosť si stále ponecháva. Dočkáte sa však viacerých cutscén a váš hrdina už nie je nemý, takže je tu aj viac dialógov. V tomto ohľade teda ide o krok k tradičnejšiemu rozprávaniu. Žiaľ, hru si do dohraných zaradiť nemôžem, pretože posledného bossa som stále neporazil. Pravdepodobne ide o najťažšieho bossa, s akým som sa vôbec v hrách stretol a po troch dňoch boja som takmer kompletne vyšťavený... Ale ktovie, možno sa mi to raz podarí!

Edit: Tak konečne padol! Trvalo to bez preháňania aspoň 18 hodín (počas štyroch dní) a prišlo to vlastne úplne nečakane: v momente, keď som sa zmieril s tým, že Sekiro proste nedohrám (míňali sa mi spirit emblemy, nemal som už žiadne dodatočné liečivá...). Zrejme ale práve ten pocit určitého zmierenia sa s osudom dosť pomohol a ja som slávil víťazstvo.

Bossovia, ktorí mi dali najviac zabrať: Lady Butterfly, Blazing Bull, Seven Ashina Spears - Shikibu Toshikatsu Yamauchi, Genichiro Ashina, Guardian Ape, Great Shinobi Owl, Demon of Hatred, Isshin the Sword Saint

Spokojnosť? Určite áno! Nadšenie? Ani nie...

Bol som dosť zvedavý, ako sa Miyazakimu podarilo soulsovskú schému adaptovať na open world. A dopadlo to... vlastne dobre. Asi. Viac-menej. Elden Ring je často titulovaný ako najľahšia Soulsovka. Je to do veľkej miery pravda, ale je to zložitejšie. Totiž, hrať Elden Ring ako Souls hru nie je úplne vhodné. Proste je fajn brať ho ako klasické akčné RPG v otvorenom svete. Tak si ho človek užije oveľa viac. Pokiaľ sa mu nedarí, môže skúsiť šťastie v inom kúte mapy.

Navyše tu máme aj staré známe summony (nielen živých hráčov, ale aj Spirit Ashes, ktorých je pomerne veľa a dajú sa aj levelovať), takže si myslím, že Elden Ringu môžu dať pokojne šancu aj hráči, ktorí inak Souls hry nevyhľadávajú.

Neznamená to však, že by bola hra easy-peasy-lemon-squeezy. Stále predstavuje dostatočnú výzvu a pri mnohých bossoch sa iste zapotíte. Ale samozrejme záleží aj od uhla pohľadu. Inak bude náročnosť Elden Ringu vnímať niekto, kto Soulsovky doteraz nehral a inak ten, kto ich už má prejdené.

Tunajší svet je navrhnutý naozaj pôsobivo. Je poriadne rozsiahly a plný zaujímavých zákutí, ktoré je príjemné preskúmavať. Bavili ma dokonca aj rôzne jaskyne a dungeony, hoci to všeobecne nie sú moje obľúbené lokácie. Tu sú však navrhnuté dobre, sú dlhé tak akurát a hoci sa ich bossovia často opakujú, tak sú zábavné (aspoň spočiatku). Celkovo som teda bol spokojný, ale ako som naznačil vyššie, úplné nadšenie sa u mňa nedostavilo. A ja vlastne ani neviem prečo.

Možno je to tým, že zovretosť a sústredenosť Dark Souls či Bloodborne mi predsa len chýbala a želal som si, aby ten svet nebol tak strašne mamutí... Ohúrenie ním totiž funguje len do určitej miery a po niekoľkých hodinách sa mi už príliš nechcelo prechádzať ho úplne do detailov a hľadať nejaké zapadnuté zákutia či dungeony. Prečo aj, keď za odmenu dostanete len nejaký predmet, ktorý nikdy nepoužijete, prípadne ďalšieho summona do zbierky, ktorého tiež nevyužijete? Hodia sa akurát tie runy... Podľa mňa je ten svet proste zbytočne veľký a určitej monotónnosti sa hra nevyhla. Prídete, všetkých zabijete, zabijete bossa a šmytec, ide sa ďalej.

Čo sa týka bossov, tak po hernej stránke sú (plus-mínus) fajn, ale z vizuálneho hľadiska mi prišli dosť meh. Akoby tvorcom dochádzali nápady. Chápem, že stupňovať výtvarnú originalitu bossov sa nedá donekonečna, ale v Elden Ringu im akoby trochu chýbala charizma. Zase ale treba zdôrazniť, že tí najhlavnejší bossáci sú veľmi vydarení. Problém bol skôr v tom, že sa príliš nedostavila eufória, keď som nejakého z nich porazil. A podľa mňa je na vine práve fakt, že je to open world. Keď máte pred sebou ešte milión bossov, mini-bossov a field bossov, tak porazenie jedného z nich nemá ani zďaleka takú silu a razanciu. Ku koncu hry ma to už dokonca dosť nudilo. Príliš veľa nepriateľov, príliš veľa bossov, príliš veľa lokácií. Proste ma to ubilo.

V závere som teda naozaj dosť využíval co-op s inými hráčmi. Súboje s bossmi mi už totiž neprišli natoľko zábavné, aby som pri nich chcel tráviť desiatky minút. Keď som co-op používal v predchádzajúcich Fromovkách, mal som trochu výčitky svedomia, že to vzdávam a žiadam o pomoc. A keď som tak napokon urobil, tak to bolo po xy neúspešných pokusoch. V Elden Ringu mi to bolo viac-menej jedno. V iných Souls hrách som striehol, aby mi neunikol ani jeden nepovinný boss, tu som nad tým len mávol rukou.

Žiaľ, aj sem museli vývojári napchať dosť bullshit bossov, ktorí sa sólo dajú zvládnuť len veľmi ťažko (Commander Niall, Godskin Duo, Starscourge Radahn, Crucible Knight a Misbegotten Warrior) a ja som na to skrátka nemal nervy. Obzvlášť keď som vedel, že ma ešte čaká solídny kus mapy, ktorý musím preskúmať... Ďalej ma príliš nenadchlo množstvo predmetov, z ktorých väčšina je aj tak zbytočná. Aspoň teda pre mňa bola. Crafting tam vôbec nemusel byť, všetky predmety sa mohli dať normálne kúpiť u obchodníkov (ale niečím ten svet zaplniť asi museli).

Treba tiež povedať, že hráčov, ktorí hrali predchádzajúce hry od FromSoftware tu len sotva niečo prekvapí. Je to skrátka Dark Souls len v open worlde. Ten open world je síce krásny, ale keď v ňom strávite desiatky hodín, tak sa už predsa len začne zajedať. Ak by bol Elden Ring skromnejší, užil by som si ho zrejme viac. Takto musím len trochu smutne konštatovať, že väčší svet nutne neznamená aj lepšiu hru.

Celkovo u mňa ale prevládajú pozitívne pocity, hru som si užil a úspech jej prajem. Ale že by som Elden Ring korunoval ako najlepší open world na svete či najlepšiu hru od FromSoftware, tak to určite nie. Za kúpu ale rozhodne stojí.

P. S. - PS 5 verzia je pomerne otrasná a kvôli neustálym framedropom prakticky nehrateľná. Nestrácajte teda čas a rovno nainštalujte verziu pre PS 4. Síce má asi slabšiu grafiku (hoci ja som si veľký rozdiel nevšimol), ale zato beží hladko a nebolia z nej oči.

Bossovia, ktorí mi dali najviac zabrať: Margit the Fell Omen, Crucible Knight a Misbegotten Warrior, Starscourge Radahn, Commander Niall, Godskin Duo, Malenia Blade of Miquella, Godfrey First Elden Lord/Hoarah Loux.

Pohoda, klídek, tabáček. Teda, ten nie (hoci jointa si budete môcť dať), ale zato štipka romantiky (ak sa pre ňu rozhodnete)! Lake rozhodne nepatrí k tomu typu hier, ktoré by som vyhľadával a ak by sa neobjavila v PlayStation katalógu, asi by som si ju nezahral. Ale nakoniec som rád, že som jej dal šancu, pretože to bol veľmi príjemný zážitok.

Pravda, ono sa tu vlastne nič moc nedeje. Roznášate poštu, kecáte s obyvateľmi mestečka, riešite ich problémy, nadväzujete nejaké tie vzťahy a kamarátstva a večery trávite doma pri knihe či telke. Simple life. Práve v tej obyčajnosti je však hlavná sila hry.

Atmosféru zaspatých malých mestečiek (najmä tých amerických) v umeleckých dielach milujem a tu som si jej užil dosýtosti. Postavy dokážu zaujať, hlavná hrdinka Meredith je sympatická a romantická vložka roztomilá.

Mierne štylizovaná grafika sa snaží zakrývať nedokonalosti, hoci sa to nie vždy darí. Pesničky v rádiu boli fajn, ale mohlo ich byť pokojne viac. Platí tiež, že roznášanie pošty sa po čase trochu zunuje. Chôdza Meredith mohla byť tiež trochu rýchlejšia.

Celkovo teda veľmi fajn feel-good kúsok, ideálny pre všetkých snílkov, romantikov a nostalgikov.

Hneď po spustení ma čakal šok a ja som zneistel, či nemám nejakú divnú pokazenú verziu. Bloodborne totiž bežal oveľa menej plynulejšie než iné FromSofťácke hry (oproti Dark Souls III to bol naozaj veľký prepad). Chvíľu som si myslel, že je to mojím televízorom, ale napokon som zistil, že nie, že to len moje rozmaznané oči si už odvykli od 30 fps. Ale po pár hodinách bolo všetko v porádečku a bez problémov som si zvykol. Aj tak by ale hre v tomto smere pristal nejaký menší patch.

Vytrénovaný sériou Dark Souls som si naivne myslel, že budem vo svete Yharnamu ako doma. To sa, samozrejme, nestalo a FromSoft ma opäť dokázali prekvapiť. Boj v Bloodborne sa totiž od boja v Dark Souls dosť líši. Nemôžete sa skrývať za štítom (nejaký štít tu síce je, ale za veľa nestojí), prípadne príliš dlho vyčkávať, musíte byť agresívni, rýchli a zároveň smrtiaci.

Je to nutné aj z toho dôvodu, že častými útokmi môžete získať späť časť svojho HP. Takže som, ako inak, často zomieral a nejaký čas som si musel na tento typ hrania zvykať. Spočiatku som mal trochu zmiešané pocity aj zo sveta, ktorý je síce vizuálne perfektný, ale pripadal mi taký trochu stiesnený a zmätočný.

Po pár hodinách som však Bloodborne absolútne prepadol a opäť som nemohol hrať prakticky nič iné. Ponoril som sa do jeho sveta a reálne starosti a úzkosti prestali existovať. Hry od FromSoftu by zrejme mali zaradiť na zoznam prudko návykových látok, heh.

Hra má skvelú atmosféru, tentokrát výraznejšie ladenú do hororu (potešilo ma, že tvorcovia sa inšpirovali dielom môjho obľúbenca H. P. Lovecrafta). Súboje majú vďaka novému systému odlišnú dynamiku a sú snáď ešte adrenalínovejšie než v Dark Souls. Ľudí, ktorí boli mizerní v parry (ako ja) iste poteší, že v Bloodborne je narušenie útoku nepriateľa o dosť jednoduchšie. Grafika je rozhodne dobrá (len si treba zvyknúť na ten framerate), hoci variabilita prostredí je slabšia. Všetky v zásade vyzerajú dosť podobne, a to sa čiastočne týka aj bossov.

Tí sú síce opäť originálni, ale priznám sa, že sa mi niektorí dosť zlievali. Čo sa týka náročnosti, tak je to opäť klasický FromSoftware, ktorý vám nedá nič zadarmo. Aj v Bloodborne sa konali súboje proti viacerým bossom, prípadne bossom, ktorí sa dokázali uzdravovať. Tak nejako som si na to už zvykol, ale tešiť ma to stále úplne neteší. Súboje však boli dosť zábavné a „tep-zvyšujúce“, takže mi to až tak neprekážalo. Prekvapilo ma, že pomerne veľa bossov je nepovinných a hráč ich môže veľmi ľahko minúť, pokiaľ nemá po ruke návod. Čo by ale bola škoda, keďže často práve nepovinní bossovia sú tí najzaujímavejší...

Príbeh je zase poriadne kryptický, ale to už k týmto hrám tak nejako patrí. Osobne nie som úplne ten typ, ktorý by pri hraní detailne študoval popisy všetkých predmetov a hľadal súvislosti, ale našťastie si človek môže prečítať nejaké zhrnutie či teórie na internete. Alebo sa o príbeh až tak nestarať a nechať sa proste viesť intuíciou a atmosférou. Každému podľa jeho chuti.

Pár drobností by som tvorcom predsa len vytkol. Napríklad fakt, že pri lampách (checkpointoch) sa nedá odpočívať (a respawnúť tak nepriateľov), podobne ako tomu bolo v Dark Souls. Je nutné sa vždy vrátiť do Hunter's Dream, čo je predsa len trochu otravné a zdržuje to. Tiež je škoda, že sa pri lampách nedá levelovať.

Trochu v rozpakoch som aj ohľadom nového systému liečiv. Blood vials si proste musíte nafarmiť / kúpiť, neobnovia sa vám po respawne ako estusy v Dark Souls. Na jednej strane to až tak nevadí, lebo blood vials padajú z nepriateľov veľmi často a dajú sa aj kúpiť, ale pri bossfightoch a mnohých neúspešných pokusoch sa hráčovi míňajú rýchlejšie než teplé rožky. Chcem sakra skúsiť zdolať bossa, 10-krát, 20-krát alebo 50-krát za sebou, nechcem svoju snahu prerušovať a stráviť XY minút farmením lekárničiek. Ale v zásade nešlo o nič tragické a zábavu mi to nekazilo.

Chalice Dungeons nehodnotím, keďže som do nich len zbežne nazrel a nemal som motiváciu nimi prechádzať. Podzemné dungeony a bludiská fakt nepatria k mojim obľúbeným lokáciám a všetky potrebné predmety som získal aj v základnej hre.

Bossovia, ktorí mi dali najviac zabrať: Rom the Vacuous Spider (nie, nežartujem), Shadow of Yharnam, Martyr Logarius, Ludwig the Holy Blade, Laurence the First Vicar, Lady Maria of the Astral Clocktower, Orphan of Kos

Z FromSofťáckych DLC mám vždy strach. Väčšinou mi totiž veľmi rýchlo zrazia ego z toho, ako dobre sa mi darí v základnej hre. No, a inak tomu nebolo ani v prípade The Old Hunters. Bolelo to. Fakt bolelo. Ale zároveň išlo o skvelý zážitok!

V prvom rade ide určite jedno z najlepších rozšírení, ktoré FromSoftware vydali. Poriadne náročné a po všetkých stránkach prepracované. Okrem hardcore bossov ponúka aj dosť nepríjemných radových nepriateľov, takže nadávanie a bezmocné kvílenie je zaručené. Pravdaže, keď sa človek na podmienky adaptuje, tak to už ide oveľa lepšie. Aspoň teda do chvíle, kým nedorazí k prvému bossovi (Ludwig).

Ten je totiž solídny masakrátor a potrápi zrejme aj ostrieľaných Souls veteránov. Laurence je nepovinný boss, ale bola by škoda ho minúť a aspoň sa nepokúsiť ho zdolať (okrem iného má jeden z najlepších hudobných motívov). Opäť ide o solídnu výzvu, pre mňa možno ešte o stupienok (či dva) náročnejšiu než prvý bossák. Po cca 30-tich márnych pokusoch mi podal pomocnú ruku až jeden hráč... ale po chvíli boja sa porúčal na onen svet, takže som zostal zase sám.

Tentokrát som ale slávil úspech (hlavne preto, lebo som si ušetril liečivá) a myslel som si, že ťažší boss ma už v DLC nečaká. Lenže...

Nasledovali Living Failures. Otravný, zdĺhavý a často aj nasierajúci fight. Meh.

Našťastie to bolo vykúpené štvrtým bossom, a síce Lady Mariou. Famózny duel, ktorý som si užíval, určite patrí k jedným z najlepších v celej hre. Zomierate síce často, ale vôbec vám to nevadí, pretože samotný súboj vás strašne baví. Tak to mám rád. Zároveň musím povedať, že hoci to bol veľmi intenzívny boj, medzi najťažších bossov Mariu predsa len neradím. Možno aj preto, že boje proti ľuďom / humanoidným bossom mi všeobecne idú lepšie.

No a potom prišiel Orphan of Kos a jeho placenta, ktorý ma ničil, rozmrdával, žral moju dušu a zadupával ma do zeme zas a zas, znova a znova. Vôbec prvýkrát som sa priblížil k tomu, aby som od hnevu hodil ovládač o stenu.

Brutálny, veľmi brutálny fight. Padlo naňho odhadom 300+ lekárničiek a ja som vážne uvažoval, že to proste sám nedám. Požiadaj o summon, našepkávala mi jedna polovica mozgu vo vypláchnutej lebke. Ale zaťal som sa a rozhodol som sa začať hrať agresívnejšie. A oplatilo sa. Zmetek padol a nastala eufória.

Určite jeden z najťažších bossov, s ktorým som sa v celej Soulsborne ságe stretol. Zároveň však fantastický súboj. Na jeho konci sa mi ešte minúty triasli ruky a z prstov kvapkal pot. Proste typický Bloodborne.

Na Neove videoherné dobrodružstvo som už takmer zabudol a pripomenula mi ho až táto databáza. Je pravdou, že hru som hral veľmi dávno a už si príliš nepamätám detaily...

Viem len toľko, že ma to dosť bavilo, súboje mali grády aj štýl. Niektoré levely boli pomerne WTF a až bizarne surreálne, ale tak prečo nie. Spomínam si tiež, že záverečný fight bol dosť dobrý a celkom mi dal zabrať. Graficky to nebola žiadna sláva, ale dalo sa.

Niečo mi hovorí, že ak by som si to dnes zahral znovu, tak by som dal nižšie hodnotenie (možno až výrazne nižšie). Nebudem to teda riskovať a radšej si uchovám tých pár príjemných spomienok.

Poznámka: komentár aj hodnotenie sú venované hlavne rozšíreniu Iki Island.

Hlavnú kampaň Ghost of Tsushima som už síce dohral, ale keďže som si zakúpil Director's Cut, rozhodol som sa k hre ešte vrátiť. Navyše, po svojom Dark Souls maratóne som potreboval niečo trochu oddychovejšie a Ghost of Tsushima bol ideálny kandidát. Pred výjazdom na ostrov Iki som však ešte dokončil niekoľko questov, ktoré mi ostali v základnej hre.

Neboli zlé, ale potvrdila sa moja prvotná domnienka, že sú až príliš naťahované a v zásade nie až také podstatné. A čo samotný ostrov Iki? Celkom sa mi páčil. Ide síce o pomerne skromné rozšírenie (čo je logické), avšak pekne uzatvára Jinovu cestu a charakterový vývoj. Nie je asi nutné ho bezpodmienečne hrať, ale kto bol pôvodnou hrou nadšený, tak bude spokojný aj tentokrát.

Niektoré veci mi trochu vadili, hlavne Jinove halucinácie. Mali síce svoj zmysel, ale aj tak mi proste (aj napriek svojej vizuálnej pôsobivosti) občas liezli na nervy. Misie obsahovali veľa akcie, čo tiež poteší. Celkovo teda chutný dezert po výživnom hlavnom chode.

O parník lepšie, než prvé DLC. Dizajnovo zaujímavejšie (hoci prechádzok po všelijakých močiaroch už začínam mať v týchto hrách plné zuby), čo sa týka náročnosti vyváženejšie.

Keďže The Ringed City malo obsahovať tých najťažších bossov tretích Dark Souls, dal som si záväzok, že nebudem používať summony iných hráčov a zdolám ich sám. Ak by to niekoho zaujímalo, tak v hlavnej hre som použil tri summony, v Ashes of Ariandel jeden a síce to bola zábava, ale predsa len to znižovalo výzvu.

Démonickí bratia ma bavili. Zábavný a atmosférický fight. Dobrá práca. Hádam to teda naozaj zvládnem sám! Moje smelé odhodlanie však vydržalo len dovtedy, kým som neskrížil meč s rypákom Midira. Asi je to pre niekoho dobrý fight, ale priznám sa, že nešlo o niečo, v čom by som bol doma.

Všeobecne súboje s drakmi chrliacimi oheň patria zrejme k mojim najmenej obľúbeným a ani Midir na tom nič nezmenil. Hoci som postupne zistil, akú taktiku mám použiť, aj tak sa mi nedarilo (môj najväčší úspech bol, že som mu HP zrazil na cca polovicu). Snahu mi dosť komplikovala aj kamera a nepredvídateľné pohyby bossa.

Skúšal som aj rôzne zbrane, so štítom, aj bez neho, ale nepohol som sa. Takže to po pár hodinách skončilo mojou kapituláciou a ja som si so škrípaním zubov povolal na pomoc hráča. Boj však ani tak nebol ľahký a ja som samozrejme chcípol. Na druhý pokus sa to už ale podarilo, hoci stále nešlo o nič, čo by som označil ako jednoduché. Moja poklona každému, kto tohto bossa položil na lopatky sám. Podľa mňa si ho najviac užijú absolútni fanatici Dark Souls, ktorí majú všetky hry prejdené aspoň dvadsaťkrát a hľadajú novú výzvu.

Ja som sólo zvládol Demon's Souls, Dark Souls 1 + DLC, 2 a drvivú väčšinu trojky, takže som si myslel, že som už dosť „gud“, ale FromSoftware ma rýchlo vyviedlo z omylu. No, nevadí, päť co-op fightov za celú hru je snáď ešte prijateľných (ale na tom moste som ho porazil sám, to sa počíta, že? ŽE?). Ďalší nepriateľ (Halflight, Spear of the Church) bol taký trochu nevýrazný, hoci nie úplne zlý. Avšak záverečný boss (Slave Knight Gael) nemal chybu. To je pre mňa esencia Dark Souls a s prehľadom jeden z najlepších súbojov.

Vytrvalostná bitka, kde prvé husle hrá trpezlivosť a schopnosť rýchlo a v správny čas udrieť. Trvalo mi pár hodín, kým som to zvládol (problémy mi robila hlavne tretia fáza), ale ani časté chcípanie mi až tak neprekážalo. Tento fight je totiž veľmi zábavný a človeka núti, aby to proste skúšal znova a znova. Vôbec som teda nemal nutkanie povolávať si nejakú posilu.

Po výbornej hlavnej hre prišla studená sprcha v podobe prvého DLC. Mám dojem, že tvorcovia si povedali, že doň napchajú všetko, čo sa im nevošlo do base game a rovno museli siahnuť po tých najotravnejších nepriateľoch (muchy, vojaci-fakíri a vĺčkovia).

To by až tak nevadilo, problém bol skôr v tom, že ich rozmiestnili dosť podivne, dokonca by som povedal, že až mierne neférovo. Až som sa zháčil, či som náhodou nezapol dvojku (not a good thing).

Samotné prostredie je síce po grafickej stránke veľmi pekné, ale šialene neprehľadné. Prvý boss bol dosť nuda (variant naňho sme už videli v jednotke aj dvojke), navyše aj tu musel mať viacero pomocníkov (toto na bossfightoch fakt nemám rád).  

Hlavný boss bol ale výborný a súboj mal skvelú atmosféru. Očami som prevrátil akurát nad tým, že boss sa zase dokázal liečiť (lezie mi to na nervy), rovnako tak to, že v určitom bode som musel ZASE bojovať proti dvom bossom (podľa mňa blbý nápad, ktorý sa z neznámeho dôvodu ujal) a tri fázy sú na mňa príliš veľa. Ale ak sa nedarí, vždy si môžete zavolať NPC, iného hráča či oboch.  

Celkovo to teda záver zachránil, priznávam ale, že už začínam byť Dark Souls trochu prejedený. Takže po The Ringed City si zrejme dám od FromSoft titulov na chvíľu pauzu a zahrám si niečo viac „casul“.

Miyazaki sa vrátil a hneď je to iná pesnička! Dark Souls III už od prvej animácie dáva na známosť, že po meh dvojke je séria opäť na koni. Tretí diel má pôsobivú grafiku, hudbu, sound design a dýcha tou pravou soulsovskou atmosférou. Z dvojky si Miyazaki vzal niekoľko vecí, ktoré ma potešili, ale aj tie, nad ktorými som trochu nesúhlasne krútil hlavou.

Do prvej kategórie patrí napríklad možnosť dať si štyri prstene či voľne sa presúvať medzi ohniskami. Chápem, že niektorí hráči preferujú svet, v ktorom musia do Firelink Shrine dobehnúť po svojich, ale ja mám radšej pohodlnejší teleport. Čo ma až tak neoslovilo boli súboje proti viacerým bossom, prípadne bossovi a jeho pomocníkom. Na druhej strane, keď dvaja robia to isté, nikdy to nie je to isté, takže tieto súboje tu sú zvládnuté oveľa lepšie než v dvojke.

Dizajn bossov je veľmi vydarený a každý z nich má svojské čaro. Potešila ma väčšia dynamika súbojov. Sú energickejšie, rýchlejšie a adrenalínovejšie. Náročnosť mi prišla vyvážená. Súboje s bossmi boli rozhodne výzvou. Asi žiadneho by som neoznačil za vyslovene ľahkého, naopak, trojka má asi najťažších bossov z celej trilógie (tetralógie, ak rátame aj Demon’s Souls). Aspoň teda z môjho pohľadu.

Dokonca som vôbec prvýkrát počas svojho FromSoft maratónu musel pri troch najtuhších bossoch požiadať o pomoc iného hráča (!). Radosť z víťazstva síce nebola taká intenzívna, ale co-op súboj bol aj tak zábava. Zároveň ale platí, že bossovia sú fér a vyvolávajú v hráčovi dojem, že to môže zvládnuť. Ak bude odhodlaný, trpezlivý a ochotný poučiť sa z chýb.

Inak ani neviem, čo viac dodať. Je to proste Dark Souls „se vším všudy“, tak ako ho máme radi. Ľudia, ktorí ságu poznajú, dobre vedia, do čoho idú a čo môžu čakať. Hoci trojku považujem za najlepší diel trilógie, určitá únava materiálu sa predsa len trošku dostavuje, takže som rád, že sa Miyazaki presunul k iným značkám.

Myslím si totiž, že v rámci Dark Souls univerza už povedal všetko, čo sa dalo. Osobne som si aj trojku sakramentsky užil (po rozporuplnej dvojke pôsobila priam ako živá voda) a menej než 100 % jej skrátka nemôžem dať (aj napriek nejakým tým výhradám). Stále je to totiž ohromný zážitok.

Bossovia, ktorí mi dali najviac zabrať: Pontiff Sulyvahn, Champion Gundyr, Dancer of the Boreal Valley, Lothric a Lorian, Soul of Cinder, Nameless King, Sister Friede, Darkeater Midir, Slave Knight Gael

Keď som si dnes SimVillage zapol, s prekvapením som zistil, že som túto „pecku“ od Mystery Studio už kedysi dávno pradávno hral. Takže nostalgia, hehe... Ale aj bez nej musím povedať, že zatiaľ ide asi o najlepší kúsok od tohto štúdia, ktorý sa mi dostal do rúk.

Nápad vlastne nie je úplne blbý, akurát to spracovanie je už klasicky veľmi tristné. Tentokrát sa však nekonajú žiadne dialógy či príbehové časti (našťastie) a vlastne sa to dá dohrať bez väčšieho bolehlavu.

Celkovo je to, pravdaže, dosť o ničom a prehrať de facto vôbec nemôžete. Stačí si počkať, kým vám nabehnú prachy a postaviť budovu. A potom zase čakať na peniaze a postaviť ďalšiu. A zas a znova. Napriek tomu som SimVillage dokázal dohrať bez toho, aby som za tvorcov prežíval pocit prenesenej hanby. Čo je tiež plus.

No neviem teda. Ja s Ratchetom nie som taký spokojný, ako niektorí iní užívatelia. Aj keď v podstate som asi dostal presne to, čo som čakal: celkom zábavnú hopsačku a oddychovku. Problém bol v tom, že zábavná mi prišla možno tak hodinku, maximálne dve.

Za zmienku stojí príjemná grafika, ktorá je (ako tu už bolo spomenuté) ladená do pixarovského animáku, humor (hoci hlášok je snáď až príliš veľa a nie všetky triafajú terč), sympatickí hlavní hrdinovia a spomínaný fakt, že na pár hodín hra predsa len zabaví.

Lenže nejako som nemal chuť ju opätovne zapnúť. A keď som sa k tomu odhodlal, tak s myšlienkou, nech to už mám z krku. A napokon som to aj tak zabalil nejaké tri planéty pred koncom, keďže som sa proste nudil. Čo asi nie je príliš dobré vysvedčenie.

Zábavnosť sa skrátka kamsi vytratila, puzzle ma nebavili (hoci ich nebolo príliš veľa) a ani napriek frenetickému tempu to nedokázalo udržať môj záujem. Ak by som bol decko či puberťák, zrejme by som si Ratcheta a jeho sidekicka Clanka zamiloval oveľa viac. Takto len trochu bezradne krčím plecami a o pár dní ani nebudem vedieť, že som to vôbec hral. Sequel si teda nechám ujsť.

Spočiatku som váhal, či sa mám do Dark Souls II vôbec pustiť. Ako je všetkým známe, duchovný otec série Hidetaka Miyazaki sa na dvojke nepodieľal, keďže makal na Bloodborne. Takže som sa bál, že to už takpovediac „nebude ono“. Ale potom som to predsa len riskol (hru som kúpil v akcii za necelých 10 eur, čo mi prišlo ako prijateľná čiastka aj za prípadné sklamanie). Znížil som očakávania a do poslednej chvíle dúfal, že to nebude také zlé, ako hovorili niektoré ohlasy. A dopadlo to... veľmi rozporuplne.

Prvých cca 8 hodín bolo číre peklo, počas ktorého som len nadával na neschopnosť vývojárov. Mal som pocit, že tvorcovia prvý diel ani nehrali a ak hrali, tak ho vôbec nepochopili. Väčšina zmien a postupov sa mi nepáčila. Aby som vypichol len niektoré: Neustále prepadávanie skupinkami nepriateľov. Obskúrna fixácia tvorcov na boje proti viacerým bossom súčasne. NPC invázie. Bieli duchovia v bielej hmle (WTF?). Sochy pľujúce jed. Zbytočný (ale žiaľ dôležitý) nový stat Adaptibility, ktorý všetko len skomplikoval. Príšerné hitboxy. Znižovanie zdravia po každej smrti. Nekonečne pomalé pitie estusu, dopĺňanie HP/staminy a otváranie dverí.

A prečo sa nepriateľom nedá utiecť? Lebo tvorcom sa nepáčilo, že hráči zamierili rovno k bossovi? Bola to predsa legitímna súčasť taktiky a bolo fajn, že hráč si mohol vybrať. Mohol sa k bossovi presekať, alebo k nemu proste dobehnúť. Prečo to meniť?

Toto všetko len potvrdilo moju domnienku, že autori netušili, ako vytvoriť náročnú, ale fér hru a uchýlili sa k lacným trikom. Hodíme tam rovno päť gargoylov, však nech je to poriadne ťažké! Dark Souls bola hra tvrdá, ale férová. Dávala vám šancu zlepšovať sa bez toho, aby vás zbytočne frustrovala. Dark Souls II to obrátilo hore nohami a vývojári si zrejme povedali, že čím viac polien budú hráčom hádzať pod nohy, tým lepšie. Pretože, no viete, asi tak si predstavujú hardcore hru. Bola to len frustrácia pre frustráciu, náročnosť pre náročnosť, ale bez pochopenia toho, čo znamená byť fér.

Napriek tomuto všetkému som to nevzdal. Zažil som síce rage quit (vôbec prvý!) a hru zmazal, ale následne som sa k nej vrátil s čistou hlavou. Rozohral som ju znova, tentokrát za iný class a s cieľom zamerať sa na silu. A odrazu to išlo oveľa lepšie a svižnejšie a ja som sa dokonca začal baviť. Čiastočne to iste bolo aj tým, že som si už proste zvykol na pravidlá. Čo ale neznamená, že sa mi páčili a že by som ich považoval za fér. Nepovažujem.

Príliš ma neoslovili ani nudné lokácie, ktoré boli často veľmi podobné jednotke a ani nezaujímaví bossovia. Tu sa tvorcovia nerozpakovali a niektorých bossov proste natvrdo skopírovali z jednotky, dokonca aj s rovnakými pohybmi. Prípadne zopár bossov neskôr ponúkli ako bežných nepriateľov. Proste lenivá a dosť odfláknutá práca.

Čo sa mi páčilo? Grafika bola fajn, tiež niekoľko lokácií, uvítal som aj možnosť teleportovať sa medzi ohniskami (hra je aj tak dosť dlhá, takže to aspoň ušetrí čas). Potešila ma aj možnosť dať si štyri prstene a nie len dva. Fajn bolo aj zopár bossov a bojov. Despawning nepriateľov mi vlastne neprekážal a vo viacerých situáciách som ho vyslovene uvítal. Atmosféra tiež ušla a miestami som cítil, že je to „staré dobré Dark Souls“.

Celkovo je však dvojka zatiaľ jednoznačne najhorší diel Souls série a absencia majstra Miyazakiho je sakramentsky cítiť. Úplne mizerná tá hra nie je, ale vyžaduje naozaj veľkú trpezlivosť a toleranciu voči chybám a mnohým nefér postupom. Ak však prežijete niekoľko úvodných hodín, tak sa baviť zrejme budete.

Edit: Nahliadol som aj do prvého DLC, ale tvorcovia ani v ňom očividne nič nepochopili. Gank squad na každom rohu, no a samozrejme pľujúce sochy, na ktoré boli vývojári asi takí pyšní, že ich napchali aj sem. Nebudem teda strácať čas a nervy a radšej Dark Souls II odložím. Zrejme už navždy.

Bossovia, ktorí mi dali najviac zabrať: Smelter Demon

Opäť jedna z tých všeobecne milovaných hier, ktorá mi vôbec nesadla. Graficky je veľmi pekná a námet tiež neznie zle. Lenže ovládanie je vskutku mizerné, krkolomné (vyštverať sa na Colossa chce naozaj nervy zo železa, jazda na koni je tiež solídne peklíčko) a systém boja ma teda vôbec neoslovil.

Tunajší svet je navyše úplne prázdny, preto príliš nechápem, prečo hru autori koncipovali ako rádoby open world. Keďže som neporazil ani len prvého Colossa, tak nehodnotím, ale tých niekoľko desiatok minút, ktoré som s hrou strávil, som skôr nadával, než sa bavil. Vracať sa k nej zrejme nebudem...

Keďže sme v Dark Souls, tak rovno môžete zabudnúť na to, že by ste sa do DLC dostali nejako triviálne, napríklad cez hlavné menu. No ešte to tak! Celkovo je ten spôsob, ako aktivovať Dark Souls: Artorias of the Abyss tak šialene komplikovaný, že nechápem, ako na to niekto prišiel bez návodu.

Čo sa týka samotného rozšírenia, tak sa mi veľmi páčilo. Zaujímavé lokácie a hlavne skvelí bossovia. Samostatne sa to úplne nedá hodnotiť, ale ako dodatok k hlavnej kampani je to prakticky bezchybné. Pokojne to mohlo byť aj dlhšie.

„Welcome to Dark Souls, a game that fucks you in the ass until you love it.“ Takto okomentoval túto videohru jeden streamer a mne nezostáva, než jeho slová podpísať. Pánovi Miyazakimu sa podaril husársky kúsok. On a jeho tím totiž vytvorili hru, ktorá je taká náročná a taká frustrujúca, že hráči pri nej od zúrivosti rozbíjajú ovládače a monitory. Aby toho nebolo málo, tak tu máme aj veľmi nejasný a zvláštne vyrozprávaný príbeh, absenciu mapy, quest logu a vôbec neochotu vysvetliť mechanizmy hry a účel rôznych predmetov či postáv.

Človek by si myslel, že takáto hra veľmi rýchlo zapadne. Veď kto sa chce pri hraní nervovať a snažiť sa pochopiť veľmi abstraktný príbeh? Dark Souls sa ale stalo obrovským hitom, v podstate prepísalo videoherné dejiny, položilo základy pre nový subžáner (souls-like) a Miyazaki sa stal uctievaným géniom. Keď uvážime, že pred svojím vstupom do FromSoftware nemal s hrami žiadne skúsenosti, znie to celé až neuveriteľne (raz by to mal niekto sfilmovať).

Dark Souls predstavuje odvážnu a radikálnu víziu, ktorá nerobí kompromisy. A je jasné, že vás svojimi pravidlami bude často štvať. Možno dokonca veľmi často. Napriek tomu je vysoko pravdepodobné, že túto hru budete milovať a stanete sa na nej závislí. Presne tak sa to stalo aj mne. Štvala ma, miestami som autorov preklínal za to, ako nadizajnovali levely a rozmiestnili nepriateľov, prípadne som zúfalo kvílil: „To je také ťažké dať sem aspoň jeden posratý bonfire?!?“ (New Londo Ruins)... ale po porážke bossa bolo všetko zabudnuté a tvorcov som vzýval ako majstrov. Tvrdých, ale férových. No, skrátka Dark Souls vo mne vyvolalo mnoho rôznorodých pocitov.

Od začiatku ma uchvátila atmosféra, sofistikovane prepojený svet (v ktorom som sa ale kvôli svojmu mizernému orientačného zmyslu často strácal) aj stále pôsobivá grafika. A samozrejme, súbojový systém a mimoriadne kreatívni bossovia, pri ktorých tvorcovia naozaj popustili uzdu fantázii. Keďže v Demon's Souls som hral za mága, v Dark Souls som sa rozhodol zvoliť cestu mocného bojovníka. Sem-tam som síce nejaké kúzlo použil, ale väčšinu času som sa spoliehal na svoj meč a štít. A bola to naozaj zábavná jazda. Náročnosť mi prišla vyššia než v prípade Demon's Souls, ale nebolo to na škodu. Pocit z víťazstva tak bol ešte intenzívnejší.

To, že dávam 100% ale neznamená, že by som nemal výhrady. Súvisia však skôr s mojím vkusom a pre niekoho iného môže ísť naopak o plusy. Napríklad priaznivcom podobne anti-user friendly prístupu, aký predvádza Dark Souls sa asi nikdy nestanem. Význam niektorých predmetov/postáv/miest som si teda dohľadal na internete. Zo zábavy mi to však neubralo, naopak, mám pocit, že som sa vďaka tomu do hry ponoril hlbšie.

Ako som už naznačil, spôsob rozprávania príbehu je veľmi originálny (prostredníctvom replík NPC postáv či popisov predmetov) a spolieha sa skôr na intuíciu a interpretáciu hráča. Nejaký hrubý základ je relatívne (relatívne!) pochopiteľný, ale vo zvyšku som, priznám sa, dosť tápal. Ak by ste odo mňa chceli, aby som vám príbeh popísal v dvoch-troch vetách, zrejme by som zo seba dostal len hlášku zo známeho meme: „I don't know who I am. I don't know why I'm here. All I know is I must kill.“

Nepomáha tomu ani fakt, že mnohé NPC postavy hovoria veľmi krypticky, v hádankách, prípadne vám rovno klamú. Alebo aby ste niečo z príbehu odhalili, musíte s nimi prehovoriť v presne určený čas (napr. pred porážkou konkrétneho bossa). Čo vám samozrejme hra nikdy nenaznačí. Na druhej strane si myslím, že človek si Dark Souls môže na sto percent vychutnať aj za predpokladu, že sa o príbeh nebude starať. Celkový lore je však (z toho, čo som pochytil) veľmi zaujímavý, temný a podobne ako pri Demon's Souls pripomína niektoré staroveké mýty či báje.

Dark Souls je po všetkých stránkach fantastické dobrodružstvo, ktoré síce z môjho pohľadu nie je bez chýb (Blighttown je podľa mňa regulérne príšerná lokácia, to mi nikto nevyhovorí), ktoré vám možno v mnohom nesadne, ale pri ktorom skrátka musíte obdivovať tú víziu a lásku, s ktorou bolo stvorené. Ani minútu som sa pri hraní nenudil. Naopak, po skončení som chcel viac (a našťastie som nášup vďaka DLC aj dostal). Ak to nie je znak kvalitnej hry, tak potom už neviem, čo iné. Pecka.

Bossovia, ktorí mi dali najviac zabrať: Capra Demon, Great Grey Wolf Sif, Gwyn Lord of Cinder, Artorias the Abysswalker 

Kto by to bol povedal, že práve ja budem z pokračovania Oriho v rozpakoch? Prvý diel ma nadchol a na dvojku som sa tešil. Lenže niečo bolo inak. Kam sa podela tá návykovosť a zábavnosť? Vôbec som sa do hry nevedel dostať. Pritom po audiovizuálnej aj hernej stránke je perfektná a vlastne sa jej nedá príliš veľa vyčítať.

Sám teda neviem, prečo ma hranie nebavilo a musel som sa doň nútiť. Možno to bolo tým, že to už v sebe nemá ten „wow efekt“ jednotky, možno proste tým, že je to vlastne „more of the same“ a už to nepôsobí tak sviežo. Rozšírenie bojového systému sa mi páčilo, ale okrem toho som vlastne nenašiel príliš veľa zmien. Side questy sa do tohto typu hry podľa mňa príliš nehodia a zvyšok je vlastne veľmi podobný jednotke.

Len s tým rozdielom, že Will of the Wisps je hra očividne väčšia a ešte viac graficky premakanejšia. Ale to mi akosi nestačí. Nemal som motiváciu riešiť zase veľmi podobné hádanky či bojovať proti podobným nepriateľom ako v jednotke. Dal som druhému Orimu pár hodín, následne som si povedal, že zrejme nemám tú správnu náladu a dal som si na niekoľko dní pauzu. Ale ak mám pravdu povedať, vôbec nemám nutkanie sa k hre vracať. A dosť ma to štve.

Zvedavosť mi nedala a siahol som po ďalšom diele od Mystery Studio. A môžem povedať, že tento Tommy Wiseau herného priemyslu opäť neostal nič dlžný svojej povesti. Oproti Písečnému skalpu je však badateľný progres: tentokrát nepriatelia dokonca aj útočia! Priznám sa tiež, že ma párkrát zabili, keďže som si neuvedomil, že po boji musím čakať aspoň 20 minút, kým sa mi doplnia životy. Geniálny ťah, ako hru natiahnuť.

Našťastie, neskôr hráč dostane aj nejaké tie elixíry, ktoré mu životy či manu doplnia na jeden klik. Pravdaže, keď do boja pôjdete s manou a životmi na maximálnych hodnotách, tak prehrať nemôžete. Boje sú stále rovnaké, útoky sú úplne totožné bez ohľadu na to, či si vyberiete mága alebo bojovníka (váš hrdina má aj stále rovnaký výzor). Totožné sú aj lokácie.

Nechýba ani nablblý príbeh a smiešni záporáci, ktorí akoby vypadli z Power Rangers. Dialógy plné chýb a podivných vetných konštrukcií tiež dokážu vyvolať úsmev. Pre milovníkov obskúrnych hier pôjde asi o zaujímavé spestrenie ich videoherného menu, akurát si teda neviem predstaviť nikoho, koho by hranie World of Magics and Heroes regulérne bavilo.