Cuphead

Cuphead je zaujímavý kus softvéru, ktorý vás rozosmeje a poteší, no primárne naserie do nepríčetna. Stoja tie nervy za to? Zaslúži si Cuphead vaše peniaze, čas a všetky tie ceny, ktoré dostal od novinárov a hráčov po celom svete? V krátkosti - áno.

Nezávislí vývojári z MDHR Studio si zaslúžia každé jedno ocenenie, každú jednu vysokú známku, každé jedno pochvalné slovo, ktoré ich PRVOTINA zozbierala. To musím zdôrazniť. Cuphead je historicky prvá hra, ktorú toto štúdio vydalo! MDHR, podobne ako Team Cherry so svojím Hollow Knightom, odštartovalo svoje portfólio vo veľkom.

Ručne kreslené animácie a soundtrack od živého orchestrálneho zboru, ktorý pre Cupheada pripravil kúzelnú zbierku skladieb v štýle klasických hudieb z 30. rokov minulého storočia, krásne podfarbujú celý štýl hry. Štýl kreslených „detských“ programov z už spomínaného obdobia, sadol Cupheadovi ako riť na šerbeľ. Nechcem si radšej ani predstavovať, ako dlho muselo trvať animovanie všetkých objektov a postáv v hre. Tu sa bavíme o mesiacoch ručného kreslenia. Jeden frame po druhom. A ono to celé do seba nádherne zapadlo!

Okrem samotnej animácie dopomáhajú grafike hry aj rôzne efekty a detaily. Príjemný dotyk pre štylizáciu grafiky bol napríklad efekt jemného zrnenia obrazu, ktorý ešte viac upevňuje pocit starých animácii, alebo malé pohyby postáv, keď nehybne stoja. Cupheaďáci sa napäto pohupujú na mieste, keď sa na hernej mape dlhšie nehýbete, akoby sa už nemohli dočkať ďalšej akcie. Hra na vás, vďaka svojej atmosfére a zábavnému gameplayu, pôsobí od úvodného tutoriálu až do záverečných titulkov veľmi prirodzene a živo. Až máte občas problém kliknúť na tlačítko „Exit“ v menu. Ešte jeden boss? Ešte zopár...

Z Cupheada sála originalita, cit pre detail a láska ku animácii. A nemilosrdná obtiažnosť! Nie však nefér obtiažnosť. Hitboxy sú zväčša bez chyby a keď trafíte nepriateľa, tak máte naozaj pocit, že ste ho trafili. Hra vám to dá svojim grafickým feedbackom totiž značne najavo, blikaním jeho textúry. Sľúbil som si, že to prirovnanie nepoužijem, no nedá sa. Cuphead je Dark Souls medzi run and gun skákačkami. Dokáže byť krutý, no nikdy nie nefér voči hráčovi. S náročnosťou nešetrí od samého začiatku a po úvodných dvoch, ako-tak jednoduchších, bossoch, na vás začne sypať slušné „vypečenosti“ (ten hajzel zelený drak...). Pocit víťazstva je ale o to sladší.

Práve pocit perfektne zvládnutého boss fightu, je to, čo vás pri Cupheadovi udrží dlhé hodiny. Ten pocit zadosťučinenia, keď konečne porazíte toho ZELENÉHO DRAKA!!! Neopísateľná radosť, zrovnateľná s tou malého dieťaťa, ktoré po prvý krát nedostalo na Vianoce ponožky.

Náročnosť stranou (už som spomínal draka?), gameplay je bleskovo plynulý a nenechá vás v kľude ani sekundu. Neustále sa na obrazovke niečo deje a vy ste nútení byť permanentne v strehu. Každú chvíľu sa na monitore objavujú noví (často karikatúrne spravení) nepriatelia, kvôli čomu ste nútení za behu meniť stratégiu boja. Run and gun sekcie (ktoré slúžia na zbieranie mincí pre nákup powerupov, na ktoré sa čoskoro dostane rada) sú tak väčšinu času neskutočne hektické a občas mám pocit, že od hráča vyžadujú až príliš veľa. K tým powerupom... Tie si postupne kupujete z obchodu, ktoré vedie tlstá sviňa. Akože, prasa... Ozajstné, tento krát to nie je vtip.

Každé zakúpené vylepšenie má svoje klady aj zápory. Zatiaľ čo jeden variant útoku poskytuje ďaleký dostrel, no slabý damage, iný ponúka opak. Okrem toho sa tu nájdu aj špeciálnejšie útoky, ktoré napríklad dávajú väčší damage v momente, keď strieľate chrbtom otočení ku cieľu.

Popri zmenách štýlu streľby, nájdete v Cupheade aj rôzne ability. Baviť sa však má cenu len o jednej. Tou je Smoke Bomb, ktorá zaručí neviditeľnosť pri dashovaní. Nenahraditeľná vymoženosť, ktorá sa vám bude hodiť v každom boji.

Na niečo stále zabúdam... Príbeh? Ten tu síce je, no nečakajte nič svetoborného. Bratia Cuphead a Mughead prehrali s diablom svoje duše v kockách a snažia sa ich dostať späť. Cuphead naozaj nie je postavený na dramatických príbehových zvratoch, či komplikovaných postavách. Všetko podstatné je v gameplayi.

Skvelé ovládanie, úžasný soundtrack, prekrásná grafická štylizácia a zábavný coop. Recept na dokonalú hru? Takmer. A v tom je ten problém. Absolutórium dám jedine hre, ktorú môžem odporučiť úplne každému a mať pritom istotu, že sa väčšina z nich bude baviť. To sa pri Cupheadovi nedá. Nie je to chyba hry, skôr pravdivosť výroku „100 ľudí 100 chutí“. Cuphead je v podstate len jeden bossfight za druhým, občas okorenený run‘n’gun sekciou. To nie je zrovna najmainstreamovejšia forma hry. Tým samozrejme nechcem povedať, že si "stovku" zaslúžia len mainstreamové blockbustery. Obtiažnosť tu totižto hrá taktiež významnú rolu. Ani Dark Souls by som neodporučil občasnému hráčovi (alebo ako elitisti vravia – casuálovy), ktorý kedysi hral Balloon Fight na NES-e a na tablete má nainštalovaný Candy Crush.

V prípade tvrdenia, že ide v podstate o jeden bossfight za druhým, nemyslím repetetívnosť (i keď aj tá sa môže dostaviť, najmä keď sa zaseknete na nejakom bossovi), skôr prílišnú lineárnosť, kedy sa jednotlivé levely odohrávajú vždy len na jednej obrazovke. Cuphead si tak odnáša zaslúžených 90. Odporúčam aspoň skúsiť, s tvrdením, že nie každému sadne.