Tak napokon sklamanie. A to som sa tak tešil.
V prvom rade sa ospravedlňujem, že budem hru porovnávať s FromSoft titulmi, ale ona si to svojím spôsobom pýta. K hre Lies of P mám špecifický vzťah. Jej demo totiž bolo mojím vôbec prvým stretnutím so souls-like žánrom. A veruže ma poriadne vytrápilo. Odvtedy ubehlo celkom veľa času a ja som odohral celú ságu Dark Souls, Elden Ring, Bloodborne aj Sekiro.
Čo sa ukázalo byť ako výhoda. Lies of P totiž, čo sa týka súbojov, najviac čerpá hlavne z posledných dvoch menovaných. Hra ma teda prvých niekoľko hodín bavila. Dokonca veľmi. Iste, niekto môže tvrdiť, že je to len kopírka FromSoft diel a do istej miery to je pravda, ale mne to vôbec nevadilo. Malo to štýl, návykovosť a cool Pinocchia. Je to kvalitný kus práce a keď si to porovnám s nedomrlou Thymesiou, tak je to ako „nebe a dudy“.
A keďže Bloodborne považujem za jednu z najlepších Fromoviek, vôbec mi neprekážalo, že Lies of P na ňu esteticky nadväzuje. Oslovil ma aj príbeh, ktorý je predsa len viac straightforward ako v Miyazakiho hrách, čo ale nie je vôbec na škodu. Grafika je veľmi pekná, rovnako ako celková štylizácia a celý svet. Vlastne by som si podobnú steampunk reimagináciu Pinocchia rád pozrel aj vo filmovej verzii. Hra skrátka dokáže pohltiť a baví.
Avšak... bezchybné to teda ani zďaleka nie je a ako som sa blížil ku koncu, tým viac moje nadšenie ochabovalo a v konečných fázach som bol vlastne už dosť unavený a otrávený. Skúsim vysvetliť prečo. Takže: parry/blocking mechanika je dosť lame (za tou v Sekire zaostáva o svetelné roky) a hoci sa dá naučiť, nároky na hráča sú v tomto ohľade snáď až príliš vysoké. A čo si budeme hovoriť, dosť často je to proste len o náhode, čo nie je príliš pozitívne. Náročnosťou sa hra môže merať so slávnejšími konkurentmi od FromSoftu, dokonca je miestami hádam ešte ťažšia.
Ale je ťažšia tak nejako umelo a nevierohodne a tým pádom otravne. Bossovia majú nezriedka úplne šialené pohyby a dlhé combá (Pontiff Sulyvahn by závidel), ktoré je veľmi ťažké si zapamätať, tým menej vykryť. Ale hej, dá sa to. Problém je, že keď si to aj zapamätáte, ale zmýlite sa v polsekunde, tak vaše odrazenie útoku bude neúspešné a schytáte poriadnu nálož. Prípadne vašu radosť, že sa protivníkovmu kombu vyhnete naruší jeho absurdný tracking.
Combat mechanika proste nie je dostatočne vyladená a to je veľký problém. Lebo takto u mňa narastala skôr frustrácia, než že by som bol nabudený na zdolávanie ťažkej prekážky. Súboje s bossmi teda pre mňa neboli príliš zábavné. Na druhej strane som si ale dosť užíval mini-bossov, ktorí boli tiež nároční a zároveň mi prišli tak nejako férovejší.
Niekedy okolo Barren Swamp ma hra začala dosť rýchlo strácať a hlavní bossovia mi už vyložene liezli na nervy (hoci vizuálne boli pôsobiví). A začali mi vadiť aj iné veci. Prečo sú niektoré úplne základné skilly zamknuté v strome schopností? A vôbec, načo sú v hre atribúty aj strom schopností? Nestačil by len jeden systém? Prečo ma nepriatelia prenasledujú až na kraj sveta a ledva sa im dá utiecť? To je také ťažké pochopiť, že keď danú oblasť prechádzam po tisíci raz, tak sa nechcem zdržiavať nepriateľmi? Prečo, keď nemám nepriateľa locknutého, tak urobím kotúľ, ale keď ho locknutého mám, urobím len trápny krok bokom? Prečo je silnejší attack taký pomalý? Prečo je pred jednou arénou k bossovi úplne absurdne umiestnený luster, ktorý sa sám od seba kýva zo strany na stranu (a takýchto drobných blbostí je tam viac)? Jasné, aby hráča zhodil, lebo sme v ťažkej hre, hehehe. No nič.
Lies of P mohla byť parádna hra, ale z môjho pohľadu ide o dosť premárnený potenciál. Aby sme si rozumeli, nie je to zlá hra a fanúšikovia Dark Souls by ju rozhodne mali aspoň skúsiť. Je v nej dosť veľa dobrého až vynikajúceho, ale všetko to zabíjajú rozhodnutia tvorcov, ktoré sa sústreďujú na to, aby hráča otravovali a nie motivovali.
Záverečnými lokáciami som prefrčal najrýchlejšie, ako som vedel a v závere som úmyselne zvolil bad ending a ušetril sa finálneho bossa (Nameless Puppet). Už som to skrátka chcel mať za sebou. Prestalo ma to baviť. DLC a ohlásený sequel asi radšej vynechám. V tomto prípade sa mi skrátka „gud“ nechcelo stať. Na rozdiel od FromSoft hier.
V prvom rade sa ospravedlňujem, že budem hru porovnávať s FromSoft titulmi, ale ona si to svojím spôsobom pýta. K hre Lies of P mám špecifický vzťah. Jej demo totiž bolo mojím vôbec prvým stretnutím so souls-like žánrom. A veruže ma poriadne vytrápilo. Odvtedy ubehlo celkom veľa času a ja som odohral celú ságu Dark Souls, Elden Ring, Bloodborne aj Sekiro.
Čo sa ukázalo byť ako výhoda. Lies of P totiž, čo sa týka súbojov, najviac čerpá hlavne z posledných dvoch menovaných. Hra ma teda prvých niekoľko hodín bavila. Dokonca veľmi. Iste, niekto môže tvrdiť, že je to len kopírka FromSoft diel a do istej miery to je pravda, ale mne to vôbec nevadilo. Malo to štýl, návykovosť a cool Pinocchia. Je to kvalitný kus práce a keď si to porovnám s nedomrlou Thymesiou, tak je to ako „nebe a dudy“.
A keďže Bloodborne považujem za jednu z najlepších Fromoviek, vôbec mi neprekážalo, že Lies of P na ňu esteticky nadväzuje. Oslovil ma aj príbeh, ktorý je predsa len viac straightforward ako v Miyazakiho hrách, čo ale nie je vôbec na škodu. Grafika je veľmi pekná, rovnako ako celková štylizácia a celý svet. Vlastne by som si podobnú steampunk reimagináciu Pinocchia rád pozrel aj vo filmovej verzii. Hra skrátka dokáže pohltiť a baví.
Avšak... bezchybné to teda ani zďaleka nie je a ako som sa blížil ku koncu, tým viac moje nadšenie ochabovalo a v konečných fázach som bol vlastne už dosť unavený a otrávený. Skúsim vysvetliť prečo. Takže: parry/blocking mechanika je dosť lame (za tou v Sekire zaostáva o svetelné roky) a hoci sa dá naučiť, nároky na hráča sú v tomto ohľade snáď až príliš vysoké. A čo si budeme hovoriť, dosť často je to proste len o náhode, čo nie je príliš pozitívne. Náročnosťou sa hra môže merať so slávnejšími konkurentmi od FromSoftu, dokonca je miestami hádam ešte ťažšia.
Ale je ťažšia tak nejako umelo a nevierohodne a tým pádom otravne. Bossovia majú nezriedka úplne šialené pohyby a dlhé combá (Pontiff Sulyvahn by závidel), ktoré je veľmi ťažké si zapamätať, tým menej vykryť. Ale hej, dá sa to. Problém je, že keď si to aj zapamätáte, ale zmýlite sa v polsekunde, tak vaše odrazenie útoku bude neúspešné a schytáte poriadnu nálož. Prípadne vašu radosť, že sa protivníkovmu kombu vyhnete naruší jeho absurdný tracking.
Combat mechanika proste nie je dostatočne vyladená a to je veľký problém. Lebo takto u mňa narastala skôr frustrácia, než že by som bol nabudený na zdolávanie ťažkej prekážky. Súboje s bossmi teda pre mňa neboli príliš zábavné. Na druhej strane som si ale dosť užíval mini-bossov, ktorí boli tiež nároční a zároveň mi prišli tak nejako férovejší.
Niekedy okolo Barren Swamp ma hra začala dosť rýchlo strácať a hlavní bossovia mi už vyložene liezli na nervy (hoci vizuálne boli pôsobiví). A začali mi vadiť aj iné veci. Prečo sú niektoré úplne základné skilly zamknuté v strome schopností? A vôbec, načo sú v hre atribúty aj strom schopností? Nestačil by len jeden systém? Prečo ma nepriatelia prenasledujú až na kraj sveta a ledva sa im dá utiecť? To je také ťažké pochopiť, že keď danú oblasť prechádzam po tisíci raz, tak sa nechcem zdržiavať nepriateľmi? Prečo, keď nemám nepriateľa locknutého, tak urobím kotúľ, ale keď ho locknutého mám, urobím len trápny krok bokom? Prečo je silnejší attack taký pomalý? Prečo je pred jednou arénou k bossovi úplne absurdne umiestnený luster, ktorý sa sám od seba kýva zo strany na stranu (a takýchto drobných blbostí je tam viac)? Jasné, aby hráča zhodil, lebo sme v ťažkej hre, hehehe. No nič.
Lies of P mohla byť parádna hra, ale z môjho pohľadu ide o dosť premárnený potenciál. Aby sme si rozumeli, nie je to zlá hra a fanúšikovia Dark Souls by ju rozhodne mali aspoň skúsiť. Je v nej dosť veľa dobrého až vynikajúceho, ale všetko to zabíjajú rozhodnutia tvorcov, ktoré sa sústreďujú na to, aby hráča otravovali a nie motivovali.
Záverečnými lokáciami som prefrčal najrýchlejšie, ako som vedel a v závere som úmyselne zvolil bad ending a ušetril sa finálneho bossa (Nameless Puppet). Už som to skrátka chcel mať za sebou. Prestalo ma to baviť. DLC a ohlásený sequel asi radšej vynechám. V tomto prípade sa mi skrátka „gud“ nechcelo stať. Na rozdiel od FromSoft hier.
Nioh
Pro: grafika, svet, niektorí bossovia, príbeh
Proti: nedopečený combat systém, dosť často je to len frustrujúce a nezábavné