Spokojnosť? Určite áno! Nadšenie? Ani nie...
Bol som dosť zvedavý, ako sa Miyazakimu podarilo soulsovskú schému adaptovať na open world. A dopadlo to... vlastne dobre. Asi. Viac-menej. Elden Ring je často titulovaný ako najľahšia Soulsovka. Je to do veľkej miery pravda, ale je to zložitejšie. Totiž, hrať Elden Ring ako Souls hru nie je úplne vhodné. Proste je fajn brať ho ako klasické akčné RPG v otvorenom svete. Tak si ho človek užije oveľa viac. Pokiaľ sa mu nedarí, môže skúsiť šťastie v inom kúte mapy.
Navyše tu máme aj staré známe summony (nielen živých hráčov, ale aj Spirit Ashes, ktorých je pomerne veľa a dajú sa aj levelovať), takže si myslím, že Elden Ringu môžu dať pokojne šancu aj hráči, ktorí inak Souls hry nevyhľadávajú.
Neznamená to však, že by bola hra easy-peasy-lemon-squeezy. Stále predstavuje dostatočnú výzvu a pri mnohých bossoch sa iste zapotíte. Ale samozrejme záleží aj od uhla pohľadu. Inak bude náročnosť Elden Ringu vnímať niekto, kto Soulsovky doteraz nehral a inak ten, kto ich už má prejdené.
Tunajší svet je navrhnutý naozaj pôsobivo. Je poriadne rozsiahly a plný zaujímavých zákutí, ktoré je príjemné preskúmavať. Bavili ma dokonca aj rôzne jaskyne a dungeony, hoci to všeobecne nie sú moje obľúbené lokácie. Tu sú však navrhnuté dobre, sú dlhé tak akurát a hoci sa ich bossovia často opakujú, tak sú zábavné (aspoň spočiatku). Celkovo som teda bol spokojný, ale ako som naznačil vyššie, úplné nadšenie sa u mňa nedostavilo. A ja vlastne ani neviem prečo.
Možno je to tým, že zovretosť a sústredenosť Dark Souls či Bloodborne mi predsa len chýbala a želal som si, aby ten svet nebol tak strašne mamutí... Ohúrenie ním totiž funguje len do určitej miery a po niekoľkých hodinách sa mi už príliš nechcelo prechádzať ho úplne do detailov a hľadať nejaké zapadnuté zákutia či dungeony. Prečo aj, keď za odmenu dostanete len nejaký predmet, ktorý nikdy nepoužijete, prípadne ďalšieho summona do zbierky, ktorého tiež nevyužijete? Hodia sa akurát tie runy... Podľa mňa je ten svet proste zbytočne veľký a určitej monotónnosti sa hra nevyhla. Prídete, všetkých zabijete, zabijete bossa a šmytec, ide sa ďalej.
Čo sa týka bossov, tak po hernej stránke sú (plus-mínus) fajn, ale z vizuálneho hľadiska mi prišli dosť meh. Akoby tvorcom dochádzali nápady. Chápem, že stupňovať výtvarnú originalitu bossov sa nedá donekonečna, ale v Elden Ringu im akoby trochu chýbala charizma. Zase ale treba zdôrazniť, že tí najhlavnejší bossáci sú veľmi vydarení. Problém bol skôr v tom, že sa príliš nedostavila eufória, keď som nejakého z nich porazil. A podľa mňa je na vine práve fakt, že je to open world. Keď máte pred sebou ešte milión bossov, mini-bossov a field bossov, tak porazenie jedného z nich nemá ani zďaleka takú silu a razanciu. Ku koncu hry ma to už dokonca dosť nudilo. Príliš veľa nepriateľov, príliš veľa bossov, príliš veľa lokácií. Proste ma to ubilo.
V závere som teda naozaj dosť využíval co-op s inými hráčmi. Súboje s bossmi mi už totiž neprišli natoľko zábavné, aby som pri nich chcel tráviť desiatky minút. Keď som co-op používal v predchádzajúcich Fromovkách, mal som trochu výčitky svedomia, že to vzdávam a žiadam o pomoc. A keď som tak napokon urobil, tak to bolo po xy neúspešných pokusoch. V Elden Ringu mi to bolo viac-menej jedno. V iných Souls hrách som striehol, aby mi neunikol ani jeden nepovinný boss, tu som nad tým len mávol rukou.
Žiaľ, aj sem museli vývojári napchať dosť bullshit bossov, ktorí sa sólo dajú zvládnuť len veľmi ťažko (Commander Niall, Godskin Duo, Starscourge Radahn, Crucible Knight a Misbegotten Warrior) a ja som na to skrátka nemal nervy. Obzvlášť keď som vedel, že ma ešte čaká solídny kus mapy, ktorý musím preskúmať... Ďalej ma príliš nenadchlo množstvo predmetov, z ktorých väčšina je aj tak zbytočná. Aspoň teda pre mňa bola. Crafting tam vôbec nemusel byť, všetky predmety sa mohli dať normálne kúpiť u obchodníkov (ale niečím ten svet zaplniť asi museli).
Treba tiež povedať, že hráčov, ktorí hrali predchádzajúce hry od FromSoftware tu len sotva niečo prekvapí. Je to skrátka Dark Souls len v open worlde. Ten open world je síce krásny, ale keď v ňom strávite desiatky hodín, tak sa už predsa len začne zajedať. Ak by bol Elden Ring skromnejší, užil by som si ho zrejme viac. Takto musím len trochu smutne konštatovať, že väčší svet nutne neznamená aj lepšiu hru.
Celkovo u mňa ale prevládajú pozitívne pocity, hru som si užil a úspech jej prajem. Ale že by som Elden Ring korunoval ako najlepší open world na svete či najlepšiu hru od FromSoftware, tak to určite nie. Za kúpu ale rozhodne stojí.
P. S. - PS 5 verzia je pomerne otrasná a kvôli neustálym framedropom prakticky nehrateľná. Nestrácajte teda čas a rovno nainštalujte verziu pre PS 4. Síce má asi slabšiu grafiku (hoci ja som si veľký rozdiel nevšimol), ale zato beží hladko a nebolia z nej oči.
Bossovia, ktorí mi dali najviac zabrať: Margit the Fell Omen, Crucible Knight a Misbegotten Warrior, Starscourge Radahn, Commander Niall, Godskin Duo, Malenia Blade of Miquella, Godfrey First Elden Lord/Hoarah Loux.
Bol som dosť zvedavý, ako sa Miyazakimu podarilo soulsovskú schému adaptovať na open world. A dopadlo to... vlastne dobre. Asi. Viac-menej. Elden Ring je často titulovaný ako najľahšia Soulsovka. Je to do veľkej miery pravda, ale je to zložitejšie. Totiž, hrať Elden Ring ako Souls hru nie je úplne vhodné. Proste je fajn brať ho ako klasické akčné RPG v otvorenom svete. Tak si ho človek užije oveľa viac. Pokiaľ sa mu nedarí, môže skúsiť šťastie v inom kúte mapy.
Navyše tu máme aj staré známe summony (nielen živých hráčov, ale aj Spirit Ashes, ktorých je pomerne veľa a dajú sa aj levelovať), takže si myslím, že Elden Ringu môžu dať pokojne šancu aj hráči, ktorí inak Souls hry nevyhľadávajú.
Neznamená to však, že by bola hra easy-peasy-lemon-squeezy. Stále predstavuje dostatočnú výzvu a pri mnohých bossoch sa iste zapotíte. Ale samozrejme záleží aj od uhla pohľadu. Inak bude náročnosť Elden Ringu vnímať niekto, kto Soulsovky doteraz nehral a inak ten, kto ich už má prejdené.
Tunajší svet je navrhnutý naozaj pôsobivo. Je poriadne rozsiahly a plný zaujímavých zákutí, ktoré je príjemné preskúmavať. Bavili ma dokonca aj rôzne jaskyne a dungeony, hoci to všeobecne nie sú moje obľúbené lokácie. Tu sú však navrhnuté dobre, sú dlhé tak akurát a hoci sa ich bossovia často opakujú, tak sú zábavné (aspoň spočiatku). Celkovo som teda bol spokojný, ale ako som naznačil vyššie, úplné nadšenie sa u mňa nedostavilo. A ja vlastne ani neviem prečo.
Možno je to tým, že zovretosť a sústredenosť Dark Souls či Bloodborne mi predsa len chýbala a želal som si, aby ten svet nebol tak strašne mamutí... Ohúrenie ním totiž funguje len do určitej miery a po niekoľkých hodinách sa mi už príliš nechcelo prechádzať ho úplne do detailov a hľadať nejaké zapadnuté zákutia či dungeony. Prečo aj, keď za odmenu dostanete len nejaký predmet, ktorý nikdy nepoužijete, prípadne ďalšieho summona do zbierky, ktorého tiež nevyužijete? Hodia sa akurát tie runy... Podľa mňa je ten svet proste zbytočne veľký a určitej monotónnosti sa hra nevyhla. Prídete, všetkých zabijete, zabijete bossa a šmytec, ide sa ďalej.
Čo sa týka bossov, tak po hernej stránke sú (plus-mínus) fajn, ale z vizuálneho hľadiska mi prišli dosť meh. Akoby tvorcom dochádzali nápady. Chápem, že stupňovať výtvarnú originalitu bossov sa nedá donekonečna, ale v Elden Ringu im akoby trochu chýbala charizma. Zase ale treba zdôrazniť, že tí najhlavnejší bossáci sú veľmi vydarení. Problém bol skôr v tom, že sa príliš nedostavila eufória, keď som nejakého z nich porazil. A podľa mňa je na vine práve fakt, že je to open world. Keď máte pred sebou ešte milión bossov, mini-bossov a field bossov, tak porazenie jedného z nich nemá ani zďaleka takú silu a razanciu. Ku koncu hry ma to už dokonca dosť nudilo. Príliš veľa nepriateľov, príliš veľa bossov, príliš veľa lokácií. Proste ma to ubilo.
V závere som teda naozaj dosť využíval co-op s inými hráčmi. Súboje s bossmi mi už totiž neprišli natoľko zábavné, aby som pri nich chcel tráviť desiatky minút. Keď som co-op používal v predchádzajúcich Fromovkách, mal som trochu výčitky svedomia, že to vzdávam a žiadam o pomoc. A keď som tak napokon urobil, tak to bolo po xy neúspešných pokusoch. V Elden Ringu mi to bolo viac-menej jedno. V iných Souls hrách som striehol, aby mi neunikol ani jeden nepovinný boss, tu som nad tým len mávol rukou.
Žiaľ, aj sem museli vývojári napchať dosť bullshit bossov, ktorí sa sólo dajú zvládnuť len veľmi ťažko (Commander Niall, Godskin Duo, Starscourge Radahn, Crucible Knight a Misbegotten Warrior) a ja som na to skrátka nemal nervy. Obzvlášť keď som vedel, že ma ešte čaká solídny kus mapy, ktorý musím preskúmať... Ďalej ma príliš nenadchlo množstvo predmetov, z ktorých väčšina je aj tak zbytočná. Aspoň teda pre mňa bola. Crafting tam vôbec nemusel byť, všetky predmety sa mohli dať normálne kúpiť u obchodníkov (ale niečím ten svet zaplniť asi museli).
Treba tiež povedať, že hráčov, ktorí hrali predchádzajúce hry od FromSoftware tu len sotva niečo prekvapí. Je to skrátka Dark Souls len v open worlde. Ten open world je síce krásny, ale keď v ňom strávite desiatky hodín, tak sa už predsa len začne zajedať. Ak by bol Elden Ring skromnejší, užil by som si ho zrejme viac. Takto musím len trochu smutne konštatovať, že väčší svet nutne neznamená aj lepšiu hru.
Celkovo u mňa ale prevládajú pozitívne pocity, hru som si užil a úspech jej prajem. Ale že by som Elden Ring korunoval ako najlepší open world na svete či najlepšiu hru od FromSoftware, tak to určite nie. Za kúpu ale rozhodne stojí.
P. S. - PS 5 verzia je pomerne otrasná a kvôli neustálym framedropom prakticky nehrateľná. Nestrácajte teda čas a rovno nainštalujte verziu pre PS 4. Síce má asi slabšiu grafiku (hoci ja som si veľký rozdiel nevšimol), ale zato beží hladko a nebolia z nej oči.
Bossovia, ktorí mi dali najviac zabrať: Margit the Fell Omen, Crucible Knight a Misbegotten Warrior, Starscourge Radahn, Commander Niall, Godskin Duo, Malenia Blade of Miquella, Godfrey First Elden Lord/Hoarah Loux.
Tomb Raider
Pro: svet, súboje, pôsobivá grafika
Proti: zbytočne masívne (vo všetkých ohľadoch), opakovanie bossov, ku koncu rutina