Myslím si, že záverečná časť  The Excavation of Hob’s Barrow  je dostatočne silná na to, aby jej človek vnútorne zabudol a odpustil niektoré momentky, ktoré ho predtým vedeli trošku štvať. Pretože konečne to vybuduje atmosféru naplno a nechá vyniknúť všetko, čo robí túto hru zaujímavou. Prial by som si len úprimne, keby sme sa toho dočkali už počas prvých dvoch dní. Pretože kým tam hra len jemne naznačuje určité hororové elementy a strašenie je celkom ľahké a pomalé, koniec je niečo úplne iné. A hoci niektorí spomínali, že v závere je náročnosť hádaniek oveľa vyššia, nejako som to vnútorne nepociťoval. Dokonca by som skôr dodal, že tam som si hru užíval najviac. Možno za to môže aj fakt, že som fanúšikom "Escape Room" hádaniek a najmä keď máte nápovedy v denníku vášho otca, nie je všetko také zložité ako sa to javí. Môj pocit.

Problém s titulom sú pre mňa však dva. V prvom rade si myslím, že v rámci žánrových adventúr neprináša dokopy niečo, čo by sme v minulosti nevideli. Príbeh síce zvláda povedať dobre a je to ku koncu celkom drastické, no vo svojom žánri neponúka niečo, čo by nejako výraznejšie prekvapovalo. Druhý problém pre mňa nastal počas druhého dňa, kde som naopak ja mal silný pocit, že sa príbeh úplne zastavil v dôsledku úloh, ktoré je treba splniť. Ak niečo na adventúrach neznášam sú to tzv. reťazové úlohy. Čo mám tým na mysli? Dostanete úlohu získať ľudí, ktorí vám pomôžu s kopaním. Super. Ale na to, aby ste ich získali potrebujete pre jednu služobnú vybaviť čerstvé mlieko, ktorého sa nevie dočkať. Okey. Poprosím o podojenie kozy. Ale aby vám majiteľ kozu podojil, je potrebné, aby ste mu doniesli niečo proti bolestiam. Poprosím bylinkárku. Ktorá ale bylinky nemá, tak ich budete predtým musieť zohnať.  Neznášam, keď chcete urobiť jedno, no predtým musíte prejsť cez druhé, a tretie a štvrté a piate... a keď to všetko máte, rad za radom spätne vybavíte všetko ostatné. Proste zdržovačky.

Postavy sú ale podľa mňa spracované dobre. Najmä naša hlavná hrdinka Thomasina, ktorá občas má ešte aj niekoľko flashbackov, ktoré ukazujú vzťah s jej otcom v čase keď bola mladšia a potom pracovník železničnej stanice Arthur, ktorý mi príde ako jeden z Thomasininých skutočných priateľov. A je tu ešte niekoľko ďalších ako napríklad detskí súrodenci, na ktorých párkrát natrafíte. V jadre dobrá hra, no počas prvých dvoch tretín som necítil nejaké výraznejšie napätie. To mi veľmi chýbalo. V závere to však vygradovalo parádne a hlavne som sa dočkal hlavolamov, ktoré ma skutočne bavilo riešiť. Takže vo výsledku solídny titul, ktorý ale v prípade, že by celú dobu mal v sebe napätie a atmosféru ako počas záveru, mohol byť skutočne vynikajúci. Možno nabudúce.

Saturnaliu vnímam ako veľmi dobre spracovanú temnú atmosferickú adventúru. Kde vás prenasleduje nebezpečný nepriateľ, pred ktorým je potrebné utekať. Gameplay je funkčný, a rovnako ma neskutočne bavilo aj sa ponárať do celého tohto príbehu, ktorý v sebe ukrýva niekoľko zaujímavých prekvapení. A ako to už v týchto hrách býva, všetko to začína tak nevinne.

Anita prichádza do mestečka Gravoi, aby sa stretla so svojim milencom Damianom a oznámila mu radostnú správu. Súčasne sa je potrebné zbaliť, aby konečne mohla odtiaľto vypadnúť a začať nový život. No Damiano z toho všetkého veľmi nadšený nie je a pri prvej možnej príležitosti sa rozhodne Anitu zradiť a poštvať démona proti nej. Pretože tehotná milenka sa v tomto svete rozhodne nenosí.  Neostáva nám nič iné iba utekať a skrývať sa. A nestratiť sa v slepých uličkách, ktoré sa môžu stať komukoľvek osudnými. K úspešnému prežitiu využije pomoc troch ďalších hrdinov, ktorí sa tu ocitli z úplne iných dôvodov, no rovnako zaujímavých. Paul sa snaží zistiť čo sa stalo jeho otcovi, Sergio sa snaží spojiť s majiteľom zámku Brunom, ktorý mu neodpovedá na správy a Claudia chce pochopiť, prečo jej teta Myra a v minulosti spáchala samovraždu. Odpovede na tieto otázky budú mať možnosť nájsť, ak prežijú túto noc. Pretože s príchodom festivalu Saturnalia sa noci stávajú pre obyvateľov nebezpečné.

Je super, že v hre máme štyroch hrdinov, s ktorými môžeme prechádzať jednotlivé lokality a budeme mať možnosť tak trošku načrieť aj do histórie mestečka a všetkého čo sa v ňom udialo. Pretože nie je to prvýkrát, čo sa v mestečku odohralo nešťastie. Alebo niekto nadobro zmizol. Teraz je len potrebné dať si informácie správne dokopy a pochopiť súvislosti. Toto ma vždy v adventúrach bavilo najviac. Objavovať, zisťovať, spájať si jedno dokopy s druhým a pomaly odhaľovať pozadie niečoho väčšieho. Často aj zdanlivé maličkosti totiž môžu odpovedať na dôležité otázky.

Výrazne dopomáha k budovaniu atmosféry aj kvalitný vizuál. Spracované ako temný komix, kde je veľká dávka čiernej skombinovaná s rôznymi inými farbami (primárne ružovou, fialovou a modrou) dáva celej tejto hre svoj nezabudnuteľný a jedinečný rukopis. Pozriem sa na to, a prvé čo mi príde na rozum bude práve táto hra. Vyzerá to vynikajúco a obdivujem tvorcov ako to celé spracovali. Vie to umocniť celkovú atmosféru a funguje skvele.

Rovnako sa však dobre vyhrali aj so zvukom. Keď sa náš nepriateľ blíži, znie to ako veľmi desivá hrkálka, ktorá stupňuje svoju intenzitu kedykoľvek je váš nepriateľ bližšie. Po určitom čase mi to už neprišlo až tak desivé, no po tom ako vyhodíte do vzduchu starú vypálenú pekáreň to tvorcovia ešte trošku vylepšia a pri stretnutí s vašim lovcom bude vydávať nepríjemné škrekľavé zvuky, ktoré vás prinútia zapchať si uši a výrazne vás spomalia. Stanete sa tak oveľa ľahšou korisťou. Snažte sa preto utekať, nezablúdiť v uličkách a dobre sa ukryť.

Rozmýšľam čo viac ešte povedať. Ono nie je toho veľa čo viem k titulu povedať, no rozhodne bude patriť medzi moje tohtoročné highlighty. Saturnalia je podľa mňa kvalitne spracovanou hororovou adventúrou, v ktorej sa viete celkom šikovne posúvať dopredu, no určite potrápi vaše mozgové závity. Cesta von z mesta nebude taká jednoduchá, no na spustenie lanovky máte jednu veľmi dobrú príležitosť, ktorú odporúčam využiť. V prípade, že to vtedy nestihnete, bude to vaša škoda, pretože lepšiu šancu bez toho, aby vaša postava skončila pripútaná k temnému oltáru mať nebudete. Takže keď vám niekto povie, že teraz je čas na to spustiť lanovku, urobte to ako absolútnu prioritu. Skvelá hra, ktorá si rozhodne zasluhuje miesto v mojej kolekcii. Jediné čo jej môžem výraznejšie vytknúť sú občasné problémy s kamerou a skutočnosť, že nemusíme ten príbeh reálne vôbec prechádzať. Stačí sa rýchlo dostať na lanovku a utiecť. Ostatné je nepodstatné. No v takom prípade prídete o všetko čo robí túto hru reálne tak skvelou. Takže speedruny odporúčam až po dôslednom prebádaní celej hry.

Možno budem jediný, no pre mňa je Do Not Open celkom slušné sklamanie. Trailer ma navnadil na skutočne skvelú hororovú jazdu a aj celkový nápad s hororovým escape room titulom, kde je potrebné vylúštiť hádanky pre získanie kľúča je pre mňa niečo, čím si ma veľmi ľahko získate a zaujmete. Na takéto tituly mám rozhodne slabosť. O to viac ma mrzí, že to dopadlo takto.

Hodnotenie je určené na moje dojmy, keď som hral titul ešte aj so solídnou dávkou bugov a problémov, ktoré to miestami robili skutočnou pohromou. Tie však boli podľa všetkého fixnuté. Takže možno sa k hre vrátim a pokiaľ pôjde plynulejšie a nebudem mať situácie, kde ma tvor zbadá v úkryte (keď nemá) alebo sa bude snažiť pretlačiť stenu, alebo budem voči nemu v totálnej nevýhode, viem si predstaviť zvýšiť rating na 60%. To je ale asi maximum, čo môžem tomuto titulu s čistým svedomím venovať, lebo problémy neležia len tam.

Strašne ma iritovalo, že tvorcovia nesprístupnili vrchné podlažie domu. Titul je vďaka tomu tak krátky, že som prvýkrát dokončil celú hru zhruba za 3 hodiny. Fakt, že kľúčové predmety zmenia miesto a riešenia budú iné je takisto fajn, no zase nemôžem povedať, že by sa tie výzvy zmenili nejako zásadne. Layout izieb ostane vždy rovnaký. Ten sa zmení až každou novou hrou. Lenže aj keď sa riešenia zmenia, hlavolamy ako také sú vždy rovnaké. Čo z toho plynie? Je fajn si niekedy zahrať titul znovu a mať z toho iný zážitok, no keď už viete ako hlavolamy riešiť, výsledok bude iný, no princíp rovnaký. A možno to tak neznie, ale uberá to titulu záujem na znovuhrateľnosti. Pretože sa z toho viac stane len speedrun.

Tiež je super, že sa sem tvorcovia snažili dať aj reálny príbeh, no vonkoncom sa nevie pretlačiť poriadne von a jednotlivé flashbacky a novinové články a iné predmety, ktoré tu nájdete síce dajú nejaký obraz, no prial by som si úprimne mať možnosť trošku viac to nejako prežiť v rámci hrania. Alebo nájsť predmety, kde by sme mohli viac vidieť priamo do našej histórie. Toho sa dočkáme však len veľmi málo.

Čo hre neupriem ale je atmosféra a vizuály. Po celú dobu je cítiť, že máme nepriateľa v pätách, nadbytočný hluk urýchli jeho príchod alebo odhalí jednoduchšie vašu pozíciu a aj po vizuálnej stránke je vidno, že sa tvorcovia inšpirovali kvalitnými titulmi. Tvor, ktorý nás prenasleduje má solídny dizajn a jeho prítomnosť vie nabudiť adrenalín.

Jednotlivé hlavolamy sú celkom zaujímavé a dokonca je super, že tu máme aj matematickú úlohu. To vždy potrápi trošku mozgové závity. Nie sú ale nejako super náročné, takže si nemyslím, že by ste sa ocitli v situácii, že sa budete snažiť spojiť všetko so všetkým a nebude vám to dávať logiku. V princípe sa dajú všetky relatívne rýchlo vyriešiť. To je fajn, lebo nespôsobí to hráčom zavarenie mozgu. Nečakajte veľké výzvy... ale milovníci hlavolamov si na svoje prídu.

Vo výsledku tak ide o okey titul, ktorý mal potenciál byť vynikajúcim. A pokojne by som mu doprial byť aj hrou roku. Ale to sa nestalo. Bohužiaľ.

Môj prvý titul v sérii "The Dark Pictures" takže som tak trošku nevedel presne do čoho budem vstupovať. No úprimne si myslím, že The Devil In Me by som označil za vskutku solídny horor, kde môže stres celkom slušne zaúradovať. Pretože každá jedna akcia vyvolá určitú reakciu. A podľa vašich rozhodnutí môžete ovplyvniť celkový príbeh a rovanko aj osud postáv. Takéto elementy mám veľmi rád, lebo mi dávajú možnosť premýšľať a snažíť sa nejako situáciu vyriešiť. Pretože patrím medzi ten typ hráčov, ktorí by najradšej zachránili všetkých. A k tejto skupine ľudí som si celkom slušne vybudoval určité puto.

Videl som viacero ľudí komentovať, že postavy neboli veľmi sympatické a robia hlúpe rozhodnutie, keď sú ochotní ísť na také miesto a dobrovoľne sa vzdať mobilných telefónov a všetkého, čo by prinieslo aspoň aký-taký pocit bezpečia. No keby sme takto uvažovali, mohli by sme rovno povedať, že rovnako stupídne sú aj "Escape Room" filmy, no sledovať ma ich vždy bavilo. A nemyslím si, že postavy sú hlúpe. Pokiaľ budete mať čas ich trošku aj spoznať, tak je vidieť, že tie charaktery sú zaujímavé a nerobia úplne najhlúpejšie rozhodnutia. To, že celý dom je ale postavený proti nim zo začiatku nemajú ako vedieť. Chcel by som úprimne vidieť mnohých komentujúcich, ako by v týchto situáciach reagovali. Nie je jednoduché si v určitých bodoch zachovať chladnú hlavu.

Obrovskou devízou je ale dabing. Každý jeden z našich hrdinov je absolútne perfektne nadabovaný. Skoro som mal pocit, ako keby sa sami herci ocitili v tej situácii. Alebo sledovali jednotlivé scénky a premietali sa priamo dnu. Pretože vždy pôsobia veľmi autenticky a skutočne. Nahrať to celé spôsobom, aby som tomu uveril je podľa mňa vždy dosť náročné, a táto hra ma o autentickosti našich postáv v tomto smere presvedčila na sto percent.

Bavilo ma aj hľadanie rôznych dokumentov a tajomstiev, ktoré trošku viac vrhajú svetlo na to, čo sa deje a kto je vlastne v skutočnosti našim únoscom a možným vrahom, takisto zbieranie obrázkov, za ktoré nájdenie získate vizuálnu video nápovedu. Tá vám môže v niektorých nasledujúcich situáciach pomôcť sa správne rozhodnúť. Tiež je super, že jednotlivé postavy majú rozličné predmety, no počas single-player hrania som mal pocit, že niektoré z nich som využil viac, iné menej. Tiež si myslím, že niektoré postavy dostali trošku viac priestoru... a mal som občas pocit, že by som si to chcel užiť s niektorými inými trošku viac. Mojou obľúbenou sa stala Erin... lebo na jednej strane je to dievča, ktoré som chcel chrániť, no súčasne v mnohých situáciach vedela ukázať, že nie je hlúpa a nechýba jej odvaha.

Možno by som mohol hre maximálne vytknúť, že miestami som úplne nebral niektoré animácie na postavách (hoci hra vyzerá dobre) a tiež by som si asi prial viac secretov a väčšiu možnosť preskúmať tento hotel. Lenže veľké množstvo dverí v tomto hoteli je zamknutých a tak to potom občas pôsobí, že musíme ísť presne nalinajkovanou trasou. Určitými akciami a chybami sa síce môžeme dostať aj do iných častí hry, ktoré nám nebudú inak sprístupnené, no vo výsledku by som si prial trošku viac využiť tú možnosť všetkých tých miestností.

Celkovo však solídny atmosférický titul. Je skvelé, že náš zloduch za celú dobu nepovie ani slovo a dodáva tak svojej postave ešte väčšiu dávku charakteru. Tá maska a to ticho ho robia veľmi silným a nepredpokladateľným. Podobne ako keď sledujete Michaela Myersa v akcii. Takže fanúšikom hororov len úprimne odporúčam.

Resident Evil 3 Remake je podľa mňa spracovaný solídne. Berie si mechaniky z remaku 2-ky a prináša opäť postavy, ktoré poznáme a máme radi. Jill a Carlos sú podľa mňa skvelá dvojka a užil som si to s nimi celú hru. Neviem povedať, že by titul prinášal nejaké veľké množstvo inovácií, no najlepším a najzaujímavejším elementom je pre mňa skutočnosť, že tvorcovia nám pekne ukázali, že obe hry sa odhrávajú v skutočnosti paralelne. Nedá sa povedať, že je to niečo, čo by sme nevedeli už aj predtým, no myslím si, že spôsob, akým to hra urobila je veľmi dobrý.

Postavy sú super, a či už sa zameriavam na hrdinov alebo aj zloduchov, fungujú veľmi dobre. Dokonca som už zabudol aký je Nikolai neskutočný hajzel. Ale čo poviem? Originál som hral skutočne roky dozadu. Zbrane a akcia sú kvalitné a jednotlivé boss súboje sú solídne spracované. Hoci je možno fajn, že som už vedel ako mám jednotlivé situácie riešiť. Lebo viem si predstaviť, že by som pociťoval rovnakú frustráciu ako niektorí iní počas naháňačky s Nemesisom, kde sa vyšplhá na vežu a následne skočí dole. Ak niekto nevedel čo má v tom bode robiť, úplne ho chápem, lebo samému by mi asi tiež nejaký čas trvalo, kým by som pochopil, čo vlastne hra odo mňa chce.

Je super, že v tejto hre máme možnosť vidieť aj niekoľko nových kreatúr, ktoré sme v 2-ke nemali... a musím povedať, že tie rybacie zombies (alebo čo to bolo) boli celkom nepríjemnou výzvou... no niekedy stačí streliť granát do huby a je po probléme. Ak je niečo, čo mi v tejto hre chýba tak ide o mechaniku, kde sme mali dve možnosti riešenia situácie. A bolo na nás ako bude príbeh pokračovať. Tu to nie je. Ale zase mám pocit, že sme sa dočkali momentov, ktoré sme nemali v originále. Ako napríklad v tej elektrárni s tými chrobákmi. Pekne hnusné. Mám tak pocit, že tu bol inšpiráciou "Alien".

Vo výsledku solídne pokračovanie vynikajúceho remaku, ktoré ma presviedča, že aj keď je stále veľa ľudí, ktorí nechcú pokračovať s RE remakami, tak 4-ka bude super. A už sa neviem dočkať, kedy si ju zahrám.

Tak po niekoľkých mesiacoch odkladania, hrania, posúvaniu sa k iným projektom a podobne som sa konečne dostal na koniec tohto titulu. A nie dôvodom nie je to, že by ma hra nebavila. Lenže vždy mi do toho prišli iné povinnosti, ktoré mali nakoniec prednosť. Ale konečne som sa dostal úspešne na koniec. A môžem povedať, že to stálo za to dohrať. The Evil Within je podľa mňa poctivo spracovaný hororový titul, ktorý rozhodne stojí za to vyskúšať na vlastnej koži.

Za najväčšie plusy považujem skutočnosť, že často ma hra nútila premýšľať inak, než sa pustiť do boja. Pretože munície je v hre málo a často treba hľadať iné riešenia. Alebo jednoducho z boja zutekať. Nie vždy je to ale možnosť. A niektoré boss súboje ma vedeli poriadne vytrápiť. Pretože som často absolútne nebol z hry jasný, ako to mám vlastne celé spracovať. Niekedy sa treba poriadne rozhliadnuť okolo seba, no kým si stihnete uvedomiť čo sa od vás očakáva, už skončíte v pazúroch nepriateľa (v mojom prípade najčastejšie Laury).

Príbehová línia možno nepatrí medzi najzaujímavejšie a jednotlivé konflikty a situácie, ktoré tu boli treba riešiť mi neprišli unikátne, no hra si to veľmi dobre kompenzuje svojou atmosférou. Často vyzerá celé okolie veľmi temno, z každého rohu číha nebezpečie a jediný pocit bezpečia dáva asi skutočne iba safe room, z ktorej počuť príjemnú hudbu z gramofónovej platne. A na prítomnosť Tatiany Gutierrez som si veľmi príjemne vždy vedel zvyknúť.

Nepodarilo sami prejsť celý titul na 100%, možno sa niekedy do hry vrátim a skúsim doskladať tú mapu, ale som nadšený, že sa mi podarilo dostať úplne na koniec. Pretože miestami bola tá cesta skutočne tŕnistá a náročná. Uvidíme ako dopadne pokračovanie keď sa k nemu dostanem.

Chapter One bolo pre mňa menšie sklamanie v rámci Sherlock Holmes titulov. Príbehovo ma to zaháklo menej, otvorený svet a malé záhady mi prišli čoskoro nezaujímavé a graficky som mal pocit, že to tvorcovia vychytali oveľa menej ako v prípade Devil´s Daughter. Neviem. Možno som divný, no vnútorne som neostal po dokončení nejako extra z titulu naplnený.

Namiesto doktora Watsona tu tentokrát máme ako spoločníka Sherlockovho imaginárneho priateľa Johna. A neviem ako iní prijali túto postavu, no za seba môžem povedať, že miestami ma jeho prítomnosť úprimne bavila. Zjavil sa často na miestach, ktoré boli zvláštne a jeho komentáre ma nijako neotravovali. Popravde pre mňa patrí medzi highlighty titulu. Rovnako je super, že sa tvorcovia snažili priniesť trošku osobnejší príbeh pre Sherlocka, kde sme mali možnosť spoznať jeho minulosť, jeho detstvo, spolu s ním rekonštruovať a obnovovať rodinné sídlo a prišlo mi to ako príjemné zabíjanie času.

Čo sa záhad týka, tak hre podľa mňa chvíľku trvalo, než sa dostala do trošku zaujímavejšej roviny. Mal som pocit, že sme sa v úvode dočkali solídneho prípadu s médiom, no potom sme začali riešiť prípady policajnej stanice, ktoré nevedeli poriadne vyšetriť a veľké množstvo malých vsuviek, pričom som reálne chcel nejaký väčší prípad. Kde budeme opäť prepájať súvislosti a snažiť sa to celé pochopiť. A kým sa k tomu dostaneme, chvíľku to trvá.

Je tu niekoľko zaujímavejších prípadov, ktoré ma celkom zaujali, no potom sú tu aj absolútne nezaujímavé, ktoré som vyšetril len preto, aby som ich vyhodil zo svojho denníčka. Čo sa týka grafiky, tak musím pochváliť dizajn mesta a jednotlivé pozadia. Tie vyzerajú absolútne skvele. Zachytávajú tú atmosféru minulého storočia, často sú nádherné nasvietené a plynutie času miestami vie dopracovať celkovú atmosféru. Postavy sú už na tom o niečo horšie. Dizajny sú fajn, no mal som pocit, že v minulých hrách vyzerali lepšie a nestávalo sa, že by som počas dialógov mal neustále nejaké glitche.

A asi by som si vnútorne prial viac vidieť Sherlocka Holmesa, než mladého Sherryho (ako ho John volá). Nemám pocit, že by mu chýbala inteligencia, no hra určite nemá rovnakú atmosféru, ako mali predošlé tituly, kde som sa do celého príbehu dokázal oveľa viac ponoriť a snažiť sa vylúštiť jednotlivé hádanky a hlavolamy. Tu som mal často pocit, že treba ísť od miesta k miestu a hrať tie isté mini-hry znovu a znovu. Nájsť vzorec, nájsť všetky stopy, vyhodnotiť ako sa to celé stalo vo svojej mysli a podobne. Kým staršie tituly mi prišli ako Holmes z éry Jeremyho Bretta, Chapter One mi viac pripomínalo novodobého Holmesa v štýle Benedicta Cumberbatcha. Osobne mi hra asi nesadla. Neviem.

Veľmi sympatická, milá a opäť kvalitne napísaná hra. Beacon Pines priniesol do adventúry veľmi zaujímavý koncept, kde sa nedočkáme len jedného konca. Miesto toho ich počas hry budeme objavovať hneď niekoľko. A každý do titulu prinesie niečo unikátne. Najmä nám ale poskladá celkový obraz všetkého čo sa vlastne dialo. Postavy si totiž nebudú pamätať všetko čo sa udialo v iných záveroch. My ako hráči ale áno. A tak sa počas hrania dočkáme niekoľko zaujímavých prekvapení, ktoré posunú celý príbeh do úplne inej roviny.

No to nie je jediné čo na hre funguje. Vizuálne je veľmi pekne spracovaná, využívanie jednotlivých "charms" je podľa mňa skvelý nápad na to ako meniť príbeh a okrem toho rozprávačka v podaní Kirsten Mize je absolútne vynikajúca. Myslím si, že našla úplne tú správnu zlatú strednú cestu, aby to celé brala seriózne, no nepôsobila rušivo, ale naopak veľmi príjemne.

Soundtrack je takisto skvelý. Melódie skvele zachytávajú atmosféru hry a dávajú všetkému oveľa silnejšieho ducha. Miestami to skoro pôsobí až poeticky. Okrem toho je ohromné, ako dokáže hra dokáže spraviť malé momentky obrovskými. Kde len sledovať životy našich hrdinov, ich priateľstvá a bežný život bolo zaujímavé. Myslím si, že keby som mohol len vnútorne chcieť, tak by som si prial, aby bola hra aspoň trošku dlhšia, alebo nám dala viac "charms", ktorým by sme mohli príbeh ešte viac rozvetviť. Pretože s výsledkom som viac než nadšený. Pre mňa jedna z tohtoročných hier roku.

Musím veľmi pochváliť Kubi Games za tento titul. Napriek tomu, že miestami som bol z neho poriadne frustrovaný. Úprimne, kríky sú v tejto hre čistá smrť. No keď sa človek dostane celému tomu príbehu pod kožu, keď sa jednotlivé udalosti spolu prepoja a človek sa dostane na koniec, musí uznať, že je hra neskutočne kvalitne napísaná.

Príbeh aj postavy sú skutočne na vynikajúcej úrovni. Celý ten ústredný konflikt je veľmi kvalitne spracovaný, postavy sú komplexné a vedel som ich pochopiť a je obdivuhodné, ako môžu mať osoby na opačnej strane konfliktu v skutočnosti úplne rovnakú cestu. Plus ešte treba doplniť, že v príbehu sa ukrýva aj niekoľko zaujímavých prekvapení, ktoré spravili koniec absolútne excelentný. Ako fakt, že Hynek a Lothar sú v skutočnosti bratia. A dáva to excelentný zmysel. 

Fanúšikom bojových techník tejto hry som sa rozhodne nestal, no s určitou dávkou tréningu som to nakoniec dokázal celkom dobre pochopiť. Je to rozhodne titul, ktorý sa v tomto smere snaží pôsobiť realistickejšie a podľa toho treba si aj prispôsobiť jednotlivé súboje. Pretože nebude to určite fungovať ako v bežných akčných tituloch, kde sa môže jeden hrdina postaviť horde nepriateľov a všetko v pohode zvládnuť. No kým som sa naučil jednotlivé mechaniky ovládať správne, zabralo to nejaký čas. Je ale super, že často treba v hre hľadať iné riešenia, než sa len prebiť skrz. Treba nájsť slabiny našich nepriateľov a nájsť čo najjednoduchšie riešenia ako ich zvládnuť.

Hudba bola takisto super, graficky hra vyzerá dosť schopne (na to, že titul nemal žiadny obrovský rozpočet) a anglický dabing funguje. Nakoľko som hral ešte nedokončenú verziu, tak som miestami narazil aj na určité problémy a bugy. No tie boli postupne aj vychytávané.

Čo mi asi najviac vadilo bolo, že s príchodom každého jedného dialógu sa mi hra chvíľkovo zasekla a následne pokračovala. Nestalo sa to iba raz... ale pravidelne. S každým skončeným dialógom bola sekundová pauza a pokračovala. Plus je tiež škoda, že prinesie aj niekoľko zaujímavých nápadov, ktoré sa už potom nikdy viac nevyužijú. Ako napríklad šplhanie alebo hra s kockami.

Za zmienku ešte aj stojí, že je škoda, že počas stealth misií existuje len riešenie, kedy sa máme presunúť na druhú stranu a obísť stráže. Nie je možné ich počas stealth akcie ovaliť tehlami alebo nejakým spôsobom si situáciu zjednodušiť. Treba vždy hľadať miesto, kde sa im môžete ukryť a následne pokračovať. Je to škoda, lebo využitie mnohých predmetov by tu padlo oveľa viac vhod. Celkovo ale ide o skvelý titul, ktorému som skutočne venoval veľké množstvo času a ten príbeh sa mi úprimne v mnohých momentoch dostal pod kožu. Pretože niektoré zverstvá, ktoré tu budeme mať možnosť vidieť sú skutočne strašné.

Hra, ktorá mne osobne nikdy nesadla. Rešpektujem všetkých, ktorí to majú radi a nebudem im vyhovárať ich dojmy. Prečo ja v tom klube nie som? Nuž... viacero dôvodov.

Prvá vec, nepriatelia. Nechápem koho napadlo, že našimi najväčšími nepriateľmi sa tu majú stať ovocie a zelenina a zbierať máme cukríky a čokolády. Ak chcete deťom hovoriť o zdravej strave, tak tento projekt je vysoko kontraproduktívny. Nieže by sme v hrách tohto typu sladkosti nezbierali aj v minulosti, no tento kontrast ma vždy neskutočne fascinoval. Neviem dodnes čo si mám o tom myslieť.

Druhá vec, zbrane. Nechápem prečo Keen vyhodil svoju laserovú pištoľ za semienka, ktoré našich nepriateľov zmenia na vzdychajúce kvety? A prečo sa potom premenia naspäť? A prečo je potrebné vyzbierať proti finálnemu bossovi inú muníciu, no reálne toto zistíme, až keď sa proti nemu postavíme? Najmä keď vôbec nevieme koľko tých bômb vlastne budeme potrebovať. A okrem toho, prečo sa vlastne do boss levelu môžeme dostať aj skoro úplne na začiatku keď reálne si ešte muníciu nevyzbierame? Ten by sa mal odblokovať na konci.

Tretia vec, absencia pogo tyče. Hry Commandera Keena sú pre mňa bez jeho ikonickej pogo tyče skutočne smutné. Niečo tomu chýba. Nie je tu možnosť liezť, pridržať sa niečoho a podobne. Nie je často ani jasné kam vlastne budete skákať... a kvôli neefektívnej zbrani vlastne ani nemôžete správne určiť, či keď sa niekam dostanete, či neskočíte do náruče priamo nepriateľovi.
Môžeme sa síce hádať, že to isté platilo aj v minulých tituloch, no tam aspoň existovala možnosť sa ich zbaviť a keby ste sa vrátili, tak ste mali aspoň aký taký pocit bezpečia. Tu som ten pocit nemal nikdy. Nevedel som vôbec určiť čo bude ďalej..

Čo pozitívne viem o tomto povedať? Napadá mi iba, že napriek kontraproduktívnosti hlavnej myšlienky s vražedným ovocím a zeleninou sme sa dočkali aspoň veľkej dávky rôznych nepriateľov s rôznymi metódami útoku. A tak vás niektorí vedia občas celkom slušne prekvapiť. A vie to občas trošku potrápiť. A aspoň to trošku odzvláštňuje levely. Tie sú inak nadizajnované tiež celkom okey. Má to ten svoj 90s Apogee štýl, ktorý sa mi páčil. A tiež oceňujem, že hra sa dá ukladať. Nemusíte ju začínať tým pádom od začiatku. A loady fungujú. To je všetko, čo viem na tomto asi pochváliť.

Za mňa jedna z najfrustrujúcejších hier môjho detstva a dodnes nerozumiem jej existencii. Možno to malo trošku odzvláštniť hry a dobrodružstvá komandéra Keena, no u mňa to malo úplne opačný efekt. Nikdy ma to nebavilo a to sa asi ani rokmi nikdy nezmení. Najmä pre ten zvláštny dojem, že vlastne nás to odhovára od stretu s ovocím a zeleninou. Alebo je to len môj pocit? Ak áno, beriem.

Dostal som sa asi do levelu 102, pričom som si niektoré náročnejšie neskôr pozrel na YouTube, aby som pochopil ako to tvorcovia vlastne vymýšľali a čo je reálne potrebné spraviť. Pretože asi tak od levelu 86 začínajú také lahôdky, čo si neviem predstaviť ako by takí bežní hráči dokázali zvládnuť. Ale aby to neznelo, že som si to celé odpodvádzal, tak dlhú dobu som sa snažil jednotlivé problémy riešiť vlastnou hlavou. Pretože ten pocit, keď prejdete s Murphym do vysnívaného východu bol skutočne na nezaplatenie. To si musíme priznať.

Takže keď som už skončil celkom ďaleko a začínal som mať pocit, že moje mozgové bunky už na to nestačia, a tiež som pri hre nechcel stráviť ďalšie stovky hodín, kým by som to vyriešil (Myslíte si, že vytiahnuť všetky diskety na začiatku levelu 67 je hardcore? Skúste si to v leveli 100.), tak som sa na to podujal tým jednoduchším spôsobom. Na druhú stranu ale v prípade tejto hry je jedna vec, keď sa na niečo pozriete. Pretože odohrať si to musíte už sami. Takže jedna vec je pochopiť, druhá vec je zvládnuť.

Keby som moc chcel, možno by som ešte takýmto spôsobom tie zvyšné levely nejako dobojoval, no na druhú stranu už nejako necítim tú potrebu to nejako výrazne dokončiť. Bolo by to super? Určite. Ale súčasne si hovorím, že aj keď by som si ten pocit eufórie určite znovu užil, v princípe už asi nič nové z titulu ako takého nezískam. Každopádne dávam hre plný počet. Za hudbu, gameplay a tú neskutočnú dávku kreativity, ktorú tvorcovia pri tom mali. Plus aj veľké množstvo ďalších máp, ktoré potom spravili fanúšikovia a hráči. Je to nesmrteľný titul, ktorý má aj po rokoch čo ponúknuť a úprimne verím, že aj dnes by tento titul potrápil aj tých najšikovnejších. Tie hlavolamy sú tu skutočne dobre vymyslené a klobúk dole pred všetkými, ktorí na tomto pracovali. Pre mňa legendary hra.

Odjakživa platí, že som bol veľkým fanúšikom série Polda. Prvá hra možno nebola najlepšia, no má veľmi pekné animované pozadia a niekoľko absolútne legendárnych hlášok, na ktoré nedám dopustiť. Druhá, tretia a štvrtá hra sú pre mňa absolútne klasiky, ktoré milujem a vždy budem za nimi stáť. Päťka bola naopak celkom slušný pokles s veľmi primitívnym humorom a slabo podaným príbehom, ktorý bol asi viac pre fanúšikov série Horké Léto (hoci aj to mi prišlo viac na úrovni a vtipnejšie) a považujem ju za najslabší článok série. Hrať sa to dá, občas to pobaví a má to svoje momentky a rozhodne to nie je najhoršia hra čo som kedy hral, ale rozhodne to nemalo to čaro čo prvé 4 hry. Návrat série v šiestom pokračovaní ma ale úprimne potešil. Hra bola o niečo jednoduchšia, no pôsobila viac ako návrat ku koreňom a zábave. Jediná škoda bola tá, že sme na hru museli čakať dlhých 9 rokov.

A teraz o ďalších 8 rokov neskôr je na svete siedmy príbeh s našim obľúbeným detektívom Pankrácom. A so všetkými ukážkami, ktoré nám Zima Software na čele s Petrom Svobodom priniesli na YouTube skrz ich "Denník Vývojáře" ma poriadne nadchli. Vyzeralo to, že pôjde o skutočne silný titul, ktorý si všetci milovníci Pankráca užijeme naplno. A hneď ako som hru dostal ako darček, pustil som sa do hrania. Keď som došiel na koniec, vo výsledku som mohol povedať, že som neostal sklamaný. No ide o jeden z najlepších titulov v sérii? Tak vysoko rúbať nemôžem. Myslím, že viac by som mohol odporúčať predošlú časť. Čím to je? Poďme si to rozobrať.

Začnem pozitívnymi aspektami hry. Teší ma dĺžka titulu. Myslím si, že toto je rozsahom najväčšia Polda hra, akú sme tu mali. To je super. Máme tak možnosť si tento svet užiť na plnú parádu. Rovnako super je, že okrem Pankráca tentokrát máme možnosť ovládať aj ďalšiu postavu v podobe Moniky. Neskôr dokonca tvorcovia dajú možnosť si postavy aj medzi sebou prepínať a posúvať si veci z inventára. Z určitých dôvodov akurát Monika nechce Pankrácovi posielať peniaze. Asi by ich minul na mlieko, že?

Vizuálny štýl hry je rovnako dobrý. Pankrác dostal oproti minulej časti menší upgrade. No stretneme aj pár známych tvárí, ktoré vyzerajú v podstate rovnako ako naposledy. Tak nejako sa tvorcovia prvýkrát snažia lepšie previazať jednotlivé tituly so sebou a máme tak možnosť vidieť aj pár osobností, ktoré už poznáme. Ako Paris, Annu Bezkloboukovou alebo Rambouska. A vyzerá to dobre. Uznávam.

Humor tu síce nie je najsilnejšou stránkou, ale keď ma hra rozosmiala, tak som sa úprimne bavil. Myslím si, že vietnamec je tu kapitola sama o sebe. S ním si užijete zábavu a jeho songy budú podľa mňa aj po rokoch legendary. Alebo Pankrác v tanku. Vrátila sa aj možnosť kombinovať veci priamo v inventári a nie je treba hľadať pracovný stôl. To je super. Dabing je stále kvalitný, hoci je treba pripustiť, že tentokrát už celkom cítiť, že Luděk Sobota nie je úplne najmladší. Možno aj preto sa tvorcovia rozhodli priniesť do hry novú postavu. A žezlo hlavného hrdinu tak v budúcnosti dostane niekto nový. Možno práve Monika. Tomu by som sa vôbec nebránil. No hoci sa tvorcovia snažia niektoré veci previazať dobre, inde to trošku nefunguje.

Ako príklad by som mohol uviesť, že neviem prečo sa do hry nedostal Pankrácov syn Fanouš. Neviem prečo sme sa od nášho obľúbeného mimozemšťana nemohli dozvedieť niečo o agentke Mucovej, ktorú piata hra celkom sprosto vyhodila von a stále čakám, že by sme ju niekedy mohli vidieť znova. Prosím. Rovnako mi tu chýba aj Pankrácov kocúr Lenny. Ak som jediný, tak sa ospravedlňujem, ale vidieť ako sa Lenny v minulej hre objavoval raz tam a raz inde ma vždy bavilo. A čakal som, že bude aj tu. Ale nestalo sa.

Rovnako ma mrzí, že často spomínaný Celebritycon sa tu stane doslova obrovským epicentrom celej hry. A tak sa potom variabilita prostredí trošku stratí a budeme mať často pocit, že sa motáme v kruhu. Je super, že ponúka celkom dosť miestností, no z celkovej hry nakoniec zaberie skoro 60% celej hry. A ja som naopak mal rád v starších tituloch, že sa môžeme posúvať rôznymi miestami a neustále objavovať ďalšie a ďalšie lokality. V tomto smere sa síce aj päťka neustále vracala na základňu PRČA, no na druhú stranu počas každej návštevy sme museli riešiť iné problémy a atomsféra sa tam trochu zmenila. Tu budete mať dlho pocit, že sa točíte v kruhu.

Keď sa o tom hovorilo v spomínanom denníku, mal som veľkú radosť z toho, že tvorcovia nám opäť prinesú minihry. V trojke boli zábavné, v štvorke sme dokopy poskladali jeden krížnik a mali súboj myslí. Ale bolo to spracované dobre. No v prípade týchto minihier môžem povedať, že najlepšiu z nich sme už v minulosti hrali. Americké oči. A aj v tom prípade poviem, že variant z trojky je podľa mňa spracovaný lepšie. Hudobné disko s Pankrácom mi nepríde veľmi zábavné, chôdza páva na móle je ok, ale je to len vyslovene stláčanie šípok ako keby máme tancovať. A toto nie je niečo čo by ma chytilo. Box, na ktorý som sa tešil mi ale príde ako veľké sklamanie, nakoľko sa naučíme iba blokovať. Tu som čakal oveľa viac. A čo sa týka laserov, tak tam som sa zdržal asi na hodinu a už som bol skutočne na nervy. Skladanie rozbitých karikatúr prispievateľov je ale tiež celkom fajn a ponúka trošku väčšiu výzvu nakoľko je treba zložiť 5 obrázkov naraz. Záverečná minihra s flaškami je pre mňa ale ďalší slabý moment hry, kde som mal pocit, že nás tvorcovia chceli viac frustrovať než baviť.

Hra ešte okrem toho prináša aj hlasy dvoch známych youtuberov. Fifqa a Flygona, ktorí s dabingom teda moc skúseností určite nemajú. To nie je vyslovene ich chyba a chápem o čo tvorcom išlo, no keď človek počúva ich dialógy a spôsob, akým postavy komunikujú, vzniká často silný pocit, že reálne spolu nikdy nehovorili a herecky to predať nevedia. Proste len svoje vety nahrali. Hre ako takej to ale veľa nepridáva a len pôsobia ako päsť na oko.

Toľko teda k mojim dojmom. Som s hrou spokojný? Áno. Stálo tých 27€ za to? Určite. No myslím si, že všetci sme čakali trošku viac. Nie je to sklamanie ako v prípade päťky, ale rozhodne sa nekoná návrat v najlepšom kabáte ako v prípade trojky alebo štvorky. Ak máte radi Pankráca a jeho dobrodružstvá, myslím si, že hru si pokojne čeknite. Stojí to za tých pár hodín. A pokiaľ vás minihry nebavia, tak si dajte ľahšiu obtiažnosť hry a jednoducho ich preskočte. My ostatní si to užijeme na hard mode.

"The Suicide Of Rachel Foster" by som najjednoduchšie asi opísal tak, že toto je podľa mňa hra, ktorú mnohí očakávali počas hrania "Gone Home". Prázdne miesto, ktoré skrýva záhadu, no súčasne to má silnejšie hororové prvky. Opäť ale platí, že hra je dosť krátka a okrem toho nemá podľa mňa taký švih ako spomínané Gone Home. Čo táto hra prináša navyše a buduje do atmosféry trošku stráca vo svojej hrateľnosti a niektorých ovládacích prvkoch.

Povedzme si to takto. Gone Home prináša veľmi jednoduchý príbeh, ktorý odhaľujete skrz odkazy, listy a rôzne momentky, ktoré nám ponúkajú trošku obraz toho, čo sa vo vašej rodine udialo a kde všetci sú. A keď to na konci celé pochopíte, ostane vo vás (podľa mňa) dobrý pocit. Pri tejto hre je to celkom komplikovaný príbeh, kde sa snažíme pochopiť, čo sa vlastne skutočne udialo Rachel, prečo sa zabila a ako s tým všetkým vlastne súvisí vaša rodina. No musím povedať, že vo finále som už bol už teda v poriadnej dávke napätia a dokonca som si dával otázky, ktoré mi logicky nijako nevychádzali. A keď prídete k finálnej scénke, neviem čo to vo vás vnútri zanechá, no pre mňa to bol teda celkom slušný hardcore. Sedieť vo svojom aute s hadicou a mať ako jediný možnosť naštartovať... ugh. Mal som úprimne dosť.

Tentokrát tu tiež nie sme úplne sami. Hoci je hotel opustený a nikto v ňom dokopy nie je, máte tu aspoň hlasový doprovod v podobe Irvinga. Ten je vašou najväčšou oporou počas hry. A tak sa tam napriek počasiu a plesnivým stenám aspoň necítite úplne sami. Ale možno máte vo svojom hoteli aj ducha nebohej Rachel? Alebo to bude niečo iné? Atmosféru to rozhodne malo a hlavne počas posledných troch dní som z toho ostal úplne prekvapený.

Mne však tu trošku vadili určité mechanizmy. Ako napríklad vaša baterka, ktorú musíte neustále nabíjať, aby vám na pár sekúnd osvietila cestu. Alebo keď kráčate, pôsobia vaše pohyby trošku zvláštne. Neviem. Nemal som z kráčania ani bežania tak dobré pocity. A možno aj preto hre trošku nejaké body musím zobrať. A možno by som sa nebránil ani tomu, aby to celé mohlo pôsobiť ešte kúsok viac strašidelné. Možno by to trošku pokazilo ten pocit, že ide len o opustený hotel... no aj tak si myslím, že mohlo to celé byť ešte o niečo silnejšie. Zase ale nepotrebujem, aby vás tu naháňal Slender Man alebo niečo podobné. Ale dalo sa ísť s atmosférou ešte o trošku vyššie.

Nebyť jedného rozhodnutia, ktoré tvorcovia urobili, dal by som hre oveľa vyššie hodnotenie. Možno až o 15%. No nemám rád, keď sa niekto rozhodne do hry priniesť "druhý trailer", kde máme možnosť si pozrieť, čo všetko naši hrdinovia absolvovali, no my sme pri tom neboli. Neviem či to súvisí s časom alebo peniazmi, alebo majú v pláne priniesť ešte DLC k hre, no keby sa rozhodli celú tú asi 30 sekundovú videosekvenciu na konci hry jednoducho z hry vyhodiť, nemal by som žiadne väčšie dôvody ísť s ratingom nižšie.

Realita je taká, že som si Lost In Play úprimne užil. Hra, ktorá nás vracia do detských čias, má sympatických dvoch hlavných hrdinov a nejde o titul, kde by ste sa pri hraní niekde mohli nejako výraznejšie zaseknúť. Maximálne pri niektorých minihrách, ale k tomu sa dostanem za chvíľku.

Oceňujem nápad, že sa dostaneme do sveta fantázie našich súrodencov, animácie sú absolútne nádherné. Okrem toho spracované v tak krásnych farbách, že celý svet na vás žiari. Okrem toho však dizajny postavičiek sú veľmi dobré. A nemyslím tým len našich súrodencov. Ale úplne všetkých. Po skončení hry si budete schopní vybaviť asi úplne všetky postavičky, ktoré ste videli. Je v tom kus charakteru.

Počas hrania som rovnako nešetril smiechom. Je síce pravda, že hra má aj trošku infantilnejší humor, no vezmite si fakt, že všetko je podané skrz oči dvoch malých súrodencov. Takže to hre nijakým spôsobom neubližuje. A hoci je tu aj niekoľko trápnejších momentov, tak si nevybavím ani jeden, pri ktorom by som prevrátil očami a povedal si, že tu to tvorcovia zabili. Ale áno, nie všetky fóry fungovali na sto percent.

A na záver sú tu ešte minihry a hlavolamy. V prípade hlavovlamov si myslím, že vás nejako výraznejšie nezdržia. Logika v nich funguje, nie sú nejako výrazne komplikované a myslím si, že aj mladší hráči ich bezproblémovo zvládnu. Čo sa minihier týka, niektoré sú lepšie a iné celkom slušne potrápia vaše závity. A môže pôsobiť celkom frustrujúco, keď nebudete vedieť poraziť pána čajku a vytvoriť štvoricu krabov skôr ako on. Alebo keď budete musieť naháňať vo finále žabiaka, ktorý pred vami bude vytrvalo utekať. Toto sú momenty, ktoré asi najviac natiahnu váš herný čas.

Inak však nemám hre moc čo vytýkať. A ako som povedal, keby tam nie je to 30 sekundovú video sekvenciu, ktorá pôsobí ako ukážka všetkého čo si nezahráme no chcel som zahrať, hodnotenie by išlo minimálne o 10 - 15% hore. Takto sa ale bude musieť zmieriť s výsledkom, ktorý som jej udelil.

Update 14.12.2022 - zvyšujem hodnotenie hre na 80%. Retrospektívne veľmi ľutujem moje originálne hodnotenie tomuto titulu, lebo v momente ako som hru dohral som sa len cítil dotknutý skutočnosťou, že som mal pocit že celé finále ostalo veľmi skresané. No spätne si uvedomujem, že hra si zaslúži vyššie hodnotenie už len z toho titulu koľko kreativity a šarmu sa do nej dostalo. Je to rozhodne nádherná adventúra a nezaslúži si, aby som ju kvôli jedinému rozhodnutiu posunul až o toľko nižšie. Vtedy mi to prišlo zaslúžené, dnes mám pocit, že som hru zbytočne podhodnotil.

Aj vy poznáte tie hry, ktoré vnútorne chcete mať radi? Kde chcete povedať, že ste si ju užili so všetkým, no bolo by to klamstvo? Tak by som v skratke zhodnotil svoje dojmy z Way of the Hunter.

Kým na jednu stranu výrazne chválim zvukovú stránku hry, ktorá je zvládnutá na perfektnú úroveň a rovnako si ma hra získala aj svojimi krásnymi vizuálmi americkej prírody, vnútorne som si uvedomoval, že tvorcovia dali realistickosť nad reálnu zábavu a vo výsledku som tak bol miestami z hry frustrovaný a nešťasný. Kvalitným lovcom som sa rozhodne nestal, no aspoň môžem hre uznať, že som takto bol schopný zistiť, že asi by som sa ani stať nechcel. Možno za to môže aj fakt, že nepatrím medzi ľudí, ktorí by dokázali mať na určité veci veľkú dávku trpezlivosti a hry berie ako príjemný oddych alebo inú možnosť sa ponoriť do zaujímavého príbehu. Tu som sa reálne nedočkal ani jedného.

Kým spôsob, akým hra príbeh podáva mi nesedí a dokopy máme všetko podané skrz listy alebo telefonáty, v hre som mal neskutočný pocit izolácie. Ako keby som proste žil niekde na samote pri lese, kde nikto moc nechodí. Chýbal mi celú dobu pocit, že by sme tam mohli objaviť aj nejaký iný ľudský život. Možnosť navštíviť reštaurácie, pre ktoré sme plnili objednávky. Stretnúť sa v iných chatách s rôznymi obyvateľmi... proste niečo, čo by mi dalo pocit, že tu nie som úplne sám obklopený len flórou a faunou. Možno by to bolo lepšie, keby som to hral s viacerými hráčmi. No sólo to sktuočne vo mne vyvolalo obrovský pocit samoty.

A hoci som sa to spočiatku snažil nepripúšťať, tak postupne mi všetky tie grafické bugy a glitche začali liezť na nervy. Niektoré boli vtipné, pri iných som ostal zúfalý, lebo to absolútne kazilo dojem z celej hry. Tiež ma mrzelo, že posedy sa nedali využiť ako miesto na spanie. Nerozumiem prečo. Urobilo to možno hru trošku jednoduchšiu, no rovnako by to dalo hráčom ako som napríklad aj ja možnosť sa trošku viac zabaviť. Ak by som lov pokašľal, bol by to môj problém. Ale prečo je potrebné si to vždy k ním vyšlapať buď od chaty alebo táborov? Hm?

Je pravda, že môžem hru pochváliť pre mnohé elementy, ktoré sem tvorcovia dali. Ako je veľmi užitočná mapa, využitie loveckého inštinktu, encyklopédia, alebo aj fakt, že pri love samíc môžete spôsobiť úbytok zveri. Sú tu spracované veľmi dobré nápady a rovnako je super aj, že spoznáme nejaké zaujímavé lovecké tradície. Ako napríklad aj vzdanie úcty mŕtvym zvieratám prostredníctvom vetvičiek. Prial by som si len to, aby som si to vedel vnútorne nejako viac užiť a nezápasil by som neustále s tou obrovskou dávkou frustrácie. Je pravda, že po splnení niektorých úloh som pociťoval obrovskú radosť. Radosť, že sa mi niečo skutočne podarilo a dosiahol určený cieľ. Ale kým sa človek k tomu pocitu dostane, tak ho najprv čaká niekoľko hodín snaženia sa, ktoré môžu vyjsť úplne navnivoč. Hra asi nebola robená pre ľudí ako som ja, ale s tým už asi nič nespravím. Jediné čo môžem povedať je, že držím palce Nine Rocks Games palce v ich ďalšom produkte. Pretože potenciál v nich rozhodne je. A aj preto by som Way of the Hunter doprial, aby si našlo svoje publikum.

As Dusk Falls možno na konci roka ohodnotím ako najväčší herný zážitok roku 2022. Tento interaktívny film ma chytil od úplného začiatku a nepustil až do samotného konca. V tých dvoch knihách, kde má každá 3 kapitoly som úprimne našiel veľmi silný príbeh s kvalitnými postavami a rovnako aj veľmi silnými a zaujímavými zvratmi.

Je ťažké hru okomentovať bez toho, aby sa človek nevyhol nejakým spoilerom, no budem sa snažiť. Dôležité je poznamenať, že všetky rozhodnutia, ktoré budete počas hrania robiť sú dôležité. Všetko so sebou neskôr bude súvisieť a vo výsledku vám môže priniesť úplne iné smerovanie hry. Čo dáva tomuto titulu možnosť si kompletnú hru niekoľkokrát zopakovať. A vyskúšať, čo by sa stalo keby sme sa rozhodli urobiť niečo inak. Ale aj keby ste sa rozhodli, že hru prejdete len raz a ostanete s vašim výsledkom, myslím že sa dočkáte veľmi kvalitného príbehu, ktorý ostane ešte nejaký čas rezonovať.

Postavy sú napísané vynikajúco. Zapamätáte si všetkých, o každej sa niečo dôležité dozvieme a mnohé budú aj formovať náš další osud. Dokonca je tu možnosť aj skutočne kvalitnej love story, ktorú považujem za úprimný highlight hry. Akurát to zakončenie určitých desivých línii a fakt, že niektoré detaily ostanú trošku odignorované vie zamrzieť. Keby sa vychytalo ešte pár menších otázok, mohlo ísť skutočne o plnohodnotný zážitok. No i tak si myslím, že napísané je to skvele, a dáva to hre veľkú dávku možností a rôznych ciest. A nepôsobia nasilu ani ako keby ste urobili zle rozhodnutie. Príbeh sa skratka vyvinie inak.


Čo sa týka grafickej stránky, ja som problém nemal. Podľa mňa vyzerá hra unikátne, dáva jej to vlastnú identitu a nepôsobí to ako lacná technika. Ako som povedal, ma to potenciál byt hrou roka.

Tak Paradigm je pre mňa ukážka, ako to môže vyzerať, keď sa rozhodne priniesť adventúru niekto, kto má kvalitný zmysel pre humor a vie z neho vyťažiť absolútne maximum. Ja som sa na tomto nasmial tak, ako už dávno nie. A myslím si, že ešte dlho po dohraní si budem pamätať úžasnú rapujúcu chladničku, ktorej hit som si musel pustiť počas hry minimálne 20x. To je niečo tak unikátne, tak kreatívne... a navyše obohatené o vynikajúci text s vetami typu: "and I´m relaxing, the coolest of the coolest". Takže toto musím spomenúť hneď teraz.

Čo sa týka príbehu, tak sa dostávame do role nášho hlavného hrdinu Paradigma. Zmutovaného tvora, ktorý má na hlave ešte obrovský rozprávajúci nádor. Ten mimochodom slúži aj ako pomocník v prípade, že by ste sa nejako v hre zasekli. A poskytne vám nejakú nápovedu. So svojim nezabudnuteľným mrmlajúcim hlasom, ktorý ma vie celkom pobaviť. Pôsobí to, že sa s vami nechce nejako extra vykecávať a najradšej by to všetko povedal čo najrýchlejšie, aby vás mal z krku. Je to celkom zaujímavé.

Veľmi dobré sú aj vedľajšie postavy, ktoré sú podľa mňa miestami ešte pamätnejšie ako samotný Paradigm. Máme tu Paradigmov počítač John 3000, majster beatu a jeho podnájomník Doug (ktorý je baklažán zasadený v kvetináči), náš zloduch leňochod Olof, superhrdina Coneman, rytierka sektretérka, ajťák, ochladzovač vody, bojler čo túži po rodine... a mnohí ďalší.

Ako som už naznačil, hra má veľmi dobrý zmysel pre humor a prináša obrovskú dávku fórov, ktoré drvivú väčšinu času fungujú a pobavia nadmieru. Je tu toľko originálnych vtipov a nápadov, ktoré mi reálne ani nenapdli, že niekedy budem mať možnosť vidieť. A pritom to do celého tohto absurdného sveta tak geniálne zapadá. Myslím si, že časť keď sme v ajťáckom väzení (alebo escape room) alebo na vesmírnej stanici, kde v každej časti rozprávame iným jazykom a podobné vychytávky tu fungujú fantasticky.

Nechcem toho veľa prezrádzať, no každopádne je treba uznať, že či prostredia, či postavy, či riešenia problémov vás vedia často veľmi dobre pobaviť a prinesú vám niečo, čo asi žiadna iná hra v sebe nemá. Čo teda vlastne Paradigm drží vzadu? Je tu dokopy len jedna vec, ktorá mi nejako výraznejšie prekážala a to je dabing samotného Paradigma. Nemám pocit, že by to bolo vyslovene zlé, no oproti všetkým ostatným pôsobí absolútne najviac znudene a viac-menej len komentuje jednotlivé situácie. No ak by som ho mal aspoň v niečom pochváliť, tak musím povedať, že ma veľmi baví, že môžete pozdraviť úplne čokoľvek a tváriť sa, že ide o úplne normálnu vec.

Dokonca je skvelé, že na konci si môžete vybrať až 5 rozličných koncov. Pričom niektoré sú tak geniálne, až som tlieskal. A hoci skutočný je iba jeden, máte možnosť si ich pozrieť všetky. Môj osobne najobľúbnejší je, keď sa Paradigm spojí s Olofom a naplní jeho plán o spojení glam metalu s wrestlingom. To je tak úžasné zakončenie, že to vystihne snáď len slovo: Woooow. :D

Netreba asi písať viac, myslím si, že pre fanúšikov point click adventúr a kvalitného humoru je toto povinnosť. Myslím si, že vás to bude baviť.

Cult Of The Lamb je pre mňa solídna animovaná akčná hra, ktorá však okrem spomínanej akcie prináša aj zaujímavý svet, v ktorom sa stávame pánom vlastného kultu. Na nás je, aby sme sa o našich nasledovateľov starali, udržovali priestory čisté, zabezpečili stravu, upevňovali vieru a podobne. Rovnako si prostredníctvom chrámu vylepšujete svoje schopnosti a odblokujete rôzne rituály a zase energia a oddanosť načerpaná z modly vám umožní vylepšiť váš malý kult a rozrásť ho o veľké množstvo budov, ktoré plnia rôzne funkcie.

Nebudem v tomto smere zachádzať do nejakých veľkých detailov, myslím si, že každá budova plní svoj účel. A nesúhlasím úplne s postojom, že pokiaľ to zahráte správne, nebudete niektoré vôbec potrebovať. Vaši nasledovníci vám môžu zadať úlohu, aby ste do svojich radov prijali niekoho z heretikov a je lepšie mať dostupné väzenie, kde ho môžete zatvoriť, než riskovať, že ho niekto z ostatných členov zabije v spánku. Alebo naopak bude schopný niekoho presvedčiť, že nie ste tak úžasní, ako si všetci myslia.

Za seba môžem povedať, že staranie sa o kult, venovaniu sa mojim nasledovníkov, vidieť ich zostarnút, absolvovať rituály a všetko toto ma bavilo na hre najviac. Dala mi vnútorne pocit, že sa mám o niečo skutočne starať a venovať svojim nasledovníkom svoj čas. Napriek tomu, že o nich nič moc nevieme a ich charakterové črty sú viac menej len okrasná záležitosť, začal som sa o nich reálne zaujímať a uvedomil som si, že mi bude ľúto, keď začnú zomierať. A musím hre zatlieskať, že niečo také dokázala.

Akčné časti hry sú pre mňa momenty, kde to trošku kríva. Nepáči sa mi, že si nemôžete zvoliť zbrane, ktoré si chcete vziať, ale hra ich vám počas vstupu do arény náhodne vygeneruje. Nemôžete tak nejakým spôsobom si určiť moc taktiku, pretože vždy to bude úplne iné. Ale páči sa mi, že jednotlivé časti hry majú rozličné variácie nepriateľov a tiež, že jednotliví biskupi sa vás budú snažiť nejakým spôsobom vydierať alebo sa snažiť, aby ste sa rozhodli svoje úmysly zmeniť a neútočiť. A vždy si to potom odskáču vaši nasledovníci. Buď ich nechajú vyhladovať, alebo im privolajú nejakú chorobu a podobne. Prípadne vám môžu aj upraviť vašu hernú mapu počas útoku a trošku vám skomplikovať prístup. Takže tvorcovia rozhodne mysleli na veľkú dávku detailov, keď na tejto hre pracovali.

Myslím si, že ako komentár to úplne stačí. Ja som s hrou veľmi spokojný, plánujem pokračovať ďalej a teším sa, až môj kult bude ďalej rásť. Za seba otvorene hovorím, že ak vás hra svojim trailerom alebo nápadom zaujala, myslím si, že budete s výsledkom spokojní. Čeknite si ju sami a uvidíte.

Gone Home je dodnes titulom, ku ktorému sa rád vraciam. Je to jedna z mála hier, ktorá je dokopy len o tom ako chodíte po dome, a dávate si dokopy pomaly skladačku toho, čo sa udialo, kým ste boli preč. Je to síce krátke, ale napriek tomu som si tu hru zapamätal, má podľa mňa úžasnú dávku energie, niekoľko veľmi zaujímavých momentov a na svoju dobu mi prišla ako celkom slušný unikát.

Áno, mali sme už vtedy aj hru ako "Amnesia: Dark Descent" ale hrať vyslovene hru, ktorá neskrýva v sebe žiadne ohrozenie, bez NPC, bez kapitol, bez možností, aby ste sa k všetkým informáciam dostali v správnom poradí... to bolo niečo nové. V podstate jediné čo vás sprevádza sú veci, ktoré v dome nájdete. Listy, odkazy, vaše pohľadnice, kazety a keď objavíte niečo podstatné, ozve sa vám hlas Sam (ktorá nám zanechala finálnu nahrávku), pri ktorej si vypočujete časť príbehu a všetkého čo s tým súvisí.

Pre mňa je to nezabudnuteľná hra. Práve pre tú svoju tajomnosť, práve pre tú daždivú atmosféru, práve pre to obrovské prázdno zovšadiaľ. Ktoré súčasne rozpráva nezabudnuteľný príbeh. A ukazuje ako sa čas, ktorý ste vy strávili niekde vo svete posunul ďalej a ľudia okolo vás sa zmenili a posunuli. Chápem všetkých čo toto neocenili. Vlastne to všetko dáva zmysel. Ale to neznamená, že to nemuselo dať niečo niekomu inému a za mňa je toto niečo, čo som nikdy dovtedy nezažil. A práve tá jedinečnosť tohto titulu je pre mňa dôvod, prečo mu dávam tak vysokú známku. Myslím si, že tento spôsob podania príbehu už nikto nikdy nebude môcť zopakovať bez toho, aby som nemal pocit, že vykráda "Gone Home".

Adventúry od Daedalic Entertainment sú pre mňa tak trošku už povinnosť. Mám rád ich hry, prinášajú mi dobrú dávku zábavy a pritom od toho nemusím nikdy očakávať nejako extra veľa. a "1954 Alcatraz" možno nevyzerá z ich hier najlepšie, ale na druhú stranu má niekoľko veľmi dobrých elementov, ktoré podľa mňa skvele fungujú.

V prvom rade je super, že hra sa síce otvorí s našim hlavným hrdinom Joeom v Alcatraze, no v tej dobe ešte ani nevieme, že v tejto hre bude mať veľkú rolu aj jeho manželka Christine, ktorá je našou druhou hrateľnou postavou. A môžeme sa medzi nimi striedať a sledovať jednotlivé nitky príbehu v rôznych miestach. Je trošku škoda, že v určitých bodoch je to trošku naskriptované za koho musíme hrať, aby sme sa mohli s inou postavou pohnúť ďalej (príklad: keď Joe skončí na samotke, musí Christine skrz doklady vybaviť, aby ho mohli pustiť naspäť medzi väzňov), ale zase je to o to zaujímavejšie, že sa nám tým hra oveľa viac otvára. Prostredie si neužijeme len v Alcatraze ale máme možnosť si obzrieť aj San Francisco. A tu toho máme sprístupneného oveľa viac.

Mimochodom vedľajšie postavy v hre ma bavia rovnako. Sú veľmi zapamätateľné, mnohé veľmi vtipné a dokážu dať hre poriadnu dávku energie. Obzvlášť postava "autora". Neviem čo mám k nemu povedať iné, než - spoznajte ho sami. A pochopíte. V rámci point click adventúr mi príde táto jedna z tých jednoduchších. Je tu možno pár miest, kde sa dá trošku zaseknúť, ale v prípade, že si nahliadnete všetky aktívne miesta a využijete aj možnosť preskúmania, nemali by ste sa tu stratiť. Všetko je podľa mňa celkom jasné. Kombinovanie predmetov nepôsobí nelogicky, riešenia situácii nie sú v nijakom momente absurdné alebo stupídne. Takže celkovo to funguje.

Hra možno nevyzerá najlepšie, ale to mi v prípade takýchto titulov nikdy nejako nevadí. Podstatné sú tu iné veci. A z toho čo som si to odohral to bolo dobré. Takže ak máte radi point click adventúry, pokojne si to pozrite. Myslím si, že za tých pár hodín času tento titul stojí.