Mohol som mať tak 6, keď otec došikoval domov prvý computer. OS: MS-DOS. Hry tam boli opäť rôzne: Dyna Blaster, Lemmings, Supaplex, proste samé bomby, No rád som sa vracal k tomu klonu NES-ky, niečo ma tam priťahovalo a dalo sa to hrať aj vo dvojici. K MS-DOS neskôr pribudol aj MS Windows 3.11. Systém to bol zaujímavý... vlastne ani nie a nevedel som tam nájsť žiadne hry, tak som sa rýchlo naučil, ako sa prepnúť do DOS-u k mojim "lemminkom" :D. Keď tak o tom teraz uvažujem, tak to už bol rok 2002. Do čerta, veď to už bolo XP-čko a také pecky ako Max Payne alebo Hitman 2: Silent Assassin a ja som hral hry ešte z minulého tisícročia. Super, proste som bol v obraze ako vždy :D.
Potom nasleduje v mojej pamäti akási nulová oblasť, na Windowsy 95 a 98 si veľmi nespomínam (akurát na to, ako som testoval trpezlivosť jedného počítadla v nejakom office programe). Poriadne hry prišli až s novým strojom. Ten stroj mal v sebe Pentium II s rýchlosťou 400 MHz a 64 MB RAM, grafika tam bola nejaká Matrox s pamäťou 8 MB. Čo sa týka hier, tak spomínam si na takú edíciu štyroch hier. Boli tam hry Persian Wars, Unreal II: The Awakening, Pompeje a Frank Herbert's Dune. Unreal si na mojej 8 MB grafike a 400 MHz CPU asi viete predstaviť. Pompeje bola nejaká klikacia adventúra, ktorá ma veľmi nebavila. Duna, teda verzia third person akcie, nie tá slávna RTS-ka, vyzeralá slušne (vezmite do úvahy, že vtedy som mal skúsenosti, len s dvomi dimenziami), no aj na mňa to bola v podstate hra, ktorá sa skrátka nedala dohrať (kto hral aspoň prvú misiu, pochopí) a to som bez problémov dokázal za pár minút dohrať Contru (dnešné hry sú oproti tomu very easy). No a Persian Wars boli skvelé. To som skrátka prešiel už aspoň 5-krát. Zozačiatku mi to prišlo dosť obťiažne, lebo som stále bojoval sám proti početnej prevahe nepriateľov. Robil som to tak, že som raz zaútočil a potom som pred nepriateľmi utekal, kým sa mi doplnila energia a to som opakoval, až kým som ich všetko nerozsekal :D Potom nastal obav roka: zistil som, že sa dajú najímať jednotky :D
Následovalo obdobie, kedy sa ku mne dostalo celkom dosť dobrých hier. Chcel by som zdôrazniť, že internet bol vtedy asi takou predstavou, ako zákon a poriadok vo Vice City :D Získavanie hier bol teda teda dosť náročný quest, ale bol samozrejme prioritný. Niekedy to znamenalo aj žobranie pri dverách člóveka, ktorý ako jediný v našej dedine mal danú hru (konkrétne myslím na Commandos 3: Destination Berlin). Takže napríklad to Grand Theft Auto: Vice City. To bola teda bombastická hra. dalo sa tam proste robiť čokoľvek a robilo sa to parádne. Aj keď na mojom vtedajšom kompe to bežalo sotva na 10 FPS, prešiel som to ako nič. Aj keď priznám sa, že som dosť cheatoval (aspirine :D). A ešte pre zvýšenie FPS som niekedy odstránil jeden súbor so zvukom, čo úplne odstránilo zvuk v hre (a bol fakt parádny, a tá hudba), ale zvýšilo mi to FPS tak na 12 :D
Prvú poriadnú informáciu o svete hier som získal až keď som presvedčil mamu, aby mi kúpila časopis "Score". Konkrétne to bolo číslo 149, teda 6. mesiac, rok 2006. Z plných hier mi išiel iba Thief II: The Metal Age, aj to som ho veľmi nehral (paradoxne sa mi to zdalo veľmi obtiažne), no hlavne tam boli parádne videá z E3 a v nich hry s grafikou, akú som dovtedy nevidel. Jednoducho pre mňa veľmi ďaleká budúcnosť. Ďalšie score som dostal pod stromček a bolo to vôbec najlepšie score, aké mám. Bol tam totiž druhý diel Commandos (nie, jednotku som nehral) a ten si ma hneď získal. Bežalo to plynulo aj na mojej mašinke z roku 1998, perfektný design misií s parádnou 2D grafikou a skvelá akčná muzika, ktorú počúvam dodnes. Keď som práve s kamošom neodpaľoval predsilvestrovské petardy, tak som odpaľoval dynamity so sapperom v Commandos 2: Men of Courage. Priznám sa, že som najprv nevedel prejsť ani jednu misiu, len som si odomykal ďalšie pomocou kódov (internet sme stále nemali... zato som mal Scorpion's Cheater :D) vychutnával som si tie nádherné lokácie (hlavne Most cez rieku Kwai). Doteraz som Commandos 2 prešiel aspoň 10-krát a stále to mám nainštalované (a nikdy to neodinštalujem :)).
Za zmienku stojá ešte napríklad Fallout. Ten bol na mňa v tej dobe samozrejme veľmi zložitý, ale tá atmosféra sa mi dostala pod kožu a nakoniec som to prešiel pomocou návodu z Cheatera. Doteraz je to moja veľmi obľúbená hra. Ďalším kúskom je Max Payne. Presnejšie jeho demo verzia, ktorú som našiel na cédečku s Duke Nukem: Manhattan Project. To demo Maxa som hral viac ako toho Duka :D. Tie tri levely som prešiel vtedy minimálne 20-krát a pritom som stále prosil všetkých naokolo, aby mi kúpili plnú verziu Max Payne. To sa podarilo až bratrancovi (aj keď nemôžem povedať, že to kúpil) a hneď mi doniesol aj druhý diel. Ten som vlastne prešiel ešte predtým, ako som dohral prvý, aj keď zase mi to nešlo na viac ako 15 FPS, ale bola to super hra. Niekedy potom sme konečne mali internet. Dáta boli obmedzené na 1500 MB na mesiac. Jedna z prvých vecí, ktoré som stiahol, bola čeština na Max Payne 2: The Fall of Max Payne.
V roku 2009 Slovensko prijalo euro. To bolo pre mňa veľmi priaznivé, lebo už som mal predtým odloženú 100 eurovku (otec pracoval v zahraničí a sem tam mi dohodil). Jedného dňa niekedy v zime sme sa s kamošom vybrali do mesta s jasným cieľom - kúpiť lepší počítač do 100 eur. Naše kroky viedli do jednej malej predajne, odkiaľ sme v rukách niesli stroj za približne 80 eur. Cestou ho otestovalo silné sneženie a vietor, ale nakoniec bežal ako po masle. Oproti predchádzajucej mašinke to bol krok vpred, ale zatiaľ žiadne dvojjadro: Pentium IV 1,8 GHz, 512 MB RAM a grafika mala asi len 16 MB. S takou grafikou som si žiadne nové hry ešte neužil, ale aspoň som si zahral tie staré v 30 FPS. Grafika bola upgradovaná ako prvá a to na Radeon 9250. Táto grafika ma zaujala veľkou pamäťou, až 256 MB, ale nakoniec som zistil, že podporuje iba DirectX verzie 8.1 :P Najviac som túžil spustiť Call of Duty 2, ktoré som hral u bratranca, bohužiaľ s takou grafickou kartou to nešlo :P
Následovalo obdobie upgradovania PC. Pridal som nové RAM-ky a potom aj procesor 2,4 GHz, keď som zistil, že tá základná doska vie využiť len 2 GHz. Shit. Situáciu zachránil opäť bratranko, ktorý mi dal zbytky svojho PC (ten stroj vtedy utrpel menší úraz) Hlavne, že základná doska bola v poriadku a bežal tam procak na 2,4 GHz, RAM som tam mal tušim celkovo 1 GB a grafiku som neskôr kúpil Ati HD3850, keď si dobre pamätám. na tom som už rozbehal aj Call of Duty 2, aj Call of Duty 4: Modern Warfare a dokonca aj čiastočne Crysis. 30 FPS to nebolo, ale zažil som aj horšie. Vtedy boli aj časy, keď sa niektoré komponenty nevošli do skrinky a mal som ich všetky položené voľne na stole... ale hlavne, že bežalo Crysis :D
Pomaly sa približujeme k súčasnosti. Mašinku som pomaly upgradoval až z pôvodných komponentov ostali len periférie. Klávesnicu mám rovnakú už 100 rokov a ide perfektne (Compaq) a taktiež DVD mechanika, tú som nikdy nemal potrebu upgradovať. parametre mojho aktuálneho železa:
CPU: Intel Pentium Dual-Core E6800
RAM 4GB DDR2 800 MHz
GPU: Saphire HD5670 1GB
V súčasnosti už toľko nehrajem a máloktorá hra ma osloví. Naposledy sa to podarilo druhému Zaklínačovi a hre Metro: Last Light. Momentálne mám rozohraté ešte L.A. Noire. Vyzerá to slušne.
Okrem toho som si vyskúšal aj prekladanie. Konkrétne som spolupracoval na slovenskom preklade StarCraft II: Wings of Liberty. bolo to zaujímavé :)
V súčasnosti sa znažím dať dokopy aj vlastnú hru, ktorú už tvrdo programujem niekoľko mesiacov. Názov som zatiaľ nevymyslel. Inak si rád vypočujem akčnú filmovú alebo hernú hudbu, pozriem dobrý film, niečo vymodelujem v Blenderi alebo programujem (predovšetkým v Céčku). Momentálne tento profil píšem z operačného systému Ubuntu 14.04. Mám aj Win 7, kde občas hrajem hry, ktoré tuna nejdu. Teším sa keď si konečne zopakujem Metro: Last Light, tentokrát originál na Linuxe.
Najnáročnejšia hra, akú som kedy dohral je State of War: Warmonger. Pamätám si hlavne pekelnú 9. misiu :D
Ak by niekoho zaujímalo programovanie, Blender alebo elektronika, môže sa pozrieť na moju, zatiaľ sa rozbiehajúcu, stránku :)
