Poslední komentáře

V prípade Mistcaller by bola pre mňa asi namieste otázka, či reálne ešte štúdio Onyx Wings funguje. Pretože oficiálna stránka hry je vypnutá a kanály, ktoré má štúdio na Youtube a X sú neaktívne od roku 2023. Prečo to v tomto komentári zmieňujem? Pretože je dosť možné, že sa im síce podarilo hru vydať, no ostali v nej zabugované sekcie, ktoré znemožňujú, aby som ju dokončil a nikdy v živote to už nebude pravdepodobne opravené. To je totiž aj primárny dôvod, prečo som sa rozhodol hodnotenie pre hru posunúť až na 60%. Momentálne totiž netuším, či niečomu nerozumiem, alebo som narazil na problém.

Než to ale rozoberiem podrobnejšie tak poviem, že čo sa ostatného týka, Mistcaller ma celkom príjemne prekvapil. Vizuálny štýl, ktorý pripomína diela Tima Burtona mi vysoko imponuje, hra má dobre spracovanú atmosféru a dostatok zaujímavých hlavolamov, ktoré majú relatívne primeranú náročnsť. Niekedy treba veci skúšať, zistiť čo robia a nejakým spôsobom skúsiť z toho celého vykorčuľovať. To som si teda aspoň hovoril počas prvých troch kapitol. Vo štvrtej kapitole sa ale veci celkom slušne rozbili.

Problém je primárne ten, že náročnosť hlavolamov pôjde výrazne vyššie, no aby toho nebolo málo si pre vás tvorcovia vymysleli skutočný bonbónik. Konkrétne miestnosť, kde budete musieť prísť na správne kombinácie, ktorými dverami máte pokračovať. Na tom by nebolo nič zlé, keby to celé musíte absolvovať v troch intervaloch s pridanými problémami (protivník v podobe obrovskej pirane a následne ostne z podlahy) a pokiaľ to všetko zvládnete, tak sa zo stropu spustí klietka, do ktorej máte pravdepodobne tú rybu zatvoriť (z toho, čo vám hra umožní, je to najlogickejšie riešenie. Problém je ale ten, že nedajú sa zavrieť obe strany klietky naraz a po tom, ako zavriete jednu stranu máte asi 4 sekundy na to, aby ste stihli aj druhú, a z dizajnu tohto problému sa to absolútne nedá stihnúť. Kým zavriete druhú stranu, otvorí sa vám prvá a de facto tak vzniká problém, v ktorom nevidím žiadne riešenie. Je dosť možné, že ide o bug, ktorí tvorcovia mohli ešte opraviť, no nakoľko sa po Onyx Wings zľahla zem, neviem potvrdiť, či je chyba na mojej strane, alebo na strane hry. Každopádne to prinieslo poriadnu dávku frustrácie. 

Hre by tiež prospela trochu lepšia hrateľnosť, nakoľko sa postava pohybuje veľmi pomaly a pôsobí to, ako keby všetky skoky absolvovala v nižšej gravitácii. Dá sa to síce využiť ako výhoda, no čo sa tempa týka, tomu to celkom ubližuje. Potenciál v tejto hre rozhodne je a prial by som si, aby som ju vedel ohodnotiť komplexne, no z toho, čo som mal možnosť vidieť chcela kapitola IV ešte doladiť. K tomu už ale asi nedôjde a prakticky tak ide o mŕtvy projekt. Škoda.

Herní výzva 2025 - 1. Coffee Break

Na Afterlove EP som bol zvedavý od prvého traileru. Mám veľmi rád tituly, ktoré sa primárne sústreďujú na príbeh, zaujímavé dialógy a najmä vzťahy medzi postavami. Nebolo preto veľkým prekvapením, keď som zistil, že na titule sa podieľal aj scenárista hier Coffee Talk a What Comes After, Mohammad Fahmi Hasni. O to smutnejšie mi bolo, keď som zistil, že v marci 2022 zomrel len vo veku 32 rokov a táto hra mu bola posmrtne venovaná. Celé to vyznieva o to silnejšie, keď samotná hra je o vyrovnávaní sa so smrťou a pochopení, že niekedy sa musíme s niečím rozlúčiť, aby sme sa mohli posunúť v živote ďalej. 

Príbeh sa sústreďuje na mladého hudobného skladateľa a speváka menom Rama. Ten mal spolu so svojou kapelou Sigmund Feud našliapnuté na solídnu hudobnú kariéru, no do jeho života vstúpila tragédia. Jeho priateľka a ich najväčšia fanúšička Cinta nešťastne zomrela a Rama sa uzavrel pred celým svetom na celý rok. Postupne však zistí, že Cinta od neho úplne neodišla. V jeho hlave s ním stále vedie dialógy a vďaka tomu má aspoň trochu pocit, že všetko je také, aké bolo. Lenže realita je úplne iná a Rama to postupne bude musieť pochopiť.

Veľmi musím v prvom rade tvorcov vyzdvihnúť za to, že sa rozhodli spracovať takto náročnú tému. Väčšina z nás už určite zažila stratu blízkej osoby. No v prípade, že išlo o niekoho, kto mal v podstate celý život pred sebou, bolí to ešte o to viac. O mentálnom zdraví by sa malo hovoriť viac. Najmä keď som si vedomý, že väčšinu problémov a trápení si ľudia nechávajú pre seba a skutočne sa uzavrú do svojej vlastnej ulity. Často si ani neuvedomujú, že potrebujú pomoc, že sa potrebujú s niekým porozprávať a vnútorne nejako spracovať jednotlivé udalosti.

V tomto ohľade hra zvolila veľmi dobrú cestu, pretože Rama má v tomto smere na výber. Počas mesiaca, v ktorom sa príbeh odohráva si sám môže rozhodnúť (väčšinou) ako so svojim dňom naloží. Môžete ísť na miesta, s ktorými sa vám spájajú určité spomienky so Cintou, navštevovať pravidelne terapeutku, stretávať sa s priateľmi, naviazať nové vzťahy a podobne. Jednotlivé rozhodnutia následne ovplyvnia aj celkový koniec, ktorý sa môže v mnohom líšiť. 

Je však nutné aj podotknúť, že scenár v tomto ohľade nepatrí medzi najsilnejšie, ktoré som mal možnosť vidieť. Oproti spomínaným Coffee Talk a What Comes After má Afterlove EP miestami trochu problém udržať pozornosť. Dôvod je primárne ten, že vo veľa ohľadoch pôsobí ako typická japonská dráma. Máme hlavného hrdinu, s ktorým sa rozpráva jeho zosnulá priateľka a snaží sa opäť postaviť na nohy a dať si do poriadku svoj život. V mnohých momentoch viac-menej viete odhadnúť kam sa niektoré situácie budú vyvíjať a je ťažké si následne v určitých momentoch vybudovať silnejší vzťah k jednotlivým postavám.

Nepomáha takisto fakt, že s členmi kapely sa môžete rozprávať len v naskriptovaných momentoch, ktoré vám hra určí. Nemôžete za nimi kedykoľvek zájsť a prehodiť pár slov, hoci by to určite vedelo v mnohom pomôcť. Pôsobí to potom akoby vzťahy s kapelou už boli vybudované a nemuseli sme na nich stavať. Lenže ako vaša manažérka a bassgitaristka v jednom Tasya povie, Rama odsunul svojich priateľov na vedľajšiu koľaj počas celého roku. To je dosť dlhá doba na to, aby vzťahy ochladli a bolo ich potrebné nejakým spôsobom budovať.

Vzťahy tak môžete rozvíjať len s postavami, ktoré slúžia ako potenciálne romantické línie. Tie vnímam v mnohom pozitívnejšie, nakoľko v nich je zachytené presne to, čo som od hry chcel. Vývoj. Ja som sa rozhodol pre vzťah s postavou Miry. Všetko začína ako obyčajné priateľstvo, ktoré v správnom momente môže prerásť v niečo väčšie. Najzaujímavejšie bolo, že Rama mohol Mire pomôcť prekonať jej vlastný vnútorný strach z vlastného zlyhania. Niečo, čo určite viacerí z nás veľmi dobre poznajú. Preto by som si prial, keby sme mali rovnakú možnosť aj pre vzťahy s vašimi kolegami z kapely.

Je treba však rozobrať aj najdôležitejší vzťah v celej hre. Veľmi sa mi páči nápad, že Cinta je neustále v Ramovej hlave a vedú spolu dialógy. Dokonca pôsobia aj veľmi uveriteľne a prirodzene. V prípade, že objavíte všetky spomienky, budete mať možnosť aj trochu lepšie zistiť aké to medzi nimi bolo a jednotlivé momentky sú veľmi milé a dobre spracované. Je dokopy len jedna maličkosť, ktorá mohla dopomôcť k tomu, aby ich vzťah vyznel silnejšie. Postava Cinty je totiž aj reálne nadabovaná a máme tak možnosť zachytiť jednotlivé emócie z jej hlasu. Ostatné postavy však dabing nemajú a jediné o čo sa môžeme oprieť sú nákresy postáv v danej situácii, z ktorých si máme vyvodiť, čo jednotlivé postavy prežívajú. Je tak škoda, že emócie v niektorých momentoch potom pôsobia len z jednej strany. Pretože čítať a pozerať nemá rovnaký efekt, ako počuť.

Prejdime teraz ale k samotnej hrateľnosti. V zásade ma ničím nejakým výraznejším neprekvapila. Budete s Ramom chodiť z miesta na miesto, rozprávať sa s postavami a z času na čas sa dostanete do jednej z dvoch dostupných minihier. V jednej budete doplňovať verše do textu pre skladbu, ktorú práve spievate, v tej druhej budete počas jednotlivých hudobných čísel musieť správne stláčať jednotlivé šípky, aby ste dosiahli čo najlepšie skóre.

Je fajn, že tieto pasáže sú často vylepšené príbehovými vsuvkami, ktoré im vedia dať väčšiu hĺbku, lebo často sú reálne zaujímavejšie, než samotné minihry. Ako príklad môžem uviesť, že keď Mira nevie ako správne predať svoje básne, Rama jej bude hrať na gitare, aby sa dokázala uvoľniť a priniesť niečo nové. Prednes básne s hudbou. Opäť je len škoda, že tieto časti nie sú nadabované, pretože by mohli opäť priniesť silnejší zážitok. Nechcem však, aby to znelo, že to vnímam ako nedostatok.

Naopak veľmi pozitívnou stránkou hry je jej hudba. Tým, že sa celý dej zameriava na hudobnú kapelu je potrebné, aby sme sem dostali čo najlepšie hudobné čísla. O tie sa postarala kapela L’Alphalpha, ktorá sem priniesla niekoľko skvelých hitov, či už po rytmickej, alebo aj po emocionálnej stránke. Za moju osobne najobľúbenejšiu považujem hit Tempuh, ktorý doslova dáva celej hre jej vlastnú identitu. Skvelá práca.

Po vizuálnej stránke si hra zachováva typický anime dizajn, no pôsobí, ako keby boli postavy a prostredia maľované trochu jednoduchším štýlom, čo hre dáva predsa len trochu zaujímavejší nádych. Nemá v sebe možno všetky nádherné farby japonského anime a pôsobí trochu amatérskejšie, no čo sa týka samotného mesta a niektorých svetelných efektov, myslím si, že hra rozhodne vyzerá veľmi pekne na pohľad. Tým, že príbeh pôsobí ako dráma z japonskej kinematografie, funguje to spolu veľmi dobre.

Na záver by som teda chcel ešte vzdať takto jeden finálny hold skvelému scenáristovi, ktorý toho síce veľa nestihol, no rozhodne po sebe zanechal pozoruhodné diela, na ktoré budem ešte dlho spomínať. Ako finálny projekt, na ktorom sa Mohammad Fahmi Hasni podieľal ako scenárista možno Afterlove EP nie je to úplne najlepšie čo po ňom ostalo, no napriek tomu v hre cítiť jeho rukopis. Minimálne čo sa týka otázok mentálneho zdravia a snahy zvládnuť životné situácie v súčasnom svete. Za jeho celoživotné dielo mu patrí veľká vďaka a som rád, že som mal možnosť sa s jeho tvorbou stretnúť.