Sranda je ,že tento druhý datadisk ma bavil asi najviac. Ale to čo porobili s pokračovaním príbehu je fakt na facku autorom.
Vôbec nerešpektuje zakončenie prvého datadisku. Potom ďalej nechápem prečo je tam XY kampaní podľa rás a misie sú pritom na vlas rovnaké. Pritom stačilo spraviť len tri kampane. Prvá kampaň by mohla byť za vesmírných mariňákov a tak pokračovanie príbehu z prvého datadisku. Druhá mohla byť za síly chaosu a nakoniec tretia za Cisársku gardu v podobe inkvizície. To je všetko čo by som chcel.

Jadro hrateľnosti zase zostáva rovnaké, avšak pár vecí sa zasa zmenilo oproti základu a prvého datadisku. Osobne mi to moc nevadilo, keďže to je nieje hardcore hrateľnosť typu StarCraft.
Konečne som sa dočkal kvalitných misií, za mňa asi to najlepšie, ak to porovnám so základnou hrou alebo prvým datadiskom.

Grafika je fakt krásna aj animácie a soundtrack. Občas hra padla, tak som musel opakovať pár misií, keďže uloženie pozície tu nenájdete. Škoda, že miesto troch hier (základ, prvý a druhý datadisk) mohli spraviť len jednu a omnoho lepšiu.

Chaos Rising je omnoho lepšia ako základná hra. Kampaň je zábavnejšia a konečne tak nepôsobí tak genericky ako v základnej hre. Osobne mi vyslanci chaosu prišli oveľa väčšia hrozba ako tyranidy.
Pokračovanie je na vlas rovnaký ako základ, len sme tu obdržali zopár vylepšení, ktoré ale pekne spestrujú kampaň. Páčila sa mi možnosť nechať podľahnúť celu moju rotu silám chaosu a tak nevedomky bojovať v ich mene.
Do party nám pribudol knihovník, ktorý je až moc ukrutne silný. Hra ma viac koncov ale vo výsledku sú všetky rovnaké + aj výber zrádcu sa určuje podľa toho kto je najviac skazený z vašej party.
Hrateľnosť je ešte chytľavejšia, vedľajšie úlohy na podporu viery alebo jej korupcii boli fajn. Vidno že na tom konečne zapracovali, keďže základ na tom trpel strašne moc.
Prostredie je rovnaké len tu pribudla jedná zimná planéta a vnútro lodi.

Pokiaľ ťa už ani trocha nebavil základ, tak tu sa toho zas tak moc nemení. Ale ak hej tak sa máš načo tešiť sili chaosu už prichádzajú!

Takže v skratke, hra strašne trpí na neustálu  repetitívnosť , ktorá môže už niekoho nasýtiť do troch hodín.
Jediná vec čo ma dokázala udržať ju neustále hrať, tak to boli zvyčajne RPG prvky. Ale postupne to aj tak začne pomaly upadať. Grafika je krásna, zničiteľné prostredie ale to tak je všetko.

Málo planet (púšť, prales a mestská aglomerácia), opakovane sa vracať na tie isté mapy, po čase prestáva baviť.

Príbeh nudný a celkom dosť aj sterilný na to, že hlavný nepriateľ sú Tyranidy, tak sú vykreslený strašne slabo a vôbec nepôsobia tak desivo ako by mali na rozdiel od Zergských rojov. Pritom WAR40k ma nato aby prekonalo StarCraft ľavou zadnou. Štvrtina hry je obstojná a ostatné je už len obyčajná vata na natiahnutie príbehu.

Prekvapivo ale hra nie je na zahodenie a hrá sa slušne, takže ma vo výsledku celkom bavila, vďaka honbe za lepšou výbavou. No ešte jedna vec, ktorú som skoro zabudol, tak to je EPICKY SOUNDTRACK!!!

V poradí druhé kratučké dlčko, ktoré Vás zavedie do strojovne. Vašou hlavnou úlohou bude uviesť do pohybu obrovskú pec. Až sem som pociťoval krkolomné ovládanie ale hlavne neustále zavádzajúcich minionov. Občas Vám možno pocuchajú nervy ale dá sa to zvládnuť. Zaujímavé nové hádanky, kde interagujete s minionmi a plus staronový boss.

Little Nightmares je séria, ktorú by mal skúsiť každý s citom pre vizuálne umenie. Tak nádhernú hru som tak dlho obkráčal až nakoniec, teraz cez sviatky som ju vyskúšal a poviem Vám, že pecka. Ani neviem čo by som osobne hre vyčítal. Mňa osobne hra zaujala po všetkých stranách.
Niekto videl problém v neohrabanom ovládaní, s čím som ja nemal žiadny problém. Túto hru je určite oveľa lepšie hrať na gamepade.
Potom, že hra je moc krátka alebo má neuspokojivý koniec (vyvrcholenie zápletky? nedostatok informácií o deji?). Dĺžka hry mi prišla adekvátna. Mechaniky hry sa celkom dosť opakujú a pri tejto dĺžke mi to príde akurát. Vôbec som nepociťoval, že je to moc krátke. Dej hry je jednoduchý boj o prežitie, to mystérium, čo sa odohráva okolo hratelnej postavy v neznámom prostredí, tak dodáva nejaké body na atmosfére. Práveže je to na samotnom hráčovi ako si to poskladá vo svojej hlave dokopy a to sa mi páči.
Interaktívne prostredie je geniálne. Pocit že môžte skoro všetko zobrať do ruky a niečo s tým spraviť je suprový. Užil som si aj také veci ako je napr. obyčajné skákanie na posteli.
Keď som teraz, chcel napísať, že ktorá kapitola hry najviac páčila, tak jednoducho si nemôžem vybrať. Každá ma svoje osobitné kúzlo.
Samozrejme po druhom hraní je už hra dosť predvídateľná a stratí sa pocit neistoty, že čo nás čaká za ďalšími dverami, to samozrejme platí aj na logické mini hry.

Ak sa Vám hra páči tak odporúčam pozrieť japonský anime film Spirited Away alebo niečo od Jana Švankmajera.

Chains of Olympus je jedna z tých málo hier, pre ktorú bol dôvod si zaobstarať kapesnú konzolu od Sony. Osobne som nikdy ju nevlastnil i ked jedného času sa k tomu schyľovalo. Po čase sa Sony rozhodla vydať kompliláciu psp God of War hier v remastrovanéj podobe na playstation 3. Tieto hry si to rozhodne zaslúžili a určite ich to aj trocha zachránilo pred zabudnutím ako ostatných hier na psp.

Dejovo Chains of Olympus je zasadený ešte pred udalosťami prvého God of War. Dá sa povedať, že je to tak trocha spin-off, ktorý rozširuje univerzum a dejovo obstojí aj sám o sebe. I keď príbeh pôsobí dosť tuctovo a zvratov sa tu moc nedočkáte, tak ako prequel určite obstojí a má svoje pevné miesto v sérií. Síce sa podľa mňa nemôže rovnať hrám z hlavnej dejovej linky, i tak je to v mojich očiach plnohodnotný titul, ktorý sa oplatí vyskúšať.

Dĺžka hry je celkom krátka, ale rozhodne nieje sa na čo sťažovať. Počas hry navštívite grécke mesto Attica potom Héliov palác a nakoniec Hádovo podsvetie. Síce hra je len jeden veľký HacKnSlash koridor, tak sa to skvele hrá a tlačí hru dopredu bez zbytočného balastu.

Horšie je to s technickým spracovaním hry. Celkom dosť často som sa stretával s rôznymi glitchmi alebo občas nereagujúcou A.I. Raz som sa dostal aj jednej na prvý pohľad neriešiteľnej situácie, kde som bol nútený hru znova prehrať od začiatku novej lokácie, kvôli tomu, že som mal nedostatok many a bez nej sa nedali poraziť dvaja mini bosovia. Najprv som si myslel, že to je len môj problém, ale ako som čítal na nete tak nebol som sám. Nikto však nevedel poradiť, takže jediná možnosť bol reset celej novej lokácie. Ďalší neduh hry, boli neviditeľné steny, keď vás monštrá k nej pritlačili, tak bolo občas ťažko úniku s nekonečnej slučky úderov a padania na zem.

Ak má niekto pocit, že hra pôsobí ako psp prívesok k hlavnej sérií, tak sa mýli. Je to skutočne plnohodnotný titul a ak má rad sériu God of War tak by ju určite nemal vynechať. Hra je skvelá aj dnes a rozhodne odporúčam!

Carrion je indie titul, ktorý ma zlákal svojím spracovaním ale hlavne možnosť hrať za rôsolovitú hmotu, ktorá požiera všetko „humanoidné".

Príbeh je prostý, vlastne ide o to, že ako monštrum sa musíš rozliezť po celom vojensko-výskumnom stredisku. Hra je úplne bez dialógov a ani nepotrebuje nič vysvetľovať, lebo koniec hry je pre každého pochopiteľný,

Ovládanie monštra možno pôsobí trocha krkolomne ale časom sa do toho určite dostanete. Predsa musíte uznať, že nieje jednoduché ukočírovať XY chapadiel. Môžem sa však zaručiť, že časom sa určite dostaví ten slastný pocit z ovládania, keď to monštrum zmáknete a budete to mať úplne pod kontrolou.

Prostredie sa môže zdať trocha jednotvárne a možno niekomu to voniať nebude, ale za to je celkom dosť interaktívne a reaguje na vaše pohyby. Takže pocit z deštrukcie je skvelý, Kľudne môžte vytrhnúť dvere a niekoho s tým umlátiť až k smrti.

Ako som písal trochu vyššie cieľom hry je rozliezť kde sa dá. Na začiatku začínate ako „baby" monštrum a postupne ako získavate DNA a požierate ostatných výskumníkov, tak rastiete. Na každej úrovni má tento „hlien" iné vlastnosti, a tak sa bude bežne stávať, že dobrovoľne-nasilu budete zmenšovať alebo zväčšovať, aby ste mohli prekonať danú lokáciu. Sem-tam narazíte na nejaký puzzle, čo pekne spestrí hru. Stealth sa tu hojne využíva a nieje niekedy rozumné sa postaviť nepriateľovi čelom.

Možno ako jedinú nevýhodu beriem absencia mapy (odkedy príšery používajú mapu však?). Občas sa stane, že hráč bude dezorientovaný a nebude vedieť ako ďalej a to jednotvárne prostredie tomu taktiež neprispieva, avšak to nieje nič čo by sa nedalo prekusnúť a kazilo zážitku z hry.

Hra je skvelá oddychovka, na pár hodin, pokiaľ niekde neskystnete. Na opakovateľnú hratelnosť to moc však nevidím, keďže tu absentuje akýkoľvek endgame content. Možno ak tak na speedrun alebo gameplay, ktorý je dosť chytľavý, keď to dostanete pod ruku.

Odporúčam!

Tak ďalší herný rest mám za sebou. Najväčšie výtky mám k technickému spracovaniu hry, ktoré je fakt katastrofálne na to, že to bol ps3 „launch" titul. Hra je strašne zle optimalizovaná a tie prepady FPS sú už fakt na hranici únosnosti. Tak obrovské množstvo rôznych bugov s ktorými sa hráč stretáva doslova ničí zážitok z hry.

Príbeh hry na to, že sa odohráva len v jednotvárnom prostredí francúzskeho vidieku tak bol super. Hráte vlastne za štyri charaktery. Za Amíkov ovládate priváta Nicholsa, ktorého si celkom obľúbite, kvôli jeho partii. Trošku neskôr to strihnete za seržanta James Doyla z united offensive , kde budete bojovať po boku známeho majora Ingrama. Potom za „kosatku" menom Joe Cole a nakoniec za „pšonka" Bohatera. Členovia „squadu" nepôsobia plocho a majú ako také charakterové črty. Náplň misií je typická ako pre iné vojnové hry. Zastrieľate si z tanku, sabotujete nemeckú techniku atď. Škoda, že sa tu nenachádza žiadna pamätný level, na ktorý sa bude spomínať. To je asi tým, že prostredie je strašne monotónne.

Taktiež tu využijete sixaxis prvky, ktoré mi prišly strašne hrozné, zdĺhavé a otravné. Keby ovládanie džípu sa spoliehalo len na sixaxis prvok tak hru nedokončím. Respawn fritzov občas pripomínal Left4Dead, tak obrovské vlny Nemcov som dlho nezažil a hlavne na konci hry. Často som mal pocit, že hra postupne zdvíhala obtiažnosť hry a Nemci boli chytrejší, mali lepšiu mušku a tak, Bol som celkom milo prekvapený, že sa tu nachádza aj trochu fyziky a deštrukcie, čo pozitívne prispievalo k atmosfére hry.

Grafika má svoje limity, celkom často je vidieť jej nedostatky ale aj tak neurazí. Celkový „feeling" z bojov bol pre mňa veľmi dobrý a cítiť ten „next-gen" oproti playstation 2. Hra je dosť založená na „story tellingu", síce žiadny veľký vojnový megapríbeh nečakajte, ale autorom sa celkom podarilo zachytiť atmosféru.

Hru odporúčam skôr hrať na Xbox360, ktorý má oveľa lepší technický stav ako PS3 verzia.

Myslím, že o tejto hre bolo už povedané už dosť a ja nechcem len parafrázovať čo už bolo napísané. Takže chcem vyjadriť len svoj názor, že prečo som hre udelil čo som udelil a nestotožnenie sa s tak vysokým hodnotením, čo si podľa mňa hra nezaslúži.

Pre tento typ hier ako je Fahrenheit má byť príbeh alfou/omegou celej hry a bohužiaľ si myslím, že hra naň aj doplatila. Neviem kde bol problém či v zlom scenári alebo prechod z epizodickej hry na „full content" hru či dokonca tlak vydavateľa v otázke financovania.

Pre mňa osobne scenár fungoval asi do polovičky hry a potom to šlo z kopca ako „Cheese Rolling". Hrať za páchateľa a vyšetrovateľa je pritom podla mňa dobrý nápad. Z jednej strany chcete zbaviť všetkých stôp a z druhej strany sa snažíte presne o opak. Zasnežený New York a neustále problémy s počasím, ktoré sa len a len zhoršuje vytvára dobré zázemie pre dej hry. Občas mi hlavou mihla myšlienka na prvý diel Maxa Payna, keďže obidve hry čo sa týka atmošky majú dosť spoločné. Musím pochváliť ambient a soundtrack hry, ktorý je fakt top notch!

Pre mňa pomyselný bod odkiaľ začne hra padať strmo dole je to, keď sa snažia vysvetliť motív páchateľa a pritom začnú zachádzať až ku globalizačným konšpiráciám. A tak z komorného príbehu, kde sa páchateľ snaží dokázať svoju nevinu sa to strhne až k záchrane samotného sveta (pardon za spoiler). Mystérium prvej polovice hry postupne sa postupne vytráca a ako náhradu dostaneme „Nea z Matrixu." Občas zažijete okamžiky nad ktorými sa budete smiať inokedy cringe alebo wtf?

Vy ako hráč môžete ovplyvňovať príbeh svojimi rozhodnutiami ale väčšinou sú to banálnosti a nič čo by zásadne zmenilo hru. Aj keď obsahuje viacero koncov, tak sú vo výsledku všetky skoro totožné, buď sa ti to podari alebo nie.

Na Playstation 2 hra obsahuje aj veľa bonusového contentu, ktorý si postupne otvárate a je celkom fajn. V samotnej hre sa objavujú aj klasické pesničky, ktoré sú fakt vydarené. Moje naj boli Santa Monica od Theory of a Deadman a potom Street Tough od Ben E. Kinga.

Ak sa niekedy k hre vrátim takto bude vyzerať asi takto. Keď sa dostanem presne do polky hry a pomaly ako sa bude začínať ten paškvil čo je v druhej polke hry, tak vyvediem naschvál nejakú blbosť a môj momentálny charakter ukončí hru už dnes legendárnou hláškou ... and so that's how my story ends...

Toto je v poradí trinásty komentár tohto exkluzívneho titulu od Naughty Dog, ktorý započal novú éru hier. Upustenie od „cartoonových" plyšákov a vstup do reálneho sveta sa im na poprvé značne vydaril. Hláškujúci Drake k je dosť veľký sympaťák, ktorý Vám prirastie k srdcu bez problémov. Na mňa pôsobil, že občas má viac šťastia ako rozumu, čo mu pekne dáva body na charizme. Som rád, že autori si išli vlastnou cestou a z Drakea nespravili druhého „Indiana Jonesa" alebo „Laru Croft". Možno už tu nijakými novými informáciami neprispejem a možno už všetko bolo povedané ale i tak sa chcem podeliť o svoje čerstvé dojmy.

Príbeh sa točí okolo honby za zlatom legendárneho mesta Eldorádo. Dej sype ako hodinky, žiadne zbytočné vykecávačky. Občas nejaký zvrat v deji, občas humor. Vedľajšie postavy ale aj antagonisti sú dobre spracovaný a každý tam má svoj dostatočný priestor.

Akčná stránka hry je tiež fajn. Občas mi to ale prišlo prehnane akčné a to množstvo nepriateľov inklinovalo k „Call of Duty". Asi najviac ma sralo, že boli všade aj tam, kde nemali byť. Drake sa tvárí, že otvoril jedinú cestu do katakomb a hneď ako sa dnu dostanete, tak je plné bežných „npčiek" a strácalo to na „atmoške", že niečo objavujete. Jasne Drake zahlási hlášku typu, že ty militanti sú úplne všade. To mi dalo pocit, že samotný autori nevedeli s čím tie katakomby vyplniť aby tie pasáže hráč jednoducho neprebehol. Pritom tam stačilo dať viac hádanok do hry alebo nejaké útržky informácií o danom mieste. Hádaniek mi prišlo, že ich je žalostné málo a tie čo tam boli boli tak primitívne, že to musí bez návodu splniť hocijaký „australopitekus".

Vizuálne spracovanie hry je vskutku krásne, škoda, to nebola skutočná džungľa ale len obyčajné lineárne polia obklopené džungľou. Celý dej sa odohráva v jednotvárnom prostredí, čo mi príde po čase nezaujímavé. Jasné sú tam aj momenty, ktoré Vám utkvejú v pamäti. Za mňa môžem spomenúť napríklad jazda na skútri cez potopené mesto alebo architektúra zopár významných lokácií.

Počas postupom hrou môžte aj zbierať takzvané „collectibles". Čo sú vlastne artefakty z pred kolumbovskej éri alebo z čias Španielskej okupácie. Škoda ,že im chýba nejaká skutočne hodnotná stručná informácia o danom predmete, ktorá mi ťa vnútorne nútila aby si mal ich fakt potrebu zbierať.

Súperi nepôsobia hlúpo a naozaj reagujú na hráča. Snažia sa ho obkľúčiť alebo znemožniť ľahký postup hrou. Skoro za každým od nich dostanete spŕšku granátov, čo ťa núti meniť kryt za kryt. Kryty sú ľahko ničiteľné či už ide o rôzne bedne alebo múriky. Samozrejme nie všetko ale niekedy som bol milo prekvapený aj tam kde som to nečakal. Toto sami strašne páči, tie drobné detaily, kto by to možno okomentoval známou hláškou, „pri tom taková blbosť". Naughty Dog vie presne čo mam rád.

Poznámky typu, že hra nezostarla príliš pekne, alebo je ťažkopádna, neberiem do úvahy. Hra na rok 2007 je skvelá aj dnes. Môjmu psku dala hra hra poriadne zabrať, čo bolo hlavne poznať na neskorom doskakovaní textúr. Ale i tak sa teším na ďalšie dobrodružstvo.

Odporúčam!

Na začiatok chcem povedať, že je ťažké hodnotiť hry od Amanita Design. Najnovší ich počin Creaks nebude žiadna výnimka. Pre mňa je to aj prvé zoznámenie s tvorbou od tohoto skvelého českého štúdia.

Ručne kreslená grafika a geniálny soundtrack chytí každého za srdce, čo vyrastal s rozprávkami z minulého režimu. Táto kombinácia vytvára unikátnu atmosféru vo svete hier. Bezdialogový príbeh pôsobí dosť jednoducho, ktorý pekne vygraduje do uspokojujúceho konca. Hrateľnosť spočíva v riešení nenáročných, občas aj trošku ťažších hádaniek. Po úspešnom vyriešení hádanky sa dynamický sfarbí hudobný podkres, ktorí je sám o sebe odmenou za víťazstvo. Autorov chválim za interaktívne obrazy, ktoré ma bavili občas viac ako samotná hra. Dĺžka hry by mala aj so zásekmi trvať max do troch hodín čo je ideálne pre tento typ hier.

Nieje pre mňa jednoduché hodnotiť hry takéhoto typu. Jedna polovica za mňa chce dať jasnú stovku za výtvarné a hudobné stvárnenie ale druhá ma problém, že ten unikátny pocit už nebude taký silný ako pri prvom hraní.
Nenechajte sa odradiť, že podstata hry je len v riešení hádaniek, sú tak skvelo spracované, že budú baviť a ľudí čo sa zvyčajne takémuto typu hier vyhýbajú. Nepozerať recenzie a vyhýbať sa spoilerom. Nech si každý tento unikátny skvost užije osamote.

Odporúčam snáď každému, komu sa hry nezačínajú s Assassin's Creed a končia Call of Duty sériou.

Rising Sun je prvá hra zo série Medal of Honor, ktorá sa po prvý krát zameria na takzvanú Pacifickú frontu. Osobne by som povedal, že hra je asi jedna z tých na ktoré sa časom zabudlo a aj v rámci sérii Medal of Honor. Možno je to aj tým, že sa nedá nikde v digitálnej forme zohnať. Vo svojej dobe hra bola často kritizovaná skoro v každom smere. Hráči rozmaznaný novou hernou sériou menom Call of Duty moc nedali šancu hre uspieť.

Hra sa začína útokom na Pearl Harbor, ktorý je pekne spracovaný ale príliš krátky aby ste si ho užili. V Pacific Assault je oveľa lepšia verzia Pearl Harboru. Potom sa pozriete na Filipíny, Guadalcanal, Singapur a nakoniec na Japonskú lietadlovú loď. Misií je tu celkom 9 čiže celkom krátka hra ale rozmanitosť misií je ale výborná.
Príbeh sa točí okolo jedného amerického vojaka, ktorý píše listy domov a tak vlastne komentuje čo sa vlastne okolo teba deje. Takže nič špeciálneho čo by sa vymykalo štandardom.
Milo ma ale prekvapilo, že každá misia má aj vedľajšie úlohy, ktoré sú Vám skryté a Vy ich musíte objaviť a splniť.
Hra je priam vyšitá koridorovka ale niekedy máte možnosť použiť aj nejakú mini vedľajšiu cestu.
AI npcečiek je podpriemerná ale aj tak moc neurazí, páčilo sa mi, že Japonci sa často odhodlali aj na čelný útok s katanou. Občas som mal problém v džungli určiť smer odkiaľ Japonci po mne strieľajú, keďže často boli zamaskovaný či už na stromoch alebo na zemi. Rozmanitosť zbraní je značne obmedzená ale rozhodne neurazí. Soundtrack hry tiež pekne dokresľuje atmosféru.

Rising Sun je podľa mňa viac príbehovejšia ako klasické Medali na počítač. Trošku exteriérmi a občasným humorom hra chytala Indiana Jones nádych, čo sa mi rozhodne páčilo.
Podľa mňa je hre zbytočne vyčítané veľa nedostatkov typu zastaranosť, slabá AI, grafika atď. Hra jednoznačne splní svoj účel, že hráča zabaví. Prostredie je dostatočne pestré, možno pre niekoho až nad rámec očákávania, takže nečakajte džungľu od začiatku do konca.

Grafika hry má to najlepšie za sebou, nieje vyložene strašná ale strašne tmavo neostrá , čo je možno spôsobené asi výkonom playstation 2. Preto odporúčam zahrať hru na PCXS2, kde pri správnom nastavení dosahuje PC kvalít.

Kratučké DLCčko, ktoré Vás zavedie prostredníctvom kováča do tajuplného labyrintu, kde Vaším cieľom je dostať do stredu a zlikvidovať zabudnutého lorda. Labyrint otáčate pomocou pačiek tak, aby ste mali voľnú cestu do stredu. Spoločnosť budú robiť len dosť silný kostlivci a duchovia.

Zabudnutý lord aspoň nepôsobí tak genericky ako lordi v základnej hre. Žiaľ to je všetko. Nevidím dôvod to predávať samostatne, keďže je to strašne kratučké a myslím si, že to malo byť zakomponované už v základnej hre.
Pôsobí to ako umelo vytiahnutý content z hry a predávaný ako DLC.

Lords of the Fallen mal byť predkrm pred souls hrami. Hra je že vraj prístupnejšia k hráčom s nula skúsenosťami, čo ma popravde presvedčilo. Z videí som videl len pár minút a už tam to vyzeralo skvelo. Tak ako to teda nakoniec dopadlo?

Žiadna sláva :/, začiatok hry ma priam ohromil a postupne to opadalo, až som vytriezvel. Grafika hry sa im fakt podarila, pár nádherných scenérií krajiny si aj budem pamätať. Možno aj to, že vybavenie komnát a iných drobných vecí je krásne zničiteľné. Soundtrack tiež obstojný, i keď za zmienku stojí možno iba main theme.

Na začiatku máte na výber z troch povolaní plus tri druhy magie a to je tak všetko. Main charakter Harkym, vyzerá zaujímavo, ale je to tak neskutočné plochá postava a reálne sa ani nič nedozviete, takže budete sa mať problém s ňou stotožniť.
Postavu si expíte, potom body rozdeľujete, farmite po truhlách svoj gear, ktorý je fakt krásny a hneď na začiatku si pripadáte už ako badass! Svoje zbrane a výstroj môžte meniť podla potreby, keďže čo zoberiete už nevyhodíte z inventára. Takže si môžte presne prispôsobiť postavu k svojej potreby bez ohľadu čo ste si na začiatku zvolili, možno až na mágiu. Možno najprv sa mi nepáčilo, že máte celú zbrojnicu pod kabátom ale postupne som si zvykol. Veľký počet rôznych zbraní a ich kombinácia pri tuhých bojov malo svoje čaro.

Takzvaný lordi, sú pre mňa sklamaním, nič čo by stálo za zmienku, pôsobia genericky. Prostredie je málo variabilné čo vlastne máte len jeden malý hrad a okolie plus druhý realm, ktorý je ešte viac generickejší. Moc k tomu ani nepridá, že musíte raz za čas medzi nimi pendlovať. Mála rozmanitosť nepriateľov, žiadna kreatívna snaha, s čím by nás autori hry prekvapili.

Príbeh je fakt hrozný až priam hlúpy. Máte možnosť zbierať takzvané audio svitky, ale sú tak nezaujímavé a kolkokrát nepodstatné k príbehu, že ani nedotvárajú už tak biedny lore. Postavy typu Yatka alebo ten čiernovlasý Medivh (nwm ako volá) nemá cenu ani komentovať.

Keď to tak zhrniem, tak najviac hru zráža príbeh, malá variabilnosť prostredia a generickosť.
Hru som dal dokonca ,ale už teraz viem, že sa k nej nevrátim.
Odporúčam len tým, čo idú čisto po gameplay feelingu, lebo ten sa im fakt vydaril.

Toto je moja prvá hra a zároveň prvá skúsenosť od Frictional Games, ktorú som mal možnosť vyskúšať a hneď na úvod môžem povedať, že je to pecka!

Začiatok hry nieje to čo by vás hneď presvedčilo, že máte do činenia s hrou, ktorá dostáva celkom vysoké hodnotenia, ale nejako sa sa hra musí začať však? Keď sa na to pozriem retrospektívne tak oceňujem, že autori do hry pridali aj kúsok toho reálneho sveta, čo prispieva k uveriteľnosti celej udalosti, čo sme svedkami v hre.

Z príbehu nechcem nič vyzrádzať, keďže na ňom celá hra stojí. Páčilo sa mi ako sa hra filozoficky zahrávala s myšlienkou čo robí človeka človekom a či to, že sme z mäsa a kostí je dostatočný dôvod. Samotný príbeh hry je dávkovaný postupne tak, že sa hráč ľahko ponorí do hry a s geniálnym soundtrackom je to slasť na zmysli.

Ocenil som, že prostredie je dosť interaktívne a umožní hráčovi dostatočne preskúmať každý roh hry a vyzobávať dodatočné kúsky príbehu roztrúsené po celej hre. Hráčovi občas budú robiť „spoločnosť" takzvané chodiace výjavy reagujúce na váš zrak, hluk a nedostatočné skrývanie. Keďže hráč sa nemôže brániť, je lepšie sa im vyhnúť a zbytočne nepriťahovať na seba pozornosť.
Raz za čas sa hráč stretne s momentmi kde sa má rozhodnúť ako sa zachová a o to viac ma mrzelo, že to nemalo v konečnom dôsledku vplyv na dej. Bolo to skôr v osobnej rovine hráča, či sa dokáže stotožniť s daným rozhodnutím. Možno vďaka aj tomu sa mohol hráč aj viac vžiť do hlavnej postavy. Záver hry bol pre mňa dosť šokujúci a možno až tam si mnohý hráči uvedomia svoju bezmocnosť.

Odporúčam všetkými desiatimi!

Tak sme sa dočkali, hratelná epizóda „rodinného" seriálu South Park. Príbeh epizódy sa točí okolo tzv. „new kid," ktorý sa prisťahoval do malebného horského mestečka South Park v štáte Colorado. Možno to nieje hneď na začiatku jasné ale v mestečku zúri urputný boj medzi ľudmi a elfami o takzvaný „klacek pravdy." Tento „konár" prepožičiava neobmedzenú moc nad všetkým. Ako nováčik v meste si prinútený sa zapojiť ku konfliktu, keďže tvoji rodičia chcú aby si si našiel v mestečku nových kamarátov. Príbeh sa pomaly zvrtne do obrích absurdít ako je u seriálu zvykom a kde budete len krútiť hlavou a zabávať sa nad tými nechutnosťami, čim je hra celá prešpikovaná.

Celková hratelnosť stojí na ťahovom rpg systéme, ktorí ako viem veľa ludi po čase rýchlo omrzela, lebo bojuje sa pomaly na každom kroku a opakovaná repetitívnosť niekedy človeka dohána k šialenstvu. Po čase, keď získate nových „companions" a aj nové triky, tak hratelnosť chytí druhý dych. Ocenil som, že mi hra dovolila volný pohyb a tak som mohol preskúmavať celé mesto. Neskutočné množstvo zbytočností budete hromadiť v inventári, ktoré často zabavia svojim popiskom alebo nejakým odkazom na „pop kultúru." Dĺžka epizódy je adekvátna a ak tomu pripočítate vedľajšie questy a opakovateľná hratelnosť za inú classu, tak budete mať pocit, že je to tak akurát. Hra obsahuje všetko čo od South Parku očakávate.
Ešte by som dodal, že ten „medieval" soundtrack je vinikajúci, raz dva vtiahne do hry.

Neviem či hru môžem odporučiť aj hráčom čo South Park nepoznajú, lebo občas je ten ich nechutný humor cez čiaru. Na záver len dodám, že All hail King Douchebag!

Gran Turismo 2 patrí medzi najlepšie hry, ak nieje najlepšia hra, čo môžte na Playstation 1 si zahrať. Svojou komplexnosťou, pocitom z jazdy a mnohými iným vecami, na ktoré sme doposiaľ neboli zvyknutý. Mnoho hráčov sa k hre stále vracia, čo z hry robí nesmrteľný klenot medzi automobilovými hrami.

Grafikou hráča určite neosloví a nových skôr odradí. Tá ma svoje roky najlepšie za sebou a nieje to „TO" na čom hra stojí. Je to práve hrateľnosť a množstvo všelijakých možnosti čo hra na svoju dobu ponúkala. Mňa ako neschopného pretekára, ktorý ma problém s každou prudšou zákrutou, nesmierne oslovila. Množstvo aut, ktoré hra ponúkala bolo priam neuveriteľné! Každý automobilový nadšenec (ja nie som) si príde na svoje.
Hra je rozdelená na dve časti. Takzvaný „Arcade" mód, kde si vyberiete a auto a okruh a jazdíte si. Sem si môžte zahrať aj s kamarátom na splitscreene. Potom tu máme „Simulation" mód, kde si môžte vyskúšať profesionálnu kariéru pretekára. Možností je tu naozaj mnoho. Aby hráč mohol závodiť a aj mal prístup k rôznym autám, musí si spraviť najprv autoškolu a to podľa licenčných kategórií. Začínaš s nejakou šunkou a postupne si šetríš prachy, vylepšuješ auto, nakupuješ ďalšie až z teba sa stane najlepší závodník.

Aké jednoduché, že? No najprv sa musíš skutočne naučiť jazdiť ak chceš vyhrávať. Každé vozidlo je iné a aj chvíľu trvá kým sa človek adaptuje. Nejde ti to? Môžeš si natrénovať jazdu pred samotným pretekom. Potom ten pocit z výhry je nadmieru uspokojivý. Hráč tu dokáže utopiť množstvo času a stále sa hry „nepreje". Nudia ťa už klasické závodné okruhy? Môžeš si vyskúšať zajazdiť „rally". Výborne vybraté pesničky Vás vtiahnu do hry, z ktorej sa človek len s ťažkosťami vymaní.

Pozor hra je vysoko návyková, hráte len na svoju vlastnú zodpovednosť! Odporúčam!

Najprv chcem upozorniť, že hodnotím len kampaň hry a nie celkový zážitok zo StarCraft II.

StarCraft hry ma vždy obchádzali, vedel som, že existujú ale nikdy ma to k nim netiahlo. Možno kvôli tomu, že nie som moc dobrý RTS hráč. Avšak cez Vianoce sa mi naskytla kúpa celej trilógie za polovičnú cenu a tak som to využil.

Celkové spracovanie hry, ako býva u Blizzardu zvykom je na najvyššej úrovni. „Warcraftovsky“ skvelo spracované cinematic videá, ktoré dodávajú tu správnu atmosféru a ktorú máme tak radi.

Kampaň hry sa väčšinou točí okolo pomsty Raynora a tajomného artefaktu čo tu zanechali prastarý tajomný predkovia mimozemských rás. Tajomný artefakt sa však skladá z viacerých kúskov, ktoré bude treba vypátrať a získať. Nie sme však jediný čo majú o tieto kúsky kameňa záujem. Zlomený James Raynor ako hlavný protagonista kampane je prenasledovaný výčitkami svedomia, ktoré sa snaží pomocou alkoholu potlačiť. Nenávisť a hnev ho však ženú na cestu pomsty. Avšak by to nebolo medzi galaktické dobrodružstvo, keby sa do jeho cesty nepriplietlo XY vecí.

Jednotlivé misie mali pestrú hratelnosť. Napríklad misia the devil's playground alebo supernova boli v skutku svieže. Občas ste dokonca mali takú možnosť, že v niektorých misiách si určiť na ktorú stranu barikády sa pridáte. Pozitívne ma prekvapila aj možnosť si strihnúť pár misií za protosov. Charaktery postáv neboli až tak duševne plytké ako som očakával a aj mi celkom sadli. Možno by som ocenil trošku viac keby sa viacej objavovali ako hratelné jednotky. Viem, že to nieje „warcraft“ ale občas by to aspoň kampani viac sadlo. Počas misií máte taktiež možnosť získať nejaké tie výskumné artefakty, čo vám potom na základni pomôže vylepšiť a zdokonaliť útok alebo obranu armády. Tiež je tu možnosť odomknúť za kredity žoldnierov, čo som neustále počas hrania využíval.
Dialógy medzi postavami aj UNN News Broadcast videa boli naozaj super. Soundtrack hry taktiež nevybočoval z toho čo sme od Blizzardu zvyknutý. Odporúčam!

Takže moja púť je u konca. Blasphemous je výnimočná hra so svojou štylizáciu, svetom aj príbehom. Inšpirovaná španielskou architektúrou, kultúrou a tradíciami mesta Seville, odkiaľ aj pochádzajú samotný autori hry. Samotná hra si najprv musela prejsť „crowdfundingom“ aby sa nám dostala do rúk. Začo som strašne rád, že sa to autorom podarilo a tak nám hráčom dopriali okúsiť niečo nové a neokúkané.

Krajina Cvstodia je skutočne nepríjemné a veľmi depresívne miesto na výlet. Ponurá atmosféra nasiata oparom sebatrýznenia, ktorý niektorý obyvatelia krajiny považujú ako dar z nebies. Vy ako bezmenný kajúcnik so sľubom večného mlčania začínate svoju púť ako posledný preživší svojho bratstva. Deogracias, ako rozprávač a svedok veľkého zázraku ťa postupne vedie hrou. Takto nejako začne hráčova cesta za pokánim.

Ako hráč ste svedkom nevídaných javov a deformácií čo veľký zázrak napáchal na obyvateľov Cvstodie. Už pri strete s prvým bosom, hráč pocíti, že nebude len tak jednoduchá úloha zostať medzi živými. Ako postupujete hrou tak sa stretávate čo raz väčšími výzvami. Obtiažnosť bossov je skôr na subjektivite samotného hráča. Stačí sa len naučiť čo si môžete dovoliť a čo nie. Naozaj sú pekne spracovaný aj originálny. Toto bolo čo ma asi najviac priťahovalo k hre.

Po uštedrenej smrti hráč dostane pokutu vo forme zanechania svojich ostatkoch na mieste smrti, ku ktorým by sa mal vrátiť ak chce odstrániť svoj hendikep. Mne osobne sa pár krát stalo, že som mal svoje ostatky rozosiate po celej krajine a nijak zvlásť mi to nevadilo a určite vám to nebude brániť v postupe v hry. Frustrácia sa niekedy dostavovala vo forme mojej neschopnosti doskočiť na plošinu alebo sa vyhnúť nejakej prekážke. Stačilo si dať oddych, spraviť si čaj a neskôr pokračovať dokiaľ celý nevychladnem. Toto bol môj zaručený recept ako zdarne dosiahnuť konca hry.

Občas ale potrápila trošičku neskorá odozva vášho ovládača pri určitých pasážach, kde hra nič neodpustí. Niekto určite bude reptať, že koľkokrát sa musí vraciať a prechádzať tými istými lokáciami s respawnutími npcčkami, ktorý sú podmienený vaším uzdravením pri oltári alebo sa nedá dostať do Albera priamou cestou. Nič z tohto mi hru nedokázalo pokaziť a po čase ma to začalo aj baviť, keďže v lokáciach je možno nájsť veľa zaujímavých predmetov. Nikdy som nebol veľký zberateľ v hrách, ale v tejto hre som mal „vocatio interna“, že som to musel robiť. Vďaka predmetom sa dozviete po kúskoch o lóru daného sveta, čo sa oplatí.

Pre svoj meč Mea Culpa si postupne odomykáte schopnosti, to isté platí pre zdravie a manu. Všetko ale závisí či nájdete dané svätyne pre to určené. Takže ak chcete si svojho „svätého“ vylevelovať na max, tak exploration je nevyhnutná. Neskôr sa kajúcnik dostane k takým relikviám, že pekne spríjemnia prieskum lokácií. Ešte by som dodal, že hra má dva konce, true endings dosiahnete len v prípade ak budete plniť vedľajšie questy. Ja som osobne plnil aj questy ale aj tak som sa rozhodol pre ten zlý, ako zakončenie mojej púte mi to viac vyhovovalo.

V hre som utopil 25h a 52min na 91,25%. Za mňa je to dosť horúci kandidát na hru roku. Som rád, že v Game Kitchen mali skvelý nápad a dokázali to ukočírovať do zdarného konca. Už teraz som zvedavý na ich ďalší počin.

V roku 2004 v žánru FPS vyšlo mnoho kvalitných hier. Napríklad môžem vymenovať prvý Far Cry, Doom 3 alebo legendárny Half-Life 2. Na tieto hry už playstation 2 výkonovo nestačil. Takže ak si chcel v tej dobe „pskový“ konzolista zahrať nejakú dobrú strieľačku, tak nemal moc na výber. V tom roku čo som si vedomý vyšiel len Call of Duty Finest Hour a Killzone.
Killzone mal v skutku agresívny marketing. Mala to byť odpoveď od Sony na populárnu sériu Halo na poli konzol. Hra nakoniec obdržala dosť rozpačité hodnotenia od renovovaných magazínov ale aj od obyčajných hráčov.

Moje prvé zoznámenie s hrou bolo skvelé. Skvelé intro, ktoré ma pekne namlsalo a ešte lepším soundtrackom, ktoré vytvorilo priam nezabudnuteľnú atmosféru. Hneď v úvode som bol hodený do vojnovej mašinérie, kde som sa mal ubrániť postupujúcim Helghastom. Prvý pocit zo streľby bol úchvatný. V tej dobe som sa s ničím podobným nestretol. Pestrá paleta zbraní, animácie pri ich prebíjaní a aj ich vzhľad bol veľmi príjemný. Trošku neskôr som si všimol, že hlasy parťákov ale aj hellghastov sú nejako v divnej zvukovej kvalite, čo bolo pre mňa dosť rušivý element. Ako som postupoval hrou, tak ma strašne mrzelo, že prostredie je nedostatočne interaktívne. Nič tu nemôžete poriadne zničiť, maximálne pár výbušných bedien a pár skiel a možno zopár predmetov. Keby tam vývojári zakomponovali aj trošku ničiteľné prostredie, tak by to hre strašne prospelo. V prvej štvrtine hry ste väčšinou v interiéroch, ktoré sú moc sterilne a opakujúce textúry, stále rovnaké grafity na stenách tiež moc nepridajú po čase na atmosfére. Našťastie, že keď som si myslel, že hre dochádza dych, tak pekne sa presunula do otvorených priestranstiev. Síce to bolo iba na oko a skutočnosti to bol iba ohraničený rovný koridor, to mi až tak nevadilo. Príjemne prekvapilo rôznorodé prostredie ako džungľa alebo horské plošiny. Džungľa bola strašne, lineárna, bez možnosti sa trocha stratiť a tak. Na konci hry sa tiež pozrieme aj na jedno prekvapivé miesto. Najpamätnejšie boli pre mňa hlavne Escape a New allies.

Ďalej čo stojí za zmienku tak, máte na výber aj z štyroch postáv za ktoré sa dať hrať. Postupne sa sprístupňujú ako postupujete hrou. Každá postava má iný arzenál a aj trošku môže zmeniť štýl hrania. Asi za najviac výraznú považujem Lugera čo je taký fakt dosť hendikepovaný Sam Fisher. Moc ale toho stealthu aj tak sa nedá využiť, lebo vaši kumpáni ťa aj tak prezradia. Stretol som aj dosť divnou umelou inteligenciou, raz Helghasti nereagovali, niekedy vás videli až skoro cez polku mapy. Pár krát sa mi ale aj stalo, že moji „nesmrteľný“ parťáci ma zachránili od mojej istej smrti pri nedostatočnom krytí,, čo bolo dosť príjemné.

Príbeh je dosť predvídateľný a aj strašne nudný. Človek po čase si naň ani nespomenie. Maximálne ma bavilo sledovať vzťahy medzi postavami v mojej partii.

Škoda, že autori nedostatočne využili potenciál čo by hra mohla ponúkať. Vedel by som si predstaviť napríklad využívanie aj vojenskej jazdnej techniky.
Na dnešnú dobu hra príliš zostarla. Nemá nič čo by mohla ponúknuť dnešným hráčom. Môžno ak tak maximálne, kto si chce pripomenúť a vyskúšať éru ps2 hier, ku ktorým sa ako mladý nedostal.

Sweeter than candy!

Hra SSX patrila medzi „launch“ tituly konzoly playstation 2. Vo svojej dobe jasne prezentovala čo nový playstation dokáže a aký výkonový posun sme sa dočkali. Nádherná grafika, vynikajúci soundtrack a výborné ovládanie robia z hry jednu z najlepších vo svojej dobe.

Ak si správne pamätám, tak táto hra patrila medzi prvé hry s ktorými som mal tú česť vtedy na novom kusu „hardweru.“ Ako ja nie moc športový fanúšik čo si sem tam maximálne zahral iba taký hokej, i tak ma hra dokázala osloviť. Napriek tomu, že som ani nebol asi ani cielená skupina potencionálnych zákazníkov.

Hneď zo začiatku musím oceniť, že hru môžte hrať aj v „coop“ režime s kamarátom, čo môže byť niekedy aj sranda pri vzájomnom súperení. Čo za zmienku stojí tak v hre sa nachádzajú dva módy s ktorými si budete odomykať „content“ v hre. Prvý je klasický, že kto príde do cieľa prvý tak výhra. Reálne môžte postúpiť aj z tretieho miesta ale celý výherný „content“ nedostanete, takže ak chcete získať všetko, tak musíte byť vždy prvý. Výhra, je vždy v podobe nejakých nových trikov, customizácie postavy, nejakých „experience“ bodov a prístup k novej trati. Druhý mód hry je o tom, že musíte spraviť čo najviac „crazy“ trikov, ktoré sú hodnotené bodmi a podla toho získate umiestnenie v tabuľke. Ešte sa tu nachádza takzvaný freemode, kde nie ste obmedzovaný časom ani súpermi, skôr slúži ako nácvik a preskúmanie trati, tak aby sa dostala pod kožu.

Hrať tu môžte až za osem postáv, ktoré reprezentujú každý kút sveta. K niektorým máte prístup hneď na začiatku hry a iné zas musíte získať. Každá postava má iné vlastnosti, niektorá je dominantná rýchlosťou ale mizerná svojou stabilitou na snehu. Herných tratí by tu mohlo byť oveľa viac, dokopi je ich tu šesť klasických, jedna „warmout“ a dve bonusové. Napriek tomu sú dostatočne prepracované a každá ma svoju unikátnu hratelnosť. Trate sú prešpikované rôznymi rampami, zábradliami a aj často krát nejakými šialenosťami. Trať Tokyo Megaplex je toho dôkazom. Jedine asi Elysium Alps a Snowdream sú také klasické. Moja k srdcu najbližšia bola Merqury City Meltdown, kde sa mi strašne páčilo prepojenie trate a mesta /new way to commute!/ Povedal by som, že kvalita tratí prevyšuje nad ich kvantitou. Ďalej sa mi páčilo niekedy vtipné hlášky komentátora aj samotná Váš charakter niekedy zo seba niečo vtipné dostane. Samotné triky môžu zo začiatku robiť problém ale časom sa to dostanete do rúk. Občas sa stane, že sa zaseknete o nejaký predmet, prekážku alebo stenu, ale našťastie tu máme tlačítko na vrátenie na trať.

Odporúčam hru aspoň vyskúšať, je to jeden z mnohých zabudnutých klenotov hernej histórie.

Príbeh hry pre človeka, čo nepozná zaklínača, môže byť trošku neprehľadným. Niekedy pri rozhovore zaznejú príliš veľa rôznych mien, až sa človek stráca kto s kým, kto proti komu. Z priamočiarej úlohy chytiť „kráľovraha“ sa stane tak trošku bordel, že sami neviete na ktorej strane vlastne stojíte a ešte k tomu Geraltova amnézia a máte zaručený recept ako odradiť nových potencionálnych fanúšikov zaklínača. Našťastie tam máme encyklopédiu, ktorá to ako tak trošku sprehľadní.

Linearnosť sveta je ďalším neduhom zaklínača. Vždy určená cesta kadiaľ ísť tiež moc neosloví hráčov. Inventár dosť neprehľadný, že niekedy budete mať problém nájsť danú vec čo ste zobrali alebo odmenu za nejaký quest. Čo sa mi hlavne nepáčilo, že hra Vás niekedy zahltí toľkými questami, že zostanete stáť dezorientovaný a neviete čo máte robiť. Kam prídete, tak Vám hneď hodia na nos nové questy. Potom sa stane, že niektoré nevedome nespravíte a to len kvôli tomu, že ste neboli upozornený, ktoré mate riešiť skôr a ktoré nie.

Súboje mi prídu oveľa lepšie ako v prvom diely. Viac akčnejšie a prístupnejšie k širšiemu publiku. Zo začiatku pomerne ťažká hra, ale postupne si vlastného Geralta vylepšíte tak, už len zopárkrát sa stane, že zomriete počas boja. Znamenia mi prišli o mnoho užitočnejšie ako v prvom diely. Už som bol nútený používať aj iné znamenia ako len Igni. Lektvary som používal hlavne počas vedľajších questoch. Pri hlavnej línií sa mi často stávalo, že som ich nemohol použiť, keďže Geralt potrebuje kľud na svoj rituál a veľakrát sa som bojoval s tuhým nepriateľom bez nich. Ekonomika v hre bola o ničom, potreboval som nejaké tie „orény“ na výstroj a v truhlici som mal nejaké predmety pri ktorých mi ukazovalo že majú vysokú hodnotu a keď som ich išiel predať dostal som za to s prepačením hovno. NPC modely postáv sa opakovali ako v predošlom diely, možno nie tak často.

Možno som napísal až moc hejtu ale akože hra ma i tak veľmi bavila a hlavne je znovu hratelná vďaka rôznym cestám v príbehu po ktorých môžete ísť. Odporúčam!

Samozrejme, kto si potrpí na grafiku, tak tu spasenie nenájde. Kto si chce zažiť pravý grafický stredovek, tak je na správnom mieste Na dvadsaťročnú hru stále vyzerá k svetu a mám pocit, že dokonca zreje ako víno.

Príbeh hry, ktorý sa začne nevinne hľadaním dcéry sa zvrhne na boj o vlastný život. hráč si bude musieť prejsť doslova peklom aby zachránil svoju dcéru. Moc postáv v hre nestretnete ale za to niesu tak ploché ako vo väčšine hier. Príbeh je trošku komplikovanejší na pochopenie a preto odporúčam si na nete nájsť ďalšie informácie. V hre sa nachádzajú veľa všelijakých príbehových útržkov, ale aj po ich prečítaní budete mať pocit, že vám niečo uniká. Asi od trištvrte hry sa budete môcť rozhodnúť či niečo spraviť alebo nespraviť a potom kam Váš koniec bude smerovať, takže opakovateľná hrateľnosť tu je aj s nejakými bonusmi. Avšak pri opakovanom hraní začínate v kaviarni ako sa Harry zobudil., čo môže teoreticky znamenať, že Harry je odsúdený tuto nočnú moru opakovať stále dookola, lebo Samael chce stále opakovať hru dokiaľ nevyhrá.

Hneď z úvodu hry budete mať pocit, že ste sa sami stratili a neviete kam ísť. Avšak hra Vás zo začiatku vedie za ručičku, ale neskôr budete musieť to byť Vy, kto musí byť viac iniciatívny. Dvojaký „realm“ Silent Hillu je pekne spracovaný, kde číha neistota na každom kroku. Nedostatok munície, lekárničiek a ktomu pripočítajte nemotorné ovládanie a máte výzvu na ktorú len tak nezabudnete. Hádanky sú spracované vynikajúco a aj celkom obtiažne. Monštrá sú monštrá pre niekoho strašidelné a pre iného vôbec. Čo môžem povedať, že každé jedno monštrum sa dá nejako odôvodniť prečo tam je. Zvuková stránka je tiež zvládnutá na jednotku.
Doteraz si pamätám pesničku z intra, Kaufmann theme a aj Lisa na konci.

Jedine v com som mal výhrady bolo, že hra často používa isté textúry interiérov a tak trošku stráca moment prekvapenia. Možno by som aj spomenul, že dvakrát sa nechcelo vracať späť do tých istých lokácii, ale ocenil som že hra sa ma urýchlila prechod z bodu B znova do bodu A.

Keď sa na hru spätne pozerám, tak mi ponúkla viac ako som očakával. Jednoznačne táto hra patrí k tým najlepším čo mohol playstation vo svojej dobe ponúknuť.

Nakoniec niečo z môjho finále https://imgur.com/a/dwpaCJy

Prvý CoD na plejko s podtitulom Finest Hour. Hneď na začiatku musím oceniť soundtrack hry, ktorý bol až neskutočne skvelý. Pekne dokresľoval atmosféru daných lokácií a dával dôraz na pribehovosť hry. Podľa mňa asi najlepší zo všetkých CoD Classic.

Kampaň je tradične rozdelená na tri frakcie. Jediný rozdiel je ten, že najprv hrate za Sovietov a končíte Američanmi. Hra ponúka aj multiplayer ale ten som nehral, keďže je to starší ps2 titul, tak pochybujem či vôbec ešte funguje.

Eastern Front
Kampaň tiež začína vylodením ale trošku je to inak spracované. Lepšie a či horšie neviem posúdiť, lebo obidve verzie mali niečo do seba. Počas tejto kampane hráte asi za tri postavy. Najprv nejaký šulin potom za tajničku sniperku a nakoniec za nejakého tankistu. Každý sa na začiatku nejako v skratke predstaví, že čo je zač. Tak asi už aj viete aká bude náplň sovietskej kampane.

North Africa
Kampaň za Britské ostrovy sa tiahne v duchu sabotáže a momentu prekvapenia. Hratelná je tu len jedna ničím zaujímavá postava, kampaň obsahuje až 4 úrovne a teda je najkratšia zo všetkých. Asi odtiaľto som si začal všímať nedostatky hry.

Western Front
A nakoniec tu máme Amíkov s ktorými budete pomaly ale isto tiahnuť bližšie k Berlínu. Kampaň je o level kratšia oproti Sovietom ale o to sú levely dlhšie. Väčšinou budete oslobodzovať mesta a dediny a nakoniec to vyvrcholí o záchranu mosta ako najrýchlejšia cesta do Berlína.

Prvý problém, čo si hneď všimnete je až neuveriteľne tupá AI Nemcov ale hlavne vašich „brothers in arms". Samozrejme, že Nemci svoju sprostosť vyvažujú svojim počtom. Na rozdiel od spojencov, ktorý vám lezú vám pred pušku do záberu a motajú sa tam kde nemajú a tým sťažujú postup v hre a určte sa stane, že kvôli ním sa dostaví frustrácia. Ako keby to vývojári vedeli a dali do hry povel uhni! Svojich parťákov môžete aj liečiť, čo ale neodporúčam, radšej si nechajte lekárničku pre seba. Ak budete mať kolegu vážne zraneného, tak musíte mu dať až 3 najväčšie lekárničky aby sa vyliečil! Hneď na to aj tak skape a príde náhrada. Ani raz sa nestane, že budete sám a jeden kolega z nich, ktorý komentuje postup hrou je aj tak nesmrteľný aj keď je vážne zranený. Dúfam, že Vás ani nenapadne ho liečiť!

Hra je plná bežných bugov typu nespustí sa skript alebo Nemci nereagujú správne, pásy na tanku sa nehýbu, z Nemcov padá loot v podobe amerického thompsona a ostatné grafické skvosty. V niektorých levelov, kde ovládate tank zas máte pocit, že ste nesmrteľný. Ďalší problém sú checkpointy, ktorých je strašne málo a od seba majú niekedy až kilometrové vzdialenosti a medzi to musíte oslobodiť dedinu, zneškodniť tanky vyčistiť veľké plochy od Nemcov a to na jediný záťah. Niekto to z hneď vzdá a niekto to bude brať ako výzvu. Ďalšia vec čo som si všimol, že ak zomriete a začínate od checkpointu tak vždy máte defaultnú výbavu, takže o ťažko získanu snajperku prídete. Hlavne ma to štvalo, že keď si hra vyžadovala pušku a nie samopaľ. Level dizajn bol celkom pekný, miestami trošku nedomyslený, tak napríklad treba odstráníť barikádu z cesty aby mohli tanky prejsť a pritom sa dalo prejsť pekne na okolo.
Takto vo výčitkách hry by som mohol pokračovať ešte dlho...

Z hry ako takej cítiť úplné iný feeling ako z pc verzie. Sem hra viac stavia na akože „príbehovosti" a je viac taká pomalšia a filmovejšia. Je lepšia ako klasické Call of Duty ? U mňa určite nie.

Z nostalgie som sa rozhodol si to zahrať znova a musím povedať, že ta hra nezostarla ako som predpokladal.
Samozrejme, že po grafickej stránke je to riadne „ RETRO “ ale na hrateľnosti nič nestratila. Cez emulátor beží skvele v 60fps a aj sa dá pekne natiahnuť na fullscreen.

Dokopy je tu asi 21 bojovníkov aj so skrytými. Všetko známe charaktery asi okrem dvoch. Prostredie je zaujímavo rôznorodé a príbehové pozadie bolo pre mňa nezaujímavé. Za zmienku stoja aj dva zábavné módy. Jeden je taký krátky fight koridor a v druhom móde zasa hráte divný volleyball.

Táto hra patrí medzi PS1 klasiky, ktoré sa oplatia zahrať aj v dnešnej dobe.

Katastrofálny jazdný model, príbeh ako z reklamy a monotónnosť misií. Tak to sú pre mňa tri veci čo mi ničili zážitok z hry.
Rôzne mini hry, grafika a hlavne živé mesto ma príjemne prekvapili.
Ak sa niekedy dočkáme pokračovania, tak by mali hlavne zapracovať na jazdnom modely
a optimalizácii hry, ktorá bola tiež hrozná.

Keď túto hru beriem ako filmový zážitok, tak skvelo funguje. Ak ju ale beriem ako hru tak sa stráca vo všetkom. Stovky, tisíce skriptov, nekonečné zástupy npc, ktoré nabiehajú pod jatočnú zbraň. Všetke nedostatky hry sa snažia zakryť WoW efektami aby človek zabudol na odpornú grafiku ale hlavne prečo tu hru vlastne hrá(pozerá). Príbeh je úplná klasika CoD hier. Čo sa rozhodovania týka, tak mi bolo úplne jedno kto prežije a kto umrie. Absolútne som nemal potrebu odôvodniť svoje rozhodnutie. Už som si zvykol, že CoD je ako brána, cez ktorú prechádza Hollywood do hier.

Čo si najviac zapamätám na tejto hre je ta svelá temná atmosféra. Málo svetla, úzke chodby, málo munície a všade pritomný mutanti v obrovskom podzemnom metre. Všade bola cítiť beznádej a strach obyvateľov, že sa nemusia dožiť ďalšieho dňa.

Príbeh hry ma moc nezaujal, kedže sa skoro trištvrte kampane sa snažíte dostať do mesta a z konca hry som bol celkom rozčarovaný (čakal som viac). Ocenil som aj to. že som sa mohol pozrieť na povrch (viackrát) a nadýchať sa tak jedovatého vzduchu.

V hre som nenašiel nič, čo by mi vyložene vadilo. Na väčšie bugy som nenarazil, maximálne bol občas problém s NPC, že nereagoval správne. Hru odporúčam!
Vybral som si zlý koniec, odpalil som rakety.

Najväčší problém tejto hry je ten, že sa asi po polovičke hry opakuje. Neustále prechádzanie tými istými priestormi človeka doženú k šialenstvu. Príbeh bol jedno veľké klišé, ktoré sa neustále opakovalo. FBA BSAA Veltro Terraigria(nwm ako sa to píše) je jedno veľké faux pas. Až to Veltro pri tom záverečnom mutantovi malo tú správnu atmosféru.

Hra sa hrala v celku dobre takže mi nerobilo problém vydržať dokonca. Iba neustálé preliezanie tých istých miest bolo fakt hrozné. V niektorých častiach lode bol level design skutočne nesmyselný, že som sa pýtal či môže byť niečo také aj na skutočnej lodi. Niektoré prvky som v hre celkom ignoroval, takže mi to tak nevadilo ako ostatným.

Postavy v hre boli celkom v pohode okrem tých dvoch blbcov, ktorý dali bodku za vážnosťou príbehu. Jill a jej obrovskú papulu som si užíval v každej scéne. Kozy, dudy, vemená, riťky som mal aj tak na hre najradšej.

Rise of the Argonauts
================
Čo je na tejto hre dobré? Skoro vlastne nič. Hráčovi sa snaží mylne narozprávať, že keď si hru kúpime, tak dostaneme klasické RPG s otvoreným svetom. Hráča sa snaží prilákať na atmosféru starovekého Grécka s olympijskými bohmi.

Hra je jeden veľký koridor. Neodpustí ani 1 meter. Nevidiťelné steny sú proste všade. Skoro samé bugy kde sa pohnem. Hlavne na lodi, keď výjdem na palubu a postava ide stále dopredu, bez toho, že by som niečo držal. Niektoré postavy (ako napr. ta čarodejka) sú úplne zbytočné. Bosovia su celkom v pohode. Čo už nieje v pohode je to, že čo je mrtvé, nech je mrtve a nie, že ich počas hry budete musieť znova zabiť.

Prvú časť hry moc toho nenabojujete a skôr budete len klikať. Potom v druhej časti a hlavne na konci bojujete až moc, ako keby to chcela hra dobehnuť čo zameškala na začiatku. Čo ma prekvapilo, že je tu celkom dosť brnení a zbraní aj keď to na začiatku tak nevyzeralo. Osobne som nevidel, nejaké zásadné rozdiely v jednotlivých brnieniach a zbraniach. Na RPG prvky som sa vysral. Neustále ma vytáčalo to zdĺhavé prepínanie.
Najprv menu, potom tak a tak. Vždy som poklikal čo sa dalo.

Príbeh je jedna sračka, presne tak ako ju američania maju radi. V nastaveniach nieje možnosť nastaviť si citlivosť myšky, čo by mi ani nevadilo, ale samá hra už od začiatku ma vysokú citlivosť. Musel som to vyriešiť v adresári hry. Grafika tiež nieje nejaký zázrak. Po zvukovej stránke hra na prekvapenie obstála. Dabing je skvelo spravený. Kamera občas neposlúchala.

Verím, že hra sa oveľa lepšie sa hrá na XBOX alebo PS, na ktoré bola hra vyvýjaná primárne. PC verziu proste neodporúčam.

Čo som si z hry odniesol ?
1. Tartaros vypadá ako po výbuchu chemickej továrne
2. Daidalos bol černoch
3. Achilles mal obojručný meč
4. Medúza a Perseus boli súrodenci

Deadly Dozen: Pacific Theater
=====================
Hru som dokončil asi pred týždňom, ale stále ju mám živo v pamäti. Doteraz sa čudujem ako som ju mohol dokončiť. Nie kvôli obtiažnosti iked miestami to bol fakt hardcore, ale nervami nad katastrofálnou AI

Začnem poporiadku. Dej hry sa odohráva v Pacifiku, kde bojujete proti japoncom. Dokopy je tu 12 levelov. Zo začiatku prvé misie sú katastrofálne ale neskôr sa to zlepší. Pred začiatkom každej misie, máte na výber asi z 8mich (možno viac, nepamätám) vojakov, s ktorých si vyberiete 4och a snimi začnete misiu. Ešte ich môžete aj vyzbrojiť ako chcete, podobne ako v H&D. Popravde som nezistil rozdiely medzi jednotlivými vojakmi. Vždy som si ich nahádzal podľa toho aký mi prišli pod ruku.

Hned v prvej misii som zistil, že som si hru zle vybral. Grafika bola celá hnusná a vôbec sa mi ani nepáčila, nie kvôli tomu, že je stará ale taká strašne tmavá a šedá. Tráva sa mi renderovala asi 2 metre od mojej jednotky, takže za behu je to pekne vidieť. OST hry je asi jediná kladná vec v hre. Dosť mi to pripomínalo niektoré staré hry čo som ako malý hral. Je tu aj možnosť hrať hru v tretej osobe alebo v prvej. Osobne som preferoval tretí pohľad.

Náplň misií bol dosť oničom 30% z hry ste museli niekoho zachrániť, 10% niekoho odstraniť a zbytok bolo vždy niečo vyhodiť do vzduchu. Už som si automaticky nabral výbušniny do inventára a to bez toho, že by som si prečítal ciele misie. Neskutočne veľa bugov v hre som našiel. Nechcem si predstaviť ako ta hra vyzerala bez toho patchu čo som si naištaloval. Prechádzanie cez steny, predmety bolo len špičkou ľadovca. Kamera často zachádzala do zeme cez textúry a tak. AI neskutočne zlá vaši kolegovia vás niekedy vôbec ani nechcú následovať, často ma bolel palec z neustáleho mačkania jedného tlačítka s povelom follow. Často sa zasekávali o také veci, kde mi ostal niekedy aj rozum stáť. Tam som najviac ocenil, že si môžete prepínať medzi jednotlivými vojakmi.

Často som sa zabával nad nelogickosťou niektorých vecí. Napr. vylodenie na pláži, pochopil som, že som mal sabotovať nepriatelské bunkre pred príchodom ostatných ale prečo priamo na pláži? Ako keby sa na Omaha Beach vylodili len štyria vojaci priamo pred bunkrami z úlohou ich zničiť, ked vieme dobre koľko krvy sa tam prelialo aby boli zneškodnené.

Za malé klady ešte považujem možnosť ovládania vozidla alebo tanku čo som absolutne pri tak zlej hratelnosti nepredpokládal. Ovládateľnosť postáv bola celkom príjemná.

Hra mi neskutočne pripomínala českú hru Hidden & Dangerous. Keby som to mal porovnať tak na H&D nesiaha ani po kolená. Takto sa teda v pacifiku nebojuje!

Mass Effect
==============
Pred nedávnom som mal možnosť skúsiť toto skvelé RPG od Bioware. Hneď na začiatku som si vytvoril vlastného Sheparda a učinil som ho vojakom.

V hre dostanete vesmírnu loď Normandy, do ktorej si treba najprv nazháňať posádku. V hre je rozpísaných kopec vecí v kódexy, aby sme pochopili o čom je vlastne Mass Effect Universe. Systém levelovania postavy je jednoduchý a nijako moc komplikovaný. Väčšie starosti som mal už so zbraňami. V hre som vôbec nepocitoval nutnosť výmeny zbraňe za lepšiu. Nad rôznymi prídavnými vecičkami na zbraňe som sa vôbec nezaoberal. Prišlo mi to celkom zbytočné a nejaký väčší vlyv som nevnímal. Občas trebalo zmeniť náboje za účinnejšie ale rozdiel medzi druhmi nábojmi napr. piatej rady bolo nepatrné. Po čase neustáleho plnenia inventára zbraňami a rôznými vylepšeniami sa mi v tom absolutne nechcelo hrabať čo je o trošku lepšie a čo nie, rozkladať každú jednú vec ručne sa mi nikdy nechcelo radšej som to popredádal za 1 min ako rozkladať do večera. Kupovať veci u obchodníkov sa oplatí len pre míňanie peňazí, ktoré v hre moc nevyužijete. Lepšie veci sa v hre dajú nájsť bezproblémov.


Na palube lodi máte celú posádku, ale počas misií môžete aktívne využívať iba dvoch členoch, ktorý vás budú poslúchať. Vždy som si zobral jedného, ktorý ovládal psychiku a druhého člena, ktory zas rozumel technológii. Takže som nemal problém vôbec zničím. So svojom posádkou počas hry vediete rôzne zaujímavé dialógy, takže máte pocit, že postavy si žíjú vlastným životom a majú vlastné problémy, ktoré sa znažia vyriešiť. Čo sa mi páčilo, že v hre je celkom dosť možností rozhodovania sa. Občas je to len, či nejaké veci vyriešite po dobrom alebo po zlom, ale niekedy musíte učiniť oveľa väčšie rozhodnutia, ktoré majú aj dôsledky. Prestrelky v hre sú pekné, nepriatelia sa kryjú za šťítmi, nebežia priamo na porážku. Nejaké väčšie bugy v hre som neobjavil.

Príbeh hry je vlastne o tom, že sa snažíte dolapiť bývalu spektru a zradcu Sarena, ktorého nahánaťe skrz celú galaxiu. Popri príbehu máte kopec vedľajších questov od aliancie alebo od neznámych, ktorých len stretnete a chcete im pomôcť. Mapa galaxie je celkom veľká, máte tu na výber dostatočný počet slnečných sústav. V každej jednej sústave môžete jedno miesto navštíviť, raz je to opustená loď , asteroid, nejaký mesiac alebo normálna planéta. V slnečnej sústave skenujete planéty a hladáte nerastné suroviny alebo nejaké informačné disky. Doteraz neviem či ta zbierka informačný diskov mala v hre väčší zmysel alebo to bolo len tak, aby sa v hre niečo zbieralo. Na prieskum planét slúži terenné vozidlo. Vozidlo bolo občas neohrabané a niekedy sa aj blbo ovládalo, ale po čase som si zvykol. Na planétach moc toho neuvidíte, sú celkom prázdne. Niekedy počas hrania vedlajších úloch sa dostavý stereotyp, nie kvôli tomu, že questy sú rovnaké. Hlavne kvôli tomu, že všetky jaskyne, komplexy a opustené vesmirné lode sú rovnaké a občas upravené len na oko.

Grafika hry je pekná a aj pekne pôsobí. Zvuková stránka hry je výborná, pekne sa mení podľa okolností alebo podľa vašho rozhodnutia, čo pekne upevňuje príbeh. Dabing je tak dobrý, že im uveríte každé slovo čo povedia.

Command & Conquer: Generals
===========================
USA
Dobre ovláda vzdušný priestor. Má klasické bombardovacie lietadla. Najviac som ocenil možnosť výroby vrtuťníkov. Vo veľkom počte sú skutočná smrtiaca zbraň. Má najlepšiu pozemnú obranu proti vozidlám. Väčšina kampaňe sa odohráva v Kazachstane, kde bojujete proti jednotkám GLA. Bojové vozidlá sú celkom účinné a možnosť ich vylepšiť zvyšuje to na ich účinnosti. Závislá je dosť na elektrickej energii, takže dávať pozor.

China
Pre mňa to bola najťažšia kampaň. Hlavne posledná mapa bola zabiják. Všetko záviselo na postavení správnej obrany a čo najkratšom čase zlikvidovať zbraň hromadného ničenia. Čína má veľku silu v pozemnom boji. Má dostatočne veľký výber bojových vozidiel, ktoré su účinné hlavne na GLA. Vzdušnom priestore je to už horšie, lebo má vlastne len MIG stíhačky. Atomovka je klasická raketa, ktorá vie urobiť celkom veľké škody, ak je správne umiestnená. Obrana je silná hlavne na pechotu, takže odporúčam vždy postaviť vedľa gulometnej veže aj bunker, kde treba umiestniť jednotky s raketometom.

GLA
Sú to akási skupina teroristov,ktorá sa snaží svoje nedostatky vyrovnať svojím počtom. Používaju hlavne biologické zbrane. Sú účinne hlavne na pozemné jednotky, ktoré v jednej sekunde dokážu vyhubiť aj celú armádu. Síce nemajú lietadlá, ale zato najsilnejšiu protilietadlovú obranu. Často používajú rôzne zabotážne jednotky, ktoré dokážu pekne zavariť. Vôbec nepotrebujú energiu a každá postavená budova má atomový kryt.

Dokopy je v hre 21 misií. Za každú stranu 7 levelov. Každý level sa snaží byť originálny ale v celkovom znení sa kampane kopirujú. Niekedy sa stalo,že ked mne nepriatel bombardoval jednotku, tak vôbec na to nereagovala a v pohode sa nechala zničiť. Zásoby sú najcennejšia a zároveň jediná surovina na mape. Nachádza sa v obmedzenom množstve, takže sa rýchlo minú.Grafika hry je celkom u mňa rozporuplná. Na jednej strane pôsobý celkom príjemne ale pechota je zobrazená skutočne odporne. Vidíte len škaredý skin postav, ktoré držia nejakú palicu alebo niečo neidentifikované. Zvuková strána je výborná pekne dokresľuje atmosféru. Mapy sú pekne spracované, budovy v mestách držia celkom veľku výhodu pre GLA, kde využije šírku ciest medzi budovami a dokáže s ľahkosťou zničiť akúkoľvek veľkú armádu.

Hra má najlepšie roky za sebou, ale stále ponúka výbornú zábavu.