Je až neuveriteľné, ako ľahko sa dokáže fungujúca hra "znetvoriť" nepodareným datadiskom. Veľmi kolísavá náročnosť (väčšinu času za predatora na normal s prstom v nose, no za človeka najmä ku koncu frustrujúco ťažké, za predaliena sa pre zmenu úplne ľahké momenty striedali s ťažkými.), s občas veľmi neprehľadným leveldizajnom, skripty, ktoré nepriateľov vyčarujú zo vzduchu a za chrbátom, absolútne nefungujúca AI spolubojovníkov (môj "kamarát predátor" ma asi 4x zabil plasmacasterom, lebo v mojom smere zahliadol aliena, ale dvere si otvoriť nevedel), to všetko je len krátky súhrn toho, prečo tento datadisk vôbec nehrať.

Mohol by som pokračovať a spomenúť napríklad to, že skripty fungujú tak trochu random v zmysle, že niekedy sa spustia skôr, niekedy sa spustia neskôr, niekedy na hráča (doslova) hodia nepriateľov viac, inokedy menej. Nehovoriac o tom, že akákoľvek atmosféra, pre ktorú som si Aliens versus Predator 2 obľúbil je už v prvej minúte hrania zabitá štylizáciou hry do čelenia návalu nepriateľov ako, keby šlo o Painkillera. Hra však na takéto čosi nie je uspôsobená a umierať sa dá naozaj ľahko. Preto je naozaj chybou dizajnu, keď všetky boje nakoniec prebiehajú štýlom quicksave, smrť, quickload (viem odkiaľ idú nepriatelia) zabitie nepriateľov, quicksave a zas sa kúsok pohnem, smrť, quickload...

Asi jediné skutočné plus datadisku spočíva vo veľmi pevnom príbehovom prepojení všetkých troch kampaní, sledujúc tie isté udalosti z troch rôznych pohľadov. Problém je, že hoci má každá postava svoje tri kapitoly, buď sa dajú prejsť za pár minút (asi najlepšia bola za chestbustera, no trvala niečo 10+ minút) alebo v nich hráč strávi dlhší čas len pre neustále frustrujúce umieranie, no i tak hru prejde (alebo vyhodí z okna) za pár hodín. Páni vývojári, takto sa hry skutočne robiť nemajú....

Po rozsiahlej virtuálnej turistike v sivastých exteriéroch (i interiéroch) Morrowindu, pôsobí Tribunal ako nejaké hračkárstvo, či zmenšený model niečoho, čo by malo byť hlavným mestom provincie - Mournhold. Skutočne, za dve námestíčká, dve malé štvrte s domami a akúsi vilu s átriom (ktorej neviem prečo hovoria palác), by sa hanbil aj Ald'Ruhn.

Našťastie táto nechcená grotesknosť scháza z hráčovej mysle vďaka atmosfére a príjemnému, architektonicky osobitému vzhľadu mesta a chrapčivé dunmerské: "Mournhold, city of light, city of magic!", pôsobí pravdivo. Naozaj je radosť skúmať a plniť miestne questy, ktoré majú veľmi príjemný charakter, či už sa jedná o špehovanie neverného manžela, riešenie nákazy alebo moje obľúbené divadelné predstavenie, kde kniha, ktorú si má hráč naštudovať na repliky, sama o sebe pôsobí ako dobre napísaná detektívna poviedka.

Táto radosť z mestských questov ale netrvá dlho, aj preto, že je ich pár a aj preto, že (nielen) v rámci hlavnej línie sú hráčovým cieľom dungeony. Tie sa neprekvapivo všetky nachádzajú pod mestom a práve pod mestom v kanalizácii či ruinách strávi hráč najviac času. To by nebol problém, keďže prostredia sú špecifické a priechod nimi pomerne rýchly. Viac asi naštve nutnosť vracania sa do tých istých miest v rôznom štádiu questovej línie (napr. do dwemerských ruín vás pošlú 3x). Nehovoriac o tom, že to znamená aj respawn nepriateľov.

Nepriateľov pribudlo niekoľko druhov a spolu s nimi aj pomerne dôležité záležitosti, ako detailnejšie možnosti nastavenia obtiažnosti, kde hra konečne môže byť aj trochu obtiažna. Najdôležitejšou "kozmetickou" zmenou je ale zakomponovanie normálneho questlogu do denníka a odstránenie nejakých tých bugov (hoci pády do windowsu a občasné pády cez textúry sa konali i tak napriek poslednému patchu).

Celkovo mi pripadá Tribunal šitý horúcou ihlou a v porovnaní s Morrowindom ponúka len pár nutných vylepšení a absolútne nepatrný zlomok obsahu, ktorý je našťastie zväčša zábavný a lepší, než questy v pôvodnej hre, no hlavná dejová línia by i tak mohla byť premyslenejšia.

Stačilo nahrať málo, aby som bol svedkom toho, že BioWare sa poučili z z akejsi betaverzie herných mechanizmov prvej časti. Žánrová nevymedzenosť a s ňou súvisiaca ťažkopádna "neistota" sa vytratila v prospech dynamickejšej a rozhodne akčnejšej hrateľnosti. Tento obrat, ruka v ruke s vypustením Maka a brázdenia prázdnych "plastových" planét a tunelových dráh, spolu s vymenením kvantity vedľajších misií za kvalitu, pôsobí na mňa rozhodne ako posun k lepšiemu.

Dynamické prestrelky, vezúce sa najmä na príbehovom naberaní parťákov na "suicide mission", napriek rýchlej prekuknuteľnosti (nachystané bariéry a predmety na kryt) a nie vždy zábavnému level dizajnu, dokážu zabaviť a stereotyp ma neohrozoval. Môže za to asi aj rozumné striedané kľudných, "investigatívnych" pasáží, zameriavajúcich sa na rozhovory. Tu sa v mojich očiach Mass Effect 2 prvý raz potkol a za tie patetické hovadiny, čo občas lezú Shepardovi z huby, by som ho občas zastrelil. Dynamické sekvencie ponúkanej akcie v danom momente (vziať niekomu zbraň, omráčiť niekoho, aby iného nezabil, niekoho zabiť keď je otočený chrbtom atď...) dávajú Shepardovi možnosť trochu si reputáciu napraviť.

Trailermi a slávnymi hollywoodskymi menami hypované postavy parťákov sú veľmi podstatnou a samostatnou zložkou. A to nielen preto, že bojujú po boku Sheparda (AI sa našťastie oproti jednotke trochu zlepšila, ale stále to nie je žiadna sláva). Nie všetci si však zaslúžia cenu za autenticitu či zábavnosť. Na jednej strane je tu hyperaktívny, excentrický, nechcene vtipný, ale zároveň uvážlivý (a skvelý) Mordin Solus, meditatívny Thane, "paladinka" Samara (avšak vôbec nie tak čiernobiela!) a ešte aj tá "bit of a bitch" Miranda pôsobí ako zaujímavé oživenie. Na strane druhej klasický nigga soldier, sterilný Grunt (I need you Wrex!) alebo najpatetickejšia "drsná" crygirl Jack, pôsobiaca ako predvídateľný zlý vtip.

Príbeh ako mozaika vytvára naozaj veľmi hlúpy obraz a preto je zbytočné sa naň zameriavať a považovať ho za niečo úchvatné, no jednotlivé dieliky tejto mozaiky dokážu (v rámci tohto dnešného mainstreamu) pôsobiť zaujímavo, zábavne, atmosféricky. Čo viac ako hráč potrebujem? Navyše aj moja posádka vyzerá byť živšia a spokojnejšia ako kedykoľvek predtým, len keby ten Garrus toľko tie zbrane nemusel kalibrovať...

It was day before today and I remember it, like it was yesterday...

Sam & Max je vo svojej podstate šialenou, absurdnou hrou, tak šialenou, že Monkey Islandoproti nej pôsobí ako surový príbeh nemilosrdného pirátskeho života. Uh, no možno až tak veľmi nie. V každom prípade je Hit the Road plný prekvapení. Je evidentné, že príbeh je tu skôr taká účelová kulisa na navštívenie všemožných slávnych miest v USA, o ktorých nikto nikdy nepočul. Ale sú slávne!

Hra rozhodne nie je jednoduchá a pre svoju absurdnosť a množstvo dialógov hráča otestuje, či vie naozaj tak dobre anglicky, ako si myslí. Na tom asi stojí i padá veľká časť zážitku, pretože o humor tu ide v prvom rade. Množstvo narážok a popkultúrnych odkazov od absolútnych fastfoodových blbostí, po narážky na klasickú literatúru (napr. na Nahých a Mŕtvych od Normana Mailera) zároveň preukážu, či je hráčov rozhľad dostatočný na to, aby bol "cracked up". Niekedy však netreba v humore hľadať hĺbku, maniakálny sadizmus králika Maxa rozhodne nie je intelektuálnou záležitosťou a miestami až dadaistické vetné skladby psa Sama tiež nemusia vždy obsahovať "skryté" posolstvo.

Práve prostredníctvom dvoch dosť odlišných hlavných postáv, množstva lokácii a vtipného hlavného záporáka dokáže hra vytvoriť akúsi Monty Pythonovskú zmes humoru (tým ako dokázali byť u MP jednotlivé scénky absolútne odlišné podaním, (ne)pointou i (ne)kultúrnou rovinou). Ten kto chce a dokáže preniknúť do tohto ostrovtipu, sa bude baviť. Ten komu sadne čosi jednoduchšie, či nemá dostatočný rozhľad a vycibrenú angličtinu, bude asi tápať. Ale náročnosť by fakt mohla byť nižšia.

Po 13 rokoch od prvého stretnutia s Quest for Glory sa konečne moja púť skončila a ja mám celú pentalógiu za sebou. Je pravda, že v tomto prípade sa jedná o remake, ktorý nie je od Sierry, avšak nevedieť o tom, ani by ma nenapadlo, že za tým stojí niekto iný, tak precízne je tento remake prevedený.

Samotné prostredie a príbehové pozadie som už poznal z pôvodnej verzie, pri ktorej som však pre písané zadávanie príkazov vydržal len cca 1-2. I tak ma ale príjemne prekvapilo arabské prostredie Shapeiru, evidentne vytvorené na štýl rozprávok z 1000 a 1 noci. Štýl hry je pomerne zachovaný a aj nezjednodušená voľba rozloženia mesta má svoje čaro. Hráč totiž musí jednotlivé dôležité lokácie objaviť sám v spleti uličiek, to však po zakúpení mapy a stručnej orientačnej nápovede od obyvateľov mesta nie je žiadnou prekážkou. Skôr naopak, pôsobí to ako príjemná "objaviteľská výzva". Netrvá však dlho a hráč má zrazu všetky mestské lokácie objavené, postavy prekecané, (ne)dôležité predmety zakúpené. Tak sa logicky vydá do púšte.

Tam ma zaskočilo, že tie boje nie sú až také ľahké ako som si myslel, oproti jednotke sú komplexnejšie (viac kláves=viac úkonov) a zároveň aj najslabšiemu banditovi odoberám nejak primálo. Preto som hneď utekal za Uhurou do Adventurer's Guild trénovať a trénovať a trénovať... A nebola to jediná vec, ktorú som trénoval. O to smutnejšie vo výsledku bolo, že niektoré skilly som vlastne počas hry napriek tréningu nevyužil vôbec alebo len 1x. V rámci celej série mi prišlo, že práve tento diel mal asi najmenšie využitie RPG časti.
Druhou vecou bolo minimum lokácii v púšti. V podstate 4 a to je všetko. Zároveň mi prišlo ako ukrutne debilný nápad, že v istom bode v púšti sa svetové strany sa reverzne otočili, čo dosť znepríjemnilo orientáciu. No a samozrejme každý diel série má jednu absolútne nevtipnú a na nervy lezúcu postavu. V prípade Trial by Fire tento post jednoznačne vyhráva Keapon Laffin. :)

Po poriadnom tréningu, pobehaní všetkých možných lokácii, prekecnutí množstva postáv a splnenia nejakých tých úloh bol zrazu koniec dňa 3 a tak ako spomína Ajantis, nebolo zrazu čo robiť. To ma tak trochu šokovalo/zamrzelo, ale tie najbližšie som sa snažil stráviť "produktívne" tréningom. Neblahé predtuchy sa však naplnili a ja som musel vždy niekoľko dní čakať na to, aby sa vôbec niečo, čomu by som sa (okrem tréningu a zabíjaniu potvor v púšti) vôbec mohol venovať. Neviem či je to problém remaku a v pôvodnej hre hráč nestíhal tak rýchlo napredovať alebo je to v rámci vernosti predlohe prevzatý neduh, ale prostredná časť hry ma natoľko demotivovala, že som si musel dať od hrania pár dní pauzu.

Hoci adventúrna časť je pomerne dobre zvládnutá (no na to, že hráč vedie dialóg aj prostredníctvom kliknutia na seba, mohla hra nejakým spôsobom upozorniť) a z hry sála príjemná atmosféra (z tej príjemnosti vyplýva o čosi menšie nutkanie "naliehavosti" zápletky), práve kvôli prostrednej časti som zvažoval nižšie hodnotenie. Našťastie od momentu ako som zabil posledného elementála, dostáva hra druhý dych a opäť nastavuje tempo v ktorom sa stále niečo deje, kým neprídu záverečné titulky.

QFG 2 určite nie je dokonalou hrou a ani najlepším dielom zo série, no i tak určite vytŕča zo širokej škály adventúr nielen pre svoju silnú atmosféru, pre adventúry netypické RPG zložky, ale i pre "silu", ktorú tvorí pentalógia ako celok. A to napriek faktu, že určite hra mohla obsahovať lepšiu aplikáciu RPG prvkov a viacej adventúrnych úloh, aby stred hry nepôsobil na hráča demotivujúco.

Hra, ktorá je dôkazom toho, aký dôležitý je scenár. Hra, ktorá sa hrá ako kniha, ako mysteriózny/detektívny román, pri ktorom čitateľ zabudne, že sa nachádza kdesi na stoličke/na posteli, zabudne, že len listuje stránkami a pre dychtivosť s akou nasáva atmosféru, zabudne na čas, okolitý svet a napäto prežíva príbeh s hlavnou postavou a kladie si podobné, ak nie rovnaké otázky. Toto je jeden z tých prípadov, keď som prežíval dospelý príbeh Gabriela Knighta až s detskou dychtivosťou. Fantázia tú síce logicky nedostáva toľko priestoru, ako v prípade čítania kníh, no i tak pre svoju štylizáciu nahlodávania hráča, bude hráčova fantázia jeho spoločníkom pri hraní.

Na to aby taký ponor fungoval, treba viacero vecí, ktoré z môjho pohľadu GK spĺňa: už spomínaný dospelý príbeh, uveriteľnosť konania postáv, logickosť herných a príbehových postupov, dôstojnosť a logickosť lokácii tu sa možno GK mierne potkol africkým Beninom, sympatická hlavná postava atď...

Čo teda hre vytknúť? Možno náročnosť, pretože veľa aktívnych vecí má len zábavný/doplňujúci charakter a občas (ale fakt len občas) prišiel nejaký drsný zákys písanie tajného kódu tehlou na cintoríne,uf. To, že sa napriek držaniu pri zemi, nevyhneme trochu toho Indiana Jonesovského cestovania po svete. Možno to prirýchlo skončilo. Ale to je len malá daň za to, aký zážitok mi bol sprostredkovaný.

Napriek tomu, že v mnohom súhlasím s tým, čo v komentároch napísali napr. Jab a Marcusss, nedalo mi a po štvrtom dohratí (tentokrát s restoration modom) sa i ja chcem podeliť o svoj názor.

Ako už bolo spomenuté, narušenie čiernobielej filozofie SW bolo veľmi príjemným osviežením. Vďaka tomu aj hráčovi spoločníci najmä Kreia alebo Atton pôsobia oveľa uveriteľnejšie. Samozrejme, väčšinou majú svoju (temnú/svetlú) filozofiu, ku ktorej radšej inklinujú, to však neznamená, že je ich minulosť alebo prítomnosť bez poškrvny, bez vnútorných otázok a bojov. Vďaka tomuto narušeniu zaužívaných klišé sa spoločníci spolu s príbehom a atmosférou stali pre mňa tou najlepšou zložkou hry. Pri niektorých sa mi síce zdalo, že ich "prekecnem" nejak prirýchlo oproti iným, ale i tak sa s tým hráč nestretne v každej hre. Temná atmosféra ukazujúca galaxiu v akejsi beznádeji bez toho, aby bola táto beznádej demonštrovaná nejakým ubercool záporákom (i keď aj na záporákov príde) je tiež fajn, hoci zas ide mimo iného aj o jej zachránenie. Napísal som "mimo iného" a to preto, že to čo nás ako hráčov asi najviac zaujíma je osud hlavnej postavy a jej nevyriešená a nevysvetlené vzťahy z minulosti. A práve tieto osobné otázniky, ktoré ládovali vývojári do hráča jedna radosť a ja som sa chvíľami cítil fakt ako ryba pýtajúca si udica.

Možno aj vďaka tomu, aké to bolo pútavé som dokázal hre "odpustiť" či prižmúriť oči nad tým, ako fatálne škaredý a zlý bol ten koridorový lineárny level dizajn. Ako ma bugy napriek patchom vyhadzovali do windowsu, či sa moja postava nemohla pohnúť, nejaká postava sa zneviditeľnila, či nejaký rozhovor sa dookola opakoval a podobne. Alebo ako sa vlastne herná doba natiahla minimálne o polovicu len kvôli extrémnej kvantite, extrémne nezáživných a ľahkých bojov. Ako veľa vecí (i napriek restoration mode) pôsobilo osekane, či nedokončene.

Fakt ma ten príbeh, postavy a atmosféra museli neskutočne baviť, keď som napriek tomu výpisu toho, čo malo ďaleko od dobrého, dokázal hru prejsť 4x a neľutovať to. Škoda toho, že ten potenciál bol ešte vyšší a je neskoro plakať, že koho je jeho nenaplnenie vina. Ale i tak dokázali vývojári ukázať, že vytvoriť dramatické scény sa dá i nepateticky (tu si berte príklad commander Shepard!) a nahlodávať prostredníctvom rôznych filozofii a otázok hráča je zábavnejšie než mu dávať pred oči jasne odlíšenú modrú a červenú nálepku.

Samotný restoration Mod opravil a doplnil pár dôležitých vecí, niektoré konanie postáv je konečne zdôvodnené, iné je doplnené o možno nepodstatné, no za to zaujímavé detaily a momenty. Nie je toho nejak extrémne veľa, ale tie maličkosti potešia, teda až na pridanie niektorých nevýnimočných bojových momentov, ktoré sa však v záplave tých z pôvodnej hry stratia.

V QFG3 sa po prvý raz predstavilo malebné grafické spracovanie, ktoré dokázalo následne vyťažiť vizuálne maximum v štvorke a remaku jednotky, čím sa neskutočne prispelo k celkovej atmosfére. Samotný tretí diel v j v tomto tiež pekný, africké prostredie egyptských stavieb, savany či džungle je veľmi pekný, rovnako ako skúmanie tohto prostredia ruku v ruke s rozhovormi a adventúrnymi i RPG prvkami.

Oproti ostatným dielom je však príbeh akýsi poslabší, na začiatku to ešte vyzerá, že sa bude niečo intenzívne diať, ale následne akosi príbeh kompletne ustupuje do pozadia v prospech explore elementu. To by nebolo na škodu, ale priznám sa, vadilo mi, že "labyrint lesa/mesta", ktorý vlastne tvoril celý herný svet v dieloch 1,2,4, je tu nahradený náhodnými stretnutiami, ktorých nie je zas tak veľa (nerátajúc boje) a rozhodne nie sú tak zábavné. To tak trochu oklieštilo práve vyššie spomínaný explore element a celkovú nelineárnosť a rpgčkovitosť (hoci to nezmizlo).

Napriek tejto kritike je QFG3 stále dobrou hrou a neodmysliteľnou súčasťou série, s veľmi pekným prostredím a vizuálnym spracovaním, objavaním, ale bohužiaľ vlažným príbehom a určitou oklieštenosťou.

No Mafia here, we're Mafia-free...it's just you and me and Ted.E.Bear...Nielen veľmi chytlavý song robí tento diel zábavným. Titerné mafiánske machinácie a robenie si srandy z klasických dramatických scén na hrane (alebo za hranou?) zákona tu hrajú prim a hoci sa mi zdalo, že sa jedná o najkratší diel prvej sezóny (čiže veeeľmi krátky), neznamená to, že by bol zlý, ale i napriek vtipnej záverečnej konfrontácii som čakal asi čosi viac.

Napriek stále vtipnému humoru, zábavnému záporákovi, pastelkovým lokáciam i zaujímavému zakončeniu príbehu som nebol záverom omráčený. To je asi hlavne tým, že skôr než gradácie, som sa dočkal jednoducho ďalšej epizódy a mal som teda dojem, že sezóna svoje najväčšie triumfy podala už v priebehu sezóny (najmä epizódy 2 a 4).

Je verejným tajomstvom, že hry podľa filmov sú väčšinou len rýchlokvašky, ktoré kupujú rodičia deťom alebo nehráči, ktorí sa v naivite nechajú nachytať tým, že sa jedná o úžasné spracovanie ich obľúbenej značky/filmu. O to viac je prekvapením, že tento Harry Potter (hral som ich troch) asi ako jediný (nerátam Lego HP) prelomil aspoň trochu tú bariéru merchandising odpadu. Grafika je síce stará a škaredá, konzoloidnosť a nemožnosť nejakého serióznejšieho grafického nastavenia kričí "konzole!" a príbeh je tu tiež tak oklieštený, že človek neznalý knihy/filmu nebude poriadne vedieť o čom sa točí.

Devízou tejto hry je však určitá nelineárnosť spočívajúca v pobehovaní po čarodejníckej škole a jej okoliu (tých exteriérov je žiaľ pomenej), zbieraní kartičiek a prechádzaní úrovní, ktoré sú v podstate hodinami kúzlenia (a opäť obsahujú kartičky). Zväčša je to svižné a preto vôbec nie je otrava, nejaký ten level si zopakovať, či už pre lepší "rekord" (lietanie) alebo pozbieranie skrytých predmetov. Na pár hodín teda tento diel určite pobaví nielen mladšie publikum.

Je sranda koľko dokáže pridať na atmosfére mladícky, tak trochu melancholicky zlomený, hlas hlavného predstavitela. Atmosféra je totiž hlavnou devízou tejto noirovej detektívky. Postarala sa o ňu aj nenápadná ambientná hudba ako aj zasadenie do sivastých kontúr prostredia jedného sídla. Hra je pomerne jednoduchá a vďaka tomu aj krátka, ale príbeh aspoň dobre odsýpa. Chcelo by to už pokračovanie.

Asi najslabšia zastávka na púti druhou sériou, nesúrodosť humoru môže spôsobiť nielen vlažné prijatie hráčom, ale i rozpaky, že o čom sa to tam vlastne kecá. Vtipy sú tu navyše akési priveľmi politicky korektné až jemné (čítaj nevtipné), že som sa cítil takmer ako v Teletubbieslande. Krok vedľa Telltale...

Prišiel som, videl som, do sýtosti som si zastrielal. Čo viac napísať o hre, ktorá stojí a padá na neustálom (celkom zábavnom) masakrovaní stoviek nepriateľov za účasti predimenzovanej fyziky (čítaj nepriatelia lietajú všetkými smermi)? Gigantickí bossovia a paleta rôznorodých (a nesúrodých, ale v tomto prípade to nevadí) prostredí sú príjemným spestrením, ale kto vymýšľal spôsob likvidácie posledného bossa, by si zaslúžil pravítkom po prstoch.

Replayabilitu je tu zbytočné očakávať. Za výraznejší mínus považujem častú nutnosť vyzabíjať všetkých nepriateľov v sektore, kým sa otvoria dvere ďalej (párkrát sa pre bug ani tak neotvorili). Multiplayer, hoci vykrádajúci Q3:Arena dokázal v menších mapách s kolíkovačom na chvíľu zabaviť.

Po tom ako som si zahral zábavnu Chivalry is not Dead od tejto vývojárky, dostal som chuť na ďalšiu dialógmi a vtípkami naloženú jednohubku. To, že som sa zas tak veľmi nepobavil je možno dané hlavne tým, že 5 rokov rozdiel v dátume vydania je ú freewarovky robenej jednou osobou veľmi veľa času - kreatívnych a technických skúsenosti.

Mierne absurdný príbeh v mierne absurdnom svete dokáže občas pobaviť nejakým tým dialógom, ale i vo svojej krátkosti a stručnosti mi pripadá, že hra je šitá horúcou ihlou. Totiž i na svoju krátkosť má v sebe veľmi málo interakcie a textu, ktorý sa (ako spomína vo svojom komentári už Daemon) navyše pri predmetoch opakuje. Napriek tomu a hoci bez peknej grafiky hra dokáže pobaviť a v tomto prípade vďaka svojej krátkosti nenudiť.

V dobe, keď vyšiel CS: Condition Zero som jednoducho nechápal, že načo?! (Teraz už viem, že pre peniaze :D) Predsalen sa pomaly blížilo vydanie HL 2 a CS ako také naplno frčalo. To, že si mám zahrať singleplayer hry, ktorej zábava stojí na tom, že sme sa stretli 8 kamoši a krásne sme si spolu zahrali? Nie je to tak trochu na hlavu? Navyše v tak stereotypnej bezpríbehovej náplni na mapách, ktoré sú fakt určené LEN na multiplayer? A ešte v neskutočne zastaralej grafike?
To si musí niekto robiť srandu...

Plus je teda v zásade v tom, že to obsahuje i CS 1.6 a pre ľudí, ktorí v tej dobe ešte nemali pravidelný prístup k internetu (napr. ja) si môžu k pár živým ľuďom doplniť nejakých tých botov.

Poslušných adventúrnych poslíčkárov, ktorí bez odvrávania zachraňujú minimálne dávnych priateľov ak nie rovno celý svet je obrovské kvantum. Preto poteší každá postava, ktorá nezabúda na vlastné ego a absurdné sebaobetovanie je jej cudzie. Už z krátkeho úvodu hry je patrné, že toto bude ten druhý prípad a hráč sa teší najmä na šťavnaté dialógy. Škoda, že v praxi je tých lepších momentov menej ako buď príbehových premostení (ok) alebo jednoducho zbytočných a nezaujímavých(nie ok). Hra pritom neovplýva takou dĺžkou (čítaj - je krátka), aby sa nedala zaplniť nápadmi. Nie, že by bola úplne bez nápadov, samotná hlavná postava, rovnako ako jej motivácia - vytvorenie cirkusu, nie je na zahodenie. Rovnako ako niekoľko scén, ktoré si pýtali hrdinu, ale žiaden nebol po ruke. Len ten herný svet a niektoré nehráčske postavy sú jednoducho fádne alebo pôsobia nedokončene. A to je rozhodne škoda.

Nezainteresovaný pozorovateľ by hráčovi tejto hry (najmä pasáže s obliehaním Gondoru a Harradčanmi s Múmakmi)len ťažko uveril duševné zdravie a už od pohľadu by mu skôr pripisoval amok. Prečo by predsa zdravý človek tak strašne bušil do myši a klávesnice? :)

Tak ako v prípade väčšiny hier, ktoré sú vedľajším produktom filmu i ty nie je hrateľnosť nijak strhujúca alebo originálna a hráč tak väčšinu času trávi tým, že robí z Gandalfa/Aragorna etc. neskutočný mlynček na mäso. Nepriateľské vlny sa skutočne valia bez pardónu po desiatkach a hráčom ovládana postáva postupne naberá skúsenosti, za ktoré si kupuje symbolické vylepšenia (silnejší útok na blízko/na diaľku a tak).

Problém nastáva v momente, keď sa hráč rozhodne, že vzhľadom na výber postáv vyskúša postupne počas rôznych levelov všetky postavy. V určitom momente (napr. tunely mŕtvych) totiž zistý, že miesto trochu toho a trochu tamtoho mal levelovať jedného junáka a teraz mu to sakra chýba. V boji s kráľom mrtvých som si užil rozhodne tréningové peklo, spotil sa, ako keby som tam stál v reále, kým som sa naučil vykrývať všetky zásahy a nájsť ten správny moment na útok. Náročnosť je v istých momentoch skutočne vysoká a o to nepríjemnejšia, že hra sa ukladá len v checkpointoch a kamera si občas dá nejakú tú chaotickú vývrtku. TO čo na jednej strane hráča frustuje, ho zároveň i motivuje a ja si spomínam ako som koncom augusta 2004, celý spotený a červený v tvári takmer nedýchal a konečne pri xtom pokuse prešiel už nejakú tú nepríjemnú pasáž.

Suma sumárum, nejednať sa o LOTR tému, asi by som sa do hry nikdy nepustil. I s takýmto prižmúrením oka sa však nejedná o žiaden výkvet videoherného priemyslu.

Pozrieť sa na svet C&C iným pohľadom, než z vtáčej perspektívy znel ako lákava ponuka. Je smutné, že výsledkom je dosť primitívna, leveldizajnom i hernou náplňou neskutočne zastaralá a sterilná akcia. Vo veľmi stereotypnom prepletenci sivých chodieb s občas commanderovsky krikľavou miestnosťou či fasádou budovy, trávi hráč neskutočne veľa času úmorným zbieraním žltých prístupových kariet, aby otvoril dvere kdesi na druhej strane levelu a tam mohol zas brázdiť chodby na nájdenie červenej prístupovej karty atď...

Za čias Dooma sa to ešte dalo považovať za ok, ale v roku 2002 je to už tak trochu passé. Ani nepriatelia si priveľmi nepotykali s termínom A.I. a tak len v celkom hojnom počte nabiehajú na hráča kde sa dá. A to, čo sa tvári ako pravidelné striedaní lokalít, je v zásade takmer stále to isté, pretože prevažná väčšina hry sa odohráva v budovách, notoricky známych zo strategickej série. To bol možno na prvý pohľad ušľachtilý zámer, dovoliť hráčovi stať sa "mravcom" v tom istom prostredí, no v praxi to vedie len k neustálemu opakovaniu sa a nezábavnému gameplayu.

To čo bolo v mojich očiach na hre asi najlepšie, bol multiplayer ponúkajúci boj GDI vs NOD (ako inak, že?), v ktorom hráči si hráči za tibérium mohli kupovať a bojovať za pomoci rôznych vozidiel a iných jednotiek známych z C&C. Ani to však nepomohlo hre k tomu, aby sa o nej dalo hovoriť inak ako o chabom priemere.

Bionicle ako typické "husté" chlapčenské lego mohlo v rukách skúsených Traveller's Tales dopadnúť vzhľadom na tému pomerne fajn. Bohužiaľ sa jedná o klasický rýchlokvašok behom vývoja iných hier. Grafika neohúri, hrateľnosť priveľmi nezabaví. Pohľad cez plece v štýle Gears of War, by s menej chodníkovým a stereotypným leveldesignom priniesť aspoň mierne nadpriemernú hru. Takto však zabaví len nadšencov a decká, ktoré toho zatiaľ priveľmi neodohrali.