Nezainteresovaný pozorovateľ by hráčovi tejto hry (najmä pasáže s obliehaním Gondoru a Harradčanmi s Múmakmi)len ťažko uveril duševné zdravie a už od pohľadu by mu skôr pripisoval amok. Prečo by predsa zdravý človek tak strašne bušil do myši a klávesnice? :)

Tak ako v prípade väčšiny hier, ktoré sú vedľajším produktom filmu i ty nie je hrateľnosť nijak strhujúca alebo originálna a hráč tak väčšinu času trávi tým, že robí z Gandalfa/Aragorna etc. neskutočný mlynček na mäso. Nepriateľské vlny sa skutočne valia bez pardónu po desiatkach a hráčom ovládana postáva postupne naberá skúsenosti, za ktoré si kupuje symbolické vylepšenia (silnejší útok na blízko/na diaľku a tak).

Problém nastáva v momente, keď sa hráč rozhodne, že vzhľadom na výber postáv vyskúša postupne počas rôznych levelov všetky postavy. V určitom momente (napr. tunely mŕtvych) totiž zistý, že miesto trochu toho a trochu tamtoho mal levelovať jedného junáka a teraz mu to sakra chýba. V boji s kráľom mrtvých som si užil rozhodne tréningové peklo, spotil sa, ako keby som tam stál v reále, kým som sa naučil vykrývať všetky zásahy a nájsť ten správny moment na útok. Náročnosť je v istých momentoch skutočne vysoká a o to nepríjemnejšia, že hra sa ukladá len v checkpointoch a kamera si občas dá nejakú tú chaotickú vývrtku. TO čo na jednej strane hráča frustuje, ho zároveň i motivuje a ja si spomínam ako som koncom augusta 2004, celý spotený a červený v tvári takmer nedýchal a konečne pri xtom pokuse prešiel už nejakú tú nepríjemnú pasáž.

Suma sumárum, nejednať sa o LOTR tému, asi by som sa do hry nikdy nepustil. I s takýmto prižmúrením oka sa však nejedná o žiaden výkvet videoherného priemyslu.