Herní výzva 2026 – 8. "Rozumíme si?" (Hardcore) - Dohraj hru s českým nebo slovenským dabingem, kterou nevytvořili vývojáři z České nebo Slovenské republiky.

Tak som si pri prvom Zaklínačovi uvedomil, že v subžánri RPG z pohľadu tretej osoby mám veľké medzery. Pritom práve v tejto skupine sa nachádza pomerne dosť diel, ktoré patria k najlepšie hodnoteným hrám vôbec. Fable: Anniversary ma dosť sklamal, Hogwarts Legacy (ja viem, nebite ma) naopak príjemne prekvapil. A to je koniec môjho zoznamu. No a ako dopadol náš bielovlasý lovec príšer? Na tejto hre je zaujímavé, že takmer všetko, čo ma v iných hrách s RPG prvkami bavilo, tu absentovalo:
- Nekonečný hon za lepšou výbavou (Diablo II)
- D&D mechaniky a taktizovanie počas boja (Baldur's Gate: Enhanced Edition)
- Návykový a rozmanitý súbojový systém (Hades, Wasteland 2)

Takže prečo mi z toho napokon vyšlo také vysoké hodnotenie? Myslím, že do veľkej miery za to môže samotný pán Sapkowski. Svet, ktorý vystaval a zhmotnil pre milióny čitateľov po celom svete, je fascinujúci. Zaujímavé charaktery, slovanská mytológia, morálna ambivalentnosť. Polovica práce bola hotová ešte pred napísaním prvého riadku kódu. Samozrejme, aj takáto predloha sa dá sprzniť. Našťastie, CD Projekt RED k materiálu pristúpili s citom, rešpektom a zmyslom pre zodpovednosť. Konečne som mal pocit, že svet okolo mňa žije. Postavy v ňom už nie sú len panáci, ktorí celé dni postávajú na tom istom mieste a čakajú, kým vám môžu zadať quest. Sú to farbisté charaktery s vlastnými životmi.

Drsná stredoveká atmosféra je tu vykreslená dokonale. Už som sa necítil ako dobrodruh na romantickej výprave v malebnom prostredí drevených chalúp a hostincov, so vznešenými elfmi, hrdými trpaslíkmi, tancujúcimi vílami a občasnými príšerami, ktoré ja ako rytier dobra musím skoliť a zachrániť tým kráľovstvo. Kdeže. Tu sa ako hrdina proti svojej vôli brodíte blatom a špinou, obchádzate ožranov, banditov a ženy ľahkých mravov a s pachuťou hnusného miestneho piva na jazyku riešite miestny rasizmus, politické intrigy a problémy s príšerami. Morálne voľby potrápia a často si spomeniete na príslovie "cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami".

Záverečné titulky sa v mojom prípade objavili až po viac ako 50 hodinách hrania Enhanced Edition. Dokončil som snáď každý vedľajší quest, na ktorý som narazil. Sú fakt veľmi nápadité a negenerické. Skrátka všetko malo hlavu a pätu a nič nepôsobilo nasilu. S odstupom času trochu ľutujem, že som to nerozohral na ťažkej obtiažnosti. Na strednej je hra pomerne ľahká, zvlášť ak poctivo prechádzate aj vedľajšáky. Za celý čas som použil len 2 znamenia a z obrovskej palety elixírov som pravidelne miešal asi len 5. Mimochodom, alchymistická zložka je tu zvládnutá ukážkovo.

Každopádne, The Witcher nie je dokonalá hra. Súbojový systém je minimálne sporný, hoci ja patrím do tábora, ktorý ho hodnotí pozitívne. Považujem ho za premyslený a vizuálne atraktívny. Chvíľu ale trvalo, kým som si zvykol. Opakujúce sa modely postáv zamrzia. Zabugované questy zamrzia ešte viac. K tomu sa pridáva neohrabané prehľadávanie mŕtvol, otravní utopenci na každých desiatich metroch v určitých lokáciách a krkolomné animácie. Tiež si viem predstaviť, že sa v dnešnej dobe kdekto pohorší nad "zbieraním žien". Mám na mysli samozrejme tzv. "romantické kartičky", resp. spôsob, akým sa získavajú. Nuž a s kvalitou českého dabingu je to ako na horskej dráhe. Raz pôsobí mimoriadne amatérsky, inokedy zase prekvapí nejakou legendárnou hláškou. Väčšinu z nich má na svedomí trpaslík Zoltan "U chlupatých gulí pavouka s lvíjú hlavú!" Chivay.

Stojí prvý "Vědmák" napriek všetkým týmto nedostatkom za to? Bez debaty. Všetko sú to len otravné malichernosti, ale vo výsledku ide o výnimočný počin a Poliaci majú byť na čo hrdí. Zub času je už trochu poznať (to sa fakt už blížime k 20. výročiu?), ale až vás Geraltov príbeh pohltí, rýchlo na to zabudnete. Dúfam, že ďalšie časti vyladili spomínané neduhy a posunuli celkový herný zážitok zase o kúsok ďalej. Keď sa tak pozerám na umiestnenie The Witcher 3: Wild Hunt v miestnom rebríčku hodnotení hier, asi to tak naozaj dopadlo.

Herní výzva 2026 – 6. "Středomoří" (Hardcore) - Dohraj hru od vývojáře pocházejícího ze státu Středomoří mimo Francie, Španělska a Itálie.

Snáď nezadriem blbosť, keď poviem, že Portal a The Talos Principle odštartovali najprominentnejšie série moderných logických hier. Minimálne podľa počtu hodnotení na tomto portáli sa však zdá, že dvojica hier od Valve Corporation je oveľa populárnejšia. Skúsim sa teda nasledujúcim odsekom prihovoriť najmä fanúšikom modrých a oranžových dier v stene a v bodoch priamo porovnať tieto diela.

1) Portal stavia na humore a charizmatických antagonistoch. Talos stavia na náročných, ale zaujímavých filozofických a existenčných otázkach.
2) Portal odsýpa. Postup vpred je pomerne svižný a vy máte radosť z toho, ako rýchlo vám to ide. Talos vás občas pekne potrápi. Pri niektorých úlohách zakysnete aj na niekoľko desiatok minút. Po vyriešení sa však cítite ako génius.
3) Portal má viac "escape room vibe". Skrátka máte urgentnú potrebu rýchlo sa dostať z aktuálnej situácie. Talos, hoci pracuje s podobnou premisou, je viac "sandbox". Svetom prechádzate vlastným tempom a s omnoho benevolentnejšie nastavenými hranicami. 
Tak čo, milovníci klamlivo sľubovaných koláčov? Máte záujem?

Vývojári chorvátskeho štúdia Croteam vyvinuli skvelý model priestorových (a trochu aj časových) hlavolamov, ktorý skombinovali s antikou a androidmi s vedomím. Logické úlohy sú výborne nadizajnované a nápadité, aj keď pre každú existuje len jedno riešenie (snáď nekecám). Krivka učenia je ukážková. Pozvoľna narážate na nové mechaniky a časom si ich osvojíte ako niečo prirodzené. Neskoršie úrovne sú objektívne ťažšie, ale po zdolaní predošlých levelov napokon celkom odsýpajú.

Vo výsledku nemám veľmi čo vytknúť, ale chýbalo tomu niečo, kvôli čomu by som sa tešil, až si to večer zapnem. Ťažko identifikovať, čo presne. Bolo to tým, že po náročnom dni v kancelárii a neskôr po uspávaní dieťaťa som úplne nemal náladu na záludné priestorové puzzles? Možno. Alebo mi skôr vadila z môjho pohľadu prepálená stopáž? Veľmi pravdepodobne. 23 hodín, ktoré som potreboval na pokorenie tohto počinu, mi na hru tohto typu prišlo priveľa. Ide však o veľmi subjektívny pohľad a zrovna vám môžu takto nastavené parametre fungovať plne v súlade s vašimi preferenciami. Nech je to, ako chce, The Talos Principle stojí za vyskúšanie.

Herní výzva 2026 – 10. "Pod maskou" (Hardcore) - Dohraj hru, ve které hlavní postava po celou dobu skrývá svou tvář. 

Glorifikované technické demo.

Asi takto by som to zhrnul jedným krátkym popisom. Ono to vlastne ani nie je tak veľmi zveličené. Legenda (a fandom wiki) totiž hovorí, že to celé začalo jedným softvérovým vývojárom, ktorý sa snažil naučiť sa pracovať s Unreal Engine-om.

V prvý deň náš Vývojár, zjavný fanúšik hry F.E.A.R., odrazu stvoril parádny "gunplay" so spomaľovaním času. A Vývojár videl, že je to dobré. Na druhý deň Vývojár pridal hektolitre krvi a vylepšil modely postáv a fyziku zásahu strelnými zbraňami, predovšetkým brokovnice. A Vývojár videl, že je to dobré. Na tretí deň Vývojár prizval do partie svojich troch kamarátov. Spolu zapracovali na animáciách a pridali dabing nepriateľov, ktorý v prestrelkách pridáva správnu hladinu chaosu a adrenalínu. Vývojár opäť videl, že je to dobré. Na štvrtý deň vznikol soundtrack. Ten je na takýto polo-amatérsky projekt fakt parádny a Vývojár počul, že je to dobré. Na piaty deň všetci spolu prišli na to, že vznikajúce dielo si fakt zaslúži dostať sa medzi hráčsku obec. Stále to však bolo viac technické demo ako plnohodnotná hra. Tak pozliepali dokopy nejaký príbeh, ktorý tvorí vatu medzi prestrelkami a snaží sa to celé držať pokope. Neviem či to videl Vývojár, ale ja ako hráč som videl, že toto už veľmi dobré nebolo. Na šiesty deň vznikol trailer a na siedmy deň to pustili do sveta a oddychovali.

Predošlý odsek je samozrejme len moja špekulácia. Okrem toho, odporcovia kreacionizmu môžu namietať, že to celé vznikalo dlhšie ako sedem dní. Faktom však je, že to začal jeden človek a napokon to dal dohromady štvorčlenný tím (+ pár externých prispievateľov). To je vskutku úctyhodný výkon. Každopádne, pozornému oku neujde, že si autori pomáhali rôznymi trikmi, aby zakryli nedostatok pracovnej sily. Všimli ste si napríklad, že takmer úplne všetky postavy majú masky alebo prilby s tmavým sklom? Však hádam sa nebudeme vo štvorici babrať so zložitými tvárovými animáciami. Fádne a opakujúce sa prostredie? Znížime viditeľnosť na sotva únosnú mieru.

Už spomínaný príbeh je skutočne hlupučký, predvídateľný a plný klišé. Aj tak som ale rád, že tam bol. Inak by to bolo fakt iba o primitívnom vyberaní misií na mape sveta na spôsob Delta Force. Trepang2 je skrátka výlučne o radosti zo streľby. Lenže aj zo svojej najobľúbenejšej sladkosti vám príde zle, ak to preženiete s množstvom. Takže aj v tomto prípade čoskoro opadne adrenalín a nastúpi stereotyp. Sem tam sa síce vyskytnú pasáže, kde snáď aj 2 celé minúty nestrieľate. V týchto sekvenciách sa autori pokúsili o hororovú atmosféru. Vskutku rozkošný pokus.

Vo výsledku to nemôžem hodnotiť lepšie ako F.3.A.R.. Avšak ani horšie. Hodnotím to teda rovnako. Aby nedošlo k nedorozumeniu, nie sú to veľmi podobné hry, skôr komplementárne. Tam, kde tretí diel slávnej hororovej série zlyháva, tam Trepang2 exceluje, a naopak. Skrátka, ak by niekto v budúcnosti dostal nápad oživiť sériu s vlasatou Almou, asi by nebolo na škodu, keby Warner Bros. (aktuálni vlastníci F.E.A.R. značky) oslovili na výpomoc malú talentovanú partičku z Kanady, ktorá stvorila túto obstojnú fanúšikovskú poctu.

Herní výzva 2026 – 3. "Od slova k větě" (Hardcore) - Dohraj hru, jejíž název se skládá alespoň ze sedmi slov. 

V žánri klasických adventúr (pod týmto pojmom si predstavujem adventúry z 90. rokov) mám veľké medzery. Tak som si povedal, že to napravím. Začal som teda s týmto kúskom a hoci prevládajú pozitívne emócie, žiadna veľká eufória se nekoná. Zvláštne ale je, že si udelené hodnotenie neviem úplne argumentačne obhájiť. Jednoducho chápem nadšené komentáre a vysoké hodnotenia. So mnou to však nehlo až tak, ako som možno očakával.

Príbeh je zaujímavý a veľmi profesionálny. Zapojenie autora predlohy je markantné ako scenáristicky, tak v kontexte dabingu. Harlan Ellison totiž prepožičal hlas hlavnému antagonistovi, superpočítaču "AM" (Allied Mastercomputer). Hranie za 5 rôznych postáv v piatich rôznych lokáciách je osviežujúce a dobrý spôsob ako sa vyhnúť stereotypu. Temný dej a ťažké témy držali moju pozornosť. Navyše ma veľmi bavili morálne náročné rozhodnutia. Zvlášť keď bolo nutné vyberať medzi zlou a ešte horšou variantou.

Grafika a aj celková hrateľnosť je asi taká, akú by ste od adventúry z roku 1995 očakávali. Dobrá správa je, že inventár postáv nepreteká množstvom predmetov. To znamená, že aj keď si neviete rady, stále je možné pohnúť sa vpred aplikovaním všetkých vecí v inventári na "aktívne prvky" a miera výslednej kombinatoriky je únosná. To je veľký rozdiel oproti takému Polda, aneb s poctivostí nejdřív pojdeš, kde bolo kombinovanie vecí v inventári dotiahnuté miestami do absurdna. Faktom ale je, že veľa zaseknutí som nemal. Postup hry je väčšinou rozumne vydedukovateľný. Ak som sa aj niekde zasekol, tak to bolo kvôli občasnému "pixel huntingu", ktorému sa bohužiaľ ani táto hra úplne nevyhla. Čo ma rozčuľovalo asi najviac bol fakt, že v niektorých situáciách sa dá nečakane zomrieť. To má za následok opakovanie príbehu danej postavy a nastáva tu tak trochu "roguelike" element. Tomu sa dá vyhnúť častejším ukladaním hernej pozície, na čo som ja bohužiaľ myslel len zriedka. S postavou Gorrister som zomrel snáď 7-krát.

Pre fanúšikov starších adventúr je to povinnosť. Pre vášnivých čitateľov sci-fi psychologicko-hororových poviedok tiež. Pre ostatých je to tak trochu pokus-omyl. Každopádne, ak vám to aj nesadne, poteší príjemne dlhá hracia doba 7-8 hodín. No a ja sa pozriem na stránky kníhkupectiev a do antikvariátov, či ešte možno niekde zohnať knižnú predlohu. A na záver ešte jedna malá rada. Pokiaľ možno, hrajte to na PC. "Myšítko" v konzolovej verzii fakt nefunguje optimálne.

Herní výzva 2026 – 9. "Požárník" (Hardcore) - Dohraj hru, ve které podstatnou část herní doby využíváš nebo hasíš oheň.

Tak toto mi veľmi nesadlo a to ani ako odychovka pre vypnutý mozog. Nápad je to určite zaujímavý. Pyrománia vs. "Krycí jména".

V skratke: pálite v krbe rôzne veci z katalógu. Mimo toho máte zoznam indícií, podľa ktorých máte prísť na špeciálne kombinácie vecí, ktoré keď spálite spolu, dostanete viac peňazí ako obvykle. Za tie si kúpite ďalšie veci z katalógu, až kým nespálite všetko. Do toho vám suseda posiela (údajne) vtipné listy, ktoré taktiež následne spálite. A to je viac-menej všetko. Snáď mi nikto nebude mať za zlé, že som celý tento odsek neoznačil ako spoiler.

Čo mi vadilo najviac je absencia nejakej výzvy. Lúštenie indícií na kombinácie predmetov to veľmi nezachránilo. Pokus o príbeh ma tiež extra neoslovil. Keby bolo možné zapnúť nejaký "hardcore mód", v ktorom by ste boli potrestaní (kľudne aj "game over-om") za vyhasnutie krbu, určite by ma to bavilo oveľa viac. Niektoré predmety však celý oheň beztak komplet uhasia, takže by to muselo byť nejak ošetrené. Nuž, škoda.

Každopádne, ak sa radi dívate do ohňa a zrovna máte chuť zahrať si niečo, na čo netreba viac neurónov ako na hranie Candy Crush, pokojne vyskúšajte. Pri najhoršom máte za 3 a pol hodiny hotovo.

Herní výzva 2026 – 7. "Odkojený klasikou" (Hardcore) - Dohraj hru, která vyšla v roce tvého narození. 

Rozmýšľate nad tým, že si skúsite zahrať Dark Souls? Zahrajte si najprv toto. Nieže by to boli podobné hry (to snáď nikto nečakal), ale je to dobrý test či zvládnete niečo opakovať 50 krát kým sa vám to podarí, resp. kým rozmlátite všetko na dosah ruky. Odhadom toľko pokusov mi trvalo dohrať túto zapeklitosť. 

V skratke? 9 (mini)golfových jamiek (prípadne ešte desiata, bonusová) na jeden prechod alebo celé odznova. Jednotlivé úrovne (jamky) sú rozmanité, s rôznymi mechanikami. V podstate je to celkom fajn nadizajnované, až na jeden level - Pinball, ktorý je viac o šťastí ako o zručnosti. Za mňa dosť zráža podstatu celej hry a jej výsledné hodnotenie.

Dnes už hra asi veľmi nezaujme a je skôr pre pamätníkov a nostalgikov. Existuje množstvo novších a kvalitnejších alternatív. Ako výlet do éry 286iek však celkom fajn.

Herní výzva 2025 – 1. "Coffee Break" (Hardcore) - Dohraj hru, ve které vaříš či servíruješ kávu nebo čaj. 

Prvý diel som hodnotil kriticky. Kritický ostanem aj tu. Aby bolo jasné, od Amanita Design som hral ešte dve ďalšie hry. Botanicula bola super, hral som ju dokonca dvakrát. Chuchel bol tiež roztomilý, ale pomerne krátky a evidentne cielený na nižšie vekové kategórie. Viem si ale živo predstaviť, že si ho niekedy zopakujem so synom až trošku podrastie do adekvátneho veku.

V Samorostovi Amanita prakticky definovala svoj štýl, či už vizuálny, zvukový, hudobný alebo "hádankový". Prvé 3 aspekty sú už síce pomerne na úrovni, hádanky však ešte stále "drhnú". Vývojári sa tu ešte stále len učili ako spraviť hlavolamy zábavné, ale aby zároveň boli aj výzvou. Často im však z toho vyšiel neintuitívny zbesilo-klikací paškvil. Pri hre, ktorá trvá hodinu by človek nemal pociťovať hnev a frustráciu.

Každopádne, určitý posun od Samorost vidím. Tentokrát však už bola hra spoplatnená, takže so zvýšením hodnotenia som nebol veľmi veľkorysý, hoci sa jedná o pomerne ľudovú čiastku. Nakoniec som ale rád, že v Amanite pokračovali v tom, čo robili a zdokonaľovali sa. Ich ďalšie počiny sú už dôstojnými reprezentantmi domácej hernej scény.

Herní výzva 2025 – 5. "Zase práce!" (Hardcore) - Dohraj hru, ve které hraješ za postavu vykonávající tvoje současné nebo bývalé povolání.

Originál z roku 1994 som nehral, ale zaujímalo ma, ako verne ho tento remake kopíruje. Pustil som si preto na YouTube nejaký gameplay a ostal som v nemom úžase. Na svoju dobu to bola vo viacerých aspektoch neuveriteľne pokroková hra. V rovnakom období uzrel svetlo sveta Doom II: Hell on Earth a mne je síce jasné, prečo bol Doom tak nesmierne populárny, ale zároveň mi je trochu ľúto, že System Shock nemal obdobne prominentný fanklub. Značku Doom totiž poznajú aj nehráči. System Shock sotva. Rok 1994 si podľa mňa skrátka zaslúžil podobné duo ako "metalisti a depešáci" alebo "futbalisti a jednotkári". Zopakujem vetu, ktorú som použil v komentári pre Baldur's Gate: Enhanced Edition, opisujúc originál. Natrafiť na toto v adekvátnom veku s adekvátnou znalosťou angličtiny, asi je to "stovková" hra.

Ako sa s tým teda popasoval remake? Nadmieru dôstojne. Je to kumšt vytvoriť hru, ktorá neurazí uctievačov 30 rokov starého originálu a ani nevystraší nové generácie. Dá sa vlastne povedať, že vznik štúdia Night Dive Studios sa dá viac či menej pripísať práve existencii série System Shock. Som veľký fanúšik Dead Space a Dead Space 2, ale až tu som si uvedomil, ako veľmi som tam bol vedený za ručičku. Tu sa proste zobudíte na vesmírnej stanici a nemáte tušenie čo máte robiť a kam máte ísť. Vlastne som uvažoval tak, ako by som asi uvažoval aj ja v rovnakej situácií. Krútil som sa ako kôpor v uhorkách a behal som zmätený, hore dole. Niektoré chodby som prešiel sem a tam snáď aj 30 krát. Niekoho to môže naštvať, ja som si však túto "nemilosrdnosť hier 90. rokov" parádne užil. Backtracking je tu vskutku solídny a s trochou kreativity a nadhľadu možno System Shock považovať skoro až za metroidvaniu. Pravdepodobne sa tiež jedná o najkrajší príklad rozprávania príbehu skrz prostredie, aký som kedy v hrách zažil.

Mám však aj pár vecí, ktoré by som chcel vytknúť. Prvou je výzor nepriateľov. Neviem, či to je dôsledok až prílišného rešpektu k originálu, ale nepriatelia boli tak trochu... neviem. Cartoonish? Skrátka keď z reťaze odtrhnutá umelá inteligencia (mimochodom, desivo aktuálna téma) zmení ľudí na mutantov a kyborgov, čakal by som väčšiu mieru grotesknosti a strašidelnosti. Bez nej mi hra bohužiaľ vo finále nefungovala veľmi ako horor. Tento aspekt omnoho lepšie zvládol už spomínaný Dead Space. Trochu to napravujú zvuky (priemerná hudba až tak nie) a depresívne nahrávky mŕtvej posádky. Druhá vada na kráse je cyberspace. Uznávam, spravili to asi najlepšie ako sa dalo, ale aj tak ma občasné výlety do digitálneho priestoru skôr rozčuľovali ako bavili.

Vo výsledku sa jedná o parádny sci-fi thriller. Dúfam však, že nie veľmi prorocký. Takže vážení, nachystajte si vedľa klávesnice pero a papier (budete ich potrebovať) a užite si mrazivú odyseu po orbitálnej stanici s jedným z najkultovejších antagonistov hernej histórie. Veľa zdaru, "insects"!

Herní výzva 2025 – 7. "Bdím, či spím?" (Hardcore) - Dohraj hru, která se alespoň část herní doby odehrává ve snu nebo noční můře.

Disco Elysium. Najdlhšia hra akú som kedy čítal. Alebo najdlhšia knižka akú som kedy hral?

Tiež sa vám občas stáva, že vám napadne nejaké slovíčko v angličtine a neviete si spomenúť na ekvivalent v rodnom jazyku? To slovo, ktoré sa mi pri hraní Disco Elysium dralo z úst niekoľko krát, bolo "pretentious". Interpretácií je, zdá sa, viacero, ale najviac sa mi páči táto: "Domýšlivý, namyšlený, snobský: Týká se lidí, kteří se chovají, jako by byli lepší než ostatní." V diskusií padlo upozornenie, že sa jedná o "hru s jednou z najhorších komunít", takže do toho nebudem vŕtať viac ako treba. Každopádne, potrebujem vysvetliť problém, ktorý zrazil moje hodnotenie tohto inak veľmi unikátneho herného počinu.

Povedané jednoducho, ku každému jednému parádnemu dialógu (The Pigs, Ruby, Klaasje Amandou, Egg Head, "Mexican standoff", ...) možno nájsť jeden priemerný, a jeden, pri ktorom som sa išiel unudiť k smrti (rozpravy o phasmidoch, Easy Leo, The Dicemaker, Joyce Messier, starci hrajúci pétanque, ...). To nie je dobrý pomer. Zvlášť keď dialógy tvoria 95% hernej náplne. Možno mi to tak prišlo kvôli dlhej stopáži, resp. kvôli príliš "košatému" dialógovému stromu. Ja viem, ja viem, som detektív, takže sa najprv potrebujem vykecávať o nezmysloch, aby som vedel odhadnúť charakter človeka a pri podstatných veciach ho potom šikovne zmanipuloval na základe zistených informácií. Ja ale tiež mám svoju mieru pri nekonečnom čítaní fiktívnej histórie fiktívnych krajín. Pri rozpravách o fašizme, komunizme, voľnom trhu, epistemológií a náhodných encyklopedických faktoch. Ešte dodám, že ma trochu sklamal aj záver, resp. vyústenie mojej investigatívnej práce.

Prejdime však k tomu pozitívnemu. Musím povedať, že už dávno som sa tak nezžil s hlavnou postavou ako práve tu. Na začiatku hry som si schválne zvolil také skilly, aké si myslím, že korešpondujú s mojou reálnou osobnosťou. Pri dialógoch som volil také odpovede, aké by som zvolil v danej situácií ja sám. Čuduj sa svete, takmer vždy tam taká dialógová možnosť bola. S parťákom Kimom sme sa skvelo dopĺňali a príbeh väčšinu času bavil. Vnútorné monológy s rôznymi "osobnosťami" je skvelý nápad a nikde inde som nič také nezažil. "Hod kockami" je taktiež zábavná mechanika, hoci trochu zvádza k save scumming-u. Priznám sa bez mučenia, párkrát som podľahol a hod kockami si zopakoval od posledného load-u. Vysoko odporúčam nerobiť to. To však ale neznamená, že nemáte saveovať. To určite robte, a radšej často, pretože zabiť vás môže aj sedenie na stoličke alebo čítanie pohľadnice. Vyzdvihnúť treba aj fantastický dabing. Klobúk dole pred hercami. Ten scenár musel byť fakt ozrutný.

Disco Elysium je unikátny zážitok a plne chápem vysoké hodnotenia. Skrátka to nie je úplne moja šálka kávy, hoci som sa väčšinu času bavil a niektoré momenty z pamäte len tak nevymažem. Na záver si ešte dovolím jedno odporúčanie pre miestnu náročnú komunitu. Pomerne nedávno som hral inú, svojím spôsobom veľmi podobnú hru. Tiež sa jednalo o detektívku s tonou textu. Zdanlivo malé rozhodnutia v širokých dialógových stromoch dokázali masívne zmeniť kurz celého príbehu, často veľmi pochmúrnym spôsobom. Nulová možnosť save scumming-u, rozumná hracia doba, jedinečná animácia a mimoriadne uspokojivý záver. Tou hrou je Pentiment.

Herní výzva 2025 – 3. "Zvířecí duše" (Hardcore) - Dohraj hru, ve které se hrdina dokáže měnit na zvíře. 

Už dávnejšie som si všimol, že "tvrdé jadro" prispievateľov tohto webu tvoria z veľkej časti fanúšikovia komplexných RPGs. Myslím, že týmto komentárom sa tu teda trošku znemožním a snáď niekoho aspoň rozosmejem.

Baldur's Gate som sa bál ako čerta. Nie ani tak faktu, že sa jedná o hru z roku 1998, hoci je to remaster. Išlo o to, že som žiadne "ozajstné" RPG alebo variantu Dungeons & Dragons vlastne nikdy nehral. Začal som teda návodmi na YouTube a nejakými pdf manuálmi. Po cca. 8 hodinách štúdia (vážne!) som si pripadal ako ešte väčší debil. Skrátka som nechcel dopadnúť ako nedávno vo Wasteland 2, kde som po 7ich hodinách zlých rozhodnutí musel začať úplne odznova. Napokon som však pozbieral odvahu a pustil sa do toho. Zvedavosť a fakt, že som nič lepšie do jednej z kategórií Hernej výzvy nevedel nájsť, zvíťazili. Neľutujem. Kocky sú hodené, mnoho tisíc krát.

Na tomto mieste je ešte vhodné spomenúť, že som ortodoxný diablista. Zisťovanie optimálnych skillov, radosť zo vzácneho loot-u a ľahká matematika pri zostavovaní gear-u, fakt ma to bavilo. Až tu som si však uvedomil, ako málo mozgovej kapacity som pri Diablo II vlastne používal. Aký tam bol element taktiky a stratégie vlastne zanedbateľný. Baldura som rozohral a dohral na "Normal", čo je mimochodom 3. zo 7 ponúkaných obtiažností. O jedno nižšia ako odporúčaná "Core Rules", ktorá je najvernejšia D&D pravidlám a mechanikám. Padal som ako hruška, od začiatku až do konca. Hrať ako nováčik Baldur's Gate je ako byť rodičom malého dieťaťa. Učíte sa za pochodu, robíte chyby a keď už máte pocit, že to máte zvládnuté a nič vás neprekvapí, BUM! Začnú rásť prvé zúbky.

Treba však povedať, že som sa na začiatku hrania necítil taký stratený, ako som si myslel, že sa budem. Hra má v hlavnom menu užitočný tutorial (využil som) a v prvej lokácií pekne vedie za ručičku. Skrátka, dá sa na všetko bez nejakej veľkej námahy prísť aj bez vymoženosti internetu. Obtiažnosť je ale proste správna 90ková. Nekompromisná. Trošku stratíte ostražitosť a problémy zrazu narobí aj jeden zatúlaný pavúk. O tom to ale tak nejak je. Byť stále v strehu, testovať kúzla a kombinácie, využívať špeciálne vlastnosti. Tešiť sa, že situácia, ktorá sa ešte 5 pokusov dozadu (častý "Save" a ešte častejší "Load" budú vaši veľkí kamaráti!) zdala beznádejná, je zrazu po správnom zvolení taktiky vlastne celkom triviálna.

Enhanced Edition sa tvári ako remaster, ale na grafike si to veľmi nevšimnete. V podstate sa dívame na starý Baldur, ktorý vie byť širokouhlý, s vyšším rozlíšením a možnosťou zoomu. Oči si však zvyknú a rýchlo na to zabudnete, pretože grafika jednoducho nie je podstatná a je to proste dobrá hra. Hudba z môjho pohľadu pomerne nevýrazná. Najviac som ju vnímal asi len v hlavnom menu a v hostinci. Príbeh taký polo-béčkový a vlastne celkom fajn. Questy a side-questy zábavné. RPG aspekt, systém boja a "hod kockou" bol však pre mňa unikátny a parádne som si ho užil. Cesta od momentu, kedy svojou základnou zbraňou netrafíte ani stenu od kravína, po rešpektovaného bojovníka a mága, je vskutku uspokojujúca.

Natrafiť na toto v adekvátnom veku s adekvátnou znalosťou angličtiny, asi je to "stovková" hra. S princípu však na výslednom hodnotení trošku musím ubrať už len kvôli faktu, že je to remaster a nie zrovna lacný. Nezdá sa, že by sa na tom vývojári veľmi nadreli, aj keď tu natrafíme na nové postavy, lokácie a side-questy. Baldur's Gate: Siege of Dragonspear som nehral a ak raz budem, ohodnotím individuálne. Okrem toho, vyššie hodnotenia si šetrím na pokračovania, na ktoré sa už teraz náramne teším. Predsa len, prvý diel mal aj nejaké neobrúsené hrany. Napr. málo interakcií medzi parťákmi a nedostatok dabingu u NPCs. Z toho, čo viem, by to malo byť v pokračovaní výrazne lepšie. Takže, kto to nikdy nehral, nebuďte ako ja a nebojte sa toho. Je to vážne legenda a má čo ponúknuť aj po toľkých rokoch.

Herní výzva 2025 – 9. "Na život a na smrt" (Hardcore) - Dohraj hru, která má v názvu slovo "Life" nebo slovo "Alive".

Tak som si po takmer 25 rokoch splnil obrovský herný rest. Vtedy som totiž ako mladý neskúsený hráč neprišiel na to, ako poraziť trojhlavú príšeru v kapitole 6. Dal som si pauzu, ale spolužiak trval na tom, že mám jeho CD už príliš dlho a musím ho vrátiť. Fast forward do roku 2025. Čakal som, že ma to ani zďaleka nebude baviť tak ako na prelome tisícročí. 1st person shooter žáner urazil poriadny kus cesty. Grafika a aj hrateľnosť sú úplne inde. Spoliehal som sa na nostalgický trip. A ako to dopadlo? Žiadna nostalgia vážení. Od úvodnej cesty vlakom je to stále mimoriadne pohlcujúci zážitok.

Mám rád fikciu s obrovskými (vládnymi) laboratórnymi komplexami. Už ako malý chlapec som žral Dextrovo laboratórium na Cartoon Network. V poslednom čase ma v tomto kontexte veľmi potešil Control. Ak ste mladšia generácia, ktorá kult Half-Life už nemohla zažiť, ale máte to s labákmi ako ja, dajte tomu šancu. Po chvíli sa otrasiete zo zastaralej grafiky a trochu nemotorného ovládania a uvidíte, o čom to tí mileniáli ták básnia. Ten svet je jednoducho úžasný. Nepriatelia jedineční, originálni a rozmanití. To isté platí aj pre arzenál zbraní. Zvuková stránka je snáď najrozpoznateľnejšia vo videohrách vôbec. Snáď len s výnimkou Super Mario Bros. a Pac-Man.

Hru som sa rozhodol hodnotiť komplexne, nie ako izolovaný herný zážitok. Inak by dostala asi o pár percent menej. Beriem však do úvahy aj dopad, aký mala na hernú scénu. Ako definovala žáner na dlhé roky dopredu, prakticky dodnes. Ako priniesla svetu Counter-Strike. Ako by bez nej asi neexistovala platforma Steam. Ako som sa kráľovsky zabával keď celá LAN herňa (pamätáte?) hrala deathmatch na mape Crossfire. Ako ľudia dodnes nosia tričká s oranžovým symbolom lambda (vrátane mňa) a pre malé deti dokonca šijú headcrab čiapky. Ako to pár nadšených ľudí ovplyvnilo natoľko, že strávili roky nad vývojom Black Mesa.

Tak prečo teda nedávam absolútne hodnotenie? Prvou vecou je asi už spomínané zastaralé ovládanie (prekliate rebríky!). Druhou sú posledné kapitoly na planéte Xen, kde to autori miestami trošku nevyladili s level designom. Aj napriek týmto maličkostiam sa jedná o dielo, ktoré právom patrí na herný Olymp. Z môjho pohľadu na ňom stojí aj jeho nasledovník z roku 2004 a to dokonca ešte o stupienok vyššie.

Herní výzva 2025 – 2. "Tenkrát na Západě" (Hardcore) - Dohraj hru, která se odehrává z větší části na Divokém západě. 

Všeobecný konsenzus je, že hry od Rockstar-u majú základy v skvelom príbehu. Nepopieram, príbeh majú pútavý asi vo všetkých hrách, ktoré som od nich hral. Avšak je tu jeden element, ktorý musím dať ešte o úroveň vyššie. Tým elementom je dialóg. Či už to bolo Grand Theft Auto V alebo napr. aj Max Payne 3, vždy som sa pozastavil nad genialitou dialógov. Scenáristi by sa bez problémov uplatnili v odvetví kvalitných filmov a seriálov, ak už sa tak náhodou nestalo. Iný prípad nie je ani Red Dead Redemption so svojím pestrým portfóliom švihnutých vedľajších postavičiek. Už prvá cut-scéna, kde dámy vo vlaku polemizujú o tom, že pôvodní obyvatelia Ameriky síce "prišli o svoju pôdu, ale zato sme im ukázali cestu k Bohu" dávala tušiť, že mám pred sebou niečo špeciálne. Aj tu by sa zo špičkových hlášok dala vytapetovať stena.

RDR si vás od prvého momentu vtiahne svojou atmosférou a zvláštnou romantikou hraničnej oblasti medzi Mexikom a USA zo začiatku 20. storočia. Často sa spomína termín "GTA na Divokom Západe". Svojím spôsobom to nie je ďaleko od pravdy. Svet je živý a plný zaujímavých situácií v podobe side-questov a mini-úloh. Vysoko odporúčam nepreskočiť predovšetkým nepovinný troj-dielny quest "I Know You". Oproti GTA je to však pochopiteľne menej hektické. Ťažko zrovnávať veľkomesto dneška so zapadnutým rančom spred 100 rokov. Pokojnejšie tempo mi ale jednoznačne vyhovovalo. Grafika je adekvátna vtedajšej generácii konzol. Je to už 15 rokov, takže nečakajte zázraky. Zvyknete si na to ale pomerne rýchlo. Hudba je skôr nenápadná ale dotvára príjemný podmaz.

Po ódach na príbeh, dialógy a atmosféru prichádza vysvetlenie, prečo udeľujem "len" 85%. V skratke, ide o hernú náplň. V konečnom dôsledku sa presúvate na koni z bodu A do bodu B po krajine, ktorá je síce z počiatku krásna, ale po niekoľkých hodinách aj dosť fádna. Jednotlivé lokácie nie sú nijak extra rozmanité. Holt, Divoký Západ je tak trochu pustatina a majestátna skalná formácia vás už toľko neohúri, keď okolo nej prechádzate po 20. krát. Takže kopete do koňa aby bol v tom bode B čo najrýchlejšie. No a tam vás vo väčšine prípadov čaká streľba do desiatok banditov. Asi ste nikto nečakal nič iné, ani ja nie. Jazdí a strieľa sa dobre, ale stereotyp sa predsa len dostavil.

Vo výsledku sa jedná o krásny a silný film, ktorý mne osobne stačí vidieť len raz. Film, ktorý trvá približne 20 hodín, ale ja som si ho natiahol asi na 40. Holt, príliš veľa krát som sa zasekol pri pokrovom stole. Veľmi sa teším na dvojku.

Herní výzva 2025 – 4. "Byl jednou jeden život" (Hardcore) - Dohraj hru, ve které hraješ za postavu, která ve hře prožije 3 a více životních etap.

Môj prvý dohraný Assassin. Napriek tomu viem, že budem mať tendencie čiastočne komentovať celú sériu. Majte trpezlivosť.

Čo si o tom teda myslím? Myslím si, že si vo vedení Ubisoftu každý rok sadnú do zasadačky a rozmýšľajú, do akej lokácie a v akej dobe zasadia ďalší diel tejto zdanlivo nekonečnej ságy. Všetko ostatné je druhoradé. Som presvedčený o tom, že celý príbeh vznikol ako zámienka, aby sa dej mohol odohrávať na rôznych miestach a v rôznych epochách, nie naopak. Možno keby som začal pekne prvým dielom, bavilo by ma to viacej. Takto som sa miestami trochu strácal a hlavne mi príbeh ako taký a postavy v ňom prišli ukradnuté.

Každopádne, ako-také povedomie o tomto univerze som už mal. Ťažko sa tomu vyhnúť, je to obrovská značka. Takže čo som pred prvým zapnutím čakal? Krásne zobrazenie britských kolónií na atlantickom pobreží Severnej Ameriky. To som dostal, klobúk dole. Parkour? Efektný bol, to áno. Ale nečakal som, že to bude také infantilné. V podstate držíte jedno tlačítko a všetko sa vyrieši za vás. Rozhodne žiadne Mirror's Edge a ani len Tomb Raider. Súbojový systém? V podstate platí plus-mínus to, čo pri parkoure. Stealth? Nedajte sa vysmiať.

Napriek všetkému chápem, prečo hra toľkým ľuďom imponuje. Pripomína mi to boom Marvelovských filmov. Megalomanské, pozlátené nič. Ale ruku na srdce, perfektne sa dá pri tom vypnúť mozog a väčšinou si poviete, že to vlastne bolo celkom fajn. Hra je ľahká, zvládnete ju bez stresu a nutnosti robiť vedľajšie questy, aby ste sa nalevelovali. Tie som prakticky nerobil, chýbala motivácia. Taktiež som absolútne vôbec nevyužil kopec bočných mechaník, ako craftovanie, obchodné cesty, atď. Načo. Poslednú kapitolu v pohode prejdete aj so zbraňou, ktorú máte od začiatku.

Hru som dohral viac menej z povinnosti. Ani raz som sa neprichytil, že by som sa vyslovene tešil na ďalšiu hernú session. Musím však pochváliť námorné bitky, tam autori trafili do čierneho. Čo mi je známe, Ubisoft si bol toho vedomý a námorné situácie vyšperkoval v neskoršom Assassin's Creed IV: Black Flag.

Sám som zvedavý, do akej éry a lokácie sa sága presunie nabudúce. "Obvious" kandidáti sa už pomaly míňajú. Snáď to nedopadne ako filmová séria Piatok Trinásteho, kde sa v desiatom dieli s Jasonom Voorheesom presúvame na vesmírnu stanicu v roku 2455. Ktovie, dojnú kravu treba využiť až do krajnosti, tak prečo nie. Nuž, záverom len dodám, že ak nemáte so sériou žiadne skúsenosti, ale bavia vás polohlúpe filmové trháky, bude vás zrejme baviť aj toto. Tak si teda položte ľavý palec na šípku dopredu a pravý na tlačítko X (takto strávite väčšinu času), znížte mozgový výkon na polovicu a kochajte sa revolúciou zmietaným Bostonom, New Yorkom a okolím.

Herní výzva 2025 – 6. "Nekonečné čekání" (Hardcore) - Dohraj pokračování hry, na které se od předchozího dílu čekalo alespoň 15 let. 

Tak už mám za sebou záverečné titulky Director's Cut verzie. Po 80 hodinách hrania. Počas nich som celý čas rozmýšľal, aké hodnotenie udelím. Rozhodnutie som zmenil snáď 20 krát, čo sa mi asi ešte nestalo. Ďalšie prvenstvo, ktoré u mňa Wasteland 2 má, je, že som si asi 100 krát pomohol internetom. O Excelovskej tabuľke, ako "správne" naskillovať jednotlivé postavy, ani nehovorím.

RPG starej školy. Prvé hodiny som bol úplne bezradný a po cca. 7ich hodinách zlých rozhodnutí som to rozbehol celé odznova. Nebyť hernej výzvy, asi to už viac nezapnem. Našťastie zapol. Otriasol som sa, čosi si naštudoval, osvojil si trochu kostrbaté ovládanie (na Xbox-e) a nakoniec sa ponoril do veľmi zaujímavého post-apokalyptického zážitku.

Začnem superlatívami. Čo ma oslovilo najviac nebol ani tak príbeh samotný ale nemilosrdnosť motýlieho efektu v ňom. Vaše zdanlivo nepodstatné rozhodnutia majú ďalekosiahly vplyv a často dosť nečakaný a neintuitívny. To bol vlastne hlavný dôvod, prečo som sa tak často radil s Wasteland Wiki a inými fórami. Moje akcie občas vyústili do tak depresívneho vývoja, že som si radšej naštudoval, ako docieliť lokálne happy end-y a rozohral to znovu od posledného save-u. Od polovice som sa však zahryzol a prebral zodpovednosť za moje činy (s výnimkou samotného záveru). O tom tá hra napokon je. Súbojový systém je zábavný a dáva dôraz na strategické rozmýšľanie. Myslím, že tento aspekt je všeobecne asi najchválenejšou devízou hry.

Na druhej strane, pokračovanie Wasteland-u fakt nevyzerá ako hra z roku 2014 a rozhodne to nemyslím pozitívne. Nízky (kickstarterový) rozpočet tu cítiť, dá sa však na to rýchlo zvyknúť. Čo mi však vadilo viac bol "občasný" dabing. Niektoré postavy sú nahovorené, niektoré vôbec a niektoré dokonca pol na pol. Vyslovene ma to vyrušovalo. Navyše, vaše hrateľné postavy sú úplne nemé a mal som veľký problém sa s nimi stotožniť. S farbistými charaktermi z Jagged Alliance 2 sa to nedá porovnať. Navyše, nízka variácia (opakujúcich sa) avatarov hrateľných aj nehrateľných postáv mi prišla už vyslovene ako lenivosť. Priestor pre "save scumming" je obrovský a sám som ho často využíval. Pár questov je dosť nešťastne napísaných a sem-tam som dosť tápal. To bol ďalší dôvod na občasné googlenie. Navyše, medzi jednotlivými akciami sa občas dosť nabeháte, čo bolo miestami úmorné. Kamera a orientácia na mape dali zabrať. Hudba je nenápadná ale OK.

Možno sa zdá, že tej kritiky bolo dosť, ale stále sa dívame na kvalitnú poctu žánru s ponurou post-apokalyptickou atmosférou. Vidno, že autori mali víziu a čiastočne sa im ju podarilo zhmotniť. Nižší rozpočet im ale trochu zväzoval ruky. Zdá sa, že Wasteland 3 podľa ohlasov mnoho vecí doladil a ja si na to asi niekedy v budúcnosti spravím názor sám. Wasteland 2 ma na to celkom navnadil. Originál (hoci je remastrovaný) z roku 1988 s dovolením vynechám.

Herní výzva 2025 – 10. "Crash" (Hardcore) - Dohraj hru, ve které narazíš na havarované letadlo, popř. v ní dojde k hráčem nezaviněné havárii letadla.

Na úvod musím povedať, že pôvodnú sériu z druhej polovice 90. rokoch som nikdy nehral. Snáď len chvíľu u spolužiakov na PlayStation 1 v dobách dávno minulých. Každopádne z počutia viem, že to bola solídna výzva čo sa obtiažnosti týka. V prípade tohto rebootu je to však inak. Hra (na strednej obtiažnosti) je fakt ľahká. Nikde nezablúdite, žiadny protivník vám nebude robiť väčšie problémy (vrátane bossov), strelivo vám bude pretekať batohom. Je len na vás, či to beriete ako pozitívum alebo nie. Ja som to v dobe hrania ako pozitívum bral. V podstate je Tomb Raider ekvivalent parádne našlapaného akčňáku, kde hlavný hrdina bez predošlých skúseností s bojom, kosí jedného nepriateľa za druhým.

Povedal by som, že tento reštart série si najviac vychutnajú casual hráči a mladšie generácie. Tvrdím to napriek udelenému ratingu "pre dospelých". Občas totiž narazíte na temnejšie momenty. Hrateľnosti a herným mechanikám nemám čo vytknúť. Obával som sa krkolomného platformingu, ale ovláda sa to jednoducho a intuitívne. Grafika je adekvátna svojej dobe, hudba fajn. Príbeh trochu béčko ale pomerne zaujímavý a v pekných kulisách. Občas ale zamrzí nadužívanie quick-time eventov.

V skratke, reboot Tomb Raideru sa podaril. Ak máte radi dobrodružné hry a filmy, nechce sa vám moc stresovať a rozmýšľať, siahnite po tomto titule a o zábavu na 10-12 hodín máte postarané.

Herní výzva 2025 – 8. "Zločin a trest" (Hardcore) - Dohraj hru, ve které hraješ za vězně, a nebo za osobu, která následkem svých činů skončí ve vězení.

Mám rád filmovú trilógiu o Jasonovi Bournovi. Jednotlivé filmy som pozeral zhruba keď vyšli, teda v prvom desaťročí nového milénia. Tie filmy mám dodnes rád, bolo to niečo nové, neopozerané. Inovatívna kamera, dôraz na aktuálne technologické vymoženosti, inteligentná akcia. Predstaviteľ Bourna, Matt Damon a režisér Paul Greengrass sa neskôr k sérií vrátili v roku 2016. Malo to všetko, čo mali aj pôvodné filmy. Nejak to však už na mňa (a mnohých ďalších) nezapôsobilo. Zmenila sa doba? Zmenil som sa? Oboje? Je to v tom niečo iné? Neviem.

Asi už trošku tušíte, že touto filmovou odbočkou sa snažím dopracovať k analógií s Dead Space, resp. Dead Space 2 versus The Callisto Protocol. Nový počin od architekta Dead Space, 
Glena Schofielda nerobí nič vyslovene zle. Avšak, to do očí bijúce "samoplagiátorsto" na každom kroku je až otravné. Nebyť evidentne AAA produkčných nákladov, skoro máte pocit, že sa jedná o fanúšikovskú poctu slávnej sérii. Nenapadá mi žiadny aspekt, ktorý by bol inovatívny alebo aspoň výrazne iný od svojho duchovného predchodcu, a to v žiadnom ohľade. Veľká škoda.

Aby som to však rozviedol trochu jednotlivo, grafika a zvuk sú parádne. Hudba trochu viac v úzadí, ale kvalitná. Dokonca aj ten často kritizovaný súbojový systém mi prišiel úplne v poriadku. Proste treba viac taktizovať a sledovať možnosti daného prostredia, aby ste sa nedostali do obkľúčenia. Príbeh béčkový a nie úplne originálny. Ako horor to fungovalo trochu menej. Tu trošku tápem, že prečo vlastne, a kladiem si otázky z konca prvého odstavca tohto komentára.

Čo záverom? Keď vidím kozmický horor (hra, film), neviem odolať a musím vyskúšať. Ak to máte podobne, počkajte si na zľavu alebo mrknite na Xbox Game Pass (v čase písania tohto komentára tam Callisto je) a smelo do toho. Ak sa vám na okamih podarí zabudnúť, že Dead Space existuje, máte pred sebou mierne nadpriemerný herný zážitok. DLC The Callisto Protocol - Final Transmission však pravdepodobne vynechám. Vidíme sa pri Directive 8020.

Herní výzva 2024 – 8. "Cesta do pravěku" (Hardcore) - Dohraj hru, ve které se vyskytuje mamut, srstnatý nosorožec nebo šavlozubý tygr. 

Keď som bol malý chlapec a s dreveným oštepom som po záhrade naháňal imaginárnych mamutov, bola by to moja najobľúbenejšia hra na svete. OK, možno by ňou bol skôr Far Cry: Primal, ale chápete čo chcem povedať. Ak vás fascinuje obdobie "úsvitu ľudstva" a máte radi budovateľské stratégie, nemáte nad čím rozmýšľať.

Dawn of Man bol pre mňa parádny relax po sérií stresujúcich hier. Tempo hry si svojím štýlom určíte sami, ale z mojej skúsenosti jednoznačne platí, že nie je kam sa ponáhľať. Ak teda nenaháňate nejaké speed-run achievmenty,  najlepší prístup je dať si so všetkým na čas. Pomaly rozširujete svoju usadlosť, dbáte o to, aby vaša komunita mala dosť jedla (hlavne na zimu), teplé oblečenie a dostatok nástrojov, prístreškov a iných surovín. Do ďalších periód sa posúvate až keď ste si istí, že to zvládnete, máte dostatok upgradov a etablovanú komunitu. S takýmto prístupom sa môžete pohodlne oprieť a vychutnať si virtuálnu cestu štvrtohorami jednej malej dedinky.

Po stránke hrateľnosti prakticky nemám čo vytknúť. V herných mechanikách sa zorientujete pomerne rýchlo. Orientácia na mape je tiež bezproblémová, pomáha tomu najmä tzv. "primal vision". Veľmi sa mi páčilo ako hra rieši problém mikromanažmentu. Možnosť drobnohľadu a manuálneho prideľovania úloh tu je, ale zároveň tu existuje kopec šikovných vychytávok, aby to takmer vôbec nebolo nutné. Takže aj keď sa vám populácia osady poriadne rozrastie, nad všetkým máte dobrý prehľad a nestrácate sa v hromade akcií. Grafika je veľmi pekná a jednoduchá hudba príjemne dotvára atmosféru.

Prečo som teda nedal vyššie hodnotenie? Hlavný neduh je ten, ktorý pozorujem vo väčšine ostatných budovateľských stratégií. Znovuhrateľnosť. Tu je to však posunuté ešte o stupeň vyššie. V SimCity 4 som si svoje mesto mohol postaviť zakaždým inak, rovnako ako zoo v Zoo Tycoon alebo dopravnú sieť v Transport Tycoon Deluxe. Avšak ak ste v Dawn of Man videli jednu osadu, videli ste ich všetky. Skrátka keď som po pár príjemných desiatkach hodín dosiahol všetky možné upgrady, vôbec som nemal ambíciu skúšať to celé znovu. Nepresvedčila ma ani ponuka ďalších máp alebo scenárov.

Vo výsledku je ale Dawn of Man asi najlepšia hra svojho druhu a stojí za vyskúšanie. Uvidíme ako zamieša karty plná verzia Polylithic od českých vývojárov. No a ja som sa konečne naučil ako idú za sebou všetky etapy štvrtohôr.

EDIT: Tak som sa mýlil. Impulz rozohrať ďalší scenár bol veľký a nečakaný. Musím povedať, že som si to užil tak ako prvý krát. Vážne je to parádny relax po náročnom dni a ja musím skloniť hlavu a zaradiť Dawn Of Man medzi moje najobľúbenejšie budovateľské stratégie. Prihliadnuc tiež na vyššie desiatky hodín, ktoré som pri tom strávil, dvíham hodnotenie o 10%.

Herní výzva 2024 – 10. "V záři reflektorů" (Hardcore) - Dohraj hru, ve které se odehraje alespoň jedno pěvecké vystoupení nebo koncert. 

Je Alan Wake II objektívne lepšia hra ako Alan Wake? Je. Je však lepšia na túto dobu ako bol prvý Alan na tú svoju? Bez debaty. Fakt. Na pokračovanie sa čakalo 13 rokov, takže neprichádzalo do úvahy, aby sme dostali plus-mínus to isté, akurát v krajšom grafickom kabáte. Obe hry som hral back-to-back a neviem si predstaviť, že by niekto uprednostnil prvý diel.

Vysoká škola hernej scenáristiky a level-designu. Takto by som to celé zhrnul. Kreatívny riaditeľ Sam Lake sa tu fakt urval a hoci mi miestami mozog fakt nestačil na všetky tie David Lynch-like fantasmagórie, nevedel som sa od toho odtrhnúť. Mnoho ľudí považovalo akciu z prvého dielu za nudnú a repetitívnu. Boli vyslyšaní. Akcie výrazne ubudlo, protivníci sú však náročnejší. Pribudlo hororu, obzvlášť utopená stará pani mi teda solídne zvýšila tlak. Puzzles sú zábavné a nápadité, musím povedať, že sústava dvoch rovníc o dvoch neznámych ma zaskočila a potreboval som papier a pero. Veci, ktoré ma hnevali v prvom dieli (posadnuté predmety a collectibles) zmizli a žiadne nové sa neobjavili. Snáď len otravní vlci. Hra doslova srší nápadmi a asi nemá zmysel ich všetky rozpisovať. Predstavenie dvoch paralelných dejových liniek sa ukázalo ako geniálny ťah. Obe majú svoje osobité čaro.

Hru som dohral za cca. 30 hodín, čo je solídna hracia doba. Ani zďaleka som neprebádal všetky zákutia a neotvoril všetky "secret stashes". Mnoho hráčov tiež odporúča New Game+. Vraj to dodáva hre ďalšiu dimenziu. Neskúšal som, neviem posúdiť. Dohral som však prvé DLC - Alan Wake II: Night Springs. To môžem odporučiť. Veľmi mi to pripomínalo seriál The Twilight Zone. Je to niečo celkom iné a zároveň skvele zapadajúce do celkového konceptu.

Komu sa trochu páčila jednotka, dvojka sa bude páčiť určite. Komu sa jednotka páčila veľmi, bude nadšený. Tak si to bežte kúpiť a ponorte sa do tohto masterpiece bizáru. Navyše, náklady na hru boli 70 miliónov eur a Remedy sa nedarí tieto náklady pokryť predajmi. Takže ak je to vo vašich finančných možnostiach, odporúčam ísť do toho za plnú cenu. Nikto z nás snáď nechce aby to Remedy zabalilo. Oplatí sa to.

Tip 1: Heslo "najlepšia obrana je útok" tu neplatí. Útek (so svetlicou v rukách) je často legitímnou voľbou, ktorá ušetrí zdravie a náboje. Platí to hlavne pre Alanovu dejovú linku.

Tip 2: Prepínajte medzi dejovými linkami keď máte možnosť. Dej dáva väčší zmysel a je to pestrejšie.

Tip 3: Snažte sa mieriť na hlavu a používať výbušné fľaše. Účinok je oproti štandardnému strieľaniu devastačný.

Herní výzva 2024 – 6. "Ukradené Vánoce" (Hardcore) - Dohraj hru, která se alespoň částečně odehrává během Halloweenu.

Jedným slovom? Zbytočné. Celkom ma zaskočilo ako veľmi mi to nesadlo. Zvlášť keď vidím toľko nadšených reakcií.

Mali ste niekedy skvelý nápad na film? Pravdepodobne áno. Malé percento z vás to môžno skúsilo pretaviť do písania scenára. No a pri tom drvivá väčšina ľudí príde na to, že nie sú žiadny Quentin Tarantino. Toto mi napadlo počas prvých dvoch hodín hrania. Scenáristi hry Night in the Woods však zrejme nemali pri sebe nikoho, kto by im dal úprimnú spätnú väzbu. Dialógy sú o ničom, miestami až infantilné. Opustené dejové linky som od určitého momentu prestal počítať. Hovorím si, aspoň sa oplatí čakať na tú geniálnu zápletku, ktorú autori proste museli zhmotniť do herného diela. No, neoplatí. Záver je absolútne "antiklimatický" a ničím výnimočný. Paradoxne, boli to práve dialógy, ktoré ma začali v druhej polovice baviť viac. Preberali sa temnejšie a dospelejšie témy, ale vo výsledku to aj tak nikam neviedlo.

Hrateľnosť tiež nič mimoriadne. "Rozdvojené" dialógy nemajú prakticky na nič vplyv. Minihry sú bez nápadu a repetitívne, loading screen-y na každých 10ich metroch sú na facku. Nech mi nikto nehovorí, že medzi dvomi obrazovkami, kde sa nič nedeje, potrebujeme v dnešnej dobe 5-sekundový loading screen. Hudba fajn, dabing žiadny. Grafika síce má svoje osobitné čaro, ale žiadny zázrak to nie je. Autori hry Pentiment ju však uvádzajú ako inšpiráciu pri tvorbe ich vizuálu. Za mňa jediný neochvejný argument, ktorý ospravedlňuje existenciu Night in the Woods.

Čo na záver? Nič nebolo vyslovene zlé, ale nemám ani mnoho slov chvály. Možno si hovoríte, že "ukecané adventúry" proste nie sú môj žáner. Omyl, napr. na spomínaný geniálny Pentiment nedám dopustiť. Iste, jedná sa o indie záležitosť od malého štúdia. Lenže obdobne veľké štúdio prinieslo svetu indie hru Hades a pýta za ňu podobnú sumu peňazí. Holt, žiadnu poľahčujúcu okolnosť pre zdvihnutie totálne priemerného hodnotenia som nenašiel.

Herní výzva 2024 – 3. "Volání Cthulhu" (Hardcore) - Dohraj hru, ve které hraješ za člena náboženského nebo spirituálního kultu popř. náboženského představitele.  

Už predtým ako som Diablo IV vôbec začal hrať, som tak nejak rátal s tým, že budem písať celkom ostrý hanopis na Blizzard Entertainment. Ostatne, keď človek číta o ich dnešnej "korporátnej kultúre", automaticky pristupuje k ich novým produktom s určitým dešpektom. Mýlil som sa.

Na začiatok musím povedať, že stopercentné hodnotenie na tejto stránke som udelil len pár titulom. Diablo II je jedným z nich. Strávil som pri ňom fakt kvantum času, takže zrovnaniu sa nevyhnem a ani nechcem. Myslím, že túto značku dnes držia pri živote práve ľudia ako ja. Ľudia, ktorí v rannej puberte mali level 92 Paladina, zatiaľ čo ich spolužiaci už mali frajerky. Blizzard si to po rozpačitom treťom dieli uvedomil a v mnohých ohľadoch sa vrátil k tomu, čo fungovalo v 2ke. Samozrejme aj s tým, čo sa medzičasom osvedčilo v 3ke (za mňa je to napr. systém health potions a paragon systém). Zmizla "cartoonová" grafika a vrátila sa temná atmosféra. Skoro by som povedal, že až brutálna a hra je nie náhodou 18+. Blizzard na nás požmurkáva rôznymi referenciami na dávne udalosti a stretnete aj nejakých starých známych (Meshif!). Keď som sa na okamih počas kampane v jednej "snovej sekvencií" so svojou postavou vrátil do Tristramu a k tomu začala hrať stará známa melódia, skoro mi vyhŕkla slza. Nové Diablo však samozrejme prinieslo aj mnoho noviniek a musím povedať, že väčšina sa vydarila.

Každopádne, aby bolo jasné, kráľ je len jeden a tým je samozrejme neohrozene druhý diel. Až pri hraní 4ky som si však uvedomil, prečo je dvojka taký kult a každé odklonenie od tohto precízne poskladaného receptu vedie takmer nevyhnutne k zníženiu perfektného hodnotenia. Holt, keď chcete špagety al dente, musíte to trafiť s odchýlkou pár desiatok sekúnd, inak to proste nevyjde. Úspech dvojky mi v mnohom pripomína úspech Minecraft. V seriáli Rick and Morty sa udivený Rick pýta: "So you're mining stuff to craft with, and crafting stuff to mine with?". Dialóg skončí výsmechom Mortyho, ale epizóda končí tým, že tomu samotný Rick prepadne tiež. Skalní fanúšikovia Diabla 2 to majú podobne. Desiatky hodín zabíjame príšery, aby z nich vypadol super raritný item, ktorý spustí obrovskú vlnu endorfínov. No a to všetko preto, aby sme s ním mohli zabíjať príšery ... lepšie. Ťažko sa to vysvetľuje, treba to zažiť.

Kolega VŠIVÁK v diskusii pri Diablo II: Resurrected povedal: "Pravé Diablo začne až na obtížnost Hell. Dohrání jen na normal je pro sraby.". Ja samozrejme bezvýhradne súhlasím, ale ani v takejto skúsenej hernej komunite, aká je tu, sa to nestretlo úplne s pochopením. Priznám sa však, že Diablo IV som zatiaľ dohral len na "World Tier 2" obtiažnosti, kde som dokončil kampaň. Až po nej sa odomknú nové "tiers". Avšak, už nehráte príbeh odznova, akurát sa vám odomknú nové veci a lokácie, padajú lepšie itemy a protivníci sú tuhší. Myslím si, že takto je to správne a hra pôsobí moderne a nie je to také repetitívne. Diablo 2 bol proste "grind", ale my máme rok 2024 a nová generácia už na toto nepočuje, či sa nám to páči alebo nie. K "novej dobe" tiež samozrejme patrí aj nevyhnutnosť byť online, čo spôsobuje nevôľu, hlavne u pamätníkov prvých dvoch dielov. Ja som to viac menej úspešne vytesnil a akékoľvek features, spojené s online pripojením, som proste ignoroval. Samozrejme, nezávidím hráčom hardcore charakterov, ktorým zomrela level 50+ postava kvôli problémom s pripojením na server. Je ich plný YouTube. Nuž, takto dnes vyzerá AAA hack & slash RPG a napriek všetkému je z môjho pohľadu mimoriadne vydarené.

Veľmi sa mi páčili novinky ako dobývanie pevností, "aspekty" itemov, ale aj fakt, že jednotlivé classes postáv majú unikátne špecifiká (mimo skillov samozrejme). Geografia sveta je vynikajúca, mestá sú živé a lokácie nápadité. Každá jedna lokácia má vlastnú hudbu, ktorá je kapitolou samou o sebe. Jedná sa pravdepodobne o najlepší soundtrack v sérií a pre mňa jeden z najlepších herných soundtrackov posledných rokov. Odporúčam v menu znížiť ostatné zvuky, pretože kvôli kvíleniu monštier hudba občas zanikne. Zvuky a dabing postáv sú takisto na vysokej úrovni. Príbeh je asi najprepracovanejší doposiaľ a nájde sa tiež kopa zaujímavých side-questov.

Zhrnuté a podčiarknuté, Diablo vstúpilo do novej hernej generácie s gráciou. Drží krok s dobou a zároveň ctí tradície svojich predkov. Viem si predstaviť, že pre mladších hráčov bude práve toto ich najobľúbenejší diel.

Herní výzva 2024 – 7. "Ve stínu pixelů" (Hardcore) - Dohraj hru s černobílou stylizací. 

Trek to Yomi dostáva celkom dosť hejtu a podľa mňa nezaslúžene. Pokúsim sa v pár bodoch ponúknuť vlastný pohľad.

Čo je dobré.
-----
1) Vizuál a hudba. Krásny feeling Kurosawových filmov. Kombinácia estetiky japonského vidieka, brutálnosti boja a nájazdov banditov. "Grain filter" je možné vypnúť, ja však odporúčam ponechať si ho.
2) Combat. Vážne. Všade inde toto evidujem ako jeden z najväčších záporov. Ja som si to vyslovene užil. Skúšanie rôznych kombinácií útokov na rôznych protivníkoch za cieľom dosiahnutia maximálnej efektivity, sledovanie vzorcov ich správania, za mňa všetko veľmi dobre zvládnuté. Vyššia obtiažnosť a pozorné štúdium je nutnosť. Naštvať však vedia situácie, keď ste v obkľúčení. Tam občas treba aj kus šťastia.

Čo je sporné.
-----
1) Príbeh a jeho rozprávanie. Príbeh je jednoduchý, ale neurazí. Klasika zo starej samurajskej školy. Láska, česť, pomsta. Problém trochu nastáva v tom, že dabing je výlučne japonský a titulky sú biele na čiernobielom pozadí, čo je občas problém. Navyše, často sa musíte sústrediť na niečo iné než na titulky, takže vám sem tam nejaká časť príbehu proste ujde.
2) Kamera. Fixný 2,5D pohľad. Miestami mi to pripomínalo veci ako Resident Evil 2 alebo napríklad The Medium, ale len počas nebojových pasáží. Akonáhle ste sa dostali do pohľadu "z boku", takmer určite nasledoval boj. Mne sa to celkom páčilo. Keď mi uhol kamery počas boja nevyhovoval, proste som sa presunul na prehľadnejšie miesto.
3) Rozloženie obtiažnosti. Tu popravde trošku varím z vody, pretože som hral len obtiažnosť Ronin (Hard). Toto je evidentne tá správna obtiažnosť. Hracia doba max 5 hodín? Na Roninovi ani náhodou. Boli pasáže a bossovia, ktoré som musel opakovať niekoľko desiatok krát. Nervy na maxime, ale potom ten pocit úľavy keď sa to konečne podarí, fakt paráda. A to som si myslel aký som frajer, keď som nedávno dohral Blasphemous. Trek to Yomi mi dal zabrať rozhodne viac. Verím tomu, že keby si to hodím na Easy alebo Normal, tak ma to tiež začne asi veľmi skoro nudiť. Niekde som dokonca postrehol, že Kensei obtiažnosť (kým neprejdete hru, tak je zamknutá), je menej challenging ako Ronin. Malo by ísť o to, že každý úspešný úder mečom je smrteľný. Jak pre vás, tak pre protivníkov (okrem bossov). Zaujímavý nápad.

Čo je zlé.
-----
1) Collectibles. Za prvé, veci, ktoré nepomáhajú v boji alebo nevylepšujú vašu postavu, ma vôbec nezaujímali. Za druhé, kvôli čiernobielej štylizácií sa vám takmer určite stane, že nejaký predmet prehliadnete. Ich označenie je dosť nepraktické. Pár krát som dokonca nebol schopný nejaký predmet zodvihnúť, až som napokon zistil, že to nie je predmet, ale tlejúci kus dreva.
2) Puzzles. Veľmi primitívne a veľmi zbytočné.
3) Nemožnosť hrať jednotlivé kapitoly, ktoré už máte za sebou. Buď pokračovať v postupe, alebo celé od začiatku. Dosť škoda.

Tip 1: Sledovanie staminy je dôležitejšie ako sledovanie života. Veľmi dobrá vychytávka, kvôli ktorej ma gameplay fakt bavil. Naučte sa kombá, ktoré ňou príliš neplytvajú a tiež sa naučte "vymeniť si strany" s protivníkom. Budete mať lepší manéver na jej regeneráciu.

Tip 2: Pozorne čítajte ako fungujú mechaniky pohybu, obrany a útoku. Ak si myslíte, že gameplay je pokazený, dosť možno je problém vo vás a nie v tom, že hra na vaše podnety nereaguje. Viaceré sťažnosti na gameplay, ktoré som zaregistroval, boli feature, nie bug.

Tip 3: Keď vystrelíte z muškety (alebo čo to je), nechajte animáciu dobehnúť aby hlavný hrdina stihol nabiť ďalšiu várku. Nie vždy je na to čas, ale keďže neexistuje "reload" tlačítko, vie vám tento manéver ušetriť dosť času v ďalšej nepríjemnej situácií, keď bude mušketa treba.

Zhrnuté a podčiarknuté, nadpriemerná jednohubka, ktorá však v hernej obci zostáva trochu nepochopená. Za mňa neprávom. Niekedy nabudúce si vyskúšam Sekiro: Shadows Die Twice, od ktorého čakám podobný, ale megalomanskejší zážitok.

Herní výzva 2024 – 4. "Tenkrát v Hollywoodu" (Hardcore) - Dohraj hru, ve které vystupují živí herci. 

Alan sa na tomto portáli teší obrovskej obľube a asi nepoviem nič, čo by už nezaznelo v 50+ komentároch predo mnou, preto skúsim byť stručný. Hral som "Alan Wake Remastered" verziu na Xbox X. Hra vyzerá veľmi pekne, už v časoch vydania originálu sa pýšila vysokou kvalitou grafiky a fyziky. Od Remedy Entertainment som zatiaľ hral len Max Payne a Max Payne 2: The Fall of Max Payne, ale ich autorský rukopis je okamžite rozpoznateľný.
1) Zaujímavá herná mechanika. Check.
2) Noir atmosféra a temný príbeh. Check.
3) Zaujímavé a vtipné rádiové a televízne vysielanie. Check.
4) Bláznivé snové sekvencie. Check.

Alan Wake sa občas prezentuje ako horor, ale u mňa ako horor veľmi nefungoval. Každopádne, v tomto prípade to beriem ako pozitívum, tlak mám dosť vysoký aj bez toho. Infarktových situácií, kde na vás nepriatelia vybafnú v naskriptovaných jump-scare-och je neúrekom všade inde (žmurk žmurk Dead Space). Tu sa pred stretom s nepriateľom pekne spomalí čas, oddiali kamera a vy presne viete koho čakať a koľko ich čakať. Navyše, nepriateľov je pomerne dosť, takže "držíte nohu na plyne" a na strach a paniku proste nie je čas. Napriek tomu je atmosféra príjemne ponurá a pohlcujúca. Thriller ako vyšitý.

Vrátim sa ešte k hernej mechanike, ktorá je v diskusii a okolitých komentároch najkontroverznejším bodom. V úvodnej "tutorial" kapitole, kde si máte kombináciu baterky a streľby vyskúšať, som bol veľmi skeptický. Vyslovene ma to rozčuľovalo. Postupom hry ma to však bavilo čoraz viac a v záverečných dvoch "DLC" kapitolách som si to vyslovene užíval. K dispozícií je niekoľko druhov bateriek, ktoré sa líšia svojou intenzitou. K tomu pár klasických zbraní, ale neskôr tiež svetlice, svetlicová pištoľ a flashbangy. Občas je nutné rýchlo a rozumne kombinovať všetko hore uvedené, ale výsledný koktejl je naozaj zábavný. Sem-tam príjemne prekvapí "puzzle so svetlom", kde je výhodné, viac ako svoje zbrane, používať okolité prostredie. Nie je to také vyšperkované ako napr. hrátky s ohňom v A Plague Tale: Requiem, ale rozhodne ide o pekný prídavok. Napadajú mi len dve veci, ktoré ma skutočne otravovali počas celej hry: "posadnuté predmety" a nezmyselné collectibles.

Celkovo ide o nadpriemerný kúsok, ktorý má aj po rokoch čo povedať. Ak vás, tak ako mňa, zaujali pozitívne ohlasy na Alan Wake II, skúste si najprv zahrať toto. Je to za oveľa menší peniaz a budete vedieť, či sa investícia do pokračovania oplatí. U mňa to vyzerá, že rozhodne áno.

Herní výzva 2024 – 9. "Ztraceno v překladu" (Hardcore) - Dohraj hru s dabingem odpovídajícím zemi původu či zasazení (mimo angličtiny, češtiny a slovenštiny).

Nikdy som nehral žiadnu Metroidvaniu. Úprimne, ani som poriadne nevedel, čo ten termín znamená. Keď som to zistil, fakt som rozmýšľal, že Blasphemous nechám vo svojej virtuálnej knižnici zapadnúť digitálnym prachom. Vracať sa v plošinovke na miesta, kde som správne načasované milimetrové skoky opakoval 10krát, len aby ma po úspešnom pokuse sundal nejaký radový pajác? No neviem. Nuž, som rád, že som to napokon skúsil. Masochizmus to bol miestami ale poriadny, to vám poviem. Každopádne, tá radosť a úľava, ktorá prichádza po úspešnom prejdení zložitejšej pasáže, to je niečo, čo som pri hraní už dávno nezažil. Možno na základe tohto zážitku v blízkej budúcnosti konečne skúsim aj nejakú Souls-like záležitosť.

Apropo, viem si celkom živo predstaviť, že by Blasphemous 3 dostal tretí rozmer a AAA rozpočet a grafiku. V tej mytológií a estetike na to potenciál určite je. Každopádne, 2D a pixel-art tomu tiež veľmi pristane. Grafická stránka je bezchybná a atmosféru perfektne dotvára výborná zvuková a hudobná kulisa. Tiež odporúčam španielsky dabing. Na ovládanie si pomerne rýchlo zvyknete, množstvo rôznych útočných a defenzívnych kombinácií je únosné a ľahko zapamätateľné. Ako som už naznačil v úvode, z obtiažnosti som mal rešpekt, ale s trochou anger managementu a dychových cvičení to celkom ide. Hra ani na okamih nenudí a po jej dohraní (24 hodín a cca 75%) som mal chuť rozohrať to znovu. Jednou z motivácií bolo dosiahnutie "dobrého konca" (mne sa podaril ten zlý). To je možno jeden z mála mínusov, ktoré mám. Questy, či už hlavné alebo vedľajšie, často nie sú úplne intuitívne. To isté sa týka získania prístupu do predtým neprístupných častí mapy. Čiastočne je to dobre, funguje čaro z objavovania, ale mrzelo ma, že po zdolaní hlavného bossa som mal ešte stále niekoľko sektorov mapy neprebádaných, a to preto, že mi v pomerne skorej časti hry ušiel nejaký kryptický quest/upgrade. To som však zistil až ex post, z internetu.

Celkovo sa ale jedná pravdepodobne o najlepšiu 2D hopsačko-sekačku, akú som kedy hral.

Herní výzva 2024 – 2. "Láska nebeská" (Hardcore) - Dohraj hru, ve které uzavřeš manželství s jinou postavou, která se ve hře vyskytuje.

Fable. Hra, ktorá sa nevie rozhodnúť, pre aké publikum vlastne chce byť. Prvých pár minút som si hovoril, že hra je jednoznačne určená pre mladšie ročníky a to jak vizuálom, tak príbehom. Keď tu zrazu banditi vypálili celú dedinu, odkiaľ pochádza náš detský (a veľmi čoskoro dospelý) hrdina. Podobná situácia sa až do samotného záveru opakuje ešte niekoľko krát a je to len jedna z mnohých nekonzistentností tohto diela. Popravde, s Fablom som dosť bojoval a jeho polokultovný status som vôbec nepochopil.

Za prvé, jedná sa o hru z roku 2014, ktorá je remake-om hry z roku 2005. Hlavným ťahákom tohto remake-u mala byť vo všetkých ohľadoch vylepšená grafika. Tá však na prvý pohľad vôbec neodpovedá štandardom z roku 2014 a úprimne som presvedčený, že kopa hier vyzerala lepšie aj v tom 2005om. Celkovo ma vizuál vôbec neoslovil, postavy vypadajú divne a nemý hrdina, s blbým výrazom, je už len zhnitá čerešnička na torte po záruke. Trvalo mi mnoho hodín, kým som si ako tak zvykol. Je ešte dôležité spomenúť, že mapa je v podstate rozvetvený koridor s nijak mimoriadne zaujímavými lokáciami. Ani raz som sa nepozastavil a nerozhliadol okolo aby som sa kochal krajinkou, pretože jednoducho nebolo prečo.

Grafika je však pre mňa málokedy prekážkou pokiaľ je kvalitný príbeh a hrateľnosť. Ani jedno ma však nijak extra neoslovilo. Príbeh je takmer infantilný a dosť nezaujímavý. Napriek tomu by som mal dnes problém zrekapitulovať ho, a to som Fable dohral len pred pár dňami. Jednoznačne nejde o žiadny zážitok, ktorý by sa vám vryl do pamäti. Side-questy na tom nie sú o nič lepšie. Často sú mimoriadne stupídne a niektoré vyložene otravné, hlavne tzv. "escort missions", ktoré sú však z princípu otravné takmer v každej hre. Hrateľnosť je na tom málinko lepšie, ale tiež žiadna sláva. Hra sa na Xbox-e ovláda pomerne dobre a intuitívne. Často som však mal problém s automatickým výberom cieľov, na ktoré som chcel útočiť. Príklad, chcel som vystreliť šíp na vzdialenejšieho nepriateľa, ktorý sa ku mne rýchlo blížil, namiesto toho sa však môj auto-aim rozhodol, že zaútočíme na sud, 2 metre od neho. Vôbec sa nejednalo o zriedkavú situáciu. Boje ma občas rozčuľovali svojou mechanikou, hrdina často po zásahu padol na lopatky a len pomaly sa zbieral zo zeme. Napriek tomu je však hra smiešne ľahká a s veľkým počtom health potions a resurrection phials, dosť možno do záverečných titulkov ani raz nezomriete.

Mnohokrát som mal pocit, že autori mali veľa nápadov (a dobrých), ale žiadny z nich jednoducho nebol dotiahnutý dokonca. Systém vylepšovania postavy a inventár bol OK a zaujímavý bol tiež koncept dobrého alebo zlého hrdinu podľa toho, ako sa v niektorých situáciách rozhodnete konať. Kopec vecí však úplne postrádalo zmysel. Možnosť zosobášiť sa, kúpiť si dom a zavesiť si v ňom bezvýznamnú trofej, spraviť si tetovanie, zahrať sa minihru v hostinci alebo naučiť sa nové gestá pri komunikácií s inými postavami, atď, atď. Všetko som vyskúšal raz a viac som sa k tomu v podstate nevrátil.

Suma sumárum, vychádza mi to na totálny priemer. Je však pár vecí, kvôli ktorým som to nakoniec zodvihol na 65%. Prvou je predsa len pár zaujímavých hlavných questov: väzenie a záverečná zimná kapitola. Druhou je fakt, že mi napokon tá hracia doba 20 hodín (side-questy som skôr nerobil ako robil) celkom v pohode ubehla. Napokon išlo o príjemné a nenáročné odreagovanie na niekoľko neskorých večerov. No a na záver je ešte fér spomenúť kvalitnú hudbu a dabing. Je dosť možné, že autori dotiahli v pokračovaniach do zdarného konca všetko, čo v prvom dieli ostalo na pol ceste. Ja to však aspoň nejaký čas určite zisťovať nebudem.

Herní výzva 2024 – 5. "Nikdy se nevzdávej!" (Hardcore) - Dohraj hru, ve které hraješ za postavu s fyzickou indispozicí.

Hi-Fi Rush ma zaujal už dávnejšie vďaka vysokému hodnoteniu (tu aj inde) a zaujímavej "rhythm-based action" hernej mechanike. Trochu ma ale odrádzal "japonský vizuál", ktorý veľmi neobľubujem, ale vďaka hernej výzve a faktu, že hra je súčasťou Xbox Game Pass-u, som to napokon skúsil. Neľutujem.

Hlavným hrdinom je trochu prostoduchý Chai, ktorý sníva o kariére rockovej hviezdy. Bohužiaľ, má postihnutú ruku, takže hranie na gitare je vylúčené. Našťastie je tu megakorporát Vandelay Technologies a jeho Project Armstrong, testovací program na implantáciu kybernetických končatín. Chai sa v úvode do programu dostane, ale nešťastnou náhodou sa do celého procesu operácie dostane aj jeho vreckový hudobný prehrávač, ktorý skončí voperovaný v jeho hrudníku. Našťastie z toho nie je taký prúser ako vo filme The Fly (pamätníci vedia). Naopak, Chai začne vnímať akési hudobné spojenie so svojím okolím. S novou rukou vie Chai vyskladať niečo ako gitaru, ktorá je jeho hlavnou (a v podstate jedinou) zbraňou. Po poloúspešnej operácií je totiž onálepkovaný ako "defekt" a celá korporácia mu kvôli tomu pôjde po krku. Zamestnanci korporácie a teda vaši protivníci sú (s výnimkou managementu) výlučne roboti.

Toľko k úvodu, prejdime k hraniu. Celou pointou je počúvať pesničky v pozadí a so svojimi útokmi sa "triafať do rytmu". Pre ľudí s "hudobným hluchom" (napr. ja) sú tu našťastie aj vizuálne pomôcky - celý svet sa hýbe do rytmu práve hranej pesničky. Veľmi zjednodušene, predstavte si to ako Guitar Hero, akurát svojimi "kombami" kosíte nepriateľov. Postupom času odomykáte nové útočné kombinácie a iné vylepšenia. Neskôr sa k vám pridajú aj rôzni spolubojovníci, ktorých počas boja môžete na krátky okamih privolať. Toto sa neskôr stane nevyhnutnosťou, pretože pomocníci prinášajú do boja jedinečné skilly, bez ktorých určitých nepriateľov nemožno (alebo len veľmi ťažko) poraziť. Dôležité je tiež spomenúť, že vaši protivníci útočia tiež výlučne do rytmu, čo dáva hrdinovi priestor na mimorytmické úskoky. Boj je zábavný a jeho náročnosť lineárne stúpa. Ku koncu som si už musel rôzne kombinácie pospevovať alebo klopkať nohou, inak hrozil návrat k poslednému checkpointu.

Musím povedať, že príbeh hry začal dosť stupídne a hlavný hrdina mi bol dosť nesympatický, čo sa neskôr začalo meniť k lepšiemu len mierne. Čo mi však vyslovene sadlo do noty bol humor. Celá hra je neskutočná satira na korporátnu mašinériu a je vidieť, že vývojári s tým majú svoje skúsenosti. Málokedy sa mi stáva, že otváram a čítam všetky nepovinné správy v hre, ktoré dotvárajú príbeh. Jedná sa o emaily, ktoré sú karikatúrou bežných korporátnych emailov. Bossovia sú v podstate management. Hlava QA, vedúca produkcie, atď až po finálneho CEO. Niektorí sú fakt mimoriadne vtipní. Najviac pobavil Zanzo, vedúci "Research & Development", ktorý na mňa v jeden moment kričal počas tele-konferencie, až ho jeden z kolegov musel upozorniť, že má mikrofón na "mute".

Hra mi na NORMAL obtiažnosti zabrala príjemných 13 hodín a ani som pri tom veľmi nenadával. Viem si ale predstaviť, že na vyšších obtiažnostiach to asi bude celkom mordor. Čím vyššia obtiažnosť, tým vyšší dôraz sa kladie na precíznosť triafania sa do rytmu. Občas som si pri hraní spomenul na film Whiplash. V hre tiež príjemne prekvapili aj niektoré licencované pesničky. Môj osobný favorit bol song od The Prodigy - Invaders Must Die. Kto pracujete v korporácií, máte radi japonský vizuálny štýl a páčia sa vám rhythm-based hry, pokojne si ešte k hodnoteniu pripíšte pár percent navrch.

Herní výzva 2024 – 1. "Nemova říše" (Hardcore) - Dohraj hru, ve které přímo ovládáš loď, ponorku nebo jiné plavidlo plovoucí po vodě nebo pod vodní hladinou.

Ako už bolo povedané niekoľkokrát, komu sa páčilo LIMBO, bude sa páčiť aj INSIDE. Niekomu viac, niekomu menej. Ja osobne patrím do druhej kategórie. Hra je podobne pochmúrna a depresívna ako jej predchodca. Zasadenie do mysterióznej dystopickej spoločnosti v štýle 1984 alebo filmu Equilibrium je veľmi pôsobivé. Čiernobiely vizuál nahradili chladné šedé tóny. Celkovo vidno, že graficky aj fyzikálne sa hra posunula "profesionálnejším" smerom.

Puzzles mi popravde prišli jednoduchšie ako v predošlej hre, ale zato sú o to nápaditejšie a zábavnejšie. Precízne načasovanie skokov a iných akcií, je niečo čo testuje moju trpezlivosť. Preto nie som veľký fanúšik hardcore platformoviek. Pre predstavivosť, ak by som mal porátať všetky moje úmrtia vo Far Cry hrách, najčastejším dôvodom by bol pád pri lezení ne rádiovú vežu (prípadne lezenie v jaskyniach vo Far Cry: Primal). Preto ma aj v tomto prípade potešila subjektívne nižšia obtiažnosť oproti Limbu v kontexte platformingu. Napriek tomu sa mi ale podarilo pokoriť métu 100 úmrtí, hoci tesne, kým som došiel na samotný záver.

Ďalšou kontroverznou vecou (znovu podobne ako v Limbe) je chýbajúci, resp. nejednoznačný príbeh a neuspokojivý záver. V prvom prípade som sám na vážkach, či mi to vlastne vadí alebo nie. Fantázia pracuje a výklad udalostí je subjektívny a to je často fajn. V prípade záveru by som ale čakal väčšiu satisfakciu. Pre niekoho môže byť tiež problematická krátka hracia doba, ale podľa mňa je úplne adekvátna k cene, za ktorú sa INSIDE predáva. Ja osobne mám radšej situácie, keď si poviem "kiež by to bolo dlhšie" ako "mohli to skrátiť a bolo by to super". Myslím, že pridaním ďalšej hodiny hrania by už nastúpil stereotyp.

Celkovo je INSIDE príjemná jednohubka na sychravý večer. Na morské panny sa už nikdy nebudete pozerať tak, ako predtým.