New here, žiadny rogue-like auto shooter som nikdy nehral a well, asi mám nový obľúbený žáner. Achilles je v podstate veľmi primitívna, ale neskutočne zábavná oddychovka s dobre premysleným levelovaním charakterov a celkom košatým systémov upgradov, ktorý človeka doslova núti grindiť a grindiť, lebo je zvedavý akým spôsobom ešte môže enemák zhynúť. Áno player je tu naozaj poloboh, ktorý vie za 20 minútove kolo pokosiť nepriateľov v radoch tisícov. A tu sa dostávam k asi jedinej výtke a to, že hra je aj na hard (a to ja nie som hardcore player) málo challenging. HP restore abilita je OP a pokiaľ pri vás nebuchne skupinka kamikadze pavúkov, tak ste defacto nesmrtelní. Tým pádom aj trochu zaniká design a význam protivníkov a je vám úplne jedno, kto proti vám stojí, lebo aj tak do pár sekúnd skape. Beriem to tak, že toto je priestor ako hru do prípadného (fingers crossed) pokračovania vylepšiť. Vôbec mi nevadí absencia príbehu, ani to že sa to dá hrať jednou rukou. Absolútne som nečakal, že za hru v cene jedného piva na Gamescone (kde som Achilla náhodou objavil) dostanem aktuálne 50 hodín zábavy. And counting.

Bol som prísny na tretieho Max Payna, budem prísny aj na štvtého Duka. Prišiel totiž s krížkom po funuse a to minimálne dobrých 10 rokov. Mám pocit ako keby boli tvorcovia zavretí v nejakom bunkri, nekomunikovali s realitou a len riešili Duka. Čistá ponorka. A potom, v roku 2011 majestátne vytasia niečo čo je za tú dobu 10x prekonané, čo sa tak trochu podobá na Half-Life, má podpriemerný playtime a mizerný gameplay. Aj to čúranie už bolo v Postali.

Ok, kde je problém? Pokiaľ je produkt postavený iba na dobovej ikone a "kulte osobnosti", ktorá bola/je tak strašne 90-ties a nereflektuje prítomnosť, tak je automaticky odsúdený k zániku. Podobne ako filmoví Expendables, ktorí su tak strašne oldschool a do moderného kabátu obliekli len svoje dôchodcovské vrásky, má aj Duke len jedno jediné eso v rukáve. A to že si ľudia pamatajú aký bol kedysi borec, a že ho stále milujú. Čistá nostalgia. BTW je tomu dosť okato venovaná celá prvá kapitola. Nulová šanca osloviť nového diváka/hráča, ktorý toto nepamätá. Nie je totiž čím. Drsný jazyk, čúranie do pisoáru, sem tam nejaké to prso, alebo snáď popcorn v mikrovnlnke? WTF? To už dávno máme za sebou a Duke sa stal legendou, práve tým že toto odštatoval, že priniesol niečo čo tu chýbalo. Pokiaľ sa ale vrátil s tým, že sa iba pripomenie a čoto zrecykluje, tak sorry old men, je čas prenechať miesto mladším a dravejším.

Level design, dramaturgiu príbehu, etc... sa mi moc nechce riešiť. Chýbala mi väčšia voľnosť, interaktivita, napätie, moment prekvapenia, lepší fyzikálny model, zaujímvavejší nepriatelia, originálne zbrane a vôbec kopec vecí na ktoré ma naučili nové a lepšie hry. Duke je globálne brainless a núti človeka premýšľať len v rámci level puzzle.

Obecne platí nepísané pravidlo, že hra má tak 15-20 minút aby Vás chytila. Ja som Dukovi venoval celých 13 hodín playtimu (lebo ho mám rád) a nepresvedčil ma. Zaspal dobu a je možné, že pri ňom zaspíte aj vy.

K dobrej knihe, filmu, jedlu, muzike, či hre sa človek vždy rád vráti. Touto optikou tretí Max uspokojí, zaženie hlad, zabije čas, ale potom skončí v poličke. Navždy. A nie je dôvod ho znovu rozbalovať, neponúka totiž nič len jeden (výborne béčkový) príbeh, ktorým Vás Rockstar za ručičku prevedie. Stačí len mačkať fire a sem tam spomalene skočiť. Brainless, také GTA, bez áut, bez mesta, bez ľudí, bez vedľajšich misií. Na každý problém existuje iba jedno jediné riešenie. Oproti legendárnej dvojke okrem špičkovej grafiky a fyziky neponúka nič navyše (achievmenty a golden guns nemajú žiadny efekt), pohyb hráča je obmedzenejší a častejšie prerušovaný otravnými vsuvkami, Max sa horšie ovláda a za celú hru sa nedostane k jedinému granátu. Celé to vyzerá ako Rockstarovská bokovka medzi GTA 4 a 5. Špičkový high-budget fastfood bez duše. Dohrané na hard, multiplayer som skúšal málo, ale to bolo celkom fajn.

Oproti HL, menej zbrani (ziadne nove), menej druhov nepriatelov (ziadne nove) menej pribehu, menej skriptov, ziadne prekvapenie, ziadny hardcore boss, playtime na hard cca 6 hodin. Po vsetkych strankach downgrade povodnej hry s jednym velkym ale... stale to je Half-Life a ked s ocitnete v Black Mesa tak zrazu mate pocit, ze ste doma. V prodstredi, ktore uz nemusi nic vysvetlovat a ktore doverne poznate, milujete a dufate ze sa tam aspon este raz vratite. A mozno tprave tento navrat bude znamenat, ze uz aj stacilo a ze sa treba posunut dalej a nie len znova prevarat kedysi vynikajuci pokrm.

Plne sa podpisujem pod rewiew s galerky. Krvavú legendu si vzali na triko tento krát domáci z Cauldronu a je to asi aj vidieť. Jednotvárne levely, priemerná grafika a proklamovaného gore si človek užije snáď len v poslednom leveli v hoteli, kedy dôjde na brokovnicu. Panáci sú ako z lega a rozpadavajú sa na súčiastky po druhej-tretej rane. Samotná akcia je naskriptovaná asi tak, že banda ufonov vybehne rovno pred hlaveň a divák mačká kohútik (zabudnite na Call of Duty, schovávanie, či nebodaj taktizovanie). Toto je outside Doom, otvoria sa dvere a sypeme olovo. Monotónnosť možno vnímať ako výhodu. Hra nestrhne a človek sa k SOF3 vracia, urobí level-dva a mačká quit. Arzenál je krásne tučný a tuning + vyber zbraní na misiu je presne pre mňa. Playtime je zhruba 8 hodín čo je pekelne málo.

Dojmy po pár dňoch hrania..... GTA4 je mýlnik, rovnako ako bola jednička (prvá v 3D). Rockstar začína s úplne novým a výborným enginom v podstate na zelenej lúke a necháva si v porovnaní so geniálnym SA obrovské rezervy do následujúcich častí. Hra je stále menej konzoloidná (absentujúce blikajúce dúhové kraviny pre decká) a obkukáva Mafiu (živé mesto, fyzika áut, menej farbičiek) čo je určite palec hore. Štvorka sériu posúva dobrým smerom a beriem ju ako predkrm k pokračovaniam, ktoré logicky už musia ťažiť s lepšieho príbehu a osvedčených vychytávok, po ktorých už teraz GTA geekovia besne volajú (základy sú pevné ako péro Clarka Kenta). Komplexne to zhodnotím až to dohrám, zatiaľ slušná 70-tka za ultimátne nákazlivú hrateľnosť a všetky tie prísľuby do budúcna. P.S. A autá už konečne nevyzerajú ako škatuľky od liekov, na ktoré niekto omylom namontoval kolesá. Juchúú.

Za mlada nadšenie z dema (potom aj z hry), pecka grafika, more krvi a plaziaci sa citizeni prosiaci o svoj pochabý život. Za 10 rokov sa z Postalu stal malý buranský kult a hra zostarla. A dobré hry nestarnú. Dajte si radšej Crusadera a nechjte Postal odpočívať v pokoji s dobrými spomienkami.

Aj cez predpotopný a navyše odfláknutý (ohavné spritové tanky!) Build Engine a malý arzenál celkom príjemne hratelné FPS-ko. Z pohľadu dnešných Call of Duty a spol. je NAM trápne nič, ale v slepých časoch bol aj jednooký kráľom. Hodnotím skôr z nostalgie a ako fanúšik Ramba (dvojky).

Pod koment užívatela Adieu sa s kľudnym svedomím podpíšem, len nerozumiem prečo tých 70%? Mojich 30% je za grafiku, pekne vytieňovanú krv a bandu Kennyovcov zo southparku v prvom leveli. Soldiera 2 som skušal hrať 3x (vždy som sa nejak nahecoval, že to bude fajn), ale po pár mrzutých úrovniach som znechutene klikal uninstal. Hlúpo naskriptované, nezáživné misie, zbrane, nepriatelia až sa nechce vetiť. Hra bez nápadu, reklama na engine, značku a brutalitu, ktorá si zaslúži pomyslený palec dole (šancí bolo až až).

Fantasmagoria, ktorá okrem 3D pohľadu neponúka nič dovtedy videné. Pestré úrovné so skvelým designom, skvelý pomer nárokov na mozog a hbité prsty. Sniperka v hlave a sapik miesto ruky. Malý, veľký kult.

Rozdával som balóniky, zmrzliny, hot-dogy, vstup skoro zadara, mega dráhy za facku a všetci boli happy. A keďže mi bolo ľúto z malých farebných, veselých panáčikov ťahať špinavé doláre, môj parčik vždy skrachoval. Som príliž dobrák na takúto imperialisticko-kapitalisticko-vykorisťovateľskú manýru. Ale zábava to bola utlimátna.

U "fresh meat" keď na mňa vybafol Butcher som bol posraty (pardon) ako nikdy. Okrem jednoduchej hrateľnosti je hlavnou devízou všadeprítomná temnota = napätie = strach = atmosféra. Hore do mesta som sa chodieval ukludniť, ale aj tam bolo akosi ľudoprázdno a zamračené.

Posledná NHL-ka kde bol ľad ľadom. Možno sa to vymyká tomu ako vyzerá hokej v telke, ale ak dostane hráč hit v plnej rýchlosti tak sa po ľade šmýka a nie je prilepený ako na asfalte. Dnes už sa na farebnú placku za mantinelmi, kockatých spritových hráčov a puk o veľkosti a rýchlosti kastróla plného gulášu pozerá skôr ako na relikviu, ale odmenou bola skvelá hrateľnosť. Nič pre epileptické digitálne deti, ten puk je naozaj slimák a tým pádom aj my starši dokázeme pekne v kľude zakombinovať.

Nič pre hard-core playerov, ale mlsnota pre tých ktorí radi čítaju a surfujú na vlne fantasy. Torment je ako knížka, ktorá rozohráva bizarný kolotoč predovšetkým v hlave čitateľa/hrača. Do obrovskej miery (a tým je výnimočný) necháva jemu priestor, aby nebol len konzumentom predpripravených obrázkov, ale aby si svet tvoril podľa seba. Pamätáte niekto textové adventúry? Nehľadajte tu doslovnosť, odpoveď na každú otázku, kilometre štvorcové hracej plochy, 100-vky predmetov a hafo akcie. Pohodlne s usaďte a nechajte sa pomaly pohltiť monumentálnosťou univerza, v ktorom je zasadený unikátny príbeh hľadania samého seba (tí trpezlivejší budú sladko odmenení). Chápem sklamanie Diablistov, ktorí si nemohli vytunovať warriora na 99 level, ale prosím nevyčítajte to hre. Je to hlúpe. Tí čo dohrali vedia. Že Torment nie je konzum, prečo nabral status legendy, a že dobro a zlo nie je čierno biele.

Oproti jedničke paradoxne išla dole grafika (totálne zabugovany SVGA mod), je tu maly pocet aut aj tratí, ale ta hrateľnosť. Dámi a páni správanie vozidiel je jedno z najlepšich aké som kedy na PC zažil. Totálne arcadoidné a čisto v prospech hrateľnosti. Moja tajná láska a prvý trasu (na zelenj lúčke) poznam aj vďaka demu naspamäť.

Buranskými hláškami a hovnami prešpikovaná pravá vidlácka márovačka. Nadhľad a stoh nápadov (chlastačky, strielajúce kozy, sliepky), ktorý autori do hry vložili je cítiť každým coulem a každým hltom whisky. Redneck určite nerobí hanbu ani Buildu (aj keď naň už bolo možno trochu neskoro) ani povesti šialene uletených predchodcov (Duke, Blood, Shadow Warrior a pod). Má to dvojhlavňovku, kalacha a štýl.

Druhá svetová s nadýchom nacismu má svoje zvláštne "čaro" aj samotné prechody z dávnej histórie (úvod v kobkách) až do sci-fi hávu vo forme Mengeleovského bioinžinierstva nie sú až tak rušivé, ako som sa pôvodne obával. Problém Návratu do kláštora Wolfenstein je ale stereotyp a jenotvárnosť misií, ktorú ešte zvyrázňujú neskoršie WWII pecky ako Call od Duty. Ostane len najlepši rotačný gulomet v histórii PC hier a tie hákové kríže.

Pre hráčov jedničky trochu rozpačité rozčarovanie. To čo si Origin dovolil vydať pod nálepkou pokračovania Crusadera je vlastne taký rozsiahly datadisk tváriaci sa ako plnohodnotná hra (cenou) s nulovou pridanú hodnotu noviniek. Origin sa proste zviezol na obrovskom (a zaslúženom) úspechu jednotky a naservíroval to isté ale na inom tanieri. Chutí, ale...

Postapokalyptická legenda, ktorá položila základný kameň dokonalému pokračovaniu. V Black Isle Studios sú (boli) proste machri so zlatými ručičkami a veľmi ma mrzí, že trojku pustili komerčákom ktorí nevedia čo s tym.

Prvá skutočne dobrá stealth-akcia, s výbornou grafikou a jedným neprijemným bugom. Ku koncu trochu stereotypne, ale pretrvávajú kladné spomineky.

Nie nedohral som a ani ma to netankuje. Unreal II: The Awakening totiž okrem vytunovanej grafiky neprináša absolútne nič, čo by neprestalo baviť po dvoch dňoch šmejdenia stereotypnými levelmi.

Zmiešajte Civilizáciu a Heroes of Might & Magic a máte chutnučký koktejl pod hlavičkou Microprose v podobe úžasnej fantasy strategie s prvkami RPG. Až na pár technických bugov, výborná trvácna strategia so skvelou hrateľnosťou.

Pecková hratelnosť, jednoduchá grafika, variabilita zbraní/postáv a prvky RPG robia z tejto stratégie mojeho milášika, ku ktorému som neraz siahol a dohral. Nebyť možnosti quick-save bolo by to to pravé orechové peklo a nebo každého hard-core stratéga zároveň.

Pohodová, jednoduchá, jemne pikantná a fajne sedliacka adventura. Spomienky až na tú besnú klikačku (smrť pre myšky) v medzipasážach celkom pozitívne.