Coffee Talk sa odohráva v alternatívnom svete, kde vedľa seba úplne prirodzene žijú nielen ľudia, ale aj rôzne iné bytosti. Sukkuby tvoria páry s elfami, najlepšími kamarátmi sú vlkodlak a upír a mimozemšťan si pokojne príde po radu ohľadom hľadania partnerky. A čo je na tom najlepšie, nikomu to nepríde čudné. Tento svet pôsobí prirodzene, pokojne a strašne príjemne, akoby bolo úplne normálne, že sa pri bare riešia vzťahy naprieč univerzami.

Príbehy jednotlivých postáv boli väčšinou zaujímavé a miestami naozaj milé. Niektoré ma chytili viac, iné menej, ale celkovo som mala pocit, že hra sa snaží rozprávať o témach ako samota, láska či hľadanie seba samého veľmi jemným a nenúteným spôsobom. Atmosféra kaviarne, hudba a vizuál tomu krásne pomáhali.

Mojím najväčším problémom však bolo, že samotného hrania je tu naozaj minimum. Príprava nápojov pôsobí skôr ako formalita, zákazníci väčšinou presne vedia, čo chcú, a hráč len splní zadanie. V dialógoch navyše nie je možnosť voliť odpovede, takže väčšinu času sa len kliká a čaká na ďalšiu repliku.Miestami som mala pocit, že hra sa viac číta, než hrá.

Po dohraní je síce možné pustiť sa do hry znova a vidieť iné rozuzlenia príbehov, a existuje aj endless a challenge mód zameraný čisto na prípravu nápojov. Mňa však tieto režimy dlhodobo neudržali, chýbala mi tam motivácia sa k nim vracať.

Celkovo je Coffee Talk príjemná, pokojná hra s krásnou atmosférou a zaujímavým svetom, no skôr pre hráčov, ktorí hľadajú interaktívny príbeh než klasickú hrateľnosť. Ako večerná káva pri daždi funguje skvelo, len netreba čakať príliš veľa hrania.

Helldivers 2 je presne tá hra, ktorá vie človeku pripomenúť, aký krásne absurdný môže byť vesmír, keď sa spojí „hviezdna demokracia“ a humor v štýle Starship Troopers. Ak má človek rád ten film, tak vie čo má čakať. Hra si robí srandu sama zo seba na každom kroku a presne to ju robí super zábavnou.

Je super, že si v nej každý nájde svoje. Ak si chce hráč pripadať ako v Hviezdnej pechote, má tu chrobakoidné potvory, čo behajú v húfoch a vyzerajú, že vyšli rovno z filmu. Chce radšej bojovať proti niečomu robotickému? Takmer terminátorskému? Nech sa páči, stroje ho rady privítajú dávkou lasera. A keby aj tieto dve frakcie nestačili, sú tu ešte mimozemšťania s vlastnými fintami. Každý typ nepriateľa má iné slabiny, ale úprimne? Vo väčšine prípadov to aj tak rieši hrubá sila. Ten pocit, keď vybehneš s raketometom na pleci a vystrelíš štyri rany rovno do materskej lode, termitiska alebo výrobnej hale robotov je jednoducho na nezaplatenie.

Musím priznať, že som mala v hre fázy, keď sa mi jeden typ protivníkov úplne prejedol a tak som proste preskočila na iný druh a bolo vyriešené. V tomto je hra super variabilná.

Plusom je aj to, že misie majú rôzne úrovne náročnosti. Tí skúsenejší si dajú vyššie levely, nováčikovia ostanú v pohodlnejších zónach a každý je spokojný. A pretože ide o online hru, pripájajú sa ďalší hráči, dokonca aj cross-platformovo. Zatiaľ som sa ale nestretla s toxickým správaním.

Veľké plus je, že hra sa neustále vyvíja. Najviac času som v nej strávila začiatkom roka a keď som sa k nej vrátila neskôr, bolo vidno, ako sa tvorcovia o ňu starajú, dolaďujú, opravujú, pridávajú obsah. Presne tak to má pri live-service hrách byť.

A teraz k systému odmien. Za každú misiu hráč zbiera body, ktoré potrebuje na postup a odomykanie ďalších vecí. Väčšinou sa hrá trojica misií po sebe. Je to taká minikampaň. No a až po ich splnení dostane plný balík bodov. Misie majú rôzne úlohy, takže to nepôsobí monotónne, skôr to pekne drží tempo.

Mínusy? Úprimne, ani veľmi nie. Tá hra vie presne, čo chce byť, a na nič iné sa nehrá. Nie je to seriózny vesmírny epos, ale chaotická, zábavná akcia, kde človeka každú chvíľu niečo roztrhne, odpáli vlastný spoluhráč alebo prebodne obrovský chrobák zo štyroch strán naraz. A presne preto to baví.

Stray je taká ta feel good hra, ktorá na pár hodín zabaví a vyčistí hlavu. A hoci som skôr „dog person“, musím priznať, že som si túto mačaciu výpravu užila viac, než by som čakala. Dokonca som konečne pochopila aj starú záhadu všetkých mačiek: prečo majú potrebu absolútne všetko zhadzovať zo stolov. Lebo úprimne? Je to strašne uspokojujúce.

Najviac ma bavilo objavovanie rôznych prostredí – od špinavých uličiek až po futuristické zákutia, ktoré mali svoj vlastný vibe. Malé hádanky, pár milých easter eggov a dokonca aj krátke „utekacie“ pasáže pekne rozbili tempo, takže som sa nikdy nenudila. Aj keď sa nedá povedať, že by bola stray tá najakčnejšia hra sveta, aj tak v sebe schováva peknú dávku adrenalínu.

Výhrad veľa nemám. Občas ma potrápili bugy (nič dramatické, ale dosť na to, aby som si ich všimla) a trochu mi bolo ľúto, že pohyb mačky nebol úplne voľný, myslím tým to skákanie. Ale úprimne, aj tak ma tá hra veľmi bavila.

Je to jednoducho príjemná, pohodová a svojím spôsobom čarovná jazda s dojímavým koncom. Priala by som si druhú časť.

Syberia 3 som si zahrala na Switchi 2 a no, poviem to rovno, to bol zážitok hlavne po tej technickej stránke. Nie som nejaká citlivka, keď ide o grafiku ale toto malo ďaleko od iných hier, ktoré vznikli v roku 2017. Nie len že hra nevyzerala pekne, mala aj dosť bugov. Zasekávanie o neviditeľné predmety, či steny, pohyb nesprávnym smerom (a to radšej ani nespomínam schody) alebo čiastočne kolísavý zvuk boli na dennom poriadku. Táto hra ma hodila do tínedžerských čias ale nie v tom dobrom zmysle

Niekedy mi prišlo, že sú tam hádanky len tak aby nejaké boli. Niektoré boli fajn, iné skôr trpezlivostný test. Hlavne tým myslím interakcie typu, vlož kľúčik dovnútra a otoč ním. Uchop koleso a taktiež ním otoč. Vytiahni hadicu a vlož ju do správneho otvoru. Žiadna duchaplná činnosť, ktorá je ešte k tomu zťažená tým, že ju musíte vykonávať pomocou joyconov. Sklamanie bolo, že taktiež táto hra nepodporuje novú funkciu myši Switchu 2.Ďalšou maličkosťou, ktorou som nebola nadšená bola nemožnosť zrýchliť dialóg alebo ho rovno odkliknúť, keď som si ho prečítala. Takže každé pomalé rozprávanie som si vychutnala naplno.

Ale aby som nebola len negatívna. Príbeh bol milý a cutscény boli prekvapivo fajn a potešilo ma, že na začiatku bolo zhrnutie prvých dvoch dielov, kedže som si z predchádzajúcich častí nepamätala absolútne nič.Hudba na pozadí sa mi tiež páčila a dodávala hre svojský nádych.

Celkovo hra nebola úplný prepadák ale tej verzii na Switch by sa hodil nejaký lepši patch alebo remake.

Thimbleweed Park je ten typ hry, ktorý okamžite trafí nostalgickú nôtu. Celá atmosféra mi pripomínala mix Twin Peaks a Aktov X. Také to malé mestečko s podivnými obyvateľmi, tajomnými zákutiami a neustálym pocitom, že tu ide o niečo viac. Príbeh ma bavil od začiatku do konca, a humor fungoval presne tak, ako má. Občas suchý, občas absurdný, ale vždy presne trafil ten old skúl vibe starých point and click adventúr.

Veľmi som ocenila aj množstvo drobných detailov a easter eggov, ktoré potešia každého, kto kedysi hrával klasické adventúry ako Monkey Island alebo Maniac Mansion. Celé mi to pripadalo ako stvorené pre týchto hráčov.

Potešilo ma aj to, že hádanky boli väčšinou logické, niekedy som síce ostala zaseknutá, ale nikdy to nebolo také, že by som mala chuť hodiť myšou o stenu. Teda myš. Ja som to hrala na switchi s joyconmi a tu sa musím vyjadriť, že to nebolo vždy cool. Point and click s páčkou je skrátka taký tréning trpezlivosti (a jemnej motoriky). Ale dalo sa to zvládnuť.

Ak by som mala ešte niečo vytknúť, tak asi len to, že postáv bolo zbytočne veľa. Úplne by mi stačil jeden vyšetrovateľ. Tí dvaja mi prišli trochu prebytoční a linka s Rey ma veľmi neoslovila ale zase ako postava bola zaujímavejšia než Reyes. Postava Ransoma síce pôsobila trochu ako zbytočný nahnevaný klaun v meste duchov, ale hodila sa do celého prostredia.

Celkovo mám z Thimbleweed Parku dobrý pocit. Nostalgická jazda s výbornou atmosférou, zábavným humorom a rozumnou dávkou hádaniek. Človek to mohol hrať dokonca aj na ľahšiu obtiažnosť, kde neboli všetky hádanky. Pre mňa osobne to bol taký návrat do detstva.

The Plucky Squire je vlastne rozprávka a to doslova. Jedná sa o hlavného hrdinu detskej knižky, ktorý bojuje proti zlému kúzelníkovi. Takto jednoducho podané to môže celé znieť nudne ale opak bol pravdou.

Od prvej minúty som bola nadšená nápadom s meta presahom. Kombinácia 2D a 3D bola vizuálne krásna, celé to plynule prechádzalo z jednej formy do druhej a ja som mala chuť skúšať každé nové prostredie. Ovládanie bolo príjemne jednoduché, postavičky boli síce klišoidné ale napriek tomu veľmi roztomilé a pasovali do prostredia hry.

Hra bola rozdelená do kapitol a každá z nich priniesla nové gadgety, ktoré spestrili hrateľnosť a otvorili priestor pre nové hádanky. Každá kapitola bola popretkávaná malými easter eggmi ( hlavne sa mi páčila časť s podotknutím na slávnych maliarov a ich diela) a dokonca pridali vývojári (vo forme malých collectiblov) aj maľby z tvorby hry.

Ale nie všetko bolo úplne dokonalé. Extra prvky ako napr. otáčanie/naklánanie strán knihy priniesli super nápad, len škoda, že sa nedali využívať všade. Pôsobilo to ako niečo, čo by si zaslúžilo väčší priestor. Myslím, že by tak mohlo vzniknúť viac, možno aj nepovinných, rébusov. To isté platí aj o vymieňaní slov na stránkach kníh. To mi pripomenulo scribblenauts. Tam by sa dalo vyhrať o niečo viac.

Jednoduchosť hry mi chvíľami pripadala až prílišná a neustále nápovedy ma trochu vytrhávali z pocitu objavovania. Viem, že je to asi skôr hra pre deti a tá náročnosť tomu teda musí zodpovedať. Nečakala som žiadnu hru typu The Witness ale neustále poznámky o tom, čo musí hráč urobiť, by sa mohli vynechať.

Posledným nedostatkom bola nemožnosť backtrekingu. Aj keď sa v knihe dá listovať, ide to len vrámci kapitoly a ak sa vám stalo, že ste nezískali collectible v tej prechádzajúcej, tak sme nemali možnosť sa vrátiť späť a museli ste si zahrať danú kapitolu odznova.

Napriek týmto nedostatkom som si Plucky Squire užila. Krásny nápad, vtipné postavy a pekné prepojenie 2D/3D ma držali pri hre až do konca.

The Legend of Zelda: Echoes of Wisdom ma hneď na začiatku chytila tým, že aj keď nejde o otvorený 3D svet, je bolo v nej toľko miest, ktoré som chcela preskúmať. Každá obrazovka pôsobila ako malé dobrodružstvo a mala som pocit, že som vždy niečo nové objavila. Prístupná obtiažnosť mi dovolila hrať bez nervov a dĺžka bola úplne ideálna, ani príliš krátka, ani zbytočne natiahnutá. Presne to množstvo Zeldy, ktorú som potrebovala.

Čo už pre mňa také skvelé nebolo, bol systém ,,klonov". Na začiatku mi to prišlo ako zaujímavý nápad a chvíľu ma bavilo vymýšľať, koho a ako vytvorím a použijem ale po čase som sa pristihla, že používam stále tie isté kópie dokola, pretože fungujú rýchlo a bez obtiaží. A vtedy to celé stratilo čaro, namiesto kreatívnej mechaniky sa to stalo skôr takou rutinou. Toto zistenie mi tak v polovici hry znechutilo hranie až som sa pohrávala s myšlienkou, že ho nedokončím. Ale potom som si vstúpila do svedomia a dala som si sama pre seba challenge: Skús tu hru hrať inak, sprav si ju tažšou, používaj kópie, ktoré by ťa hneď nenapadlo použiť. A znova som objavila čaro Zeldy. Bola to nakoniec sranda. Preto je asi aj samotné nastavenie hráča doležité, aby sa ta repetitívnosť nwstala záhubou zábavy.

Ešte vymenujem zopár vecí, ktoré vidím skôr ako negatívum.Neustále zatváranie rysov a ich podstata. Tie levely mi prišli trochu otravné a veľmi repetitívne. No a konečná odmena za nájdenie všetkých kryštalov bola tiež na nič.
Echoes of Wisdom je pre mňa presne tá príjemná, prístupná Zelda, ktorú si človek pustí, keď chce objavovať bez stresu a mať sa dobre. Bolo fajn si zahrať za Zeldu, aj keď toho Linka preferujem viac.

Ps: ten Pečiatkový mužík bol super :)

Star Wars Jedi: Fallen Order by malo byť typickým príkladom hry, ktorá je ako stvorená pre mňa. Akčná adventúra, s na prvý pohľad slušnou grafikou a rýchlym tempom. Je škoda, že som tento pocit mala iba úplne na začiatku.

Začnem tým dobrým. Hneď prvá planéta ma bavila úplne najviac a hlavne mi prišla veľmi vhodná na prvú lokáciu. Zaujímavá na prvý pohľad, nie obrovská ale napriek tomu plná drobných zákutí, ktoré hráča ženú objavovať. Po tomto som mala veľkú chuť preskúmavať galaxiu ďalej. Bohužial, tá mi neostala dlho.S novými lokáciami som si uvedomila aký nešikovný je level dizajn. Človek si sprístupní skratku, ale aj tak mu trvá večnosť pokial sa dostane tam kde chce. Ak sa tam vôbec dostane, keďže mapa je, z môjho hľadiska, strašne neprehľadná. Niekedy som sa motala v kruhu, pokiaľ som našla tú spravnu cestu a neskôr som na dokonalé preskúmavanie zanevrela kedže ma spätné návštevy svetov vôbec nebavili.Chýbajúca možnosť teleportácie ma utvrdila v tom, že sa mi to celé fakt neoplatí znova preskúmavať.

Ďalším aspektom, ktorý ma nepríjemne prekvapil boli prepady FPS, ktoré sa diali celkom pravidelne.

No a musím okomentovať fashion v tejto hre. Ja mám rada rôzne nové oblečky v hrách,takže som bola fakt potešená, keď sa mi naskytla možnosť si odomykať nové kúsky až kým som nezistila aké nudné sú. Hodnotím to celé 3-/4. Ďakujem pekne za pončo a to je všetko. Farebné palety nič moc, nejaké kreatívnejšie obmeny oblečenia nula bodov. Proste prepadák. To najlepšie čo som si v hre mohla zmeniť, bola farba mojho svetelného meča.

Hre dávam 7/10 lebo aj napriek množstvu vecí, ktoré ma nebavili, som ju dohrala a samozrejme tým pádom aj čiastočne užila ale už by som ju nehrala znova.

Jedná sa o jednu z tých epizód, ktoré sa mi najviac vryli pod kožu. Dokonca môžem povedať, že okrem tej poslednej, patrí pre mňa k najviac emotívnym. Mýslím, že je to aj tým, že som si v nej začala budovať pevnejšie puto s Chloe a ten záver som jednoducho nečakala.

Aj keď bola moja herná kamarátka úplne iná než ja, aj vďaka tejto epizóde sa medzi nami vytvorili pevnejšie väzby. Zakrádanie sa tmavými chodbami školy či nočné plávanie v opustenom bazéne školy boli jedny z mojich obľúbených zážitkov. Max som brala ako také dobré a slušné dievča ale s Chloe som zistila, že aj ona si vie užiť trochu toho záškodníctva. Ten pocit, keď som si mohla dovoliť byť malá rebelka a zlepšila som kamarátovu známku z testu, mi už nikto nevezme. Aj keď nemal veľký dopad, bol to taký milý detail.

Práve kvôli takýmto momentom na Life is Strange len tak nezabudnem. Fakt som si to užila.

Prvá kapitola z Life is strange predstavuje perfektný úvod do tejto série. V nej sa stretávame s hlavnou hrdinkou Max, jej kamarátkou Chloe a nezvyčajným darom, ktorý nás sprevádza celou hrou a ktorý ju robí o to zaujímavejšou.

Max sa po pár rokoch vracia do svojho rodného mesta aby mohla studovať fotografiu. Jedného dňa sa však stane podivná udalosť a jej sa zmení život. Max dokáže vrátiť čas a tak meniť svoje rozhodnutia. A práve to je mechanika, ktorá je esenciálnou v tejto sérii.

V prvej časti sa zoznamujeme s prostredím a hlavne so spolužiakmi. Robíme malé rozhodnutia, ktoré môžu mať neskôr väčšiu váhu. Páčilo sa mi, že som sa mohla porozprávať s kamarátmi a mohla sa o nich dozvedieť viac, začať si o nich zbierať informácie, rozpoznávať ich charakter alebo im pomáhať.

Prostredie súkromnej školy je podľa môjho názoru vykreslené veľmi dobre. Aspoň na to, ako vnímam americké školy zo zahraničných filmov. :) Nájdeme tam outsiderov, obľúbencov ale aj snobov s vlastným klubom. Nesmie chýbať sexy učiteľ, podivný školník či podozrievavý sekuriťák.

Hrateľnosť je lineárna, počas rozhovorov má hráč možnosť skočiť naspäť v čase a odpovedať inak, využiť novú informáciu alebo dokonca urobiť niečo iné. To bolo fakt super. Inak je v priebehu kapitoly zopár miest, kde si Max urobí fotku a tá sa uloží do zápisníka. Sú to také malé achievmenty. Sem tam sa môže posadiť a podumať nad svojím životom a to je sprevádzané hudbou. Tieto momenty sa mi veľmi páčili v LiS True colours a nevedela som, že sa vyskytovali už v úplných začiatkoch.

Musím povedať, že som sa veľmi ľahko dokázala stotožniť s Max a jej charakter mi bol príbuzný. Dobráčka, ktorá chce napraviť všetko čo sa dá, hlavne aby jej blízki netrpeli. Celou hrou ju sprevádza jej kamarátka Chloe, o ktorú vlastne aj celú dobu ide. Tá mi bola o dosť nesympatickejšia. Zatrpknutá, rádoby cool teenegerka, ktorá má všetko na háku. Niekedy mi fakt liezla na nervy.

Hranie som si v každom príprade užila. Dodala by som len, že pre mňa osobne nie je prvá epizóda tou najlepšou, no označila by som ju ako kľúčovú.

Ah,tak kde začať? Túto hru považujem za prekvapenie roka. Keďže je Yakuza mojou prvou hrou z tejto rady, nemala som žiadne očakávania. Nezisťovala som si o nej vôbec nič, len som vedela, že by mala byť dobrá. No a dobrá je slabé slovo. Ja som na nej bola doslova závislá a teraz ju na jednej strane preklínam, lebo ma navnadila na ďalšie časti z rady.

Hlavný príbeh sa točí okolo Ičibana, svojského člena menšej rodiny, ktorá patrí k Yakuze. Čo čert nechce, dostane sa do väzenia ale to jeho ducha nezlomí a vyjde ešte odhodlanejší než predtým. Za každú cenu verný svojmu pánovi.

Príbeh bol fajn no niekedy som sa trochu strácala v tých Japonských menách. Jeho časti sa sústredili aj na príbehy Ičibanových spoločníkov a to sa teda musí uznať, je to zbierka zvláštnych ľudí, ktorí ale perfektne zapasovali do prostredia hry. Čím ďalej sa v príbehu hráč dostáva, tým viac sa otvárajú aj ich linky.

V tejto hre nehráte iba jednu hru. Človek ju zapne a nevie kde má skočiť. Má sa sústrediť na hlavný príbeh? Alebo si ísť zahrať golf, karty alebo baseball, či splniť jednu z toľkých zaujimavých vedľajších misií? Kto by povedal, že kimči dokáže pomocť zamilovanému páru alebo prejsť babke cez prechod pre chodcov? Alebo čo taký masochista, ktorý hľadá ultimátnu bolesť? Tie vedľajšie questy si človek len tak nevymyslí. Tí Japonci sú vážne divní ale v takom tom zvláštne dobrom zmysle slova. V samotných minihrách som strávila možno aj viac času ako v hlavnom príbehu. Hlavne ak hovorím o Mahjongu, tomu som uplne prepadla a dlhé hodiny hrala Yakuzu iba kvôli nemu.

Ďalším veľkým bodom hry bol aj manažment. Kúpa a predaj potenciálnych podnikov, príjmanie zamestnancov a ich kariérny rast, staranie sa o reklamu a v konečnom dôsledku výhra na burze. To všetko dalo zabrať ale neskutočne to aj bavilo. No a hodiny hrania sa nabaľovali nejak strašne rýchlo.

Hra bazíruje na turn based machanizme, čo bola pre mňa paráda. Človek mal čas na rozmyslenie ťahu. Čo by som ale trochu vytkla je, že je škoda, že som sa s postavou nemohla pred útokom aktívne hýbať a tak vyhrotiť stratégiu úderu.V boji má hráč k dispozícii veľké množstvo útokov, či magických alebo priamo silových, ktoré sa odomykajú potom, čo sa ich postava naučí. Počas hry si postavy vyskúšajú rozličné zamestnania, kde sa priučia vždy niečomu novému. No a tie útoky majú vždy aj špecifickú animáciu, pri ktorej som sa nejedenkrát dobre pobavila. Okrem normálnych útokov má hráč možnosť privolať si spešl pomoc a to je fakt kapitola sama o sebe. Ide o NPC, ktorým postupom hry hráč pomôže. Viac o tom nechcem rozprávať, poviem len, že vám budú pomáhať aj nezvyčajné zvieratá.

Yakuza je od začiatku do konca šialená, divná a tak zábavná. Je to môj tohtoročný klenot. Pre ľudí, ktorí majú Japonsko a všetko okolo toho spojené radi je to proste must play.

Už dlhšiu dobu na mňa z mojej zbierky táto hra pokukávala, tak som sa rozhodla do nej pustiť.

Je to FMV hra, u ktorých je zvykom, že v nich hraje dôležitú úlohu príbeh. V tomto prípade je to niečo medzi thrillerom-horrorom a niečim nadprirodzeným(?). Všetko sa odvíja od hráčových rozhodnutí. V niektorých momentoch vie byť dosť temná a pre ľudí, ktorí nezvládajú pohľad na krv aj nepríjemná.

Všetko sa to začína traumou z detstva hlavnej hrdinky Eriky a pokračuje detektívno-mysterióznou zápletkou. Hra ma viaceré vetvenia príbehu a konce (5-6?) a na jedno dohratie človek potrebuje asi 1,5 hod. Ja som si zatial prešla hru 2 krát a ani zďaleka som neodkryla všetky odpovedene na moje otázky. Jedným mínusom je ale to, že hráč nemá žiadne kapitoly, ktoré by mohol opakovať a meniť rozhodnutia alebo, že neexistuje možnosť preskočnia alebo zrýchlenia scénky, ktorú už xy-krát videl.

Hra sa hrá netradične a síce na touchpade alebo prípadne na mobile,ak si človek stiahne appku. To som neskúsila, takže to nemôžem hodnotiť. V každnom prípade malo to svojské ovládanie svoje čaro. Niekedy mi prišlo nešikovné a napr. pri výbere odpovede, na ktorú som chcela poukázať sa pár krát stalo, že mi kurzor ostal na inom mieste/slove a tým pádom aj tá odpoveď bola iná. Inak ma ale toto ovládanie milo prekvapilo.
Veľa hrania sa ale nedá očakávať. Kliknutie na odpoveď alebo na predmet a sme na konci. Ako vravím, je to skôr jeden interaktívny film.

Ako fanúšik tohto žánru som si hru užila, aj keď pre niektorých by možno ten príbeh pôsobil klišoidne, mňa bavilo odkrývanie toho neznáma. Ja za seba hru odporúčam ako príjemne a nenáročné sprestrenie dňa.

LEGO Jurassic World je moja druha lego hra. Po Lego Harry Potter, z ktorého som bola nadšená až tak, že som si ho dohrala na 100%, som sa s veľkou chuťou pustila aj do tejto časti. Bohužial, ostala som sklamaná.


Na úvod musím ale povedať, že aj keď som fanúšička Jurského sveta, je to už doba, čo som zhliadla všetky filmy. A hlavne tie staršie mi ostali v pamäti hlavne iba ako útržky. To mohlo mať veľký vplyv na to, že som si hru neužila tak ako hore spomínaného HP. Pre skalných fanúšikov JS, ktorí poznajú filmy lepšie, možno hra prinesie viac zábavy.

Humor tu funguje rovnako dobre ako v iných Lego hrách a nie raz som sa dobre pobavila aj na maličkostiach ale príbeh bol uponáhľaný a pre mňa niekedy chaotický. Hrali sme to vo dvojke a to, že môj spoluhráč poznal zápletku ešte menej, nám na zábave nepridalo.Asi nám k tomu nepomohlo ani to, že hra obsahuje vlastne ako keby 4 časti. Pôvodné 3 filmy a plus jeden nový. Možno keby hra obsahovala iba pôvodnú trilógiu a tú rozviedla obsiahlejšie, tak by sa ten zážitok z hrania obohatil.

V každom prípade je hra ako stavaná pre dvoch hráčov a sama by som ju nehrala.Po každom levely si hráč sprístupní nové postavy, ktoré majú rozdielne schopnosti a tie mu pomáhajú odomknúť nové achievementy, ak sa rozhodne si daný level zahrať znova (a znova). Mňa by k tomu ale fakt nikto nedonútil. Stačilo raz.

Ako plus by som hodnotila dĺžku levelov, ktorá nebola premrštená ale zase ten ,,HUB" mi prišiel neprehľadný a zbytočne veľký.

Som teraz trochu na pochybách, či mám ešte skúšať inú Lego hru. Dúfam, že to sklamanie nezatvorí dvere k výnimočnejším Lego-herným zážitkom.

PS: Ale hrať za dinosaura ma bavilo.

Little Orpheus určite nie je hra pre každého. Na to jej chýba väčšie zastúpenie herných prvkov. Pre tých, ktorí ale majú radi príbeh, môže Little Orpheus príjemne zapôsobiť.

Ako vravím, príbeh hraje v hre veľkú rolu. Hráč sleduje rozprávanie súdruha austronauta Ivana Ivanoviča, ktorý sa točí o ceste do stredu Zeme, stratenej atómovej bombe a hlavného nepriateľa, zmrzačeného a šialeného Baróna Eduarda von Tolla. To všetko je brané s veľkou dávkou svojského humoru.


Počas rozprávania vystriedame množstvo lokalít, od trávnatých a snehom pokrytých až po ťažko uveriteľné útroby gigantických zvierat či stratených civilizácií.


Hra je rozdelená do 8 kapitol, ktoré su pojaté ako seriál z 50tych rokov. Každá epizóda je ukončená clifhangrom a dáva hráčovi viac otázok než odpovedí. Mne sa tento štýl pojatia hry náramne páčil a prišiel mi zvlášť autentický a originálny.Všetky epizódy, mali vlastné charakteristické prostredie s dychberúcou farebnou paletou a skvelú inštrumentálnu hudbu.


Ako som vyššie spomínala, samotná hrateľnosť ale pokulháva. Hráč drží joystick jedným smerom a pohybuje sa, preskakuje, zlaňuje alebo stláča správný gombík v stanovenom čase. Hlavolamy sú jednoduché a nezaberú veľa času. Občas sa hráč musí skryť alebo v správnom momente prejst cez určitú prekážku. Inak je to walking simulator.

Pre niekoho to môže byť jasné ,,no go", pre mňa bola hra spestrením príbehu a nie naopak.


Osobne mi Ivan Ivanovič prirástol k srdcu a po odohratí všetkých kapitol sa k nemu pridal aj svojrázny generál, ktorý celý rozhovor viedol.

Kto má rad rybárčenie s prímesou tajomna, mal by sa pustiť do tejto hry. Nie len, že bola veľmi návyková, ale jej dĺžka bola tak akurát ideálna aby neprestala baviť.

Hráč robí vlastne stále dookola to isté- chytí ryby, predá ich, kúpi si za to vylepšenie aby mohol chytiť viac rýb a predať ich za viac peňazí atď., ale napriek tomu je to fakticky dobrá hra. Samozrejme, že nejde len o peniaze. Hru sprevádza príbeh a rôzne úlohy pomáhajú hráčovi preskúmavať okolie súostrovia. Na to aby mohol pokračovať musí mať vybavenie vhodné pre danú oblasť. V jednotlivých častiach sa vyskytujú NPC postavy, ktoré po splnení questu ostávajú aktívne v podobe obchodníkov, ktorí majú v zásobe pár dobrotiek.

Hru by som neoznačila ako obtiažnu ale pár pasáží, ktoré mi dali zabrať, tam boli. Hlavne by som si nikdy nebývala pomyslela, že plavba v noci po mori môže byť tak strašidelná a že loďka, ktorá na teba priateľsky húka nie je v skutočnosti žiadna loďka.

Dredge má dva konce. Pre jeden z nich musí človek splniť aj pár vedľajších questov ale myslím, že to je tak nejak samozrejmé, že keď hra baví, tak tie misie sa plnia samé.

Som rada,že som mala možnosť zahrať si túto hru. Bol to fakt pekný a tématický zážitok.

Retournal som si zaradila do hernej výzvy, keďže som ju hrala v nemčine. Audio stránku hodnotím na výbornú. S dabingom hlavnej postavy som bola viac než spokojná a mala som pocit, že aj vďaka nemu mala hra ešte strašidelnejší nádych. Strach a beznádej hlavnej postavy takto enormne vynikol. Čo sa týka samotného prekladu hry, ten mi vyhovoval tiež, aj keď mi bolo povedané ( od rodeného Nemca), že kvalita tu a tam ,,pokulháva" a niektoré výrazy pôsobia nie úplne pasujúco. Ako vravím, mne to tak neprišlo. Zo zvedavosti som si pozrela pár videí aj v angličtine ale bola som oveľa spokojnešia s mojím výberom.


Returnal je rogue like hra. Človek prechádza levelom a ak zomrie začína znova. Po nejakom čase si sprístupní nové prvky, ktoré uľhčujú prechod hry.Ten začiatok bol pre mňa veľmi frustrujúci a bola som veľmi blízko toho aby som s hraním skončila. Prvý biom, ( celkovo ich je 6) predstavoval pre mňa kruté hodenie do studenej vody. Ja som celkom nešikovný hráč, hlavne čo sa týka strieľania- mierenia a k tomu ešte pohybu do toho. Takže pokiaľ som si zvykla na ovládanie nastávalo neustále umieranie.No a hlavne som mala pocit, že prvého bossa nikdy nedám. Ale podarilo sa. Prechod ďalšími dvoma biomami mi už nerobil až taký problém. Po týchto 3 leveloch nastáva predel a dostávame sa do ďalšieho aktu a hra sa ,,uloží". Druhý akt mi prišiel vo všeobecnosti príjemnejší ale zimný level mi dal totálne zabrať. To bolo peklo na zemi. To som si myslela, pokial som nenarazila na špeciálneho nepriateľa v 6tom biome a pri ktorom som nakoniec umrela viackrát ako pri poslednom bossovi. Toto bol môj druhý a aj posledný krízový okamih. Nasťastie som to ale prebojovala až do konca a nakoniec som si hru prešla ešte párkrát, kvoli ďalšiemu koncu.


Hra ponúka aj svojský multiplayer. Hráč sa môže pripojit do iného sveta a pomôcť spoluhráčovi alebo naopak. No a čuduj sa svet, aj po toľkom čase čo je hra vonku, sa mi podarilo, a nie len raz, zahrať si takto v iných svetoch.


Okrem tohto módu má hra aj challenge mode alebo skôr tower. Mýslím,že nemá koniec alebo ak má,tak je riadne vysoko. Hráč začína s ničím a postupne sa prebojováva levelmi vo veži. Skúsila som si ho aj ja a okrem smrti som si sprístupnila trochu z príbehu ale neviem koľko z toho príbehu sa človek dozvie, keď pokročí ďalej. Tento mód je hlavne pre ľudí, ktorí hľadajú výzvy.


Myslím ale, že to nie je hra pre každého, neustále umieranie môže byť veľkou stopkou a princíp uchovávania si nových schopností neuľahčuje hru až tak ako by si človek mohol myslieť.

Z Retournal som ale ostala milo prekvapená a aj napriek vyššej obtiažnosti ma hra neskutočne bavila a bola strašne návyková. Koľkokrát som si povedala: ,,Ešte jeden run. Teraz to dám."

Niekto mi raz odporúčil Call of the Sea potom čo som ukončila The Witness a hľadala som niečo podobné. Odvtedy uplynula už riadna doba, to nezmenilo ale moju túžbu zahrať si túto hru. Nemôžem povedať, že by som obe hry mohla porovnávať ale v každom prípade mi to odporúčanie veľmi sadlo.

V hre sa stávame manželkou, ktorá sa vyberie hľadať svojho manžela, ktorý sa vydal nájsť liek na jej záhadnú chorobu. To nás privádza na malebný a pestrofarebný ostrov, ktorý postupne odkrýva svoje tajomstvo. To sa skrýva za početnými hádankami, ktoré mi asi do polovice hry nerobili vôbec žiaden problém a neskôr pridali pár minút nutnej úvahy, no nakoniec nespôsobili žiadny veľký zádrhel. (Až na hudobnú hádanku. To je ale dané tým, že ja mám hudobný hluch.)

Hra mala príjemnú dĺžku asi 8-9 hodín, takže mi tá jednoduchosť hlavolamov nerobila ťažkú hlavu a skôr mi spríjemňovala prechod hrou.

Príbeh sám o sebe bol pekný, nevtieravý a podľa toho koľko toho človek našiel vo forme zápiskov, sa toho dozvedel viac či menej. Osobne by som odporúčala si ich prečítať aby mal človek celkový obraz o tom, čo sa v príbehu udialo. Veď predsta ide o príbehovú hru.

Life is Strange: True Colors je moja prvá hra z tejto série. Do jej hrania som sa pustila s predstavami o tom, že príbeh bude cheesy s plno neoriginálnych teenage drama momentov. A že ho prefrčím bez veľkého emocionálneho pozastavenia.

Opak bol pravdou.

Hra je rozdelená, do piatich kapitol, v ktorých sa vyskytujú emotívne okamihy a rozhodnutia, ktoré ovplyvnia koniec hry. Po tom čo hráč dohrá hru, môže si jednotlivé kapitoly zopakovať a zmeniť rozhodnutia. Ja som to neurobila, keďže mi tie kapitoly prišli celkom dlhé. Ak by som si mohla vybrať,  brala by som viac, ak by boli o niečo kratšie a za to ich bolo o niečo viac. Hoci rozumiem, že v rámci príbehu dáva zmysel to, ako bola hra rozdelená.

Life is Strange: True Colors je plná emócií.
Hlavná hrdinka prichádza do malého mestečka za bratom, kde ma začať nový život. ( Do toho mesta som sa na prvý pohľad zaľúbila. Bol strasne klišovitý ale hneď by som si vedela predstaviť v ňom žiť.) Má zvláštnu schopnosť, cíti emócie druhých a určitým spôsobom ich dokáže ovplyvniť a využiť. Na začiatku som sa bála aby to nebolo ,,too much" a aby ma hra kvôli tomuto nereálnemu prvku neprestala baviť. Našťastie to všetko perfektne zapadlo do príbehu a osviežilo to hrateľnosť. Keď sa jedná o pocity, tak nesmiem zabudnúť, že sa veľká časť hry sústredí aj na rozvýjanie vzťahov s (nie len) opačným pohlavým. To či a ako som sa rozhodla pomôcť obyvateľom mestečka, sa ( ako hore spomínané) ukázalo na konci hry.
Sám príbeh a jeho výviv ma viackrát dosť prekvapil a tak som sa vôbec nenudila.

Hra je často sprevádzaná hudbou. Na viacerých miestach má hráč možnosť sa zastaviť a vychutnať si ,,tichý" moment, na pozadí ktorého hrá nejaká pesnička. Mala som rada tieto okamihy.
Hlavná hrdinka hrá tiež na hudobný nástroj a v jednej kapitole si zahrá na pódiu ako gitariska.

Inak, veľmi oceňujem LARP časť. Tá bola neskutočne skvelo urobená a priniesla mi množstvo zábavy.

Dúfam, že sa v budúcnosti ešte nejakého toho Life is strange s podobnými kvalitami dočkáme. Určite budem mať v pláne sa do toho pustiť.

Táto hra bola splnením môjho sna.


Možnosť sa detailne prechádzať po Rokforte a zažiť tú jeho jedinečnú atmosféru u mňa vyvolávala pocity eufórie dokonca dlhé hodiny od počiatku hrania.
Hneď prvou milou vecou bolo, že som si mohla preniesť charakter, ktorý som si vopred vytvorila na Wizarding World, do hry a dokonca aj moja palička sa mi do nej presunula. Ako veľký potterfan mi to príde úžasné a magické. No a keď mi potom nasadili na hlavu klobúk a fakt mi vyšiel Chrabromil, ktorý tiež korešpondoval s preneseným charakterom, tak som bola v siedmom nebi. Vôbec som nevedela, že je to takto možné.
Plusom bolo ale aj to, že som sa mohla nakoniec sama rozhodnúť, do ktorej fakulty chcem ísť naozaj a klobúk sa potom tak aj zachoval. Zo zvedavosti som si po skončení hry vytvorila novú postavu a vydala sa do iných fakúlt, aby som sa pozrela do ich klubovní. Fakt to odporúčam, pretože mi prídu jedinečné a možno aj trošičku zaujímavejšie než tá chrabromilská. Tú je totiž vidno aj vo filmoch. Škoda je, že v rámci príbehu nie je možnosť sa do iných klubovní určitým spôsobom dostať a takto si ich prehliednuť.

Samotná atmosféra Rokfortu je nezameniteľná. Vývojári urobili veľký kus dobrej práce a všade sa to hmýri maličkosťami, ktoré stoja za obzretie. Človek môže postávať pri hlúčiku ľudí a sledovať ich interakcie, ktoré bývajú často vtipné, alebo len porozovať duchov, brnenia a školských elfov, ktorí majú niekedy veľmi zaujímavé animácie. Osobne ma zaujala aj časť hradu, kde hrajú samotné hudobné nástroje alebo orchester žiab. Po vizuálnej stránke sú tieto kulisy určite niečo čo si prial každý fanúšik. Dokonca sme dostali možnosť pozrieť sa aj do kuchyne.

Nechcem veľmi zabŕdať do príbehu, ten by si mal hráč užiť sám, chcem len podotknúť, že mňa osobne neurazil ale ani nenadchol. Osobne vnímam ale to, že sa to celé odohrávalo ešte pred udalosťami z knihy, fajn a myslím, že si týmto tvorcovia mohli dovoliť aj trošku viac. Čo sa týka vedľajších misií, tie sa dosť často sústredili na mojich kamarátov zo školy. Už len to, že to neboli len kamaráti z vlastnej fakulty, bolo skvelé. Mala som pocit, akoby tu rozdiely medzi nimi nehrali takú veľkú rolu. Tieto dejové linky sa tiahli celým hlavný dejom a určitým spôsobom spadali aj do povinných misií. Vrámci nich som sa mohla pozrieť úplne všade a veľkú radosť mi urobilo aj to, že som mohla vidieť veľa magických stvorení. Dokonca aj Kentaurov. Hoci tí hrali oveľa menšiu rolu, než by som si priala.
Jedna časť hry sa dokonca sústredila na to, aby som ich čo najviac pochytala ( Gotta catch'em all ) a priniesla ich do nového domova. Vždy keď som ich chytala som si ale pripadala čudne a mala som pocit akoby som ich oberala o slobodu. Väčšina z nich totiž nebola v bezprostrednom ohrození života, ako mi to hra chcela nahovoriť.

Keď spomínam vedľajšie misie, tak nemôžem nespomenúť jednu extra. Tú som dostala k nákupu hry a neviem, či je normálne voľne dostupná alebo nie. Jednalo sa o akoby haloweensku úlohu a tam som mala konečne pocit, že sa v hre deje mágia. To čo sa dialo s levelmi ma neskutočne bavilo a viac tohoto by som brala všetkými desiatimi.

Hogwarts Legacy netvorí len zámok Rokfort alebo po anglicky Hogwarts ale aj okolná krajina.( dokonca aj Rokville (Hogsmeade) ) Tá sa dá brázdiť na metle alebo dokonca Hypogrifovi. Juhuu, to bol ale zážitok, keď som prvýkrát prelietala ponad jazero, k tomu hrala skvelá hudba v pozadí a môj Hypogrif sa letmo dotkol hladiny. Alebo keď som dupla na turbo a svišťala okolo vežičiek hradu a okolitých dediniek. Tento pocit mi nikto nevezme a bol jedným z mála plusov, ktoré veľká krajina priniesla. No a tá je príliš obrovská. Aspoň pre moje potreby. Keby ju tak okresali o polovicu, myslím, že by sa nikto nehneval. Hlavne sa to odráža na kvalite minihrách, ktoré sa všade tade povaľujú. Hráč musí robiť to isté stále dokola. Niekedy sa na kopci nachádza tento typ hádanky, inokedy zase tento ale inak je to stále to isté. Tie všetky minihry ako Merlin's trials, hľadanie astronomických stolov alebo praskanie balónov prináša do priechodu hry jedine extra nepotrebné hodiny. Zhustený obsah na menšom priestore by ma zabavil viac.

Ďalšími vecami, ktoré ma od začiatku dosť štvali bol nedostatok miesta v inventári. Hráč v priebehu hry zbiera oblečenie a to fakt veľmi rýchlo. Skoro každá truhla obsahuje nejakú časť a odomykanie nových slotov sa nedeje až pokial sa človek nedostane do určitej úrovne hry. A tak to všetko čo sa nazbiera sa musí buď predať alebo zničiť. Našťastie jednotlivé modely oblečenia ostávajú uchované a tak si človek môže vybrať čo mu pasuje. To bol ale tiež kameň úrazu. Pokial som narazila na niečo noseniaschopné, tak som bola celkom frustrovaná. Hlavne mi dosť vadilo, že hra mala v sebe akoby bug, že pri krátkych vlasoch a nasadenom klobúku, sa zo mňa stala holohlavá postava. To som vyriešila zmenením hlavného účesu o trochu dlhší. Takže za mňa by sa fashion v tejto hre mohol o čosi polepšiť.

K mojej nespokojnosti prispela aj úroveň hádaniek a rébusov. Ja vlastne ani neviem pre koho boli mienené. Mám pocit, akoby celý fan service stál na popredí a to ostatné len aby tam bolo. Alebo to tvorcovia fakt mysleli pre ľudí, ktorý s hraním nemajú veľké skúsenosti.Na prstoch jednej ruky by som spočítala tie hlavolamy, ktoré stáli za to a to je fakt smutné.

Na koniec musím spomenúť ešte jeden aspekt, ktorý ma sklamal- otváranie zámkov. To malo tri stupne a všetky boli identické. Takže ani pri trojke nenastal žiaden posun v obtiažnosti. No a level design, v ktorom si otvoríš dvere typu 2 aby si sa dostal na schody končiace dverami typu 3( samozrejme ten ešte otvoriť nedokážeš), mi príde úplne mimo.

Hranie Hogwarts Legacy ma bavilo, no ak by nešlo o svet Harry Pottera, bola by to len priemerná hra s podpriemernými hádankami a určite by nedostala toľko percent ako som jej dala.

Moonlighter predstavuje pre mňa veľké prekvapenie. Po tom, čo sme ho získali v príjemnej zľave, som si povedala, že veď obrázok hry vyzerá zaujímavo, tak to skúsim. Osobne sa neradím k veľkým hráčom hier s pixelovou grafikou, preto som si skôr myslela, že si hru skúsim tak 20 min a skončím s ňou.

Strih

Po viac ako 20tich hodinách som porazila posledného bossa.

Hra obsahuje 4 základné dungeony, každý sa skladá z 3 poschodí, na konci ktorých čaká miniboss. A úplne na konci boss.Vo väčšine prípadov som musela týchto bossov viackrát opakovať aby som si zistila aké vzorce útokov majú v repertoári. Súboje boli však zo začiatku dosť ťažké, až pokial som si trošku nevylevelovala zbraňe a zbroj. Potom som sa dostala do správneho rozpoloženia a nepriatelia na nižších leveloch pre mňa už neboli výzvou. Hráč sa ale nepreleveluje, keďže Sa zbroj a zbrane dajú vylepšiť na každej úrovni iba obmedzene.

Hlavnou vecou čo ma pri hraní držalo bolo to, že tu nešlo iba o bojovanie v dungeonoch ale aj následné predávanie itemov, ktoré človek získal, ako aj zveľaďovanie obchodu a mestečka.Keď som mala pocit, že mi to v dungeone nejde, alebo, že som si nazbierala peknú zbierku drahých predmetov, ktoré sa oplatí predať, tak som ho jednoducho opustila a sústredila sa na zvyšovanie kapitálu, ktorý sa dal neskôr investovat a tak sa mi mešec peňazí naplňoval, az v ňom boli diery.

Predávanie malo zaujímavý systém, v ktorom hrala ponuka a dobyt veľkú rolu a nasýtenie trhu sa odrážalo na cene. Subjektívne mi tento level obchodu vyhovoval a slúžil ako milý oddych od bojov.

Aj keď som sa v hre nevyhla krátkodobému grindu, aj tak by som hru jednoznačne odporúčila ďalej a kľudne si ju zas niekedy zahrala.

Pri hraní Deponie som mala pocit, akoby som sa vrátila do starých čias, kedy bolo hranie adventúr mojou alfa a omegou. Za stolom s myškou ruke som skúšala kadejaké kombinácie predmetov, ktoré nedávali zmysel ale nakoniec sa zázrakom vždy našla tá správna. Ani v Deponii nebola núdza o divné riešenia hádanok, pri ktorých som si hlasno povzdychla. Našťastie ich nebolo až tak mnoho a tak mi to neprišlo až tak strašné. Keď si človek zvykne na mentalitu hry, tak sa tak nejak prispôsobí aj tým rébusom.

V Deponii hráme za Rufusa, človiečika, ktorý chce opustiť svoju rodnú planétu a nič ho neodradí od tohto cieľa. Príbeh je celkom fajn, dokonca ma ta prvá časť natoľko navnadila, že premýšľam, že si kúpim ďalšie časti. Lebo veď hra bavila, čo mi ale liezlo na nervy bol Rufus. Na začiatku som s nim sympatizovala ale čím dlhšie som hrala, tým viac mi bol otravný. Ale zase dávam mu za to aj bod k dobru, keďže má určitý charakter, ktorý bol konzistentný až do konca. Niektoré jeho dialógy mohli byť ale vypustené.

Ostatní obyvatelia mestečka, boli v celku zaujímaví. Osobne sa mi páčil najviac starý pán Doc, ktorý mi nie raz pomohol a ľúto mi bolo Boza, taký dobráčisko. Toni by určite nevyhrala sympaťáčku roka ale papagáj mi bol dobrým kamošom. No a nesmiem zabudnúť aj na poštového robota, ktorý so mnou zdieľa obľúbenú činnosť.

Som rada, že som sa do Deponie pustila. Nepovedala by som, že je to najlepšia adventúra sveta ale stačí na solídnu zábavu.

Ja si predsa tie ďalšie časti kúpim.

K Mario Wonder som sa dostala hlavne vďaka gaučovému coopu. Nebudem si nič nahovárať, žiadny Mário expert nie som. Robí mi problém bežať a súčasne presne skočiť tak aby som nedopadla do jamy. Takže coop, vítam ťa s otvorenou náručou.

Hranie s niekym pomáha hlavne, keď človek umrie, tak sa jeho duch dokáže spojiť so spoluhráčom aj keď nie je pripojený na internet. Inak je táto možnosť dostupná aj pre hráčov, ktorí sa stretnú v jednom levely a sú v spojení cez internet. Ďalšie plus coopu vidím aj v tom, že ma môj spoluhráč hecoval a tak som zvládla aj pasáže, ktoré by som inak nedala.Negatívum ale je, že jeden z hráčov je vždy kapitán a ak sa on pohne dopredu a obrazovka s ním a ten druhý hráč je príliš pomalý a zaostáva, hra ho ,,zabije" a v podobe ducha ho presunie ku kapitánovi. To mi dosť liezlo na nervy, keďže ja som väčšinou bývala ten pomalší člen.
Čo vidím ako pozitívum pre rodiny s deťmi je, že tí, ktorí nie su veľmi zdatní v hraní, môžu hrať za postavy, ktoré nemôžu zomrieť a tým pádom sa tým neskazí ani zážitok z hrania.

V hre sa nachádza 6 hlavných svetov, ktoré sa odlišujú v mnohých aspektoch. Nie len okolie ale aj nepriatelia sú v každom jedinečné. Čím človek prechádza ďalej, tým sa stretáva aj s viacerými mechanikami. Niektoré by som si priala vidieť a zažiť viackrát a myslím si, že mnohé mali veľky potenciál, ktorý nebol využitý do maxima.

To ako hra vyzerá môžem hodnotiť iba pozitívne. Vždy mi príde na rozum jedna vec. Ako je možné, že na jednej strane možu vznikať takto pekne vyzerajúce hry a na tej druhej strane máme nové pokémon hry. Ako nič proti gustu ale... ok teraz nejde o pokemon hejt. Chcela som len vyzvihnúť krásnu rozprávkovú grafiku, ktorá hru sprevádza. Či sa jedná o pekné spracovanie hlavných hrdinov alebo o animácie, ktoré majú NPC a nepriatelia. Je to celé niečo, na čo sa dá hrozne dobre pozerať.
Levelý sú označené hviezdičkami. Čím väčší počet, tým tažší level. Úprimne, väčšina levelov je ale jednoduchých. Tie, ktoré predstavujú výzvu sú hlavne v špeciálnom svete a z tohto sveta musím vypichnúť jeden level, kde človek musí skákať z platformy na platformu, do rytmu a súčasne rýchlo, lebo tieto platformy časom miznú a že je ten čas sakra krátky nemusím asi prízvukovať. Toto je jediný level, ktorý som nezvládla dať a nebyť spoluhráča, nebol by ani prejdený. Takže znova, vďaka coop.

Na začiatku som spomínala, že nie som šikovný Mário hráč. To ma ale neodradilo od toho aby som si hru užila. Prechádzanie levelov a hľadanie výziev ma napĺňalo potešením a každá zdolaná Wonderful vlajka na konci levelu ma poháňala vpred.

Som pripavená na ďalšiu Mario hru.

Na začiatku hry prišli obavy, či ju vôbec budem schopná hrať, keďže mi pohľad prvej osoby nesadol a dokonca ma mňa pôsobil mätúco. Je to totiž už nejaká doba, kedy som naposledy hrala podobnú hru. Našťastie som si po čase zvykla a tak som si užila všetko čo Mankind divided ponúklo.
Nehrala som predchodcu, ale nijak mi to zážitok neskazilo. Takže ako úplny nováčik môžem povedať, že aj takto tá hra priniesie veľa zábavy.


Nejaký ten moment trvalo zvyknúť si na akoby dvojaké ovládanie. Raz z prvej osoby, druhýkrát z tej tretej. Nejak mi to na začiatku nepasovalo ale akonáhle mi to vrástlo pod kožu, nevedela som sa od hry odtrhnúť.
Mala som pocit akoby som hrala hitmana ale inak. Mojím denným chlebom bolo hľadanie ventilačnej šachty, ktorou sa môžem nepozorovane dostať na miesto, hľadaním ukrytých miestností a tichým uspávaním nepriateľov. Veľkú časť zámkov som samozrejme hackovala, hoci na začiatku som vôbec nerozumela ako to celé vôbec funguje. Vyskočili na mňa rôzne grometrické tvary, pospájané do akejsi mapy. Mala som naozaj problém sa v tom vyznať. Nakoniec som ale ten prvotný zásek prekonala a  stala sa zo mňa kráľovna v hackovaní. No a niekedy som len použila hackovacie zariadenie, ktoré tú prácu urobilo za mňa. Veď keď už mám ten prístroj v inventári tak ho aj použijem.


Dala som si záväzok, že celú hru prejdem bez zabitia nepriateľa. Čo sa mi podarilo ( získala som achievment pacifista) ale kvôli divnej náhode, kde mi nepriateľ zabil jedno celkom dôležité NPC som si uzamkla ďalšie questy. Až neskôr som sa dozvedela, že táto postava v nich mala zohrať dôležitú úlohu. Na jednej strane ma to zamrzelo na tej druhej som si povedala, že to takto asi malo byť a šla som ďalej. Inak mi metóda s tichým omračovaním nepriateľov dosť vyhovovala. Zamieriť- streliť-odpratať telo do kúta- vylootiť. Nie vždy v tomto poradí ale nevadí. Omračovanie nepriateľov ma stálo ale celkom kopec času a hlavne loadovania..a loadovania... a loadovania.


Inak to nebol ale jediný prípad kedy som nemohla dokončiť quest. Raz sa mi zase stalo, že sa mi NPC dôležité pre quest vôbec nezjavilo alebo to bolo možno preto, že som v danej oblasti už raz bola a jedno z NPC omráčila. Logicky by mala byť informácia, ktorú som hľadala pri omráčenom tele. Tá tam ale nebola a  nakoniec bol celý quest zvláštne ukončeno-neukončený.


Vopred som si o hre nič nezisťovala, takže keď ma hodili do Prahy, kde dokonca niektoré z NCP hovorili aj česky, bola som v siedmom nebi. Človek mohol dokonca počuť aj známe české hlasy. To je tak pekné počuť a čítať príbuzný jazyk. V tejto dobe to nie je až take bežné. Inak vtipné bolo aj to, ako zvláštne boli niektoré miesta vyslovované anglicky hovoriacimi dabérmi. Napr. taká Růžička. Alebo aj preklad cedúľ- ,,Do not Enter- Nezadávejte". Ale nevadí, snaha sa cení.


Sama seba sa pýtam ako je možné, že mi táto hra prechádzala pomedzi prsty tak dlho. Bola to super hra.

Konečne som sa dostala aj k jedničke.

Netypicky som sa s Amanitou zoznámila až s ich neskoršími hrami ako Machinarium a Botanicula a prvý Samorost mi pristál na tanieri až teraz. Hrať ho na mobile mi prišlo ako najlepší nápad skrátiť si dlhú chvíľu cestou do práce. Jednoduché ovládanie na dotykovej obrazovke tomu určite dopomohlo.

Od prvého Samorostu som čakala point and click adventúru, ktorá bude štýlom pripomínať neskôr vydané hry od Amanity. Grafika zodpovedala presne tomu, čo som očakávala ale hratelnosť mi prišla o dosť zjednodušená. Samozrejme pri dĺžke hry a tomu, že to bola prvotina, to dáva zmysel a nijak mi to nevadilo. Beriem to tak, že sa Amanita s každým jedným dielom zlepšovala až do podoby, ktorú vidíme dnes.

Človek by nemal byť pripravený na príbeh typu AAA hry, skôr na niečo milé, čo mu po kliknutí na obrazovku vytvorí úsmev na tvári. Či sa jedná o roztomilú animáciu alebo zvukový efekt, srší z toho Amanita. A ten kto ju má rád, bude mať rád aj Samorost 1. U mňa to tak rozhodne je.

Táto hra predstavuje moje tretie stretnutie s Phoenix Wright-om a jeho ,,crew". Predchadzajúce  hry mali u mňa veľký uspech, takže som išla takpovediac na istotu.

Pre toho kto nemá žiadnu skúsenosť s touto značkou by som odporúčala začať od prvej hry, keďže sa v nasledujúcich častiach jemne spomínajú udalosti z tých predchádzajúcich a hlavne človek stretne viacero známych postáv, no neznalosť sveta neuberie nič na zážitku.

Hráč sa zhosťuje úlohy právnika Pheonix Wright-a a snaží sa dokázať nevinu obžalovaného. Na to aby to dokázal, musí prehľadávať miesto činu, rozprávať sa so svedkami a dbať na malé detaily. Práve tieto detaily sa na súde premenia v to okázalé ,,Objection". Ktoré mimochodom, po stlačení tlačidla na konzole, môžete sami vysloviť a hra to zaznamená. No nie je to cool?
Niekedy bijú tieto malé nezrovnalosti do očí, inokedy musí hráč potrápiť svoje šedé buňky moskové.

Čo mňa najviac baví na tejto sérii je humor. Hra si robí srandu sama zo seba. Či sa jedna o prihlúpleho detektíva, nekompetentného sudcu alebo prehnane afektovaných žalobcov.
Svedkovia patria taktiež do samostatnej kategórie. V jednej chvíli sledujete roztomilé dievča, okolo ktorej poletujú motýle a v tej druhej, po vyslovení objection, je z tých motýľov iba popol a z milej dievčiny je odrazu fúria schopná zabiť pohľadom. Toto je niečo, čo je pre mňa robí hru jedinečnou a zapamätateľnou.

Hra sa skladá z viecerých prípadov, ktorých obtiažnosť stúpa od prvého k poslednému, takže sa môže zdať, že je na začiatku všetko jednoduché ale neskôr sa môže objaviť zádrhel, ktorý vas nepustí ďalej. Je treba presedlať na logiku hry a niekedy zvoliť odpoveď, ktorá by vám hneď nenapadla ako tá správna. Niekedy sa stane ale aj to, že  aj keď človek vie ako vo výsledku príbeh dopadne, musí ale ešte predtým niekoľkokrát odbočiť aby dosiahol vytúžený koniec.

Teším sa keď sa ďalšie časti tejto série dostanú na switch, lebo viem, že to bude zaručená zábava.

Prebúrať všetky steny, prebúrať všetky steny sa dá.


Už jedna slovenská kapela predpovedala príchod tejto hry.

Vlastne ani neviem čo mám na opis tejto hry napísať. ,,Iba" kartová hra určite nestačí. Inscryption je jedičný zážitok, ktorý kĺbi dômyselne prepracovaný kartový systém s vecami, ktoré človek od tejto hry neočakáva.

Išla som do toho s myšlienkou, že určite budem ťažko prehrávať, keďže nie som v tomto type hier doma. Komu sa predsa chce opakovať tie isté levely stále dookola a dookola. A áno, aj sa stalo, že mojé šedé bunky mozgové nespolupracovali tak ako mali, ale každá prehra priniesla niečo nové, každá prehra bola vlastne priepustkou ďalej.

Nie je tajomstvom, že sa hra skladá s viacerých častí. Niektoré zaujmú viac iné o máličko menej ale všetky sú výnimočné a dávajú celej hre ten svojský nádych. Hĺbku? Tá hĺbka je nákazlivá a ženie hráča vpred za novými objavmi.

Samotný dizajn hry bol pre mňa veľmi zaujimavý a perfektne zakomponovaný do herných prvkov. Myslím, že ak má človek rád rozmanitosť, tak si príde na svoje. Štýl strieda štýl, karty sa menia v priebehu hrania a hráč pomaly prichádza na to čo sa deje. Či?

V úvode by mi ani nenapadlo, že by som Incryption mohla dať 100%. No a stalo sa. Toľko hodín dokonalej zábavy a prekvapujúcich momentov si to predsa len zaslúži.

Táto hra skončila skôr ako začala, čo je veľká škoda. Práve som sa tešila na to čo mi príbeh prinesie a ono je koniec.

Nečakala som od Free to play hry, že ma tak zaujme. Nie len sľubným dejom ale aj veľmi pekným grafickým spracovaním.

Už ten názov hry napovedá, že máme čo dočinenia s Medúzou a to prosím pekne v hlavnej role. Medúzu som si vždy predstavovala ako takú zlú harpiju, ktorá všetkých premení na kameň a určite by som ju radila do polohy záporáka než hrdiny. V tejto hre sa na ňu pozrieme práve z toho druhého hľadiska. Osamelé stvorenie, ktoré hľadá spoločnosť a neváha pomôcť osobe v núdzi.
Začiatok s hľadaním partnera mi prišiel celkom originálny a vtipný. Hlavne ten potenciálny partner ma pobavil a trochu ma zamrzelo, že som si ho iba tak zo srandy nemohla vybrať.  Ale inak mi prišlo Madúzy aj trocha ľúto. Keď si človek predstaví v akej mizérii sa celý život nachádza, no, nebolo by mi všetko jedno.

Ďalšia vec, ktorá ma podobne ako dĺžka hry, zaskočila, bol súbojový systém. Ó Páni. Keď som nezomrela aspoň 20 krát tak ani raz. To zkameňovanie nepriateľov mi prišlo veľmi ťažké a až na konci hry som zistila ako to správne robiť. Potešila som sa, že som na to prišla a priala som si ďalší súboj, no a potom prišiel záver.
Nie len v súboji, dokonca aj v plížení som dosť failovala. Nie, že by dané pasáže boli náročné, no človek musel ukrytie sa presne naplánovať a stihnúť to v krátkom čase. No a moja netrpezlivosť tu zohrala tiež nemalú úlohu.

V hre som mala možnosť vojsť do mesta, porozprávať sa s jeho obyvateľmi a pomôcť im s ich malými starosťami. Táto časť sa mi páčila a trošku ma vrhla do detstva, keď som hrávala point and click adventúry.

Moj fazit je: Je to pekná adventúrka, s možným potenciálom ale chce to pridať na dĺžke/ množstva obsahu, ktorý (dúfam) ešte dostaneme.

Po akčnejšom začiatku roka som mala chuť na niečo pomalšie a intímnejšie, preto som siahla po Deliver us the moon. Myslím, že to čo som očakávala sa aj naplnilo.

Hra je takpovediac walking simulátor so zabudovanými hádankami, ktoré svojou obtiažnosťou nepredstavujú veľkú výzvu. Ako napovedá názov, príbeh sa odohráva na mesiaci, kam sa aj sám hráč po úvode vyberie. Ten je vyrozprávaný prostredníctvom vizuálnych záznamov a všadeprítomých zápiskov. Tie som sa snažila poctivo čítať ale tu a tam som to predsa len trochu odflákla. Spomínané ,,video" záznamy ma ale bavili viac. Bolo zaujímavé vidieť čo presne sa dialo na danom mieste a k čomu to viedlo. Niektoré chvíľky ma dokonca prekvapili a navnadili na pokračovanie. Chcela som vedieť ako sa príbeh vyvinie ďalej a či v tom ja, hráč, zohrám ešte nejakú významnú rolu.

Predstavovala som si, že hra bude celá jednotvárna, preto ma milo prekvapilo, keď sa v nej párkrat našla aj akčnejšia pasáž. Aj keď som na začiatku písala, že som si chcela trochu oddýchnuť, prijala som tieto momenty s radosťou, keďže sa jednalo o oživenie monotónnejšieho priebehu hry. Prvky ako prelety vesmírom alebo ukrývanie sa pred nepriateľom bez možnosti zaútočiť neboli vyslovene ťažké ale človek to mohol v každej chvíli pokašľať. Našťastie ukladanie prebiehalo bez problémov a ja som tak komplikovanejšie pasáže mohla zopakovať.

Deliver us the moon nie je hra, o ktorej by som tvrdila, že ma nejakým spôsobom ovplyvnila ale určité chvíľky mi isto ostanú v pamäti.

PS: malé vypichnutie na záver, hudba v pozadí bola skvelá a dodávala hre autentickejší nádych.

Nikdy by som si nepomyslela, že by som sa práve ja pustila do takej starej hry ale človek aj vďaka výzve posúva hranice komfortnosti.

Ak mi niekto povie, že Souls žáner je ťažký, tak to asi nehral tieto staré hry. ( Alebo som iba ja padavka :) ) Každá malá chyba je potrestaná. Nesprávny skok, kotúľ alebo úder môže znamenať smrť. Vďaka Bohu, že som to hrala na switchi a nie na pôvodnom Super Nintende. To by som v žiadnom prípade nezvládla. Nie len kvôli tej presnosti ale aj kvôli veľkej repetitívnosti. V hre sa nachádza zopár levelov, ktoré sa neustále opakujú. Nepriatelia sú umiestení rôzne ale človek má pocit akoby daný level hral už 20krát. A ak by som mala tieto levely opakovať znova a znova, tak by som to jednoducho vzdala.
Klobúk dole hráčom a hráčkam, ktorí v tej dobe, keď hra vyšla toto ,,pařili" a boli v tom dobrí.

Nie len levely ale aj nepriatelia sa dosť často opakovali, ale vlastne čo by som od takto starej hry chcela? Som vlastne rada, že sa tie príšerky a zvieratká vyskytovali aj v rôznych farbách. Niektoré novodobé hry nemajú ani toľko rozmanitosti.

Najviac som neznášala sršne a čo sa týka levelu, tam mi najviac imponoval ten vodný. Jednotlivé hviezdice a žraloky mi nerobili až také veľké problémy a rada som jazdila na tej veľkej rybe.

Hra obsajuje veľké množstvo bonus levelov. Do pár som sa dostala a to zbieranie banánov ma dosť uspokojovalo. Do ďalšieho hľadania tých zvýšných sa ale nechystám.

K záveru hry, som si už vravela, kedy už bude koniec? Hranie tejto hry bolo celkom vyčerpávajúce aj keď nemôžem tvrdiť, že by nebavilo.

Po Witcherovi 3 som si vravela, že už nesmiem tak skoro hrať dlhú hru. Strih.
Po 4 mesiacoch som dokončila Xenoblade 3. Niekedy mám pocit, že som bola príliš naivná, keď som si myslela, že takto rozsiahle JPRG dám do pár týždňov. A to vlastne nemám všetky vedľajšie misie ukončené. 140 hodín a dobrodružstvo pokračuje.

Po Xenoblade 1 a 2 bolo nemysliteľné, že by som tú 3tiu časť preskočila. Takže s čistým štítom, nepoškvrnená spoilermi som sa na začiatku roka do tohto majstrovského diela pustila. Z jednej strany som počula pozitívne, z druhej strany zas negatívnejšie názory. Nenechala som sa odradiť a chcela som si vytvoriť názov vlastný.
Ako som spomínala, predchádzajúce časti som mala už odohraté, takže som približne vedela do čoho sa púšťam. Rozsiahle mapy, množstvo preskúmavania alebo zložitejší bojový systém. Všetko som to aj dostala. Či ma to celé ale uspokojilo, sa dozviete v nasledujúcej epizóde...

Robím si srandu. Idem radšej rovno na to.

Aj po tých rokoch, čo máme doma switch ma stále táto konzola uchvacuje a ukazuje aký ma potenciál. Samozrejme, že sa nedá porovnávať so špičkovými PC ale to čo nám v tejto hre predviedla, bolo pre mňa jednoznačným ukazateľom toho, že hry na Schwitchi vedia byť nie len dobré bežiace ale aj vyzerajúce zdroje zábavy. Párkrat sa mi síce stalo, že hre chvíľku trvalo pokiaľ sa načítala cutscéna alebo animácia, ale nebolo to nič, čo by ma veľmi znepokojovalo. Inak bežala hra velmi plynule a bez problémov.

Grafika. Tu sa dostávam do bodu, kde som na začiatku ostala trochu sklamaná. Prostredie hry mi prišlo veľmi fádne. Všade samý kameň, hnedá alebo šedá farba. Keď človek prišiel k nejakej skale alebo previsu, tie textúry nevyzerali vôbec dobre.  Prvých pár lokácií mi ukázalo iba úžasnú nudu. Až som sa bála, že to takto bude celý čas. Našťastie to tak nebolo a dostala som aj farby. V niektorých lokáciách ich bolo dokonca až príliš a vyzeralo to celé trochu neprirodzene. No ale čo, chcela som trochu vzrúša, tak som ho aj mala.

Ako to v hre vlastne vyzerá? Jednotlivé lokácie sú pospájane do mapy. V nej si človek vyberá do ktorej oblasti sa pustí. Tento prvok hodnotím tiež dosť negatívne. Mapa mi prišla tak neskutočne neprehľadná a názvy lokácii nezapamätateľné, že doteraz poriadne neviem, kde sa čo ako volalo. Preklikávanie sa cez to množstvo oblastí mi prišlo nepraktické. Lokácie mali, ako v predchádzajúcich častiach, warp pointy. Tieto boli raz lepšie, raz horšie umiestnené. Čo človeku ale pomáha je fakt, že ak zabije bossa, tak sa na to miesto môže tiež premiestniť. No a keďže svet Xenoblade tvorí množstvo tu a tam umiestnených bossov v rozľahlej krajine, ich zabitie uľahčuje aj samotný transport hlavných hrdinov po oblasti. Tento prvok hodnotím dosť pozitívne a hlavne je v nejskoršej fáze hry dobré, že človek vie, kde bol jednotlivý boss porazený.
Okrem hlavných bossov sa v hre premáva neskutočne veľa minibossov alebo skôr silnejších protivníkov, označených modrou farbou, ktorí hráčovi po zabití dajú viac EXP a lepší loot. Čo mi vadilo pri súboji s týmito potvorami bolo, že po ich zabití vyskočila vždy ale vždy tá istá tabuľka, ktorá mi povedala, o koľko percent viac som dostala experience points a ďalšie veci. Pri každom z tých stoviek monštier stále to isté. Úplne rovnaká tabuľka. Prerušenie súboja, zvučka a tabuľka, ktorá mi bola úplne na nič. Je to maličkosť, ktorá asi veľa hráčom nevadí, no mne príde ako úplne zbytočná strata času. Raz mi to stačilo vidieť aby som vedela co očakávať.

Samotné monštrá boli často zrecyklované alebo takmer zrecyklované modely z predchádzajúcich hier, čo mi ale vôbec nevadi. Ono to vlastne dáva dosť veľky zmysel, keď sa na to človek pozrie z hľadiska príbehu. V každom prípade sa mi vôbec nezunovalo pozerať sa na obrie gorily, dinosaurov alebo vtákov. Jeden z mojích úplne najobľúbenejších exemplárov bol Vollgul a jemu podobný Boss. Taký pekný pokémon by z neho bol.

Novinkou v hre je, že hráč narazí na skupinu monštier, ktoré proti sebe bojujú a môže sa pridať k jednej strane a získať tak odmenu. Táto možnosť tu ale stále ostáva aj potom čo hráč už pomohol a vždy keď príde k blízkosti tejto skupiny, vyskočí mu tabuľka s možnosťou pomoci. Človek môže takto zbierať EXP, mne avšak stačilo, keď som pomohla raz. Inak som sa snažila oblúkom danému súboju vyhnúť.

Súbojový systém je zase raz originálny a s množtvom protivníkov, ktoré hráč musí poraziť sa mu dostane do krvy. Nepríde mi až tak zložitý ako napr. Xenoblade 2 ale taktiež nie tak uspokojivý ako v 2. Chain Attack je opäť raz jeho súčasťou a tam až človek vidí, čo za damage je možné spôsobiť. Bola to taká súťaž pre mňa samotnú, bojovať tak aby som prekonala môj predchádzajúci rekord. Ak by som mohla poradiť, dosť spokojná som bola s kombom Eunie+Taion Ouroboros. Prave ten Chain attack robí súboj dost zaujimavým, aj keď som do konca hry neprišla na to, ako sú extra tactical points, ktoré človek dostane, tak presne vypočítané. Raz dostanem 4, inokedy 8 a potom zase 22. Sú to pre mňa dosť náhodné čísla. Zábavu to ale z chain attacku neodstránilo. Okrem neho ma bavilo napájať na seba útoky, ktoré končili útokom Burst alebo Smash. Sledovať ako sa vo vzduchu nadnáša a kotúľa nejaký veľký protivník ma vždy zabavilo.

Pre mňa krásnym prvkom v hre bolo posielanie padlých ,,ďalej"- v podobe hry na flautu. Možno tomu človek nebude veriť ale za tých 140 hodín sa mi to neomrzelo. Hlavne keď Noah a Mio hrali spoločne. Ta melódia vyvolávala silné emócie osamote, no keď sprevádzala citlivé momenty, bol pocit o to intenzívnejší.

O soundracku by som mohla hovoriť hodiny. Ide o ďalší masterpiece. Ja som už predtým bola zamilovaná do soundtracku 1 a 2. No a tá 3 je ako taká čerešnička na torte.

Tak a dostávame sa k príbehu. Môj najväčší kameň úrazu. Od tejto časti budem spomínať nejaké spoilery, tak ak si hru plánuješ zahrať, radšej to nečítaj.

Hráč počas hry oslobodzuje kolónie. Toto oslobodenie mi príde originálne na začiatku, nie tak už po 4ty alebo 5ty krát. Hlavne tu vlastne nejde ani o to oslobodenie samotné než o príbeh jednotlivých kolónii. Bol to prúser. Dosť veľa z nich bolo neoriginálnych, nudných a nezaujímavých. Všimla som si trend, ktorý sa párkrat opakoval. Príbeh priniesol postavu, s ktorou si hráč nedokázal vytvoriť za tu krátku dobu puto. Potom ju zabil /zničil ju len na oko a tá sa vrátila spät v spomienkach/ reálne a potom sa hra snažila pomocou cutscén u hráča vyvolať nejaké pocity, ktoré tam skrátka byť nemohli. (Aspoň u mňa nie. ) A vystavala príbeh na tomto pute alebo vzťahu. Viď Colony Mu. To bola tak neskutočne nudná kolónia a celý ten čas sa príbeh točil okolo ich Konzula, ktorého som videla len pár okamihov na začiatku. Celé to ,,smutné" mi liezlo na nervy.
Podobný príbeh bol s Crysom a Noahom. O čom to celé bolo? ( Aj ten jeho koniec.)
Priala by som si aby hra mala o polovicu menej kolónií a príbehy, ktoré by ich a ich hrdinov sprevádzali, by boli pútavejšie, hlbšie a dovolili nám stráviť s nimi viac času. Príbeh Teacha, hlavne tá druhá časť mohla byť o toľko zaujimavejšia, keby sme sa mohli viac ponoriť do jeho sveta a minulosti.  

Taká škoda toľkých skvelo načatých liniek.
A ten hlavný príbeh. Detto. Tak sľubný námet a tak premrhaná príležitosť. Celý svet mohol byť lepšie prepojený aj vďaka vedľajším questom hrdinov a nebyť deus ex machina momentov mohol dávať väčší zmysel.
Pekne spravené linky boli ale s N a M. Tie boli celkom aj dojímavé a ľahšie uveritelné.

Je tu plno hejtu, to priznávam. Po dvoch skvelých častiach som očakávala rovnakého nástupcu a bohužial som dostala jeho slabší odvar. Napriek tomu sa tu našlo toľko momentov, ktoré mi zatajili dych, vyčarili úsmev na tvári, vyburcovali ma k hrdinským výkonom alebo zapôsobili na moje citlivé ja. Toľko momentov, na ktoré budem tak rada spomínať. A práve preto je moje hodnotenie také ake je. Je to napriek všetkému negatívnemu jedna skvelá hra a určite patrí do rúk hráčom, ktorí tento žáner vyhľadávajú.

Teraz budem dúfať v to, že nám nadchádzajúce DLC zaplní medzery v príbehu a ak aj nie, tak som tak či tak strašne nadšená z hlavného obsadenia. To bude nářez.

Teraz pripojím odsek s maličkosťami, ktoré ma tu a tam pri hraní hry napadli a nedávali mi zmysel alebo ma nejakým sposobom otravovali.

Pri levelovaní interlinku mala postava vždy tu istú hlášku. Keď som si odomkla xtý skill, tak po xtý krát povedala to isté. Keď po 10ty krát za sebou počujem: ,,Check out this sick new skill!" Tak chcem Lansovi jednu strelit. ( berte to s humorom) Samotný strom so schopnosťami by mohol byť tiež prehľadnejší.
Ďalšie hlášky pri objavení nových miest, manipulovaní s prístrojmi alebo ukončení súboja sa tiež dosť často opakovali.

Ďalšia vec, ktorá bola zdĺhavejšia než by mala bolo príjmanie questov. Väčšina vedľajších questov začínala tak, že som si najskôr musela vypočuť útržky rozhovorov a tie som následne musela dať dohromady a to tak,že som si musela sadnúť na odpočívadlo alebo do jedálne a prerozprávať celú vec s kamošmi. Až tak som prijala quest.

Nakoniec mi jedna vec nedáva zmysel. Pozor veľký spoiler. Vieme, že po smrti človeka príde ďalší ,,klon" ale nikto o tom nič nevedel. Ako je to možné? Noponi predsa žijú dlhšie než ľudia , tí museli už niekoľkokrát danú osobu vidieť, aj po jej smrti. Prečo nebol vôbec vysvetlený pôvod Noponov, ich úloha v tom celom? Prečo Noponi nepodliehajú rovnakým pravidlám?  Toto by som rada vedela. 

Je to už nejaký ten piatok, čo som dokončila Larryho, takže moje pocity a dojmy mali čas sa odležať.
Predtým som nikdy nemala možnosť zahrať si nejakú zo starších hier s Larrym a teda keď prišli nové hry na switch, padli hneď za moju obeť. Po prvom novom diely som bola dosť povzbudená a pustila som sa rovno do druhej časti. Tá prvá nasadila laťku dosť vysoko a tá druha na ňu nedosiahla.

Nehovorím, že Larry 2, ako ho familiárne volám, je zlá hra, ale nedosahuje kvality jeho predchodcu.Príbeh je fajn, hádanky sú fajn, humor je fajn ale všetko je iba fajn. Nič nevystupuje z normálu a takpovediac nič významné mi ani neutkvelo v pamäti. Hm nie, azda len to, že Larrymu v tomto prípade trvá veľmi krátko pokiaľ si nájde prvú ženskú a to je niečo neobvyklé.

Je ťažšie hodnotit tento druhý diel ak ho človek hral hneď po tom prvom. Všetky aspekty jedničky mi prišli lepšie než v dvojke a to je trochu smutné.

V jednotke som si vravela, že mi hádanky prišli celkom logické, v tejto časti to už tak úplne nebolo. Niekedy som musela celkom tápať pokial som prišla na to, čo musím urobiť.
Tvorcovia sa tiež popasovali s nemiestnym humorom, ktorý ma ale fakt v tej jednotke bavil a ako žena sama som sa dosť priblblo smiala. V tomto diely toho bolo menej alebo to bolo trochu sofistikovanejšie, až nie vtipné.

Aj keď tu Larryho kritizujem, tak som sa pri ňom bavila. Bola to milá hra a neľutujem, že som si ju zahrala. No a dúfam, že este nejaký ten Larry príde.

Ale prosím lepší Larry.

Dlho som premýšľala, akú hru by som si mala zahrať do kategórie Svaz spokojeného hraní a odpoveď prišla nečakane, keď som si prečítala pekný komentár od Raisen.

Textová adventúra s niečim mysterióznym, vesmírom a možno aj mimozemšťanmi? To je presne to čo som hľadala. Po zistení, že je táto hra na google play zadarmo, som neváhala a hneď si ju pridala do zbierky. ( Nakoniec vlastne nebola zadarmo ale za pár eur, kedže ma v hre otravovali neustále reklamy a časové limity, ktoré som si takto vypla. )

Hneď na začiatku ma hra potešila, lebo som si mohla vybrať české titulky, no a ako ma ten preklad pobavil. Dialógy boli napísané tak živo a predstaviteľne. Neraz sa stalo, že som sa pousmiala alebo dokonca zasmiala. Myslím, že v textovej adventúre je dosť dôležité ako sú jednotlivé repliky napísané, lebo práve to tvorí ten príbeh a tu môžem dať jednoznačne len palec hore. V hre vie človek stráviť pekných pár hodín, ak chce objaviť všetky jej zákutia a aj vďaka štýlu akým bola napísaná/preložená som sa viac vedela ponoriť do deja a súcitiť s mojou skupinou.

Ako začneme hrať, je nám ozrejmené, že sa náš tím vydáva na Mesiac preskúmať záhadný signál. Čo tam hráč nájde je iba na ňom a jeho rozhodnutiach. A ak by som mohla poradiť, je lepšie vyskúšať voľby, ktoré možno nie su na prvý pohľad úplne rozumné, lebo práve pri nesprávnom rozvetvení príbehu dostane človek ako taký obraz o tom, čo sa tam vlastne deje.
No a tu by som chcela trochu kritizovať. Človek sa fakt nič nedozvie ak ide po tej správnej ceste. Toľko informácií ostane ukrytých a hra stratí trochu zmysel. Mne sa našťastie ako prvé nepodarilo dosiahnuť ten dobrý koniec, takže som bola obohatená o ten spomínaný lore. No a na to aby som vôbec ten správny koniec našla, som si ho musela vygooglit. Lebo jedna malá chyba v rozhodnutí vám zaistí neúspech. Po niekoľkokrát opakovanom priechode a opakovaní scén som to vzdala a našla odpoveď na internete.

Pri preliezaní príbehu má často človek k dispozícii fotografie určitých scén, ktoré ho o to viac vtiahnu do deja. Je len trochu škoda, že ide o statické obrazy a človek si ich nemôže priblížiť a lepšie poprezerať. Viem si predstaviť, že by prezeranie týchto fotografií mohlo zohrať väščiu rolu v príbehu.

Čo by som ešte vytkla je, že sa z príbehu, ktorý nám je podaný nedozvieme úplne všetko. Odhalíme určité súvislosti ale neprídeme na vysvetlenia mnohých znepokojivých udalostí. To ma dosť mrzí, lebo by som rada vedela, prečo sa stali niektoré veci tak ako sa stali.

Ako vidím, vplyvom hernej výzvy nám k tejto hre pribudlo pekných pár komentárov. Vnímam to ako veľké plus, lebo čo je lepšie než podpora domácej scény? A navyše keď sa jedná o skvelú Amanitu.

Nie je žiadnym tajomstvom, že hry od  štúdia Amanita Design sú moje obľúbené a teda vždy rada privítam ich novú adventúrku. Narozdiel od predchádzajúcich hier, ako Botanicula alebo Chuchel, je atmosféra v Creaks na prvý pohľad ponúrejšia a zahalená skôr do zemistých farieb. Hovorím na prvý pohľad, lebo aj napriek ,,strašidelnejším" prvkom, hru sprevádza humor a hlavne v cutscénach aj určité odľahčenie.
To čo sa mi na hrách od Amanity páči je, že ich môže hrať ktokoľvek bezohľadu na to, akým jazykom hovorí. Príbeh je vždy vyzobrazený pomocou cutscén alebo obrazov, v ktorých nie je text a tak si všetci môžu domyslieť o čo ide. To všetko je sprevádzané hudbou alebo špecifickými zvukmi. Preto asi aj ten názov.

Táto hra je preplnená rébusmi. Čo obrazovka to hlavolam. Na začiatku som bola nemilo prekvapená, ako rýchlo prelietavam cez ďalšie a ďalšie hádanky a bála som sa, či takto ľahké to nebude po celý čas. Bála som sa neoprávnene.
Začiatok bol síce malina ale neskôr prituhlo. Dokonca až tak, že som pri pár vybraných úlohách potrebovala pekných pár desiatok ( a desiatok a desiatok) minút na ich rozlúsknutie.

Hru som si zahrala asi na 3 sedenia a to bolo v mojom prípade dobre. Všimla som si, že po čase ma začali hádanky trocha nudiť. Jednalo sa vlastne stále o to isté a tá repetitívnosť ma veľmi nebavila.
Okrem hlavných hlavolamov človek mohol nájsť aj tie skryté a to v podobe obrazov. Veľa z nich bolo statických s jedným pohyblivým bodom, no našlo sa aj pár, ktoré by sa dali nazvať minihrami. Tie sa mi veľmi páčili a je škoda, že ich nebolo viac. Hoci boli obrazy namaľované zaujímavým štýlom a pekne dopĺňali hru, asi som od nich očakávala niečo viac.

Všetkým, ktorí premýšľajú nad tým, či sa do hry pustiť alebo nie, odporúčam aby to urobili. Creaks nezaberie veľa času ale pobaví a zanechá dojem.

Ďalší rok za mnou a samozrejme ďalší pokémon dohraný. Nejedná sa o žiadnu novinku, naopak, tento pokémon je s nami už dlhšiu dobu. Na hratelnosti to ale vôbec nič nemení.

Tak kde zacať? Mám taký pocit, že budem v tomto komentári celkom negatívna aj keď ma vlastne Pokemon Sword bavil.

Celý čas bojujem s dojmom, že tvorcovia v tejto hre urobili len to čo museli. Nič naviac, nič extra, žiadna snaha o bonusový, vedľajši obsah. Keď to porovnám s napr. naposledy hraným Pokemonom White/Black, tak mi tam chybali súboje proti iným hráčom alebo aj taká ,,súťaž krásy". Niečo malé, čo by oživilo prázdne mestá. Človek nabehne do jednelého z nich, prejde desiatky identických miestností, domov, bytov aby sa dostal k štadiónu a tam odohral zápas. Čakala som, že ma aspoň v poslednom meste bude čakať nejaká zábava a ono nič.
Musím ale podotknúť, že ma bavili hlavolamy a úlohy, ktoré boli pred finálnym súbojom o odznak. Jednotlivé štadióny boli tématicky rozdelené a aby sa človek dostal k bossovi, musel trošku porozmýšľať alebo si precvičiť šikovnosť.

Pekné bolo aj to, že som si mohla vymieňať pokémonov s anonymnými hráčmi, škoda ale je, že to už asi nikto nehrá, keďže sa mi až na jeden prípad žiadnu výmenu nepodarilo uskutočniť. Taktiež mi nikto neprišiel na pomoc pri súbojoch s Dynamax pokemónmi.
Keď už je reč o tom. Súboje v Sworde boli obzvláštnené novým prvkom a to Dynamax-om. Môj pokémon sa pri vybraných súbojoch mohol zväčšiť a páni, to bola podívaná. Niektorí z pokémonov sa dokonca aj vizuálne trochu zmenili. Bola radosť pozerať sa na rôzne vypeckované maxi útoky. Lietali skaly, oheň aj voda. Smekám.
Ale ako vždy, aj tu si rýpnem. Tie veľkolepé animácie sa často opakovali a útoky v normálnom stave pokémona sa síce premenili na tie MAX ale často sa z rôznych útokov stal jeden rovnaký. Ten sa síce mohol líšiť v sile ale animácia ostala rovnaká. Pýtam sa, či týmto chceli tvorcovia ušetriť.
Na čom sa tiež šetrilo, boli typy NPC. Nevadí mi, že ich tam nebolo až tak veľa, ale prosímpekne, prečo nájdem pána gentlemana, oblečeného v smokingu v mínusových teplotách na zasnežených horách? Dajte mu aspoň tu čiapku a šál. 

Ak človek hral aj predchádzajúce časti, može poľahky pocítiť zníženie obtiažnosti. Keď si spomeniem na moje poprvé s Pokémon Yellow Version: Special Pikachu Edition, kedy som vôbec nevedela kam ísť alebo keď som musela riadne poctivo každého pokémona levelovať, tak sa až pousmejem nad tým ako sa táto frančíza posunula. Teraz to nemyslím ako kritiku. Dosť človeku pomôže, keď má od začiatku sprístupnený teleport alebo keď pokémoni levelujú spoločne. Myslím, že to odbúrava ten pocit neustáleho grindenia a umelo predlžuje dobu hrania.

Ďalšou novinkou pre mňa bolo sprístupnenie prechádzania sa/jazdenia po hladine. To som mala vždy spojené s určitým útokom, ktorý je nastavený na vodného pokémona. Tentokrát to funguje inak. S tým je spojená aj moja otázka do pléna. Existuje tu nejaká verzia ,,strength", ktorá by ostraňovala prekážky (balvany) a podobne? Tiež mám dojem, že sa tu nevyskytuje ani ,,šplhanie" po vodopáde. ( ak v hre vôbec nejaký je?) 

Záverom by som si chcela utriediť myšlienky a asi vysloviť nepopulárny názor, že sa Pokémon tvorí iba tak aby bol. Aby vylákal veľa peňazí, aby priniesol podpriemerný príbeh a kopu neoriginálnych pokémonov. Ľudia kúpia všetko.
Dúfam, že sa môj názor po odohratí Pokemon Arceus zmení. To sa však dozviem až na ďalší rok.

PS: Po odohratí hlavnej linky a pozretí záverečných tituliek na mňa čaká ešte nejaký obsah. Trochu som do neho zabrdla a vyzerá fajn. Tento komentár sa teda vzťahuje len na základný príbeh.

Ako z chlapca syn sa stal. 

A presne o to tu ide. Sledujeme cestu otca a syna, ktorí si počas nášho dobrodružstva nachádzajú k sebe cestu, zatiaľ čo plnia posledné prianie ich blízkej osoby. V množstve hier, ktoré dnes vychádzajú ide o záchranu sveta, preto mi dôvod ich putovania príde o to väčšmi originálny a taký akýsi komorný.

Na túto hru bolo vyslovené už toľko chvály, že je ťažké prísť s niečim originálnym. Asi sa budem opakovať, keď ako prvé vypichnem krásny a dychberúci dizajn hry. Hráč sa v priebehu hry preplaví cez originálne a až rozprávkové krajiny. Stretne sa s príšerami ale aj sympatickými NPC. Nahliadne do sveta mágie aj brutálnej sily. Siahne si na dno v ,,pekle" ako aj pocvičí trpezlivosť pri hádankách a neoblomných bossoch. To všetko tak krásne zapadalo do sveta God of war, že sa mi v ňom vždy chcelo zostať o chvíľku dlhšie než akoby som mala.

Príbeh plynie nenútene a je rozprávaný zaujímavým spôsobom. Ako rozprávača príbehov som ešte nikdy nezažila odseknutú rozprávajúcu hlavu, ktorá by sa mi hompáľala na opasku. Celkom originálne nie? Človek sa tak dozvedel aj veľa vecí pomimo hlavnej linky a tak sa mi ten svet otvoril o čosi viac.

V hre bolo množstvo rozbíjania, hádzania, búchania, strieľania či sekania ale veľkú časť hrania sprevádzali aj hlavolamy, ktorých obtiažnosť tu a tam stúpala a klesala. Často šlo o presné načasovanie hodu alebo zmrazenie pohyblivej páčky či zapamätanie si určitých symbolov. Osobne som vždy tieto hádanky privítala a brala som ich ako sprestrenie.

Nie je ale všetko zlato čo sa bliští.

,,Boy."  

Atreus, Atreus. Prečo si len...
Atreus mi kazil srandu z preskúvania a hlavne keď prišla na radu nejaká tá ,,premýšľacia" úloha. Ten vždy prezradil riešenie. Musíme vyliezť tam a tam, urobiť to a to, zhodiť lano sem alebo rozbiť tento múr. Nehovoriac o tom, že mi jeho charakter liezol na nervy. Pravda, bolo to skôr na začiatku než neskôr ale ten pocit otrávenosti mi zostal v pamäti.

Na záver by som rada dodala, že zbožňujem hlas Teal'ca, ehm Christophera Judga a som veľmi veľmi rada, že práve on nadaboval Kratosa. Teraz mi neostáva nič iné ako sa tešiť na zahranie si novej časti.

Indeed.