Tému má Murdered: Soul Suspect skvelú a jedinečnú. Vyšetrovanie vlastnej vraždy ako duch v zmenenom svete, kde platia tak trochu iné zákonitosti bolo veľmi lákavé. Hlavný hrdina je sympaťák a tak to celé vypadalo na fajn temnú detektívku.

Škoda, že je to celé tak jalové. Ako duch som mohol prechádzať cez steny a predmety, prečo som však nemohol prejsť cez takú stenu akú som chcel ja a nie vývojári, je mi záhadou. Čiže zo zaujímavej mechaniky sa stáva veľmi obmedzená vlastnosť, ktorá nevypadá dobre.

Mesto je preplnené ľuďmi, ktorí si tam vegetia na lavičkách, prechádzajú sa v noci po takých temných zákutiach, kam by som sa nepozrel ani cez deň. Bolo by to všetko ok, keby to nebolo mesto v ktorom sa stali brutálne vraždy, všetci o tom vedia a tak nejak to berú športovo.

Vyšetrovanie nie je veľmi zaujímavé a ani veľmi zložité, len som v miestnostiach skúmal všetky predmety čo tam boli a párkrát klikol na obrázky a bolo hotovo. Takto sa to opakovalo od začiatku hry až po jej koniec. Očakával som trošku zaujímavejšie nápady.

Čo by to však bolo za hru, ak by tam nebol vôbec žiadny protivník. Tak sa pridali úplne nezmyselní démoni. Keby boli aspoň nejak zaujímaví, ale sú počas celej hry takí istí a mení sa len ich počet. Úplne zbytočná a otravná vec, ktorá len naťahuje inak krátku hernú dobu.

Dosť vtipné mi prišli aj úrovne s dievčaťom, kde malo prejsť cez policajnú stanicu nepozorovane. Bolo tam asi 50 policajtov a ona si kľučkuje medzi nimi na 2 metre po strede obrovskej miestnosti.

Vlastne som celú hru poriadne nič nerobil, len som zbieral asi tak milión zberateľských predmetov, likvidoval otravných démonov a riešil generické hádanky.

Pripomenulo mi to Thiefa (2014). Je to divne navrhnuté, vyplnené zbytočnosťami, svet je nezaujímavý a celé je to tak nejak priemerné. Jedna z tých hier, ktoré nevyužili svoj potenciál a po dohraní som už bol rád, že je koniec.

Dragon's Dogma: Dark Arisen som majiteľom PS3 závidel veľmi. Podpísal som sa na petíciu za vydanie PC portu a Capcom som zo začiatku spamoval všade kde sa dalo. Keď to však už vypadalo, že z toho nič nebude, prestal som sa o to zaujímať a prijal som fakt, že si túto hru nezahrám. Správa o porte ma aj po rokoch potešila a prišlo mi to ako samozrejmosť, že si hru v momente kúpim.

Pocity po dohraní však mám z hry dosť zmiešané.

Čo sa mi páčilo?
Úvod s vytrhnutím srdca je originálny a správne na hru navnadí. Temná atmosféra funguje dobre a noc je tu temnejšia než čierna byvolia prdel v prérijnej noci bez hviezd.

Vytváranie si spoločníka, ktorého potom môžu používať ostatní hráči na svojich dobrodružstvách je veľmi zaujímavý nápad. Celkovo sú tu spoločníci úplne iní ako v ostatných hrách z RPG žánru. Toho svojho je možné vycvičiť ako šimpanza, aby sa správal v tom nebezpečnom svete podľa vašich predstáv a aj keď to nebude 100% fungovať, nejaké to jeho špeciálne zameranie sa prejaví. Podobne je to pri ďalších dvoch možných parťákoch, ktorí sa požičiavajú od ostatných hráčov. Ak sa mi nepáčilo ich zameranie alebo sa mi zdali byť slabí, mohol som ich hocikedy vymeniť a ich majiteľom poslať ako darček nejakú zhnitú rybu.

Hra má asi najcharizmatickejšieho herného draka akého som kedy v hrách videl. Vždy keď je na scéne, tak úroveň celej hry, animačiek, príbehu posúva na maximum. Je len škoda, že sa neobjaví ešte častejšie. Finále hry je premakané a polhodinový súboj patrí k tým najlepším boss fightom.

Pochválil by som ešte súboje, ktoré sú hlavne zo začiatku hry zábavné aj s malými protivníkmi, no korenie hry ponúkajú súboje s veľkými monštrami, z ktorých každé má nejakú svoju slabinu, dá sa na nich šplhať a celkovo sú tie súboje niekedy až nepekne náročné alebo dlhé. Každopádne taký polhodinový víťazný súboj dokázal vyvolať nakoniec veľmi príjemné pocity.

Čo sa mi nepáčilo?
To pobehovanie po svete je až príliš generické. Respawn nepriateľov funguje presne a tak ich nájdete na potulkách stále na tých istých miestach. Je to otravné. Questy sú niekedy cez celú mapu a dobehnúť tam zaberie dobrých pár minút, hlavne ak po ceste nechcete obiehať nepriateľov. Čo som už ku koncu hry robil, lebo sa mi vážne nechcelo bojovať stále dokola s nejakým malým zaprdeným goblinom. Súboje s veľkými nepriateľmi ale tiež strácajú svoje čaro, keď na vás už po 10x vybehne stále tá istá chiméra. Niektoré questy sú potom tiež na facku, ako cesta do jednej pevnosti z hlavného mesta, tam vám povie vojak, že hlavné mesto napadli asi za 2 sekundy a môžete zasa šprintovať do hlavného mesta. Alebo súboj vo veži s grifom, ktorá je na druhom konci sveta. Odbojoval som si to, vrátil som sa do hlavného mesta, išiel som plniť ďalší quest a tam som musel zasa šprintovať na druhý koniec sveta do tej istej veže na súboj s čarodejníkom. Podobných vecí je tu viac.

Svet je tak nejak prázdny, generický a bez nápadu.

AI spoločníkov dokáže tiež riadne nasrať. Občas sa strepú do priekopy len tak aby nebola nuda. Občas sa len tak vyparia, aby človek nepovedal, že nič nerobia. Občas sú v bojoch nepoužiteľný a všetko si musím odmakať sám a to sme 4. Vo finálnom súboji som nerobil nič iné len som ich zbieral polomŕtvych zo zeme. Jeden druhého oživiť nemôžu, hlavný oživovateľ som ja, to dáva logiku. Stalo sa mi viackrát, že som išiel oživiť spolubojovníka a druhý spoločník ho zobral a začal ho niesť opačným smerom ako som bol ja a tak z toho bola naháňačka. Alebo mág s kúzlom na uzdravenie - odohráva sa ťažký boj, každý zásah do obrovského nepriateľa sa hodí, ale nie, on ma začne liečiť a to mi chýba milimeter zo života. Pravdaže ho nepriateľ zrazí na zem a ten kto potrebuje oživovať je potom ten mág, lebo leží polomŕtvy na zemi. Hlavne v ťažkých súbojoch to vyvolávalo neskutočný hnev vo mne.

VERDIKT
Dragon's Dogma: Dark Arisen je zvláštna hra. Je to taký mix zaujímavých vecí, ktoré však úplne nefungujú. Bavilo ma to, niekedy ma to fakt veľmi bavilo. No potom ma to zase s niečím vytočilo a pokazilo mi to náladu. Viac ako v ktoromkoľvek inom prípade tu sedí, že ak vám hra a jej mechaniky sadnú, budete sa baviť kráľovsky, ak vám ale tie mechaniky až tak nesadnú a budú vás otravovať, tak tej zábavy bude menej. Ja som tak niekde v strede.

Po milej, ale veľmi krátkej prvej časti som si zahral aj pokračovanie a dúfal som, že to dobrodružstvo bude už tentokrát dlhšie a hra bude obsahovať viac interaktívnych obrazoviek. Síce sa mi moje želanie splnilo a hra je raz tak veľká ako prvý Samorost, no v tomto prípade to znamená, že miesto pár minút hra zaberie necelú hodinu a miesto obrazoviek čo sa dajú spočítať na jednej ruke ponúka obrazovky čo sa spočítajú na dvoch rukách.

Každopádne je to celé o malý chlp z nosa lepšie ako predchodca. Viac detailov, o niečo viac obrazoviek, trochu zložitejšie hádanky, milý humor ostal a hra vypadá pekne. Dúfam, že Samorost 3 už ponúkne výrazne dlhšie dobrodružstvo a viac tých pekných detailných obrazoviek, ak by sa priblížil hracej dobe Machinaria alebo Botaniculy, tak by som bol veľmi spokojný.

Samorosta som si zahral vďaka Herní výzve 2016. Freeware hry nehrávam a toto bola jedna z tých, ktoré som poznal. Prvotina od Amanity Design, od ktorej som zatiaľ dohral Machinarium a Botaniculu s ktorými som bol nadmieru spokojný. Samorost je veľmi jednoduchý a krátky, no aj napriek tomu má svoje čaro. Pekne vypadá, dobre sa počúva a jeho humor je príjemný. Je veľká škoda, že tých obrazoviek je tak málo, lebo na množstvo milých detailov sú v Amanite majstri.

Príjemná hra zadarmo, no aj napriek tomu skončí rýchlejšie než som čakal. Tento rok však bude u mňa rokom Samorostu, budem pokračovať dvojkou a potom sa už budem tešiť na trojku, ktorú snáď tento rok vydajú.

Nebyť Herní výzvy 2016. Tak by som sa pravdepodobne k Bad Mojo už nikdy po rokoch nevrátil. Po dohraní som z hry nadšený. Je to temná, naturalistická, bizarná a nápaditá adventúra, ktorej originalita zaujme ešte aj dnes, 20 rokov od vydania. Cesta švába vedie cez množstvo obrazoviek, ktoré obsahujú stále niečo nové. Svet je detailne spracovaný a je plný nástrah. Spomeniem smrteľný útok pavúka, ktorému sa dá zabrániť správnym natočením cigarety v správny moment, prekonávanie vyliatych lepidiel alebo zlikvidovanie veľkej hladnej krysy. Na obrazovkách to riadne žije a pobehujúci hmyz je takmer na každej druhej obrazovke.

Riešenie hádaniek je logické, ovládanie je jednoduché a používajú sa len šípky. Vadila mi však citlivosť ovládania, šváb je dosť rýchly a správne sa natočiť na nejaký objekt či cestu bol niekedy veľký problém. Každopádne ale potešilo, že sa náš hlavný hrdina nemotkal pomaly ako slimák (čo je v dnešných pomalých adventúrach moja nočná mora). Páčilo sa mi, že hra nebola vyrábaná pre deti a tak sa hra nebojí ukázať trošku krvi, hnijúce jedlo, rozkladajúci sa hmyz alebo vnútornosti. Je to celkovo dosť temné, humor je tam tiež zákerný (animácia s dobodaním matky jej práve narodeným synom) a celkovo je ten šváb vlastne taký malý zmrd :)

Jedna z najlepších adventúr aké som kedy hral.

Máme tu teda skupinku teenagerov, ktorí sa vyberú na mejdan na ostrov. Zloženie je klasické - hlavná nebojácna hrdinka s bolestivou minulosťou - check, jej neohrozený nevlastný brat, ktorý si nejaký čas odsedel za ublíženie na zdraví - check, vtipálek na houbičkách - check, také úplne normálne a nestranné dievča - check a mrcha, ktorá nemá rada hlavnú hrdinku a má tiež bolestivú minulosť a nie je až taká mrcha - check. Postavy sú teda viacmenej klasickým zložením viacerých filmových hororov. Na ostrove s tajúplnou minulosťou vyvolajú nechcene nadprirodzenú silu a najdivnejšia noc v ich životoch sa môže začať.

Oxenfree vo mne zanechalo kopec zmiešaných pocitov a takto neistý som si pri hodnotení už dávno nebol.

Tak teda najskôr tie kladné pocity. V prvom rade musím pochváliť dabing. Ten sa tu podaril ako v máloktorej hre. Postavy znejú živo a celkovo by som ho radil k tým najvydarenejším, čo som v hrách počul. Ďalej ma prekvapilo, ako kvalitne boli napísané rozhovory, ktoré sú pre partiu mladých ľudí uveriteľné. Často rozhovorom nechýba humor, nadhľad, ale aj tie vážnejšie repliky znejú všetky dobre a nemusel som si nikdy zakrývať uši od trápneho pocitu. Zaujal aj ostrov a maľovaný grafický štýl, preskúmavanie ostrova je v prvej polovici hry zaujímavé a dostatočne ma to ťahalo ďalej. Pochválil by som aj hudbu, ktorá patrí k tým vydarenejším.

Čo sa mi nepáčilo? V druhej polovici hry už je tých nových lokácií menej. Veľa pomalého chodenia po obrazovkách začína byť otravné a príliš časté používanie ladenie rádia je otravné ešte viac. Príbeh sa posúva tiež dosť divným smerom a nemal som z neho najlepší pocit. Mrzelo ma, že ten scenár, v ktorom sú tak kvalitne napísané postavy obsahuje tak divný príbeh, ktorý mi úplne nesadol. Nevravím, že nemá svoje silné emotívne momenty, ale ako celok ma skôr sklamal. Vadili mi aj niekedy príliš rýchlo miznúce možnosti odpovede hlavnej postavy.

Po dohraní mám teda dosť rozporuplné pocity. Tí, čo majú radi dobre napísané rozhovory si určite prídu na svoje. Otázny je ten mysteriózny príbeh a niektoré herné mechaniky. Mne to tak nejak úplne nesadlo.

Dohranie mi trvalo 4 hodiny.

Slováci sa inšpirovali tvorbou šikovného českého štúdia Amanita Design. Prepracovanosť a obrovskú úroveň detailov tvorby českých bratov však nedosahujú.

Gomo je malý projekt, no aj napriek tomu ho určite ako prvotinu štúdia nebolo ľahké vytvoriť. To beriem, každopádne má hra málo obrazoviek a aj z nich sú niektoré nepekne prázdne. Keď k tomu ešte pridám pomalé animácie, tak ma to aj na tak krátkej hernej dobe nudilo. Hra je milá, niektoré situácie dokážu navodiť úsmev, ale ako celok ma to skôr nebavilo.

Aj napriek mojej nespokojnosti však držím slovenskému štúdiu do budúcej tvorby palce.

Čekání na třetího Zaklínače jsem si zkrátil přečtením všeho co jsem ze světa Geralta z Rivie našel. První dvě povídkové knihy (mé oblíbené), pětičlenný ságu, Bouřkovou sezónu i komiks od Dark Horse. Bylo to všechno dobré čteníčko a na hru jsem byl připraven. Zaklínač 3 - Divoký hon mně nadchl. Je promakanej na každém jednom místě.

„Roky tvrdého výcviku na Kaer Morhen se ti konečně vyplatily. Porazil jsi skoro všechna vycpaná zvířata.“ Yennefer

Svět je velkej, krásnej a má svou neopakovatelnou atmosféru. Je různorodej a Geralt v něm navštíví kromě jiného bažiny Velenu, zmrzlou půdu špičatých ostrovů Skellige (kde som sa cítil ako doma vo Vysokých Tatrách a už ostávalo zvolať len - Dunčó, zase si si hubu namáčal v žinčici ty papľuh nedonosený, bodaj by si s Tebou medveď riť vytrel), moderní a zkažený Novigrad, lesy plné doupat bestií a hladovejch vlků. To prozkoumávaní světa je největším kladem celé hry. Tábory banditů, množství úkolů v osadách chudého lidu ve všech koutech světa a tajemství skrytých pokladů. Jedinej mínus světa je ten, že se v něm neděje nic náhodního. Žádné náhodné útoky monster na osadníky, žádné bitky mezi monstry o kořist nebo území, žádné boje znepřátelených vojsk, prostě jsem na svejch potulkách nemohl zažít nic náhodného. Všechno bylo předem připravené. Každopádně mě to ale bavilo převelice.

„Kapusta a lejna chodí vždycky v páru, jedno tlačí druhé. Perpetuum mobile.“

To, jak je hra napsaná, je takový malý zázrak. Někteřé scény (chlastačka na Kaer Morhen) se radí k tým nejvtipnějším a nejlépe vymysleným scénam jaké jsem v hrách viděl. Množství vedlejších questů je napsáno s takovou péčí, že jsem snad lépe napsaný questy v RPG hrách nehrál. Někteřé scény a jejich scenář by vyčnívali i v knihách. Potešilo množství všemožných odkazů na události knižní ságy a taktéž více postav z knih, kteřé se do hry podívali. Například takovej Zoltan, všechno co ze svý nevymáchaný huby tenhle trpazlík vypustí je perla a mohlo by se to tesat do kamene. Hlavní příběhová linka mohla být spracována lépe, ale nakonec jsem z ní byl dostatečně potěšen. Vedlejšáky ale bavili o něco víc.

„Příště vám ty posratý haksny urvu a do řiti vám ich zarazím tak hluboko, že vám palce z huby polezú!“ Zoltan

Grafické spracováni je excelentní a momentálně je to rozhodně jedna z nejlépe vypadajících her a jěště nějaký čas bude. Ty barvy jsou úžasný, sluneční paprsky malují své vlastní obrazy, květiny na loukách svítí jasnými barvami a tak dále. Je se prostě na co koukat. Hudba je také na špičkové úrovni a takové The Fields of Ard Skelligje jedna z nejhezčích a nejsilnějších písní, jaké jsem v hrách slyšel. I z obyčejné hospodské písně spravili autoři něco víc a Priscilla's Songje také nezapomenutelnou částí hry.

Já jsem nadmíru spokojen a když se nad tím zamyslím, propracovanější hru ve všech směrech jsem snad nehrál. Plně zasloužených 100%.

Dalo by se o této hře psát jěště mnoho vět, ale kdo by pak tak dlouhej komentář čet? Budu rád, když si přečte někdo i tohle.

P.S.: A nemůžu zapomenout na všudepřítomné nahotinky, které opět potěšily a dodávají hře to správné koření :)

Líbí se vám Hotline Miami? Je libo pořádný westernovej masakr? Tak tohle je hra pro vás!

Ze začátku chvíli trvalo, než jsem si zvykl na nabíjení a střelbu, ale není to nic těžkého a rychle se mi to dostalo do krve. Podobně jak v Hotline Miami, i zde jsem umíral hodně. Jedna přesná střela znamená smrt jak pro hráče, tak pro nepřítele a je to sranda! Dá se to hrát stealth stylem a podřezávat pěkně tiše jednoho gringa po druhém, ale ta winchestrovka, dynamit a kolty byly moc lákavé a tak jsem za každým rozproudil pořádný randál.

Grafickej styl je jednoduchý a vypadá dobře. Musel jsem se však dívat velice pozorně, hra má ty barvy jenom bílo-fialové a někdy to vypadá nepřehledně. Hudba je spíš průměr, ale někteřé songy byly velice vydařené.

Hra má více jak 6 hodin krvavé zábavy a dobrou znovuhratelnost. Já jsem spokojený.

Tak tohle nevyšlo.

Stylem průzkumu prostředí je tahle adventura podobná The Vanishing of Ethan Carter, narozdíl od něho ale nemá tak dechberoucí grafiku a jedinečnou atmosféru.

Jen si tak jdete po atrakcích parku, občas se objeví nějakej ten neškodnej bubák, postava mluví divné věci a je konec. Hned první atrakce byly labutě v jeskyni pohádek, bylo to nesmírně pomalé a já jsem myslel, že už usnu. Horší věc jsem v hrách neviděl už hodně dlouho. Pohádka je o Jeníčkovi a Mařence, odehrává se ukrutně pomalu a až na tu pointu je to nuda k nevydržení (napsal bych k posrání, ale s tím by měl Chuck problém). Hráč se v zábavním parku pořádně nachodí, ale aspoň se tu dá s postavou sprintovat. Sice je to prd platné, když ona furt jen kecá a když kecá, tak může jít jenom pomalu. To přece dává logiku.

Lepší scény, které mají nějakou tu atmosféru začínají být až v domě hrůzy. Tam je už ale bohužel (nebo bohudík) konec tyhle hry, která měla dobu trvání 1 hodinu. Hra je pro mě velké zklamání, čekal jsem teda víc a těch vyhozených peněz lituji.

Turn around, walk away, blow town. That would have been the smart thing to do. I guess I wasn't that smart.

Max Payne bol pre akčné hry niečím ako Matrix pre svet akčného filmu. Revolúcia, inšpirácia pre niekoľko nasledovníkov, svieži vietor a kult.

Demo na Maxa som prešiel snáď 20x a stále som nemal dosť. Potom vyšla plná hra a ja som v dobe vydania nemal dostatočne silný PC a tak som mal bullet time celú hru. Neskôr som hru prešiel znova už na lepšom stroji a bez neustále spomaleného sekania.

There was no glory in this. I hadn't asked for this crap. Trouble had come to me, in big dark swarms. The good and the just, they were like gold dust in this city. I had no illusions. I was not one of them. I was no hero. Just me and the gun, and the crook. My options had decreased to a singular course.

Tá temná noirová atmosféra je nezabudnuteľná a spolu s ňou aj hlavný hrdina a jeho nasraný výraz. Zo začiatku hra ponúka aj celkom reálne počty nepriateľov a prestrelky s nimi sú veľmi chytľavé. Vo svojej dobe to bolo niečo neskutočne premakané aj vďaka spomaľovaniu času. Ku koncu to už s počtami nepriateľov hra tak trochu preháňa, čo mi pokazilo inak bezchybný dojem z celej hry.

Každopádne je Max Payne pojem, legenda a v neposlednom rade veľmi vydarená hra. Dvojku mám však ešte radšej, ale o tom niekedy nabudúce.

Komentár k celej prvej sérii. BEZ SPOILEROV.

Vyšlo im to! Dontnod dotiahol príbeh do cieľa úspešne a ja som za to neskutočne rád. Bál som sa, že sa to niekde pokazí a že mi koniec nesadne. Bál som sa našťastie úplne zbytočne.

Mal som tú česť s jednou s príbehovo najsilnejších hier vôbec. Je to dospelé, premyslené do posledného detailu a plné rozhodnutí, ktoré tu majú svoju váhu. Hlavná hrdinka je sympatická a ten dôraz na postavy je unikátny. Takmer každá vedľajšia postava má svoj vlastný charakter a uveriteľné správanie. Zaujímali ma ich osudy v celej sérii a veľa z nich som si naozaj obľúbil. Množstvo silných momentov a snáď pri žiadnej inej hre som nemal tak často zatajený dych alebo zvlhnuté oči. Dojalo ma to a príbeh ma do seba naozaj vtiahol. Niekedy je možno hra až zbytočne ukecaná a špeciálne tretia epizóda je až príliš pomalá, no inak veľmi nemám čo hre vytknúť.

Grafické spracovanie je veľmi príjemné, má pekné farby a možno sú občas scény či postavy málo detailné, ale hra vypadá jednoducho dobre. Hudba je vôbec jedna z najvydarenejších aké som mohol v hrách počuť. Pesničkový soundtrack je dobre vybratý a pesničky sa do scén veľmi hodia a perfektne dotvárajú atmosféru. Niektoré budem počúvať ešte dlho.

Celkovo sa u mňa jedná o jedno z najväčších herných prekvapení a rozhodne najlepšiu epizodickú hru, akú som kedy hral. Hráč tu totiž len nesleduje, ale často naozaj hrá a tá herná interaktívna časť je naozaj vydarená. Poteší aj rýchlejší pohyb postavy alebo možnosť preskakovania opakujúcich sa rozhovorov.

Za mňa veľká spokojnosť a celú prvú sériu hodnotím na 90%.

Zo začiatku som sa bavil dobre. Páčil sa mi temný grafický štýl a hra svetla a tieňov. Atmosféru mali niektoré úrovne veľmi dobrú a stealth ma bavil tiež.

S pribúdajúcimi minútami ma ale začínalo srať príliš veľa vecí. V tom istom meste som sa ani po pár hodinách vôbec nevyznal a mesto neponúka takmer žiadne záchytné body. Prišlo mi to ako keby som blúdil neustále nejakým posratým labyrintom. Život v meste neexistuje, všetci robia strojovo to isté, na to, že je to vlastne otvorené mesto sa v ňom nič nedá zažiť. Jednoducho sa nedá rozprávať o žiadnych zážitkoch a tak je príliš častý povinný prechod otvoreným mestom nudným utrpením. Otváranie okien je otravné a veľmi otravné sú aj dlhé nahrávacie obrazovky. Príbehovo je to blbé a hlavná postava je nesympatická a nudná. Kradnutie hodnotných vecí na úplne nelogických miestach vypadá dosť smiešne.

Celkovo je nový Thief veľmi zvláštnou hrou. Úplne ju nezatracujem, má aj svoje svetlé stránky a miestami som sa bavil veľmi dobre. Výsledný dojem je však veľmi rozporuplný a pravdepodobne by som po druhom hraní išiel s hodnotením ešte nižšie.

Som prekvapený, aká mŕtva je táto hra na DH. Žiadna diskusia, takmer žiadne hodnotenia a to už je hra vonku dva roky.

Mám rád humorné hry a Stick It to The Man! má toho humoru na rozdávanie. Obsahuje množstvo odkazov na popkultúru a tak tu nájdete jeden celý level venovaný filmu Prelet nad kukučím hniezdom alebo stretnete kapitána Achaba s jeho posadnutosťou Bielou veľrybou a tvorcovia si podobných prekvapení pripravili viac.

Hrateľnosťou je to mix medzi plošinovkou a adventúrou. Výplňové hopsacie pasáže, kde bolo potrebné zdrhať pred nepriateľmi už ku koncu išli na nervy, ale naopak adventúrna hrateľnosť veľmi bavila. Množstvo bizarných postavičiek, s ktorými môžete komunikovať alebo zistiť čo si práve myslia a z ich myšlienok sa dajú vytiahnuť predmety, ktoré sú potrebné na riešenie prekážok. To prináša množstvo zábavných momentov a hrateľnosť je tým veľmi originálna.

Grafický štýl je tiež unikátny a vlastne sa jedná o papierové prostredie, z ktorého môžete strhávať stránky a tak prísť k novým cestám, postavám a predmetom. Vypadá to príjemne a vtipne. Dabing sa veľmi podaril a hudba ponúka pár chytľavých melódií.

Prejdenie mi trvalo niečo cez 4 hodiny a zábava to bola kvalitná. Rozhodne odporúčam všetkým, čo majú radi humorné a originálne hry plné nápadov.

Boli časy, keď som stratégie hrával často a práve s Age Of Empires 2 som strávil niekoľko stovák hodín. O AoE 2 som si prvýkrát čítal v časopise Score, kde bola na hru recenzia a neskutočne sa mi to vtedy zapáčilo. O niekoľko dní na to som už túto stredovekú stratégiu drvil.

AoE 2 je moja veľká srdcovka a spomínam na ňu vždy rád. Veľa rozdielnych národov, špeciálne budovy a jednotky, zaujímavé kampane za slávnych vodcov a národných hrdinov. Scenáre a aj ilustrácie, ktoré boli doplnkom k príbehu sa mi veľmi páčili. Zvuky, hudba a hlavne grafické prevedenie nezostarlo a nevypadá zle ani dnes. Jednotky boli detailné a doslova som sa v tom vyžíval, ako všetci tí vojačikovia, kone a budovy vypadali. Veľký počet hodín som strávil hraním multiplayeru alebo v editore máp, kde som si vytváral vlastné scenáre v ktorých boli hlavné postavy napríklad Robin Hood alebo William Wallace.

AoE 2 je jedna z mojich najhrávanejších a najobľúbenejších hier vôbec. Za mňa je to čistých a nostalgických 100%. Určite by som sa dnes na hru už pozeral kritickejšie, ale nemám dôvod to robiť :)

Inšpirácia Limbom je zrejmá, ale inšpirovať sa hrou, ktorá je jedným z vrcholov svojho žánru určite nie je na škodu.

Za tie 3 hodiny, čo mi prejdenie zabralo, sa vystriedalo viacero farebných prostredí (alebo skôr pozadí). Hra sa grafickou štylizáciou podobá hlavne na už spomenutého Limba (na ktorého sa podobá aj hlavnou postavou a prekážkami), potom pripomína v upršanej lokácii plošinovku Monochroma a v snehovej fujavici zasa Never Alone. Tých podobností s ostatnými plošinovkami je viac než dosť, ale Toby sa napriek svojej neoriginalite snaží. Menia sa nepriatelia, hádanky, prekážky a pribúdajú stále nové úmrtia. Svojou obtiažnosťou patrí Toby niekam na stred. Musel som sa v niektorých častiach riadne sústrediť a párkrát som ich musel opakovať, ale nejaké extra frustrujúce momenty sa nedostavili. Najväčší problém bol niekedy s prostredím, kvôli ktorému sa nedali poriadne vidieť prekážky alebo koniec plošinky.

Toby: The Secret Mine je príjemná jednohubka z domácej kuchyne. Síce žiadnu dieru do sveta neurobí a ani sa nepriblíži k vrcholom svojho žánru, no zabaviť dokáže.

Doba prejdenia - niečo cez 3 hodiny
Počet úmrtí - 203
Zachránení - 22 z 26

P.S.: Na tvorbe sa podieľal aj Memphis a nájdete ho aj v záverečnej ďakovačke :)

Zlaté české ručičky vytvorili jednu z najlepších a najťažších (pravdaže bez nápovedy) adventúr vôbec.

Machinarium má úžasný svet a jediná chyba hry je tá, že z neho nie je ukázané ešte viac. Na tak malý adventúrny projekt (vo svetovom merítku) sa však tvorcom podaril hotový zázrak. Vizuálna stránka je úžasná, nakreslené obrazovky sú plné detailov a ja som sa na každú novú veľmi tešil. Hlavná postava je svojím vzhľadom, vtipnými animáciami a správaním jedna z najsympatickejších herných postáv vôbec.

Hra obsahuje množstvo jednoduchého a milého humoru. Uvoľnená atmosféra je podporovaná aj podarenou hudbou. Postup hrou je však pomalý, niektoré hádanky sú extrémne ťažké a je naozaj potrebné rozmýšľať. Len obyčajné klikanie na všetko možné a kombinácie všetkého možného z inventára proste nepomáha. Každé vyriešenie hádanky mi však spôsobilo naozajstnú radosť a bol som na seba hrdý, aby som si následne pri ďalšej hádanke znovu nadával aký som debil :)

Machinarium sa jednoducho podaril a úplne chápem, že sa táto hra dokázala vo svete presadiť, získať si množstvo fanúšikov a ocenení. Zaslúži si to.

Jotun je veľmi zaujímavá indie hra. Vďaka Kickstarteru sa dostala na svetlo sveta a ja som len rád. Grafickým štýlom sa veľmi podobá na krásnu Banner Sagu a inšpiráciu cítiť aj zo série Dark Souls.

Najskôr spomeniem to, čo sa mi páčilo. Grafický štýl je krásny, nepriatelia a prostredia sú namaľované naozaj kvalitne. Veľmi sa mi páčili nápady, vďaka ktorým bola každá herná lokácia jedinečná. Raz som putoval po tenkom ľade, pod ktorým na mňa číhal obrovský vodný had a robil do ľadu obrovské otvory. Potom som zasa putoval v korunách stromov kde sa ma snažil zabiť obrovský vták, ktorý si chránil svoje hniezdo. V ďalšom prípade som zasa bol v oblakoch, kde som musel spájať body podľa hviezdnych znamení a podobných nápaditých situácií je na tak krátkej (okolo 5 až 6 hodín) hernej dobe veľa. Páčili sa mi nepriatelia a hlavne bossovia boli veľmi podarení a každý z nich bojoval úplne iným štýlom. Podarila sa aj hudba.

Čo bolo vydarené menej? Rozhodne pomalý pohyb hlavnej postavy. Naozaj mi už ide na nervy, keď si tvorcovia predlžujú hernú dobu vo svojich hrách týmto spôsobom. Chodiť ako šnek je proste pre mňa úmorné. Ďalej ma mrzelo, že hra ponúka niekoľko zbytočne veľkých, prázdnych lokácií a málo druhov nepriateľov. V neposlednom rade ma sklamala aj krátka herná doba.

Jotun odporúčam všetkým, ktorí majú radi krásne ručne maľované hry, ťažkých bossov, severskú mytológiu a malé, ale nápadité hry. Má to svoje chyby, ale tým, že hre dáte šancu, rozhodne chybu nespravíte.

Hrá má plno chýb. Niektoré, ako napríklad chýbajúci text v menu sa podarili odstrániť počas jedného dňa a ďalšie pretrvávajú. Možno sa to v nasledujúcich týždňoch či mesiacoch opraví a hra bude úplne bezproblémová. To ma už ale nezaujíma. Hra obsahuje kurzor z Windowsu! Veď ešte aj staručký Neverhood mal vlastný animovaný kurzor! Klikal som po celej obrazovke ako blázon, postavy boli často úplne zmrznuté, nereagovali alebo robili veci čo som nechcel. Niekedy som musel kliknúť na to isté miesto aj 10 krát, kým sa postava konečne rozhýbala alebo išla presne tam, kam som chcel. Často vypadáva aj zvuk a hudba je síce dobrá, no často sa opakuje.

Pochválil by som grafickú stránku hry. Ktorá je originálna, no aj napriek tomu mi prišli niektoré obrazovky totálne bez nápadu, prázdne a povedal by som, že 20 rokov starý Neverhood bol na tom lepšie. Viem, že s tým bolo určite veľa práce, ale jednoducho hodnotím výsledný produkt a nie snahu. Niektoré však vypadajú pekne a dobre sa pozerá aj na plastelínové animačky. Hádanky ma bavili, ale pri niektorých boli problémy už so spomenutými nereagujúcimi postavami.

Humor je slabý a až na jeden vtipný prd ma nechával úplne chladným. Príbehom je to nezaujímavé a aj keď je príbeh riadne ukončený, všetkým ostatným hra pôsobí ako nejaká nedokončená early access verzia.

Som sklamaný a viac sa už k tomu nevrátim. V žánri adventúr sú oveľa lepšie kúsky.

Octodad: Dadliest Catch je veľmi špeciálnou hrou. Ovládanie je tak špecifické, že je na tom postavená celá hra. Kým zo začiatku je nemotornosť ovládania veľmi zábavná, postupom času to už stráca svoje čaro a nastupuje frustrácia.

Octodad nie je pre každého. Kto má rád bizarné, originálne a humorné hry, príde si na svoje. Kto má však problém s trpezlivosťou, tak bude jeho slovník plný vulgarizmov a celistvosť domáceho vybavenia bude v riadne veľkom ohrození. Každopádne to za vyskúšanie stojí, hlavný hrdina a humorné scény dokážu zaujať.