Short Message je taký malý experiment v sérii Silent Hill. Bol zadarmo a trval mi prejsť dve hodinky, tak som sa rozhodol, že si ho hneď zahrám. Príbeh sa točí okolo samovrážd, šikany na škole, depresii a domáceho násilia, takže tak nejak bude vypadať aj druhý svet, v ktorom sa naša mladá hrdinka bude potácať. Tento diel je z pohľadu prvej osoby podobne ako P.T.. Neodohráva sa v Silent Hill ale jednom starom paneláku v nemeckom meste Kettenstadt. Kľudne by som si hru zahral v japončine (alebo teda v nemčine), tá angličtina mi tam nesedela a aj Maya v cutscénach bola predabovaná. 

Short Message mi neprišiel vôbec desivý - je to skôr depresívny walking simulátor, v ktorom sa so stredoškoláčkou Anitou a jej mobilom pohybujete po starom paneláku a hľadáte informácie, čo sa stalo. Zisťujete, prečo si vaša najlepšia kamarátka Maya zobrala život a do toho vidíte krátke cutscény so skutočnými hercami. Budete tu utekať pred monštrom, ktorého totožnosť zistíte až neskôr. Tieto pasáže ma skôr otravovali. Najhorší bol labyrint v úplnom závere, kde ste utekali pred príšerou a zároveň ste museli nájsť 5 fotiek, aby ste si otvorili dvere. Dizajn tohto Anitinho malého pekla je ale vytvorený skvelo, rovnako ako monštrum, ktoré vám bude doslova dýchať na krk a nenechá vás vydýchnuť.

Mojim najväčším prekvapením bolo, keď som zistil, že na hre pracoval Akira Yamaoka a vytvoril do hry skvelú pieseň v závere hry a zvuky. Ďalším známym menom bol Masahiro Ito, ktorý dizajnoval druhý svet a vytvoril monštrum.

Hodnotím ale veľmi ľahko nadpriemerne. Pre mňa to bol taký nemastný-neslaný titul. Niekomu sa bude páčiť, iní nad ním ohrnú nos. Je zadarmo, takže si ho môže zahrať hneď každý a urobiť si názor sám.

Monster Hunter Rise to znovu dokázal. Opäť som mu musel napáliť absolútne hodnotenie a právom. Keď som bojoval proti finálnej Narwe the Allmother spoločne s ďalšími troma spoločníkmi, mali sme už posledný spoločný život a ona dala svoju ultimátnu schopnosť, tak sme mali čo robiť, aby sme celý ten chaos prežili. Do toho hrala epická téma so zborom a darili sa mi útoky a kombá s mojou obľúbenou zbraňou (dvojitý meč), dokonca sa mi darilo vyhýbať sa jej smrtiacim útokom, tak v tom momente som bol v extáze čistej hrateľnosti a už dlho som nepocítil onú čistú radosť a úžas nad celou hrou. To je to, čo chcete pri hrách zažívať a Rise to po World u mňa dokázal znovu. Japonci sú borci.

Hra na PS5 beží v krásnych 120 fps, no stále vyzerá dobre a aj v šialených súbojoch, kde všetko vybuchuje, sa hýbe veľmi dobre. Zamrzelo ma, že hudba pri monštrách je horšia alebo nie je až taká výrazná ako bola vo World. Hrateľnosť je oveľa svižnejšia aj vďaka využitia wirebugov a levely sú viac vertikálnejšie. Vďaka wirebugom má každá zbraň oveľa viac kômb a aj ťažkopádnejšie kladivá alebo obojručné meče sú teraz oveľa rýchlejšie. Tentoraz máte po novom aj psa a môžete si vybrať, koho budete mať ako hlavného spoločníka. Skvelé je, že aj keď máte plnú partu, vaša mačka či pes vám bude aj tak pomáhať v boji. Nové rampage questy sú príjemným osviežením a skvelým tower defense módom. Základna hra mi zatiaľ príde dosť v pohode a obtiažnosť nie je až taká vysoká ako vo World. Uvidím na vyšších leveloch. Teraz mám po 60 hodinách HR úroveň 73.

Nové monštrá sú skvelé - nájdete tu viac vodných a snežných typov a nie je tu až tak veľa wywern - je tu pavúk, z ktorého lezú malé hnusné kliešte, piesočný chrobák Volvidon, vodný Almudron, ktorý si z bahna vie postaviť vysokú stenu, slizký a elektrický Khezu, ktorý akoby vyšiel z hororového anime seriálu, bublinový Mizutsune, medvedí Goss Harag, ktorý si dokáže vytvoriť ľadové meče či Bishaten tancujúci ako Eddie z Tekkena 3. To som vypísal len niekoľko z nich. Vrátili sa aj starí známi - nesmie chýbať Anjanath, Kulu-Ya-Ku, Pukei Pukei, Rathalos, Rathian, Diablos, šialený Rajang, Bazelgeuse a mnoho ďalších. Fakt sa teším na datadisk Sunbreak, ktorý som ešte nehral - pridáva tonu vylepšených a nových monštier. 

Ak máte parťáka, s kým hráte hry, určite choďte do MHR. Je to neuveriteľne zábavná hra.

Obľúbené nové monštrá:
Narwa the Allmother
Magnamalo
Almudron
Goss Harag
Crimson Glow Valstrax

Ph'nglui mglw'nafh Cthulhu R'lyeh wgah'nagl fhtagn! Iä! Iä! Cthulhu fhtagn!

(kompletná videorecenzia, kde rozoberám Lovecrafta, mýtus a samotnú hru: Youtube

Lovecraftove knihy mám veľmi rád, hlavne jeho neskoršie novely, v ktorých sa prvýkrát objavuje mýtus Cthulhu (aj keď termín mýtus Cthulhu Lovecraft nepoužíval). Prvú stopu o tomto mýtu by sme našli v poviedke Nyarlathotep z roku 1920. V roku 1926 napísal poviedku Call of Cthulhu a aj keď hra o nej nie je, oplatí sa prečítať. Hra sleduje príbeh novely z roku 1936 – Tieň nad Innsmountom. Lovecraft s poviedkou nebol spokojný, no ja som bol nadmieru – určite si ju prečítajte, odporúčam.

Túto hru považujem za jednu z najlepších hororových hier, ktorú som kedy hral. No kvôli bugom som ju nikdy nedohral - vždy sa mi v nejakom momente zasekla a nešlo pokračovať ďalej. Mal som verziu z GoGu, do ktorej som si nainštaloval neoficiálny patch 1.7, ktorý opravuje niektoré chyby, aby som už konečne mohol po toľkých rokoch hru dohrať – pretože oficiálne patche tieto problémy neriešia. Takisto som si zväčšil FOV na 85, pretože v základe bola hra strašne priblížená. A odomkol som si FPS na 60.

Príbeh tejto hry by som prirovnal k seriálu Game of the Thrones – nie kvôli zvratom ale pokiaľ autori mali z čoho čerpať, príbeh bol výborný. Ako náhle museli vymyslieť niečo sami, stala sa z hry hlúpa lineárna strieľačka a pritom na to nie je vôbec stavaná. V hre je veľmi málo lokácií, veľký čas sa pohybujete stále v rovnakých a stretávate stále rovnakých nepriateľov. Čo ma na začiatku bavilo – že hlavný hrdina komentoval každú jednu blbosť a s každým objektom ste mohli urobiť interakciu. Ako ste získali zbrane, komentovanie sa akosi vytratilo... samozrejme okrem otravného komentovania zavretých dverí.

Cthulhu je hratelnostne zo začiatku adventúra s dôrazom na exploráciu mesta, neskôr sa z nej stane puzzle escape hra, v ktorej musíte utiecť prenasledujúcim nepriateľom a na koniec si zastrieľate ako v klasickom lineárnom FPSku. Presný názov pre túto hru by bol FPHAS, čiže First Person Horror Adventure Shooter. Musím ale povedať, že ma bavil najviac práve začiatok v meste, kedy máte viac voľnosti, viac interakcie s NPCčkami a aj keď mesto nie je veľké, môžete ho voľne preskumávať.

Najlepšia a najlegendárnejšia časť je útek z hotela. Keď som ju prvýkrát hral, bol som doslova v šoku. Za krátky čas máte utiecť šialeným dedinčanom a pritom sa zabarikádovať a zamykať dvere hasprou. Pritom sa nemáte ako brániť, pretože ako správny detektív ste si nezobrali žiadnu zbraň. No o to je napätie väčšie. Aj po celý nasledujúci útek ste v podstate bezbranný a musíte využívať stealth, aby ste prekonali svojich nepriateľov. No nemáte žiadny HUD, ktorý by vás informoval o nebezpečenstve, ako to je u nových hier. Až neskôr vo väzení dostanete do ruky zbrane a odtiaľ sa z hry stáva v podstate horšia strieľačka.

Streľba je pritom celkom zábavná, hitbox nepriateľov niekedy funguje, no umelá inteligencia a chovanie nepriateľov v boji je na tom veľmi zle. Stačí sa im ukázať, dať si brokovnicu a počkať si za rohom dverí ako v starom Wolfensteinovi. A keď bežíte, ich muška je otrasná ako u Stormtrooperov. A najhoršie na tom je, že aj keď hru hráte na vyššej obtiažnosti, umelá inteligencia je rovnaká.

Čo sa týka hororovej zložky, Lovecraft čerpal z Edgara Allana Poeho – to bol jeho boh a studňa vplyvu. Aj v hre nie sú typické ľakačky, ktoré sú v každej hororovej hre (dobre no, zopár ich je). Autori vsadili na atmosféru, pocit neistoty a aj nepriatelia sú vedení v podobnom duchu – väčšinou ich nevidíte, len počujete. Celá hra je temná a má množstvo tmavých zákutí, v ktorých sa môže schovávať zlo a hlavná postava na temnotu a strach výborne reaguje. V Lovecraftových poviedkach sa postavy, ktoré sa stretli zoči-voči zlu a Veľkým starcom, dočista zbláznili, jednoducho stratili rozum. Aj v hre hlavná postava stráca príčetnosť – či už v prítomnosti Starobylých, mŕtvol, výšok či iného neidentifikovateľného zla. Vždy, keď sa dlhšie pozeráte na niečo nepríjemné, obraz začne byť rozmazaný a začne sa triasť kamera. Po čase počujete hlasy v hlave - to prichádza Jackova schizofrénia. Ak stratíte príčetnosť úplne, čiže sa z toho všetkého zbláznite, Jack sa môže v niektorých momentoch zastreliť.

„Myslím, že najväčším milosrdenstvom na svete je neschopnosť ľudskej mysle uvedomiť si v celej celistvosti všetko, čo v nej spočíva. Obývame pokojný ostrov nevedomosti uprostred temných oceánov nekonečna a nie je nám určené vydávať sa z neho ďaleko.“ „Obyčajné ľudské zákony a názory nemajú v obrom kozme žiadnu platnosť ani cenu.“ - Lovecraft

Gunman Clive 2 je jednoduchá plošinovka, ktorú na jeden záťah odohráte vo vlaku. Síce vás niekedy bude pekne srať, s trochou trpezlivosti sa dá veľmi rýchlo prejsť.

Hlavná devíza tejto hry je jej štylizácia - hráte za kovboja, ktorý sa v druhom diele dostane do takých situácií, ktoré s westernom nemajú nič spoločné - stretnete dinosaurov, zajazdíte si na pande, zabojujete si proti japonským samurajom, budete meniť gravitáciu ako ponožky. Vždy na konci stage si zabojujete bossfight, no ten je jednoduchý. Finálny bossfight je výborný a pripomenul mi Shadow of the Collosus - tiež sa musíte vyštverať na obrie monštrum.

Druhý diel sa mi páčil viac, no aj keď má viac nápadov, pre niekoho môžu rýchle zmeny prostredia pôsobiť chaoticky. Ale za tú cenu, čo to stálo na 2DSku, no nekúp to.

Taká lepšia diablovka zo súčasnosti v survival hororovom štýle. Zombíkov je tu dosť, ako typovo, tak množstvom, zbraní tiež a na to, že je to už takmer 10 rokov stará hra, ani audiovizuálne nepôsobí zle.

Príbeh hry moc netreba riešiť - hráte za jedného z dvoch imúnnych ľudí na vírus a musíte zachrániť svet. Hra ide hrať v co-op, čo je super - aspoň nebudete na tie hordy mŕtvol sami. Kampaň je veľmi temná, budete mať čo robiť, aby ste prežili nájazdy zombií a každý level sa vám odomkne nová zbraň, granát alebo sa objaví nový typ nepriateľa, takže hra neupadne do stereotypu. Hrali sme to s bratom na najväčšiu možnú obtiažnosť, ktorá šla vybrať na prvé dohranie, potom sa klasicky odomyká. Arkádový mód je skôr o zábave - na zombíkov môžete použiť nové pasce, ktoré v kampani nie sú. Ale po kampani sme už nevideli zmysel v arkádovom móde pokračovať.

Zbrane a výbava sa dá upgradovať - väčší počet munície, poškodenia, viac granátov, väčší výbuch, atď. Najlepšie je, že môžete kombinovať útoky - hodíte svetlicu, zombie sa zgrupnú a vy ich rozsekáte čepeľovým kanónom (ktorý mi pripomenul Dead Space). Zo základných zbraní som používal len pušku, z ktorej sa po nabití stáva sniperka - SMG a brokovnicu som nepoužíval. Zbroj si vylepšujete tak, že ju nájdete schovanú v leveli v bedničke.

Dead Nation sa dá dohrať na dve dlhšie posedenia a jediné, čo ma sklamalo bol záver, keďže chýba nejaký poriadny záverečný boss a nejaká ultimátna zbraň - zo shockera som bol sklamaný. Ale stále som si hovoril, že takto nejako (temne) mohlo Diablo 3 vypadať.

Frostpunk je originálna survival stratégia, ktorú som si dlhšie chcel zahrať. A po aktivovaní XboxGamePassu na PC som k nej mal prístup zadarmo, takže som neváhal a pustil sa do druhej tohtoročnej výzvy.

Zo začiatku je hra jednoduchá, nemôžete až tak veľa toho stavať a pomocou in-game tutoriálových obrazoviek sa naučíte ako funguje svet a čo máte robiť. Najhlavnejšie je udržovať vašich obyvateľov v teple, aby nechytili choroby, mať dostatok jedla a plný sklad uhlia, ktoré míňate na generátor. Už v menu ma očarila krásna hudba a v hre potom mrazivá atmosféra.

Čo sa týka hratelnosti, budete mať čo robiť, aby ste prežili. Mrazivé počasie sa neustále stupňuje, musíte vylepšovať svoj generátor, aby vám nezmrzli ľudia, do toho vylepšovať aj domy obyvateľov, zlepšovať uhelné doly... Hra je síce zo začiatku pestrá, no veľmi rýchlo si hráč postaví a vyskúma všetko, čo potrebuje a do nového hrania sa vám nebude chcieť. Aj kvôli naskriptovaným udalostiam.

Frostpunk odporúčam, pretože sa jedná o unikátnu survival hru, od ktorej som sa nevedel odtrhnúť a stále som si hovoril: "Ešte prežijem deň a pôjdem spať".

Adrenix je považovaný za dôstojného pokračovateľa Descentu, keďže vyšiel medzi druhým a tretím dielom. Niektorí recenzenti Adrenix porovnávali s Forsaken, no ja som Forsaken nehral, takže nemôžem porovnávať. (kompletná videorecenzia - youtube)

Adrenix sa odohráva v budúcnosti okolo roku 2039. Vďaka množstvu papierových výtlačkov hráč zistí, že svet sužuje globálne otepľovanie, z čoho sa topia ľadovce na severnom a južnom póle, zvyšuje sa tým hladina oceánov a zatápa celé kontinenty. Ameriku zasiahol čierny mor, medzi ľuďmi sa šíri ebola, ktorá za rok zabije vyše 50 miliónov ľudí. Kongres ustanovil stanné právo a výskumníci z Medtechu začínajú hľadať liek na ebolu. Názov hry Adrenix v hre znamená experimentálnu drogu, ktorú MedTech používa na vojakov, aby necítili bolesť a boli schopnejší v boji. Vy budete hrať za Scotta Griffona, vojenského pilota, ktorý kedysi bojoval proti rebelom. Tí mu uniesli snúbenicu ale Griffon v jej byte následne zistil, že ju neuniesli rebeli ale generál a samotná vláda. Griffon generála konfrontuje, v prestrelke mu ustrelí ruku a následne ho generál zajme a chce popraviť. V poslednej sekunde Griffonovi prídu na pomoc rebeli, proti ktorým bojoval a jemu nezostáva nič iné len s nimi utiecť a zistiť ich úmysly. Za to, že Griffon pomôže rebelom v ich boji proti vláde a systému, oni pomôžu Griffonovi nájsť a zachrániť jeho snúbenicu Máriu.

Prvé levely sú dizajnovo veľmi jednoduché, autori asi nechceli, aby sa hráč hneď v úvode stratil a nevedel kam má ísť. Príjemne prekvapia až neskoršie misie s pokročilejšími mechanizmami – s rôznymi pohyblivými plošinkami či zvyšujúcou sa hladinou vody. A úplnou parádou sú veľké otvorené levely, kde máte väčšiu slobodu pohybu a aj si užijete lietanie a boj najviac – napríklad hangárové levely s raketovými loďami. Na leveloch ma najviac štvalo, že sa väčšina z nich odohrávala v kanáloch a ja (rovnako ako väčšina hráčov) levely s kanálmi neznášam. A tu nielen pracujete s výkalmi a s narastajúcim odpadom, takisto si musíte dať pozor na radiáciu, ktorá vám rozožerie stíhačku ako keď dáte maslo roztopiť na najväčší stupeň. Vonkajšie lokácie hra nemá, pretože na povrchu je všade vysoká radiácia. Škoda.

Adrenix má veľa záporov - napríklad zlé ovládanie – väčšinou sa budete pohybovať v malých priestoroch a so svojou loďou sa budete neustále odrážať od stien alebo sa do nich otrepávať – a stále za podpory otravného kovového zvuku. Šesť stupňov slobody tu nie je, pretože sa s loďou nedá rolovať, takže je ich len päť a k tomu nemôžete byť voľne otočený hlavou dole. Hra neustále padá a myslím, že to nie je tým, že ju hrám na Windows 10. V jednoduchších leveloch (a tým myslím s jednoduchým dizajnom a minimom skriptov) ide hra normálne, no keď ste blízko viacerých objektov, ktoré neustále púšťajú skript (pätnásty level s energetickými pascami bol pre moje nervy kritický), vtedy hra padá nečakane. Alebo keď si uložíte hru či viac nepriateľov naraz vás spozoruje a zaútočí. Akoby engine hry nebol na takú hru stavaný. Veľká vďaka vývojárom aspoň za quicksave – nemal by som nervy na to hrať celý level stále odznova. Mal som CD verziu a hudba bola len v menu, v hre už nie je. Neviem, prečo mi nešla, každopádne, dá sa vypočuť na youtube – skomponoval ju americký skladateľ Tommy Talliarico.

Priemerné hodnotenie má Adrenix na MobyGames 51%, veľa recenzentov píše, nech si zahráte radšej Forsaken, ktorý vyšiel v tom istom roku, že je zábavnejší a Adrenix sa neoplatí a máte čakať na Descent 3, ktorý vyšiel o rok neskôr. Ja som sa občas bavil, no akcia mi prišla priemerná, rovnako ako level dizajn. Každý level, ak sa nezaseknete, prejdete do desiatich minút, takže vám hra nejaký ten čas vydrží.

Hodnotiť tak komplexnú hru, akou je Monster Hunter World, je veľmi zložité. Najjednoduchšie bude povedať, že čím viac ju hráte, viete o svete viac informácií, tým vás viac bude baviť. A mne sa dostala pod kožu poriadne hlboko.

Osobne som si nemyslel, že ma bude MHW baviť. Bol som skeptický. V podstate tam nie je príbeh a len dookola lovíte monštrá a snažíte sa vykraftiť čo najlepší gear. Na novom 2DSku som skúšal demo tretieho Monster Huntera ale hra ma neoslovila. Nevedel som si predstaviť, že stratím hodiny herného času zbytočným grindovaním ako v každom inom MMORPGčku.

Viem, že séria Monster Hunter je tu už dlho, od PS2ky, bola aj na PC ale západom nepovšimnutá, až doteraz. Predalo sa neuveriteľných 8 miliónov kusov a je to najpredávanejšia hra Capcomu.

Pre mňa to bola premiéra a otvoril sa predomnou úplne nový žáner. Tiež som bol zo začiatku zmätený, čo odo mňa hra vlastne chce, čo mám v nej robiť, ako sa bojuje. Dofrasa, prvých 20 hodín som nevedel, ako chytiť veľké monštrum. Až som sa to naučil. Nevedel som, že Flash Podom sa dajú zhodiť lietajúce wyverny, ale odpozoroval som to od skúsenejších hráčov v multiplayeri. Že sa dá skočiť na chrbát monštru a skoliť na zem? Plachtiť vo vzduchu? Ako? Skúšaním, experimentovaním. Nepozeral som sa na žiadné videá na youtube, ako to urobiť. Chcel som na to prísť sám. A bola to neskutočná zábava. Akurát som si pozeral matroš, kde padá a aká je šanca na wikipédii.

Stále nedokážem pochopiť, ako autori dokázali optimalizovať hru, že krásne beží bez prepadov fps aj v najnáročnejších situáciach, kedy sa na obrazovke mlátia tri monštrá naraz, všade všetko vybuchuje, padajú stromy, lámu sa kamene a štyria hráči sa snažia prežiť, do toho vidíte na zemi liezť mravcov, ktorých môžete chytiť, vo vzduchu lieta hmyz a na oblohe vtáci. Dobre no, už to, že takúto hru (síce graficky chudšiu) dokázali napratať na 3DSko, je zázrak.

Ak ste videli stream alebo gameplay video z hry, ako tam partička štyroch hráčov mláti polhodinu do jedného monštra a povedali si, že koho takáto kravina môže baviť?! Sám so si to hovoril, predtým, než som zapol prvýkrát hru. Ako niekto môže zabíjať to isté monštrum stále dookola? Hoši zlatí, zahrajte si to a uvidíte sami. Monštrá žijú svojim životom, každé jedno je špecifické, má svoj brloh, do ktorého sa vráti, keď je na tom zle a kde si líže rany. Má svojich nepriateľov alebo naopak spojencov, ktorí ho ochraňujú. Keď som prvýkrát videl náhodný (opakujem náhodný) súboj Anjanatha s Tobim, spadla mi sánka. Keď som videl rozbesneného Bazelgeuse a jeho bombardový samovražedný nálet, ktorý zmietol zo sveta troch hráčov a ja som len tak-tak uskočil, skoro som prestal dýchať. Poviem vám, hry hrám už od svojich siedmych rokov, prešiel som cez rôzne platformy, zažil som veľa neskutočných príbehov a vecí, ale to, čo sa deje v tejto hre, to som ešte nezažil. To si musí každý hráč zažiť sám. A ja vám to odporúčam.

MHW nie je pre každého. Pri monštru nemáte ukazateľ života, musíte pozorovať jeho reakcie, je to pravý hardcore. Môžete kopnúť do elektrickej žaby a nalákať do jej paralýzi monštrum. Môžete zničiť jedovatý kvet a nakaziť iné monštrum. Využiť terén, skĺznuť sa a výskokom naskočiť na chrbát monštra...

Po 70tich hodinách som odohral príbehovú linku, okrem toho som plnil arény, investigácie a rôznorodé vedľajšie questy. Level mi vyskočil na 30 až po splnení posledného príbehového questu, inak budete levelovať postupne s plnením hlavných questov. Stále krútim hlavou nad šialenými japonskými hráčmi, ktorý majú v hre level 100+. To nad tým musia sedieť 24 hodín a hrajú to aj v práci. Ja som MHW hral s bratom vo dvojici a neskutočne nás hra bavila - a stále baví, pretože plánujeme dať aspoň level 100. Updatami sa pridávajú nové eventy, monštrá a iné príležitostné veci, takže aj po odohratí hlavného príbehu hra stále žije, stále je čo robiť, koho huntiť, objavovať, zlepšovať sa. Až sa dostanete na japonsko-čínsku úroveň a stanete sa polobohom (a zabijete Nergiganteho sólo za 57 sekúnd lukom... LUKOM!).

Najobľúbenejšie zbrane:
Greatsword - keď sa vám podarí finálny supercharge na nechránenú hlavu v okamihu, keď na vás ide monštrum útočiť, dáte mu takú facku, že to pocíti. A ten pocit stojí za všetko...
Longsword - môžete sa s nabitým útokom vystreliť do vzduchu a elegantne seknúť po potvore a budete sa cítiť ako cool anime postavička
Dual Blades - šialene rýchla zbraň s obrovskou pohyblivosťou po aréne, k tomu si môžete aktivovať démonní mód :-)
Luk - obľúbená strelná zbraň, veľká pohyblivosť, úskoky pri streľbe, chargovací systém, výber munície, rôzne typy útokov a krásne luky na kraftenie...

Obľúbené monštrá (všetky sú skvelé a unikátne, vyberiem len zopár, ktoré majú môj rešpekt):
Diablos - úctyhodný protivník a rohaté piesočné monštrum, na ktorého by ste si mali dať pozor
Kirin - krásny bleskový jednorožec, efekty bleskov sú, akoby ste bojovali so samotným Zeusom
Uragaan - sympaťák, ktorý vás môže zvalcovať kotúľaním. A to sa vyplatí!
Anjanath - nebezpečnejší typ Tyrannousaura Rexa. Zabil som ho toľkokrát, že som si ho zamiloval a súboj s ním je stále rovnako nebezpečný a zábavný
Bazelgeuse - keď vstúpi na scénu, spoznáte to. Buď na vás spadnú bomby alebo samotné nebo. A tá epická hudba k tomu!

Česť mojej kočacej pomocníčke Keite, ktorá mi veľakrát zachránila život!

Po dohraní tejto akčnej bomby si začínam klásť otázku, "Kto je väčší drsňák?" Duke Nukem alebo Doomguy? Najnovší Doom ma presvedčil, že Duke by dostal naprdel.

Neskutočne som sa bavil (hodnotím len kampaň). Zo začiatku, kedy sa len zoznamujete so zbraňami a nepriateľmi a nemáte ešte v ruke taký cit pre zabíjanie, hra nie je moc zábavná. Akonáhle máte v rukách celý arzenál a poznáte svojich nepriateľov, hrateľnosť stúpne do nebeských (skôr pekelných) výšin. Ani pri novom Wolfensteinovi som sa tak nebavil. Doom je esencia čistej akčnej hratelnosti. A čo viac si priať?

Nakoniec reboot nepotreboval ani Romera a ani Carmacka, aby bol úspešný a zábavný.

Najviac som používal cluster brokovnicu (dvojhlavňovka sa mi zdala strašne slabá) v kombinácii s trojitým raketometom. Hrané na Ultra Violance. Potešil finálny bos (Spider Mastermind) aj keď bol veľmi jednoduchý.

Pre mňa osobne jedna z najzábavnejších hier v roku 2016. Aj keď je to len datáč a dá sa dohrať za 4 hodiny, ja som v ňom strávil vyše 20 hodín a dal som si na PS4ke platinku.

Saints Row IV som ešte nemal česť hrať a k tejto hre som sa dostal vďaka PS+, no humor v tomto pekelnom prídavku mi sadol a to veľmi. Zabával som sa na každej hláške Johnyho, ktorý sa s ničím nesral, hlavne s démonmi nie. Horšie hláškovala ženská protagonistka Kinzie, ktorá mala síce pekne animované telo (a vnady) ale jej kecy ma nudili. Títo dvaja ľudia sa vydajú do pekla nakopať Satanovi prdel a zachrániť prezidenta.

Okrem zbraní ma najviac bavilo lietať. Spočiatku som si myslel, že tento aspekt bude odfláknutý, no bol prekvapivo dobre zvládnutý. Ako prvé som si vylepšil šprintovanie a lietanie na maximálnu možnú úroveň a už som vôbec nevyužíval vozidlá (okrem jazdenia so sanitkou s hlavou démonického barana a likvidovania chodcov v štýle Carmageddon alebo s monster truckom a prechádzania áut obrími kolesami). Pri hre som sa výborne bavil, hratelnosť je podobná napríklad s Prototype či Infamous.

Z misii ma bavila najviac muzikálová cut-scéna, akoby pekelná Frozen od Disneyho. Tak kvalitný spev som v datadisku nečakal, Satan spieval odušu a mladá by si zaslúžila ak nie Brit Awards, tak cenu Zlatého Slavíka.

Zbrane potešili, najviac som si užil raketové kreslo, diamantové samopaly alebo pekelný meč. Takisto schopnosti hromadného ničenia neboli na zahodenie. Mini-bossovia, Satan a všetci ostatní pekelníci pod mojou taktovkou kapali ako muchy, trochu nudnejšie bolo konečné vylepšovanie všetkých zbraní a grindenie prachov z chodcov na platinu. Okrem toho som sa bavil kráľovsky.

Mnoho ľudí by chcelo, aby autori urobili celú hru ako muzikál – musím s nimi súhlasiť.

Po dohraní Dark Souls a zabití posledného skurvene ťažkého bossa som bol trochu smutný, pretože sa skončilo dobrodružstvo do temného a atmosférou nasiaknutého sveta, do ktorého som bol neskutočne ponorený. Takto silno ma do svojho sveta nevtiahla dlho žiadna hra a hlavne RPG od čias Mass Effectu jednotky. Japonci vedia robiť hry, hlavne RPGčka a komplexné svety, ktoré sú výborne vyriešené a vysvetlené (o tom neskôr). Zo začiatku síce budete zmätený a vhodený do veľmi silného prúdu rieky bez toho, aby ste vedeli plávať (hráči, ktorí hrali niektoré Souls hry si schopnosť plávania môžu zapnúť). Osobne som prešiel predtým Demons Souls a takmer dokončil Bloodborne, takže som mal so sériou a hlavne štúdiom From Software už skúsenosti a vedel som, čo mám čakať. Hra ma aj tak prekvapila a prekvapuje stále.

Obtiažnosť hry bol najviac rozoberaný aspekt na diskusných fórach, v recenziách, všade. Len stručne napíšem - hra je ťažká, no v mnohých prípadoch núti hráča nájsť inú cestu k porazení nepriateľa. Autori do hry šikovne vložili rôzne predmety, ktoré hráčovi výrazne pomôžu pri porazení bossa alebo ponúkajú iné cestičky ako obísť ťažké monštrá.

Level dizajn je bezkonkurenčný. Fascinoval ma a fascinuje neustále vo všetkých Souls hrách, či už je to Dark Souls, Demons Souls alebo Bloodborne, bol som z neho ohromený. A teraz napíšem prečo. Nech ste v ktorejkoľvek lokácii, skúste sa zastaviť, nájdite si chvíľu času a poobzerajte sa očami okolo, čo vidíte. Na začiatku Anor Londa (mesto bohov) uvidíte z výšky obrovský priestor pod sebou, naľavo kláštor a pred sebou ešte väčší kostol. Ak sa pozriete ešte viac doľava, uvidíte v diaľke na skalách akúsi obriu stavbu. Všade, kam sa pozriete, tam môžete ísť. Krucinál, môžete tam ísť už na prvom leveli, len musíte prejsť cez bosákov. Presnejšie - keď prejdete cez pascami prešpikovaný Sen's Fortress, v ktorom som skapal minimálne 500x. Keď uvidíte Anor Londo prvýkrát, budete očarený jeho krásou. Hradby tohto mesta uvidíte už pod Undead Burgom, čo je jedna z prvých lokácii, do ktorých sa pozriete. Stále som som premýšľal, čo je za tými obrými hradbami a či sa za ne dostanem. Dočkal som sa!

Lokácie sú obrovské, spletité, nájdete v nich množstvo skrytých chodieb a cestičiek a aj keď sa všetko odohráva v stredovekých kulisách, nepôsobí to nudne a ani repetitívne. Okrem hradu sa dostanete do lesa, podhradia, zatopeného mesta, v ktorom vládnu duchovia a nemŕtvi rytieri, pozabíjate si aj nesmrteľných kostlivcov v temných kobkách, pozriete sa do zeleného, jedom nasiaknutého Blighttownu, párkrát sa zabijete pádom vnútri obrieho stromu, poprechádzate sa po láve v závese tuctu rozzúrených minotaurov, v ničote si zabijete len-tak štyroch anime-kráľov alebo budete v tme blúdiť v žiare lebky v hlbinách sveta a nohami lámať kosti dávno mŕtvym obrom. Asi tak. Pekne strávené dva týždne.

Ďalšia fascinujúca vec je lore hry. Keď sa do neho ponoríte, popočúvate niektorých youtuberou, ktorí si čo-to načítali o príbehu a začnú vám vysvetľovať skutočnosti a priblížia vám vašu postavu, kto ste, z čoho sú Firelinky, kto sú tí týpci, čo na vás útočili v nemŕtvom blázinci v prológu (moja verzia je taká, že to sú všetci hráči, ktorí sa zbláznili z obtiažnosti, vykašľali sa na hru a nedostali sa cez prvého bosáka - tam skončí ich avatar), tak sa vám začne hlava krútiť. A keď sa potom začne riešiť mnohovesmír, dimenzie medzi hráčmi a podobne, budete do toho zažratý podobne ako ja a budete chcieť viac. Každý predmet v sebe ukrýva malé informácie o pozadí hry, každé NPC vám povie len niekoľko viet, ktoré ale stačia, no vy ich pochopíte až pri druhom odohratí hry. Hra sa oplatí hrať aj druhýkrát, tretíkrát, či štvrtýkrát, pretože je stále čo objavovať, premýšľať nad príbehom a svetom, ktorý From Software vytvoril, dumať nad tým, prečo Siegmeyer chodí v takom tučnom brnení, či mu je v ňom teplo a či je taký tučný aj bez brnča (hlavne by som chcel vidieť otvárať sa jeho prilbu z boku) alebo prečo Andre z Astory je "len" kováč, keď mohol byť jedna z hlavných postáv v hre (a jeho odkaz, či skôr skameneninu vidíme niekoľkokrát počas hry na vežiach).

Nedá mi nespomenúť zbrane. V žiadnej inej hre som nevidel komplexnejšia použitie každej jednej. V obyčajnej mlátičke by ste máchali s palcátom, mečom alebo sekerou rovnako. Tu nie. Každá zbraň má iný útok, s každou zbraňou sa hráč musí naučiť. Musí si vedieť časovať útoky a dôležitou vecou je parry/riposta, ktorá sa s každou zbraňou robiť nedá (ako by ste palcát narvali do brucha nemŕtvemu rytierovi?). Posledný bossák sa inak než kombom parry/riposta dať nedá ak idete za bojovníka bez kúziel (potom už pomôže len čarodejník), pretože nemáte čas uhnúť - nepriateľ používa bleskové útoky, akoby mal nekonečnú staminu. Druhou vecou sú artefakty (alebo zbrane bosákov a démonov) - ja ich volám BFW (big fucking weapon), ktoré efektíve použijete minimálne až pri druhom alebo treťom hraní. Tak rád by som používal veľkú sekeru minotaura alebo novoukuté kladivo jedného zo zlatých strážcov, no NEMAL SOM SILU ja šupák vychudnutý.

Dark Souls som dohral na PS3, takže jediné výtky mám v občasných frame dropoch, ktoré boli niekedy až nesnesitelné - hlavne v Blighttowne, kde ste museli doslova balancovať na úzkych prknách a okolo vás sa to hemžilo nepriateľmi, pekelnými psami a borcami s jedovatými flukačkami.

Najviac som si užil tieto lokácie: The Duke's Archives (knižnica, ktorá slúži aj ako väzenia), Painted World of Ariamis (krásna zasnežená lokácia v obraze), Anor Londo (bez komentára), Sen's Fortress, Ash Lake (očarujúci chorál, keď ste sa pozreli na stromy), Undead Parish (ten bol v duchu Demon's Souls).

Japonské hry sa mi páčia stále viac (nielen hry...)

A to som bol ešte stručný...

Lee a Klementýnka. Sledujeme vývoj nielen ich putovania ale aj začínajúceho sa vzťahu od prvej epizódy a koniec piatej ma dojal ako nijaká iná hra. Joel a Ellie z Last of Us je oproti tomuto slabá káva. Už na konci štvrtej epizódy som vedel, ako sa približne hra skončí, no aj tak ma koniec dostal. A to si, milí užívatelia, zaslúži plný počet.

Klementýnka ako postava si u mňa získala oveľa väčšie sympatie, pretože bola úplne bezmocná (nie ako Ellie) a jej emócie na hráča pôsobili skutočne... a som rád že nezomrela a objaví sa v ďalšej epizóde (to sa o Lee povedať nedá).

Zase si na druhej strane pokladám naštvanú otázku: Prečo nám autori do pekla museli vziať loď, Klementýnku a všetko ostatné, čo sme si pracne vybudovali v štvrtej epizóde?! Štvrtá epizóda pritom vôbec nemusela byť, namiesto toho mohli ísť späť k vlaku, neukradli by Klementýnku, Lee by nebol pohryzený.

Od celej prvej série som dostal, čo som čakal a ešte viac. Postavy pôsobili živo a ich vzťahy sa s vami dynamicky menili v závislosti na vašich rozhodnutiach. Rozhodovanie koho zachrániť a komu dať za pravdu bolo ťažšie než vo Witcherovi :D. Cítil som sa ako pri sledovaní seriálu, kedy máte moc ľahko zmeniť priebeh - síce sa smer putovania nezmení, postoj postáv k vám alebo kto bude žiť sa mení.

Tiež mi niekedy vadilo, že sa zombíci ukázali za chrbtom postáv, pritom reakcie mŕtvol boli pomalé, neviem prečo im ľudia jednoducho neutiekli - až tak veľa ich v mestách nebolo.

Najviac ma nas*alo, že Lilly zabila Carley, moju obľúbenú postavu, ktorá neurobila nič zlé a nedalo sa to nijako zmeniť. Za to som tú kravu nechal hniť uprostred cesty "plnej" zombíkov (boli tam asi dvaja :D)...

Moje rozhodnutia:
Neodrezal som si ruku :D, pretože som vedel, že to aj tak nepomôže...

Uff... tak kde začať?

Torchlight je akčné hack-and-slash RPG "podobné" Diablu. "Podobné", čiže vyžierajúce všetko z Diabla, od hudby, cez interface, až po RPG systém, no môžeme mu to odpustiť, pretože majú rovnakých autorov - aj čo sa týka hudby. Táto hra mi vlastne pripomínala aj World of Warcraft (niektoré jednotky - Draenei - a kúzla - Blizzard - z Warcraftu).

Príbeh som vôbec nevnímal - musíte odkráglovať jedného starého páprdu s leteckými okuliarmi, ktorého stále presvieča naivná ženská s velkou palicou, ktorú by jej mohol závidieť aj Gandalf. Dialógy sú tu minimálne a primitívne, napísal by ich aj druhák na základnej škole.

Pet vniesol do hry nový rozmer. Najviac ma po boji bavilo práve rybárčenie a obstarávanie surového jedla pre môjho kocúra (chcel som sovu, keďže som svojej postave dal meno Harry Potter, no čo už). Váš pet nepotrebuje pravidelne jesť, no vďaka uloveným rybám ho môžete premeniť napríklad na pavúka, pekelného psa, strom či elementála. Najväčšia výhoda je, že nezavadzia, nezasekáva sa a nemôže zomrieť. Okrem toho mu môžete dať dva prstene, prívesok a dve kúzla.

Obtiažnosť je veľmi nevyvážená. Zatiaľ čo som nepriateľov dával do poschodia č. 30 s prstom v nose (a to som hral na Hard), od 30. poschodia sa obtiažnosť nekontrolovatelne zvýšila a musel som zapojiť už aj druhú ruku, pretože prišli nepriatelia, na ktorých si už človek musel dávať pozor a ktorí vás na jedno niekoľkonásobné nasmerované kúzlo (pripomínali mi rasu Draenei z wowka) zabili. Bossovia takisto boli do 30. poschodia malina, boli pomalí, na diaľku vás vôbec žiadnymi kúzlami neohrozovali a vy ste ich mohli pekne z diaľky odstreľovať kúzlami. Zato hlavný bosák, ten stál za to. Pripomínal mi kvalitný raid v nejakom MMORPGčku, no chyba bola v tom, že ste proti nemu čelili sami s jedným kocúrom a hlúpim výrazom v tvári. A v tom je kameň úrazu - chýba multiplayer.

A ten (neexistujúci) záver hru pochoval úplne. (aspoň nejaká oslava alebo radosť keby tam bola... ani tá ženská, ktorá vždy vybehla z portálu po smrti nejakého bosáka - tiež nemohla pomôcť, len sa dívala - vám nepoďakovala). Kto by chcel ešte hrať nejaké Shadow Vaulty, ktoré sa otvoria po smrti hlavného bossa, keď má človek za sebou vyčerpávajúcich 35 podlaží a už všetko videl? Skilly postáv (či to bol bojovník, strelec alebo mág) ma tiež sklamali.

Neviem, či pôjdem do druhého dielu, moc sa mi nepáči štylizácia - neviem, či mám hru brať vážne alebo s humorom - v Diablu bolo všetko správne temné a atmosférické, tu to tak nefungovalo - všetko bolo príliž farebné (presne ako sa ľudia na začiatku sťažovali na Diablo 3).

Na odreagovanie môžem odporučiť :)

Demo tejto hry som hral z nejakého starého CD Levelu a hra sa mi hneď zapáčila, pretože ste v nej mohli ovládať autá plné deštruktívnych zbraní a mohli ste z nich vystupovať kedy sa vám zachcelo (také lineárne GTA v post-apo kabáte). Až teraz (2013) som prišiel k plnej hre a mohol ju dohrať do úspešného konca, no mám z hry skôr zmiešané pocity.

Najviac sa mi z hry páčila práve prvá misia, pretože v nej budete môcť (po nájdení tajnej miestnosti) na krátky čas ovládať motorku, na ktorej jazdil Sudca Dredd (Já jsem zákon!). Obtiažnosť hry sa mení ako sa jej zachce, no v každej misii budete plniť iné misie, takže stereotyp by nemal nastať. Posledný level ma sklamal, pretože už nebol taký bombastický ako všetky ostatné levely a ani záver nebol v štýle Jamesa Bonda nabodnutá hlava bossa Red Sixersu na tanku, ktorý som zničil WTF?!, a k tomu všetkému vám na konci v outre začne kecať nejaká ženská, ktorú ani nepoznáte.

Zbraň máte len jednu, zato budete môcť zbierať rôzne typy munície, takže sa z vašej zbrane môže stať samopal, píla, brokovnica, raketomet, granátomet, atď... Škoda, že autori do hry nedali nejaký čierny humor (zdá sa mi, že tam je len v prvej misii) a hra sa tak tvári veľmi vážne. Čierny humor by sa do hry hodil a keďže váš hlavný hrdina neprehovorí za celú hru ani jedno slovo, je to takisto škoda.

Engine hry sa mi podobal na hru Turok, no neviem, čo je na tom pravda, ničmenej nestrieľalo sa mi najpríjemnejšie, už kvôli spomínanému enginu. Na dnešných počítačoch hra trošku hapruje a zvláštne je, že na nových Windows 7 ide hra plynulejšie a vôbec nepadá ako na XPčkách, kde pri väčšom počte výbuchov a lietajúcich končatín FPS nevysvetlitelne klesá.

Najobľúbenejšia zbraň: žiadna, ľudí som prechádzal autom v štýle Carmageddon...

Akčná hra dohratá za jednu sobotu... Vo svojej dobe všetci riešili jej grafickú stránku, keďže vytvoriť alienov v takej podobe v akej nám ich prezentovali ich autori bolo skôr do plaču než do smiechu - k tomu pripočítajme nemožnosť zmeniť rozlíšenie vyššie ani nižšie než 640x480, nepomáha ani podpora 3D karty... S hrou som sa v dobe vzniku a ani ďaleko potom nestretol a pritom distribútor bol sám Mikrošrot - u nás prakticky neznáma hra - to vidieť aj tu na hodnotení... Outwars pritom podkopáva nie grafická stránka ako práve iné aspekty - napríklad umelá inteligencia (blbosť vašich spolubojovníkov rozvádzať nejdem, pretože by z toho bol dlhý román určený pre silné žalúdky), ktorá ale vo svojej tuposti na(ne)štastie nepredčila napríklad Daikatanu. Ďalšou vecou sú hnusní mimozemšťania, ktorí sa volajú Skulls (Lebky?! - a pritom jediná lebka je hlavný bosák v poslednom leveli, ktorého je mimochodom veľmi ľahké poraziť) a ktorí strieľajú čudesné hnusné strely (červené čosi v grupe po troch na mňa strieľalo nejaké granáty podobajúce sa z Duke Nukem 3D, WTF?!), ktoré sú neviditeľné a veľmi presné (niektoré sú dokonca nasmerované) a váš borec ani nehekne alebo nedá vedieť, že mu niečo ubralo (a pritom vám uberie aj pád z pol metra) - len váš spolubojovník tupo stojí v palebnej zóne a čuduje sa, že ho triafajú (alebo sa zasekne o stenu / do textúry!).

Ako pozitívum určite spomeniem briefing misii - sú hrané a aj keď je váš veliteľ/ka stručný, navodí to tu správnu atmosféru - a hudbu. Zvuky radšej nespomeniem, pretože škrekot niektorých monšier ako keby pripomínal grcanie hlavného grafika po zle strávenom obede (a možno dal podnet aj pre vytvorenie takých na grc monšier).

Level design rastie po jednotlivých úrovniach - čím ďalej sa dostanete, tým sú úrovne monumentálnejšie, budete musieť jetpackom alebo rogalom preskakovať hlboké rokliny, ľadové útesy, atď. S ovládaním sa autori pohrali - môžete ovládať hornú a dolnú časť dokonca oddelene, no je to zbytočne krkolomné. Bojovať proti prazvláštnym mutantom, ktorí ako keby vyšli z medziplanetárneho mixéra a boli prepraní v slnečnej práčke sa nenaučíte hneď, no ak sa naučíte ovládať úkroky spojené s jetpackom, máte takmer vyhraté.

Outwars je vraj kópia o dva roky staršej hry Terra Nova: Strike Force Centauri. Ak teda máte radi Vesmírnu pechotu (Starship Troopers) alebo iné sci-fi režby a nevadí vám nechutná grafika a ani tupí spolubojovníci, vyskúšajte ju.

Unreal Tournament 2004 je moja srdcová záležitosť. Túto hru som miloval, milujem a navždy ju milovať budem a zostane v mojom srdci až pokým môj prach neskončí v Jadranskom mori. Z predchádzajúcich častí som hral okrem UT2k3 všetky diely, no až 2004ka naplnila moje hráčske sny. UT 2k4 prinieslo mód ONS, ktorý som začal hrať na jednom českom webe (gamezone.cz - česť jeho pamiatke – celá česká UT scéna vychádzala z tohto webu), na ktorom sa nachádzali servery aj k UT2k4, takže som nainštaloval klienta a hor sa do hry. DMko mi nikdy moc nešlo – nechcelo sa mi stále dookola trénovať aim, svoje zaľúbenie som si našiel vo vozidlách a predovšetkým v ONSku, kde sa dalo úžasne taktizovať (hlavne na Torlane, to boli nezabudnuteľné taktiky v CW).

Manta (Pancake!), Raptor (Top Gun!), Hellbender (Fender Bender!), Tank (Eagle eye!), Škorpík (ničiteľ mánt a ľudí - Vehicular Manslaughter!) Leviathan (monstrózny stroj - keď ho vytiahol nepriateľ, museli ste sa báť), neskôr prišiel aj Paladin a ďalšie stroje, ktoré do hry priniesli čerstvý vánok. A tie hlášky! Mnohé sa stále používajú v nových hrách (viz. Klasická Dota z War3, Dota2,...). A tá radosť, keď ste niekoho prešli alebo ak ste mali desať killov bez smrti (RAMPAGE), ten adrenalín, ktorý sa po tej megahustej hláške dostavil a vy ste utekali s pár HPčkami pred nepriateľským flakom alebo raketometom k najbližšiemu štítu, aby ste sa otočili a pridali si do tabuľky ďalší kill.

Rozoberiem bližšie ONS multiplayer, keďže som ho aktívne hrával, mal som klan(y), s ktorým sme boli nejeden raz prvý v európskom rebríčku ESL alebo Clanbase. Dnes mám ešte živo v pamäti veľmi veľa výborných a napínavých zápasov, ktoré boli také epické, že sa človek tešil na každý ďalší. Nezabudnuteľný Torlan, kde sa dal implementovať rush na nepriateľský first s Raptorom (manta na náš prvý a Bender stred), ťažké preťahovačky na Primevale a Frostbite, kde zvíťazil tím s väčším skillom, čiže šťastie v tejto hre neznamenalo nič. Ak ste v Crossfire a Artic Stronghold mali s tímom zlú komunikáciu (nemali ste mikrofón – na písanie nebol čas), automaticky ste prehrali, pretože ste neustále museli posielať jedného alebo druhého spoluhráča brániť alebo útočiť a sami ste museli stíhať uskakovať Mantou pred strelami Tanku, ktoré by ju jednou ranou zničili. UT2k4 si na schopnostiach hráčov veľmi zakladalo a ak niekto bol ľavý a pri státí netrafil ani stodolu, kombo s pulznou puškou jednoducho nemal šancu trafiť. Pamätám si tie tréningy, kedy sme pol dňa trénovali len so Shock Rifle a snažili sa zakaždým trafiť vystrelenú guľu za pohybu/skoku/behu do rohu/pohybu nepriateľa.

Kam sa hrabalo v tej dobe populárnejšie CSko. Párkrát som ho hral v miestnej LAN-herni, no pripadalo mi strašne jednoduché a pomalé. V novších hrách (ako Battlefield: BC2) jednoducho musíte mať luck jako sviňa, aby ste v móde Rush prešli z báze cez nepriateľské pole nepozorovane až k nepriateľskému M-Comu, naložili nálož, postrieľali hrnúcich sa nepriateľov do budovy, sami prežili a zničili M-Com (samozrejme BC2 je tímová hra, no ide v nej predovšetkým o šťastie – more šťastia). UT2004 je iné. Je viac sci-fi, a tak sa nepriateľským strelám môžete uhýbať pomocou double-dodgov. Takto ste sa mohli dostať odrazom od steny aj na päť a viac vysokú plošinku, vyhnúť sa zrážke s nebezpečne sa približujúcou Mantou (aj keď tá sa krásne odrážala pomocou gule zo Shocku) alebo jednoducho mať navrch v súboji jeden na jedného, pretože nepriateľ nemal šancu odhadnúť, kam následne skočíte. A to bolo na tejto hre krásne. Súboje – Dmko – TAMko. Smial som sa nad hráčmi, ktorí chodili len rovno a maximálne urobili nejaký ten úkrok do strany. My sme medzi nimi lietali ako besné netopiere, ktoré uvideli ľahký, bezbranný cieľ.
Multiplayer v novších hrách už nie je ono – všetci len huntia K/D ratio, každý hráč len kempí a tímovosť sa stratila niekam do ničoty. Takisto sa vytratila ona arkádovosť a jednoduchá krása, kedy sa život neobnovoval automaticky, mali ste lekárničky a štíty po leveloch, ktoré ste si v turnajových dueloch museli časovať. Hra bola výnimočná vo svojej akčnosti, kedy ste vedeli, že HRÁTE a aktívne tvoríte hru a nie sa krčíte za šutrom, kým sa vám obnoví život.

Zbrane boli krásne vyvážené a každá si našla uplatnenie. Potrebovali ste zbraň na veľkú vzdialenosť? Lightning Gun. Smrtiacu kombo-pušku na strednú vzdialenosť? Shock Rifle. Obťažuje vás Manta alebo Raptor? AVRiL. Nepriatelia vytiahli Leviho? Redeemer. Potrebovali ste uchrániť nód, zatiaľ čo by ste šli ničiť nepriateľský uzol? Mine Layer. Dobieza na vás Bender so svojimi nebezpečnými guľami? Rocket Launcher. Nachádzate sa v leveli, kde sú úzke steny? Flak Cannon. Potrebujete obnoviť nod alebo len rýchlu palebnú energetickú zbraň? Link Gun. Nemáte náboje, posledných pár čísiel života a potrebujete sa dostať do bezpečia a nájsť lekárničku alebo štít? Shield Gun. V hre sa dalo nabindovať zbrane na určité klávesy, takže ste si v súboji mohli rýchlo premieňať zbrane podľa potreby a situácie (koliečko na myške používali len amatéri a v tom momente sa stalo minulosťou). Viditeľnosť zbraní šlo vypnúť, takže aj ostrieľaní hráči si prišli na svoje. Dokonca ste si mohli dať na každú jednu zbraň vlastný zameriavač, nastaviť si jeho farbu, ikonku a veľkosť a to všetko nie cez adresár a .ini súbory ale priamo z menu hry! Takisto ste si mohli nastaviť rozpätie pohľadu.

Nesmiem zabudnúť na neprekonateľný mód Assault, kde boli hráčske mapy boli zábavnejšie a populárnejšie než originálne od Epicu. Okrem toho boli nesmierne ťažké, takže veľakrát skúšali vaše sebavedomie a trpezlivosť, no vám to bolo jedno, pretože zakaždým, keď ste zomreli, ste sa pekelne dobre bavili s ostatnými. CTF s vozidlami prišlo po nejakom čase a stalo sa mojim druhým najobľúbenejším módom z hry. Sklamaný som bol z neaktivity hráčov na serveroch v módoch Double domination a Bombing run, ktoré ponúkali na tímovú súhru veľký potenciál. Je naozaj veľká škoda, že pokračovanie UT3 pochovalo túto skvelú sériu do hrobu, no ja stále dúfam, že chiefovi Epicu jedného dňa stečie slza po líci a chrapľavým hlasom si povie: „Poďme si urobiť nové UTčko.“

Edit (4Q 2015): Nové UTčko sa už kutí! :-)


Perličky z hry:

Aj keď Manta pojme len jedného človeka, smelo sa na začiatku mapy každý tlačí na jej krídla a strechu, takže, ak ste skrčený, môže Manta uviesť až štyroch ľudí!

Detičky, nechytajte sa zeleného slizu ležiaceho na zemi – nie je to želé, takže vám ho neodporúčame jesť – váš tím zaoberajúci sa neznámymi vírusmi.

Ak zničíš tankom Bendera, si dobrý. Ak zabiješ rýchlu Mantu, si jednoducho skiller. No ak zostrelíš letiaceho Raptora, si kráľ.

_____________________

RIP spoluhráči, ktorí ma nejedenkrát podržali a zachránili mi môj virtuálny život: Lund, Lama Killer, Ghost, CoRtéz, MarGecAl, KaPi, Cherokee(MIA), DVD-RW(webmaster), Malta, Renyl, Izo, Ertü, Heroes a Kopy a hlavne ďakujem týmto trom ľuďom: Kojot, Beaver, Pilarius, bez ktorých by sme sa nikdy nedostali tak ďaleko.

Semper fi hoši moji! Až do smrti! – váš spoluhráč Methat...

Po krásnom UT2004, ktorý bol pre mňa dokonalý diel a považujem ho za vrchol multiplayeru (hlavne mód ONS), prišiel UT3 a s ním aj krásne obrázky a novinky - informácie v herných časopisoch. Očakával som neskutočne krásnu grafiku, vylepšenia zbraní, atp., no keď som si hru kúpil a zahral, bol som sklamaný. Grafická stránka bola úžasná, no autori mi zmrvili môj najobľúbenejší mód ONS (premenovanie na Warfare) a to pridaním orbov, ktoré kompletne za sekundu zničili celý nod a okamžite postavil spojenecký, takže celé taktizovanie ste mohli hodiť za hlavu a chodiť si s orbom na skútri cez celú mapku ako neviditeľný kráľ. Taktiež odobrali Assault mód, čím ma už definitivne nas**li. K tomu zo začiatku (veľmi dlho) nefungovala hra na grafikách ATI (ešte šťastie, že som mal GeForce), a tak niekoľko hráčov, čo sme prešli z 2004 prakticky nemohlo hrať hru. Síce autori po vééľmi dlhom čase túto "banálnu" chybu opravili, hru už jednoducho nehral takmer nikto. Dnes som si z nostalgie nainštaloval a zahral UT3. Originálku mám, no servery sú prázdne ako bezdomovcova peňaženka, takže jediné, čo si môžete zahrať je singleplayer s botmi, ktorí sú na vysokej úrovni UI, no dnes už sú aj na najťažšiu obtiažnosť veľmi ľahkí aj bez nejakého trénovania, čo mi príde na smiech. Samozrejme, potom prišlo množstvo módov (za zmienku určite stojí Titán Mód).

Páčil sa mi samovražedný škorp, kedy si môžete vychutnať doublekill zmäteného tanku a z výšky ešte killiť ustupujúcich hráčov. Na druhú stranu mi chýbal sliz. Hellbendera mi úplne zničili, pretože absentuje nabíjatelný laser, no možnosť kombových gúľ ostala. Manta je flexibilnejšia, krajšia, raptor je krásny vzdušný lovec, na ktorého má máločo. Veľmi sa mi páčili vozidlá Necrisu, s ktorými sa v hre vybláznite naplno (hlavne Scavenger alebo DarkWalker podobný z Half-Life 2).

UT3 je veľmi zábavná hra, no keby autori nedokašlali pár vecí, mohla by sa hrávať dodnes. Dnes už servery zejú prázdnotou a to je škoda...

Práve som dohral Extreme Assault a tých 90% si hrdo zaslúži, pretože som sa výborne, za celý čas čo som ju hral, bavil. Nie je to žiaden simulátor, čakajte skôr výbornú arkádu plnú akcie a ničenia s vrtulníkom Sioux AH-23. Nie je to nijak preveľmi dlhá hra - na tretiu obtiažnosť zo štyroch ju zvládnete za dve odpoludnia. Výborne sa ovláda na joysticku, aj keď podporuje len 4 tlačítka, ostatné (ako stúpanie, klesanie, úhyby do strán) si musíte nastaviť na klávesnicu. Ovládanie je samo o sebe lahôdka, no zo začiatku sa s ním budete musieť vžiť, no ak sa z tankových misií vrátite späť do vrtulníku, budete sa cítiť, ako vták pustený z klietky.

Zbrane sú základné tri, potom nasledujú tri typy rakiet. Ak už, približne v polovici hry, nájdete energetickú zbraň šlahajúcu nabíjateľné blesky, budete takmer nezničiteľný. Aj keď nemáte náboje, zbraň strieľa (neviem či sa jednalo o chybu). Veľkým osviežením je ovládanie rovnako ničivého tanku, s ktorým sa dostanete do mimozemských komplexov a základní, no po krátkom čase som chcel byť opäť vo vzduchu - predsalen, máte väčšiu voľnosť, agílnosť, takže nie ste až taký ľahký cieľ pre nepriateľov. Po grafickej stránke ma hra veľmi milo prekvapila, pretože hra vznikla ešte v roku 97 na DOS a odšťavila z nej maximum výkonu, rovnako ako sa odšťavuje pomaranč v odšťavovači. Jednotlivé levely sú dosť rozsiahle a pred každou misiou v leveli vás bude informovať pomocou krátkeho briefingu váš nadriadený (ktorý nechá všetku robotu na vás).

Nepriatelia sú celkom klasický - zo začiatku pohyblivé tanky a bugíny, pri konci už skôr ničenie nepriateľských pevností plných rôznych veží. Dočkáte sa aj bosákov a hlavne posledného - Mothership mimozemšťanov, ktorá je epická a budete musieť postupne ničiť jej energetické vežičky a nakoniec sa prepracovať až do jej srdca, kde sa nachádza jej zdroj. Obtiažnosť na tretiu zo štyroch bola tak akurát - nebola až tak premrštene ťažká a bola to výzva. Ak hľadáte nejakú akčnú arkádu, v ktorej ovládate vrtulník alebo iný namakaný stroj a kosíte nepriateľov po stovkách alebo zachraňujete nevinných civilistov, odporúčam Extreme Assault. Nemci jednoducho "umí"!

Ach, ten Might and Magic. Dodnes si pamätám, ako som slintal nad časťou v Leveli, ktorá sa volala "příští plná hra" a v ktorej ukazovali obrázky z Might and Magic VI. Povedal som si - "túto hru nesmiem prepásnuť" a už som netrpezlivo čakal dlhý, predlhý mesiac a robil oči na svojich rodičov, pretože som ako malý sopliak ešte nemal žiadne peniaze a Level v tej dobe stál veľké prachy. Po inštalácii sme sa s bratom do hry pustili - ja som pohyboval hrdinami, on strieľal/sekal Áčkom a takto sme dokázali presedieť aj celé dni. Radili sme sa, aké brnčo kúpiť, či dať paladinovi krúžkovú alebo plátovú a spolu sme sa hádali, kde sa trénuje lukostrelba. Ja som si vytvoril dvoch hrdinov (väčšinou som bral paladina a kúzelníka) a brat dvoch (bojovník a kňaz) a museli sme si vyčleniť, aké zbrane kto bude mať. Začiatočná lokácia v Novom Sorpigale je nezabudnuteľná rovnako ako začiatok Doomu II. Preto je moje hodnotenie absolútne , pretože je to moja srdcovka. :-)

Šiesty diel vystupuje z radu série krokovacích dungeonov (z DOS na Windows) a ponúka plynulý pohyb po krajine a v dungeonoch. Atmosféra dungeonov priamo žiari ako silná radiácia, k tomu budete počuť nádhernú, prenádhernú hudbu, ktorú som počúval x-krát a počúvam ju samostatne dodnes (pôsobí ako relax). Nebudem tu riešiť ostatné stránky hry, len poviem, že táto hra nestarne. Samozrejme, na prvý pohľad môže pôsobiť zastaralo, no ak ju budete hrať dlhšie, zvyknete si a zamilujete sa. A že autori na konci hry prebehli k sci-fi? Vadilo mi to, no môj pohľad na celkovú hru to nezmenilo. Čo musím ešte jednoducho zmieniť sú skvelé arény, za ktoré získate okrem peňazí aj ocenenie poriadného bijca. Najlepšie na nej je, že vždy sú v nej iné monštrá, ak do nej prídete na druhom, piatom alebo dvadsiatom leveli a množstvo úrovní.

Hra celkovo je strašne obria, musím sa priznať, že som ju zatiaľ sám neprešiel (brat áno), no chýbalo mi veľmi málo. V hre je množstvo kúziel, monšier zo sveta M&M, truhličiek (aj výbušných), zbraní a všetkého okolo. Môžete mixovať elixíry (pri nesprávnej kombinácii sa stanete doslova smrtkou, ktorú neoživia ani v chráme) alebo zbierať zvitky kúziel (ničivé Padanie hviezd nájdené hneď na začiatku som si schovával a nepoužil celú hru). VI a VII sú pre mňa osobne najlepšie diely zo série - dokonalé dungeony. Mám ich rád... :-)

Neviem pochopiť, prečo tak skvelý dungeon ako Anvil of Dawn má na tomto webe len 5 hodnotení a väčšina z nich neprekročila hranicu 80%.

Anvil of Dawn je pre mňa plnohodnotný dungeon, síce trochu jednoduchší a prístupnejší mainstreamu aj vďaka jednoduchosti celej hry a automatickosti. Grafika je krásna - v roku 1995 vyšlo množstvo klenotov (teraz hovorím o dungeonoch) - Albion, Dungeon Master II alebo Stonekeep, s ktorým sa AoD aj porovnáva. Nad DM II má určite grafickú prevahu, pretože každé monštum, ktoré v hre stretnete je jedinečné samo o sebe - svojim pohybom, útokom a dokonca aj smrťou. Stačí si pozrieť hneď v prvom dungeone ako krásne zomierali nemŕtvi rytieri a pochopíte. Systém bojov, chodenia a kúzlenia je v reálnom čase (aj keď, keď zosielate kúzlo, trvá to a pritom na vás nepriateľ neútočí a čaká, kým na neho hodíte kúzlo), no pohyb prebieha po štvorčekoch. Kúzlenie mi pripomínalo starý dobrý Arx Fatalis, kde ste systém runového kúzlenia rukou vo vzduchu ale mohli využiť naplno - v AoD len zmáčknete ikonku kúzla a všetko ostatné prebehne automaticky. Takisto aj mapa sa automaticky zaplní rôznymi ikonkami, čo je výborné (pre toho, komu sa nechce na štvorčekový papier kresliť mapa :-).

Ako sú interiéry krásne, tak sú exteriéry odfláknuté a hnusné. Neberiem to ale autorom za chybu, pretože AoD je predovšetkým o dungeonoch, ktorých je v hre 17. V každom bude veľa pastí, budete musieť klasicky hľadať kľúče a pritlačiť kameňmi (alebo svojou výbavou) tlačidlá. Klasika. Každý dungeon budete s radosťou preskumávať, pretože každý je graficky iný, má iných nepriateľov a hudbu. Bosáci síce nie sú ale slúžia ako NPCčka, s ktorými si môžete pekne pokecať. Samozrejmosťou je profesionálny dubbing.

Keď som v hre našiel magickú kušu, ktorá vystreluje ohnivé kruhy, hneď som si spomenul na Heretica :-).

Quarantine je veľmi zvláštna hra. Môže vám svojim štýlom pripomínať Crazy Taxi, keďže sa jedná o taxík a staré Doomovky, v ktorých sa nešetrilo krvou a vnútornosťami mariňákov napadnutých démonmi. Quarantine nie je čisto závodná hra, ale zmes závodov a akcie. Príbeh je trochu dlhší a komplikovanejší, no vám stačí len vedieť, že sa ujmete role drsného Drakea Edgewatera, ktorý má jeden sen - dostať sa z epidémiou-napadnutého mesta Kemo. Drake má svoj taxík a zarába si vozením rôznych druhov ľudí po meste. Občas dostanete aj špeciálnu misiu niečo zničiť, no väčšinou budete voziť ľudí. Hra ponúka niekoľko častí mesta, takže je celkom rozmanitá, no obtiažnosť je poriadne vysoko.

Atmosféra z hry priamo dýcha temnotou, mesto je nebezpečné samo o sebe a vy si budete musieť pomaly kliesniť cestu cez vojnovú zónu, kde na vás budú útočiť z každej strany zombíci, obranné systémy ale aj civilné autá. Veľkým plusom je možnosť vylepšiť si svoj taxík do maxima - môžete si naň kúpiť rôzne druhy a typy zbraní ako plameňomet, rotačník, raketomet a dokonca aj pílu na útok na blízke ciele. Hra je plná násilia a krvi a vy si spomeniete na starý dobrý Carmageddon, v ktorom ste takisto mohli prechádzať ľudí. Druhý diel priniesol o rok sklamanie (zjednodušovanie, lineárnosť), takže odporúčam skôr diel prvý. Ja som sa pri hre bavil aj na to, že som hru objavil až v roku 2012.

Mafia je legenda. V každom z nás vrie určité množstvo rebélie a agresivity, ktorá v niektorých chvíľach môže prepuknúť v amok, či iný silný pocit. Mafia tieto pocity zaháňala - hlavne keď ste pálkou rozbíjali kompletne celé staručké autíčko z tridsiatych rokov, odstrelili všetky kolesá a robili z neho šrot, dokým nevybuchlo. Mafia je pre mňa najlepšia česká hra pod slnkom. Už len za ten dokonalý príbeh, dialógy a voľnosť v štýle GTA. Českí borci sa pochlapili a naservírovali hráčom doposiaľ nevídanú hru. Pamätám si prvé intro, kedy Tom čakal pri taxíku a gangsteri naháňali nejakého chlapíka. Ako keby som mal to intro ešte pred očami. Pamätám si prvú jazdu s taxíkom a ďalšie misie, kedy ste museli jednému chlapíkovi premeniť molotovým koktejlom autá na hromadu šrotu. Mafia je jednoducho hra, na ktorú sa len tak nezabúda. Prišla náhle a žije v hráčoch, ktorí ju mali možnosť vyskúšať v dobe vzniku, až dodnes a bude žiť, pre mňa osobne, naveky. Mafia je hra, ktorú si pamätám veľmi detailne a živo aj po skoro desiatich rokoch. Pamätám si krásnu hudbu orchestra a swingu, ktorá vznikla aj vďaka Českému symfonickému orchestru & Djanga Reinhardta.

Mafie som sa nahral v tom čase toľko, že som vedel nasledujúci dialóg Ralpha a Paulího. Najlepšie hlášky boli, keď ste museli Paulího a Sama niekam doviezť alebo ste pred niekým utekali - vtedy sypali jednu hlášku za druhou. A Sára bola jednoducho žena na pohľadanie... A ten pocit z "Volní jízdy", keď ste mali v garáži tie nadupané "experimentálne" krásky... ááách...

Kultová Paulího hláška: "Co si to ku*va ty parchanti vo sobě do prdele myslej? Že je to tady ňákej zasranej lunapark nebo co? Vlastnoručně těm hovadům rozstřílím prdel na sračky.

Komixový James Bond. Toto pomenovanie vás napadne ak si zahráte túto graficky originálnu strieľačku. XIII je hra, svojho žánru jediná a tak som si ju patrične vychutnával. Pri sledovačke alebo tichej infiltrácií vám bude hrať príjemná bondovská hudba, vychutnáte si tu zbrane ako kušu, revolver, neskôr príde na rad aj ťažký kaliber. Originálne autori nasadili do hry aj hák, s ktorým sa môžete zachytiť o rôzne ďalšie háky vysiace na strope.

XIII môže využívať niekoľko schopností, ktoré sa vám v priebehu hry odomknú - s pomocou šiestého zmyslu budete "počuť" nepriateľov chodiť (tap, tap, tap). Takmer vždy sa po strele do hlavy buď sniperkou alebo kušou hodí trojobrázkový komix, ktorý detailne ukáže váš zásah. Celá hra má výbornú atmosféru a začiatočný level, ktorý bol v deme je nezabudnuteľný.

Štvalo ma ukládanie hry, kedy som si raz uložil hru pri konci levelu quicksaveom, po nepodarenom útoku som si quicksave nahral a nevrátil som sa tam, kde som si uložil hru ale o dva predošlé levely.
Ďalej ma štvalo, že som si kúpil krabicovú originálku, ktorá nešla nainštalovať a tak som si ju musel stiahnuť...

Nepriatelia sú trošku tupší ale bosák stojí za to :-)

Sapkowski môže byť spokojný po všetkých stránkach. To, čo nám tu naservírovali autori Zaklínača, je vysoko nadpriemerné RPGčko, v ktorom sú hlavné vaše rozhodnutia a činy. Aj keď som nečítal Sapkowského knihy a poviedky (u nás ťažko zohnateľné), mesto Wizima, bielovlasého zaklínača Geralta, krásnu čarodejku Triss, ukecaného barda Marigolda alebo typického trpaslíka Zoltána som si veľmi obľúbil.

Prvé epizódy sú jednoducho perfektné. Robíte rozhodnutia, ktoré na konci hry zavážia a tak sa musíte, niekedy až nerozhodne, rozhodovať, čo urobíte. Kapitola vo Wizime bola trochu slabšia, no audiovizuálne si vás určite získa. Posledné 3 kapitoly, vrátane Epilógu, boli namakané. Dostanete sa trochu mimo mesta, do jednej malej dediny. Počas celej hry budete riešiť jeden hlavný quest, rozdelený do niekoľko menších hlavných questov. Vedľajšie úlohy sú celkom originálne, ľudia vás posielajú veľakrát zabiť nejakú potvoru a tak vás hra ani na okamih nenudí (iba aj budete musieť prechádzať z jedného konca mesta na druhý). Hra je veľmi návyková a tak si dajte pozor aby ste u toho nezamrzli ako ja celý deň: "už len zájdem ukončiť quest a vypínam hru" si budete hovoriť neustále až pokým hodinky neukážu kritickú hranicu vášho spánku alebo až pokým sa vám nebudú zatvárať oči.
Čo mi otvorilo ústa dokorán bolo skvele spracované intro a outro a nad niektorými príbehovými vsuvkami o vašich činoch som uznale prikyvoval hlavou.

Kocky (kockový poker) pobavili hlavne predposledný "súboj" s duchom o Alvina alebo s kráľom, nejaké pobavenie nájdete aj u žien, s ktorými sa môžete vyspať a hlavným pobavením sú súboje. Tie odviedli autori bravúrne, no prišli mi nejaké jednoduché. Hlavný bosák nebol výzva.

Dabing je podarený, mágia zložená z piatich kúziel mi nevadila a nevadilo mi ani to, že v hre je málo zbraní (v zásade len dve, ktoré si môžete vylepšovať). Alchymia mi prirástla k srdcu, získavanie potrebných ingediencí sa stalo mojím každodeným chlebom.

Hra si nezaslúži plné hodnotenie, pretože k dokonalosti jej chýbali malé drobnosti a chybky. Na druhý ohlásený diel sa veľmi teším!

PS: Triss je jednoducho kočka ;)

Far Cry bola v dobe vzniku grafická pecka. Bola považovaná za technologickú hru, po ktorej prišiel Crysis a ďalej (možno) príde Crysis 2. Už v úvode hry, prvé pohľady z okna na krásnu tropickú krajinku a následný pohľad z blízka na vodnú hladinu vedeli hráčov túžiacich po grafických orgiách uspokojiť. Samozrejme, len pre toho, kto mal dostatočne silný stroj a mohol si Far Cry dovoliť na plné detaily.

V dnešnej dobe grafika až tak moc nepovie aj keď si po čase na ňu zvyknete. Sám som urobil chybu, že som hru nedohral skôr. Prvé levely boli vážne skvelé. Až do príchodu mutantov to bola fajn akčná hra, v ktorej ste mohli využívať ako brutálnu silu zbraní, tak aj stealth prvky. Ku koncu hry sa z Far Cry stala tupá strieľačka, v ktorej ste robili len to, čo vám prikázali (to ste vlastne robili celú hru a keď ste sa dozvedeli, že ten, kto vám pomáhal, bol vlastne hlavný parchant, chceli ste ho vlastnoručne zaškrtiť).

Počas hry, okrem interiérov, budete môcť využívať viac ciest, ako sa dostať ku svojmu cielu. Môžete sa preletieť rogalom, povoziť s džípom alebo prejsť cez rieku/more loďou. V interiéroch toľko priestoru mať nebudete.
Spomínaná "velmi intuitivní AI" sa nedostavila. Okrem toho, že vás nepriatelia bez nočného videnia budú vidieť na míle ďaleko a to aj v noci, kľudne môžete chodiť po nepriateľskom tábore bez tlmiča a strieľať do prichádzajúcich stráží. Niekedy som si v hre pripadal ako terminátor. Český dabing v hre pobaví: "Tvoje prdel pozná středověk., Mám kulku s tvým jménem., Chcípni, chcípni, CHCÍPNI!"

Na strednú obtiažnosť bol Far Cry v druhej polovici hry veľmi neoptimalizovaný. Posledné levely som vyvaľoval oči,keď na mňa autori vytasili tucet mutantov s raketometmi so slovami "bež si nájsť cestu sám", alebo keď vám nechali pušku s desiatimi nábojmi a skokom z vodopádu ste sa museli predrať až veľkej bráne nie nepodobnej z LoTRa.. Sklamaný som bol aj z automatických autosave (aj keď ste sa s ukládaním nemuseli obťažovať).

Aj tak som s radostným úšklebkom malého dieťaťa ničil po jednej strele do hlavy MP5 s tlmičom celú základňu bez jedniného alarmu a so slovami nepriateľov "Co se ti stalo?". :-)

Po veľmi dlhej dobe som dohral tretí diel mojej obľúbenej série Doom. Grafika ešte v tejto dobe exceluje, hlavne čo sa týka hry svetla, tmy a tieňov. Krajšie "hrátky" so svetlom som ešte v žiadnej inej hre nevidel. id Software toho patrične využil a tým má Doom 3 veľkú atmosféru z ktorej ide strach.
Impovia hádžu krásne firebally, ktoré robia v tme pastvu pre oči, väčší priestor tu mali dostať aj pekelné psy, ktoré som tu stretol len v prvej polovičke. Na pomalých zombíkov vytiahnete pištolku a budete si z nich robiť živé terče.

Hra bola jednoducho príliž naťahovaná a ja už som sa modlil, kedy už toto peklo skončí. Zo začiatku je to celkom obyčajná strieľačka, možno svoju rolu tvorí aj zo začiatku malý a slabý arzenál. Asi po polovici hry, keď dostanete väčšinu zbraní, si budete nepriateľov vychutnávať. Pekelníkov je veľké množstvo, každý má svoje schopnosti, na každého budete musieť zahrať inú taktiku. Najviac ma štvali borci s rotačníkom, ktorý sa niekedy nedali zabiť ani na dve rakety s raketometu a ubrali vám väčšinu HP. Ďalej ma štvalo, že armor tu bol dosť nanič, keďže vám pekelníci uberali iba život a tak som mal niekedy vo výsledku 125 armoru a 30 života.

Niektorí menší bosáci boli silnejší než hlavný bosák, čo je na jednej strane dobré, ak chcete dohrať hru rýchlo, ale na druhej, hernej strane, je to zlé, keďže hlavný boss má byť výzva, ktorou autori hráčov zamestnajú a nechajú aby sa predviedli a ukázali svoju vynaliezavosť.

Design levelu sa od začiatku nemenil, ku koncu to začalo byť zaujímavejšie, keďže ste sa dostali do pekla, tam sa autori vyhrali dosýtosti... najkrajšia úroveň v celom Doom 3..

Moja najobľúbenejšia zbraň? Hmm... ťažko povedať. Asi rotačník :-)

Čo k tejto legendárnej strieľačke ešte písať?

Čo ma na tejto hre najviac zaujalo, hneď, ako som spustil hru, bola atmosféra. Tak hutnú a silnú postapokaliptickú atmosféru som vnímal naposledy u RPGčka Fallout 2. Stalkera ja osobne považujem za pokračovateľa druhého Falloutu (Bethesdovský Fallout 3 nie je Fallout) už len preto, že je mu jednoducho podobný a keby niekto pomýlil názov a napísal na titulku nejakého časopisu namiesto Stalkera Fallout 3, bezpochyby by som mu veril.

V Zóne sa stretnete s rôznymi zmutovanými potvorami, inteligencia nepriateľov kolísa, dá sa povedať, že zvieratá sú v tejto hre inteligentnejšie než človek. Hlavne pri konci hry, kde sa nepriatelia množia, kde sa dá, majú tendenciu sa zasekávať, nevšímať si vás, až pokým po nich nevystrelíte.
Úloh na splnenie je dostatok, vedľajších je možné opakovať, ale po čase začnú nudiť. Peňazí budete mať v pokročilej hre aj tak nad hlavu, takže tý menej trpezlivejší sa dajú hneď na cestu hlavným questom.

Čo ma najviac štvalo, bolo reálne zasekávanie zbraní, kedy som vykukol aby som našil do nepriateľa zásobník, prdol mi jeden náboj a zlatý nápis na obrazovke začal svietiť - vaša zbraň se zasekla a tak ma nepriateľ sejmuj skôr a hneď nato sa ukázal jasne červený nápis Konec hry :-D - ktorý v hre uvidíte dosť často... na najľahšiu obtiažnosť vás v niektorých lokáciách rozsekajú do pol sekundy, v niektorých do vás šijú a nič vám neberú.

Táto hra sa v mojej pamäti udrží veľmi dlho...

Keďže mám plošinovky rád a hlavne tie, ktoré sú niečím originálne, povedal som si: "Táto hra je freeware, prečo si ju nezahrať? Možno na nej nájdem niečo originálne a jedinečné."

Nuž po prvom spustení hry (žiadne intro som nečakal) som uvidel čiernu guličku s vypleštenými očami a nohami väčšími ako celé telo :-O ...v pozadí som videl čiernočiernú tmu (ktorá sa neskôr zaplnila krvou hlavného hrdiny) a hrôzostrašne vyčnievajúce bodáky. Čo teraz? Nuž, preskákal som do 18 levela a ďalej sa akosi nedalo dostať. My mistake? :-X

Double jumpy mi trochu pripomínali jumpy v UTčku... ešte by sa mohol odrážať od stien... :-P
Obtiažnosť má na tejto hre najväčší podiel. Čakal som, že sa bude vyvíjať po celých 20 levelov, ale už v piatom leveli Vám dá hra zabrať.
K hre prichádzajte JEDINE s plnou šálkou trpezlivosti. Čakajte, že Vás z tejto hry budú bolieť prsty (aj keď si myslím, že u tejto hry platí pravidlo 1x a dosť!).
Jediné grafické boom je, keď sa neštastne nabodnete (čo bude dosť často) - explózia krvi zaleje dosť velký okruh.
Hra sa dá dohrať do 18.levelu za hodinu až dve...