Sumár z prvého hrania: Prosím pekne, Dead Space 2 je trash, prvotriedny trash, ešte ísť na Battle for Los Angeles a mám tento týždeň postarané o bohatý kultúrny zážitok,... pastvu pre oči a hostinu pre mozgové závity.

Druhá šanca: Po prečítaní knihy Dead Space - Martyr a dokončení prvého dielu som sa rozhodol dať Dead Space 2 ešte jednu šancu a neľutujem. Síce bohatý kultúrny zážitok ani pastva pre oči a hostina pre mozgové závity to nie je, ale hra je dobrá v tom svojom vymedzenom žánri. Zbrane sú zábavné snáď všetky a pri každom store, kde sa dajú vymieňať zbrane som tuho zvažoval, ktoré vybrať.

Najhoršie okamihy bohužiaľ sú práve tie kedy sa na vás rúti zo päť monštier a hra stráca na atmosfére a stáva sa z toho istým spôsobom rutinný third person shooter, naopak najlepšie okamihy keď postava kráča zle osvetlenou chodbou a čaká čo príde. V konečnom dôsledku ma hra bavila, a korigujem tým pádom svojich pôvodných 20% výrazne vyšším hodnotením. Jednotku to však v mojich očiach neprekonalo, práve kvôli častejšiemu pocitu rutinnej strielačky.

RIFT je ako hudobná výberovka kapely ktorá, ak ste už niečo strávili v tomto žánri, nič nemôže ponúknuť. Presne ako výberovka kapely, ktorú už poznáte a máte dokonale napočúvanú. Navyše toto je ten typ výberovky, na ktorej nie je žiaden remix, žiadna live-verzia a žiaden bonusový track. Čisto len holé skladby prekopírované z jedného disku na druhý.

Jednoducho táto hra neponúka nič čo by tu už nebolo. (Ospravedlňte tie anglikanizmi)Generický fantasy svet, quest driven progress, lineárne zóny, zašuflikované classy, battlegroundové PvP, grindovanie raidov a reputácii na konci + gearovačka, 1-2-3-1 combat, priblblý crafting, NUDA NUDA NUDA, všetko tu už bolo a určite ešte X-krát bude.

Jedine komu sa dá Rift doporučiť sú hráči, ktorí sú v tomto žánri novačikovia. Pre nich, rovnako ako CD výberovka, môže Rift poslúžiť ako solídna vstupná brana do lepšieho, špecializovanejšieho, komplexnejšieho a v konečnom dôsledku aj zábavnejšieho MMORPG. Za to tých 25%, ináč by to bolo na nulu.

Strach v Amnésií, založený na trikoch s kamerou a osvetlením, straty ovládania, náhodných ostrých zábleskov a zvukov monštier, je pre mňa bohužial príliš umelá forma strachu; ďaleko viac sa bojím vlastnej predstavivosti. Tá však v Amnesii dostávala minimálny priestor. Často krát bola cítiť prílišná nascriptovanosť jednotlivých udalostí kaziaca akékoľvek náznaky strachu. O nejakých puzzloch sa nedá moc hovoriť, keďže v hre viacmenej absentovali. Klobúk dole však za podarený engine a dobré ovládanie.

Descent to Undermountain je brilantná ukážka toho, až do akej miery je možné brať technickú stránku hry do úvahy pri výslednom hodnotení. Je zbytočné rozoberať čo len jediný bod zo samotnej hratelnosti. Jednoducho túto hru nebolo možné hrať súvislejšie ako 5 minúť. To sa ani nedá nazvať výrazom časté CTD, to si človek totiž predstaví niečo čo sa dá aspoň trochu hrať. Pre lepšiu predstavu uvediem takú bežnú hodinu hrania: startup, intro -> CTD, startup, intro -> CTD, startup, intro, menu -> CTD, startup, intro -> CTD, startup, intro, menu, load, otvorenie inventáru -> CTD, startup, intro -> CTD,...

DtU je jedna z mála hier, ktorá v mojich rukách skončila v podobe zlomeného CD a potrhaného manualu/krabice približne mesiac po vydaní.

Zo všetkých dieľov Mechwarrior série a hier založených na výbornej stolovej hre Battletech som sa rozhodol okomentovať práve MW IV: Mercenaries z toho dôvodu, že mi príde najlepší.

Najprv k negatívam, ktorých je pomerne dosť napriek mojmu vysokému hodnoteniu. Ovládanie s prihladnutím na to, že už v roku 2002 malo odkiaľ čerpať inšpiráciu, je stále príliž komplikované a nezaznamenalo žiaden pokrok od roku 95, v ktorom vyšiel MW 2. Natáčanie torza, zameriavanie jednotiek, menenie zbraní, atď má všetko vlastnú klávesovú skratku a jednoducho ovládať celého Mecha pomocou približne 30 kláves mi príde prehnané.

Ďalšia výhrada smeruje k primárnemu použitiu tzv. "clan" mechov, s ktorým je samotný Battletech omnoho menej spätý ako k tzv. "Inner Sphere" mechom. Táto tendencia je patrná už MW 3, a v tomto diely sa ešte väčši prehlbuje.

Ďalší krok späť od dvojky je, že ak si pamätáte tak v MW 2 mal každý objekt, ktorý sa dal zamerať vlastný popis pár vetami. Osobne som schválne len preklikával všetky ciele len aby som sa dočítal info o každom cieli. Znovu, táto vec zmizla už v trojke a z nejakého dôvodu nie je aj tu.

K výhodam, samotné hranie MW 4 a najmä MW 4: Merc je nesmierne zábavné a to predovšetkým kvôli variabilite jednotlivých misií a kvôli systému progresu v kampani (ktorý by sa dal dnes už nazvať old-school). Každý týždeň je vám umožnený výber z niekolkých misií, pričom každá má vlastnu odmenu, obtiažnosť a vlastné podmienky (napríklad na chladnej planeté dostanete bonus k sile chladičov, a pod.). Samotná obtiažnosť je velmi kolísavá, čo tiež považujem za výhodu, pretože si nikdy nemôžete byť istý, musíte byť stále v strehu a to umocňuje dojem a atmosféru v porovnaní s hrami ktoré majú konštantnú náročnosť, čo v mojom prípade vždy po čase vedie k nude.

K tomu samozrejme nemôže chýbať zjednodušený finančný model rozpočtu, nákladov, príjmov, ktorý vám umožňuje postupovať v kampani viacmenej vždy inak. Je tu veľké množstvo mechov, zbraní, výbavi a pilotov s ktorými sa dá obchodovať a potom všemožne spolu kombinovať.

Je mrzuté, že táto séria z nejakého dôvodu zanikla. Novo ohlásený Mechwarrior 5 sa vyrába, po deväť ročnej odmlke po štvorke, v réžii mimochodom tej istej firmy, ktorá už 14 rokov vývíja Duke Nuke Forever - čo teda neveští nič dobré. Je zrejmé, že MW 4: Mercenaries ešte nejaký ten rok, ak nie dekádu, zostane ako posledný zástupca hier zo sveta Battletech.

Zbožňujem western odkedy som prvý raz uvidel Leoneho Fistful of Dollars, a isometrickú grafiku dodnes považujem za nakrajšiu a najhratelnejšiu zo všetkých. Desperados má nestárnucu a nádhernú grafiku aj po 10 rokoch. Je tu všetko čo od westernu môže človek očakaváť: pekelná náročnosť s množstvom save-load situácii, ktoré sa dopredu nedajú vždy dokolane predvídať, rôznorodosť misií od klasických westernovských mestečiek, cez kaňony, pevností až po banditské kempy, popkornové Clintovské hlášky, hudbu jemne kopírujúcu Morriconeho a báječnú atmosféru.

Narozdiel od dvojky, ani jedna misia sa nedala riešiť systémom, že ostatných skryjem do domu a všetko dokončím len s Cooperom. Všetky postavy a všetky ich schopnosti sú v niečom špecifické a hodia sa na iný typ situácie. Aj niektoré ability, ktore sa mi na prvý pohľad javili ako zbytočné (napr. Kate a jej kartičky), oceníte v istých momentoch a dokážu zásadne ulahčiť postup.

Nebyť skoršieho Commandos, tak by som priradil Desperados do svojej súkromnej topky, takto bohužial to ostáva "iba" ako westernovský mód do Commandos, ktorý ma však nesmierne bavil.

Je len zopár hier, ktorých existencia robí tento svet horším akým v skutočnosti je. Postal patrí do tejto kategórie. Niekto dostatočne infantilný sa možno baví obscénnym vraždením spritov v izometrickej paráde (za to tých 5 percent), tí ostatní by však boli radšej keby hra ako Postal nikdy nevyšla. Na základe takých hier totiž vzniká ten úsmevný mýtus, že počítačové hry vyvolávajú agresivitu.

Adventúra ma musí chytiť buď svojou atmosférou, alebo svojím dejom. Hre Gray Matter sa bohužial nepodarilo ani jedno. Všetko je akési šedé, nezáživné presne ako tá hmota v názve. Na papieri to pritom vypadalo báječne: klavírová hudba, anglický vidiek, a podivné experimenty v podkroví viktoriánskeho domu. V konečnom dôsledku je však spracovanie sľubného námetu a najmä nezvládnutie atmosféry anglického vidieku pre mňa obrovským sklamaním.

Báječná adventúra, ktorá ma prikovala svojim dejom k počítaču rovnako ako Overclocked. Perfektne sa odkrývajúci byrokratický a vládou prísne kontrolovaný svet vzdialene pripomína časovo neurčitú, industriálnu víziu budúcnosti filmu Brazil od Terryho G.

Všetko podstatné v Moment of Silence sa deje v dialógoch, ktoré su pestré a výborne nadabované. Hudba, grafika na výbornú, čo však uberá percentá je technická stránka hry. To ako sa kamera prestriháva a scrolluje pri pohybe hlavnej postavy je pri najlepšom iritujúce. Fanušík žánru, ktorý nie je príliž vyberavý na technickú stránku hry (čo adventúristi zriedkakedy sú) by si Moment of Silence nemal nechať ujsť.

Ak by som mal jednotlivo bod po bode porovnávať Black Mirror 2 s jednotkou, tak by v každom smere excelovala dvojka - od grafiky, cez dabing (anglický), scénar, zvuk, atmosféru až po interface. Problém je ten, že Black Mirror 2 sa až príliž podobá na jednotku. Množstvo lokácii je totožných, množstvo scén je totožných. Okrem toho, dej naráža na klasický problem druhých dielov hier či filmov, ktoré pôvodne neplánovali mať žiadne pokračovanie. Je z toho až príliž cítiť istú umelosť, ktorá sa ťažko popisuje niekomu kto nehral jednotku. Tomu by som však Black Mirror 2 bez váhania odporučil.

Gothic 3 Collector Edition, môj najhorší pre-order mi pripomenul, narozdiel od Overclocked: History of Violence, čo je zlé na počítačových hrách.

Zle, horšie, najhoršie na počítačových hrách je 3 minutové čakanie na loading screen. To bolo treba absolvovať po každej smrti - aj pri smrti z dôsledku prepadnutia cez textúru, (časté) zaseknutia v stene (občasné), CTD (neustále), či nedajbože po boji na blízko s prasaťom (stopercentné). Prasa ako hlavný nemesis, to tu ešte nebolo. Vzdialene to pripomína Lord of the Rings Online s Moria raid bossom - ultra large turtle.

Ono, ani s ostatnými fíčurami (pre kristove rany kto toto poslovenčil) to nie je moc ružové. Grafika je fajn do 10 metrov, ale pri long-range view je všetko tak rozmazané, že by sa za to nemusel hanbiť ani Picasso. Rozhľad z veže je už len pre drsné povahy. Hudobný doprovod nie je ani zdaleka na takej úrovni aký by sa od orchestra očakával. Systém frakcií je zbytočný, každý quest pripomína onlinovku (zabi 10 hentoho, prines 10 tamtoho), všetky mestá sú o tom istom a pre lásku božiu v každom musí byť aréna. S lukom sa dá zabiť čokolvek pri štipke trpezlivosti s kitovaním, AI sa každú chvíľu zasekáva, chodí tam a späť, či ostane stáť vedľa vás bez toho, že by sa snažilo útočiť. Samozrejme až na prasa, ktoré vás sundá za dve sekundy.

Ja neviem, pobehovať po krajinke kým som nenatrafil na prasa, alebo sa neprepadol cez textúru, alebo nezasekol o peň, alebo nedostal CTD, alebo sa mi nezacyklil zvuk bolo celkom fajn. Chválim snahu vytvoriť velký otvorený svet, no ten zákerný lepréchaun v teame Piranha Bytes sabotoval všetko ostatné.

Edit po znovu dohratí v roku 2012: Komentár zobrazuje dobu počas vydania hry v 2006. Avšak po vydaní Community Patchu 1,74 a opravení takmer všetkých bugov a revampovaní súbojového systému by si hra zaslúžila hádam aj trojnásobok tohto hodnotenia.

Dopredu upozorňujem, že k Mass Effectu 2 na PC som od začiatku pristupoval ako k čistokrvnému FPS a nie RPG. Napriek tomu, Mass Effect 2 je len obyčajný plytký blockbuster. S prehľadom sa dá prirovnať k hociakej Michael Bayovke (Transformers, Armageddon). Prvú hodinku sa to dá prekúsať, a potom ostáva už len dúfať že to čoskoro skončí a v duchu si pri tom opakovať - nikdy viac! Podobne ako ráno po opici. Bohužial, obe predsavzatia vždy poruším.

Svet ME je samozrejme copy-pastnutý Star Wars. Ovládanie priamo z konzoly, zbrane sa nedajú nastaviť na shortcuty a treba sa spoliehať na mouse wheel. Všetky misie sú o prebehnutí z bodu A do bodu B, bez náznaku akejkoľvek komplikácie. Hackovanie sa deje cez priblbé puzzle, ktoré zvládne aj cvičená opica. Všetko je priehladné a neskutočne jednoduché. K tomu všetkému typická mouse akcelerácia, ktorá sa na PC nedá vypnuť. No des.

Celý design je klasický strojový, ľod s companionmi, ktorý vám podsúvajú svoje vlastné side príbehy, parciálne vždy po každej planéte - poznáme už od NWN. Žiadne prekvapenia sa nekonajú, nad ničím nie je treba rozmýšlať. Skenovanie planét hádam prekoná aj to autíčko z jednotky. Behať myškou po planéte so stlačeným pravým tlačítkom a byť pripravený stlačiť lavé keď vyskočí graf pri jednom z minerálov by opäť zvládla aj opica. Robiť to 5 minút je únavné, robiť to 10 hodín pre všetky planéty je masochizmus.

Svet hier sa dostal do mäsového štádia kedy sa rozpočtami vyrovnáva filmovému priemyslu. V tomto, Mass Effect 2 znesie prirovnanie k tým najhorším Michael Bay-blockbusterom. Vyhodené milióny na prezentáciu a marketing namiesto obsahu. Priemerný hráč je ako priemerný volič, a pri nich nemá zmysel apelovať na rozum. Stačí sympatický hrdina, zopár WAU momentov, hlas Martina Sheena a tucet zaplatených recenzií.

Dalšia porcia Disney Landu, tiež nazývaného Gamebryo Engine, teraz však od samozvaných developerov originálneho Falloutu. Ani jedno meno Fallout: New Vegas designéra totiž nefiguruje v originálnom Fallout 1 manuály. Bud niekto zlomyseľný ich tam naschvál nenominoval, alebo čo je pravdepodobnejšie celé je to vymyslená marketingová hra. Všetci čo vtedy už hrali počítačové hry predsa vedia, že originálni tvorcovia Falloutu odišli a založili Troika Games, a neskôr sa rozliezli všelikde, len nie do Obsidianu.

New Vegas má rovnako kur***ský interface ako Oblivion/F3, čiže ku každému menu je treba sa ***ať cez TAB, alebo F1/F2/F3 a preklikávať sa cez neinteraktívne taby. Nič poriadne nefunguje, nič nemá poriadny popis -- celé UI pripomína Dungeon Hack - kde jediný popis predmetu bola jeho váha, názov a ikonka.

Dialógy obsahujú tony idiotského a generického textu, ktorý nemá v drvivej väčšine nič s hlavnou dejovou linkou. Po pár hodinách počúvania "and we lived happily thereafter" som prešiel do "SOD OFF" módu, ignoroval postranné questy a proste sa hru snažil dohrať.

Vo F:NV je všetko je viazané na questy. Nemá cenu ísť do budovy, do ktorej vás nenavádza žiadna šípka, totiž nič okrem random spawnov tám nenájdete. Človek si myslel že horšie ako F3 to byť nemôže, no NV ma presvedčil o opaku.

Fallout 3 narozdiel od NV mal ďaleko lepšiu mapu, ponúkal racionálnejšie odmeny za exploration, krajšiu grafiku, menej bugov a nepreháňal to toľko s telenovelami. Po svojom druhom čisto masochistickom dohraní aj so všetkými DLC, opravujem hodnotenie zo 40% na 20%. Fallout: NV je jedno z najnudnejších a najzabugovanejších akčných RPG čo som hral od Alpha Protocol a jediná hrá ktorú som si Steamom nechal permanentne zmazať z účtu aj so všetkými DLC. Predpokladám, že toto prekoná najbližšie až South Park: The Stick of Truth.

Moje hodnotenie tejto hry kdesi na úrovni planckovej konštanty (6 * 10 na -34) vyjadruje neurčitosť polohy a hybnosti toho prekliateho elektrónu, ktorý sa pretuneloval voči jasným Newtonovým zákonom a napriek všetkým okolnostiam ma donútil vyskúšať Torchlight.

Roguelike ASCII hry ma zvykli nudiť už po pár minutách a Torchlight nie je výnimkou. Všetci asi tušia, že byť herným testerom je najhorší job na svete, popri baníkoch a IT špecialistoch v open office, a Torchlight nápadne pripomína alpha test balance systému. Stále dokola to isté a ešte si za to musíte aj zaplatiť. Uvidíme, možno Runic Games čoskoro vydá skutočný Torchlight, hned ako vyhodnotia všetky dáta, ktoré im pošle ich nenápadné DRM ukryté v inštalácii.

Úprimne, vydať datadisk v máji, a v auguste ohlásiť koniec všetkých serverov do konca roka bola tvrdá rana aj na Jeffreyho Andersona - ktorého po danom fiasku radšej premenovali na Jeffreyho Steefela, ktorý teraz úraduje v Lord of the Rings Online. Správy, typu Turbine fired Jeff Anderson and appointed Jeff Steefel slúžili len na zahmlievanie pred ich ex-subscribermi, ktorí nedostali jedinú kompenzáciu ani len prístup do bety do vtedy pripravovaného Dungeons and Dragons Online.

O hre, je treba uznať Turbíne nadčasovosť, paradoxne v hre s takýmto katastrofálnym koncom. AC2 bola prvá hra so skutočným solo-gameplayom, tisícmi questov, jednoduchým craftingom, battlegroundovým PvP atď. V podstate sa to zhoduje popisom k hre WoW. Narozdiel od WoW, AC 2 však nemal takmer žiadnu sprievodnú marketingovú kampaň, a v tej dobe už existujúci hráči to považovali za detskú blbovinu v porovnaní s ich hardcorovým Everquestom či Ultimou, a tak bol AC 2 odsúdený na zánik. K tomu samozrejme netreba zabúdať na množstvo bugov, padanie serverov a neschopný tým gamemasterov.

Jonathana Boatesa zrejme nie je treba predstavovať pre fanušíkov adventúr. Pre tých ostatných, je to autor vynikajúcich hororových nízko rozpočtových hier. Za všetky spomeniem len Darkfall sériu či Scratches.

Lost Crown je špecifická adventúra, pretože sa od Boatesovej predošlej tvorby líši v pohladu hlavnej osoby. Kdežto Darkfall, Scratches, Barrow Hill mali in-person pohlad na spôsob Mystu, Lost Crown je klasická third person point and click adventúra. Okrem toho, v porovnaní s jeho predošlými hrami, ktoré sa dali bez problémovo dohrať do 10 hodín, Lost Crown ponúka zábavu na najmenej 35-40 hodín.

Dej sa odohráva v opustenom malom prístavnom meste, ktoré je spracované po väčšinou bielo čiernymi fotografiami zo skutočného mesta kde sa narodil Boates. Do toho sú pridané efekty počasia, rôzne animácie, a reálne ambientné zvuky príboja, vetra atď. Je to netypické a velmi efektné, a ak prekusnete tú nie príliž podarenú animáciu hlavnej postavy, tak si atmosféru hry skutočne užijete.

Lost Crown je najambicióznejší projekt Jonathana Boatesa. Na adventúru má netypicky dlhú hraciu dobu, napriek tomu po 40 hodinách budete namiesto triumfálnej úľavy pocitovať smútok, že už to všetko končí.

100$ milionov vyhodených na túto komickú vykrádačku samú seba v trochu lepšom grafickom kabáte. Btnet poriadne ani nefunguje, kde su chat lobby, private rooms, možnosť hrať po LAN, kde sú kampane za ostatné strany? Napriek tomu, že som niekolko ročný hráč e-sports v SC, AoE, W3 a neskôr AoM, mi SC2 neostane dlho na harddisku a keď budem mať chuť na poriadne RTS tak turnaje v AoM sa stále konajú. Scéna je už aj tak mŕtva. SC2 jednoducho nemá šancu.

Okrem tých všetkých záporov s kampaňou, online systémom a LAN supportom, pri samotnom hraní SC2 som mal stále pocit, že hrám SC1, hru ktorá ma prestala baviť niekedy v polke roka 2000. Fajn, možno to tak niekomu vyhovuje, mne to však nevyhovuje a hru hodnotím 30%.

Zoetrope má perfektne zvládnutú atmosféru v oboch dieloch Darkness Within. Grafickým artistom sa podarilo vytvoriť interiéri opustených domov, ktoré sami o sebe pôsobia nesmierne pochmúrnym dojmom. Táto séria v podstate nemá konkurenciu vo svojom žánry, nenazval by som to hororom, napriek tomu, že celkom presne čerpá z Lovecraftovej tvorby.

Dej je zvládnutý dobre, to že sa recentanti sťažujú na dejové loose ends mi príde absolútne mimo. Zrejme nikto z nich Lovecrafta nečítal, ak áno, tak by vedeli, že každá jeho poviedka je jeden veľký loose end, t.j. Lovecraft nechával dej otvorený a v závere sa väčšinou až tak veľa neodhalilo - hlavní protagonosti väčšinou skončili v blázninci a zbytok sa neriešil. Podobne v DW aj v DW2, množstvo vecí je v istom zmysel neukončených, o tom tento žáner je.

Panebože vďaka bohu, ako píše užívateľ nadomnou, nemusíte v tejto hre utekať pred mutantami, toto nie je akcia. Vyčítať malú akčnosť adventúre, alebo dejové loose ends Lovecraftovi, je presne to čo väčšina z nejakého dôvodu urobila a tak je hra riadne podhodnotená na rôznych stránkach.

Jedna z tých hier, ktorá má omnoho horšiu povesť akou v skutočnosti je. Netvrdím, že nezaslúžene, release bol len pre drsné povahy. Teraz je však k dispozícii Collector's Edition za pár drobných, opatchované do najmenších detailov.

V konečnom dôsledku je však Dungeon Lords sklamaním po parádnom Wizards and Warriors od Bradyho, kedže zjedodušuje celý sýstem, a z náročného klasického dungeon RPG sa stalo dosť akčné a lineárne RPG. Napriek tomu, je to jednoduchá a celkom aj zábavná odreagovačka.

Jade Empire je ako tenis kde obaja hráči robia jednu dvojchybu za druhou a vy ani za boha neviete pochopiť čomu tí ludia okolo vás tlieskajú. Bioware nezvládol ani len základné princípy PC hry - ovládanie a interface, podobne ako spomínaní tenisoví hráči s ich podaním. Jednoducho talent v Bioware nie je a ani nikdy nebol. Ešte aj ten z Black Isle z čias Baldur's Gate odišiel do Troiky.

Konzoloidné ovládanie a s ním spojený stupídny interface, sú obvykle parametre hier od Bioware, tu to však naberá nový rozmer. Chápem, že hry na konzoly sa viac predávaju ako hry na PC a obetovať viac ako 100 man hours na kvalitný port im to za to nestojí. Rovnako pochopte mňa, že nemienim dať vyššie hodnotenie ďalšej neoriginálnej, konzoloidnej šablóne od Bioware len v inom prostredí ako to čo som dal.