Tak ako mnohých posledné týždne, aj mňa prinútil núdzový stav prejsť na home office a keďže som tým získal trochu viac voľného času ktorý by som inak trávil cestou do a z práce a behaním všade inde možne, hľadal som niečo na jeho menej zmysluplné vyplnenie. Voľba padla na starú hernú klasiku (najnovšie pecky nehrám kvôli tomu, že na to nemám dosť výkonný PC a ani nie som vlastníkom žiadnej konzoly) a prvou sa stala legenda na poli FPS Wolfenstein 3D. A keďže som chcel aby mi hra vydržala čo najdlhšie, tak som si dal výzvu - hrať na najvyššej obtiažnosti, prejsť všetky levely vrátane bonusových, s maximálnym možným skóre (100% kills, sectrets a treasure) a bez použitia jediného cheatu v hre.

Hodnotiť grafiku, ozvučenie a iné charakteristické prvky tej doby nemá príliš veľký zmysel, nakoľko oboje sú v súčasnosti niekde úplne inde. Pokúsim sa aspoň zhrnúť svoje herné zážitky v porovnaní s tým, ako som Wolfa hrával čoby malý chalan v 90-tych rokoch. Vtedy ešte nie veľmi zbehlý som to hrával na kombinácii šípky/WASD + Spacebar + Ctrl a ani nevedel, že existuje niečo také ako strafovanie alebo rýchly beh - preto som sa v hre ani príliš ďaleko nedostal, ak som nepoužil cheaty :-) to sa pri tejto výzve ukázalo ako kľúčové, pretože na najťažšej obtiažnosti nepriateľov rozhodne nie je málo a i jediný zásah zblízka od nich znamenal rýchlu redukciu životov. Lekárničiek (ak nerátam tie v secretoch) síce bolo v leveloch práve tak akurát, ale niekedy nie príliš šťastne rozmiestnené, hlavne keď vás od nich delila pasáž s nie práve malým počtom neprateľov a vy ste neoplývali zrovna vysokým zdravím ani počtom nábojov :-)

U zbraní sa musím na chvíľu zastaviť - aj keď rotačný guľomet je bezpochyby najlepšia zbraň v hre, kvôli svojej kadencii je to veľký žrút munície ktorý sa mi nevyplatil na malé počty nepriateľov, pretože strieľať v krátkych prerušovaných dávkach tak, aby ste rýchlo zlikvidovali nepriateľa a on medzitým nezlikvidoval vás bol kumšt. Preto som väčšinu hry odohral so samopalom. Bežných vojakov v priemere dával na 1-2 zásahy, psov (aj keď ich veľa v hre nebolo) detto, dôstojníkov tak na 3-4. SS-áci boli o niečo tuhší, potrebovali tak 5-7 zásahov podľa situácie, ale vďaka tomu že z nepriateľov vždy padala munícia (zakaždým 4 náboje), tak môj muničný deficit pred a po potýčke s nepriateľom bol buď nulový alebo len veľmi veľmi mierny, čo by pri použití rotačáku bolo veľmi problematické - preto som si ho nechával na bossov a veľké skupiny nepriateľov, ktoré nešlo odstrániť postupne jeden po druhom.

Keďže som sa snažil vypátrať naozaj všetko a bez použitia cheatov, neraz som strávil v niektorých leveloch 30 minút aj dlhšie, než som našiel posledný secret alebo kúsok pokladu. V tomto ohľade mi veľmi chýbala možnosť in-game mapy daného levelu, ktorá by hru určite sprehľadnila. S vyzabíjaním nepriateľov na 100% nebol až na výnimočné prípady žiaden problém :-) Napr. E2L8, kde pri hlbšom prieskume jedného secretu mi došlo, že sa jedná o nejaké sofistikované bludisko...v tomto leveli som si pomohol mapkou na webe, lebo sa to inak nedalo. Ako jeden z mála levelov som ho nedal na úplných 100% o.i. aj okrem toho že som si v úzkych chodbičkách netrúfol na dvojitého Hansa z E1 :-). Ďalšie asi 2 levely som nedal úplne na 100% kvôli bugu, ktorý zostal v originálnej tj. nesourceportovanej verzii hry dodnes (hral som klasickú DOS verziu emulovanú cez DOSBox), ale o tom neskôr. Celkovo si myslím, že za moje skóre na konci hry sa nemusím hanbiť.

Tajné/bonusové levely sú kapitola sama o sebe. V kompletnej hre je ich celkom šesť a každý je svojím spôsobom unikát - v dobrom i zlom slova zmysle. Zatiaľ čo bonusy z E1 a E2 sa od "klasických" levelov až tak príliš nelíšili, tajňák tretej epizódy človeka vyvedie zo stereotypu - bludisko á la Pac-man aj s preň príznačnou hudbou i štvoricou duchov, ktorých nemožno zabiť a pri dotyku rapídne redukujú životy. Do toho samozrejme bežní nepriatelia, ktorých je síce len pár, ale na pohode človeku nepridajú. Ani to však nemalo na tajňák E4, ktorý bol nadlho mojou nočnou morou - štvoruholníkové bludisko bez dverí, s poprepájanými chodbami kde je nemožné byť dobre krytý, prakticky bez lekárničiek, a do toho (podľa webu) 75 oficírov, ktorí sa po prvom výstrele všetci pustia vašim smerom. Ten level som dal asi na 40. pokus ale bolo to o nervy aj napriek ďalšiemu bugu (viď nižšie). Je možné ho dokončiť rýchlo s tým, že tam človek nechá takmer všetko, ale touto cestou som ísť nechcel...Tajný level E5 bol znova pohodová, viac-menej koridorová záležitosť. Posledný tajný level z E6 sa niesol v duchu celej epizódy - nič hráčovi nedá zadarmo. Ale tú úchyláreň v podobe trojitého Hansa Grosseho si vývojári mohli odpustiť.

Spomenul som dva bugy, s ktorými som sa počas hrania stretol. Tým prvým bol fakt, že v leveloch, kde bolo veľké množstvo zabitých nepriateľov na malej ploche, napr. v úzkej chodbe alebo veľmi malej miestnosti, sa v týchto miestach stávalo, že novopríchodzích nepriateľov engine nevykreslil. Aj keď boli stále živí a strieľali po mne, stali sa pre mňa neviditeľní a jediná možnosť ako ich zabiť bolo strieľať okolo seba naslepo. Veľakrát ma však vďaka tomu dokázali poslať pod kytičky (viď poznámka o tajnom leveli v E4). Druhým bolo nepríjemné zistenie, že niektoré steny za ktorými boli ukryté secrety sa pri ich aktivovaní odsunuli až príliš ďaleko, čím niekedy buď úplne zablokovali jedinú prístupovú cestu k danému secretu či secretom (napr. E6L2), alebo "prikryli" kúsok z pokladu ktorý sa následne nedal získať. Účinnú fintu ako sa s týmto bugom vysporiadať mi nakoniec poradil jeden chlapík zo Steamu (za čo som mu vďačný). Jediná vec, ktorá ma mrzí, že som riešenie tohto problému nehľadal skôr, ale až počas hrania poslednej epizódy...

Na záver len toľko, že som si túto nostalgickú jazdu priekopníckou legendou na poli FPS užil a aj keď to vyzerá, že núdzový stav sa pomaly ale iste chýli ku svojmu koncu, aspoň viem akou cestou sa uberať, keď náhodou príde ďalší :-D

Túto hru som sa rozhodol rozohrať len tak z nudy, pretože som sa potreboval odreagovať nejakou vizuálne peknou a pritom hardwarovo nenáročnou adventúrou s pokojnou atmosférou (žiadne ľakačky) a relatívne nenáročným gameplayom. Inšpirovať som sa pritom nechal samotnou Databázou Her, kde som si v zozname navolil požadované parametre. Séria Life is Strange by celá vydala na príliš dlho, Detroit: Become Human by zas môj 5-ročný MSI notebook nerozchodil a Little Big Adventure 2 mi pripadala až príliš oldschool (aj keď nepopieram, že ma zaujala a možno jedného dňa skúsim aj ju). Tak som sa teda rozhodol pre Brothers: A Tale of Two Sons. Čosi málo som o tej hre vedel už predtým vrátane toho, že staršia z hlavných postáv príde o život. Vedel som teda, že táto udalosť v hre nastane, avšak nie kedy ani za akých okolností k tomu dôjde - a to bolo mojou motiváciou aby som si ju zahral. Trochu blbý pocit, keď sa vedome blížite v ústrety nevyhnuteľnému, no zvedavosť mi nedovolila aby som sa k tejto hre obrátil chrbtom.

O príbehu, atmosfére a grafike hry toho bolo dosť popísané v ostatných komentároch a nerád by som opakoval to isté, preto vypichnem tie veci a detaily, ktoré ma osobne v hre najviac zaujali. Jednou z prvých vecí ktorá sa mi vryla do pamäte bola hudba - melódia a celková inšpirácia studenými severskými krajmi mi silne pripomenuli Jeremyho Soula a Inona Zura a ich soundtracky z hernej série Icewind Dale. Pre mňa blaho. Čo sa týka ovládania, chvíľu som si musel zvykať na obojručnú kontrolu oboch postáv naraz a koordináciu ich pohybov pri úkonoch ako prenášanie väčších predmetov, šplhanie po previsoch kde jeden druhého istil lanom či jazda na divokých kozách. Niekedy som z toho pociťoval kŕče v prstoch, hlavne v momentoch kde bolo nutné klávesy dlhšiu dobu držať a nepustiť. Naposledy som si takto klávesovo vyťažený pripadal pri hraní leteckého simulátora Crimson Skies :-).

Aj keď sa v prípade Brothers: A Tale of Two Sons jedná o koridorovú záležitosť a prakticky je nemožné zablúdiť alebo sa zaseknúť v postupe, hra je celkom dosť prestúpená rôznymi NPC a predmetmi, s ktorými môžu bratia pomocou stlačenia akčného tlačítka interagovať, či už jednotlivo alebo súčasne. Aj keď je väčšina z nich nepovinná, práve tieto nepovinné interakcie poskytnú obraz o oboch hlavných postavách, čo majú ako bratia spoločné a zároveň v čom sú si odlišní: zatiaľ čo mladší Naiee si až tak veľmi neuvedomuje vážnosť situácie a jeho interakcie sú väčšinou nevinného, detinského, prípadne roztopašného charakteru, starší Naia je ten, ktorého prístup je viac priamy, seriózny a dospelý, keďže nesie hlavné bremeno zodpovednosti za splnenie hlavnej úlohy a síce nájsť Vodu Života pre ich umierajúceho otca, a jednak aj za mladšieho Naieeho (hlavne keď treba prekonať hlbokú vodu). Príkladom môže byť napr. mladá žena, ktorá pred svojím domom zametá metlou dvor: zatiaľ čo Naia sa ochotne chopí metly a odbremení dámu od roboty, Naiee sa s ňou pokúša balansovať a má z toho zábavku :-) Príkladom spoločnej interakcie sú napr. lavičky, kde si obaja sadnú a len tak sa kochajú sa pohľadom na hernú oblasť. Navyše je to skvelý spôsob, ako si hernú dobu o niečo málo predĺžiť a pritom aj získať nejaký ten achievement - tých je v hre celkom 12 a až na jeden som všetky splnil na prvú dobrú. Jednu vec si však autori podľa mňa mohli odpustiť, a to malý fór v podobe fetišistickej úchylky u oboch bratov, ktorí v časti kde sa predierate údolím plným mŕtvych obrov, nemajú stud či odpor pričuchnúť si k ich smradľavým mŕtvolným nohám :-| .

Posledná vec, ktorej by som sa chcel v tomto komentári venovať, sú reálne scény zo života v rámci hry. Niektoré sú láskavé a dojímavé (párik trollov, mama-korytnačka a jej deťúrence), iné zasa tragické a smutné (záchrana obesenca, smrť raneného gryfa) a neustále pripomínajú obom bratom, že život jedného dňa skončí a smrť je jeho neoddeliteľnou súčasťou. S tým samozrejme súvisí veľakrát spomínaný náhly a nečakaný zvrat v hre, čo sa však nezaobíde bez gigantického spoileru. Ako sa hovorí: kam čert nemôže, nastrčí ženu. Mladé dievča vyslobodené bratmi z pazúrov smrti spred obetného oltára, ktoré im krátko nato pomôže pri úniku pred neviditeľným obrom. Krásou a naoko vekovou podobnosťou očarí Naiu tak, že zrazu sa hľadanie lieku pre otca stáva druhoradou záležitosťou. Malý Naiee však tuší, že niečo nie je v poriadku a dáva to najavo, avšak starší brat ho neberie vážne. Šok však nastane v momente, keď ich dievčina oboch vláka do svojho brlohu a zmení sa na stvorenie nepodobné pavúčej bohyni Llolth zo sveta Forgotten Realms, len jej akurát chýbajú verní uctievači...bratia sa však nevzdávajú a postupne kúsok po kúsku (alebo končatinu po končatine) získavajú nad pavúčou príšerou prevahu, avšak tá s vypätím posledných síl zasadí smrteľný úder staršiemu z bratov. Nádej v podobe stromu s Vodou Života je na dosah ruky a Naiee sa urýchlene vydáva sám do jeho koruny, aby ju získal a dal z nej napiť umierajúcemu bratovi. Bohužiaľ je neskoro - Voda Života síce dokáže smrť oddialiť, no nedokáže nad ňou zvíťaziť. Zvyšná pasáž hry je pre mladšieho z bratov prebudením do reality, kde musí chctiac-nechtiac sám prekonať smútok nad stratou brata, doprať mu dôstojný odpočinok, čeliť vlastnému strachu z hlbokej vody a skrz vnútornú silu aj napriek svojmu mladému veku celkovo dospieť v muža. Dojímavý záver, kde Naiee spolu s uzdraveným otcom trúchli nad pomníkmi svojej matky a brata je jedným z najsilnejších emotívnych vrcholov, ktoré som pri hraní počítačovej hry zažil.

Na záver musím konštatovať, že Brothers: A Tale of Two Sons síce nie je ani prvá a určite ani posledná dojímavá adventúra ktorú som kedy hral, no rozhodne bude jednou z tých, ktorá mi utkvie v pamäti na dlhú dobu a to paradoxne napriek tomu, že to bola krátka záležitosť (podľa Streamu som odohral 4 hodiny čistého času). Je toho naozaj málo, čo by sa dalo tejto hre vytknúť - snáď až na dva momenty, keď pri ukončení hry a následnom nahraní poslednej pozície sa mi postavy zasekli do neviditeľnej steny ktorá tam nemala byť a bol som nútený načítať odznova celú kapitolu, v ktorej tento problém nastal. Celkovo sa však jedná o herný počin, ktorého kúpu ani čas investovaný do jeho hrania neľutujem.

Konečne nadišla tá chvíľa, konečne nadišiel ten čas - odhodlal som sa napísať komentár ku Wing Commander III: Heart of the Tiger :D . Zahrať si túto hru bolo mojím cieľom už od okamihu, keď som sa po prvý raz ponoril do víru hernej série Wing Commander, čo bolo pred dvoma rokmi. S hlavou v oblakoch a zblbnutý z gameplay videí na Youtube som prednedávnom spúšťal exáč k tejto pecke (no, vlastne to bol DOSBox emulátor - hral som verziu z GOG) a čakal, kým prvýkrát nasadnem do kokpitu a pôjdem si to znova vo vesmíre rozdať s prerastenými mačičkami :D .

Ako som už avizoval pri mojom poslednom vylievaní duše a herných dojmov, vytriezvenie z dojmu epickosti prišlo u WC 3 veľmi rýchlo, ale začnem aspekty hry hodnotiť chronologicky tak, ako mi ich hra sama predkladala. Začnem teda príbehom. Hraný interaktívny film so živými hercami vnímam ako veľké plus. Kvalita obrazu na dnešné pomery nie je bohvieako úžasná, ale v roku 1994 si aj Američania mohli nechať o filmoch v DVD kvalite len zdať. Úsmevné je, že niektoré súčasné videá na YouTube sú nahraté v diametrálne horšej kvalite :D . Ako to už u WC titulov býva, príbeh je aj v tomto dieli silný a prepracovaný, nechýba napätie, romantika ani zvraty, častokrát spôsobené hráčovým zásahom a voľbou vhodnej/nevhodnej odpovede. Mark Hamill ako plukovník Christopher Blair (konečne má ten hrdina meno!) naozaj budí dojem ostrieľaného vojnového veterána oproti relatívne mladému kolektívu wingmanov na TCS Victory. Malcolm McDowell ako admirál Tolwyn tiež u mňa budil rešpekt ako rozhodný a neústupčivý veliteľ, ktorý vám nedá nič zadarmo. Vďaka jeho hereckému výkonu dokonca niekoľko tisíc fanúšikov spísalo petíciu, aby bol do tejto roly obsadený aj v pripravovanom filme. Chvalabohu, že to musel kvôli iným povinnostiam odmietnuť. Filmové spracovanie, ktoré nakoniec uzrelo svetlo sveta v roku 1999, síce zachováva hlavný motív vojny ľudí s Kilrathiami, ale celkové univerzum, príbeh a postavy sa príliš odkláňajú od pôvodnej predlohy. Vyvrcholenie príbehu, či už v prípade porážky alebo víťazného konca je podľa môjho skromného názoru zvládnuté skvelo a rozhodne odporúčam pozrieť si všetky ponúkané príbehové zakončenia.

Predtým, než som WC 3 rozohral, som si samozrejme prečítal predošlé dva komentáre, no negatíva spomínané v nich som bral na ľahkú váhu, najmä martinelkovu kritiku ovládania hry pomocou komba klávesnica+myš. "A čo, však martinelk sa na problémy s ovládaním u starších dielov WC sťažoval tiež, a nakoniec to nikdy nebolo také hrozné," myslel som si. To som však netušil, aká hrozná chyba to bola - pocítil som to hneď v prvej misii. Spomínaná citlivosť ovládania bol pre mňa ten NAJMENŠÍ problém zo všetkých (teda aspoň čo sa týka súbojov vo vesmíre). Ale koho kurva napadlo naprogramovať forsáž (afterburner) na PTM? A ešte ho treba aktivovať dvojklikom, pričom ak ho chcem mať neustále aktivovaný, musím PTM stále držať, avšak počas toho nemôžem ani strieľať z palubných zbraní, ani manévrovať s loďou?? Maximálne viem len rolovať okolo pozdĺžnej osi??? Ak by niekto namietal, prečo nepoužijem na ovládanie afterburnera a ostatných prvkov klávesnicu, tak vedzte, že sa to nedá - alternatívne klávesové prvky fungujú iba vtedy, keď je ovládanie hry nastavené na klávesnicu, ale nie na klávesnicu+myš! Skúsil som to iba s klávesnicou, avšak rýchlosť manévrovania je neporovnateľne horšia, než s myšou. Jediné plus oproti predošlým dielom je to, že pri náhodnom stlačení Caps Locku už nenastáva blokovanie ovládania, čo sa pri predošlých WC tituloch stávalo dosť často, keďže afterburner bol konfigurovaný na klávese Tab. Po prvý raz v živote som ľutoval, že nie som vlastníkom ani toho najobyčajnejšieho joysticku. Neviem, na čom pri konfigurácii ovládania v 94tom v Origin Systems fičali, no zrejme to bol veľmi kvalitný matroš =/ .

Druhým prekvapením pre mňa bol nesúlad v obtiažnosti. Jak Wolf, tak martinelk, ostrieľaní a zocelení predošlými dielmi ságy, rozohrali hru na defaultnom stupni Ace. Ja som sa však rozhodol zaexperimentovať a zvolil som obtiažnosť o jeden stupeň vyššiu - Hard. Prvá misia v pohode...druhá misia v pohode...tretia misia v pohode...sakra, tí Kilrathiovia bojujú ako malé deti...štvrtá misia v pohode...skok do ďalšieho systému...tu už som začínal mať podozrenie, že nie je všetko tak, ako má byť. Podozrejnie sa naplnilo v momente, keď som išiel do simulátora na duel s Flashom. Z gameplayov viem, že za normálnych okolností tento súboj trvá aj niekoľko minút. Ja som však bol s Flashom hotový za necelú minútu. Začínam teda hľadať na internete...prídem na GameFAQS a čo nečítam - na Hard je v porovnaní s Ace inteligencia nepriateľov o niečo slabšia, plus nepriatelia v oveľa menšej miere používajú afterburner a rakety, čo ju de facto robí ľahšou! Schválne, kto z vás by niečo také čakal? Našťastie, po prepnutí obtiažnosti na Ace sa konečne nepriatelia "pochlapili" a hneď to bol Wing Commander ako má byť (od experimentu s ešte vyššou obtiažnosťou som upustil). Na začiatku mix ľahších aj ťažších misií, od druhej polovice hry skôr prevažovali tie ťažšie a neraz mi pri niektorých misiách dali Kilrathiovia zabrať (námatkou spomeniem napr. záchranu wingmana Flint, vyčistenie systému pre test ultrazbrane Behemoth a obrana TCS Victory po zničení Behemotha).

Čo sa týka grafickej a technickej stránky, RealSpace 3D engine predstavený už v spin-off titule Wing Commander: Armada posunul hru do úplne inej dimenzie ako predošlé WC tituly aj napriek tomu, že v ranej fáze 3D enginov boli modely dosť hranaté. Najviac je to vidieť na lodiach - kilrathijské asymetrické modely s prapodivnými výčnelkami vyzerajú veľmi zvláštne, v niektorých prípadoch podľa mňa až bizarne (Strakha, Sorthak, Bhantkara Carrier, Hvar'kann Dreadnought), zatiaľ čo u konfederačných modelov bolo vsadené na súmernosť a inšpiráciu z predošlých dielov ságy. Najviac som si obľúbil stroje, v ktorých som strávil v hre najviac času - ľahký a obratný Arrow a takmer dokonalý Excalibur. Za celú hernú dobu mi hra spadla asi dvakrát, čo by mi normálne nestálo za zmienku, len keby sa to nebolo bývalo stalo počas pristávacej sekvencie po úspešnom splnení misie :D

Ak to mám zhrnúť, WC 3 z veľkej časti splnil to, čo som od neho očakával, avšak nemôžem prehliadnuť veľký nedostatok v podobe - mierne povedané - nedomysleného ovládania, ktorý sa nakoniec odzrkadlil na mojom hodnotení. Podľa mňa si ho však tá hra vôbec nezaslúži. Ak by sa našlo zopár správnych ľudí na správnom mieste, vedeli by tento neduh v podobe ovládania relatívne ľahko odstrániť, avšak obávam sa, že neexistuje a v dohľadnej dobe ani nebude existovať motivácia, ktorá by ich k tomuto kroku viedla, čo je obrovská škoda.

Tento komentár sa mi píše dosť ťažko...hlavným problémom je, že nie je veľmi o čom písať :D Druhý z datadiskov ku WC 2 ma síce potešil dvoma desiatkami nových misií, ale pripadalo mi, že ich obtiažnosť oproti SO1 bola znížená až príliš. Rozdiel je podľa môjho názoru ešte väčší než rozdiel medzi datadiskami ku Wing Commander. Ale príbeh ako taký stál za to a cítil som veľké uspokojenie, keď som Jazza nakoniec definitívne porazil.

Celý datadisk som dohral približne za 7-8 hodín čistého času a až na nejaké 2-3 misie som nezaznamenal žiadny vážnejší problém, kvôli ktorému by som ich nedokončil. Zrejme za to môže tvrdý tréning na predošlých WC tituloch :D Nový stíhač Morningstar má svoje čaro a hlavne nukleárna strela Mace, aj keď jej efektívne použitie vyžaduje trochu cviku a zopár reštartovaných misií, aby si to človek dostatočne natrénoval. Zlý odhad vzdialenosti dokáže nepríjemne zabolieť. V lepšom prípade vám odídu len štíty, ktoré sa však časom dobijú, v horšom prípade to schytá aj pancier + nejaké podsystémy a v tom najhoršom prípade sa premeníte na hromadu vesmírneho šrotu :D Návrat starého známeho pilota-kolegu Todda "Maniaca" Marshalla na moje prekvapenie nebol až taký údesný, ako som sa spočiatku obával. V kokpite je to síce stále blázon, ktorý naplno ignoruje vaše príkazy bez ohľadu na poškodenie vlastného stroja, ale o to viac je schopný v súbojoch jeden na jedného. Najviac ma však pobavil jeho výzor, ale ťažko sa to popisuje - to proste treba vidieť :D

Pravdu povediac, Special Operations 2 pre mňa predstavovala iba krátku momentku na odreagovanie pred samotným vyvrcholením kilrathijskej vojny v treťom dieli, na ktorý som sa od začiatku tešil ako malé decko. Vytriezvenie však prišlo príliš rýchlo...ale o tom bude ďalší komentár.

Tak dlho som čakal, kedy budem môcť napísať komentár k tomuto datadisku...rozohral som ho prakticky hneď po dohraní Wing Commander II: Vengeance of the Kilrathi a krátil som si tak večerné chvíle na zahraničnej stáži :D. Bohužiaľ, ako v prípade môjho hrania hier zo série Wing Commander býva pomaly pravidlom, som sa po raketovom začiatku dostal ku kritickej misii, ktorú som dlhú dobu nevedel prekonať...ale pekne po poriadku.

Ako sme zvyknutí z datadiskov k prvému dielu, aj Special Operations 1 sa nesie v lineárnom duchu. Rozdiel je v tom, že pre úspešný postup hrou už nie je nutné úspešne splniť všetky misie. V každom systéme sú jedna-dve misie, ktoré obsahujú kľúčový cieľ nutný na ďalší postup v hre, pričom úspešnosť ostatných misií je irelevantná. Ak sa vám to aj napriek tomu nepodarí, hra vám v každom sektore ponúkne "druhú šancu" v podobe misie, ktorú musíte bezpodmienečne splniť, v opačnom prípade --> BAD ENDING. Celkovo sú misie o niečo náročnejšie než v pôvodnej hre, osobne by som ich (s výnimkou posledného sektora) prirovnal k misiám vo Wing Commander: The Secret Missions 2: Crusade.

Rozšírenie leteckého arzenálu o bombardér Crossbow som uvítal, aj keď osobne mám radšej Broadsword. Problémom je však nový ťažký stíhač na strane nepriateľa - Kilrathiovia si naozaj dali záležať a Gothri sa s najväčšou pravdepodobnosťou stane vašou novou nočnou morou. Silne vyzbrojený a obratný, navyše (podobne ako Jalkehi) so zadnou vežičkou, ktorá dokáže narobiť riadnu paseku s vašou loďou, pokiaľ si nedáte pozor. Počas datadisku ho stretnete len párkrát, ale verte mi, ak poviem, že každé z týchto stretnutí bude pre vás pamätné :D. Zaujímavým spestrením sú vesmírne súboje s pirátmi, ktoré lietajú na konfederačných strojoch. Ak vás už omrzeli kilrathijské stíhačky, môžete si vyskúšať, ako by ste obstáli proti nepriateľovi, ktorý je rovnako vyzbrojený ako vy.

Dostávame sa k jadru problému, a síce môj bod zlomu. Počas celého datadisku nie sú misie príliš náročné, ale v poslednej časti hry (druhá návšteva sektora Ghorah Khar) obtiažnosť neúmerne stúpne. Bojoval som s tým statočne, avšak posledná misia ma dostala na úplné dno mojich možností a misia "druhá šanca" je IMO ešte ťažšia, pretože čelíte veľkej presile Gothriov. Hru som vtedy pred rokom nechal ležať ladom, pretože som začínal mať stavy ako pri hraní Wing Commander: The Secret Missions a navyše mi na ňu neostával čas. Pred nedávnom som sa rozhodol, že ju predsalen skúsim pokoriť, no netrvalo dlho a s nervami som bol opäť zrelý na liečebňu :D. Nakoniec so musel priznať porážku a pomôcť si cheatom na automatické zničenie cieľa.

Ak to zhrniem, tak Special Operations 1 je vcelku slušné rozšírenie základnej hry, ktoré až na pár momentov poteší každého nadšenca nostalgických hier zo začiatku 90. rokov a najmä skalných fanúšikov série Wing Commander.

P.S. pre užívateľa Wolf: ak sa to niekedy rozhodneš rozohrať a prejdeš poslednú misiu bez cheatu, tak na revanš máš tiež u mňa pivo ;)

V portfóliu mnou odohraných adventúr majú českí vývojári dominantné zastúpenie - či už ide o herné série ako Polda a Horké Léto, alebo single projekty typu Ve Stínu Havrana či Machinarium. Preto som rovnako ako väčšina ľudí ostal zaskočený oznamom o vývoji ďalšieho pokračovania dobrodružstiev vidieckeho policajta/detektíva Pankráca. Po rozporuplnom prechode do 3D u Poldu 4 a nepríliš úspešnom Poldovi 5 som nedúfal, že dôjde k pokusu o vzkriesenie zašlej slávy, navyše ak od vydania piateho dielu ubehlo 9 rokov. Opak bol ale pravdou a začiatkom decembra 2014 uzrel svetlo sveta Polda 6. Prvé ohlasy na hru nenechali na seba dlho čakať, avšak reakcie boli trochu rozporuplné, pričom kritike sa okrem hry samotnej nevyhla ani absencia digitálnej distribúcie a v neoficiálnych kruhoch dokonca aj na české herné pomery silná protipirátska ochrana. Čerešničkou na torte pre mňa osobne bol jeden chlapík, ktorý sa na viacerých weboch snažil (a podľa mojich informácii ešte stále snaží) na originálkach Poldy 6 zarobiť, ale pritom úplne zabudol na to, ako fungujú trhové princípy. A keď ešte poviem, že hra sa mi dostala do rúk iba deň predtým, než vznikol tento komentár napísaný bezprostredne po jej dohraní, tak zrejme tí z Vás, ktorí uvažovali nad jej kúpou si to práve definitívne rozmysleli :D. Ale čo vlastne Polda 6 ponúka?

Návrat ku 2D grafike kvitujem ako veľké plus. Na prvý pohľad hra pôsobí starým dobrým dojmom Poldy spred roku 2002. Experiment s troma dimenziami známy u Poldy 4 a 5 nebol podľa mňa šťastným krokom, leda že by bola urobená inak...ale čo sa stalo, stalo sa. Ručne kreslená grafika v Poldovi 6 na mňa urobila dobrý dojem, rovnako ako použitá farebná paleta. Ani by ma nenapadlo, že tak pestré farby budú Poldovi pasovať tak dobre! Pohyby a animácie postáv sú zvládnuté vcelku obstojne, aj keď mi občas u hlavného hrdinu Pankráca vadila nadmerná gestikulácia. Gameplay je vcelku plynulý, animácie v hre síce pôsobia trhane, ale nie je to nič, na čo by si človek nemohol zvyknúť.

Zápletka príbehu je taká typicky "poldovská" - originálny a pritom vo svojej podstate na hlavu padnutý existenčný problém prvého sveta, a síce zmiznutie jediného exempláru zoznamu víťazov cien Filmovej akadémie Oscar, pričom jediný človek na celej planéte, kto môže zabrániť úplnej katastrofe, je náš hlavný hrdina Pankrác. Človek by si myslel, že takýto scenár nemôže ponúknuť nič, čo by stálo za pozornosť. Napriek tomu, že príbeh je v porovnaní s ostatnými dielmi série lineárnejší a od istej časti hry predvídateľný, bavil som sa až do konca. Neoddeliteľnou súčasťou Poldu je humor, ktorý nechýba ani v tomto dieli. Keďže sa všetko točí okolo zmiznutého zoznamu víťazov Oscarov, je jasné, koho si autori hry najviac vzali na mušku tentokrát. O vtipné filmové a seriálové odkazy rozhodne nie je núdza, a to nielen u postáv, ale aj u herných oblastí (filmové štúdiá v Hollywoode). Príjemným prekvapením môže byť nečakané stretnutie s menej známou celebritou (českým trekkies určite zaplesá srdce pri pohľade na Sedmou z devítí zo seriálu Star Trek: Voyager). Humor svojim štýlom naväzuje na predošlé diely série - slovné hračky, brepty, dvojzmysly, občasný sarkazmus a ojedinele aj nejaké to vulgárne slovíčko.

Najväčším kameňom úrazu, ktorým podľa mňa Polda po deväťročnej odmlke utrpel najviac, je obtiažnosť. Ja osobne adventúry považujem za hry, ktoré vyžadujú po hráčovi, aby okrem bezduchého klikania myšou bol nútený zapojiť mozgové závity a oprášiť postupy (ne)logického myslenia, aby úspešne hru zdolal. To čo som zažil pri hraní Poldy 6, ma však nepríjemne zaskočilo. Napriek tomu, že som sa snažil hru natiahnuť ako sa len dalo (žiadne dvojkliky pre rýchly presun, žiadne preskakovanie animácií a rozhovorov, žiadne zvýraznenie aktívnych predmetov), som ju nakoniec dohral za nejakých 8-9 hodín čistého času a to som ani raz nepotreboval pozrieť do návodu, či zhliadnuť walkthrough video, čo pri starších dieloch bola nemysliteľná vec - dohrať Poldu na prvý šup bez čo i len jedného nahliadnutia do návodu sa rovnalo dosiahnutiu nirvány :D. Skladanie a kombinovanie predmetov sa už nedeje v inventári, ale priamo v hre použitím napr. ponku alebo tak, že ich Pankrác proste niekam položí a vy už len pridávaním predmetov dotvoríte výsledný produkt. Navyše, až na pár výnimiek sa skoro všetky predmety, ktoré nájdete v danej oblasti, v danej oblasti aj použijú/spotrebujú, čo má dva vážne dôsledky na obtiažnosť:

1. Rapídne klesá variabilita čo, kde a kedy použiť.
2. Odpadá voľný presun medzi oblasťami - dokiaľ v jednej oblasti nesplníte všetko čo nevyhnutne musíte, nedostanete sa do ďalšej oblasti.

Oba nesmiernou váhou prispievajú k miestami až veľmi nízkej obtiažnosti, čo vnímam ako zneúctenie hernej série Polda. Za celú hru som mal len 2-3 dlhšie záseky, aj to len ako dôsledok toho, k čomu som sa zaviazal za účelom predĺženia hernej doby. Minihry alebo logické rébusy sa taktiež nekonajú. Jediné pozitívum, ktoré by som v rámci obtiažnosti vyzdvihol, je to, že autori implementovali aj možnosť zdanlivého riešenia problému viacerými možnými spôsobmi, ale pri bližšom preskúmaní okolností človek dospeje práve k tomu jednému správnemu (napr. máte starú truhlicu s visiacim zámkom a v inventári možnosť použiť buď šperhák, laserovú zbraň alebo rýľ. Pri použití šperháku zistíte, že zámok má číselný kód a je teda nepoužiteľný, laserom síce odstrelíte zámok ale môžete pritom poškodiť aj truhlicu, takže jediná cesta je uraziť zámok rýľom). Bohužiaľ, na celkovej obtiažnosti to mnoho nepridá.

Skvelou stránkou hry je dabing - veterán Luděk Sobota sa v hlavnej úlohe opäť blysol, pričom mu zdarne sekundoval kolega Jiří Lábus. Do zlatého tria mi už chýbal len hlboký, zádumčivý hlas Petra Nárožného. Príjemným prekvapením bol Martin Dejdar a duo mladých Mádl-Pazderková. Hudba v jednotlivých oblastiach ladila a celkovo výborne dokresľovala atmosféru hry.

Suma sumárum, pokus o zmŕtvychvstanie pre niektorých už dočista mŕtvej série Polda mnohých prekvapil, niektorých pozitívne, iných menej pozitívne. Aj keď veľmi nerád, prikláňam sa skôr k tej druhej skupine. Snaha autorov síce bola, ale hra ťažko utrpela hlavne na obtiažnosti a to sa u adventúr, kde je obtiažnosť esenciálnym prvkom celej hry, len veľmi ťažko prehliada. Napriek všetkému autori zrejme hodnotia comeback Poldy ako úspech, keďže sú už celí žhaví do vývoja ďalšieho pokračovania, na ktorý môžete prispieť aj Vy kúpou online verzie Poldy 6 (viď Odkazy). Neváhal by som prispieť vývojárom nejaký ten peniaz, ale iba v prípade, že siedmym dielom vrátia Poldovi dôstojnosť, aká mu ako najlepšej českej adventúre náleží a pochopia, že sa pri určovaní obtiažnosti nemôžu orientovať podľa úrovne náročnosti učebných osnov pre základné a stredné školy :D. Šestka bol síce dobrý pokus, ale bohužiaľ, mňa nepresvedčil.

Od druhého dielu s podtitulom Vengeance of the Kilrathi som mal veľké očakávania prakticky hneď po odohraní Wing Commander: The Secret Missions 2: Crusade. Strhnutý martinelkovým výrokom "větší, epičtější a lepší" som nedočkavo spúšťal hlavný súbor a čakal, čo ma na druhej strane displeja čaká - absolútne ultimátna hra s rozumnou obtiažnosťou, alebo opäť nervy drásajúci thriller a počítač v neustálom ohrození života? Úprimne povedané, ani jedno z hore uvedených - ale výsledok je viac priklonený tej prvej strane :).

Príbeh začína 10 rokov po udalostiach z datadisku SM2 a tvorcovia si na ňom dali záležať. Nekomunikatívnosť hlavného hrdinu, typická pre prvý diel, je tatam - hlavným sprostredkovateľom príbehu sú totiž prepracované dialógy a nemá postava tu proste nemá čo robiť. Príbeh samotný tu rozpisovať nebudem (to by bolo na samostatný článok), ale je v ňom obsiahnuté snáď všetko - humor, napätie, zrada a dokonca aj nejaký ten náznak romantiky. Ak chcete vedieť viac, zahrajte si :D.

Grafika ostala ladená v podobnom štýle ako u WC1, ale vylepšenia sa dostalo v podobe rozšírenej palety farieb a celkovo jemnejšiemu a detailnejšiemu spracovaniu prostredia a modelov. Lode na oboch bojujúcich stranách prešli výraznými zmenami - okrem nových stíhačiek ľahkej, strednej a ťažkej kategórie pribudli aj ťažko obrnené, ale neobratné bombardéry, vyzbrojené torpédami. Torpéda tvoria jednu z hlavných zmien vo výzbroji oproti WC1 - bez nich totiž žiaden ťažký krížnik alebo vesmírnu stanicu nezničíte. Ako to už býva, nepriateľ má vždy nejaký tromf naviac a občas vám to dá v niekoľkých misiách pocítiť, ale celkovo sú misky váh medzi kilrathskými loďami a loďami Konfederácie vyvážené. Nad jednou vecou, aj keď banálnou, mohli však autori zapracovať viacej a to sú názvy nepriateľských lodí - mal som pocit, ako keby dotyčný tvoril nové názvy pomocou lodí z jedničky systémom "zmeň/vymaž/pridaj jedno písmeno". Svojej fantázii rozhodne medze nekládol. (Salthi --> Sartha, Dralthi --> Drakhri, Jalthi --> Jalkehi, Gratha --> Grikath)

Obtiažnosť - najväčší to kameň úrazu predošlého dielu - bola výrazným spôsobom zredukovaná. Spolubojovníci pribrali na inteligencii a sú oveľa schopnejší, aj keď vy budete vždy ten, čo bude mať na konci misie viac zostrelov. O to viac vás potrápia svojími vrtochmi :D. Vzhľadom na to, že väčšina z nich hrá kľúčové úlohy v príbehu, nemôžu zomrieť resp. radšej sa sami vrátia na základňu alebo katapultujú, keď je s nimi zle. Z vlastnej skúsenosti však nevylučujem, že dejovo menej významné postavy (Stingray, Doomsday) nesmrteľné nie sú. Ostrieľaný jedničkou s datadiskami som až na pár zapeklitých misií (prvá v K'tithrak Mang systéme je asi jediná z celej hry, pre ktorú by som vraždil) prechádzal hrou ako nôž maslom, samotné dohranie mi trvalo ani nie dva týždne.

Po technickej stránke je hra svižná a plynulá, spomalenie hry a blbá streľba v dôsledku veľkého diania na obrazovke už nie je katastrofou. Pri kúpe hry cez GOG si väčšinou úplne vystačíte s defaultným nastavením a keby aj, zvýšenie hodnoty CPU cyklov o cca 3000 vyrieši väčšinu problémov. Zvuková stránka je príznačná pre dobu vydania a má svoje korene vo WC1, avšak zvukové efekty prešli značnou úpravou a pribudlo niekoľko nových melódií. Taktiež výrazne ubudlo výpadkov, šumov a iných zvukových artefaktov, aj keď z času na čas sa nejaký počas hrania objaví.

WC2 predstavuje viac než hodnotného nástupcu WC1 a to po všetkých stránkach. Hra to bola viac než skvelá, až mi je ľúto že som ju dohral tak rýchlo :D. Možno je načase vrhnúť sa na oba prídavné datadisky Special Operations. Bude to nová výzva, alebo návrat k starej drsnej škole? Uvidíme...

Odosielateľ: Viceadmirál Tolwyn, Vrchné Velenie Konfederácie
Príjemca: TCS Tiger's Claw

Máte okamžitý rozkaz brániť systém Firekka v sektore Antares proti postupujúcim kilrathským flotilám.
Zotrvajte v systéme tak dlho ako to bude možné; posily nie sú k dispozícii.
NAJVYŠSIA PRIORITA: zachovať bezpečnosť diplomatov Konfederácie a firekkanských spojencov.

Halcyon, dostaňte svojich ľudí odtiaľto.
Tolwyn

**********************************************************************************

Dlho som čakal na moment, kedy budem môcť napísať komentár ku druhému WC datadisku - rozhodol som sa ho totiž napísať až po jeho dohraní, aby som zachytil celkový dojem. Že to bude trvať viac než pol roka, je vec druhá :D.

Do SM2 som sa pustil takmer hneď po dohraní SM1, pričom som si úspešne transportoval postavu z predchádzajúcej hry. Hodnosť, medaily aj počet zostrelov mi chvalabohu zostali a navyše sa nenarušila časová kontinuita, takže finta spomenutá v mojom druhom komentári funguje. Oproti Wing Commander: The Secret Missions priniesol druhý datadisk zopár vylepšení, aj keď grafika ostala tá istá. Na začiatok spomeniem novú loď na strane Konfederácie - Dralthi Mk II. Áno je to tak, v SM2 budete mať možnosť pilotovať túto nepriateľskú stíhačku (náhrada za vyradené Scimitary), a nie raz. Vzhľadom na trochu pokročilú dobu od čias Vega kampane sa Kilrathi rozhodli starý Dralthi vylepšiť a vymenili laserové kanóny za mass driver kanóny, čím sa vylepšila jej bojová hodnota. Práve s Dralthim si užijete zopár netradičných misií, ale tiež to znamená, že sa z neho stáva dôstojnejší súper.

Letecký arzenál na strane Kilrathov sa ďalej rozrástol o experimentálny stíhač Hhriss a ťažký krížnik Snakeir. Prvý menovaný vie byť nepríjemný protivník - obratný ako Gratha, odolný ako Jalthi, a keď ešte v kokpite sedí Drakhai...Snakeir na druhú stranu nepredstavuje veľkú hrozbu, ale jedná sa o veľmi vytrvalú loď - jej zničenie vám aj vo dvojici s vaším wingmanom bude trvať neporovnateľne dlhšie ako pri iných veľkých lodiach.

Čo sa týka variability misií, až na špecálne Dralthi-infiltračné misie nepribudlo nič nové. Čakajú nás však tri nové postavy - dvaja noví wingmani zo spriatelenej TCS Austin, prvýkrát padne zmienka aj o admirálovi Tolwynovi, ktorý zohrá jednu z kľúčových úloh v nasledujúcich dieloch ságy. Bohužiaľ, s niektorými obľúbenými postavami sa budeme musieť v datadisku rozlúčiť (Bossman zahynie počas patroly a Paladin odíde do výslužby).

Musím dať za pravdu martinelkovi ohľadom obtiažnosti misií - je cítiť odľahčenie. Aj keď stále môžu na niektorých miestach nastať frustrujúce momenty, toho, kto si prešiel pôvodným WC a prvým datadiskom, veľa vecí nezaskočí. Teda, jedna vec určite áno - Drakhai, piloti kilrathskej Cisárskej gardy. Lietajú na ktoromkoľvek stíhači a spoznáte ich jednoducho - v boji sú oveľa obratnejší, ľahšie sa vyhnú raketám a neváhajú používať afterburner vo veľkom. Našťastie sa impérium neodhodlalo v masovom nasadení týchto elitných jednotiek :D.

Čo dodať na koniec? Len to, že je škoda, že tieto vylepšenia hry neprišli už s prvým datadiskom.

Patrím ku generácii, ktorú fenomén zvaný potterománia zastihol v tom najvhodnejšom veku - v puberte :D . Následky v mojom prípade zahŕňali prečítanie prvých štyroch kníh, pozretie všetkých filmov (aj keď tam bol časový odstup o niečo väčší) a dohranie prvých troch PC hier. V porovnaní s dovtedy vydanými hrami podľa knižnej predlohy mal však Harry Potter a Fénixov Rád údajne predstavovať nielen obrovský skok vpred po stránke spracovania a grafiky, ale z pohľadu hrateľnosti výzvu aj pre skúsených hráčov. Nedávno som si povedal, že to vyskúšam - a že to bude výzva, mi bolo jasné hneď od začiatku hry.

Asi najväčším kameňom úrazu tejto hry je ovládanie. Tak "znásilnený" prevod z konzolového ovládania som zatiaľ nikdy nezažil. Až na dve-tri banálne možnosti sa nedá vôbec zmeniť a chýba aj nastavenie citlivosti myši - to všetko má zrejme na svedomí zarytý odporca PC :D. Pokiaľ človek nevlastní gamepad, tak si nemá z čoho vyberať. Občas nevhodne zvolená kamera na dobrom dojme tiež nepridá. Čarovanie pomocou myši je neohrabané, rovnako ako zameriavanie predmetov, na ktoré možno zakúzliť. Hra síce ponúka možnosť kúzlenia cez kurzorové/WASD klávesy, no tie zároveň slúžia aj na prepínanie medzi cieľmi, čo v niektorých prípadoch (čarodejnícke súboje, skúšky OWL) pôsobí značné problémy. A keď to ešte náhodou niekto hrá na obtiažnosti HARD ako ja, tak v duchu nadáva, ako môže niečo takéto byť určené pre deti 10+ (ja by som na to trpezlivosť nemal).

Ďalším problémom hry je, že hlavná príbehová línia je veľmi krátka. Knihu som síce nečítal, ale videl som film a v porovnaní s ním je veľa podstatných vecí potlačených do úzadia a naopak, veľa banalít umelo nastavených tak, aby vám zabrali čo najviac času napr. verbovanie jednotlivých členov Dumbledorovej Armády. Od okamihu odhalenia DA Umbridgeovou má hra na môj vkus až príliš rýchly spád. Radšej by som privítal nejaký zložitejší rébus v rámci hlavného príbehu, než na pozadí.

Aby som však hru iba nezhadzoval, musím vyzdvihnúť spracovanie prostredia. Tvorcovia sa s modelom hradu Rokfort naozaj vyhrali a v danej dobe predviedli asi maximum, čo sa z filmu dalo previesť do hernej podoby. Grafika a najmä tváre postáv už konečne vyzerajú reálne a nie tak arkádovo a detsky, ako tomu bolo pri predošlých HP hrách. Musím spomenúť aj nepovinnú náplň hry v podobe objavov rozmiestnených po hrade a okolí. Nemusíte po nich pátrať, ale rozhodne spestria hru. Väčšinu z nich je možné nájsť aj čírou náhodou iba pomocou kúzlenia (sám som ich našiel cca 80%), ale občas natrafíte aj na tvrdší oriešok, napr. čarodejnícke šachy alebo pľuvadlíky/tchoříčky. Navyše bonusy za ich objavenie sú prekvapivo zaujímavé.

Na záver musím povedať, že Harry Potter a Fénixov Rád nie je až taká hrozná hra, ako na prvý pohľad vyzerá. Bohužiaľ vznikla v dobe, kedy herné konzoly boli na vzostupe, čo sa odrazilo najmä na krkolomnom ovládaní. Ak to však dokážete prekonať a navyše ste aspoň kúskom fanúšik Harryho Pottera, rozhodne stojí za to ju vyskúšať!

DOHRANÁ VERZIA S ČESKÝM DABINGOM

Po dlhej dobe jedna z novších hier, ktorú som sa odhodlal dohrať až do konca a to len preto, lebo som chcel otestovať HW svojho nového notebooku.
To, čo sa o hre vedelo, nesklamalo - zo začiatku fajn, po určitej dobe (u mňa cca tretia vražda) stereotyp v podobe opakujúceho sa scenára typu "vyšetruj, nájdi, zabi, uteč". Nič viac a nič menej. Rozptýlenie v podobe hľadania vlajok a zabíjania templárov beriem, ale keď už sa lopotím a nájdem ich všetky, tak by to chcelo aspoň nejakú odmenu za tú námahu. Ak nerátam príbehový rast v asasínskom kariérnom rebríčku, tak jediná odmena navyše je v podobe zvýšenia zdravia (alebo synchronizácie DNA, ak chcete) za rozhľadne a záchranu civilov. Bohužiaľ, od istého momentu v hre to nemá valný význam (pokiaľ plníte všetko dôsledne, maximálne zdravie dosiahnete počas siedmej vraždy). Rovnako ako doplnkové vyšetrovania v podobe zadaní od vašich asasínskych druhov - okrem dobrého pocitu za splnenie človek z toho nemá nič. V GTA: San Andreas sa človeku oplatilo robiť vedľajšie a nepovinné úlohy, pretože vedel, že ho za to čaká odmena, veľakrát iba malá (no po splnení všetkých nepovinných úloh však prišly aj odmeny veľké, napr. tank pred vaším prvým domom a Hydra na streche domu vedľa).

Na konzolové ovládanie som si zvykol pomerne rýchlo, ale na ostatné artefakty počas hry až tak veľmi nie. Jeden z najnepríjemnejších bugov je animácia umierajúcich lukostelcov pri zabití vrhacou dýkou spredu - veľakrát sa mi stalo, že vďaka tomu ich telá spadli zo striech dole. Po grafickej stránke je hra celkom OK, aj keď mesto Acre mi prišlo oproti Damašku a Jeruzalemu ako nevýrazné a pochmúrne. Spojitosť s tým, že mesto je ovládané križiakmi, zrejme nie je náhodná :D.

Nedá mi nevyjadriť sa k dabingu. Ten na niektorých miestach pôsobí dosť amatérsky napr. keď vás zachránená starena osloví hlasom mladej dievčiny. Našťastie podľa mojich inormácii, ďalšie počiny z hernej série Assassin's Creed sú lokalizované iba cez titulky, čo ma možno prijme k tomu, aby som tejto hernej sérii dal ešte jednu šancu, a to zrejme rozohratím Assassin's Creed 2.

Star Wars: Episode 1 - Racer je jedna z nostalgických záležitostí, ku ktorej som sa po dlhej odmlke vrátil. Prvýkrát som ju dostal do ruky spolu so Star Wars: Episode I - The Phantom Menace asi rok po uvedení Epizódy 1 do kín. Aj keď odvtedy ubehlo veľa času, hra ma napriek tomu chytila a bavil som sa pri nej rovnako, ak nie lepšie. Avšak problémy, ktoré som riešil vtedy, do istej miery pretrvali aj do súčasnosti a nabalili sa aj ďalšie.

Vtedy dávno som riešil hlavne plynulosť - hrával som to na starej šunke Pentium II a bol som rád, ak počítadlo FPS prekročilo hodnotu 20. Keďže išlo o hru narýchlo spichnutú k filmu, bola plná bugov (najmä grafických, čo jej z veľkej miery ostalo dodnes). Najviac ma ale dorazilo ovládanie - kým som prišiel na to, ako aktivovať turbo boost, tak ma skoro porazilo, lebo som nebol schopný postúpiť v hre ďalej. Však koho by napadlo, že pred aktiváciou treba podržať tlačítko sklopenie klzáku dole, že? :D Aj napriek tomu som nebol schopný sa dostať ďalej ako do polovice hry. Odmlka prišla, keď sa mi poškrabalo CD a ja som nemal zálohu. To som však netušil, že sa k hre vrátim až o 14 rokov neskôr.

Rozbehnúť Racer na modernom stroji nebolo vôbec ľahké, nie je prispôsobený na moderný hardware, ovládače a novšie OS. Veľa hráčov skončí na začiatku s tzv. Vista bugom, avšak ja som sa s ním stretol tiež, a to mám WinXP. Naštastie, vďaka trpezlivému prístupu a za pomoci niekoľkých úprav (viď Odkazy) som rozbehol hru do hrateľného stavu. To čo mi pred 14 rokmi hardvér nedovolil, som si práve teraz užil naplno: rýchlosť, dynamika, nové a lepšie upgrady, noví pretekári (len škoda, že Sebulbu a Bena Guadinarosa človek odomkne medzi poslednými). Aj keď to bola záležitosť len na cca týždeň, náramne som sa bavil. Nebyť tých bugov a zlej kompatibility s novými systémami, moje hodnotenie by bolo aspoň o 10% vyššie.

Odosielateľ: Vrchné Velenie Konfederácie
Príjemca: TCS Tiger's Claw

Máte okamžitý rozkaz zmeniť kurz zo sektora Vega smerom na kolóniu Goddard v sektore Deneb. Spravodajská služba hlási pravdepodobný útok kilrathskej flotily. Akýkoľvek pokus o spojenie s kolóniou Goddard neúspešný. Ihneď po príchode zaujmite obranu kolónie a zlikvidujte nepriateľa. Šťastný lov.
KONIEC SPRÁVY

Píše sa rok 2654 a ľudstvo potrebuje hrdinu...

**********************************************************************************

Po úspešnom odohraní pôvodného Wing Commandera som sa cítil skoro ako poloboh - obtiažnosťou to bola hra náročná na reflexy a trpezlivosť, čo sa o súčasných hrách podobného žánru povedať nedá. Najnovší, dva roky starý fanúšikovský počin Wing Commander Saga: The Darkest Dawn vyzerá síce pekne a svojím spracovaním ma zaujal, ale v prípade obtiažnosti jablko nepadá AŽ tak ďaleko od stromu. To sa potvrdilo v momente, keď som rozohral datadisk The Secret Missions.

Príbeh je celkom napínavý, avšak prekvapilo ma že z hľadiska časovej postupnosti nepokračuje po udalostiach vo WC1, ale ponúka alternatívnu príbehovú líniu v podobe "čo keby Tiger's Claw ku Vege nedorazil", teda hráč sa ocitá opäť na začiatku, s hodnosťou poručíka, bez medailí a s nulou na konte zostrelenych Kilrathov. Ak ste však dohrali hru, máte aspoň jeden save z Venice systému a všetci vaši kolegovia-wingmani sú nažive, je možnosť preniesť si postavu do datadisku, pričom všetky medaily a hodnosť vám ostanú. Novinky v podobe nových lodí alebo postáv sa bohužiaľ nekonajú, čo podľa mňa bola v tej dobe škoda - aj možnosť pilotovať jeden nový stíhač na strane Konfederácie by datadisk určite zatraktívnila.

To čo robí z tohto datadisku výzvu, je obtiažnosť. Už po prvej misii mi bolo jasné, že "prejsť to" nebude žiadna sranda. Človek tu musí zúročiť všetko, čo sa naučil počas pôvodnej Vega kampane, inak bude zážitok z hry veľmi, veľmi krátky. Nepriateľov je viac, sú útočnejší a drzejší (niet divu, keď sú na svojom území :D ) a na druhú stranu, spolubojovníci (česť ojedinelým výnimkám) nie sú o nič viacej nápomocní. Vskutku kombinácia, na ktorú si trúfnu len tí najodvážnejší. Aby som však nehovoril o The Secret Missions len v negatívnom svetle, musím zmieniť, že obtiažnosť dosť záleží od vezie hry, ktorú si človek zoženie. Verzia dostupná na GOG, ktorá je emulovaná cez DOSBox, nie je práve najšťastnejším riešením - rozdiel v rýchlosti pri súbojoch a mimo nich je priepastný. Keby so mal tú možnosť, rád by som ju porovnal s Amiga a SNES verziou, ktoré vyzerajú byť zvládnuté lepšie.

EDIT 3.9.: Tak a je dohrané :D. Musím však pár výrokov zobrať naspäť - kampaň nie je až taká náročná ako spočiatku vyzerala. Keď človek zistí, že existuje viac ako jeden spôsob ako misiu splniť, pričom ten "defaultný" je ak nie tažší, tak ten úplne najťažší, potom náročnosť pre veterána z Vegy nie je o nič vyššia. Niektoré misie sa potom zmenia na relatívnu prechádzku vesmírnym sadom :). Tiež čo sa týka kontinuity príbehu, časová postupnosť údajne ostane zachovaná potom, čo vykonáte operáciu spomenutú v prvom spoileri, avšak nemal som možnosť to otestovať. Nevadí, v ďalšom datadisku si to vynahradím :D.

Ako vlastne napísať komentár ku hre, ktorá je takmer rovnako stará ako ja sám? Čo ma viedlo k tomu, aby som si ju zahral? A vôbec, aké sú moje dojmy z tejto hry?

Hneď na začiatku sa musím priznať, že simulátory akéhokoľvek typu nepatria medzi môj obľúbený a vyhľadávaný žáner. Jediné, ktoré sa mi páčili a dohral som ich do konca, boli Star Trek: Bridge Commander, ktorý som vďaka atmosfére ST univerza a bohatej ponuky vylepšení a módov dohral až 3x, ale to bolo už dobrých pár rokov spät, a Crimson Skies, ktorým som si krátil jeden letný semester na VŠ. Odvtedy som nezavadil o žiaden simulátor, až aktuálny letný výpredaj na GOG upriamil moju pozornosť na hernú sériu Wing Commander, o ktorej som naposledy počul v dobe, keď v politike ako premiér dosluhoval Mečiar :). "Leto na dohľad, dovolenka v nedohľadne, treba niečo na večerné odreagovanie," povedal som si, tak som sa do toho vrhol po hlave a zakúpil prvé tri diely :D .

Dej a príbeh samotnej vojny medzi ľudmi a mačkoidnou rasou Kilrathov je v úvode hry na môj vkus dosť potlačený. Podrobnejšie info je v priloženom manuáli, avšak pozadie celého konfliktu a prečo vlastne vznikol, sa hráč nedozvie. Hra vás rovno vrhne do roly bezmenného poručíka-pilota, ktorý práve vyšiel z akadémie a je zaradený do letky stíhačov na vesmírnej lodi TCS Tiger's Claw. Prehodíte pár slov s barmanom, s pilotmi-kolegami v bare a už vaše kroky smerujú do briefing roomu, kde sa dozviete ciele vašej misie. Hneď nato ste posadení do kokpitu a spolu s vaším wingmanom sa vydávate v ústrety Kilrathom, ktorí sa budú všemožne snažiť vás zničiť, alebo aspoň zhatiť vaše plány na úspešné splnenie misie. Misií je v hre až 40, ale nie všetky sa dajú odohrať - všetko totiž záleží od úspešného príp. neúspešného plnenia predošlých misií.

Čo sa týka samotnej hry, príde mi ako dosť náročná. Obtiažnosť hry je nemenná a nenastaviteľná, čo môže veľa hráčov odradiť. Náročnosť priznáva aj veľké množstvo hráčov na internetových diskusiách. V čase svojho vzniku nemal počítač každý a trávilo sa pri ňom menej času ako dnes, no vzhľadom na obtiažnosť odhadujem hernú dobu na niekoľko týždňov. Obdivujem tých, ktorí WC hrali v dobe jej vzniku a od zlosti a frustrácie nemali chuť rozmlátiť svoje počítače :). Náplň misií je rôzna - hliadkovanie, eskorta lode/skupiny lodí, útok na nepriateľské krížniky, obrana Tiger's Claw pred útokom, prípadne kombinácie vyššie uvedených. Na briefingu môžu vyzerať jednoducho, avšak v poli (resp. vonku vo vesmíre) sa môžu zmeniť na neprekonateľnú prekážku. Sám si spomínam na jednu misiu - mal som prísť na miesto určenia, stretnúť sa s transportérom a doprovodiť ho ku materskej lodi. Všetko fajn až na to, že na mieste stretnutia čakali 4 obratné Kilrathské stíhače, ktoré bolo treba zlikvidovať čo najrýchlejšie, inak sa objavil dotyčný transport a stal sa ľahkou korisťou. Ak som to náhodou ja aj transport prežili, pri ďalšom navigačnom bode čakali ďalšie 3 stíhače, z toho jedno Kilrathské letecké eso. Stálo ma to veľa nervov, ale nakoniec asi po dvadsiatich pokusoch, hoci doteraz netuším ako, som misiu splnil. Niekedy dokáže misiu stažiť aj nevhodná loď. Celkovo sú v hre štyri typy lodí ktoré môžete ovládať, líšiace sa výzbrojou, rýchlosťou, obratnosťou a výdržou, ale pre každú misiu je vopred určené, s ktorou loďou poletíte. Kvitujem možnosť "cvičiť sa" na jednotlivých nepriateľských stíhačoch medzi misiami na simulátorovom trenažéri, kde výber protivníka vlastne znamená výber obtiažnosti. Avšak už menej kvitujem fakt, že proti nim vždy bojujem v tej najslabšej lodi. Ako si potom človek má nacvičiť taktiku proti nepriateľovi, keď presadne do iného stroja???

Na záver už len toľko, že som momentálne niekde za polovicou hry a zatiaľ sa mi podarilo úspešne zvládnuť všetky misie. Obtiažnosť sa drží na rovnakej úrovni, ale mám taký pocit, že tá najnáročnejšia pasáž ešte len príde :)

EDIT: Tak som zrejme natrafil na tú zatiaľ najťažšiu misiu zo všetkých. Sprevádzať transport, ustáť útok 5 stíhačov, potom ešte 3 ťažké stíhače, následne sa presunúť k bodu kde príde druhý transport, tam sú 3 ultraťažké stíhače, ktoré vás rozstieľajú na 2-3 salvy...proste mission impossible!

EDIT 2: Tak po piatich pokusoch (a padlom wingmanovi) sa mi podarilo splniť poslednú misiu a dotiahnuť hru do (víťazného) konca. Stálo ma to kopec nervov, jednu novú USB myš a skoro aj mŕvicu, keď som až po vyhľadávaní v diskusiách zistil, že jedna z misií (nie tá, čo spomínam v prvom edite) je designovaná tak, že je nesplniteľná! Rád by som videl toho supermana, ktorý dokáže za 20 sekúnd zlikvidovať 4 ťažké kilrathské stíhače. Presne toľko totiž trvá, než rozstrieľajú krížnik, ktorého zničenie znamená jediné - mission failed.