Túto hru som sa rozhodol rozohrať len tak z nudy, pretože som sa potreboval odreagovať nejakou vizuálne peknou a pritom hardwarovo nenáročnou adventúrou s pokojnou atmosférou (žiadne ľakačky) a relatívne nenáročným gameplayom. Inšpirovať som sa pritom nechal samotnou Databázou Her, kde som si v zozname navolil požadované parametre. Séria Life is Strange by celá vydala na príliš dlho, Detroit: Become Human by zas môj 5-ročný MSI notebook nerozchodil a Little Big Adventure 2 mi pripadala až príliš oldschool (aj keď nepopieram, že ma zaujala a možno jedného dňa skúsim aj ju). Tak som sa teda rozhodol pre Brothers: A Tale of Two Sons. Čosi málo som o tej hre vedel už predtým vrátane toho, že staršia z hlavných postáv príde o život. Vedel som teda, že táto udalosť v hre nastane, avšak nie kedy ani za akých okolností k tomu dôjde - a to bolo mojou motiváciou aby som si ju zahral. Trochu blbý pocit, keď sa vedome blížite v ústrety nevyhnuteľnému, no zvedavosť mi nedovolila aby som sa k tejto hre obrátil chrbtom.
O príbehu, atmosfére a grafike hry toho bolo dosť popísané v ostatných komentároch a nerád by som opakoval to isté, preto vypichnem tie veci a detaily, ktoré ma osobne v hre najviac zaujali. Jednou z prvých vecí ktorá sa mi vryla do pamäte bola hudba - melódia a celková inšpirácia studenými severskými krajmi mi silne pripomenuli Jeremyho Soula a Inona Zura a ich soundtracky z hernej série Icewind Dale. Pre mňa blaho. Čo sa týka ovládania, chvíľu som si musel zvykať na obojručnú kontrolu oboch postáv naraz a koordináciu ich pohybov pri úkonoch ako prenášanie väčších predmetov, šplhanie po previsoch kde jeden druhého istil lanom či jazda na divokých kozách. Niekedy som z toho pociťoval kŕče v prstoch, hlavne v momentoch kde bolo nutné klávesy dlhšiu dobu držať a nepustiť. Naposledy som si takto klávesovo vyťažený pripadal pri hraní leteckého simulátora Crimson Skies :-).
Aj keď sa v prípade Brothers: A Tale of Two Sons jedná o koridorovú záležitosť a prakticky je nemožné zablúdiť alebo sa zaseknúť v postupe, hra je celkom dosť prestúpená rôznymi NPC a predmetmi, s ktorými môžu bratia pomocou stlačenia akčného tlačítka interagovať, či už jednotlivo alebo súčasne. Aj keď je väčšina z nich nepovinná, práve tieto nepovinné interakcie poskytnú obraz o oboch hlavných postavách, čo majú ako bratia spoločné a zároveň v čom sú si odlišní: zatiaľ čo mladší Naiee si až tak veľmi neuvedomuje vážnosť situácie a jeho interakcie sú väčšinou nevinného, detinského, prípadne roztopašného charakteru, starší Naia je ten, ktorého prístup je viac priamy, seriózny a dospelý, keďže nesie hlavné bremeno zodpovednosti za splnenie hlavnej úlohy a síce nájsť Vodu Života pre ich umierajúceho otca, a jednak aj za mladšieho Naieeho (hlavne keď treba prekonať hlbokú vodu). Príkladom môže byť napr. mladá žena, ktorá pred svojím domom zametá metlou dvor: zatiaľ čo Naia sa ochotne chopí metly a odbremení dámu od roboty, Naiee sa s ňou pokúša balansovať a má z toho zábavku :-) Príkladom spoločnej interakcie sú napr. lavičky, kde si obaja sadnú a len tak sa kochajú sa pohľadom na hernú oblasť. Navyše je to skvelý spôsob, ako si hernú dobu o niečo málo predĺžiť a pritom aj získať nejaký ten achievement - tých je v hre celkom 12 a až na jeden som všetky splnil na prvú dobrú. Jednu vec si však autori podľa mňa mohli odpustiť, a to malý fór v podobe fetišistickej úchylky u oboch bratov, ktorí v časti kde sa predierate údolím plným mŕtvych obrov, nemajú stud či odpor pričuchnúť si k ich smradľavým mŕtvolným nohám :-| .
Posledná vec, ktorej by som sa chcel v tomto komentári venovať, sú reálne scény zo života v rámci hry. Niektoré sú láskavé a dojímavé (párik trollov, mama-korytnačka a jej deťúrence), iné zasa tragické a smutné (záchrana obesenca, smrť raneného gryfa) a neustále pripomínajú obom bratom, že život jedného dňa skončí a smrť je jeho neoddeliteľnou súčasťou. S tým samozrejme súvisí veľakrát spomínaný náhly a nečakaný zvrat v hre, čo sa však nezaobíde bez gigantického spoileru. Ako sa hovorí: kam čert nemôže, nastrčí ženu. Mladé dievča vyslobodené bratmi z pazúrov smrti spred obetného oltára, ktoré im krátko nato pomôže pri úniku pred neviditeľným obrom. Krásou a naoko vekovou podobnosťou očarí Naiu tak, že zrazu sa hľadanie lieku pre otca stáva druhoradou záležitosťou. Malý Naiee však tuší, že niečo nie je v poriadku a dáva to najavo, avšak starší brat ho neberie vážne. Šok však nastane v momente, keď ich dievčina oboch vláka do svojho brlohu a zmení sa na stvorenie nepodobné pavúčej bohyni Llolth zo sveta Forgotten Realms, len jej akurát chýbajú verní uctievači...bratia sa však nevzdávajú a postupne kúsok po kúsku (alebo končatinu po končatine) získavajú nad pavúčou príšerou prevahu, avšak tá s vypätím posledných síl zasadí smrteľný úder staršiemu z bratov. Nádej v podobe stromu s Vodou Života je na dosah ruky a Naiee sa urýchlene vydáva sám do jeho koruny, aby ju získal a dal z nej napiť umierajúcemu bratovi. Bohužiaľ je neskoro - Voda Života síce dokáže smrť oddialiť, no nedokáže nad ňou zvíťaziť. Zvyšná pasáž hry je pre mladšieho z bratov prebudením do reality, kde musí chctiac-nechtiac sám prekonať smútok nad stratou brata, doprať mu dôstojný odpočinok, čeliť vlastnému strachu z hlbokej vody a skrz vnútornú silu aj napriek svojmu mladému veku celkovo dospieť v muža. Dojímavý záver, kde Naiee spolu s uzdraveným otcom trúchli nad pomníkmi svojej matky a brata je jedným z najsilnejších emotívnych vrcholov, ktoré som pri hraní počítačovej hry zažil.
Na záver musím konštatovať, že Brothers: A Tale of Two Sons síce nie je ani prvá a určite ani posledná dojímavá adventúra ktorú som kedy hral, no rozhodne bude jednou z tých, ktorá mi utkvie v pamäti na dlhú dobu a to paradoxne napriek tomu, že to bola krátka záležitosť (podľa Streamu som odohral 4 hodiny čistého času). Je toho naozaj málo, čo by sa dalo tejto hre vytknúť - snáď až na dva momenty, keď pri ukončení hry a následnom nahraní poslednej pozície sa mi postavy zasekli do neviditeľnej steny ktorá tam nemala byť a bol som nútený načítať odznova celú kapitolu, v ktorej tento problém nastal. Celkovo sa však jedná o herný počin, ktorého kúpu ani čas investovaný do jeho hrania neľutujem.
O príbehu, atmosfére a grafike hry toho bolo dosť popísané v ostatných komentároch a nerád by som opakoval to isté, preto vypichnem tie veci a detaily, ktoré ma osobne v hre najviac zaujali. Jednou z prvých vecí ktorá sa mi vryla do pamäte bola hudba - melódia a celková inšpirácia studenými severskými krajmi mi silne pripomenuli Jeremyho Soula a Inona Zura a ich soundtracky z hernej série Icewind Dale. Pre mňa blaho. Čo sa týka ovládania, chvíľu som si musel zvykať na obojručnú kontrolu oboch postáv naraz a koordináciu ich pohybov pri úkonoch ako prenášanie väčších predmetov, šplhanie po previsoch kde jeden druhého istil lanom či jazda na divokých kozách. Niekedy som z toho pociťoval kŕče v prstoch, hlavne v momentoch kde bolo nutné klávesy dlhšiu dobu držať a nepustiť. Naposledy som si takto klávesovo vyťažený pripadal pri hraní leteckého simulátora Crimson Skies :-).
Aj keď sa v prípade Brothers: A Tale of Two Sons jedná o koridorovú záležitosť a prakticky je nemožné zablúdiť alebo sa zaseknúť v postupe, hra je celkom dosť prestúpená rôznymi NPC a predmetmi, s ktorými môžu bratia pomocou stlačenia akčného tlačítka interagovať, či už jednotlivo alebo súčasne. Aj keď je väčšina z nich nepovinná, práve tieto nepovinné interakcie poskytnú obraz o oboch hlavných postavách, čo majú ako bratia spoločné a zároveň v čom sú si odlišní: zatiaľ čo mladší Naiee si až tak veľmi neuvedomuje vážnosť situácie a jeho interakcie sú väčšinou nevinného, detinského, prípadne roztopašného charakteru, starší Naia je ten, ktorého prístup je viac priamy, seriózny a dospelý, keďže nesie hlavné bremeno zodpovednosti za splnenie hlavnej úlohy a síce nájsť Vodu Života pre ich umierajúceho otca, a jednak aj za mladšieho Naieeho (hlavne keď treba prekonať hlbokú vodu). Príkladom môže byť napr. mladá žena, ktorá pred svojím domom zametá metlou dvor: zatiaľ čo Naia sa ochotne chopí metly a odbremení dámu od roboty, Naiee sa s ňou pokúša balansovať a má z toho zábavku :-) Príkladom spoločnej interakcie sú napr. lavičky, kde si obaja sadnú a len tak sa kochajú sa pohľadom na hernú oblasť. Navyše je to skvelý spôsob, ako si hernú dobu o niečo málo predĺžiť a pritom aj získať nejaký ten achievement - tých je v hre celkom 12 a až na jeden som všetky splnil na prvú dobrú. Jednu vec si však autori podľa mňa mohli odpustiť, a to malý fór v podobe fetišistickej úchylky u oboch bratov, ktorí v časti kde sa predierate údolím plným mŕtvych obrov, nemajú stud či odpor pričuchnúť si k ich smradľavým mŕtvolným nohám :-| .
Posledná vec, ktorej by som sa chcel v tomto komentári venovať, sú reálne scény zo života v rámci hry. Niektoré sú láskavé a dojímavé (párik trollov, mama-korytnačka a jej deťúrence), iné zasa tragické a smutné (záchrana obesenca, smrť raneného gryfa) a neustále pripomínajú obom bratom, že život jedného dňa skončí a smrť je jeho neoddeliteľnou súčasťou. S tým samozrejme súvisí veľakrát spomínaný náhly a nečakaný zvrat v hre, čo sa však nezaobíde bez gigantického spoileru. Ako sa hovorí: kam čert nemôže, nastrčí ženu. Mladé dievča vyslobodené bratmi z pazúrov smrti spred obetného oltára, ktoré im krátko nato pomôže pri úniku pred neviditeľným obrom. Krásou a naoko vekovou podobnosťou očarí Naiu tak, že zrazu sa hľadanie lieku pre otca stáva druhoradou záležitosťou. Malý Naiee však tuší, že niečo nie je v poriadku a dáva to najavo, avšak starší brat ho neberie vážne. Šok však nastane v momente, keď ich dievčina oboch vláka do svojho brlohu a zmení sa na stvorenie nepodobné pavúčej bohyni Llolth zo sveta Forgotten Realms, len jej akurát chýbajú verní uctievači...bratia sa však nevzdávajú a postupne kúsok po kúsku (alebo končatinu po končatine) získavajú nad pavúčou príšerou prevahu, avšak tá s vypätím posledných síl zasadí smrteľný úder staršiemu z bratov. Nádej v podobe stromu s Vodou Života je na dosah ruky a Naiee sa urýchlene vydáva sám do jeho koruny, aby ju získal a dal z nej napiť umierajúcemu bratovi. Bohužiaľ je neskoro - Voda Života síce dokáže smrť oddialiť, no nedokáže nad ňou zvíťaziť. Zvyšná pasáž hry je pre mladšieho z bratov prebudením do reality, kde musí chctiac-nechtiac sám prekonať smútok nad stratou brata, doprať mu dôstojný odpočinok, čeliť vlastnému strachu z hlbokej vody a skrz vnútornú silu aj napriek svojmu mladému veku celkovo dospieť v muža. Dojímavý záver, kde Naiee spolu s uzdraveným otcom trúchli nad pomníkmi svojej matky a brata je jedným z najsilnejších emotívnych vrcholov, ktoré som pri hraní počítačovej hry zažil.
Na záver musím konštatovať, že Brothers: A Tale of Two Sons síce nie je ani prvá a určite ani posledná dojímavá adventúra ktorú som kedy hral, no rozhodne bude jednou z tých, ktorá mi utkvie v pamäti na dlhú dobu a to paradoxne napriek tomu, že to bola krátka záležitosť (podľa Streamu som odohral 4 hodiny čistého času). Je toho naozaj málo, čo by sa dalo tejto hre vytknúť - snáď až na dva momenty, keď pri ukončení hry a následnom nahraní poslednej pozície sa mi postavy zasekli do neviditeľnej steny ktorá tam nemala byť a bol som nútený načítať odznova celú kapitolu, v ktorej tento problém nastal. Celkovo sa však jedná o herný počin, ktorého kúpu ani čas investovaný do jeho hrania neľutujem.
Jazz Jackrabbit 2
Pro: príbeh a severská atmosféra, hudba, interakcie s NPC a predmetmi v hre
Proti: na ovládanie si treba trochu zvykať, uvítal by som dlhšiu hernú dobu, občasný bug so zaseknutím postáv