Od druhého dielu s podtitulom Vengeance of the Kilrathi som mal veľké očakávania prakticky hneď po odohraní Wing Commander: The Secret Missions 2: Crusade. Strhnutý martinelkovým výrokom "větší, epičtější a lepší" som nedočkavo spúšťal hlavný súbor a čakal, čo ma na druhej strane displeja čaká - absolútne ultimátna hra s rozumnou obtiažnosťou, alebo opäť nervy drásajúci thriller a počítač v neustálom ohrození života? Úprimne povedané, ani jedno z hore uvedených - ale výsledok je viac priklonený tej prvej strane :).

Príbeh začína 10 rokov po udalostiach z datadisku SM2 a tvorcovia si na ňom dali záležať. Nekomunikatívnosť hlavného hrdinu, typická pre prvý diel, je tatam - hlavným sprostredkovateľom príbehu sú totiž prepracované dialógy a nemá postava tu proste nemá čo robiť. Príbeh samotný tu rozpisovať nebudem (to by bolo na samostatný článok), ale je v ňom obsiahnuté snáď všetko - humor, napätie, zrada a dokonca aj nejaký ten náznak romantiky. Ak chcete vedieť viac, zahrajte si :D.

Grafika ostala ladená v podobnom štýle ako u WC1, ale vylepšenia sa dostalo v podobe rozšírenej palety farieb a celkovo jemnejšiemu a detailnejšiemu spracovaniu prostredia a modelov. Lode na oboch bojujúcich stranách prešli výraznými zmenami - okrem nových stíhačiek ľahkej, strednej a ťažkej kategórie pribudli aj ťažko obrnené, ale neobratné bombardéry, vyzbrojené torpédami. Torpéda tvoria jednu z hlavných zmien vo výzbroji oproti WC1 - bez nich totiž žiaden ťažký krížnik alebo vesmírnu stanicu nezničíte. Ako to už býva, nepriateľ má vždy nejaký tromf naviac a občas vám to dá v niekoľkých misiách pocítiť, ale celkovo sú misky váh medzi kilrathskými loďami a loďami Konfederácie vyvážené. Nad jednou vecou, aj keď banálnou, mohli však autori zapracovať viacej a to sú názvy nepriateľských lodí - mal som pocit, ako keby dotyčný tvoril nové názvy pomocou lodí z jedničky systémom "zmeň/vymaž/pridaj jedno písmeno". Svojej fantázii rozhodne medze nekládol. (Salthi --> Sartha, Dralthi --> Drakhri, Jalthi --> Jalkehi, Gratha --> Grikath)

Obtiažnosť - najväčší to kameň úrazu predošlého dielu - bola výrazným spôsobom zredukovaná. Spolubojovníci pribrali na inteligencii a sú oveľa schopnejší, aj keď vy budete vždy ten, čo bude mať na konci misie viac zostrelov. O to viac vás potrápia svojími vrtochmi :D. Vzhľadom na to, že väčšina z nich hrá kľúčové úlohy v príbehu, nemôžu zomrieť resp. radšej sa sami vrátia na základňu alebo katapultujú, keď je s nimi zle. Z vlastnej skúsenosti však nevylučujem, že dejovo menej významné postavy (Stingray, Doomsday) nesmrteľné nie sú. Ostrieľaný jedničkou s datadiskami som až na pár zapeklitých misií (prvá v K'tithrak Mang systéme je asi jediná z celej hry, pre ktorú by som vraždil) prechádzal hrou ako nôž maslom, samotné dohranie mi trvalo ani nie dva týždne.

Po technickej stránke je hra svižná a plynulá, spomalenie hry a blbá streľba v dôsledku veľkého diania na obrazovke už nie je katastrofou. Pri kúpe hry cez GOG si väčšinou úplne vystačíte s defaultným nastavením a keby aj, zvýšenie hodnoty CPU cyklov o cca 3000 vyrieši väčšinu problémov. Zvuková stránka je príznačná pre dobu vydania a má svoje korene vo WC1, avšak zvukové efekty prešli značnou úpravou a pribudlo niekoľko nových melódií. Taktiež výrazne ubudlo výpadkov, šumov a iných zvukových artefaktov, aj keď z času na čas sa nejaký počas hrania objaví.

WC2 predstavuje viac než hodnotného nástupcu WC1 a to po všetkých stránkach. Hra to bola viac než skvelá, až mi je ľúto že som ju dohral tak rýchlo :D. Možno je načase vrhnúť sa na oba prídavné datadisky Special Operations. Bude to nová výzva, alebo návrat k starej drsnej škole? Uvidíme...