Arogantný úškľabok, uši trhajúci južanský prízvuk. Lámač ženských srdcí a majster ego G.K. je späť. Späť, aby ako kráľ vesmíru všetkým dokázal, kto tu má patent na rozum. A celému hernému svetu ukázal, akí sú Nemci zaostalí a neskutočne nepríjemní blbci (fakt by som nechcel byť bavorským PC hráčom pri tejto adventúre). A to ešte neprišla na scénu Grace Nakimura, frustrovaná ohrdnutá milenka, ktorá to všetkým dáva pekne vyžrať a jej správanie by zo začiatku vytočilo aj toho najväčšieho altruistu.
Nie som žiadnym fanúšikom tejto legendárnej série, hlavne pre neveľmi dynamické herné mechanizmy a hlavne pre neúnosnú obtiažnosť (chcel by som vidieť borca, ktorý v prvej kapitole dokázal prísť na puzzle s nahrávkou Dr. Klingmanna)
Avšak tento diel série je vskutku klenot. V prvom rade skvele napísaný a pútavý príbeh, ktorý podľa mňa v hernej histórii nemá konkurenciu, osobne som v adventúrach nič lepšie nezažil. Ďalej doslova kultúrno-historický vzdelávací prínos, ktorý je obrovský. Toto bude možno cesta, ako edukovať mnohých mládežníkov, ktorí po knihe už nesiahnu ani omylom. Príbeh Ľudovíta II. Bavorského je veľmi detailne prepracovaný a má veľkú mieru vierohodnosti. Miestne reálie sú tak dobre priblížené, že mám v momente chuť sa tam ísť pozrieť (Neuschwanstein, Herrenchiemsee, Altötting..., aaaaa, v Mníchove som už bol...).
Grafické spracovanie je podľa mňa nestarnúce, pretože na túto formu interaktívneho filmu sa dobre pozerá aj dnes. Hlavne pri fakticky dokonalých hereckých výkonoch všetkých zúčastnených.
Ani toľko kritizovaný záver podľa mňa nie je nijako slabý. Koho táto hra doteraz obišla, tak môžem len odporúčať...

Po dohraní kompletnej trilógie Twisted Lands si dovolím tento diel hodnotiť ako najlepší. Je to veľmi tesné, pretože prvý diel (Twisted Lands: Shadow Town) mal predsa o niečo vydarenejšiu atmosféru. Ani to však neznamená, že sa jednalo o vydarený hororový feeling. Práve naopak, snaha ruských tvorcov o navodenie hororovej nálady bola úsmevná. Nie, úsmevná je slabé slovo, toto vážne spôsobovalo takmer rehot. Stále však lepšie ako záverečná časť trilógie (Twisted Lands: Origin), ktorá celkovo bola absolútne nadbytočným kúskom a pod čiernu zem ju totálne pochoval taký banálny kiks, akým sú problémy pri otváraní inventára.
Twisted Lands: Insomniac nemá teda najlepší príbeh, ale má najlepšie minihry a logické hádanky. Zabudovaný systém nápovedy je veľké plus, pretože pri takýchto "jednohubkách" človek naozaj nemá záujem kysnúť celý deň. Dynamika teda slušná, minihry sa v prípade neúspechu dajú aj preskočiť.
Napriek tomu, že som celú trilógiu bral hlavne ako hidden object záležitosť, ono tam ale nakoniec tých hidden object pasáží zase až tak veľa nebolo. Respektíve, mohlo ich byť o niečo viac. Na adresu výtvarného stvárnenia hľadacích scén naozaj nemôžem mať žiadne výhrady. Problémy pri hľadaní objektov občas spôsobili len ich neznáme anglické pomenovania. Aj pri hľadacích scénach sa však nakoniec samozrejme dá spustiť nápoveda.
Pre mňa celkom dobrá a nenáročná kratochvíľa, v podstate môžem odporúčať.

Stretnutie s legendou už od úplného začiatku vyzeralo dobre. April Ryan je pre mňa spoločne s Alyx Vance a Heather Mason jednou z triumvirátu najvýraznejších herných hrdiniek histórie. A pri čítaní iných hodnotení a komentárov je jasné, že v prípade tejto postavy nie som sám. April s nie práve svetlou minulosťou staré nočné mory ožívajú v poslednej kapitole pri stretnutí s otcom. Zistenie, že April ako malé dieťa takmer nemohla chodiť, bolo k extrémne kladnému posúdeniu jej osobnosti ďalšou pridanou hodnotou je na prvý pohľad tuctovou osemnástkou, presný opak je však pravdou.
Prvé štyri kapitoly sú jednoznačne najlepšie, intenzita hádaniek a kombinácií veľmi vysoká, zákysy sa nedostavujú. Logika riešení je excelentná, obtiažnosť je presne taká, akú si ju predstavujem a akú bohužiaľ stretnete len málokedy. Akonáhle sa presúvame do Arcadie, skvele namazaná mašina sa už začína mierne zadrhávať. Najdlhšia cesta je nie nadarmo najdlhšia, je skutočné dlhá. Mať dostatok trpezlivosti na takýto príbeh, to nie je len tak. To je len tak tak. Zásadná chyba zrejme bola, že druhý diel Dreamfall: The Longest Journey, som hral ako prvý a to už pekne dávno. Background k týmto dvom svetom som teda už mal. Mnohé dialógy objasňujúce históriu a mytológiu tohto sveta/svetov boli nadbytočné a začali priam obťažovať. Mnohí hráči adventúr vytýkajú niektorým hrám (napr. od štúdia Pendulo), že sú príliš krátke. Ja s odstupom času beriem kratšie hry čím ďalej, tým pozitívnejšie. Od siedmej kapitoly už jednoznačne prevládla netrpezlivosť a túžba dostať sa na koniec. Niekedy je možno menej viac. Každý to ale zrejme vníma individuálne, keďže mnohí hodnotia ako najsilnejšiu časť tejto hry práve jej rozsiahly príbeh.
Napriek tomu nižšie ako 100 percentné hodnotenie neprichádza do úvahy. Toto je pre mňa najväčšia klasika žánru. Keď sa zamyslím nad tými úplnými "klasikami" typu Monkey Island alebo sériou Gabriel Knight, tak sa divím, že tieto "legendy" nepochovali adventúrny žáner vlastne ešte v jeho prapočiatkoch. Hrateľnosť nulová, obtiažnosť na mozog udierajúca, logika žiadna. The Longest Journey môže na tieto nepodarky pozerať z výšky svojej slonovinovej veže.
A áno, bugy sa tu nájdu. Osobne som natrafil až na tri, čiže viac ako ostatní. Zrejme to závisí od toho, v akom poradí ste spúšťali jednotlivé herné mechanizmy. Veľkodušne odpúšťam.

Nemeckí autori sa rozhodli bojovať proti technokracii a nadmernému využívaniu internetu pomocou počítačovej hry... Hm, však prečo nie. Dej odohrávajúci sa v roku 2044 je mimoriadne zaujímavý. Dystopická spoločnosť, kde sú všetci ovládaní internetom a závislí na používaní technológií. Kde som to len videl... hm, asi každý deň okolo seba. Povedzme, že tvorcovia hry v roku 2004 boli veľkí vizionári.

Ale čo už, elektrina funguje, zabudnime na ľahký paradox a vydajme sa v hre bojovať za detox od elektronických závislostí. Hlavný hrdina a donedávna aktívny alkoholik si v sebe nesie svoje osobné tajomstvo, ktoré sa dá prekuknúť pomerne rýchlo. Nestriedma konzumácia alkoholu mu neubrala nič z jeho komunikačných schopností, preto cíti neustálu potrebu si s niekým hĺbkovo pokecať. Obrovské množstvo dialógov by mohlo byť kľudne zrezané na polovicu a nikomu by to určite neublížilo. Kvantá textu sú okrem toho len zbytočným balastom a dozvedať sa podrobnosti zo života každého bezdomovca ani nie je celkom na mieste.

Dialógy sú však ešte nič oproti spôsobu pohybu hrdinu. Tam už je naozaj vidno poznamenanie alkoholizmom, inak si to vysvetliť neviem. Takto nešťastne vyriešený pohyb po obrazovke a hlavne prechody medzi obrazovkami, to tu ešte asi nebolo. Pri prechode z chodby do obývačky sa tieto miestnosti asi trikrát prepnú a zase skončíte v tej, odkiaľ ste vychádzali. Na nervy! Horšie ale je, že "vďaka" tomuto nedorobku sa mi podarilo "nenájsť" asi tri dosť podstatné vedľajšie miestnosti, čo bolo zakaždým samozrejme dôvodom extrémneho zákysu. Raz dokonca zostal hrdina zaseknutý bez možnosti akéhokoľvek pohybu (a to priamo uprostred rozsiahleho väzenského dvora!) a už som myslel, že je koniec, keďže hru som priebežne neukladal (ukladá sa totiž pri prechode medzi obrazovkami automaticky sama). Našťastie pár skokov to horko-ťažko rozchodilo.

Posledné negatívum je nutnosť jazdiť po New Yorku budúcnosti prostredníctvom SatCaru, čo zase spoľahlivo predlžuje presuny na maximum a časom to už predstavuje pomerne slušnú skúšku trpezlivosti. Návrat k sebe domov znamená sledovať na displeji, ako výťah stúpa na 23. poschodie... Nuž, treba na to pozrieť aj z lepšej stránky. Ešte vždy mohol bývať aj na 63. poschodí. Ale vážne, toto mohlo byť vyriešené podstatne dynamickejšie.

To boli negatíva, avšak pozitíva jednoznačne prevažujú. Skvelý príbeh, hádanky obtiažnosťou "tak akurát" (to sa naozaj stáva len raritne), vecí v inventári možno mohlo byť trochu menej, ale tentoraz som tam žiadnu nelogickú kombináciu nevidel. Hlavný hrdina je charizmatický a jeho útek z väzenia totálne epický.

Biely deň, prístavné mesto snáď kdesi v Massachussetts, k tomu skvelé silné káry a túžba zažiť po dlhej dobe poriadny adrenalín. Úvodné závody sú veľmi príjemné, hustota premávky v meste je tak na úrovni Severnej Kórei, ovládateľnosť áut dobrá, no proste pohoda.

Túto príjemnú hrateľnosť závodov však mierou vrchovatou kompenzujú nervácke naháňačky s kliftonmi. To je učinené peklo na zemi. Systém je daný jasne a obtiažnosť na hlavu udierajúca. Kým je naštvanosť policajtov nízka, vzniká nutnosť obrátiť zaužívaný vzorec "fízli naháňajú mňa" na "ja naháňam fízlov", ale kde nič tu nič, kliftoni nikde a končíme so slabým výsledkom. Keď naopak naštvanosť policajtov stúpne, už sa pred nimi fakticky nie je kam skryť a vyliezajú odvšadiaľ, špeciálne otravné sú biele federálne vozy. No, kecal som, je kam sa skryť, napríklad na strechu autobusovej stanice, ale to nakoniec aj tak efekt neprinesie, lebo oni veru sami od seba nezmiznú. Po pár dňoch tohto utrpenia sa o slovo prihlásil tik obočia a očného viečka, nuž a v takej fáze už na pomoc prichádzajú iba všetkými milované cheaty.
No, v tomto prípade som vzácne ani nepociťoval z použitia cheatov nejakú vinu, keďže aj samotná hra cheatuje, a to ohavným a do očí bijúcim spôsobom. Ak mi po sérii pomalých zákrut spoza zadku vyletí borec asi 200 km rýchlosťou, tak to asi celkom fér nebude. Hlavne, že dovtedy bol kdesi v prdeli vzadu, až takmer zmizol z mapy. Ale to je jedno.
Veľké plus ale je, že aj napriek občasnej frustrácii človeka stále hnala dopredu snaha dostať sa vyššie na black liste, čo zabránilo hru odinštalovať a počítač vyhodiť z okna. Adrenalín to prinieslo v uspokojivej miere, pocit z rýchlosti je tu naozaj asi najvýraznejší spomedzi všetkých NFS.
Osobne za vrchol tejto série ale asi radím Hot Pursuit 2, hlavne kvôli krásnym lokáciám mediteránneho vidieka alebo Havajských ostrovov, no a aj tie káry tam boli lepšie. Ale Most Wanted je tiež fajn. A oceňujem, že tu nie sú závody v drifte, tie sú podľa mňa riadna otrava.

Na vrchol tej istej hory vedie veľa rôznych ciest. To pravil veľký Buddha a ešte k tomu treba dodať, že vlastne každá cesta stojí za to, aby sa po nej človek vydal. Filozofický úvod asi preto, že tu máme do činenia s filozofickým počinom, resp. filozoficko-psychologickým fenoménom. Osamelosť, vnútorný boj, melanchólia, psychosomatické stavy.
Takisto som si celý čas vravel, že v tomto prípade aj samotná cesta bude cieľ, pretože o tom celý subžáner walking simulátorov predsa je. Lenže to som ešte nevidel záver, z ktorého mi teda padla huba takým štýlom, že viac sa už asi ani nedá. Absolútny klimax všetkého snaženia a dlhých rokov hľadania. Vysoký cieľ, ktorý naozaj aj cieľom vo svojej plnej podstate je.
Cesta vedie cez opustený ostrov v severných Hebridách. Vlhkosť a chlad zachádzajú za nechty, vietor bičuje trávnato-bylinný porast, ktorého skúmaním by sa dala s čistým svedomím vyplniť aj celá hodina. Neviem, či sa niekedy takto podarilo v nejakej hre navodiť pocit úplnej samoty. Vlastivedná prechádzka nás okrem drsných prírodných krás severného Atlantiku zoznámi aj s nešťastnými osudmi pár jednotlivcov, ktorí s týmito miestami spojili svoje osudy. Biblické referencie idú do hĺbky, večná škoda, že rovnako nedokážem rozšifrovať aj chemické vzorce. Kadejaké uhľovodíky, dodekahedrony a iní zástupcovia organickej chémie zdobia mnohé steny a iste dodávajú na atmosfére. Toluén to určite nie je, rozoznávam už len nejaké tie mozgové neurotransmitery. Hlavný hrdina je prírodovedne vzdelaný človek so všetkým, čo k tomu patrí.
K celkovému hodnoteniu hry vždy patrí opakovateľná hrateľnosť. Koľkokrát som si navrával, že sa k niečomu vrátim, nakoniec to ale nevydalo, hlavne kvôli nedostatku času. V prípade tejto hry je opakovaný návrat na ostrov úplnou samozrejmosťou, už sa priam neviem dočkať, kedy sa po ňom znova poprechádzam. Klystír mozgu, žiadny mobilný telefón, žiadne spojenie s ľuďmi, no proste jedno veľké NIČ. Po stresujúcom dni v práci fakt hocikedy! Veď sa to dá obehnúť aj za hodinku a pol, podľa toho, do akej miery sa človek kde "kochá".
Screenshot na monitore sa v momente stal samozrejmosťou a nutnosťou. Lebo stopercentné hodnotenie odo mňa, to veru nie je žiadna holá riť.

Hláškujúca hrdinka vyzerajúca ako Miss Venezuela sa vydáva na vcelku odvážne dobrodružstvá. Pozoruhodná postava. Musím vysloviť vážne a odôvodnené podozrenie, že je v hĺbke duše veľmi ľahká deva, ak nie priam štetka (prezradí ju nechtiac pár komentárov typu "aha, hadica z vysávača... dlhá, mäkká a... nudná"). Ovšem psychoanalýzu samotnej Niny nechajme tak, k ničomu to nevedie...
Tentoraz vskutku košatá štruktúra príbehu obhospodári fakticky celý svet. To, že niekde sa logika cestovania poriadne zadrháva, je vedľajšie. Podstatné je, že sa do vskutku atraktívnych lokácií nakoniec bez problémov dostaneme. Človek by neveril, na aké vzdialenosti a ako rýchlo dokáže zaletieť hydroplán.
Dosť dlho som nevedel, aký postoj zaujať ku hrám, ktoré ponúkajú stlačením či už tabulátora alebo príslušnej pridelenej ikonky možnosť prehľadania celej obrazovky. Na jednej strane je to vskutku vítaná pomoc, vďaka ktorej sa človek zbaví pixelhuntingu, na strane druhej veľmi významné až neférové uľahčenie hrania. V podstate neželaný doping. A ak už raz výrobca možnosť zobrazenia všetkých aktívnych predmetov ponúka, hráč ako ja ju chtiac-nechtiac nakoniec aj vždy použije. Hľadať kdesi v prachu na zemi zapadnutý predmet veľkosti zapaľovača už nie je pre rokmi zničené oči...
Takisto viaceré minihry sa dajú vyriešiť s možnosťou nápovedy. Tvorcovia nezašli našťastie tak ďaleko, že by dali možnosť ich úplne preskočiť. Celkovo minihry ako úhlavný nepriateľ každého netrpezlivého adventuristu opäť "nesklamali" a spoľahlivo sa postarali o nervový tik v obočí a tlak 200/100.
Záver mohol ponúknuť trošku obsiahlejšie vysvetlenie, o čo vlastne všetkým tým postavám nestriedmo dlhého príbehu vlastne celý čas išlo. Ale no čo už, nejedná sa o literárnu klasiku, len o hru, musíme si vystačiť aj s týmto.
Počas záverečných titulkov potešili nevydarené scény z natáčania :) Tí digitálni herci fakt nestoja za veľa, uvažoval by som o tom, či im vôbec vyplatiť honorár.

Toto nemôžem hodnotiť objektívne, pretože sa jedná o totálnu srdcovku. Benoit Sokal vytvoril alternatívny svet, do ktorého by som sa pozrel asi najradšej zo všetkých herných svetov. Takmer každá z lokácií by sa dala použiť ako tapeta na pozadie, prípadne rovno ako tapeta v celom mojom byte. Mechanické hračky, ľudia, exteriéry, to všetko láka k návšteve. Univerzita v Barrockstadte je pre mňa osobne tou najkrajšou, "najfotogenickejšou" a najatraktívnejšou lokáciou, s akou som sa doteraz v hernom svete stretol.
Musím sa priznať, že som dvakrát musel konzultovať návod a celkovo by som chcel vidieť borca, ktorý toto prešiel bez návodu. Hneď prvá časť vo Valadilene poskytla také zákysy, že nebyť možnosti návodu, tak tam trčím snáď doteraz. Zúfalstvo však nikdy nemohlo minimalizovať to nadšenie, s ktorým toto milovník adventúr rád podstúpi. Takmer hororová časť v Komkolzgrade mierne moje hodnotenie znižuje, pretože sa celkovo do konceptu hry podľa mňa nehodila. Našťastie Aralbad to opäť vykompenzoval.
No a záver. Pre mňa emotívnosťou prekonáva mnohé kórejské romantické filmy. Slzy na krajíčku, chudák starý Hans s mentalitou 9-ročného dieťaťa podpisuje papier o predaji fabriky, sedí na lavičke vo svojich kožušinových handrách a ja som rozsekaný na padrť.
Až raz úplne zabudnem riešenia hádaniek, nikdy nebudem mať problém sa k hre vrátiť. Už len kvôli kochaniu sa exteriérmi.

Fenomén Posla smrti ma dlho obchádzal. Musím sa priznať, že ako prvú hru z tejto série som mal možnosť hrať Posla smrti 2. Tá mala na rozdiel od tohto kultového úvodného dielu pomerne zmiešané reakcie. Preto som čakal, že jednotka bude úplne božská. Nie je tomu celkom tak a možno to bude kacírske hodnotenie, ale práve dvojka sa mi hrala omnoho lepšie, plynulejšie a určite ju dávam na osobnom zozname obľúbenosti vyššie.
Ako kovaný adventurista musím aspoň 20 percent zo 100 ubrať za medzihru so skrinkou a prehadzovaním bielych koní s čiernymi. Nemám rád, keď zo mňa niekto robí debila a na rozdiel od ostatných minihier (zverokruh, kríž s bielymi a čiernymi kameňmi), pri ktorých aspoň bolo jasné, o čo sa človek má snažiť, tu mi veru zmysel unikal. Ešte sa mi nestalo, aby som niečo musel riešiť s pomocou video návodu na youtube, ale tu to inak nešlo. Tá istá situácia sa opakovala aj s rozsvecovaním červených lámp úplne na konci hry.
Do zúfalstva môžu hráča určite priviesť aj úlohy, ktorých splnenie vlastne spočíva iba v neustálom opakovaní toho istého úkonu.
Každopádne, už len vďaka atmosfére a mnohým nápaditým hádankám je jasné, že štatút kultu patrí Poslovi smrti právom. Pochváliť treba aj český dabing. Keď to porovnám s anglickým hlasom hlavného hrdinu (ktorý znel, akoby dotyčný každú chvíľu mal zaspať), tak domáca lokalizácia vyhráva na celej čiare.

Tak si sedím vo vlaku idúcom do postapokalyptického mesta City 17. Bezradne sa pozerám vôkol seba. Pravdepodobne som po katatonickom šoku, pretože zo seba nedokážem vydať ani len jedno jediné slovo.
Vystupujeme, obklopia ma úžasné exteriéry bezútešného mesta, kde sa snúbia prvky hi-tech so strohými kubistickými tvarmi socialistického realizmu východného bloku (predlohou City 17 bol srbský Belehrad, vrátane budovy Parlamentu...).
Stretávam pár dobrých známych, už začínam tušiť, že je predo mnou niečo veľké. Stiesňujúca atmosféra všade navôkol, pocit absolútnej neslobody a útlaku, všade kontroly a kamery ako v orwellovskej budúcnosti.
Predieram sa cez kanály, konečne mám aj niečo v ruke, bez zbrane by moja životnosť v tomto krajne nepriateľskom a odpornými bytosťami zamorenom prostredí nebola dlhá. Stretol som sa s úžasnou ženou Alyx (ktorej obdobu len márne hľadám v reálnom, nevirtuálnom svete...), tá mi neschádza z mysle...
Likvidujem obyvateľov tohto nepríjemného herného sveta, ich výzor mi naháňa zimomriavky. Preveziem sa na vznášadle až do Ravenholmu, kam už nikto nechodí. Veľmi rýchlo zistím, prečo. Medzičasom sa zotmelo, hra si šlape v reálnom čase. Prečo práve v noci musím byť na takom hrôzostrašnom mieste? Brrrr...
Ravenholm je za nami, pred nami však divoká jazda po Highway 17. Hmyz rasy Antlion ma prenasleduje a privádza ma do zúfalstva. Pár akrobatických kúskov, pokocháme sa krajinkou a piesočnatými plážami... tie však vystriedajú klaustrofobické priestory väznice Nova Prospekt. Na denné svetlo sa dostávame s mojou Alyx (Bože, prečo len jej nepoviem aspoň jedno slovo...) a stávam sa rešpektovaným vodcom hnutia odboja. V strmhlavých akčných pasážach sa prestrieľame cez celé mesto až k víťazstvu vo futuristickej Citadele. Zbohom, nadvláda Combine... dokázali sme to. Hoci nás to stálo nemálo utrpenia, krvi a sĺz...

V Japonsku sa bežne v automatoch predáva použité spodné prádlo stredoškoláčok. Divíte sa potom, že tam vznikajú takéto úchylné a hnusné hry? Kto, preboha, navrhoval a dizajnoval tie príšery? Zdravotné sestry s trhanými pohybmi ešte ako-tak dávajú zmysel, ale ten zvyšok panoptika hrôzy?!... Na prvé stretnutie s monštrom v Nákupnom centre "The Mall" len tak ľahko nezabudnem... to bola zároveň posledná časť príbehu, ktorú som hral potme a so zvukom... potom to už akosi nešlo...
K zvukovej stránke hry sa teda vyjadriť nikdy môcť nebudem, pretože odvtedy som drtil zásadne len za bieleho dňa a s vypnutým zvukom. Napriek tomu to stačilo na to, aby som začal trpieť poruchami spánku a ťažkými nočnými morami (koľko som mal vtedy, hmmm, 26 rokov? ehm...). Niekoľkokrát som sa tak k*revsky zľakol, že si to koledovalo o tachykardiu alebo rovno zástavu srdca (hlavne ak sa príšera vynorila spoza rohu... keďže som nemohol používať chrčiace rádio, ktoré by indikovalo blízkosť príšery už kvôli spomenutému vypnutému zvuku). Úplne najhoršia bola časť v nemocnici Brookhaven, to už bolo vážne na prášky.
Kým Heather nenašla samurajskú katanu, pripadal som si ako úplne nahý, bezmocný a vydaný napospas prvému monštru, čo mi skríži cestu. Baterka a malý nožíček, prípadne slabá pištoľka stoja totiž úplne za ho*no. Táto neistota a pocit slabosti v koži jemnej blonďavej dievčiny tiež pridal svoje k priam traumatizujúcemu hernému zážitku.
Cheaty ako obvykle neexistujú (japonská hra...), takže záverečný boss fight ma stál, ak si dobre pamätám, dva dni snahy a takmer roztrieskanú klávesnicu.
Napriek tomu som hru dal aj druhýkrát (aj vďaka bonusom typu rôznorodých koncov alebo možnosti prezliekať hlavnú hrdinku do rôznych šiat...).
No a som zmierený s tým, že lepšiu hororovú hru už asi nikto nikdy nespraví...

Keď začínate hrať arkádový závodný simulátor, asi automaticky nastavíte obtiažnosť na "normal". To som spravil samozrejme aj ja (predtým, ako som zistil, že to je hra ruskej výroby...). Závod začína, vesmírne vznášadlo sa rozbieha, všetci súperi sú v okamihu v nedohľadne... vlečiem sa, vlečiem, narážam do všetkého, čo stojí v ceste... druhý pokus, tretí, štvrtý, tridsiaty... návrat do menu... obtiažnosť zmenená na "easy". Po X zahanbujúcich pokusoch sa podarí absolvovať prvý závod... a to sme ešte len na začiatku rozsiahlej vesmírnej kampane, kde máte možnosť vyberať si z celej plejády ohyzdných aj menej ohyzdných vznášadiel a prejdete rozmanité trate v rozpätí od zasnežených sci-fi plání cez vnútornosti mimozemských staníc až po podmorské základne.
Nuž čo, pri vývoji zase asi raz tiekla vodka potokmi. Táto hra veru nejednému ruskému tínedžerovi znepríjemní jeho už dosť nepríjemný a smutný život. Na najnižšej náročnosti sa to nakoniec dá dohrať v relatívnej pohode a aj sa pri tom slušne zabaviť, ale rád by som videl toho "molodca" a "stachanovca", ktorý by pokoril vyššiu náročnosť. Možné to iste je, ale slovo "zábava" sa v súvislosti s tým asi použiť nedá. To už je čisté utrpenie a ťažkotonážny útok na psychiku.
Okrem toho sa tu deje aj útok na zrak každého hráča. V momente po spustení sa vám pred očami rozprskne neskutočne hnusná paleta jedovatých cukríkových farieb... pri prvej trati to ešte neberiete ako úmysel autorov, čím ďalej je to však otravnejšie a pôsobí doslova nepríjemne. Za výber farieb jednoznačne zodpovedal očný sadista s dlhoročnou praxou, lebo toto je fakt úchylné.
Ale nadpriemerné hodnotenie ide na vrub pomeru kvalita/cena, zvýšenému adrenalínu, dizajnu niektorých vesmírnych vznášadiel aj tratí... a čert to ber, keď vypnete obidve hemisféry mozgu, slušne sa pri hre vybláznite a zabavíte.

Možno by stačilo napísať komentár len jedným jediným slovom: "Ďakujem!". Ale to by asi nebolo veľkým prínosom pre iných hráčov...
Pred vašimi očami sa rozvíja mimoriadne košatý a komplikovaný príbeh, ktorý by snáď vydal aj na tri celovečerné filmy. Fantasy svetov je hneď niekoľko a je ťažké vybrať, ktorý z nich je pôsobivejší.
Hráte až za tri rôzne postavy, pričom zmeny medzi nimi takmer spôsobia schizofréniu. Ak si raz už zvyknete na Zoe, ťažko sa Vám zrazu bude hrať za svalnatého šermiara...
Toto všetko by bežnému duševnému maloroľníkovi, ktorý je zvyknutý iba na bezhlavé kosenie nepriateľov rotačným guľometom, malo spoľahlivo spôsobiť točenie hlavy a nechápavé krútenie hlavou. My ostatní, intelektom vyspelejší, sa len pousmejeme a dlhé hodiny sa kocháme fantáziou tvorcov tohto adventúrneho klenotu.
Za celý čas neprichádza fakticky jeden jediný zákys. Neviem, či mám práve túto skutočnosť brať ako pozitívum alebo negatívum. Človek má skôr z celej hry akýsi dojem filmu, s ktorým má iba občasnú interakciu. Hlavne "akčné" pasáže, kde treba zabojovať či už holými rukami alebo zbraňou, pôsobia dosť impotentne. Na toto všetko však človek veľmi rýchlo zabudne, ak sa na okamih zastaví, nadýchne a poobzerá vôkol seba...
100% hodnotenie je v tomto prípade absolútnou povinnosťou.

Začiatok vyzerá sľubne. Vystrihaná chicagská vyšetrovateľka s výzorom "man-hating" lesbičky prichádza na vskutku mrazivú scénu zločinu... vo vzduchu sa priam vznáša mŕtvolný zápach, akési herné prevedenie filmového hitu "Se7en".
Celkovo hlavným prínosom tejto hry je vskutku mrazivá a akási "plesnivá" atmosféra, ktorej chlad zachádza až za nechty. Toto veru nie sú príjemné stavy, hlavne ak hráte s postavou relatívne bezbrannej ženy. Hoci ani detektív Gus McPherson s jeho vskutku idiotskou briadkou a silnými dioptriami moc sebadôvery nevzbudzuje...
Toto je svet zvráteného zločinu, úchyliek a psychicky narušených individuí. Toto je svet, v ktorom sa veru necítite bezpečne, ak máte 20 minút odomykať zámku. Zákutia Prahy a dobové reálie (vrátane miestnych názvov či vlastných mien) sú skôr na smiech, ale v tomto sa nikto špárať nebude.
Hranie vôbec nie je plynulé, bohužiaľ. Náročnosť jednotlivých hádaniek je prudko nevyvážená. Za absolútny vrchol a nonsens samozrejme považujem otváranie zámky. Osobne pochybujem, že to niekto zvládol bez návodu, pretože to by ho už isto čakala zámka na dverách psychiatrie (lenže tentoraz nie zvonka, ale zvnútra...). Bodaj by tvorcovi tohto puzzlu do rána nechet na žaludi narástol!
Celkovo však hodnotím veľmi vysoko. Akurát som naozaj zástancom tých čistých adventúr (= bez násilia, bez minihier).

Adventúrny skvost, ktorého hranie bolo jedným slovom radosť! Nízke hodnotenie na tejto databáze považujem za obrovskú nespravodlivosť. Toto je ešte adventúra z tej starej školy, aké sa dnes veru už nevydávajú. Táto obtiažnosť nie je veru "akurát" na mieru, ale mnohokrát prekračuje hranice zdravého rozumu...
Po pol hodine skúšania systémom "všetko na všetko" a trojnásobnom opakovanom presliedení všetkých exteriérov sa už začína ozývať tik v pravom obočí a chuť vyhodiť počítač von oknom. No a potom stačilo len skonsolidovať sily pri zúrivom pixelhuntingu a nájsť v prachu na zemi presne ten predmet, ktorý doteraz chýbal. Niekedy sa javili problémom aj dialógy, pretože ich význam je skutočne zásadný a jedna chybná reakcia vás vychýli zo správne nastúpeného kurzu do absolútneho tápania. Toto všetko však osobne považujem len za kozmetickú chybičku na kráse, namiesto 100% teda "len" 95.
Ale väčšina vecí do seba nádherne zapadá a bonusom je aj perfektné grafické spracovanie, nielen exteriérov, ale aj samotných postáv (hm, Lokelani, vrrrrrr....).