A.I.M. Racing

Keď začínate hrať arkádový závodný simulátor, asi automaticky nastavíte obtiažnosť na "normal". To som spravil samozrejme aj ja (predtým, ako som zistil, že to je hra ruskej výroby...). Závod začína, vesmírne vznášadlo sa rozbieha, všetci súperi sú v okamihu v nedohľadne... vlečiem sa, vlečiem, narážam do všetkého, čo stojí v ceste... druhý pokus, tretí, štvrtý, tridsiaty... návrat do menu... obtiažnosť zmenená na "easy". Po X zahanbujúcich pokusoch sa podarí absolvovať prvý závod... a to sme ešte len na začiatku rozsiahlej vesmírnej kampane, kde máte možnosť vyberať si z celej plejády ohyzdných aj menej ohyzdných vznášadiel a prejdete rozmanité trate v rozpätí od zasnežených sci-fi plání cez vnútornosti mimozemských staníc až po podmorské základne.
Nuž čo, pri vývoji zase asi raz tiekla vodka potokmi. Táto hra veru nejednému ruskému tínedžerovi znepríjemní jeho už dosť nepríjemný a smutný život. Na najnižšej náročnosti sa to nakoniec dá dohrať v relatívnej pohode a aj sa pri tom slušne zabaviť, ale rád by som videl toho "molodca" a "stachanovca", ktorý by pokoril vyššiu náročnosť. Možné to iste je, ale slovo "zábava" sa v súvislosti s tým asi použiť nedá. To už je čisté utrpenie a ťažkotonážny útok na psychiku.
Okrem toho sa tu deje aj útok na zrak každého hráča. V momente po spustení sa vám pred očami rozprskne neskutočne hnusná paleta jedovatých cukríkových farieb... pri prvej trati to ešte neberiete ako úmysel autorov, čím ďalej je to však otravnejšie a pôsobí doslova nepríjemne. Za výber farieb jednoznačne zodpovedal očný sadista s dlhoročnou praxou, lebo toto je fakt úchylné.
Ale nadpriemerné hodnotenie ide na vrub pomeru kvalita/cena, zvýšenému adrenalínu, dizajnu niektorých vesmírnych vznášadiel aj tratí... a čert to ber, keď vypnete obidve hemisféry mozgu, slušne sa pri hre vybláznite a zabavíte.