Gothic je aj pre mňa absolútnou klasikou a nostalgiou. Ako tínedžer som v hre utopil mnoho hodín, spomínam si, že som porobil aj nejaké questy, ale nikdy som ju nedohral. Myslím, že som skysol hneď v prvej kapitole a väčšinou som sa len tak potuloval po svete a nechával sa zabíjať krysokrtmi (keďže som bol slabý ako mucha). Ale bavilo ma to!

Keď som sa po rokoch k hraniu vrátil, napadlo mi, že sa do Kolónie opäť vydám a zakúpil som si na Steame prvé dva diely. Radosť ale netrvala dlho. Spustiť totiž Gothic na dnešných počítačoch je neuveriteľná drina a vyžaduje si to stiahnutie mnohých patchov (aspoň teda v mojom prípade to tak bolo). Pokúšal som sa o to, ale bez úspechu (keďže som technický antitalent). Smutne som teda hru vrátil s tým, že je mi asi súdené ju nikdy nedohrať.

Potom som ale zistil, že existuje port na Switch a túto konzolu som si napokon kúpil (nielen kvôli Gothicu, ale rozhodne v tom zohral výraznú rolu). A musím povedať, že tento návrat stál naozaj za to! Hra má aj dnes fajn grafiku, výborne navrhnutý svet a zaujímavo napísané postavy. A v neposlednom rade je tu príbeh, ktorý je mimoriadne vydarený (tvorcovia si dokonca pre hráča pripravili niekoľko zvratov a prekvapení).

Pamätal som si, že ovládanie mi už na PC prišlo dosť krkolomné a podobne to bolo aj na Switchi. Konkrétne mám na mysli súbojový systém. Ten sa mi úplne pod kožu nezažral, hoci oceňujem, že človek musel dávať pozor a nestačilo len bezhlavo stláčať „útok“. Taktiež je super, že Gothic vám už od začiatku dáva jasne pocítiť, že ste proste no name nula a bez problémov vás zabije úbohý krysokrt či mrchožrút. Vypracovať sa musíte sami.

Iste, s konceptom „from zero to hero“ pracuje plno hier, kde sa musíte postupne zlepšovať, ale v Gothicu mi prišiel spracovaný najdôslednejšie. Páčili sa mi aj aktivity NPC postáv, ktoré pracovali, oddychovali, opravovali si domy, rozprávali sa. Svet vďaka tomu pôsobil živo. Questy boli väčšinou zábavné a dosť zaujímavé. Plnil som ich rád a nemal som pocit nejakej zbytočnej vaty.

Čo sa týka veľkosti sveta, tak jasné, v porovnaní so všetkými tými masívnymi open worldmi dneška pôsobí Gothic skromne, ale mne to vyhovovalo. Herná doba sa aspoň zbytočne nenaťahovala a tunajší svet je stále plný všelijakých pozoruhodných zákutí. Možno by som ale napriek tomu privítal nejaký fast travel (aj keď zopár teleportov hráč dostane), keďže ku koncu mi už to behanie sem a tam prišlo trochu únavné.

Jemne ma tiež štvala mizerná AI postáv. Je asi nefér vyčítať niečo také hre z roku 2001, obzvlášť s prihliadnutím k faktu, že v kontexte doby bola AI na vysokej úrovni, ale proste ma to občas hnevalo. Jeden quest, ktorý spočíval v sprevádzaní určitej postavy z bodu A do bodu B som musel opakovať trikrát, lebo postava sa po ceste vždy niekde zasekla.

Z imerzie ma sem-tam vytrhával aj dabing, ktorý je síce kvalitný, ale niektorí herci dabujú viac postáv. Takže ma mierne rušilo, keď napríklad Xardasa a Saturasa daboval ten istý herec. Ale nebolo to nič strašné a nerobilo mi problém prižmúriť nad tým oko. Hra je totiž aj dnes parádnym dobrodružstvom, ktoré má právom punc kultovky. Snáď sa teda vydarí aj ten remake...

Priznávam, že RPG žánru som dosť dlžný. Ak dám bokom Dark Souls a ďalšie tituly od FromSoft, tak som skoro žiadne z tých klasických a chválených RPG nehral (prípadne hral, ale len chvíľu). Až v poslednej dobe som si povedal, že to zmením. Na úvod som ale hľadal niečo skromnejšie, takže keď som objavil Felvidek, navyše od slovenského tvorcu, príliš som neváhal.

Grafická stránka sa mi veľmi páčila, potešilo ma, že odkazuje práve na tie staršie RPG. Príbeh bol tiež zaujímavý. Vedel by som si ho predstaviť vyrozprávaný aj vo vážnejšom tóne, ale ani takto to nebolo zlé. Humor väčšinou fungoval a dialógy ma bavili. Plus navyše pripisujem tomu, že ma Jozef Pavelka dokázal viackrát prekvapiť nejakým zvratom, ktorý som nečakal. Príbeh je celkovo dosť úlet s absurdnými, miestami trochu surreálnymi prvkami, ktoré sú však skĺbené veľmi umne.

Páčilo sa mi tiež, že je hra rozsiahlejšia, než som si pôvodne myslel (osobne som hral nejakých sedem hodín, aj keď občas kvôli vlastnej hlúposti, keď som si hru zabudol uložiť a následne zomrel, ehm). Na boj som si musel trochu zvykať. Ťahový systém nie je niečo, v čom by som bol úplne doma, ale postupne som si ho obľúbil.

Vôbec by mi nevadilo, ak by Pavelka vytvoril sequel, prípadne niečo väčšie a príbehovo ambicióznejšie (možno na vážnejšiu nôtu). Ale keby aj nie, tak Felvidek podľa mňa má nábeh na to stať sa najmä na Slovensku menšou kultovkou. Snáď teda nezapadne, bola by to škoda. Za tých 10 eur výborné hranie.

Ak by som mal svoje pocity vyjadriť stručne, tak asi takto.

Na úvod by som chcel povedať, že hoci Cuphead nepovažujem za najťažšiu hru na svete, tak psychicky ma dokázala vyčerpať viac než akákoľvek iná. Predsa len... aj tie najťažšie hry obsahujú aspoň nejaké pasáže, ktoré nie sú tak hardcore a kde si človek môže vydýchnuť. Cuphead nič také nemá.

Ani v DLC sa mi to neprejedlo, ale je fakt, že psychicky ma to vyšťavilo ako citrón. Pôvodne som si po skončení základnej hry chcel dať DLC až po menšej regeneračnej pauze, ale keďže je hra dosť založená na muscle memory, obával som sa, že mi ovládanie „vyšumí z prstov“ a následne sa do hry budem zase ťažko dostávať. Takže som si to pekne krásne odtrpel prakticky hneď po skončení main game. *Strýznený povzdych*.

Tvorcovia nenechali svojej povesti nič dlžní a pripravili si pre hráčov poriadne tuhých bossov, z ktorých skoro každý by obstál ako záverečný boss v hlavnej hre. A porazenie každého z nich mi trvalo dlho. Veľmi dlho. Bolo to cca tri a pol hodiny sústavných pokusov na jedného bossa. Ten finálový bol potom tak hardcore, že ma takmer dohnal k psychickému kolapsu.

Trochu podozrievam tvorcov, že pri ňom popustili uzdu svojmu sadizmu a spokojne sa chechtali, ako to hráčom zavarili. Objektívne je to skvelý boss, ale proste som ho obdivoval a nenávidel zároveň. Ale tak to už v podobných hrách býva.

Po grafickej stránke je hra opäť nádherná. Postava Ms. Chalice bola fajn a jej schopnosti sa hodili hlavne na nepovinných minibossov. Hra má opäť parádny soundtrack a celkovo opäť ide o prepracovaný kúsok, ktorý vám do žíl vženie taký nával endorfínov, až sa vám bude točiť hlava. Takže som si to opäť užíval, obdivoval, trpel, nadával a napokon pociťoval slasť z víťazstva. Skvelé. Ale som fakt unavený...

No to je krása! Rozhodne je prospešné si občas zahrať hru typu Abzû. Obzvlášť, ak ste ako ja a milujete najrôznejšie náročné hry. Abzû je ich úplným protikladom: ide o meditatívnu artovku a viac než príjemný relax, ktorý vás navyše aj esteticky obohatí. Pokiaľ ste hrali podobný titul Journey, tak viete o čom hovorím.

Abzû je vizuálne krásny poetický zážitok s magickou hudbou, ktorý nemá problém si hráča podmaniť. Jasné, keďže ide skôr o ten zážitok, než hru, tak sú puzzle veľmi jednoduché, nejaký väčší zásek nehrozí a hráč vlastne len postupne preskúmava podmorský svet. Nemôže prehrať, nemôže sa mu nič stať. Znie to ako nuda? Možno, ale vo výsledku to nuda určite nie je.

Osobne Abzû možno preferujem pred Journey (hoci po stránke grafiky je Journey z môjho pohľadu o trošku kvalitnejšie), hlavne z toho dôvodu, že je dynamickejšie a má zaujímavejšie navrhnutý svet, ktorý mi nezriedka vyrazil dych. Celkovo som si tie dve a pol hodinky hrania dosť užil a rád sa nechal atmosférou pohltiť.

Nie je to určite pre každého, ale pokiaľ človeku nevadí, že Abzû nemá príliš veľa herných mechanizmov a chce sa proste nechať unášať atmosférou a symbolickým príbehom a chce kvalitný umelecký zážitok, tak s touto hrou vedľa nešliapne.

Herní výzva 2024: 10. V záři reflektorů

V posledných rokoch sa dosť často hovorí o tom, že moderné hry stoja za starú bačkoru (na YouTube na túto tému nájdete mnoho videí). Že gaming vlastne umiera a firmy produkujú zúfalo nudné hry. Tie sú v podstate všetky na jedno brdo, nezaujímavé, plné mikrotransakcií, chýba im vlastný ksicht a odvaha riskovať. A pri pohľade na tie AAA tituly, ktoré sú si podobné ako vajce vajcu by človek vlastne aj súhlasil, že dnešná doba nie je hráčom naklonená. Ono je to ale pravda len čiastočná.

Pretože áno, je faktom, že mnohé AAA hry sú nudné a spotrebné produkty bez duše, lenže súčasnosť viac než kedykoľvek predtým praje aj nezávislej scéne, ktorá ponúka pomerne veľa drahokamov. A jedným z nich je aj Cuphead.

To je totiž absolútna fantázia! Nádherná ručne kreslená grafika (ani si neviem predstaviť, koľko práce to muselo dať), famózny jazzový soundtrack a brutálna obtiažnosť. Splnený sen každého hráča, ktorý sa rád týra. Musím povedať, že rubber hose animácia, ktorú tvorcovia využili, mi ako decku prišla niečím nepríjemná a znepokojivá. Docenil som ju až oveľa neskôr. Niet divu, keďže samotné animáky 30. rokov boli dosť uletené a surreálne, čo Cuphead využíva na maximálnu možnú mieru. Iste, príbeh je jednoduchý, ale bez problémov by obstál ako diel nejakého animovaného seriálu z tých 30. rokov, takže je to vlastne plus.

Hráča čaká mnoho nesmierne kreatívnych a poriadne šialených bossov. Boje s nimi tvoria hlavnú náplň hry, run and gun levely sú potom príjemným spestrením. Rozhodne však nie sú oddychovkou! Miestami ma dokonca frustrovali ešte viac než bossovia (Funhouse Frazzle ma bude budiť zo spánku). Pretože, ako ste sa už asi dovtípili, čo sa týka náročnosti, tak áno, Cuphead je ťažká hra.

Našťastie je to ale poriadna návykovka, takže ju proste nepustíte z rúk, kým bossa neporazíte. Tvorcom sa presne podarilo trafiť balans medzi zábavnou výzvou a frustráciou. Väčšinou som tak nadával na seba a na svoju neschopnosť a nie na autorov (väčšinou...).

Niekomu možno bude vadiť, že bossovia nemajú health bar, ale mne to neprekážalo. Po neúspechu vám navyše hra ukáže, ako ďaleko ste v leveli postúpili a koľko vám chýbalo do cieľa. To by niekto mohol považovať za zdroj frustrácie, mňa to ale motivovalo. Videl som totiž svoj progres, to ako som sa s každým pokusom kúsok po kúsku blížil do cieľa a to ma poháňalo ďalej. Kvitujem aj možnosť opakovať boje s bossmi.

Po víťaznom fighte totiž obdržíte známku podľa toho, ako sa vám darilo. Pokiaľ chcete získať najvyššie hodnotenie, môžete to skúsiť znova (a znova a znova...). Ja som bossov opakoval dosť často, nie primárne kvôli lepšej známke (bol som rád, že som bossa vôbec porazil, či to bolo na C- alebo na B+ ma až tak netrápilo :)), ale proste preto, lebo boje boli zábavné. Ocenil som aj počítadlo úmrtí (za celú hru som zomrel 1570-krát, neúspešných pokusov bolo ale oveľa viac, keďže keď sa mi nedarilo, dosť často som boj prerušil a skúsil to rovno odznova).

Ak by som mal niečo vytknúť, tak parry mechanika mi prišla trochu nevyladená. Veľakrát sa mi zdalo, že som parry urobil včas, ale bolo to zaznamenané ako damage (samozrejme záležalo na situácii). Možno to ale bolo mojou nešikovnosťou. Dosť som sa následne obával nejaké parry skúšať. Životov máte totiž menej než málo (defaultne tri, neskôr si ich môžete zdvihnúť na maximálne päť).

Druhá vec, čo by možno niekomu mohla prekážať je fakt, že Cuphead neobsahuje žiadne oddychovejšie momenty. Bossovia aj run and gun levely sú skúškou nervov a nedá sa povedať, že by si hráč v niektorých leveloch mohol vydýchnuť. To robí z hry nekonečnú adrenalínovú jazdu, ktorej sa ale niektorí hráči môžu presýtiť. Mne osobne sa to ale nestalo.

Cuphead je skrátka a jednoducho poklad. Štýlová hra vytvorená s láskou a absolútnym nasadením. Tvorcovia kvôli nej dali výpoveď v práci, vrazili do nej vlastné prachy a dokonca založili aj vlastné domy! O to viac človeka teší, že dodali výbornú hru, ktorá sa navyše stretla s úspechom. Zaslúži si ho.

Primárne som konzolový peasant. Mám síce aj počítač, ale na ňom každý deň pracujem a nemám príliš chuť tráviť pri ňom aj voľný čas. Zároveň som si ale chcel niektoré PC hry zahrať. Napríklad také, ktoré z rôznych dôvodov nevyšli na PlayStation, prípadne rôzne indie záležitosti, ktorým pristane skôr menšia obrazkovka a hranie v pohodlí gauča či postele.

Našťastie je tu Steam Deck, ktorý som si týchto dňoch zakúpil a ktorý je presne pre podobné potreby ako stvorený. Ako som tak premýšľal, ktorú hru na ňom spustiť ako prvú, preklikal som sa až k Aperture Desk Job. Čo je hra určená priamo na zoznámenie so Steam Deckom a jeho ovládaním. Nebolo teda o čom a do hry som sa so zvedavosťou ponoril.

A dostal som príjemnú a zábavnú jednohubku v pôsobivom grafickom kabátiku. Tá mi za pomoci jednoduchého príbehu vysvetlila základné mechanizmy Steam Decku. Tvorcovia sa nebáli ani humoru (hlášky robota Gradyho boli fajn) a ani nejakej tej akcie. Na zoznámenie sa s novou hernou mašinkou ako stvorené.

 Herní výzva 2024: 6. Ukradené Vánoce

O What Remains of Edith Finch som vedel len toľko, že je to adventúra, resp. walking simulátor a to bolo všetko. Ani neviem prečo, ale čakal som, že pôjde o horor, ale v skutočnosti je to skôr artová melancholická pocitovka (hoci jemne znepokojivú atmosféru predsa len má). Pravdaže, je to skôr interaktívny film než „plnohodnotná“ hra, ale pokiaľ na to pristúpite, odnesiete si pomerne silný zážitok.

Tajomstvá rodiny Finchovcov ma naozaj bavilo odkrývať, hra je navyše po výtvarnej stránke veľmi vydarená. Každý člen rodiny má vlastnú minikapitolu v svojskom originálnom štýle. Takže v jednom momente ovládate dieťa, ktoré sa hrá s hračkami vo vani, inokedy sa zase ocitnete v predstavách deprimovaného pracovníka konzervárne či dievčatka, ktoré sa mení na sovu či mačku.

Hra je pretkaná podmanivo nostalgicko-melancholickou atmosférou a občas dokáže byť dokonca aj jemne mrazivá. Jednotlivé „úrovne“ sú nesmierne kreatívne a využívajú estetiku snov, surreálnych predstáv, magického realizmu či odkazy na popkultúru (skvelá bola napríklad halloweenska časť v komiksových políčkach priamo odkazujúca na kultový Carpenterov Halloween).

Samotný príbeh je zaujímavý a budete pri ňom musieť zapojiť aj vlastnú intuíciu. Pochválil by som aj príjemnú grafiku a detailné prostredia. Celkovo veľmi sympatická a zaujímavá kronika jednej podivnej rodinky. Vlastne som si na konci želal, aby to bolo trochu dlhšie, ale tie dve hodinky (možno aj menej) sú zrejme akurát.

Shadow of the Erdtree je tak rozsiahle DLC, že by sa pokojne mohlo brať ako samostatná hra. Hra, ktorá je za mňa vlastne lepšia než Elden Ring.

Úprimne povedané, pôvodne som DLC ani neplánoval rozohrať. Elden Ring sa mi síce páčil, ale ani zďaleka som z neho nebol tak odvarený ako iní hráči. Keďže bol však hlad po nejakej soulsovke veľký a bohvie, kedy sa ďalšej hry od FromSoftu dočkáme, tak som si Shadow of the Erdtree napokon zakúpil. A neľutujem! A ako som už naznačil, páčilo sa mi to viac ako pôvodná hra.

Dôvod je prostý: mapa tentokrát nie je tak megalomansky obrovská, takže v nej človek nestrávi stovky hodín a nezačne sa nudiť. Viem, že mnohí hráči boli s otvoreným svetom Elden Ringu spokojní, ja však zastávam názor, že Souls hrám viac svedčí koncentrovanejšie poňatie. Čo akoby potvrdzovali aj samotní tvorcovia, keďže najlepšie im idú zovreté legacy dungeony, ktoré sú s prehľadom najzábavnejšie v celej hre.

Samotný svet v DLC je veľmi pekný a páčili sa mi aj rôzne menšie dungeony. Len ma – rovnako ako v hlavnej hre – proste štvala nutnosť zložito hľadať cestu na niektoré miesta. Človek si na mape označí oblasť, ktorú by chcel preskúmať, ale nedostane sa do nej, pretože mu cestu zatarasí kamenná stena, alebo útes, z ktorého sa nedá zoskočiť. Takže musí zložito hľadať, kadiaľ sa tam dostať. Chápem, že mnohým práve toto vyhovuje a berú to ako ďalšiu hardcore zložku hry, ale mňa to, úprimne, vyslovene otravovalo.

Preskúmavanie sveta ma ale aj tak bavilo. Tvorcovia si pre nás pripravili viacero krásnych lokácií a z ich výtvarnej stránky padá sánka. Súbojový systém je podľa mňa už za zenitom a nemyslím si, že je možné ho ešte niekam posunúť. Dúfam teda, že FromSoft v ďalšej hre príde s niečím novým, prípadne bude rozvíjať štýl boja Bloodborne a Sekiro. Ten je stále svieži a neopozeraný, takže prečo nie?

Čo sa týka bossov, tak tiež prevažuje spokojnosť. Bossáci sú výtvarne pôsobiví a efektní, o tom žiadna. Ale nie všeci ma bavili. K tým, ktorí boli skvelou výzvou a zábavou radím napríklad Blackgaol Knighta, Dancing Liona, Rellanu, Rominu či Putrescent Knighta.  

Krv mi ale pil ikonický Messmer. A to fakt strašne. Nie som proste fanúšik toho, ako ho tvorcovia nadizajnovali. Veľmi dlhé kombá, brutálne HP a absurdná damage. Neviem, osobne mi to už prišlo neférové. Keď začne cez celú arénu metať ohnivé kúzla, vyzerá to veľmi štýlovo. Ale celý boj sa kvôli tomu zvrháva na dosť veľký chaos, v ktorom nič poriadne nevidíte a netušíte ani, kam odskakujete a či ste bossa vôbec trafili.

Čo sa týka záverečného bossa, otvorene priznávam, že som naňho nemal sily/skill/trpezlivosť a vlastne ma ten fight príliš nebavil. Prvá fáza ešte ako-tak, ale druhá bola zase dosť veľký zmätok, AOE na každom kroku, damage po jednom údere astronomická, a tak podobne. Možno je to mojimi chabými reflexmi, ale otvorene hovorím, že sám som bossa nedal. A tiež dúfam (ako kolega Jakub of Astora), že sa podobní bossovia nestanú do budúcna normou.

Takže celkovo: užil som si to. Elden Ring je skvelá hra a toto rozšírenie rozhodne stojí za tie prachy. Kto bol z pôvodnej hry nadšený, tu si príde na svoje a bude sa poriadne baviť. Osobne sa hardcore fanúšikom Elden Ringu asi nikdy nestanem, ale na ďalšiu Miyazakiho tvorbu rozhodne budem vždy zvedavý.

Herní výzva 2024: 2. Láska nebeská
 
Legendárnu Mafiu som kedysi dávno ešte ako tínedžer chvíľu hral, ale nikdy nedohral. Napriek tomu mi v pamäti ostali niektoré izolované hlášky a príbehové zvraty (napríklad, že Frank Salieriho zradí či misia s „kvalitními doutníky“). Hru si totiž obľúbil môj brat a občas som ho pri hraní sledoval. Inak som ale o príbehu vôbec nič nevedel, resp. všetko zabudol. Plneniu hráčskych restov síce neholdujem, ale nedávno som si povedal, že by som mohol Mafiu konečne poriadne rozohrať a dohrať. Predsa len, téma ma lákala a hra je na poli videohier kultovou záležitosťou.

Priznám sa však, že spočiatku som sa do nej vôbec nemohol dostať. Podvedome som očakával „niečo na štýl GTA“, čo ale nemohlo byť ďalej od pravdy. Keďže tvorcovia stavili na väčší realizmus, ovládanie vozidla mi prišlo veľmi ťažkopádne a iste tomu nepridal ani fakt, že som si od hrania na PC už odvykol. Ďalej ma štvala navigácia. Orientovať sa len podľa kompasu znamenalo zmätené blúdenie v uliciach. Našťastie som zistil, že hra má aj mapu, ktorá jazdenie po meste výrazne sprehľadňuje. Postupom času som sa s ovládaním zžil a od nejakej tej štvrtej misie som si Mafiu začal užívať.

Celkom ma prekvapilo, že vlastne nejde o klasický open world (čo som opäť nejako podvedome čakal). Iste, po meste si síce jazdíte, ale vždy v rámci misií. To ma vlastne potešilo. Žiadne zdržiavanie, zbytočné side questy (pár ich tu je, ale nie je nutné ich plniť), collectibles a podobne... Len jasný ťah na bránu. Fajn. Hra ale ponúka aj možnosť „voľnej jazdy“, ktorá ten klasický open world pripomína viac.

Grafika má aj po tých rokoch stále svoj pôvab a hlavne tváre postáv sa vydarili. Nejaké grafické bugy tam síce sú, ale k tým bývam pomerne tolerantný aj pri novších hrách a ani tu mi nevadili. Vykreslenie mesta sa vydarilo a pôsobilo živo a atmosféru danej doby sa tvorcom tiež podarilo vystihnúť.

Scenár a príbeh ako taký sa mi tiež páčil, hoci je to taká gangsterská klasika (niekto by možno povedal klišé). Vzostup a pád mafiána, pravdaže s trochou romantizovania a odkazovania na známe filmové gangsterky. Pre podobnú hru je to však podľa mňa ideálny príbeh. Vzťahy medzi postavami mohli byť aj prepracovanejšie (chýbalo mi väčšie zapojenie Sama a Sára sa mohla v nejakej cutscéne tiež ešte objaviť), ale to je len drobná výhrada.

Dabing je kvalitný, hoci Marek Vašut ako Tommy mi občas prišiel nevýrazný (Paulie vo vypätej situácii vrieska, kde je Sam a Tommy mu odpovedá znudeným monotónnym hlasom, že ho nevidel). Pozitívne hodnotím aj celkom vysokú náročnosť. Tá ma tiež celkom prekvapila. Mafia síce rozhodne nie je žiadna hardcore hra, ale viaceré misie ma solídne potrápili.

Bol som zvyknutý, že pri podobných hrách prechádzam misiami ako nôž maslom, takže ma potešilo, že to nie je úplne piece of cake. Celkovo teda u mňa Mafia rozhodne dostála svojej povesti a som rád, že som si ju zahral. Aj dnes totiž ide o parádny kúsok.

Cameo Alana Wakea ma zo stoličky nezdvihlo, keďže jeho sólové hry som zatiaľ nehral. Väčšina DLC pozostáva z naháňania jedného bubáka, ktorého treba „vybaviť“ za pomoci svetla. Čiže je to hlavne (s výnimkou úplného záveru) o vyhýbaní sa tme (ktorá hrdinke odčerpáva energiu a v ktorej bubák útočí) a napájaní generátorov. To je však vždy trochu iné, takže sa v každej lokácii treba najprv zorientovať.

Síce to asi po druhom bubákovom úteku skĺzne k určitej rutine, ale AWE sa mi aj tak páčilo viac ako The Foundation. Prišlo mi atmosférickejšie a tak nejako zábavnejšie. Vlastne aj ten nevšedný štýl „boja“ za pomoci svetla bol celkom príjemným spestrením. Záverečný fight bol však na mňa asi až príliš naťahovaný a únavný (Tri fázy? Načo?). Celkovo ale lepšie než The Foundation. A toho Alana Wakea si snáď tiež v dohľadnej dobe dám...

Prvé, čo mi napadlo, keď som toto DLC dohral, boli slová: „Nastavovaná kaša.“ A ešte k tomu mazľavá a nedochutená. Dostávame síce nové prostredie, ale mne nijako neučarovalo a vlastne mi do hry ani príliš nesedelo. Dve nové schopnosti. Hm, fajn, ale nič extra. Inak vlastne nič nové.

Súboje sú síce plus-mínus v pohode, ale stále ďalšie a ďalšie armády nepriateľov ma už unavovali, mapa štvala viac než obyčajne a pri imbecilných Foundation puzzloch s veľkou guľou a koreňmi som skoro prehodil ovládač oknom.

A na záver ma čakal "skvelý" bossfight, pri ktorom mi skoro vykrvácali oči (pseudo-cool červená aréna, kde som mal naháňať červeného bossa a jeho červených pajácov. Skvelé to bolo hlavne vtedy, keď mi kleslo zdravie, takže celá obrazovka sa zaliala červenou krvou. V preklade: videl som úplný prd). Takže po slušnej main game solídne sklamanie.

Max Payne v sukni a s telekinézou v končekoch prstov? Niečo na ten spôsob.

Viete, v posledných týždňoch som si uvedomil, že som asi dosť vyberavý hráč. Už celkom dlho som totiž nedokázal nájsť žiadnu hru, ktorá by ma chytila. Všetky, ktoré som rozohral (Returnal, nový God of War, Nioh) ma bavili prinajlepšom pár hodín. Moje hráčske seansy teda vypĺňal overený Red Dead Redemption 2, ktorý som rozohral po druhýkrát (a opäť sa skvele bavím), ale predsa len... chcelo by to niečo, čo som ešte nehral.

Z tohto hráčskeho limba som sa dostal vďaka Remedy a ich výbornému kúsku Control. Vlastne hneď ako som hru rozohral mi bolo jasné, že toto bude skvelá zábava. A aj bola! Na hru som sa veľmi rýchlo namotal a užíval si ju. Má svižné tempo a akcia za pomoci telekinézy je výborná (fyzikálnosť okolitého prostredia a jeho ničenie sú parádne). Telekinéza a strelné zbrane sa navyše veľmi pekne dopĺňajú. Pôsobivá je tiež audiovizuálna stránka. Prostredie sa na prvý pohľad môže zdať fádne, ale zdanie klame.

Nápad korporátnej budovy, ktorá v sebe skrýva podivné a temné zákutia je využitý až na dreň a tvorcovia ponúkli viacero kreatívnych a výtvarne pôsobivých lokácií (Ashtray Maze ftw!). Korporátne kancelárie sú vôbec ideálnym miestom pre horor (Control ním síce stricto senso nie je, ale atmosférou sa mu dosť často približuje), pretože samy o sebe sú (aspoň pre mňa) poriadne hnusné, depresívne a desivé (aj bez toho, aby sa v nich odohrávali nadprirodzené veci).

Palec hore dávam aj za obtiažnosť, kedy tvorcovia určitými mechanikami hráčovi trochu komplikovali situáciu a nútili ho zlepšovať sa. Mnohí možno budú kafrať, ale takto mali súboje dosť dobrý náboj a človek naozaj musel vnímať, čo sa okolo neho deje. Hra ale ani tak nie je nejako extra náročná. Dokonca ma celkom bavili aj puzzly, ktoré v každej hre úprimne neznášam. Skrátka a dobre: bavil som sa výborne.

Pokojne by som dal aj vyššie hodnotenie, ale boli tu predsa len veci, ktoré mi vadili. V prvom rade ma vôbec nezaujal príbeh. Ale vôbec. Hlavná hrdinka síce bola sympaťáčka (čo sa nedá povedať o jej polodementnom bračekovi, po ktorom pátrala), ale príbeh ma ničím neoslovil a vlastne som sa v ňom dosť strácal. Nejaký Hiss, iné dimenzie, halucinačné výjavy (aj keď graficky premakané a úchvatné)... Nebavilo ma to. Nemýľte sa - surrealizmus, snové výjavy a podivné príbehy mám veľmi rád. V tomto prípade mi však prišlo, že forma prebíja obsah a že sa komplikovane rozpráva vlastne pomerne jednoduchá story.

Je to dané aj tým, že cutscény sú zrežírované naozaj extrémne fádne. Proste sa pár postáv rozpráva a nemá to žiadnu dynamiku ani náboj. Čo by až tak nevadilo, ak by dialógy boli dobré. No... ale nie sú. S výnimkou hlavnej hrdinky sú tiež všetky ostatné postavy na facku, prípadne neuveriteľne nezaujímavé (možno s výnimkou janitora, ale aj ten je dosť nevyužitý). Nikto nemá žiadnu osobnosť, nič, čo by utkvelo v pamäti.

Popravde som od určitého momentu začal dialógy rovno preskakovať. Iste, o príbehu som mal teda len približnú predstavu, čo mi neuľahčovali ani tvorcovia, keďže ho rozprávali zámerne trochu zmätočne... Ale whatever, nevadilo mi to. Samotné hranie bolo našťastie dostatočne zábavné na to, aby mi to vykompenzovalo.

Ďalším kameňom úrazu je však mapa, ktorá je fakt nešťastne spracovaná (a to som ešte veľmi mierny). Dostať sa niekde je naozaj umenie a niekoľkominútové blúdenie ma miestami fakt iritovalo. Spočiatku mi trochu prekážal aj systém ukladania prostredníctvom checkpointov, ale nakoniec nebol zlý (pridával na trošku vyššej obtiažnosti) a vlastne ho ani neberiem ako zápor. Záver mi prišiel už mierne naťahovaný (ale oceňujem trolling s falošnými záverečnými titulkami). Otravovalo ma aj zbytočne veľa collectibles (síce som ich zbieral, ale od istého momentu nečítal).

To sú však skôr drobnosti. Medzi najväčšie mínusy radím hlavne mapu a príbeh, ktorý ma proste neoslovil (možno vy budete mať väčšie šťastie). Celkovo ale výborné hranie.

Ešte predtým, než sa rozpíšem k samotnej hre, musím tvorcom „pogratulovať“, keďže ich ultimátne babráctvo mi znemožnilo ju dohrať. Dostal som sa niekde na 90 % a pred koncom nasledoval nádherný crash a „corrupt save data“. Celý progres bol stratený. Hľadanie na internete ukázalo, že to rozhodne nebol problém mojej konzoly, ale bug, ktorý sa objavil mnohým hráčom. A ktorý sa doteraz nikto nenamáhal opraviť. Dobrá práca, chlaci a dievčatá! Neďakujem a naserte si. (Snáď mi bude odpustené, keď si aj napriek tomu zaradím hru do dohratých).

Teraz k veci: S Larou Croft som sa zoznámil v úplne prvom dieli Tomb Raidera z roku 1996. Žiadny z početných sequelov som však nikdy nehral a až pred pár dňami mi napadlo, že je čas dať Lare opäť šancu. Siahol som teda rovno po reboote a musím povedať, že som sa bavil veľmi slušne. Grafika je aj dnes pôsobivá, akcia zábavná a preskúmavanie hrobiek tiež. Nevadil mi ani menší dôraz na puzzle (tie v hrách nijako neobľubujem, takže sa mňa výhoda). Hra má navyše veľmi fajn tempo a miestami dokáže aj potrápiť. AI protivníkov je totiž dosť dobrá a naozaj som mal pocit, že bojujem proti premýšľajúcim nepriateľom a nie naskriptovaným bábkam. Neustále menia pozície, hádžu na vás zápalné fľaše, pália po vás, keď nabíjate. Akcia je tak veľmi dynamická a celkom adrenalínová. Palec hore.

Príbeh ma príliš neoslovil a tiež mi prišlo, že postavy sú (okrem Lary) napísané dosť nezaujímavo. Nikto z nich si moje sympatie nezískal. Na druhej strane ale nemôžem povedať, že by bol príbeh otrasný. Proste taká dobrodružná béčková klasika, ktorá je ale zrejme pre podobný typ hry ideálna.

Zhrnuté, podčiarknuté: bavil som sa a pokojne by som dal viac percent, nebyť toho odporného bugu, o ktorom som sa zmieňoval na začiatku (prípadní ďalší hráči nech to berú ako varovanie a nech si uložené dáta zálohujú). Ten ma, žiaľ, tak sklamal a zdeprimoval, že silno pochybujem, že Tom Raider: Definitive Edition ešte niekedy zapnem. Alebo až po veľmi dlhom čase, keď vychladnú emócie.

Herní výzva 2024: 4. Tenkrát v Hollywoodu
 
Interaktívne filmy vážne nie sú mojím krajcom chleba. Čisto z toho dôvodu, že sledovať de facto jednu dlhú cutscénu, pri ktorej len sem-tam musíte stlačiť nejaké tlačidlo, prípadne prejsť chodbou z bodu A do bodu B, mi proste nepripadá ako atraktívne trávenie času. Na strane druhej sa stále držím svojho pravidla, že po ťažkej hre si dám niečo odpočinkovejšie, niečo, pri čom nebudem musieť príliš premýšľať. A Until Dawn vyzeral fajn a celkom atmosféricky, takže som dlho neváhal a hru som si zakúpil.

Námet je starý ako ľudstvo samo. Partia nadržaných mládežníkov si vyrazí na chatu do hôr. Medzi niektorými to škrípe, plus sú samozrejme všetci spojení nejakým tým traumatickým zážitkom z minulosti. Okolo len sneh a lesy, v ktorých sa niečo skrýva. (samozrejme tu máme aj klasické hororové propriety v podobe maskovaného magora, ľakačiek, špiritistickej tabuľky, halucinácií, opusteného sanatória v lesoch, tmavých tunelov či Wendiga) Čo by sa mohlo pokaziť?

V podstate je to celé jedno veľké klišé, ale čert to ber, na mňa to fungovalo. Atmosféra bola viac než slušná, ľakačky ľakali a napätia tam tiež bolo dosť. Samozrejme, ak ste videli aspoň zopár slasherov, tak vás tu nič moc neprekvapí. Osobne ma ale bavilo napríklad lavírovanie medzi tým, či sa dívam „len“ na slasher, alebo v príbehu hrajú rolu aj nadprirodzené sily. Spočiatku to vyzerá na prvú možnosť, neskôr ale tvorcovia vyrukujú s Wendigom. Bolo to fajn, ale mám trochu pocit, akoby to tam prilepili až neskôr, keď zistili, že len maskovaný magor im tých desať kapitol neutiahne.

Pochválil by som aj dabing, grafiku a hudbu. Fajn bol aj systém vetvenia. Samozrejme platí, že onen veľkohubý butterfly effect je skôr taký reklamný slogan, ale s tým som počítal, takže mi to nevadilo. Vytkol by som trochu upadajúce tempo v závere. Vôbec celá deviata kapitola mi prišla skôr ako ukážka scenáristického zúfalstva a naťahovania. Trochu ma štvalo aj nelogické správanie postáv (i keď to patrí k žánru) a samotné postavy, ktoré mi viac-menej všetky prišli ako nesympatickí blbečkovia a blbky. Kamera sa síce snažila o efektné filmové zábery, ale občas mi trochu komplikovala orientáciu v priestore. Celkovo teda fajn zážitok.

Herní výzva 2024: 7. Ve stínu pixelů
 
Keďže na poli 3D je to v žánri souls-like celkom biedne, rozhodol som sa vyskúšať nejaké 2D kúsky (navyše sa mi to hodilo aj do výzvy). Metroidvanie som síce doteraz nejako nevyhľadával, ale Blasphemous ma zlákal na parádny vizuál a zaujímavý svet. A neľutujem. Je to výživná jazda. Hra má vlastný ksicht, štýl a je vidieť, že bola vytvorená s láskou. A to si veľmi cením.

Pixel-art grafika by možno niekomu mohla pripadať ako z núdze cnosť, ale úprimne... Blasphemous si neviem predstaviť v inom (napríklad 3D) kabáte (teda viem, ale hra by stratila veľa zo svojho pôvabu). Autori z možností pixel-artu vydolovali najviac, ako sa dalo a hra vyzerá naozaj pôsobivo. Nádherne pochmúrny svet inširovaný katolíckym barokom s výdatnou porciou surrealizmu a so štipkou lovecraftovskej hrôzy. Funguje to výborne. Blasphemous je tiež solídnou výzvou a pekne od pľúc som si pri hraní ponadával (čo beriem ako klad).

Na strane druhej... nie vždy som sa zasekol kvôli vlastnej nešikovnosti. Na zopár miestach sa mi niektorí nepriatelia proste bugli, zamrzli na mieste a nemohol som ich zabiť. Blbé bolo, že som ich zabiť musel, inak ma hra nepustila ďalej (nemohol som ich teda len obehnúť). Ak by sa to stalo raz-dvakrát, tak nad tým mávnem rukou. Lenže ono sa to stávalo podozrivo často (našťastie len v asi dvoch lokáciách). A to prosímpekne v hre, ktorá je náročná a kde sa počíta každý pokus. Nebudem sa tváriť, že je v poriadku, keď konečne dobehnem k nepriateľovi s dostatkom životov, takmer ho zabijem, ale v poslednej sekunde sa proste bugne a musím to skúsiť znova. A to len preto, lebo tvorcovia neboli schopní si to ošéfovať...

Moja druhá výhrada smeruje k záverečnému bossovi, ktorý bol pre mňa sklamaním. Skákanie po náhodne generovaných plošinách, uhýbanie sa a občasné sekanie do ksichtu. No, príliš ma to nebavilo. Nebolo to zlé, ale od finálneho bossa som čakal niečo lepšie. Inak ale nemám k Blasphemous príliš mnoho výhrad a časom si určite dám aj dvojku.

Na Steelrising som si brúsil zuby, keď bude v zľave, ale kravaťáci zo Sony ma predbehli a hru ponúkli v rámci svojej mesačnej ponuky PS+. Nice. Už výrazne menej nice je, že je to vlastne dosť veľká nuda. Spočiatku ma to celkom bavilo, ale veľmi rýchlo sa ukázalo, že tvorcovia toho neponúkajú veľa. Keď tak nad tým uvažujem, tematicky je hra celkom podobná Lies of P. Vlastne, ak by mi niekto povedal, že ide o oficiálny prequel, tak by som mu asi uveril. Opäť tu máme bábky (Automats), ktoré sa odtrhli z reťaze a začali masakrovať ľudí. Zaujímavé je tiež zasadenie do Francúzska 17. storočia, pričom v príbehu majú svoju rolu aj skutočné historické postavy.

Celkovo to teda má sympatickú steampunk atmosféru alternatívnej histórie. Žiaľ, čo sa týka scenára a réžie, tak to teda nie je žiadna sláva. Cutscény sú strašne nezaujímavé (proste sa pár panákov rozpráva v miestnosti / na dvore) a dialógy sú nudné až strach. Príliš to nezachraňujú ani matné postavy na čele s hlavnou hrdinkou. Z tohto dôvodu som postupne začal cutscény rovno preskakovať a nijako mi to neprekážalo. Samotný gameplay je ale fajn, aspoň spočiatku. Nepriatelia nie sú príliš zapamätateľní (čo platí aj pre bossov), ale boje s nimi ma bavili. Obtiažnosť nie je vysoká, ale neberiem to ako zápor. Na väčšinu nepriateľov platí rovnaká alebo veľmi podobná taktika, takže Souls veteráni nebudú mať problémy.

Pokiaľ by sa predsa len nejaký zádrhel vyskytol, hra ponúka možnosť prepnúť do Assist módu. Nejde o nejaký defaultný easy mód, ale zníženie obtiažnosti si môžete na základe úprav sami namixovať (napríklad určiť, akú damage budete absorbovať). Môžete si nastaviť nesmrteľnosť, alebo si znížiť náročnosť len o trošku. Tento "easy" štýl sa podľa mňa do podobných hier celkom hodí. Kvitujem aj pridanie kompasu, ktorý vás nasmeruje, keď začnete blúdiť. Vadila mi však nízka variabilita prostredí, všetky vyzerajú veľmi podobne a prechádzanie nimi bolo často dosť únavné. Grafika je ale inak vydarená a hra mi bežala plynulo a bez nejakých výraznejších bugov.

A čo ďalej? Je tu vlastne všetko, čo už poznáme zo Souls hier. Respawny, skratky, checkpointy, a tak podobne. Lenže priznám sa, keď som sa dostal kúsok za polovicu, už ma to fakt nebavilo, hlavne vďaka nudným oblastiam, stále tým istým / podobným nepriateľom a nezaujímavým bossom. A keďže ma nijako neoslovil ani príbeh, tak som to proste zapichol. Za skúšku to asi stojí, ale ak hru vynecháte, o nič neprídete. Zdá sa, že tento typ hier s prehľadom zvláda naozaj len FromSoft.

Herní výzva 2024: 9. Ztraceno v překladu
 
Naozaj neviem, prečo sa tak mučím a vyhľadávam podobné hardcore hry. Asi vo mne fakt bude kus masochistu... Sifu je výbornou ukážkou toho, že na poli ťažkých hier sa dá stále vymyslieť niečo zaujímavé. A že „ťažká hra“ sa nemusí automaticky rovnať „kopírka Dark Souls“.

Sifu sa s tým príliš nepára, nechce ohurovať prepracovaným príbehom. Ten je úplne jednoduchý (zabili mu fotra, takže REVENGEEEEE!!!), podstatný je však samotný gameplay, ktorý je parádny. Zaujímavosťou je, že tvorcovia v neskorších updatoch pridali do hry tri rôzne obtiažnosti. Ja sám som začal hrať na strednej (teda takej, akú tvorcovia zamýšľali), ale hneď v prvom leveli som zistil, že to rozhodne nebude med lízať. Boj je výborný, ale trvá dosť dlho, kým hráč dostane pod kožu všetky mechanizmy. Ozval sa tak vo mne starý známy PTSD pocit z úvodu Sekira. V slabšej chvíľke som teda rozohral hru znovu, tentokrát na easy a bez problémov preplachtil až do tretej úrovne.

Ale potom som si povedal: „Ty idiot, však si si tú hru kupoval, lebo si chcel výzvu a toto nie je ani výzvička!“ Takže som sa pekne krásne vrátil k strednej obtiažnosti a trpel. Ale zároveň sa aj prekliato bavil. Cieľom hry je – ako inak – poraziť piatich hlavných bossov. Vtip je v tom, že ich porážka nie je to najťažšie. Vlastne sa dá povedať, že skoro každého bossa porazíte na prvý či druhý raz, ale aj tak budete tieto súboje často opakovať. Prečo? Pretože po každej smrti vaša postava starne, znižuje sa jej zdravie a približuje sa definitivnej smrti (tú dosiahne niekedy okolo 70-ky).

Ak teda bossa porazíte ako 70-ročný dôchodca a čakajú vás ešte ďalšie úrovne, tak budete mať problém, pretože vek, v ktorom bossa porazíte si automaticky prenášate do ďalšieho levelu. Inak povedané: cieľom je poraziť bossa ako čo najmladší junák. Táto mechanika mi prišla výborná a originálna. A trvalo rozhodne dosť dlho, kým som sa poriadne naučil všetky úhyby, parry, úskoky a údery. Hra je však totálne návyková a pokiaľ vám sadne, tak ju proste nepustíte z rúk, kým sa z vás nestane nefalšovaný majster kung-fu. Päť levelov sa na prvý pohľad môže zdať málo, ale vzhľadom na celý koncept je to tak akurát (cením, že autori hru zbytočne nenaťahovali).

Vyzdvihnúť tiež musím príjemne štylizovanú grafiku a vizuálne stvárnenie lokácií (výtvarne pôsobivá je najmä tretia časť v múzeu). Sifu som odohral s čínskym dabingom, čo sa mi hodilo nielen kvôli výzve, ale lepšie to pasovalo aj k samotnej hre. Bugy som v hre skoro nezaznamenal, teda okrem jedného nepríjemného okamihu, kedy sa boss zasekol mimo môj dosah a nemohol som ho tak poraziť (v hre, kde sa ráta každý pokus, by sa to predsa len stávať nemalo). Našťastie išlo len o jeden nešvár, inak viac-menej nemám čo vytknúť.

Herní výzva 2024: 3. Volání Cthulhu
 
Napoly adventúra, napoly interaktívny film a so štipkou RPG prvkov. Za mňa dobré. Lovecrafta mám veľmi rád a Call of Cthulhu na jeho diela odkazuje viac než dobre. Dokonca sa hre darí zachytiť takú tú špecificky snovú atmosféru kozmickej hrôzy jeho poviedok.

Hoci názov odkazuje k rovnomennej poviedke, nejde o priamu adaptáciu, ale o úplne nový príbeh. Samozrejme, na Volanie Cthulhu sa tu odkazuje viac než dosť, ale čitateľ môže nájsť motívy aj z iných majstrových diel (Pickmanov model, Dagon, Tieň nad Innsmouthom, snáď trochu aj Snové putovanie k neznámemu Kadathu).

Hlavným plusom je teda atmosféra. Tá ostáva silná po celú dobu hrania. Grafika je taká, akú by človek očakával od nezávislého štúdia, ale postačuje. Zapojenie stealthu či akcie bolo za mňa trochu rozpačité, puzzly nie sú nijako náročné (čo som privítal) a dĺžka je tak akurát (hoci som mal dojem, že miestami to tvorcovia až príliš naťahujú). Príbeh ako taký nie je žiadny zázrak, ale nebol zlý a tvorcovia ma dokázali držať v napätí až do konca.

Ústredný detektív je chodiace klišé („Jseš zamindrákovanej drsňák s temnou minulostí?“ + samozrejme chlastá prvú ligu a zobe prášky) a k srdcu mi nijako zvlášť neprirástol. Zaradenie RPG prvkov (body skúseností, ktoré hráč môže rozdeliť do rôznych štatistík) je celkom zaujímavé, ale prišlo mi zbytočné. Hre by tiež svedčala lepšia mimika postáv, ale chápem, že tvorcovia nemali zdroje.

Celkovo som sa bavil. K hre sa zrejme vracať nebudem, ale ako atmosférická jednohubka plní svoj účel veľmi dobre.

Evil West som si chcel zahrať už dlhšie, ale úplne sa mi nechcelo platiť za hru plnú cenu. Podľa ohlasov som totiž čakal nenáročné akčné béčko, ktoré zabaví na pár hodín, a na to mi cenovka 60 eur prišla skrátka vysoká. Keď sa ale hra objavila v mesačnej ponuke predplatného PS+, tak som neváhal a okamžite po nej skočil.

Nemal som príliš vysoké očakávania. Chcel som priamočiaru nenáročnú akciu, pri ktorej vypnem a pobavím sa. Tú som však dostal len čiastočne. Okrem celkom pôsobivej grafiky (hoci mimika postáv v cutscénach je dosť neživotná) totiž celý Evil West vyžaruje predovšetkým dizajnérsku lenivosť. Akoby to nebavilo ani samotných tvorcov.

Po dohraní som teda rád, že som hru nekupoval. Na chvíľu ma síce zabavila, ale podľa mňa mala na viac. Príbeh je béčková hovadina (čo som čakal), ale žiaľ sa berie až príliš vážne. Nejaké pokusy o vtip tu sú, ale na mňa nemali žiadny účinok. Asi to súvisí aj s tým, že všetky postavy sú do jedného nesympatickí kreténi (vrátane hlavného hrdinu).

Prvých pár potýčok s upírmi rozhodne má svoje čaro. Zbraní je síce k dispozícii málo (čo je dosť sklamanie), ale prestrelky s otravnými vampírmi majú grády. Hre dosť pridáva aj zasadenie do westernového prostredia. Žiaľ, tvorcovia svoje karty odhalia veľmi rýchlo a následne sa už len opakujú. Po dvoch-troch hodinách hrania uvidíte prakticky všetko, čo hra ponúka. Vrátane drvivej väčšiny nepriateľov a herných mechanizmov.

Vrchol invencie tvorcov tak spočíva maximálne v tom, že namixujú nepriateľov z rôznych lokácií do jednej masy. Výsledkom sú tak dosť často chaotické boje, ktoré sú až príliš dlhé a nie až tak zábavné. Puzzly, alebo ako to nazvať (neustále prenášanie elektriny z generátorov) sú otravné, combá nezaujímavé a bez fantázie.

Aj kvôli tomu som si po čase prehodil obtiažnosť z normal na story (teda easy), keďže na veľké výzvy som nemal náladu. Bolo to na dobro veci, keďže som sa takto pri hre celkom bavil a mohol som pri nej aspoň vypnúť mozog. Dodávam ale, že hlavní bossovia mi aj na najľahšej obtiažnosti robili celkom problémy. Hráči, ktorí hľadajú náročnejšie boje, ich teda v tomto prípade na vyššej obtiažnosti dostanú. Aj keď z môjho hľadiska tá hra nestojí za to, aby sa jej venovalo toľko času...

Dosť otravné bolo aj neustále vodenie za ručičku. Evil West vám totiž dopredu jasne povie, kam máte ísť a čo máte robiť. Pokiaľ teda čakáte nejakú voľnosť, tak si nechajte zájsť chuť (nechýbajú ani neviditeľné steny, ou jé!), pričom všetko musíte vykonať presne tak, ako je naskriptované. Zo začiatku mi to nevadilo, neskôr mi to už dosť liezlo na nervy. Príliš zábavné to teda nie je.

Výsledkom je teda hra, ktorá dobre vyzerá a svojím efektným pozlátkom dokáže na nejakú dobu očariť. Uletený námet mal ale na viac a tvorcovia mohli rozpútať oveľa divokejšiu show. Škoda, že sa tejto šance nechopili. Evil West tak pôsobí unavene, upachtene a miestami vlastne dosť nudne. Našťastie to nie je príliš dlhé a ako vravím, na tých pár hodín to zabaviť dokáže. Pri hraní som navyše dostal strašnú chuť zahrať si znova Red Dead Redemption 2. Takže aspoň nejaké plus...

Prvý diel Spideyho ma bavil, takže som rád skočil aj do tohto „výplňového“ dielu (či rozsiahlejšieho DLC?) s Milesom Moralesom. A opäť som si toto poletovanie na pavučinách ulicami New Yorku dosť užil. Zmena hlavnej postavy bola osviežujúca a veľmi fajn boli aj nové útoky a schopnosti.

Po grafickej stránke je hra opäť veľmi prepracovaná a New York pulzuje životom (a zločinom, samozrejme). Príbeh ma príliš nezaujal (rovnako ako v jednotke), ale spracovaný bol profesionálne s postavy boli slušne napísané. A napokon, hlavným ťahákom je tu ten gameplay, ktorý je proste zábavný. Už len pohupovanie po meste na pavučine je úžasne spracované a ja som si ho vychutnával takmer rovnako ako akčné pasáže.

Akurát teda nechápem, prečo sa tvorcovia v pokračovaniach tak strašne držia poučky „všetkého viac“. Tu konkrétne to podľa mňa trošku prepískli v záverečnom fighte, ktorý zbytočne dlhý a unavujúci (a samozrejme by k nemu nedošlo, ak by sa istá postava nesprávala ako idiot a nechala si všetko vysvetliť v minútovom dialógu).

Rovnako ma tiež otravovalo, že postavy si musia aj počas boja vylievať srdce, trúsiť klišovité frázy o rodine, či osudové repliky typu „tvoj otec by nebol rád, ak by videl, čo sa z teba stalo“. Hoci to k tomuto žánru patrí, je to proste otravné. Obzvlášť, keď súboj opakujete viackrát. Tiež záporák bol taký nejaký matný a bez charizmy. Ale inak slušná zábava, ktorá aj vďaka rozumnej dĺžke zabavila.