Hru som „dohral“ na prvý pokus, asi preto, lebo som sa k nej dostal až v roku pána 2023. Ale aj tak som sa po skončení cítil výnimočne! No, čo k tomu povedať? Ako nápad je to zaujímavé, ako hra vlastne vôbec.

Ale dokáže to chytiť a udržať v napätí, čo je vzhľadom na fakt, že ide len o dopĺňajúci sa progres bar, celkom slušný výkon. A to si nejaké slušnejšie hodnotenie proste žiada. Zároveň sa to dá vnímať ako solídny trolling, videoherný dadaizmus, ale aj zaujímavý odkaz na známu skladbu Johna Cagea.

Podobne ladené 2D point and click adventúry som ako decko celkom obľuboval a dodnes nostalgicky spomínam napríklad na českého Poldu. Pravdou ale je, že dnes mi už tento žáner nič moc nehovorí. Asi to je z toho dôvodu, že riešenie údajne logických problémov a hádaniek má často s logikou dosť málo spoločného. Skôr platí, že v týchto hrách musíte robiť to, čo logické pripadá autorom.

Väčšinou sa to napokon zvrhne na zúfalé klikanie všade možne po obrazovke, pixel hunting a kombinovanie náhodných predmetov v inventári v nádeji, že sa človek pohne ďalej (to bol, napokon, prípad aj Poldu). Neviem ako vy, ale ja si zábavu predstavujem inak. Tento názor nezmenila ani kratučká adventúra The Quest For The Rest od českých vývojárov Amanita Design. Napriek tomu ale musím uznať, že vďaka svojej krátkosti ma aspoň nestačila otráviť a znudiť.

Trom panáčikom skrátka musíte pomôcť dostať sa cez tri lokácie k ďalším panáčikom a hrá k tomu fajn muzika. Isté problémy som mal len v prvej lokácii, ale zvyšné dve sa dali prejsť bez väčších problémov. Plusom je pekná výtvarná stránka a už spomínaná hudba. Pozitívne hodnotím aj absenciu inventára a otravného zbierania/kombinovania predmetov.

Celkovo nemôžem povedať, že by ma The Quest For The Rest na tú chvíľu nezabavilo, ale aj tak je pre mňa skôr dôkazom toho, že tento typ adventúr už má dni svojej najväčšej slávy za sebou a pokusy oživiť ho idú tak trochu mimo mňa.

Jednoduchá plošinovka s dôrazom na slovo jednoduchá. Minimalistická grafika, jednoduché ovládanie, prosté levely, krátkosť. Napriek tomu dokáže na pár minút celkom pobaviť. Mohlo to však byť trochu dlhšie a aj nápaditejšie. Na druhej strane, hra takto aspoň nestihne skĺznuť do stereotypu a nudy.

O sérii Dark Souls a spriaznených tituloch od FromSoftware som počúval hotové legendy. O tom, aké sú to ťažké hry, ako dávajú hráčom zabrať... Lákalo ma vyskúšať ich, ale práve tá náročnosť ma odrádzala. Nie som síce casual hráč, ale ani hardcore gamer. Čo sa týka obtiažnosti, uprednostňujem taký zlatý nudný stred. Napriek tomu ma to stále k Soulsovkám ťahalo.

Napokon som sa k nim dostal trochu okľukou, keď som si stiahol demo soulslike hry od iných tvorcov Lies of P, ktorá ma dosť zaujala. Spätne si hovorím, že to bol dobrý tréning. Na tom deme som si prešiel všetkými možnými fázami, ktoré asi Souls veteráni poznajú. Od nadšenia, cez frustráciu, hnev až po úžasný pocit z víťazstva. Keď som teda demo Lies of P konečne dohral, povedal som si, že už nie je na čo čakať a rozhodol som sa siahnuť po nejakej hre od FromSoftware.

Chvíľu som pátral po tom, ktorá z ich Souls hier je najvhodnejšia pre zelenáčov ako som ja, ale konsenzus v tejto otázke nepanoval. Tak som sa rozhodol, že pôjdem pekne postupne a chronologicky a nainštaloval som Demon's Souls (výhodou bolo, že hra bola k dispozícii cez PS Plus Extra). Hral som remake, ktorý je podľa ohlasov až na nejaké detaily totožný s pôvodnou hrou, akurát graficky vylepšený. Ako to dopadlo, vidíte na hodnotení.

Hra ma okamžite pohltila. Parádna atmosféra, krásna grafika (učaroval mi hlavne mysticky pokojný Nexus), úchvatné (a poriadne depresívne) svety a originálni bossovia. Oslovil ma aj príbeh, ktorý mal v sebe nádych Lovecrafta či starých mýtov. Samozrejme, miestami sa dostavil hnev či frustrácia. Najmä keď som zistil, že známe bonfiry (checkpointy) v Demon's Souls nie sú. Teda sú, ale v jednotlivých častiach sa nachádzajú len dva (jeden na začiatku, druhý po porážke bossa).

Frustrácia teda nepramenila ani tak z náročnosti nepriateľov/bossov. Tí boli na moje prekvapenie pomerne zvládnuteľní, i keď niektorí mi dali zabrať (ahoj, Maneater), ale skôr z toho, že po smrti som musel levely prechádzať od začiatku. Našťastie sú v nich aj nejaké tie skratky, takže aspoň to. Napriek tomu sa ale teším, že v ďalších Souls hrách už budú aj častejšie checkpointy, ktoré sa do tohto typu hry podľa mňa hodia viac.

Pri hraní som (ako inak) často zomieral, hoci spätne si nemyslím, že je tá hra až tak ťažká (žiadny rage quit či trieskanie ovládačom o stenu sa u mňa nekonalo). Jej náročnosť je skôr psychologická: Na prvý pohľad masívni bossovia, oproti ktorým sa cítite ako mravec a spanikárite + v podvedomí vám hlodá fakt, že keď zlyháte, budete cestu k bossovi prechádzať od začiatku. To človeka dokáže dostať pod tlak a potom robí chyby.

Hráči sú tiež často netrpezliví a pri stretnutí s nepriateľom majú tendenciu šialene stláčať „útok“, prípadne mu uštedriť ešte jednu ranu, hoci by už mali uskočiť (vlastná skúsenosť). Podobné správanie je, samozrejme, v Demon's Souls receptom na istú smrť. Keď sa ale človek naladí a pôjde na to trpezlivo, tak to síce nie je ľahké, ale rozhodne ani nie také hrozivo ťažké, ako strašili niektoré ohlasy.

Keďže to bola moja prvá Soulsovka, dosť času som strávil aj zoznamovaním sa a prostredím, študoval som mechanizmy hry a priznávam, že som pátral aj na internete a dobre mi poslúžili aj nejaké tie tipy a triky od skúsenejších hráčov. V tomto ohľade by som možno uvítal, ak by hra bola trochu viac user friendly, aj keď chápem, že presne to tvorcovia nechceli.

Bez tipov z internetu by mi však ušlo plno dôležitých predmetov či postáv a ich významy. Napríklad sa odvážim tvrdiť, že na spôsob, ako zachrániť čarodejnicu Yuriu by som sám od seba asi nikdy neprišiel. Na druhej strane, pokiaľ milujete hry, ktoré vás nevodia za ručičku a všetko si musíte zistiť sami, tak budete viac než spokojní.

Trochu ma otravovala nutnosť každú chvíľu navštíviť Nexus, keď som potreboval „aktivovať“ nejaké už kúpené kúzlo či predmet. Plus faktor World Tendency mi prišiel trochu zmätočný a hlavne zbytočný. To sú ale skôr drobnosti. Na hru som sa adaptoval až prekvapivo rýchlo a po čase ma už ani častá smrť či strata duší nijako zvlášť nerozhodili. Proste som to bral ako neoddeliteľnú súčasť hry a vedel som, že keď budem dostatočne trpezlivý a sústredený, tak to proste dám. A tak sa aj stalo.

Celkovo som si teda Demon's Souls poriadne vychutnal a už sa neviem dočkať, kedy si dám celú Dark Souls trilógiu a následne aj Bloodborne, Elden Ring a Sekiro. Iste pri tom bude zase veľa umierania, možno aj hnevu a frustrácie, ale teším sa na to!

Bossovia, ktorí mi dali najviac zabrať: Flamelurker, Maneater, Old King Allant

Dobré, veľmi dobré! Open worldy mám rád (ak sú urobené dobre) a na Ghost of Tsushima som sa tešil. Už počas prvých pár hodín som si hru zamiloval a uchvátila ma jej atmosféra. Nielen pomerne krvavé zobrazenie vojny, ale aj nádherná grafika a poetické prírodné scenérie ostrova Tsushima.

Padajúce listy a lístky sakur, západ slnka na poliach, hmla v lesíku... Skrátka nádhera. Japonsko tu vyzerá ako raj, čo vytvára zaujímavý kontrast k barbarskosti krvavej dobyvačnej vojny. Je síce pravdou, že svet je relatívne prázdny, ale napriek tomu pôsobí živo. A to hlavne vďaka tej krásnej grafike, ktorá na človeka dýchne nefalšovanou atmosférou feudálneho Japonska.

Pozdával sa mi aj príbeh, ktorý ponúkal viacero zaujímavých motívov (napr. konflikt samurajskej cti a kódexu vs. boj v štýle „účel svätí prostriedky“) aj kvalitne napísané postavy. Fajn boli aj animácie v dôležitých cutscénach. Zmieniť musím aj súbojový systém, ktorý je absolútne fantastický. Autorom sa podarilo perfektne trafiť balans medzi realistickosťou a určitou štylizovanosťou.

Nemôžete skrátka nabehnúť medzi nepriateľov a náhodne stláčať tlačidlo pre útok. Musíte pozorovať ich postoje a pohyby a prispôsobiť tomu svoje útoky. Dôležité je tiež správne načasovanie. Súboje sú vďaka tomu dynamické, do istej miery strategické, ale zase nie tak veľmi technické ako napríklad v Souls hrách. Sú tiež dosť krvavé, čo pridáva na realizme. Za zmienku stoja aj viaceré pozoruhodné útoky, ktoré hráč postupne odomyká.

Páčilo sa mi tiež, že vedľajšie aktivity ako kúpanie v horúcich prameňoch, sekanie bambusu či skladanie haiku neboli len samoúčelná výplň, ale mali vplyv na hlavnú postavu a jej schopnosti (sekanie bambusu doplnilo odhodlanie, horúce pramene zdravie, uctenie viacerých svätýň poskytlo miesto pre amulet navyše, atď.). Je ale pravdou, že týchto aktivít bolo snáď až príliš veľa a po čase sa mi už proste nechcelo sledovať líšky či rozjímať v horúcom kúpeli.

Určitý stereotyp sa dostavil aj v prípade oslobodzovania dedín či pevností. Spočiatku ma to bavilo, ale ako som v príbehu postupoval dopredu, zábavnosť týchto úloh klesala. To platí aj pre niektoré side-questy, ktoré síce neboli zlé, ale občas som mal pocit, že hru len zbytočne naťahujú (na druhej strane, povinné pre hráča nie sú). Viacero z nich som ani nedokončil, ale možno sa k tomu ešte vrátim.

Otravné tiež boli mongolské hliadky na každom kroku, našťastie sa im väčšinou dá utiecť. Kritiku si neodpustím ani na margo niektorých animácií a cutscén (najmä tých menej dôležitých). Kamera je pri nich ďaleko od postáv a prakticky sa nehýbe a postavy len stoja oproti sebe a tiež sa skoro nehýbu. Pôsobí to strašne neživotne a strnulo.

Celkovo som bol s hrou nadmieru spokojný, aj napriek nejakým tým výhradám. Tak nejako som cítil, že hra mohla byť ešte o stupienok lepšia, ak by sa doladili niektoré detaily. Stále však ide o skvelý titul, pri ktorom je zábava na mnoho hodín zaručená.

Fanúšikom podobných hier-nehier a všelijakých walking simulátorov sa asi nikdy úplne nestanem. Zásadný problém pre mňa je, že neviem, ako ich mám vlastne hodnotiť. Ako hry väčšinou nie sú ničím úžasné a fungujú skôr ako interaktívne filmy. Ale na databáze hier predsa hodnotíme hry... No nič, popojedem.

Na Journey som bol už dlhšie zvedavý a konečne sa naskytla vhodná príležitosť si hru zapnúť. Momentálne totiž potím krv pri Demon's Souls a chcel som niečo jednoduchšie a upokojujúcejšie. A Journey sa prakticky ponúkalo. Nadšené ohlasy totiž lákali na meditatívny a lyrický zážitok. Presne to som hľadal a presne to som aj dostal.

Grafika je naozaj nádherná a mal som pocit, akoby som sledoval artový animák. Teda, on to vlastne artový animák aj je, akurát s tým, že tu aj niečo ovládate. Páčil sa mi aj pomerne abstraktný a pritom vlastne jednoduchý príbeh, ktorý si však každý môže vyložiť po svojom. Atmosféru má hra tiež skvelú a pohlcujúcu. Hudba je skôr minimalistická a veľmi vhodne zvolená. Celkovo som teda dostal veľmi príjemný a esteticky pôsobivý zážitok a Journey by som sa nezdráhal označiť za prvotriedne umelecké dielo.

Platí však aj to, že od neho nemôžete očakávať nejakú skvelú hru. Proste sa len premiestňujete v krásnych lokáciách, kde-tu zbierate collectible predmety a riešite nejaké tie puzzly. Nič zložité a za hodinku-dve Journey dohráte. Čím sa opäť dostávam k začiatku môjho komentu a tomu, že vlastne neviem, ako tieto dielka hodnotiť.

Lebo objektívne: ako hra to príliš veľa neponúka a svojimi mechanizmami neoslní. Na druhej strane je jasné, že o to tvorcom ani nešlo a ten zážitok je natoľko pôsobivý a podmanivý, že som v tomto prípade nemal problém naladiť sa na ich vlnu. Ako interaktívny animák je Journey prakticky bezchybným kúskom a pokiaľ je tento typ hier vaša šálka kávy, tak by ste váhať rozhodne nemali.

Iste poznáte také tie filmy, ktoré sú také príšerné, až sú vlastne poriadne zábavné. Niečo podobné, ale na poli hier, je Písečný skalp. Teda, aby som bol presný, nie je zábavné túto hru hrať, ale svojou celkovou idiociou dokáže predsa len rozosmiať.

Či už blbými denníkovými zápiskami a "príbehom", prípadne pribrdzdenými nepriateľmi, ktorí nedokážu strieľať. Dokonalý bol moment, keď som si v denníku hlavného vojaka prečítal, že „nás čaká samovražedná misia“ a potom som sledoval, ako sa nepriatelia len tak objavujú bez toho, aby útočili. No skrátka paráda!

Samotné denníkové záznamy obsahujú viac akcie než samotné akčné pasáže, čo je tiež mimoriadne inovatívny herný prvok. Dokonca sa v nich píše o tom, že niektorí vojaci boli ťažko zranení. To by ma zaujímalo, ako to nepriatelia dokázali. Asi po nich hádzali vojenské čižmy, alebo niečo také.

No a na záver ešte dostanete informácie o skutočnej jednotke SAS (ktoré ma vôbec nezaujímali, takže som ich rovno odklikol). Čo viac by ste, sakra, ešte chceli?! Písečný skalp je hlúpučká „hra“, zároveň ale vo mne vzbudila zvedavosť a túžbu preskúmať ďalšie diela od Mystery Studio. Tunajšie hodnotenia naznačujú, že sa mám rozhodne na čo tešiť!

Nech mi Odin odpustí, ale Hellblade predstavuje presne ten typ hier, ktorý nenávidím. Do hry som išiel viac-menej naslepo (cez Xbox Game Pass) a to bola chyba. Zaujala ma grafika, téma, prostredie a tiež pochvalné recenzie. Čakal som však niečo úplne iné, takže si za svoju frustráciu môžem do istej miery sám. Tých pár hodín, ktoré som s Hellblade strávil som ale premýšľal, prečo toto, sakra, niekto vydával ako hru? Prečo to rovno nenatočili ako film, napríklad v réžii Roberta Eggersa (kto videl jeho Severana, tak vie)? To by sa mi páčilo a netrpel by som pri tom.

Herné prvky (myslené ako „niečo, čo hráte“) sú totiž v Hellblade s prehľadom to najotravnejšie a najubíjajúcejšie. Pozostávajú výhradne z toho, že beháte furt dokola presne naskriptovanými a zmätočnými lokáciami a riešite logické (ja by som skôr napísal „logické“) puzzly, aby ste mohli otvárať brány a dostať sa ďalej. Puzzly, ktoré sú mimochodom stále rovnaké (overené walktrough videami na YouTube). Okrem toho bojujete v nezaujímavých generických súbojoch s generickými protivníkmi. A počúvate hlasy vo svojej hlave, ktoré sú po pár minútach maximálne otravné. To je všetko.

Samozrejme, všetky puzzly musíte vykonať presne tak, ako si tvorcovia vysnívali. Nemôžete ísť na ne po svojom, nemôžete sa odchýliť od presne naplánovanej trasy, nemôžete si ani skrátiť cestu, lebo hlavná hrdinka nedokáže preskočiť ani kamienok. A samozrejme, nemôžete ani spadnúť či si nejako ublížiť, nič vás neohrozuje, len proste beháte ako zajac v pekne vyzerajúcom prostredí a snažíte sa vyznať v „logike“ puzzlov. A keď ich aj splníte, často sa ďalej aj tak nepohnete, lebo nestojíte presne na mieste, ktoré tvorcovia určili. Strašná zábava, fakt. Hoci prakticky vždy viete, čo máte urobiť, tak proces, ako k tomu dospieť je tak neskutočne frustrujúci a zdĺhavý, až to zaváňa nejakým podivným škodoradostným zámerom.

Čo súboje? Na prvý pohľad vyzerajú veľmi efektne, ale veľmi rýchlo sa ich človek preje. Ak by tam neboli, nič by sa nestalo. Vlastne, ak by v hre nebol žiadny typicky herný prvok, kde niečo ovládate, vyznela by úplne rovnako. Áno, po grafickej stránke je hra žrádlo a zaujme aj vyobrazenie psychózy, ktoré tvorcovia konzultovali s odborníkmi z oblasti psychiatrie. Ale to samo o sebe dobrú hru nespraví.

Príbeh našej hlavnej hrdinky ma vôbec nezaujímal, čo bolo spôsobené onou frustráciou z toho, že musím hrať niečo tak nekonečne nudné a primitívne. Keď som prešiel treťou či štvrtou bránou, kde sa do zblbnutia opakovalo to isté (odomkni ďalšiu bránu, bojuj s démonmi, a potom znovu a znovu), tak som si povedal, že nemienim strácať čas a hru vypol.

Uľahčila mi to sama hra, keďže moja hrdinka sa asi dvakrát za celú hernú dobu nekompromisne bugla a odmietala sa pohnúť ďalej. Asi znamenie priamo od Odina. Je mi jasné, že aj tento typ hier má svoje publikum a iste sa nájdu ľudia, ktorí budú Hellblade považovať za zaujímavý a zábavný zážitok.

Pre mňa Hellblade predstavuje pravý opak toho, prečo mám hry rád. Ak by som si pozrel nejaký walktrough na YouTube, splnilo by to účel rovnako. Vlastne by to bolo ešte lepšie, lebo by som nemusel riešiť stupídne puzzly a nudné súboje. A odvážim sa tvrdiť, že to rozhodne nebol zámer tvorcov.

V prvom rade gratulujem tvorcom, že ma počas hrania dokázali nasrať tak, ako už dávno nikto. Tak, že som mal chuť ovládač vyhodiť z okna, rozdupať ho a spáliť (približne v tomto poradí). Ale pekne postupne.

Trek to Yomi je predovšetkým triumfom audiovizuálu a atmosféry. Po tejto stránke sa hre nedá veľa vyčítať. Pôsobivá grafika a štylizácia, dokonalá hra svetla a tieňov, nádherné animácie. Paráda. Výborný je aj dabing a atmosféra, ktorá sem-tam prerastá až do mierneho hororu. A tým pozitíva končia a nastupuje full horor herný.

Príbeh je otrasná a hlúpučká vata a hlavný hrdina nesympatický imbecil, ktorému som mal chuť katanou rozseknúť lebku. Mimoriadne idiotské sú tiež dialógy, ktoré pozostávajú len z dutých patetických pseudomúdier. Za celú dobu som nezačul jediný prirodzený dialóg.

Ale to by až tak nevadilo, ak by bola zábava to hrať, že? No, nie je. Combat systém je neuveriteľné zverstvo. Hral som na Xboxe a snažiť sa útočiť za pomoci ovládača bola naozaj sofistikovaná forma sadizmu. Hlavný hrdina sa navyše dosť často správa ako retardovaný a jeho pohyby sú príšerne pomalé. Čiže môžete do ovládača búšiť koľko chcete, ústredný samuraj sa aj tak dosť často bude pohybovať ako dôchodca. Alebo nereaguje vôbec.

Áno, pokojne sa môže stať, že stlačíte tlačidlo pre útok a nič sa nestane. A to aj keď má hrdina staminu a nič mu nebráni. Keď už som pri tej stamine, tak tá sa nášmu samurajovi neuveriteľne rýchlo míňa a nedopĺňa sa ani v prípade, ak len stojíte v obrannej pozícii ďalej od nepriateľov (čo je občas nutné, pretože majú dlhé kopije).

Samozrejme, keď nepriatelia nie sú v dohľade, tak sa stamina dopĺňa aj v obrannej pozícii. Fuck off. A aby som bol presný, dopĺňa sa, samozrejme, poriadne pomaly. Čo je v situácii, keď bojujete v tuhom súboji s viacerými protivníkmi smrtiace. To už som mal vyslovene pocit, že ma tvorcovia proste trollujú. Čím sa plynulo dostávam k ďalšiemu bodu, a síce náročnosti.

Na začiatku som zvolil normal a išlo to vcelku fajn. Pár miest som musel opakovať, ale nič strašné. Čoraz častejšie som si však všímal, že náročnosť je extrémne nevyvážená. Mohol som bez väčších problémov niekoľko minút zdolávať hordy nepriateľov, ale potom odrazu náročnosť vystúpila na stupeň, ktorý by som čakal skôr v hard móde. Našťastie sa to dá v priebehu hrania zmeniť, takže keď som už nemal nervy na neustále prechádzanie tých istých lokácií s nablblým samurajom s mizernou staminou, tak som si to switchol na easy a prešiel bez problémov.

Checkpointy sú tiež dosť často rozmiestnené úplne bizarne. V jednej chvíli je ich na každom rohu ako maku a v ťažších častiach je skoro zázrak na nejaký natrafiť. Nemám problém s výzvami (ak sú rozumné a fér), ani s tým, ak je hra miestami náročnejšia. Vadí mi ale, že tvorcovia s náročnosťou voľne žonglujú, ako sa im hodí. Nie je to fér, je to trápne. Toto všetko ma napokon prinútilo od istého momentu (asi v troch štvrtinách hry) natvrdo prepnúť na easy mód. Čiastočne z frustrácie a čiastočne z toho, že som hre nechcel venovať ani minútu navyše.

Je totiž strašne nudná, repetitívna, nepriatelia sú nezaujímaví panáci a človek celý čas len seká, seká a seká. Prípadne rieši niečo ako puzzle, ktoré sú ale také primitívne, že nechápem, prečo tam vôbec boli (okrem toho, aby zbytočne zdržovali). To všetko s mizerným ovládaním, mizernou staminou a mizernou náročnosťou, ktorá si lieta, ako sa jej zachce.

Hoci je v hre viacero comb, sú úplne zbytočné a trúfam si povedať, že väčšina hráčov ich ani nevyužije. Pretože pamätať si ich kombinácie je počas boja to posledné, čo budete chcieť robiť. A ak si ich aj pamätať budete, tak sa pokojne môže stať, že váš hrdina sa proste rozhodne combo aj tak nevykonať (keďže na povely reaguje ako spomalený film, prípadne vôbec).

Po tomto všetkom som skrátka zo všetkého najviac chcel už len frustrovane zabiť posledného bossa a skončiť s tým. No, ale také jednoduché to nebolo. Finálny boss je totiž aj v easy náročnosti dosť ťažký, resp. možno som len ja už bol príliš unavený a znudený a proste som nemal náladu hľadať stratégiu na to, ako s ním bojovať.

Za pomoci tipov z internetu a taktiky, na ktorú prišiel jeden hráč som ho teda po viacerých pokusoch poslal do večných lovíšť a mohol konečne skončiť s touto prekliatou paródiou na hru. Trek to Yomi už nikdy nechcem vidieť a dúfam, že jej autori sa budú smažiť v hernom pekle, kde znie len nárek a škrípanie gamepadov. 40 percent za vizuál a viac ani náhodou.

Prudko návyková záležitosť. Na Oriho ma nalákali hlavne nadšené recenzie, ale išiel som doň s chladnou hlavou a vôbec som nečakal, že ma bude tak veľmi baviť! Po audiovizuálnej stránke je hra absolútne nádherná (inšpirácia Mijazakiho filmami je zjavná) a má podmanivú fantaskno-rozprávkovú atmosféru. Príbeh dokáže chytiť za srdce a ovládanie je veľmi príjemné a intuitívne.

Človeka ale hlavne baví prechádzať tým úžasným rôznorodým svetom a kochať sa nádhernými prostrediami v dokonalom výtvarnom prevedení. Čo sa týka obtiažnosti, tak za mňa bola tak akurát. 99 percent hry som odohral na normal, len asi v dvoch útekových úsekoch som prepol na easy, aby som získal checkpoint navyše :).

Pochváliť musím aj výbornú hudbu, pôsobivé cutscény či systém postupného odomykania schopností. Ori and the Blind Forest je skrátka dokonalou ukážkou, že aj videohry môžu byť regulérnym umeleckým dielom. Kto by to od zdanlivo obyčajnej plošinovky čakal, že? Teším sa na sequel.

V prípade GTA V som si uvedomil jednu nemilú vec. A síce, že som na túto sériu už asi trochu starý... Nechápte ma zle, stále je to veľmi fajn hra s pôsobivo vyzerajúcim open worldom, avšak... celé mi to už príde až prehnane pubertálne a trochu detinské (aj keď sa to snaží tváriť drsne). Po stránke príbehu aj humoru. Chápem, že je to zámerne parodické, ale proste sa na to už nejako nedokážem naladiť.

Príbeh je taká gangsterská klasika, má dobre napísané postavy (hlavne psychopat Trevor) a misie sú väčšinou tiež zaujímavé a zábavné. Ale musím sa priznať, že od určitého momentu som proste išiel len hlavnú dejovú líniu a side questy v zásade ignoroval. Onen otvorený svet je síce pekne urobený a zdanlivo pestrý, ale vlastne sa v ňom nedá robiť až tak veľa, resp. dá, ale nie je to príliš zaujímavé (aspoň pre mňa). Do 99 % budov vstúpiť vôbec nemôžete, nieto ešte, aby ste v nich niečo objavili. Nemal som teda potrebu ten svet nejako hlbšie preskúmavať.

Aby som ostal v stajni Rockstaru, tak napríklad v porovnaní s Red Dead Redemption 1 a 2 proste vidno, že príbeh GTA V je strašne na efekt, jeho humor je dosť adolescentný a postavy skôr karikatúry. Jasné, môžete argumentovať, že sa to nedá porovnávať, že v prípade GTA V je to tak zámerne a že GTA vlastne nikdy nebolo iné a zrejme budete mať pravdu. Ale to nič nemení na tom, že to už ide viac-menej mimo mňa. A masakrovanie NPC civilistov a zostreľovanie vrtuľníkov bazukou ma už nebaví tak, ako keď som mal 14 rokov.

Dospelosť značky RDR skrátka preferujem viac. Nemôžem však povedať, že by ma hra nebavila, stále je to vysoký nadpriemer a chápem ľudí, ktorí z nej budú nadšení. Ja som bol aspoň spokojný, a to sa tiež počíta.

Bez mučenia sa priznám, že v tomto prípade asi bude chyba u mňa. Fallen Order som si zakúpil, lebo bol v zľave, hoci k svetu Star Wars žiadny extra blízky vzťah nemám. Ale poznáte to... možnosť prevteliť sa do rytiera Jedi je proste lákavá.

Hra samotná je však vlastne dosť veľká nuda. Pritom nástrel príbehu znie sľubne. Sledujeme mladého Cala, ktorý unikol vyvraždeniu rádu Jedi v Epizóde III a teraz musí nájsť cestu k Sile, postaviť sa na stranu dobra a také tie veci. Určite ide o zaujímavejšiu premisu, než má celá nová filmová trilógia dohromady, ale o to tristnejšie je, že ma to aj tak príliš nebavilo.

A neviem, či je to tým, že k tomu svetu nemám potrebné väzby, alebo proste tým, že je to nejako lenivo vyrozprávané. Samotné planéty sú dosť nudné, vizuálne nezaujímavé a hoci sa to tvorcovia snažia maskovať, tak sú pomerne lineárne. Niektorí nepriatelia sú otravní až smiešni (rôzne krysy a všelijaké mimozemské potvory).

Ovládanie na klávesnici je hrozné (platí hlavne pre ovládanie Sily) a bez toho, aby som si ho upravil, by som to snáď ani nevedel hrať. Po grafickej stránke sa mi hra páčila a boje s mečom mali tiež svoje kúzlo. Celkovo ma to ale nedokázalo dostatočne zaháčkovať, príbeh ma nebavil a hlavný hrdina vlastne tiež.

Po cca desiatich hodinách hrania som to teda zabalil, pretože ma proste prestalo zaujímať, ako príbeh skončí a ani samotné hranie mi bohvieakú zábavu neprinášalo. Ale keďže som za hru zaplatil len necelých 5 eur, tak ma to ani príliš netrápilo... Star Wars fanúšikovia ale budú, predpokladám, oveľa spokojnejší.

Nie je to vôbec zlé, ale ani náhodou to nemá atmošku prvých dvoch dielov. Tie boli temné, hnusné, depresívne, pesimistické, brutálne noir a miestami dokonca až hororové (hlavne jednotka). Tu nič z toho nie je a dostávame klasickú akčnú hru v modernom kabátiku s cool video strihmi a efektami. Pravdaže, tento posun je legitímny a tvorcovia nemali žiadnu povinnosť nadväzovať na štýl predchodcov. Ale aj tak ma to trochu zamrzelo.

Zaujímavým paradoxom je, že som si kvôli trojke Maxa Payna dobehol prvé dve hry, aby som v príbehu netápal, ale v skutočnosti na ne trojka vôbec nenadväzuje a bez problémov ju zvládnete aj bez nich (napríklad taká Mona Sax je tu spomenutá akurát v jedinej vete, ak som správne zachytil).

To ale, samozrejme, neznamená, že by Max Payne 3 bol zlou hrou a pokiaľ hľadáte v rámci možností priamočiaru akčnú oddychovku, ktorá ale nie je úplne blbá a miestami dokáže trochu potrápiť, tak je to ideálna voľba. Príbeh síce nepatrí k nejakým originálnym výtvorom, ale nič nekazí a Payne je stále drsňák. Akurát ku koncu sa hra už trochu ťahá, keďže je to stále len „choď tam a vystrieľaj všetko, čo sa hýbe“. Prijal by som aj kratšie cutscény.

V tretej časti sa dostávame priamo ku koreňom celej legendy. Píše sa rok 1786 a obyvatelia opúšťajú mestečko Blair. Zmizla z neho totiž celá polovica detí a miestni sú presvedčení, že v tom má prsty istá Elly Kedward, ktorú rok predtým odsúdili za čarodejníctvo a vyhnali do okolitých lesov.

Najväčším sklamaním je, že z rýdzo hororových prvých dvoch dielov trojka skĺzla k lacnej akčnej hre. Prakticky úplne v nej absentuje napätie, atmosféra a lesy v okolí Blair nie sú vôbec zlovestné.

Navyše to miestami prechádza až do nejakej pofidérnej dark fantasy, ktorá sa mi k Blair Witch proste nehodí. Hra je tiež snáď až príliš ľahká. Napriek tomu to nie je úplná nuda a na pár hodín sa pri nej dá pobaviť (najmä pokiaľ máte mytológiu okolo Blair Witch radi).

Relatívne obstojná hororová akčná hra, ktorá sa zameriava na ďalšiu známu udalosť z Blair Witch mytológie. A síce vyvraždenie pátracej skupiny, ktorá hľadala malú Robin Weaver v lesoch v okolí Burkittsville.

Atmosféra je síce slabšia než v jednotke, ale stále dostatočne zlovestná. Hrateľnosť mi ale prišla kvalitnejšia a akčné momenty fungovali lepšie. A nijako zvlášť mi neprekážali, na rozdiel od jednotky.

Zrejme najlepší diel z blairwitchovskej trilógie. Jeho hlavným plusom je fantasticky temná a hororová atmosféra, perfektný dabing, zvuková a hudobná stránka a mrazivý príbeh. Ten sa točí okolo Rustina Parra, ktorý z mestečka Burkittsville uniesol a rituálne zavraždil sedem detí. To všetko údajne preto, že mu to prikázal "duch starej ženy".

Grafika celkom ujde, hoci menších či väčšich glitchov je v nej dosť. Ovládanie mi celkom robilo problémy (rovnako ako občas hlúpe uhly kamery) a akčné pasáže s nudnými záporákmi (démonickí psi, zombie) ma otravovali. Vlastne by sa mi viac páčilo, ak by to bola viac-menej čistá adventúra.

Filmové marvelovky neznášam a vyhýbam sa im ako čert svätenej vode a k Spideymu by som sa možno ani nedostal, ak by som ho nezískal zdarma, keď som si kupoval nový počítač. Tak som si povedal, že za skúšku nič nedám a výsledkom bola naozaj slušná zábava. Pekná grafika, rozsiahle mesto, v ktorom sa príbeh odohráva, efektné súboje, príjemné ovládanie. To všetko zaručuje naozaj štedrú porciu zábavy.

Priznám sa však, že príbeh ma príliš nevzal, čo môže byť čiastočne moja vina (keďže k Spider-Manovi nejaký vrelý vzťah nemám) a neustále hláškovanie Petera Parkera mi sem-tam liezlo na nervy. Hoci možno išlo o zámer, keďže aj ostatné postavy nad jeho vtipmi občas gúľali očami, hehe. Pobavil ma tiež J. Jonah Jameson ako cholerický konšpiračný teoretik s vlastnou rozhlasovou show, ktorého ranty občas sprevádzali hru (som jediný, kto v ňom videl paródiu na Alexa Jonesa a jeho InfoWars?).

Misie boli tiež fajn. Po určitom čase sa začali trochu opakovať, ale tak to pri open worldoch skrátka býva. Celkovo vysoko nadpriemerná zábava! Určite dám šancu aj Milesovi Moralesovi a neskôr aj druhému dielu.

Na prvý diel Red Dead Redemption som sa poriadne tešil a primárne kvôli nemu som si zakúpil Xbox. Áno, tak veľmi som si túto hru túžil zahrať! A rovnako ako v prípade RDR2 som bol veľmi spokojný, hoci je jasné, že podobná prepracovanosť ako v dvojke (teda prequeli) sa nekonala.

Špeciálne mi pilo krv to, že keď som sa vybral do prérie zbierať rastliny či loviť, prakticky vždy na mňa zaútočili vlci či kojoti (ktorí mi navyše raz-dva zabili koňa). V RDR2 ste sa pritom mohli prechádzať po lese aj niekoľko minút bez toho, aby vás nejaký dravec ohrozil. A pôsobilo to oveľa realistickejšie (a menej otravne). Liezlo mi tiež na nervy občasné podivné správanie koňa (ktorý nedokázal stáť na mieste, keď som sa chcel vyšvihnúť do sedla a furt pobiehal okolo).

Celkovo sa dá povedať, že hra je po všetkých stránkach jednoduchšia ako neskoršia dvojka. Žiadne craftovanie, varenie, žiadny custom postavy, a tak ďalej. Mne osobne to ale neprekážalo a keď sa oprostím od porovnávania, tak je RDR aj dnes poriadne zábavná hra s dobrým príbehom, sympatickým Johnom Marstonom ako hlavným hrdinom (aj ďalšími fajn postavami) a nenudiacimi misiami (pozrieme sa aj do Mexika).

Marston je agentmi prinútený vystopovať niekoľkých členov svojho bývalého gangu, vrátane Dutcha van der Lindeho. Ak tak neurobí, už nikdy neuvidí manželku a syna. Neviem ako by na mňa príbeh zapôsobil, ak by som tento diel hral ako prvý, ale dovolím si tvrdiť, že som ho takpovediac precítil viac s vedomosťou, ako sa Dutchov gang vlastne rozpadol a čo všetko tomu predchádzalo.

Zub času sa na hre síce už sem-tam podpísal, hrateľnosť nie je vždy úplne plynulá, sem tam sa objaví nejaká chybička v grafike... Hru som si však stále náramne užíval, aj keď tentokrát som zďaleka nemal takú veľkú túžbu daný svet preskúmavať. Čo je ale logické a spôsobené tým, že oproti dvojke skrátka nie je taký bohatý, takže sa v ňom nedá vykonávať toľko aktivít.

Suma sumárum: výborná hra a som rád, že som si príbeh mohol takto skompletizovať. Pevne verím, že nám Rockstar jedného dňa doručí aj nejaký poriadny remake/remaster v štýle dvojky. Nepochybujem, že v takom prípade by som prihodil aj tých zvyšných 10 pecent.

K westernovému žánru síce nemám prakticky žiadny vzťah, ale videohry z tohto prostredia rozhodne majú niečo do seba (možno aj z toho dôvodu, že ich zase nie je tak veľa). Takže keď som videl zábery z Red Dead Redemption 2, hneď som vedel, že to bude hra pre mňa a veruže som sa nemýlil.

Hlavným hrdinom je Arthur Morgan, člen gangu, ktorý vedie Dutch van der Linde. Arthur a jeho priatelia si uvedomujú, že čas psancov sa chýli ku koncu a preto sa rozhodnú zarobiť peniaze v poslednom kšefte a zanechať svet zločinu za sebou. Všetko sa však - ako to už býva - skomplikuje.

Naozaj neviem, čo by som hre vytkol. Má nádhernú grafiku, skvelé misie, silný príbeh aj úchvatný otvorený svet, ktorý pôsobí neskutočne živo. Vidno na tom obrovskú prácu tvorcov, ktorí hru vypiplali do najmenších drobností a je nesmierna zábava ju hrať. Môžete plniť misie, alebo sa len tak preháňať po planinách a lesoch, prepadávať vlaky či obchody, loviť zvieratá (prípadne sa nechať zožrať vlkmi či medveďom), hrať karty v saloone, masakrovať nebohé NPC postavy či prehľadávať zaujímavé zákutia (v ktorých sa dosť často nachádza aj nejaký herný obsah!).

Pochvalu si zaslúži aj scenár, vďaka ktorému sú postavy živé a prekreslené a hráčovi prirastú k srdcu. Týka sa to nielen Arthura, za ktorého hráte, ale aj ostatných členov Van der Lindeho gangu. A samotné vyústenie príbehu je silné a dojemné, možno ide o vôbec najlepší príbeh, s akým som sa v rámci videohier stretol.

RDR2 skrátka v mojich očiach nemá slabinu a kvôli hre som si dokonca zakúpil aj Xbox, aby som si mohol vychutnať prvý diel (RDR 2 nie je sequelom, ale prequelom, takže môžete pokojne začať práve ním) a pobudnúť v jeho svete ešte dlhšie. A keď už to nie je znak skvelej hry, tak neviem, čo ešte.

Second Son (zakúpený za necelých 20 eur) je mojou prvou skúsenosťou so sériou InFamous. A rozhodne urobil dobrý dojem! Páčila sa mi grafika (podľa mňa od roku 2014 ani príliš nezostarla), síce obmedzený, ale celkom pekne urobený otvorený svet (v tomto prípade mesto Seattle) aj efektná akcia. Iste, príbeh bol trochu riedky, ale zaujal a kratšia herná doba mi vôbec neprekážala.

Snáď len posledný boss bol dosť tuhý, čo by samo o sebe nevadilo, ale bol to trochu kontrast s náročnosťou predtým (hral som na „nomal“). Odrazu som mal pocit, akoby som sa ocitol v Dark Souls (nutnosť memorovať si pohyby bossa a prispôsobiť tomu útoky). Ale napokon nešlo o nič, čo by sa nedalo zvládnuť, len to možno trvalo trochu dlhšie, než som si predstavoval. :)

Ďalšiou výhradou je repetitívnosť side-questov. S nimi si autori veľkú námahu nedali, takže je to len ničenie stanovísk D.U.P., sprejovanie, zase ničenie stanovísk, a tak stále dokola. Keďže je však hra pomerne krátka, tak to až tak nenudí.