Star Trek: Resurgence je interaktívna adventúra s dôrazom na príbeh, pripomínajúca FMV hry 90. Rokov (ako Star Trek: Borg). Hráč ovláda dve postavy – komandérku Jaru Rydek a inžiniera Cartera Diaza – a formuje ich vzťahy a rozhodnutia. Hrateľnosť je jednoduchá, s občasnými QTE a voľbami v dialógoch.

Príbeh je uchopený veľmi dobre, odráža sa v ňom dobrá orientácia autorov v televíznom “lore” Star Treku. Horšie už budú pôsobiť technické nedostatky, slabšie animácie postáv, či menej detailné „komparz“ postavy.

Pre fanúšikov Star Treku, najmä TNG, ide o príjemný návrat do známeho univerza. Pre ostatných môže byť hra menej atraktívna kvôli jednoduchšej hrateľnosti a technickým nedostatkom. Pokiaľ ju však dostanete sa výhodnú cenu, môže to byť príjemná oddychová hra na večer (alebo pár večerov, dohráte za cca 12 hodín).

Je to Space Hulk alebo to nie je Space Hulk? Aby sa v tom jeden vyznal. Po pravde, ja to hrávam práve ako fanúšikmi vrátený/upravený Space Hulk. Ak ste už niekedy hru z tejto série hrali, tak potom viete presne čo vás čaká. Náročný prechod cez spleť chodieb k cieľu. Niekedy je to vyzdvihnutie objektu, niekedy prežitie jedinca a niekedy vymazanie všetkých špinavých xenos.

Podstatné je, že aj v tejto jednoduchšej podobe hra perfektne funguje. Nepotrebujete žiaden „first-person“ pohľad, stačí klasický top-down a... umierať budete viac než by sa vám páčilo. Lenže to je práve idea hry. Ona je tak trocha na oko voči vašim mariňákom nefér, ale... dá sa. Po mnohých pokusoch prídete na úspešnú stratégiu ako level prejsť a prežiť. A v tom to je. Pokiaľ vás toto nechytá, tak potom určite to nie je hra pre vás.

A musím povedať, že i to jednoduché grafické spracovanie má čosi do seba. Samozrejme ak chcete niečo moderné, tak je tu Space Hulk Tactics. Vizuál sa zmení, ale imho hrateľnosť ostane stále rovnako solídna ako ju ponúka Alien Assault. A v Tactics si nezahrám za vlastnú kapitulu, takže... Je to fajn.

Rogue Trader má všetko čo tradícia načatá v dávnych 90-tych rokoch káže, aby dobré RPG malo mať. Nie je revolučná v smere postupu hrou – ten je absolútne to najtradičnejšie čo si dokážete predstaviť. Ostatne na to ani nemala rozpočet. Čo však má je strhujúci svet, veľmi dobré zasadenie vlastného príbehu do jeho štruktúr, tam kde je to možné naozaj vydarený dabing a perfektné ťahové súboje.  

Hra môže byť tak jednoduchá ako byť môže a tak ťažká ako si budete priať. Nastavení je mnoho a na svoje si príde každý. Bohatý RPG systém sa môže zdať na prvý pohľad komplikovaný, rozhodne to nie je piata edícia DnD. Rýchlosť akou vaše postavy postupujú na ďalšie úrovne potom môže byť otravná alebo odmeňujúca. Záleží od toho ako radi a často čítate každú vlastnosť, ktorú si môžete pre postavy vybrať.  

Rozhodnutí je mnoho, ale riešení jednotlivých problémov je pomenej. Hráč v tejto hre menej spolupracuje s prostredím, viac sa ocitá v dialógoch a problémy sa riešia súbojmi. Samozrejme, čo je neskrývané plus, sú súboje, ktorým sa dá vyhnúť ak nájdete správne slová alebo správne predmety.  

Ďalším pozitívom sú sprievodné postavy, dobre napísané, každá z nich nejakým spôsobom sprevádzajú hráčovu postavu a doplňujú jeho charakter. Nezatieňujú hráčsku postavu a nechávajú vyniknúť jej rozhodnutia v príbehu.

Owlcat Games sa podarilo verne zachytiť svet Warhammeru 40.000 so všetkou jeho temnotou a neutešeným svetom. Každý dobrý skutok je po zásluhe potrestaný. Chcete byť mierny voči xenos, nuž môžete, ale nečudujte sa ak vaši spolu-občania nebudú týmto rozhodnutím nadšení a zachránených eldarov poctivo zmasakrujú.  

Technicky to nie je úplne dokonalá hra. Keďže som ju však hral v pomalých dávkach, nenarazil som na väčšie problémy. Aspoň nie s mojimi rozhodnutiami a cestou, ktorou sa vydala moja postava. Owlcat hru poctivo opravuje a upravuje. Áno, jeden by povedal, že už tak mala vyzerať po vydaní, ale... starajú sa a to im slúži ku cti.

V roku 2023 som hral ešte jednu CRPG, ktorá na svojom chrbte niesla bremeno tretej v sérií. Napriek tomu, že táto druhá hra priniesla množstvo zaujímavých prvkov, Rogue Trader je pre mňa osobne tou lepšou z tejto dvojice. Zábavnejšou, pútavejšou napriek tomu, že nemá také produkčné kvality ako tá druhá hra.

Hanbím sa za to, že som podcenil Rona Gilberta a Dave Grossmana predpokladajúc, že nabehnú na moderné rozprávačské trendy a potreby rozuzlovať a vysvetľovať veci, ktoré nepotrebujú byť vysvetlené. Nič také sa nedeje. Návrat na Opičí ostrov je láskyplný odkaz a modernizovaná verzia starých známych point-and-click postupov, pričom nestratila nič zo svojho starodávneho šarmu.

Starodávneho... Návrat nemôže existovať bez nostalgického pocitu. I keď v novom vizuálnom šate, ktorý mu – len tak mimochodom – náramne sekne, stále je to vo svojom jadre Monkey Island. Autorský rukopis sa v ňom nezaprie. A to je – myslím si – na tom to najdôležitejšie. Celá séria vyrástla spolu s jej autormi a z každej jednej obrazovky, hlášky a príbehového obratu je cítiť ducha ľudí, ktorý hru vytvorili.

Celá tá sranda – a že si jej užijete celé veľhory – má pre mňa nesmierne osobný rozmer. Monkey Island vždy patril medzi moje obľúbené série, ale... je to práve The Secret of Monkey Island a Maniac Mansion, kde som si prvý krát začal prekladať (so slovníkom v ruke) vety a snažil sa pochopiť so svojim dvanásťročným mozgom, všetky tie narážky, vtipy a obraty, na ktoré som v hre narazil. Pár rokov na to prišiel Curse of Monkey Island a s ním vynikajúci dabing. 

Autori Opičieho ostrova pomaly starnú – ako mi všetci (čo narobíš) – a tak nejako s tým vekom a rozhľadom prichádza i trošku odlišné vnímanie každodennej všednosti. A chápanie vecí akou je konštrukcia príbehov, ich šírenie a zabúdanie. Return to Monkey Island je vlastne o tom, kam vás dovedú všetky vaše skúsenosti, o predávaní pochodní (svojim spôsobom) tej nešťastnej, stratenej Gen Z a zároveň návratom do známeho sveta (okom aj sluchom) pre tých odrastených Gen X nešťastníkov. Meta naratív, ktorý sa nesnaží odhaliť, čo vlastne je to tajmostvo Opičieho ostrova, pretože to nikdy nebolo a nebude dôležité (len si spomeňte ako to dopadlo, keď sa o to pokúsili tvorcovia nešťastného štvrtého dielu – meh). Gilbert a Grossman toto dobre vedia a vy to vlastne viete spolu s nimi už od začiatku. Vlastne celý čas len čakáte kam tie zamotané nite Guybrusha dovedú, čo bude ten háčik... A... stálo to za to!

Peter McConnell, Michael Land a Clint Bajakian... vymenujte slávnejšie hudobné trio. Si píšte, že hudba bude stáť za to! Monkey Island, so všetkým čo k tomu patrí.

Oh, patríte medzi ľudí, čo sa báli, že by R&D vymazali (ako sa moderne hovorí retconovali) niektoré udalosti starších hier? Nemáte sa čoho báť. Nikomu sa nič nestalo a všetci sú v poriadku na svojom mieste. Vlastne aj o tom, tak trochu ten príbeh Return je.

Gladius je 4X stratégia, ktorá rozhodne nebude patriť medzi vaše tradičné herné hity. Je to príjemná jedno hubka na dlhé zimné večery, bez väčšej výzvy na „normálnej“ obtiažnosti. Vesmír Warhammeru 40.000 ponúka rôzne strany konfliktu (štyri sú prítomné v originálnej hre – Astra Militarum, Adeptus Astartes, zelený hooligan...pardon Orkovia a Necroni), ďalšie si musíte prikúpiť s niektorým z niekoľkých DLC), za každú stranu konfliktu sa hrá trochu inak, neexistuje tu diplomacia – nezabúdajte sme vo svete, v ktorom je „iba vojna“.

Pri hraní sa budete sústrediť na rozvoj mesta/miest a rozširovanie svojej armády, aby ste porazili všetkých protivníkov stojacich proti vám. Do toho vás bude z času na čas otravovať neutrálne osadenstvo planéty Gladius; hlavu vám zamotá takmer nezdolateľný Champion of Khorne, prípadne si splníte nejaký ten „questík“.

Ani s výskumom si príliš ťažkú hlavu robiť nemusíte – jednoducho idete postupne od najnižšieho stupňa po najvyšší. Dve technológie z jedného stupňa, aby ste si mohli vyberať zo stupňa nasledujúceho. Nič čo by vám nejako zamotalo hlavu. Ako som už napísal na začiatku, je to príjemná, relaxačná jedno hubka – nie niečo čo by vám na základnej obtiažnosti zaparilo vašu mozgovú kôru.

Kde pre mňa Gladius získava pár bodíkov navyše, je jeho modovateľnosť – a teda možnosť si prihodiť do hry moju vlastnú „custom chapter“ Adeptus Astartes. Mod scéna však nie je bohovia vedia aká bohatá, ale nájde sa pár zaujímavých kúskov – „Too Many Voices“ vám hru kompletne ozvučí; mody, ktoré pridávajú individuálne mariňácke kapituly (hra má len generických Astartes) – tu stoja za zmienku „Blood Angels“, ktorý majú spravenú aj svoju vlastnú questovú linku.

Nečakajte od Gladiusu hĺbku hier ako Endless Legend alebo nedaj bohovia Civlizácie. Ale pokiaľ chcete menej náročnú stratégiu a vašim obľúbeným fiktívnym svetom je vesmír 40k, tak by vás hra mohla príjemne pobaviť.

Skvelé ale zabugované jak tri svine po raňajkách! Tak nejako by sa dala zhrnúť Chimera Squad po prvom týždni jej existencie (a skúsenosti s XCOM2 hovoria, že možno ja potom).

Chimera Squad nie je taká výrpavná ako hlavná hra v sérii a prináša niekoľko zmien, ktoré nie všetkým budú po vôli. Napríklad nemožnosť si vytvárať vlastných spolubojovníkov je hodne veľké mínus. Ale vidím, že to prináíša zaujímavú dynamiku do týmu. Osobne by som skôr privítal nejaký kompromis, kedy by sa tím skladal z vytovrenej osoby (á la Jagged Alliance 2 napríklad) a preddefinovaných charakterov. Ale v konečnom dôsledku je to maličkosť. Dôlkežitá je hrateľnosť a tá je v tomto prípade na vysokej úrovni – ako inak.

Bojiská a misie sú totiž viac uzatvorené a hra sa sústreďuje na okamžitú akciu. Do misie sa vchádza vo veľkom – tzv. „Breach mode“, kde si hráč vyberie pozície, z ktorých chce vtrhnúť do priestoru. Každá pozícia môže mať svoje nevýhody, ale i výhody a dajú sa tu použiť rôzne pomôcky, ktoré vašu situáciu ešte uľahčia. Bolo zábavné špekulovať nad tým, kto vstúpi do miestnosti v akom poradí a čo to bude znamenať pre váš následný ťah.

Najväčšou zmenou je asi spôsob akým fungujú ťahy. Teda pod Slnkom nič nového, akurát, že pre XCOM trochu nezvyklé. A ak máte naozaj nahraných veľa hodín v starom-dobrom XCOMe, tak si budete chvíľu zvykať na to, že v jeden moment ťaháte len s jedným panákom. Čo je skvelé, pretože to od vás vyžaduje prispôsobiť taktické myslenie novým situáciám a problémom. Kde v XCOM 2 bol hlavnou stratégiou „Alpha Strike“ všetkého na čo ste narazili, tu tak úplne nefunguje. I keď prioritizácia nepriateľských tried tu stále existuje. Áno, na teba sa pozerám Ronin!

Selekcia špecializácii vašich vojakov a vlastne aj výber ich samotných je tiež kapitola sama pre seba. Maximálny počet členov Chimera Squad je totiž osem (má to svoje príbehové dôvody) a na misiu si beriete vždy len štyri osoby. Takže vám na ďalšie hranie ostáva i nejaký ten nový výber – ak sa tak rozhodnete. Vlastne ono je fajn, že pri každom zložení musíte používať inú taktiku. Ak ste si zvykli na nejakú štvoricu a z nejakého dôvodu (tréning, liečenie, spec-ops) ste túto štvoricu museli rozhodiť, zrazu ste zistili, že pred vami stojí nová výzva. A prídete na nové taktiky, ktoré sa budú zdať ešte zábavnejšie ako tie posledné.

Čo sa týka chýb v hre. Nuž, takto... tá hra zdedila ešte bugy a glitche z pôvodného XCOMu. Tu fakt netuším čo robia ľudia vo Firaxise, ale niektoré zasekávačky som zažil už v tejto starej hre. Tak sa zdá, že chyba bude niekde v matrixe pôvodného kódu. Čo sa týka ostatných bugov, tak tie najhoršie, ktoré behajú po internete sa mi nestali. Áno, hra mi dvakrát za celých 25 hodín kampane padla a gremlin, ktorý používa Patchwork dostával občas vizuálne glitche, ale nenarazil som na nič vyslovene „game breaking“. Čo neznamená, že to neexistuje. Viď. internet. ;-) Ale nestane sa to každému.

25 hodín ubehlo ako voda. Ani chvíľu som sa nenudil a užíval si hru po celej dobe jej trvania. A áno, plánujem sa k nej vrátiť ako bude na to čas. Hlavne, keď sa nám rozbehne modovacia komunita a... Treba vyskúšať aj agentov, ktorých som v predchádzajúcom prechode vynechal.

Poďme od toho najjednoduchšieho – je to Dungeons & Dragons a celkom slušne spracované do počítačovo-hernej podoby. V niektorých smeroch trochu obmedzené – nemožno si vybrať Wizarda, napríklad, ale inak veľmi blízke papierovým pravidlám. Dokonca (keď odhliadneme od slobody, ktorú majú hráči a DM pri hraní papierovej podoby), pocitovo je veľmi blízko hraniu pnp Dungeons & Dragons.

Najlepšou časťou celej hry je povrch a teda ruiny Myth Drannoru, ktoré sú zaujímavé a celkom pekné nielen vizuálne, ale aj hernou náplňou. Lenže veľkú väčšinu celej hry tvoria podzemné priestory, ktoré skrátka nie sú dobre nadizajnované. Obrovské priestory – mapy, ktoré sú strašne rozťahané a stále vizuálne rovnaké. Po troch rovnakých poschodiach vás to skrátka prestane baviť. Hra začne frustrovať a nemáte chuť sa k nej vrátiť. Po dlhšej pauze to však opadne a zase vás to chvíľu baví hrať.

Ťahové súboje fungujú výborne. Samozrejme, z ich povahy je vďaka tomu hra trocha viac rozťahaná. Skrátka s týmto musíte pri hraní tejto hry počítať.

K veciam, ktoré ma často privádzali do zúfalstva patrí napríklad nie dobrý pathfinding. Postavičky sa často motali pod vlastné nohy. Uloženie formácie nie vždy fungovalo, tak ako si človek predstavoval. Často sa stalo, že človek klikol niekam, kam nechcel (hlavne v boji), čo mohlo stáť vašu postavičku pokojne život. Toto mi strpčovalo život najmä v záverečnom súboji s posledným bossom hry.

Neraz som spomínal príliš malý výhľad okolo vlastných postáv, resp. nemožnosť posúvať obrazovku ďalej za miesto vašej družiny.

Problém, ktorý sa týka pravdepodobne len hrania na moderných systémoch, je neuveriteľný lag v menu inventára. Je to často tak nepríjemné, že človek má problém používať inventár. Často ma to privádzalo až do zúfalstva.

Napriek tomu všetkému, mám k tejto hre zmiešané pocity. Dizajn dungeonov nie je dobrý, ale stále má v sebe niečo, čo ma nakoniec donútilo k nej vrátiť. Môže to byť len moja osobná náklonnosť k Forgotten Realms, resp. Dungeon & Dragons počítačovým hrám.

Stories Untold je zaujímavo poňatá textovka, ktorá z minimalistického spracovania čerpá maximálnu atmosféru. Bohužiaľ je miestami trošku predvídateľná, ale rozhodne vás po istý čas nechá hádať, čo sa to tu vlastne deje. I keď možno, tí šikovnejší a sčítanejší z vás, odhalia podstatu zápletky už po prvej kapitole.

Hra je najsilnejšia v momente, keď vás posadí pred obrazovku a nechá vás riešiť jednoduché adventúrne problémy v rámci jednej miestnosti (resp. monitora nejakého prístroja). Najslabšia je v momente, kedy vás pustí na prechádzku po okolí (Prechádzka medzi bungalovmi arktickej základne absolútne pokazila atmosféru, ktorú hra celý čas tak vynikajúco budovalo. Rovnako nezáživné boli i časti, kedy sa hráč potácal po chodbách nemocnice.).

Stories Untold nie je nijako rozsiahla hra, máte dohranú tak do dvoch (maximálne troch) hodín. Ale je to za to príjemný, nevšedný interaktívny zážitok.

Skvelá, úžasná a perfektne hrateľná. Celá hra má dve časti – v jednej chodíte po Hubovom kráľovstve – viac-menej lineárne, zbierate mince, kupujete lepšie vybavenie, hľadáte tajné priechody a riešite príjemne základné hádanky. Čím ďalej v hre budete, tým vypečenejšie hádanky budú, ale nikdy to nie je niečo extra, tuhé a ťažké – je to len milé spestrenie na ceste za konečným cieľom hry. Teda, okrem toho spestrenia vám odmenou budú odomknuté bonsuové predmety či skúsenostné „orby“. Nikdy neviete, kedy sa môžu hodiť.

Hlavným ťahákom celej hry sú však taktické súboje. Na začiatku veľmi jednoduché, ale ako hra naberá na otáčkach, tak ich náročnosť celkom pekne stúpne. Možno si niektoré aj zopakujete. Hráč má v tíme maximálne tri postavičky. Jedna je vždy Mário (ako vodca celej skupiny) a aspoň jedna postava musí byť vždy nejaký králik. Každá z nich má svoj jednoduchý strom schopností a vlastností, ktoré si postupom času vylepšujú. Tieto vlastnosti nie sú úplne unikátne, ale každá postava má ich inú kombináciu. Zároveň nie každá postava si ich môže vylepšiť na rovnaký stupeň. Preto vás to v konečnom dôsledku núti kombinovať rôzne postavičky, pre rôzne náplne jednotlivých súbojov. Často máte za úlohu poraziť všetkých protivníkov, avšak sú tu i úlohy eskortného typu, potreby obsadiť určité body na mape či poraziť určitý počet protivníkov.

Pravda je, že ku koncu už možno začína hra trochu strácať dych. A tým ku koncu, myslím tak poslednú pol hodinku hry. Kedy na seba hra už len vŕši jeden súboj za druhým. Ani záverečný súboj s bossom nepatrí k tým objavným. ALE! Keď už spomíname bossov a mid-bossov, tí sú väčšinou zaujímavý a nádherne cvoknutý. Top zo všetkých bossov je však ten, ktorého stretnete asi v polovici hry. Akoby som to slušne napísal... Fantom Rulez! ;-)

Ubisoft v tejto hre vzdáva hold celému svetu Hubového kráľovstva a Máriovi a zároveň si z neho na mnohých miestach priateľsky uťahuje. Málokedy sa mi stane, že mám pri hraní priam (a možno to tu nádherne sedí) detskú radosť! Skrátka, výborný a nečakaný počin Ubisoftu – ak máte Switch, určite stojí za zahranie!

Eternal Castle je plošinovka, ktorá sa vidí v starých časoch. Jasná inšpirácia Another Worldom alebo Flashbackom je zrejmá hneď od samotného začiatku. Jemná animácia hlavnej postavy, jednotlivé obrazovky, ktoré je (občas) potrebné prejsť systémom pokus - omyl. Celkovej retro atmosfére pomáha aj výrazná vizuálna štylizácia, ktorá odkazuje na CGA grafické rozhranie, avšak svojim spôsobom je veľmi moderné. Hra umne využíva obmedzenú paletu farieb a výborne sa hrá s vykreslovaním scén a ich jednotlivej atmosféry. I keď vizuálny štýl nemusí sadnúť každému, nenechajte sa ním odradiť. Ako som napísal na inom mieste: “Pri pohľade na jednotlivé obrazovky som si stále hovoril, ako nádherne to vyzerá a pritom je to také hnusné.” Celkovú atmosféru strateného sveta výborne dopĺňa synthwave soundtrack ozývajúci sa len v tých pravých momentoch.

Jediný problém, ktorý je možne hre vyčítať je jej menej responzívne ovládanie. Je možné, že je to zámer, avšak zámer, ktorý sa míňa účinkom. Nakoniec sa vám ovládanie dostane do rúk a pochopíte jeho zákonitosti, ale stále to nebude precízne ovládanie. Niečo tomu bude skrátka chýbať. Ako som napísal, väčšinu času to príliš vadiť nebude, ale až pri jednom bossovi začnete padať do priepasti, pretože vaša postavička má brzdnú dráhu… :-)

Základná hracia doba sa pohybuje okolo troch hodín. Čo je pre dospelého človeka veľmi prístupný čas a veľmi vítaný. Ak patríte medzi lovcov trofejí, či detailných vyzobávačov všetkého v hre, tak určite vydrží o nejakú tú ďalšiu hodinku – dve navyše. Pretože pri prvom hraní nemusíte odhaliť všetky jeho tajomstvá. Tu vynecháte nejaký predmet, tam rýchlo prebehnete a… I podľa slov autorov sa čosi pri druhom hraní kde-tu zmení, či doplní.

… Come tonight / Come to the ogre sight / Come to the ogre-battle-fight...

Yasumi Matsuno je rozhodne fanúšikom skupiny Queen (rovnako ako ja) a už jeho prvý počin, ktorý som mal možnosť hrať, Ogre Battle - bol zaujímavým pokusom o kombináciu RPG a veľkej stratégie. Množstvo jednotiek, tarotové karty, armády presúvajúce sa po mape sveta. Keď som k tejto hre prvý raz prišiel, bolo to niečo nové. Niečo trochu iné, než som poznal do tej doby. Ako veľké množstvo ostatných konzolových hier, pokračovania a odbočky tejto série nakoniec išli mimo mňa. Postupne som sa však k niektorým z nich dostal.

...Let us cling together as the years go by / Oh my love, my love / In the quiet of the night / Let our candle always burn / Let us never lose the lessons we have learned…

Tactics Ogre: Let Us Cling Together je veľmi rozsiahla a bohatá hra. Hľadáte niečo, kde sa príbeh vašej hry bude vetviť? Kde bude do značnej miery záležať na vašich rozhodnutiach? A pritom budete viesť armádu a dobývať jeden kus mapy za druhým? Tactics Ogre je ten správny výber. Nehľadiac na to, že si svojich zverencov (tých nepríbehových) môžete aj pomenovať. Ani, neviete, aké je to dôležité! ;-)

Najlepšie na tom je, že celé to vetvenie vám hra jasne ukáže. Vidíte, kde ste spravili dôležité rozhodnutie, a ktorým smerom vás toto rozhodnutie vedie. Napriek tomu, že chronologicky je LUCT (myslím) nejakým siedmym dielom ogre tactics ságy, nepotrebujete vedieť čo sa odohralo dávno predtým. Nijak vám neznalosť predchádzajúcich udalostí neskazí fakt a radosť z herného zážitku. Je dosť možné, že ak viete o sérii prvé - posledné, užijete si hru ešte viac. Ale chýbať vám tieto znalosti rozhodne nebudú.

...Here comes the Black Queen, poking in the pile / Fie-Fo the Black Queen, marching single file / Take this, take that, bring them down to size…


Nikdy som to nepočítal, ale hra má celkom slušný počet jednotiek. Ľudské jednotky je možné neskôr špecializovať na rôzne elitné povolania, ako sa im zlepšujú štatistiky. A mnohé z povolaní sú obmedzované presvedčením. Hráč tak hľadá správnu kombináciu vlastností, schopností postáv a jednotlivé súboje sa stávajú zaujímavým logicko-strategickým problémom. Pripravte sa však na to, že je to hra na dlhé...dlhé hodiny. Sám mám v nej cez nejakých 60 hodín a myslím, že nie som ešte ani v jej polovici :-)

A pokaiľ viem, vyzerá to tak, že PSP verzia je tá finálna - definitívna “must play” verzia. Ak teda, medzitým táto verzia nevyšla na nejakú inú platformu. :-)

Človek sa pozrie na obrázky a povie si: Jesus Indie Game Developer Christ, to zas bude nejaká blbosť. A predstavte si, ono áno! Ale nie v tom negatívnom význame slova. Skôr naopak. Ešte k tomu je to RPGčko. Mimochodom, veľmi kompetentné!

Povedal by som, že niektoré veci, ktoré robí, robí lepšie ako moje obľúbené izometrické „moderné“ RP ako Pillars of Eternity alebo Tyranny. Kým posledne menované hry sa často zvrhávajú do čítania dialógov a bitiek. V tomto čiernobielom westerne je toho trošku viac. Tak predovšetkým sú to rôzne problémy a hádanky, ktoré treba nejako vyriešiť. Často idú vyriešiť rôznymi spôsobmi. Buď na niečo máte skill (či perk) alebo to možno pôjde nejako inak. Urobíte čosi jedným spôsobom a neurobíte niečo iné. Ostatne už začiatok dáva tušiť ako to všetko pôjde.

So sebou na cesty si máte možnosť zobrať jedného zo štyroch (ak tam ešte nie je schovaný nejaký ďalší) spoločníkov. Každý má iné schopnosti a trochu inak vám bude pomáhať v súbojoch. Plus vám slúži ako váš denníček - pripomína veci, ktoré ešte treba urobiť.

Súboje sú rýchle, ťahové, nijako nezdržujúce. Na jednej strane ste vy a váš „pradner“ a na strane druhej protivníci. Každý z nich má nejaké svoje slabiny a silné stránky, ktoré treba využiť. Na základnej obtiažnosti s nimi však nebudete mať veľké problémy. Hlavne ak si uvedomíte, že všetko stojí a padá na konzumovateľných veciach. Vaša postava má istú kapacitu žalúdka, pečene a sleziny. Na základe toho môžete v jeden deň skonzumovať istý počet vecí. Tých je toľko, že to nebudete mať čas počítať. Každá môže zvyšovať nejakú vašu vlastnosť (muscle, mysticality a moxie); prípadne silu kúzel, útoku na diaľku i blízko.

Cestuje sa prstom po mape, teda viete ako...a máte možnosť naraziť na nej na rôzne náhodné udalosti a súboje. Prípadne tak môžete objaviť celkom slušné množstvo lokácii, ktoré sú často spojené s nejakou úlohou (alebo sú len súčasťou obyčajného vtipu). Hra to totiž nie je vážna. Ani ľahkovážna, ale celkom absurdná. V tom najlepšom zmysle slova. Niektoré vtipy a narážky vám možno nebudú nič hovoriť, iné si zase vygooglujete (a budete ľutovať) a... uhm. Skrátka nadýchnite sa vzduchu...je špeciálny za 200 XP! Zdá sa vám normálne, že ľudstvo ohrozujú pekelné kravy a všade sa platí mäsom? A to ešte nespomínam tu jednu záhadu, ktorej som ešte neprišiel na kĺb.

Ono to totiž súvisí s jednou vecou, ktorú by som na hre skritizoval. Po nejakej dobe, keď už máte riadne odhalenú mapu, sa v nej veľmi ťažko orientuje. Kde bolo čo? Bol som predtým tu alebo tu? Kde som nechal niečo zamknuté? Mohlo by tam byť niečo užitočné.

West of Loathing je istým spôsobom RPG jemne light. Minimálne na normálnej obtiažnosti. Teda, ono má celkom zaujímavé a v istom zmysle prepracované prvky perkov a skillov (ich získavanie za činnosti a čítaním kníh atď.), len keď sa neskôr dobrovoľne nagrindíte (HA!), tak súboje už prestanú byť takou hrozbou. Preto light. I keď uvažujem čo by spravila vyššia obtiažnosť. Tá sa tuším mení nasadením špecifického klobúka. Ale viete čo? To teraz už riešiť nebudem. Tých cca 10 hodín bolo neuveriteľne chytľavých a zábavných. A to som ešte nevyriešil jednu záhadu (a kto vie čo mi ešte všetko ostalo skryté). Najlepšie na tom je, že po pozretí záverečných titulkov môžete pokračovať ďalej. Dokončiť čo ostalo nedokončené a potom si pozrieť titulky znova :-).

SBH je jednoduchá arkádová hra. Najviac pripomínajúca klasiku z NES menom Ice Hockey. Ak ste, presne ako ja, hľadali jednoduchú, rýchlu hokejovú akciu, tak je dosť možné, že táto hra bude presne pre vás.

Pekný pixelart dopĺňa rýchlu hrateľnosť tejto šikovne postavenej hry. Máte pár minút a chcete len tak zabiť trocha času? Nie je problém, sadnete k hre, odohráte jeden – dva zápasy a idete o dom ďalej. Výborné na odreagovanie a rýchly relax.

Samozrejme, najzábavnejšia je hra s niekým živým (ako ak máte po ruke nemŕtveho kamaráta, ktorý vie hrať hry... prosím. Proti gustu... ;)). Hrá sa pri jednom počítači, lokálne. Pre niektorých to možno bude mínus, pretože hra neobsahuje online mulitplayer. Vadí? Nevadí. Hrať môžu až štyria hráči naraz. Jeden si bude musieť vystačiť s klávesnicou; ostatní môžu použiť gamepady. Ostatne, gamepad je asi na tento štýl rýchlej hry najlepší.

Aby som odcitoval sám seba, ehm:

Super Blood Hockey je malá, rýchla, trošku krvavá verzia hokeja, ktorú si zahráte ak máte chvíľu trochu času. Musíte ju dostať do ruky, prísť na to ako strieľať góly, ako ju správne hrať. Či už prehrávate alebo vyhrávate, stále to však bude výborná zábava. Teda, aspoň ja už som dávno nezažil, že by som v zápale hry skoro utrhol páčku na gamepade a po hraní ma bolela ruka ako nikdy predtým. Au.

Tá veta o odtrhávaní páčky na gamepade je dôležitá... zápal hry, chaotická radosť z rýchlej akcie? To sa mi nestáva často. Možno je to tým, že milujem hokej. Ale v zásade platí, že sa táto malá hra rozhodne oplatí. A teraz už viete do čoho leziete – dúfam. :-)

Nebudeme to dlho preťahovať. Prečo som sa ja pri tejto hre bavil je jasné – dá sa tu vytvárať tona hovadín, upravovať maličké detaily a to ja mám rád. Ale poďme si niečo povedať o porte tejto hry na PC. Pretože ak takto vyzerá aj na konzolách, tak potom „ďakujem pekne“. Niekde v jadre sú určite dobrý úmysel autorov, ale hra trpí syndrómom „vydávame to každý rok, kašlať na to!“ Mimochodom, toto je moje prvé stretnutie so sériou. Začneme grafickými chybami. Sem – tam uletí fyzika (na pár sekúnd), hitboxy sa správajú podivné, postavy sa sunú zo strany na stranu. Občas. Nie je to pravidlo, ale keď sa stane, udrie to do očí. Druhá vec je, možno, estetika enginu. Resp. toto ako v hre vyzerajú ženské postavy. Občas to naháňa hrúzu. :-) Ale to je len maličkosť v porovnaní s...

„Váš save bol poškodený, prosím napravte...!“ Prosím? Prečo? Ako? Čo s tým? Nechápem. Dokonca, pokiaľ som dobre pátral, to nie je prvý raz čo sa toto deje. Zdá sa, že na PC to bolo pravidlom už aj v predchádzajúcich ročníkoch. To s touto chybou doteraz nič nespravili? Predstavte si, že sa zhruba hodinku hráte s miestnym video editorom. Chcete svojej postave spraviť nástupné video, aby sa prehralo kdesi v pozadí. Teraz nechám bokom fakt, že video vo výsledku bude divne trhané. Ak sa podarí uložiť! Po hodinke, dvoch strihania a prehadzovania. Že čo som robil hodinu (dve) v editore? Nuž, ono by to tak netrvalo, keby načítavanie každej scény netrvalo neviem koľko sekúnd (až minútu). A to platí o načítavaní všetkého. Trvá to nelogicky dlho. V každom prípade, keď som bol so svojim dielom spokojný, nechal som ho uložiť. Aspoň som si to myslel. Áno, hádate správne „corrupted file“... Šmaril som gamepad cez celú izbu. Našťastie dopadol na gauč.

Tá hra je prelezená chybami, nevysvetliteľným padaním a nedotiahnutým portom. Čo na tom, že sa človek môže pri tom zabaviť? Áno, môže a celkom dobre (na moje prekvapenie). Čo na tom, že hra zvláda naraz zapojený X360 a PS4 ovládač? I keď ako som neskôr zistil (už po zverejnení a napísaní dojmov), trochu sa tieto dva ovládače bijú. Hra síce pekne prepína medzi vizuálom oboch ovládačov, ale pri hre sa nám stalo, že zrazu pri „submission“ druhému hráčovi hra ukazovala PS4 tlačítka. I keď hru ovládal X360 ovládačom. A už si nie som úplne istý, či to dokonca nereagovalo na prvého hráča (to berte s rezervou). V každom prípade mi hra rozšírila obzory, ale za plnú cenu a v súčasnom stave (tj. marec 2017) by som ju neodporúčal nikomu. Snáď len skutočným „die hrad fans“ amerického wrestlingu. A aj tu by som bol opatrný!

Je to Harvest Moon so všetkým čo k tomu patrí... bez debát. Plus niečo málo z iných hier, myslím, ale tie iné som osobne nehral do odpadnutia, takže... Problém je, kde začať hru hodnotiť a hlavne za čo ju kritizovať, pretože povedzme si úprimne – nie je toho veľa. Vo svojej podstate je totiž Stardew Valley relaxačná hra. Na pohľad by sa mohlo zdať, že vás čas niekam tlačí, ale z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že je času na všetko habadej. Treba plánovať a rozvrhnúť si každý deň a všetko ide krásne. Veru, daždivý deň je to najlepšie čo môže farmára postretnúť. A samozrejme – ako v každom Harvest Moone – i tu máte kandidátov na spoločný život. Vzťahy zlepšujete darčekmi, aby ste nakoniec spolu žili až do smrti. Alebo tak to nejako býva. Problém tejto fázy je v tom, že vaša vyvolená (alebo vyvolený, v Stardew Valley je akosi jedno kto s kým :-)) ostane nakoniec až príliš pasívna. Zdržuje sa väčšinou v dome alebo na verande a... to je tak všetko. Občas vám uvarí. Občas poleje záhradu (ak ju nemáte automatizovanú, ale vlastne poleje ju aj tak).

Ak by vás predsa prestalo to farmárčenie baviť, stačí si zobrať meč a vydať sa do miestnej starej bane. Kde vás čaká pomerne jednoduchý zostup až do 120 úrovne podzemia. Jednotlivé poschodia sú pomerne jednoduché, nijako komplikované miestnosti, kde je potrebné nájsť vstup do ďalšieho podzemia. Čím ste hlbšie, tým vzácnejšie materiály nachádzate. Najprv je to len meď, neskôr železo a zlato. Nechýba ani špeciálna, veľmi vzácna odroda rudy. Vzácne kamene a iné ingrediencie, ktoré možno budú potrebné na vyrábanie pomocných nástrojov a prístrojov. Prípadne nájdete niečo do miestneho múzea. Ostatne čo by som to tu všetko popisoval, hru si treba vychutnávať objavovaním. Vždy sa v nej nájde niekde forma rady, ktorá vás navedie k správnemu cieľu.

Zatiaľ je v Stardew Valley stále čo robiť. Vyčistiť celý priestor farmy? Môžete aj nemusíte. Vykašlať sa na farmárčenie a žiť len z toho čo nájdete v krajine? I to je celkom určite možné. Chovať len zvieratá? Nech sa páči. Medzitým odhaľovať čo vám hra ešte ponúkne.

Stále však treba mať na pamäti, že je to hlavne a predovšetkým variácia na staranie sa o vlastnú farmu. Áno, tvoríte si tu postavu so všetkým čo k tomu patrí. Môžete si pomenovať všetko čo vám príde pod ruku (od svojej postavy cez všetky zvieratá) a na pixelart hru máte i celkom široký výber úpravy vlastnej postavy. Môže sa vám stať, že sa chytíte do pasce tejto hry... ešte jeden deň (pretože hra sa ukladá vždy keď idete spať) a už to vypnem... A sakra, už sú štyri hodiny ráno! Hups. Ale predsa by som ešte... Lenže, pokiaľ to nie je váš šálok kávy... teda istá farmárska rutina, sledovanie ako sa postupne vaša farma rozrastá, zbieranie, sadenie, získavanie finančných zdrojov a tak dokola... v takom prípade vás nemôže presvedčiť ani tento komentár. Nie každému hra sadne, ale tomu komu sadne, ten jej prepadne. A totálne!

Mimochodom, netreba snáď dodávať, že celá hra je vlastne one-man show, vznikla pod rukami jediného autora. Po programátorskej, grafickej i hudobnej stránke. Čo už je samo o sebe obdivuhodné.

A teraz mi prepáčte, musím ísť ešte vyrobiť pár sudov, opraviť plot a nakŕmiť sliepky. Och a ešte som chcel nasekať drevo, pretože potrebuje postaviť...

V Dragons Dogma vidím niečo čo mi náladou pripomína staré dungeony. Mnohým sa to môže zdať zvláštne a nepochopiteľné, ale podľa mňa to tam je. Od toho ako je vystavaný svet, cez vlastnú družinu až po súbojový systém – ten však len veľmi vzdialeným spôsobom.

Pretože som sa rozpísal trochu viac než som chcel, bude väčšina textu v spoiler tagu s odhaleným záverom. Ale zoberme to pekne po poriadku:

Svet

Na prvý pohľad sa môže zdať herný svet rozsiahli a obrovský. Nie je to tak celkom pravda. Po chvíľke chodenia – tam a späť – si veľmi rýchlo zvyknete na jeho jednotlivé časti a zákutia. Nájdete si svoje skratky a pochopíte, že je dobré umiestniť na správnych miestach „prenosné rýchlocestovacie body“ tzv. portcrystals Ak teda nemáte v láske behanie po vlastných. Nemáte ani koňa a vaša hrdinská výdrž dokáže klesať veľmi rýchlo, takže ani šprint vám príliš nepomôže. Cestovanie je jedna z vecí, ktorá vám buď nevadí alebo sa s ňou zmierite, inak možno začnete pomaly hru nenávidieť.

Druhým výrazným faktorom je vnútorná stavba sveta, ktorá je v prípade tejto hry len načrtnutá. Hra sa často ani nesnaží vám veci osvetliť. Kde – tu nájdete veľmi stručný výňatok z denníka, či nejaký ten nápis, ktorý vaši pawni okomentujú. Budujete si predstavu o svete a jeho fungovaní z rozhovorov a krátkych zmienok NPC postáv. Rozbúrané hradné múry, poničené pevnosti poukazujú na blížiacu sa skazu sveta. To všetko umocňuje pocit, že sa nachádzate pred nevyhnutným koncom. Nečakajte teda detailné prekresľovanie sveta, ale skôr náznaky toho čo sa v ňom deje. Nehovoriac o veľmi atmosférických kobkách a podzemiach. Z čoho vyčnieva najmä rozsiahli (pôvodne datadiskový) dungeon na Bitterblack Isle.

Príbeh

Nevyhnutne sa blížiaca záhuba. Jeden by povedal, že súvisí s klasickou premisou vyvoleného, ktorý tento kolobeh skazy môže zastaviť. Áno, taký je váš hrdina – Arisen. Bol dostatočne statočný (alebo hlúpy?) aby si dovolil zaútočiť na draka špáradlom. Ten mu pozornosť opätoval nie smrťou, ale vyrvaním srdce z hrude a jeho konzumovaním. Nie navždy, ak si náš hrdina trúfa, môže si prísť po svoje srdce... Táto hlavná línia sa potom rozvíja veľmi pomaly, avšak tak ako stavba sveta, i príbeh je podávaný značne nejednoznačne. Postupným odhaľovaním toho, čo to znamená byť Arisen a aké to má dôsledky sa hráč dozvedá nielen o hernom svete, ale i niečo o svojom pawnovi. Podaním rozhovorov, ktoré sú jednostranné, prijímaním úloh, tým všetkým evokuje rovnako cRPG z klasického obdobia.

Družina a súbojový systém

Hráč priamo kontroluje len jednu postavu – a to svoju vlastnú, ktorú si môže plne prispôsobiť základným potrebám. Na tvorbu postavy má vplyv jej výška i váha. Menšie postavy sa dostanú do iných priestorov ako postavy väčšie. Ťažie postavy dokážu pekne zavariť lietajúcim potvorám. Zaveste sto kilo čistej váhy na krk grifa a bude mať problémy uletieť :-). Rovnako ako svoju postavu si hráč vytvára i svojho vlastného pawna. Je na ňom ako si ho stvorí... Funkcia a existencia pawnov je však veľmi pekne spojená so samotným herným svetom. Ďalších dvoch členov družiny si hráč môže „požičať“ od ostatných hráčov. Váš pawn sa totiž učí. Môže cestovať medzi dimenziami (alternatívnymi realitami?), kde pomáha iným Arisenom. Poznáva svet, svojimi poznámkami vám potom môže radiť v miestach, kde hráč ešte nebol. A samozrejme, čím lepšia znalosť príšer, tým lepšie bojuje.

Súboje prebiehajú v reálnom čase a sú naozaj klenotom Dragons Dogma. Rýchle, monumentálne, kedy má hráč pocit, že sa naozaj nachádza uprostred súboja. Prebieha to asi tak, ako si človek predstavuje, že by súboje v reálnom čase mohli prebiehať. I v tých starých dungeonoch, kde postavy stoja na mieste a vy len klikáte. Toto je doslovné prenesenie týchto súbojov do kvázi reálnych rozmerov. Družina sa snaží nepriateľov dostať, kričia na seba, podporujú sa a bojujú ako jeden. Väčšinu času.

Pod kapotou sa skrýva čosi čomu sa hovorí „Inclinations“. Každý pawn sa učí a sleduje svojho Arisena. Podľa neho sa mení i jeho správanie sa v boji. Je ich 9, niektoré sú viac užitočné a niektoré menej. Ak sú správne nastavené – povolanie pawna, korešpondujúce s jeho schopnosťami a „inclinations“ – pawni sa správajú veľmi prirodzene. Pomáhajú v boji, neumierajú často a robia presne to čo potrebujete. Lenže...

Mušky

Hra sa príliš nenamáha s detailným vysvetľovaním všetkých svojich systémov. Má základnú nápovedu, ktorá vám niečo povie, ale nikdy nejde príliš do hĺbky. Hráč je tak sám nútený si tieto veci zisťovať najmä cez systém pokus – omyl. A to sa netýka len spomínaných „inclinations“, ale i väčšiny ďalších činností ako je „crafting“. Je to tam, však si hráč nejako poradí. Inak sa dá hre máločo vytknúť. Možno viac zaujímavejších questov. Hlavná dejová linka je dobrá, rovnako je zaujímavý Bitterblack Isle, nájde sa tu i niekoľko náplňou zaujímavých a nápaditých úloh vedľajších, ale veľkú časť tvoria nástenkové questy, ktoré zas tak zaujímavé nie sú. Napokon ako som napísal pri odseku o svete – ak patríte medzi hráčov, ktorým vadí behanie tam a späť po rozsiahlom svete... pripočítajte si to k negatívam a rozhodujte sa na základe toho. V dračej dogme sa totiž nabeháte. :-) Nič čo by nedokázalo vyliečiť správne umiestnenie portcrystalov, ale...

Na záver

Mám rád túto hru pre jej atmosféru, pre jej reminiscenciu na staré dungeony, pre jej súbojový systém, tvorbu postáv, dizajn príšer akoby vytiahnutých z Monster Manualu Dungeons&Dragons a pre nečakané situácie, ktoré v nej človek môže zažiť. Nie je to spasenie sveta, nie je to dokonalá hra, ale rozhodne je zábavnejšia, menej ubíjajúca, než niektoré nemenované výtvory od Bioware s drakom v názve. Napríklad. :-)

Nie je potrebné zapierať – zo začiatku som bol z posledného Dragon Age celkom nadšený. Patrím k tým málo ľuďom, ktorý prežil prvý Dragon Age v plnom zdraví a druhý diel som nakoniec tiež (po rokoch) zobral na milosť. Inkvizícii sa nedajú uprieť vysoké produkčné kvality, rozsiahly svet a často celkom vtipne (a dobre) napísané postavy a udalosti. Prvých, povedzme 30, hodín je ešte zábavná jazda, človek objavuje svet a skúša čo je v ňom nové. Problémom je, že nie všetko je také fajn ako sa na prvé hranie zdá. Hlavnou náplňou Inkvizície je totiž boj. Niekomu sa to nemusí páčiť, ale niekde vo svojom jadre je vlastne Invkizícia taká glorifikovaná diablovka. ;-)

Prvá na súbojovom systéme je najviditeľnejšie, že si Bioware nevedia poradiť čo s touto značkou. Ako sa k hre postaviť. Chceme rýchlu, veľkolepú akciu alebo niečo pomalšie, taktickejšie s pauzou? Kto to má, sakra, vedieť! Nie, skúsime to cez vesm..., cez akýsi MMO hybridný systém, pretože to dnes letí. Ale pritom sa budeme tváriť, že chceme nechať hráčovi trochu tej taktickej kontroly. Tá síce nebude poriadne fungovať, ale koho to v konečnom dôsledku zaujíma? Poviem vám, prvých pár hodín to môže byť „zábava“, ale po 80 hodinách je to už otravná nuda. Ubíjajúca a neinšpiratívna. Čomu pomáha pekné grafické spracovanie, pár zaujímavých prostredí, pokus o veľkolepú filmovosť strihových scén, keď hlavná náplň hry je úplne nedomysleným mačkopsom. Keď už chceli mať z toho konzolovitú akciu, tak to pokojne mohli urobiť. Pokúsiť sa o niečo na štýl Kingdoms of Amalur alebo (lepšie) Dragon’s Dogma, možno by urobili lepšie a ich tzv. „epické“ súboje by možno potom pôsobili epickejšie, uveriteľnejšie a predovšetkým zábavnejšie.

Po zhruba 40 odohraných hodinách som začínal mať pocit, že ma nič neťahá ďalej. Nemal som záujem odhaľovať príbeh a strácal som i záujem o svoju vlastnú pevnosť (za čo možno môže aj nutnosť vracať sa k strategickej mape v pevnosti, ak chcete niečo urobiť!). Čo sa mi v iných RPG stáva málokedy. Dokonca je tu výborná možnosť stretnúť postavy z predchádzajúcich dielov, tak ako ste nalinkovali ich príbeh v predchádzajúcich hrách. To je predsa výborný nápad! Ale nepomáha to. Neinšpiratívny RP systém a nezaujímavé vedľajšie questy ťahajú zábavu smerom dole. Kým je hra nová, je zaujímavá. Čím dlhšie s ňou trávite čas, tým horší pohľad na ňu budete mať.

80 hodín neskôr a ja nemám chuť sa k hre vrátiť, ani ju dokončiť. Prečo? Neviem, ale celý čas som mal pocit, že hru naplánovalo marketingové oddelenie. Všetko je tam nalinkované, aby zodpovedalo predstavám prieskumov, ktoré niekto dôkladne pripravil a na základe ich výsledkov začal budovať herný svet a jeho náplň. Možno preto. Hre skrátka chýba duša.

Nehas čo ťa nepáli, sa hovorí. Neopravuj čo nie je rozbité, sa hovorí. Veru, to sú však veci, o ktorých študenti zodpovední za tento reamke zrejme nikdy nepočuli. Študenti? Iste, túto vec nemohol vydať v takom stave v akom vyšla žiaden rozumne uvažujúci tvor. V momente vydania bola táto hra v horšom stave ako väčšina Early Access hier! Anglická lokalizácia komplet rozbitá, divné modely postáv a vlastne takmer nič nefungovalo... Minulý čas.

Snaha napraviť svoje chyby tu bola. Teda až do momentu, kedy sa čosi právne pokazilo a nakoniec hra bola stiahnutá so samotného Steamu. Ale dovtedy, dovtedy stihli kde-čo opraviť až do momentu, kedy sa dá táto hra už aspoň trochu hrať. Kvitujem s povďakom možnosť zapnúť si hudbu s pôvodného soundtracku. Rovnako ako snahu vymeniť a napraviť všetky divné modely NPC predchádzajúcich verzií.

Jediné miesto, kde nám hra ešte stále trochu škrípe (ale je to tak o 90% lepšie ako v momente vydania a momente písania recenzie) je nedoladený súbojový systém – resp. samotná jeho funkčnosť. Toto autori sľubovali ako poslednú veľkú opravu..., nuž toho sa už asi nikto nedočká. V základe to funguje, ale ak sa človek pozrie na tie nádherné pixel sprity pôvodnej verzie a potom na mutanto-3D-čosi čo ovláda v HD verzii... A potom tie strnulé animácie a občasné výpadky AI (ktoré vám už však teraz nezaseknú celú hru ako v minulosti)...

Čo ma na tom najviac zaráža je, že autori boli schopní vydať k tomuto nedorobenému dietku ešte aj nejaké to DLC! Bez skúseností, bez talentu a bez možno chuti s tým niečo spraviť. Pritom smutné je, že pod tým celým bahnom, humusom a kopou sračiek (s prepáčením) sa skrýva solídna hra, nádherný herný svet a schopný RP systém. Originálny Blade of Destiny trpí svojím vekom najviac, avšak autorom HD remaku sa síce podarilo (nakoniec) zachytiť pôvodnú hrateľnosť, ale absolútne na remake nedokázali preniesť celý štýl a atmosféru – nielen originálu – ale i celej Severskej trilógie.

DLC k Saints Row 4. A tým by sme mohli skončiť. Ale... trochu viac slov - pravdepodobne takmer o ničom - by mohlo helfnúť. Boss nemá rád Vianoce..., nemá rád vlastne žiaden novorčný sviatok. Prečo by aj? Lenže... Vianoce sú fajn a toto je príbeh presne o tom. Poznáte to, podobných príbehov si počas vianočných sviatkov pozriete u vás v TV... no milióny, minimálne. Lenže... toto sú chlapci a dievčatá z gangu Svätých z Tretej ulice, takže to bude mať mierne šibnutý šmrnc neznámeho matroša, ktorý vo Volition pravidelne šňupú. Nie, až tak extra super ako penetrovanie Dominy to nebude, ale stále je to príjemne zábavné i keď... no pravda... krátke. Ale za tú náladu, za tú zábavu a v pár euro zľave to určite stálo.

Možno sa tam niekde skrýva naozaj dobrá hra. Ono totiž niektoré internetové jazyky tvrdia, že je to najlepšia TMNT hra od čias Turtles in Time. Blbosť. Aspoň čo sa PC verzie týka, určite. Jednak je to jeden z tých nepodarených PC portov, ktorý nemá nič – žiadne nastavenie grafiky (nad rámec rozlíšenia), žiadne vlastné namapovanie kláves a absolútne žiadnu optimalizáciu pre hranie na klávesnici s myšou. Zabudnite na klávesnicu a myš, fakt – toto s ňou hrať rozumne nepôjde. Nikdy! Obtiažnosť hry je rozhodne vyššia ako u TMNT hry od Ubisoftu a podľa všetkého vyžaduje zvládnutie viac pokročilých pohybov ako iné hry. Kombá, ktoré sa v aktuálnom nastavení klávesnice a myši nerobia práve najlepšie (a najprehľadnejšie), však rozhodne využijete. Nehľadiac na systém protiútokov, ktorý bol lepšie vyriešený v batmanovských Arkham hrách. Čo by sa hre dalo ešte vytknúť je skutočne debilná kamera, ale to možno súvisí s ovládaním ako takým. Možno prirodzené cez gamepad, ale inak... Mimo boja sa správa strašne divne.

Pozitíva sú všade okolo a v potenciály, ktorý tento lacný titul má. Grafika neosliní, ale ani neurazí. Animácie samotných korytnačiek sú vynikajúce, pri ostatných postavách sa to už povedať nedá. Hra je cielene smerovaná na fanúšikov TMNT. Má výborne napísané dialógy medzi jednotlivými korytnačkami, komentáre okolia atď. Bohužiaľ, tie sa za chvíľu začnú opakovať. Avšak sú v nich rôzne narážky, nielen na nový seriál, ale celý TMNT vesmír, ktoré si však užije iba skutočný znalec TMNT.

Out of the Shadows je nakoniec hra so slušným potenciálom (vzhľadom na cenu), ale skutočne odfláknutým PC portom!

Screenshoty...

Do Oblivionu boli vkladané mnohé nádeje, pretože o poriadne RPG človek len tak často nezakopne, a Morrowind bol (je) takým posledným mohykánom v tomto prakticky živoriacom, polomŕtvom žánri. Samozrejme tieto očakávania splnil. I keď nie tak celkom.

Rozsiahlosť a voľnosť pohybu, voľnosť v rozhodovaní, čo spravím teraz a čo potom, a či sa vlastne budem venovať hlavnému príbehu alebo sa len tak prechádzať po zelených lúkach, hlbokých lesoch a loviť srnky. Jednoducho svet je váš, žite si svoj virtuálny život, tak ako vy chcete, tak ako potrebujete, pretože to je to, čo vám Oblivion dáva. Nepýtajte sa nás o čom hra je, ale pýtajte sa seba, o čom by mala byť – tak by sa dal stručne charakterizovať svet The Elder Scrolls.

Sme v srdci civilizácie, ktorá vládne celému kontinentu, sme vo veľmi podobnom prostredí, ktoré je starším hráčom známe z Daggerfallu, a tu sa nám vtíska otázka porovnávať či neporovnávať? Je to veľmi zložitá a citlivá otázka, pretože Oblivion je iná generácia, stavaná pre iných hráčov, ale na druhej strane je pokračovateľom vynikajúcej série hier. Oblivion toho zdedil po svojich predkoch mnoho. Kto si chcel naozaj vychutnať hru, musel siahnuť po každej knižke, zistiť si súvislosti, aby vedel prečo veci fungujú, tak ako fungujú. Musel sa naučiť chápať svet, v ktorom žije. A ten svet je naozaj bohatý a detailný.

Otázka znie, či je naozaj Oblivion tak dokonalý. Nuž všetko má svoju odvrátenú tvár, a či chcem alebo nie, musím sa jej venovať. Je to tá tvár, ktorá možno ani nie je príliš dôležitá, ale v mojich očiach je Oblivion nasledovníkom Daggerfallu, a ako taký sa dostáva do ťažkej pozície. Autori urobili niekoľko ústupkov, a sú to ústupky zjavne robené pre konzolových hráčov, napriek tvrdeniu, že sa obe verzie Oblivionu robili zvlášť, cítiť z herného inventára a ďalších menu xbox na sto yardov. I keď sa dá na neho rýchlo zvyknúť, stále som sa nezbavil dojmu, že bol špeciálne navrhnutý pre gamepad. Neustále skrolovanie hore a dolu v inventári začína byť po čase značne otravné a nepríjemné (o tom, že vlastné povolanie nie je možné pomenovať si viac ako desiatimi písmenami pomlčím, pretože tento kiks rieši jeden neoficiálny plugin). Ďalšiu drobnú pripomienku by som mal smerom k toľko vychvaľovanému RAI. Radiant, nie je jednoducho radiant. NPC postavy majú síce svoj denný režim, dokážu sa baviť medzi sebou (a kedže sú všetky rozhovory nahovorené, tak z toho logicky vyplýva, že pestrosť jednotlivých rozhovorov nie je práve najväčšia), ale občas dostávajú divné záchvaty. Z ničoho nič prestanú nasledovať svoj denný program a už len stoja na mieste, pravda nestáva sa to často, ale vyzerá to divne a nabúrava to pocit zo živého sveta. Miernu demenciu vašich protivníkov – opäť – taktne obídem. Čo sa však bez povšimnutia obísť nedá, je systém levelovania celého sveta voči vašej postave. Je to niečo, čo Bethesda nedotiahla do úplne logického konca a tým do istej miery nabúrala sama filozofiu svojich hier. Ak si totiž vytvoríte postavu, ktorá má svoje hlavné schopnosti nebojové, tak môžete mať celkom vážny problém dohrať hlavný príbeh, alebo akýkoľvek iný quest, kde bude treba bojovať. Môžete si zvyšovať svoje rečnícke schopnosti, obchodné schopnosti a ďalšie, tak pekne postupovať z levelu do levelu, lenže vaše bojové schopnosti pôjdu hore veľmi ťažko a veľmi pomaly. Potvory v hre však levelujú zhruba s vami, a čím vyšší je váš level, tým vyšší je level príšer – a tu potom máte vážny problém. Bethesda jednoducho chcela, aby sa hráč mohol hneď od začiatku dostať do každého kúta ich nádherného sveta, lenže akosi mysleli len na bojové charaktery, čo je v prípade tak dobrého RPG veľká chyba, a niektorých ľudí to môže riadne znechutiť. Samozrejme, že sa do dá obísť, ale už to nie je kóšer. Ďalším problémom je, že rovnako s vami „levelujú“ aj predmety, ktoré majú vaši protivníci, či nájdete v nejakej truhle v podzemí. Nakoniec to totiž dopadne tak, že predmety, ktoré by mali byť unikátne sú všade. A uznajte, je divné aby chudobný a otrhaný bandita vlastnil nejakú tú vzácnu zbroj. Keby to bol len jeden bandita, dalo by sa to ešte pochopiť, ale každý? Treba ísť s pravdou von, Oblivion je diamant, ktorý však nie je bez kazu, a Bethesde sa niektoré úpravy herného systému jednoducho nepodarili. Na druhej strane dala Bethesda komunite nástroj, ktorý dokáže zmeniť samotnú hru, a zážitok s nej, takmer od základov. Boli to mody, ktoré spravili z Morrowindu takmer dokonalú hru, a budú to mody, ktoré Oblivion upravia tak, že z neho bude ešte lepšia hra.

Netreba sa báť, nepotrebujete vedieť nič dopredu, nepotrebujete mať žiadne poznatky z predchádzajúcich hier, ale keď ich máte je to jeden veľký bonus v hraní Oblivionu. Keď ich nemáte, dozviete sa ich zo samotnej hry. Len čítaním poznáva človek svet :) Oblivion (rovnako ako Morrowind) je ako víno, treba mu nechať čas na dozretie. A to platí tak ako pre hru samotnú, tak aj pre hráčov, ktorí sa ju odhodlajú hrať.

P.S. - tento text je vykastrovaná, pôvodná (dnes už dávno zapadnutá - 6 rokov!!!) recenzia z gamesweb.sk :)
P.S.S. - ano, nechcelo sa mi písať úplne nový komentár, ale za týmto si stojím do dnešných dní - platí stále, na 100% a dokonca sa potvrdilo i to, že mody hru spravia lepšou. Holt, skúsenosti nepustia ;)

Všetka snaha produkcie išla do hudby.

Bodka. Nemusel by som viac písať, viac hodnotiť. Myslím si, že tá veta celkom vystihuje dojmy a stav hry ako takej. Hudobná stránka veci je vynikajúca, iná ako v I76, v tomto prípade sa pekne hodiaca k dobe osemdesiatych rokov, ale stále výborná. Problém nastane v momente, keď vám žiadna hudba pri hraní nebude hrať – ako sa stalo mne (GOG verzia). Jednoducho vynikne nedokonalosť, neobrúsenosť zvyšku hry.

Zaujímavé je, že mi istým spôsobom miestami hrateľnosť pripomínala jednu inú – novšiu – hru. Skrátka sme na púšti a plníme niekoľko zásadných úloh – dostať sa z miesta A do miesta B, ochrániť auto A, prípadne vystrieľať všetko čo má kolesá. Problém je, že to – na rozdiel od predchádzajúceho dielu – nejako nefunguje. Súbojom chýba dynamika, fyzika áut je tiež horšia ako v staršom bráškovi a úplne chýba výhľad spoza volantu. Teda on tam je, ale bez interiéru auta. Na druhej strane, to je zase už len také podpichovanie. Akcia je to slušne priemerná, ničím neohúri – občas mi dala zabrať, až som na pár miestach uvažoval o ľahkej obtiažnosti. Ono celkovo je príbehová časť krátka, avšak tým, že často opakujete niektoré pasáže sa doba umelo naťahuje.

Neviem ako to vidia iní hráči, ale pre mňa mala Interstate 76 nielen výbornú atmosféru 70s seriálov, ale i celkom dobrý príbeh a charakteristiku postáv. I76 mala, I82 už nemá. Príbeh je povrchný a prázdny, postavy strácajú svoje charakteristické rysy, ktoré získali v predchádzajúcom diely. Možno je to zámer, zámer a pomrknutie na bezstarostné seriály 80-tych rokov. Celkový prázdny dojem nenapravia ani rôzne milé popkultúrne odkazy – či už vo forme Star Wars alebo špeciálne áut (KITT, resp. KARR, DeLorean atď.). Mimochodom, možnosť vystúpiť z auta, patrí k tým najzbytočnejším vlastnostiam hry. Jednak sa postava absolútne zle ovláda, a jednak to má zmysel iba v prípade stalčenia tlačidla, či prípadnej výmeny auta. Okrem toho je chodenie v tejto hre príšerná otrava. :)

Apropo autá – v kampani ste obmedzený na jedno auto, zvyšok je k dispozícii pre skirmish a multiplayer.

O krátkych adventúrach sa nikdy nepíše najlepšie. Či už je to komentár alebo ich vlastný popis. Totiž aby sa náhodou nestalo, že komentár bude dlhší ako herná doba hry. Nuž, pri prvej časti Star Trek Newton to nehrozí. O nej je možné povedať, že príbehovo sa drží ducha Star Treku, tak najlepšie ako to niektorí fanúšikovia dokážu. Nesústredí sa na žiadnu známu osobnosť z tohto vesmíru, takže má autor relatívne voľnú ruku v spracovaní jednotlivých charakterov a prostredia. To mu ide výborne.

Grafické spracovanie je však (i na pomery AGS hier) zvláštne, trochu nedokonalé. Pozadia sú vymyslené celkom dobre, akési prierezy kulisami. Kde-tu človek vidí, čo sa nachádza za stenami atď. Čo je však výrazne slabšie je spracovanie postavičiek, ich animácie. Svojou jednoduchosťou síce sedia do prostredia, ale ich chôdza a pohyb pôsobia naozaj zvláštne. Avšak dá sa na to zvyknúť.

I krátka adventúra môže byť špičkovo spracovaná, na to sme si už pri AGS hrách zvykli. Star Trek Newton má však pár kozmetických problémov – nepresností a nedotiahnutostí v spracovaní niektorých obrazoviek: postavička občas trčí cez stenu, niekedy sa neprepne ďalšia miestnosť aj keby sa logicky mala... Drobnosti, ktoré však trošku kazia celkový, inak dobrý, herný zážitok. A potom je tu tá hudba. Vlastne ruch na pozadí, v jednej slučke, ktorý vám po pár minútach začne liezť hrozne na nervy. Neprestane a neprestane! Ach.

Avšak, ak hľadáte nejaký herný Star Trek – i keď len krátky – a všetky komerčné hity už poznáte naspamäť, myslím, že Star Trek Newton môžete pokojne vyskúšať. Nezaberie veľa času a na chvíľu zabaví. Škoda len, že sa autor už nedostal k pokračovaniu. Mohla to byť zaujímavá séria.

Dragon Age Legends je čistokrvná hra stvorená pre facebook. Nemá výnimočný herný systém, po pravde – je veľmi jednoduchý, ale funkčný. A jej jediným zameraním je boj, boj a boj – popri ktorom vám čas zabíja troška toho budovania vlastného hradu. Budovania, ktoré pridáva rozličné bonusy do boja, či pár nových spoločníkov.

Samotný koncept hry je zábavný, funkčný, ale prevedenie hry už nie. A tu sa dostávame k tomu facebooku – pôvodne sa totiž nebolo možné hru hrať v jednom kuse – teda pokiaľ ste do nej neboli ochotný investovať skutočné peniaze (alebo mali dostatok ďalšej vedľajšej meny, ktorá v tejto (samostatnej) verzii už nie je). Dali ste si jeden až tri boje a hru opäť vypli. Vrátili ste sa k nej niekedy inokedy. Toto všetko teraz odpadá a v konečnom dôsledku je to strašná nuda – po chvíľke. Pretože sekvencia hrania nie je nič iné ako neustále vlny protivníkov, neustále bojovanie a opakovanie naučených úkonov. Nič na tom nemení ani fakt, že súboje sú ťahové a vyriešené pomerne zaujímavo. I keď aj tu hneď musím dodať, že ťahový systém stvorený pre predchodcu tejto hry (len flashová, vydaná zároveň s prvým dielom Dragon Age Origins) bol lepší, keďže tam bolo možné ovládať aj pohyb postáv po bojisku. Boj v Legends sa oproti tomu skladá len z útočných a obranných úkonov. Čo pridáva len na nastupujúcom hernom stereotype a teda zakrádajúcej sa frustrácii a nude.

Ale...stále platí, že krátkodobé, nárazové hranie je zábavné a spĺňa účel zabitia kúska volného času. Nič prevratné, nič úžasné to nie je, avšak dokáže na chvíľu zabaviť. Okrem toho, je to zadarmo a už to v sebe nemá žiadne mikrotransakcie. :)

Screenshoty: Hrad, Mapa, Boj, Inventár

Tak dlho sa chodí s džbánom po vodu, až sa džbán rozbije... Začať komentár k DLC touto ľudovou múdrosťou sa môže zdať byť divné, ale myslím, že v tomto momente mi nič iné neostáva. Sám si kladiem otázku, čo som od DLC Legacy očakával*. Snáď asi zázraky? Neviem, možno som naivný, možno obľuba všetkého ostatného od Bioware mi zatvárala oči. Do istej miery chápem a toloreujem lineárny štýl - tzv. tunel, ktorý sa stal synonymom Bioware hier, avšak všetko má svoje medze. Obzvlášť keď z hľadiska formy dokáže malé poľské štúdio nakopať Kanaďanom gule. :)

Príbeh DLC je naznačený v popsie, ja len dodám, že okrem pár pochybných odhalení sa už v ňom naozaj nič iné diať nebude. Teda až na prechádzku tunelom od začiatku až do konca. Pri tejto prechádzke vám bude hra hádzať pod nohy "stovky" protivníkov a občas nejakého toho bossa - aby bol ten boj trochu zábavný. A on istým spôsobom je, keďže občas už aj treba rozmýšľať na koho, ako, kde a s čím zaútočiť. Bolo by to fajn, keby toho nebolo toľko. Presýťte niečím obsah a začne to byť otravné a nie zábavné. To sa presne (aspoň mne) stalo v prípade tohto DLC. Och áno, protivníci už nespawnujú pred vašimi očami (narozdiel od pôvodnej hry), ale niekde za rohom (kde to hráč nevidí) a potom pribiehajú na bojisko. Keď sa vám to zdá byť ako dobré vylepšenie...nech sa páči. Mne nie.

A to je vlastne všetko, čo sa dá o tomto DLC napísať. Čo iné by ste chceli počuť, že dabing je stále na relatívne dobrej úrovni? Áno je, ale to nie je žiadne prekvapenie a bojím sa povedať, že jediné pozitívum DLC. Samozrejme, keď neberieme do úvahy nové prostredie, v ktorom sa odohráva - a teda žiaden recyklát typu materská hra. Lenže to už dnes nestačí, ani v prípade DLC, ani v prípade plnohodnotnej hry. Vieme, že to ide lepšie a zaujímavejšie.

*Poznámka na záver: Úplne na samom počiatku DLC, to vo mne vyvolalo podivné očakávanie (netuším prečo), že by to mohlo byť niečo ako Watcher's Keep z Throne of Bhaal. Veľmi skoro po začiatku ma toto očakávanie prešlo... neviem čo som si myslel. :)

Pravdu povediac, mám trochu problém prideliť tejto hre číselné hodnotenie, ktoré by ju vystihovalo. Ale na presnejšie vystihnutie je tu práve nasledujúci text, však!

Nezávislá scéna má tú výhodu, že dokáže ponúknuť spôsoby, resp. herné mechaniky, ktoré sú v mainstreame už takmer vyhynuté. Na poli RPG to v poslednej dobe dokázal Knights of the Chalice, či hry zo série Eschalon. Faery je tiež RPG, ktoré preferuje ťahové súboje. Tie sú vo svojej podstate jednoduché a príliš hráča nebrzdia v postupovaním hrou. Je treba mať na pamäti, že isté druhy útokov sú účinnejšie na rôzne druhy potvor. Skrátka niekto je odolnejší voči bleskom, iný fyzickým útokom, ohňu atď. Avšak za celú dobu hrania som nemal pocit, že by boje predstavovali výzvu a nejakú rozšírenú nutnosť taktického uvažovania.

Pozitívom Faery je však prostredie a svojim spôsobom i štýl grafického spracovania. Rozprávkový svet víl patrí skutočne k tým zaujímavejším nápadom. Jednotlivé svety nie sú síce rozsiahle, avšak sú budované vertikálne, keďže ako víla (elf, v prípade mužského rodu) sa po ňom pohybujete lietaním. K dobrým bodom patrí aj možnosť plniť questy dvoma cestami - násilnou a nenásilnou. Skrátka bojovať môžete, keď si myslíte, že je to najjednoduchšia cesta. Vo svojej družine máte v jeden moment vždy maximálne tri postavy - teda vaša, plus dve ďalšie, ktoré sa k vám pridávajú počas hry. Zrejme je tu i náznak nejakej vílej romantiky, avšak počas môjho hrania sa nejako ďalej nerozvinula.

Problém je však s dialógmi (hra je bez dabingu, čo môže pre niekoho predstavovať tiež problém) a textovou stránkou všeobecne. Občas narazíte v texte na divné preklepy, ktoré už v tomto štádiu vydania hry mali byť dávno opravené. Okrem toho, pôsobia miestami strašne...stupídne. Ako sa hovorí "out of place". Lenže, čo po druhom Zaklínačovi nevyznieva divne, však :)Rovnako questy nehýria nápadmi - mnoho z nich je typu - "nájdi niečo" a v Meste zázrakov už mi z toho občas škrípali zuby :)

Napokon je tu dĺžka hry a jej samotné zakončenie... Keď človek očakáva, že sa mu otvoria nové svety, tak hra končí s mierne prekvapivým obratom a oznámením, že niekedy snáď bude pokračovanie... Skutočne. 8 hodín herného času za zhruba 13 euro - je to málo, je to veľa? To už záleží na osobných preferenciách každého človeka.

Jadro veci je v tom, že i napriek všetkým vymenovaným negatívam sa mi Faery hrala celkom príjemne. Zrejme za to môže už ono spomínané, relatívne originálne, prostredie, miestami príjemne pôsobiace výtvarné stvárnenie a celková pohodová atmosféra a hrateľnosť. Avšak potenciálu, ktorý námet prináša autori nevyužili tak ako mohli.